Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, September 30, 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/18/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1116200250
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1116200250.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov
senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu : V. S., nar. XX. X.
XXXX, bytom Z. XXX/X, R., Č. Y., proti žalovanému : Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, Račianska 71, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 5. 3. 2019 č.k. 9C/3/2016 - 83, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1/ Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol v celom rozsahu žalobu žalobcu, ktorou sa voči
žalovanému domáha nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 13.700 €, na základe zákona
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Súd prvej inštancie
na danú vec aplikoval zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení zákona č. 412/2012 Z.z. účinného od 1. januára

2013. Pri rozhodovaní vychádzal z toho, že základnými zákonom stanovenými predpokladmi vzniku
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jeho orgánmi pri výkone verejnej moci v zmysle Zákona
č. 514/2003 Z.z. je existencia nesprávneho úradného postupu orgánom štátu, vznik škody a príčinná
súvislosť medzi namietaným nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Tieto predpoklady
zodpovednosti štátu za škodu musia byť splnené súčasne. Ustanovenie § 17 ods. 2 citovaného
zákona priznáva poškodeným, ktorým vznikla ujma nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym

úradným postupom, právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to za súčasného splnenia
dvoch podmienok, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na spôsobenú ujmu a jednak, že nie je možné túto vzniknutú ujmu uspokojiť inak, čo
môže byť napr. formou verejného ospravedlnenia, uverejnením rozsudku, znením jeho odôvodnenia
a pod. Z ustanovenia § 15 ods. 1 a § 16 citovaného zákona vyplýva, že predpokladom úspešného
uplatnenia práva na náhradu nemajetkovej ujmy na súde je predchádzajúce predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na základne písomnej žiadosti

poškodenéhoopredbežnéprerokovanienárokuspríslušnýmorgánom. Škodaakoajnároknapriznanie
nemajetkovej ujmy, ako predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup, sú dané
len vtedy, ak vznikli v príčinnej spojitosti s nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci a
nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci musí byť bez pochybností preukázaný. V právnej teórii
sa vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) označuje ako priama väzba javov (objektívnych súvislostí),
v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je

medzinezákonnýmrozhodnutím/nesprávnymúradnýmpostupomaškodou resp.vznikomnemajetkovej
ujmy vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za
škodu nenastáva. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akouskutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ

vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala.
Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť
ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (porovnaj R 21/1992). V postupnom slede javov je
každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa

stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite.
Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo
(bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy,
bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v
dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody
existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30.

6. 2010, sp. zn. 5 Cdo 126/2009). Bolo na žalobcovi preukázať existenciu vzniku škody, nemajetkovej
ujmy ako aj príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom súdu.

2/ Súd prvej inštancie sa v danom prípade stotožnil s obranou žalovaného, že v prípade žalobcu
bol aplikovaný postup podľa § 18 ods. 1 druhej vety zák. č. 475/2005 Z. z., keďže z dôvodu

nadmerného počtu odsúdených v ÚVTOS bola ubytovacia plocha niektorých odsúdených prechodne
znížená.Dodržaniezákonompredpokladanéhopostupunemožnonikdypovažovaťzanesprávnyúradný
postup.Vdanomprípadetaknedošlokporušeniupovinnostianikinémunezákonnémuzásahuzostrany
ÚVTOS. Zákon č. 514/2003 Z.z. v ust. § 9 ods. 1 definuje nesprávny úradný postup . Za nesprávny
úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať

rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci,
zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických
osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu
NárodnejradySlovenskejrepublikyprivýkonejejpôsobnostipodľačl.86písm.a)ad)ÚstavySlovenskej
republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl.

119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky. Zákon č. 514/2003 Z.z. bližšie nedefinuje pojem škody a ani
neupravuje rozsah jej náhrady. Preto treba v tomto smere aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej
úpravy (§ 442 Obč. zák.) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá a) nastala v majetkovej sfére
poškodeného, b) je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a c) je napraviteľná poskytnutím majetkového
plnenia, predovšetkým peňažného.

