Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, September 27, 2011

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 21Cb/123/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8110218712
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2011

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Šebeň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2011:8110218712.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Šebeňa a sudcov JUDr.
Ireny Dobňákovej a JUDr. Milana Majerníka, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so
sídlom Bratislava 851 01, Údernícka 5, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR,
s.r.o., so sídlom Bratislava 851 01, Údernícka 5, proti žalovanému: Jozef Hajdun, nar. 4.4.1957, bytom
Prešov 080 01,Šrobárova 6, toho času na neznámom mieste, zastúpenému ustanovenou opatrovníčkou

Máriou Katuščákovou, súdnou tajomníčkou Krajského súdu v Prešove, o zaplatenie 561,58 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 21Cb/123/2010-17 zo
dňa 29.10.2010, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej zamietavej časti vo veci samej, vo
výroku o neprijateľnosti zmluvnej podmienky, ako aj vo výroku o náhrade trov konania.

N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom zastavil konanie o zaplatenie zmluvnej pokuty vo
výške 79,67 eur a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Súčasne rozhodol, že je neprijateľná zmluvná
podmienka, že pre prípad porušenia povinnosti poskytnúť riadne a včas peňažné plnenie v dohodnutej
výške, sa dojednáva úrok z omeškania vo výške 0,1 % denne z dlžnej sumy, pričom je veriteľ tiež
oprávnený domáhať sa zmluvnej pokuty vo výške 20 % z dlžnej čiastky.
Po vykonanom dokazovaní vzal za preukázané, že právny predchodca žalobcu sa domáhal voči

žalovanému podanou žalobou zaplatenia sumy 561,58 eur s 0,1 % úrokom z omeškania denne zo sumy
398,33 eur od 7.10.2007 do zaplatenia a zmluvnej pokuty vo výške 79,67 eur. Rozsudkom Okresného
súdu Prešov zo dňa 25.5.2010 č. k. 19Cb/73/2009-62 súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 453,35
eur s 8,5 % úrokmi z omeškania zo sumy 398,32 eur od 7.10.2007 do zaplatenia. Nárok žalobcu na
zaplatenie úrokov z omeškania zo sumy 398,32 eur nad 8,5 % ročne od 7.10.2007 do zaplatenia,
zamietol. Súčasne určil, že zmluvná podmienka, že pre prípad porušenia povinnosti poskytnúť riadne a
včas peňažné plnenie v dohodnutej výške, sa dojednáva úrok z omeškania 0,1 % denne z dlžnej čiastky,

je neprijateľná. Nárok žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 102,90 eur a poplatkov vo výške
5,31 eur vylúčil na samostatné konanie. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 7.7.2010. Žalobca
podaním doručeným súdu dňa 5.10.2010 zobral žalobu čiastočne späť vo výške 79,67 eur v časti
zmluvnej pokuty. Naďalej si uplatnil zmluvnú pokutu spolu v čiastke 23,24 eur (700,-- Sk) pozostávajúcu
zo sankčného poplatku vo výške 300,-- Sk ku dňu 27.6.2007, ktorý pozostáva z poplatku vo výške
100,-- Sk, ktorý je za nedoplatok v splátke zo dňa 27.5.2007 a zo sankčného poplatku vo výške 200,--

Sk za omeškanú splátku zo dňa 27.6.2007. Ku dňu 27.7.2007 bol sankčný poplatok vo výške 200,--
Sk za omeškanú splátku zo dňa 27.7.2007. Ku dňu 27.7.2007 bol sankčný poplatok 200,-- Sk za
omeškanú splátku zo dňa 27.8.2007. Ďalej si uplatnil poplatky vo výške 5,31 eura, ktoré predstavujúpoplatok za správu účtu vo výške 1,33 eura (40,-- Sk) mesačne. Nakoľko žalovaný prestal uhrádzať
splátky, neboli tieto mesačné poplatky pokryté. Suma 5,31 eur pozostáva zo 4 mesačných poplatkov,
a to za 27.6.2007, 27.7.2007, 27.8.2007 a 27.9.2007. Predmetom konania je nárok žalobcu, ktorý

je potrebné posudzovať podľa zákona číslo 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, Obchodného
zákonníkapojednávajúcehooprávachapovinnostiachúčastníkovúverovýchzmlúv,akoajObčianskeho
zákonníka pojednávajúceho o spotrebiteľských zmluvách, nakoľko zákonom číslo 150/2004 Z. z., ktorý
nadobudol účinnosť od 1.4.2004, bola implementovaná úprava spotrebiteľských zmlúv v § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka. Úprava spotrebiteľských zmlúv v zmysle týchto ustanovení má prednosť

