Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, January 31, 2022

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16Cob/51/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3219200715
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Čelková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2022:3219200715.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Čelkovej a členiek senátu
JUDr. Ivety Záleskej a Mgr. Stanislavy Kollárovej v spore žalobcu: Národná diaľničná spoločnosť, a.s.,
Dúbravská cesta 14, Bratislava, IČO: 35 919 001, právne zastúpený: GARAJ & Partners s.r.o., Jozefská
3, Bratislava, IČO: 35 951 125, proti žalovanému: Obec Dolné Naštice, Dolné Naštice 36, 957 01
Bánovce nad Bebravou

IČO: 00 310 352, právne zastúpený JUDr. Máriou Gbelskou, advokátkou so sídlom
v Bánovciach nad Bebravou, J. Jesenského 70/2, o splnenie povinnosti prevziať vyvolané investície, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou,
č.k. 5Cb/16/2019-372 zo dňa 16. júla 2020, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal, aby súd
zaviazal žalovaného na splnenie povinnosti prevziať do svojho vlastníctva stavebný objekt č. 212-00-
Most nad R2 na preložke poľnej cesty v km 9,018 R2, ktorého užívanie bolo povolené rozhodnutím
Ministerstva dopravy a výstavby Slovenskej republiky
č. 26305/2017/SCDPK/79908 zo dňa 16.11.2017, ktoré nadobudlo právoplatnosť 08.12.2017.

Žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

2. Súd prvej inštancie zistil nasledujúci skutkový stav: Dňa 05.09.2012 uzatvoril žalobca ako budúci
odovzdávajúci so žalovaným ako budúcim preberajúcim zmluvu o uzatvorení budúcej zmluvy o
odovzdaní a prevzatí objektov vyvolaných investícií do správy a prevádzky v zmysle § 289 a nasl.
Obchodného zákonníka a v zmysle § 18 ods. 13 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách v

znení neskorších predpisov. Predmetom tejto zmluvy bol záväzok uzavrieť za podmienok uvedených v
tejto zmluve zmluvu o odovzdaní a prevzatí objektov vyvolaných investícií do správy a prevádzky. Podľa
čl. VI. ods. 4 tejto zmluvy, ak by táto zmluva nebola zverejnená do 3 mesiacov od jej uzatvorenia, tak
platí, že v zmysle
§ 47a zákona č. 40/1964 Zb. v platnom znení k uzatvoreniu zmluvy nedošlo. Zmluva zverejnená nebola.
Dňa 18.12.2012 vydalo Ministerstvom dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky

rozhodnutie č. 18660/2012/SCDPK-72078, ktorým povolilo stavbu „Rýchlostná cesta R2 Ruskovce -
Pravotice“ a okrem iných aj stavebné objekty č. 137-00 - Preložka súbežnej poľnej cesty v km 8,730 -
9,076 R2 vpravo, č. 138-00 - Preložka poľnej cesty v km 9,018 R2, č. 212-00 - Most nad R2 na preložke
poľnej cesty v km 9,018 R2. Stavebníkom bol žalobca. Žalovaný na rokovaní dotknutých subjektov
vyjadril súhlas
s projektovou dokumentáciou. V liste zo dňa 15.12.2011 adresovanom zhotoviteľovi projektovej

dokumentácie - spoločnosti S. s.r.o., L.: XX XXX XXX, žalovaný uviedol, že nemá námietky voči
predloženej projektovej dokumentácii a súhlasí s prevzatím diela.V dokumentácii sú k mostu uvedené technické údaje a ďalej sa tam uvádza, že most sa nachádza v
extraviláne katastrálneho územia W. D., nachádza sa nad rýchlostnou cestou R2 F. - A. v km 9,018 a
prevádza preložku poľnej cesty č. st. 138-00, kategórie P 4/30, ponad rýchlostnú cestu R2. Stavebník

stavbu uskutočnil. Žalovaný dňa 25.08.2016 riadne prevzal stavebný objekt č. 137-00 - Preložka
súbežnej poľnej cesty v km 8,730 - 9,076 R2 vpravo a dňa 25.08.2016 prevzal stavebný objekt č.
138-00 - Preložka poľnej cesty v km 9,018 R2. Obecné zastupiteľstvo žalovaného prijalo dňa 04.10.2016
uznesenie č. 17/2016, v ktorom prijalo rozhodnutie neprebrať posledný stavebný objekt
č. 212-00 - Most nad R2 na preložke poľnej cesty v km 9,018 R2 s odôvodnením, že prípadné

prebratie tohto objektu by mohlo spôsobiť obci v budúcnosti investície, ktoré by nemusel obecný
rozpočet zvládnuť. Dňa 16.11.2017 bolo Ministerstvom dopravy a výstavby Slovenskej republiky
vydané kolaudačné rozhodnutie č. 26305/2017/SCDPK/79908, ktorým bolo povolené užívanie stavby
„Rýchlostná cesta R2 F. - A.“ a okrem iných aj stavebného objektu č. 212-00 - Most nad R2 na preložke
poľnej cesty v km 9,018 R2. Tento most žalovaný neprevzal.

3. Na základe vykonaného dokazovania a za aplikácie v rozhodnutí citovaných zákonných ustanovení
dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalovaný nie je v tomto spore vecne pasívne legitimovaný, keďže
z právneho poriadku a ani zo žiadneho záväzkového vzťahu mu nevyplýva hmotnoprávna povinnosť
prevziať most a pozemky z titulu vyvolanej investície v súvislosti so stavbou rýchlostnej cesty R2 F.
- A.. Z vykonaného dokazovania vyplynulo a napokon nebolo sporné, že žalobca bol investorom a

stavebníkom rýchlostnej cesty R2 F. - A.. Z vykonaného dokazovania ďalej vyplynulo a tiež nebolo
sporné, že táto cesta R2 krížila poľné cesty, a preto žalobca vybudoval objekty 137-00 a 138-00 ako
ich preložky a most, ktorý ich spája, pričom tvrdil, že ide o vyvolané investície v zmysle § 18 ods. 9
cestného zákona a žalovaný je povinný ich prevziať v zmysle § 18 ods. 13 cestného zákona. Podľa §
18 ods. 9 cestného zákona je investor povinný na svoje náklady a v mene budúceho vlastníka alebo

správcu tejto komunikácie zabezpečiť výstavbu náhradnej diaľnice, cesty alebo miestnej komunikácie
zodpovedajúcej dopravným potrebám, ak sa má diaľnica, cesta alebo miestna komunikácia zrušiť v
dôsledku inej investičnej výstavby. Čiže vyvolanou investíciou je iba náhrada diaľnice, cesty alebo
miestnej komunikácie. Uvedená komunikácia R2 pretínala poľné cesty, ktoré nie sú diaľnicami, cestami
a ani miestnymi komunikáciami, keďže nespĺňajú ani jednu z definícií takýchto pozemných komunikácií

a v konaní nebolo preukázané, že by nejakou takou pozemnou komunikáciou boli a boli zaradené do
cestnej siete. Podľa žalobcu na to, aby sa jednalo o vyvolanú investíciu, musí dôjsť k zrušeniu cesty (t.
j. aj poľnej cesty) v dôsledku investičnej výstavby. Žalobca tu stotožňuje pojem poľnej cesty s cestou
ako pojmom cestného zákona, ktorá však je definovaná v § 4a cestného zákona spôsobom, že ide o
pozemné komunikácie zaradené do cestnej siete. Aby sa pojem cestného zákona „cesty“ vzťahoval aj

na zrušené poľné cesty, museli by byť tieto zaradené do cestnej siete, čo však preukázané nebolo. Poľné
cesty slúžia na obhospodarovanie poľnohospodárskych pozemkov, na prístup k poľnohospodárskym
pozemkom, spájanie poľnohospodárskych objektov a poľnohospodárskych pozemkov
s ostatnými pozemnými komunikáciami. Jednoznačne tak sú účelovými komunikáciami a bez ich
zaradenia do cestnej siete sa za tieto náhrada v podobe vyvolanej investície v zmysle § 18 ods.