3/ Podľa ustanovenia § 17 zák. č. 514/2003 Z.z. sa pri žalobách o náhradu škody (nemajetkovej ujmy)
voči štátu uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Podľa § 17
ods. 2/ zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 priznanie nemajetkovej ujmy nastupuje
až v prípade, ak konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Následne sa

nemajetková ujma určuje s prihliadnutím na osobu poškodeného a jeho doterajší život, prostredie, v
ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy sa posudzuje vzhľadom na okolnosti, za ktorých k nej
došlo, ako aj vzhľadom na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v jeho súkromnom živote,
prípadne v spoločenskom uplatnení a to podľa noriem súkromného práva. Všetky tieto skutočnosti
je potrebné pri priznaní nemajetkovej ujmy v konaní zo strany žalobcu preukázať. Pri gramatickom

a logickom výklade § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z, z. je možné dospieť k záveru a to k takému,
že priznanie náhrady nemajetkovej v peniazoch je v obdobných prípadoch nie je a ani byť nemôže
automatické. Žalobca preto musí bezpečne preukázať, že spôsobenú ujmu nie možné odčiniť inak než
priznaním náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. V prípade žalobcu podľa žalovaného nie je namieste
priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, keďže v jeho prípade bol poskytnutý dostatočný satisfakčný

prostriedok.

4/ Súd prvej inštancie sa stotožnil s obranou žalovanej strany, že v zmysle článku 46 (Záväznosť a
vykonávanie rozsudkov) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, kde sa v bode 1 uvádza, že
vysoké zmluvné strany sa zaväzujú, že sa budú riadiť právoplatným rozsudkom súdu vo všetkých

prípadoch, ktorých sú stranami. Prvé ohraničenie záväznosti rozhodnutí ESĽP je teda možné vyvodiť
už z uvedeného článku Dohovoru, podľa ktorého tieto rozhodnutia sú záväzné len pre procesné strany
v konaní, pričom ostatné štáty (ako v tomto prípade Slovenská republika) ním viazané nie sú (rationnae
personnae). Ďalej je podľa žalovanej účinok rozsudku obmedzený len na konkrétne prejednávanú vecpredESĽPanevzťahujesaautomatickynainýprípad(rationnaemateriae).Napokontiežplatí,žeprávna
sila rozsudkov ESĽP je ohraničená len na čas vydaním rozhodnutia, t. j. nevzťahuje sa na okolnosti
prípadu, ktoré nastali po jeho vydaní a ktoré sa môžu časom meniť (rationnae temporis). Možno teda

zhrnúť, že rozhodnutie ESĽP (Sulejmanovič proti Taliansku) je záväzné len pre ten štát, ktorý bol v tomto
prípade procesnou stranou. Je teda záväzný pre Taliansko, nie pre Slovenskú republiku. Rovnako sú
účinky uvedeného rozhodnutia obmedzené len na danú prejednávanú vec a nevzťahujú sa na inú (v
tomto prípade žaloba o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. ktorú podal žalobca). Záverom je tiež
potrebné poukázať na to, že v prípade Sulejmanovič proti Taliansku bol vydaný rozsudok v roku 2009,

závery z neho plynúce teda nemožno automaticky stotožňovať s prípadom žalobcu, kde k porušeniu
práv žalobcu malo dôjsť v priebehu roku 2013. Časovo skorší rozsudok ESĽP z roku 2009 teda nemožno
automaticky a záväzne aplikovať na viac či menej odlišné okolnosti, ku ktorým došlo v priebehu roku
2013.

5/ Súd po vyhodnotení vykonaných dôkazov dospel k záveru, že žalobca v konaní pred súdom

nepreukázal, že mu vznikla nemajetková ujma v ním požadovanej výške, teda žalobca neuniesol svoje
dôkazné bremeno a nepreukázal svoje tvrdenia, preto žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.
Po právnej stránke oprel svoje rozhodnutie o ust. § 3, 9, § 17 zákona č. 514/2003 Z.z., ako aj ust. § 18
ods. 1 zákona č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody.

6/ O náhrade trov konania súd rozhodol v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 v spojení s ust.
§ 262 ods. 1 CSP, v zmysle zásady úspechu strany vo veci. Žalovaný mal v konaní úspech v rozsahu
100 %, náhradu trov konania si neuplatnil, lebo mu žiadne nevznikli, súd preto žalovanej strane náhradu
trov konania nepriznal.