pred úpravou podľa Obchodného zákonníka. Keďže zákon o spotrebiteľských úveroch nerieši otázku
primeranosti zmluvnej pokuty, použije sa zásada na právne posúdenie tohto nároku úprava podľa
Občianskeho zákonníka v § 53 ods. 1, 4. Podľa Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá bola implementovaná do Občianskeho zákonníka
vyššie uvedenou novelou Občianskeho zákonníka, podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je
požadovať od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako

náhradu, sú nekalými podmienkami. Súd sa zaoberal výškou dohodnutej zmluvnej pokuty a jej
primeranosťou vo vzťahu k zabezpečovanej pohľadávke a k vzájomným právam a povinnostiam
účastníkov právneho vzťahu. Pri rozhodovaní zohľadnil nielen hodnotu zabezpečovanej povinnosti, ale
aj jej význam. Dojednaná zmluvná pokuta vo výške 20 % je neprimerane vysoká, lebo predstavuje 1/5 z
dlžnejsumy.Keďženekalá(prijateľná)zmluvnápodmienkajeneplatná,súdnepriznalžalobcovinárokna

jej plnenie. Ohľadom poplatkov súd poznamenal, že ak žalobca uplatňuje nárok na poplatky za vedenie
účtu po 1,33 eura mesačne, ktoré mali byť zaplatené za 27.6.2007, 27.7.2007, 27.8.2007 a 27.9.2007,
tak v tom čase bol účet v mínuse a nebola potrebná správa účtu. Keďže zmluvná podmienka, že pre
prípad porušenia povinnosti poskytnúť riadne a včas peňažné plnenie v dohodnutej výške sa dojednáva
úrok z omeškania vo výške 0,1 % denne z dlžnej sumy, pričom veriteľ je tiež oprávnený domáhať sa

zmluvnej pokuty, je neprijateľná, súd to v zmysle § 153 ods. 3, 4 O.s.p. uviedol vo výroku rozhodnutia.

Posledným výrokom rozsudku súd nepriznal účastníkom náhradu trov.

Toto svoje rozhodnutie súd zdôvodnil citáciou § 150 ods. 1 O.s.p.. Pokiaľ by súd rozhodoval o trovách

podľa § 142 ods. 2 O.s.p., zobral by do úvahy pomer úspechu a neúspechu v celej veci, čo v danom
prípade predstavuje 65,40 % úspechu a 34,60 % neúspechu, teda žalobcovi by patrilo 30,80 %
uplatnených trov konania. Súd však poukázal na skutočnosť, že žaloba bola podaná advokátom a
trovy konania v prevažnej miere pozostávajú z trov právneho zastúpenia. V týchto sporoch sa jedná o
rutinne podávané žaloby tou istou advokátskou kanceláriou v množstve sporov, pričom právny zástupca

používa rovnaký text rovnakej žaloby, pripája k žalobe rovnaké dôkazy, z ktorých napokon vyplynulo,
že neboli spôsobilé uniesť dôkazné bremeno o všetkých ním tvrdených skutočnostiach. Žalobca na
realizáciu prístupu k spravodlivosti využil tak zjavne neprimeraný prostriedok, ktorým vyvolal zbytočné
trovy konania a navýšil tak povinnosť spotrebiteľa o trovy. Pri tom takúto žalobu mohol použiť vo všetkých
sporoch, rovnako aj prípadný pokus o zmier, ktorého odôvodnenosť je otázna, aj návrh na zmenu

účastníka, pretože tento navyše žalovaný nevyvolal a tieto trovy sú viacmenej účelné pre uplatnenie
práva. Právne zastúpenie tu nie je na mieste, pretože pre postoj spotrebiteľa sa neočakávala aktívna
obrana a právny zástupca sa ani nemienil zúčastňovať pojednávania. V dôsledku toho v takomto konaní
žalobcu sa prejavuje porušenie zásady rovnakého prístupu oboch účastníkov k spravodlivosti, keďže
je zrejmé, že na druhej strane sporu je spotrebiteľ, ktorý nemá právne vzdelanie a v dôsledku svojich

