Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, February 15, 2022

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/179/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4415201411
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 02. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Madarászová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2022:4415201411.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a členiek

senátu JUDr. Marty Polyákovej a JUDr. Lenky Halmešovej v spore žalobcu: Nitriansky samosprávny
kraj, so sídlom Nitra, Rázusova 2A, IČO: 37 861 298, proti žalovanému: P. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom
J., B. XXX/X, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Ladislav Magyerka, s.r.o., so sídlom Nové Zámky,
Ernestova bašta 2, IČO: 36 857 751, o náhradu škody, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Nové Zámky zo dňa 3. júna 2019, č. k. 4C/51/2015-162, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalobu žalobcu zamieta.

Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného konania.

Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi 39899,- eur s 5,05 % úrokom z omeškania p. a. od 14.12.2014 do zaplatenia, to všetko do
troch dní po právoplatnosti rozsudku s tým. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie
odôvodnil ust. § 100 ods. 1,2, § 101, § 106 ods. 1, § 112, § 420 ods. 1,3, § 558 Občianskeho zákonníka, §
255ods. 1 CSP, ako aj zisteným skutkovým stavom na základe čoho dospel k záveru, že žalobe žalobcu

je potrebné vyhovieť.

2. V dôvodoch rozhodnutia poukázal na obsah žaloby, ktorou sa žalobca domáhal,
aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 39899,09 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške
5,05%p.a.od14.12.2014dozaplateniatitulomnáhradyškody,ktorávzniklatak,žežalovanýakoriaditeľ
Školského hospodárstva Levice vyplatil firme AGRO GÉŇA s.r.o., náklady na účelovú činnosť vo vyššej
sume, než akú schválil žalobca. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní z hľadiska skutkového

stavu zistil, že žalovaný bol menovaný do funkcie riaditeľa ŠH Levice ešte prednostom Krajského úradu v
Nitre dňa 16.07.1999, pričom v roku 2003 prešli práva a povinnosti KÚ v Nitre na Nitriansky samosprávny
kraj. Žalovaný dňa 04.02.2003 uzavrel Zmluvu o nájme nehnuteľného a hnuteľného majetku s nájomcom
AGRO GÉŇA s.r.o., predmetom ktorej boli nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX kat. úz. P., ako aj
hnuteľné veci pozostávajúce z hmotného investičného majetku a základného stáda zvierat. Nájomná
zmluva bola schválená zastupiteľstvom žalobcu uznesením č. 69/2003 s účinnosťou od 01.05.2003.
Účinnosť nájomnej zmluvy bola do 30.09.2007. V zmluve bolo dohodnuté, že náklady na účelovú činnosť

bude nájomca fakturovať v zmysle uzavretých dodatkov. Na rok 2003 bol schválený žalobcom dodatok
č. 1 k zmluve, v zmysle ktorého bola stanovená suma účelovej činnosti na jedného žiaka vo výške
1200,- Sk/39,83 eur. Ďalšie dodatky č. 2 až 5 boli síce medzi stranami zmluvy uzavreté, ale neboli
predložené žalobcovi na schválenie, preto žalobca nemal vedomosť o tom, že žalovaný vyplácal zaúčelovú činnosť podľa neschválených dodatkov vyššiu sumu, než ako bola schválená žalobcom. Takto
za roky 2003 až 2007 za počet žiakov vykonávajúcich odbornú prax v priestoroch prenajatých firmou
AGRO GÉŇA, s.r.o., bola celkovo uhradená vyššia suma, ako bola odsúhlasená, a to vo výške žalobcom

uplatnenej sumy 39899,09 eur. Konštatoval, že žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody voči firme
AGRO GÉŇA s.r.o., v konaní Okresného súdu Levice sp. zn. 11C/111/09, ale konanie bolo zastavené,
pretože táto spoločnosť zanikla. Následne žalobca podal trestné oznámenie na žalovaného, v ktorom
dňa 27.10.2010 voči žalovanému uplatnil náhradu škody v plnom rozsahu. V konaní Okresného
súdu Levice sp. zn. 2T/61/2013 zo dňa 10.06.2014 žalovaný rozsudkom bol uznaný vinným zo zločinu

porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1/, ods. 3/ písm. a) Trestného
zákona, za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov, ktorý bol podmienečne
odložený na skúšobnú doba v trvaní dvoch rokov. Súd žalobcu s nárokom na náhradu škody odkázal
na občianske súdne konanie.

