Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Monday, November 24, 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/217/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212206874
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1212206874.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a členov senátu

JUDr. Dariny Kuchtovej a JUDr. Branislava Krála, v právnej veci žalobcov:1/ I. X., 2/ X. X., obaja bytom
Y. XXXX, E. C.Č., Č. O. , 3/ C. X., bytom Na G. Č.. XX-XX, E. C., Č. O., 4/ W.. I. G., bytom D. A.. Č.. XX,
M., Č. O., všetci zastúpení advokátom JUDr. Andrejom Garom, Prievozská 2/B, Apollo Business Center,
blok B, Bratislava, proti žalovaným: 1/ I. N., bytom D. X. Č.. XX, J., zast. Advokátskou kanceláriou JUDr.
Gabriel Almáši, spol. s r.o., Niťová 3, Bratislava, 2/ KOOPERATÍVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance
Group, Štefanovičova ul. č. 4, Bratislava, o ochranu osobnosti, na odvolanie žalovaných proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava II z 5.februára 2014 č. k. 18C/76/2012-226, pomerom hlasov 3:0, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa sa vo výroku, ktorým bola žalovaným 1/, 2/ uložená povinnosť zaplatiť
žalobcom 1/, 2/ sumu 100.000,- eur, m e n í tak, že žaloba sa v tejto časti z a m i e t a.
Rozsudok súdu prvého stupňa sa z r u š u j e vo výroku, ktorým bola žalovanému 1/ uložená povinnosť
zaplatiť žalobcom 1/, 2/ sumu 80.000,- eur a vec sa mu v tomto rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie.
Napadnutý rozsudok sa p o t v r d z u j e vo výroku, ktorým bola žalovanému 1/ uložená povinnosť
zaplatiť žalobcovi 3/ sumu 5.000,- eur a žalobcovi 4/ sumu 15.000,- eur.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovaným 1/, 2/ povinnosť zaplatiť žalobcom 1/, 2/
sumu 100.000,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných

zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného. Ďalej uložil žalovanému 1/ povinnosť zaplatiť
žalobcom 1/, 2/ sumu 80.000,- eur, žalobcovi 3/ sumu 5.000,- eur a žalobcovi 4/ sumu 15.000,- eur, do
troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol. V časti eventuálneho návrhu konanie
zastavil. Rozhodnutie o trovách konania si vymienil po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že žalovaný 1/ dňa 04.04.2009 o 12.30 hod. viedol
v J. po J. A. pri T. zo D. A. v ľavom jazdnom pruhu smerom od centra mesta motocykel značky T., R.: J.

XXX S. rýchlosťou od 69 km/hod do 77 km/hod, čím porušil § 16 ods. 4 zákona číslo 8/2009 Z.z. o cestnej
premávke a nereagoval na skutočnosť, že vodič vozidla škoda Octavia R.: K. XXX J. jazdiaci v pravom
jazdnom pruhu zastavil pred priechodom pre chodcov, čím porušil ustanovenie § 4 ods. 4 zákona číslo
8/2009 Z.z. v dôsledku čoho narazil do chodcov W.. W. D. a J.. I. X.. W.. W. D. utrpel odreninu predlaktia
vľavo a J.. I. X. utrpela rozsiahle zranenia, ktorým po prevoze do nemocnice podľahla. Žalovaný 1/ bol
za uvedený skutok uznaný vinným zo spáchania prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 a 2 písm. a)
Trestného zákona a za to mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 3 roky a trest zákazu činnosti

viesť motorové vozidlá v trvaní 7 rokov (rozsudok Okresného súdu Bratislava IV č. k. 2T/52/2011 - 812).
Poškodení W.. W. D. a I. X. boli so svojím nárokom na náhradu škody odkázaní na občianskoprávne
konanie. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 12.04.2012 sp. zn. 4To/21/2012 zamietol odvolanie
žalovaného 1/. Z osvedčenia o evidencii bolo zistené, že držiteľom motocykla T. XXXX O. R.: J.XXX S. bol P. Q.. Z potvrdenia o poistení zodpovednosti a poistnej zmluvy číslo XXXXXXXXXX súd
zistil, že na predmetný motocykel bolo dňa 01.04.2009 uzatvorené poistenie zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla u žalovaného 2/. Predmetom konania bol nárok na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to jednak za neoprávnený zásah do osobnostných práv nebohej I. X.
- dcéry žalobcov 1/, 2/ (§ 15 občianskeho zákonníka) a jednak za neoprávnený zásah do osobnostných
práv žalobcov 1/, 4/. Súd prvého stupňa vychádzal z toho, že žalobcovia 1/, 2/ sú aktívne vecne
legitimovaní na podanie žaloby podľa § 15 Obč. zák., môžu sa domáhať náhrady nemajetkovej ujmy
spôsobenej neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti nebohej I. X.. Výšku priznanej