pomerov je druhotne znevýhodnený v tomto vzťahu.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zrušiť a vec
vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ako dôvod uviedol, že podľa § 261 ods. 3 písm. d)
Obchodného zákonníka, sa touto časťou zákona spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov, záväzkové

vzťahy zo zmluvy o úvere (§ 497). Uzatvorená zmluva o úvere zakladá medzi zmluvnými stranami
záväzkovývzťah,ktorýsabezohľadunapovahuúčastníkovzmluvyvždybudespravovaťustanoveniami
Obchodného zákonníka, nakoľko zmluva o úvere je tzv. absolútnym obchodnom. Z uvedeného vyplýva,
že úroky z omeškania sa tiež posudzujú podľa § 369 Obchodného zákonníka. Konštatovanie súdu o
neprimerane vysokej zmluvnej pokute vo výške 20 % je nepresvedčivé a neodôvodnené. Rovnaké úroky

z omeškania vo výške 0,1 % denne nie sú podľa judikatúry súdov SR považované za úroky dohodnuté v
rozpore s dobrými mravmi. Uvedené tvrdenie podporuje aj uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 43Cob/231/2010 zo dňa 25.8.2010. K odôvodneniu súdu o trovách konania poukázal žalobca na
článok 47 Ústavy Slovenskej republiky a § 24, § 25 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.. V predmetnom súdnomkonaní nebol dôvod na nepriznanie žalobcom požadovaných trov konania. Žalobca požaduje náhradu
trov nevyhnutne potrebných na dosiahnutie úspechu vo veci. Uplatnil si aj náhradu trov odvolacieho
konania pozostávajúcich zo súdneho poplatku za odvolanie a z trov právneho zastúpenia.

Opatrovník ustanovený žalovanému ako osobe na neznámom mieste, sa k podanému odvolaniu
nevyjadril.

Podaným odvolaním nebol rozsudok súdu prvého stupňa dotknutý vo výroku o zastavení konania o

zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 79,67 eur. V tejto časti rozsudok nadobudol právoplatnosť a tak
ho nebolo možné v rámci odvolacieho konania preskúmavať (§ 159 ods. 1, 3 a § 206 ods. 2 O.s.p.).
Napadnutú časť rozsudku odvolací súd preskúmal na
nariadenom odvolacom pojednávaní. Pri tomto preskúmavaní bol odvolací súd viazaný dôvodmi
podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než
ktorébolivýslovneuvedenévpodanomodvolaní.Výnimkoubymohlibyťlenvadykonania,pokiaľbymali

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.). Po takomto preskúmaní napadnutej
časti rozsudku dospel odvolací súd k záveru, že prvostupňový súd rozhodol v konečnom dôsledku
vecne správne. Na vecnej správnosti napadnutého rozsudku nemení nič neúplné právne zdôvodnenie
rozhodnutiasúduopredmetekonania.Totopochybenieokresnéhosúduodvolacísúdnapravilpostupom
podľa § 213 ods. 2 O.s.p., keď vyzval oboch účastníkov, aby sa vyjadrili k možnému použitiu ďalších

ustanovení zákona, ktoré prvostupňový súd pri svojom rozhodovaní nepoužil.

V preskúmavanej veci účastníci uzavreli dňa 15.1.2002 zmluvu o úvere a zmluvu o revolvingovom úvere.
Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom prvostupňového súdu, že išlo o spotrebiteľský úver v
zmysle § 2 písm. a) zákona číslo 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného od 1.10.2001

(ďalej len Zákon o spotrebiteľských úveroch). Zákon sa vzťahoval aj na úverové zmluvy upravené inak v
ustanoveniach § 497 až § 507 Obchodného zákonníka. Týmito ustanoveniami Obchodného zákonníka
sa spravujú aj záväzkové vzťahy zo spotrebiteľských úverov, avšak len pokiaľ osobitné zákony nemali
v rozhodujúcej dobe osobitnú úpravu.

Takýmto osobitným zákonom v čase uzatvárania zmluvy o úvere medzi účastníkmi bol, okrem Zákona
o spotrebiteľských úveroch, aj zákon číslo 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Tento v § 6 za
konanie v rozpore s dobrými mravmi označoval konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a
ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji
výrobku a poskytovaní služby a ktoré môže privodiť ujmu účastníkovi obchodného vzťahu pri nedodržaní

dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklostí a praxe a pri ktorom sa využíva najmä omyl a lesť, vyhrážka,
výrazná nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody.

