Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, October 28, 2021

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/46/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4419201698
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Doležajová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2021:4419201698.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a sudkýň JUDr.
Dagmar Podhorcovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci žalobkyne: Ing. B. V., nar. XX. XX. XXXX,
bytom Q. C. H., A. XX, zast. Advokátska kancelária JUDr. Ladislav Magyerka, s.r.o., so sídlom Nové
Zámky, Ernestova bašta 2, IČO: 36 857 751, proti žalovanému: Ing. C. V., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q.
C. H., J. G. D. 70, zast. Mgr. Elenou Szabóovou, advokátkou so sídlom Nové Zámky, Hlavné námestie 7,

o náhradu škody, o odvolaniach žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky
zo dňa 07. 10. 2019 č. k. 9C/17/2019-152 takto

r o z h o d o l :

I. Návrh žalovaného na prerušenie konania z a m i e t a .

II. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

III. Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 26. 06. 2019, ktorým bola pripustená zmena
žaloby, z r u š u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu
529,80 eura s 5 % ročným úrokom z omeškania od 14. 03. 2019 do zaplatenia, do troch dní od jeho

právoplatnosti (výrok I.), žalobu v časti, týkajúcej sa zaplatenia sumy 2 003,42 eura s príslušenstvom
zamietol (výrok II.) a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 58 % (výrok III.).

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa žalobou domáhala od žalovaného zaplatenia
sumy 2 575,82 eura istiny s 5% úrokom z omeškania od 04. 03. 2019 do zaplatenia ako náhrady škody,
spôsobenú jej trestnou činnosťou žalovaného, ktorá pozostávala z bolestného podľa zák. č. 437/2004 Z.

z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona
č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej
zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných
poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 437/2004 Z. z.“) vo výške 572,42 eura, a
z náhrady trov spojených s pribratím jej splnomocnenca ako poškodenej v trestnom konaní vedenom
na Okresnom riaditeľstve PZ v Nových Zámkoch pod ČVS: ORP-823/1-VYS-NZ-2016 a v trestnej veci

vednej na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 3T/63/2017 v sume 2 003,42 eura. Na pojednávaní
dňa 26. 06. 2019 uznesením pripustil zmenu žaloby v časti bolestného tak, že žalovaný je povinný
zaplatiť žalobkyni titulom náhrady za bolesť sumu 529,80 eura.

3. Právne vec oprel o ust. § 100 ods. 1, § 106 ods. 1, 2, § 112, § 420 ods. 1, 3, § 424, § 444a,
§ 517 ods. 2 zák. č. 40/1964 Z. z. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 2 ods. 1, § 3 ods. 1, 2,

§ 5 ods. 1 zák. č. 437/2004 Z. z. a Opatrenie ministerstva zdravotníctva SR č. 17/2016 zo dňa 18. 05.
2016. Na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žaloba je dôvodná v časti týkajúcejsa sumy 529,80 eura s príslušenstvom ako náhrady za bolesť, spôsobenú žalobkyni trestným konaním
žalovaného v zmysle právoplatného rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 2To/78/2018-864 zo dňa 24.
10. 2018, podľa ktorého bol žalovaný uznaný vinným z prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360

ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 písmeno c), za čo mu bol uložený peňažný
trest vo výške 1 500 eur, keď po predchádzajúcich vzájomných nedorozumeniach so žalobkyňou, dňa
31. 08. 2016 pred rodinným domom č. XX C. S. ceste v obci Q. C. H., okres C. H., keď si žalobkyňa,
prišla do rodinného domu pre svoje veci, jej žalovaný bránil niektoré veci si odniesť, kričal na ňu, že
kradne, pričom sa jej vyhrážal slovami, že keď jeho babka, ktorej prišlo nevoľno zomrie, zomrie aj ona,

a že by ju najradšej zaškrtil, hodil do jazera a utopil, potom pristúpil k žalobkyni a napľul jej do tváre,
následne ju fyzicky napadol tak, že ju chytil za vlasy a strhol ju na zem, následkom čoho žalobkyňa
spadla na kolená a pri tomto jej vulgárne nadával slovami, že je špina a že toto si zaslúži, čím spôsobil
žalobkyni podvrtnutie hrudníkovej chrbtice a drobné kožné odierky na pravom a ľavom predkolení s
dobou liečenia a práceneschopnosti od XX. XX. XXXX do XX. XX. XXXX. Konštatoval, že v trestnom
konaní,vedenomnaOkresnomsúdeNovéZámkysp.zn.3T/63/2017,znaleckýmposudkomč.041/2017

zo dňa 17. 04. 2017 znalec MUDr. Rastislav Rozboril ohodnotil podvrtnutie hrudníkovej chrbtice 25
bodmi a kožné odierky na ľavom a pravom predkolení 5 bodmi, spolu 30 bodmi, pričom vo výpovedi
uviedol, že zranenia, ktoré žalobkyni boli spôsobené, mohli vzniknúť po chytení za vlasy a strhnutí
na zem a pri takomto mechanizme mohlo dôjsť k poraneniu chrbtice v oblasti hrudníkového úseku a
zároveň po páde na pevnú podložku, čoho dôsledkom boli odreniny na predkolení. Dospel k záveru,

že žalobkyňa preukázala listinnými dôkazmi a právoplatne skončeným trestným konaním, že jej vznikli
poranenia, na ktoré sa odvolávala v podanej žalobe, a z ktorých si uplatnila výšku náhrady za bolesť v
celkovej sume 529,80 eura pri hodnote jedného bodu 17,66 eura. V súvislosti so žalovaným vznesenou
námietkou premlčania poskytol teoreticko právny výklad inštitútu premlčania, plynutia premlčacej doby a
jejspočívania.Zastalnázor,žebolopotrebnévychádzaťzpreukázanejskutočnejvedomostižalobkyneo

vzniknutej škode, teda kedy nadobudla vedomosť o rozsahu majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch,
a to aspoň v približnej sume s možnosťou jej dodatočného spresnenia, t. j. ktorú bolo možné natoľko
objektívne vyčísliť v peniazoch, aby žalobkyňa svoj nárok na náhradu škody mohla uplatniť aj na súde
a že znalosť poškodeného o osobe škodcu sa viaže k okamihu, kedy poškodený získal informáciu,
na základe ktorej si môže urobiť úsudok, ktorá konkrétna osoba je za škodu zodpovedná. Dôvodil,

že ak poškodený uplatní svoje právo na náhradu škody spôsobenej trestným činom v adhéznom
konaní, jednak riadne, t. j. najneskôr na hlavnom pojednávaní pred začatím dokazovania, poprípade
už v trestnom oznámení vyjadrí ako poškodený vôľu požadovať od konkrétnej osoby náhradu škody
z konkrétnych dôvodov v konkrétnej výške, jednak včas, t. j. v priebehu premlčacej doby a v konaní
riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu adhézneho konania nebeží (R 29/1985,

uznesenie NS ČR zo dňa 27. 04. 2011, sp. zn. 25Cdo/3300/2010). Ak nedošlo v trestnom konaní k
uloženiu povinnosti nahradiť poškodenému uplatnenú náhradu škody, má poškodený možnosť uplatniť
sisvojnároknanáhraduškodyvobčianskomsúdnomkonanívpremlčacejdobe,ktorejbehpokračujepo
skončení trestného konania, o ktorom bol ako poškodený upovedomený až do jeho úplného vyčerpania
(Rc 31/74). Nesúhlasil preto s názorom žalovaného, že pokiaľ si žalobkyňa neuplatnila nárok na náhradu

