Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 10, 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7CoP/42/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7115225105
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 03. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Agnesa Hricová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7115225105.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v právnej veci starostlivosti súdu o maloletú I. W. nar. X.XX.XXXX bývajúcu u
matky zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Košice na návrh otca
Ing. Q. W. nar. XX.XX.XXXX bývajúceho B. V. č. XXX/XX L. Č. G. korešpondenčná adresa D. G. Č.. XXX
V. Č. G. zastúpeného Advokátskou kanceláriou Corona JUDr. Evou Geleneky Hencovskou v Košiciach
na ul. Bajzovej č. 2 za účasti matky H. W. nar. XX.X.XXXX trvale bývajúcej v L. B. D.. T. Č.. XXX L. X

Č. G. t.č. vo P. N. Č.. XXX okres Košice - okolie zastúpenej JUDr. Richardom Kovalčíkom advokátom
Advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach na ul. Rázusovej č. 1 v konaní o návrat maloletého
dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, o odvolaní matky proti uzneseniu Okresného súdu Košice I zo dňa
26.10.2015 č.k. 18P 142/2015-119 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa nariadil matke trvalé navrátenie mal. I. W. nar. X.XX.XXXX
na územie Českej republiky do miesta jej obvyklého pobytu v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia.
Rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Proti tomuto uzneseniu podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie matka v súlade s ust. § 205 ods.
2 O.s.p. s tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., nakoľko sa účastníkovi
konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (ust. § 205 ods. 2 písm.a/ O.s.p.), konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm.b/ O.s.p.),
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2
písm.e/, b/ O.s.p.), súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam (§ 205 ods. 2 písm.d/ O.s.p.), rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm.f/ O.s.p.). Nestotožnila sa s názorom súdu prvého stupňa,
že obvyklým pobytom mal. I. je Česká republika, keďže v priebehu konania uviedla, že maloletá značnú
časť kalendárneho roka sa zdržiavala na území Slovenskej republiky u jej príbuzných. Spolu s matkou
tu chodievala často za svojimi príbuznými, aj na žiadosť samotného otca, a to aj na obdobie dlhšie
ako mesiac. Maloletá na území Slovenskej republiky trávila veľkú časť svojho doterajšieho života

rozsahom porovnateľnú s pobytom v Českej republike a v súčasnosti sa nachádza na mieste, ktoré
je jej veľmi dobre známe, na ktorom každý rok značný čas u príbuzných trávi voľno a s ktorými má
citové väzby. Poukázala na judikatúru Súdneho dvora na rozhodnutie zo dňa 22.12.2010 „Mercredi“ vo
veci C 4 97/2010. Uviedla, že trvanie pobytu dieťaťa v inom štáte môže slúžiť len ako indícia v rámci
posúdenia stability pobytu, pričom toto posúdenie sa musí uskutočniť vo svetle všetkých osobitných
skutkových okolností každého jednotlivého prípadu. Na zmenu obvyklého pobytu sa berie do úvahy

najmä vôľa dotknutej osoby vytvoriť v ňom stále a obvyklé centrum svojich záujmov s úmyslom dať mu
stabilnú povahu (C- 497/10, bod 51). Vzhľadom na čas, ktorý mal. I. na území Slovenskej republikydo dnešného dňa celkovo strávila, možno konštatovať, že prítomnosť maloletej má už určité trvanie
a vykazuje dostatočnú stabilitu, a to predovšetkým s poukazom na rodinnú stabilitu, ktorú maloletá
má. Vyslovila názor, že obvyklým pobytom maloletej je Slovenská republika, kde maloletá navštevuje

predškolské zariadenie, je tu zdravotne poistená a má tu aj svojho ošetrujúceho lekára. S týmito
skutočnosťamisasúdprvéhostupňanáležitenezaoberal,alevychádzallenztejskutočnosti,žemaloletá
prišla na územie Slovenskej republiky z Českej republiky, kde toho času bývala s matkou v spoločnej
domácnosti, resp. že v Prahe sa toho času vedie na návrh otca konanie o zmenu umiestnenia dieťaťa.
Súd prvého stupňa za miesto obvyklého pobytu považoval Českú republiku ako miesto, z ktorého

došlo k premiestneniu maloletej na územie Slovenskej republiky a tvrdenie, že v Českej republike sa
vedie konanie o zmene pobytu maloletej na návrh otca, nie je podľa jej názoru dostatočným dôvodom
pre záver, že obvyklý pobyt maloletej je v Českej republike. Zdôraznila, že jurisdikcia Súdneho dvora
vytvára systém case - law, ktorý je záväzný pre všetky členské štáty a jednotlivé národné súdy ho
musia v plnom rozsahu rešpektovať a nie je možné, aby prvostupňový súd odignoroval právny názor
súdneho dvora prezentovaný v uvedenom rozhodnutí. Citovala § 132 O.s.p., prvostupňový súd to podľa

jej názoru neurobil, pretože nezaoberal sa jej tvrdeniami týkajúcimi sa okolností prípadu, ktoré boli
rozhodujúce pre určenie obvyklého pobytu maloletej. V súvislosti s citovaným paragrafom zdôraznila,
že uznesenie prvostupňového súdu neobsahuje úplné a výstižné odôvodnenie, nakoľko sa v ňom
nevysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami pre rozhodnutie vo veci a táto skutočnosť je
naplnením tzv. inej vady konania, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa ust. §

205 ods. 2 písm.b/ O.s.p.. Citovala uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 12.5.2011 sp.zn. 8Sžo
122/2010 a dodala, že prvostupňový súd sa nezaoberal jej tvrdeniami prezentovanými v konaní, ani
jej námietkami, v súvislosti s čím citovala judikatúru Súdneho dvora a v jej súvislosti okolnosti prípadu
prezentované matkou v uznesení Obvodného súdu Praha 9 zo dňa 1.9.2015 sp.zn. 16P 91/2013-148,
v súvislosti s čím prvostupňový súd spôsobil nielen to, že konanie bolo postihnuté inou vadou (§