9 cestného zákona nebuduje. Napriek uvedenému záveru však súd považoval zo strany žalobcu
problematiku vyvolaných investícií za dostatočne ozrejmenú a k tomuto nepovažoval za potrebné
vypočúvať svedka L.. R. S., pretože aj keď most a uvedené dve preložky nemožno z hľadiska pozemnej
komunikácie, ktorú nahrádzali, považovať za vyvolané investície, bolo potrebné ich vybudovať z dôvodu
kríženia rýchlostnej cesty

a poľných ciest, avšak nie ako vyvolané investície, ale len ako vyvolané úpravy priamo dotknutého úseku
vedenia alebo iného diela, a to na úrovni technického riešenia v čase, keď bola úprava vyvolaná v zmysle
§ 18 ods. 13 cestného zákona, kedy podľa názoru súdu pod priamo dotknutým vedením alebo dielom
možnom rozumieť aj dotknuté poľné cesty ako účelové komunikácie, keďže ustanovenie § 18 ods. 9
cestného zákona hovorí o vyvolaných investíciách za taxatívne vymedzené pozemné komunikácie a

účelovékomunikácie,ktorýmiboliajdotknutépoľnécesty,niminiesú.Vybudovanéobjekty-dvepreložky
poľných ciest
a most, ktorý ich spája, tak nie sú vyvolanými investíciami ale vyvolanými úpravami, ktoré bol žalobca
povinný vybudovať na vlastné náklade pre ich vlastníka alebo prevádzkovateľa.
V tejto súvislosti však súd uvádza, že vyvolaná investícia a vyvolaná úprava sú rôzne pojmy, ktorých

význam je však obdobný a táto rozdielnosť pojmov pri označení dotknutých preložiek a mosta nie je z
hľadiska zamietnutia žaloby podstatná. Účelom vybudovania mostu
a preložiek poľných ciest bolo primárne aj podľa vyjadrenia žalobcu zachovanie prístupu na
obhospodarované pozemky, na pozemky rozdelené rýchlostnou cestou R2, a zabezpečenie potrebyzachovania migračných koridorov. Z hľadiska tohto účelu vybudovaných objektov tak znovu vznikli len
účelové komunikácie a nie iné, najmä nie miestne, ktoré by už zo zákona boli vo vlastníctve obce a v
prípade, že by slúžili len pre nemotorovú dopravu, tak by rozsah subjektov, v ktorých vlastníctve by mohli

byť, bol širší. Účelové komunikácie sú vo vlastníctve štátu alebo iných právnických osôb alebo fyzických
osôb.Taktoznieustanoveniecestnéhozákona.Obecvňomvýslovneuvedenánieje,noobecjezároveň
právnickou osobou a z tohto hľadiska by mohla byť vlastníkom účelovej komunikácie. Objekty, ktoré
mala obec prevziať, sú vyvolanými úpravami a žalovaný dva objekty prevzal a žalobca sa domáhal, aby
žalovaný prevzal do vlastníctva aj tretí objekt - most spolu s pozemkami. Žalovaný by však bol podľa

názoru súdu povinný prevziať pozemky a všetky objekty len v prípade, že aj predchádzajúce vedenia a
diela, ktoré tieto objekty nahrádzajú, boli v jeho vlastníctve, alebo ak neboli, tak len na základe zmluvy,
pretože ani žalobca sa nemôže domáhať, aby žalovaný splnil povinnosť prevziať vyvolanú úpravu (aj
investíciu) do vlastníctva, ak žalovaný nie je
a nebol vlastníkom diela, vedenia alebo komunikácie, za ktorú sa vyvolaná úprava (investícia)
vybudovala. Je absurdné, aby žalobca vybudoval novú komunikáciu ako náhradu za zrušenú

v dôsledku výstavby rýchlostnej cesty a bez zmluvného podkladu sa ju snažil nanútiť do vlastníctva
subjektu, ktorý nebol jej vlastníkom, primárne mu neslúžila a mal s ňou spoločné len to, že sa nachádzala
v jeho katastrálnom území. Žalobca spoľahlivo a bez rozumných pochybností nepreukázal, či žalovaný
bol pred vybudovaním vyvolaných úprav vlastníkom dotknutých pozemkov, prípadne zrušených poľných
ciest. Žalobca tvrdil, že dôkazom

o vlastníctve žalovaného k poľným cestám je tvrdenie spoločnosti S. s.r.o., ktorá sa
v tomto odvoláva na tvrdenie starostu obce - žalovaného. Takýto dôkaz bol zo strany žalovaného
spochybnený a súd ho v dôsledku tohto spochybnenia v nadväznosti na to, že ide o dôkaz „z
počutia“ (vyjadrenie inej osoby pred osobou inou, než strana sporu) nepovažoval za dostatočný a
hodnoverný. Veď pokiaľ poľné cesty alebo pozemky, na ktorých sa nachádzali, mali byť pred výstavbou

rýchlostnej cesty R2 skutočne vo vlastníctve žalovaného, mohol žalobca toto preukázať jednoduchým
a relevantným spôsobom, a to najskôr listom vlastníctva, prípadne iným dôkazom. Toto však žalobca
nepreukázal. Na základe uvedeného tak dospel súd k záveru, že žalovanému nevyplýva povinnosť
prevziať most a dotknuté pozemky zo žiadneho zákona a ani zo zmluvy, a preto mu nesvedčí
hmotnoprávna povinnosť, vo veci teda nie je vecne pasívne legitimovaný a žaloba voči nemu je

nedôvodná. Vo svetle tohto právneho názoru a záveru súdu je tak irelevantné zaoberať sa tým, či bol
k prevzatiu objektov potrebný súhlas obecného zastupiteľstva a či by výrok vyhovujúceho rozsudku
bol spôsobilý na zápis do katastra nehnuteľností. Žalobca sa vo svojej právnej argumentácii odvolával
aj na vyjadrenia žalovaného dané pred uskutočnením stavieb, a to predovšetkým na to, že žalovaný
prostredníctvom svojho vtedajšieho starostu vyjadril súhlas prevziať dotknuté objekty a nenamietal resp.

