Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 15, 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/5/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1411210437
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1411210437.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu

JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej, v právnej veci žalobcov : 1./ Z.. G. X., Q. X.
X. XXXX, U. O. XX, U., 2./ H. X., Q. XX. X. XXXX, U. O. XX, U., 3./ J. X., Q. XX. XX. XXXX, U. O. XX, U.,
žalobcovia 2./,3./ zastúpení žalobkyňou 1./ proti žalovanému : Z.. N. X., Q. XX. X. XXXX, U. O. XX, U.,
o vylúčenie z užívania bytu, na odvolanie žalobcov 1./,2./,3./ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava
IV zo dňa 21.júna 2016 č. k. 25C/249/2011-428, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutýmrozsudkomsúdprvejinštanciezamietolžalobu,ktorousažalobcovia1./až3./ domáhali,
aby súd úplne vylúčil žalovaného z užívania bytu č. XX, nachádzajúceho sa na X. poschodí bytového
domu na O. XX, U., evidovanom na liste vlastníctva č. XXXX (ďalej len „byt“), v ktorom bývajú žalobcovia
v 1./ až 3./ a žalovaný.

1.1. Súd prvej inštancie po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 123,§ 126 ods.
1,2, § 143, § 144, § 146 ods. 2, § 148 ods. 1, § 705a, § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď uviedol,

že vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi a to oznámenie o narodení žalobcu 2./, rodný list žalobcu
3./, rozsudok Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 15. 11. 2006 (právoplatný 3. 1. 2007), psychologická
správu od R.. J. K. z 27. 7. 2011, zápisnica o podaní oznámenia č. D.-XXX/Dk-XXXX z 9. 9. 2005, výpis
z dokumentácie vedenej všeobecnou lekárkou žalobkyne 1./ J.. E. z 23. 9. 2008, fotografia popáleného
líca zo 14. 10. 2005, lekárska správa z traumatológie a sonografie zo 6. 9. 2005, lekárske potvrdenie
zo dňa 16. 10. 2005, psychologická správa od R.. J. K. z 18. 3. 2005, rozhodnutie Obvodného úradu v
Bratislaveč.OVVS-Pr-3798/4-366-05-L.K.z30.11.2005,zápisnicaopodanítrestnéhooznámeniač.D.-

XXX/Dk-XXXXzodňa6.5.2006,potvrdenieopodaníoznámeniač.D.:XXXX/XXXXzodňa13.12.2006,
predvolanie k podaniu vysvetlenia zo dňa 11. 7. 2007, zápisnica o podaní oznámenia č. D.-XXX/DK-
XXXX-Z. zo dňa 28. 2. 2007, rozhodnutie Obvodného úradu v Bratislave - č. OVVS-Pr-1039/4-145-07-
L.K./V31 a OVVS-Pr-1040/4-146-07-L.K./V31 zo dňa 7. 5. 2007, email adresovaný žalovanému 28. 1.
2008, rozhodnutie MV SR, Sekcie verejnej správy, odbor priestupkov - č. SVS-230-2008/01481/TGH z
11. 6. 2008, potvrdenie o podaní oznámenia č. DU:745/2008 z dňa 17. 10. 2008, psychologická správa
od R.. J. K. zo dňa 16. 10. 2008, zápisnica o podaní oznámenia č. D.:XXX/IV-D.-XXXX zo 14. 12. 2008,

list adresovaný Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny BA IV z 9. 3. 2009, podanie zo dňa 14. 7. 2009
adresované OR PZ BA IV, podanie zo dňa 8. 4. 2010 adresované OR PZ BA IV, podanie zo dňa 6. 4.
2011 adresované OR PZ BA IV, zápisnica o podaní oznámenia č. ORP-1421/DK-B4-2011 z 9. 6. 2011,
návrh na vydanie predbežného opatrenia na zákaz vstupu v konaní sp. zn. 16C/201/2008, uznesenievo veci návrhu na vydanie predbežného opatrenia na zákaz vstupu v konaní sp. zn. 16C/201/2008,
odvolanie voči uzneseniu vo veci návrhu na vydanie predbežného opatrenia na zákaz vstupu v konaní
sp. zn. 16C/201/2008, uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. 15Co/503/2008 z 28. 11. 2008, návrh

na vydanie predbežného opatrenia na zákaz vstupu v konaní sp. zn. 25C/331/2009, uznesenie vo veci
návrhu na vydanie predbežného opatrenia na zákaz vstupu z 23. 5. 2011, vyjadrenie sa k odvolaniu
žalovaného z 13. 6. 2011, uznesenie Krajského súdu v Bratislave v konaní sp. zn. 3Co/263/2011 z 30. 6.
2011 a list vlastníctva č. XXXX; výsluchom strán sporu; svedkov J. T.Š. sestry žalobkyne, T. X. matka
žalovaného; znaleckým dokazovaním znalcom z odboru psychológia, odvetvie klinická psychológia

dospelých N.. D. X., R.. (Znalecký posudku č. 45/2014).