škody v adhéznom konaní, tak jej ju nemožno priznať, keď žalobkyňa si mohla toto právo uplatniť aj po
skončení trestného konania, a to podaním žaloby v občianskom súdnom konaní, čo aj urobila. Zvýraznil,
že pokiaľ ide o právo na náhradu škody, cieľom úpravy obsiahnutej v ust. § 112 Občianskeho zákonníka
je ochrana poškodeného v prípade, ak uplatneniu nároku na náhradu škody predchádzalo iné konanie
proti tomu, kto spôsobil škodu. S ohľadom na zabezpečenie ochrany práv poškodeného sa zásadne

vychádza z toho, že „poškodený riadne pokračuje“ v začatom konaní, keď po skončení trestného
konania pokračuje v primeranej lehote podaním žaloby v civilnom súdnom konaní. Ak po skončení
trestného konania podal poškodený v primeranej lehote návrh na uspokojenie rovnakého nároku v
civilnom súdnom konaní, premlčacia doba nezačína znova plynúť dňom právoplatnosti rozhodnutia
v predchádzajúcom trestnom konaní, ale jej plynutie je aj naďalej prerušené. Iba v prípade, že po

skončení trestného konania nepokračuje poškodený v primeranej lehote v občiansko-právnom konaní
podaním žaloby, začína premlčacia doba opäť plynúť od právoplatnosti rozhodnutia v trestnom konaní.
Konštatoval, že k udalosti, z ktorej škoda vznikla, došlo dňa 31. 08. 2016 a objektívna premlčacia
lehota uplynula dňa 31. 08. 2019. Vo vzťahu k subjektívnej premlčacej lehote uviedol, že bolo potrebné
vychádzať z preukázateľnej skutočnej vedomosti žalobkyne o vzniknutej škode, nie iba o protiprávnom

úkone, či o škodnej udalosti, pričom žalobkyňa ako poškodená nadobudla kvalifikovanú vedomosť
o zodpovednostnom subjekte doručením rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 2To/78/2018-864 zo
dňa 24. 10. 2018 a to dňa 05. 12. 2018. V tento deň žalobkyňa získala vedomosť o osobe škodcu,
ako aj o rozsahu škody a riadne pokračovala v uplatnení svojho práva na náhradu škody v civilnomsporovom konaní žalobou doručenou súdu dňa 14. 03. 2019, čo považoval za lehotu primeranú. Ďalej
argumentoval, že vedomosť o vzniku škody objektívne vyjadriteľnej v peniazoch mohla žalobkyňa
najskôr nadobudnúť oboznámením sa s výsledkami vyšetrovania dňa 18. 05. 2017, v rámci čoho jej bol

poskytnutý vyšetrovací spis, ktorého súčasťou bol znalecký posudok MUDr. Rastislava Rozborila, PhD.
č. 041/2017 zo dňa 17. 04. 2017, znalca v odbore zdravotníctvo a farmácia, odvetvie súdne lekárstvo,
ktorým došlo k bodovému ohodnoteniu bolestného a týmto sa dozvedela o výške škody vyjadriteľnej v
peniazoch. Ustálil, že subjektívna premlčacia doba začala žalobkyni plynúť od 17. 04. 2017 a plynula
jej do 16. 10. 2017 (v trvaní 6 mesiacov), nakoľko 16. 10. 2017 na hlavnom pojednávaní v trestnej veci

prehlásila, že si nebude uplatňovať náhradu škody voči žalovanému. Od 16. 10. 2017 do 24. 10. 2018,
teda do právoplatného skončenia trestnej veci rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 2To/78/2018-864
zo dňa 24. 10. 2018, táto lehota neplynula, bola prerušená, resp. došlo k spočívaniu premlčacej doby v
súlade s § 112 OZ a nanovo začala plynúť premlčacia lehota od 24. 10. 2018 do 14. 03. 2019 (v trvaní 5
mesiacov). Na podporu svojej argumentácie poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 1Cdo 43/2010 zo dňa
29. 02. 2012, v ktorom pripustil, že moment začiatku pokračovania plynutia premlčacej doby nie je deň

nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia v trestnom konaní, ani moment vyznačenia právoplatnosti na
takomto rozhodnutí, ale moment doručenia rozhodnutia v trestnom konaní poškodenému. Akcentoval,
že v čase od 16. 10. 2017 do 24. 10. 2018 premlčacia lehota neplynula, preto námietku premlčania
považoval za nedôvodnú. Rezultoval, že atribúty náhrady škody podľa ust. § 420 OZ boli v danom
prípade preukázané právoplatným rozsudkom v trestnom konaní, preto vyhovel nároku žalobkyne, ktorý

si uplatnila titulom bolestného vo výške 529,80 eura s 5 % ročným úrokom z omeškania od 14. 03. 2019,
teda od podania žaloby až do zaplatenia, v súlade s ust. § 517 odsek 2 OZ v spojení s Nariadením vlády
SR č. 87/1995 Z. z. v platnom znení, ktorú sumu uložil zaplatiť žalovanému do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. Návrhy žalovaného na doplnenie dokazovania v tomto smere považoval za nadbytočné.

4. Vo vzťahu k nároku na zaplatenie sumy 2 003,42 eura s príslušenstvom titulom náhrady trov
spojených s pribratím splnomocnenca v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. 3T/63/2017 žalobu
zamietol.Argumentoval,žeprávnezastúpeniežalobkynevtrestnomkonaníbolosmerovanéazamerané
na preukázanie trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby a k trestnému činu ublíženia na
zdraví, z ktorých žalovaný nebol uznaný vinným, preto tieto trestné činy hodnotil tak, že bol z nich v

právnom postavení obžalovaného oslobodený. Konštatoval, že vyúčtovanie trov právneho zastúpenia
splnomocnenca v trestnom konaní bolo zamerané na právne úkony právnej pomoci súvisiace a
vyslovene odkazujúce na ust. § 156 a § 208 Trestného zákona, pričom právna pomoc nebola poskytnutá
ani v jednom prípade v súvislosti s trestným činom podľa § 360 Trestného zákona. Ako ďalší dôvod pre
zamietnutie uviedol, že nešlo o prípad nákladov trov spojených s pribratím splnomocnenca v trestnej

veci podľa § 18 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov, ktorý tento titul zahŕňa pod náhradu škody a takáto náhrada prináleží
poškodenému, ak došlo k nesprávnemu úradnému postupu alebo z iných dôvodov v ňom citovaných.
V danom konaní však nešlo o takýto titul náhrady škody a takýto typ náhrady škody nie je upravený
v Občianskom zákonníku. Žalobkyňa si z vlastnej iniciatívy dobrovoľne zvolila právneho zástupcu na

zastupovanie a obhajobu v trestnom konaní, preto musí niesť následky aj toho, že v trestnom konaní ako
poškodená nemusela byť úspešná. Poukázal aj na účelnosť poskytovania právnej pomoci poškodenej,
ktorý účel tiež nebol v trestnom konaní preukázaný. Tiež prihliadol na skutočnosť, že v trestnom konaní
žalobkyňa vystupovala v pozícii poškodenej, čo je možné subsumovať aj na postavenie svedkyne, ale
nie obžalovaného, resp. obvineného, čiže neexistuje právny titul, pre ktorý by si mohla náklady spojené s

pribratím splnomocnenca uplatniť v občiansko-právnom konaní titulom náhrady škody. Dodal, že okrem
toho náhradu trov spojených s pribratím splnomocnenca žalobkyňa ako poškodená v trestnom konaní
neuviedla, že si ich bude uplatňovať titulom náhrady škody.

5. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 2 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok

(ďalej len CSP) s ohľadom na čiastočný úspech strán sporu. Dôvodil, že žalobkyňa sa domáhala
zaplatenia sumy 2 533,22 eura, úspešná bola iba v rozsahu 529,80 eura, jej úspech tak predstavuje 21
% a neúspech 79 % a rozdiel medzi nimi je 58 % (79 % - 21 %). Z väčšej časti teda bol úspešný v konaní
žalovaný, preto mu priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 58 %.

6. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa odvolanie len v jeho zamietajúcej časti a v časti týkajúcej sa
nároku na náhradu trov konania, domáhajúc sa ním zmeny v napadnutých častiach priznania jej sumy 2
003,42 eura a nároku na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Dôvodila, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza znesprávneho právneho posúdenia veci. Zvýraznila, že z obsahu trestného spisu vedeného na Okresnom
súde Nové Zámky pod sp. zn. 3T/63/2017 je zrejmé, že na účelné bránenie jej práv v súvislosti s
protiprávnym konaním žalovaného sa obrátila o pomoc na právneho zástupcu. S ohľadom na právny

titul, podľa ktorého si uplatňuje náklady spojené s pribratím splnomocnenca, poukázala na ust. § 557
ods. 1 a 2 Trestného poriadku, v zmysle ktorého súd môže podľa okolností prípadu rozhodnúť na návrh
poškodeného o tom, že odsúdenému ukladá povinnosť nahradiť poškodenému celé trovy alebo ich
časť, ktoré súvisia s účasťou poškodeného v trestnom konaní, a to aj v prípade, ak poškodenému nebol
priznaný nárok na náhradu škody ani sčasti. Mala za to, že predmetné ustanovenie nevylučuje právo

poškodeného uplatniť si nárok na náhradu škody titulom trov spojených s pribratím splnomocnenca v
civilnom konaní. Považovala za nepochybné, že trovy spojené s pribratím splnomocnenca predstavovali
skutočnú škodu, ktorá jej vznikla v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaní žalovaného, za ktoré bol
právoplatné odsúdený rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 2To/78/2018-864 zo dňa 24. 10. 2018,
pričom tieto trovy predstavovali výdavky vynaložené na účelné uplatnenie jej nároku na náhradu škody
v trestnom konaní, ktoré si však neuplatnila v trestnom konaní v procesnom postavení poškodeného,

a preto jej nemohli byť priznané v zmysle § 557 ods. 2 Trestného poriadku. Prezentovala, že to ale
nevylučovalo jej právo uplatniť si tieto náklady v civilnom konaní, odkazujúc na § 420 ods. 1 a 3 a
§ 442 OZ. Uviedla, že trovy spojené s pribratím splnomocnenca jej vznikli v dôsledku protiprávneho
konania, ktoré bolo právne kvalifikované ako trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa
§ 208 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. d) Trestného poriadku a iné až do rozhodnutia Okresného súdu

NovéZámkyvovecisp.zn.3T/63/2017,pričomposudzovanieprávnejkvalifikácieprotiprávnehokonania
žalovaného, ktoré oznámila orgánom činným v trestnom konaní, bolo v kompetencii orgánov činných
v trestnom konaní. Tvrdila, že nemôže byť pričítané v jej neprospech využitie § 278 ods. 3 Trestného
poriadku, z ktorého je zrejmé, že súd nie je viazaný právnym posúdením skutku v obžalobe. Skutok,
ktorý bol uvedený v obžalobnom návrhu Okresnej prokuratúry Nové Zámky, a o ktorom rozhodol

Okresný súd Nové Zámky a v konečnom dôsledku aj Krajský súd v Nitre odsudzujúcim rozsudkom, bol
sformulovaný na základe jej podozrení o spáchaní trestného činu žalovaným v trestných oznámeniach,
ktoré sú súčasťou spisu. Ako obeť trestného činu sa obrátila o pomoc na advokáta, nakoľko sama
nevedela využiť inštitúty upravené v Trestnom poriadku a v konečnom dôsledku využila svoje práva
poškodeného upravené v § 53 a § 54 Trestného poriadku. Prezentovala názor, že pokiaľ by sa

žalovaný nedopustil protiprávneho konania, za ktoré bol právoplatne odsúdený, tak by jej trovy spojené
s pribratím splnomocnenca nevznikli. Nestotožnila sa preto s právnym názorom súdu prvej inštancie
o nepriznaní jej nároku na náhradu škody titulom náhrady trov spojených s pribratím splnomocnenca.
Akcentovala, že ako osoba poškodená trestným činom využila ústavou garantované právo na právnu
pomoc v trestnom konaní, pričom trovy spojené s pribratím splnomocnenca boli vynaložené v príčinnej

súvislosti s porušením povinnosti žalovaného, t. j. s protiprávnym konaním žalovaného, ktoré zvolenému
splnomocnencovi uhradila, čo bolo v spore preukázané. V tomto smere poukázala na druhú vetu
ustanovenia § 193 CSP.

7. Rozsudok súdu prvej inštancie v jeho vyhovujúcom výroku a vo výroku o nároku na náhradu

trov konania napadol odvolaním i žalovaný dôvodiac, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným
postupom mu znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žiadal

rozsudok vo vyhovujúcej časti zmeniť a žalobu zamietnuť, v časti týkajúcej sa sumy 42,60 eura konanie
zastaviť a priznať mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Zdôraznil, že žalobkyňa si
v trestnom konaní nárok na škodu na zdraví neuplatnila ani do skončenia prípravného konania, ani
v konaní pred súdom, preto o nich súd v trestnom konaní nerozhodoval v zmysle § 555 Trestného
poriadku, čím nenastali ani účinky prerušenia premlčacej doby. Nestotožnil sa s prvoinštančným súdom,

že žalobkyni plynula subjektívna premlčacia doba od 17. 04. 2017 do 16. 10. 2017, v období od 16. 10.
2017 do 24. 10. 2018 počas trestného konania pred súdom spočívala a nanovo začala plynúť od 24.
10. 2018 do 14. 03. 2019, odvolávajúc sa na rozhodnutie Rc 31/74 a rozsudok NS SR sp. zn. 1Cdo
43/2010. Takúto interpretáciu označil za neodôvodnený odklonom od rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
sp. zn. Mcdo/37/2000 a Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 537/2011-31, ako i nepochopenie

inštitútu spočívania premlčacej doby. Argumentoval, že prerušenie plynutia premlčacej doby nastáva
výhradne v prípade, že a) poškodený uplatní svoj nárok na náhradu škody najneskôr do skončenia
prípravného konania, b) poškodený je s nárokom na náhradu škody odkázaný na civilnoprávne konanie
a c) po skončení trestného konania v konaní o náhrade škody riadne pokračuje, pričom tieto podmienkymusia byť naplnené kumulatívne. Keďže žalobkyňa si neuplatnila nárok na náhradu škody na zdraví
v trestnom konaní, nebola tak splnená základná podmienka spôsobilá privodiť spočívanie premlčacej
doby. Oponoval i záveru súdu prvej inštancie, že vedomosť o osobe škodcu získala žalobkyňa až

doručením rozsudku Krajského súdu Nitra sp. zn. 2To/78/2018 dňa 05. 12. 2018, poukazujúc na
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obo/13/2017 z 20. 02. 2019 a sp. zn. 1 Cdo 82/2009. Tvrdil,
že preukázateľnú informáciu smerujúcu k dostatočnému úsudku o osobe škodcu získala žalobkyňa
najneskôr prvý deň po vznesení obvinenia proti nemu, teda dňom 09. 11. 2016, a premlčacia doba
tak uplynula bez prerušenia a spočívania dňa 09. 11. 2018. Žalobu podanú dňa 14. 03. 2019 preto

označil za podanú štyri mesiace po uplynutí subjektívnej premlčacej doby. Opierajúc sa o rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 305/2008 zo dňa 24. 09. 2008 a Najvyššieho súdu
SR sp. zn. MCdo 37/2000, vytkol súdu prvej inštancie odlišný postup, keď ustálil, že vedomosť o vzniku
škody objektívne vyjadriteľnej v peniazoch mohla žalobkyňa nadobudnúť najskôr oboznámením sa s
výsledkami vyšetrovania dňa 18. 05. 2017. Mal za to, že nič nebránilo žalobkyni nečakať na iniciatívu
orgánov činných v trestnom konaní, ale požiadať ošetrujúceho lekára o vyhotovenie posudku o vytrpenej

bolesti podľa zák. č. 437/2004 Z. z. Odkázal tiež na svoje vyjadrenie na pojednávaní dňa 26. 06.
2019, kde okrem iného uviedol, že subjektívna premlčacia doba nezačína plynúť až právoplatnosťou
rozsudku v trestnom konaní, ale začína plynúť najneskôr vznesením obvinenia. Vo vzťahu k náhrade
škody poukázal na označené rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, podľa ktorých, ak ide o začiatok behu
premlčacej doby práva na náhradu škody ustanovenie § 106 ods. 2 OZ ju viaže k udalosti, z ktorej