205 ods. 2 písm.b/ O.s.p., ale aj to, že tým matke odňal možnosť konať pred súdom (§ 221 ods. 1
písm.f/ O.s.p.). Matka poukazuje na čl. 13 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných
únosov detí, v súvislosti s čím prvostupňový súd odmietol brať ohľad na názor mal. I. aj napriek
lekárskej správe pedopsychiatrickej ambulancie zo dňa 7.10.2015, ktorý zaujala MUDr. O. G.. Vyslovila
názor, že posúdenie psychickej vyspelosti maloletého dieťaťa, ako aj toho, či je schopné prejaviť svoju

vôľu, je otázkou odbornou a prvostupňový súd na jej zodpovedanie nemá dostatočnú kvalifikáciu, aby
odignoroval odborné stanovisko detského psychiatra a svoje rozhodnutie založil na svojich pocitoch
a domnienkach. Tvrdenie súdu o údajnom ovplyvňovaní mal. I. zo strany matky, prípadne rodinných
známych považuje za nepravdivé a ničím nepreukázané. Skutočnosť, že prvostupňový súd umožnil
výsluch maloletej aj napriek odborného stanoviska psychiatričky, na tento výsluch nebral žiaden ohľad,

je podľa jej názoru porušením nielen čl. 11 ods. 2 Nariadenia Rady ES č. 2201/2003 o súdnej právomoci
a uznávaní a výkone rozsudkov a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach
rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje Nariadenie ES č. 1347/2000 čl. 12 Dohovoru o
právach dieťaťa, ale aj ust. § 100 ods. 3 O.s.p.. Okrem vyššie uvedeného matka poukazuje aj na
článok13,písm.b)Haagskehodohovoru,podľaktorého:„Bezohľadunaustanoveniepredchádzajúceho

článku justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba,
inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že existuje vážne
nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do
neznesiteľnej situácie.“. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania je podľa názoru matky dostatočne
preukázané, že v prípade návratu maloletej I. do Českej republiky existuje vážne nebezpečenstvo, že by

táto bola vystavená fyzickej a duševnej ujme. resp. by ju návrat inak priviedol do neznesiteľnej situácie.
V tejto súvislosti matka opätovne poukazuje na lekárske správy z pedopsychiatrickej ambulancie, a
to na lekársku správu zo dňa 16.09.2015, z ktorej jednoznačne vyplýva, že: „Dieťa počas vyšetrenia
spontánne uvádza, že s otcom nechce byť, bojí sa, že ju zase ukradne od maminky, ona chce bývať s
maminkou.“, ako aj na lekársku správu zo dňa 07.10.2015, z ktorej jednoznačne vyplýva, že: „... dieťa

ak je nahnevané tak len na to, že mama nevie otcovi zabrániť, aby ju znepokojoval. Skutočnosť, že
mal. I. sa vyjadrila aj pred psychologičkou, že otca má rada, ale nech jej dá pokoj, lebo ju ukradol,
čo vyplýva aj z lekárskych správ z pedopsychiatrickej ambulancie. V priebehu konania poukazovala
na strach maloletej a obavy, že pri ďalšom styku ju otec odmietne vrátiť matke, nakoľko maloletá
má k matke vybudované silné citové puto a je matka pre ňu najdôležitejšou osobou v živote aj z

toho dôvodu, že sa o ňu stará od narodenia a vzhľadom na túto okolnosť ľahkovážne a sebecké
konanie otca by mohlo vážnym spôsobom ovplyvniť jej duševný vývin a spôsobiť psychickú traumu,
pretože maloletá v súčasnosti odmieta s otcom komunikovať aj telefonicky, čo je následkom posledného
telefonického rozhovoru s priateľkou otca, ktorá skúšala maloletú, či vie hovoriť slovensky, táto maloletúdostala so úzkych, čo spôsobilo, že sa zasekla a odvtedy dáva pozor, aby rozprávala správne po
slovensky. Matka konanie priateľky otca odsudzuje a považuje za neakceptovateľné. Poukázala na
záujem maloletej, že nie je vhodné, aby súd nariadil jej vrátenie do Českej republiky, pretože maloletá

návratom by bola vystavená vážnej psychickej ujme aj z tej skutočnosti, že otec zmenil návrh v
konaní na obvodnom súde Praha 9, ktorým už nežiada striedavú starostlivosť, ale zverenie maloletej
do jeho osobnej starostlivosti, pričom žiaden styk s matkou nenavrhuje, čím by maloletá bola úplne
oddelená od matky. Uviedla, že má vedomosť o tom, že sesternica otca pracuje na Úrade práce,
sociálnych vecí a rodiny Košice, preto má vážne pochybnosti o jeho zaujatosti, a preto navrhuje vykonať

znalecké dokazovanie, ktorého nenariadenie nemôže byť na úkor riadneho zistenia skutkového stavu
a v súvislosti s tým citovala rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva ESĽP č. 27853/09 zo dňa
26.11.2013 vo veci X v. Lotyšsko, podľa ktorého potreba dodržiavania krátkych lehôt v Haagskom
dohovore nezbavovala lotyšské orgány zodpovednosti vykonať účinné preskúmanie takéhoto tvrdenia.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného rozhodnutia ESĽP je zároveň zrejmé, že pri rozhodovaní o návrate
maloletého dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pôvodu vnútroštátny súd nemôže opomenúť náležité

preskúmanie celej rodinnej situácie, vrátane tvrdení o ..vážnej ujme“. ktorá by dieťaťu v prípade návratu
mala hroziť. V opačnom prípade by totiž došlo k porušeniu článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd. ESĽP vo vyššie uvedenom rozhodnutí konštatoval, že Dohovor o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a Haagsky dohovor musia byť interpretované v súlade a bez vzájomného
konfliktu, pričom rozhodujúci je najlepší záujem dieťaťa. Zároveň rozhodol, že lotyšské súdy nedodržali

procesné požiadavky článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z dôvodu,
že odmietli posúdiť tvrdenie o „vážnej ujme“, ktorá dieťaťu hrozila v prípade nariadenia návratu do
Austrálie. Okrem iného ESĽP taktiež zdôraznil, že vnútroštátne súdy sú povinné náležíte preskúmať
celú rodinnú situáciu vrátane tvrdení o „vážnej ujme“, ktorá by dieťaťu v prípade návratu mala hroziť,
a toto preskúmanie musia vnútroštátne súdy aj náležíte odôvodniť vo svojich rozhodnutiach. ESĽP

zároveň Lotyšsku vytkol, že napriek tomu, že sťažovateľka predložila odvolaciemu súdu v Rige posudok
vypracovaný psychológom, ktorý signalizoval, že v prípade okamžitého oddelenia dieťaťa od matky
môže vzniknúť u dieťaťa psychická trauma, odvolací súd sa s ním nevysporiadal. V tejto súvislosti ESĽP
zdôraznil, že psychologický posudok upriamoval pozornosť na riziko vzniku vážnej psychickej traumy,
ktorá bola priamo spojená s najlepším záujmom dieťaťa, a preto toto tvrdenie malo byť preskúmané