7/ Uvedený rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca, v celom rozsahu, domáhajúc sa jeho
zmenytak,žeodvolacísúdzaviažežalovanéhopovinnosťouzaplatiťmu 13.700€súrokomzomeškania
5 % ročne zo sumy 13.700 € od 12. 1. 2016 do zaplatenia, všetko do 30 dní od právoplatnosti
rozsudku a zároveň mu prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Odvolanie podal
žalobca z dôvodov, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym

skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, teda že
vykonané dôkazy chybne právne zhodnotil a v dôsledku toho tiež celú vec nesprávne rozhodol. Žalobca
uviedol, že sa proti žalovanému domáha zaplatenia sumy 13.700 € podľa zákona č. 514/2003 Z.z.,
a to z titulu nemajetkovej ujmy spôsobenej mu pri výkone trestu odňatia slobody v ÚVTOS Dubnica
nad Váhom fyzickým a psychickým týraním, tým, že bol po dobu 137 dní natesnaný do cely, v ktorej

pripadalonajednéhoodsúdenéhonamiestominimálnych3,5m2ubytovacejplochystanovenejzákonom
č. 475/2005 Z.z. o výkone väzby iba 2,1 m2. Týmto nesprávnym úradným postupom boli porušené
jeho základné ľudské práva, zakotvené v Európskom dohovore o ochrane základných ľudských práv a
slobôd; zároveň žalobca poukazoval aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v totožných
prípadoch. Žalobca nesúhlasil so závermi súdu prvej inštancie, keď namietal, že „dočasne“ nemôže v

žiadnom prípade znamenať 137 dní, ale nanajvýš niekoľko dní. Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal
otázkou, aký časový úsek sa môže považovať za „dočasnosť“ a od žalovaného vôbec nevyžadoval, aby
preukázala, že sa jednalo naozaj o nevyhnutný čas, že neexistovalo iné riešenie a hlavne, či sa situácia
nedala riešiť podstatne skôr. Argument, že sa porušenie práv žalobcu reparovalo úpravou ubytovacej
kapacity, označil žalobca za nezmysel. Prinavrátenie do normálneho stavu nemožno považovať za

satisfakciu; rozkaz generála na zvýšenie počtu odsúdených zo 480 na 516 osôb nemožno považovať za
dôkaz o ukončení porušovania zákona, pretože je nelogické považovať zvýšenie počtu odsúdených v
existujúcich zariadeniach za zväčšenie výmery ubytovacej plochy pripadajúcej na jedného odsúdeného.

8/ Ako nesprávny označil žalobca v o svojom odvolaní výklad ust. § 17 ods. 3 cit. zák., keď aplikácia

kritérií výšky nemajetkovej ujmy uvedených v písm. a/ až d/ tohto zákona podľa jeho názoru v tomto
prípade nemá žiadne opodstatnenie. Utrpenie z neľudského zaobchádzania je rovnaké pre každého,
bez ohľadu na jeho spoločenské alebo osobné kvality, poukazoval na rozhodnutie ESĽP vo veci Paneta
vs. Rumunsko z r. 2003. Preto argumentácia žalovaného, že sa žalobca nachádzal vo výkone trestu
odňatia slobody, je pre posúdenie vzniku nároku žalobcu na odškodnenie za spôsobenú nemajetkovú

ujmu irelevantná. Žalobca na podporu svojich tvrdení opakovane poukazoval na rozhodnutie ESĽP v
identickom prípade Sulejmanovič vs. Taliansko, podľa ktorého by bol nárok žalobcu neoddiskutovateľný,
avšak podľa názoru súdu prvej inštancie, sa podľa čl. 46 Dohovoru vysokú zmluvné strany zaväzujú
riadiť právoplatným rozsudkom Súdu len v prípadoch, v ktorých sú stranami, takže rozsudky ESĽPsú pre rozhodovania slovenských súdov absolútne irelevantné. Takáto argumentácia žalovaného a
súdu prvej inštancie na význam judikatúry ESĽP pre rozhodovanie všeobecných súdov je neprijateľná.
O rešpektovaní právnych názorov vyslovených v rozhodnutiach ESĽP platí pri aplikácii ustanovení

Dohovoru to isté, čo pri aplikácii slovenských právnych noriem slovenskými súdmi. Podľa Ústavného
súdu SR diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu za rovnakej alebo analogickej
skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (napr.
rozhodnutie ÚS IV 209/2010, tiež ÚS IV 92/2009).

9/ Na odvolanie žalobcu sa žalovaný nevyjadril.