V ustanovení § 23a tohoto zákona v znení účinnom od 1.1.2000, sa definoval pojem typovej zmluvy
tak, že sa ním rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že

spotrebiteľobsahzmluvypodstatnýmspôsobomneovplyvňuje,pričomtypovázmluvanesmieobsahovať
neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú o nápadný nepomer medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán, ani podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.

Právnym dôsledkom porušenia týchto ustanovení Zákona o ochrane spotrebiteľa bola neplatnosť

príslušnej časti úverovej zmluvy v súlade s § 39, § 3 ods. 1 a § 41 Občianskeho zákonníka.
Ochranu dotknutému účastníkovi boli súdy povinné poskytovať na základe povinnosti súdov zabezpečiť
spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov konania (§ 51 O.s.p.).

Ustanovenia § 51 až § 54 Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách účinné od 1.4.2004

sa vzťahovali na úverové zmluvy až s účinnosťou od 1.1.2008. Dovtedy sa vzťahovali len na kúpnu
zmluvu, zmluvu o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka, či v §
55 Občianskeho zákonníka. Preto na účastníkov v preskúmavanej veci nevzťahovala sa povinnosť
uvedená v § 879f ods. 3 Občianskeho
zákonníka dať do súladu odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákonného ustanovenia, t. j. do 1.8.2004

spotrebiteľské zmluvy uzavreté predo dňom 1.1.2004.Chýbajúca osobitná úprava v Zákone o ochrane spotrebiteľa a v Zákone o spotrebiteľských úveroch má
za následok, že zákonnosť a primeranosť úrokov z omeškania a zmluvnej pokuty sa posudzovala podľa
vtedy platného znenia Obchodného zákonníka.

Pretože ku dňu uzavretia zmluvy nebola Slovenská republika členom Európskej únie, nebola Slovenská
republika a už vôbec nie zmluvné strany viazané Smernicou Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, teda ani článkom 6, ktorý má inak normatívny
charakter a ktorý sú povinné súdy aplikovať aj v prípade chýbajúcej vnútroštátnej úpravy po vstupe

Slovenskej republiky do Európskej únie.

Vzhľadom k tomu, že Slovenská republika vstúpila až od 1.5.2003 do Európskej únie, sú súdy
rozhodujúce o nárokoch zo skôr uzavretých spotrebiteľských zmlúv len povinné vykladať právo platné
v čase uzatvorenia zmlúv na území Slovenskej republiky euro komfortným spôsobom. Jedná sa o
výklad, ktorý má zabezpečiť nahradenie formálnej rovnováhy nastolenej v zmluve medzi právami a

povinnosťami zmluvných strán skutočnou rovnováhou.

Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci zostalo len zaplatenie zmluvnej pokuty v sume
23,24 eur a poplatku za správu účtu vo výške 5,31 eur. Vzhľadom k tomu, že podané odvolanie sa
vôbec nezmieňuje v dôvodoch nesprávnosti nepriznania poplatku za správu účtu, pričom odvolací súd

je viazaný dôvodmi podaného odvolania, musel odvolací súd bez ďalšieho potvrdiť výrok rozsudku,
ktorým bola zamietnutá žaloba na zaplatenie sumy 5,31 eur uplatňovaná z uvedeného dôvodu. Naviac
odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že ani zmluva o úvere, ani obchodné podmienky,
či sadzobník poplatkov nachádzajúci sa v spise, neobsahujú vyčíslenie ročnej percentuálnej miery
nákladov. V dôsledku toho v súlade s § 4 ods. 3 Zákona o spotrebiteľských úveroch sa považuje tento

úver za úver bez poplatkov.

V článku 6 ods. 2 Obchodných podmienok zmluvy o úvere tvoriacich súčasť zmluvy o úvere zo dňa
15.1.2002, bola dojednaná pre prípad porušenia povinnosti zákazníka poskytnúť riadne a včas peňažné
plnenievdohodnutejvýškesankciajednakvoformeúrokuzomeškania,akoajprávonazmluvnúpokutu.

