Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Friday, December 18, 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/88/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2614207882
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:2614207882.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členiek
senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobcu: Prima banka
Slovensko,a.s.,IČO:31575951,sosídlomHodžova11,Žilinaprotižalovanému:G.R.,nar.XX.X.XXXX,
bytom Na H. A./XX, M. v konaní o zaplatenie 1.492,77 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 16.10.2018, č.k. 6C/927/2015-59, takto

r o z h o d o l :

KrajskýsúdvBratislaverozsudokOkresnéhosúduvMalackáchzodňa16.10.2018,č.k.6C/927/2015-59
v napadnutej zamietajúcej časti výroku, ktorou súd prvej inštancie zamietol nárok žalobcu na zmluvnú
úrok po zosplatnení, a v súvisiacom výroku o trovách konania priznaných v rozsahu 41,50 % z r u š u
j e a vec v r a c i a na ďalšie konania a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 995,95

€, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 %ročne zo žalovanej sumy od 26.4.2018 do zaplatenia. Vo
zvyšku žalobu zamietol. Zároveň súd prvej inštancie žalobcovi priznal i náhradu trov konania v rozsahu
41,50 %, o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí. V časti o zaplatenie poplatku za upomienky v sume 85,05 € konanie zastavil s tým, že žalovanému
v späťvzatej časti náhradu trov konania nepriznal. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou
zo dňa 10.09.2014 voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 926,73 € ako nezaplatenej istiny úveru,

nezaplatených riadnych úrokov vo výške 356,08 €, sankčných poplatkov vo výške 124,91 €, poplatkov
za upomienky v sume 85,05 €, riadneho úroku 19.90 € ročne za nezaplatené istiny 926,73 €, a to od
05.09.2014 do zaplatenia, úroky z omeškania 8 % ročne zo sumy 926,73 € od 05.09.2015 do zaplatenia,
úroku z omeškania 8 % ročne zo sumy 356,08 € od 05.09.2015 do zaplatenia a náhrady trov konania.

2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že dňa 20.08.2012 uzavreli

strany sporu úverovú zmluvu č. XXXXXXXXXXXXXXX, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému
peňažné prostriedky formou splátkového bezúčelového úveru, za podmienok uvedených v zmluve a
všeobecných obchodných podmienkach, a to vo výške 1.000,- €, s fixnou úrokovou sadzbou 19,90 %
ročne do splatnosti úveru, s poplatok za správu úverového účtu vo výške 1,99 € mesačne, s výškou
anuitnej mesačnej splátky 50,73 € splatnej vždy 10. deň kalendárneho mesiaca, s termínom splatnosti
prvej splátky 10.09.2012, s počtom splátok 24, s konečnou splatnosťou úveru 11.08.2014, s výškou

RPMN 27,26 %, s priemernou RPMN ku dňu podpisu úverovej zmluvy 46,52 % a celkovou čiastkou,
ktorú musí žalovaný zaplatiť v sume 1.265,28 €. Podľa bodu 4.1 zmluvy ak klient nezaplatí anuitnú
splátku včas, banka má právo na úrok z omeškania vo výške 5 % p.a. z nesplatenej anuitnej splátky
až do jej zaplatenia.

3.Zvýpisuzhlavnejknihybankyk07.03.2013vyplýva,žežalobcombolposkytnutýúvervovýške1.000,-

€ žalovanému. Nezaplatená istina (zostatok úveru) predstavuje sumu 926,73 €, nezaplatené úroky sú
v sume 75,86 € a nezaplatené sankčné poplatky sú v sume 3,04 €. Spolu dlh bol v sume 1.005,63€. Žalobca výzvou zo dňa 12.02.2013 vyzval žalovaného na predčasné splatenie úveru najneskôr do
25.02.2013. Doručenie zosplatnenia úveru žalovanému žalobca súdu nepreukázal.