1.2. Súd prvej inštancie uviedol, že dokazovaním, ktoré vykonal mal preukázané, že byt, z ktorého
užívania žalobcovia navrhovali žalovaného vylúčiť patrí do doposiaľ nevyporiadaného bezpodielového
spoluvlastníctva manželov - žalobkyne 1./ a žalovaného zaniknutého rozvodom ich manželstva 3. 1.
2007. Súd skúmal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcov v spore. Ustanovenie § 146 ods. 2 Občianskeho

zákonníka oprávňuje na podanie návrhu na vylúčenie z užívania bytu, resp. obmedzenie užívania
bytu jedného z manželov. V prípade žalobkyne 1./ je možné na základe použitia analógie aplikovať
ustanovenie § 146 ods. 2. Občianskeho zákonníka, hoci manželstvo žalobkyne 1./ zaniklo rozvodom,
rozsudkom právoplatným 3. 1. 2007. V prípade žalobcov 2./ a 3./ ide o deti žalobkyne 1./ a žalovaného.
Nie sú vlastníkmi bytu, z užívania ktorého navrhujú žalovaného vylúčiť. Ich užívacie právo k bytu vyplýva

z rodinnoprávneho vzťahu, v byte žili tak pred rozvodom manželstva spolu s rodičmi, ako aj po rozvode s
matkou - žalobkyňou v 1./ S ohľadom na zánik bezpodielového spoluvlastníctva manželov bolo možné
per analogiam posúdiť existenciu aktívnej vecnej legitimácie v prípade žalobkyne 1./ , nie však v prípade
žalobcov 2./ a 3./, kde neexistuje ustanovenie zákona, na základe ktorého by súd mohol (čo i len
analogicky) vyhovieť návrhu žalobcov 2./ a 3./ na vylúčenie žalovaného, teda detí voči svojmu otcovi, z

užívania bytu či inej nehnuteľnosti. A to ani podľa § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ani podľa § 705a
Občianskeho zákonníka. V dôsledku toho ani za použitia výkladu per analogiam nie je daná ich aktívna
vecná legitimácia na podanie takéhoto návrhu žalobcami v 2./ a 3./ , a preto ich žalobu súd zamietol.

1.3. Pokiaľ ide o samotný skutkový stav, súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania

konštatoval, že vzťah žalobkyne 1./ a žalovaného je determinovaný vývojom pred podaním návrhu na
rozvod manželstva, nasledujúcim konaním o rozvod manželstva, a obdobím po rozvode manželstva,
kedy obaja bývalí manželia - žalobkyňa 1./ , ako aj žalovaný užívali naďalej byt, ktorý bol do rozvodu
manželstva súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Medzi stranami sporu bolo a je
vedených viacero súdnych sporov, z ktorých mal súd pripojené súdne spisy v konaniach sp. zn.

40C/210/2012 a sp. zn. 25C/331/2009. Pojem fyzické alebo psychické násilie Občiansky zákonník
nedefinuje. Obdobné konanie definuje Trestný zákon, ktorý za týranie považuje najmä bitie, kopanie,
údery, spôsobovanie rán a popálenín rôzneho druhu, ponižovanie, pohŕdavé zaobchádzanie, neustále
sledovanie, vyhrážanie, vyvolávanie strachu alebo stresu, násilná izolácia, citové vydieranie alebo iné
správanie, ktoré ohrozuje fyzické alebo psychické zdravie osoby, alebo obmedzuje jej bezpečnosť a

podobne. Z výpovedí strán sporu vyplynulo, že už počas manželstva dochádzalo medzi žalobkyňou
1./ a žalovaným ku konfliktným situáciám, ktoré sa s postupujúcim odcudzením oboch prehlbovali.
Je však potrebné uviesť, že aplikácia ustanovenia § 146 ods. 2 predstavuje závažný zásah do práv
spoluvlastníka, ktoré mu vyplývajú z ustanovení § 123 a § 144 Občianskeho zákonníka. Podmienkou
postupu podľa ustanovenia § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka je jednak spolužitie osôb, medzi

ktorými dochádza k násiliu, fyzické alebo psychické násilie voči druhému manželovi alebo blízkej
osobe, prípadne existencia takejto hrozby a neznesiteľnosť ďalšieho spolužitia. Nesplnenie niektorej
z týchto podmienok má za následok neopodstatnenosť rozhodnutia o obmedzení užívacieho práva. Z
výpovedí strán sporu a svedkov je možné vyvodiť, že situácia v rodine strán sporu, predovšetkým v
čase rozvodového konania a v období v rokoch nasledujúcich bezprostredne po rozvode manželstva,