vo svetle článku 13 písm. b) Haagskeho dohovoru. S poukazom na vyššie uvedené rozhodnutie ESĽP
matka považuje za potrebné uviesť, že vnútroštátny súd je povinný brať ohľad na posudok vypracovaný
psychológom, resp. psychiatrom, ktorý signalizuje, že v prípade okamžitého oddelenia dieťaťa od matky
môževzniknúťudieťaťapsychickátrauma.Ajnapriekskutočnosti,žematkatakétoodbornéstanoviskov
konaní predložila, prvostupňový súd ho de facto nebral vonkoncom do úvahy, čím okrem iného ignoroval

aj právny názor ESĽP. čo považuje matka za neakceptovateľné. Skutočnosť, že tak prvostupňový súd
postupovalmáokreminéhozanásledok,žesanevysporiadalanistoutonámietkoumatky.Okremvyššie
uvedeného sa prvostupňový súd nezaoberal ani ďalším tvrdením matky, a to poukazom na rozsudok
ESĽP č. 41615/07 zo 06.07.2010 vo veci Neulinger a Shuruk v. Švajčiarsko, z ktorého vyplýva: „ návrat
dieťaťa nemá byť v prípadoch, keď je Haagsky dohovor aplikovateľný, nariadený automaticky alebo

mechanicky a najlepší záujem dieťaťa musí byť posudzovaný v každom jednotlivom prípade a závisí
od škály individuálnych okolností, konkrétne od veku a stupňa vyspelosti, prítomnosti alebo absencie
rodičov, okolia a skúseností. Z procesného hľadiska má národný orgán konať na základe úplného
preskúmania celkovej rodinnej situácie a faktorov materiálnej, emocionálnej. zdravotnej, psychologickej
a pod. povahy. Povinnosť brať do úvahy aj informácie o sociálnom prostredí dieťaťa vyplýva súdu

aj z článku 13 Haagskeho dohovoru: ,Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a
správne orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán
alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu.“ a vychádzajúc z vykonaného dokazovania je bez
pochybností zrejmé, že prvostupňový súd sa týmito otázkami nezaoberal náležite a nebral ich do úvahy,
najmä súvislosti týkajúce sa rodinného prostredia mal. I., na ktoré v priebehu prvostupňového konania

poukazovala. Zdôraznila, že súd pri rozhodovaní o návrate maloletého dieťaťa do iného štátu musí v
prvom rade rešpektovať zásadu prihliadania k najlepšiemu záujmu maloletého dieťaťa vychádzajúc z
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.05.2014, sp. zn. IV. ÚS 100/2014 je zrejmé,
že: „ESĽP vyžaduje preskúmame najlepšieho záujmu dieťaťa v širšom kontexte ako len vo vzťahu
k posúdeniu, či nie sú dané okolnosti podľa čl. 13, resp. čl. 20 Haagskeho dohovoru, teda výnimky

z povinnosti nariadiť návrat. “. Podľa článku 3, bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa: „Záujem dieťaťa
musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, či už vykonávaných
súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.“ a s
prihliadnutím na to je povinnosťou súdu v predmetnom konaní skúmať skutkový stav a zohľadniť nielensamotnú dĺžku pobytu mal. I. na území Slovenskej republiky počas jej života, ale tiež sociálne pomery,
najmä kto zabezpečuje výživu a výchovu maloletej, aké sú vzájomné citové väzby medzi maloletou a
účastníkmi konania, prípadne širšou rodinou, stupeň jej vyspelosti, jej zdravotný stav, ako aj faktory

psychologickej povahy a podobne. Vyslovila názor, že prvostupňový súd najlepší záujem dieťaťa nevzal
do úvahy, nezohľadnil vôľu maloletej a nebral do úvahy ani prípadné následky svojho rozhodnutia
na maloletú, a to či už tie, ktoré budú mať zásadný vplyv na jej duševný vývin, napr. odlúčenie od
matky, ku ktorej má silnú citovú väzbu, je k nej naviazaná, strach z toho, že otec maloletú matke
nevráti, ako aj ostatné, napr. že matka v L. nemá zabezpečené žiadne ubytovanie a nemala by s

maloletou kde bývať. Citovala čl. 19 Dohovoru a čl. 11 ods. 4 Nariadenia, v zmysle ktorých v konaní
sa nijakým spôsobom nepreukázalo, že by sa vykonali akékoľvek opatrenia na zabezpečenie ochrany
dieťaťa po jeho návrate, pretože prvostupňový súd túto skutočnosť neskúmal. Otec do dnešného dňa
nepredložil v konaní žiadnu predstavu o tom, aké podmienky by matke v prípade návratu ponúkol,
nakoľkomatkanemávL.zabezpečenéubytovanie,kdebysmaloletoubývali.Vtejtosúvislostisijenutné
uvedomiť, že maloletá I. je zverená do výlučnej osobnej starostlivosti matke, preto akákoľvek domnienka

prvostupňového súdu, že maloletá I. bude bývať v L. u otca je vonkoncom neprijateľná a nemôže byť
podkladom pre jeho rozhodnutie, resp. konštatovanie, že podmienky, do ktorých sa má maloletá I. vrátiť,
sú pre ňu vyhovujúce. Zároveň si je nutné taktiež uvedomiť, že matke nemôže byť súdom nariadené,
aby sa vrátila do Českej republiky. To, že prvostupňový súd nariadil svojim rozhodnutím návrat maloletej
I., ktorá je zverená do osobnej starostlivosti matky do Českej republiky de facto nepriamo núti matku,

aby sa presťahovala do Českej republiky tiež. Súd prvého stupňa pritom neberie vonkoncom ohľad
na to, kde má matka a aj maloletá I. rodinné zázemie, kde a ako bude matka s maloletou I. v L.iť,
prípadne na iné následky, ktoré takýmto návratom maloletej do Českej republiky vzniknú. V prípade
tvrdenia prvostupňového súdu: „Citovaný čl. 11 ods. 4 je potrebné vykladať reštriktívne a matka musí
svoje tvrdenia dôsledne preukázať.“ Matka považuje za potrebné uviesť, že jej nie je vonkoncom zrejmé,