nemajetkovej ujmy súd stanovil podľa voľnej úvahy vychádzajúc zo skutkového stavu a vykonaného
dokazovania. Námietku žalovaného 2/ o nemožnosti prihliadať na rozsudok súdneho dvora EÚ sp. zn.
C 22/12 považoval za neopodstatnenú. Nejedná sa totiž o listinný dôkaz, ale o prameň práva, ktorý je
pre slovenské súdy záväzný. Predmetným rozhodnutím súdneho dvora EÚ (vec Y. c/a G. a spol.) bola
prelomená doterajšia súdna prax v tom zmysle, že povinné poistenie občianskoprávnej zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla musí pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy,

ktorú utrpeli osoby blízke obeti usmrtenej pri dopravnej nehode. Toto rozhodnutie rozšírilo výklad pojmu
„škôd“, ktoré majú byť hradené z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla. Zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli osoby blízke
obetiam usmrteným pri dopravných nehodách, týmto poistením majú byť kryté všetky ujmy, ktoré obete
utrpeli, vrátane nemajetkovej ujmy spôsobenej neoprávneným zásahom do práva na život a zdravie. Súd

prvého stupňa sa pri rozhodovaní o nároku žalobcov podľa § 15 Obč. zák. priklonil k názoru, že právo na
ochranu osobnosti zomrelej fyzickej osoby je možné zo strany oprávnených osôb uplatniť vo všetkých
formách uvedených v ust. § 13 Obč. zák., teda vrátane peňažného zadosťučinenia. Z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že žalovaný 1/ neoprávnene zasiahol do práva nebohej I. X. na ochranu
osobnosti, konkrétne práva na život. Žalovaný 1/ svojím protiprávnym konaním zbavil I. X. života, za čo

bol uznaný vinným a právoplatne odsúdený. Vzhľadom k nenapraviteľnému následku, ktorým je smrť
menovanej, iný spôsob zadosťučinenia, ako náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, nie je postačujúci.
Výškupeňažnejnáhradysúdprvéhostupňaurčilnazákladevoľnejúvahy,pričomprihliadalnazávažnosť
vniknutej ujmy ako i na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Konštatoval, že hodnota ľudského
života je len veľmi ťažko vyčísliteľná v peniazoch. Z výsluchu žalobcov a svedeckými výpoveďami bolo

preukázané, akým človekom zosnulá bola. V čase smrteľnej dopravnej nehody bola nebohá krátko pred
ukončením magisterského vysokoškolského štúdia, mala 23 rokov a bola plná síl, očakávaní a plánov do
budúcna.Malazasebouviacročnýpartnerskývzťahsosnúbencom(žalobcom4/).Viedlasnímspoločnú
domácnosť, mali spoločné záujmy, obaja vyštudovali IT, spájali ich aj mimoškolské, resp. mimopracovné
aktivity. Obaja plánovali v krátkej dobe po skončení vysokej školy uzavretie manželstva. Nebohá

bola skromná a veľmi dobre vychovaná dcéra, aktívna, milá k svojim príbuzným, priateľom a vždy
ochotná pomáhať. Bola talentovaná v športových aktivitách, ktoré aktívne vykonávala. Dokazovaním
bolo preukázané, že jej smrť je veľkou celoživotnou stratou pre jej rodinu a blízkych. Súd prvého stupňa
pri svojom rozhodovaní vzal do úvahy i okolnosti, za ktorých došlo k usmrteniu nebohej. Žalovaný 1/
uvedený skutok síce nespáchal úmyselne, avšak porušil dve pravidlá cestnej premávky, čin spáchal

závažnejším spôsobom konania a vzhľadom na všetky okolnosti prípadu a spoločenskú nebezpečnosť
jeho konania mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní troch rokov a trest zákazu
činnosti viesť motorové vozidlá v trvaní až 7 rokov. Súd prvého stupňa zohľadnil aj to, že žalovaný 1/ sa
ani v trestnom ani občianskoprávnom konaní osobne pozostalým neospravedlnil ani neprejavil úprimnú
ľútosť nad úmrtím nebohej. Preto považoval náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 100.000,-

eur za primeranú ujme vzniknutej zásahom do práva na ochranu osobnosti nebohej, ktorú priznal
žalobcom 1/, 2/. Keďže žalobcovia 1/, 2/ sa domáhali zaplatenia sumy 332.144,- eur, súd prvého stupňa
ich žalobu vo zvyšku, t. j. ohľadom sumy prevyšujúcej 100.000,- eur, zamietol. Ďalej súd prvého stupňa
posudzoval oprávnenosť nároku na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za neoprávnený
zásah do osobnostných práv žalobcov 1/ až 4/, konkrétne do práva na ochranu súkromia a rodinného

