Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 16, 2022

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/34/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4111225693
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 03. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Kálmánová, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2022:4111225693.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD. a

členov senátu JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Ingrid Doležajovej, v spore žalobkyne: Q. Q., nar.
XX.XX.XXXX, bytom N. P., W. XX, zastúpená: Mgr. Jana Hoksová, advokátka, IČO: 42 040 639, so
sídlom Volkovce, J. Kalinčiaka 13, proti žalovanému: Mesto Zlaté Moravce, so sídlom Zlaté Moravce,
Ul. 1. mája 2, o zaplatenie náhrady mzdy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra
č. k. 19C/171/2011-804 zo dňa 29. marca 2021, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie okrem odvolaním nenapadnutého zamietajúceho výroku
(V.) p o t v r d z u j e .

Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra, ako súd prvej inštancie v záhlaví označeným rozsudkom výrokom I. zaviazal
žalovaného zaplatiť žalobkyni ušlú mzdu vo výške 746,43 eur mesačne počnúc dňom 1.8.2018 do
31.12.2018, s úrokom z omeškania 9,50 % ročne z každej mesačnej splátky náhrady mzdy, výrokom
II. vo výške 905,12 eur a to od 1.1.2019 do 31.12.2019, s úrokom z omeškania 9,50 % ročne z každej
mesačnej splátky náhrady mzdy, výrokom III. vo výške 977,57 eur a to od 1.1.2020 do 31.12.2020, spolu
s úrokom z omeškania vo výške 9,50 % ročne z každej mesačnej splátky náhrady mzdy, výrokom IV. vo

výške 977,57 eur od 1.1.2021 do 28.2.2021 s úrokom z omeškania 9,50 % ročne z každej mesačnej
splátkynáhradymzdyvždyod13.dňakalendárnehomesiacanasledujúcehopomesiaci,zaktorývznikol
žalobkyni nárok na náhradu mzdy do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol (výrok V). Žalobkyni voči žalovanému priznal nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 93 %, (výrok VI.). Štát má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 96,50 %, (výrok VII.) a voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 3,50 %, (výrok
VIII.). Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil ust. § 142 ods. 1, 2, 3, § 129 ods. 1, § 132 Zákonníka

práce, § 4 ods. 1, § 20 ods. 1, 3, § 29 ods. 2 zákona č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých
zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

1.2. V odôvodnení uviedol, že rozsudkom č. k. 19C/171/2011 - 381 zo dňa 29.9.2014 určil, že výpoveď
daná žalobkyni žalovaným dňa 18.3.2011 je neplatná a rozhodol, že o povinnosti žalovaného naďalej
zamestnávať žalobkyňu, ako aj o náhrade mzdy a trovách konania rozhodne v konečnom rozhodnutí.
Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 19.4.2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre č.

k. 8Co/510/2015-426 zo dňa 4.2.2016, ktorým odvolací súd napadnutý čiatočný rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdil. Rozsudkom č. k. 19C/171/2011-642 zo dňa 13.8.2018 zaviazal žalovaného na úhradu
ušlej mzdy žalobkyni za obdobie od 1.7.2011 do 18.4.2016 a na náhradu mzdy žalobkyni titulom
prekážok v práci na strane zamestnávateľa za celý rok 2016, celý rok 2017 a za rok 2018 od 1.1.2018do dňa, kedy žalovaný umožní žalobkyni pokračovať v práci. Žalobkyni súd priznal i nárok na zaplatenie
úrokov z omeškania z jednotlivých mesačných splátok náhrady mzdy v sadzbe vo výške 9,50 % ročne
vždy od 13. dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, za ktorý vznikol žalobkyni nárok na

náhradu mzdy do zaplatenia (I., II., III. a IV. výrok). Súd ďalej žalobu v časti zaplatenia zostávajúcich
úrokov z omeškania zamietol (V. výrok), určil, že pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným trvá
(VI. výrok) a žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (VII.
výrok).Vočivyhovujúcejčastirozsudku(výrokyI.,II.,III.,IV.,VI.,VII.)podalžalovanýodvolaniea Krajský
súd v Nitre uznesením č. k. 8Co/55/2019-745 zo dňa 1.10.202 napadnutý rozsudok vo výrokoch I., II., III.

a VI. potvrdil. Potvrdil rozsudok aj v napadnutom vyhovujúcom vyhovujúcom výroku IV. v časti priznanej
náhrady mzdy titulom prekážok na strane zamestnávateľa za obdobie od 1.1.2018 do 31.7.2018. Za
obdobie od 1.8.2018 do dňa, kedy žalovaný umožní žalobkyni pokračovať v práci a v súvisiacom výroku
o nároku na náhradu trov konania odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu
prvej inštancie v prevažnej časti, nároky žalobkyne vyhodnotil ako dôvodné, jediným dôvodom zrušenia

a vrátenia rozhodnutia bolo, že súd prvej inštancie rozhodol o nárokoch žalobkyne na náhradu mzdy do
budúcna, teda aj za obdobie, kedy mzda žalobkyne nebola ešte splatná.

1.3. Rozsudok súdu prvej inštancie v častiach, ktoré odvolací súd potvrdil nadobudol právoplatnosť
dňa 11.12.2020. Predmetom ďašieho konania zostal nárok žalobkyne na náhradu mzdy za obdobie po

1.8.2018. Dňa 9.3.2021 žalobkyňa doručila súdu návrh na zmenu žaloby, žiadala zaviazať žalovaného
zaplatiť jej ušlú mzdu vo výške 746,43 eur mesačne počnúc dňom 1.8.2018 do 31.12.2018 s úrokom
z omeškania 9,50 % ročne z každej mesačnej splátky náhrady mzdy vždy od 13. dňa kalendárneho
mesiaca nasledujúceho po mesiaci, za ktorý vznikol žalobkyni nárok na náhradu mzdy do zaplatenia.
Ďalej požadovala, aby jej žalovaný zaplatil ušlú mzdu vo výške 905,12 eur a to od 1.1.2019 do