čo tým súd prvého stupňa mal na mysli. Matka všetky svoje tvrdenia prezentované v konaní náležíte
preukázala. V prípade tvrdenia prvostupňového súdu: „Maloletá bola v júli 2015 matkou vytrhnutá zo
sociálneho prostredia, v ktorom vyrastala, vtedy bola vystavená nadmernému stresu pri sťahovaní z
Českej republiky na Slovensko. Pokiaľ má dieťa nejaké psychické problémy, tie môžu byť reakciou práve
na tieto okolnosti, ale môžu byť aj následkom neprimeraného a nedôvodného zaťahovania maloletej

do problémov matky a otca, či už matkou alebo inými dospelými osobami v jej okolí. “ Matka považuje
za potrebné uviesť, že toto matka považuje za ničím nepodložené, nepreukázané a je výlučne len
dohadom prvostupňového súdu. Matka poukázala na to, že cesta mal. I. z Českej republiky na územie
Slovenskej republiky jej nijakým spôsobom nespôsobovala nadmerný stres, tak ako to prezentuje súd,
pretože už viackrát uviedla, že mal. I. cestovala na územie Slovenskej republiky aj predtým viackrát

a nikdy s tým pritom nebol žiaden problém a u maloletej sa v súvislosti s tým nikdy neprejavili žiadne
zmeny jej správania. Skutočnosť, že maloletá sa presťahovala s matkou, ku ktorej má silný citový vzťah
k jej rodine, preto nemôže byť dôvodom vzniku nadmerného stresu, o čom svedčia aj lekárske správy,
ktoré súd odignoroval keď tvrdil, že za psychickými problémami mal. I. stojí matka, preto navrhla zmeniť
napadnuté uznesenie tak, že zamietne návrh otca na návrat maloletej v celom rozsahu a zaviaže otca na

náhradu trov konania, alternatívne zruší uznesenie a vráti vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie
a rozhodnutie.

Kolízny opatrovník vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že trvá na doterajších písomných a ústnych
vyjadreniach v predmetnom konaní a rozhodnutie ponecháva na zvážení súdu.

Otec vo vyjadrení k odvolaniu matky navrhol potvrdiť napadnuté uznesenie. Uviedol, že ani citové väzby
so vzdialenou rodinou, tak ako na ne poukazuje matka, nemôžu u maloletej nahradiť postavenie otca
v jej živote. K výkladu pojmu matkou o obvyklom pobyte dieťaťa otec uvádza, že matka dieťaťa bez
všetkého odhlásila ho z predškolského zariadenia, v ktorom bolo spokojné, má tam kamarátov a v

ktorom sa plne prispôsobilo režimu predškolskej prípravy. Urobila tak z jedného dňa na druhý bez toho,
aby ho v tak závažnej otázke oslovila alebo aspoň mu svoj zámer oznámila. V období pred odchodom
na územie SR mu matka v celom rozsahu zabraňovala realizovať styk s maloletou z dôvodu, aby
náhodou neprezradila, že matka sa chystá natrvalo vysťahovať na Slovensko. Ide pritom o posúdenie
ďalšieho života a vývoja maloletej, preto nie je možné vysloviť, že sa jedná o bežnú vec, preto matka

maloletej týmto svojím konaním porušila aj ustanovenia Zákona o rodine, ako aj jeho práva ako otca.
Matka následne na vlastnú žiadosť ukončila pracovný pomer v zamestnaní, v ktorom mala dostatočný
príjem na zabezpečenie svojich životných nákladov, predala byt, ktorý bol v jej výlučnom vlastníctve
a nezaujímala sa, ako sa bude môcť on ako otec s maloletou ďalej stretávať. Napriek tomu, že jejoznámil, že po trvalom navrátení sa na územie Českej republiky bude chcieť byť s maloletou v zmysle
rozhodnutiasúdualeboichvzájomnejdohody.ZaasistencieOSPODvPraheužtieždošlokpostupnému
rozširovaniu styku s dcérou. Matka z toho nič nerešpektovala a bez jeho akéhokoľvek súhlasu zbalila

svoje veci a odišla bývať aj s dcérou na územie SR, kde je matka bez práce, žije s pomocou rodičov
a z úspor, ktoré si našetrila v Českej republike. Tento stav matke vyhovuje, nakoľko nie je nútená sa
starať ani o maloletú ani o seba a môže sa spoliehať na starých rodičov maloletej. Preto vyslovil názor,
že žiadne osobitné dôvody matka na presťahovanie sa na územie Slovenskej republiky nemá a ide
výlučne o zištnosť matky, ktorá si takýmto spôsobom uľahčila svoju situáciu nevnímajúc dôležitosť roly

otca, ktorý sa na výchove dcéry už podieľal a má snahu sa podieľať aj naďalej. Tvrdenie matky, že
maloletá na území SR navštevuje predškolské zariadenie, je zdravotne poistená a má tu ošetrujúceho
lekára je účelové a poukazuje na to, že matka týmto spôsobom za obdobie, počas ktorého konajúci súd
rozhoduje o jej odvolaní, umelo vytvára podmienky za účelom pripútania dieťaťa na územie SR, čo však
nie je správne ani voči maloletej, pretože vytvára značný nátlak na neho, ako aj na maloletú, pretože
mu bráni v kontakte s ňou, pretože pri pracovnej zaťaženosti neustála cesta na Slovensko a do L. je

časovo náročná. Špecifikoval, že od roku 2012 až do augusta 2015 maloletá navštevovala predškolské
zariadenie v Českej republike, kde bola od narodenia v evidencii u detského lekára v Českej republike
až do júna 2015, taktiež od narodenia mala zdravotné poistenie iba v Českej republike a skutočnosť, na
ktorú sa matka v súčasnosti odvoláva, je len prispôsobením podmienok tak, aby mohla naďalej zotrvať
na území SR. Poukázala na to, že v predmetnom konaní je potrebné postupovať výlučne v súlade s

ustanoveniami Haagskeho dohovoru a pri určení obvyklého pobytu dieťaťa je potrebné vychádzať z čl.
3 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí prijatého v Haagu dňa 25.
októbra 1980, publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pod č. 1
19/2001 Z. z. (ďalej len „Dohovor“), podľa ktorého premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje
za neoprávnené, ak je porušením opatrovníckeho práva, ktoré bolo nadobudnuté podľa právneho

poriadku štátu, na území ktorého malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením. Aj
z vykonaného dokazovania má pritom za preukázané, že matka bez jeho súhlasu dieťa premiestnila
a naďalej zadržiava dieťa na území Slovenskej republiky. Matka v podanom odvolaní apeluje na
judikatúru Súdneho dvora, pričom túto nekriticky cituje bez náležitého právneho prispôsobenia obsahu
na konkrétnu situáciu. Podľa jeho názoru sa zásadne nemožno stotožniť s tvrdením matky, ktorá

