Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, June 30, 2021

Súd: Okresný súd Bardejov
Spisová značka: 9C/8/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8220200261
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Daráková

ECLI: ECLI:SK:OSBJ:2021:8220200261.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bardejov v konaní pred sudkyňou JUDr. Andreou Darákovou, v právnej veci žalobkyne:

A. J., E.. XX.XX.XXXX, I. S. XX, XXX XX D., právne zastúpená advokátom: JUDr. Svätoslav Vaško, so
sídlom Baštová 5/A, 085 01 Bardejov, proti žalovaným: X/ A. Š.A., E.. XX.XX.XXXX, I. A. XXX, XXX XX
X.; X/ I.. C. Z., X.. Š., E.. XX.XX.XXXX, I. O.. M.Š. XXXX/XX, XXX XX I.; X/ S. Š., E.. XX.XX.XXXX, I.
W.. S. X, XXX XX I., všetci traja právne zastúpení advokátom: JUDr. Lukáš Kišeľak, so sídlom Jarková
63, 080 01 Prešov; 4/ ČSOB poisťovňa, a.s., so sídlom Žižkova 11, 811 02 Bratislava, IČO: 31 325
416, právne zastúpená Advokátskou kanceláriou: MGA IURIS s.r.o., so sídlom Cukrová 14, 811 08
Bratislava, o zaplatenie nemajetkovej ujmy žalovanou 4/ v prospech žalovaných 1/ - 3/, právoplatne

im priznanej rozsudkom Okresného súdu Bardejov č. k. 2 C 71/2010-191 z 28.09.2015 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 6 Co 262/2016-222 z 19.12.2017, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu zamieta.

II. Žiadnej zo strán nepriznáva nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou Okresnému súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) 10.02.2020 sa žalobkyňa
domáhala, aby okresný súd zaviazal žalovanú 4/ (ČSOB poisťovňa, a.s.) k povinnosti vyplatiť namiesto
žalobkyne v prospech žalovaných 1/ - 3/ náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá bola žalovaným 1/ - 3/

právoplatne priznaná voči žalobkyni, rozhodnutím okresného súdu č. k. 2 C 71/2010-191 z 28.09.2015
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 262/2016-222
z 19.12.2017 a to ako osobám pozostalým po nebohých rodičoch žalovaných 1/ - 3/, ktorí zomreli v
dôsledku žalobkyňou, pod vplyvom alkoholu, spôsobenej dopravnej nehody, a to tak, aby žalovaná 4/
namiesto žalobkyne vyplatila titulom tejto priznanej nemajetkovej ujmy žalovaným 1/ a 2/ sumu každému
po 21 000,- Eur a žalovanému 3/ sumu 24 000,- Eur a taktiež aby žalovaná 4/ namiesto žalobkyne
vyplatila žalovaným 1/ - 3/ spoločne a nerozdielne aj 3 433,20 Eur titulom náhrady trov konania, ktoré

žalovaným 1/ - 3/ vznikli v súvislosti s uplatňovaním si nároku na náhradu nemajetkovej ujmy voči
žalobkyni v konaní okresného súdu sp. zn. 2 C 71/2010 s tým, aby súčasne okresný súd zviazal
žalovaných 1/ - 3/ toto plnenie od žalovanej 4/ prijať namiesto od žalobkyne. Žalobkyňa si uplatnila aj
nárok na náhradu trov tohto súdneho konania iba voči žalovanej 4/.

2. Žalobkyňa svoju žalobu odôvodnila tým, že XX.XX.XXXX pri riadení osobného motorového vozidla zn.
D. X. S. Š.: S., ktoré riadila pod vplyvom alkoholu (1,6 promile), spôsobila zrážkou s v protismere idúcim

iným osobným motorovým vozidlom, smrteľnú dopravnú nehodu, v dôsledku ktorej zomreli obaja rodičia
žalovaných 1/ - 3/, nachádzajúci sa v tomto druhom osobnom motorovom vozidle. Za uvedený skutok
bola žalobkyňa uznaná vinnou rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. XX J. XX/XXXX z 12.03.2010
zo spáchania prečinu usmrtenia v jednočinnom súbehu s prečinom ohrozenia pod vplyvom návykovejlátky. V dôsledku uvedených udalostí si žalovaní 1/ - 3/, podanou žalobou uplatnili voči žalobkyni nárok
napriznanieimnemajetkovejujmy,spôsobenejimsmrťouichrodičovvpríčinnejsúvislostisožalobkyňou
zavinenoudopravnounehodou,nazákladektorejžaloby,okresnýsúdrozsudkomč.k.2C71/2010-191z

28.09.2015 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 262/2016-222 z 19.12.2017,
zaviazal žalobkyňu, aby titulom nemajetkovej ujmy vyplatila v tomto konaní žalovaným 1/ a 2/ (v konaní
sp. zn. 2 C 71/2010 mali postavenie žalobcov, pozn.) každému po 21 000,- Eur a v tomto konaní
žalovanému 3/, aby vyplatila 24 000,- Eur s tým, že po právoplatnom skončení konania sp. zn. 2 C
71/2010, bola uznesením okresného súdu č. k. 2 C 71/2010 - 255 z 10.10.2018 priznaná žalovaným 1/

- 3/ (v konaní sp. zn. 2 C 71/2010 mali postavenie žalobcov, pozn.) voči žalobkyni náhrada trov konania
v sume 3 433,20 Eur.
Po právoplatnom skončení konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 2 C 71/2010 (právoplatné
10.02.2018), v ktorom konaní bola žalobkyňa zaviazaná zaplatiť žalovaným 1/ - 3/ nemajetkovú ujmu a
náhradu trov konania, žalobkyňa 12.02.2018 právoplatné rozsudky č. k. 2 C 71/2010-191 z 28.09.2015
a č. k. 6 Co 262/2016-222 z 19.12.2017 predložila žalovanej 4/ (ČSOB poisťovňa, a.s.), s ktorou mala

žalobkyňa v čase ňou spôsobenej dopravnej nehody ohľadom osobného motorového vozidla, ktorým
dopravnú nehodu spôsobila, uzavretú zmluvu o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou tohto osobného motorového vozidla (ďalej len „PZP“) zn. D. X. S. Š.: S. s tým,
že žalobkyňa žiadala žalovanú 4/, aby titulom PZP uhradila za ňu žalovaným 1/ - 3/ im právoplatne
prisúdený nárok na nemajetkovú ujmu a trovy konania vzniknuté im pri uplatňovaní si tohto nároku voči

žalobkyni. Žalovaná 4/ však tieto nároky za žalobkyňu z PZP voči žalovaným 1/ - 3/ neplnila a to ani
po opakovanej výzve žalobkyne zo 14.09.2018, ktorú opakovanú výzvu žalobkyňa realizovala potom,
ako ju k tomu vyzvali aj žalovaní 1/ - 3/, takže podľa žalobkyne cit. „Takto žalovaná 4. rade dobrovoľne
neplnila plnenia za žalobkyňu, ktorá spôsobila svojim konaním nemajetkovú ujmu žalovaným v 1. až 3.
rade, hoc toto konanie žalobkyne bolo nesporne kryté povinným zmluvným poistením zodpovednosti za

škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla ani neplnila priamo žalovaným v 1. až 3. rade, ktorí
voči žalovanej v 4. rade majú zo zákona priamy nárok na uvedené poistné plnenie.“ S tým, že žalovaní 1/
- 3/ si v troch exekučných konaniach uplatňujú voči žalobkyni nároky na nemajetkovú ujmu priznanú im
právoplatne rozsudkami okresného súdu č. k. 2 C 71/2010-191 z 28.09.2015 a krajského súdu č. k. 6 Co
262/2016-222 z 19.12.2017 a tiež výzvou zo 04.11.2019 žalovaní 1/ - 3/ k tomuto plneniu za žalobkyňu

vyzvali aj žalovanú 4/ tak ako im to mal odporúčať aj krajský súd v rozsudku č. k. 6 Co 262/2016-222
z 19.12.2017. Žalobkyňa tiež uviedla, že aj napriek tomu, že v konaní vedenom okresným súdom pod
sp. zn. 2 C 71/2010 bola žalovaná 4/ vyzvaná jednako priamo právnym zástupcom žalovaných 1/ -
3/ (v konaní sp. zn. 2 C 71/2010 mali postavenie žalobcov), ako aj právnym zástupcom žalobkyne (v
konaní sp. zn. 2 C 71/2010 mala postavenie žalovanej), aby titulom PZP vstúpila do konania sp. zn.

2 C 71/2010 ako vedľajší účastník na strane žalovanej (v tomto konaní žalobkyňa), žalovaná 4/ toto
odmietla s tým, že názor žalovanej 4/ prezentovaný v konaní sp. zn. 2 C 71/2010 o tom, že podľa zákona
č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla, náhrada nemajetkovej ujmy nie je krytá z PZP, bol podľa žalobkyne prekonaný
judikatúrou najvyšších súdnych autorít, avšak bez bližšej konkretizácie. Keďže žalovaná 4/ dobrovoľne

odmietla titulom PZP plniť za žalobkyňu voči žalovaným 1/ - 3/ „škodu“ za ktorú žalobkyňa zodpovedá,
žalobkyňa sa s poukazom na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16CoPr/2/2016 z
21.12.2017, domáha tohto nároku v prospech žalovaných 1/ -3/ podanou žalobou, na základe ktorej by
okresný súd zaviazal žalovanú 4/ k plneniu a žalovaných 1/ - 3/ by zaviazal k jeho prijatiu od žalovanej
4/ namiesto žalobkyne tak, ako žalovaná 4/ z časti niektoré plnenia žalovaným 1/ - 3/ už dobrovoľne

poskytla (náklady na pohreb zomrelých rodičov žalovaných 1/ - 3/).
Prílohou žaloby boli: rozsudok okresného súdu č. k. 2 C 71/2010-191 z 28.09.2015; uznesenie
okresného súdu č. k. 2 C 71/2010 - 255 z 10.10.2018; rozsudok krajského súdu č. k. 6 Co 262/2016-222
z 19.12.2017; list právneho zástupcu žalobkyne z 12.02.2018 adresovaný žalovanej 4/ označený ako cit.
„Oznámenie, zaslanie rozhodnutia a výzva na plnenie“; list právneho zástupcu žalobkyne zo 14.09.2018

adresovaný žalovanej 4/ označený ako cit. „Posledná výzva na plnenie“; list žalovanej 4/ z 21.05.2009
adresovaný žalovanej 2/ o priznaní nároku na náhradu nákladov za pohreb zosnulých jej rodičov; listy
právneho zástupcu žalovaných 1/ - 3/ zo 04.11.2019 a z 15.08.2018 adresované žalovanej 4/ na plnenie;
rozsudok Krajského súdu v banskej Bystrici sp. zn. 16Copr/2/2016 z 21.12.2017.
V rozsudku pripojenom k žalobe, sp. zn. 16 Copr/2/2016 z 21.12.2017 Krajský súd v Banskej Bystrici

konal vo veci žaloby podanej vodičom autobusu, pri riadení ktorého spôsobil smrteľnú dopravnú
nehoda, pričom v konaní sa žalobca (vodič) domáhal voči žalovanému I. - jeho zamestnávateľ a
žalovanému II. - poisťovňa, aby titulom PZP namiesto neho obaja plnili poškodenej (pozostalej)
nemajetkovú ujmu, k uhradeniu ktorej žalobcu (vodiča) zaviazal trestný súd. Podľa vo veci konajúcehoOkresného súdu Zvolen, ktorý žalobu zamietol, v takomto procesnom postavení by žalobca mohol
podať žalobu iba, ak by sa voči žalovaným I. a II. domáhal regresnej náhrady t.j. preplatenia resp.
vrátenia bezdôvodného obohatenia zodpovedajúceho škode, ktorú by zo svojho žalobca sám zaplatil

poškodenej, čo sa však nestalo. Žalobca sa však domáhal, aby žalovaní I. a II. za neho uhradili
nemajetkovú ujmu, k zaplateniu ktorej ho zaviazal trestný súd, pričom prvostupňový súd konštatoval,
že trestný súd zaviazal žalobcu k úhrade tejto nemajetkovej ujmy nesprávne, pretože žalobcovi
nesvedčala občianskoprávna zodpovednosť za poškodenej vzniknutú škodu (nemajetkovú ujmu),
pretože tá svedčala jeho zamestnávateľovi, a teda zamestnávateľ mal byť správne zaviazaný k náhrade

nemajetkovej ujmy poškodenej ako prevádzkovateľ autobusu a nie žalobca (vodič), ktorý mal iba
pracovnoprávnu zodpovednosť voči svojmu zamestnávateľovi; avšak keďže žalobca sa voči trestnému
rozsudku neodvolal ten nadobudol právoplatnosť a prvostupňový súd to musel rešpektovať, pričom
žalobu zamietol, pretože trestný rozsudok o povinnosti nahradiť nemajetkovú ujmu nemohol založiť
hmotnoprávnu povinnosť žalovaných I. a II. plniť za žalobcu, t.j. pre nesprávnu konštrukciu žalobného
petitu. Krajský súd v Banskej Bystrici, v súvislosti s odvolacou argumentáciou žalobcu, podľa ktorej

žalobca uplatnil svoj nárok z pozície poisteného voči poisťovni, uviedol, že v takom prípade mal žalobca
rešpektovať, že poškodená už disponuje právoplatným súdnym rozhodnutím o náhrade škody a z tohto
dôvodu mal žalobca popri žalovaných I. a II. žalovať aj poškodenú, tak aby táto bola povinná prijať
plnenie od žalovaných I. a II. namiesto od žalobcu, ktorému bola táto povinnosť uložená právoplatným
rozhodnutím v trestnej veci.

3. Uznesením okresného súdu č. k. 9 C 8/2020-55 z 03.04.2020, vydaným vyššou súdnou úradníčkou
okresného súdu, bolo s právoplatnosťou od 16.05.2020 žalobkyni priznané oslobodenie od súdnych
poplatkov v tomto konaní.