3. Vo vzťahu k žalobcom uplatňovanému nároku na náhradu škody, súd prvej inštancie tento posúdil ako
nárok, ktorý bol uplatnený riadne a včas. Zdôraznil, že výška nároku žalobcu bola ustálená v trestnom
konaní, v ktorom boli zo strany žalobcu predložené dôkazy preukazujúce výšku uplatnenej škody, a
to hlavne správa o výsledku finančnej kontroly, ako aj faktúry, ktorými bol uplatnený nárok žalobcu na
vrátenie finančných prostriedkov, okrem toho aj znalecký posudok ohľadne výšky škody vypracovaný

znalcom Ing. Alexandrom Virágom. Žalovaný nesúhlasil s dôvodom ani s výškou uplatneného nároku,
pretože tvrdil, že nemohol žalobcovi spôsobiť takúto škodu. Žalobca každoročne odsúhlasoval rozpočet
žalovaného, bol si istý, že dodatky č. 2. až 5. boli schválené žalobcom, mal na ŠH Levice, ktoré
nedospeli k žiadnym nedostatkom ani k pochybeniam. Súd prvej inštancie v tomto smere uviedol, že
žalovaný nepredložil žiadne relevantné dôkazy, ktoré by preukazovali jeho tvrdenia. Naopak žalobca

predložil súdu dôkazy, z ktorých je zrejmé, že uplatnená škody zo strany žalobcu má právny základ
v tom, že žalovaný vyplácal firme AGRO GÉŇA s.r.o., vyššie sumy na účelovú činnosť žiakov, ako
mal odsúhlasené zo strany žalobcu, presne bolo vyčíslené zo strany znalca, v akom rozsahu a v akej
výške boli tieto finančné prostriedky pre firmu AGRO GÉŇA s.r.o., vyplatené, pričom ich vyplatenie
nemalo dostatočnú zmluvnú a právnu oporu zo strany žalobcu. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný

v plnom rozsahu v trestnom konaní uznal svoju vinu, t. z. že uznal aj to, že žalobcovi spôsobil škodu,
aj keď náhrada škody nebola v trestnom konaní žalobcovi priznaná. Pri posudzovaní nároku žalobcu
bral do úvahy aj tú skutočnosť, že žalovaný bol oboznámený s výsledkom správy z následnej finančnej
kontroly na ŠH Levice, kde bola táto výška škody vyčíslená, žalovaný mal možnosť sa s touto správou
oboznámiť a sám uviedol, že nemá voči nej námietky a s kontrolnými zisteniami súhlasí. Takto žalovaný

podľa názoru súdu prvej inštancie uznal svoj záväzok voči žalobcovi, teda námietky žalovaného voči
dôvodnosti a výške nároku považoval súd za bezpredmetné. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi 5,05
% úrok z omeškania p. a. zo sumy 39899,09 eura od 14.12.2014 do zaplatenia, pretože žalovaný
na základe výzvy žalobcu, ktorú prevzal dňa 03.12.2014, mal uhradiť škodu v lehote 10 dní, teda od
14.12.2014 sa dostal žalovaný do omeškania s plnením. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods.

