Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 23, 2022

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/94/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4318201146
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2022:4318201146.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a sudkýň

Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej- Polákovej, v spore žalobcu: L.. M. R., nar.
XX. XX. XXXX, bytom A. XXX, proti žalovaným: 1. Okresný súd Levice, so sídlom Levice, Kalvínske
námestie7,IČO:00165654,2.Slovenskárepublika,zastúpenáMinisterstvomspravodlivostiSlovenskej
republiky,sosídlomBratislava,Račianska71,IČO:00166073,onáhradunemajetkovejujmy,oodvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 30. júna 2021 č. k. 18C/84/2019-205 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému v 1. rade sa voči žalobcovi náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

Žalovanému 2. rade sa voči žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol a žalovaným v 1. a 2.
rade priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi vo výške 100% s tým, že o výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol.

Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 11, § 13 ods. 1, 2, 3, § 100 ods. 1, 2, § 101 Občianskeho
zákonníka, § 1, § 3 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 4, § 19 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 164
CSP a uviedol, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV. sp. zn. 12C/27/04-43 zo dňa 24. 06. 2005
bol žalobca zaviazaný zaplatiť Slovenskej televízii, so sídlom Mlynská dolina Bratislava sumu vo výške
18 161,82 eura (547 143,- Sk) spolu s úrokom z omeškania. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
4Co/272/2009-139 zo dňa 31. 03. 2010 bol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdený a rozhodnutie

nadobudlo právoplatnosť dňa 07. 05. 2010. Voči rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave bolo podané
dovolanie, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odmietol uznesením č. k. 3Cdo/167/2010-168
zo dňa 21. 09. 2011. Na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia Okresného súdu Bratislava
IV sp. zn. 12C/27/04-43 zo dňa 24. 06. 2005, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 07. 05. 2010 a
vykonateľnosť dňa 11. 05. 2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave 4Co/272/2009-139
a s poukazom na uznesenie NS SR 3Cdo/167/2010 bol podaný oprávneným Rozhlasom a televíziou
Slovenska návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie sumy 18 161,82 eura s príslušenstvom súdnemu

exekútorovi Mgr. Drahomírovi Kriváňovi. Dňa 03. 05. 2012 podal súdny exekútor Mgr. Drahomír Kriváň
na Okresný súd Levice žiadosť na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe právoplatného
rozhodnutia a to exekučného titulu rozsudku 12C/27/04-43, ako i rozhodnutia Krajského súdu v
Bratislave. Exekučné konanie sa viedlo na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 16Er/627/2012. Dňa 16.07.2012bolvydanýsúdnymexekútoromexekučnýpríkaznavykonanieexekúciezriadenímexekučného
záložného práva a dňa 08. 04. 2013 Okresný súd Levice rozhodol uznesením 16Er/627/2012-44 zo dňa
08. 04. 2013 tak, že námietkam povinného proti exekúcii nevyhovel.

1.2. Žalobca podaním zo dňa 12. 11. 2019 a doplnením dňa 03. 03. 2020 požiadal, aby súd pripustil
na strane žalovaného v 2. rade Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, IČO: 00 166 073, so
sídlom Račianska 71, Bratislava a upresnil petit žaloby tak, že žiadal zaplatenie sumy 100 000,- eur
i od žalovaného v 2. rade. Súd uznesením sp. zn. 18C/84/2019-128 zo dňa 12. 03. 2020 pripustil,

aby do konania na strane žalovaného pristúpil ako žalovaný v 2. rade Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, IČO: 00 166 073, so sídlom Račianska 71, Bratislava.
Na pojednávaní dňa 02. 06. 2021 žalobca uviedol, že zaplatenia sumy 100 000,- eur sa domáha titulom
nemajetkovej ujmy a to od oboch žalovaných. S poukazom na uvedené súd vyhodnotil, že podanie
žalobcu nie je zmenou žaloby v zmysle § 140 CSP.

1.3. Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva
na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané
zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 OZ). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1
najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti,
má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 OZ). Právo

na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka
predstavuje jedno z parciálnych a relatívne samostatných prostriedkov ochrany jednotného práva na
ochranu osobnosti fyzickej osoby. Vzniká vtedy, keď morálna satisfakcia ako rýdzo osobné právo,
nestačí na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do osobnostných
práv. Napriek tomu, že ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv, jeho vyjadrenie

peňažným ekvivalentom má za následok, že ide o osobné právo majetkovej povahy. Predpokladmi
vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sú existencia ujmy, ktorá spočíva vo vzniknutej traume a
iných negatívnych následkov na strane žalobcu, porušenie právnej povinnosti, resp. protiprávny úkon,
ktorý spočíva v konaní tretej osoby zodpovednej za narušenie osobnostných práv žalobcu a príčinná
súvislosť medzi protiprávnym konaním a ujmou.

1.4. Nevyhnutnou podmienkou pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy (§ 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka) je, že sa priznanie žiadnej inej formy morálneho zadosťučinenia nezdá s ohľadom na
okolnosti prípadu postačujúcimi. Teda ide o prípad, keď vzniknutú ujmu nemožno z nejakého dôvodu
prostredníctvom žiadnej z foriem morálneho zadosťučinenia primerane zmierniť. Toto posúdenie je

predmetom voľnej úvahy súdu, ktorý ale bude musieť vychádzať jednak z jednotlivých okolností, ako aj
z celkovej povahy konkrétneho prípadu. Ďalšou podmienkou je, že v dôsledku neoprávneného zásahu
došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v značenej miere alebo k zásahu do práva
na ochranu osobnosti v iných prípadoch obdobnej závažnosti.

