Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 16, 2022

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/62/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4114230243
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 03. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2022:4114230243.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek

senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej a JUDr. Denisy Šaligovej, v spore žalobcu: Z. U., nar.
XX. XX. XXXX, bytom Q., U. XXX/XX ako osoba pozbavená spôsobilosti na právne úkony, zastúpený
opatrovníčkou: J. T., nar. XX. XX. XXXX, bytom W. W., U. XXX/X, zastúpený Advokátska kancelária
POLÁČEK & partneri s. r. o., so sídlom Banská Bystrica, Dlhá 2039/6, IČO: 47 257 032, proti žalovaným:
1. R. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q., U. XXX/XX, 2. J. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q., U. XXX/
XX, žalovaní v 1. a 2. rade zastúpení JUDr. Pavlom Gráčikom, advokátom, so sídlom Nitra, Farská 40,
IČO: 51 721 554, 3. Z. U., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q., F. XX, zastúpený Advokátska kancelária JUDr.

Lukáčová & partners, s. r. o., so sídlom Nitra, Mostná 72, IČO: 47 237 244, o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobcu a žalovaného v 3. rade proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo
dňa 12. apríla 2021 č. k. 19C/227/2014-616 v spojení s opravným uznesením zo dňa 28. apríla 2021
č. k. 19C/227/2014-660 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku (I.), vo výroku
o trovách konania žalovaných v 1. a 2. rade voči žalobcovi (III.) a vo výroku o trovách konania žalobcu
voči žalovanému v 3. rade (IV.) p o t v r d z u j e .

Žalobcovi sa voči žalovanému v 3. rade priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

Žalovaným v 1. a 2. rade sa voči žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že výlučným vlastníkom nehnuteľností
nachádzajúcich sa v k. ú. T., parcely registra „C" evidované na katastrálnej mape, a to parc. č. 210/2 o

výmere 146 238 m2 - orná pôda a parc. č. 234/9 o výmere 177 648 m2 - orná pôda je žalobca. Žalobu
voči žalovaným v 1. a 2. rade zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalovaní v 1. a 2. rade majú
voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorej bude rozhodnuté súdom
prvej inštancie samostatným uznesením. Žalobca má voči žalovanému v 3. rade nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorej bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným
uznesením. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 37 ods. 1, § 38 ods. 1, 2, §
39, § 132 ods. 1, § 588 Občianskeho zákonníka a § 137 CSP a z vykonaného dokazovania zistil, že

kúpnou zmluvou zo dňa 10. 12. 2007 uzavretou medzi žalobcom ako predávajúcim a žalovanými v
1. a 2. rade ako kupujúcimi žalobca previedol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, uvedeným v petite
žalobnéhonávrhunažalovanýchv1.a2.rade.Kúpnacenaprevádzanýchnehnuteľnostíboladohodnutá
sumou vo výške 200 000,- Sk s tým, že kupujúci zaplatia dohodnutú kúpnu cenu predávajúcemuv hotovosti. V čl. IV. kúpnej zmluvy je uvedené, že predávajúci svojim podpisom potvrdzuje, že od
kupujúcich pri podpise zmluvy prevzal v hotovosti 200 000,- Sk. Podľa čl. III. kúpnej zmluvy predávajúci
vyhlasuje, že na prevádzaných nehnuteľnostiach je záložné právo v prospech Agrobanky Praha a. s.

podľa úverovej zmluvy č. 72/95/10872841 pod V2198/95. Ďalej je tu uvedené vyhlásenie kupujúcich,
že stav prevádzaných nehnuteľností je im dobre známy, a že nehnuteľnosti kupujú v takom stave, v
akom sa nachádzajú vrátane záložného práva a do užívania vstúpia po podpísaní kúpnej zmluvy. Kúpna
zmluva je podpísaná žalobcom ako predávajúcim a žalovanými v 1. a 2. rade ako kupujúcimi. Podpis
žalobcu na zmluve osvedčila dňa 10. 12. 2007 H. F., zamestnankyňa notára JUDr. Štefana Šutaru.

Konanie o povolení vkladu vlastníckeho práva v zmysle predmetnej kúpnej zmluvy bolo vedené Správou
katastra Nitra pod V 8872/07 a vklad bol povolený dňa 11. 01. 2008. Na základe kúpnej zmluvy zo dňa
22. 04. 2008 uzavretej medzi žalovanými v 1. a 2. rade ako predávajúcimi a žalovaným v 3. rade ako
kupujúcim bolo vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam prevedené na žalovaného v 3. rade. Aj v
tejto kúpnej zmluve je v čl. III. uvedené vyhlásenie predávajúcich, že na prevádzaných nehnuteľnostiach
je záložné právo v prospech Agrobanky Praha a. s. podľa úverovej zmluvy č. 72/95/10872841 pod

V2198/95 a vyhlásenie kupujúceho, že stav prevádzaných nehnuteľností je mu dobre známy, a že
nehnuteľnostikupujevtakomstave,vakomsanachádzajúvrátanezáložnéhoprávaadoužívaniavstúpi
po podpísaní kúpnej zmluvy. Podľa čl. IV. kúpnej zmluvy bola kúpna cena nehnuteľností dojednaná vo
výške 400 000,- Sk a táto bola splatná v hotovosti pri podpise zmluvy a je tu tiež uvedené, že predávajúci
svojim podpisom potvrdzujú, že od kupujúceho pri podpise zmluvy prevzali v hotovosti 400 000,- Sk.

Vklad vlastníckeho práva v prospech žalovaného v 3. rade bol Správou katastra Nitra povolený pod
V 2722/08 dňa 28. 05. 2008. Podľa výpisu z listu vlastníctva č. XXX k nehnuteľnostiam vedeným
Okresným úradom Nitra, katastrálny odbor, nachádzajúcim sa v k. ú. T., a to parcely registra „C“ - parc.
č. 210/2 - orná pôda o výmere 146 238 m2 a parc. č. 234/9 - orná pôda o výmere 177 648 je výlučným
vlastníkom predmetných nehnuteľností žalovaný v 3. rade, a to na základe kúpnej zmluvy zapísanej

pod V2722/08-31/08. V časti C listu vlastníctva sú zapísané ťarchy, a to záložné právo pre AUTOL, s.
r. o., IČO: 36 414 61, so sídlom Kuzmányho 39, 036 01 Martin podľa úv. zml.č. 72/95/10872841. Ďalej
je tu zriadené záložné právo v prospech oprávneného Ing. Vladimíra Bruchtelová (exukučný príkaz EX
440/2010-8 a EX 1472/10-8). Okresný súd Nitra rozsudkom č. k. 24Ps/4/2014-40 zo dňa 26. 06. 2014
žalobcupozbavilspôsobilostinaprávneúkonyaustanovilmuopatrovníčkuJ.T..Rozhodnutienadobudlo

právoplatnosť 15. 07. 2014. V rozsudku sa konštatuje, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané,
že u žalobcu bola zistená organická porucha osobnosti a správania zavinená chorobou, poškodením,
disfunkciou mozgu, nešpecifikovaná demencia, porucha psychiky a správania zapríčinená užívaním
alkoholu, pričom ide o duševné poruchy trvalého charakteru, ktoré nie je možné zmierniť ani vhodnou
liečbou. Žalobca nie je schopný sám sa o seba postarať, vyžaduje odbornú komplexnú starostlivosť v

zariadení sociálnej starostlivosti, nie je schopný vybaviť si svoje osobné a úradné záležitosti, vnímať
význam súdneho konania a rozhodnutia. MUDr. Eduard Višňovský a MUDr. Mário Straka v znaleckom
posudkuč.180/2010,č.231/2010zodňa25.11.2010vyhotovenomvrámcitrestnéhokonaniavedeného
Okresným riaditeľstvom Policajného zboru v Nitre pod ČVS: ORP-1222/OEK/NR-2008-Ur u žalobcu
zistilidiagnózy:OrganickáporuchaosobnostiF07.8,Demenciakombinovanejgenézy(toxickáajcievna)

F.03, Diabetes mellitus, Toxická epilepsia v anamnéze F 10.31, Syndróm závislosti od alkoholu vo
vynútenej remisii F 10.2. Zo znaleckého posudku vyplýva, že žalobca si v čase predaja nehnuteľností v
decembri 2007 neuvedomoval závažnosť a následky svojho konania. Už v tomto období bol poškodený
po krvácaní do mozgu s hemiplégiou, organickým psychosyndrómom kombinovanej etiológie (toxickej aj
cievnej) a vyžadoval si celodennú starostlivosť. Jeho úsudok a schopnosť orientovať sa, ako aj pamäť,

kritickosť, slobodné rozhodovanie sa boli narušené organickou deterioráciou jeho intelektu a osobnosti.
Podľa znalcov o tom iná osoba, ktorá sa o neho starala, musela vedieť. Znalci v závere posudku uviedli,
že z dôvodu prítomnosti organického psychosyndrómu ústiaceho až do demencie žalobca v decembri
2007 nebol schopný realizovať žiadne právne úkony. Znalci MUDr. Eduard Višňovský a MUDr. Mário
Straka v rámci trestného konania vedeného Okresným riaditeľstvom Policajného zboru v Nitre pod ČVS:

ORP-1222/OEK/NR-2008-Ur vypracovali dňa 27. 11. 2010 znalecký posudok aj k osobe matky žalobcu
J. U., z ktorého tiež vyplýva záver, že pani J. U. si v čase predaja nehnuteľností v decembri 2007
neuvedomovala následky svojho konania z dôvodu už vtedy prítomnej demnecie vaskulárneho typu.
Táto choroba sa prejavuje poruchami úsudku, kritickosti, afektivity - pozornosti a moninancie pamäte.
Demenciasapodpísalapodjejznačnúsugestibilitu,neschopnosťbrániťsapolemizovať,domyslieťsvoje

rozhodnutia, konanie, schopnosť racionálne myslieť, analyzovať, dedukovať. Bolo navonok jasne vidno
i iným osobám, že pani J. U. trpí takouto duševnou chorobou. Znalci usúdili, že aj laikovi bolo v tom
čase zjavné, že pani J. U. trpela závažnými poruchami mylenia, pamäti, intelektu. Aj nálezy z roku 2005
jasne hovoria o demencii a osoba, ktorá sa o ňu starala musela o týchto skutočnostiach vedieť. PodľaposudkuÚradupráce,sociálnychvecíarodinyNitrazodňa02.11.2007vydanomnaúčelyposkytovania
starostivosti v domove sociálnych služieb mal žalobca zdravotné postihnutie podľa prílohy č. 2 A1 -
telesné postihnutie nervového systému - cievne ochorenie mozgu, intrakraniálna aneuryzma, stavy

po subarachnoidálnom krvácaní, ložiskovej ischémii mozgu, intracerebrálnej hemorágii odôvodňujúce
poskytovanie starostlivosti v domove sociálnych služieb. Vzhľadom na uvedené Úrad práce, sociálnych
vecí a rodiny v Nitre posúdil zdravotný stav žalobcu ako nepriaznivý a uvádza, že vzhľadom na cievne
ochoreniemozguprejavujúcesaťažkouporuchoumobility,poruchamivnímania,narušenouosobnosťou
a duálnou inkontinenciou je žalobca nesebestačný a nesamostatný, odkázaný na pomoc inej osoby a

na starostivosť v domove sociálnych služieb. V správe Zariadenia opatrovateľskej služby, J. Kráľa 2 v
Nitre zo dňa 20. 07. 2007 označenej ako „Dôležité informácie o p. U. a p. U.“ je uvedené, že počas
pobytu v zariadení od 17. 08. 2005 neprejavil o pána U. a jeho matku nikto záujem, nemajú žiadnych
príbuzných, nedostávajú žiadnu osobnú poštu. Dňa 24. 08. 2007 podala žalovaná v 1. rade sťažnosť
na pani R., riaditeľku zariadenia VIA-BENE v Hlohovci, ktorú adresovala Trnavskému samosprávnemu
kraju. Žalovaná v 1. rade tu poukazuje na hrubé porušovanie občianskych práv riaditeľkou zariadenia,

ktorá žalovanú v 1. rade vykázala zo zariadenia a povedala jej, že ak okamžite neopustí zariadenie,
nechá ju vyviesť políciou. Ďalej tu uviedla, že pani U. sa jej mala sťažovať na nedôstojné správanie
personálu, že im zobrali očianske preukazy a kľúče od bytu, zakázali im akékoľvek návštevy. K tejto
sťažnostižalovanejv1.radesavyjadrilariaditeľkazariadeniaCESTADOBRA-VIABENE,n.o.vHlohovci
N. R., ktorá uviedla, že žalovanú v 1. rade osobne nepozná, táto bola vykázaná preto, že sa odmietla

zapísať do knihy návštev. Pokiaľ ide o odobratie občianskych preukazov a kľúčov U., uviedla, že všetci
ich klienti majú osobné veci a cennosti uložené v trezore a tieto im na požiadanie budú vydané. Byt U.
chodia pravidelne vetrať, vykonávajú pravidelné úhrady, byt je v zdevastovanom stave. Má informácie,
že žalovaná v 1. rade chcela dať byt do prenájmu, a keď zistila, že sa nemôže dostať k dokladom a
pani U., mala si celý incident vymyslieť. Podľa informácií od vrchnej sestry v penzióne v Q., kde boli