31.12.2019, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,50 % ročne z každej mesačnej splátky náhrady
mzdyvždyod13.dňakalendárnehomesiacanasledujúcehopomesiaci,zaktorývznikolžalobkyninárok
na náhradu mzdy do zaplatenia. Žalobkyňa ďalej žiadala, aby súd zaviazal žalovaného povinnosťou
zaplatiť žalobkyni ušlú mzdu vo výške 977,57 eur a to od 1.1.2020 do 31.12.2020, spolu s úrokom
z omeškania vo výške 9,50 % ročne z každej mesačnej splátky náhrady mzdy vždy od 13. dňa

kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, za ktorý vznikol žalobkyni nárok na náhradu mzdy
do zaplatenia. Ďalej mal súd zaviazať žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobkyni ušlú mzdu vo výške
977,57 eur a to od 1.1.2021 do 24.3.2021, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,50 % ročne z každej
mesačnej splátky náhrady mzdy vždy od 13. dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, za
ktorý vznikol žalobkyni nárok na náhradu mzdy do zaplatenia. Žalobkyňa tiež žiadala, aby súd zaviazal

žalovaného zaplatiť jej ušlú mzdu vo výške 905,12 eur za rok 2019 ako odmenu vo výške stanovenej
v rámci Dodatku č. I ku KOLEKTÍVNEJ ZMLUVE zo dňa 28.2.2019 a povinnosťou zaplatiť jej ušlú
mzdu vo výške 1 477,57 eur za rok 2020 ako odmenu vo výške stanovenej v rámci Dodatku č. I ku
KOLEKTÍVNEJ ZMLUVE zo dňa 28.2.2019. Žalobkyňa tu poukázala na ust. čl. 37 Kolektívnej zmluvy
Mesta Zlaté Moravce - Mestský úrad a dodatok k nej, titulom ktorých si voči žalovanému uplatňuje

ďalšie nároky. Pokiaľ ide o nárok žalobkyne na náhradu ušlej mzdy za jednotlivé mesiace počnúc dňom
1.8.2018, žalobkyňa uviedla, že dňa 1.1.2019 nadobudol účinnosť zákon č. 318/2018 Z. z., ktorým bol
novelizovaný zákon č. 553/2003 Z. z., čím došlo k redukcii počtu platových tried zo súčasných 14 na
11. Platová trieda žalobkyne je upravovaná na 4. platovú triedu. K 1.1.2019 predstavoval tarifný plat
žalobkyne 627,50 eur, zvýšenie platovej tarify o 15 % je 94,12 eur a osobný príplatok je 183,50 eur, čo

spolu predstavuje sumu 905,12 eur (627,50 eur + 94,12 eur + 183,50 eur = 905,12 eur). K 1.1.2020
je tarifný plat žalobkyne vo výške 690,50 eur, zvýšenie platovej tarify o 15 % je 103,57 eur a osobný
príplatok je 183,50 eur, čo spolu činí 977,57 eur (690,50 eur + 103,57 eur + 183,50 eur = 977,57 eur).

1.4. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že žalovaný dal dňa 18.3.2011 žalobkyni výpoveď

z pracovného pomeru v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Žalobkyňa listom zo 17.6.2011
žalovanému oznámila, že výpoveď považuje za neplatnú a trvá na tom, aby ju žalovaný ďalej
zamestnával. S poukazom na vyššie citované predchádzajúce rozhodnutia súdu nie je sporným,
že výpoveď daná žalobkyni dňa 18.3.2011 je neplatná, pracovný pomer žalobkyne u žalovaného
trvá a žalovaný ako jej zamestnávateľ je povinný prideľovať žalobkyni prácu. Súd mal preukázané,

že žalovaný aj napriek vedomosti o právoplatnom rozhodnotí súdu o určení neplatnosti výpovede
a rozhodnutiu, ktorým súd určil, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného trvá, žalobkyni prácu
neprideľoval. Tvrdenie žalovaného o neprideľovaní práce žalobkyni z dôvodu neexistencie pracovného
miesta, poukázal na závery vyjadrené v rozsudku zo dňa 13.8.2018 (body 47. - 49. odôvodnenia) atu opäť akcentuje, že na žalobkyňu je potrebné nazerať ako na zamestnanca, ktorému je žalovaný
ako zamestnávateľ povinný prideľovať prácu. Pokiaľ žalovaný žalobkyni prácu neprideľuje, nejde o
prekážku v práci na strane žalobkyne ale o prekážku v práci na strane zamestnávateľa. Argument,

že žalovaný nemal pre žalobkyňu voľnú pracovnú pozíciu je preto za tejto situácie úplne irelevantný.
Ďalej mal súd preukázané, že žalobkyni sa dňa 30.7.2018 narodilo dieťa, s ktorým je na rodičovskej
dovolenke. Na rodičovskej dovolenke bola žalobkyňa počas celého obdobia, za ktoré si ďalej uplatňuje
nárok na náhradu mzdy od 1.8.2018 do 24.3.2021). Práve poukazovaním na skutočnosť, že žalobkyňa
je na rodičovskej dovolenke sa žalovaný bránil ďalej v konaní, do pozornosti súdu dal rozhodnutie

Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo/3533/2009 zo dňa 12.10.2010, v ktorom tento súd judikoval, že
„rodičovská dovolenka predstavuje dôležitú osobnú prekážku v práci na strane zamestnanca. Vlastnou
podstatou (nielen tejto) prekážky v práci (porov. § 191 zák. práce k výpočtu osobných prekážok v
práci) je, že predstavuje právom dočasnú nemožnosť plnenia základných pracovnoprávnych povinností
a vzhľadom k tomu suspenziu pracovného záväzku po dobu, po ktorú prekážka trvá; zamestnanec
po túto dobu nie je povinný vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy, a zamestnávateľ nie je povinný

prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy a platiť mu za vykonanú prácu mzdu, pričom
hmotnézabezpečeniezamestnancapodobutrvaniaprekážkyvpráciupravujúpredpisyonemocenskom
poistení a zákon o štátnej sociálnej podpore. Po dobu trvania prekážky v práci sa teda jedná o
neprítomnosť zamestnanca v práci, ktorú je zamestnávateľ povinný ospravedlniť (porov. § 191 zák.
práce).“Podľanázorusúdutotorozhodnutieniejenaprejednávanýprípadaplikovateľné,pretožeprávna