súhlasil s projektovou dokumentáciou. Súhlas s projektovou dokumentáciou a aj predchádzajúci súhlas
starostu obce bez platne a účinne uzatvorenej zmluvy sú právne irelevantné a nezakladajú povinnosť
žalovaného prevziať dotknuté objekty a pozemky do vlastníctva zvlášť v prípade, ak žalovaný nebol
vlastníkom zrušených ciest (resp. to nebolo preukázané), žalovaný je subjektom verejnej správy, mal
prevziať nehnuteľnosti a nebola tu uzatvorená žiadna zmluva v písomnej forme, ktorá by bola zverejnená

v centrálnom registri zmlúv. Žalobca sa vo svojej argumentácii odvolával aj na zmluvu o budúcej zmluve
zo dňa 05.09.2012. Zmluva o uzavretí budúcej zmluvy uzatvorená medzi stranami sporu je povinne
zverejňovanou zmluvou, čo vyplýva z toho, že ju uzatvorila na jednej strane právnická osoba založená
štátom a na druhej strane obec. Na to, aby zmluva
o uzavretí budúcej zmluvy nadobudla účinnosť, musela byť teda zverejnená do troch mesiacov od jej

uzatvorenia, inak v zmysle § 47a ods. 4 Občianskeho zákonníka platí, že
k uzavretiu zmluvy nedošlo. Toto nebolo medzi stranami sporu sporné a napokon to vyplýva aj zo
samotnej zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy (čl. VI ods. 4). Zmluva o uzavretí budúcej zmluvy zverejnená
nebola, a preto platí, že k jej uzatvoreniu nedošlo, teda neexistuje. Z tohto dôvodu je tento dôkaz
irelevantný a nie je a nemôže byť právnym základom, aby žalovaný prevzal most a pozemky do

vlastníctva. Pokiaľ ide o to, komu vybudované objekty slúžia, tak samotný žalobca uviedol, že účelom ich
vybudovania je zachovanie prístupu na obhospodarované pozemky, na pozemky rozdelené rýchlostnou
cestou R2, a zabezpečenie potreby zachovania migračných koridorov. Už z vyjadrenia samotného
žalobcu je zrejmé, že vybudované objekty primárne neslúžia obci a obyvateľom obce na bežnú dopravu.
Aj z tohto hľadiska je tak absurdné, aby boli vo vlastníctve obce. Fotografie predložené žalobcom

o stopách na ceste svedčia len o tom, že niekto po ceste prešiel, nesvedčia o tom, kto to bol,
a už vôbec nie o tom, že by objekty boli vybudované do vlastníctva a v prospech obce. Rovnako
o tom nesvedčí ani vyhlásenie predsedu družstva. Okrem toho je logické, že nech ide o akúkoľvek
účelovú komunikáciu, prechod, prejazd, prípadne cestu (nie v zmysle definície cestného zákona), ktorésú verejne dostupné, tak ju bude používať aj verejnosť, a to tak obyvatelia obce, v ktorej katastrálnom
území sa nachádza, ako aj iné osoby, a to za rôznymi účelmi. Nesvedčí to však o tom, že keď takúto
komunikáciu použije obyvateľ obce, je vo vlastníctve tejto obce. Cestný zákon vo svojom ustanovení

§ 3d ods. 5 písm. e) hovorí, že správu pozemných komunikácií, pokiaľ ide o účelové komunikácie
vo vlastníctve štátu, vykonávajú právnické osoby, ktorým celkom alebo prevažne slúžia. Uvedené súd
uvádza len na ilustráciu toho, že aj správa takejto komunikácie bude svedčať tomu, komu celkom
alebo prevažne slúži a nie automaticky obci, v ktorej sa nachádza, a ktorej obyvatelia komunikáciu
príležitostne použijú. Podľa názoru súdu je však potrebné všetky okolnosti vybudovania vyvolaných

investícií a vyvolaných úprav potrebné podrobne skúmať ešte v štádiu prípravy diela, a to vrátane
vlastníctva nahrádzaných objektov, komu a za akým účelom slúžia, aby sa predišlo takýmto sporom,
pretože takéto povinnosti, hoc žalobcovi zo zákona nevyplývajú explicitne, je možné vyvodiť zo zmyslu
a účelu vyvolaných investícií, vyvolaných úprav
a následného usporiadania vlastníckych práv a správy a prevádzkovania takýchto objektov. Žalobca
ďalej v konaní, v záujme toho, aby žalovaný prevzal most a pozemky, uvádzal aj to, že žalovaný prevzal

preložky poľných ciest a tieto most spája a preto je nelogické, aby tento neprevzal. Iste, takýto postup je
nelogický, no okolnosť prevzatia dvoch preložiek nezakladá dôvodnosť prevzatia mostu, ktorý ich spája,
ak žalovaný preložky prevzal, ako vyplýva aj
z vyššie uvedeného odôvodnenia, bez právneho základu stanoveného zmluvou alebo zákonom, pričom
všetky vyššie uvedené argumenty nedôvodnosti nároku ohľadne prevzatia mosta a pozemkov možno

rovnako vztiahnuť aj na dve preložky poľných ciest. V prvom rade aj tu súd zdôrazňuje, že objekty 137-00
a 138-00 neslúžia primárne potrebám obce, ale riešili prístup na poľnohospodárske pozemky (vyplýva
to z dokumentácie na stavebné povolenie č. l. 230-231 spisu) a v druhom rade nebolo preukázané, že
prerušené poľné cesty boli vo vlastníctve žalovaného. Žalovaný tak tieto dva objekty prevzal zjavne bez
toho, aby mu to ukladal zákon, alebo zmluva, a potom takýmto prevzatím nemožno argumentovať v

prospech prevzatia mostu, ktorý uvedené dva objekty spája, keď nemožno stavať na právnych úkonoch
alebo faktických úkonoch, ktoré sú v rozpore s právom. Rovnako sa žalobca nemôže úspešne domáhať
uplatneného nároku voči žalovanému odôvodňujúc, že správa uvedeného mosta
a pozemkov žalobcom je v rozpore so zákonom. Takýmto argumentom nemožno odôvodňovať
vlastnícke právo iného subjektu - žalovaného, keď toto by bolo tiež v rozpore so zákonom. Na základe

uvedeného dospel súd k jednoznačnému záveru, že žalovaný nie je tým subjektom, ktorý by mal
hmotnoprávnu povinnosť prevziať dotknutý most a pozemky, a preto žalobu zamietol.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie podľa
§ 365 ods. 1 písm. e), f) a h) CSP. Žalobca odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie vydal

nezákonné a arbitrárne rozhodnutie založené na svojvôli súdu, keď rozsudok obsahuje závažné
skutkové ako aj právne pochybenia. V odôvodnení rozsudku absentujú právne úvahy, ktorými sa súd
riadil a ktoré zohľadnil pri vyhodnotení dôkazov a pri vydávaní rozsudku. Tieto skutočnosti spôsobujú
nepreskúmateľnosť rozsudku, nakoľko dôvody pre ktoré bol rozsudok vydaný nie sú jednoznačné,
zjavné a vyvolávajú dôvodné pochybnosti o správnosti a zákonnosti vydaného rozsudku. Súd prvej

inštancie viaceré žalobcom predložené dôkazy vôbec pri rozhodovaní nezohľadnil, pričom náležitým
spôsobom neodôvodnil a ani nevysvetlil svoje konanie. Súd vzal do úvahy len niektoré a to ním vybrané
dôkazy, ktoré hodnotil len jednotlivo a nie zároveň vo vzájomnej súvislosti so všetkými predloženými
dôkazmi, tak ako to vyžaduje ustanovenie § 191 ods. 1 CSP. Žalovaný je pasívne vecne legitimovaným
subjektom v danom súdnom spore a je aj subjektom poverený prevziať mostný objekt v zmysle § 18