U. umiestnení predtým, U. nenavštevovali príbuzní a ani žalovaná v 1. rade. Na č.l. 226 spisu je list
adresovaný žalovanou v 1. rade X. T., ktorého obsahom je ponuka žalovanej v 1. rade na odkúpenie
rolí, ktoré kúpili od Z.. Tento list bol X. T. doporučene zaslaný dňa 06. 03. 2008. Výzvou adresovanou
žalovaným v 1. a 2. rade spoločnosťou ACM BB, s. r. o., IČO: 36 637 751, so sídlom Stavebná 23,
974 01 Banská Bystrica, právne zastúpenou JUDr. Petrom Poláčekom, právnym zástupcom žalobcu

zo dňa 14. 04. 2008 boli žalovaní v 1. a 2. rade vyzvaní, aby ako vlastníci sporných nehnuteľností
zapísaných na LV č. XXX pre k. ú. T., ktorými je zabezpečená pohľadávka spoločnosti ACM BB, s. r.
o. voči dlžníkovi X. T. uhradili pohľadávku spoločnosti ACM BB, s. r. o. v celkovej výške 2 824 236,60
Sk + 5 200 000,- Sk s príslušenstvom najneskôr do 10 dní odo dňa doručenia predmetnej výzvy.
Právny zástupca žalobcu poukázal na platobnú neschopnosť dlžníka X. T., ktorý nie je schopný uhradiť

premdmetnú pohľadávku a zároveň navrhol žalovaným v 1. a 2. rade riešiť vzniknutú situáciu tak, že
sporné nehnuteľnosti budú prevedené na spoločnosť AUTEX, s. r. o., IČO: 36 389 714, so sídlom
Kuzmányho 39, 036 01 Martin za odplatu vo výške kúpnej ceny podľa kúpnej zmluvy uzavretej so
žalobcom a spolu s nehnuteľnosťami bude prevedaná aj ťarcha v prospech spoločnosti ACM BB, s. r.
o. Dňa 26. 02. 2009 zaslal právny zástupca žalobcu žalovanému v 3. rade e-mail, v ktorom žalovaného

v 3. rade požiadal o zloženie sumy vo výške 6 000 000,- Sk, t. j. 199 163,- eur do notárskej úschovy za
účelom úhrady pohľadávky zabezpečenej záložným právom viaznucim na sporných nehnuteľnostiach.
Z výpisu z obchodného registra spoločnosti AUTEX, s. r. o., IČO: 36 389 714 súd zistil, že jej jediným
spoločníkom je opatrovníčka žalobcu J. T. a jej konateľmi sú opatrovníčka žalobcu J. T. a jej manžel X. T..
Podľa výpisu z obchodného registra spoločosti AUTOL s. r. o., IČO: 36 414 671, so sídlom Kragujevská

12, 010 01 Žilina je jedinou spoločníčkou a konateľkou tejto spoločnosti J. F., bytom J. XXX, XXX XX J..
Podľa vyjadrení právnej zástupkyne žalovaného v 3. rade má ísť o osobu blízku opatrovníčke žalobcu
J. T.. Z informácií poskytnutých Okresným úradom Nitra, katastrálny odbor súd zistil, že dňa 18. 06.
2012 uzavrela obchodná spoločnosť AUTOL s. r. o. ako záložný veriteľ zastupujúci žalovaného v 3.
rade ako predávajúceho s kupujúcou J. T., opatrovníčkou žalobcu kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bol

predaj sporných nehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú T.. Je tu uvedené, že kúpna zmluva je uzavretá
podľa § 588 a nasl. Občianskeho zákonníka. Zároveň zo zmluvy vyplýva, že je uzavretá predávajúcim
zastúpeným záložným veriteľom v súlade s ust. § 151m ods. 6 a nasl. Občianskeho zákonníka. Podľa čl.
IV. tejto zmluvy sa zmluvné strany dohodli na kúpnej cene vo výške 30 000,- eur za celý predmet prevodu
s tým, že táto kúpna cena bude uhradená v hotovosti v deň podpisu zmluvy. Návrh na vklad vlastníckeho

práva podľa tejto zmluvy bol Správe katastra Nitra doručený dňa 22. 06. 2012, toto konanie má pridelené
č. V3734/12 a k dnešnému dňu nie je právoplatne skončené, o čom svedčí aj plomba, ktorá je na LV č.
XXX k. ú. T. stále vyznačená. Z výpisu z listu vlastníctva č. XXX k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v
k. ú. T. súd ďalej zistil, že tieto nehnuteľnosti sú zaťažené záložným právom v prospech veriteľa AUTOL,s. r. o., IČO: 36 414 671, so sídlom Kragujevská 12, 010 01 Žilina (predtým sídlo Kuzmányho 39, 036 01
Martin). Ide o pohľadávku voči dlžníkovi, ktorým je X. T., manžel opatrovníčky žalobcu J. T.. Obchodná
spoločnosť AUTOL s. r. o. nadobudla pohľadávku zabezpečenú záložným právom na základe zmluvy o

postúpení pohľadávok zo dňa 01. 03. 2010 uzavretej s postupcom - obchodnou spoločnosťou ACM BB,
s. r. o., IČO: 36 637 71, so sídlom Stavebná 23, 974 01 Banská Bystrica. Podľa tejto zmluvy pohľadávka
voči X. T. ku dňu postúpenia predstavuje nesplatenú istinu úverovej zmluvy č. 72/95/10872841 v čiastke
2 824 236,60 Sk plus príslušenstvo, nesplatenú istinu z úverovej zmluvy č. 47/96/10872841 vo výške 5
200 000,- Sk plus príslušenstvo a nesplatenú istinu z úverovej zmluvy č. 6/97/10872841 v čiastke 1 451

500,- Sk plus príslušenstvo. Podľa čl. II. zmluvy o postúpení pohľadávok bolo postúpenie pohľadávok
dojednané za odplatu tak, ako je to uvedené v prílohe č. 2, ktorá má byť neoddeliteľnou súčasťou zmluvy
o postúpení pohľadávok. Príloha č. 2 k zmluve o postúpení pohľadávok súdu predložená nebola, táto
nie je ani súčasťou listín, ktoré boli predložené príslušnému správnemu orgánu - Správe katastra Nitra k
návrhunazápiszmenyúdajovvkatastrinehnuteľností-konanieZ4915/10.PodľainformácieSlovenskej
sporiteľne, a. s. zo dňa 31. 03. 2008 o účtoch žalobcu a J. U. U. okrem vkladnej knižky SPOROknižka

eso č. ú. XXXXXXXXXX/XXXX v Y. Y., a. s. iné účty nemajú. Y. Y., a. s. uviedla, že do konca roku 2007
mali peniaze uložené na meno Z. U. v Korunovom peňažnom fonde s tým, že dňa 05. 12. 2007 bol
uskutočnený výber peňazí v celkovej výške 529 805,13 Sk (výber sumy vo výške 319 922,35 Sk + výber
sumy 217 119,78 Sk + daň). Žiadosť o vyplatenie podielov z Korunového peňažného fondu podpísal dňa
05. 12. 2007 Z. U. osobne na MsP Nitra, Štefánikova 10. Z výpisu účtu č. XXXXXX - XXXXXXXXXX na

meno žalobcu vedeného v Y. Y., a. s. (č. l. 246) súd zistil, že k 01. 08. 2007 bol stav na tomto účte 195
517,-Sk,06.12.bolnaúčetpripísanýbezhotovostnývklad150000,-Sk,dňa10.12.hotovostnývklad200
000,- Sk a dňa 22.01. hotovostný vklad 1 670 000,- Sk. Zostatok na účte v čase výpisu (25. 01. 2008) bol
vovýške1670517,-Sk.UznesenímvyšetrovateľaORPZvNitrezodňa01.12.2017ČVS:ORP:1222/3-
VYS-NR-2008 bolo žalovaným v 1. a 2. rade vznesené obvinenie zo spáchania zločinu podvodu podľa

§ 20 Tresného zákona k § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že
žalovaná v 1. rade mala zabezpečiť ukončenie pobytu žalobcu a jeho matky J. U. v Centre sociálnych a
zdravotníckych služieb Cesta dobra VIA BENE, n.o. v Hlohovci, v ktorom boli títo umiestnení z dôvodu
ich zlého zdravotného stavu a ku dňu 30. 11. 2007 boli z tohto zariadenia odvezení domov k žalovaným v
1. a 2. rade, následne mali dať žalovaní v 1. a 2. rade žalobcovi pravdepodobne pod zámienkou podpisu

iného dokumentu podpísať kúpno-predajnú zmluvu, na základe ktorej prešlo na žalovaných v 1. a 2.
rade vlastníctvo k ornej pôde v k. ú. T., zapísanej na LV č. XXX ako parcela č. 210/2 o výmere 146 238
m2 a parcela č. 234/9 o výmere 177 648 m2 za kúpnu cenu 200 000,- Sk, pričom trhová cena uvedených
nehnuteľností bola v roku 2007 najmenej 38 000,- eur. Podľa uznesenia o vznesení obvinenia mali dať
žalovaní v 1. a 2. rade podpísať kúpno-predajnú zmluvu aj J. U., matke žalobcu, táto sa týkala iných

nehnuteľností. V uznesení sa ďalej konštatuje, že po podpise kúpno-predajných zmlúv žalovaní v 1. a
2. rade odviezli žalobcu a jeho matku J. U. preč a približne od 12. 12. 2007 boli títo hospitalizovaní v
Špecializovanejnemocnicisv.SvoradaZobor,n.o.,Nitraanajneskôrdňa30.01.2008boliumienstnenív
ZSS Borinka, pričom žalovaní v 1. a 2. rade zabezpečili výplatu peňazí žalobcu z korunového peňažného
fondu vo výške 529 805,13 Sk (17 586,31 eura) na účet žalovaného v 2. rade č. XXXXXXXX/XXXX.

Následne žalovaní v 1. a 2. rade vložili z uvedeného účtu žalovaného v 2. rade na vkladnú knižku žalobcu
č. XXXXXXXX/XXXX dňa 06. 12. 2007 sumu 150 000,- Sk a dňa 10. 12. 2007 sumu 200 000,- Sk.
Medzičasom si žalovaná v 1. rade nechala zabezpečiť plnomocenstvo na nakladanie s vkladnou knižkou
žalobcu a dňa 17. 01. 2008 žalovaní v 1. a 2. rade zabezpečili z tejto vkladnej knižky výber sumy 545
000,- Sk. Medzičasom sa žalovaní v 1. a 2. rade osobne stretli s X. T., ktorý ich vyzval, aby dali právne

vzťahy U. do pôvodného stavu, čo žalovaní v 1. a 2. rade neurobili. Dňa 21. 01. 2008 žalovaní v 1. a 2.
rade vložili na účet žalovaného v 2. rade sumu 545 000,- Sk a dňa 22. 01. 2008 z účtu žalovaného v 2.
rade vložili na vkladnú knižku žalobcu sumu 1 670 000,- Sk a dňa 29. 01. 2008 zabezpečeili úhradu sumy
vo výške 330 000,- Sk na vkladnú knižku žalobcu, pričom žalovaní v 1. a 2. rade si mali ponechať sumu
vo výške 130 000,- Sk za údajné opatrovanie poškodených. Vyššie uvedené trestné konanie vedené

voči žalovaným v 1. a 2. rade nebolo v čase rozhodovania súdu prvej inštancie právoplatne skončené.
V konaní bol dňa 01. 11. 2020 znalcom MUDr. Jánom Bernáthom, MPH vypracovaný ďalší znalecký
posudokč.86/2020kposúdeniuzdravotnéhostavužalobcuvobdobídecember2007,zktoréhovyplynul
jednoznačný záver, že žalobca v období december 2007 trpel organickým psychosyndrómom ťažkého
stupňa s postihnutím viacerých psychických funkcií a jeho intelektové funkcie boli natoľko oslabené, že

nebol schopný si uvedomiť dôsledky podpísania kúpnej zmluvy. Prvé symptómy choroby boli prítomné
minimálne v roku 2005, ide o poruchu trvalú a nezvratnú, jej prejavy môžu oscilovať v čase, ale forenzne
sa jedná o trvalý a nezvratný stav. Žalobca je vo svojom fungovaní odkázaný na 24-hodinovú pomoc
okolia, kognitívne funkcie sú narušené a pracovnú výkonnosť má de facto vymiznutú. Vzhľadom namožnosť oscilácie prejavov poruchy nie je možné ich presne dňa 10. 12. 2007 popísať a nie je možné
vylúčiť, že tretia osoba duševnú poruchu nemusela rozpoznať, obzvlášť pokiaľ išlo o osobu, ktorá so
žalobcom nebola v dennodennom kontakte. Znalec jednoznačne uviedol, že žalobca dňa 10. 12. 2007

nevedel a nemohol ovládať svoje konanie vo vzťahu k právnym úkonom a uskutočniť právny úkon
podľa svojej vôle a na základe slobodného rozhodnutia. Rozhodovanie ako principiálna zložka vôľových
schopností bola trvalo a nezvratne narušená duševnou poruchou. Posudzovacie schopnosti žalobcu vo
vzťahu k právnym úkonom sú u žalobcu minimálne od roku 2007 trvalo a nezvratne narušené, čo znalec
v posudku opakovane uvádza. Znalec v posudku definoval, ktoré podklady mal pri jeho vypracovaní k

dispozícii, z akej zdravotnej dokumentácie čerpal a vykonal i vlastné klinické vyšetrenie žalobcu.

1.2. Vzhľadom k skutočnosti, že v danej veci žalobca podal určovaciu žalobu, bolo potrebné zaoberať sa
v prvom rade otázkou, či žalobca má naliehavý právny záujem na určení, ktorého sa žalobou domáha.
Právny záujem, ktorý je podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby v zmysle § 137 písm. c)
CSP, musí byť naliehavý. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či

podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou
môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva, a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom
bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie alebo konania. Naliehavý právny záujem je
daný vtedy, ak existuje aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je
ohrozenímžalobcovhoprávnehopostavenia,aktorýnemožnoinýmprávnymprostriedkomodstrániť,nie

je pritom rozhodujúce ako táto neistota vznikla (rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/49/2003). Na existenciu
naliehavého právneho záujmu žalobcu na danom určení súd prihliada z úradnej povinnosti. V tomto
sporežalobcažiadaurčiť,žejevlastníkomnehnuteľností,kuktorýmjeakoichvýlučnývlastníkvevidencii
nehnuteľností zapísaný žalovaný v 3. rade. Žalobca vlastnícke právo žalovaného v 3. rade spochybňuje.
Podľa názoru súdu v tomto spore žalobca má naliehavý právny záujem takomto na určení. Neisté právne

postavenie žalobcu je možné definitívne vyriešiť jedine rozsudkom súdu, ktorým v prípade vyhovenia
žalobe bude určené, že žalobcovi patrí vlastnícke právo k nehnuteľnostiam.