1.5. Žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy vo výške 100 000,- eur titulom nemajetkovej
ujmy. S poukazom na vykonané dokazovanie, podanú žalobu, vyjadrenie žalobcu na pojednávaní, súd
daný sporu posúdil a konštatoval, že žalobca si uplatnil svoj nárok v zmysle § 11 a § 13 Občianskeho
zákonníka. V občianskoprávnych vzťahoch sa uplatňuje zásada, v zmysle ktorej za škodu zodpovedá
ten, kto ju spôsobil, v prípade škody spôsobenej právnickou osobou, ide o činnosť tých osôb, ktoré

právnická osoba na túto činnosť použila (§ 420 a § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka). Z tejto zásady
existujú v občianskoprávnych vzťahoch výnimky len v prípadoch výslovne uvedených (§ 422 a § 427
OZ). Výnimka zo zásady, že za škodu zodpovedá ten, kto ju spôsobil, vyplýva tiež zo zákona č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. V ustanovení § 1 ods.
1 vyššie uvedeného zákona je vyjadrené, že za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci zodpovedá

štát. To znamená, že bez ohľadu na skutočnosť, ktorý orgán verejnej moci škodu spôsobil, subjektom
zodpovedným za škodu a pasívne vecne legitimovaným v konaní o náhradu škody je štát. To ale neplatí
v odlišných právnych vzťahoch a neplatí to medzi iným ani vtedy, keď ide o ochranu osobnosti (§ 11
a nasl. OZ) a pôvodcom zásahu je právnická osoba - štátny orgán (orgán verejnej moci), konkrétnym
konaním ktorého malo dôjsť k zásahu do osobnosti (pre porovnanie rozsudok Najvyššieho súdu SR

3 Cdo 176/2012 zo dňa 26. 09. 2013 a uznesenie Ústavného súdu SR I. ÚS 137/07 z 23. 08. 2007).
Nakoľko žalovaný v 2. rade nemôže byť pasívne legitimovaný v spore o ochranu osobnosti, nie je
subjektom, ktorého konaním malo dôjsť k zásahu do osobnosti žalobcu, súd žalobu voči žalovanému v
2. rade zamietol. S poukazom na vykonané dokazovanie podľa názoru súdu žalobca neuniesol dôkaznébremeno na preukázanie opodstatnenosti jeho žaloby na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Žalobca v spore nepreukázal splnenie predpokladov vzniku práva žalobcu na náhradu nemajetkovej
ujmy v zmysle § 13 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka, ktorými sú protiprávny zásah do práv žalobcu,

zníženie dôstojnosti alebo vážnosti žalobcu v značnej miere v spoločnosti, príčinná súvislosti medzi
protiprávnym zásahom do osobnostnej sféry a znížením dôstojnosti a vážnosti žalobcu v spoločnosti,
prípadne obdobný závažný dôsledok u žalobcu v dôsledku protiprávneho zásahu do jeho práva na
ochranu osobnosti. O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde vtedy, ak existujú okolnosti
vylučujúce jeho neoprávnenosť. Jednou z takých okolností je aj výkon zo zákona vyplývajúceho

práva alebo plnenie zákonom uloženej povinnosti (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
3Cdo/201/2007). Neoprávnenosť je spravidla vylúčená aj v prípade zásahu do práva na ochranu
osobnosti, ku ktorému došlo v rámci úradného konania, pokiaľ zásah nevybočil z medzí daných
platnými predpismi. „Ak je v súlade so zákonnými podmienkami začaté príslušné konanie, v ktorom
bolo vydané zákonom predpokladané rozhodnutie, nie je vydanie tohto rozhodnutia neoprávneným
zásahom do osobnostných práv účastníka konania, a to ani ak sa prípadne neskôr preukáže, že

nebolo vydané dôvodne" (R 36/2009). Žalobca neprodukoval také dôkazy, ktoré by preukazovali, že
priznanie zadosťučinenia v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka je dôvodné.
Zo strany žalobcu nebol predložený žiadny relevantný dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že došlo k
zásahu do jeho osobnostných práv chránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka, nebolo
preukázané, že v dôsledku postupu žalovaného v 1. rade vznikla závažná ujma žalobcovi a nebola

preukázaná výška uplatnenej nemajetkovej ujmy. Náhrada nemajetkovej ujmy má síce plniť preventívno-
satisfakčnú funkciu, ale je potrebné zdôvodniť jej konkrétnu výšku, pričom výška finančnej náhrady
nebola dostatočne preukázaná. Keďže žalobca v spore neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie
opodstatnenosti jeho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd žalobu v celom rozsahu
zamietol.

1.6. Žalovaný v 1. rade vzniesol v podaní zo dňa 26. 03. 2019 námietku premlčania s poukazom na §
19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. Vzhľadom ku skutočnosti, že súd vyhodnotil nárok žalobcu uplatnený v
zmysle § 11, § 13 Obč. zákonníka, súd sa vznesenou námietkou premlčania nezaoberal.