4. Z predloženej špecifikácie dlžnej sumy súd zistil, že žalovaný do dňa predčasného zosplatnenia
uhradil 110,30 €, z toho žalobca započítal na istinu sumu 73,27 e a sumu 37,03 € na zmluvný
úrok. Výška nesplatenej istiny bola potom ku dňu zosplatnenia 07.03.2013 v sume 926,73 €. Ďalej si
žalobca vyčíslil úrok z úveru v sume 356,08 € vo výške 19,90 % ročne z nezaplatených splátok do dňa
spísania žaloby a kontinuálne si uplatnil riadne úroky 19,90 % ročne z neuhradenej istiny od 05.09.2014

do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 124,91 € vypočítaný do 05.09.2014 a úrok z omeškania 8 %
ročne zo sumy istiny 926,73 € a zmluvných úrokov 356,08 € od 05.09.2014 do zaplatenia.

5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovenia § 497 a ustanovenia § 502 ods. 1
Obchodného zákonníka, § 503 ods. 1 a ods. 2, § 504 Obchodného zákonníka. Zároveň poukázal na
ustanovenie § 1 a § 2 písm. d/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch

a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ako aj ustanovenia § 9 ods.
1 a ods. 2 tohto zákona, pričom žalobu žalobcu považoval za dôvodnú len čiastočne. Po preskúmaní
obsahových náležitostí úverovej zmluvy zo dňa 20.08.2012 súd prvej inštancie zistil, že zmluva obsahuje
všetky podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 1 a ods. 2 zákona č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, účinného v dobe uzatvorenia úverovej zmluvy. Povinnosťou

žalovaného bolo splácať úver v splátkach mesačne dohodnutých vo výške 50,73 € vždy k 10. dňu v
mesiaci. Prvú splátku mal žalovaný povinnosť uhradiť 10.09.2012 a termín konečnej splatnosti úveru
bol dohodnutý ku dňu 11.08.2014. Žalovaný uhradil dve splátky v celkovej sume 101,46 €, z ktorej sumy
žalobcazapočítalnaistinusumu73,27€anaúroksumu 37,03€,atovdňoch10.09.2012a11.12.2012.
Následne žalobca listom z 12.02.2013 pristúpil k zosplatneniu celého úveru a vyzval žalovaného, aby dlh

zaplatil v lehote do 25.02.2013. Žalovaný bol povinný žalobcovi zaplatiť zosplatnenú a neuhradenú časť
úverovej istiny v sume 926,73 €. Žalobca si uplatnil zároveň zmluvný úrok z úveru, ktorý však napriek
výzve súdu prvej inštancie nevyčíslil ku dňu zosplatnenia úveru, ale zmluvný úrok vo výške 19.90 %
ročne si vypočítal od 10.10.201 do 05.09.2014, t.j. ku dňu vypracovaniu žaloby, a to v sume 356,08
€ a zároveň si uplatnil i zmluvný úrok vo výške 19,90 % ročne zo sumy nezaplatenej istiny 926,73 €

od 05.09.2014 do zaplatenia. Súd prvej inštancie však zmluvný úrok žalobcovi nepriznal z dôvodu, že
nezaplatené úroky ku dňu 07.03.2013 predstavovali sumu 75,86 €. Keďže k zosplatneniu úveru došlo ku
dňu 25.02.2013, dlžná suma úroku predstavovala k tomuto dňu sumu 69,22 €, keď žalovaný uhradil dve
splátkyvrátaneúrokuzúveru.Súdprvejinštanciepretožalobcovipriznalajúrokzúverudozosplatnenia,
úveru za obdobie od 11.10.2012 do 25.02.2013 v sume 69,22 € (19,90 % zo sumy 926,73 € za toto

obdobie).

6.Súdprvejinštanciezamietolzmluvnýúrok19,90%ročne,ktorýsižalobcauplatnilznezaplatenejistiny
úveru v sume 231,64 € za obdobie od 25.02.2013 do 05.09.2014 a kontinuálne vo výške 19,90 % ročne
zo sumy 926,73 € od 05.09.2014 do zaplatenia. Uviedol, že strany sporu si dojednali zmluvný úrok 19,90

% ako fixný do doby splatnosti úveru. Žalobca však pristúpil k zosplatneniu celého úveru, a preto, keďže
ide o plnenie zo spotrebiteľského úveru, súd prvej inštancie žalobcovi zmluvný úrok odo dňa účinkov
zosplatnenia nepriznal z dôvodu, že mu nepatrí. Súd prvej inštancie vychádzal z uznesenia ÚS IV.
476/2012 z 18.09.2012, v zmysle ktorého Ústavný súd SR odobril názor prvoinštančného i odvolacieho
súdu, v zmysle ktorého veriteľovi patria úroky len do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do

omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania (R 59/1998, 4Obo/140/1998). Veriteľ má právo
na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo
žalobcu na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, ale má právo n a úrok z omeškania.