1.3. Ďalšou otázkou, ktorou sa súd zaoberal, bolo posúdenie vecnej legitimácie strán sporu. V danom
prípade mal súd aktívnu legitimáciu žalobcu v tomto konaní preukázanú, pretože z vykonaného

dokazovania vyplynulo, že žalobca bol v minulosti vlastníkom sporných nehnuteľností, pričom tieto
nehnuteľnosti mal práve na základe spornej kúpnej zmluvy zo dňa 10. 12. 2007 previesť na žalovaných
v 1. a 2. rade. Žalobca tvrdí, že predmetná kúpna zmluva je neplatná a práve on je osobou, ktorej
svedčí vlastnícke právo k nehnuteľnostiam. Pretože v súčasnosti je ako vlastník nehnuteľností zapísaný
žalovaný v 3. rade, tento je aj pasívne vecne legitimovaný v tomto konaní. Na druhej strane žalovaní

v 1. a 2. rade už vlastníkmi nehnuteľností nie sú, ich právne postavenie sa vyhovením žalobe nijako
nezmení. Rozhodnutie, ktorého vydania sa žalobca podanou žalobou domáha, nespôsobí žalovaným v
1. a 2. rade žiadne právne následky, vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nestratia, pretože v súčasnosti
ho už ani nemajú. Ako vlastník sporných nehnuteľností je v súčasnosti zapísaný žalovaný v 3. rade
a voči nemu mala aj žaloba správne smerovať. Pokiaľ žalobca v žalobe na strane žalovaných označil

ďalšie subjekty (žalovaní v 1. a 2. rade - predchádzajúci vlastníci nehnuteľnosti), tieto osoby už pasívnu
vecnú legitimáciu v tomto spore nemajú, čo je dôvodom, prečo súd žalobu voči žalovaným v 1. a 2. rade
zamietol. K posúdeniu otázky vecnej legitimácie súd uviedol, že sa zaoberal aj námietkami žalovaných v
1.a2.rade,ktorípoukazovalinanedostatokaktívnejvecnejlegitimáciežalobcuvtomtokonanízdôvodu,
že túto žalobu iniciovala opatrovníčka žalobcu J. T., ktorá podľa žalovaných v 1. a 2. rade sleduje, aby

sa sama stala vlastníčkou sporných nehnuteľností a nesleduje záujmy žalobcu. V tomto konaní súd v
rámci dokazovania vykonal výsluch opatrovníčky žalobcu, z ktorého je zrejmé, že opatrovníčka žalobcu
sa považuje za jeho zákonnú dedičku. Pred iniciovaním tohto súdneho konania a podaním žaloby sa
terajší právny zástupca žalobcu pokúšal doriešiť otázku vlastníctva sporných nehnuteľností a s tým
súvisiacu pohľadávku zaťažujúcu sporné nehnuteľnosti, ktorej dlžníkom je práve manžel opatrovníčky

žalobcu, aj iným spôsobom ako tak, že sa obnoví vlastnícke právo žalobcu. Súd mal preukázané,
že právny zástupca žalobcu mal žalovaným navrhnúť riešenie vzniknutej situácie viacerými spôsobmi
(výzva predchádzajúceho záložného veriteľa ACM BB, s. r. o. žalovaným v 1. a 2. rade na č. l. 111,
e-mail adresovaný žalovanému v 3. rade na č. l. 250), pričom zo žiadneho z navhovaných spôsobov
doriešenia vzájomného vzťahu aktuálneho vlastníka nehnuteľnosti a záložného veriteľa nevyplýva, že

tieto úkony mali byť realizované v záujme žalobcu. Žalobu v tomto konaní však v konečnom dôsledku
podal Z. U. (v zastúpení opatrovníčkou a právnym zástupcom) a v prípade vyhovenia žalobe bude
práve Z. U. osobou, ktorej vlastnícke právo bude na základe rozhodnutia súdu určené. Žalobca Z. U.
je osobou, ktorá je pozbavená spôsobilosti na právne úkony rozhodnutím súdu, ktorá nie je schopnáposúdiť, akú zmluvu uzavrela, či to bolo v jej neprospech a domôcť sa sama nápravy. Sama by
takéto konanie nedokázala začať, pretože nie je spôsobilá ani splnomocniť právneho zástupcu, aby ju v
súdnom konaní zastupoval. Bolo preto nutné, aby právne úkony vedúce k iniciovaniu súdneho konania

za žalobcu vykonala opatrovníčka, ktorá mu bola súdom ustanovená. Na tento úkon podľa názoru
súdu bola opatrovníčka žalobcu dokonca povinná, pretože je povinná konať v jeho prospech a chrániť
práva žalobcu (nepochybne aj majetkové, vlastnícke). Aj keby opatrovníčka žalobcu bola v postavení
potenciálnejdedičkypožalobcovi,pokiaľvšakžalobcažijeažalobebudevyhovené,jejpostaveniesaani
v prípade vyhovenia žalobe nezmení, sama vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nezíska. Skutočnosť,

či opatrovníčka žalobcu nehnuteľnosti po žalobcovi možno niekedy po jeho smrti zdedí, súd ďalej
neskúmal, pretože to pre výsledok tohto konania nie je potrebné. Pre výsledok tohto konania tiež nie
je potrebné teoretizovať, ako žalobca v prípade vyhovenia žalobe (po tom, ako bude opäť zapísaný
ako vlastník sporných nehnuteľností aj v evidencii nehnuteľnosti) naloží s ťarchou, ktorá nehnuteľnosti
zaťažuje. Z vyššie vymedzených dôvodov preto súd uzatvrel, že žalobca Z. U. je na podanie žaloby
aktívne vecne legitimovaný. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, keďže súd žalobu voči žalovaným v 1.

a 2. rade zamietol s poukazom na nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaných v 1. a 2. rade v
tomto konaní, ďalej sa dôvodnosťou žaloby zaoberal len vo vzťahu k žalovanému v 3. rade, ktorý je ako
vlastník nehnuteľností v čase rozhodovania súdu zapísaný v katastri nehnuteľností.

1.4. V prejednávanom spore mal súd z vykonaného dokazovania preukázané, že žalobca dňa 10.

12. 2007 podpísal kúpnu zmluvu, ktorou na žalovaných v 1. a 2. rade previedol vlastnícke právo k
nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v okrese Q., obci T., k. ú. T., a to parcele č. 210/2 o výmere
146 238 m2 - orná pôda a parcele č. 234/9 o výmere 177 648 m2 - orná pôda za kúpnu cenu vo
výške 200 000,- Sk. Zo znaleckých posudkov MUDr. Eduarda Višňovského a MUDr. Mária Straku č.
180/2010, 231/2010 a MUDr. Jána Bernátha, MPH č. 86/2020 vyplynulo, že žalobca v čase podpisu

spornej kúpnej zmluvy trpel duševnou poruchou - organickým psychosyndrómom ťažkého stupňa,
pričom išlo o poruchu trvalú a nezvratnú, jeho kognitívne schopnosti boli vážne narušené, išlo o
poruchu, ktorá žalobcu robila nespôsobilým vykonávať právne úkony. Žalobca už v uvedenom období
nevedel a nemohol ovládať svoje konanie a uskutočniť právny úkon podľa svojej skutočnej vôle a
na základe slobodného rozhodnutia. Žalovaný v 3. rade počas konania spochybňoval hodnovernosť

vyššie uvedených znaleckých posudkov, avšak na preukázanie svojich tvrdení iný dôkaz, z ktorého by
vyplynul opak, teda, že žalobca v čase podpisu spornej kúpnej zmluvy bol spôsobilý tento úkon vykonať,
nepredložil, tiež nepreukázal, že žalobca mal v čase podpisu zmluvy tzv. jasný okamih, teda, že si v
momente podpisu zmluvy uvedomoval právne dôsledky tohto právneho úkonu. Pokiaľ aj žalovaný v 3.
rade poukazoval na skutočnosť, že znalecké posudky boli vypracované do minulosti, toto nie je možné

považovať za prekážku pre vypracovanie znaleckých posudkov, pokiaľ mali znalci dostatočné množstvo
infomácií a podkladov k tomu, aby mohli dospieť k spoľahlivým záverom. Znalec MUDr. Ján Bernát, MPH
vo svojom znaleckom posudku uviedol, aké podklady mal pri jeho vypracovaní k dispozícii, pričom išlo o.
i. aj o zdravotnú dokumentáciu žalobcu a znalec vykonal aj vlastné psychiatrické vyšetrenie žalobcu. Zo
znaleckéhoposudkusícevyplýva,žeznalecmalkdispozíciikompletnúzdravotnúdokumentáciužalobcu

až od 30. 01. 2008, z predchádzajúceho obdobia však mal k dispozícii lekárske správy, prepúšťaciu
správu z FNsP v Nitre po hospitalizácii žalobcu po úraze v júni 2005, prepúšťaciu správu Špecializovanej
nemocnice Zobor z 30. 01. 2008 i ďalšie podklady, ktoré znalec v posudku vymenúva. Znalec na základe
takto získaných informácií o osobe žalobcu znalecký posudok vypracoval a tento v konaní dostatočne
spochybnený nebol. Vážne psychické poruchy žalobcu, ktoré ho robili nespôsobilým na právny úkon

podpísania kúpnej zmluvy vyplynuli aj z ďalšieho dokazovania. Svedok X. T. potvrdil, že sa so žalobcom
rozprával po telefonáte so žalovanou v 1. rade z januára alebo februára 2008 a žalobca si na nič
nepamätal, nevedel, či má alebo nemá pozemky, komunikácia s ním je ťažká, nepozná hodnotu peňazí
1 euro je pre neho 1 koruna a v takomto stave je od roku 2005, kedy mal mozgovú príhodu. Tvrdenia o
súvislosti mozgovej príhody (úrazu hlavy) žalobcu z roku 2005 s jeho následným zlým duševným stavom

potvrdila aj opatrovníčka žalobcu J. T.. Sám právny zástupca žalovaných v 1. a 2. rade poukázal na
to, že žalobca a jeho matka mali byť ešte v čase, kedy bývali v susedstve žalovaných v 1. a 2. rade,
v zanedbanom stave. Uviedol, že v byte mali fekálie, pretože potrebu robili tam, kde to na nich prišlo,
boli zanedbaní. Žalovaná v 1. rade sa na pojednávaní vyjadrila, že žalobca mal dokonca zneužívať
svoju vlastnú matku. Už z týchto skutočností vyplýva, že správanie žalobcu nie je možné považovať

za celkom „normálne“. Po vykonaní dokazovania súd dospel k záveru, že žalobca si v čase podpisu
kúpnej zmluvy zo dňa 10. 12. 2007 neuvedomoval vážnosť svojho konania a právny úkon uskutočnil,
trpiac duševnou poruchou, preto je tento právny úkon neplatný. Pokiaľ žalobca platne nepreviedol
svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na žalovaných v 1. a 2. rade, títo nemohli ďalej previesťvlastnícke právo na žalovaného v 3. rade. Uvedené vyplýva zo starorímskej zásady „nemo plus iuris
ad alium transferre potest quam ipse habet“. Táto zásada je jednou zo základných a najznámejších
právnych zásad, podľa ktorej nikto nemôže na druhého preniesť viac práv než má sám. Podľa dlhodobo

zaužívanej súdnej praxe zakladá absolútna neplatnosť právneho úkonu absolútnu neplatnosť ďalších
právnych úkonov, ktoré z tohto absolútne neplatného právneho úkonu vznikli. Žalovaný v 3. rade na
svoju obranu uvádzal, že nehnuteľnosti nadobudol dobromyseľne, poukazoval na aktuálnu judikatúru
súdov, a to nálezy Ústavného súdo SR č. I. ÚS 549/2015-33 z 16. 03. 2016 a I. ÚS 151/2016 z 03.
05. 2017. Ústavný súd SR v náleze č. I. ÚS 549/2015-33 zdôraznil povinnosť všeobecných súdov

zohľadňovať špecifické okolnosti a individuálne súvislosti každého konkrétneho prípadu tak, aby bolo
dosiahnuté spravodlivé vyriešenie veci. Uviedol, že je potrebné postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke
právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom
na základe dobrej viery s tým, že v prípade kolízie dvoch ústavných hodnôt - princíp ochrany dobrej
viery ďalšieho nadobúdateľa a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka má vyššie
riziko niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný nijako sa

dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom
určenom správnom (katastrálnom) konaní. V náleze č. I. ÚS 151/2016 Ústavný súd SR zdôraznil nutnosť
skúmania dobrej viery nadobúdateľov nehnuteľností i v konaní o určenie, že nehnuteľnosti patria do
dedičstva poporučiteľovi. Z týchto (novších) rozhodnutí ústavného súdu, ale i z ďalších rozhodnutí
všeobecných súdov (napr. rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24 Co/811/2014 a ďalšie) je zrejmé,

že staršie judikatórne závery súdov, v zmysle ktorých bola preferovaná ochrana vlastníckych práv
pôvodného vlastníka v duchu zásady „nemo plus iuris“, sú prelamované v prospech dobromyseľného
nadobúdateľa nehnuteľností. Súd sa uvedeným názorovým smerovaním plne stotožnil, avšak pre
posúdenie tejto veci zdôraznil, že nevyhnutným predpokladom pre poskytnutie ochrany neskoršiemu
nadobúdateľovi nehnuteľnosti (v prejednávanom spore žalovaný v 3. rade) je jeho dobromyseľnosť a

túto je nutné preukázať bez akýchkoľvek pochybností a je nutné skúmať ju veľmi prísne a vyhodnotiť
ju, vzhľadom na všetky okolnosti prípadu. V tomto spore z vykonaného dokazovania vyplynulo, že o
žalobcu a jeho matku J. U. sa minimálne od roku 2005 do roku 2007 iné osoby nezaujímali. Aj riaditeľka
zariadenia sociálnych služieb Cesta dobra - VIA BENE v Hlohovci v správe zo dňa 20. 07. 2007 potvrdila,
že počas pobytu U. v zariadení od 17. 08. 2005 sa o nich nikto nezujímal, nemajú žiadnych príbuzných,

majú len jeden druhého. Hoci žalovaná v 1. rade uvádzala, že sa o U. starala 10 rokov, túto skutočnosť
okrem nej nikto iný neuviedol, nevyplynula ani zo žiadneho ďalšieho dôkazu. V konaní nebolo sporným,
že žalovaná v 1. rade žalobcu a jeho matku vzala zo zariadenia v F. k sebe domov. Toto žalovaná
v 1. rade odôvodňovala tým, že U. ju o to požiadali, pretože v zariadení sa o nich riadne nestarali a
ona im vyhovela v snahe pomôcť im a zabezpečiť im lepšie podmienky. Zo zariadenia v F. žalobcu a

jeho matku J. U. žalovaná v 1. rade vzala k sebe domov dňa 30. 11. 2007. K podpisu spornej kúpnej
zmluvy medzi žalobcom a žalovanými v 1. a 2. rade došlo ani nie po dvoch týždňoch, a to dňa 10.
12. 2007. Bezprostredne po podpise kúpnej zmluvy, už dňa 12. 12. 2007 boli U. opäť hospitalizovaní
v Nemocnici Sv. Svorada na Zobori, odkiaľ boli najneskôr dňa 30. 01. 2008 umiestnení v ZSS Borinka
a v tom istom roku boli premiestnení do S., pričom žalovaná v 1. rade s nimi už v kontakte nie je.