4. Žalovaná 4/ (ČSOB poisťovňa a.s.) vo svojom vyjadrení k žalobe, doručenom okresnému súdu
26.06.2020 v prvom rade podotkla, že žalovaná 4/ si ako poisťovateľ opakovane, listami z 11.08.2009
(v sume 10 294,31 Eur) a z 25.10.2010 (navýšenie na sumu 16 012,13 Eur), voči žalobkyni (škodca),
podľa § 12 ods. 2 psím. a) zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len „zákona o PZP“), podľa ktorého má

poisťovateľ proti poistenému nárok na náhradu poistného plnenia alebo jeho časti, ktoré za neho vyplatil
z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, ak poistený spôsobil túto škodu pod
vplyvom návykovej látky, už uplatnila nárok na náhradu poistného plnenia, keďže žalobkyňa spôsobila
škodu vedením motorového vozidla pod vplyvom alkoholu (1,6 promile), avšak žalobkyňa na tieto
výzvy žalovanej 4/ nereagovala a nárok žalovanej 4/ nebol žalobkyňou do dňa vyjadrenia uhradený,

rovnako tak, ako ani nárok žalovaných 1/ - 3/, ktorý im bol voči žalobkyni priznaný právoplatným a
vykonateľným rozsudkom okresného súdu č. k. 2 C 71/2010 - 255 z 10.10.2018 v spojení s rozsudkom
krajského súdu č. k. 6 Co 262/2016-222 z 19.12.2017 s tým, že žalovaná 4/ podotkla, že aj keby bola
žalovaná 4/ potenciálne zaviazaná k úhrade nárokov uplatnených touto žalobou, ktoré nároky však
považuje žalovaná 4/ za bezpredmetné (viď ďalej), tak jej zákonné regresné právo na ich vrátenie od

žalobkyne podľa uvedeného § 12 ods. 2 psím. a) zákona o PZP, by bolo pre nemajetnosť žalobkyne
nevykonateľným. K predmetu žaloby žalovaná 4/ uviedla, že poškodený, ktorému vznikla škoda v
príčinnej súvislosti s prevádzkou motorových vozidiel, má v zmysle §§ 427 a nasl. Občianskeho
zákonníka, ktoré zakladajú právo poškodeného na náhradu škody voči prevádzkovateľovi motorového
vozidla, ale aj v zmysle § 15 ods. 1 zákona o PZP, ktorý zakladá priamy nárok poškodeného na poistné

plnenie voči poisťovateľovi, má teda možnosť zvoliť si na uplatnenie náhrady tejto jemu spôsobenej
škody niektorý z týchto spôsobov: (i) buď si ju uplatní priamo voči škodcovi zodpovedajúcemu za
škodu; (ii) alebo podľa zákona o PZP voči poisťovateľovi, prípadne (iii) si ju poškodený uplatní proti
škodcovi a aj proti poisťovateľovi súčasne s tým, že plnením jedného z nich, zanikne záväzok druhému.
Podľa žalovanej 4/ má teda poškodený nárok na to isté plnenie (náhradu škody) od dvoch rôznych

subjektov a to od škodcu, ako aj od poisťovateľa a to na základe dvoch rôznych právnych dôvodov,
voči škodcovi sa jedná o nárok na náhradu škody a voči poisťovateľovi ide o osobitné, zákonom
o PZP založené právo na plnenie. Teda cit. „Jedná sa teda o dva záväzky zaplatiť poškodenému
ako veriteľovi ten istý dlh; poškodený však nemôže dostať to isté plnenie (náhradu škody) dvakrát.“,
preto má poškodený možnosť vybrať si niektorý z vyššie uvedených spôsobov uplatnenia si svojho

nároku s tým, že ak poškodený využije možnosť uplatniť si tento nárok len voči jednému z povinných
subjektov, nevzniká tým automaticky povinnosť druhému subjektu plniť tento nárok za neho, pretože
povinnosti poisteného (škodcu) a jeho poisťovateľa sú z tohto hľadiska na sebe nezávislé a závisia od
rozhodnutia poškodeného. Teda to, ktorý z povinných subjektov bude povinný plniť, závisí výlučne navoľbe poškodeného, voči ktorému z povinných subjektov si svoj nárok, resp. svoje právo aj skutočne
uplatní a teda, ktorý z povinných subjektov bude musieť plnenie poskytnúť. Na podporu svojich tvrdení
žalovaná 4/ argumentačne poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 2 MCdo 9/2013 z

27.08.2014; sp. zn. 3 Cdo 18/2016 z 22.06.2016), podľa ktorých cit. „Uplatnením nároku poškodeného
proti poisťovateľovi (§ 15 ods. 1 ZoPZP) nedochádza zároveň k uplatneniu nároku poškodeného na
náhradu škody proti škodcovi.“ Vzhľadom na uvedené žalovaná 4/ uviedla, že žalovaní 1/ - 3/, ako
poškodení, si svoj nárok na náhradu škody, podľa ich vlastného rozhodnutia uplatnili v konaní okresného
súdu sp. zn. 2 C 71/2010 v spojení s konaním krajského súdu sp. zn. 6 Co 262/2016, výlučne iba voči

škodcovi (žalobkyňa) nie však aj voči poisťovateľovi (žalovaná 4/), pričom voči žalovanej 4/ bol tento
nárok uplatnený až po jeho premlčaní a to za situácie, kedy žalovaní 1/ - 3/, ako poškodení boli od
počiatku celý čas kvalifikovane právne zastúpení advokátom. Pričom podľa žalovanej 4/, poškodeným,
ktorí boli naviac zastúpení advokátom, v ich včasnom uplatnení si prípadných zákonných nárokov aj
voči žalovanej 4/ nebránili žiadne objektívne, ani nepredvídateľné a neovplyvniteľné prekážky, pričom
to, že poškodení sa v danom prípade spoliehali a očakávali, že ich nárok bude uspokojený škodcom

(žalobkyňou),ktoréichočakávaniesavšaknenaplnilo,nemôžezakladaťkvalifikovanýdôvodnapopretie
žalovanou 4/ vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi a to ani v smere, ktorý naznačil krajský
súd vo svojom rozsudku č. k. 6 Co 262/2016-222 z 19.12.2017, ktorým rozsudkom sa krajský súd
podľa žalovanej 4/ navyše odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR napr. vo
veciach sp. zn. 5 Cdo 265/2009 zo 17.02.2011; sp. zn. 7 Cdo 226/2016 z 13.12.2017; sp. zn. 7 Cdo

507/2014 z 28.04.2018 a sp. zn. 1 Cdo 85/2017 z 18.10.2018, v ktorých vyslovené závery sú identické s
argumentáciou žalovanej 4/ a podľa ktorých cit. „.... ak žalobca nevhodnou voľbou prostriedku ochrany
svojich práv z objektívneho hľadiska vlastným zavinením vytvoril podmienky pre neskoršie úspešné
vznesenie námietky premlčania práva žalovaným, uplatnenie námietky premlčania nie je v rozpore s
dobrýmimravmivzmysle§3ods.1OZ“(NajvyššísúdSRsp.zn.3Cdo41/2012).Vzhľadomnauvedené

sa žalovaná 4/ domáha, aby bola žaloba žalobkyne zamietnutá a aby bol žalovanej 4/ priznaný voči
žalobkyni 100 % nárok na náhradu trov konania.
Prílohou vyjadrenia boli listy žalovanej 4/ z 11.08.2009 a z 25.10.2019 adresované žalobkyni.

5. K žalobe žalobkyne sa vyjadrili aj žalovaní 1/ - 3/ podaním doručeným okresnému súdu 06.07.2020,

v ktorom konštatovali, že podanie tejto tzv. „žaloby v prospech tretej osoby“, konkrétne v ich prospech,
ktorou sa žalobkyňa domáha, aby im namiesto nej poskytla titulom PZP plnenie žalovaná 4/, k
plneniu ktorému bola žalobkyňa právoplatne zaviazaná rozsudkom okresného súdu č. k. 2 C 71/2010
- 255 z 10.10.2018 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 262/2016-222 z 19.12.2017,
je nevyhnutným vyvrcholením od počiatku odmietavého postoja žalovanej 4/, ktorá si odmieta plniť

svoje povinnosti poisťovne. Žalovaní 1/ - 3/ si označenými súdnymi rozhodnutiami judikovaný nárok,
uplatňujú voči žalobkyni v troch exekučných konaniach, avšak doposiaľ bezvýsledne, kvôli nemajetnosti
žalobkyne. Preto sa pred začatím tohto súdneho konania sp. zn. 9 C 8/2020, žalovaní 1/ - 3/ svojou
písomnou výzvou zo 04.11.2019 obrátili aj priamo na žalovanú 4/, aby im táto namiesto žalobkyne
titulom PZP vyplatila označenými súdnymi rozhodnutiami im priznaný nárok na náhradu nemajetkovej

ujmy a trov konania, avšak žalovaná 4/ plnenie žalovaným 1/ - 3/ neposkytla s odôvodnením, že
tento ich priamy nárok voči nej bol premlčaný. Žalovaní 1/ - 3/ sú tej mienky, že zavedenie priameho
nároku poškodeného voči poisťovne v § 15 zákona o PZP malo poškodenému iba uľahčiť cit. „... sa
„efektívnejšie“dostaťkplneniupriamoodpoisťovne(bezpotrebysiuplatňovanianárokovvočiškodcoviv
konaní za účasti poisťovne ako vedľajšieho účastníka, resp. aktuálne intervenienta na strane škodcu)...“

avšak nevylúčilo právo škodcu domáhať sa, aby za neho plnila poškodenému poisťovňa a tým, aby
škodcu zbavila záväzku voči poškodenému. Vzhľadom na to, žalovaní 1/ - 3/ v celom rozsahu a bez
výhrad súhlasia so žalobou žalobkyne súc si vedomí, že v zmysle žalobkyňou k žalobe predloženého
rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici musia byť stranou v spore na žalovanej strane. Žalovaní
1/ - 3/ konštatovali pravdivosť dôvodov uvádzaných v žalobe žalobkyne s tým, že táto plne postupuje

s „právnym návodom“ daným jej krajským súdom v rozsudku č. k. 6 Co 262/2016-222 z 19.12.2017.
Taktiež žalovaní 1/- 3/ podotkli, že v dôsledku judikatúry najvyšších súdnych autorít už snáď žalovaná 4/
opustila svoje stanovisko, že pojem „náhrady škody“ podľa zákona o PZP nezahŕňa aj nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy, ktorý záver bol judikatúrou vyvrátený s tým, že v konaniach o náhradu nemajetkovej
ujmy spôsobenej pri dopravnej nehode prevádzkou motorového vozidla je titulom PZP, v spore pasívne

legitimovanou aj poisťovňa. Vzhľadom na uvedené žalovaní 1/ - 3/ navrhli žalobe vyhovieť a z dôvodov
hodných osobitného zreteľa, spočívajúcich v dôvode vyvolania sporu iba v dôsledku postoja žalovanej
4/, navrhli nepriznať žalobkyni náhradu trov konania voči žalovaným 1/ - 3/.6. Žalobkyňa sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadrila (replika) k stanovisku žalovaných
1/ - 4/, podaním doručeným okresnému súdu 06.10.2020, pričom ešte 25.08.2020 právny zástupca
oznámil,žežalobkyňapracujevČeskejrepublike.Žalobkyňauviedla,žesaplneidentifikujesvyjadrením

žalovaných 1/ - 3/, pričom zdôraznila, že na postup podania žaloby ju odkázal krajský súd v rozsudku
č. k. 6 Co 262/2016-222 z 19.12.2017 v intenciách záverov SD EÚ vo veci Haasová a s odobrením
závermi uvedenými v k žalobe priloženom rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici. Žalobkyňa sa
však nestotožnila s argumentáciou žalovanej 4/ s tým, že ak si poškodený uplatní nárok na náhradu
škody voči škodcovi, poisťovňa sa tým automaticky nezbavuje zodpovednosti plniť podľa § 4 ods. 1

písm. a) zákona o PZP, podľa ktorého z poistenia zodpovednosti za škodu pri prevádzke motorových
vozidiel,máškodcaprávo,abypoisťovňa(poisťovateľ)zanehonahradilapoškodenémucit.„...uplatnené
a preukázané nároky na náhradu ...“ škody, takže vzhľadom na uvedené, podľa žalobkyne poisťovňa
musí mať nevyhnutne právny záujem na výsledku konania o náhradu tejto škody medzi poškodeným
a škodcom, avšak žalovaná 4/ v tomto prípade opakovane odmietla vstúpiť do konania vedeného
okresným súdom pod sp. zn. 2 C 71/2010 ako vedľajší účastník na strane žalobkyne (v konaní sp.

zn. 2 C 71/2010 mala status žalovanej) a to či už z vlastnej iniciatívy, alebo na výzvu žalobkyne a
to z dôvodu, že podľa žalovanej 4/ nárok na náhradu škody podľa zákona o PZP nezahŕňal aj nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy. Podľa žalobkyne právo na náhradu škody voči poisťovni sa nemôže
premlčať skôr ako právo na jej náhradu voči škodcovi (poistenému), ktorý podľa žalobkyne, v prípade, že
ho(rozumejškodcu)súdzaviažekúhradeškodypoškodenémumávždyprávovočipoisťovni,abytátoza

neho plnenie poškodenému poskytla. V súvislosti s charakterom podanej žaloby, ako žaloby v prospech
tretej osoby, žalobkyňa uviedla, že ak hmotnoprávny predpis, konkrétne zákon o PZP, umožňuje, aby
poisťovňa plnila namiesto škodcu, resp., aby sa tohto nároku mohol poškodený namiesto proti škodcovi
domáhať priamo voči poisťovni, tak aj keby v procesnom predpise absentovala právna norma takúto
žalobu upravujúca, tak ako je tomu v tomto prípade, súd musí aplikáciou princípov civilného procesu

nájsť spôsob ako sa s takouto žalobou vysporiadať s tým, že na jej využitie odkázal jednako krajský
súd v rozsudku č. k. 6 Co 262/2016-222 z 19.12.2017, ako aj v žalobe zmienený Krajský súd v Banskej
Bystrici, pričom žalobkyňa v tomto smere argumentačne poukázal aj na judikatúru Najvyššieho súdu ČR
a Ústavného súdu ČR, ako aj Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 8 Cdo 100/2017 z 29.11.2018) a taktiež na
článok z Bulletinu slovenskej advokácie č. 1 - 2/2020 na tému „Žaloba v prospech tretieho ?!“

Z k vyjadreniu pripojeného nálezu Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 3009/17 z 09.10.2018 vyplýva,
že jeho predmetom bolo riešenie otázky danosti ne/existencie aktívnej vecnej legitimácie poisteného
domáhať sa žalobou plnenia z poistnej udalosti, titulom poistnej zmluvy uzavretej v prospech poisteného
inou osobou, t.j. poistníkom (v danom prípade banka), pričom Ústavný súd ČR aplikáciou analógie
legis pripustil, že ak v ČR podľa účinnej právnej úpravy v prípade smrti alebo zániku poistníka (t.j.

subjektu, ktorý uzavrel poistnú zmluvu s poisťovňou) môže do jeho právneho postavenia vstúpiť
poistený, takže analogicky je táto situácia aplikovateľná aj v prípade nečinnosti poistníka, ktorý sa voči
poisťovni nedomáhal plnenia z poistnej udalosti (v danom prípade nebola riešená otázka pasívnej vecnej
legitimácie, ani formulácia žalobného petitu v prospech tretieho, pozn. súdu).
V, k vyjadreniu pripojenom, článku z Bulletinu slovenskej advokácie č. 1 - 2/2020 na tému „Žaloba v

prospech tretieho ?!“ autor definuje podstatu žaloby v prospech tretieho tak, že sa jedná o žalobu,
kedy sa žalobca nedomáha voči žalovanému plnenia pre seba, ale pre inú osobu, ktorá nie je v
spore so žalobcom s tým, že je diskutabilná povinná účasť tejto inej osoby v spore ako žalovaného
v druhom rade a teda aj otázka oprávneného z, na základe takejto žaloby, vydaného exekučného
titulu. Autor podotýka, že sa jedná o problematiku Civilným sporovým poriadkom neupravenú a ani

nejudikovanú, okrem jediného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Cdo 100/2017 z 29.11.2018
a jedného rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 23 Cdo 5969/2017 z 12.12.2018. Podľa autora
pádnym dôvodom pre existenciu žaloby v prospech tretieho je eliminácia viacerých súdnych sporov a ich
nahradenie jedným. Napríklad v prípade práva na náhradu škody spôsobenej pri prevádzke motorového
vozidla, by takáto žaloba resp. spor v prospech tretieho mohol hospodárne nahradiť iné dva spory a

to (i) spor škodcu (poisteného), ktorý by sa voči poisťovni domáhal regresného nároku na zaplatenie
(preplatenie) škody, ktorú z dôvodu pasivity poisťovne musel škodca sám vyplatiť poškodenému a (ii)
spor kedy, by sa náhrady škody domáhal poškodený žalobou voči poisťovni, ktoré spory by tak mohol
nahradiť jeden spor, v ktorom by sa nároku na náhradu škody domáhal voči poisťovni škodca, v prospech
poškodeného.PodľaprávnejvetyzmienenéhorozhodnutiaNajvyššiehosúduSRsp.zn.8Cdo100/2017

z 29.11.2018 cit. „Dlžník zo zmluvy o úvere, ktorému leasingová spoločnosť oznámila, že jej pohľadávka,
ktorá sa stala predčasne splatnou v dôsledku vzniku poistnej udalosti na zaobstarávanej veci, bude
znížená o predpokladané plnenie poisťovne, je aktívne vecne legitimovaný v spore proti poisťovni ako
poistiteľovi obstarávanej veci a leasingovej spoločnosti ako poskytovateľovi úveru na zaobstaranie veci.Predpokladom je, že sa domáha, aby poisťovňa zaplatila poistné plnenie leasingovej spoločnosti s tým,
že v rozsahu poskytnutého plnenia zaniká jeho povinnosť vrátiť leasingovej spoločnosti nezaplatenú
časť úveru.“ V súvislosti s uvedenou právnou vetou autor polemizuje o prílišnej jej konkrétnosti na daný

konkrétny prípad, čoho dôsledkom môže byť polemika, či sa vzťahuje aj na iné ako úverové zmluvy, s
inými veriteľmi ako leasingové spoločnosti, aj v inej situácii ako pri predčasnej splatnosti úveru a pod.
s tým, že taktiež vyvoláva viaceré procesné otázky a to či oprávnená tretia osoba musí byť nevyhnutne
stranou sporu ako žalovaný v druhom rade a či vo výroku rozsudku by malo byť uvedené, že plnením
v prospech tretieho zaniká v rozsahu tohto plnenia zaniká povinnosť žalobcu voči tejto tretej osobe.