škoda vznikla, ktorá zahŕňa nielen porušenie právnej povinnosti, ale aj vznik škody samotnej. Uviedol,
že slovenská judikatúra s oporou v českej sa zhodli v tom, že vyhotovenie posudku o bolestnom alebo
znaleckého posudku nie je začiatkom plynutia premlčacej doby, čo sa týka bolestného. Zhrnul, že z
hľadiska počítania lehôt sa žalobkyňa dozvedela o škode na zdraví, ktorá jej mala byť spôsobená dňa
31. 08. 2016, resp. s určitosťou v období pred 16. 09. 2016 a zároveň mala už od 31. 08. 2016 vedomosť

o tom, kto za túto škodu zodpovedá. Pokiaľ si nárok uplatnila žalobou až dňa 20. 03. 2019, učinila
tak po uplynutí premlčacej doby pri neexistencii objektívnych dôvodov, ktoré by jej bránili uplatniť si
nárok počas plynutia subjektívnej doby, teda najneskôr do 16. 09. 2018, a neexistoval ani dôvod, pre
ktorý si tento nárok neuplatnila v trestnom konaní. Namietal preto, že nárok vyplývajúci zo škody na
zdraví bol priznaný žalobkyni v rozpore s právom a rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít,

teda v rozpore s princípom právnej istoty, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces
a naplneniu odvolacích dôvodov bez akéhokoľvek odôvodnenia od tohto odklonu. Namietal i absenciu
výroku o zastavení konania v časti rozdielu medzi žalobou uplatnenou sumou náhrady bolestného
572,40 eura a sumou 529,80 eura. Konštatoval, že o návrhu, ktorý mal charakter čiastočného späťvzatia
v rozsahu 42,60 eura, rozhodol súd procesným uznesením o pripustení zmeny žaloby, proti ktorému nie

je prípustné odvolanie, namiesto toho, aby rozhodol podľa § 145 ods. 2 CSP o čiastočnom zastavení
konania v rozhodnutí vo veci samej, teda v meritórnom výroku. Uviedol, že v tejto časti má odvolanie
súčasne charakter odvolania proti právoplatnému uzneseniu o pripustení zmeny žaloby, ktoré má vadu
podľa § 365 ods. 1 písm. a/, b/ CSP s prihliadnutím na to, že absencia uznesenia o zastavení konania
a jeho nahradenie procesným uznesením o zmene žaloby spôsobila v tejto časti, okrem vplyvu na trovy

konania, aj nesprávnosť meritórneho výroku.

8. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného poukázala na ust. § 106 ods. 1 OZ, z ktorého
je zrejmé, že v prípade plynutia subjektívnej premlčacej lehoty je potrebné rešpektovať subjektívnu
vedomosť poškodeného o škode, ako aj o jej rozsahu, ktorú je možné objektívne vyčísliť v peniazoch

do takej miery, aby si poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť na súde, nevynímajúc
vedomosťpoškodenéhooosobeškodcu,tedaotom,ktozaškoduzodpovedá.Nepostačujelenmožnosť
dozvedieť sa o týchto dvoch prvkov, ale vyžaduje sa preukázaná, skutočná vedomosť poškodeného
o škode, ako aj o osobe škodcu. V tejto súvislosti argumentovala, že vedomosť o škode, ako ujme
konkrétneho rozsahu nadobudla doručením rozsudku Krajského súdu v Nitre, č. k. 2To/78/2018-864 zo

dňa 24. 10. 2018, ktorým bol žalovaný uznaný vinným z prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360
ods. 1, 2 písm. b) Trestného zákona, nakoľko sa proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie odvolal nielen
prokurátor Okresnej prokuratúry Nové Zámky, ale aj žalovaný v procesnom postavení obžalovaného.
Ako poškodená nemohla až do rozhodnutia Krajského súdu v Nitre nadobudnúť vedomosť o spôsobe
jeho rozhodnutia, nakoľko existovala eventuálna možnosť rozhodnutia o oslobodení žalovaného spod

obžaloby. Vedomosť o výške škody spôsobenej jej konaním žalovaného mohla najskôr nadobudnúť
doručením znaleckého posudku vyhotoveného MUDr. Rastislavom Rozborilom č. 041/2017 zo dňa 17.
04. 2017 Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru v Nových Zámkoch, a do tohto obdobia nebolo
možné ustáliť výšku spôsobenej škody. Rezultovala, že subjektívna premlčacia doba jej začala plynúťdňom 05. 12. 2018, kedy bol rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 2To/78/2018-864 doručený jej
právnemu zástupcovi a uplynula by dňa 05. 12. 2020. Nesúhlasila s tvrdením žalovaného o jej vedomosti
oosobeškodcuuždňa31.08.2016spoukazomnaobsahtrestnýchoznámení,vktorýchakopoškodená

orgánom činným v trestnom konaní popísala svoje podozrenie, že malo dôjsť k spáchaniu trestného
činu s popisom okolností a priebehu udalostí, z ktorých svoje podozrenie vyvodila. Úlohou orgánov
činných v trestnom konaní bolo preskúmať jej podozrenie a podľa konkrétnych zistení postupovať
v intenciách Trestného poriadku. Ak by podľa výsledkov trestného konania žalovaný v procesnom
postavení obžalovaného trestný čin nespáchal, resp. by bol oslobodený spod obžaloby, jej žaloba o

náhradu škody by bola zamietnutá a to s odvolaním sa na oslobodzujúci rozsudok vydaný v trestnom
konaní. Aj z tohto dôvodu mala za to, že kvalifikovanú vedomosť o osobe škodcu a o rozsahu škody
objektívne vyjadriteľnej v peniazoch nadobudla až doručením rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k.
2To/78/2018-864. Rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti preto žiadala ako vecne správny
potvrdiť.

9. V priebehu odvolacieho konania žalovaný písomným návrhom doručeným dňa 03. 05. 2021, žiadal
odvolacie konanie prerušiť do rozhodnutia Najvyššieho súdu SR o jeho dovolaní proti rozsudku
Krajského súdu v Nitre sp. zn. 2To 78/2018 a dôvodil, že dovolaním napadol správnosť a zákonnosť
rozhodnutia, z ktorého žalobkyňa odvodzuje nárok na náhradu škody, a teda bezpochyby ide o situáciu
prezumpovanú ust. § 164 CSP, resp. § 162 ods. 1 písm. a/ CSP.

10. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) po zistení, že odvolanie
podali v stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) strany, v neprospech ktorých bolo rozhodnutie vydané (§
359 CSP), prejednal odvolania strán sporu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods.
1 CSP a dospel k záveru, že ich odvolania sú dôvodné.