úprava Českej republiky je odlišná od úpravy platnej na území Slovenskej republiky. V Českej republike
je poberanie rodičovského príspevku upravené v zákone č. 117/1995 Sb. o státní sociální podpoře. K
uvedenémuzákonusúdpoznamenáva,žeajtentobolodnadobudnutiaúčinnosti(1.10.1995)opakovane
novelizovaný a podmienky pre vyplácanie rodičovského príspevku a súčasného poberania mzdy sa aj
tu menili. Podľa právnej úpravy Slovenskej republiky je vyplácanie rodičovského príspevku upravené

zákonom č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
len zákon č. 571/2009 Z. z.), ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.1.2010. Nárok na rodičovský príspevok je
upravený v ust. § 3 uvedeného zákona, ktorý v znení účinnom do 31.12.2010 stanovoval, že oprávnená
osoba má nárok na rodičovský príspevok, ak: a) sa riadne stará o dieťa, b) má trvalý pobyt alebo
prechodný pobyt na území Slovenskej republiky a c) nevykonáva zárobkovú činnosť. Ustanovenie § 3

zákona č. 571/2009 Z. z. bolo s účinnosťou od 1.1.2011 novelizované a nárok na rodičovský príspevok
tak vznikol oprávnenej osobe aj bez splnenia podmienky nevykonávania zárobkovej činnosti (predtým
bodc/uvedenéhozákonnéhoustanovenia).Zjednodušenepovedané,kýmdo31.12.2010nebolomožné
súčasne pracovať a poberať rodičovský príspevok a rodičom, ktorí po narodení dieťaťa vykonávali
zárobkovú činnosť, nárok na rodičovský príspevok nevznikol, počnúc dňom 1.1.2011 došlo k zmene

právnejúpravyarodičomboloumožnenévykonávaťzárobkovúčinnosťapopritompoberaťajrodičovský
príspevok. Je vždy na rozhodnutí rodiča, kedy do práce nastúpi, pričom nie je vylúčené, že tak urobí
aj hneď po narodení dieťaťa. Aj v tomto prípade žalobkyni malo byť umožnené prácu vykonávať,
pretože ako zamestnanec má právo na prácu, ktorému zodpovedá povinnosť zamestnávateľa jej prácu
prideľovať. Podľa názoru súdu mal žalovaný žalobkyňu vyzvať, aby do práce nastúpila a až v prípade,

ak by tak žalovaná neurobila (z dôvodu nutnosti zabezpečovať osobnú starostlivosť o maloleté dieťa či
z iných dôvodov), vznikli by na jej strane prekážky v práci a žalovaný by jej nemusel poskytovať náhradu
mzdy. V danom prípade však žalobkyňa reálne nepracovala nie z dôvodu, že sa starala o dieťa, ale z
dôvodu, že jej to zamestnávateľ (žalovaný) neumožnil. V takomto prípade žalobkyni vznikol nárok na
náhradu mzdy, základ jej nároku je tak nepochybne daný.

1.5.Žalobkyňanároknanáhradumzdyvyčíslilazarok2018sumouvovýške746,43eurmesačne,zarok
2019 sumou vo výške 905,12 eur mesačne a za roky 2020 a 2021 sumou vo výške 977,57 eur mesačne
vychádzajúc z tarifného platu žalobkyne, jeho zvýšenia a osobného príplatku. Žalovaný uvedené
vyčíslenie nesporoval, nenamietal nesprávnosť vyčíslenia, preto súd požadované sumy náhrady mzdy

za jednotlivé mesiace, kedy žalobkyni nebolo umožnené vykonávať prácu, považoval za nesporné.
Pretože o nárokoch žalobkyne na zaplatenie náhrady mzdy žalobkyne za obdobie do 31.7.2018 bolo
právoplatne rozhodnuté, predmetom konania zostali ďalšie nároky žalobkyne na náhradu mzdy počnúc
dňom 1.8.2018 do 24.3.2021 v znení posledného navrhovaného a súdom aj schváleného petitu žaloby.
S poukazom na vyššie uvádzané skutočnosti, kedy súd považoval za preukázané, že pracovný pomer

žalobkyne u žalovaného trvá, pričom žalobkyni žalovaný prácu neprideľoval ani po 1.8.2018, dospel súd
k záveru, že žalobkyňa má nárok na náhradu mzdy i za ďalšie obdobe. Výška požadovaného nároku
na náhradu mzdy nebola v konaní sporná, súd žalobkyni tento nárok priznal počnúc dňom 1.8.2018
do 28.2.2021. Súd žalobkyni nepriznal nárok na náhradu mzdy za obdobie od 1.3.2021 do 24.3.2021,pretože tento nárok v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie nebol ešte splatný. Tu súd poukazuje na
odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Nitre č. k. 8Co/55/2019-745 zo dňa 1.10.2020 (bod 32.),
kde odvolací súd zdôraznil, že náhrada mzdy sa môže priznať iba vtedy, ak je splatná v čase vydania

súdneho rozhodnutia. Pretože mzda za mesiac marec 2021 (rovnako náhrada mzdy) je splatná až 12.
apríla 2021, teda jej splatnosť nastane až v budúcnosti, súd tento nárok žalobkyni priznať nemohol, a
preto nárok žalobkyne na náhradu mzdy za obdobie od 1.3.2021 do 24.3.2021 zamietol.