považuje napadnuté rozhodnutie súdu za arbitrárne a nepreskúmateľné. Má za to, že predmetné
rozhodnutie prvostupňového súdu aj v materiálnom ponímaní zabezpečuje právo na riadnu súdnu
ochranu. Zároveň je logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania, v rámci
vydaného rozhodnutia boli rešpektované jeho formálne ako aj obsahové náležitosti v zmysle zákona s
poukázaním na skutkové a právne dôvody vychádzajúce z riadne vykonaného dokazovania. Matka ďalej

poukazuje na rozpor rozhodnutia súdu s právnym názorom uznesenia Obvodného soudu pro Prahu 9
zo dňa 01.09.2015, sp. zn. 16P 91/2013. Avšak opomína uviesť, že v prípade vedenom pred súdom
Českej republiky boli okolnosti prípadu odlišné, pričom tak ako uvádza aj matka v citácii uvedeného
rozsudku,súdposudzovaldôvodnosťnaliehavejúpravypomerovúčastníkakonania.Taktiežrozhodnutie
Obvodního soudu pro Prahu 9 uvádza, že jeho právny názor vyplýva zo skutočnosti, že doposiaľ matka

rešpektovala súdne rozhodnutia a vedela sa s otcom na styku s dieťaťom dohodnúť a maloletú na styk
s otcom riadne odovzdávala a tým podporovala a udržiavala vzťah s oboma rodičmi. Vyslovil názor,
že v danom prípade ide o opačnú situáciu a domnieva sa, že matka maloletú demotivuje sa s ním
rozprávať, dieťaťu poskytuje mylné informácie o ich vzťahu, dokonca v minulosti dieťaťu prezentovala,
že sa ju bude snažiť uniesť, čo vyplýva aj zo správy o poradensko-psychologických konzultáciách na

RPPS, kde je uvedené: „V individuálnom rozhovore sa matka dieťaťa o bývalom manželovi vyjadrovala
znevažujúco, negatívne.“ „Jej postoje môže dieťa čítať dvojznačne, a nie je vylúčené, že to má vplyv na
vyjadreniedieťaťaajehopostojekstretávaniusasotcom.“,,Matkavedomeajnevedomemôžeprenášať
na dieťa svoje negatívne pocity, má ťažkosť s oddelením partnerstva od rodičovského vzťahu a má sklon
otvárať tému problémovej komunikácie pred dieťaťom. Bolo jej odporučené zbytočne nepsychologizovať

a nepsychiatrizovať dieťa.“ Napriek tomu matka odporúčania absolútne nerešpektuje, vštepuje dieťaťu
neprirodzené správanie, prenáša svoju citovú nerovnováhu na maloletú a nedokáže sa vyrovnať s tým,
že v súčasnosti má stabilný vzťah, napáda aj jeho súčasný zväzok a dehonestuje ho pred dieťaťom a
vysvetľuje mu, že aj to raz skončí, že ju opustí, tak ako opustil aj ju ako matku a podobne. Konštatoval,
že matka s maloletou navštevuje psychologické ambulancie len aby našla dôvod, pre ktorý by naďalej

zotrvala na území SR a pritom neberie zreteľ na primárne záujmy dieťaťa a najmä to, že dieťa
týmto jej správaním trpí a navyše potom takto umelo vygenerované hodnoty predstavuje dieťaťu ako
vlastné s cieľom zamedziť mu s dieťaťom styk. Vyslovil názor, že matke maloletej neprichádza hodnotiť
úvahu súdu tak, ako prezentuje v písomnom odvolaní. Vyslovil názor, že súd sa riadne vysporiadal soskutočnosťou, pre ktorú neprihliadol na vyjadrenie maloletej aj vzhľadom na vyššie citovanú správu z
poradensko-psychologického centra. Skutočnosť, že matka poukazuje na lekársku správu zo 7.10.2015,
opätovne len svedčí o tom, že dieťa zbytočne psychologizuje a skutočnosť, že dieťa je napriek nízkemu

veku vyspelé ešte neznamená, že vie posúdiť konkrétne dôsledky svojho rozhodnutia v súdnom konaní.
Poukázala na to, že dieťa je počas týchto mesiacov neustále v celodennom kontakte s matkou a starými
rodičmi z matkinej strany a viaceré štúdie zaoberajúce sa psychologickou depriváciou u detí štandardne
nevnímajú dieťa v tomto veku šiestich rokov ako samostatne schopné vyjadriť svoj názor, ktorý by mal
byť relevantný pre účely súdneho konania. Zohľadňujú pritom možnosť dieťaťa vyjadriť sa, avšak nie

posúdiť všetky skutočnosti do dôsledkov. Otázky týkajúce sa získania stanoviska, u koho chce dieťa
žiť, kde by chcelo ostať, majú veľmi negatívny vplyv na už aj tak rozvrátené názory dieťaťa a tým len
prehlbujú psychický nátlak, ktorý je na neho vyvíjaný. Dieťa nemôže byť rozhodcom sporu medzi oboma
rodičmi a nútiť dieťa si vybrať medzi matkou a otcom je absolútne neprijateľné a on sa snaží dosiahnuť,
aby dieťa malo láskyplný vzťah ako s otcom, tak aj s matkou. Matke je ochotný pomáhať v Českej
republike. Uviedol, že matka mala stabilné a dobre ohodnotené zamestnanie, a on sám sa nasťahoval

neďaleko maloletej, aby matka nemala starosti pri styku s maloletou jedným, alebo druhým rodičom. O
to viac je konanie matky nepochopiteľné vzhľadom na najlepšie záujmy dieťaťa, a naopak treba priznať
výlučne osobitné dôvody matky spočívajúce zištnom konaní, kedy matka nie je nútená chodiť do práce,
ani finančne sa podieľať na financovaní domácnosti a starostlivosť o maloletú odovzdáva iným. Matka
ďalej zdôrazňuje, že posúdenie psychickej vyspelosti dieťaťa je otázkou odbornou, a súd v tomto smere

niejedostatočnekvalifikovaným,abymoholtútootázkuzodpovedať.Dovolilsipritomzopakovať, žesúd
právezatýmtoúčelomnariadilnávštevupsychologickéhocentra,kdebolojasneprezentované,žematka
na maloleté dieťa negatívne pôsobí a toto je matkou do značnej miery ovplyvnené. Preto nie je možné
poňať za relevantné ani tvrdenie matky, že o ovplyvňovaní maloletej I. neexistuje preukázateľný dôkaz,
keď vyššie citovaná správa hovorí o presnom opaku. Je taktiež logickým záverom, že súd prihliadne

na správu nezávislého orgánu psychologicko-poradenských služieb s konkrétnym zadaním, ako správy,
ktorá je vystavená na požiadanie matky a cielene usmernená. Ohľadne pochybností matky k zaujatosti
kolízneho opatrovníka uvádza, že jeho sesternica v tom čase už dávno na úrade práce, sociálnych vecí
a rodiny nepracovala. Poukázal na skutočnosť, že matka v samotnom odvolaní rozporuje so svojou
námietkou, že súd sa v žiadnom prípade nemôže akýmkoľvek spôsobom opierať o právny predpis