života. Uviedol, že úmrtie fyzickej osoby ako reálny zánik existencie individuálneho subjektu predstavuje
nezahojiteľný zásah do emocionálnej, výsostne subjektívnej sféry života pozostalej blízkej osoby.
Rodinný život zahŕňa sociálne, morálne a kultúrne vzťahy medzi najbližšími rodinnými príslušníkmi,
vytváranévobdobíichspoločnéhospolužitia,akoajvzťahymedziinýmiblízkymipríbuznými,bezohľadu
na to, či spolu trvalo žijú. Protiprávne narušenie týchto rodinných vzťahov zo strany iného predstavuje

neoprávnený zásah do práva na súkromný a rodinný život fyzickej osoby. Spôsobenie úmrtia člena
rodiny je neoprávneným zásahom do súkromia členov rodiny a primeraným zadosťučinením je v tomto
prípade aj náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Obč. zák.). Strata jedného člena rodiny
predstavuje neodčiniteľnú ujmu, ktorá postihuje jej pozostalých členov, takže náhrada nemajetkovejujmy je primeraným prostriedkom na odstránenie následkov neoprávneného zásahu. Z vykonaného
dokazovania mal súd prvého stupňa za preukázané, že nebohá žila v šťastnej a usporiadanej rodine, s
rodičmi a bratom, mala dobré až nadštandartné vzťahy, existovali medzi nimi silné citové väzby. Je preto

samozrejmé, že neočakávaná a náhla smrť nebohej musela pre žalobcov 1/ až 3/ (rodičia a brat nebohej
J.. I. X.) ako jej najbližších rodinných príslušníkov predstavovať citeľný zásah do sféry ich súkromného
a citového života. Smrťou dcéry, resp. sestry stratili možnosť ďalšieho udržiavania a rozvíjania vzťahov
s ňou a o túto sféru prirodzených vzťahov boli ochudobnení, pričom sa jedná o nenávratný stav. Rodičia
nebohej a jej brat navždy stratili možnosť prežiť ľudskú a rodičovskú radosť pri príležitosti napríklad

ukončenia vysokoškolského štúdia nebohej, byť svedkami jej svadby alebo narodenia jej dieťaťa. Z
nečakanej smrti prežívali nielen pocit úzkosti, smútku, zúfalstva a šoku, ale stratili aj možnosť viesť s ňou
súkromný život. Smrťou nebohej došlo k nenávratnej deštrukcii týchto medziľudských väzieb tvoriacich
základ a rámec súkromného života žalobcov, a tým k intenzívnemu zásahu do ich osobnostných práv,
práva na súkromie a rodinný život. Tieto následky nie je možné napraviť len morálnou satisfakciou,
pretože ide o nezvratný stav. Pokiaľ ide o žalobcu 4/, tento nebol príbuzným nebohej, ale keďže bol

priateľomnebohej,bolnepochybneosoboublízkoupodľa§116Obč.zák.,pretožesňoubolvobdobnom
akorodinnompomere.Žalobca4/sasnebohouzoznámilvroku2006navysokejškolevPrahe.Ichvzťah
bol veľmi blízky, až taký, že nebohá sa stala súčasťou rodiny žalobcu 4/, navštevovala jeho blízkych v M.
a naopak žalobca jej blízkych vo E. C.. Z výpovedí svedkov vyplynulo, že žalobca 4/ smrť nebohej ťažko
niesol. Potvrdili, že nebohá so žalobcom 4/ chceli praxovať spoločne v zahraničí, potom sa vrátiť na

rodnú C. a tam si založiť rodinu. Dlho spolu bývali a boli najlepší priatelia. Súd prvého stupňa na základe
týchto zistení uložil žalovanému 1/ povinnosť zaplatiť žalobcom 1/, 2/ z titulu náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch sumu 80.000,- eur, keďže žalovaný 1/ spôsobil smrť ich dcéry. Žalobcov 1/, 2/ považoval
za najviac postihnuté osoby, keďže išlo o jej rodičov. Nad rámec priznanej sumy súd prvého stupňa
žalobu zamietol. Rovnako primerane znížil nároky aj ďalších žalobcov, okrem nároku žalobcu 3/ - brata

nebohej s tým, že žalobcovi 4/ priznal sumu 15.000,- eur ( žiadal 20.000,- eur), pretože hoci sa v jeho
prípade jednalo o závažný zásah do jeho práva na súkromie, na druhej strane zo všetkých žalobcov s
nebohou vzájomné vzťahy rozvíjal najkratšiu dobu a v súčasnosti už má aj novú známosť. O trovách
konania súd rozhodol podľa § 151 ods. 3 O.s.p. s tým, že o nich rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej.

Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalovaný 1/. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že ust. § 11 až 16 Obč. zák.
poskytujú ochranu fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv. Subjektom práva
na ochranu osobnosti je teda len fyzická osoba, ako ľudská bytosť - človek, pretože len táto môže
byť nositeľom osobnosti. Spôsobilosť fyzickej osoby zaniká smrťou (§ 7 ods. 2 Obč. zák.). Pretože

subjektívne osobnostné právo je právom neoddeliteľným od osobnosti fyzickej osoby, ktoré trvá po
celú dobu života fyzickej osoby, ako právo rýdzo osobné, nemôže sa pred súdom domáhať úspešne
občianskoprávnej ochrany nikto iný, ako sama dotknutá určitá konkrétna osoba. Teda na uplatnenie
právanaochranuosobnostijeaktívnelegitimovanávždytáfyzickáosoba,vočiosobnostiktorejsmeroval
neoprávnený zásah. Právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby ako právo nemajetkové, zaniká jej

smrťou. Je teda vylúčené, aby súd priznal náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch namiesto dotknutej
fyzickej osoby nejakému tretiemu subjektu. V danej veci došlo k zásahu práve do osobnostného práva
zosnulej I. X., t. j. do jej práva na život protiprávnym konaním žalovaného 1/, ktorý jej tým spôsobil
neodstrániteľnú ujmu - smrť. Právo na ochranu života ako súčasť jednotného osobnostného práva
neoddeliteľne spojeného s osobnosťou fyzickej osoby I. X. zaniklo jej smrťou. Smrťou zaniklo právo tejto

konkrétnej fyzickej osoby domáhať sa ochrany v zmysle § 13 Obč. zák. Toto právo nemohlo prejsť na
dedičov ani na osoby uvedené v § 15 Obč. zák. Nemohlo teda na nich prejsť ani právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Čo sa týka ostatných nárokov žalovaný 1/ namietol, že súd prvého
stupňa priznal žalobcom 1/ až 4/ náhradu nemajetkovej ujmy v neprimeranej výške, ktorá je v rozpore s
ustálenou súdnou praxou. V obdobných prípadoch súdy bežne priznávajú sumy v rozmedzí od 5.000,-

do 15.000,- eur. Priznané sumy sú pre žalovaného 1/ likvidačné. Len pred niekoľkými týždňami bol
prepustený z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý vykonal práve za prečin usmrtenia nebohej. Žalovaný
1/ si tak už dlh voči spoločnosti splnil, ostal však nezamestnaný bez akéhokoľvek príjmu. Je ženatý a
má aj vyživovaciu povinnosť voči svojmu maloletému dieťaťu. Súd nezohľadnil, že žalovaný 1/ sa rodine
žalobcov ospravedlnil a prejavil veľkú ľútosť nad smrťou nebohej už v trestnom konaní. Pokiaľ ide o

žalobcu 4/ jeho zasnúbenie s nebohou nebolo potvrdené. Jeho vzťah s menovanou trval len približne
2 a pol roka. V porovnaní s jej bratom, ktorý s ňou vyrastal od malička, je suma priznaná žalobcovi 4/
neúmerne vysoká oproti sume priznanej žalobcovi 3/.Proti rozsudku súdu prvého stupňa podala odvolanie i žalovaná 2/ a napadla ním výrok, ktorým jej bola
spolu so žalovaným 1/ uložená povinnosť zaplatiť žalobcom 1/, 2/ sumu 100.000,- eur. Navrhla, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu voči nej zamietne.

Nestotožnila sa s názorom súdu prvého stupňa, že vo veci je daná jej pasívna vecná legitimácia. Súd
prvého stupňa svoju argumentáciu, že nemajetková ujma spadá do rozsahu poistenia v zmysle zák. č.
381/2001 Z.z. oprel výlučne o predmetný rozsudok súdneho dvora EÚ. Určenie rozsahu odškodnenia
obetí pri dopravných nehodách je vyhradené pre členské štáty Európskej únie. Súd prvého stupňa
napadnutýmrozsudkompriznaltzv.motorovýmsmerniciampriamyúčinok.Smernicajevždyadresovaná