7. Zároveň súd prvej inštancie rozhodol i o úroku z omeškania v súlade s ustanovením § 517 ods. a ods.

2 Občianskeho zákonníka, pričom poukázal na ustanovenie § 10 písm. c/ nariadenia vlády Slovenskej
republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, ak
záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov
účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári 2013. Zároveň poukázal ustanovenie
§ 3 ods. 1 nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho

zákonníka, v znení do 31.01.2013, výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia
ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu.8. Pokiaľ si žalobca v konaní uplatnil úrok z omeškania v sume 124,91 €, tento bližšie nešpecifikoval, a
to ani na výzvu súdu, len uviedol, že ide o úrok z omeškania, ktorý je vypočítaný vo výške 8 % ročne
za obdobie od 05.09.2014 t.j do spísania žaloby, pričom nešpecifikoval odkedy tento úrok z omeškania

uplatnil a z akých splátok do zosplatnenia a aký úrok z omeškania si uplatnil po zosplatnení úveru.
Podľa výpisu z knihy žalobcu dlžný úrok z omeškania ku dňu 07.03.2013 predstavoval sumu 3,04 €.
Keďže však k zosplatneniu úveru došlo k 25.02.2013, nebolo možné zistiť, aká dlžná suma k tomuto
dňu predstavovala úrok z omeškania. Preto súd prvej inštancie priznal žalobcovi úrok z omeškania vo
výške 8 % ročne z nezaplatenej istiny úveru 926,73 € a zo sumy 69,22 € (t.j. úroky z úveru vo výške

19,90 % od 11.10.2012 do zosplatnenia úveru t.j. do 25.02.2013), a to od 26.04.2018 do zaplatenia.
Úroky z omeškania súd priznal žalobcovi odo dňa doručenia žaloby žalovanému, keďže žalobca v
konaní nepreukázal, kedy predmetné zosplatnenie žalovanému doručil za podmienok uvedených vo
Všeobecných obchodných podmienkach, časť IX, B, bod 3. a 6., t.j. nepreukázal, kedy mohol žalovaný
plniť po prvý krát a v prípade neplnenia sa dňom nasledujúcim dostal do omeškania. Vo zvyšku úroku
z omeškania žalobu žalobcu zamietol ako nedôvodnú.

9. O trovách prvoinštančného konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 C.s.p., keď súd prvej inštancie
vychádzal len z uplatnenej istiny, predmetom konania bolo zaplatenie sumy 1.407,72 € (pričom v časti
85,05 € zobral žalobca žalobu späť) s príslušenstvom. Žalobca bol úspešný v časti o zaplatenie sumy
995,95 €, t.j. vo výške 70,75 %, žalovaný v časti o zaplatenie sumy 411,77 €, t.j. 29,25 %. Žalobcovi tak

vzniklo právo na pomernú náhradu vynaložených trov v rozsahu 41,50 % (70,75 - 29,25). V späťvzatej
časti by mal žalovaný nárok na náhradu trov konania, keďže žalobca zavinil zastavenie konania, t.j. v
časti o 85,05 €, avšak žalovanému súd prvej inštancie náhradu trov konania nepriznal, keďže zo
spisu mu žiadne trovy nevyplývajú.

10. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca proti II. časti výroku,
ktorou prvoinštančný súd zamietol nárok žalobcu na zmluvný úrok po zosplatnení a voči nadväzujúcemu
výroku pod bodom III. o trovách konania v celom rozsahu výroku a žiadal, aby odvolací súd zmenil
rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti a zaviazal žalovaného uhradiť dlžnú sumu,
zároveň aby priznal náhradu trov prvoinštančného konania, ako aj odvolacieho konania vo výške

zaplatených súdnych poplatkov za konanie na oboch inštanciách. Žalobca mal za to, že súd prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 365 ods. 1 písm. h/
C.s.p. Žalobca poukázal na ustanovenie § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, ako aj ustanovenia
§ 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, z ktorých ustanovení vyplýva povinnosť platenia úrokov z
období skutočnej držby požičaných peňažných prostriedkov. Z komentára IURA EDITION k príslušným

ustanoveniam Obchodného zákonníka, ako i podľa § 16 ods. 1 zákona č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch pri omeškaní s vrátením peňažných prostriedkov má veriteľ
nárok na úrok z úveru a jednak na úrok z omeškania podľa § 369 ods. 1 Obch. zák. Tiež podľa § 16
ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch má spotrebiteľ povinnosť uhradiť úrok a náklady vzniknuté
len za časové obdobie od poskytnutia spotrebiteľského úveru do jeho splatenia. Žalobca uviedol, že

ak zákon č. 129/2010 Z.z. spotrebiteľovi ukladá povinnosť pri odstúpení zaplatiť zmluvne dohodnuté
úroky až do dňa splatenia istiny, musí mať k tomu zodpovedajúce právo na zmluvne dohodnuté úroky
po zosplatnení aj veriteľ. Zdôraznil, že reštriktívne ustanovenia vo vzťahu k nároku veriteľa na zmluvný
úrok po zosplatnení neobsahuje žiadny právny predpis. Ak by bolo úmyslom zákonodarcu dobu nároku
veriteľanadohodnutýúrokohraničiť,nepochybnebytakučinil.Zároveňpoukázalnanávrhzákonazroku

2013,ktorýmsamalmeniťadopĺňaťObčianskyzákonníka,atovustanovení§53ods.9,kdesanakonci
mala pripojiť veta: „Úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia
práva podľa § 65“. Táto navrhovaná zmena však nebola nikdy legislatívne prijatá. Žalobca poukázal na
rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp.zn 3Co/108/2017 zo dňa 29.05.2018, ktorý priznal nárok na
úrok i po zosplatnení, pričom úrok z úveru je cena za užívanie poskytnutých peňažných prostriedkov, a

preto dlžník má zásadne túto povinnosť ich platiť za celú dobu užívania, až do ich skutočného vrátenia
veriteľovi. K rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave č.k. 8Co/138/2017-83, zo dňa 27.03.2018 uviedol,
že sa odvolací súd stotožnil s rozhodovacou praxou všeobecných súdov, v zmysle ktorých má veriteľ v
prípade omeškania popri úrokoch z omeškania právo i na dohodnuté úroky z úveru, pričom tieto možno
požadovať súbežne s úrokmi z omeškania aj po splatnosti celého úveru, avšak žalobca konštatoval,

že takýto výklad je potrebné odmietnuť ako absurdné a narúšajúce ekonomické základy fungovania
právnych vzťahov, ktoré súvisia s poskytovaním úverov (pravdepodobne žalobca urobil chybu pri reakcii
citovaného rozhodnutia odvolacieho súdu). Zároveň žalobca poukázal na rozhodnutie Krajského súdu
v Žiline č.k. 11Co/12/2017-90 zo dňa 31.01.2017, keď tento zmenil rozsudok súdu prvej inštancie,ktorý zamietol nárok žalobcu na zmluvný úrok po zosplatnení. Zároveň ďalej poukázal na rozhodnutie
Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 43Co/23/2017-92 zo dňa 29.11.2017, č.k. 43Co/28/2017-94 zo
dňa 27.02.2018 a sp.zn. 43Co/7/2018 zo dňa 31.05.2018, a poukázal na ďalšie rozhodnutia Krajského

súdu v Nitre, Krajského súdu v Košiciach a Krajského súdu v Prešove, ako i Najvyššieho súdu Českej
republiky sp.zn. 33Cdo/212/2014, zo dňa 21.08.2014.