1.6. V zmysle Pracovného poriadku MsÚ Zlaté Moravce je mzda splatná mesačne pozadu vždy do

12. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca s tým, že ak pripadne výplatný deň na deň pracovného
pokoja alebo voľna, mzda sa vypláca v nasledujúci pracovný deň. Pokiaľ mzda zamestnanca nie je
vyplatená v lehote splatnosti, vzniká zamestnancovi nárok dožadovať sa zaplatenia úrokov z omeškania
vo výške stanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Žalobkyňa sa dožadovala priznania nároku na úroky
z omeškania v zákonnej sadzbe v súlade s ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom do 31.1.2013, a to počnúc dňom nasledujúcim po splatnosti

mzdy za každý kalendárny mesiac, čo súd akceptoval, pretože nezaplatením náhrady mzdy v lehote
splatnosti sa žalovaný dostal do omeškania a žalobkyni tak vznikol nárok na úroky z omeškania.

1.7. Súd poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/69/2018 zo dňa 24. apríla 2019,
v ktorom poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu v otázke, či nevyplatenie náhrady

mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie s možnosťou požadovať úroky z omeškania vo
výške stanovenej pre občianskoprávne vzťahy a dospel k záveru, že od publikovania rozhodovania
najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/246/2010 sa rozhodovacia prax najvyššieho súdu ustálila v tom, že k
omeškaniu na strane zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného
pomeru dochádza u jednotlivých náhrad mzdy spravidla za ten-ktorý mesiac, podľa toho, kedy u nich

nastalasplatnosťanieažprávoplatnosťourozsudkuourčeníneplatnostiskončeniapracovnéhopomeru.
Riešenie tejto otázky dovolacím súdom zodpovedá aj súčasnému zneniu Zákonníka práce a je plne
akceptovateľné aj na súčasnú právnu úpravu (podľa rozhodnutí najvyššieho súdu z 26. januára 2015
sp. zn. 5MCdo/8/2012, z 28. novembra 2018 sp. zn. 1Cdo/51/2017). Uvedené rozhodnutia najvyššieho
súdu možno primerane vzťahovať aj na prejednávanú vec, i keď predmetom tohto konania ďalej nie

je vyplatenie náhrady mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru, ale z dôvodu prekážok na
strane zamestnávateľa. Nárok na zaplatenie úrokov z omeškania z jednotlivých splátok náhrady mzdy
súd s poukazom na uvedené skutočnosti považoval za dôvodný, a preto žalobe v tejto časti vyhovel.

1.8. Ohľadne nároku na priznanie odmeny za rok 2019 a 2020 s poukazom na Kolektívnu zmluvu

Mesta Zlaté Moravce - Mestský úrad zo dňa 28.2.2019 a jej dodatok č. 1 zo dňa 31.5.2019 žalovaný
s vyplatením odmeny žalobkyni nesúhlasil, poukazoval na dodatok č. 3 ku Kolektívnej zmluve a
argumentoval, že na vyplatenie odmeny nie je právny nárok, odmeny boli zamestnancom vyplácané
až po vyjadrení vedúcich zamestnancov. Z listinných dôkazov predložených žalobkyňou súd zistil, že
dňa 28.2.2019 bola medzi žalovaným ako zamestnávateľom a Základnou organizáciou SLOVES pri

Mestskom úrade v Zlatých Moravciach a Radou ZOOZ P školstva a vedy na Slovensku Zlaté Moravce
ako zástupcami zamestnancov uzavretá Kolektívna zmluva. Podľa čl. II. Dodatku č. 1 ku Kolektívnej
zmluve zo dňa 31.5.2019 sa zmluvné strany dohodli na zmene čl. 37. Kolektívnej zmluvy zo dňa
28.02.2019 . Dňa 1.7.2020 bol ku Kolektívnej zmluve z 28.2.2019 prijatý Dodatok č. 3, ktorým sa čl.
37 Kolektívnej zmluvy opäť zmenil. Z ustanovení kolektívnej zmluvy (čl. 37 ods. 2, 3) vyplýva, že

zamestnávateľ poskytne zamestnancovi peňažné plnenie pokiaľ tento vykonával pre žalovaného ako
zamestnávateľa prácu a splnil i ďalšie podmienky definované v predmetnom ustanovení (jeho pracovný
pomer trval vymedzenú dobu, k nároku na poskytnutie odmeny pri príležitosti vianočných sviatkov je
navyše stanovená i ďalšia podmienka, a to vyplatenie peňažného plnenia k 30.4. daného kalendárneho
roka). Z uvedeného ustanovenia je zrejmé, že peňažné plnenie, ktoré žalovaný svojim zamestnancom

poskytuje,mábyťchápanéakoodmena,určitéoceneniezato,žezamestnanecprežalovanéhovdanom
kalendárnom roku vykonával prácu. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalobkyňa pre
žalovaného v rokoch 2019 a 2020 prácu nevykonávala, preto jej podľa názoru súdu nárok na peňažné
plnenie v zmysle ust. čl. 37 kolektívnej dohody nevznikol. Vzhľadom na uvedené súd žalobu v tejto
časti zamietol. Podľa názoru súdu na vyplatenie ďalšieho peňažného nároku chápaného ako odmena

za prácu nemá žalobkyňa nárok ani za situácie, že prácu nevykonávala z dôvodu prekážok v práci na
strane žalovaného.1.9. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, keď žalobkyňa sa domáhala určenia
neplatnosti výpovede a určenia, že jej pracovný pomer u žalovaného trvá spolu s príslušným úrokom z
omeškania. Peňažné nároky žalobkyne možno vzhľadom podanú žalobu a s prihliadnutím na posledný

žalobkyňou upravený petit vyčísliť sumou vo výške spolu 90 324,56 eur. Išlo o náhradu mzdy za rok
2011 vo výške 4 084,80 eur za + náhradu mzdy za roky 2012, 2013, 2014, 2015 za každý rok vo výške
8 169,60 eur + náhradu mzdy za rok 2016 vo výške 8 397,24 eur + náhradu mzdy za rok 2017 vo výške
8 494,80 eur + náhradu mzdy za rok 2018 vo výške 8957,16 eur + náhradu mzdy za rok 2019 vo výške
10 861,44 eur + náhradu mzdy za rok 2020 vo výške 11 730,84 + náhradu mzdy za rok 2021 vo výške

2737,19 eur + sumu vo výške 2 382,69 eur titulom odmien.