1/ CSP tak, že v konaní plne úspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal z dôvodu, že žalobca bol v
konaní oslobodený od platenia súdneho poplatku a žiadne iné trovy v konaní mu nevznikli.
4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, v ktorom žiadal napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Svoje odvolanie odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. b), f), h) CSP. Podľa názoru

žalovaného došlo k nesprávnemu posúdeniu opodstatnenosti námietky premlčania, kedy v rozpore
so zákonom neboli vznesenej námietke premlčania proti uplatnenému nároku žalobcu na náhradu
škody priznané právne účinky a nebola posudzovaná otázka správnosti určenia začiatku plynutia
subjektívnej premlčacej doby žalobcu v zmysle ust. § 101 a § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Vo vzťahu k plynutiu premlčacej doby uviedol, že žalobca nadobudol kvalifikovanú vedomosť o vzniku

škody už správnou č. 21/2007 z následnej finančnej kontroly na školskom hospodárstve Levice zo
dňa 14.06.2007 vypracovanej útvarom hlavného kontrolóra žalobcu a to s poukazom na ust. § 13 ods.
2 písm. j) zákona č. 502/2001 Z. z. o finančnej kontrole a vnútornom audite a o zmene a doplnení
niektorých zákonom v znení neskorších predpisov účinných ku dňu 29.06.2007 t. j. ku dňu, kedy bola
predmetná správa prerokovaná s kontrolovaným subjektom. Správu o výsledku kontroly žalovaný

podpísal a o tejto správe sa aj súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí zmieňuje v bode č. 32
napadnutého rozsudku ako o dokumente, v ktorom bola vyčíslená výška škody, nakoľko kontrolór bol
povinný oboznámiť nadriadeného kontrolovaného subjektu s obsahom správy z následnej finančnej
kontrol, ktorým bol žalobca. Zdôraznil, že nepochybne týmto momentom sa žalobca dozvedel o škodea o tom, kto za ňu zodpovedá. Okrem toho najneskôr, kedy začala subjektívna premlčacia doba
plynúť bol deň vystavenia faktúry zo dňa 26.07.2007 ktorou si riaditeľ školského hospodárstva Levice
uplatňovalvrátenienesprávnevyfakturovanejsumyzaúčelovúčinnosťevidentne napodkladezistených

skutočnosti zo správy č. 21/2007 z následnej finančnej kontroly na školskom hospodárstve Levice
dňa 14.06.2007. Poukázal na to, že žalobca si nárok na náhradu škody uplatnil v trestnom konaní
dňa 27.10.2010 a podľa názoru žalovaného subjektívna premlčacia doba začala plynúť najneskôr
dňom 26.07.2007, ktorá uplynula dňa 26.07.2009. Nepochybne žalobca podal trestné oznámenie už po
márnom uplynutí premlčacej doby a samotným podaním trestného oznámenia, nemohla začať plynúť

nová premlčacia doba. Žalovaný ďalej vo svojom odvolaní poukázal na to, že v zmysle § 13a ods.
2 zákona č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme mohol žalobca od neho požadovať
škodu len vo výške 4 násobku jeho funkčného platu alebo jeho priemerného mesačného zárobku s
tým, že s uvedenou skutočnosťou sa súd prvej inštancie nezaoberal, čím došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces. Zdôraznil, že k úhrade predmetných faktúr došlo pri plnení jeho pracovných
úloh, pretože uznesením žalobcu č. 69/2003 zo dňa 15.04.2003 bol poverený vypracovaním dodatkov k

nájomnej zmluve zo dňa 04.02.2003. Zdôraznil, že nemal vedomosť o tom, že zo strany žalobcu nedošlo
k prerokovaniu týchto dodatkov zastupiteľstvom žalobcu, nakoľko mu každý rok bolo uvoľnené veľké
množstvo finančných prostriedkov v miere zodpovedajúcej uzatvoreným dodatkom. Vytýkal súdu prvej
inštancie, že sa nezaoberal spoluzodpovednosťou žalobcu, ktorý na základe uzatvorených dodatkov
k nájomnej zmluve zo dňa 04.02.2003 uvoľňoval finančné prostriedky na úhradu predmetných faktúr.