Podľa autora je právna veta Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 23 Cdo 5969/2017 z 12.12.2018, podľa ktorej
„Pojištěný z odpovědnosti za škodu je oprávněn domáhat se v soudním řízení po pojistiteli toho , aby
za něj uhradil škodu přímo poškozenému.“ s tým, že z jeho odôvodnenia je zrejmé, že tretia osoba
nemusí byť stranou v spore.
Svojim doplňujúcim podaním z 09.11.2020 žalobkyňa k vyššie označenému rozhodnutiu Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 8 Cdo 100/2017 z 29.11.2018 pre spresnenie uviedla, že v tomto konaní sa žalobca

(poistený) „určujúcim petitom“ domáhal voči poisťovni ako žalovanej v 1. rade určenia, že žalovaná
v 1. rade je povinná namiesto žalobcu poskytnúť plnenie z poistnej udalosti (odcudzenie vozidla)
v prospech leasingovej spoločnosti ako žalovanej v 2. rade s tým, že Najvyšší súd SR vo svojom
rozhodnutí, zvrátiac zamietavé rozhodnutia súdov nižšej inštancie, vyslovil že inak by žalobca nemal k
dispozíciižiadnyinýprávnyprostriedokochrany,ktorýmbyovplyvnilsprávaniesažalovaných-žalovanej

v 1. rade (poisťovňa) spočívajúce v odmietnutí poistného plnenia a u žalovaného 2. (leasingová
spoločnosť) spočívajúceho v nevôli domáhať sa sama nároku z poistného plnenie súdnou cestou proti
žalovanej v 1. rade (poisťovňa), keď svojej pohľadávky sa mohla ľahšou cestou bez súdneho sporu
domôcť zosplatnením úveru od žalobcu, t.j. v prípade nepripustenia žaloby v prospech tretieho by
bola vylúčená možnosť súdneho prieskumu opodstatnenosti odmietnutia poistného plnenia. Súčasne

žalobkyňa podotkla, že Najvyšší súd SR poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II.
ÚS 31/04, podľa ktorého medzera v právnej úprave nemôže mať za následok porušenie ústavou
sťažovateľovi garantovaného práva (zrejme na spravodlivý súdny proces, pozn. súdu) a preto v takomto
prípade je treba zákon vykladať tak, aby toto základné právo nielenže nebolo porušené, ale aby bolo
garantované.

7. Žalovaní 1/ - 3/ k stanovisku (replike) žalobkyne, vo svojom podaní (duplika) doručenom okresnému
súdu 21.12.2020 uviedli, že majú za to, že žalobkyňa podanou žalobou náležite preukázala nárok
uplatňovaný v ich prospech od žalovanej 4/ a to aj s odkazom na predloženú judikatúru, ktorú žalovaní
1/ - 3/ považujú za názorový a právny rámec pre postup o nároku uplatnenom žalobou žalobkyne,

ktorá žaloba je dôsledkom nerešpektovania zákonných a zmluvných povinností žalovanou 4/, v snahe
zbaviť sa judikovaných dlhov žalobkyne, avšak žalobkyňou predložené judikáty by mali byť ukážkou
toho, ako by mala byť poskytnutá súdna ochrana žalobkyni a žalovaným 1/ - 3/ pred cit. „... nezákonnou
omisívnosťou poisťovne.“ Žalovaní 1/ - 3/ s poukazom na konštatovania vyslovené Krajským súdom
v Prešove v odôvodnení rozsudku sp. zn. 6 Co 262/2016 z 19.12.2017 (vydaný v pôvodnom konaní)

vyjadrujú presvedčenie, že nemožno mať pochyby, ako by malo byť o žalobe žalobkyne rozhodnuté
s tým, že citáciou poukazujú na dôvodnosť žalobkyňou predložených revolučných judikátov s tým, že
vyvodzujú záver, že jedine žalobkyňou podaná žaloba v prospech žalovaných 1/ - 3/, ako tretej osoby,
je jediným a možným právnym prostriedkom ich ochrany proti nečinnosti žalovanej 4/, pretože inak
v právnom poriadku Slovenskej republiky niet účinného právneho prostriedku nápravy proti ľubovôli

žalovanej 4/.

8. Žalovaná 4/ sa k stanovisku (replike) žalobkyne vyjadrila v podaní (duplika) doručenom okresnému
súdu 10.12.2020, pričom na margo žalobkyňou prezentovanej judikatúry uviedla, že pokiaľ sa jedná
o nález Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 3009/17 z 09.10.2018 tak ten riešil od prípadu žalobkyne

diametrálne odlišnú situáciu, pretože v označenom náleze bola riešená otázka aktívnej legitimácie
žalobkyne (sťažovateľky), pričom sa jednalo o spor z tzv. bankopoistenia, t.j. nárok vyplýval zo zmluvy,
z ktorej žalobkyňa (sťažovateľka) nemala priamy právny nárok na plnenie poistného plnenia, zatiaľ čo
v prípade žalobkyne otázka jej aktívnej legitimácie nie je spornou a v danom prípade sa jedná o nárok
plynúci priamo zo zákona (zákon o PZP), ktorý nárok je priamym právnym nárokom žalovaných 1/ - 3/

voči žalovanej 4/, ktorý nárok si však žalovaní 1/ - 3/ voči žalovanej 4/ neuplatnili, a napokon kým v
konaní analyzovanom označeným nálezom sa žalobkyňa (sťažovateľka) domáhala plnenia pre seba,
tak v tomto konaní sa žalobkyňa domáha priznania plnenia v prospech žalovaných 1/ - 3/. Teda podľa
žalovanej 4/, je právne postavenie účastníkov konania v oboch prípadoch odlišné, tak ako je tomu ajpokiaľ ide o žalobkyňou prezentované ako obdobné, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Cdo
100/2017 z 29.11.2018, ktorá vec je s danou vecou skutkovo aj právne odlišná, pretože v označenom
konaní sa nároku na plnenie domáhala poškodená osoba, kým v tomto konaní sa nároku domáha

škodca.Žalovaná4/tiežuviedla,ževčasekedybolažalovaná4/vyzvanánavstupdokonaniavedeného
okresným súdom pod sp. zn. 2 C 71/2010, toto odmietla, pretože v aplikačnej súdnej praxi prevládal
názor, že poškodený v rámci zákona o PZP sa nemôže domáhať voči poisťovni aj náhrady nemajetkovej
ujmy, avšak podľa žalovanej 4/ poškodení žalovaní 1/ - 3/ mohli aj v tej dobe svoju žalobu kedykoľvek
rozšíriť aj voči žalovanej 4/, avšak napriek tomu, že boli aj kvalifikovane právne zastúpení advokátom

tak neučinili. V súvislosti s článkom z Bulletinu slovenskej advokácie č. 1 - 2/2020, žalovaná 4/ uviedla,
že sám jeho autor podotkol, že právna veta formulovaná Najvyšším súdom SR v rozhodnutí sp. zn. 8
Cdo 100/2017 z 29.11.2018 je príliš kazuistická (konkrétna) čo obmedzuje možnosť jej aplikácie iba na
špecifické prípady a tiež vyvoláva množstvo procesných otázok a pochybností, či sa tento prípad môže
vzťahovaťajnainéakoúverovézmluvy,sinýmiveriteľmiakoleasingovýmispoločnosťamiavinejsituácii
ako pri zosplatnení úveru. Taktiež rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 Copr/2/2016

z 21.12.2017 formulovalo iba možnosť postupu podania žaloby v prospech tretieho, avšak v praxi súdov
je to len neoverená konštrukcia, pričom tak či onak prvostupňové, ale aj druhostupňové rozhodnutie
je záväzným len pre účastníkov dotknutého konania a nemá povahu všeobecnej záväznosti aj pre iné
prípady, nehovoriac, že jedno rozhodnutie ešte netvorí aplikačnú prax. Žalovaná 4/ tiež uviedla, že ak
žalobkyňa argumentuje existenciou zákonnej medzery pri úprave vzťahov medzi poisteným, poisťovňu a

poškodeným, tak tu sa podľa žalovanej 4/ o žiadnu medzeru nejedná a keby si žalobkyňa a žalovaní 1/ -
3/riadneavčasuplatnilisvojnárokvočižalovanej4/,mohlisaichužskôrúspešnedomôcťcit.„...atobez
toho, aby teraz krkolomne bez riadnej opory v zákonnom stave a bez zásahu do štandardných nástrojov
pristupovali k uplatneniu nárokov využívajúc značne rozšírený výklad práva, ktorý sa neprípustne
odchyľuje od svojej podstaty, ktorej má slúžiť.“ Žalovaná 4/ tiež uviedla, že ak by mala byť zaviazaná k

žalovanému plneniu, tak si v zmysle § 12 ods. 2 písm. a) zákona o PZP si uplatňuje voči žalobkyni na
započítanie celú žalovaná sumu, na regresnú náhradu (preplatenie) ktorej voči žalobkyni má žalovaná
4/ v zmysle označeného ustanovenia zákona o PZP plný nárok, keďže dopravnú nehodu, pri ktorej
nemajetkováujmavznikla,žalobkyňaspôsobilapodvplyvomalkoholu,takžekonečnýmdôsledkomtohto
započítania by bolo, že žalovanú 4/ nie je možné zaviazať k jej úhrade žalovaným 1/ - 3/. Napokon

žalovaná 4/ opakovane uplatnila námietku premlčania uplatneného nároku, keďže od vzniku poistnej
udalosti podľa § 104 OZ, podľa ktorého pri právach na plnenie z poistenia začína plynúť premlčacia
doba za rok po poistnej udalosti, už premlčacia doba uplynula, pričom žalobkyňa si žalovaný nárok
uplatňuje titulom zmluvy o PZP, t.j titulom poistného plnenia, pre poskytnutie ktorého je rozhodný okamih
vzniku poistnej udalosti, bez ohľadu na to, kedy bola táto poistná udalosť poisťovni oznámená, resp.

kedy sa poistné plnenie stalo splatným, teda kedy došlo k vzniku nároku (napr. Najvyšší súd ČR sp. zn.
25 Cdo 3771/2008 z 23.02.2011), preto podľa žalovanej 4/ tvrdenie žalobkyne, že právo voči poisťovni
sa nemôže premlčať skôr ako voči poistenému, nemá oporu v právnom poriadku. Vzhľadom na uvedené
žalovaná 4/ navrhuje žalobu zamietnuť a priznať jej voči žalobkyni 100 % nárok na náhradu trov konania.

9. Okresný súd v danej veci nariadil pojednávanie na 30.06.2021, na ktorom právny zástupca žalobkyne
zotrval na podanej žalobe tak, ako bola podaná a ktorú žalobkyňa tak právne ako aj skutkovo riadne
odôvodnila s poukazom na aj keď doposiaľ ojedinelú judikatúru súdov Slovenskej a Českej republiky,
predovšetkým s poukazom na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/262/2016. V uvedenej
judikatúre sa nachádzajú odpovede ako postupovať, keď z PZP povinná poisťovňa odmieta vstúpiť

do konania a uhradiť si svoje záväzky z PZP, poukázal, že v pôvodnom konaní okresného súdu sp.
zn. 2C/71/2010, v ktorom bola ustálená suma nemajetkovej ujmy, mali žalobcovia, t.j. v tomto konaní
žalovaní 1/ - 3/ na výber, proti komu žalobu podajú s tým, že ak si zvolili škodcu, t.j. žalobkyňu, podľa
žalobkyne to nezbavuje poisťovňu povinnosti plniť si svoje záväzky z PZP, keďže aj v zmysle v minulosti
účinnej vyhlášky č. 423/91 Zb., bolo možné ohľadom nárokov z poistenia spojených s prevádzkou

motorových vozidiel žalovať iba poisteného. Žalobkyňa je zamestnaná v ČR.
Na pojednávaní 30.06.2021 právny zástupca žalovaných 1/ - 3/ sa v celom rozsahu pridržal svojich
skorších písomných vyjadrení, žalobou uplatnený nárok považuje za dôvodný a preukázaný, čo do
základu, ako aj do jeho výšky a to s poukazom predovšetkým na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 6Co/262/2016, v ktorom krajský súd v ods. 23 uviedol, cit: „Pokiaľ bola v súdnom konaní

osoba zodpovedná za spôsobenú nemajetkovú ujmu právoplatne zaviazaná na jej náhradu, momentom
právoplatnosti súdneho rozhodnutia jej vzniká nárok požadovať splnenie jej dlh poisťovňou. Za stavu,
že poisťovňa odmietla poskytnúť plnenie, poskytnutia poistného plnenia sa osoba zodpovedná za vznik
ujmy môže domáhať súdnou cestou“, ako aj s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.8Cdo100/2017.Žalobupovažujezadôvodnú,navrhujejejvyhovieťakpovinnostinahradiťtrovykonania
zaviazať iba žalovanú 4/, keďže žalobkyňa si túto náhradu voči žalovaným 1/ - 3/ neuplatnila. Uviedol, že
ak sa chcela žalovaná 4/ brániť a namietať proti žalovanému nároku, mala tak učiniť v pôvodnom konaní