11. V tomto konaní sa žalobkyňa žalobou, doručenou súdu prvej inštancie dňa 14. 03. 2019, voči
žalovanému domáhala zaplatenia sumy 2 575,82 eura s 5% úrokom z omeškania od 04. 03. 2019 do
zaplatenia z titulu náhrady škody, pozostávajúcej z náhrady za bolesť vo výške 572,40 eura a náhrady
trov spojených s pribratím splnomocnenca v trestnom konaní vo výške 2 003,42 eura, ktorá jej mala

byť spôsobená trestnou činnosťou žalovaného. Uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 26. 06.
2019, súd prvej inštancie pripustil zmenu žaloby v znení, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni z
titulu náhrady za bolesť sumu 529,80 eura. Následne súd prvej inštancie vo veci rozhodol rozsudkom,
ktorý s ohľadom na odvolanie oboch strán sporu je predmetom odvolacieho konania v celom rozsahu.

12. Odvolací súd prv, než pristúpil k meritórnemu prieskumu napadnutého rozsudku posudzoval
dôvodnosť návrhu žalovaného na prerušenie odvolacieho konania, ktorý žalovaný odôvodnil podaním
dovolania voči správnosti a zákonnosti rozsudku, vydaného v trestnom konaní, z ktorého žalobkyňa
odvodzuje nárok na náhradu škody.

13. Podľa § 162 ods. 1 písm. a/ CSP, súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie
je v tomto konaní oprávnený riešiť.

14. Podľa § 164 CSP, ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne
alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo

ak súd dal na také konanie podnet.

15. Nepochybne zhora citované zákonné ustanovenia, za splnenia v nich stanovených podmienok, je
možné primerane aplikovať i v odvolacom konaní (§ 378 ods. 1 CSP). V tomto smere je však významné,
že žalovaný požadoval odvolacie konanie prerušiť do rozhodnutia Najvyššieho súdu SR o jeho dovolaní

proti rozsudku Krajského súdu v Nitre sp. zn. 2To 78/2018, o ktorom bolo rozhodnuté uznesením NS SR
zo dňa 13. 10. 2021 sp. zn. 1Tdo 30/2021 a týmto bolo dovolanie žalovaného (obvineného) podľa § 382
písm. c/ Trestného poriadku odmietnuté. S ohľadom na túto skutočnosť odvolací súd návrh žalovaného
na prerušenie odvolacieho konania ako nedôvodný zamietol pre nesplnenie predpokladov pre takýto
postup.

16. Podľa § 420 ods. 1, 3 OZ každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.
Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.17. V § 420 je zakotvená všeobecná zodpovednosť fyzických a právnických osôb, za spôsobenú
škodu, ktorá vychádza zo zásady zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením akejkoľvek právnej
povinnosti. Predpokladom jej vzniku je: protiprávny úkon, spôsobenie škody a príčinná súvislosť medzi

protiprávnym úkonom a škodou. Všeobecná zodpovednosť za škodu podľa § 420 spočíva v zavinení
škodcu, pričom zavinenie škodcu sa predpokladá (prezumpcia zavinenia). Pri zodpovednosti za škodu
vzniká záväzkovoprávny vzťah medzi tým, kto za škodu zodpovedá, a medzi poškodeným. Obsahom
tohto vzťahu je právo poškodeného požadovať náhradu škody a povinnosť toho, kto podľa zákona za
škodu zodpovedá, škodu nahradiť.

18. V prejednávanej veci z hľadiska skutkového stavu niet sporu o tom, že právoplatným rozsudkom
Krajského súdu v Nitre č. k. 2To/78/2018-864 zo dňa 24. 10. 2018, bol žalovaný uznaný vinným, že
po predchádzajúcich vzájomných nedorozumeniach s manželkou (žalobkyňou) dňa 31. 08. 2016 pred
rodinným domom č. XX na S. J. v obci Q. C.Y., okres C. H., keď si žalobkyňa prišla do rodinného
domu pre svoje veci, jej bránil niektoré veci si odniesť, kričal na ňu, že kradne, pričom sa žalobkyni

vyhrážal slovami, že keď jeho babka, ktorej prišlo nevoľno zomrie, zomrie aj ona a že by ju najradšej
zaškrtil, hodil do jazera a utopil, potom pristúpil k žalobkyni a napľul jej do tváre, následne ju fyzicky
napadol tak, že ju chytil za vlasy a strhol ju na zem, následkom čoho spadla na kolená a pri tomto jej
vulgárne nadával slovami, že je špina a že toto si zaslúži, čím jej spôsobil zranenia, a to: podvrtnutie
hrudníkovej chrbtice a drobné kožné odierky na pravom a ľavom predkolení podľa znaleckého posudku

z odboru zdravotníctva, odvetvie súdne lekárstvo, s dobou liečenia a práceneschopnosti od 31. 08.
2016 do 16. 09. 2016. Tým spáchal prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, 2 písm. b/
Trestného zákona s poukazom na § 139 písm. c/ Trestného zákona, za čo mu bol uložený peňažný
trest vo výške 1.500 eur a pre prípad jeho úmyselného zmarenia náhradný trest odňatia slobody vo
výške 4 mesiace. Keďže predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť, s ohľadom na viazanosť súdu

rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt
postihnuteľný podľa osobitného predpisu a o tom, kto ich spáchal (§ 193 CSP), je tak základ nároku
na náhradu škody uplatnený žalobkyňou v tomto spore nepochybne daný. V súvislosti s protiprávnym
konaním žalovaného, z ktorého žalobkyňa vyvodzuje jeho zodpovednosť za škodu si uplatnila 2 nároky
a to: škodu na zdraví za bolesti a škodu ako majetkovú ujmu v súvislosti s trovami vynaloženými na jej

splnomocnenca v trestnom konaní, ktoré nároky je nutné posudzovať samostatne.

19. Podľa § 444 OZ, pri škode na zdraví sa jednorázovo odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie
jeho spoločenského uplatnenia.

20. Občiansky zákonník nevymedzuje pojem bolesť a pojem sťaženie spoločenského uplatnenia (SSU),
ani to, v akom rozsahu a na základe čoho sa tieto práva priznávajú. Podmienky priznania poskytovania
týchto náhrad, vydávanie lekárskeho posudku o bolestnom a SSU, jeho náležitosti, ako i zásady
na ich hodnotenie ustanovuje zák. č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a náhrade za sťaženie
spoločenského uplatnenia v platnom znení. Náhrada za bolesť sa poskytuje jednorazovo a musí byť

primeraná zistenému poškodeniu na zdraví, v priebehu liečenia alebo odstraňovaniu jeho následkov (§
3 ods. 1). Náhrada za bolesť sa poskytuje na základe lekárskeho posudku (§ 7 a 8). Sadzby bodového
hodnotenia za bolesť sú ustanovené v prílohe č. 1 a v I. a III. časti.

21. Podľa § 2 ods. 1 zák. č. 437/2004 Z. z. bolesť je ujma spôsobená poškodením na zdraví, jeho

liečením alebo odstraňovaním jeho následkov.

22. Podľa § 8 ods. 4 zák. č. 437/2004 Z. z., lekársky posudok sa vydáva, len čo zdravotný stav
poškodeného možno považovať za ustálený; ak ide o sťaženie spoločenského uplatnenia, spravidla až
po uplynutí jedného roka od poškodenia na zdraví.