10/ Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
účinného od 1.7.2016 (ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
11/OdvolacísúdspoukazomnavyššieuvedenéustanovenieCSPpreskúmalaprejednal vec vrozsahu

podanéhoodvolania(t.j.vcelomrozsahu)vzmysle§379a§380ods.1CSPbeznariadeniaodvolacieho
pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3
CSP); odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
12/ Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 475/2005 Z.z., o výkone trestu odňatia slobody, odsúdenému sa
poskytne ubytovanie v cele alebo izbe. Ubytovacia plocha v cele alebo izbe pre odsúdeného je najmenej

3,5 m2. Ak sa na nadmerne zvýši počet odsúdených v ústave, možno ubytovaciu plochu na nevyhnutne
potrebný čas znížiť.
13/ V posudzovanej právnej veci sa žalobca domáha náhrady nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho
úradného postupu, spočívajúceho v tom, že bol umiestnený počas výkonu trestu odňatia slobody v
ÚTVOS v Dubnici nad Váhom v cele o výmere 60 m2, kde bolo umiestnených celkovo 28 väzňov, a teda

na jedného väzňa pripadala ubytovacia plocha o výmere 2,1 m2, a to po dobu 137 dní, v období od 4.
4. 2013 do 13. 8. 2013 (keď žalobca vykonával trest odňatia slobody v danom ústave v období od 4.
1. 2013 do 6. 5. 2014). Podľa žalovaného nebolo sporné, že ústav prekračoval ubytovacie kapacity do
dňa 30. 6. 2013; dňa 1. 7. 2013 však nadobudol účinnosť Rozkaz generálneho riaditeľa č. XX/XXXX,
v ktorom bola upravená zvýšená ubytovacia kapacita zo 480 na 516 odsúdených.

14/ Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo

výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a/ a
d/ Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone
jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b/ Ústavy Slovenskej republiky.
15/ Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. (v znení účinnom od 01.01.2013), uhrádza sa skutočná
škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

16/ Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

17/ Podľa § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije
a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v

spoločenskom uplatnení.

18/ Zákonodarca v snahe postihnúť čo najväčší okruh pochybení orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci v ust. § 9 ods. 1 cit. zákona nedefinoval pojem „nesprávny úradný postup“, ale ponechal
priestor na definíciu tohto pojmu právnej teórii a praxi. Zákon č. 514/2003 Z.z. tak len príkladmo uvádza

pochybenia orgánu verejnej moci, ktoré možno podradiť pod pojem „nesprávny úradný postup“ („...za
nesprávny úradný postup sa považuje aj...“). Vo všeobecnosti možno za nesprávny úradný postup
orgánu verejnej moci označiť akékoľvek konanie alebo opomenutie konania zo strany orgánu verejnej
moci pri výkone verejnej moci, ktoré je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Úradnýmpostupom je postup orgánov štátnej (verejnej moci) súvisiaci s výkonom štátnej (verejnej) moci, ktorý
sa dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania; spravidla ide o postup, ktorý
nesúvisí s rozhodovacou činnosťou. Úkony tzv. úradného postupu samy osebe v týchto prípadoch

nevedú k vydaniu rozhodnutia. V danom prípade bol žalobca umiestnený v rámci výkonu trestu odňatia
slobody v cele spolu s inými odsúdenými, kde na jedného odsúdeného pripadala výmera ubytovacej
plochy o veľkosti 2,1 m2, čo odporuje zákonu č. 475/2005 Z.z., v ktorom podľa jeho § 18 ods. 1 je pre
jedného odsúdeného stanovená ubytovacia plocha v cele (alebo izbe) najmenej o veľkosti 3,5 m2. Súd
prvej inštancie dospel k záveru, že nedošlo k naplneniu zákonného predpokladu vzniku zodpovednosti

štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a to nesprávneho úradného postupu, nakoľko k
prechodnému zníženiu ubytovacej plochy došlo zákonom predpísaným spôsobom (v zmysel ust. § 18
ods. 1 zákona č. 475/2005 Z.z., druhá veta).
19/ Odvolací súd sa so záverom o neexistencii nesprávneho úradného postupu nestotožnil; v prípade
žalobcu nebolo sporné, že výkon trestu odňatia slobody v dobe od 4. 4. 2013 do 13. 8. 2013 (137 dní)
realizoval v cele, kde na jedného odsúdeného pripadala ubytovacia plocha o výmere nižšej ako 3,5 m2,

t.j. nižšej, ako výmere stanovenej spomínaným ust. § 18 ods. 1 zák. č. 475/2005 Z.z. Je pravdou, že
rozkazom generálneho riaditeľa č. 20/2013 došlo k zníženiu ubytovacej plochy pripadajúcej na jedného
odsúdeného, avšak stalo sa tak s účinnosťou od 1. 7. 2013. Ale v období výkonu trestu odňatia slobody
žalobcom od 4. 4. 2013 do 30. 6. 2013 v ÚVTOS Dubnica nad Váhom predstavovala ubytovacia
plochavcelepripadajúcanajednéhoodsúdenéhonižšiuvýmerunež3,5m2,asícespomínaných2,1m2

(cela o celkovej výmere 60 m2, v ktorej bolo umiestnených 28 odsúdených), t.j. odporovala všeobecne
záväznému právnemu predpisu, a síce zákonu č. 475/2005 Z.z., jeho ust. § 18 ods. 1. Súdu pritom nebol
predložený dôkaz o tom, že v období od 4. 4. 2013 do 30. 6. 2013 by rovnako došlo na základe rozkazu
generálneho riaditeľa k prechodnému zníženiu ubytovacej plochy pripadajúcej na jedného odsúdeného.
Umiestnenie žalobcu do cely s ubytovacou plochou nižšou než požaduje zákon, predstavuje podľa

názoru odvolacieho súdu nezákonný zásah do práv žalobcu, ktorý je nutné vyhodnotiť ako nesprávny
úradný postup štátneho orgánu pri výkone verejnej moci v zmysle § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.
(odvolací súd sa tu stotožňuje so záverom, že nejde o uplatnenie nároku z nezákonného rozhodnutia,
keďže žalobca nenapáda žiadne rozhodnutie vydané orgánom verejnej moci). Otázku existencie či
neexistencie nesprávneho úradného postupu súd prvej inštancie teda nesprávne právne posúdil.

20/ Žalobca svoju argumentáciu v spore podporil opakovane odkazom na rozhodnutie ESĽP vo veci
Sulejmanovič vs. Taliansko (č. sťažnosti 22635/03), v ktorej Európsky súd pre ľudské práva riešil
sťažnosť sťažovateľa, týkajúcu sa podmienok jeho väznenia vo väznici Rebibbia v Ríme, Taliansko.
Išlo o zriadenie, ktoré malo podľa sťažovateľa kapacitu 1.180 osôb, avšak uväznených tam bolo 1.560
osôb. Sťažovateľ bol zadržaný a umiestnený vo väznici dňa 30. 11. 2002. Umiestnený bol v rôznych

celách, každá o rozlohe 16,20 m2, ku ktorým bolo pripojené sociálne zariadenie o veľkosti 5,04 m2.
Do 15. 4. 2003 bol sťažovateľ v cele s piatimi ďalšími osobami tak, že každý z väzňov mal k dispozícii
priemernú rozlohu 2,70 m2. Od 15. 4. 2003 do 20. 10. 2003 bol sťažovateľ premiestnený na inú celu so
štyrmi ďalšími osobami tak, že každý z väzňov mal k dispozícii priemernú rozlohu 3,40 m2. Dňa 20. 10.
2003 bol sťažovateľ prepustený na slobodu; počas pobytu dvakrát márne žiadal o možnosť pracovať;

sťažovateľ v konaní pred ESĽP poskytol prehľad o jeho každodennom režime vo väzení (kedy sa cela
uzatvárala, kedy otvárala, akú mal možnosť vychádzok, možnosť pohybu po chodbe, podávanie stravy
a pod.). ESĽP vo veci Sulejmanovič vs. Taliansko rozhodol, že článok 3 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd ( čl. 3 upravuje zákaz mučenia) bol porušený pokiaľ ide o podmienky väznenia
sťažovateľavobdobídoapríla2003;čl.3Dohovorualenebolporušený,pokiaľideopodmienkyväznenia

sťažovateľa v období po apríli 2003, keď ESĽP bral do úvahy nielen okolnosti preplnenosti väznice, ale aj
ostatné podmienky väzenia (možnosť používať toaletu v súkromí, dostupnosť vetrania, prístup k svetlu,
vzduchu, kvalitu kúrenia, dodržovanie základných hygienických požiadaviek a pod.).
21/ Je pravdou, že rozhodnutie ESĽP v konkrétnej veci je záväzné pre tie zmluvné strany, ktoré sú v
konkrétnej veci stranami (tam Taliansko), avšak výklad Dohovoru, ktorý ESĽP vo svojom rozhodnutí