1.7. Žalobca podaním zo dňa 01. 06. 2021 požiadal o prerušenie konania, lebo sa rozhodol podať
na ministerku spravodlivosti SR a jej niektorých pracovníkov trestné oznámenie, ako i podať ústavnú
sťažnosť. Súd návrh na prerušenie konania zamietol, nakoľko žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal,
že bolo podané trestné oznámenie zo strany žalobcu. Žalobca žiadnym hodnoverným spôsobom
nepreukázal, čo malo byť obsahom predmetného trestného oznámenia, nepreukázal podanie ústavnej

sťažnosti,pričomanineuviedolpredmetkonaniaoústavnejsťažnostiaakývýznambymalimaťprípadné
rozhodnutia pre spor vedený na Okresnom súde Nitra sp. zn. 18C/84/2019. Z týchto dôvodov súd mal
za to, že nebolo dôvodné vyhovieť návrhu na prerušenie konania.

1.8. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, a vzhľadom k úspechu žalovaného v

1. rade, žalovaného v 2. rade v spore, súd o náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP
a žalovaným priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške trov konania bude rozhodnuté po
právoplatnosti tohto rozhodnutia a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.
2 CSP).

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca, odôvodniac ho
tým, že vec, ktorá je predmetom sporu je dôležitá nielen pre žalobcu, ale je a má význam aj ako
precedens v boji za očistenie morálneho stavu, aký je v súčasnosti realitou v súdnictve SR. Poukázal
na neprijateľnosť zákona č. 514/2003 v tejto podobe ako platí, teda zákona na zakrývanie darebáctva
korupcie, trestnej činnosti štátnych zamestnancov a ako taký slúži v tejto podobe len a len na vzájomné

zakrývanie nezákonného konania a darebáctva jednotlivými zložkami štátneho aparátu. Jeho spor je
sporom principiálnym so štátom, s bezprávnym štátom, čo mu spôsobil zlo v jeho živote. Tento takto
platný zákon nielenže vytvára ťažkú korupciu, ale podporuje chybný chod štátu, mimo to, že vytvára
nesvojprávnych úradníkov, čo vlastne nijakú zodpovednosť za vlastné konanie nepociťujú, nemajú a
nenesú. Môžu sa spoľahnúť na ututlanie pochybení sudcov na rôznych stupňoch súdnej hierarchie

ministerských úradníkov, či ministerky ich ovplyvňovaním diania v štátnom aparáte. Z dôslednej analýzy
zákona vyplýva, že bez dôslednej zodpovednosti za vlastné konanie a najmä hmotnej zodpovednosti
sudcov a sudkýň a politikov, je celý zákon len a len na udržovanie bordelu politikmi a ako celý funguje
na ochranu darebákov ako v nejakom zaostalom africkom diktátorskom štáte. Je nepochybná a jasnánezákonná činnosť OS Nitra voči jeho osobe a zo strany OS Nitra hrubé porušenie jeho ústavných
práv, a to práva na spravodlivý proces. Ide tu o jasné trestné konanie voči občanovi SR v zmysle
Trestného zákona. Akékoľvek porušenie zákona, či vedomím, či nevědomím konaním je v tomto zmysle

porušením Ústavy SR. Má za to, že rozsudok OS Nitra je takým nezákonným rozsudkom a porušením
jeho zaručených práv Ústavou SR a medzinárodných dohovorov SR. Rozsudok ktorý vznikne na báze
trestnej činnosti štátneho orgánu voči občanovi vlastného štátu, občanovi SR a EÚ, nemôže byť ani
správny a ani zákonný, aj keby sa Ministerstvo spravodlivosti a žalovaný OS Levice dovolávala, hoc
aj premlčania jeho narodenia. Má za to, že v danej veci, aj keby bola žaloba zle napísaná alebo v nej

nesprávne označení žalovaní, či je označená v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., či Slovenská republika,
či ministerstvo spravodlivosti, je na súde samom, aby si urobil v danej veci jasno sám súd. Poukázal
na právnu vetu Najvyššieho súdu SR, podľa ktorej označenie žalovaného v konaní o náhradu škody
podľa zákona č. 514/2003 Z. z., nesprávne označenie orgánu, ktorý má v mene štátu konať, v žalobe, pri
správnom označení štátu ako žalovaného - nemôže byť na ujmu žalobcovi a nemôže viesť k zamietnutiu
žaloby. Je totiž vecou súdu, aby si urobil záver o tom, ktorý orgán má v mene štátu konať v súlade so

zákonom č. 514/2003 Z. z. (uznesenie NS SR z 24. júna 2020 sp. zn. 6 Cdo 87/2019). Týmto podáva
odvolanie proti napadnutému, pretože tento rozsudok je vyjadrením morálneho bankrotu a úpadku
súdnictva, keď sa tí nejakí duševní úbožiaci uchýlia k takému divadlu voči 72-ročnému dôchodcovi
a zakladateľovi štátnosti spáchaním evidentného trestného činu. Typickým javom takého morálneho
bahna slovenského súdnictva a Ministerstva spravodlivosti SR, kde sa rozsudky vybavujú zo zákulisia

akovnajhoršíchčasoch.Tentorozsudokjelenvedomoupokračujúcoutrestnoučinnosťouorganizovanej
skupiny proti jeho osobe. Čo predviedla sudkyňa OS Nitra dňa 30. 06. 2021, to je reálna trestná
činnosť na OS Nitra. Už v pojednávacej miestnosti bolo jasné, ako si rozdali úlohy v tejto ich divadelnej
komédii, teda v tejto tragickej hre na pravdu a spravodlivosť, kde bolo jasné, že konali v zhode ako
organizovaná skupina. Táto organizovaná zločinecká skupina sa ani náhodou nezaoberala tým, čo