Podľa názoru súdu vyznieva celý len dvojtýždňový pobyt U. u žalovaných v 1. a 2. rade veľmi zvláštne
a uvedené vyvoláva i pochybnosť o tom, aký bol skutočný zámer žalovanej v 1. rade nasťahovať si U.
k sebe domov. Žalovaná v 1. rade sa na pojednávaní vyjadrila, že U. počas tohto pobytu mali spať v
spálni, pričom ona s manželom (v tom čase trpiaca obojstranným zápalom pľúc) mala spať v obývačke
na zemi. Je tiež ťažké uveriť aj dobrému úmyslu a tvrdeniam žalovaného v 2. rade, ktorý o U. nič nevedel,

nikdy sa s nimi nerozprával a napriek tomu mu nevadilo, aby prebývali v ich byte, dokonca spali v jeho
posteli, všetko len z dôvodu, že jeho manželka, žalovaná v 1. rade sa nad nimi mala zľutovať a chcela
im pomôcť. Hoci je zaiste chvályhodné, ak niekto prejaví záujem a ochotu pomôcť inej osobe, snaží sa
zabezpečiť jej lepšie životné podmienky, v kontexte s vyššie popísaným správaním žalovaných v 1. a 2.
rade a predovšetkým s poukazom aj na vyššie zmienené znalecké posudky ohľadom duševného stavu

žalobcu a jeho matky, je však podľa názoru súdu veľmi nepravdepodobné, že žalovaná v 1. rade mala
skutočný a nezištný záujem U. pomôcť a nesledovala pritom možnosť zároveň výhodne nadobudnúť ich
majetky. Uvedené skutočnosti vyplynuli aj z dokazovania v trestnom konaní, kde bolo voči žalovaným
v 1. a 2. rade vznesené obvinenie (§ 206 ods. 1 Trestného zákona) pre zločin podvodu. Napriek
skutočnosti, že na žalovaných v 1. a 2. rade je vzhľadom na zásadu prezumpcie neviny potrebné hľadieť

ako na osoby nevinné, už samotné vznesenie obvinenia žalovaným v 1. a 2. rade na podklade vyššie
popísaných skutkových okolností (kedy vznesenie obvinenia voči konkrétnemu páchateľovi vyžaduje
minimálne dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu) vzbudzuje pochybnosti o dobrom úmysle
žalovaných v 1. a 2. rade nadobudnúť nehnuteľnosti čestne a v súlade s dobrými mravmi. Podľa názorusúdu vyznieva značne bizardne aj tvrdenie žalovanej v 1. rade, ktorá na pojednávaní uviedla, že sa
nehnuteľností chcela zrieknuť s tým, že ich dá aj bezdomovcom. Pokiaľ by žalovaná v 1. rade (a
spolu s ňou i žalovaný v 2. rade) nadobudli nehnuteľnosti poctivo, necítili by potrebu sa ich len tak

zrieknuť, a to čím skôr. Tiež zvláštne vyznieva tvrdenie žalovanej v 1. rade, že tieto nehnuteľnosti chcela
žalovanému v 3. rade predať za sumu vo výške 200 000,- Sk, no on do zmluvy uviedol sumu 400
000,- Sk, teda v jej prospech jej „prilepšil“ a kúpnu cenu zdvojnásobil. Podľa uznesenia o vznesení
obvinenia žalovaným v 1. a 2. rade cena nehnuteľností v k. ú. T. bola v decembri 2007 cca 38 000,-
eur, právny zástupca žalobcu dokonca poukazoval na hodnotu nehnuteľností v 90. rokoch vo výške

6,5 mil. Sk. Z kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovanými v 1. a 2. rade vyplýva kúpna
cena 200 000,- Sk (6 638,78 eura) a v kúpnej zmluve medzi žalovanými v 1. a 2. rade a žalovaným
v 3. rade kúpna cena stanovená sumou 400 000,- Sk (13 277,56 eura). Právny zástupca žalobcu dal
do pozornosti súdu i skutočnosti, že žalovaný v 3. rade sa veľmi dobre poznal so synom žalovaných
v 1. a 2. rade a mal mať od nich informácie o nehnuteľnostiach, že žalovaný v 3. rade mal v roku
2008 len 18 rokov a mal byť študentom strednej školy, čo vytvára pochybnosti o tom, že žalovaný v

3. rade mal mať už v tomto veku nejaký podnikateľský zámer s nehnuteľnosťami, ktoré sú predmetom
tohto konania. Voči žalovanému v 3. rade sú od roku 2009, 2010 vedené exekučné konania, čo tiež
vytvára pochybnosti o serióznom podnikaní osoby žalovaného v 3. rade. Určitá pochybnosť o riadnom
nadobudnutí nehnuteľností žalovaným v 3. rade vzniká tiež vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný v
3. rade mal sporné nehnuteľnosti nadobudnúť na základe kúpnej zmluvy datovanej 22. 04. 2008. Z

návrhu na vklad vlastníckeho práva k tejto zmluve (vkladové konanie vedené pod č. V8872/07- č.l. 90
spisu) vyplýva dátum 10. 12. 2007. Podľa žalobcu mal žalovaný v 3. rade kúpiť nehnuteľnosti už v
decembri 2007, čo by však vzbudzovalo pochybnosti, a preto ich nadobul až na jar 2008. Vzhľadom
na uvedené skutočnosti nie je možné na osobu žalovaného v 3. rade nazerať ako na dobromyseľného
nadobúdateľa nehnuteľností, naopak, je vlastníkom „špekulatívnym“. Vyššie zmienené tvrdenia žalobcu

o osobe žalovaného v 3. rade v konaní popreté neboli. Tvrdenia žalobcu o exekúciách vedených voči
žalovanému v 3. rade vyplývajú z prehľadu predloženého súdu (č. l. 603, 604 spisu), ktorý tiež nebol
žalovanými v tomto konaní namietaný. Je tiež zrejmé, že žalovaný v 3. rade sa so synom žalovaných
v 1. a 2. rade poznal. Hoci tieto skutočnosti dobromyseľnosť žalovaného v 3. rade priamo nevyvracajú,
vo vzájomnom kontexte sú spôsobilé vytvoriť významnú pochybnosť o tom, či žalovaný v 3. rade bol

dobromyseľným nadobúdateľom, zvlášť za situácie, kedy nehnuteľnosti kúpil výrazne pod cenu a po
tom, čo mal dokonca možnosť kúpiť ich ešte lacnejšie (z kúpnej zmluvy vyplýva kúpna cena 400 000,-
Sk, pričom žalovaná v 1. rade mu ich ponúkala za sumu 200 000,- Sk), po tom, čo mala žalovaná v 1.
rade snahu sa týchto nehnuteľností čo najskôr zbaviť.

1.5. V prípade kolízie dvoch ústavných hodnôt, a to princípu ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa
a princípu ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka aktuálna prax súdov čoraz viac akcentuje
ochranu dobromyseľnosti ďalšieho nadobúdateľa. Zároveň je však nutné skúmať a vziať do úvahy
všetky okolnosti prípadu a nájsť tak spravodlivé riešenie a usporiadanie právneho vzťahu medzi
stranami. Súd prvej inštancie sa plne stotožnil s právnym názorom vysloveným Ústavným súdom

ČR v náleze č. I. ÚS I. ÚS 2219/12 z 17. 04. 2014, v zmysle ktorého „....dobrá viera nadobúdateľa
musí všeobecne požívať totožnú ústavnú ochranu ako vlastnícke právo pôvodného vlastníka, lebo
vychádza z fundamentálnych princípov právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv a súvisí tiež s
nevyhnutnou dôverou jednotlivcov v akty verejnej moci. Dochádza tak v takých prípadoch ku kolízii
dvoch základných práv, a to práva dobromyseľného nadobúdateľa na ochranu majetku v zmysle čl.

1 Dodatkového protokolu k európskemu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a vlastníckeho práva pôvodného vlastníka podľa čl. 11 Listiny. Ak nemožno v konkrétnom prípade
zachovať maximum z oboch základných práv, treba túto kolíziu riešiť v súlade so všeobecnou ideou
spravodlivosti, pričom je nevyhnutné zvažovať ako všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných
práv (prípady dobromyseľného nadobudnutia nehnuteľnosti evidovanej v katastri nehnuteľností od

nevlastníka), tak i individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu.“ Hoci súd v žiadnom
prípade nehodlal absolutizovať zásadu nemo plus iuris ad alium transfere potest, quam ipse habet, z
hľadiska ochrany vlastníckeho práva žalobcu v tomto prípade nepovažuje za žiaduce jej prelomenie
a akcentuje nevyhnutnosť náležitého posúdenia a prísneho hodnotenia dobrej viery žalovaného v
3. rade. V danom prípade súd dobromyseľné nadobudnutie nehnuteľností žalovaným v 3. rade bez

existencie akýchkoľvek pochybností preukázané nemal, preto súd dospel k záveru, že je potrebné
poskytnúť ochranu pôvodnému vlastníkovi nehnuteľnosti, ktorým je žalobca. Vzhľadom na všetky vyššie
uvedené skutočnosti, ako aj právne posúdenie sporu súd žalobe vyhovel a určil, že vlastníkom sporných
nehnuteľností je žalobca.1.6. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa pomeru úspechu v zmysle § 255 ods. 1 CSP. V tomto
konaní bol úspešný žalobca, kým žalovaný v 3. rade žiadny materiálne merateľný úspech nedosiahol,

preto súd priznal žalobcovi voči žalovanému v 3. rade nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu
(100%). Za procesne úspešných možno považovať i žalovaných v 1. a 2. rade, pretože žaloba voči nim
bola zamietnutá, na základe čoho súd žalovaným v 1. a 2. rade priznal voči žalobcovi tiež nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca v jeho výrokovej časti
uvedenej v čl. III., odôvodniac ho tým, že súd prvej inštancie v tomto prípade nesprávne aplikoval
ustanovenie§255ods.1CSP,keďrozhodovalpodľapomeruúspechuvoveci.Jepresvedčenýavyplýva
to aj z celého súdneho spisu, ako aj z odôvodnenia rozsudku, že boli to práve žalovaní v 1. a 2. rade,
ktorí spôsobili svojim vedomím a úmyselným konaním absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy, a tak isto to

boli práve žalovaní v 1. a 2. rade, ktorí nerešpektovali žiadosť pána T. o „vrátenie veci do pôvodného
stavu“, a tak isto nerešpektovali ani žiadosť záložného veriteľa o nedisponovanie s predmetom konania.
Podľa jeho názoru žalovaní v 1. a 2. rade spôsobili, resp. vyvolali aj toto konanie a sú tu teda dané
dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré v tomto prípade súd mohol, resp. mal rozhodnúť podľa §
257 CSP, podľa ktorého nemal priznať náhradu trov konania žalovaným v 1. a 2. rade, a naopak, podľa

§ 256 ods. 2 CSP mal priznať náhradu trov konania žalobcovi. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutom výroku zmenil tak, že žalobcovi prizná 100% náhrady trov konania aj voči
žalovaným v 1. a 2. rade, resp. aby žalovaným v 1. a 2. rade, napriek úspechu v konaní, žiadne trovy
nepriznal. V prípade, že jeho odvolanie bude úspešné, žiadal priznať 100% náhrady trov odvolacieho
konania.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie aj žalovaný v 3.
rade, odôvodniac ho v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) CSP z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP
z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a

v zmysle § 365 ods. 1 písm. a) CSP z dôvodu, že neboli splnené procesné podmienky. Predmetom
konania na súde prvej inštancie bol žalobný návrh žalobcu zastúpeného opatrovníčkou J. T. (ďalej len
ako žalobca) o určenie, že výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX, k. ú. T. je
žalobca. Podkladom vyslovenia takéhoto výroku zo strany súdu malo byť tvrdenie právneho zástupcu
žalobcu, že kúpna zmluva zo dňa 10. 12. 2007, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva žalobcu

na žalovaných 1. a 2. je absolútne neplatná v súvislosti s aplikáciou § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka
a dôsledku tejto absolútnej neplatnosti je podľa názoru žalobcu kúpna zmluva zo dňa 22. 04. 2008
uzatvorená medzi žalovanými 1. a 2. ako predávajúcimi a žalovaným 3. ako kupujúcim takisto neplatná.
Aplikáciu § 38 ods. 2 OZ žiadal právny zástupca žalobcu vysloviť, vzhľadom na predložený znalecký
posudok č. 180/2010 /E.V./, č. 231/2010 /M.S./ zo dňa 25. 11. 2010 vyhotovený v trestnom konaní

ČVS: ORP-1222/OEK-NR-2008-Ur 3 roky po právnom úkone a následne na podklade znaleckého
posudku č. 86/2020, vyhotovenom dňa 01. 11. 2020 MUDr. Jánom Bernátom, MPH 10 rokov po
právnom úkone. Žalovaný v 3. rade počas konania namietal správnosť záverov znaleckých posudkov,
nakoľko ani jeden znalecký posudok nepracoval so zdravotnou dokumentáciou, ktorá by do času (a
aj v čase podpisu prvej kúpnej zmluvy zo dňa 10. 12. 2007) relevantným spôsobom preukazovala,