V tejto súvislosti považoval za potrebné poukázať aj na pochybeniu žalobcu, ktorý nepostupoval v
intenciách zákona č. 502/2001 Z. z., nakoľko nevykonal predbežnú finančnú kontrolu a ani priebežnú
finančnú kontrolu, zo strany žalobcu bola vykonaná len následná finančná kontrola s konštatovaním
vzniknutej škody. Žalovaný vo svojom odvolaní namietal aj tzv. uznanie jeho záväzku v podpísanej
správe č. 21/2007 z následnej finančnej kontroly na Školskom hospodárstve Levice dňa 14.06.2007,

kedy súd odvodzuje z jeho podpisu a z poznámky v znení ,, Súhlasím s kontrolnými zisteniami nemám
námietky“ právny úkon v zmysle ust. § 558 OZ. Podľa názoru žalobcu však na uvedenú poznámku
nemožno vzhliadať ako na právny úkon dlžník, nakoľko správu z následnej finančnej kontroly nepodpísal
akofyzickáosoba,ktorábybolazaviazanádlhom,ktorýuznávačododôvoduajvýšky,aleakoštatutárny
orgán kontrolovaného subjektu.

5. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
akovecnesprávnypotvrdiť.Vyjadrilnesúhlassvyjadreniamižalovanéhouvedenýmivodvolaní. Uviedol,
že zo správy č. 21/2007 z následnej finančnej kontroly vypracovanej Útvarom hlavného kontrolóra,
ktorá bola vyhotovená dňa 14.06.2007 okrem iných zistení, najmä čo sa týka nesprávne uhrádzaných

platieb z nájom, je zrejmé, že žalovaný nepredložil kontrolnej skupine doklad o schválení dodatkov č.
2 až 5 k nájomnej zmluve, čím došlo k porušeniu čl. 15 ods. 2 písm. b) bod 3 Zásad hospodárenia s
majetkom Nitrianskeho samosprávneho kraja a § 9 ods. 1 zákona č. 446/2001 Z. z. o majetku vyšších
územných celkov. Žalovaný podpisom tejto správy potvrdil, že s ňou bol oboznámený a súhlasí so
zistenými nedostatkami, to znamená, že si bol vedomý všetkých právnych úkonov aj neoprávnených,

ktoré vykonal. Táto skutočnosť o neplatnosti dodatkov bola dôkladne prešetrená v trestnom konaní,
súd potvrdil, že žalovaný konal v rozpore zo zákonom a za skutok, ktorý vykonal bol súdom uznaný
vinným. Žalobca vyjadril nesúhlas s tvrdením žalovaného, že v rozhodnom období pracoval ako
zamestnanec NSK t. j. ako riaditeľ ŠH Levice, nebol zamestnancom NSK ako sa mylne domnieva.
Žalovaný ako už aj v trestnom konaní bolo preukázané bol menovaný do funkcie riaditeľa ŠH Levice

od 16.07.1999. V roku 2002 prešli na NSK práva a povinnosti Krajského úradu v Nitre na základe
Oznámenia o prechode práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov. NSK menoval žalovaného do
funkcie riaditeľa ŠH Levice od 01.07.2004. Menovacie dekréty boli potom vydávané každý pol rok,
pričom pracovná zmluva so žalovaným spísaná nebola. Pokiaľ ide o jeho náplň práce a povinnosti, tieto
boli stanovené v ust. § 5 zákona č. 569/2003 z. z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve,