uvádzal, že to celé exekučné konanie na OS Levice, kde to celé začalo, ktoré bolo, ako aj do dnes
je trestnou činnosťou proti občanovi SR, preto podal žalobu na ochranu osobnosti. Veď značná časť
sudcov nepozná čo je to počítanie času a lehôt, ktoré sú taxatívne v zákonoch dané. Ani nevedia, že tie
lehoty v Exekučnom poriadku sú nemenné, záväzné. Táto priamo organizovaná skupina z MS, ako aj
OSNitrasatýmanivôbecnezaoberali,tedapodstatoupodania,lebonemalinatoodbornosť,statočnosť,

morálku, aby to doklad po doklade prebrali. Kým žije a bude žiť, tak bude robiť preto všetko, aby boli raz
všetci potrestaní, čo ich chránili vtedy, keď podal mnohé podania proti tomuto svinstvu. Súd je povinný
vyhotovovať záznam technickým zariadením určeným na zaznamenávanie zvuku vždy, keď koná so
stranou alebo vykonáva dokazovanie. Ak strana požiada o kópiu záznamu, súd ju vydá bezodkladne, to
isté platí aj o zápisnici. Ani len to nedokázala promptne zabezpečiť sudkyňa OS Nitra. Je hanbou tohto

štátu, že žalovaní v prvom rade a žalovaný v druhom rade, ako aj sudkyňa OS Nitra, teda organizovaná
skupina si drzo vsadili na to, že chudobný dôchodca nemá prostriedky na kvalitné a kvalifikované
zastúpenie práve preto, že právny systém tohto bezprávneho štátu svojou trestnou činnosťou, spravil z
neho žobráka. Čo tu nekradol, neničil, či neprivatizoval, ani nijakým iným spôsobom neprispel k chudobe
a biede tohto úbohého národa. Z uvedených dôvodov má za to, že neboli splnené procesné podmienky

v zmysle CSP, ako aj manipuláciou sudkyne na pojednávaní mu súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil ako procesnej strane, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva a to v takej miere,
že došlo k vážnym pochybnostiam, k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Ďalším odvolacím
dôvodom je, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
teda sa nemohol k nemu vyjadriť, čo pokladám za vadu konania, čím došlo k porušeniu a vážnemu

zásahu do práv žalobcu, a to predovšetkým práva na spravodlivý proces. K otázke práva sporovej strany
dozvedieťsaoprocesnýchprostriedkochuplatnenýchprotistranouamožnostisaknímvyjadriťpoukázal
na judikatúru ESĽP sťažnosť č. 17127/12 z 13. 01. 2015, ako aj na judikatúru Ústavného súdu SR,
IV.ÚS 89/2018, I. ÚS 230/03, II. ÚS 249/2012, II. ÚS 168/2012, I. ÚS 425/2015, týkajúceho sa porušenia
práva na spravodlivý proces a princípu kontradiktórnosti konania. Podľa jeho názoru súd nevykonal

navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. OS Nitra nevykonal žiadne kroky na
preverenie akýchkoľvek zásadných skutočností celého prípadu a súd dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Je nepochybné a jasné, že sudkyňa OS Nitra koordinovala
svoj postup so žalovanou stranou aj v prvom aj v druhom rade, teda nevykonala žiadne relevantné
dôkazy, tak je zrejmé, že dospela k nesprávnym skutkovým zisteniam. Uviedol, že zistený skutkový stav

neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené. Nebola
možnosť uplatniť v zmysle vyššie uvedeného nič, lebo skutkový stav nepreverila, je presvedčený o tom,
že neovláda Exekučný poriadok, preto sa celú vec snažila nasmerovať inam, ako bola celá podstata
sporu a smerovala ho k neprevereniu podstaty žaloby, preto rozsudok neobstojí a nemôže obstáť anipred zákonom ani pred ľuďmi. Rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Má za to, že sudkyňa OS Nitra mala povinnosť preskúmať podstatu podania, teda, či
žaloba spĺňa zásadné podmienky podania a či uvedené konanie OS Levice bolo voči nemu zákonné,

či teda je zásahom do jeho práv v zmysle Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v
znení protokolu č. 11, s dodatkovým protokolom a protokolmi č. 4 , 6 a 7 a je aj porušením Ústavy SR.
Má za to, že základné ľudské práva sú nepremlčateľné na celom svete. Je a musí byť samozrejmosťou,
že základné ľudské práva sú a musia byť nepremlčateľné aj v SR a aj na OS Levice , preto súd prvej
inštancie vychádzal z nesprávneho posúdenia celej veci. Uviedol, že štátne orgány majú byť nezávislé,

objektívne a nie korupčne kryť sa navzájom pre svoje záujmy ako inštitúcie, ako aj jednotlivé osoby a
porušovať jeho ústavou mu dané práva na spravodlivý proces, hoci aj proti štátu Slovenská republika
v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Žalovaný v 1. rade k odvolaniu žalobcu vo vyjadrení uviedol, že podané odvolanie žalobcu je

nedôvodné, lebo predmetný rozsudok Okresného súdu Nitra je zákonný a vecne správny. Žalobca
v podanom odvolaní neuvádza žiadne právne alebo skutkové tvrdenia, z ktorých by vyplývalo, že v
súdnom konaní došlo k takej vade, ktorá by mohla mať vplyv na správnosť predmetného rozhodnutia.
Súd prvej inštancie postupoval v predmetnom spore v súlade s právnymi predpismi, riadnym spôsobom
zistil skutkový stav veci a následne zákonným spôsobom rozhodol vo veci samej rozsudkom, ktorým