že žalobca v čase podpisu kúpnej zmluvy trpel duševnou poruchou, ktorá ho robila neschopným na
takýtoprávnyúkon.SamotnýznalecMUDr.Bernátvosvojomposudkuuviedol:cit.„kompletnázdravotná
dokumentácia, teda zdravotná karta praktického lekára je k dispozícii s nálezmi od 30. 01. 2008 ...
je preto nutné pristúpiť k rekonštrukcii zdravotnej dokumentácie z dostupných zdrojov.“ Znalec podľa
svojho znaleckého posudku bol údajne schopný zrekonštruovať zdravotnú dokumentáciu, avšak ako

uviedol vo svojom závere už nebol schopný vyriešiť nasledovné, a to: nie je možné rekonštruovať na
podklade zdravotnej dokumentácie premorbídnu osobnosť, ale jeho záver je zároveň, že bez ohľadu
na to je osobnosť žalobcu chorobne zmenená, v súčasnosti a z dostupných zdrojov nie je možné určiť
premorbídnu úroveň intelektu (posudzovacie schopnosti) žalobcu, nie je možné určiť mieru zhoršenia
intelektových schopností v intervale 2005-12/2007, avšak intelektové schopnosti v decembri 2007 boli

oslabené v miere, že proband nebol spôsobilý uvedomiť si dôsledky podpísania zmluvy (avšak bez
ďalšieho v otázke 13 už uviedol, že tieto schopnosti boli vymiznuté, avšak predtým len oslabené).
Znalecký posudok trpí aj ďalšími pochybnosťami, na ktoré žalovaný v 3. rade poukazoval, a preto
namietol jeho správnosť (a dôveryhodnosť), keďže uviedol o. i. aj to, že tretia osoba nemusela rozpoznaťduševnú poruchu probanda a odpovede na otázky 15-17 boli uskutočnené na hypotetickej úrovni, čo v
prípade znaleckých posudkov nie je možné ich záver postavený na pravdepodobnosti (hypotetickosti)
brať za podklad súdneho rozhodnutia. V tejto súvislosti žalovaný v 3. rade poukázal na rozhodnutie NS

ČR, v zmysle ktorého vedomosť kupujúceho o duševnej chorobe predávajúceho nemôže sama o sebe
viesť k záveru o tom, že zmluva je neplatná (NS ČR z 30. 01. 2003 sp. zn. 32 Odo 632/2002). Žalovaní
v 1. a 2. rade ako neodborne znalé osoby (v spojitosti so záverom znalca) nielenže nemohli (nemuseli)
rozpoznať údajnú duševnú poruchu žalobcu, ale takisto ani advokát, notár a ostatné osoby, ktoré prišli
so žalobcom do kontaktu do roku 2007. Žalovaný v 3. rade považuje znalecký posudok MUDr. Bernáta

za nedostatočný a uskutočnený subjektívne do minulosti len na podklade hypotézy bez dostatočných
podkladov, čo namietol aj počas konania. Súd vo svojom odôvodnení na str. 18 uvádza, že znalecké
posudky vypracované do minulosti nie sú prekážkou, pokiaľ mali znalci dostatočné množstvo informácií
a podkladov a znalec MUDr. Bernát vo svojom znaleckom posudku uviedol, že má k dispozícii zdravotnú
dokumentáciu žalobcu a vykonal aj vlastné psychiatrické vyšetrenie žalobcu. Súd pritom ďalej sám
uviedol, že kompletná zdravotná dokumentácia žalobcu bola až od 30. 01. 2008 (čo je v rozpore s jeho

predchádzajúcou vetou) Všetky relevantné lekárske správy (psychiatrické až od 6/2008) boli datované
až po 12/2007, t.j. po predmetnom právnom úkone. Vlastné psychiatrické vyšetrenie znalca, na ktoré
poukazuje súd, bolo uskutočnené až v roku 2020, teda 10 rokov po podpise kúpnej zmluvy. Záver súdu
preto považuje za nesprávny, znalecký posudok do minulosti nie je prekážkou, ak je dostatok informácií
k jeho vypracovaniu, keď je z predložených dôkazov zjavné, že podklady z rozhodného obdobia nie sú

k dispozícii a závery znalcov sú len ich úvahami. Počas konania právny zástupca žalobcu predložil ZP
č. 2/2014, ktorý bol vypracovaný v konaní na pozbavenie spôsobilosti žalobcu na právne úkony, pričom
samotná znalkyňa pracovala s prvým existujúcim neurologickým vyšetrením žalobcu až z dátumu 03.
06. 2008. Táto znalkyňa sa v celom znaleckom posudku nevyjadrila, či vôbec a ak áno, tak ako ďaleko
do minulosti trpel žalobca nejakou duševnou poruchou. Znalkyňa sa správne vyjadrila smerom k stavu

žalobcu v prítomnosti a to aj najmä na podklade vyšetrenia žalobcu, či tento bol v aktuálnom čase trpiaci
duševnou poruchou. Aj z uvedeného dôvodu, sú konania o pozbavenie spôsobilosti na právne úkonu
smerované v čase od prítomnosti do budúcnosti a žiadny znalec nevyslovuje svoje závery v konaní
do minulosti, nakoľko hypotetickými výrokmi o zdravotnom stave probanda do minulosti by dochádzalo
v celej spoločnosti k právnej neistote a spochybňovaniu akýchkoľvek právnych úkonov urobených v

minulosti. Uvedené len umocňuje tvrdenie žalovaného v 3. rade, že nedokonalý znalecký posudok
uskutočnený do minulosti na podklade úvah a rekonštrukcií bez dostatočného množstva relevantných
podkladov - lekárskych správ a vyšetrení, preukazujúcich, či proband trpel, resp. netrpel duševnou
poruchou, ktorá ho robila neschopným na právny úkon, nemôže viesť k záveru súdu, že daný právny
úkon je absolútne neplatný a napĺňa znaky v zmysle § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka, kde vidí

pochybenie súdu prvej inštancie. Poukázal na rozhodnutie NS ČR Rc 2 Cz 72/70 zo dňa 05. 02. 1971
a na rozhodnutie NS ČR zo dňa 21. 12. 2010 sp. zn. 30 Cdo 3614/2009. Na podklade uvedeného nie
je možné súhlasiť so súdom prvej inštancie, že znalecký posudok MUDr. Bernáta (a ZP č. 180/2010 a
231/2010, ktoré najmä považoval za základ svojho posudku) predstavuje bezpečne zistený skutkový
stav, kedy mohol súd dospieť k záveru, že úkon kúpna zmluva zo dňa 10. 12. 2007 je neplatný právny

úkon podľa § 38 ods. 2 OZ. Žalovaný v 3. rade počas súdneho konania namietal postup opatrovníčky
žalobcu pri podaní žalobného návrhu, ktorý považuje za simulovaný právny úkon. Žalobný návrh je
žalobným návrhom opatrovníčky J. T., a nie žalobcu. Žalobný návrh je právnym úkonom osoby - J.
T., ktorá hľadí na svoj osobný prospech a nie je prejavom vôle žalobcu zastúpeného opatrovníčkou.
Žalobný návrh je simulovaným právny úkon, ktorý je neplatný z dôvodu nedostatku skutočnej vôle

konajúcich subjektov urobiť tento úkon, a preto aj vecná aktívna legitimácia na takomto podaní je
absentujúca. Samotná opatrovníčka žalobcu sa na pojednávaní dňa 20. 02. 2019 vyjadrila, že toto
konanie iniciovala ona spolu so svojím otcom. Opatrovníčka žalobcu jasne uviedla, že ide o jej výslovnú
vôľu a záujem na tomto podaní. Takisto konanie J. T. cez jej blízke právnické osoby alebo osoby blízke
jej manželovi, resp. nútený výkon záložného práva, kde podpisovala kúpnu zmluvu za žalovaného v

3. rade, ktorého akceptovala ako vlastníka predmetných nehnuteľností, aby sa stala ona výlučným
vlastníkomnehnuteľností,sújasnýmdôkazomskutočnejvôleopatrovníčkyžalobcu.Pretoniejevsúlade
so zákonom, aby podanie žaloby J. T. ako opatrovníčkou bolo platným právnym úkonom. Žalovaný v
3. rade v tejto súvislosti podrobne preukázal, aké boli jednotlivé právne úkony J. T. a spol. (rozumej
jej manžel X. T. a právny zástupca J. T. a iných blízkych osôb, ktorý je v tomto konaní aj právnym

zástupcom žalobcu) sa v období od februára 2008 do 18. júna 2012 (ako posledné v rade uzatvorenie
kúpnej zmluvy zo dňa 18. 06. 2012, ktoré vkladové konanie je prerušené, na základe ktorej sa J. T.
snažila získať nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva a to prostredníctvom jej blízkej osoby, spoločnosti
AUTOL, s. r. o., IČO: 36 414 671, kde J. T. bola kupujúci a spol. AUTOL predávajúci zastupujúcižalovaného v 3. rade, alebo predtým žiadosť J. T., aby jej žalovaný v 3. rade vyplatil sumu 199 163,-
eur za „vykúpenie z dlhu a odťaženie nehnuteľnosti), títo ako organizovaná skupina intenzívne snažili
získať nehnuteľnosti, resp. ich finančné vyjadrenie do výlučného vlastníctva J. T., resp. do vlastníctva jej

obchodnej spoločnosti. J. T. nešlo teda ani prostredníctvom jedného úkonu o navrátenie vlastníckeho
práva žalobcu, ale o jej osobné zvýhodnenie a obohatenie sa. Jej cielený postup nakoniec vyvrcholil až
do podania návrhu na pozbavenie spôsobilosti žalobcu na právne úkony v roku 2014. J. T. a X. T. (a
ich právny zástupca, totožná osoba s právnym zástupcom žalobcu v tomto konaní) ako uvádzajú boli
v aktívnom kontakte so žalobcom od 2/2008, teda ak mal žalobca trpieť duševnou poruchou, museli

touto vedomosťou disponovať už v roku 2008. Avšak dôvod na pozbavenie spôsobilosti mali až o 6
rokov neskôr. Zrejmou odpoveďou na takto neskoro podaný návrh je jej snaha o získanie vlastníctva pre
seba. J. T. po celú dobu nemala a ani nemá záujem, aby vlastníctvo získal žalobca. Samotný súd vo
svojom odôvodnení rozsudku na strane 17 uviedol, že neušlo jeho pozornosti, že sa právny zástupca
žalobcu pokúšal doriešiť otázku vlastníctva iným spôsobom ako obnoviť vlastnícke právo žalobcu....,
pričom zo žiadneho z navrhnutých spôsobov riešenia nevyplýva, že tieto úkony mali byť realizované v

záujme žalobcu...., žalobu však v konečnom dôsledku podal Z. U. v zastúpení opatrovníčkou a právnym
zástupcom. Súd, napriek tomu, že mu to bolo zrejmé, a že z vykonaného dokazovania mal navyše
preukázané simulovanie vôle žalobcu zo strany J. T. (avšak nie v postavení ustanovenej opatrovníčky v
pravom slova zmysle, kedy je povinná chrániť záujmy žalobcu), sa absolútne nevysporiadal s námietkou
všetkých žalovaných vo vzťahu k takto simulovanému (neplatnému) právnemu úkonu (a tým súvisiacou

aktívnou legitimáciou). Pritom je povinnosťou súdu postupovať podľa ust. § 161 ods. 1 CSP, v zmysle
ktorého súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže
konať a rozhodnúť. V tejto súvislosti dal do pozornosti aj Nález Ústavného súdu SR zo dňa sp. zn.
III. ÚS 314/0, kde tento uviedol, že v prípade simulácie právneho úkonu vyplýva dôvod neplatnosti
simulovaného právneho úkonu z nedostatku vážnej vôle oboch zmluvných strán byť viazaný prejavom,

ktorého úlohou je zakryť skutočnú vôľu strán týkajúcu sa usporiadania práv a povinností (zastretý
právny úkon). V prípade simulácie chýba skutočná vôľa oboch strán. Poukázal na rozhodnutie NS
SR, ktorý v rozsudku z 30. marca 2011 sp. zn. 3Cdo 144/2010 uviedol, že simulovaný právny úkon
je neplatný z dôvodu nedostatku skutočnej vôle konajúcich subjektov urobiť tento úkon. Žalovaný v 3.
rade niekoľkokrát dal súdu do pozornosti, že postup J. T. a spol. bezvýhradne preukazuje akceptovanie

vlastníctva žalovaných v 1. a 2. rade, resp. žalovaného v 3. rade, ktorý chceli využiť vo svoj prospech
(viď kúpna zmluva zo dňa 18. 06. 2012, výzva na zaplatenie kúpnej ceny a pod.) a jej eminentný
záujem na získaní majetku nie je ničím iným, len zastretým právnym úkonom. Aj z výpovedí X. T. a
J. T. vyplýva, že od r. 2005 až do januára 2008 sa o žalobcu a jeho matku nezaujímali, neboli ani v
žiadnom kontakte, preto údajná starostlivosť o žalobcu a snaha zachrániť majetok žalobcu vyznieva

smiešne (a to aj pri akejkoľvek domnienke možnej zákonnej dedičky v čase, kedy žalobca stále žije).
Otázka zastretého právneho úkonu je podstatnou právnou otázkou, bez ktorej zodpovedania nie je
možné ustáliť, či žalobný návrh trpí, resp. netrpí procesnou vadou, akou je nedostatok vecnej aktívnej
legitimácie. Má za to, že skonštatovanie súdu v rámci odôvodnenia, že postavenie opatrovníčky je
postačujúce na preukázanie aktívnej legitimácie žalobcu na podaní žaloby, hoci je tu zrejmá a dôkazmi

preukázaná existencia zastretého právneho úkonu, je procesným pochybením odôvodňujúcim postup v
zmysle § 365 ods. 1 písm. a), nakoľko neboli pre takéto rozhodnutie splnené procesné podmienky. Súd
prvej inštancie vo svojom rozsudku určil, že výlučným vlastníkom nehnuteľností je žalobca, čím odmietol
poskytnúť ochranu žalovanému v 3. rade, ktorý nadobudol vlastníctvo v dobrej viere. Súd v odôvodnení
rozsudku na str. 19 uviedol, že síce z novších rozhodnutí ústavného súdu, ale i z ďalších rozhodnutí

všeobecných súdov sú staršie závery súdov prelamované v prospech dobromyseľného nadobúdateľa
nehnuteľností, s ktorými sa súd stotožňuje, avšak túto je nutné preukázať bez akýchkoľvek pochybností.
Podľa názoru súdu existujú na strane žalovaného v 3. rade pochybnosti o jeho dobromyseľnosti a to
z dôvodu, že právny zástupca žalobcu dal do pozornosti súdu skutočnosti, že žalovaný v 3. rade sa
veľmi dobre poznal so synom žalovaných v 1. a 2 rade a mal od nich informácie o nehnuteľnostiach,