žiadny iný doklad o náplni práce neexistuje, iba sľub zamestnanca vykonávajúceho verejnú službu.
Podľa uvedeného ustanovenia zákona o štátnej správe v školstve a školskej samospráve, bol žalovaný
zodpovedný za rozpočet, financovanie a efektívne využívanie finančných prostriedkov učených na
zabezpečovanie činnosti školského zariadenia s povinnosťami vyplývajúcimi z ô 10 ods. 7 zákona č.
303/1995 o rozpočtových pravidlách. Z uvedeného dôvodu žalobca odmietol vyjadrenie žalovaného

o pochybení žalobcu, ktorý nepostupoval v intenciách zákona č. 502/2001 Z. z. o finančnej kontrole
a vnútornom audite, nakoľko nevykonal predbežnú finančnú kontrolu ani priebežnú finančnú kontrolu,
prostredníctvom ktorých bolo možné predísť vzniku škody. Namietal tiež vyjadrenie žalovaného o
nespochybniteľnej spoluzodpovednosti žalobcu, ktorý uvoľňoval pre žalovaného finančné prostriedky naúhradu faktúr, z dôvodu, že každá organizácia mala schválený rozpočet, kde bola zohľadnená účelová
činnosť, ostatné finančné prostriedky boli určené na mzdy a odvod, energiu a prevádzkové náklady. V
závere svojho odvolanie uviedol, že ďalšie tvrdenia uvedené žalovaným v podanom odvolaní považuje

za právne irelevantné a zo strany žalovaného vyslovene účelové a teda nie sú dôvodom na odsúvanie
lehoty pre nadobudnutie právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie.

6. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej
len „CSP“) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 CSP a § 380 ods. 1 CSP) a viazaný skutkovým

stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 383 CSP) prejednal vec a dospel k záveru, že rozsudok
súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 388 CSP zmeniť a žalobu žalobcu pre premlčanie uplatneného
nároku zamietnuť.

7. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky

na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

8. Podľa § 106 ods.1 OZ právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený
dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.

9. Podľa § 106 ods. 2 OZ najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu
spôsobenú úmyselne za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí,
ak ide o škodu na zdraví.

10. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 26.01.2015

domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 39 899,09 eura spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5,05% p. a. od 14.12.2014 do zaplatenia a nahradil mu trovy konania. súd prvej inštancie
rozsudkom. V tejto vec rozhodol súd prvej inštancie svojim v poradí prvým rozsudkom dňa 23.
novembra 2015 č.k. 4C/51/2015-116, v ktorom žalobu žalobcu pre premlčanie uplatneného nároku
zamietol . Odvolací súd v dôsledku odvolania podaným žalobcom uznesením zo dňa 31. decembra

2018 č.k. 7Co/129/2016-129 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že súd v tomto civilnom konaní s
poukazomnaustanovenie§193CSPjeviazaný,pričom rozsudokbolžalobcovidoručený12.09.2014.V
tento deň žalobca ako poškodený bez pochýb získal vedomosť o osobe škodcu ako aj o rozsahu škody.
Vytýkal súdu prvej inštancie, že žalobu zamietol bez toho aby skúmal, či v danom prípade uplatnením

náhrady škody žalobcom v trestnom konaní došlo v zmysle ust. § 112 OZ k spočívaniu premlčacej doby
vzhľadom k tomu, že žalobca si v trestnom konaní uplatnil náhradu škody. Z uvedeného dôvodu uložil
súdu prvej inštancie opätovne sa zaoberať námietkou premlčania aj z hľadiska posúdenia spočívania
premlčacej doby.

11. Odvolací súd sa s ohľadom na odvolacie dôvody uvedené žalovaným v písomne podanom odvolaní
sa opätovne zaoberal otázkou premlčania žalobcom uplatneného nároku a po prejednaní veci dospel k
záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné zmeniť a žalobu žalobcu v dôsledku vznesenej

námietky premlčania ako nedôvodnú zamietnuť. V tejto veci aj po druhom rozhodnutí súdu prvej
inštancie zostala spornou skutočnosťou otázka premlčania. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí
dospelkzáveru,ževznesenánámietkapremlčaniazostranyžalovanéhojenedôvodná,keďžežalobcovi
bol doručený rozsudok Okresného súdu Levice sp. zn. 2T/61/2013 zo dňa 12.09.2014 žalobca podal
žalobu na súd prvej inštancie dňa 26.01.2015, teda žalobca podal žalobu tak v objektívnej ako aj

subjektívnej premlčacej dobe troch rokoch. Tento záver súdu prvej inštancie nie je správny.