členským štátom, ale nezaväzuje a nezakladá priamo práva a povinnosti fyzickým a právnickým
osobám, keďže vyžaduje si transpozíciu do vnútroštátneho práva formou aktu členského štátu. Tzv.
motorové smernice boli transponované do právneho poriadku SR práve zákonom č. 381/2001 Z.z. o
povinnom zmluvnom poistení. Rozhodnutia Európskeho súdneho dvora (ďalej len „ESD“) nedávajú
odpoveď na otázku, či sú jeho rozhodnutia záväzné erga omnes alebo inter partes. Súdny dvor
Európskej únie vo svojom rozhodnutí C-22/12, o ktoré súd prvého stupňa opiera v rozsudku svoju

argumentáciu, nevyslovil nepriamu transpozíciu tzv. motorových smerníc, ale rozhodol, že povinné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu
na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci
samej. Žalovaná 2/ zastáva názor, že slovenská právna úprava nezahŕňa právo na ochranu osobnosti

a z nej vyplývajúci nárok na náhradu nemajetkovej ujmy pri porušení tohto práva pod náhradu škody,
ktorú je možné uplatniť z povinného zmluvného poistenia. V konkrétnom prípade (v rozsudku ESD)
bolo uplatniteľným právom právo české, ktoré upravuje nemajetkovú ujmu ako náhradu na základe
zodpovednosti poisteného za škodu. Uvedené však nie je možné aplikovať v tomto konaní, keďže
slovenská právna úprava pod pojmom škoda nerozumie nemajetkovú ujmu, práve naopak tieto pojmy

striktne odlišuje. V prípade usmrtenia poškodeného majú rodinní príslušníci poškodeného v zmysle Obč.
zák. nárok na náhradu nákladov na výživu a nákladov spojených s pohrebom. Náhrada nemajetkovej
ujmy nespadá pod rozsah poistenia upravený v § 4 zákona o povinnom zmluvnom poistení. Žalovanej
2/ preto nemohla vzniknúť povinnosť nahradiť žalobcom 1/, 2/ nemajetkovú ujmu a to ani po vydaní
rozhodnutia ESD. Toto rozhodnutie ESD je záväzné len inter partes a vzhľadom na odlišné rozhodné

právo, ktoré bolo aplikovateľné v danej veci, ho nemožno použiť ako argumentáciu v prejednávanej
veci. Nemajetková ujma teda nie je krytá povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Ust. § 4 ods. 2 písm. a) zák. č. 381/2001 Z.z. vymedzuje
rozsah poistného krytia tak, že stanovuje, že poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto
zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve. Už z

tohto zákonného ustanovenia je zrejmé, že poistenie sa týka poistenia zodpovednosti za škodu a nie
poistenia zodpovednosti za nemajetkovú ujmu. Z takto vymedzeného rozsahu poistného krytia je zrejmé,
že rešpektuje rozlíšenie vecnej škody, ktorá je v Obč. zák. upravená v ust. § 443 a škody na zdraví,
ktorú upravujú ust. § 443 až § 449 Obč. zák. V dôvodovej správe k zák. č. 381/2001 Z.z. sa uvádza,
že rozsah poistenia zodpovednosti je v návrhu vymedzený s pohľadom na nároky vyplývajúce z tohto

zákona, jednotlivé zložky náhrady škody a na územnú platnosť poistenia. Platná legislatíva neoznačuje
osobu, ktorej osobnostné práva boli porušené za „poškodenú osobu.“ Povinným zmluvným poistením
zodpovednosti za škodu je krytá výlučne škoda, nie nemajetková ujma. S otázkou rozsahu poistného
krytia súvisí aj otázka existencie pasívnej legitimácie poisťovne. Táto nemôže byť daná v prípade, ak
predmet konania tvorí právo na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Obč. zák. Napokon, keďže

v danom prípade ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu žalovaná 2/ navrhla, aby v
prípade potvrdenia napadnutého rozsudku odvolací súd pripustil proti nemu dovolanie.
Žalobcovia navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.
Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolania bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že napadnutý

rozsudok nie je vecne správny v časti, ktorou bola žalovanému 1/ uložená povinnosť zaplatiť žalobcom
1/, 2/ sumu 80.000,- eur a v časti, ktorou bola žalovaným 1/, 2/ uložená povinnosť zaplatiť žalobcom
1/, 2/ sumu 100.000,- eur.
V prejednávanej veci sa žalobcovia 1/, 2/ domáhali ochrany osobnosti podľa ust. § 15 Obč. zák., pričom
ide tu o tzv. postmortálnu ochranu osobnostných práv nebohej J.. I. X., kde sa domáhali náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ďalej sa žalobcovia 1/ až 4/ domáhali náhrady nemajetkovej ujmy za
neoprávnený zásah do ich osobnostných práv v zmysle § 13 ods. 2 Obč. zák.
Ustanovenie § 11 Obč. zák. výslovne zaraďuje medzi základné hodnoty osobnosti každej fyzickej osoby
život, zdravie a tým i telo (podľa čl. 2 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Listiny základnýchpráv a slobôd, čl. 2 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd každý má právo na život),
označované ako práva na telesnú integritu a jej nedotknuteľnosť. Telo človeka tvorí integrálnu súčasť
jeho osobnosti ako právneho subjektu. Osobnosť každej fyzickej osoby je teda vytváraná jednotou