žalobu žalobcu zamietol. Súd sa stotožnil s ich argumentmi, ktoré uviedli počas súdneho konania, preto
nárok žalobcu vyhodnotil ako neopodstatnený. Pokiaľ ide o odvolanie žalobcu, tak ten v ňom neuviedol
žiadne právne alebo skutkové tvrdenia, z ktorých by vyplývala dôvodnosť uplatneného nároku, ktorý
si uplatnil, pretože odvolanie obsahuje len také skutočnosti, ktoré boli prednesené už pred vydaním
rozsudku, pričom súd sa s takýmito skutočnosťami riadnym spôsobom vyporiadal a to v odôvodnení

predmetného rozhodnutia. Napadnutý rozsudok navrhol potvrdiť v celom rozsahu. Uplatnil si len nárok
na náhradu trov prvoinštančného konania.

4. Žalovaný v 2. rade k odvolaniu žalobcu vo vyjadrení uviedol, že predmetný rozsudok bol žalobcovi
doručenýdňa30.06.2021pojehoverejnomvyhlásení.Vjehozáverebolžalobcapoučenýotom,ževoči

predmetnému rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd
Nitra. Posledný deň lehoty na podanie odvolania žalobcovi uplynul dňa 15. 07. 2021. Keďže odvolanie
žalobcu bolo Okresnému súdu Nitra doručené až dňa 19. 07. 2021, žalovaný v 2. rade sa domnieva,
že ide o oneskorene podané odvolanie, v prípade ktorom by bolo potrebné postupovať podľa § 386
písm. a) CSP a odvolanie odmietnuť. Uviedol, že žalobca napáda rozsudok z dôvodu, že na konanie a

rozhodnutie súdu prvej inštancie neboli splnené procesné podmienky (§ 365 ods. 1 písm. a) CSP), súd
prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm.
b) CSP), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods.
1 písm. d) CSP), súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) CSP), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP), zistený skutkový stav neobstojí,
pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku,
ktoré neboli uplatnené (§ 365 ods. 1 písm. g) CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). V zmysle § 363 CSP v odvolaní sa

popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu
sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa
odvolateľ domáha (odvolací návrh). Splnenie tejto zákonnej náležitosti odvolania predpokladá nielen
formálne označenie jedného či viacerých odvolacích dôvodov vymedzených v § 365 ods. 1 CSP alebo
ich výlučné citovanie, ale každý odvolací dôvod je potrebné identifikovať, t. zn. v akom konkrétnom

pochybení odvolateľ vidí naplnenie odvolacieho dôvodu. Túto povinnosť si však žalobca dostatočne
nesplnil, keď s výnimkou odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, naplnenie ostatných
odvolacích dôvodov nekonkretizoval (neuviedol, aká procesná podmienka konania nebola podľa jeho
názoru splnená, akú inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, malo
mať konanie, ktorý žalobcom navrhnutý dôkaz súd prvej inštancie nevykonal, ktoré skutkové zistenia

súdu prvej inštancie sú nesprávne a prečo, aké prostriedky procesného útoku nemohol žalobca pred
rozhodnutím súdu prvej inštancie objektívne uplatniť, čo súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil).
Žalovaný v 2. rade zastáva názor, že tento nedostatok odvolania nemôže za žalobcu odstraňovať súd a
zároveňžalobcanemôžebyťspoukazomna§373ods.1poslednávetaCSPanivyzvanýnaodstránenietohto nedostatku odvolania. Dodržanie zásady rovnosti strán a zákonná koncentrácia konania, ktorá sa
uplatňuje aj v odvolacom konaní, by mali mať za následok neprihliadanie na odvolacie dôvody podľa §
365 ods. 1 písm. a), d), e), f), g) a h) CSP pre absenciu jednoznačného uvedenia, v čom žalobca vidí

pochybenie súdu prvej inštancie napĺňajúce ten-ktorý odvolací dôvod. Naplnenie odvolacieho dôvodu
podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP vidí žalobca v tom, že vyššie uvedený rozsudok súdu prvej inštancie
je nedostatočne odôvodnený, preto ho považuje za svojvoľný. Žalobca vo svojom odvolaní namieta
konkrétneto,žesudkyňaOkresnéhosúduNitrasavosvojomrozsudku„anináhodounezaoberalatým,...
žetoceléexekučnékonanienaOSLevice(žalobcamánamysliexekučnékonanievedenénaOSLevice

pod sp. zn. 16Er/627/2012), bolo, ako aj do dnes je trestnou činnosťou proti občanovi, preto som podal
žalobu na ochranu osobnosti ...“. Z bodu 5 a 6 napadnutého rozsudku nepochybne vyplýva, že súd prvej
inštanciesaexekučnýmkonanímvedenýmnaOSLevicepodsp.zn.16Er/627/2012vosvojomrozsudku
zaoberal. Vzhľadom na to, že „zo strany žalobcu nebol predložený žiadny relevantný dôkaz, z ktorého
by vyplývalo, že došlo k zásahu do jeho osobnostných práv chránených ustanovením § 11 Občianskeho
zákonníka, nebolo preukázané, že v dôsledku postupu žalovaného v 1. rade vznikla závažná ujma

žalobcovi a nebola preukázaná výška uplatnenej nemajetkovej ujmy...“, súd prvej inštancie žalobu
žalobcu v celom rozsahu zamietol. Predmetné odôvodnenie považuje žalovaný v 2. rade za dostatočné,
preto je presvedčený o tom, že z tohto hľadiska k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces, a teda
k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, nedošlo. K naplneniu odvolacieho
dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP malo dôjsť aj tým, že žalobca sa nemohol vyjadriť ku konaniu.