voči niektorému zo štátov urobí, predstavuje výkladovú smernicu pre uplatňovanie zákonnej úpravy
základných práv a slobôd v obdobných situáciách aj v iných štátoch (po tom, ako takýto rozsudok
nadobudne právoplatnosť). Z uvedeného dôvodu bolo v tomto zmysle (t.j. vo výkladovom zmysle) brať
na uvedené rozhodnutie ESĽP zreteľ aj v prejednávanej právnej veci, čo viedlo odvolací súd k záveru,
že predpoklad existencie nesprávneho úradného postupu v danom prípade naplnený bol (v období do

1. 7. 2013).
22/ Napriek uvedenému však aj odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru,
že žalobe žalobcu nebolo možné vyhovieť, keďže žalobca nepreukázal, že mu vznikla nemajetková
ujma, t. j. neuniesol dôkazné bremeno o vzniku nemajetkovej ujmy. Žalobca si uplatňoval nárok nanáhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu bola spôsobená pri výkone trestu odňatia slobody fyzickým a
psychickým týraním, ako následku toho, že bol umiestnený v preplnenej väzenskej cele (s na neho
pripadajúcou výmerou 2,1 m2). Skutočnosť, že žalobca bol po určitú dobu umiestnený v preplnenej

väzenskej cele (nezodpovedajúcej výmerou podlahovej plochy pripadajúcej na jedného odsúdeného
zákonnej požiadavke) nebola v konaní sporná; táto skutočnosť však sama osebe nemôže automaticky
viesť k záveru o vzniku nároku žalobcu na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. Na vyvodenie takéhoto
záverubolopotrebnébližšiešpecifikovaťcelkovépodmienky,vakýchžalobcajemuuloženýtrestodňatia
slobody vykonával. Práve tieto ďalšie podmienky ale žalobca v spore nijako bližšie nekonkretizoval. Nie

je zrejmé, či, a ak áno, tak na akú dlhú dobu a za akým účelom mohol žalobca v rámci svojho denného
režimu celu opustiť (napr. či bol zaradený do pracovného procesu, akým spôsobom sa realizovalo
podávanie stravy, aké mal možnosti prechádzok, športových aktivít a pod.), t.j. či v prípade žalobcu
z hľadiska jeho denného režimu a časového rozvrhu existovali možnosti na opustenie cely a v akom
rozsahu. Pokiaľ žalobca argumentoval fyzickým a psychickým týraním, rovnako sa nijako nezmienil o
tom, či v tejto súvislosti v ústave využil možnosť poskytnutia zdravotnej starostlivosti.

23/ Odvolací súd sa preto stotožnil so záverom prvoinštančného súdu o tom, že žalobca v konaní
neuniesol dôkazné bremeno ohľadom jeho tvrdenia o vzniku utrpenej ujmy (a tým ani naplnenie
predpokladu príčinnej súvislosti medzi vznikom ujmy a nesprávnym úradným postupom). K odvolacej
námietke žalobcu, že použitie ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. v jeho prípade nemá
opodstatnenie, keďže utrpenie z neľudského zaobchádzania je rovnaké pre každého, bez ohľadu

na jeho spoločenské alebo osobné kvality, odvolací súd poznamenáva, že neľudské a ponižujúce
zaobchádzanie nemožno tolerovať u žiadneho človeka, to však neznamená, že pri rozhodovaní o nároku
žalobcu, ktorý žalobca opiera práve o zákon č. 514/2003 Z.z., by bolo možné vylúčiť z aplikácie
konkrétne zákonné ustanovenie, v danom prípade ust. § 17.
24/ Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny

potvrdil (§ 387 ods. 1, ods. 2 CSP), hoci čiastočne z iných právnych dôvodov.

25/ O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd na základe ust. § 396 ods. 1 v spojení
s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP; žalovanému ako úspešnej strane v spore nepriznal náhradu trov
odvolacieho konania z dôvodu, že žalovanému trovy nevznikli.

26/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods.2 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa (§ 429 ods.2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods.1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 CSP).