jej zložky, a to morálnej i telesnej. Pokiaľ má občianske právo v rámci všeobecného osobnostného
práva chrániť osobnosť fyzickej osoby v plnom rozsahu, musí sa táto právna ochrana nutne vzťahovať
nielen na sféru morálnu, ale aj na sféru telesnú, a preto je právo na telesnú integritu uznávané za
jednu z najvýznamnejších čiastkových práv, ktoré tvoria súčasť občianskoprávnej ochrany osobnosti
ako celku. Z uvedeného vyplýva, že i právo na telesnú integritu (život a zdravie) ako súčasť jednotného

všeobecného osobnostného práva (§ 11 Občianskeho zákonníka) je svojou povahou subjektívnym
občianskym právom so všetkými uvedenými pojmovými znakmi.
Ustanovenie § 13 ods. 1 Obč. zák. umožňuje postihnutej fyzickej osobe domáhať sa ochrany proti
subjektu zásahu, a to najmä aby sa upustilo od neoprávneného zásahu do práva na ochranu jej
osobnosti, aby sa odstránili následky zásahu a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, ktoré nemá
charakter peňažnej náhrady, t.j. nejde o majetkové plnenie, ale je výlučne prostriedkom morálneho,

imateriálneho pôsobenia. Svojou povahou nejde o prostriedok represívny alebo reparačný, ale
o špeciálny prostriedok ochrany osobnosti so satisfakčnou povahou, ktorá sa bezprostredne nepremieta
do majetkovej sféry postihnutej fyzickej osoby, a preto ju nemožno vyjadriť a vyčísliť v peniazoch.
V prípade, ak by už toto zadosťučinenie nebolo postačujúce, umožňuje ust. § 13 ods. 2 Obč. zák.
konajúcemu súdu priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá má satisfakčnú funkciu a jej

účelom je vyvážiť a zmierniť vzniknutú nemajetkovú ujmu peňažnou formou. Výška takejto peňažnej
náhrady závisí od voľnej úvahy súdu (ktorá však nemôže byť svojvôľou); to znamená, že súd podľa
svojej úvahy určí, aké zadosťučinenie v peniazoch (po splnení zákonom predpokladaných podmienok)
považuje za primerané vzniknutej ujme (§ 13 ods. 3 Obč. zák.), pričom musí prihliadať na 2 hľadiská, a
to závažnosť spôsobenej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo.

Subjektívne osobnostné právo je právom neoddeliteľným od osobnosti fyzickej osoby, ktoré trvá po celú
dobu života fyzickej soby. Ide o právo rýdzo osobné. Vzhľadom na to sa podľa názoru odvolacieho
súdu nemôže podľa citovaných ustanovení pred súdom úspešne domáhať občianskoprávnej ochrany
nikto iný, ako sama dotknutá - konkrétna fyzická osoba. To znamená, že na uplatnenie práva na
ochranu osobnosti je aktívne legitimovaná iba tá fyzická osoba, do osobnostných práv ktorej smeroval

neoprávnený zásah, pričom právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby ako právo nemajetkové, zaniká
jej smrťou (§ 7 ods. 2 Obč. zák.) a neprechádza smrťou fyzickej soby na dedičov, resp. nestáva sa
predmetom dedenia. Vzhľadom na uvedené je vylúčené, aby súd priznal nejakému tretiemu subjektu
zadosťučinenie v peniazoch namiesto dotknutej fyzickej osoby.
Smrťou fyzickej osoby však vzniká taxatívne určenému okruhu osôb zo zákona (§15 Obč. zák.) zvláštne

subjektívne právo na uplatnenie ochrany osobnosti zomrelej fyzickej osoby. Právo na tzv. postmortálnu
ochranu osobnosti je zvláštnym osobnostným právom na občianskoprávnu ochranu osobnosti zomrelej
fyzickej osoby, patriace nie zomrelému, ale osobám definovaným zákonom ako právo na ochranu
osobnosti iného. Existuje z dôvodu, že hodnoty ako česť, dôstojnosť či potreba ochrany súkromia,
prejavy osobnej povahy existujúce za života, pretrvávajú aj po smrti zomrelého. V prípade osôb