1.10. Žalobkyni bola priznaná náhrada mzdy za obdobie od 1.7.2011 do 28.2.2021, čo spolu predstavuje
sumu vo výške 87 159,82 eur, žalobkyni nebol priznaný nárok na náhradu mzdy za obdobie od 1.3.2021
do 24.3.2021 v sume 782,05 eur a nároky uplatňované titulom odmien za roky 2019 a 2020 spolu vo
výške 2 382,69 eur. Žalobkyňa tak bola celkovo úspešná v 96,50 % sporu (suma 87 159,82 eur), úspech

žalovaného bol v časti, v ktorej súd žalobu zamietol, čo predstavovalo 3,50 % predmetu konania (suma
3 164,74 eur). Žalobkyňa dosiahla v konaní čistý úspech 93 % ako rozdiel 96,50 % a 3,50 %.

1.11. Pretože v konaní vznikli aj trovy štátu za vyplatené svedočného, ktoré neboli v celom rozsahu
pokryté z preddavkov, súd na úhradu týchto trov zaviazal strany sporu v pomere zodpovedajúcom ich

neúspechu v tomto konaní.

2. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý navrhol rozsudok zrušiť a
nárok na náhradu ušlej mzdy nepriznať. Dôvodil nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym
právnym posúdením veci. Vytýkal súdu, že pri rozhodovaní o nároku žalobkyne mal zohľadniť, že

je na rodičovskej dovolenke, pretože dňa 30. 07. 2018 sa jej narodilo dieťa a neoznámila mu, že na
rodičovskú dovolenku nenastupuje. Ide teda z jej strany o prekážky v práci na strane zamestnanca
podľa § 141 Zákonníka práce, za ktoré jej nepatrí náhrada mzdy, pretože poberá dávky sociálneho
zabezpečenia. Žalobkyňa mu oznámila, že je tehotná a doručila potvrdenie o predpokladanom termíne
pôrodu. Zákonník práce v § 166 ods. 3 upravuje pre zamestnanca povinnosť písomne oznámiť

zamestnávateľovi najmenej mesiac vopred, okrem iného, predpokladaný deň nástupu na materskú
a rodičovskú dovoleniu, čo nesplnila. Počas materskej a rodičovskej dovolenky jej nepatrí náhrada
mzdy. Preto za toto obdobie mala byť znížená, resp. nepriznaná náhrada mzdy. Ust. § 79 ods. 2
Zákonníka práce umožňuje moderáciu nepriznaním náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov,
a súd nepostupoval v zmysle judikatúry. Tým, že neuplatnil moderačné právo, poprel akúkoľvek

sociálnu funkciu náhradu mzdy a umožnil tak osobe, ktorá z objektívneho hľadiska vo finančnej sfére
neutrpela žiadnu ujmu, z tejto náhrady profitovať. K moderácii mzdy pre rozpor z dobrými mravmi
poukázal na rozsudok KS Trnava, podľa ktorého termín dobré mravy Zákonník práce nevymedzuje,
avšak sa s ním v rámci zásad, z ktorých vychádza, priamo sformulovaný v čl. 2 stretne v zákaze
zneužívania práv vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov. Protiprávneho úkonu pre zneužitie práva

sa dopúšťa oprávnený subjekt, ktorý porušil určitú zákonom ustanovenú povinnosť až vo fáze realizácie
subjektívneho práva. Ďalšia priznaná náhrada by tak už sociálnu funkciu prestala plniť a bola by priznaná
v rozpore s dobrými mravmi. Súd mal aj úroky z omeškania hodnotiť ako na súčasť peňažného
zadosťučinenia a posúdiť, či už samotná náhrada mzdy bez úrokov z omeškania nie je dostatočným
zadosťučinením pre porušenie práva a neplnení sama o sebe satisfakčnú a sociálnu funkciu náhrady

mzdy.

3. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny potvrdiť a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania. Poukázala na závery rozhodnutia
odvolacieho súdu sp. zn. 8Co/55/2009, v zmysle ktorých súd nemal dôvod nepriznať jej náhradu mzdy

z dôvodu prekážok na strane zamestnávateľa. To, že bola od 01. 08. 2008 na rodičovskej dovolenke
nebola prekážka na jej strane, zákon umožňoval kumulatívne vykonávať aj pracovný pomer a poberať
dávky rodičovského príspevku. Konanie žalovaného považuje za účelové v snahe vyhnúť sa riadnemu
plneniu si povinnosti. Súd sa správne vysporiadal s nárokom na náhradu mzdy. Bolo jednoznačne
ustálené, že v tejto časti sa ani nemohol zaoberať otázkou krátenia, pretože sa jedná o zákonný nárok

z platne uzatvorenej pracovnej zmluvy a podľa § 142 a nasl. Zákonníka práce od 19. 04. 2016 vznikla
prekážka na strane žalovaného, ktorý jej neposkytol prácu. V tomto smere poukázala na odôvodnenie
odvolacieho uznesenia v bodoch IV. a VI., ktorými zrušil predchádzajúci rozsudok súdu prvej inštancie.
Uviedla ďalej, že žalovaný opätovne poukázal na rozsudok KS Trnava, kde už použila pri argumentáciiv predchádzajúcej časti konania. Podľa tohto rozsudku nemohla z tejto situácie profitovať, pretože
poberá len rodičovský príspevok a nie materskú. Zo zákona môže pracovať popri rodičovskej dovolenke.
Práve správanie žalovaného a jeho postup v týchto konania možno vyhodnotiť ako správanie nielen v

rozpore so zákonom, ale aj v hrubom rozpore s dobrými mravmi, pretože práve týmto jeho postupom
nečinnosťou, podávaním odvolaní súd dochádza k predlžovanou konania a zaťažuje systém súdov.
Žalovaný opakuje dôvody, s ktorými sa vysporiadal odvolací súd v predchádzajúcom rozhodnutí a
zdôraznila, že v tomto štádiu sa nezaoberá otázkou ušlej mzdy titulom zamestnávateľa podľa § 142
Zákonníka práce, kedy je možné krátiť náhradu.

4. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané stranou, v
ktorej neprospech bolo rozhodnuté, v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359 CSP, 362
ods.1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi
odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§
383 CSP), prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.1 CSP), pretože

nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval si to dôležitý verejný
záujem, s následným verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že
odvolanie žalovaného je nedôvodné. Keďže zamietajúci výrok V. odvolaním napadnutý nebol, tento
nadobudol právoplatnosť, a preto nie je predmetom prieskumu zo strany odvolacieho súdu.

5. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.
6. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 25.08.2011
v znení doplnenia žaloby zo dňa 26.09.2011 (č. l. 15), domáhala určenia neplatnosti výpovede danej
žalobkyni dňa 18.03.2011 a určenia, že pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným naďalej trvá.
Taktiež sa žalobkyňa domáhala náhrady mzdy vo výške 868,78 eura mesačne počnúc dňom 01.07.2011

spolu s 9,5% úrokom z omeškania od 01.07.2011 do zaplatenia. Podľa predloženého žalobného návrhu
bola žalobkyňa so žalovaným v pracovnom pomere od 20.01.2003 vo funkcii referentka oddelenia
sociálneho, kultúry, vzdelávania, mládeže a športu, neskôr ako oddelenie pre ľudské zdroje. Dňa
18.03.2011 jej žalovaný doručil výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu
nadbytočnosti na základe rozhodnutia o organizačnej zmene, ktorá je platná a účinná od 14.03.2011

a ktorou došlo k zrušeniu jej pracovného miesta. Listom zo dňa 17.06.2011 žalovanému oznámila,
že výpoveď pokladá za neplatnú a trvá na svojom ďalšom zamestnávaní a prideľovaní práce podľa
pracovnej zmluvy, a to aj po uplynutí výpovednej doby. Výpoveď považovala za neplatnú, pretože zo
strany žalovaného neboli splnené hmotnoprávne podmienky platnosti výpovede podľa § 63 ods. 1
písm. b) Zákonníka práce. Súd prvej inštancie v spojení čiastočným rozsudkom č. k. 19C/171/2011-381

zo dňa 29.09.2014 rozhodol, že výpoveď daná žalobkyni dňa 18.03.2011 je neplatná s tým, že
rozhodol o povinnosti žalovaného žalobkyňu naďalej zamestnávať ako aj o náhrade mzdy. Uvedené
rozhodnutie súdu prvej inštancie (čiastočný rozsudok) bolo rozhodnutím Krajského súdu v Nitre č.
k. 8Co/510/2015-426 zo dňa 04.02.2016 potvrdené. Súd prvej inštancie následne rozsudkom č. k.
19C/171/2011-642 zo dňa 13.08.2018 zaviazal žalovaného na úhradu ušlej mzdy žalobkyni za obdobie

od 01.07.2011 do 18.04.2016 a na náhradu mzdy žalobkyni titulom prekážok v práci na zastane
zamestnávateľa za celý rok 2016, 2017 a za rok 2018 od 01.01.2018 do dňa kedy žalovaný umožní
žalobkyni pokračovať v práci, rovnako tak žalobkyni priznal aj nárok na zaplatenie úrokov z omeškania
vo výške 9,50 % ročne z jednotlivých mesačných splátok s tým, že v zostávajúcej časti úrokov z
omeškania žalobu zamietol a určil, že pracovný pomer medzi stranami sporu trvá. V dôsledku odvolania

žalovaného voči uvedenému rozhodnutiu súdu prvej inštancie Krajský súd v Nitre rozhodnutím č. k.
8Co/55/2019-745 zo dňa 01.10.2020 predmetné rozhodnutie súdu prvej inštancie v prevažnej väčšine
potvrdil (vo výroku I., II., III., IV., VI., VII.) s tým, že dôvodom jeho čiastočného zrušenia a následného
vrátenia bola skutočnosť, že súd prvej inštancie rozhodol o nárokoch žalobkyne na náhradu mzdy do
budúcna resp. za obdobie kedy mzda žalobkyne splatná nebola.

8. Pretože o nárokoch žalobkyne na zaplatenie náhrady mzdy za obdobie do 31.07.2018 bolo
právoplatne rozhodnuté a žalobkyňa v priebehu prvoinštančného konania doručila súdu návrh na
zmenu žaloby (ktorú súd prvej inštancie pripustil), v ktorom svoje nároky upresnila a zároveň doplnilao ďalšie nároky, zostali predmetom konania (aj odvolacieho) nároky žalobkyne na náhradu mzdy (z
dôvodu prekážok v práci na strane zamestnávateľa) za obdobie po 01.08.2018 do 24.03.2021, o ktorých
rozhodoval súd prvej inštancie odvolaním napadnutým rozhodnutím. Odvolaním však nebol napadnutý

zamietajúci výrok (V.), ktorý nadobudol právoplatnosť.

9. Z obsahu odvolania je zrejmé, že žalovaný vytýkal súdu prvej inštancie, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

9.2. K nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej
praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec
posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové
zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191
CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z

prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne
sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide
o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,

eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 192 až § 194 CSP.

9.3. Nesprávnym právnym posúdením veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový

stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.