ods. 13 Cestného zákona, nakoľko žalovaný bol vlastníkom a správcom pôvodne zrušených poľných
ciest. Žalobca riadne preukázal splnenie všetkých podmienok vyžadovaných v § 18 ods. 13 Cestného
zákona, pričom žalovaný nepredložil ani jeden dôkaz, ktorý by spochybňoval tieto skutočnosti. Súd
nesprávne vyhodnotil vyhlásenie spoločnosti S. s.r.o., ktorá v mene a na účet žalobcu pripravovala
dokumentáciu pre stavebné povolenie a uskutočňovala všetky rokovania s dotknutými subjektmi, teda

aj so žalovaným. Žalovaný na spoločných rokovaniach uviedol, že je vlastníkom pôvodne zrušených
poľných ciest a súhlasil s ich preložkou a následne aj s ich prevzatím do správy a majetku obce. Táto
skutočnosťvyplývalatakzvyhlásenia,akoajzozáznamovzrokovaníkonanýchdňa10.3.2011,8.6.2011
a zo záznamu zo záverečného rokovania zo dňa 6.9.2011 a z písomného súhlasu žalovaného zo dňa
15.12.2011. Uvedené vyhodnotil súd prvej inštancie ako dôkaz „z počutia“, ktorý nie je podľa jeho názoru

dostatočný a hodnoverný, nakoľko ho žalovaný spochybnil. Súdom prvej inštancie uvedená definícia
dôkazu z počutia je nesprávna. Spoločnosť S. s.r.o. poskytla vyhlásenie o skutočnostiach, ktoré boli
priamo pred ňou prezentované zo strany žalovaného, a preto vyhlásenie spoločnosti S. s.r.o. nemožno
za žiadnych okolností považovať za dôkaz z počutia, ale za priamy dôkaz. Nejednalo sa ani o vyjadreniežalovaného pred inou osobou, ako je strana sporu, nakoľko spoločnosť S. s.r.o. konala v mene a na
účet žalobcu, a teda keď sa starosta obce vyjadril pred zástupcom žalobcu, že je vlastníkom a správcom
poľných ciest má sa za to, že sa tak vyjadril pred žalobcom. Súd prvej inštancie k vyhodnoteniu tohto

dôkazu pristúpil svojvoľne a skutočnosť, že na ne prihliadol nie je opodstatnená. Súd prvej inštancie
ďalej nesprávne vyhodnotil aj písomné vyjadrenie žalovaného zo dňa 15.12.2011 v ktorom žalovaný
jednoznačne deklaroval, že voči projektovej dokumentácií nemá námietky a súčasne uviedol, že súhlasí
s prevzatím diela do majetku obce. Súd prvej inštancie uviedol, že tento súhlas je bezplatne a účinne
uzatvorenej zmluvy právne irelevantný. Išlo však o jednostranný úkon žalovaného, ktorého platnosť a

záväznosť nemožno podmieňovať iným úkonom, ako napríklad uzavretím zmluvy, nakoľko na splnenie
zákonnej povinnosti podľa
§ 18 ods. 13 Cestného zákona sa uzavretie akejkoľvek zmluvy nevyžaduje. Súd prvej inštancie
neprihliadol ani na vyhlásenie žalovaného obsiahnuté v Zmluve o tom, že žalovaný je vlastníkom
a správcom poľných ciest. Zmluva síce nebola zverejnená, avšak žalobca tento dôkaz neprekladal
ako zmluvu účinnú, ale v rámci svojej právnej argumentácie upriamil pozornosť na tento úkon.

Žalobca súčasne predložil súdu prvej inštancie aj dokumentáciu a to komunikáciu, ktorá predchádzala
uzavretiu zmluvy a ktorá zahŕňala jednostranný úkon žalobcu a jednostranný úkon žalovaného,
ktorý obsahoval vyhlásenie žalovaného o vlastníctve poľných ciest a s týmto sa súd prvej inštancie
žiadnym spôsobom nevysporiadal. Na uvedený dôkaz mal súd prvej inštancie prihliadať ako na
jednostranný úkon žalovaného, ktorý bol uskutočnený v procese uzatvárania zmluvy a predstavoval tak

prejav vôle žalovaného. Vlastníctvo a správa preložených poľných ciest nebola zo strany žalovaného
spochybňovaná ani v územnom, stavebnom alebo kolaudačnom konaní a ani počas ďalších jednotlivých
úkonovžalovanéhovpriebehusúdnehosporu.Súdprvejinštancienevykonalžalobcomnavrhnutýdôkaz
a to výsluch svedka L.. R. S., ktorý bol hlavným inžinierom stavby - rýchlostnej cesty R2 F. - A.. Vo vzťahu
k tomu, či sa v danej veci jednalo o vyvolanú investíciu alebo nie súd prvej inštancie vôbec neprihliadol

na dôkazy, ako je stanovisko Ministerstva dopravy a výstavby Slovenskej republiky „vyvolané investície
pri realizácií dopravných projektov - skúsenosti zo susedných krajín“, Protokol o vykonaní štátnej
expertízy č. 18/2008 na stavebný zámer verejnej práce „R2 F. - A.“, expertízny posudok na stavebný
zámer verejnej stavby, expertízne posúdenie opodstatnenosti a primeranosti stavebných a celkových
investičných nákladov stavebného zámeru verejnej práce R2 F. - A., pričom z týchto dôkazov vyplýva, že

úsek rýchlostnej cesty R2 predstavuje stavbu s veľkým počtom vyvolaných investícií a to hlavne preložky
poľných ciest a prístupových komunikácií, vrátane mostov. K otázke vlastníctva pôvodne zrušených
poľných ciest žalobca uviedol, že žalovaný v danej veci je pasívne vecne legitimovaným, nakoľko má
zákonnú povinnosť prevziať preložky poľných ciest podľa § 18 ods. 13 Cestného zákona. Súd prvej
inštancie uviedol, že žalovaný by bol povinný prevziať pozemky a všetky objekty len v prípade, že aj

predchádzajúce vedenie a diela, ktoré tieto objekty nahrádzajú boli v jeho vlastníctve, alebo ak neboli,
tak len na základe zmluvy. Podľa žalobcu súd prvej inštancie v predmetnej právnej veci postupoval v
rozpore s § 191 ods. 1 CSP, nakoľko vyhodnotil len vybrané dôkazy, a to jednotlivo a bez vzájomnej
súvislosti. Žalovaný v konaní nepredložil ani jeden dôkaz na podporu svojich tvrdení. Žalovaný vo vzťahu
k vyhláseniu spoločnosti S. s.r.o. okrem jeho spochybnenia nepredložil žiadny iný relevantný dôkaz,

ktorý by vyvrátil skutočnosti uvedené v tomto vyhlásení. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku
uviedol, že ak cesta alebo pozemky na ktorých sa nachádzali poľné cesty mali byť pred výstavbou
rýchlostnej cesty R2 skutočne vo vlastníctve žalovaného, tak to žalobca mal preukázať jednoduchých a
relevantných spôsobom. Predmetná požiadavka je však absurdná, nakoľko poľné cesty sa ako stavby
nezapisujú do katastra nehnuteľností a ich vlastníctvo nie je možné preukázať tak, ako u iných stavieb