sťažovala a znepríjemňovala život v byte, v ktorom bývali (verbálne útoky vrátane vulgarizmov, fyzické
konflikty, resp. ich naznačovanie, vzájomné oznámenia pre rušenie občianskeho spolužitia, trestné
oznámenia). Krajský súd v Bratislave v uznesení č. k. 6Co/151/11-94 zo 4. 10. 2011 konštatoval, že
napriek tomu, že je nesporné, že medzi žalobkyňou 1./ a žalovaným dochádza ku konfliktom, ich
intenzitu však nemožno hodnotiť ako značnú. Od obdobia, kedy bolo vydané uznesenie Krajského súdu

v Bratislave č. k. 6Co/151/11-94 zo 4. 10. 2011, sa situácia podľa zhodných vyjadrení žalobkyne 1./ a
žalovaného zmenila v tom, že žalovaný sa byte zdržiava výrazne zriedkavejšie, prichádza doň jeden až
dvakrát v mesiaci, pričom v čase vydania predbežného opatrenia sa v byte podľa vlastného vyjadrenia
zdržiaval, resp. v byte býval. V znaleckom posudku vypracovanom v konaní znalec konštatoval, že zpsychologického hľadiska bude potrebné nájsť riešenie, ktoré nebude zadávať dôvody na vzájomný styk
žalobkyne 1./ a žalovaného. Takýmto riešením je nepochybne aj konečné vyporiadanie zaniknutého
bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Účelom úpravy § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka je

ochrana práv manžela (v tomto prípade bývalého manžela) a blízkych osôb, ktoré bývajú v spoločnom
dome alebo byte s druhým manželom (v tomto prípade bývalým manželom) pred násilným správaním
tohto manžela. Z výpovedí strán sporu a svedkov, ako aj z vykonaného znaleckého dokazovania
je možno uzavrieť, že žalovaný komplikuje svojou prítomnosťou a správaním užívanie bytu jeho
obyvateľomatománegatívnyvplyvtaknažalobkyňu1./,akoajnadetižalobkyne1./ ažalovaného,hoci

už v súčasnosti dospelé. Je však potrebné konštatovať, že s ohľadom na výrazné obmedzenie užívania
bytu žalovaným, nie je možné v súčasnosti hovoriť o spolužití žalobkyne 1./ a žalovaného, zásah v
podobe rozhodnutia podľa § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka do užívacieho práva žalovaného by bol
preto v nepomere k ochrane jeho práv, a preto nie sú ani splnené podmienky na postup podľa § 146
ods. 2 Občianskeho zákonníka, teda na obmedzenie alebo úplné vylúčenie z užívania bytu, a preto súd
žalobu žalobkyne 1./ zamietol.

1.4. Dokazovanie prehratím záznamov z komunikácie žalobkyne 1./ a žalovaného súd nevykonal,
nakoľko skutočnosť, že komunikácia žalobkyne 1./ a žalovaného. je konfliktná, spornou nebola, už
vôbec nie v takej miere, aby musela byť preukazovaná sporným dôkazom z pohľadu jeho zaobstarania.
Pokiaľ ide o dokazovanie prepismi SMS správ, súd dokazovanie nevykonal, nakoľko podľa tvrdenia

právneho zástupcu žalovaného, telefónne číslo, na ktoré mali byť SMS správy zaslané užíva tretia
osoba, ktorá nie je stranou sporu. Vykonanie takéhoto dokazovanie nebolo potrebné s ohľadom na
dostatočné dokazovanie zamerané na vzťahové otázky medzi stranami sporu, predovšetkým žalobkyňu
1./ a žalovaného.

1.5. O trovách konania súd prvej inštancie nerozhodol s poukazom na ustanovenie §151 ods. 3 O.s.p.,
podľa ktorého v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania alebo väčšieho
počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne do 30 dní
po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobcovia 1./ až 3./, ktorí
žiadali aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a rozhodnutie, keď mali zato, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a taktiež sú tu iné dôkazy, ktoré neboli doteraz uplatnené. Vo
svojom odvolaní uviedli, že od podania žaloby uplynulo takmer päť rokov, počas ktorých boli žalobkyňa

1./ a deti žalobcovia 2./,3./ vystavení nepravidelným atakom (spočiatku aj fyzickým, neskôr hlavne
verbálnym a psychickým) žalovaného s meniacou sa intenzitou. Tieto ataky sa postupom času (od roku
2005, kedy žalovaný žalobkyňu 1./ prvýkrát inzultoval tak, že som musela vyhľadať lekársku pomoc)
vyvíjali a žalovaný uplatňoval vo vzťahu k nim hlavne verbálnu agresiu, spojenú s výsmechom, ako
aj psychologický nátlak a to väčšinou bez svedkov, resp. keď boli svedkami vtedy ešte maloleté deti