že žalovaný v 3. rade mal v roku 2008 len 18 rokov a mal byť študentom strednej školy, čo vytvára
pochybnosti o tom, že mal mať už v tomto veku nejaký podnikateľský zámer s nehnuteľnosťami, že
voči žalovanému v 3. rade boli v roku 2009, 2010 exekučné konania Všetky tieto údajné pochybnosti
sú len vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu prednesené v záverečnej reči, ktorá nie je ani dôkazným
prostriedkom, pričom i výpis exekučných konaní, v ktorých je žalovaný v 3. rade účastníkom, predložil

až počas záverečnej reči, ktorá skutočnosť je pre predmetný spor z hľadiska času vzniku exekučných
konaní irelevantná. Fabulácia právneho zástupcu žalobcu o organizovanej skupine žalovaných, ktorú si
súd vzal za základ svojho rozhodnutia v otázke dobromyseľnosti, nevyplýva zo žiadnych vykonaných
dôkazov. Vo vzťahu k exekučným konaniam nie je jasná formulácia súdu, ktorý uviedol, že ich žalovanýv 3. rade nevyvrátil, avšak existencia týchto konaní nastala 2 roky po podpise zmluvy, a teda absolútne
nesúvisí s predmetom konania. Je otázne, v čom vidí súd pochybnosti v dobromyseľnosti žalovaného
v 3. rade na podklade skutočností 2 roky po predmetnom úkone. Pritom je bežnou realitou, že sa ľudia

dostávajú v živote aj do finančnej tiesne nie vlastnou vinou, ale okolnosťami, ktoré prináša samotný život.
Ako vyplynulo aj z výpovedí, žalovaný v 3. rade syna žalovaných v 1. a 2. rade pred samotným úkonom
kúpnej zmluvy zo dňa 22. 04. 2008 nepoznal. Skutočnosť, že bol žalovaný v 3. rade ním oslovený,
neznamená automaticky pochybnosť v dobromyseľnosti. Žalovaný v 3. rade v danom čase podnikal v
oblasti odkupovania pohľadávok, preto aj predtým, ako sa rozhodol nehnuteľnosti kúpiť od žalovaných,

oslovil syn žalovaných v 1. a 2. rade, kontaktoval t.č. zapísaného záložného veriteľa Agrobanku Praha
za účelom získania informácií, ako sa bude vedieť vysporiadať so záložným právom. Žalovaná v 1.
rade vo svojej výpovedi tiež uviedla, že po tom, ako ponúkla nehnuteľnosť na predaj X. T., ktorý ju
odmietol, bol oslovený žalovaný v 3. rade. Preto nie je zrejmé, na podklade akého dôkazu dospel súd
k záveru, že žalovaný v 3. rade sa veľmi dobre poznal so synom žalovaných v 1. a 2. rade. Má za to,
že ide o markantné pochybenie súdu pri hodnotení dôkazov, ktoré slúžili jeho rozhodnutiu. Skutočnosť,

že na listine návrh na vklad bol predtlačený dátum 10. 12. 2007, avšak kúpna zmluva sa realizovala
až 22. 04. 2008, bola vysvetlená už vo výpovediach, nakoľko dokumenty pripravovala žalovaná v 1.
rade z pôvodných dokumentov z decembra 2007, kde pravdepodobne ostal neprepísaný dátum ako
chyba v písaní. Žalovaný v 3. rade považuje závery súdu o spochybňovaní dobromyseľnosti žalovaného
v 3. rade postavené na záverečnej reči právneho zástupcu žalobcu za predpojaté a neobjektívne

bez zohľadnenia vykonaných dôkazov. Ustanovenie § 187 ods. 2 CSP vymedzuje pojem dôkazný
prostriedok, medzi ktoré záverečná reč strany nepatrí, a ktorá je v zmysle § 182 CSP len akýmsi
zhrnutím a vyjadrením sa k dokazovaniu a právnej stránke. Právny zástupca žalobcu poňal toto zhrnutie
svojsky a uviedol informácie, ktoré v konaní neodzneli, ani neboli preukázané a tieto súd vzal za
smerodajné pri rozhodovaní. Súd pri svojom rozhodovaní pristupoval nekriticky, pokiaľ išlo o konanie J.

T. a jej simulovaného (zastretého) právneho úkonu, pritom obsahom súdneho spisu je niekoľko listinných
dôkazov preukazujúcich jeho existenciu. Pokiaľ však ide o postavenie žalovaného v 3. rade, závery
súdu a jeho vyjadrovanie osobného názoru na (ne)schopnosť človeka vo veku 18 rokov myslieť a konať
podnikateľsky, ako i hodnotenie jeho dobromyseľnosti na podklade exekučného konania z roku 2009
a 2010 (2 roky po podpise kúpnej zmluvy), bez akejkoľvek vedomosti o tomto exekučnom konaní, sú

v rozpore s obsahom ústavného práva na spravodlivý proces. Pritom právo na spravodlivý proces je
základným pilierom súdneho konania, ktoré zahŕňa o. i. aj právo na nezávislý a nestranný súd, na zákaz
ľubovôle súdu alebo právo vyporiadania so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany
súdu.Ústavnýsúdopakovanejudikoval,žeprávonaspravodlivýproceszahŕňaipovinnosťvšeobecných
súdov vysporiadať sa so všetkým, čo v priebehu konania vyšlo najavo a čo účastníci konania tvrdia.

Súd prvej inštancie pritom vo svojom rozhodnutí niekoľkokrát túto svoju povinnosť porušil. Minimálne pri
hodnotení dobromyseľnosti žalovaného v 3. rade sa oprel výlučne len o vyjadrenie právneho zástupcu
žalobcu, hoci z vykonaného dokazovania vyplynul opak, ako je uvedené vyššie. Akúkoľvek pochybnosť
o vlastníctve a oprávnenosti žalovaných v 1. a 2. rade (ktorých až do času podpisu kúpnej zmluvy zo
dňa 22. 04. 2008 nepoznal) previesť vlastníctvo na žalovaného v 3. rade, vzhľadom na riadny zápis

vlastníckeho práva žalovaných v 1. a 2. rade v katastri nehnuteľností. Trval na tom, že judikatúra
Ústavného súdu SR je ustálená v otázke ochrany vlastníckeho práva dobromyseľného nadobúdateľa
a prihliadaní na princíp všeobecnej spravodlivosti - to jest vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než
nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila
vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu (Nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 151/2016 z 3.

mája 2017; Nález ÚS SR č. k. I. ÚS 549/2015). Žalovaný v 3. rade považuje napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie za nesprávny a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu voči
žalovanému v 3. rade zamietol ako nedôvodnú a žalovanému v 3. rade priznal voči žalobcovi nárok na
náhradu trov konania.

4. Žalovaní v 1. a 2. rade k odvolaniu žalobcu vo vyjadrení uviedli, že sú jednoznačne názoru, že od
začiatku konania neboli vo veci pasívne vecne legitimovaní, nakoľko na liste vlastníctva je uvedený ako
vlastníkZ.U.,tedažalovanýv3.rade.Žiadnymspôsobomsažalobcanevyjadrilkjednotlivýmvyčíslením
úkonom, pretože tie úkony boli účelne vynaložené, a nakoľko boli žalovaní, museli si zabezpečiť právne
zastúpenie vo veci, takže, keď im súd priznal ako žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov konania

v rozsahu 100%, tak postupoval správne, pretože neboli pasívne vecne legitimovaní vo veci a toto malo
byť známe žalobcovi od začiatku. Z uvedených dôvodov navrhli, aby bolo odvolanie žalobcu zamietnuté
ako nedôvodné a aby bol v napadnutom výroku potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie.5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného v 3. rade uviedol, že nesúhlasí s právnym názorom
žalovaného v 3. rade, že by súd prvej inštancie mal pri vydávaní napadnutého rozsudku dospieť z
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP, alebo že

by toto rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 365 ods. 1 písm. a)
CSP z dôvodu, že neboli údajne splnené procesné podmienky. Súd prvej inštancie sa podľa jeho názoru
dostatočne zaoberal vykonaním dokazovania a toto vykonal v dostatočnom rozsahu pre to, aby mohol
prijať aj príslušný záver tak, ako bol formulovaný súdom v petite rozsudku. Všetky skutočnosti a dôvody,
ktoré uvádza žalovaný v 3. rade v odvolaní už opakovane uviedol ako prostriedky procesnej obrany pred

súdom prvej inštancie. Súd sa s nimi riadne a zrozumiteľne vysporiadal a na všetky tieto skutočnosti
aj právne relevantným spôsobom zodpovedal. Napadnuté rozhodnutie je teda podľa nich dostatočne,
správne a logicky odôvodnené, všetky navrhované dôkazy účastníkmi konania boli vykonané a boli
aj jednotlivo, ale aj vo svojom súhrne vyhodnotené správne. Týka sa to aj znaleckého dokazovania
MUDr. Bernáta, pričom mali možnosť využiť aj vypracovanie tzv. súkromného, vlastného znaleckého
posudku, avšak v tomto smere neurobili vôbec nič a nejaký subjektívny názor právneho zástupcu

žalovaného v 3. rade je v tejto súvislosti absolútne irelevantný a nepodstatný. Ohľadne zdravotného
stavužalobcubolovypracovanýchužniekoľkoznaleckýchposudkov,ktorévšetkypotvrdilitúskutočnosť,
že žalobca v inkriminovanom čase nebol spôsobilý posudzovať právne dôsledky svojho konania.
Rovnako sa súd prvej inštancie zaoberal aj žalobcom v 3. rade namietanou údajnou „simuláciou“
právneho úkonu opatrovníčky žalobcu. V danom prípade sa nejedná o žiadny simulovaný úkon, ale o

riadnu žalobu, ktorou si opatrovníčka plní len základné povinnosti uložené jej Okresným súdom Nitra,
ktorým bola ustanovená za opatrovníčku žalobcu. Aj otázka údajnej dobromyseľnosti žalovaného v 3.
radeboladostatočnýmspôsobomspochybnenážalobcomaajstýmitoskutočnosťamisasúddostatočne
vysporiadal, keďže žalovaný v 3. rade ich žiadnym spôsobom nespochybnil. Z uvedených dôvodov
navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch ako vecne správny

potvrdil, a aby žalobcovi priznal 100% trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalovanému v 3. rade.

6. KrajskýsúdvNitreakoodvolacísúd(§34zák.č.160/2015Z.z.Civilnéhosporovéhoporiadku-ďalej
len CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenými stranami - žalobcom a žalovaným v
3. rade, u každého z nich voči výroku, ktorý bol vydaný v ich neprospech (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu

súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní,
že odvolania majú zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie
v medziach daných rozsahom podaného odvolania (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods.
1 CSP), viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby jeho zopakovania
alebo doplnenia (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP

a contrario) a po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutých výrokoch podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

7. Predmetom konania je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v k. ú. T.,
parc. reg. „C“ č. 210/2 o výmere 146 238 m2 druh pozemku orná pôda a parc. č. 234/9 vo výmere 177

648 m2 druh pozemku orná pôda v prospech žalobcu. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil,
že výlučným vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú. T., parcely registra „C" evidované na
katastrálnejmape,atoparc.č.210/2ovýmere146238m2-ornápôdaaparc.č.234/9ovýmere177648
m2-ornápôdaježalobca.Žalobuvočižalovanýmv1.a2.radezamietol.Otrováchkonaniarozhodoltak,
že žalovaní v 1. a 2. rade majú voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške

ktorej bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. Žalobca má voči žalovanému
v 3. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorej bude rozhodnuté súdom prvej
inštancie samostatným uznesením. V dôsledku odvolania žalovaného v 3. rade je predmetom prieskumu
odvolacieho súdu vyhovujúci výrok (I.) a výrok o trovách konania (IV.) a v dôsledku odvolania žalobcu je
predmetom prieskumu odvolacím súdom aj výrok o trovách konania (III.). Zamietajúci výrok vo vzťahu

k žalovaným v 1. a 2. rade (II.) je už právoplatný.

8. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

9. Podľa§387ods.2CSPaksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.10. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o

odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania (okrem prípadov
uvedenýchvustanovení§379CSP),takajdôvodmipodanéhoodvolania.Odvolateľvpodanomodvolaní
fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti
odvolacieho súdu.

11. Odvolací súd, preskúmavajúc vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia, ako aj konania, ktoré
mu predchádzalo, dospel jednoznačne k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav,
na základe ktorého dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné
pre posúdenie uplatneného návrhu. Odvolací súd sa stotožňuje aj s právnymi závermi, ku ktorým súd
prvej inštancie dospel, pričom na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v kontexte
zisteného skutkového stavu správne vyložil, v dôsledku čoho odvolací súd konštatuje vecnú správnosť

napadnutého rozhodnutia v otázkach rozhodujúcich pre posúdenie danej veci, ktoré rezonovali počas
celého konania, a ktoré namieta žalovaný v 3. rade aj v odvolaní, a to nedostatky znaleckého posudku
MUDr. Bernáta, otázka simulovaného právneho úkonu opatrovníčky žalobcu a otázka dobromyseľnosti
žalovaného v 3. rade ako nadobúdateľa nehnuteľností. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd s
odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch v celom rozsahu stotožňuje a

s poukazom na § 387 ods. 2 CSP naň v ďalšom odkazuje. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
považuje odvolací súd nielen za správne, ale aj za presvedčivé. Odvolací súd ani s prihliadnutím na
uplatnené odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie
odchýliť, v dôsledku čoho nemôže dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu
prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné.

12. Podľa čl. 15 ods. 1 CSP dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s
princípmi, na ktorých spočíva tento zákon.