Predmetné tvrdenie žalobcu nie je pravdivé. Súd prvej inštancie žalobcovi žiadnym spôsobom nebránil
v tom, aby sa či už písomnou alebo ústnou formou vyjadril k predmetnému konaniu. V prospech tohto
záveru svedčí jednak to, že žalobca sa v priebehu konania viackrát písomne vyjadroval, no zároveň to,
že súd prvej inštancie dal žalobcovi na pojednávaní uskutočnenom dňa 02. 06. 2021 dostatočný priestor
na to, aby sa pred aj po otvorení pojednávania k predmetnej veci vyjadril. Z uvedeného je zrejmé, že ani z

tohto hľadiska k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces, a teda k naplneniu odvolacieho dôvodu
podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, nedošlo. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhol, aby odvolací súd
v prípade, ak nemožno odvolanie žalobcu odmietnuť ako oneskorene podané, odvolaním napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil.

5. Žalobca podal vyjadrenie k vyjadreniam žalovaných v 1. a v 2. rade k jeho odvolaniu, ktoré je
obsahom totožné s jeho odvolaním.

6. K vyjadreniu žalobcu sa opätovne vyjadril žalovaný v 1. rade a uviedol, že sa v celom rozsahu
pridržiava svojho vyjadrenia k odvolaniu žalobcu zo dňa 30. 07. 2021, pričom podané odvolanie žalobcu

je nedôvodné a to z dôvodu, že predmetný rozsudok Okresného súdu Nitra je zákonný a vecne správny.
Prvoinštačný súd postupoval v súlade s právnymi predpismi, riadnym spôsobom zistil skutkový stav veci
a následne zákonným spôsobom rozhodol vo veci samej rozsudkom, ktorým žalobu žalobcu zamietol.
Pokiaľ ide o vyjadrenie žalobcu, tak ten v ňom neuviedol žiadne právne alebo skutkové tvrdenia, z
ktorých by vyplývala dôvodnosť uplatneného nároku, ktorý si uplatnil. Zároveň sa pridržiaval právnych,

ako aj skutkových okolností, ktoré boli uvedené v ich písomných vyjadreniach, ako aj na pojednávaní.
Z uvedených dôvodov tak žiadal rozsudok prvoinštančného súdu potvrdiť v celom rozsahu a priznať
žalovanému v 1. rade nárok na náhradu trov voči žalobcovi v rozsahu 100%.

7. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku - ďalej

len CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou stranou - žalobcom, v neprospech
ktoréhobolorozhodnutievydané(§359CSP)protirozhodnutiusúduprvejinštancie,protiktorémuzákon
odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a §
363 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom podaného
odvolania (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), viazaný skutkovým stavom, ako ho

zistil súd prvej inštancie, bez potreby jeho zopakovania alebo doplnenia (§ 383 CSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a po preskúmaní zákonnosti a
vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako
vecne správny potvrdil.

8. Predmetom konania je žaloba žalobcu o náhradu nemajetkovej ujmy titulom ochrany osobnosti,
pričom po rozšírení žaloby voči žalovanému v 2. rade sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 100
000,- eur titulom nemajetkovej ujmy a to od oboch žalovaných, tak ako to uviedol na pojednávaní. V
žalobe uviedol, že Okresný súd Levice mu svojím konaním a trestnou činnosťou spôsobil a spôsobujepokračujúco zásadnú ujmu na zdraví, ohrozuje ho vedome na živote a zdraví spôsobuje mu nemalé
materiálne škody, morálne, priame aj nepriame na telesnom, ako aj duševnom zdraví.

9. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

10. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

11. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o

odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania (okrem prípadov
uvedenýchvustanovení§379CSP),takajdôvodmipodanéhoodvolania.Odvolateľvpodanomodvolaní
fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti
odvolacieho súdu.

12. Po prejednaní veci odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je
vecne správne, keď súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil
avotázkerozhodujúcejpreposúdeniedanejveci-nepreukázaniepodmienoknapriznanienemajetkovej
ujmy a v otázke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v 2. rade je rozhodnutie správne. S
poukazom na uvedené, odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne,

v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil, a keďže sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia
stotožňuje, na tieto dôvody v zmysle ustanovenia § 387 ods. 2 CSP odkazuje.
13. K odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd dodáva, že odvolacie námietky žalobcu sú v odvolaní
vyjadrené veľmi všeobecne, uvedením zákonného ustanovenia s tým, o aký konkrétny odvolací dôvod
sa jedná, avšak bez konkretizácie na danú vec. Aj keď k zamietnutiu žaloby došlo z dôvodu neunesenia

dôkaznéhobremenanapreukázanieopodstatnenostižalobynanáhradunemajetkovejujmyvpeniazoch
a tiež z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v 2. rade, tohto právneho posúdenia
veci sa odvolanie žalobcu nedotýka. Žalobca v odvolaní uvádzal, že aj keby bola žaloba zle napísaná
alebo v nej nesprávne označení žalovaní, či je označená v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., či Slovenská
republika, či ministerstvo spravodlivosti, je na súde samom, aby si urobil v danej veci jasno sám súd. K