Podľa Sadzobníka poplatkov doloženého žalobcom v tejto veci, išlo o úrok z omeškania vo výške 0,1 %
denne z dlžnej čiastky (t. j. 36,5 % ročne) a o zmluvnú pokutu za omeškania so splácaním úveru vo výške
20 % z dlžnej čiastky, minimálne 100,-- Sk. Žalobca nepredložil iný sadzobník stanovujúci minimálnu
výšku zmluvnej pokuty za omeškanie v sume 200,-- Sk, hoci práve takýto „sankčný poplatok“ si žalobca
uplatňuje za omeškanie so splátkami ku dňu 27.6.2007, 27.7.2007 a 27.8.2007.

Kým úrok z omeškania je príslušenstvom pohľadávky (§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka), je zmluvná
pokuta samostatným majetkovým nárokom, tak v prípade jej dojednania v úverovej zmluve ako v
obchodnoprávnom vzťahu (§ 300 až § 302 Obchodného zákonníka), ako aj v prípade, že sa jedná o
občianskoprávny vzťah (§ 544, § 545a Občianskeho zákonníka). Ak sa jedná o peňažitý dlh, môže byť

zmluvná pokuta viazaná aj na
omeškanie s jeho zaplatením. V takom prípade môžu obstáť oba tieto právne inštitúty viažúce sa
k porušeniu tej istej povinnosti vedľa seba. Zmluvnú pokutu vylučuje iba nárok veriteľa na náhradu
škody, ktorá z porušenia zabezpečovanej povinnosti vznikla, pokiaľ nebolo dohodnuté inak. Zmluva o
zmluvnej pokute musí byť obligatórne uzavretá v písomnej forme. Právnym dôsledkom nedodržania tejto

podmienky je neplatnosť uzavretej zmluvy.

Vúverovýchzmluváchakoobchodnoprávnominštitútemožnočasťobsahuzmluvyurčiťtaktiežodkazom
na všeobecné obchodné podmienky pripojené k návrhu zmluvy. K uzavretiu takejto obchodnej zmluvy
možno použiť aj zmluvné formuláre užívané v obchodnom styku (§ 273 Obchodného zákonníka).

Vzhľadom k tomu, že ani Zákon o ochrane spotrebiteľa, ani Zákon o spotrebiteľských úveroch nemali
osobitnú úpravu týkajúcu sa dojednávania zmluvných pokút, bolo možné platne dohodnúť podľa
Obchodného zákonníka povinnosť platiť zmluvnú pokutu odkazom na všeobecné obchodné podmienky
tvoriace súčasť zmluvy, pokiaľ tieto obsahovali aj konkrétnu výšku pokuty, či spôsob jej určenia.

Písomná forma je zachovaná, pokiaľ bol prejav vôle urobený písomne a pokiaľ bol podpísaný. Iba
od podpisu konajúcej osoby sa považuje písomný prejav za platný. Z ustanovenia § 40 Občianskeho
zákonníka nie je možné vyvodiť povinnosť podpisovať každú stranu písomnej listiny. Preto dohoda ozmluvnej pokute nachádzajúca sa na tej istej listine na opačnej strane, ako je podpis účastníka zmluvy,
tvoriaca súčasť obchodných podmienok, spĺňa podmienku písomnej formy.

Odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa nepovažuje samotnú dohodu o zmluvnej pokute vo výške
20 % z dlžnej čiastky za neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi, či pre jej neprimeranosť. Keďže však
v danom prípade ide o spotrebiteľskú zmluvu o úvere, v ktorej sa dohodla súčasne sankcia vo forme
zaplatenia úroku z omeškania vo výške 36,5 % ročne z dlžnej čiastky, je dojednanie takejto sankcie za
porušenie zmluvnej povinnosti v takejto výške neprimerané, keďže zakladá nápadný nepomer medzi

účastníkmi. Takýto nepomer medzi právami účastníkov je v rozpore s dobrými mravmi a preto je dohoda
zmluvných strán o takejto sankcii neplatná (§ 3 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka, § 2 ods. 1
Obchodného zákonníka a § 23a Zákona o ochrane spotrebiteľa).

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že súdy skúmajú súlad s dobrými mravmi takéhoto
zmluvného dojednania podľa stavu existujúceho v čase uzatvárania zmluvy. Nie je pre posúdenie

rozporu s dobrými mravmi právne významné, že prvostupňový súd rozsudkom zo dňa 25.5.2010 už
zamietol nárok žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania prevyšujúcich výšku 8,5 % ročne, t. j. čo do
28 %.