o náhrade nemajetkovej ujmy. Žiadne z argumentov žalovanej 4/ nie sú spôsobilé objektívne spochybniť
aplikovateľnosť predložených judikátov, jedná sa iba o subjektívne názory žalovanej 4/ bez objektívnych
dôvodov, to že v konaní Najvyššieho súdu ČR žalobkyňa nemala exekučný titul, je irelevantný a nie
je dôvod, aby sa okresný súd závermi tohto rozhodnutia neriadil; Krajský súd v Prešove vyjadril svoj
právny názor na vec v odsekoch 23 a 24 svojho rozhodnutia a tieto závery neboli doposiaľ vyvrátené,

pričom názory žalovanej 4/ na toto rozhodnutie považuje iba za jej subjektívny názor a ak žalovaná 4/
mala nejaké námietky proti tomuto rozhodnutiu, mohla ich uplatniť ako vedľajší účastník v pôvodnom
konaní. Na dopyt súdu, kto je pánom sporu v akomkoľvek spore uviedol, že pánom sporu, pokiaľ ide o
dispozíciu so žalobou, je žalobca.
Na pojednávaní 30.06.2021 právna zástupkyňa žalovanej 4/ namietala nedôvodnosť žaloby a pridŕža sa
svojich skorších vyjadrení. V súvislosti s argumentáciou právneho zástupcu žalobkyne, že žalovaná 4/

odmietla vstúpiť do skoršieho konania, v ktorom sa ustaľovala suma nemajetkovej ujmy, uviedla, že to
vyplývalozprávnejúpravy,avšakakbyajbolavstúpiladotohtoskoršiehokonania,čiužakointervenient,
alebo ako vedľajší účastník na strane žalovanej (v tomto konaní žalobkyne), žiadne súdne rozhodnutie
by ju v tomto procesnom postavení intervenienta alebo vedľajšieho účastníka nezaväzovalo, takže v
konečnom dôsledku, aj keby bola v uvedenom procesnom postavení do pôvodného konania vstúpila,

nič by to na veci nezmenilo oproti aktuálnej situácii. V režime PZP si poškodený môže vybrať, koho bude
žalovať, v danom prípade si poškodení ako páni sporu v pôvodnom konaní sami vybrali, že zažalujú iba
škodcu a teda musia z takto podanej žaloby znášať aj dôsledky. Podanie predmetnej žaloby žalovaná 4/
považuje až za obchádzanie zákona a to aj z hľadiska inštitútu premlčania s tým, že spresnila, že pokiaľ
ide o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, tam už uplynula trojročná lehota od poistnej udalosti a taktiež

pokiaľ ide o poistné plnenie z PZP, tam už taktiež uplynula trojročná lehota od uplynutia roku po poistnej
udalosti. Uviedla, že súdna prax v oblasti obdobných žalôb v prospech tretích osôb nie je rozvinutá,
pričom ani sám právny poriadok túto žalobu nepomenúva, ani nepozná a jej pripustenie nahrádza iba
súdna prax. V súvislosti s uvedeným má za to, že rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 23 Cdo
5969/2017 sa týka úplne inej skutkovo a právne konštruovanej veci, zatiaľ čo v zmienenom judikáte

žalobca nemal k dispozícii už právoplatné súdne rozhodnutie, ktorým by bola judikovaná škoda tak v
danom prípade žalovaní 1/ - 3/ už takýmto judikátom disponujú. Odlišná skutková a právna situácia
bola riešená aj v rozhodnutí Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 3009/17, kde žalobkyňa, ktorá nemala
priamy nárok voči poisťovni, podanou žalobou sa na jednej strane snažila donútiť nečinnú poisťovňu,
aby plnila banke, t.j. nahrádzala pasivitu banky aj poisťovne. V súvislosti s rozhodnutím Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 8Cdo/100/2017 v prvom rade podotkla, že úlohou Najvyššieho súdu SR ako vyššej
súdnej autority by malo byť zjednocovanie súdnej praxe a jej zovšeobecňovanie tak, aby tieto všeobecné
závery boli aplikovateľné na viacero prípadov s obdobnými prvkami a teda ak by Najvyšší súd SR aj
týmto rozhodnutím mienil zjednotiť súdnu prax, jeho závery by boli všeobecnejšie a nie kazuistické,
ako v tomto prípade. Pokiaľ ide o rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/262/2016, má

za to, že krajský súd v danom prípade prekročil svoju kompetenciu odvolacieho súdu a načrtol iba
možný postup v danej veci. Na margo konštatovania Krajského súdu v Prešove v rozhodnutí sp. zn.
6Co 262/2016, že ak žalovaná 4/ chcela uplatniť námietku premlčania, mala tak urobiť v pôvodnom
konaní, v ktorom sa rozhodovalo na náhrade nemajetkovej ujmy, uviedla, že toto tvrdenie je rozporným
z dôvodu, že žalovaná 4/ nemohla a ani nechcela namietať premlčanie nároku na náhradu nemajetkovej

ujmy uplatneného v pôvodnom konaní okresného súdu sp. zn. 2C/71/2010, pretože vzhľadom na to,
že dopravná nehoda sa stala 01.04.2007, tak v tomto pôvodnom konaní, v ktorom bola žaloba podaná
30.03.2010 tento nárok ani premlčaný nebol a teda jeho premlčanie ani nebolo možné namietať s
tým, že sa napokon nestretla ani s tým, žeby intervenient namietal premlčanie uplatneného nároku
voči sporovej strane, na ktorej strane v konaní ako intervenient vystupuje. Zdôraznila, že žalovaná 4/

uplatňuje námietku premlčania voči nároku uplatňovanom v tomto súdnom konaní a nie v pôvodnom
súdnom konaní. Taktiež pokiaľ ide o rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16CoPr
2/2016, aj v danom prípade sa jedná iba o ojedinelý a nezovšeobecnený názor krajského súdu, ktorý
sa neobjavil v rozhodnutí žiadneho súdu vyššej inštancie. Pokiaľ ide o právnym zástupcom žalobkyne
tvrdenému rozporu s dobrými mravmi v súvislosti s námietkou premlčania uviedla, že žalobkyňa nijako

tento ňou tvrdený rozpor nezdôvodnila s tým, že existujúca judikatúra má zato, že uplatnenie námietky
premlčania sa považuje za v rozpore s dobrými mravmi v prípade zneužitia práva, avšak v danom
prípade žalovaná 4/ právo nezneužila, pretože je v procesnom postavení žalovanej a teda nie je pánom
sporu, takže nevytvorila podmienky na uplatnenie uvedenej námietky s tým, že podotkla, že v pôvodnomsúdnom konaní boli tak žalobkyňa ako aj žalovaní 1/ - 3/ kvalifikovane právne zastúpení. Zdôraznila,
že žalobkyňa, ako ani žalovaní 1/ - 3/ nepredniesli žiadne vlastné relevantné právne zdôvodnenie
uplatneného nároku a v tomto smere poukázali iba na zopár judikátov, pričom navyše náš právny

poriadok nimi riešenú problematiku ani nepozná. Z uvedených dôvodov navrhuje žalobu zamietnuť a
žalovanej 4/ priznať nárok na náhradu trov konania.

10. Okresný súd vykonal dokazovanie vyjadreniami sporových strán, ako aj sporovými stranami
predloženými listinnými dôkazmi a zistil tento skutkový stav.

11. Okresný súd Bardejov svojim rozsudkom č. k. 2 C 71/2010-191 z 28.09.2015 rozhodol, že žalovaným
1/ - 3/ (v konaní sp. zn. 2 C 71/2010 boli žalobcami), ako pozostalým deťom po ich zomrelých oboch
rodičoch, ktorí zomreli v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním žalobkyne (v konaní sp. zn. 2 C
71/2010 bola žalovanou), ktorým spôsobila smrteľnú dopravnú nehodu, priznáva voči žalobkyni náhradu
im vzniknutej nemajetkovej ujmy a to pre žalovaných 1/ a 2/ v sume po 21 000,- Eur a pre žalovaného

3/, ktorý bol v čase žalobkyňou spôsobenej dopravnej nehody maloletým, priznal nemajetkovú ujmu v
sume 24 000,- Eur. Okresný súd v odôvodnení označeného rozsudku podotkol, že žalobcovia 1/ - 3/ (v
tomto konaní sú žalovanými 1/ - 3/), navrhli vstup ČSOB poisťovne, a.s. (v tomto konaní žalovaná 4/)
do konania o náhradu nemajetkovej ujmy vedeného pod sp zn. 2 C 71/2010 ako vedľajšieho účastníka
na strane žalovanej, avšak ČSOB poisťovňa, a.s. so svojim vedľajším účastníctvom vyjadrila nesúhlas,

preto s ňou okresný súd v tomto konaní ako s vedľajším účastníkom nemohol konať.

12. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) svojim rozsudkom č. k. 6 Co 262/2016-222 z
19.12.2017 o odvolaní žalovanej (v tomto konaní je žalobkyňou, pozn.), podanom proti výrokom
rozsudku okresného súdu č. k. 2 C 71/2010-191 z 28.09.2015 rozhodol tak, že vo vyhovujúcich výrokoch

o priznanej nemajetkovej ujme, označený rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil a
odvolanie žalovanej proti zamietavému výroku odmietol, z dôvodu, že týmto zamietavým výrokom,
ktorýmbolačiastočnezamietnutážalobažalobcov1/-3/vočižalovanej,bolotakvpodstaterozhodnutév
prospech žalovanej a teda vo vzťahu k tomuto výroku nebola osobou oprávnenou na podanie odvolania.
Popri odôvodnení tohto svojho rozhodnutia krajský súd vo svojom rozsudku tiež uviedol cit. „V prípade,

že vozidlo, ktorého prevádzkou bola spôsobená nemajetková ujma bolo v čase nehody povinne zmluvne
poistenévzmyslezákonač.381/2001Z.z.,náhradanemajetkovejujmyjekrytápredmetnýmpoisteníma
jeplneopodstatnenépožadovaťjejsplneniezostranypríslušnejpoisťovne.Pokiaľbolavsúdnomkonaní
osoba zodpovedná za spôsobenú nemajetkovú ujmu právoplatne zaviazaná na jej náhradu, momentom
právoplatnosti súdneho rozhodnutia jej vzniká nárok požadovať splnenie jej dlhu poisťovňou. Za stavu,

že poisťovňa odmieta poskytnúť plnenie, poskytnutia poistného plnenia sa osoba zodpovedná za vznik
ujmy môže domáhať súdnou cestou.
Pokiaľ ČSOB poisťovňa, a.s. mala v úmysle namietať prípadné premlčanie, resp. vzniesť iné námietky
a argumenty vo veci samej (či už vo vzťahu k žalobcom alebo žalovanej), nič jej nebránilo vstúpiť do
konania a zabezpečiť tým, aby súd pri rozhodovaní zohľadnil aj prostriedky procesnej obrany poisťovne.

Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobcovia aj žalovaná majú za to, že poisťovňa je subjektom, ktorý mal
a má právny záujem na výsledku sporu s poukazom na skutočnosť, že nárok uplatnený v predmetnom
konaní je krytý povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla. V kontexte dobrých mravov sa námietka premlčania nejaví v predmetnej veci ako
korektná.“

13. Rozsudok okresného súdu č. k. 2 C 71/2010-191 z 28.09.2015 v spojení s rozsudkom krajského
súdu č. k. 6 Co 262/2016-222 z 19.12.2017, nadobudli právoplatnosť 10.02.2018.

14. Uznesením č. k. 2 C 71/2010-227 z 24.04.2018 okresný súd rozhodol, že žalobcom 1/ - 3/ (v tomto

konaní sú žalovanými 1/ - 3/, pozn.) priznáva voči žalovanej (v tomto konaní je žalobkyňou, pozn.) nárok
na náhradu trov konania vedeného pod sp. zn. 2 C 71/2010 a uznesením č. k. 2 C 71/2010 - 255 z
10.10.2018 okresný súd rozhodol, že žalobcom 1/ - 3/ (v tomto konaní sú žalovanými 1/ - 3/, pozn.)
priznáva túto náhradu v sume 3 433,20 Eur.

15. Listom z 21.05.2009 žalovaná 4/ (ČSOB poisťovňa a.s.) oznámila žalovanej 2/, že jej v súlade s
platnými právnymi predpismi priznáva poistné plnenie spočívajúce v ňou vynaložených nákladoch na
pohreb zosnulých jej rodičov a to v sume celkovo 3 078,02 Eur, ktoré budú žalovanej 2/ poukázané na
ňou vedené číslo účtu.16. Listom z 12.02.2018 označeným ako cit. „Oznámenie, zaslanie rozhodnutia a výzva na plnenie“
a listom zo 14.09.2018 označeným ako cit. „Posledná výzva na plnenie“, právny zástupca žalobkyne

vyzýval žalovanú 4/ (ČSOB poisťovňa a.s.) na cit. „... plnenie z PZP ...“ v zmysle výrokovej časti rozsudku
okresného súdu č. k. 2 C 71/2010-191 z 28.09.2015 a s poukazom na body 20. až 25. (viď citácia vyššie,
pozn.) rozsudku krajského súdu č. k. 6 Co 262/2016-222 z 19.12.2017.

17. V zmysle záverov rozsudku okresného súdu č. k. 2 C 71/2010-191 z 28.09.2015 a rozsudku

krajského súdu č. k. 6 Co 262/2016-222 z 19.12.2017, vyzýval žalovanú 4/ (ČSOB poisťovňa a.s.) na
plnenie aj právny zástupca žalovaných 1/ - 3/ a to listami zo 04.11.2019 a z 15.08.2018.

18. Listom z 11.08.2009 žalovaná 4/ vyzvala žalobkyňu, aby jej podľa § 12 ods. 1 písm. a) zákona o PZP,
regresne uhradila 10 294,31 Eur, t.j. to, čo žalovaná 4/ za žalobkyňu už vyplatila ako poistné plnenie
na náhradu škody, spôsobenej pri žalobkyňou zavinenej dopravnej nehode z dôvodu, že túto žalobkyňa

spôsobila riadením osobného motorového vozidla pod vplyvom alkoholu.
Listom z 25.10.2010, označeným ako urgencia, žalovaná 4/ opakovane vyzvala žalobkyňu, aby jej podľa
§ 12 ods. 1 písm. a) zákona o PZP, regresne uhradila 10 294,31 Eur + 5 717,82 Eur, t.j. to, čo žalovaná
4/ za žalobkyňu už vyplatila ako poistné plnenia na náhradu škody, spôsobenej pri žalobkyňou zavinenej
dopravnej nehode z dôvodu, že túto žalobkyňa spôsobila riadením osobného motorového vozidla pod

vplyvom alkoholu.

19. Zo súdnou exekútorkou vydaných potvrdení o stave exekučných konaní sp. zn. 281 EX 289/2018;
sp. zn. 281 EX 270/2018; sp. zn. 281 EX 272/2018 a sp. zn. 281 EX 417/2019; vyplýva, že v týchto
exekučných konaniach sa v tomto konaní žalovaní 1/ - 3/ ako oprávnení z exekúcie, domáhajú od

v tomto konaní žalobkyne, ako povinnej z exekúcie zaplatenia im finančných nárokov s tým, že ku
dňu vystavenia týchto potvrdení 30.06.2021 nebola v týchto konaniach v prospech žalovaných 1/ - 3/
vymožená žiadna finančná čiastka, pričom podľa zistenia súdnej exekútorky žalobkyňa ako povinná z
exekúcií nevlastní majetok s tým, že je zamestnaná a to do 15.07.2018 v spoločnosti SERVICE s.r.o. v
Košiciach (neaktuálne zistenie, keďže právny zástupca žalobkyne aj vo svojom písomnom vyjadrení a

aj na pojednávaní uviedol, že žalobkyňa pracuje v Českej republike, pozn. súdu).

20. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky „Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.“

21. Podľa § 137 písm. a) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) „Žalobou
možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o splnení povinnosti.“

22. Podľa § 440 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) v znení účinnom ku dňu

vzniku poistnej udalosti (ďalej len „v znení účinnom v rozhodnom čase“) „Kto zodpovedá za škodu
spôsobenú zavinením iného, má proti nemu postih.“

23.Podľa§822OZvzneníúčinnomvrozhodnomčase„Zpoisteniazodpovednostizaškodymápoistený
právo, aby v prípade poistnej udalosti poistiteľ za neho nahradil podľa poistných podmienok škodu, za

ktorú poistený zodpovedá.“

24. Podľa § 823 OZ v znení účinnom v rozhodnom čase „Náhradu platí poistiteľ poškodenému;
poškodený však právo na plnenie proti poistiteľovi nemá, ak osobitné predpisy neustanovujú inak.“

25. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
len „zákon o PZP“) v znení účinnom v rozhodnom čase „Tento zákon upravuje povinné zmluvné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len "poistenie
zodpovednosti") a zriadenie Slovenskej kancelárie poisťovateľov (ďalej len "kancelária").“

26. Podľa § 4 ods. 1 zákona o PZP v znení účinnom v rozhodnom čase „Poistenie zodpovednosti sa
vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného
v poistnej zmluve.“27. Podľa § 4 ods. 2 zákona o PZP v znení účinnom v rozhodnom čase „Poistený má z poistenia
zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na

náhradu
a) škody na zdraví a nákladov pri usmrtení,
b) škody vzniknutej poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci,
c) účelne vynaložených nákladov spojených s právnym zastúpením pri uplatňovaní nárokov podľa
písmen a), b) a d), ak poisťovateľ nesplnil povinnosti uvedené v § 11 ods. 5 písm. a) alebo písm. b)

alebo poisťovateľ neoprávnene odmietol poskytnúť poistné plnenie, alebo neoprávnene krátil poskytnuté
poistné plnenie,
d) ušlého zisku.“

28. Podľa § 4 ods. 4 zákona o PZP v znení účinnom v rozhodnom čase „Poistený má právo, aby
poisťovateľ za neho poskytol poškodenému poistné plnenie v rozsahu podľa odseku 2, ak ku škodovej

udalosti, pri ktorej táto škoda vznikla a za ktorú poistený zodpovedá, došlo v čase trvania poistenia
zodpovednosti, ak tento zákon neustanovuje inak.“

29. Podľa § 11 ods. 4 zákona o PZP v znení účinnom v rozhodnom čase „Poisťovateľ bez zbytočného
odkladu ustanoví poistenému na základe jeho písomnej žiadosti právneho zástupcu v konaní o náhradu

škody pred súdom, na ktorú sa vzťahuje poistenie zodpovednosti.“

30. Podľa § 12 ods. 1 písm. a) zákona o PZP v znení účinnom v rozhodnom čase „Poisťovateľ má proti
poistníkovi nárok na náhradu poistného plnenia alebo jeho časti, ktoré za neho vyplatil z dôvodu škody
spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, ak spôsobil škodu úmyselne alebo ak viedol motorové

vozidlo pod vplyvom návykovej látky.“

31. Podľa § 15 ods. 1 zákona o PZP v znení účinnom v rozhodnom čase „Náhradu škody uhrádza
poisťovateľ poškodenému. Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti
poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať.“

32. Podľa § 15 ods. 2 zákona o PZP v znení účinnom v rozhodnom čase „Na premlčanie nároku na
náhradu škody proti poisťovateľovi platí rovnaká úprava ako na premlčanie nároku proti osobe, ktorá
škodu spôsobila.“

33. Podľa § 100 ods. 1 OZ „Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej
(§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.“

34. Podľa § 101 OZ „Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná

a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.“

35. Podľa § 104 OZ „Pri právach na plnenie z poistenia začína plynúť premlčacia doba za rok po poistnej
udalosti.“

36. Podľa § 106 ods. 2 OZ „Právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený
dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.
Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za
desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.“

37. Podľa § 202 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) v znení
účinnom ku dňu podania odvolania proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 C 71/2010 z 28.09.2015
(ďalej len „v znení účinnom v rozhodnom čase“) „Odvolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je
prípustné.“

38. Podľa § 212 ods. 1 a 2 OSP v znení účinnom v rozhodnom čase „Odvolací súd je rozsahom a
dôvodmi odvolania viazaný.
Súd nie je viazaný rozsahom odvolania
a) vo veciach, v ktorých možno začať konanie bez návrhu,b) v prípadoch, keď od rozhodnutia o napadnutom výroku je závislý výrok, ktorý odvolaním nebol
dotknutý,
c) v prípadoch, keď ide o také spoločné práva alebo povinnosti, že rozhodnutie sa musí vzťahovať na

všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane, a kde platia úkony jedného z nich aj pre ostatných
( § 91 ods. 2), hoci odvolanie podal len niektorý z účastníkov,
d) ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi.“

39. V danom prípade sa žalobkyňa podanou žalobou domáha voči žalovanej 4/ (poisťovni), aby titulom

PZP jej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, uhradila za žalobkyňu
škodu a to konkrétne nemajetkovú ujmu, žalovaným 1/ - 3/, ktorí ju ako poškodení utrpeli, v dôsledku
žalobkyňou pod vplyvom alkoholu zavinenej dopravnej nehody, u žalovanej 4/ v rámci PZP poisteným
motorovým vozidlom a to tým, že pri tejto dopravnej nehode došlo k usmrteniu oboch rodičov žalovaných
1/ - 3/ a ktorý nárok na nemajetkovú ujmu bol žalovaným 1/ - 3/ už právoplatne priznaný (judikovaný) v
nimi (rozumej v tomto spore žalovanými 1/ - 3/) iniciovanom spore voči žalobkyni (škodca), ktoré bolo

vedené okresným súdom pod sp. zn. 2 C 71/2010 v spojení s rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 6 Co
262/2016 z 19.12.2017 (ďalej tiež aj len „pôvodné konanie“).

40. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že v tomto prípade nebolo medzi stranami sporu rozporovaným
jednako to, že osobné motorové vozilo, prevádzkou ktorého žalobkyňa dopravnú nehodu 01.04.2007

spôsobila, bolo uvedené v poistnej zmluve o PZP uzavretej so žalovanou 4/ a teda, že na žalobkyňu
sa vzťahovalo poistenie zodpovednosti z tohto PZP a jednako nebolo sporným ani to, že v rámci
PZP, povinnosť žalovanej 4/, ako poisťovne nahradiť za poisteného poškodenému škodu na zdraví,
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, zahŕňa aj povinnosť zaplatiť poškodenému nemajetkovú
ujmu.

41. Aj keď, ako už bolo uvedené, žalovaná 4/ (poisťovňa) v tomto konaní nepopierala, že povinnosť
poisťovne všeobecne nahradiť podľa cit. § 4 ods. 2 písm. a) zákona o PZP, za poisteného z PZP
poškodenému škodu na zdraví (bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia, § 444 OZ) v sebe zahŕňa
aj povinnosť nahradiť nemajetkovú ujmu, okresný súd predsa len, vzhľadom na ešte donedávna v

tejto otázke pretrvávajúce antagonistické právne názory, pre komplexnosť veci poukazuje na najnovšie
rozhodnutie Ústavného súdu SR k tejto problematike sp. zn. I. ÚS 310/2019 z 20.08.2019, podľa
rozhodných pasáží odôvodnenia ktorého cit.
«Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa domáha vyslovenia
porušenia označených práv rozsudkom najvyššieho súdu, ktorým bolo zamietnuté jej dovolanie proti

rozsudku krajského súdu, ktorým bola v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy sťažovateľke ako
žalovanej v 2. rade a žalovanému v 1. rade uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni v 1. rade sumu 5 000 €
a žalobcovi v 2. rade sumu 4 000 € ako nemajetkovú ujmu spočívajúcu v zásahu do osobnostných práv
pozostalých obetí dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. (...)
Z námietok uvedených v sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka sa zo strany ústavného súdu domáha

prehodnotenia právnych záverov najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho, ktorý pri výklade pojmu
škoda pre účely zákona o povinnom zmluvnom poistení, vychádzajúc z chápania tohto pojmu v
súlade s komunitárnym právom, konštatoval, že tento pojem zahŕňa aj nemajetkovú ujmu za zásah
do osobnostných práv predstavovaných právom na súkromný a rodinný život, spôsobený blízkej
osobe obete dopravnej nehody, pričom v danom prípade je daná pasívna legitimácia sťažovateľky ako

poisťovne vykonávajúcej PZP zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. (...)
V súvislosti so sťažovateľkou nastolenou právnou otázkou, teda (ne)možnosťou eurokonformného
výkladu nemajetkovej ujmy podľa zákona o povinnom zmluvnom poistení ústavný súd odkazuje na
odôvodnenie nálezu sp. zn. II. ÚS 695/2017 z 5. decembra 2018, v ktorom sa podrobne zaoberal
najmä otázkou, či vnútroštátna právna úprava nebráni extenzívnemu výkladu pojmu „škoda na zdraví“

uvedenému v zákone o povinnom zmluvnom poistení v súlade so znením a cieľmi tzv. troch motorových
smerníc [smernicou Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských
štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly
plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, smernicou Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983
o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu
a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005, smernica Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii
právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú´
prevádzkou motorových vozidiel (spoločne ďalej len „motorové smernice“)], v súčasnosti nahradenýchplatnou smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti
poistenia tejto zodpovednosti tak, aby sa plne dosiahol nimi sledovaný výsledok.

Vspomínanomrozhodnutíústavnýsúdpoobsiahlomodôvodneníaspoukazomnarelevantnújudikatúru
Súdnehodvora,ktorávymedzilaobsahpojmu„škodanazdraví“tak,žepokrývaajnáhradunemajetkovej
ujmy, dospel k záveru, že všeobecné súdy sú povinné zabezpečiť uplatnenie úniového práva, pričom
jedným z nástrojov systémového prepojenia úniového práva s právnym poriadkom členského štátu
je zásada eurokonformnej interpretácie, teda výklad vnútroštátnych právnych predpisov prijatých na

vykonanie príslušnej smernice tak, aby viedli k výsledku požadovanom touto smernicou. Ústavný súd
zaujal v predmetnom rozhodnutí stanovisko aj k sťažovateľkou akcentovaným súvislostiam právnej
úpravy škody na zdraví obsiahnutej v zákone o povinnom zmluvnom poistení a právnej úpravy
obsiahnutej v Občianskom zákonníku, uzatvárajúc, že Občiansky zákonník s pojmom škoda nespája
iba materiálnu škodu, a preto nič nebráni extenzívnemu výkladu tohto pojmu. Potom nemožno hodnotiť
aplikáciu úniového práva všeobecným súdom ako aplikáciu „contra legem“, pretože výklad pojmu „škoda

na zdraví“ podľa § 4 ods. 2 zákona o povinnom zmluvnom poistení nesmie byť popretím ústavného
princípu, podľa ktorého majú byť vnútroštátne právne predpisy interpretované v súlade s princípmi
európskej spolupráce a integrácie.
Ústavný súd tiež zdôrazňuje skutočnosť, že do zákona o povinnom zmluvnom poistení boli
implementované už označené smernice, čo odôvodňuje nevyhnutnosť vykladať príslušné ustanovenia

zákona o povinnom zmluvnom poistení vo svetle znenia a cieľov implementovaných smerníc tak, aby sa
týmto výkladom zaručila ich úplná účinnosť (k tomu pozri napr. rozsudok Súdneho dvora z 10. 4. 1984,
Dorit Harz proti Deutsche Tradax GmbH, 79/83, ECLI:EU:C:1984:155, bod 26). (...)
Ústavný súd tiež konštatuje, že aj z rozhodnutia Súdneho dvora vo veci Haasová, ktorého vplyv na
judikatúru všeobecných súdov Slovenskej republiky sťažovateľka analyzovala, vyplynulo, že aj napriek

rôznym jazykovým verziám čl. 1 ods. 1 druhej smernice a čl. 1 tretej smernice sa uvedené ustanovenia
smerníc snažia najmä o posilnenie ochrany obetí, takže za týchto okolností treba uplatniť extenzívny
výklad uvedených pojmov, a medzi škody, ktoré sa musia nahradiť v súlade s prvou, druhou a treťou
smernicou, treba zahrnúť aj nemajetkovú ujmu, ktorej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za
škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore (pozri body 47 až 50 rozsudku Súdneho

dvora vo veci Haasová).
Ústavný súd už v minulosti v obdobnej veci (pozri uznesenie sp. zn. III. ÚS 646/2015 zo 16. decembra
2015) zdôraznil, že Súdny dvor síce vo veci Haasová nepodal výklad vnútroštátneho práva (niet pochýb
otom,žeuvedenéniejeanivjehoprávomoci),akcentovalvšak,žeustanoveniaObčianskehozákonníka
(§ 11 a § 13) umožňujú blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravných nehodách priznať náhradu

nemajetkovej ujmy, ktorá má byť krytá z povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla (body 57 a 58 rozsudku Súdneho dvora vo veci Haasová).
Ústavný súd preto konštatuje, že prísne formalistické odlíšenie „nemateriálnej ujmy spočívajúcej
v zásahu do osobnostných práv v dôsledku smrti blízkej osoby od „škody v materiálnom slova
zmysle“ podporené prípadným systematickým zaradením ustanovení vnútroštátneho práva, ktoré

regulujú „ochranu osobnosti“ (prvá časť Občianskeho zákonníka) a „náhradu škody“ (šiesta časť
Občianskeho zákonníka), ako to prezentuje samotná sťažovateľka, nezodpovedá autonómnemu
charakteru zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, tak ako to zvýraznil aj
Súdny dvor v rozsudku vo veci Haasová, čo v konečnom dôsledku nenapĺňa ani účel, ktoré smernice
transponované do vnútroštátneho právneho poriadku sledujú.