predloženímlistuvlastníctva.Nalistevlastníctvasúzapísanýlenvlastnícipozemkov,naktorýchsapoľná
cesta nachádza, pričom vlastník pozemku vo väčšine prípadu nebýva automaticky aj vlastníkom poľnej
cesty, ktorá je na jeho pozemku vybudovaná. Takto to bolo aj v predmetnej veci a preto žalobca nemohol
reálne preukázať vlastníctvo pôvodných poľných ciest jednoduchým predložením listu vlastníctva tak,
ako to požaduje súd prvej inštancie. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 15.12.2011 jednoznačne

deklaroval, že voči projektovej dokumentácií Rýchlostná cesta R2 F. - A. nemá námietky a súčasne
uviedol, že súhlasí s prevzatím diela do majetku obce. Žalobca má za to, že predložené dôkazy ako
písomné vyjadrenia žalovaného vo vzájomnej súvislosti s ostatnými predloženými dôkazmi potvrdzujú
vlastníctvo žalovaného vo vzťahu k preloženým poľným cestám. Súd prvej inštancie taktiež neprihliadol
ani na vyhlásenie žalovaného obsiahnuté v zmluve o odovzdaní a prevzatí objektov vyvolaných investícií

do správy a prevádzky č. 30700/ZIO/07/2012/1462 o tom, že žalovaný je vlastníkom a správcom
poľných ciest na ktoré žalobca poukazoval. Súd prvej inštancie zaujal len stanovisko, že nakoľko táto
zmluva nebola zverejnená platí, že k jej uzavretiu nedošlo, a teda neexistuje. Zmluva síce predstavuje
dvojstranný právny úkon, avšak technológia vzniku zmluvy predpokladá dva jednostranné právne úkonydvoch rozličných strán. Jednostranný úkon žalovaného uskutočnený v súvislosti s uzatvorením zmluvy,
ktorý obsahoval vyhlásenie žalovaného o jeho vlastníctve a správe poľných ciest je dôkaz, na ktorý by
mal súd prihliadnuť a vziať ho do úvahy pri rozhodovaní, nakoľko žalovaný týmto úkonom jasne potvrdil

skutočnosti a informácie, ktoré sa nachádzali v jeho dispozičnej sfére a to, že je vlastníkom a správcom
pôvodných poľných ciest. Súd prvej inštancie neprihliadol ani na faktické správanie sa žalovaného
počas celej realizácie celej investičnej stavby. Žalovaný nikdy nespochybňoval žiadne skutočnosti,
ktoré obsahovala dokumentácia pre stavebné povolenie, a ani nikdy nespochybňoval pravdivosť svojich
vyhlásení - súhlasov daných žalobcovi pred vybudovaním preložiek poľných ciest. Vlastníctvo a správa

poľných ciest nebola zo strany žalovaného spochybňovaná ani počas jednotlivých úkonov žalovaného
v priebehu súdneho sporu. Súd ďalej nesprávne vyhodnotil aj ďalšie dôkazy predložené žalobcom a
dospel na základe nich k nesprávnym skutkovým zisteniam. Zabezpečenie prístupu nad rýchlostnou
cestou R2 rozdelené pozemky má pre obec zásadný význam v prípade budúceho rozvoja obce z
pohľadu výstavby. Poľné cesty boli budované v prospech a na žiadosť žalovaného a podľa názoru
žalobcu bolo uvedene aj dostatočné preukázané. Z verejne dostupnej katastrálnej mapy vyplýva,

že poľné cesty umožňujú prístup na pozemky, ktoré sú aj vo vlastníctve obyvateľov obce a teda
poľné cesty nepochybne slúžia obyvateľom žalovaného. Žalobca pri určovaní vlastníctva vychádzal
z písomných a ústnych vyhlásení žalovaného na ktoré súd prvej inštancie bezdôvodne neprihliadol.
Žalobca v prípravnej fáze projektu vykonal všetky súdom požadované úkony, pričom uvedené bolo súdu
preukázané aj predložením viacerých dôkazov. Žalobca v prípade projektovania a budovania preložiek

poľných ciest postupoval v dobrej viere v pravdivosť vyhlásení žalovaného. Aj samotný stavebný
úrad pri vydávaní stavebného povolenia považoval preukázanie vlastníctva za dostačujúce. Zo strany
žalovaného nikdy neboli počas územného konania stavebného konania a ani kolaudačného konania
dôkazy a skutočnosti, ktoré z nich vyplývajú spochybňované. Žalovaný dobrovoľne pristúpil k prevzatiu
stavebných objektov, pričom prevzatie bolo uskutočnené osobitným právnym úkonom a to podpisom

preberacích protokolov. Predmetné právne úkony vykonané žalovaným nemožno spochybňovať ani
za žiadnych okolností považovať za nezákonné, nakoľko neodporujú žiadnemu právnemu predpisu.
Žiaden právny predpis nezakazuje žalovanému prevziať bezodkladne majetok do svojho vlastníctva.
Súd prvej inštancie nešpecifikoval v rozpore s akým právnym predpisom by malo byť prevzatie
stavebných objektov - preložiek poľných ciest, ktoré žalovaný dobrovoľne prevzal. Súd prvej inštancie

ďalej argumentoval, že prevzatím preložiek poľných ciest zo strany žalovaného nemožno argumentovať
v prospech prevzatia mostu, ktorý uvedené dva objekty spája. Toto tvrdenie nemá oporu v žiadnom
právnom predpise a právne a faktické úkony žalovaného nie sú v rozpore s právom. Z faktických a
právnych úkonov žalovaného vo vzťahu k prevzatiu preložiek poľných ciest možno vyvodiť záver, že
žalovaný mal záujem tieto preložky poľných ciest prevziať a to aj vrátane mosta, ktorý ich spája a

preto žalovaný k prevzatiu týchto dvoch stavebných objektov riadne pristúpil. Ďalej súd prvej inštancie
argumentoval, že správa mosta a pozemkov žalobcom je v rozpore so zákonom. Vlastníctvo žalovaného
vo vzťahu k mostu nemôže byť v rozpore so zákonom, nakoľko žalovaný riadne a v súlade so zákonom
prejavil viackrát svoju vôľu predmetné stavebné objekty prevziať a tým, svoju zákonnú povinnosť
podľa § 18 ods. 13 Cestného zákona čo bolo aj preukázané. Súd prvej inštancie sa vyjadroval aj k

problematike vyvolaných investícií, keď sa vyjadril, že vyvolanou investíciou je iba náhrada diaľnice,
cesta alebo miestna komunikácia. Most a dve preložky poľných ciest podľa súdu prvej inštancie nie
je možné považovať za vyvolanú investíciu, ale len za vyvolanú úpravu priamo dotknutého úseku
vedenia. S týmto výkladom sa žalobca nestotožňuje a je príliš formalistický. Žalobca dal do pozornosti
stanovisko Ministerstva dopravy a výstavby Slovenskej republiky v ktorom sa uvádza, že pri výstavbe