Českej republiky a ani tento použiť ako pomôcku v rámci svojho úsudku, tak niekoľkokrát poukazuje
v odvolaní na to, že prvostupňový súd by mal rozhodnúť tak, ako súd v Českej republike v obdobnom
prípade. Uviedol, že aj právny predpis v Českej republike musí mať základ v určitom spoľahlivo
preukázateľnom základe a podkladových štúdiách a je úplne prirodzené, že súd v rámci spravodlivého
rozhodnutia sa zaoberá aj štúdiom iných materiálov, ktoré mu poskytnú odpovede aplikovateľné v jeho

rozhodovacej činnosti. Pokiaľ matka poukázala na skutočnosť, že maloletej návratom hrozí ujma, tak
toto jej tvrdenie nemá reálny základ, pretože z citácii lekárskych správ, ktoré matka v odvolaní uvádza,
jasne vyplýva negatívny vplyv matky na maloleté dieťa a to ako zo slovného spojenia „bojí sa, že ju
zase ukradne od maminky“, kde matka dieťaťu nahovorila, že sa ju snažil uniesť, keď sa po obdobie
jedného mesiaca, keď mu matka neumožňovala s dieťaťom sa vídať a dožadoval jej prítomnosti. Taktiež

sa dozvedel, že matka sa snaží natrvalo vycestovať na územie iného štátu a tomu by chcel zabrániť, kým
súd nevydá rozhodnutie, ktorým by matke zakázal s dieťaťom vycestovať bez jeho súhlasu. S matkou
sa v tom čase telefonicky spojil, vysvetlil jej, prečo s maloletou je a že maloletú jej aj naspäť odovzdá
rovnako, tak ako bol v kontakte s príslušným orgánom sociálnoprávnej ochrany a celú situáciu riešil aj za
jej asistencie. Matka hystericky kričala do telefónu tak, aby to počula aj maloletá, ktorá dovtedy vždy rada

sa s ním stretávala a matka následne dieťaťu povedala, že sa ju snažil uniesť a nechcel vrátiť a že sa to
môžezopakovať,pretobysaspoluvôbecnemalistretávať.Vyjadreniematky,žebynavráteniedokrajiny,
kde maloletá vyrastala, kde navštevovala škôlku, bola zdravotne poistená, kde má kamarátov, by mohlo
maloletej spôsobiť vážnu psychickú traumu, je absurdné a účelové. Do času, kým matka svojvoľne sa
nerozhodlapresťahovaťnaúzemieSlovenskejrepubliky,prebiehalstyksmaloletouvždybezproblémov,

maloletá sa tešila na stretnutie s ním, rada s ním telefonovala a mala samé pozitívne reakcie, preto
tvrdenia matky sú účelové, pričom maloletú nosí po psychologických ambulanciách a psychicky ju
vedome a nevedome tlačí k odpovediam, že sa už s ním nechce stretávať, čím je to práve matka, ktorá
spôsobujepsychicképroblémymaloletejkvôlirozpadumanželstvaatietoprenášanamaloletú.Poukázal
na to, že maloletá dobre vychádza aj s jeho súčasnou partnerkou a nesúhlasí s tým, že by ju táto v

telefóne skúšala, či vie hovoriť po slovensky, naopak, matka niekoľkokrát uviedla, že maloletá pobytom
na Slovensku si osvojuje slovenský jazyk. V odvolaní ale uvádza, že keď maloletá sa snažila vysloviť
jednu krátku vetu po slovensky, zasekla sa. Evidentne si tak maloletá slovenský jazyk neosvojila do takej
miery, ako sa to snaží prezentovať matka a z uvedeného je zrejmé, že matka odpočúva každý telefonátmaloletej, takmer nepretržite jej našepkáva, ako má maloletá odpovedať. Uvedené je preukázateľné
aj telefonickými nahrávkami, ktoré si začal vyhotovovať pre vlastnú potrebu po tom, ako mu maloletá
viackrát povedala myšlienku, na ktorú šesťročné dieťa nie je možné pripustiť, alebo keď bojovala s tým,

čo mu chcela povedať a čo mu nanútila jej matka. Ich telefonický rozhovor bol vtedy spleťou malého
dieťaťa, ktoré je zmätené a v ruchu za jej chrbtom dotlačené k odpovediam, ktoré samo nechce. Vyslovil
názor, že matka sama nútila maloletú rozprávať len po slovensky, aby v konaní preukázala, že maloletá
si do značnej miery osvojila už aj slovenský jazyk, čo však nie je pravda, pretože práve to bolo príčinou
toho, že maloletá s ním ďalej odmietala komunikovať, nakoľko slovenčina pre ňu nie je materinským

jazykom,avšakzakaždéčeskéslovobolamatkouneustálenapomínaná.Porozhodnutíprvostupňového
súdu sa popísané správanie sa maloletej prejavovalo v tom, že matka a jej blízka rodina ju opätovne
ubezpečovali v tom, že sa ju bude snažiť uniesť a tým narušiť jej puto s matkou. Skoro mesiac sa
nevedel s dcérou spojiť a matka uskutočnila určité prvky smerujúce k náprave tohto stavu po tom, keď
na ňu apelovali pracovníci sociálnoprávnej ochrany detí. Poukázal na to, že k dcére má pozitívny vzťah,
ktorý je však neustále narušovaný zo strany matky a ako milujúci otec je z toho zúfalý. Vo vzťahu k

návrhu matky na nariadenie znaleckého dokazovania poukázal na to, že súd prihliadol na možnosť
zistiť relevantné skutočnosti formou psychologického centra, kde pracujú tak zamestnanci s odbornou
špecifikáciou, ktorí majú kvalifikáciu k otázkam vyvstávajúcim v predmetnom konaní zodpovedne sa
vyjadriť. Pokiaľ matka neustále opomína striktnú interpretáciu Haagskeho dohovoru, ktorý stanovuje, že
v prípade neoprávneného premiestnenia dieťaťa je potrebné tento nezákonný stav napraviť navrátením

dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu. Fakt, že v danom prípade išlo o neoprávnené premiestnenie
dieťaťa, bolo v konaní riadne preukázané, preto bola splnená základná podmienka pre prinavrátenie
dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu. Taktiež bolo spoľahlivo preukázané, že dieťa má obvyklý pobyt
na území Českej republiky, a preto podľa jeho názoru nemôže obstáť tvrdenie matky, ktoré v prevažnej
miere popisuje vytvorenie podmienok na Slovensku po únose maloletej. To, že matka maloletej sa snaží

akokoľvek po tom, čo dieťa neoprávnene premiestnila a naďalej ho zadržiava na území Slovenskej
republiky predostrieť vytvorenie podmienok pre jej ďalší život, nemôže nahradiť roky, ktoré maloletá
strávilavČeskejrepublike.VdruhomradepripúšťaHaagskydohovorvýnimku,kedysúdnemusínariadiť
návrat dieťaťa len v tom prípade, ak sa spoľahlivo preukáže, že dieťaťu návratom hrozí závažná ujma.
Nemôže sa pritom jednať len o matkou vštepované vyjadrenia, ale skutočne o taký zásah výnimočného

charakteru, ktorý by mohol mať pre maloletú trvalé následky. Reagujúc na tvrdenie matky, že svojím
spôsobom rozhodol o opatrovníckom práve, nakoľko matka maloletej už nemá v Českej republike
bývanie si dovolil uviesť, že považuje za absolútne v rozpore so zásadami spravodlivosti a má za to, že
toto svojvoľné konanie matky nemôže slúžiť v danom prípade k jej prospechu, pretože účelne previedla
nehnuteľnosť, ktorá bola v jej výlučnom vlastníctve, aby tým zmazala akúkoľvek možnosť jej návratu na

územie Českej republiky. Zároveň považuje za nepredstaviteľné, aby matka z tohto konania profitovala.
Podotkol,žematkapredajombytuzískalanemaléfinančnéprostriedky,ktoré môžeinvestovaťajdokúpy
nového bytu, ktorý by ju menej finančne zaťažoval. Maloletej zakúpil všetko, čo potrebovala a naďalej sa
bude podieľať na úhrade jej potrieb. Poukázal na to, že konanie o navrátenie dieťaťa nemá riešiť otázku
finančnej situácie matky ani úpravu styku, ale výlučne povinnosť navrátiť dieťa do krajiny jeho obvyklého

pobytu. Navrátenie návratu maloletého dieťaťa v prípade jeho neoprávneného premiestnenia alebo
zadržovania je pritom pravidlom. Právna úprava nariadenia návratu maloletého dieťaťa v prípade jeho
neoprávneného premiestnenia alebo zadržovania je pritom pravidlom. Takáto právna úprava obsiahnutá
v Dohovore je pomerne jasná a striktná. Pokiaľ dôjde k protiprávnemu premiestneniu alebo zadržaniu
dieťaťa a pokiaľ je podaný rodičom návrh na vrátenie dieťaťa do jedného roku od protiprávneho

zadržania alebo premiestnenia, musí súd nariadiť navrátenie dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu.
Túto povinnosť nemá len vtedy, ak je daná niektorá z výnimiek uvedených v čl. 13, príp. čl. 20 Dohovoru.
Článok 11 Nariadenia zároveň stanovuje, že pri rozhodovaní o návrhu na vrátenie dieťaťa je výnimka
z povinnosti nariadiť návrat dieťaťa stanovená v čl. 13 písm. b/ Dohovoru obmedzená, pretože aj pri
existencii okolností predvídaných v tomto ustanovení, musí súd nariadiť vrátenie dieťaťa pokiaľ boli

prijaté vhodné opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate. Podľa čl. 3 Dohovoru sa
premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa považuje za neoprávnené vtedy, ak bolo porušené opatrovnícke
právo, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia, alebo iná právnická osoba podľa právneho poriadku štátu
na území ktorého malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnení alebo zadržaním a
zároveň sa toto právo skutočne vykonávalo spoločne alebo samostatne alebo by sa vykonávalo, ak by

nedošlokpremiestneniualebozadržaniu.Vyslovilnázor,žeprvostupňovýsúdsprávneustálil,žeobvyklý
pobyt maloletej pred jej premiestnením je v Českej republike, kde aj doposiaľ žije a kde bývala aj matka.
V tejto súvislosti považoval za dôležité zdôrazniť, že obvyklý pobyt dieťaťa v rámci aplikácie Dohovoru
sa podľa čl. 3 zisťuje podľa okolností, ktoré tu boli dané bezprostredne pred premiestnením alebozadržaním dieťaťa. Pretože nie je doposiaľ ukotvená legálna definícia pojmu obvyklého pobytu dieťaťa,
je potrebné vychádzať z interpretácie rozhodnutí Súdneho dvora (C-523/07), z ktorej vyplýva, že na tento
účel je potrebné zohľadniť najmä štátnu príslušnosť dieťaťa, miesto a podmienky školskej dochádzky,

jazykové znalosti, rodinné a sociálne väzby, a to všetko do času pred neoprávneným premiestnením
dieťaťa na územie iného členského štátu. Uviedol, že nemôžu byť preto určujúce podmienky a pomery
dieťaťa v mieste aktuálneho pobytu dieťaťa po premiestnení z miesta obvyklého pobytu, o integrovaní a
adaptovaní sa dieťaťa do rodinných alebo sociálnych väzieb a pomerov nastolených rodičom, ktorý dieťa
neoprávnene premiestnil, ale určujúcimi majú byť práve okolnosti, do ktorých pomerov sa má maloleté

dieťa navrátiť. Za týmto účelom dokáže matke pomôcť pri jej presťahovaní na územie Českej republiky a
dokáže poskytnúť plnohodnotné a milujúce prostredie maloletej a matka sa pritom môže presťahovať do
blízkosti svojho pôvodného bydliska, aby maloletá mohla opätovne navštevovať predškolské zariadenie.
Za týmto účelom sa informoval už aj v škôlke, kde mu bolo povedané, že s maloletou počítajú a do konca
školského roka majú voľné miesto. Preto vyslovil názor, že sú splnené všetky podmienky, ktoré v zmysle
Haagskeho dohovoru poukazujú na to, že súd má nariadiť navrátenie dieťaťa do krajiny obvyklého