uvedených v § 15 Obč. zák. nejde o právne nástupníctvo po zomrelej fyzickej osobe, ale o zvláštne
pôvodné (originárne) osobnostné právo.
V prejednávanej veci bolo preukázané, že žalovaný 1/ zavinil dopravnú nehodu, v dôsledku ktorej
zomrela J.. I. X. - dcéra žalobcov 1/, 2/, sestra žalobcu 3/ a partnerka žalobcu 4/. Žalovaný 1/ tak
neoprávnene zasiahol do osobnostných práv neb. J.. I. X. a to do práva na život. Právo J.. I. X. domáhať

sa ochrany osobnosti podľa § 11 a nasl. Obč. zák. okamihom jej smrti zaniklo, toto právo neprešlo na
dedičov a ani na osoby uvedené v § 15 Obč. zák. Inými slovami, žalobcovia 1/, 2/ ako rodičia neb. J.. I.
X. nemôžu akoby v „jej mene“ požadovať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods.
2 Obč. zák., pretože vlastné osobnostné právo zomrelej (nie teda právo na tzv. postmortálnu ochranu)
v zmysle § 11 až 13 Obč. zák. zaniklo jej smrťou.

Z týchto dôvodov odvolací súd zmenil podľa § 220 O.s.p. napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým bola
žalovaným 1/, 2/ uložená povinnosť zaplatiť žalobcom 1/, 2/ sumu 100.000,- eur, tak, že žalobu v tejto
časti zamietol. Odvolací súd v celom rozsahu vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvého
stupňa a preto nebol povinný dopĺňať, resp. opakovať dokazovanie. Súčasne sa jedená o tzv. nečakané
rozhodnutie, keďže žalovaný 1/ navrhoval už v prvostupňovom konaní žalobu žalobcov 1/, 2/ o náhradu

nemajetkovej ujmy spôsobenej zásahom do osobnostných práv J.. I. X. zamietnuť práve z dôvodov, pre
ktoré ju zamietol odvolací súd.
Ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich
súkromného a rodinného života, porušením práva na život jednej z nich môže dôjsť k neoprávnenémuzásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Právo na súkromie totiž zahŕňa aj právo fyzickej
osoby vytvoriť a udržiavať vzťahy s inými ľudskými bytosťami najmä v citovej oblasti tak, aby fyzická
osoba mohla rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť. Protiprávne porušenie týchto vzťahov zo strany iného

predstavuje neoprávnený zásah do práva na súkromný a rodinný život. Zníženie dôstojnosti fyzickej
osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere nie je jediným prípadom, kedy vznikne postihnutej
fyzickej osobe právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 občianskeho
zákonníka; podmienky pre vznik tohto práva sú splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov
do osobnostných práv, kedy sa zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 občianskeho zákonníka nejaví ako

postačujúce.
Z toho vyplýva, že úmrtie J.. I. X. spôsobené žalovaným 1/ predstavuje neoprávnený zásah do
osobnostných práv žalobcov 1/, 2/ ako jej rodičov, žalobcu 3/ ako jej brata a žalobcu 4/ ako jej partnera.
Správne preto postupoval súd prvého stupňa, keď ustálil, že žalobcom 1/ až 4/ prináleží aj náhrada
nemajetkovej ujmy za zásah do ich osobnostných práv - t. j. do práva na súkromie a rodinný život (§
13 ods. 2 Obč. zák.). Rovnako správne postupoval, keď povinnosť nahradiť im nemajetkovú ujmu uložil

žalovanému 1/, ktorý svojím protiprávnym konaním neoprávnene zasiahol do týchto osobnostných práv
a nenapraviteľne tak narušil dovtedy vytvorené a udržiavané vzťahy medzi zomrelou a jej rodinnými
príslušníkmi. Túto ujmu treba považovať za nenapraviteľnú a nie je v súčasnosti možné zmierniť ju
inak ako priznaním finančného zadosťučinenia. Pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy odvolací súd je
toho názoru, že súd prvého stupňa ju v prípade žalobcov 3/ a 4/ stanovil správne. Na okolnosti na

strane žalovaného 1/ (jeho zadĺženosť, nezamestnanosť, vyživovacia povinnosť k maloletému dieťaťu
a pod.) nemožno pri kvantifikácii výšky náhrady prihliadať. Čo sa týka rozdielu medzi výškou priznanej
nemajetkovej ujmy žalobcovi 3/ (5.000,- eur) a žalobcovi 4/ (15.000,- eur) odvolací súd poznamenáva, že
aj v tomto smere bolo potrebné vychádzať z individuálnych okolností prípadu. Len samotná skutočnosť,
že brat zosnulej ju poznal podstatne dlhší čas (od malička) ako jej priateľ, s ktorým mala známosť