Ústavný súd ďalej dodáva, že Súdny dvor sa v odôvodnení rozsudku vo veci Haasová vysporiadal
aj s argumentom sťažovateľky, v rámci ktorého poukázala na odlišné systematické zaradenie právnej
úpravy nemajetkovej ujmy v rámci Občianskeho zákonníka, keď považoval za rozhodujúce iba to, že
zodpovednosťpoistenéhonanáhradunemajetkovejujmypodľavnútroštátnehoprávavzniklanazáklade
dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu, na základe čoho potom dospel k záveru, že „nič

nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za
škodu, na ktoré odkazujú uvedené smernice“.
V reakcii na námietku sťažovateľky, že Súdny dvor vo veci Haasová poskytol iba výklad, ako sa majú
motorové smernice vykladať pri ich implementácii do slovenského právneho poriadku, považuje ústavný
súd za podstatné vo všeobecnej rovine tiež uviesť, že rozhodnutia Súdneho dvora v konaniach o

predbežných otázkach predstavujú záväzný interpretačný nástroj pri rozhodovaní skutkovo a právne
totožných vecí, pričom z povahy týchto rozhodnutí vyplýva, že tieto sú záväzné ako celok. V tejto
súvislosti už len pre úplnosť ústavný súd zdôrazňuje, že rozsudok Súdneho dvora predstavuje aj pre
ústavný súd záväzný výklad práva Európskej únie, ktorý má určujúci význam pri vymedzovaní obsahuzákladného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie aj v konaní o sťažnostiach
(m. m. IV. ÚS 95/2010).
Ústavný súd tiež konštatuje, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6 M Cdo 1/2016 z 31. júla 2017,

na ktorý v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal najvyšší súd a ktorý bol publikovaný v
Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2018 (R 61/2018),
je výsledkom ustálenia právneho názoru najvyššej súdnej inštancie všeobecného súdnictva na otázku
pasívnej vecnej legitimácie poisťovne v sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej prevádzkou
motorového vozidla a predstavuje judikatórny smer, ktorý síce nie je formálne záväzný, ale nie je ani bez

normatívneho významu pre ďalšie vývoj rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vrátane najvyššieho
súdu. Náznaky judikatórneho posunu a stabilizovaného posudzovania označenej problematiky v zmysle
publikovaných právnych záverov vyplývajúcich z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 M Cdo 1/2016 z
31. júla 2017 badať aj v ďalších súdnych rozhodnutiach.
Knámietkesťažovateľkyoporušeníprávnejistotyazákazuretroaktivityvdôsledkuuvedenejjudikatórnej
zmeny, ktorá nastala až po vzniku škodovej udalosti, z ktorej bola sťažovateľka zaviazaná na plnenie,

ústavný súd poznamenáva, že judikatúra je právom v materiálnom zmysle, čo so sebou prináša i
povinnosť súdov svoju judikatúru meniť spôsobom, ktorý nenaruší oprávnené očakávania adresátov
právnych noriem. Zásadou vo všetkých štátoch s kontinentálnym právnym systémom práva (rovnako
aj v systéme common law) je aplikácia novej sudcom vytvorenej normy na všetky aktuálne pred
súdmi prebiehajúce kauzy (incidentná retrospektíva). Nový právny názor sa aplikuje do minulosti

(retrospektívne). Vychádza sa z prevažujúceho prístupu, že súd právo netvorí, ale iba nachádza.
Nepripúšťa sa, aby na právne vzťahy z minulosti boli aplikované mylné právne názory. Zmena judikatúry
sa deje s presvedčením, že predchádzajúca judikatúra bola nesprávnou interpretáciou práva. Zmena
judikatúry je v tomto ohľade len opravou omylu vo výklade práva. Z tohto dôvodu nie je správny názor,
že zmena judikatúry pôsobí retroaktívne. Retroaktivita sa spája s právnou normou ako všeobecne

záväzným (normatívnym) pravidlom, kde sa uplatňuje princíp zákazu retroaktivity (spätnej pôsobnosti).
Judikatúra nie je samostatným, originálnym ani normatívnym prameňom práva, akým je právna norma;
judikatúra pôsobí vždy v súvislosti s prameňom práva, je jeho interpretáciou. Najvyššie súdy preferujú
incidentnú retrospektívu s tým, že len v celkom špecifických prípadoch ochránia právnu istotu a legitímne
očakávania adresátov právnej normy, spravidla pri aplikácii hmotnoprávnej normy (Bobek, M., Kühn, Z.

a kol. Judikatura a právní argumentace. 2. vydání. Praha : Auditorium, 2013, ISBN 978-80-87284-35-3,
s. 148 a s. 159).
Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že pokiaľ najvyšší súd (a pred ním krajský súd i okresný
súd) dospel k záveru o možnosti extenzívneho výkladu pojmu „škoda na zdraví“ podľa § 4 ods. 2 zákona
o povinnom zmluvnom poistení, čo bolo pre posúdenie otázky pasívnej vecnej legitimácie sťažovateľky

v spore rozhodujúce, ústavný súd tento záver nepovažuje za arbitrárny ani inak ústavne neudržateľný
(obdobne III. ÚS 610/2017, II. ÚS 847/2016).»

42. Uzavrúc uvedené, ostalo v konaní sporným, jednako to, (i) či sa žalobkyňa domáha žalovaného
nároku voči žalovanej 4/ správne a zákonne formulovaným žalobným petitom a pri správnom „obsadení“

sporových strán a jednako, (ii) či si tento nárok žalobkyňa uplatnila voči žalovanej 4/ (poisťovni) riadne
a včas, t.j. tak, aby aj žalovanej 4/ bolo, ako každej strane sporu, garantované základné ústavné právo
na spravodlivý súdny proces.

43.Vtomtosmeredôvodnosťpodaniažaloby(uplatneniesinárokuriadneavčas)žalobkyňaodôvodňuje

v prvom rade odvolávajúc sa na závery vyslovené v rozhodnutí krajského súdu č. k. 6 Co 262/2016-222 z
19.12.2017. Krajský súd označeným rozsudkom rozhodoval ako súd odvolací, proti rozsudku okresného
súdu č. k. 2 C 71/2010-191 z 28.09.2015, ktorým okresný súd vo výrokovej časti priznal žalovaným 1/
- 3/ (v konaní sp. zn. 2 C 71/2010 boli žalobcami) voči žalobkyni (v konaní sp. zn. 2 C 71/2010 bola
žalovanou), nárok na nemajetkovú ujmu spôsobenú im úmrtím oboch rodičov, pri žalobkyňou zavinenej

dopravenej nehode, a to žalovaným 1/ a 2/ v sume po 21 000,- Eur a žalovanému 3/ v sume 24 000,- Eur,
ďalej okresný súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol a napokon posledným výrokom rozsudku rozhodol
o trovách konania. V uvedených okolnostiach, okresný súd poznamenáva, že aj napriek tomu, že v
zmysle cit. § 202 ods. 4 OSP v znení účinnom ku dňu podania odvolania proti uvedenému rozsudku
okresného súdu, nebolo prípustným odvolanie len proti dôvodom rozhodnutia, a contrario odvolanie bolo

teda prípustným len proti výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia, pričom podľa v tomto rozhodnom
čase účinného cit. § 212 ods. 1 OSP bol odvolací súd rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný a pritom
sa v danej veci nejednalo ani o jednu z možností oslobodzujúcu odvolací súd od tejto viazanosti podľa
cit. § 212 ods. 2 OSP, krajský súd napriek tomu, že okresný súd rozsudkom č. k. 2 C 71/2010-191 z28.09.2015 výrokom nerozhodoval o vedľajšom účastníctve žalovanej 4/ (poisťovne) v tomto pôvodnom
spore a ani o jej povinnosti plniť nemajetkovú ujmu za žalobkyňu (škodcu), ktoré otázky tak, podľa
okresného súdu ani nemohli byť predmetom odvolacieho prieskumu, sa predsa len týmito otázkami

krajský súd zaoberal (cit. viď. vyššie), pričom konštatoval, že žalovanej 4/, ktorá odmietla vstúpiť do
konania okresného súdu sp. zn. 2 C 71/2010 ako vedľajší účastník, nepochybne svedčal naliehavý
právny záujem na výsledku tohto sporu a teda ak žalovaná 4/ chcela proti uplatnenému nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy uplatniť prostriedky procesnej obrany (napr. premlčanie a iné) mala do tohto
konania okresného súdu ako vedľajší účastník vstúpiť s tým, že krajský súd súčasne judikoval, že ak

osoba zodpovedná za škodu spôsobenú pri dopravnej nehode bola súdnym rozhodnutím zaviazaná k
jej náhrade voči poškodenému, tak momentom právoplatnosti tohto rozhodnutia je táto osoba „... plne
opodstatnená...“ a môže požadovať splnenie tohto svojho dlhu poisťovňou titulom PZP a to či už cestou
dobrovoľného plnenia alebo cestou súdu. Uvedené závery krajského súdu, ktorými podľa okresného
súdu boli do značenej miery neprijateľne „prejudikované“ (predurčené) závery rozhodnutia okresného
súdu v tomto súdnom konaní, bez ohľadu na právomoc okresného súdu rozhodnúť v tejto veci podľa

zákona a Ústavy SR a nie podľa judikátu v predmetovo inej veci, tak pochopila aj žalobkyňa a žalovaní
1/ - 3/, ktorí uvedené závery krajského súdu uchopili ako nemennú a danú konštantu a jasný záver, a
ako takých sa ich v tomto konaní aj argumentačne dovolávajú.

44. Vzhľadom na uvedené, však podľa okresného súdu uvedené konštatovania krajského súdu, s

ohľadom na rozsah a obsah ním posudzovaného odvolania v interakcii na výrokovú časť odvolaním
napadnutého rozhodnutia okresného súdu v pôvodnom konaní, môžu byť v tomto súdnom konaní
vzhľadom na jeho predmet, ponímané nanajvýš iba ako „odporúčania“ a nie ako konštatovania
predurčujúce (determinujúce) a zväzujúce rozhodovanie okresného súdu v tejto konkrétnej veci, tak
ako to dôvodia aj žalobkyňa a aj žalovaní 1/ - 3/. Abstrahujúc (odmysliac si) tak závery o tom, čo mala

či nemala žalovaná 4/ učiniť v skoršom konaní (sp. zn. 2 C 71/2010) o náhradu nemajetkovej ujmy,
iniciovanom dopravnou nehodou poškodenými žalovanými 1/ - 3/ voči žalobkyni, ktorá pri tejto dopravnej
nehode škodu spôsobila, si z týchto záverov krajského súdu možno osvojiť iba ak „odporúčanie“ pre, za
škodu zodpovednú žalobkyňu, o „možnosti“ domáhať sa žalobou voči žalovanej 4/ (poisťovni), titulom
PZP, nároku na zaplatenie (preplatenie) škody a teda aj nemajetkovej ujmy spôsobenej poškodeným

(žalovaným 1/ - 3/), za ktorú škodu (ujmu) je žalobkyňa v zmysle právoplatného rozsudku vo veci sp.
zn. 2 C 71/2010 nepochybne zodpovedná. Uvedené „odporúčanie“ krajského súdu však automaticky
neznamená, že žalobkyňa by mala byť bez ďalšieho, v tomto konaní aj úspešnou, tak ako to poňala
žalobkyňa a aj žalovaní 1/ - 3/. Žalobkyňa uvedené „odporúčanie“ krajského súdu napokon aj využila a
podala žalobu, iniciujúc toto konanie a na okresnom súde je, aby vzhľadom na okolnosti veci nezávisle

posúdil, jednako či tento žalobkyňou uplatnený nárok je alebo nie je dôvodným a jednako či bol tento
nárok, hoc aj by bol dôvodným, uplatnený voči žalovanej 4/ (poisťovni) riadne a včas.

45. Pokiaľ ide o dôvodnosť žalobou žalobkyne uplatneného nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy
právoplatne už v prospech žalovaných 1/ - 3/ voči žalobkyni judikovaného súdnym rozhodnutím zo

skoršieho konania sp. zn. 2 C 71/2010, v tomto smere ani okresný súd konajúci v danej veci nemá
žiadne pochybnosti o tom, že tento nárok je dôvodným a to tak z hľadiska jeho právneho základu, ako
aj z hľadiska jeho charakteru. Pokiaľ ide totižto o jeho právny základ, tak okresný súd už aj úvodom
podotkol, že v tomto konaní nebolo sporným, že žalobkyňa v čase vzniku poistnej udalosti (dopravnej
nehody 01.04.2007) nepochybne mala u žalovanej 4/ poistenú svoju zodpovednosť za škodu spôsobenú

prevádzkou motorového vozidla označeného v poistnej zmluve, ktorého prevádzkou dopravnú nehodu
žalobkyňa napokon aj spôsobila a teda titulom tohto PZP sa žalobkyňa na právnom základe vyjadrenom
v cit. § 4 ods. 4 zákona o PZP, má právo voči žalovanej 4/ (poisťovni) domáhať, aby žalovaná 4/ za
žalobkyňu zaplatenia poškodeným škodu, za ktorú je žalobkyňa zodpovedná. Tento žalobkyňou žalobou
uplatnený nárok je dôvodným aj pokiaľ ide o jeho charakter, pretože, ako už aj bolo v tomto rozhodnutí

konštatované titulom PZP, je poisťovňa podľa cit. § 4 ods. 2 písm. a) zákona o PZP povinná za škodcu
zaplatiť poškodenému aj škodu na zdraví, ktorou sa v materiálnom slova zmysle rozumie aj škoda (ujma)
nemajetková, tak ako je tomu aj v tomto prípade.

46. Čo do uvedených parametrov, teda okresný súd považuje žalobou žalobkyne uplatnený nárok voči

žalovanej 4/ (poisťovni) za dôvodný, avšak je nutné zaoberať sa ešte otázkou, či tento nárok, hoc aj je
dôvodný, či teda tento nárok bol voči žalovanej 4/ uplatnený riadne a včas, pretože ako to vyplýva aj
zo znenia návestia cit. § 4 ods. 2 zákona o PZP a aj z § 15 ods. 1 zákona o PZP , poistený (v danom
prípade žalobkyňa) má právo, aby v rámci PZP poisťovateľ (čo je poisťovňa, v danom prípade žalovaná4/) nahradil za neho poškodenému cit. „... uplatnené preukázané nároky ...“. Inými slovami, ak dôjde
k poistnej udalosti a škodca by mal voči poisťovni titulom PZP nárok na nahradenie škody za ktorú
zodpovedá, tak poisťovňa je k takémuto plneniu povinná nie automaticky, ale je povinná takéto plnenie

za škodcu poškodenému nahradiť iba ak, bol tento nárok u poisťovne či už samotným škodcom (§ 4
ods. 4 zákona o PZP) alebo priamo poškodeným (§ 15 ods. 1 zákona o PZP), riadne a včas uplatnený
a súčasne (kumulatívne) aj preukázaný. A z uvedeného dôvodu, ak si dopravnou nehodou poškodení
žalovaní 1/ - 3/, titulom PZP žalobkyne, priamo u žalovanej 4/ (poisťovňa) uplatnili nárok na náhradu
(preplatenie) im, nimi vynaložených nákladov za pohreb pri dopravnej nehode zomrelých ich rodičov a

tento nárok bol nie len uplatnený, ale bol aj preukázaný napr. faktúrami a pod., tak žalovaná 4/ titulom
svojej zákonnej povinnosti im toto plnenie aj poskytla, čo bolo napokon v konaní taktiež preukázané
listinnými dôkazmi, pretože, opakujem ako už bolo uvedené tento nárok z PZP bol u žalovanej 4/ nie len
uplatnený, ale bol aj preukázaný faktúrami, t.j. tento nárok bol riadne uplatnený a žalovaná 4/ musela
plniť, čo aj plnila.