alebo zmene dopravnej infraštruktúry je investor stavby povinný vybudovať na vlastné náklady vyvolané
úpravy priamo dotknutého úseku. Podľa prílohy č. 2 vyhlášky Ministerstva výstavby a regionálneho
rozvoja Slovenskej republiky č. 83/2008 Z.z., ktorou sa vykonáva zákon č. 254/1998 Z.z. sa za vyvolanej
investície považujú - prekládky a rekonštrukcie súvisiacich komunikácií. Z uvedeného vyplýva, že za
vyvolanú investíciu sa považuje nielen prekládka diaľnice, cesty alebo miestnej komunikácie, ale aj

prekládka všetkých komunikácií, teda aj poľných ciest. Žalobca ďalej poukázal na expertízne posúdenie
opodstatnenosti a primeranosti stavebných a celkových investičných nákladov stavebného zámeru
verejnej práce R2 F. - A., ktoré je prílohou Protokolu o vykonaní štátnej expertízy č. 18/2018 na
stavebný zámer verejnej práce R2 F. - A.. Z uvedených dokumentov jednoznačne vyplýva, že súd prvej
inštancie nesprávne právne posúdil danú problematiku. Ďalším odvolacím dôvodom je aj nevykonanie

navrhnutého dôkazu zo strany žalobcu. Žalobca navrhol vypočuť ako svedka L.. R. S., pričom súd
prvej inštancie mal za to, že problematika budovania vyvolaných investícií je mu dostatočne zrejmá a
nepovažoval za potrebné predmetného svedka vypočuť. Napadnutý rozsudok je nezákonný a arbitrárny,
nepreskúmateľný, čím v konečnom dôsledku predstavuje neodôvodnený zásah do Ústavou Slovenskejrepubliky garantovaného práva žalobcu na spravodlivý súdny proces, dôvody uvádzané súdom prvej
inštancie odôvodňujúce zamietnutie žaloby neobstoja a sú nedostačujúce vzhľadom na skutkové a
právne pochybenia súdu. Odvolaciemu súdu žalobca navrhol, aby napadnutý rozsudok v celom rozsahu

zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, prípadne tento rozsudok zmenil tak, že žalobe
žalobcu v celom rozsahu vyhovie a prizná žalobcovi náhradu trov konania v celom rozsahu.

5. Žalovaný sa vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu vyjadril, že ani jeden z odvolacích dôvodov nie je
daný, pretože súd prvej inštancie vykonal všetky navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností, dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil dôkazy
predložené žalobcom v otázke, na koho prospech by mali byť vyvolané investície a to v súlade so
zákonom č. 135/1961 Zb. Z dôkazov zabezpečených žalobcom ako je vyhlásenie predsedu družstva
F. L.. M. M. vyplýva nedôvodnosť žaloby, pretože základným predpokladom pre vyvolanú investíciu je
skutočnosť, v koho prospech bola vybudovaná. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že samotný

žalobca predložil dôkaz o nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného. Napriek tomu sa ďalej zaoberal
podrobne aj inými dôkazmi predloženým žalobcom, hoci táto skutočnosť okrem iných je právne
relevantným podkladom na zamietnutie žaloby. Žalovaný zotrval na všetkých svojich argumentáciách
na základe ktorých žiadal žalobu zamietnuť a to hlavne na argumentácií, že podpísanie preberacích
protokolov 086/2016 a 087/2016 ešte nezakladá povinnosť obce prevziať do vlastníctva nepotrebný

stavebný objekt č. 212-00 Most nad R2. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 28.3.2019 sp. zn. 5Obdo/44/2018. Pokiaľ obec ako žalovaná strana sporu
tvrdí, že určitý úkon neschválila a počas celého konania žalobca svoje tvrdenie nedokázal osvedčiť
príslušnou listinou je potrebné uzavrieť, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Majetkovo právne
úkony o ktorých prislúcha rozhodovať obecnému zastupiteľstvu sú pre obec záväzné len v prípade

predchádzajúceho kladného rozhodnutia tohto zastupiteľstva. Bez takéhoto rozhodnutia starosta obce
nemôže urobiť platný právny úkon za obec. Žalovaný navrhol aby odvolací súd napadnutý rozsudok
potvrdil a žalobcu zaviazal k náhrade trov odvolacieho konania.

6. Žalobca na vyjadrenie žalovaného reagoval tým, že ani žalovaný počas celého konania nepredložil

žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval jeho tvrdenia. Poľné cesty boli vybudované v prospech a na žiadosť
žalovaného a to uvedené bolo aj dostatočne preukázané. Čestné vyhlásenie predsedu Podielnického
poľnohospodárskeho družstva F. L.. M. M. výslovne neuvádza v koho prospech boli preložky poľných
ciest vybudované a preto sú tvrdenia žalovaného nezmyselné. Z čestného vyhlásenia naopak vyplýva,
že preložené poľné cesty dotknuté výstavbou R2 nikdy neboli vo vlastníctve a ani v správe Podielnického

poľnohospodárskeho družstva F.. Žalobca ďalej poukázal na emailovú komunikáciu s predsedom A. F..
V danej právnej veci je preto potrebné pri určení vlastníctva - správy zrušených poľných ciest vychádzať
z iných dôkazov, keďže záznamy vo verejných registroch neexistujú, a to najmä z písomného vyhlásenia
- súhlasu žalovaného zo dňa 15.12.2011, z vyhlásenia spoločnosti S. s.r.o., z vyhlásenia žalovaného
obsiahnutého v Zmluve o odovzdaní a prevzatí objektov vyvolaných investícií do správy a prevádzky

č. 307700/ZIO/07/2012/1462, z predzmluvnej dokumentácie, z čestného vyhlásenia
L.. G. U., zo záznamov z rokovaní konaných dňa 10.3.2011 a dňa 8.6.2011, ako aj zo záznamu
záverečného rokovania dňa 6.9.2011, ako aj z faktického správania žalovaného. K rozhodnutiu -
uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.3.2019 sp. zn. 5Obdo/44/2018 žalobca uviedol,
že Najvyšší súd Slovenskej republiky mal na zreteli len majetkovoprávne úkony, ktoré spadajú

do pôsobnosti obecného zastupiteľstva, teda také o ktorých prislúcha rozhodovať len obecnému
zastupiteľstvu, nie akékoľvek majetkovoprávne úkony, ktoré nie sú zákonom zverené do pôsobnosti
obecného zastupiteľstva. Žalobca poukázal na ustanovenie § 11 ods. 4 a § 13 ods. 4 zákona č. 369/1990
Zv. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov. Po zohľadnení uvedeného žalobca konštatoval,
že obecné zastupiteľstvo nemá právomoc rozhodovať o splnení si zákonnej povinnosti obce, nakoľko

sa nejedná o nakladanie s už nadobudnutým majetkom žalovaného. Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu
nie je relevantné, nakoľko tvrdenia v ňom sú uvádzané účelovo, klamlivo, sú nepreukázané a ničím
nepodložené. Žalovaný je pasívne vecne legitimovaným subjektom v danom súdnom spore a je aj
subjektom povinným prevziať mostný objekt v zmysle § 18 ods. 13 Cestného zákona. Ďalej žalobca
zotrval na všetkých svojich vyjadreniach a zopakoval tvrdenia uvedené v svojom odvolaní.

7. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote
strana sporu v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané, že spĺňa popri všeobecnýchnáležitostiachvrozsahu§127ods.1CSPajnáležitostipodľa§363CSPsuvedenímdôvodovodvolania,
vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

8. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 CSP a § 380 ods. 1, 2 CSP a
dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne nesprávny podľa §
389 ods. 1 písm. c/ CSP zrušiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa
§ 385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nezistil dôvod k tomu, aby zopakoval alebo doplnil dokazovanie
vykonané pred súdom prvej inštancie

a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

9. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd z úradnej povinnosti, či konanie pred
súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok.
Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci,
a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní

nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ a
b/ CSP. Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie dodržal v
konaní procesné predpisy upravujúce procesný postup o povinnom poučení strany v spore o procesných
právach
a o procesných povinnostiach, o predvolávaní na nariadené pojednávania za účelom prejednania veci,

pri vykonávaní dokazovania a procesný postup pred skončením dokazovania. Postupom súdu prvej
inštancie nedošlo k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý znemožnil stranám uskutočňovať
im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

10. Odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 3 druhá veta CSP sa v odvolacom konaní zaoberal

podstatnými odvolacími tvrdeniami žalobcu, za ktoré považoval tie tvrdenia, ktorými žalobca namietal
nesprávnosť záveru súdu prvej inštancie o tom, že žalovaný nie je vecne pasívne legitimovaný a že
mu zo žiadneho záväzkového vzťahu nevyplýva hmotnoprávna povinnosť prevziať most a pozemky z
titulu vyvolanej investície a nesprávnosť záveru súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal vlastníctvo
žalovaného vo vzťahu k preloženým poľným cestám alebo pozemkom, na ktorých sa nachádzali, pred

výstavbou rýchlostnej cesty R2. Skutkové zistenia ustálené súdom prvej inštancie považoval odvolací
súd za nesprávne.

11. Podľa § 18 ods. 9 zákona č. 135/1961 Zb. (ďalej aj ako „cestný zákon“), ak sa má diaľnica, cesta
alebo miestna komunikácia zrušiť v dôsledku inej investičnej výstavby, je investor tejto výstavby povinný

na svoje náklady a v mene budúceho vlastníka alebo správcu tejto komunikácie (vyvolané investície)
zabezpečiť výstavbu náhradnej diaľnice, cesty alebo miestnej komunikácie zodpovedajúcej dopravným
potrebám.

12. Podľa § 18 ods. 13 cestného zákona, pri výstavbe pozemnej komunikácie alebo pri jej zmene je

investor stavby povinný vybudovať na vlastné náklady pre vlastníka alebo prevádzkovateľa vedenia
alebo iného diela len vyvolané úpravy priamo dotknutého úseku vedenia alebo iného diela, a to na úrovni
technického riešenia v čase, keď bola úprava vyvolaná. Investor stavby je zároveň povinný na vlastné
náklady majetkovoprávne vyporiadať pozemky dotknuté vyvolanými úpravami, ktoré sú priamo dotknuté
výstavboupozemnejkomunikáciealebojejzmenouvprospechvlastníkaaleboprevádzkovateľavedenia

alebo iného diela na základe kúpnej zmluvy, zmluvy o zriadení vecného bremena, alebo iného právneho
úkonu, ktorého predmetom je prevod alebo úprava užívania dotknutých pozemkov; vlastník alebo
prevádzkovateľ vedenia alebo iného diela je povinný bezodkladne po nadobudnutí právoplatnosti
kolaudačného rozhodnutia prevziať upravený úsek vedenia alebo iné dielo vrátane pozemku, okrem
prípadu uzavretia zmluvy o zriadení vecného bremena, nájomnej zmluvy alebo inej zmluvy, na základe

ktorej sa vlastnícke právo v prospech vlastníka alebo prevádzkovateľa vedenia alebo iného diela
neprevádza. Ostatné úpravy, ktorými sa zvýši výkonnosť alebo zmodernizuje vedenie, je investor stavby
oprávnený vykonať len na základe predchádzajúcej písomnej dohody investora stavby s vlastníkom
alebo prevádzkovateľom vedenia vždy na náklady vlastníka alebo prevádzkovateľa tohto vedenia.

13. Účelovou komunikáciou je pozemná komunikácia umožňujúca dopravné spojenie výrobného
závodu, uzavretých priestorov, osamelých objektov a pod. so sieťou pozemných komunikácií, sú to napr.
aj poľné a lesné cesty alebo vytvárajúca dopravné spojenie vnútri uzavretých priestorov a objektov.14. Pojem a definícia vyvolanej investície a vyvolanej úpravy nie je legislatívne upravený. Pri projektoch
dopravnej infraštruktúry vznikajú na strane investora výdaje, ktoré majú povahu “vyvolaných investícií“,
ako napr. prekládka elektrického vedenia, kanalizácie, oplotenia, prekládka (preložka) pozemných

komunikácií atď. Pojem vyvolaná investícia a vyvolaná úprava sa vyskytuje napr. v zákonoch v oblasti
dopravy, podľa ktorých je investor stavby pri výstavbe alebo zmene dopravnej infraštruktúry povinný
vybudovať na vlastné náklady vyvolané úpravy priamo dotknutého úseku vedenia alebo iného diela,
a to na úrovni technického riešenia v čase, keď bola úprava vyvolaná. V opatrení MF SR sa za
vyvolanú investíciu považuje obstaranie majetku alebo služby, pričom tento majetok alebo službu

účtovná jednotka nebude používať, ale náklady na obstaranie jej vznikli buď podľa osobitného predpisu,
alebo zo zmluvy v súvislosti s obstaraním dlhodobého majetku. Za vyvolanú investíciu je podľa žalobcu
potrebné považovať investíciu, ktorá vznikne investorovi, ak realizovanie hlavnej investície zasahuje do
práv tretích osôb najmä pri styku
s inými komunikáciami, vedeniami každého druhu, vodohospodárskymi a inými dielami
a s územím, v ktorom sa dobývajú nerasty. Vyvolanou investíciou môže byť akákoľvek inžinierska

stavba podľa § 43a ods. 3 stavebného zákona, ktorá je náhradou za jestvujúci stav a je nevyhnutná
pre splnenie hlavnej investície, pričom netvorí súčasť hlavnej investície. Vyvolanú investíciu je investor
povinný zrealizovať na vlastné náklady a odovzdať ju bezodplatne do vlastníctva alebo správy dotknutej
tretej osoby, do práv ktorej sa vyvolanou investíciou zasahuje. Aj vyvolané úpravy je povinný vybudovať
investor na vlastné náklady pre vlastníka alebo prevádzkovateľa vedenia alebo iného diela. Odvolací

súd sa s uvedeným vysvetlením pojmu vyvolaná investícia stotožňuje. Pokiaľ v danej veci pri výstavbe
rýchlostnej cesty R2 boli potrebné prekládky existujúcich pozemných komunikácií, ktorými sú aj účelové
cesty, na strane investora vznikli vyvolané investície týmito úpravami - prekládkami (preložkami), keď
bolo potrebné časť pozemnej komunikácie - účelovej komunikácie premostiť, nakoľko ju križovala
novovzniknutá rýchlostná cesta.