11. Pokiaľ sa týka uvedených súdnych rozhodnutí v prvoinštančnom rozhodnutí žalobca k rozhodnutiu
Najvyššieho súdu SR 4Ob/143/1998 uviedol, že toto rozhodnutie sa netýka samotného uplatňovania

nároku na dohodnutý úrok z poskytnutých peňažných prostriedkov po zosplatnení úveru. V danej veci
najvyšší súd riešil okrem iných prioritne otázku nároku na úroky z omeškania v prípade omeškania
s platením úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov a nároku na úroky z omeškania v prípade
omeškania s platením úrokov z omeškania. Nejde ani o rozhodnutie vo veci samej. K uzneseniu
Ústavného súdu SR č.k. IV. ÚS 476/2012-14 z 18.09.2012 žalobca uviedol, že v tejto veci sa sťažovateľ
domáhal rozhodnutia, že jeho základné právo na právnu ochranu bolo porušené, a preto ústavný súd

sa v tejto veci nevyjadril k meritu tohto dovolania. Naopak poukázal na odlišné stanovisko podpredsedu
Ústavného súdu SR JUDr. Milana Ľalíka v náleze zo dňa 24.10.2013 sp. zn. I. ÚS
547/2012, v ktorom menovaný sudca ústavného súdu poukázal na aktuálnu, zjavnú a neudržateľnú
predimenzovanosť ochrany spotrebiteľa.

12. Súd prvej inštancie vyzval žalovaného podaním zo dňa 15.01.2019, aby sa k odvolaniu žalobcu
písomne, v súlade s ustanovením § 373 ods. 3 a ods. 4 Civilného sporového poriadku písomne vyjadril.
Žalovaný si zásielku v odbernej lehote neprevzal a zásielka sa dňa 21.02.2019 vrátila súdu prvej
inštancie.

13. Krajský súd v Bratislave, ktorý viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, §
380 Civilného sporového poriadku), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti,
prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné,
a rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

14. Odvolaním žalobcu bol napadnutý len výrok rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí priznania
nároku na náhradu úrokov po zosplatnení úveru, a zároveň i súvisiaci výrok o náhrade trov konania,
ktorým súd prvej inštancie žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 41,50 % z priznanej istiny.
Odvolacísúdviazanýrozsahomodvolaniažalobcupretoostatnévýrokynepreskúmavalatospoukazom
na ust. § 379 CSP.

15. Súd prvej inštancie správne vyvodil, že v danej veci ide o spotrebiteľský úver s tým, že aj v
dostatočnom rozsahu preskúmal obsahové náležitosti, ktoré musí zmluva o spotrebiteľskom úvere
obsahovať.

16. V prvom rade odvolací súd ďalej uvádza, že pokiaľ súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti

o zaplatenie zmluvného úroku od zosplatnenia úveru, keď vychádzal z uznesenia ÚS IV. 476/2012 z
18.09.2012, v zmysle ktorého Ústavný súd SR odobril názor tak prvoinštančného ale aj odvolacieho
(súdu podľa ktorých veriteľovi patria len úroky do splatnosti dlhu, následne sa však dlžník dostáva do
omeškania a je povinný platiť úroky, ale iba do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne už
právo žalobcu na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, avšak má právo na úrok z omeškania), odvolací

súd k tomuto stanovisku súdu prvej inštancie uvádza, že v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie (16.10.2018) súd prvej inštancie vychádzal z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR,
pričom obdobné stanovisko vyplynulo i z ustálenej rozhodovacej praxe Krajského súdu v Bratislave, keď
Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd vo svojich doterajších rozhodnutiach zaujal tak isto právny
názor, že za obdobie po zosplatnení úveru žalobcovi už zmluvný úrok z nezaplatenej istiny neprináleží. V

nich konštatoval, že pri predčasnom a mimoriadnom zosplatnení úveru veriteľ navodzuje stav, v ktorom
má právo získať okamžite späť celu sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho
strane odpadá obmedzenie jeho práva disponovať s istinou úveru a tým jeho obmedzenie obchodovať s
peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Veriteľ teda stráca nárok na úroky
za požičanie peňažných prostriedkov od spotrebiteľa. Ak teda nastane stav, kedy spotrebiteľ už nemá

právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, nie je dôvod na to, aby veriteľ inkasoval
úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. Išlo by o
zmenu právneho stavu podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku
a veriteľ by úroky naďalej inkasoval, ako keby k zmene záväzku nedošlo. Na strane spotrebiteľa by aleneboli garantované žiadne práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku.
Vyššie uvedený právny názor vyplynul aj zo Stanoviska občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v
Bratislave č. 1/2019, ktoré bolo prijate dňa 20.02.2019 z dôvodu zjednotenia výkladových rozdielov v

právoplatných rozhodnutiach senátov Krajského súdu v Bratislave k otázke platenia zmluvných úrokov z
úveru po zosplatnení spotrebiteľského úveru so záverom, že veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných
úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z
úveru nevzniká, a vzniká iba právo na úrok z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa
dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z omeškania čo

spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi.

17. Žalobca v odvolaní poukázal na skupinu rozhodnutí, ktoré kumuláciu zmluvne dohodnutých úrokov
a úrokov z omeškania po predčasnom zosplatnení úveru pripúšťajú, pričom časť rozhodnutí, ktoré
kumuláciu zmluvne dohodnutých úrokov a úrokov z omeškania po predčasnom zosplatnení úveru
pripúšťajú sa delí na skupinu rozhodnutí, ktorá argumentuje zmluvnou autonómiou strán s tým, že žiadny

zákon výslovne nezakazuje dohodnúť úroky a i za dobu, po ktorú bude istina dlžníkom skutočne užívaná
do jej faktického vrátenia veriteľovi, teda i za dobu, v ktorej sa dlžník ocitne v omeškaní so splnením
svojho záväzku. V odôvodnení týchto rozhodnutí sa argumentuje tým, že pokiaľ by takáto dohoda nebola
prípustná, vyvolalo by to absurdnú situáciu, kedy by sa dlžník porušením svojich zmluvných povinností
splácať úverové splátky dostal do výhodnejšej pozície, v ktorej by napriek nevráteniu peňažných

prostriedkov, mal tieto vo svojej dispozícií naďalej, bez povinnosti uhradiť odmenu za ich poskytnutie, t.j.
zaplatiťveriteľoviúrokajzaobdobiepopredčasnomzosplatneníúveruvyvolanomporušenímzmluvných
povinností.

18. Skupina rozhodnutí, ktorá kumuláciu zmluvne dohodnutých úrokov a úrokov z omeškania po

predčasnom zosplatení úver pripúšťa je aj skupina, ktorá kumuláciu dohodnutých úrokov a úrokov z
omeškania obmedzene, iba do výšky, akú by pri riadnom plnení povinností žalovaný na dohodnutých
úrokoch zaplatil. Tieto rozhodnutia v odôvodení uvádzajú, že aj po predčasnom zosplatnení úveru
zostáva záväzok platiť úroky rovnaký, ako v čase jeho dojednania, t.j. patrí v rovnakej výške a za rovnaké
obdobie, bez ohľadu na to, či k omeškaniu dlžníka splnením úveru došlo, alebo nedošlo. Zároveň táto

skupina rozhodnutí vyslovila názor, že dojednanie podľa, ktorého veriteľovi patria v prípade omeškania
dlžníka úroky až do skutočného vrátenia istiny úveru je pre dlžníka - spotrebiteľa nevýhodne, a preto
v zmysle § 54 ods. 1 OZ neplatné.