(o ktorých žalovaný s obľubou hovorieval ako o „ dubióznych svedkoch“). Polícia podania žalobkyne
1./ takmer zakaždým vyhodnotila ako „tvrdenie proti tvrdeniu“, hoci oznámenia na polícii podávala
iba vo vyhrotených prípadoch, a takisto aj ÚPSVaR a Asociácia supervízorov a sociálnych poradcov
„riešili“ takmer vždy iba žalobkyňu 1./ na základe očierňujúcich tvrdení sestry a matky žalovaného
(takéto tvrdenie mimochodom odznelo aj na pojednávaní dňa 17.05.2016). Čo sa týka „nekonfliktnej“

povahy žalovaného (to, že do bytu na O. XX chodí jeho svojich slov zriedkavo preto, aby sa vyhol
konfliktom so žalobkyňou), mali za to, že ani jeho sestra ani matka a ani obhajca nie sú dostatočne
kompetentní posúdiť, ako sa správa za zavretými dverami bez svedkov , nakoľko sú žalobcovia, ktorí
s ním žili dlhodobo a boli vystavení jeho atakom. Informácie, ktoré mala a má jeho sestra, matka i
obhajca sú sprostredkované , manipulatívne a vytrhnuté z kontextu. žalovaný v snahe donútiť žalobkyňu

knevýhodnémuvysporiadaniuBSM(zatajovaniepríjmov,presunystátisícovkorúnnasvojusestrupočas
manželstva) urobil všetko pre to, aby znepríjemnil život žalobcom (starší syn H. sa radšej odsťahoval,
než by mal znášať otcove poznámky typu „bude z teba dobrý robotník“, zavolám na tvoju priateľku
políciu“, „si ožran“) a do svojej pomsty, lebo jeho konanie vnímam žalobkyňa ako pomstu za tom že sa
„dovolila“ rozviesť sa s ním) zaangažoval aj svoju sestru a svoju matku.

2.1. Ďalej uviedli, že to, že žalovaný sa v súčasnosti v byte zdržiava zriedkavejšie oproti minulosti je
síce fakt, ale frekvencia jeho „návštev“ je plne závislá od jeho voľby, kedy do bytu príde. Ako sám
žalovaný uviedol, snaží sa do bytu chodiť v neprítomnosti žalobkyne a v neprítomnosti mladšieho syna.
Toto je len preto, aby oni neboli svedkami toho, ako zašpiní toaletu , kúpeľňu a kuchyňu, resp. ako„skontroluje“ osobné veci žalobkyne, ktoré má uložené vo svojej izbe - zjavne sa chce vyhnúť tomu, aby
bol konfrontovaný, tak ako v minulosti, keď sa žalobcovia niekoľkokrát voči jeho správaniu ohradili (toto
bolo žalovanému zjavne nepríjemné natoľko, že sa „rozhodol“ vyhýbať sa). To, že sa sám rozhodoval

„obmedziť užívanie bytu“ považujú len za gesto a takisto považujú za gesto aj tvrdenie, že sa snaží
vyhýbať konfliktom. Žalovaný veľmi dobre zvláda konflikty hlavne preto, lebo ich sám vytvára, v snahe
docieliť nejakú reakciu z ich strany a keď sa žiadnej nedočká, svoju snahu stupňuje. Ak sa žalovaný
rozhodne opätovne pokračovať v častejších „návštevách“ s cieľom provokovať, toto jeho gesto bude
minulosťou. Aj keď frekvencia „návštev“ žalovaného v byte na O. XX je v súčasnosti nižšia, ako v

minulosti (toto sa môže veľmi ľahko zmeniť, pretože o tom rozhoduje žalovaný), avšak stále pretrváva
spôsob,akýmsažalovanýsprávavspoločnombyte(zanechávaniešpinyvkúpeľni,natoalete,vkuchyni,
ničenie spoločného majetku, dehonestujúce, výsmešné, vulgárne poznámky na moju adresu, adresu
detí, mojej sestry a matky, mojich známych a kolegov). Trvali na tom, že vlastnícke právo žalovaného
k bytu, mu nedáva právo v tomto byte ubližovať svojím najbližším za to, že sa nechovajú podľa jeho
predstáv a nenechajú sa ponižovať. Okrem toho podľa ich názoru aj fakt, že trvalo 5 rokov od podania

návrhudorozhodnutiavovecisamejsvedčíotom,žežalovanýsacítibyťneohrozenýažesizvykolnato,
že ich môže beztrestne ponižovať, zosmiešňovať, ničiť spoločný majetok a povyšovať svoje vlastnícke
právo na nástroj vydierania pričom sám oddiaľuje vysporiadanie majetku o.i. aj tým, že svoj návrh na
vysporiadanie majetku v roku 2014 vzal späť. Záverom žalobcovia uviedli, že čo sa týka „kontrolného“
psychologického posudku (potvrdenia o spôsobilosti držby strelnej zbrane) žiadali aby tento posudok

nebol braný do úvahy, nakoľko s predmetom konania tento posudok podľa ich názoru nemá priamu
súvislosť, bol vypracovaný na základe požiadavky žalovaného a nie súdu. V konaní bol riadne stanovený
súdny znalec, ktorý vypracoval posudky (pričom žalovaný najprv odmietol so znalcom spolupracovať) a
podľa ich názoru je tento posudok komplexnejší, s väčšou výpovednou hodnotou, s priamym vzťahom
k prejednávanej veci.