23. V danom prípade žalobkyňa si po zmene žaloby uplatňovala náhradu za bolesť v rozsahu 30 bodov,
pri hodnote jedného bodu vo výške 17,66 eura, t. j. v celkovej sume 529,80 eura s príslušenstvom.
Vychádzala pri tom zo Znaleckého posudku č. 041/2017 zo dňa 17. 04. 2017 znalca MUDr. Rastislava
Rozborila, ktorý konštatoval, že podľa všeobecného lekára pre dospelých MUDr. Benigny Šimonfyovej

bola žalobkyňa práceneschopná od XX. XX. XXXX do XX. XX. XXXX a dĺžka jej liečby bola od 31.
08. 2016 do 16. 09. 2016. Hodnotenie bolestného znalec vykonal podľa položky 104 - za podvrtnutie
hrudníkovej chrbtice v rozsahu 25 bodov a za odierky na pravom a ľavom predkolení v rozsahu 5 bodov.
V nadväznosti na žalovaným vznesenú námietku premlčania nároku žalobkyne na bolestné, správnesúd prvej inštancie prioritne posudzoval jej dôvodnosť. Pokiaľ dospel k záveru, že nárok premlčaný nie
je, žalovaný v odvolaní ho označil za nesprávny.

24. Podľa § 100 ods. 1 OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe, v tomto zákone ustanovenej (§
101 až § 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

25. Podľa § 106 ods. 1 OZ právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený

dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.

26. Podľa § 106 ods. 2 OZ, najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu
spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí,
ak ide o škodu na zdraví.

27. Účelom inštitútu premlčania ako správne uviedol prvoinštančný súd, je pôsobiť na subjekty
občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva a zároveň zabrániť tomu,
aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť svoje povinnosti. Ak uplynula
zákonom stanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej stanoveným spôsobom svoje právo
nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tým dosiahnuť stav, v

rámci ktorého sa už oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Následkom
účinne vznesenej námietky premlčania v občianskom súdnom konaní je, že premlčané právo nemožno
oprávnenému priznať (§ 100 ods. 1 tretia veta OZ). Opodstatnenosť vznesenej námietky premlčania súd
posudzuje prednostne (porovnaj R 29/1983).

28. Občiansky zákonník v § 106 ustanovuje premlčaciu dobu subjektívnu (§ 106 ods. 1) a objektívnu
(§ 106 ods. 2), ktorých začiatok je upravený odlišne, pričom ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo
sa premlčí napriek tomu, že poškodenému prípadne plynie ešte druhá premlčacia doba. Občiansky
zákonník viaže premlčanie práva na náhradu škody uplynutím subjektívnej dvojročnej premlčacej
doby na podmienku vedomosti poškodeného: a) o škode ako o určitej majetkovej alebo nemajetkovej

ujme určitého druhu a rozsahu, ktorú možno objektívne vyčísliť v peniazoch do takej miery, aby
poškodenýmoholsvojnároknanáhraduškodyuplatniťajnasúde;okamihvznikuškody,resp.vedomosť
poškodeného o škode sa pritom nemusí zhodovať s okamihom škodnej udalosti, či s protiprávnym
konaním, b) o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá, t. j. o zodpovedajúcom subjekte. Začiatok plynutia
subjektívnej premlčacej doby môže byť teda rozdielny vo vzťahu k vedomosti poškodeného o škodcovi

a k jeho vedomosti o škode. Pokiaľ ide o právo na náhradu škody spôsobenej na zdraví, objektívna
desaťročná premlčacia doba neprichádza do úvahy a uplatňuje sa iba subjektívna dvojročná premlčacia
doba.

29. Pri posudzovaní, kedy sa poškodený dozvedel o tom, kto za škodu zodpovedá, treba vychádzať z

preukázanej skutočnej vedomosti poškodeného a tomto prvku. Ako už judikoval NS SR, poškodený sa
dozvie o tom, kto za škodu zodpovedá v okamihu preukázateľného získania informácie o skutkových
okolnostiach, na základe ktorých si môže urobiť dostatočný úsudok o tom, konkrétne ktorá fyzická alebo
právnická osoba za škodu zodpovedá; v uvedenom okamihu nemusí byť daná z rozhodnutia súdu
vyplývajúca nespochybniteľná istota poškodeného o zodpovednom subjekte a o jeho zodpovednosti

(viď R 16/2014). Znamená to, že pokiaľ poškodený mal skoršiu vedomosť o subjekte, ktorý zodpovedá
za vzniknutú škodu, nemožno stotožňovať začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby s dátumom
právoplatnosti rozsudku v trestnej veci.

30. O škode, spočívajúcej v bolestnom, sa poškodený dozvie v dobe, kedy možno objektívne vykonať

ohodnotenie bolestného, lebo až vtedy má poškodený k dispozícii skutkové okolnosti, z ktorých možno
škodu zistiť. Ako už bolo uvedené, náhrada za bolesť sa poskytuje na základe lekárskeho posudku, ktorý
sa vydáva, len čo zdravotný stav poškodeného možno z medicínskeho hľadiska považovať za ustálený
a ak ide o sťaženie spoločenského uplatnenia, spravidla až po uplynutí jedného roka od poškodenia
na zdraví. Za ustálený sa považuje taký stav, pri ktorom spravidla nemožno predpokladať zásadné

zmeny zdravotného stavu poškodeného v dôsledku škodnej udalosti. Akonáhle je teda zdravotný stav
poškodeného ustálený, možno hodnotiť bolesť; týmto okamihom je bolesť zistená bez ohľadu na to,
kedy vyhotoví ošetrujúci lekár posudok o bolestnom, ktorý je len dokladom potvrdzujúcim vytrpenú a
zistenú bolesť. Za deň, kedy sa poškodený dozvie o škode z titulu bolesti, a teda za deň počiatkuplynutia 2-ročnej subjektívnej premlčacej lehoty v zmysle § 106 OZ je potrebné považovať deň ustálenia
zdravotnéhostavupoškodenéhoakedyjemožnéobjektívneurobiťbodovéohodnoteniebolestilekárom.
Tento záver korešponduje i konštantnej judikatúre, keď Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. M Cdo

37/2000 (R 68/2003), prijal záver, že za deň zistenia bolesti nemožno bez ďalšieho považovať deň
ukončenia práceneschopnosti poškodeného, ani deň vyhotovenia posudku o bolestnom, ale okamih
(deň) ustálenia zdravotného stavu poškodeného.

31. Podľa § 112 Občianskeho zákonníka, ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u

iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia
po dobu konania neplynie. To platí aj o práve, ktoré bolo právoplatne priznané a pre ktoré bol na súde
alebo u iného príslušného orgánu navrhnutý výkon rozhodnutia.

32. Ustanovenie § 112 OZ tak upravuje spočívanie premlčania iba v tom prípade, ak veriteľ v premlčacej
dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje. Za

uplatnenie práva, ktorého cieľom je zachovanie premlčacej lehoty, treba považovať úkon oprávneného
smerujúci k tomu, aby bolo rozhodnuté o existencii daného práva. Právo na náhradu škody sa v
občianskoprávnom konaní uplatňuje žalobou, v trestnom konaní uplatnením nároku poškodeného v tzv.
adhéznom konaní. Ak poškodený uplatní svoje právo na náhradu škody spôsobenej trestným činom
v adhéznom konaní riadne a včas a v konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia

po dobu adhézneho konania nebeží (porovnaj R 29/1985, uznesenie NS ČS zo dňa 27. 04. 2011 sp.
zn. 25Cdo 3300/2010). Pokiaľ nedošlo v trestnom konaní k uloženiu povinnosti nahradiť poškodenému
uplatnenú náhradu škody, má poškodený možnosť uplatniť si nárok na náhradu škody v občianskom
súdnomkonanívpremlčacejdobe,ktorejbehpokračujeposkončenítrestnéhokonania,oktorombolako
poškodený upovedomený až do úplného vyčerpania (Rc 31/74). Poškodený v konaní riadne pokračuje

aj vtedy, ak po skončení trestného konania v primeranej dobe pokračuje v občianskom súdnom konaní.
Určenie tejto primeranej doby bude vždy otázkou posúdenia okolností jednotlivého konkrétneho prípadu.