tomu je potrebné uviesť, že po zaslaní vyjadrenia žalovaného v 1. rade žalobcovi, ten ako žalovaného
v 2. rade označil Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a po výzve súdu ako Slovenská
republika, zast. Ministerstvom spravodlivosti SR, teda označil subjekt s právnou subjektivitou, čo však
treba odlišovať od pasívnej legitimácie, od jej nedostatku.
14. Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu,

oktorývkonaníide;stačí,akpodážalobu(vtakomprípadesastávažalobcom)aleboabybolaprotinemu
podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí
od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre
označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník
na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom

procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia.
15. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická
alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy
iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten,
kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-

právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak
ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-
právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004).
16. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu)
alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého

súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z
účastníkov konania nenamieta. To, že sa súd výslovne k vecnej legitimácii nevysloví, neznamená, že sa
ňou v konaní nezaoberal (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. 6. 2010, sp. zn. 2 Cdo 205/2009).17. Čo sa týka nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v 2. rade, podľa názoru odvolacieho
súdu súd prvej inštancie ju vyhodnotil správne a poukázal pritom aj na judikatúru NS SR a Ústavného
súduSR,zktorejpriposúdenítejtootázkyvychádzal.Ajkeďžalobca svoju žalobuoznačilakožalobuna

ochranu osobnosti, v jej obsahu uvádzal aj spôsobenie škody, aj majetkovú a nemajetkovú ujmu, preto
súd správne postupoval, keď si dotazom na žalobcu ujasňoval, čo je predmetom jeho žaloby, pričom
žalobca na pojednávaní dňa 2. júna 2021 uviedol, že sa domáha zaplatenia sumy 100 000,- Sk titulom
nemajetkovej ujmy a to od oboch žalovaných.

18.1. V rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 137/07 ústavný súd uviedol, že podľa všeobecných
ustanovení občianskeho hmotného práva je otázka zodpovednosti za škodu (vrátane zodpovednosti
za nemajetkovú ujmu) konštituovaná tak, že za škodu, resp. za ujmu zodpovedá ten, kto ju spôsobil,
pričom v prípade škody, resp. ujmy spôsobenej právnickou osobou ide o činnosť tých fyzických osôb,
ktoré právnická osoba na túto činnosť použila (§ 420, ako aj § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka).
Platí teda zásada, že subjekt práva zodpovedá za škodu, resp. ujmu, ktorú spôsobil. Z tejto zásady

existujú viaceré výnimky. Ide napríklad o škodu spôsobenú osobami, ktoré nemôžu posúdiť následky
svojho konania, v prípade ktorých nie sú za škodu zodpovedné tieto osoby, ale tí, ktorí zanedbali
povinnosť náležitého dohľadu nad nimi (§ 422 Občianskeho zákonníka). Ďalšou výnimkou je napríklad
zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, lebo za túto škodu zodpovedá
prevádzateľ motorového vozidla, aj keď on sám škodu nespôsobil (§ 427 Občianskeho zákonníka). Tieto

výnimky možno definovať ako prípady, v ktorých zákon zakotvuje zodpovednosť za škodu spôsobenú
niekým iným ako zodpovedným subjektom.

18.2. Treba ďalej uviesť, že aj zákon o zodpovednosti štátu patrí medzi výnimky zo všeobecnej
zásady, podľa ktorej subjekt práva zodpovedá za škodu, resp. ujmu, ktorú spôsobil. Tento zákon totiž

v ustanovení § 1 ods. 1 zakotvuje, že za škodu spôsobenú niektorým štátnym orgánom nezodpovedá
štátny orgán, ale sám štát. Pritom je zrejmé, že štátny orgán a štát sú odlišnými subjektami práva, teda
odlišnými právnickými osobami. Znamená to, že bez ohľadu na skutočnosť, ktorý štátny orgán škodu
spôsobil, zodpovedným (vecne pasívne legitimovaným) je štát. Túto výnimku zo zásady zodpovednosti
za škodu však možno uplatniť len v medziach pôsobnosti zákona o zodpovednosti štátu. Preto pokiaľ by

sa žaloba sťažovateľky mala právne posúdiť podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka (ako to žiada
sťažovateľka), podľa všetkého by žaloba smerujúca proti štátu musela byť zamietnutá pre nedostatok
jeho vecnej pasívnej legitimácie.

19. Vychádzajúc z uvedeného sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o nedostatku

pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v 2. rade z dôvodu, že žalobca sa podanou žalobou domáha
náhrady nemajetkovej ujmy titulom ochrany osobnosti, ktorá nespadá pod pôsobnosť zákona o
zodpovednosti štátu a žalovaný v 2. rade nie je subjektom, ktorý škodu spôsobil.

20. Podľa § 150 ods. 1 CSP strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce

skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

21. Podľa § 150 ods. 2 CSP na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany
požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia.

22. Podľa§151ods.1CSPskutkovétvrdeniastranyktoréprotistranavýslovnenepoprela,sapovažujú
za nesporné.

23. Podľa § 151 ods. 2 CSP ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo
vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

24. Podľa § 185 ods. 1 CSP súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.

25. Podľa § 187 ods. 1 CSP za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu
veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov.

26. Podľa čl. 15 ods. 1 CSP dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s
princípmi, na ktorých spočíva tento zákon.27. Podľa čl. 15 ods. 2 CSP žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu.