12. Odvolací súd v tomto odvolacom konaní zaoberajúc sa dôvodmi odvolania uvedenými žalovaným v
tomto v tomto smere dospel k záveru, že nárok žalobcu, ktorý uplatnil v tomto konaní je treba považovať
za premlčaný. Správne žalovaný v dôvodoch odvolania poukázal na to, že subjektívna premlčacia

doba začala najneskôr plynúť najneskôr dňom 26.07.2007 kedy žalobca nad všetky pochybnosti už
nadobudol kvalifikovanú vedomosť o vzniku škody a požadoval vystavenou faktúrou jej náhradu a to
na základe výsledkov vykonanej kontroly a uplynula dňa 26.07.2009. Odvolací súd sa teda stotožnil s
tvrdením žalovaného, že najneskôr začala dvojročná subjektívna doba plynúť dňom vystavenia faktúryzo dňa 26.07.2007, ktorou riaditeľ školského hospodárstva Levice uplatňoval vrátenie nesprávne
fakturovanej sumy od spoločnosti AGRO GÉŇA s.r.o., za účelovú činnosť evidentne na podklade
zistených skutočnosti zo správy č. 21/2007 z následnej finančnej kontroly na školskom hospodárstve

Levice dňa 14.06.2007. Z obsahu vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobca nárok na náhradu
škody voči žalovanému uplatnil až v trestnom konaní dňa 27.10.2010, teda už po uplynutí dvojročnej
subjektívnej premlčacej doby (26.07.2009). Z obsahu spisu vyplýva, že v čase vystavenia faktúry mal
žalobcavedomosťnielenovýškeškody,aleajotom,ktozataktovzniknutúškoduzodpovedá. Zosprávy
č. 21/2007 z následnej finančnej kontroly na Školskom hospodárstve Levice zo dňa 14.5. 2007 vyplýva,

že kontrolóri žalobcu zistili túto škody a aj skutkové okolnosti ako škoda vznikla a kto za ňu zodpovedá. Z
obsahusprávyvyplýva,žeovýsledkunáslednejfinančnejkontrolybolkontrolovanýsubjektoboznámený
dňa 29.06. 2007. Uvedenú správu v závere podpísal žalovaný s vyjadrením : „súhlasím s kontrolnými
zisteniami nemám námietky“.
13. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že právne vec posúdil podľa § 106 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka, keďže zák.č. 552/2003 Z.z. o výkone práve vo verejnom záujme (v znení do 31.12.2008) ani

Zákonník práce (v znení do 31.08.2007) ustanovenia o premlčaní nárokov neobsahovali.
14. Ppremlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť možno
odvrátiť námietkou. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Premlčaním
právo nezaniká, iba sa závažne oslabuje. Uplatnenie námietky premlčania spôsobuje zánik súdnej
vymáhateľnosti (nároku), v dôsledku čoho súd premlčané právo nemôže priznať. Nárok na náhradu

škody, je majetkovým právom, ktoré sa premlčuje v osobitnej premlčacej dobe upravenej v ustanovení §
106 OZ. Toto ustanovenie upravuje kombinovanú premlčaciu dobu a to subjektívnu, ktorá začína plynúť
odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá a je dvojročná a objektívnu,
ktorá začína plynúť odo dňa, kedy došlo k udalosti, z ktorej škoda vnikla a je trojročná, a ak ide o škodu
spôsobenú úmyselne, desaťročná, čo neplatí, ak ide o škodu na zdraví. Ich začiatok je teda stanovený