3. K odvolaniu žalobcov podal vyjadrenie žalovaný, ktorý žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdiť. Vo svojom vyjadrení uviedol, že žalobkyňa opakuje argumentáciu, ktorú prezentovala na
súde prvej inštancie, ktorá bola predmetom dokazovania a posudzovania - a nakoniec i zohľadnená
v napadnutom rozsudku sa súd s týmito skutočnosťami vysporiadal zákonným spôsobom. Opakovane
uvádza nepravdivé a žiadnym dôkazom nie preukázané (niektoré v dokazovaní priamo vyvrátené)

tvrdenia(manipulovanespoštoužalobkyne,obsahyvýpovedísvedkovvkonaní...)ačasťargumentácie,
ktorú prezentovala (ale buď vôbec alebo nie dostatočne alebo spochybnene nepreukázala) počas
konania prispôsobila zneniu napadnutého rozsudku. Spochybňuje (bez preukázania dôkazmi) právnosť
a relevantnosť v minulosti právoplatne vydaných rozhodnutí súdov (napr. zamietnutie vydania
predbežného opatrenia - kde je zrejmé prečo ho súd zamietol ..), postupu súdu prvej inštancie (napr.

nepripojenie spisov - avšak bez podania relevantného návrhu žalobkyňou ...), konanie o vyporiadaní
BSM, ktoré ešte prebieha, pričom jeho ústretové návrhy žalobkyňa opakovane odmieta a predkladá
vlastné (ale dôkazmi a dôvodmi nepodložené vlastné návrhy) - a zhodou okolností o tomto rozhoduje
ten istý sudca ako v prípade napadnutého rozsudku, postupov iných štátnych orgánov (napr. ÚPSVaR).
Žalobkyňa zavádza súd o svojej „ekonomickej slabosti“ v súvislosti s možným rozhodnutím o trovách

konania - podotýkame že sa jedná o pracujúcu samostatne žijúcu ženu s pravidelným (a určite viac
ako nadpriemerným) príjmom, bez vyživovacích povinností, s ňou zapríčineným pretrvávajúcim stavom
nevyporiadania BSM.
4. V replike k vyjadreniu žalovaného žalobcovia, uviedli, že jeho stanovisko je ako zvyčajne
manipulatívne, veci v ňom uvádzané sú vytrhnuté z kontextu a čo je najdôležitejšie - stanovisko je

nepravdivé, resp. s prekrúteným významom v jednotlivých bodoch. Uviedli, že prítomnosť žalovaného
v byte prekážala a prekáža preto, lebo žalovaný jednostaj provokoval, provokuje a inicioval a iniciuje
neznesiteľné situácie s cieľom donútiť žalobkyňu, aby súhlasila s jeho predstavou rozdelenia majetku
(zakaždým , keď sa bránila a dožadovala sa toho, aby sa k nám choval ako k ľuďom, bola jeho
odpoveď konštantná - „BSM to vyrieši“). Delenie majetku oddialil žalovaný o.i. aj tým, že svoj návrh na

vysporiadanie majetku stiahol, v súčasnosti konanie o vyporiadaní BSM bolo skončené dňa 29.09.2016,
rozsudok ešte nie je právoplatný. Žalovaný počas svojich návštev skontroluje všetky miestnosti, v izbe, v
ktorej spával má neporiadok a má uložené veci ktoré nenosí a veci svojej matky, teda nie je pravdou, že
si chodí veci iba obmieňať. Žalobkyňa svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti nepovyšujem nadovšetko,
je to žalovaný, ktorý tak činí, čo ostatne demonštroval aj v konaní 40C/210/2012, kedy sa domáhal

vypratania bytu synom H.. Záverom uviedli, že ÚPSVaR konal v súlade so štandardnými postupmi,
keď žalobkyňa namietala voči postupu pani J. z Asociácie supervízorov a sociálnych poradcov , ktorá
dala väčší priestor žalovanému, jeho matke a sestre, ako mne a našim deťom a že je dokázateľné, že
žalobkyňa je ekonomicky slabšia ako žalovaný a to niekoľkonásobne.5. V duplike žalovaný uviedol, že k podaniu sa už nechce vyjadrovať z dôvodu, že ide o manipulatívnu
znôšku poloprávd a klamstiev ktoré už boli vyvrátené počas pojednávania, keď žalobkyňa mala niekoľko
možností riešiť svoje bývanie mimosúdnou dohodou , ale jej ide len o osobnú pomstu.

6. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok
platného a účinného od 1.7.2016 / ďalej len „C.s.p.“/ ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
7. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie C.s.p. preskúmal a prejednal vec v zmysle
§ 379, 380 ods. 1 C.s.p. v napadnutom rozsahu bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok

bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné.
8. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 387 ods. 2 dáva odvolaciemu súdu možnosť, v prípade,
že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa v odôvodnení obmedziť
len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia prípadne doplniť na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. Podľa § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak sa z dôvodu fyzického alebo psychického násilia alebo
hrozby takého násilia vo vzťahu k manželovi alebo k blízkej osobe, ktorá býva v spoločnom dome alebo
byte, stalo ďalšie spolužitie neznesiteľným, môže súd na návrh jedného z manželov obmedziť užívacie
právo druhého manžela k domu alebo bytu patriacemu do bezpodielového spoluvlastníctva, prípadne
ho z jeho užívania úplne vylúčiť.

10. Účelom úpravy podľa citovaného ustanovenia je obmedzenie násilného správania manželov pri
nezhodách o právach a povinnostiach, vyplývajúcich z ich bezpodielového spoluvlastníctva, pričom
obmedzenie, resp. vylúčenie užívacieho práva prichádza do úvahy len vtedy, ak vo vzťahu k manželovi
alebo blízkej osobe, ktorá býva v spoločnej domácnosti, dochádza k fyzickému alebo psychickému
násiliu, resp. k hrozbe takýmto násilím. Násilie nemusí vykazovať znaky trestného činu, postačí, ak

pôjde o priestupok proti občianskemu spolunažívaniu. Predpokladom pre použitie vyššie uvedenej
občianskoprávnej sankcie proti druhému manželovi je: a) existencia bezpodielového spoluvlastníckeho
vzťahu manželov k domu alebo k bytu, b) existencia spolužitia obidvoch manželov v dome alebo v
byte, c) existencia fyzického alebo psychického násilia, eventuálne existencia čo i len hrozby takéhoto
násilia, d) realizácia násilia vo vzťahu k manželovi alebo k blízkej osobe, ktorá býva v spoločnom dome

alebo byte nachádzajúcom sa v bezpodielovom spoluvlastníctve, e) neznesiteľnosť ďalšieho spolužitie z
dôvodovuvedenýchpodpísm.c)ad).Neznesiteľnosťspolužitiavdôsledkufyzickéhoalebopsychického
násilia musí mať značnú intenzitu, teda musí byť spôsobilé natoľko znížiť kvalitu spolužitia v spoločnej
nehnuteľnosti,žetotospolužitiebudemožnéobjektívnepovažovaťzaneznesiteľné.Odstupňafyzického
či psychického násilia alebo hrozby takýmto násilím závisí aj spôsob súdneho rozhodnutia v tom

smere, či súd iba obmedzí užívacie právo jedného manžela k domu alebo k bytu, alebo či manžela,
páchajúceho fyzické či psychické násilie z užívania domu alebo bytu úplne vylúči. Právo v takomto
prípade chráni slabšiu stranu aj za cenu zásahu do vlastníckeho práva. Ide o pomerne veľký zásah
do práv spoluvlastníka, avšak ešte väčšmi ako vlastnícke právo treba chrániť zdravie a život druhého
manžela, ako aj členov rodiny bývajúcich v spoločnom dome či byte. Vzťahy medzi manželmi týkajúce

sa bytu a domu z dôvodov uvedených v §146 ods. 2 Občianskeho zákonníka možno na návrh jedného
z nich upraviť aj dočasne, a to vydaním neodkladného opatrenia. Citované ustanovenie možno a
použitím analógie v zmysle § 853 Občianskeho zákonníka aplikovať aj v prípade keď bezpodielové
spoluvlastníctvo síce zaniklo , ale nedošlo k jeho vyporiadaniu, prípadne sa neuplatnila domnienka
ustanovenia § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Právnym prostriedkom ochrany je návrh manžela,

aby súd obmedzil užívacie právo druhého násilného manžela k domu alebo bytu patriacemu do
bezpodielového spoluvlastníctva alebo aby ho z jeho užívania celkom vylúčil.
11. Násilie je možno vo všeobecnosti definovať ako úmyselné použitie fyzickej sily alebo moci, buď len
pravdepodobne ohrozené alebo skutočné, proti osobe alebo proti určitej skupine alebo spoločenstvu,
ktoré buď má za následok alebo má vysokú pravdepodobnosť následku poranenia, smrti, psychickej