33. V posudzovanej veci súd prvej inštancie pri hodnotení dôvodnosti žalovaným vznesenej námietky
premlčania dospel k záveru, že nárok žalobkyne na bolestné nie je premlčaný. Svoj záver odôvodnil tým,

že žalobkyňa ako poškodená trestným činom žalovaného bezpochyby získala kvalifikovanú vedomosť
o osobe škodcu a o rozsahu škody dňa 05. 12. 2018, kedy bol jej právnemu zástupcovi doručený
rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 2To/78/2018-864 zo dňa 24. 10. 2018 a dňa 14. 03. 2019,
doručením žaloby na súd prvej inštancie v primeranej lehote riadne pokračovala v uplatnení svojho
práva na náhradu škody. Zároveň ustálil, že subjektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku na

náhradu škody z ublíženia na zdraví začala žalobkyni plynúť dňom 17. 04. 2017, t. j. dňom vyhotovenia
znaleckého posudku č. 041/2017, ktorým došlo k bodovému ohodnoteniu bolestného a s ktorým sa
oboznámila v rámci výsledkov vyšetrovania dňa 18. 05. 2017, čím nadobudla vedomosť o výške škody
vyjadriteľnej v peniazoch. Táto plynula do 16. 10. 2017, kedy žalobkyňa na pojednávaní v trestnej veci
prehlásila, že si náhradu škody voči žalovanému nebude uplatňovať a v zmysle § 112 OZ spočívala do

24. 10. 2018, t. j. do právoplatnosti trestného rozsudku Krajského súdu v Nitre sp. zn. 2To/78/2018-864
a nanovo začala plynúť od 24. 10. 2018 do podania žaloby. Vyvodil, že premlčacia doba celkovo
uplynula v trvaní 11 mesiacov, a teda nárok premlčaný nie je. Tento právny záver súdu prvej inštancie
je neudržateľný, keďže je v rozpore s ustálenou súdnou praxou, ním poskytnutá argumentácia je
vzájomne protirečivá a v neposlednom rade je záver o nepremlčaní nároku potrebné považovať i za

predčasný. Vo svetle zhora uvedených teoreticko-právnych východísk pre stanovenie začiatku plynutia
subjektívnej premlčacej doby pri práve na náhradu škody spôsobenej na zdraví, o ktorý prípad ide v
tomto spore, bolo totiž nevyhnutné zákonným spôsobom sa vysporiadať s otázkou vedomosti žalobkyne
o škodcovi a jej vedomosťou o škode, čo však súd prvej inštancie neučinil. V opačnom prípade by
nemohol konštatovať, že žalobkyňa získala nepochybne vedomosť o osobe škodcu a o rozsahu škody

doručením trestného rozsudku odvolacieho súdu dňa 05. 12. 2018 a zároveň ustáliť začiatok behu
subjektívnej premlčacej lehoty dňom 17. 04. 2017, kedy bol vyhotovený znalecký posudok, v rámci
ktorého bolo vykonané i bodové ohodnotenie jej bolesti. Odvolací súd nezdieľa názor prvoinštančného
súdu, že žalobkyňa ako poškodená získala vedomosť o tom, kto za škodu na jej zdraví zodpovedá až
doručením trestného rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 2To/78/2018-864 jej právnemu zástupcovi.

V tomto smere za situácie, že zranenia žalobkyne boli jej spôsobené fyzickým atakom žalovaného,
ako jej bývalým manželom, už v inkriminovaný deň 31. 08. 2016 žalobkyni boli známe skutočnosti o
tom, že za škodu na jej zdraví zodpovedá práve žalovaný. S ohľadom na túto skoršiu preukázateľnú
vedomosť žalobkyne o zodpovednosti žalovaného za škodu podstatným pre začatie plynutia 2-ročnejpremlčacej doby žalobkyne pre uplatnenie jej nároku na bolestné bol tak okamih, kedy sa dozvedela
o škode. Ako už odvolací súd uviedol, týmto okamihom je deň ustálenia zdravotného stavu žalobkyne
(viď bod 30. rozhodnutia), ktorý je určujúci pre stanovenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej

doby aj v danom prípade. Doposiaľ zistený skutkový stav vo veci nedáva však podklad pre bezpečné
zistenie, kedy u žalobkyni došlo k ustáleniu jej zdravotného stavu v súvislosti s protiprávnym konaním
žalovaného, a to napriek tomu, že znalec MUDr. Rastislav Rozboril vo svojom znaleckom posudku,
podanom v rámci trestného konania, konštatoval, že liečba žalobkyne trvala od 31. 08. 2016 do
16. 09. 2016 a jej dĺžka bola adekvátna a primeraná. Tento záver znalca je však bez akéhokoľvek

bližšieho zdôvodnenia, pričom ukončenie liečby automaticky neznamená i ustálenie zdravotného stavu
žalobkyne, práve ktorá okolnosť je významná z hľadiska počiatku plynutia premlčacej doby. Zvlášť,
pokiaľ žalobkyňa pri svojom výsluchu na pojednávaní dňa 26. 06. 2019 uviedla, že i po ukončení
práceneschopnosti sa v súvislosti so zraneniami spôsobenými jej žalovaným liečila formou rehabilitácie
do februára, resp. marca 2017. Bezpečné zistenie, kedy došlo k ustáleniu zdravotného stavu žalobkyne
je tak kľúčovou otázkou pre posúdenie námietky premlčania žalovaného, ktorej súd prvej inštancie však

nevenoval pozornosť a v tomto smere nevykonal potrebné dokazovanie. Bez náležitého zistenia tejto
skutočnosti tak nemožno prijať bezpečný záver o dôvodnosti, resp. nedôvodnosti žalovaným vznesenej
námietky premlčania vo vzťahu k nároku žalobkyne na bolestné. Bude preto úlohou prvoinštančného
súdu sa s ňou vysporiadať zákonu zodpovedajúcim spôsobom so zachovaním postupu podľa § 206,
prípadne207ods.1CSP,keďžeotázkaustáleniazdravotnéhostavužalobkynejeskutočnosťou,naktorú

sú potrebné odborné znalosti. Poukazujúc na závery formulované v bode 31. a 32. tohto rozhodnutia,
týkajúce sa inštitútu spočívania premlčania, odvolací súd sa stotožňuje s námietkou žalovaného, že
súd prvej inštancie nesprávne vyvodil, že sú splnené podmienky pre jeho aplikáciu v danej veci. Ak
totiž zo strany žalobkyne nedošlo k uplatneniu jej nároku na náhradu škody riadne a včas v rámci
adhézneho konania, keď samotný súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa v trestnom konaní dňa

16. 10. 2017 prehlásila, že si náhradu škody voči žalovanému uplatňovať nebude, pričom netvrdil, že k
uplatneniu nároku žalobkyňou došlo v trestnom konaní už pred týmto dňom, za tejto situácie v rozpore
so zákonnou úpravou nesprávne do plynutia subjektívnej premlčacej doby nepočítal čas od 16. 10. 2017
do 24. 10. 2018 (do právoplatnosti rozsudku v trestnom konaní), kedy premlčacia doba mala spočívať.
Spočívanie premlčacej doby mohlo nastať len výlučne v prípade, že žalobkyňa si právo na náhradu

škody spôsobenej jej žalovaným uplatnila v adhéznom konaní riadne, t. j. najneskoršie do skončenia
vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania, popr. už v trestnom oznámení vyjadrila vôľu požadovať od
žalovaného náhradu škody a včas, t. j. v priebehu premlčacej doby a v konaní riadne pokračovala.