10. Žalovaný v podanom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku žalobkyne
na náhradu mzdy mal brať v úvahu skutočnosť, že žalobkyňa je v súčasnosti na rodičovskej dovolenke,
nakoľko sa jej dňa 30.07.2018 narodilo dieťa s tým, že aj keď Zákonník práce umožňuje zamestnancovi
vykonávať prácu aj počas rodičovskej dovolenky, tak zdôraznil, že žalobkyňa neoznámila žalovanému
ako jej zamestnávateľovi, že na rodičovskú dovolenku nenastupuje. S poukazom na § 141 Zákonníka

práce poukázal na skutočnosť, že k dôležitým osobným prekážkam v práci na strane zamestnanca,
počas ktorých poberá dávky podľa predpisov sociálneho zabezpečenia, a teda zamestnancovi nepatrí
náhrada mzdy, patrí materská a rodičovská dovolenka. V podanom odvolaní zdôraznil, že žalobkyňa mu
oznámila len skutočnosť, že je tehotná, avšak si nesplnila povinnosť uvedenú § 166 ods. 3 Zákonníka
práce. Vzhľadom na uvedené žalovaný v podanom odvolaní argumentoval tým, že za uvedené obdobie

(počas čerpania rodičovskej dovolenky žalobkyňou) mu malo byť priznané právo na zníženie resp.
nepriznanie tejto časti náhrady mzdy, a to s poukazom na moderačné právo súdu podľa § 79 ods. 2
Zákonníka práce, keď mal za to, že ide o aj o prekážku v práci na strane žalobkyne.

11. Odvolací súd uvádza, že z obsahu spisu je jednoznačné, že v prejednávanom prípade bolo už

právoplatne rozhodnuté o neplatnosti skončenia pracovného pomeru medzi stranami sporu a určené,
že pracovný pomer trvá. Je však dôležité upozorniť, že je nevyhnutné diferencovať medzi nárokom
na náhradu mzdy z dôvodu neplatne skončeného pracovného pomeru (§ 79 a nasl. Zákonníka
práce) a nárokom na náhradu mzdy z dôvodu prekážky v práci resp. prekážky v práci na strane
zamestnávateľa (§ 142 a nasl. Zákonníka práce). Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť

náhradu mzdy, ktorá zamestnancovi patrí podľa ustanovenia 79 a nasl. Zákonníka práce s tým, že
uvedená povinnosť je vyvolaná tým, že zamestnávateľ po neplatnom rozviazaní pracovného pomeru
výpoveďou,okamžitýmskončenímaleboskončenímvskúšobnejdobeprestalprideľovaťzamestnancovi
prácu podľa pracovnej zmluvy, i napriek tomu, že zamestnanec trval na tom, aby ho zamestnávateľ
ďalej zamestnával. Poskytnutie náhrady mzdy v takomto prípade (do rozhodnutia súdu o (ne)platnosti

skončenia pracovného pomeru) je teda dôsledkom nesplnenia povinnosti zo strany zamestnávateľa
prideľovať zamestnancovi trvajúcemu na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, prácu podľa
pracovnej zmluvy. Naopak v druhom prípade, keď zamestnávateľ po právoplatnosti rozhodnutia súdu o
neplatnosti rozviazania pracovného pomeru neprideľuje prácu podľa pracovnej zmluvy, ide o prekážkuna strane zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Na základe uvedeného je teda zrejmé,
že v danom prejednávanom prípade ide o situáciu, kedy zamestnávateľ resp. žalovaný po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým súd rozhodol o neplatnosti skončenia pracovného pomeru, žalobkyni napriek

uvedenému prácu neprideľoval resp. o prípad existencie prekážok v práci na strane zamestnávateľa (§
142 a nasl. Zákonníka práce). Je však nevyhnutné dať do pozornosti, že zamestnancovi po dobu, po
ktorú mu zamestnávateľ neprideľuje prácu podľa pracovnej zmluvy, a to aj po právoplatnosti rozhodnutia
súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru, patrí náhrada mzdy vo výške priemerného zárobku
a túto náhradu nemožno znížiť, poprípade nepriznať, aj keby o to zamestnávateľ žiadal.

12. Ustanovenie § 79 Zákonníka práce má povahu lex specialis, v dôsledku čoho sa na práva a
povinnosti účastníkov pracovného pomeru v období, v ktorom sú ich vzťahy sporné v dôsledku
rozviazania pracovného pomeru, neaplikujú všeobecné ustanovenia Zákonníka práce a iných
pracovnoprávnych predpisov o prekážkach v práci. Táto špeciálna právna úprava vylučuje, aby
pri neplatnom skončení pracovného pomeru mohla byť za dobu, počas ktorej boli vzťahy medzi

účastníkmi v dôsledku skončenia pracovného pomeru sporné a počas ktorej zamestnávateľ neumožnil
zamestnancovi konať, priznaná náhrada mzdy z iného dôvodu s tým, že v uvedenom období
zamestnancovi nepatrí nielen náhrada mzdy podľa § 142 Zákonníka práce, ale ani napríklad náhrada
mzdy za nevyčerpanú dovolenku podľa § 100 a nasl. Zákonníka práce, prípadne z iného dôvodu.
Na druhej strane, ak zamestnávateľ neumožní zamestnancovi pokračovať v práci ani po právoplatnosti

rozhodnutia,ktorýmsaurčilo,žerozviazaniepracovnéhopomeruboloneplatné,vznikajúzamestnancovi
za dobu od právoplatnosti rozhodnutia nároky na náhradu mzdy v zmysle ustanovenia § 142 Zákonníka
práce, resp. z dôvodu prekážky v práci na strane zamestnávateľa. Povinnosť zamestnávateľa na
náhradumzdyzdôvoduexistencieprekážokvprácinastranezamestnávateľa nemožnoznížiť,prípadne
jej náhradu nepriznať, ako v prípade náhrady mzdy podľa § 79 ods. 1, kde v § 79 ods. 2 Zákonníka

práce je zakotvené moderačné právo súdu, a to preto lebo to v prípade podľa § 142 a nasl. Zákonníka
práce neumožňuje žiadne zákonné ustanovenie.

13. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd sumarizuje, že rozhodnutie súdu
prvej inštancie je správne, ak súd prvej inštancie v prípade nároku žalobkyne na náhradu mzdy z dôvodu

prekážok v práci na strane zamestnávateľa spočívajúcich v neprideľovaní práce žalobkyni (§ 142 ods.
3 Zákonníka práce), nepristúpil k aplikácií moderačného práva § 79 ods. 2 Zákonníka práce, a teda
k zníženiu alebo nepriznaniu tejto náhrady mzdy žalobkyni. Na základe uvedeného je teda zrejmé, že
odvolacia námietka žalovaného spočívajúca v potrebe aplikácie moderačného práva súdu podľa § 79
ods. 2 na nárok žalobkyne, ktorý bol predmetom konania nie je dôvodná, pretože moderačné právo

podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce možno uplatniť len vo vzťahu k nárokom súvisiacim s neplatne
skončeným pracovným pomerom podľa § 79 ods. 1 (lex specialis), avšak nie v prípade nárokov na
náhradu mzdy z dôvodu prekážok v práci na strane žalovaného, keďže v danom prípade žiadne
ustanovenie Zákonníka práce neumožňuje k uvedenému nároku resp. k nároku ktorý bol predmetom
konania aplikáciu moderačného práva súdu.

14. Možno uzavrieť, že osobitná úprava nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru v
ustanoveniach § 77 a nasl. Zákonníka práce vylučuje použitie všeobecných ustanovení o náhrade mzdy
pri prekážkach v práci na strane zamestnávateľa (§142 a nasl. Zákonníka práce), pokiaľ ide o nároky
zamestnanca, uvedené platí aj a contrario (obdobne rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 5 Cdo 269/2007,

R 44/1984, R 10/1969).

15. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa
v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

16. S poukazom na uvedené odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v bode 24. napadnutého
rozhodnutia uviedol, že právna úprava účinná do 31.12.2010 (zákon č. 571/2009 Z. z.) neumožňovala
pracovať resp. vykonávať zárobkovú činnosť a súčasne poberať rodičovský príspevok, tak právna
úprava účinná dňom 01.01.2011 uvedené zmenila v tom zmysle, že rodičom umožnila jednak pracovať

resp. vykonávať zárobkovú činnosť ako aj poberať rodičovský príspevok. Je teda na rodičovi, kedy do
práce nastúpi, pričom nemožno vylúčiť, že tak učiní aj po narodení dieťaťa, preto aj v tomto prípade
malo byť žalobkyni umožnené prácu vykonávať, pretože ako zamestnanec má právo na prácu, ktoré
zároveň koreluje povinnosti zamestnávateľa jej prácu prideľovať. Odvolací súd sa rovnako tak stotožnilajsprávnymnázoromsúduprvejinštancie(vyslovenýmvbode24.napadnutéhorozsudku),keďuviedol,
že žalovaný mal žalobkyňu vyzvať, aby do práce nastúpila a až v prípade, ak tak žalovaná z dôvodu
jej nástupu na rodičovskú dovolenku neučinila, vznikli by na jej strane osobné prekážky v práci s

tým, že žalovaný by jej poskytovať náhradu mzdy nemusel. V zhode so súdom prvej inštancie možno
konštatovať, že v danom prípade žalobkyňa reálne nepracovania z dôvodu starostlivosti o dieťa, ale
právne naopak z dôvodu, že jej to žalovaný resp. zamestnávateľ neumožnil, preto jej vznikol nárok na
náhradu mzdy podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce.

17. Žalovaný v podanom odvolaní namietal, že žalobkyňa mu síce oznámila skutočnosť, že je tehotná,
avšak si nesplnila povinnosť uvedenú § 166 ods. 3 Zákonníka práce t. j. nesplnila si povinnosť písomne
oznámiť zamestnávateľovi najmenej jeden mesiac vopred predpokladaný deň nástupu na materskú
dovolenku a rodičovskú dovolenku, predpokladaný deň ich prerušenia, skončenia a zmeny týkajúce sa
nástupu, prerušenia a skončenia materskej dovolenky a rodičovskej dovolenky. Odvolací súd v tejto
súvislosti a s poukazom na už vyššie spomenuté uvádza, že skutočnosť, že si žalobkyňa nesplnila

povinnosť podľa § 166 ods. 3 Zákonníka práce, len nasvedčuje záveru, ku ktorému dospel súd prvej
inštancie ako aj odvolací súd, že žalovaná nevykonávala prácu z dôvodu jej osobnej starostlivosti
o dieťa resp. z dôvodu čerpania rodičovskej dovolenky, ale práve z dôvodu, že jej práca zo strany
žalovaného prideľovaná nebola, hoci byť mala. Je tomu tak preto, že nesplnenie povinnosti podľa
§ 166 ods. 3 Zákonníka práce nasvedčuje vôli žalobkyne vykonávať prácu, ak by jej ju žalovaný

pridelil, preto v prejednávanom prípade uvedené svedčí skutočnosti, že žalobkyňa prácu nevykonávala
z dôvodu jej nepridelenia zo strany žalovaného a nie z dôvodu starostlivosti o maloleté dieťa resp.
čerpania rodičovskej dovolenky. Pre doplnenie správnosti možno konštatovať, že ustanovenie § 166
ods. 3 zakotvuje síce oznamovaciu povinnosť zamestnanca, no zároveň neobsahuje žiadnu sankciu
za jeho nedodržanie. Na základe uvedeného odvolací súd vyhodnotil námietku žalovaného, ohľadom

nesplanenia povinnosti podľa § 166 ods. 3 zo strany žalobkyne za nedôvodnú a nespôsobilú privodiť
zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia.

18. Odvolací súd záverom k odvolacím námietkam žalovaného zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach
uvedené konštantne pripomína a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne

konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05).

19. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods.
1 CSP ako vecne správny potvrdil, keď po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré
mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom

pre vyhlásenie rozsudku a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a
následne dospel aj k správnemu právnemu záveru.

20. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, a
teda žalobkyni plne úspešnej v odvolacom konaní priznal nárok na ich náhradu v plnom rozsahu (100

%), keď o výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší
súdny úradník.

21. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).