škody a podobne. Hoci definície násilia sú rozdielne, spájajú ich však aj spoločné črty. Násilím je
každá forma ubližovania, prejavu nadvlády, vyhrážania sa, zneužívania moci, fyzického a sexuálneho
nátlaku. Násilie nie je konflikt, v konflikte sa stretnú rovnocenné strany, kým násilie je, keď jedna strana
zneužije prevahu moci. Násilím je každý čin, ktorého následkom je, že obeť robí niečo, čo nechce robiť
alebo jej bráni robiť niečo, čo chce robiť, prípadne v nej vyvoláva strach. Psychické násilie je každé

správanie, ktoré priamo narúša slobodnú vôľu a sebaúctu iného človeka. Nezanecháva síce žiadne
viditeľné poranenia, napriek tomu môže byť najhoršou formou násilia. Je zvlášť účinné, ak sa spája
s fyzickým násilím. Pojem násilia ako taký nie je nikde vo všeobecne záväznom právnom predpiseformulovaný, avšak jeho základným charakteristickým znakom je úmysel. Násilie je následkom istého
druhu ľudského konania, ktoré je zámerné.
12. V prejednávanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav, keď vykonal náležité

dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie
dôvodnosti žalobcami uplatňovaného návrhu na vylúčenie žalovaného z užívania bytu, ktorý je v
bezpodielovom spoluvlastníctve žalobkyne 1./ a žalovaného, ako aj na posúdenie opodstatnenosti
tvrdení, ktoré žalovaný v konaní uvádzal na svoju obranu následným zhodnotením výsledkov
vykonaného dokazovania v súlade so zásadami vyplývajúcimi z ustanovenia § 191 (predtým § 132

O.s.p.) dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe následne vyvodil aj správny právny
záver, že v danom prípade neboli splnené podmienky podľa § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka
pre obmedzenie užívacieho práva žalovaného k bytu patriacemu do bezpodielového spoluvlastníctva
žalobkyne 1./ a žalovaného. Svoje úvahy vedúce k zamietnutiu návrhu žalobkyne 1./ z dôvodu
nepreukázania takej intenzity násilného konania zo strany žalovaného ako aj žalobcov 2./,3./ z dôvodu
nedostatku ich aktívnej legitimácie aj náležite, v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z ustanovenia

§ 220 ods. 2,3 C.s.p. (predtým § 157 ods. 2 O.s.p.), odôvodnil, pričom sa dostatočne vysporiadal so
všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými
relevantnými argumentmi sporových strán a posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo
relevantných námietok strán sporu súvisiacich s predmetom konania. Súd prvej inštancie teda svoje
rozhodnutie patričným spôsobom odôvodnil na ktoré odôvodnenie poukazuje aj odvolací súd a s ktorým

sa s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. stotožňuje.
13. V odvolaní , resp. v odvolacej replike žalobcovia neargumentujú vôbec žiadnymi novými
skutočnosťami a dôkazmi v zmysle § 366 C.s.p. (§ 205a O.s.p.) s ktorými by sa súd prvej inštancie
riadne v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal. Žalobcovia zotrvali na tom, že žalovaný sa k nim
správa agresívne od roku 2005 a poukázali tiež nato, že aj keď je pravda, že žalovaný sa v súčasnosti

v byte zdržiava zriedkavejšie oproti minulosti, frekvencia jeho „návštev“ je plne závislá od jeho voľby
kedy do bytu príde a z tohto dôvodu tu potom stále existuje obava, že jeho násilné správanie a konanie
bude pokračovať.
14. Odvolací súd nespochybňuje, keď uvedená skutočnosť vyplýva aj z obsahu spisu a z vykonaného
dokazovania, že vzhľadom na konflikty medzi stranami sporu je situácia v rodine napätá, vzťahy

medzi stranami sporu sú vážne narušené, keď intenzita narušenia vzťahov narástla najmä po podaní
návrhu na rozvod manželstva žalobkyne 1./ a žalovaného čo sa prejavilo aj vážnosťou následkov
konfliktných situácií. Nemožno však v danom prípade dospieť k jednoznačnému záveru, že by tieto
konflikty nadobudli taký stupeň intenzity psychického, fyzického, resp. inej formy, násilia žalovaného
voči žalobcom, že by sa ich ďalšie spolužitie v byte stalo neznesiteľným čo by v konečnom dôsledku

viedlo k vylúčeniu užívacieho práva žalovaného k bytu.
14.1. Žalobcovia počas celého konania zotrvali na tom, že správanie a konanie žalovaného takúto
intenzitu dosahuje. Odvolací súd ale zastáva názor, že uvedené skutočnosti zostali len v rovine
tvrdení, bez akéhokoľvek relevantného dôkazu a že v danom prípade žalobcovia neuniesli svoje
dôkazné bremeno. Povinnosť strán tvrdiť potrebné skutočnosti v civilnom procese sa nazýva povinnosť

tvrdenia a vzťahuje sa vždy na konkrétnu skutočnosť uvádzanú stranami. V prípade, že ju strana
splnila, platí, že uniesla bremeno tvrdenia. Existencia tvrdenej skutočnosti však podmieňuje existenciu
dôkaznej povinnosti, teda povinnosti strany označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Nedodržanie
povinnosti tvrdenia alebo dôkaznej povinnosti nie je procesne sankcionované, zväčša sa však prejaví v
rozhodnutí vo veci, vo forme neúspechu strany v spore. Pri hodnotení dôkazov Civilný sporový poriadok