47. Nemajetková ujma o náhradu ktorej sa podanou žalobou žalobkyňa v tomto konaní domáha, však
už zo svojej podstaty nie je ľahko merateľnou či preukaznou napr. faktúrami či bločkami a pod., tak ako
je tomu pri škode majetkovej, pretože nemajetková ujma sa „odohráva“, resp. odzrkadľuje na pozadí
ujmy majetkovej a to na psychike a v duševnej rovine poškodeného a častokrát je táto ujma vyššou
ako ujma majetková, pričom jej sumu môže a je oprávnený ustáliť svojim právoplatným rozhodnutím

súd, samozrejme za predpokladu, aj keď je to výnimočné, ak by jej výška nebola medzi poškodeným
a poisťovňou spornou, tak by mohla byť suma nemajetkovej ujmy teoreticky ustálená aj ich dohodou.
Inými slovami, aj v tomto prípade, aby si či už žalobkyňa, ako za nemajetkovú ujmu osoba zodpovedná
alebo priamo poškodení žalovaní 1/ - 3/, mohli túto nemajetkovú ujmu uplatniť k náhrade u žalovanej
4/ (poisťovne), musela byť najsamprv suma, resp. výška tejto nemajetkovej ujmy nie len uplatnená, ale

aj ustálená, t.j. preukázaná rozhodnutím súdu, keďže v tomto konaní nebolo preukázaným, žeby sa jej
náhrady označené subjekty domáhali u žalovanej 4/ ešte predtým, ako sa jej priznania a teda ustálenia
začali domáhať poškodení žalovaní 1/ - 3/ podanou žalobou v konaní vedenom okresným súdom pod
sp. zn. 2 C 71/2010, t.j. v pôvodnom konaní. Inými slovami, pred podaním žaloby v súdnom konaní
sp. zn. 2 C 71/2010 nebol ani žalobkyni a ani poškodeným žalovaným 1/ - 3/ známy postoj žalovanej

4/ k sume tejto nemajetkovej ujmy, pretože si ju k náhrade u žalovanej 4/ riadne neuplatnili a tento
postoj žalovanej 4/ nebol a nie je známym ani po rozhodnutí súdu vo veci sp. zn. 2 C 71/2010, pretože
žalovaná 4/ nebola stranou sporu v tomto označenom súdnom konaní, v ktorom tak ani nemohla voči
sume tohto uplatneného nároku uplatňovať prostriedky svojej procesnej obrany. Ešte inými slovami,
v tomto súdnom konaní sa voči žalovanej 4/ uplatňuje nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy, avšak

žalovaná 4/, aj napriek tomu, že v zmysle PZP by ju mala v končenom dôsledku za žalobkyňu (pôvodcu
škody) poškodeným zaplatiť, nebola zainteresovaná v pôvodnom súdnom spore, aby mohla participovať
na ustálení sumy tejto nemajetkovej ujmy uplatnením svojich prostriedkov procesnej obrany, čím podľa
okresného súdu došlo na strane žalovanej 4/ k opomenutiu jej práva na spravodlivé súdne konanie,
zhmotneného v jej práve vyjadriť sa k sume nároku o zaplatenie (plnenie) ktorého je už v tomto konaní

žalovanou, t.j. tento nárok nebol voči žalovanej 4/ riadne uplatnený a preukázaný. V tomto súdnom
konaní sa totižto od žalovanej 4/ žiada už iba zaplatenie finančného nároku, ktorého suma už bola
právoplatne ustálená iným súdnym rozhodnutím, závery ktorého však okresný súd už v tomto konaní
nie je oprávnený revidovať či pozmeňovať a žalovanú 4/ by mal už len zaviazať k úhrade finančného
nároku, na ustálení sumy ktorého, resp. včasnosti uplatnenia ktorého, však opakujem žalovaná 4/

neparticipovala. Žalovaná 4/ nielenže nemala možnosť sama bezprostredne uplatniť svoje práva v
spravodlivompôvodnomsúdnomkonaníoustaľovanísumynemajetkovejujmy,aletútomožnosťnemala
ani sprostredkovane skrz napr. ňou škodcovi ako poistenému (v tomto konaní žalobkyni, ktorá bola v
pôvodnom konaní žalovanou) ustanoveného právneho zástupcu, skrz ktorého by žalovaná 4/ súdu v
pôvodnom konaní „tlmočila“ svoje stanovisko k dôvodnosti a výške sumy nemajetkovej ujmy, resp. skrz

ktorého by mohla žalovaná 4/ v pôvodnom konaní uplatňovať svoje procesné práva, keďže v rozhodnom
čase vzniku poistnej udalosti účinné znenie cit. § 11 ods. 4 zákona o PZP dokonca nie že poisťovni
dávalo možnosť, ale ukladalo jej dokonca zákonnú povinnosť (imperatív) ustanoviť poistenému na jeho
písomnú žiadosť právneho zástupcu v súdnom konaní o náhradu škody z PZP, ktorý imperatív je aj
plne pochopiteľným vzhľadom na povinnosť poisťovne titulom PZP plniť škodu za poisteného, preto už

zákonodarca majúc toto na zreteli, umožnil citovaným zákonným ustanovením poisťovni, aby sa aspoň
skrzňoupoistenémuustanovenéhoprávnehozástupcu,vprípadochaknebudevsporeonáhraduškody
z PZP poisťovňa priamo žalovanou (čo poisťovňa nemôže ovplyvniť, pretože pánom sporu je žalobca
a nie poisťovňa, ktorá je v týchto súdnych sporoch žalovanou), aby sa teda mohla „spolupodieľať“ naustálení dôvodnosti a výšky škody, t.j. aby mohla uplatňovať svoje procesné práva [napokon aj v tomto
konaní uplatnený nárok aj na náhradu trov pôvodného konania voči žalovanej 4/ mohol byť iný, keby
v pôvodnom konaní mala žalovaná (v tomto konaní žalobkyňa) žalovanou 4/ ustanoveného právneho

zástupcu, pozn. súdu]. V danom prípade však v pôvodnom súdnom konaní poistená žalovaná, ktorá
je v tomto konaní žalobkyňou, toto právo nevyužila a žalovanú 4/ o ustanovenie jej právneho zástupcu
písomne nepožiadala. Vzhľadom na uvedené tak žalovaná 4/ nemohla v pôvodnom konaní uplatniť
svoje procesné práva pri kreovaní nároku, ktorý sa od nej teraz žiada uhradiť. Na uvedených záveroch,
že žalovanej 4/ nebol v pôvodnom konaní zaistený spravodlivý súdny proces, podľa okresného súdu,

nič nemení ani skutočnosť, že žalovaná 4/ nevstúpila, resp. odmietla vstúpiť ako vedľajší účastník na
strane žalovanej (pôvodcu škody) do súdneho konania sp. zn. 2 C 71/2010 (pôvodné konanie), v ktorom
sa ustaľovala suma tejto nemajetkovej ujmy, a to bez ohľadu na dôvody ktoré ju v tom čase k tomuto
rozhodnutiu viedli, pretože jednako nikoho (okrem ak nie je žalovaným), nie je možné nútiť do sporu
vstúpiť a jednako je pochopiteľným, že žalovaná 4/ nemusela mať ani naliehavý právny záujem na
výsledku tohto sporu, aby chránila záujmy v pôvodnom konaní žalovanej (pôvodcu škody), pretože

žalovaná (pôvodca škody) bola v súdnom konaní sp. zn. 2 C 71/2010 „jediným“ subjektom voči ktorému
bol tento nárok riadne uplatnený a teda v konečnom dôsledku mohlo byť žalovanej 4/ „jedno“ k náhrade
akej sumy bude žalovaná, ako pôvodca škody zaviazaná, pretože, ako už bolo uvedené voči žalovanej
4/ v súdnom konaní sp. zn. 2 C 71/2010 tento nárok legitímne uplatnený nebol a aj keby bola žalovaná
4/ iba vedľajším účastníkom, tak rozsudok vo veci by ju ako vedľajšieho účastníka aj tak nezaväzoval,

no a napokon, keďže v pôvodnom konaní žalovaná ako škodca škodu spôsobila pod vplyvom alkoholu,
tak žalovaná 4/ by v zmysle cit. § 12 ods. 1 písm. a) zákona o PZP, mala aj tak voči nej právo regresnej
náhrady (ktoré žalovaná 4/ uplatnila aj v tomto konaní), takže aj z tohto uhla pohľadu je tak pochopiteľný
dôvod žalovanej 4/ do pôvodného konania ako vedľajší účastník konania nevstupovať. Uvedené by sa
však zmenilo, ak by poškodení 1/ - 3/ ako žalobcovia a páni sporu, popri pôvodcovi škody (v tomto

konaní žalobkyňa), v súdnom spore sp. zn. 2 C 71/2010 o náhradu tejto nemajetkovej ujmy zažalovali
okrem škodcu aj žalovanú 4/ (poisťovňu), ktorá by sa tak bez ohľadu na svoj nesúhlas, ktorý by bol v
tomto prípade irelevantným, stala a musela stať stranou sporu, čo sa však v danom prípade nestalo,
aj napriek tomu, že žalovaní 1/ - 3, ktorí v pôvodnom konaní mali dispozičné právo so žalobou, boli
kvalifikovane právne zastúpení.

48. Vzhľadom na uvedené, mal tak okresný súd za to, že na to, aby žalovaná 4/ (poisťovňa) mohla
byť titulom PZP legitímne zaviazaná k úhrade nemajetkovej ujmy poškodeným namiesto pôvodcu tejto
ujmy, mal byť tento nárok voči poisťovni (žalovaná 4/), ako voči „žalovanej“ riadne uplatnený už v
súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 71/2010, v rámci ktorého bol posudzovaný tento nárok z

hľadiska včasnosti, ako aj sumy tejto uplatnenej náhrady tak, aby sa žalovaná 4/ mala možnosť v rámci
procesnej obrany „žalovaného“, t.j. k tejto náhrade povinného subjektu, k týmto okolnostiam riadne
vyjadriť, čo sa však v danom prípade nestalo a to aj napriek tomu, že jednako poškodení žalovaní 1/ - 3/
(v konaní sp. zn. 2 C 71/2010 boli žalobcami), ktorí žalobou iniciovali konanie sp. zn. 2 C 71/2010 boli
od počiatku kvalifikovane právne zastúpení a jednako aj napriek tomu, že už aj v čase prebiehajúceho

súdneho sporu sp. zn. 2 C 71/2010 bola známa judikatúra o tom, že pasívna vecná legitimácia v spore
o náhradu škody z PZP svedčí titulom tzv. nepravej solidarity popri škodcovi aj poisťovni (v danom
prípade žalovaná 4/) s tým, že v rozsahu poskytnutia plnenia nemajetkovej ujmy poškodenému jedným
z nich by zanikol záväzok druhého povinného subjektu (k pasívnej vecnej legitimácii poisťovne, viď aj
vyššieuvedenérozhodnutieÚstavnéhosúduSR,pozn.).Vtomtosmerepodľaokresnéhosúduneobstojí

ani argumentácia, že v čase sporu sp. zn. 2 C 71/2010, nebola ešte ustálenou judikatúra súdov v
oblasti povinnosti poisťovne titulom PZP nahradiť namiesto škodcu poškodenému aj nemajetkovú ujmu,
pretože jednako, ako to uviedol aj Ústavný súd SR (viď vyššie) aj neskôr formulovaný právny názor
sa aplikuje do minulosti retrospektívne a nie retroaktívne, z dôvodu že súd právo netvorí, ale ho iba
nachádza, preto je neprípustným, aby ani na právne vzťahy z minulosti boli aplikované mylné právne

názory, takže ak by bola v spore sp. zn. 2 C 71/2010 ako žalovaná označená aj poisťovňa (žalovaná 4/),
súd by sa už v tomto pôvodnom spore musel vysporiadať s jej pasívnou vecnou legitimáciou, ktorého
záver by bol preskúmateľným vyššou súdnou inštanciou s prípadným uplatnením nároku na náhradu
škody nesprávnym úradným rozhodnutím skrz prizmu neskorších retrospektívne aplikovaných nových
právnych názorov a jednako už v roku 2013 bol známy rozsudok SD EÚ sp. zn. C 22/12 z 24.10.2013

vo veci Haasová, ktorým žalobkyňa, ako aj žalovaní 1/ - 3/ argumentujú aj v tomto konaní, pričom vo veci
sp. zn. 2 C 71/2010 bolo rozhodnuté okresným súdom až 28.09.2015 a krajským súdom 19.12.2017,
takže žalobcovia mohli kedykoľvek počas súdneho konania sp. zn. 2 C 71/2010 navrhnúť rozšírenie
žaloby na náhradu nemajetkovej ujmy aj voči poisťovni (žalovaná 4/), čo sa však nestalo.49. Namiesto toho, sa žalobkyňa, ako pôvodca škody domáha podanou žalobou voči žalovanej 4/
(poisťovni), ktorú žalobu žalobkyňa zadefinovala ako „žalobu v prospech tretieho“ a to v prospech

poškodených žalovaných 1/ - 3/, zaplatenia už v inom súdnom konaní právoplatne ustáleného nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy a to tak, aby žalovaná 4/ túto ujmu, k zaplateniu ktorej bola žalobkyňa
právoplatne zaviazaná rozsudkom sp. zn. 2 C 71/2010 z 28.09.2015, zaplatila poškodeným žalovaným
1/ - 3/ namiesto žalobkyne, čím by žalovaná 4/ zbavila žalobkyňu tohto záväzku voči poškodeným
žalovaným 1/ - 3/. Keďže tzv. „žaloba v prospech tretieho“ je procesnou novotou a v tomto smere ešte

nie je rozvinutá ani judikatúra súdov, keďže tento typ žaloby nie je upravený a legislatívne regulovaný ani
civilným procesným kódexom, okresný súd vychádzajúc z prvých rozhodnutí (lastovičiek) naznačujúcich
možnosť využitia tohto inštitútu, ako legitímneho nástroja na ochranu práv žalobcu a tretej osoby
(subjektu) vyvodil (abstrahoval), že tento typ žaloby by aplikáciou analógie legis prichádzal do úvahy
jednako v prípadoch (i) kde by poškodený v pozícii žalobcu, nemal k dispozícii iný právom regulovaný
nástroj ochrany jednako voči nečinnosti (pasivite) poškodenej tretej osoby a jednako voči nečinnosti

k plneniu povinnej poisťovne - žalovanej (Najvyšší súd SR sp. zn. 8 Cdo 100/2017 z 29.11.2018 -
poškodený, ktorému bolo odcudzené ešte ním nesplatené vozidlo sa žalobou proti poisťovni domáhal
namiesto seba zaplatenia plnenia v prospech poškodenej leasingovej spoločnosti, ktorá bola vlastníkom
odcudzeného vozidla a ktorá bola nečinnou domáhať sa sama tohto nároku voči poisťovni), a tiež v
prípadoch (ii) kde by jeden súdny spor mohol v sebe kumulovať viac súdnych sporov týkajúcich sa

tej istej veci, t.j. v prípadoch kde by takáto žaloba napomohla kumulácii viacerých súdnych sporov do
jednéhosúdnehosporu,čímbysaeliminovalodrobenie,resp.násobenieviacerýchsúdnychsporov(viď.
žalobkyňou predložený odborný článok z Bulletinu slovenskej advokácie č. 1 - 2/2020). Inými slovami,
okresný súd má za to, že aj napriek tomu, že inštitút tzv. „žaloby v prospech tretieho“ je síce novým,
avšak životom vyžiadaným inštitútom, teda aj napriek tomu, že tento inštitút nie je právne regulovaný,

tak v podmienkach aktuálnych spoločenských vzťahov s využitím analógie iuris, je tento inštitút podľa
okresného súdu prípustným a vzhľadom na ad hoc okolnosti tej ktorej veci je aj aplikovateľným. Tak ako
bolo uvedené doterajšia skromná súdna rozhodovacia prax vymedzila zatiaľ uvedená dva predpoklady
jej uplatnenia a to je (i) neexistencia žiadneho iného právneho prostriedku zjednania nápravy a (ii)
kumulácia viacerých súdnych sporov do jedného.