34. Odvolaciemu prieskumu podliehalo rozhodnutie súdu prvej inštancie i v jeho zamietajúcej časti, ktorú

odvolaním napadla žalobkyňa. Prvoinštančný súd návrh žalobkyne na zaplatenie sumy 2.003,42 eura
predstavujúcej náhradu trov advokáta vynaložených v trestnom konaní v súvislosti s jeho pribratím ako
splnomocnenca posúdil ako nedôvodný majúc za to, že právna pomoc nebola žalobkyni poskytnutá v
súvislosti s trestným činom, pre ktorý bol žalovaný uznaný vinným, nešlo o prípad podľa zák. č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a takýto typ náhrady škody nie je

upravený v Občianskom zákonníku, účelnosť poskytnutia právnej pomoci žalobkyni nebola v trestnom
konanípreukázanáaneexistujeprávnytitul,prektorýbysimohlatietotrovyuplatniťvobčianskoprávnom
konaní titulom náhrady škody. Prioritne odvolací súd poukazuje na to, že žalovaný vzniesol námietku
premlčania i vo vzťahu k tomuto samostatnému nároku žalobkyne, preto bolo povinnosťou súdu prvej
inštancie posúdiť jej dôvodnosť skôr, ako pristúpil k hodnoteniu opodstatnenosti samotného nároku.

Z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku však neplynie, že by tak učinil, keď tento neposkytuje
absolútne žiadnu argumentáciu v tomto smere, čoho dôsledkom je jeho nepreskúmateľnosť a naplnenie
odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP.

35. Odvolací súd tiež uvádza, že uvedenú východiskovú argumentáciu prvoinštančného súdu nemožno

považovať za správnu. Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok za poškodeného označuje osobu,
ktorej bolo trestným činom ublížené na zdraví, spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda, alebo
boli porušené, či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody (§ 46 ods. 1 veta prvá) a
umožňuje poškodenému sa môže dať zastupovať splnomocnencom (§ 53 ods. 1), ktorý je oprávnený
robiť za poškodeného návrhy na vykonanie dôkazov, podávať žiadosti a opravné prostriedky a je tiež

oprávnený zúčastniť sa všetkých úkonov, na ktorých sa môže zúčastniť poškodený (§ 54 ods. 1). Právo
byť v konaní zastúpený advokátom vyplýva aj z čl. 47 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého každý má
právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi verejnej správy od začiatku
konania, a to za podmienok ustanovených zákonom. Právo na právnu pomoc trvá až do skončeniakonania a jeho súčasťou je aj právo na náhradu vynaložených trov konania. O trovách poškodeného v
trestnom konaní rozhoduje súd v intenciách § 557 Trestného poriadku a ak nie sú splnené podmienky
na rozhodnutie o trovách poškodeného v trestnom konaní, poškodený si ich môže uplatniť spolu so

svojím nárokom v občianskom súdnom konaní. Ak teda poškodený splnomocnil svojím zastupovaním
advokáta ako splnomocnenca, trovy s tým spojené je v zásade treba posudzovať ako trovy potrebné na
účelné uplatnenie nároku poškodeného na náhradu škody v adhéznom konaní.. Škodu totiž predstavuje
každá majetková ujma, ku ktorej došlo protiprávnym konaním iného subjektu, za ktorú tento zodpovedá
a obsahom pojmu majetková škoda tak, ako ju zadefinovala ustálená judikatúra, je zmenšenie majetku

poškodeného, preto pod tento pojem možno zaradiť akúkoľvek majetkovú ujmu, ktorá je vnímateľná
zmyslami, ale aj inú ujmu, ktorú je možné objektívne zistiť. Náklady vzniknuté pri uplatnení nároku
v trestnom konaní sú tak majetkovou ujmou, ktorá vznikla poškodenému v príčinnej súvislosti s
protiprávnym konaním vinníka (porovnaj R 71/1971). Tieto hľadiská sa presadia i v danom prípade, čo
však súd prvej inštancie nevzal na zreteľ. Je zrejmé, že žalobkyňa ako poškodená v trestnom konaní
bola zastúpená splnomocnencom, ktorý za ňu robil úkony a v trestnom konaní jej nárok na náhradu

škody nebol ani sčasti priznaný. Rovnako tak, že trovy právneho zastúpenia žalobkyne ako poškodenej
v trestnom konaní vznikli v dôsledku a v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním žalovaného,
ako to dokladuje trestný rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 2To/78/2018, ktorým žalobkyni
spôsobil zranenia, pričom právna kvalifikácia jeho skutku v tomto smere nemôže byť rozhodujúca. Za
tohto stavu bolo preto povinnosťou súdu prvej inštancie v prípade záveru o nedôvodnosti žalovaným

vznesenej námietke zaujatosti posúdiť opodstatnenosť tohto nároku žalobkyne z predostretých hľadísk
pri súčasnom posúdení, či žalobkyňa v adhéznom konaní si uplatnila svoj nárok na náhradu škody a či
trovy právneho zastúpenia boli vynaložené účelne, čo však neučinil.
36. V neposlednom rade žalovaný v odvolaní namietal, že konanie súd prvej inštancie zaťažil i vadou
majúcou vplyv na rozhodnutie vo veci samej tým, že právoplatným uznesením pripustil zmenu žaloby.

Obsah spisu dokladuje, že žalobkyňa žalobou voči žalovanému sa domáhala zaplatenia úhrnnej sumy
2.575,82 eura s prísl., ktorá predstavovala bolestné vo výške 572,40 eura a náhradu trov trestného
konania vo výške 2.003,42 eura. Na pojednávaní dňa 26. 06. 2019 žiadala pripustiť zmenu žaloby len
vo vzťahu k bolestnému a z tohto titulu jej priznať sumu 529,80 eura. V nadväznosti na tento návrh
súd prvej inštancie za účasti oboch sporových strán vyhlásil uznesenie, ktorým pripustil zmenu žaloby v

navrhovanom znení. Nepochybne ust. § 139 CSP umožňuje žalobcovi počas konania so súhlasom súdu
meniťžalobu,pričomzazmenužalobyoznačujenávrh,ktorýmsarozširujeuplatnenéprávo,sauplatňuje
iné právo alebo ide o podstatnú zmenu alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe
(140 ods. 1, 2 CSP). O takýto prípad však v danej veci nejde, pretože žalobkyňa návrhom požadovala
priznanie nižšej sumy, ako si žalobou uplatnila, ktorá situácia je zákonom definovaná ako čiastočné

späťvzatie žaloby a postup s ňou spojený je upravený v § 144 a nasl. CSP. Významným dôsledkom
späťvzatia žaloby je pri splnení zákonných podmienok čiastočné zastavenie konania, ktoré predchádza
rozhodnutiu vo veci samej a má na toto rozhodnutie vplyv. Nesporne návrh žalobkyne, posudzujúc ho
podľa jeho obsahu, tak bol čiastočným späťvzatím žaloby, o ktorom bol súd prvej inštancie povinný
rozhodnúť v intenciách § 144 a nasl. CSP, a nie procesne nesprávnym postupom podľa § 142 a nasl.

CSP. Právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktorým pripustil zmenu žaloby, má tak vadu majúcu
vplyv na rozhodnutie vo veci samej, ktoré zistenie musí mať za následok jeho zrušenie.

37. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozhodol spôsobom uvedeným v enunciáte tohto
rozhodnutia. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b/, c/ CSP a

zároveň podľa § 389 ods. 2 CSP zrušil aj jeho uznesenie o pripustení zmeny žaloby. Podľa § 391 ods. 1
CSP vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom súd prvej inštancie
viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP) doplní dokazovanie v naznačenom
smere a vo veci opätovne rozhodne, pričom svoje rozhodnutie náležite odôvodní, vyporiadajúc sa i s
argumentáciou strán sporu vznesenou v ich odvolaniach. Zároveň rozhodne o trovách konania, vrátane

trov konania odvolacieho (§ 396 ods. 3 CSP).

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie

je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).