vychádza zo zásady ich voľného hodnotenia, ktorá vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov (§
191 ods. 1 C.s.p.). Táto zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z
hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho
logického myšlienkového postupu. Hodnotiaca úvaha súdu musí vždy zodpovedať zásadám formálnej
logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a musí byť preskúmateľná v inštančnom

postupe. V priebehu dokazovania súd po vytriedení nepodstatných a nezákonných dôkazov ďalej
hodnotílendôkazyzostávajúce,tedadôkazydôležitéaprávnerelevantné,ktorétrebaposúdiťzhľadiska
ich pravdivosti. Posudzovanie pravdivosti konkrétneho dôkazu predpokladá, že sudca takýto dôkaz
posudzuje najskôr izolovane z hľadiska vierohodnosti toho, kto ho podáva, a či získané informácie sú
svojim obsahom pravdepodobné alebo nie. Následne súd pristúpi k posudzovaniu jednotlivých dôkazov

v ich vzájomných súvislostiach tak, aby informácie vyplývajúce z dôkazov, ktoré považuje za pravdivé,
tvorili ucelenú a logicky usporiadanú reťaz.
14.2. Zo strany žalobkyne bolo podaných viacero oznámení o rušení občianskeho spolunažívania, o
spáchaní priestupku, resp. trestných oznámení, ktoré okrem jedného prípadu, keď bol žalovaný uznanývinným zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu za skutok, ktorý sa stal 13.12.2006
(pozri rozhodnutie MV SR, Sekcie verejnej správy, odbor priestupkov - č. SVS-230-2008/01481/TGH z
11. 6. 2008) boli ďalšie tri konania zastavené (pozri rozhodnutie Obvodného úradu v Bratislave č. OVVS-

Pr-3798/4-366-05-L.K. z 30. 11. 2005 č.l. 19 spisu), tri odložené (pozri výpis z registra priestupkov
Obvodného úradu Bratislava, odbor všeobecnej správy zo dňa 20.8.2012, č.l. 123 spisu), keď nebolo
spáchanie skutkov zo strany žalovaného preukázané alebo došlé oznámenia zo strany žalobkyne 1./
neodôvodňovali je začatie konania o priestupku alebo iné postúpenie veci. Po týchto rozhodnutiach
priestupkového orgánu ďalšie dôkazy predložené žalobcami a to fotografie poškodeného bytu, lekárske

potvrdenia o zraneniach žalobkyne samo o sebe nepreukazujú, že tohto konania a takej intenzity ako
to popisovali žalobcovia sa dopustil žalovaný. Naopak z ďalších rozhodnutí odvolacieho súdu č.k. 3
Co 263/2011-147 zo dňa 30.6.2011 ( č.l. 69 spisu) a č.k. 6 Co 151/2011-93, 6 Co 155/2011 zo dňa
4.10.2011(č.l.93spisu)jezrejméžesúdydospelikzáverom,žeintenzitukonfliktovmedzižalobkyňou1./
ažalovanýmniejemožnéhodnotiťakoznačnúapretobolinávrhyžalobkynenanariadeniepredbežného
opatrenia, ktorým žalobkyňa 1./ žiadala aby bolo žalovanému zakázané vstupovať do bytu opakovane

zamietnuté. Vzhľadom na uvedené sa neunesenie dôkazného bremena zo strany žalobcov správne
odzrkadlilo v rozhodnutí vo veci, vo forme ich neúspechu.
14.3. Čo sa týka zamietnutia žaloby žalobcov 2./,3./ z dôvodu nedostatku ich aktívnej legitimácie s týmto
záverom sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje, keďže na podanie návrhu v zmysle § 146 ods. 2
Občianskeho zákonníka je aktívne legitimovaný vždy len manžel (resp. s poukazom na ustanovenia §

853 Občianskeho zákonníka bývalý manžel), aj keby násilie smerovalo voči blízkym osobám bývajúcim
v spoločnom dome alebo byte.
15. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie , ktorým súd
zamietol žalobu podľa § 387 ods.1,2 C.s.p. ako vecne správne potvrdil .
16. Záverom odvolací súd dodáva, že samotná skutočnosť, že žalobcovia sa nestotožňujú s právnymi

závermi súdu prvej inštancie, nemôže viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti a neznamená ani
oprávnenie odvolacieho súdu nahradiť správne právne názory súdu prvej inštancie jeho vlastnými,
len preto, že nezodpovedajú predstavám žalobcov o tom, ako má súd vo veci rozhodnúť, keď súd
prvej inštancie sa neodchýlil od znenia príslušných citovaných ustanovení §146 ods. 2 Občianskeho
zákonníka ani nepoprel ich účel a význam.

17. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 , v spojení s
§ 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Nakoľko odvolací súd odvolaniu žalobcov 1./,2./,3./ nevyhovel a
napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, mal žalovaný v odvolacom konaní plný úspech a
vznikol mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania v zmysle §
262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,

samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods.2 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého prvej inštancie,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého prvej inštancie,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého prvej

inštancie(§ 429 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).