samostatne; kým objektívna premlčacia doba plynie od tzv. škodovej udalosti, subjektívna plynie odo
dňa, kedy sa poškodený dozvie o vzniknutej škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Ich vzájomný vzťah je
taký, že sú od seba nezávislé čo do svojho priebehu, jeho začiatku i konca, a ak skončí priebeh jednej
z nich, právo sa premlčí bez ohľadu na druhú premlčaciu dobu. Pre vzťah objektívnej a subjektívnej
premlčacej doby platí pravidlo, že doba so subjektívne stanoveným začiatkom nemôže skončiť neskôr

ako doba s objektívne určeným začiatkom, ale môže skončiť najneskoršie s ňou.
15. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na náhradu škody sa
vyžaduje skutočná (preukázaná) a nielen predpokladaná vedomosť poškodeného o protiprávnom úkone
alebo udalosti, ktorou bola škoda spôsobená, ale aj o tom, že vznikla majetková ujma určitého rozsahu,
ktorú je možné natoľko objektívne vyjadriť (vyčísliť) v peniazoch, aby poškodený mohol svoj nárok

uplatniť na súde, a ďalej vedomosť o tom, kto za ňu zodpovedá . O osobe, ktorá zodpovedá za vzniknutú
škodu, sa poškodený dozvie, akonáhle získa informáciu, na základe ktorej si môže urobiť úsudok o
osobe konkrétneho škodcu, teda akonáhle získa vedomosť o skutkových okolnostiach rozhodujúcich
pre vymedzenie zodpovedného subjektu. Nemusí pritom ísť o zistenie (istotu v bežnom slova zmysle),
stačí, aby skutkové okolnosti, ktorými poškodený disponuje, boli spôsobilé urobiť záver o tom, kto

zodpovedá za škodu, ktorá mu vznikla. Rozhodujúce teda je, kedy sa o takých skutkových okolnostiach
preukázateľne dozvedel a nie, či a kedy si na ich základe utvoril právny záver o zodpovednosti určitej
osoby. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby nezávisí totiž od toho, či a kedy si poškodený
obstará dostatok dôkazov alebo kedy sa vytvorí preňho priaznivejšia procesná situácia na to, aby
skutkové okolnosti, o ktorých má vedomosť, mohol v súdnom konaní preukázať.

16. Vo vzťahu k plynutiu premlčacej doby podľa § 106 ods. 1 OZ, odvolací súd poukazuje na (Rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. mája 2010 sp.zn. 1 Cdo 82/2009, uverejnený v Zbierke
stanovískNajvyššiehosúduarozhodnutísúdovSlovenskejrepublikypodč.16/2014),vktoromNajvyšší
súd Slovenskej republiky prijal záver : „poškodený sa dozvie o tom, kto za škodu zodpovedá (§ 106 ods.
1 Občianskeho zákonníka), v okamihu preukázateľného získania informácie o skutkových okolnostiach,

na základe ktorých si môže urobiť dostatočný úsudok o tom, konkrétne ktorá fyzická alebo právnická
osoba za škodu zodpovedá; v uvedenom okamihu nemusí byť daná z rozhodnutia súdu vyplývajúca
nespochybniteľná istota poškodeného o zodpovednom subjekte a o jeho zodpovednosti“.

17. Z obsahu vykonaného dokazovania vyplýva, že faktúra č. 26/07 (čl. 32, spisu)bola vyhotovená dňa

26.07.2007. Faktúra bola vystavená novým riaditeľom ŠH Levice a adresovaná bola spoločnosti AGRO
GÉŇA s. r. o.. Uvedená faktúra bola vystavená spoločnosti AGRO GÉŇA s. r. o. , za ňou neoprávnene
fakturovanú účelovú činnosť a to tak, že v roku 2006 ŠH Levice, fakturovala účelovú činnosť vo výške
1 166 000 Sk,- na 238 žiakov, pričom mala vyfakturovať len 285 600,- SK, v zmysle nájomnej zmluvyzo dňa 04.02.2003 a dodatku č. 1 k tejto nájomnej zmluve zo dňa 19.05.2003 s tým, že rozdiel činil
880 400,- Sk. Ďalej z predmetnej faktúry vyplýva, že v roku 2007 spoločnosť AGRO GÉŇA s. r. o.,
vyfakturovala ŠH Levice účelovú činnosť za 576 000,- Sk, na 212 žiakov, pričom mala vyfakturovať