19. Z rozhodovacej praxe odvolacích súdov pretrváva nesúlad v riešení otázky (ne)možnosti

kumulácie zmluvných úrokov a úrokov z omeškania po zosplatnení úverovej zmluvy, kde je jednou zo
zmluvných strán je spotrebiteľ, pričom jednoznačne legislatívne riešenie k danej problematike absentuje.
V tomto smere preto odvolací súd poukazuje na aktuálne rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
5Cdo 42/2020, zo dňa 16.06.2020, ktoré sa konkrétne zaoberá práve posudzovaním nároku žalobcu
na zmluvný úrok z úveru po zosplatnení úveru popri úroku z omeškania. Najvyšší súd sa v ňom

pokúsil zjednotiť rozhodovaciu prax všeobecných súdov práve v otázke, či má veriteľ po zosplatnení
spotrebiteľského úveru nárok popri úroku z omeškania aj zmluvný úrok z úveru. V tomto rozhodnutí
Najvyšší súd poukázal, že predmetom jeho rozhodnutia je dosiaľ neriešená otázka existencie a výšky
nároku na zaplatenie zmluvného úroku po predčasnom zosplatnení úveru, kde jednou zo zmluvných
strán je spotrebiteľ. Z tohto rozhodnutia vyplýva v prvom rade záver, že zmluva o úvere, ktorá je

uzavretá medzi stranami sporu je spotrebiteľkou zmluvou, ktorá podlieha zákonu č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľskýchúveroch,ktorýzákonalenepokrývavšetkyotázkyvznikuúverovéhozmluvnéhovzťahu,
práv a povinností strán zmluvného vzťahu a ani riešenia, napr. na akú dobu je dlžník povinný platiť
úroky z poskytnutého úveru, vzťah úrokov z úveru a úrokov z omeškania, výšku úrokov z omeškania.
Zdôraznil, že zmluva o úvere je v zmysle § 261 ods. 6 písm. b) Obch. zákonníka, v znení účinnom ku dňu

uzavretia zmluvy o úvere tzv. absolútnym obchodom, a preto bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvy o
úvere v súvislosti s posudzovaním tohto právneho vzťahu je potrebné vychádzať aj s ust. Obchodného
zákonníka (§ 497 a nasl.); ustanovenia Občianskeho zákonníka sa použijú vtedy, ak v Občianskom
zákonníku existuje také ustanovenie, ktoré je možné prednostne aplikovať (§ 52 ods. 2 Obč. zák.).
Zároveň poukázal na ust. § 497 a ust. § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka z ktorých vyplýva, že zmluva

o úvere nemôže byť dohodnutá ako bezúročná. U spotrebiteľských úverov je jednou z náležitosti, ktoré
musí zmluva obsahovať, uvedenie doby trvania zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. d) zák. o spotrebiteľských
úveroch. Z toho vyplýva, že doba trvania zmluvy pri jej vzniku je časovo ohraničená. V súčasnej právnej
úprave zmluvy o úvere absentuje výslovná (priama) úprava konečného okamihu povinnosti dlžníka platiťúroky z poskytnutých peňažných prostriedkov, pretože v prvej vete ust. § 502 ods. 1 Obch. zákonníka
je uvedené len to, že dlžník je povinný platiť veriteľovi úroky z úveru od doby poskytnutia peňažných
prostriedkov. Z ustanovení Obchodného zákonníka, ani z ustanovení Občianskeho zákonníka, a ani

zo zákona o Spotrebiteľských úverov nevyplýva zákaz dohody účastníkov úverovej zmluvy o povinnosti
dlžníka platiť úroky z úveru až do úplného splatenia úveru. Súčasne legislatívne riešenie neupravuje
moment trvania záväzku platiť úrok, ani jeho výšku v prípade omeškania dlžníka s platením úveru
ani v prospech dlžníka, ani v prospech veriteľa. Dovolací súd preto vyslovil názor, že za situácie, ak
dlžník z úverového vzťahu porušil povinnosť splácať úver, v dôsledku čoho došlo k jeho zosplatneniu

veriteľom, neexistuje rozumný dôvod na to, prečo by dlžník nemal platiť úroky z úveru vo výške, na akej
sa s veriteľom dohodol. Uviedol, že peňažnými prostriedkami dlžník disponuje, zároveň dlžník porušil
zmluvné povinnosti a z porušenia povinností profitovať nemôže, keďže zmluvné úroky sú spravidla
vyššie ako úroky z omeškania. Po zosplatnení zostáva podstata úverového vzťahu a jeho existencie
zachovaná, a keďže veriteľ nemá peňažné prostriedky, patrí mu za ne dohodnutá odmena. Záväzok
dlžníka podľa dohodnutej odmeny zostáva nedotknutý a aplikuje sa na dobu, na ktorú bola zmluva