13. Podľa čl. 15 ods. 2 CSP žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu.

14. Podľa čl. 16 ods. 1 CSP súd postupuje a rozhoduje v súlade splatnými a účinnými právnymi
predpismi pri zohľadnení ich vzájomného vzťahu a v súlade so zákonnými princípmi tohto zákona.

15. Jedným z najvýznamnejších štádií civilného sporového konania je dokazovanie. Dokazovanie je

zákonom upravený postup súdu, ako aj strán sporu, na základe ktorého súd získava pre rozhodnutie
podstatné skutkové poznatky o veci, ktorá je predmetom konania. Prostredníctvom dokazovania súd
zisťuje,čiskutkovýstavprezentovanýskutkovýmitvrdeniamistránsporuzodpovedáalebonezodpovedá
skutočnosti. Predmetom dokazovania je teda skutok tvrdený stranami sporu, ktorý má význam pre
rozhodnutie o merite sporu. S bremenom tvrdenia je preto neodmysliteľne späté dôkazné bremeno.

Žalobca je v zásade povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré opodstatňujú jeho ohrozené
alebo porušené právo, respektíve právom chránený záujem. Žalovaný je povinný tvrdiť a preukazovať
skutočnosti, ktoré právo žalobca vylučujú. Z tohto vyplýva, že spore nedokazuje iba žalobca, ale v
závislosti od procesnej situácie môže dochádzať k presunu bremena tvrdenia a dôkazného bremena
na žalovaného. Z pravidla, že každý preukazuje na svoje vlastné skutkové tvrdenia existuje výnimka

vychádzajúca zo skutočnosti, že od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby preukázal reálnu
neexistenciu určitej skutočnosti. Preukazovanie takejto skutočnosti je spravidla objektívne nemožné. V
týchto prípadoch hovoríme o presune dôkazného bremena na protistranu. Táto teória sa uplatní vtedy,
keď nie je možné neexistenciu určitej skutočnosti dokázať prostredníctvom tvrdenia iných pozitívnych
skutočností, ktoré v konečnom dôsledku vedú k záveru o tom, že určitá negatívna skutočnosť je daná.

16. Samotná skutočnosť, či účastník konania vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá
priamy vplyv na jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje
tvrdenia. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom,
ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce

žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.
Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V
priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní
dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznúteóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na
nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti
(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. mája 2010 sp. zn. 6 Cdo 81/2010).

17. Podľa § 187 ods. 1 CSP za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu
veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov.

18. Podľa § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hostí podľa svoje úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky

dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

19. Podľa § 191 ods. 2 CSP vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak
zákon neustanovuje inak.

20. Podľa § 207 ods. 1 CSP ak rozhodnutie závisí od posúdenia skutočností, na ktoré treba vedecké

poznatky, a pre zložitosť posudzovaných otázok nepostačuje postup podľa § 206, súd na návrh nariadi
znalecké dokazovanie a ustanoví znalca. Ak súd ustanovil viacerých znalcov, môžu vypracovať spoločný
posudok.

21. Podľa § 207 ods. 2 CSP v písomnom znaleckom posudku znalec odpovie na položené otázky;

nevyjadruje sa k právnemu posúdeniu veci.

22. Podľa § 208 ods. 3 CSP ak je to účelné, môže súd znalca vyslúchnuť o skutočnostiach uvádzaných
v znaleckom posudku.

23. Podľa § 209 ods. 1 CSP súkromný znalecký posudok je znalecký posudok predložený stranou bez
toho, aby znalecké dokazovanie nariadil súd.

24. Keďže žalobca zastúpený opatrovníčkou sa podanou žalobou domáhal určenia vlastníckeho práva
k predmetným nehnuteľnostiam, pričom ako predbežnú otázku musel súd riešiť argumentáciu žalobcu,

že kúpna zmluva medzi žalobcom a žalovanými v 1. a 2. rade je absolútne neplatný právny úkon z
dôvodu, že žalobca v čase jej uzavretia nemohol posúdiť následky svojho konania, ani jeho význam,
súd prvej inštancie sa správne zaoberal posúdením toho, či bol žalobca v čase tohto úkonu osobou
konajúcou v duševnej poruche, ktorá by ju v zmysle ustanovenia § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka
robila na tento úkon neschopnou. Aj keď žalobca zastúpený opatrovníčkou už v žalobe uvádzal, že

túto skutočnosť preukazuje znalecký posudok vypracovaný znalcami MUDr. Eduardom Višňovským a
MUDr.MáriomStrakomvkonanívedenomnaOkresnomriaditeľstvePZNitraÚradjustičnejakriminálnej
polície pod č. spisu ČVS: ORP-1222/OEK-NR-2008-Ur, ktorý je založený v spise, a ktorý bol súd povinný
zohľadniť, keďže žalovaní tento znalecký posudok spochybňovali a právny zástupca žalovaného v 3.
rade navrhol, aby súd do konania ustanovil znalca, aby preskúmal duševný stav žalobcu, súd správne

postupoval, keď do konania pribral znalca, pretože otázka rozhodujúca pre posúdenie veci - otázka
posúdenia toho, či bol žalobca v čase tohto úkonu osobou konajúcou v dušenej poruche, ktorá by ju
robila na tento úkon neschopnou, je otázkou, ktorá závisí od posúdenia skutočností, na ktoré treba
vedecké poznatky. Súdom ustanovený znalec MUDr. Ján Bernát, MPH v znaleckom posudku č. 86/2020
zodpovedal na otázky stanovené súdom, pričom rovnako ako znalci MUDr. Eduard Višňovský a MUDr.

Mário Straka dospel k záveru, že žalobca v období december 2007 (v čase podpísania kúpnej zmluvy
žalobcom) trpel organickým psychosyndrómom ťažkého stupňa s postihnutím viacerých psychických
funkcií, F-06.8 podľa v súčasnosti platnej 10. revízie Medzinárodnej klasifikácie chorôb. Prvé symptómy
choroby boli prítomné minimálne v roku 2005, pričom ide o poruchu trvalú a nezvratnú, jej prejavy môžu
oscilovať v čase, forenzne sa jedná o trvalý a nezvratný stav. Vo svojom dennom fungovaní bol proband

odkázaný na 24-hodinovú pomoc okolia, kognitívne funkcie probanda boli závažne narušené a pracovnú
výkonnosť mal de facto vymiznutú. Rodinné súžitie a sociálny okruh boli zúžené na podmienky vytvorené
inými osobami - opatrovníkmi. S pravdepodobnosťou blízkou istote trpel i poruchami správania. Znalec
uviedol, že vzhľadom na možnosť oscilácie prejavov poruchy, nie je možné ich presne dňa 10. 12. 2007
popísať, avšak napriek tejto možnosti proband nebol spôsobilý vykonávať právne úkony, trpel duševnou

poruchou, ktorá ho robila nespôsobilým na právne úkony. Podpis akéhokoľvek právneho dokumentu
v decembri 2007 priamo a príčinne súvisí s duševnou poruchou, ktorou proband trpí a trpel i v čase
podpisuzmluvyatovprípade,žekonalsamostatneivprípade,žebolnakonanienavedenýinouosobou.
Uviedol tiež, že proband nevedel a nemohol ovládať svoje konanie vo vzťahu k právnym úkonom anemohol uskutočniť právny úkon podľa svojej vôle a na základe slobodného rozhodnutia. Rozhodovanie
ako principiálna zložka vôľových schopností bola trvalo a nezvratne narušená duševnou poruchou.
Vo vzťahu k vykonanému právnemu úkonu bola dňa 10. 12. 2007 posudzovacia schopnosť a úsudok

vymiznuté. Z oboch znaleckých posudkov, teda tak znaleckého posudku č. ČVS: ORP-1222/OEK-
NR-2008-Ur.znalcov MUDr.EduardaVišňovskéhoaMUDr.MáriaStraku,akoajzoznaleckéhoposudku
znalca MUDr. Jána Bernáta, MPH vyplýva záver, že žalobca v čase podpisu predmetnej kúpnej zmluvy
trpelduševnouporuchou,organickýmpsychosyndrómomťažkéhostupňa,ktoráho robila nespôsobilým
na právne úkony. Znalec MUDr. Bernát vo svojom posudku podrobne vysvetlil a ozrejmil, z akých

dokladov pri vypracovaní znaleckého posudku vychádzal, akú časť zdravotnej dokumentácie sa mu
podarilozrekonštruovať,pričom napriektomu,ženemalkdispozíciicelúzdravotnúdokumentáciu,vedel
na otázky zadané súdom odpovedať a odôvodniť jeho závery. Na otázky, ktoré vzhľadom k tomu, že
znalecký posudok bol vypracovaný za obdobie do minulosti, nebolo možné odpovedať, túto skutočnosť
v znaleckom posudku uviedol, avšak posúdenie týchto otázok, napr. premorbídna osobnosť žalobcu,
premorbídna úroveň intelektu, mieru zhoršenia intelektových schopností v intervale 2005-12/2007

nie sú pre posúdenie tejto veci rozhodujúce. V otázkach rozhodujúcich pre posúdenie veci však dal
znalec v znaleckom posudku jednoznačnú odpoveď, zhodnú so závermi znalcov MUDr. Eduarda
Višňovského a MUDr. Mária Straku, pričom potom treba vychádzať z toho, že znalec mal napriek
čiastočne zrekonštruovanej zdravotnej dokumentácii dostatok podkladov, z ktorých mohol vychádzať a
urobiť z nich záver. Záver znalca nie je formulovaný ako hypotetický, ale ako jednoznačný, pričom znalec

ako odborne znalá osoba nesie za vypracovaný znalecký posudok zodpovednosť. Len skutočnosť,
že závery znaleckých posudkov vyzneli v neprospech žalovaných, neznamená, že ich závery nie sú
správne. Pokiaľ žalovaný v 3. rade ani po vypracovaní znaleckého posudku zadaného súdom s jeho
závermi nesúhlasil, mohol si dať vypracovať súkromný znalecký posudok, čo však neurobil, preto sa mu
závery, ktoré vyplývajú zo súdom zadaného znaleckého posudku nepodarilo v konaní vyvrátiť, prípadne

preukázať ním tvrdené skutočnosti, že ide o subjektívny znalecký posudok do minulosti len na podklade
hypotézy, bez dostatočných podkladov. Ak by tak tomu bolo, znalec by na otázky súdu neodpovedal
jednoznačne (ako v znaleckom posudku), pričom u tých otázok, na ktoré nebol spôsobilý odpovedať,
túto skutočnosť uviedol. To, či žalovaní v 1. a 2. rade mohli rozpoznať údajnú duševnú poruchu žalobcu
je z pohľadu veci nepodstatné. K znaleckému posudku č. 2/2014, ktorý bol vypracovaný v konaní na

pozbavenie spôsobilosti žalobcu na právne úkony je potrebné uviesť, že tento znalecký posudok nemá
význam pre toto konanie, pretože úlohou znalkyne v tomto posudku bolo posúdiť stav vyšetrovaného
v čase vypracovania znaleckého posudku (rok 2014), a nie do minulosti, teda znalkyňa ani nemala
dôvod a neposudzovala otázky, ktoré sú významné pre toto konanie. To však neznamená, že znalecký
posudok na posúdenie duševnej poruchy osoby nemožno vypracovať aj do minulosti, avšak len za

stavu, že je pre to dostatok dôkazov, pričom práve v danej veci znalec usúdil, že tomu tak je, pričom
žalovaný v 3. rade okrem svojho vyjadrenia tento záver znalca žiadnym spôsobom nevyvrátil, pričom
o závere znalca nemal tak súd prvej inštancie, ako ani odvolací súd, z už uvedených dôvodov, žiadne
pochybnosti. Ostatné odvolacie námietky žalovaného v 3. rade vo vzťahu k znaleckému posudku a jeho
záverom považoval odvolací súd za nedôvodné, nespôsobilé zmeniť závery znaleckého posudku, z

ktorého súd prvej inštancie vychádzal a s čím sa stotožnil aj odvolací súd. Podľa názoru odvolacieho
súdu bol znalecký posudok MUDr. Bernáta, spolu s ostatnými v konaní vykonanými dôkazmi, ktoré je
potrebné posúdiť komplexne a vo vzájomných súvislostiach, dostatočným podkladom pre záver, či bol
právnyúkonvykonanýžalobcomvdecembri2007platnýmalebonie.Záversúduprvejinštancieodvolací
súd považoval za súladnú s konceptom voľného hodnotenia dôkazov, keď vyhodnotenie dôkazov súdom

prvej inštancie má obsahovo-logickú nadväznosť línie skutkových zistení a právnych posúdení, ktoré
ako celok vykazujú vysokú mieru presvedčivosti o subsumpcii zisteného skutkového deja pod hypotézu
právnej normy.

25. Ďalšou odvolacou námietkou žalovaného v 3. rade bolo posúdenie právneho úkonu opatrovníčky

žalobcuakosimulovanéhoprávnehoúkonu,neplatnéhozdôvodunedostatkuskutočnejvôlekonajúceho
subjektu urobiť tento úkon, pričom mal z toho dôvodu za to, že absentuje aktívna vecná legitimácia na
takomto podaní. Uvádzal tiež, že povinnosťou súdu postupovať podľa ust. § 161 ods. 1 CSP, v zmysle
ktoréhosúdkedykoľvekpočaskonaniaprihliadanato,čisúsplnenépodmienky,zaktorýchmôžekonaťa
rozhodnúť. Otázka zastretého právneho úkonu je podstatnou právnou otázkou, bez ktorej zodpovedania

nie je možné ustáliť, či žalobný návrh trpí, resp. netrpí procesnou vadou, akou je nedostatok vecnej
aktívnej legitimácie.26.Vecnoulegitimácioujestavvyplývajúcizhmotnéhopráva,kedyjedenúčastníkobčianskehosúdneho
konania (žalobca) je subjektom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide (je aktívne vecne
legitimovaný)aúčastníknaopačnejprocesnejstrane(žalovaný)jesubjektomhmotno-právnejpovinnosti

(je pasívne vecne legitimovaný) (uznesenie Ústavného súdu SR z 22. 11. 2011 sp. zn. III. ÚS 517/2011).