250 400,- Sk v zmysle nájomnej zmluvy zo dňa 04.02.2003 a dodatku č. 1 k tejto nájomnej zmluve zo
dňa 19.05.2003 s tým, že rozdiel činil 321 600,- Sk. Z uvedeného nesporne vyplýva, že žalobca už
pri vystavovaní uvedenej faktúry mal vedomosť mal vedomosť o výške spôsobenej škody 1.202.000
Sk a nepochybne mal vedomosť aj o tom, že škodu spôsobil žalovaný, ktorý faktúry preplácal bez
riadne uzatvorených dodatkov . Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že po márnom uplynutí

dvojročnej subjektívnej premlčacej doby podal žalobca na žalovaného trestné oznámenie a v začatom
trestnom konaní uplatnil aj nárok na náhradu škody a to dňa 27.10.2010. Keďže subjektívna premlčacia
doba uplynula najneskôr dňa 26.07.2009 t.j. ešte pred začatím trestného stíhania žalovaného bolo bez
významu zaoberať sa spočívaním premlčacej doby.
18.Zobsahuspisutiežvyplýva,žežalobcasasnažil neoprávnenevyplatenéfinančnéprostriedkyzískať
od spoločnosti AGRO GÉŇA s. r. o., voči ktorej podal aj žalobu, pričom toto konanie bolo zastavené

v dôsledku zániku spoločnosti a jej výmazu z obchodného registra dňa 08.10.2009. Podľa názoru
odvolacieho súdu bolo vecou žalobcu, potom čo zistil výšku škody aj to, kto za ňu zodpovedá, či a kedy
podá žalobu o náhradu škody voči žalovanému a pokiaľ tak urobil v rámci trestného konania začatého
až potom, čo bolo zastavené konanie voči spoločnosti AGRO GÉŇA s. r. o., musí znášať následok
uplynutia subjektívnej premlčacej doby, ktorým je zamietnutie žaloby. Žalobcovi totiž nič nebránilo

podať žalobu o náhradu škody voči žalovanému následne potom, čo zistil vznik škody a jej výšku , čo
bolo už dňa 29.06.2007 teda v deň ukončenia kontrol , kedy sa žalovaný ku kontrole vyjadril a najneskôr
dňa 26.07.2007, kedy vystavil faktúru spoločnosti AGRO GÉŇA s. r. o., kedy nad všetky pochybnosti
vedel výšku škody aj kto za ňu zodpovedá. Je teda zrejmé, že prvýkrát žalobca voči žalovanému uplatnil
nárok na náhradu škody po márnom uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby v rámci trestného

konania dňa 27.10.2010 a touto žalobou dňa 26.01.2015. Subjektívna premlčacia doba v tejto veci
uplynula dňa 26.07.2009 v rámci 10 ročnej objektívnej premlčacej doby, pričom nedošlo v dôsledku
trestného konania k jej spočívaniu.

19. S vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil

a žalobu žalobcu zamietol. O nároku na náhradu trov prvoinštačného konania rozhodol odvolací súd
podľa § 396 ods. 2 a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý bol úspešný v prvoinštančnom konaní
priznal nárok na ich náhradu v celom rozsahu voči žalobcovi, ktorý úspech vo veci nemal.

20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 v

spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný priznal nárok
na ich náhradu v celom rozsahu voči žalobcovi, ktorý úspech vo veci nemal.

21. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).