dohodnutá ako doba riadneho splácania úveru, keďže dohodnuté úroky majú zmluvný základ. Rozdiel
je len v tom, že pre omeškanie k povinnosti platiť zmluvné úroky pristupuje povinnosť platiť úroky z
omeškania. Dojednanie, ktorého obsahom je platenie, podľa dovolacieho súdu postavenie spotrebiteľa
zhorší z dôvodu, len ak by spotrebiteľ, ktorý sa pre svoju ekonomickú situáciu dostal s plnením splátok
úveru do omeškania, musel by v dôsledku vyhlásenia predčasnej doby splatnosti úveru platiť dohodnuté

úroky až do úplného splatenia istiny; zaplatil by v konečnom dôsledku sumu neprimerane vysokú
ako náhradu za poskytnutie peňazí. Dohodnuté úroky predstavujú cenu peňazí za ich poskytnutie na
vopred dohodnuté obdobie, tzn., že jej výška musí byť stanovená v čase uzatvorenia zmluvy o úvere.
Dlžník teda presne vie koľko bude povinný za poskytnuté peniaze veriteľovi zaplatiť. Takúto vedomosť
však dlžník ako spotrebiteľ nemá v prípade dojednania, ktoré umožňuje navyšovanie tejto ceny bez

jej presného ohraničenia. Keďže spotrebiteľ nevie predpokladať časový úsek svojho omeškania, nie
je možné ani určiť celkovú výšku zmluvného úroku, ktorý sa môže bez fixného ohraničenia navyšovať
neobmedzene. Takto stanovená cena nie je vyjadrená určito, jasne a zrozumiteľne. Dojednanie, ktorým
sa dlžník zaviaže platiť dohodnuté úroky až do úplného zaplatenia istiny po vyhlásení predčasnej doby
splatnosti úveru spôsobujú začnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a to v

neprospech spotrebiteľa. Takéto dojednanie je porušením ust. § 53 ods. 1 Obč. zák. Na druhej strane
sa však postavenie veriteľa aj bez uvedeného dojednania nezhorší, pretože v prípade ak mu v dôsledku
nesplatenia úveru v dohodnutej dobe vznikne škoda, jeho právo zostáva zachované, po zohľadnení
zaplatených úrokov z omeškania, ktoré plnia funkciu paušalizovanej náhrady škody. Preto Najvyšší súd
SR vo svojom rozhodnutí 5Cdo 42/2020 zo dňa 16.06.2020 dospel k záveru, že v prípade vyhlásenia

predčasnej splatnosti úveru veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností
dlžník zaplatil, ako cenu peňazí.

20. Vzhľadom na vyššie uvedené s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 5Cdo 42/2020 (a
zároveň aj ďalšie rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 8Cdo 147/2020 zo dňa 26.08.2020) sa odvolací súd

stotožňuje s právnym názorom Najvyššieho súdu SR, a preto odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu smerujúce k výroku súdu prvej inštancie, ktorým žalobu žalobcu zamietol a s ním súvisiaci výrok
o trovách provinštančného konania je dôvodné, a preto je potrebné rozhodnutie súdu prvej inštancie
v jeho napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 389 ods. 1
písm. c) CSP. Žalobcom uplatnení nárok a to zmluvný úrok 19,90 % ročne, ktorý si žalobca uplatnil z

nezaplatenej istiny úveru v sume 231,64 € za obdobie od 25.02.2013 do 05.02.2014 a zároveň vo výške
19,90 % ročne so sumy 926,73 € od 05.09.2014 do zaplatenia opätovne posúdi v súlade s rozhodnutím
Najvyššieho súdu SR 5Cdo 42/2020 zo dňa 16.06.2020.

21. Podľa § 391 ods. 2 CSP ak bolo rozhodnutie zrušené a, ak bolo vec vrátená na ďalšie konanie a

nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.
9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
zákonov, § 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).