50. V danom prípade sa však podľa okresného súdu nejedná ani o jeden z uvedených prípadov, pretože
v danom prípade je žalobkyňou zo žiadneho uhla pohľadu nie osoba poškodená, ale je ňou pôvodca
škody, ktorá sa mohla potom, ako by uhradila poškodeným nemajetkovú ujmu samostatnou žalobou
domáhať voči žalovanej 4/ (poisťovni) na zaplatenie tohto nároku (čo samozrejme žalobkyňa neučinila,

súcsipravdepodobnevedomáregresnéhonárokupoisťovnevočinej,keďžedopravnúnehoduspôsobila
pod vplyvom alkoholu) a aj poškodení žalovaní 1/ - 3/ mohli o náhradu tejto ujmy žalovanú 4/ (poisťovňu)
žalovaťužvpôvodnomkonanísp.zn.2C71/2010,čovšakneučiniliavtomtopôvodnomsúdnomkonaní
žalovaná (v tomto konaní je žalobkyňou) ani v súlade so zákonom nepožiadala poisťovňu (žalovanú
4/) o ustanovenie jej právneho zástupcu. Inými slovami, žaloba v prospech tretieho by mala slúžiť na

„zaplátanie“ medzery v zákone pri neexistencii iného účinného prostriedku ochrany a nie na „zaplátanie“
zanedbaných povinností resp. možností sporových strán v iných súdnych konaniach a taktiež v jej
dôsledku by sa súdne spory mali koncentrovať a nie drobiť, tak ako je tomu v tomto prípade, keďže
jednakožalobkyňasapodanoužalobuaajžalovaní1/-3/vprospechktorýchbolatátožalobapodaná,sa
ňou snažia obísť existujúce a im zákonom priznané prostriedky obrany, ktorými sa mali a mohli legitímne

domáhať od žalovanej 4/ svojho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a tým sa snažia „zaplátať“ svoje
procesné pochybenia z pôvodného súdneho sporu a jednako v tomto súdnom spore uplatnený nárok
mohol a mal byť komplexne vyriešený už v súdnom spore sp. zn. 2 C 71/2010 (koncentrácia sporov).

51. Poukazujúc na uvedené, okresný súd z dôvodu, že žalobou uplatnený nárok na náhradu

nemajetkovej ujmy nebol voči žalovanej 4/ uplatnený riadne, t.j. tak aby sa k jeho podstate mala možnosť
vyjadriť v spravodlivom procese, ktorý nedostatok nie je podľa okresného súdu možné dodatočne
konvalidovať ani inštitútom tzv. „žaloby v prospech tretieho“, žalobu žalobkyne, ktorou sa v podstate
domáhala voči žalovanej 4/ iba akéhosi výkonu („exekúcie“) právoplatného rozsudku sp. zn. 2 C 71/2010
z 28.09.2015, zamietol s tým, že poškodení žalovaní 1/ - 3/ majú voči žalobkyni (pôvodca škody)

exekučný titul v právoplatnom a vykonateľnom rozsudku sp. zn. 2 C 71/2010 z 28.09.2015, takže v
už nimi začatých exekučných konaniach sa majú možnosť domôcť zaplatenia im právoplatne priznanej
nemajetkovejujmy,keďžežalobkyňajevproduktívnomveku,jezamestnaná(pracujevČeskejrepublike,
aj keď súdna exekútorka to doposiaľ podľa zoznamu ňou vykonaných procesných úkonov k 30.06.2021v exekučných konaniach nezistila) a svoju podlžnosť voči žalovaným 1/ - 3/ tak môže splácať buď zo
svojho príjmu, prípadne jednorazovo z úveru pod..

52. Napokon pokiaľ ide o námietku premlčania v danom prípade je nutné rozlišovať, či sa jedná o nárok
na zaplatenie škody (aj nemajetkovej ujmy) alebo o nárok na poskytnutie plnenia z poistenia a to z
dôvodu jednako rôznej dĺžky premlčacích lehôt pri týchto dvoch nárokoch, ako aj z dôvodu rôznych
počiatkov ich plynutia. Kým pri nároku na náhradu škody sa tento nárok podľa cit. § 106 ods. 1 a 2
OZ premlčuje v objektívnej (3 alebo 10 rokov pri úmyselne spôsobenej škode) a subjektívnej (2 roky)

premlčacej lehote, ktoré v prípade subjektívnej lehoty plynú odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode
a o tom, kto za ňu zodpovedá a v prípade objektívnej lehoty, ktorá plynie odo dňa, keď došlo k udalosti, z
ktorejškodavznikla;toneplatí,akideoškodunazdraví,priktorejsauplatňujeibasubjektívnapremlčacia
lehota. Tak pri nároku na plnenie z poistenia sa uplatňuje všeobecná trojročná premlčacia lehota, ktorá
podľa cit. § 104 OZ začína plynúť za rok po poistnej udalosti.
V danom prípade, ako už bolo uvedené si žalobkyňa podanou žalobou uplatnila voči žalovanej 4/

(poisťovňa) nárok na plnenie z poistenia titulom nemajetkovej ujmy, t.j. na plnenie z PZP a teda, keďže
k poistnej udalosti došlo 01.04.2007, tak od 01.04.2008, čo je rok po poistnej udalosti, by tak trojročná
premlčacia lehota na uplatnenie si tohto nároku uplynula 01.04.2011, takže z tohto pohľadu, by tak nárok
z poistenia uplatnený v tomto konaní žalobou podanou 10.02.2020 bol premlčaný, avšak premlčaný
by nebol, keby si tento nárok z PZP žalobkyne (pôvodca škody), žalovaní 1/ - 3/, tak ako už bolo

uvedené uplatnili aj voči žalovanej 4/ (poisťovni) už v pôvodnom konaní, ktoré bolo začaté žalobou
podanou 30.03.2010. Aj z uvedeného dôvodu sa tak javí do kontextu veci nezapadajúcou pripomienka
žalobkyne a žalovaných 1/ - 3/, podľa ktorej ak žalovaná 4/ chcela namietať premlčanie nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy, mala tak učiniť v pôvodnom konaní ako vedľajší účastník, pretože tak ako
to bola uviedla aj právna zástupkyňa žalovaného 4/ na pojednávaní, žalovaná 4/ nechcela v pôvodnom

konaní namietať premlčanie žalovanými 1/ - 3/ uplatneného nároku, pretože ten v tom čase pôvodného
konania ani premlčaný nebol, takže ani toto nebol pre žalovanú 4/ dôvod motivujúci ju k vstupu do
pôvodného konania, ako vedľajšieho účastníka, žalovaná 4/ však v tomto konaní namietala premlčanie
nároku z poistenia, uplatneného žalobkyňou v tomto konaní. Napokon aj vďaka tomu, že žalovaní 1/ - 3/
v pôvodnom konaní neuplatnili riadne svoje priame nároky z PZP žalobkyne, ako pôvodcu škody aj voči

žalovanej 4/, čo bolo dôvodom na zamietnutie žaloby, nastala patová situácia aj v otázke premlčania,
pretože, ako už bolo uvedené nemajetková ujma je nemerateľná a je potrebné ju preukázať, resp. ustáliť,
k čomu došlo až právoplatnosťou rozsudku okresného súdu č. k. 2 C 71/2010-191 z 28.09.2015, ktorý
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 6 Co 262/2016-222 z 19.12.2017 nadobudli
právoplatnosť 10.02.2018, teda na prvý pohľad by sa zdalo, že až od tohto dátumu by mala byť žalovaná

4/ povinnou plniť z PZP, ktorého nároku sa žalobkyňa v tomto konaní domáha a teda až od tohto dátumu
10.02.2018 by mala byť počítaná trojročná premlčacia lehota na uplatnenie si práv z poistenia, avšak
zákon explicitne v cit. §104 OZ uvádza, že pri právach na plnenie z poistenia začína plynúť premlčacia
doba už „za rok po poistnej udalosti“ a nie až od preukázania škody, takže nárok na jej uplatnenie by
mal byť uplatnený včas aj keď by jej suma bola ustálená súdnym rozhodnutím až neskôr, t.j. dôležitý

a podstatný je okamih jej uplatnenia a nie konečného jej preukázania. Aj uvedená patová situácia
zacyklenia sa nároku voči žalovanej 4/ na plnenie z PZP, ktorá nastala v dôsledku nie riadneho nie
včasného uplatnenia si tohto si nároku tak žalobkyňou ako aj žalovanými 1/ - 3/ voči žalovanej 4/, svedčí
o snahe podaním tejto v ad hoc okolnostiach tejto veci „netradičnej“ žaloby obchádzať označenými
subjektami uvedené svoje skoršie procesné pochybenia, ktoré však nenastali v dôsledku medzery v

zákone, ale v dôsledku konania samotnej žalobkyne a žalovaných 1/ - 3/.
Napokon ku krajským súdom v pôvodnom konaní konštatovanej „nekorektnosti“ námietky premlčania
možno poukázať na judikatúru Najvyššieho súdu SR napr. vo veciach sp. zn. 5 Cdo 265/2009 zo
17.02.2011; sp. zn. 7 Cdo 226/2016 z 13.12.2017; sp. zn. 7 Cdo 507/2014 z 28.04.2018 a sp.
zn. 1 Cdo 85/2017 z 18.10.2018. Podľa Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 41/2012 cit. „.... ak

žalobcanevhodnouvoľbouprostriedkuochranysvojichprávzobjektívnehohľadiskavlastnýmzavinením
vytvoril podmienky pre neskoršie úspešné vznesenie námietky premlčania práva žalovaným, uplatnenie
námietky premlčania nie je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 OZ“
53. Podľa § 255 ods. 1 CSP „Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne

vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.“

54. Podľa § 257 CSP „Výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.“55.Podľa§262ods.1CSP„Onárokunanáhradutrovkonaniarozhodneajbeznávrhusúdvrozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.“

56. Podľa § 262 ods. 2 CSP „O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.“

57. Týmto rozhodnutím sa konanie končí, preto okresný súd rozhodol aj o nároku na náhradu trov
konania a to podľa cit. § 257 CSP, takže aj keď mala žalovaná 4/ v konaní plný úspech, okresný súd
jej voči v konaní neúspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že vzhliadol
danosť dôvodov hodných osobitného zreteľa na strane žalobkyne jednako v tom, že vzhľadom na nie
zanedbateľnú sumu žalovaného nároku, od ktorej by bol tento nárok na náhradu trov odvíjaný, by
priznanie nároku na ich náhradu voči žalobkyni, už aj tak pre jej nepriaznivú finančnú situáciu mohol mať

likvidačné účinky (okresný súd mal za to, že žalobkyňa by si teraz mala radšej plniť svoje záväzky voči
žalovaným 1/ - 3/ a nie vynakladať svoje finančné prostriedky na trovy) a jednako aj v tom, že v danom
prípade si žalobkyňa svoj nárok uplatňovala prostredníctvom nového, resp. ešte doposiaľ vo svojej
podstate nejudikovaného prostriedku ochrany, z ktorého dôvodu je tu vyššia miera neistoty výsledku
sporu.

58. Okresný sú poznamenáva, že vzhľadom na uvedené konštatovanie 100 % úspechu žalovanej 4/
v spore, ktorému na druhej strane zodpovedá 100% neúspech žalobkyne, by pri aplikácii cit. § 255
CSP v spojení s cit. § 257 CSP mal výrok o trovách konania snáď znieť „Žalovanej 4/ nepriznáva voči
žalobkyni nárok na náhradu trov konania“, avšak keďže na strane žalovanej boli aj žalovaní 1/ - 3/,

ktorí síce na prvý pohľad boli v konaní na strane úspešnej žalovanej procesnej strany, keďže strana
žaloby bola neúspešnou, avšak keďže rozhodnutie vo veci bolo aj napriek uvedenému procesnému
postaveniužalovaných1/-3/,neúspešnýmajvočinim,okresnýsúdvzhliadnucidentickéokolnostihodné
osobitného zreteľa ako u žalobkyne aj na strane žalovaných 1/ - 3/, rozhodol tak, ako to bolo vyhlásené
vo výroku II. tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku môže podať odvolanie strana, v ktorej neprospech bol rozsudok vydaný (§ 359
C.s.p.). Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na Okresnom súde Bardejov.
Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v uvedenej lehote podané na príslušnom odvolacom súde
(§ 362 ods. 1, 2 C.s.p.).

V odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 C.s.p.) je treba uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 C.s.p.).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 365 ods. 1 C.s.p.).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 C.s.p.).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (§ 364 C.s.p.). Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do

uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 C.s.p.). Odvolanie len proti odôvodneniu rozsudku
nie je prípustné (§ 358 C.s.p.).

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie
(§ 366 C.s.p.).

Ak podá ten, kto je na to oprávnený, včas odvolanie, nenadobúda rozhodnutie právoplatnosť, dokiaľ o
odvolaní právoplatne nerozhodne odvolací súd. Ak sa rozhodlo o niekoľkých právach so samostatným
skutkovým základom alebo ak sa rozhodnutie týka niekoľkých subjektov a ide o samostatné
spoločenstvo podľa § 76 a

odvolanie sa výslovne vzťahuje len na niektoré práva alebo na niektoré subjekty, nie je právoplatnosť
výroku, ktorý nie je napadnutý, odvolaním dotknutá. To neplatí, ak od rozhodnutia o napadnutom výroku
závisívýrok,ktorýodvolanímnebolvýslovnedotknutý,aleboakurčitýspôsobusporiadaniavzťahumedzi
stranami vyplýva z osobitného predpisu. Právoplatnosť ostatných výrokov nie je dotknutá ani vtedy, ak
odvolanie smeruje len proti výroku o trovách konania, o príslušenstve pohľadávky, o jej splatnosti alebo

o predbežnej vykonateľnosti (§ 367 C.s.p.).

Dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať späť. Ak odvolateľ vzal odvolanie späť, nemôže
ho podať znova. Ak odvolateľ vezme odvolanie späť, právoplatnosť napadnutého rozhodnutia nastane,
ako keby k podaniu odvolania nedošlo. Lehoty, ktoré majú plynúť od právoplatnosti napadnutého

rozhodnutia, plynú v takom prípade od právoplatnosti uznesenia o zastavení odvolacieho konania. Ak
sa odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté, vzalo späť, odvolací súd odvolacie konanie zastaví. Ak sa
odvolanie vzalo späť sčasti, použijú sa ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane (§ 369 C.s.p.).

Ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako rozhodnutie nadobudlo

právoplatnosť,odvolacísúdrozhodneopripusteníspäťvzatia.Súdspäťvzatiežalobynepripustí,akstým
protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie
súdu prvej inštancie a konanie zastaví. Ak je žaloba vzatá späť sčasti, použijú sa ustanovenia
predchádzajúcich odsekov primerane (§ 370 C.s.p.).

Žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť (§ 371 C.s.p.). V odvolacom konaní nemožno uplatniť práva
voči žalobcovi vzájomnou žalobou (§ 372 C.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

v znení neskorších predpisov, ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon
rozhodnutia.