Vychádzajúc zo skôr uvedených dôvodov preto odvolací súd potvrdil aj výrok napadnutého rozsudku

o neprimeranosti zmluvnej podmienky sankciujúcej porušenie tej istej zmluvnej povinnosti súčasne
úrokom z omeškania vo výške 0,1 % denne z dlžnej sumy, ako aj zmluvnou pokutou vo výške 20 % z
dlžnej čiastky (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

Za opodstatnené odvolací súd nepovažuje odvolanie žalobcu ani čo do náhrady trov prvostupňového

konania. Vychádzajúc z pôvodného predmetu tohto súdneho konania, t. j. sumy 561,58 eur bez
príslušenstva, nie je predmetom tohoto konania drobný spor v zmysle
§ 200ea ods. 1 O.s.p.. V dôsledku toho by bolo možné nepriznať žalobcovi náhradu trov prvostupňového
konania len z dôvodov hodných osobitného zreteľa uvedených v § 150 ods. 1 O.s.p.. Za takéto, podľa
názoru odvolacieho súdu, nie je možné považovať dôvody uvedené v preskúmavanom rozsudku. Je

treba dať za pravdu žalobcovi, že aj on má právo na právnu pomoc v súdnom konaní zaručené v článku
47 Ústavy Slovenskej republiky a že nie je možné žalobu v preskúmavanej veci považovať za súčasť
tzv. hromadných žalôb, v rámci ktorých sa mení len označenie žalovaného účastníka, ktoré sú preto
z hľadiska prácnosti a odbornosti menej náročné, než bežné žaloby. Dôkazom toho, že žalobca
mal dôvod požiadať o právne služby advokáta je skutočnosť, že žalovaný naďalej sa vyhýba plneniu

povinnosti zo zmluvy, takže žalobca nemá inú možnosť, len súdnou cestou sa domôcť svojich nárokov.

Pretože žalobca včas podal návrh na náhradu trov prvostupňového konania a tieto aj včas vyčíslil,
vzniklo mu právo na náhradu účelne vynaložených trov v rozsahu stanovenom pomeru úspechu oboch
účastníkov v zmysle § 142 ods. 2 O.s.p..

Za účelom zistenia úspešnosti účastníkov v konaní sa podiel úspešnosti zisťuje zo základu tvoreného
žalovanou istinou a žalovaným príslušenstvom, pretože aj príslušenstvo peňažnej pohľadávky je vecou
samou. Predmetom konania podľa podanej žaloby bola jednak istina 561,58 eur, ako aj 36,5 % ročný
úrok z omeškania zo sumy 398,33 eur od 7.10.2007 do zaplatenia, t. j. do rozhodnutia odvolacieho

súdu 27.9.2011. Kapitalizovaná suma tohoto úroku z omeškania sa rovná sume 578,37 eur. Spolu teda
predmet konania z hľadiska potreby výpočtu úspechu účastníkov v konaní tvorí sumu 1.139,95 eur.

Žalobca mal úspech v konaní čo do istiny 453,37 eur a čo do kapitalizovanej sumy 8,5 % úroku z
omeškania za obdobie od 7.10.2007 do 27.9.2011 zo sumy 398,32 eur, t. j. čo do sumy 134,69 eur.

Celkove mal teda žalobca úspech čo do sumy 588,06 eur.

Za neúspech žalobcu je treba považovať zastavenie konania čo do sumy 79,67 eur, zamietnutie žaloby
čo do sumy 28,54 eur, ako aj čo do zamietnutia žaloby na zaplatenie 28 % úrokov z omeškania zo sumy
398,32 eur od 7.10.2007 do 27.9.2011, t. j. čo do sumy cca 443,68 eur. Vychádzajúc z takto ustálenej

úspešnosti oboch zmluvných strán je možné konštatovať, že žalobca bol úspešný čo do 51,58 % a
žalovaný čo do 48,42 %. Za tohoto stavu rozhodol prvostupňový súd čo do náhrady trov v konečnom
dôsledku správne, aj keď z ného právneho dôvodu. Preto odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého
stupňa aj vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania (§ 219 ods. 1 O.s.p.).Úspechvodvolacomkonanímalžalovaný.Tomutovjehopriebehužiadnetrovynevznikli.Neúspešnému
žalobcovinevznikloprávonanáhradutrovodvolaciehokonania.Ztýchtodôvodovodvolacísúdnepriznal

náhradu trov odvolacieho konania žiadnemu z účastníkov (§ 142 ods. 1 a § 224 ods. 1 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.