28. Jedným z najvýznamnejších štádií civilného sporového konania je dokazovanie. Dokazovanie je

zákonom upravený postup súdu, ako aj strán sporu, na základe ktorého súd získava pre rozhodnutie
podstatné skutkové poznatky o veci, ktorá je predmetom konania. Prostredníctvom dokazovania súd
zisťuje,čiskutkovýstavprezentovanýskutkovýmitvrdeniamistránsporuzodpovedáalebonezodpovedá
skutočnosti. Predmetom dokazovania je teda skutok tvrdený stranami sporu, ktorý má význam pre
rozhodnutie o merite sporu. S bremenom tvrdenia je preto neodmysliteľne späté dôkazné bremeno.

Žalobca je v zásade povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré opodstatňujú jeho ohrozené
alebo porušené právo, respektíve právom chránený záujem. Žalovaný je povinný tvrdiť a preukazovať
skutočnosti, ktoré právo žalobca vylučujú. Z tohto vyplýva, že spore nedokazuje iba žalobca, ale v
závislosti od procesnej situácie môže dochádzať k presunu bremena tvrdenia a dôkazného bremena
na žalovaného. Z pravidla, že každý preukazuje na svoje vlastné skutkové tvrdenia existuje výnimka,
vychádzajúca zo skutočnosti, že od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby preukázal reálnu

neexistenciu určitej skutočnosti. Preukazovanie takejto skutočnosti je spravidla objektívne nemožné. V
týchto prípadoch hovoríme o presune dôkazného bremena na protistranu. Táto teória sa uplatní vtedy,
keď nie možné neexistenciu určitej skutočnosti dokázať prostredníctvom tvrdenia iných pozitívnych
skutočností, ktoré v konečnom dôsledku vedú k záveru o tom, že určitá negatívna skutočnosť je daná.
29. Samotná skutočnosť, či účastník konania vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá

priamy vplyv na jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje
tvrdenia. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom,
ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce
žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.
Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V

priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní
dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú
teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na
nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti
(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. mája 2010 sp. zn. 6 Cdo 81/2010).

30. Na to, aby bol žalobca v konaní úspešný a dôvodnosť svojho nároku v konaní aj preukázal, bolo
potrebné, aby jednak v žalobe, v následných vyjadreniach, či na pojednávaní predniesol skutkové
tvrdenia, preukazujúce dôvodnosť jeho nároku, a vzhľadom k tomu, že žalovaní v 1. a 2. rade jeho
skutkové tvrdenia popierali, aj navrhol vykonanie dôkazov, ktoré by jeho skutkové tvrdenia preukázali.
Žalobca si však túto svoju povinnosť dôsledne nesplnil, keď v žalobe síce uviedol, akým konaním OS

Levice došlo z jeho pohľadu k nezákonnému postupu voči jeho osobe, avšak okrem tvrdenia, že je
osoba vyššieho veku, chorá osoba a zákonom chránená, neuviedol žiadne skutkové tvrdenia k tomu,
ako tento podľa neho nesprávny postup súdu zasiahol do jeho osobnosti a nepreukázal to žiadnymi
dôkazmi a na pojednávaní dňa 2. júna 2021 uviedol, že nemá iné návrhy na doplnenie dokazovania.
Aj keď žalobca uvádzal, že došlo k hrubému porušenie jeho ústavných práv, a to práva na spravodlivý

proces, ani k tejto odvolacej námietke neuviedol konkrétny dôvod, v čom vidí porušenie jeho práv a
práva na spravodlivý proces, preto pre absenciu konkrétnych dôvodov odvolania nemal odvolací
súd z akých konkrétnych dôvodov preskúmavať. Aj keď tiež namietal nesprávne právne odôvodnenie
rozhodnutia a nesprávne právne posúdenie veci, ani k týmto dôvodom neuviedol konkrétne dôvody.
Namietal tiež nesprávne skutkové zistenia a nevykonanie navrhnutých dôkazov, avšak na pojednávaní,

kde mal možnosť sa k veci vyjadriť, sa vyjadril len všeobecne a uviedol tiež, že doklady predložil, na
týchto zotrváva a nemá iné návrhy na doplnenie dokazovania. Pokiaľ aj nemal prostriedky na kvalitné a
kvalifikované zastúpenie, mohol sa obrátiť na Centrum právnej pomoci, ktoré by mu v prípade splnenia
ich podmienok poskytlo kvalifikovanú právnu pomoc. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, keď mal za to, že

odvolacie dôvody nie sú spôsobilé zvrátiť závery vyjadrené v rozhodnutí súdu prvej inštancie. Na záver
odvolací súd ešte dodáva, že odvolanie žalobcu nie je vecné, argumentujúce vo vzťahu k napadnutému
rozhodnutiu, ale vzhľadom k jeho obsahu by bolo možné ho považovať za hrubo urážlivé podanie.

31.Otrováchkonaniaodvolacísúdrozhodolpodľa§396ods.1a§255ods.1CSPavodvolacomkonaní

úspešnýmžalovanýmv1.a2.radevznikolnároknanáhradutrovodvolaciehokonania.Ajkeď vodvolaní
úspešnému žalovanému v 1. rade vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu,
keďže výslovne uviedol, že si uplatňuje len trovy konania na súde prvej inštancie, odvolací súd rozhodol,
že žalovanému v 1. rade voči žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Žalovanému v 2.rade, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).