15. Ďalšou otázkou, ktorá bola v konaní pred súdom prvej inštancie sporná a spornou zostala aj v
odvolacom konaní, bola otázka týkajúca sa vlastníctva pôvodných poľných ciest
a od toho sa odvíjajúca vecná legitimácia strany sporu, s následným vznikom povinnosti prevziať v
zmysle ustanovenia § 18 ods. 3 cestného zákona objekty, ktoré boli vyvolanou investíciou. Odvolací

súd vychádzal z dôkazných prostriedkov, ktorými vykonal súd prvej inštancie dokazovanie a ktoré sa
nachádzajú v spisovom materiály. Nebolo sporné, že rýchlostná cesta R2 F. - A. krížila poľné cesty a
preto žalobca vybudoval objekt 137-00 Preložka súbežnej poľnej cesty v km 8,730 - 9,076 R2 vpravo,
objekt 138-00 Preložka poľnej cesty v km 9,018 R2 ako ich preložky a objekt 212-00 Most nad R2 na
preložke poľnej cesty v km 9,018 R2, ktorý spája objekt 137-00 a 138-00. Žalovaný bol prítomný pri

rokovaniach (viď písomné záznamy z rokovaní) a bol aj účastníkom stavebného konania.

16. V konaní pred súdom prvej inštancie strany sporu nerozporovali prevzatie vybudovaných preložiek -
objekt 137-00 a 138-00. Tieto žalovaný prevzal do svojho vlastníctva, nebolo však preukázané z akého
titulu. Povinnosť prevziať uvedené objekty ako preložky poľných ciest, ktoré boli vyvolanou investíciou

pri výstavbe rýchlostnej cesty R2 F. - A. vznikla žalovanému buď ako zákonná povinnosť v zmysle § 18
ods. 13 cestného zákona alebo zmluvná povinnosť, na základe uzavretej zmluvy. Súd prvej inštancie sa
touto skutočnosťou nezaoberal a neskúmal ju, pričom táto skutočnosť je aj napriek tomu, že uvedené
objekty neboli predmetom tohto sporu, kľúčová. Pôvodná poľná cesta, ktorá pretínala vybudovanú
rýchlostnú cestu R2 bola preložená a preložka tejto poľnej cesty bola označená ako objekt 137-00 a

138-00 (poľná cesta) a 212-00 (most ponad R2 spájajúci poľnú cestu). Objekty 137-00 a 138-00 priamo
súvisia s objektom 212-00, nakoľko objekt 212-00 samostatne nemá význam a bez pôvodnej poľnej
cesty by nebol vybudovaný. Vlastníctvo poľných ciest sa neregistruje v žiadnom registri. V konaní boli
žalobcom predložené listinné dôkazy, z ktorých vyplýva, že žalovaný vlastníctvo k preloženým poľným
cestám nerozporoval. V uzavretej Zmluve o uzatvorení budúcej zmluvy o odovzdaní a prevzatí objektov

vyvolaných investícií do správy a prevádzky zo dňa 5.9.2012 žalovaný ako budúci preberajúci potvrdil
vlastníctvo k poľným cestám, ktoré boli preložené. Uvedená zmluva nebola zverejnená v Centrálnom
registri zmlúv a preto nenadobudla účinnosť a platí stav, ako keby k uzatvoreniu zmluvy nedošlo. Ide
však o listinu, v ktorej je prejavená vôľa strán, ktoré mali zmluvu uzatvoriť. Uvedený listinný dokument
nie je možné vziať do úvahy ako platnú zmluvu, avšak je možné skutočnosti v nej uvedené zohľadniť,

pokiaľ nebude iným dôkazom preukázané niečo iné. Vlastníctvo k poľným cestám potvrdil žalovaný
okrem vyhlásenia urobeného v dokumente Zmluva o uzatvorení budúcej zmluvy o odovzdaní a prevzatí
objektov vyvolaných investícií do správy a prevádzky zo dňa 5.9.2012 vo viacerých dokumentoch ako
Záznam z rokovania zo dňa 8.6.2011 a Záznam zo záverečného rokovania zo dňa 6.9.2011. V priebehusúdneho konania žalovaný tieto tvrdenia spochybnil, svoje tvrdenia nepodložil žiadnym dôkazom a
navyše objekty 137-00 a 138-00, pri ktorých popieral vlastníctvo k poľným cestám, od žalobcu prevzal.
Súd prvej inštancie nevysvetlil rozpor medzi listinnými dôkazmi a tvrdením žalovaného v priebehu

konania a rozdielnym postojom žalovaného k objektom 137-00, 138-00 a 212-00.

17. Súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav, pričom z takto zisteného skutkového stavu nie
je zrejmé ako a či sa vysporiadal so skutkovým zistením, že žalovaný prevzal objekty 137-00 a 138-00 a
následne odmietol prevziať objekt 212-00, ktorý spája prevzaté objekty. Súd prvej inštancie len uviedol,

že dôvodnosť prevzatia dvoch preložiek nezakladá dôvodnosť prevzatia mostu a tieto objekty neslúžili
primárne potrebám obce. Ako už odvolací súd uviedol vyššie, preukázanie právneho dôvodu prevzatia
objektov 137-00 a 138-00 je potrebné k posúdeniu dôvodnosti prevzatia objektu 212-00. Odvolací
súd konštatuje vady v skutkových zisteniach súdu prvej inštancie, pričom vykonanie dokazovania pred
odvolacím súdom, na ich odstránenie, považoval za neúčelné.

18. Vzhľadom na vyššie uvedené, s prihliadnutím na obsah dôkazov, dospel odvolací súd k názoru, že
nie všetky skutkové zistenia ustálené súdom prvej inštancie majú oporu vo vykonanom dokazovaní, čo
pri hodnotení dôkazov vo vzájomnej súvislosti vyústilo aj do nesprávneho právneho záveru o nedostatku
pasívnej vecnej legitimácie žalovaného a o nepreukázaní vlastníctva k pôvodnej poľnej ceste. Pokiaľ
žalovaný tvrdil, že nie je vlastníkom pôvodnej poľnej cesty, bol povinný odstrániť rozpor medzi svojimi

tvrdeniami, ktoré boli predložené žalobcom v písomnej podobe a tvrdeniami počas súdneho konania.
Na uvedenom nič nemení ani situácia, kedy pôvodné tvrdenia urobil predchádzajúci štatutárny zástupca
žalovaného a tvrdenia v priebehu konania aktuálny štatutárny zástupca žalovaného.

19. Z týchto dôvodov odvolací súd preto napadnutý rozsudok zrušil podľa § 389

ods. 1 písm. c/ CSP a vec podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

20. Súd prvej inštancie za aktívneho splnenia povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti žalobcom a
žalovaným, prípadne postupom podľa § 150 ods. 2 CSP požiada strany sporu

o ďalšie skutkové tvrdenia. V ďalšom konaní, okrem vyslovených vyššie uvedených názorov
odvolacieho súdu, zameria súd prvej inštancie pozornosť strán sporu, postupom podľa § 181 ods. 2
CSP, aj na odstránenie rozporov medzi skutočnosťami vyplývajúcimi z predložených listinných dôkazov
a skutočnosťami tvrdenými žalovaným. V súlade s výsledkami dokazovania sa súd prvej inštancie tiež
vyjadrí k povinnosti prevziať vyvolané investície v zmysle § 18 ods. 13 cestného zákona. Všetky dôkazy,

ktoré v konaní vykoná vyhodnotí nielen jednotlivo, ale hlavne v ich vzájomnej súvislosti.

21. O nároku na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie
podľa § 396 ods. 3 CSP v novom rozhodnutí vo veci samej.

22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393
ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo odvyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).