27. Keďže aj táto námietka žalovaného rezonovala v priebehu konania, súd prvej inštancie sa s
ňou zaoberal a podľa názoru odvolacieho súdu, sa s ňou aj správne a v dostatočnom rozsahu
vysporiadal. Na doplnenie dôvodov odvolací súd k tejto odvolacej námietke už len dodáva, že aj keď je

pravdou, že povinnosťou súdu je kedykoľvek počas konania prihliadať na to, či sú splnené podmienky
konania, otázka vecnej legitimácie nie je podmienkou konania, jej absencia, nedostatok aktívnej vecnej
legitimácie, či pasívnej vecnej legitimácie nevedie k zastaveniu konania (ako v prípade podmienok
konania), ale k zamietnutiu žaloby (tak ako sa stalo voči žalovaným v 1. a 2. rade pre nedostatok pasívnej
vecnej legitimácie, pričom v tomto výroku je už toto rozhodnutie právoplatné). Predmetom konania je
určenie vlastníckeho práva v prospech žalobcu, zastúpeného jeho opatrovníčkou, vzhľadom k tomu,

že rozhodnutím súdu bol pozbavený spôsobilosti na právne úkony, pričom podaním takejto žaloby
opatrovníčka žalobcu realizuje povinnosti, ktoré jej z funkcie opatrovníčky žalobcu vyplývajú. Určenia
vlastníckeho práva sa domáha v prospech žalobcu, teda háji záujmy žalobcu ako zastúpeného a to, ako
by s predmetnými nehnuteľnosťami bolo naložené následne, po tom, ako by bolo žalobe právoplatne
vyhovené nie je pre posúdenie veci rozhodujúce. Ak podľa žalovaného v 3. rade opatrovníčka žalobcu

hľadí na svoj osobný prospech, vzhľadom k žalovanému petitu možno uviesť, že konanie opatrovníčky
je v zhode s konaním žalobcu ako zastúpeného. Pre posúdenie žaloby je rozhodujúce posúdenie otázky
neplatného právneho úkonu z dôvodu, že žalobca v čase jej uzavretia nemohol posúdiť následky svojho
konania, ani jeho význam, teda ide o neplatnosť absolútnu, pri ktorej platí, že pôsobí ex tunc, t.j. od
začiatku, nastáva priamo zo zákona, môže sa jej dovolávať každý, kto má na tom právny záujem,

nie je potrebné, aby táto neplatnosť bola deklarovaná súdnym rozhodnutím, prihliada sa na ňu aj bez
námietky, t.j. z úradnej povinnosti (ex offo), ju nemožno žiadnym spôsobom napraviť, čo vyplýva z toho,
že nemožno naprávať úkon, ktorý neexistuje a nadväzne na to z rovnakého dôvodu nemožno od takého
právneho úkonu odstúpiť a nie je časovo obmedzená. Z uvedených dôvodov mal odvolací súd za to,
že domáhaním sa absolútnej neplatnosti takéhoto právneho úkonu nemožno hovoriť o simulovanom

právnom úkone opatrovníčky žalobcu, preto považoval aj túto odvolaciu námietku žalovaného v 3. rade
za nedôvodnú.

28. Ďalšou odvolacou námietkou bolo aj posúdenie žalovaného v 3. rade ako dobromyseľného
nadobúdateľa nehnuteľností. Ohľadom tejto otázky súd prvej inštancie dospel k záveru, že na osobu

žalovaného v 3. rade nemožno nazerať ako na dobromyseľného nadobúdateľa nehnuteľností, pričom
aj s týmto záverom súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje. I keď ÚS SR (I. ÚS 549/2015),
ale i NS SR (6Cdo/71/2011) pripustil, že nemožno vylúčiť situáciu, keď proti princípu ochrany práva
pôvodného vlastníka bude pôsobiť princíp ochrany dobrej viery nového nadobúdateľa, prelomiť túto
zásadu ochranou dobrej viery nadobúdateľa možno len výnimočne, pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť

zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol, pričom dobrá viera
musí byť hodnotená veľmi prísne a súčasne poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa
s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé.

29. Zásada „nemo ad alium plus iuris transfere potest, quam ipse habet" (nikto nemôže previesť viac

práv, než má sám) chráni vlastnícke právo skutočného („pravého") vlastníka a jej uplatnenie znamená,
žeplatnenemôženadobudnúťvlastníckeprávoprávnynástupca,aksubjekt,odktoréhoodvodzujesvoje
vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne
previesť. Napriek uvedenému nemožno vylúčiť situáciu, keď proti princípu ochrany práva pôvodného
vlastníka bude pôsobiť princíp ochrany dobrej viery nového nadobúdateľa. V prípade vzájomnej kolízie

princípu ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa a princípu ochrany vlastníckeho práva pôvodného
vlastníka,aknemožnozachovaťmaximumzobidvochzákladnýchpráv,možnoprelomiťochranoudobrej
vierynadobúdateľalencelkomvýnimočne,pričomtrebaprihliadnuťnaprincípvšeobecnejspravodlivosti,
keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne
okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ

v dobrej viere. Dobrá viera musí byť pritom hodnotená veľmi prísne, pričom poskytnutie ochrany
dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci musí
javiť ako spravodlivé.30. Odvolací súd záverom poukazuje na rozhodnutie Veľkého senátu Obchodnoprávneho kolégia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VObdo/2/2020 zo dňa 27. 04. 2021, ktorý prijal záver, že „na základe
absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade, že

na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. S poukazom na
právnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má (nemo plus iuris ad
alium transferre potest quam ipse habet), nemôže platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na
inú osobu ten, kto je na základe absolútne neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností
ako vlastník nehnuteľností. Dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od

vlastníka, má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených
prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne
upravuje. V iných prípadoch právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka
s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje. Ustanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.
z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon),
ktoréupravujehodnovernosťúdajovkatastra,nezodpovedávýklad,podľaktoréhoužlensamaevidencia

vlastníctva nehnuteľnosti v katastri nehnuteľnosti zakladá dobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že
je vlastník.“ Rovnaké závery vyplynuli aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/278/2019 zo
dňa 29. 06. 2021.

31.VychádzajúczrozhodovacejčinnostiNajvyššiehosúduSR,akoajÚstavnéhosúduSRohľadomtejto

otázky, odvolací súd, zohľadniac okolnosti danej veci a osobitosti daného prípadu, dospel rovnako ako
súdprvejinštanciekzáveru,ževdanejvecispravodlivémuusporiadaniuvzťahovstránsporuzodpovedá
ochrana vlastníckeho práva žalobcu a uplatnenie zásady, že nikto nemôže previesť viac práv, než má
sám. Vzhľadom k osobe žalobcu, jeho veku, zdravotnému stavu, ako aj okolnosti, že rozsudkom zo
dňa 26. júna 2014, právoplatným dňa 15. 07. 2014 č. k. 24Ps/4/2014-40 bol pozbavený spôsobilosti

na právne úkony a bola mu ustanovená opatrovníčka, nemožno na jeho strane hovoriť o nedbalom
vlastníkovi, keď uplatnenie jeho práv a aj to, kedy boli uplatnené, bolo nezávislé na jeho vôli, pričom
zohľadniac okolnosti na strane žalovaného v 3. rade, ktoré v rozhodnutí uviedol súd prvej inštancie,
nepovažoval takýto postup súdu za nespravodlivý ani voči žalovanému v 3. rade. Žalovaný v 3. rade
v konaní v pozícii nadobúdateľa nepreukázal a neprodukoval žiadnu právne relevantnú argumentáciu,

ktorou by odôvodnil výnimočnosť veci pri dobromyseľnom nadobúdaní nehnuteľností. Z uvedených
dôvodov, zohľadniac všetky už uvedené skutočnosti, odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie je vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.

32. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bol aj výrok o trovách konania žalovaných v 1. a 2. rade vo

vzťahu k žalobcovi, pričom týmto výrokom súd rozhodol, že žalovaní v 1. a 2. rade majú voči žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorej bude rozhodnuté súdom prvej inštancie
samostatným uznesením. Žalobca mal za to, že súd nesprávne aplikoval na trovy konania zásadu
pomeru úspechu vo veci, a keďže práve žalovaní v 1. a 2. rade spôsobili svojim vedomým a úmyselným
konaním absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy a vyvolali aj toto konanie, sú tu dané dôvody hodné

osobitného zreteľa, pre ktoré v tomto prípade súd mohol, resp. mal rozhodnúť podľa § 257 CSP, podľa
ktorého nemal priznať náhradu trov konania žalovaným v 1. a 2. rade, a naopak, podľa § 256 ods. 2
CSP mal priznať náhradu trov konania žalobcovi.

33. Podľa § 255 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

34. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

35. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu

vo veci. Len výnimočne nemusí súd úspešnej strane priznať náhradu trov konania, resp. neuložiť
povinnosť neúspešnej strane nahradiť trovy konania úspešnej strane. Môže tak urobiť podľa § 257 CSP
a rozhodnúť tak, že žiadnej zo strán nepriznáva náhradu trov konania. Ide však o ustanovenie, ktoré z
hľadiska náhrady trov konania predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady
zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Je odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade

trov konania by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducim tvrdostiam. Zákon preto stanovuje
všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov právnych
noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Toto zákonné ustanovenie dopadá na tú stranu,
ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Predpokladom jeho použitia je existencia dôvodovhodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov inak úspešnej strane. Úvaha súdu, že ide o
výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať preto z posúdenia
všetkých okolností konkrétnej veci a rozhodnutie musí byť aj náležite odôvodnené.

36. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je významným z hľadiska aplikácie
§ 257 CSP nielen charakter konania alebo charakter procesnej situácie, ale i okolnosti, ktoré viedli k
uplatneniunárokunasúde,postojstránvkonaní,pričomjepotrebnéprihliadaťkmajetkovým,sociálnym,
osobným a ďalším pomerom všetkých strán. Je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by

mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia na majetkové pomery
oprávnenej strany. Vo všeobecnosti možno povedať, že vždy treba zvažovať okolnosti konkrétneho
prípadu, a to nielen okolnosti spočívajúce vo veci, ale i okolnosti na strane účastníkov, a to nielen toho,
v koho prospech má byť toto ustanovenie použité, ale aj na strane toho, komu inak patriaci nárok nie
je priznaný, či totiž možno od neho spravodlivo požadovať, aby trovy konania znášal bez nároku na ich
náhradu, keď mal v konaní úspech.

37. Otázkou aplikácie ustanovenia § 257 CSP sa zaoberal aj NS SR v rozhodnutí sp. zn. 2Cdo/102/2017
z 31. júla 2017, v ktorom uviedol, že zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie sa uplatní pre
každé konanie bez ohľadu na to, z akého dôvodu bolo zastavené, ak už vznikol procesnoprávny
vzťah medzi súdom a oboma stranami sporu a medzi stranami sporu navzájom. V súvislosti s

požiadavkou dovolateľky na nepriznanie náhrady trov dovolacieho konania protistrane aj pre dôvody
hodné osobitného zreteľa dovolací súd poznamenal, že ustanovenie § 257 CSP (predtým § 150
ods. l OSP) predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) a od zásady
zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak
sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená to, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu

na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením,
aby tieto trovy nahradila protistrane. Použitie tohto ustanovenia preto negatívne dopadá na stranu
sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného
ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný
charakter (pozri napr. R 34/1982). Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257

CSP vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok: dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné
okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje. Výklad týchto
podmienok ponecháva na súdnu prax, dnes už ustálenú (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2
MCdo 17/2009, 5 Cdo 67/2010 či 3 MCdo 46/2012), podľa ktorej nemožno § 257 CSP považovať za
ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie,

podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné
osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne
prihliadnuť.Tútonormupretoniejemožnéinterpretovaťtak,žejeaplikovateľnákedykoľvekabezzreteľa
na základné zásady rozhodovania o trovách konania. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže
dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú,

a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Aj tu však
treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda na ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané
dôvody. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k
tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR, III. ÚS 292/07, či I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie,
nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 727/2000). Ustanovenie § 257

CSP neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami (pozri nález
Ústavného súdu ČR, I. ÚS 2862/07). Použitie § 257 CSP neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je
solventná, alebo, že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej
protistrany. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda, inými slovami, na
dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok.

38. V predmetnej veci súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania žalobcu vo vzťahu k
žalovaným v 1. a 2. rade vychádzal zo zásady úspechu v konaní, a keďže žaloba bola voči žalovaným v
1. a 2. rade zamietnutá, priznal im nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi. Dôvodom zamietnutia
žaloby pritom bolo to, že žalovaní v 1. a 2. rade ako bývalí vlastníci predmetných nehnuteľností nie sú

v danej veci pasívne legitimovaní a pasívne legitimovaným je terajší vlastník nehnuteľností, žalovaný
v 3. rade. To, že právny zástupca žalobcu v žalobe označil okrem terajšieho vlastníka predmetných
nehnuteľností (žalovaný v 3. rade) aj žalovaných v 1. a 2. rade, bolo nesprávnym právnym posúdením
pasívnej vecnej legitimácie žalovaných, pričom táto otázka je v judikatúre súdov jednoznačne vyriešenáa žalovanými v 1. a 2. rade bola namietaná hneď pri prvom úkone, preto napriek dôvodom, ktoré
uvádzal právny zástupca žalobcu v odvolaní voči trovám konania, podľa názoru odvolacieho súdu, tieto
dôvody neboli spôsobilé za daných okolností zmeniť výrok o trovách konania vo vzťahu žalobcu a

žalovaných v 1. a 2. rade. Návrh právneho zástupcu žalobcu, aby odvolací súd, aplikujúc ustanovenie
§ 257 CSP o trovách konania, priznal trovy konania žalobcovi, tiež neprichádzal do úvahy, pretože pri
aplikácii ustanovenia § 257 CSP je možné z dôvodov hodných osobitného zreteľa tomu, komu vznikol
nárok na trovy konania, ich náhradu nepriznať, avšak neumožňuje ich podľa tohto ustanovenia priznať
druhej strane. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku

o trovách konania vo vzťahu žalobcu a žalovaných v 1. a 2. rade podľa 387 ods. 1 CSP ako vecne
správny potvrdil.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).