len 2,5 roka, ešte neodôvodňuje záver, že bratovi prináleží náhrada nemajetkovej ujmy vo väčšej
výške. Súd prvého stupňa správne prihliadol na skutočnosť, že nebohá a žalobca 4/ viedli spoločnú
domácnosť a mali medzi sebou veľmi silné citové väzby (plánovali spoločnú budúcnosť a to aj uzavretím
manželstva).Vpodstateichvzťahmožnocharakterizovaťakovzťahdruhaadružky,resp.obdobnývzťah
ako manžel/manželka. Je teda zrejmé, že neoprávnený zásah žalovaného 1/ tento ich vzťah narušil

veľmi intenzívne, resp. ho úplne zrušil. Žalobca v 4/ rade týmto stratil svoju životnú partnerku, s ktorou
nielenže plánoval spoločnú budúcnosť a s ktorou mal spoločné záujmy (rovnaké štúdium, rovnaká práca
v zahraničí, športové aktivity a pod.). Okolie žalobcu 4/ malo po smrti nebohej obavy, ako to zvládne,
keďže žalobca 4/ smrť I. X. niesol veľmi ťažko. Na výšku priznanej nemajetkovej ujmy mala potom
vplyv nielen celková doba poznania sa s nebohou, ale predovšetkým intenzita citových väzieb nebohej

s pozostalými počas jej života. Odvolací súd je toho názoru, že partnerský vzťah smerujúci k uzavretiu
manželstva, je následkom silných citových väzieb medzi partnermi. Žalobcovi 4/ priznaná suma 15.000,-
eur je z tohto pohľadu primeraná a zodpovedá následkom vyvolaným neoprávneným zásahom v jeho
súkromnom a rodinnom živote.
Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. napadnutý rozsudok vo výroku, ktorou

bola žalovanému 1/ uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 3/ sumu 5.000,- eur a žalobcovi 4/ sumu
15.000,- eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Neoprávneným zásahom môže byť porušené právo na ochranu osobnosti naraz viacerých fyzických
osôb. V takom prípade sa môžu všetci súčasne alebo ktorýkoľvek z nich (nezávisle od seba) obrátiť so
svojimi návrhmi na súd. I v takom prípade musí u každej z nich ísť vždy o právo, ktoré každému ako

fyzickej osobe patrí a ktoré je chránené ustanovením § 11 a § 12 Obč. zák. Ak teda v súdnom konaní o
ochranu osobnosti podľa § 11 až 13 Obč. zák. vystupuje niekoľko oprávnených osôb, každá z nich koná
sama za seba (§ 91 ods. 1 O.s.p). Nejde o prípad, kedy predmetom sporu sú také spoločné práva alebo
povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane, t.j.
nejde o nerozlučné procesné spoločenstvo. Tomu musí zodpovedať aj výroková časť rozhodnutia súdu,

keď nároky jednotlivých oprávnených osôb musia byť priznané samostatne. Preto súd prvého stupňa
pochybil, keď žalobcom 1/, 2/ priznal náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 Obč.
zák. ako nerozlučným spoločníkom. Namiesto toho mal každému zo žalobcov 1/, 2/ priznať nemajetkovú
ujmusamostatne(takakotourobilvprípadežalobcov 3/,4/).Inýmislovami,žalovaný1/jednýmskutkom
neoprávnene zasiahol do osobnostných práv žalobcu 1/ a do osobnostných práv žalobkyne 2/. Hoci

žalobcovia 1/, 2/ boli rodičmi nebohej, každý z nich si mal uplatňovať svoje nároky vyplývajúce z ochrany
osobnosti samostatne a súd prvého stupňa mal o nároku žalobcov 1/, 2/ aj samostatne rozhodnúť.
Z týchto dôvodov odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil výrok napadnutého rozsudku,
ktorým bola žalovanému 1/ uložená povinnosť zaplatiť žalobcom 1/,2/ 80.000,- eur titulom náhradynemajetkovej ujmy a podľa ods. 2 tohto ustanovenia vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie. V ďalšom bude musieť súd prvého stupňa rozhodnúť o nárokoch žalobcu 1/ a 2/ voči
žalovanému 1/ u každého z nich samostatným výrokom.

Výrok,ktorýmbolokonanievčastieventuálnehonávrhuzastavenéavýrok,ktorýmbolažalobavozvyšku
zamietnutá, neboli napadnuté odvolaním a nadobudli právoplatnosť.
O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.