pobytu. Zároveň uplatnil trovy odvolacieho konania za dva úkony právnej služby v sume 173,46 € a
navrhol potvrdiť uznesenie a zaviazať matku nahradiť mu trovy konania do 3 dní od právoplatnosti
uznesenia k rukám jeho právnej zástupkyne.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd preskúmal uznesenie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 2 písm.a/
O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého
stupňa dostatočne zistil skutkový stav, vec správne právne posúdil a v súlade s § 132 O.s.p. vyhodnotil
dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo, ako aj všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo

prihliadal na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, preto je
odôvodnenie uznesenia presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje, preto
uznesenie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil a podľa ods. 2 tohto ustanovenia sa
v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii matky odvolací
súd konštatuje, že tvorili jej obranu už na súde prvého stupňa, s ktorými sa súd prvého stupňa v

napadnutom uznesení dostatočne vyporiadal. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že z platnej
právnej úpravy týkajúcej sa predmetu konania citovanej v napadnutom uznesení súdu prvého stupňa
vyplýva jej základný cieľ, a to zaistenie bezodkladného návratu detí protiprávne premiestnených alebo
zadržiavaných v niektorom zmluvnom štáte. Premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za
protiprávne vtedy, ak ním dôjde k porušeniu práva starostlivosti o dieťa, ktoré má osoba, inštitúcia

alebo ktorýkoľvek iný orgán podľa právneho poriadku štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt
bezprostrednepredpremiestnenímalebozadržaním.Tovšakzapredpokladu,žetotoprávostarostlivosti
o dieťa (opatrovnícke právo) bolo v dobe premiestnenia alebo zadržania skutočne vykonávané alebo
by bolo takto vykonávané, keby nedošlo k premiestneniu alebo zadržaniu dieťaťa a pokiaľ je podaný
rodičom návrh na vrátenie dieťaťa do jedného štátu od protiprávneho zadržania alebo premiestnenia,

musí súd nariadiť vrátenie dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu. Túto povinnosť nemá len vtedy,
ak je daná niektorá z výnimiek uvedených v čl. 13, prípadne čl. 20 Dohovoru. Navyše čl. 11 Nariadenia
zároveň konštatuje, že pri rozhodovaní o návrhu na vrátenie dieťaťa je výnimka z povinnosti nariadiť
návrat dieťaťa stanovená v čl. 13 písm.b/ Dohovoru obmedzená na minimum, pretože aj pri existencii
okolností predvídaných v tomto ustanovení musí súd nariadiť vrátenie dieťaťa, pokiaľ boli prijaté vhodné

opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate. Podľa čl. 2 ods. 11 Nariadenia pojem
„neoprávnené premiestnenie alebo zadržiavanie“ znamená premiestnenie alebo zadržiavanie dieťaťa,
ak: a/ je porušením opatrovníckeho práva nadobudnutého rozsudkom, zo zákona alebo dohodou, ktorá
má právne účinky podľa práva členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred
premiestnením alebo zadržaním a b/ za predpokladu, že v čase premiestnenia alebo zadržania sa toto

opatrovníckeprávoajvykonávalobuďspoločnealebosamostatne,alebobysabolotaktovykonávalo,ak
by nedošlo k premiestneniu alebo zadržaniu. Opatrovnícke právo sa považuje za vykonávané spoločne,
aknazákladerozsudkualebozozákonajedennositeľrodičovskýchprávapovinnostínemôžerozhodnúť
o mieste pobytu dieťaťa bez súhlasu druhého nositeľa rodičovských práv a povinností. Podľa čl. 2 ods.9 Nariadenia pojem „opatrovnícke právo“ zahŕňa práva a povinnosti súvisiace s osobnou starostlivosťou
o dieťa, najmä právo určiť miesto obvyklého pobytu dieťaťa. Vychádzajúc z vyššie uvedených článkov
Nariadenia pod miestom obvyklého pobytu dieťaťa na účely konania o jeho navrátení treba rozumieť

miesto, kde dieťa bývalo na základe zhodnej vôle rodičov (vykonávajúcich spoločne opatrovnícke
právo) bezprostredne pred protiprávnym premiestnením alebo zadržaním (uznesenie Najvyššieho súdu
SR 6Cdo 1/2013). Právny záver o neoprávnenom premiestnení alebo zadržiavaní detí vyžaduje teda
splnenie troch predpokladov, a to existenciu opatrovníckeho práva, výkon opatrovníckeho práva v čase
premiestnenia alebo zadržania, a to buď spoločne alebo samostatne a porušenie opatrovníckeho práva.

Z vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa nepochybne vyplynulo, že súd prvého stupňa
pri určovaní obvyklého pobytu maloletej vychádzal zo starostlivo zisteného skutkového stavu a v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia sú obsiahnuté úvahy súdu o dôslednom zaoberaní sa otázkou
obvyklého pobytu maloletej. Vychádzajúc z jeho obsahu je možné konštatovať, že krajinou obvyklého
pobytu maloletej je Česká republika, kde sa maloletá narodila, vyrastala tam u rodičov pokiaľ viedli

spoločnú domácnosť, navštevovala v Českej republike predškolské zariadenia aj lekára má tam,
kamarátov zo svojho okolia aj predškolského zariadenia. Matka od roku 2006 pracovala, poberala
dávky sociálnej pomoci, rodičovský príspevok, bola zdravotne poistená a odvádzala dane v Českej
republike. Matka v roku 2013, 2014, 2015 uplatňovala daňové zvýhodnenie na dcéru a podľa platnej
legislatívy v Českej republike toto bolo súčasťou jej každoročného daňového priznania aj prehlásenie,

že dcéra s ňou býva v spoločnej domácnosti v Českej republike. Pred premiestnením maloletej
z Českej republiky na Slovensko prislúchalo opatrovnícke právo obom rodičom napriek tomu, že
maloletá bola po rozvode manželstva zverená do výlučnej osobnej starostlivosti matky, ale otcovi
prislúchalo právo styku s maloletou, ktoré po rozvode aj realizoval a stretával sa s maloletou na
základe dohody rodičov. Obsahom opatrovníckych práv je aj právo oboch rodičov určiť miesto pobytu

dieťaťa. Z uvedeného teda vyplýva, že maloletá nadobudla rozhodnutím oboch rodičov obvyklý pobyt
na území Českej republiky. Odvolací súd zdôrazňuje, že obvyklý pobyt maloletej sa skúma výhradne v
období bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, pričom dĺžka pobytu pred
neoprávneným premiestnením alebo zadržaním a po ňom sa v súvislosti s určením obvyklého pobytu
maloletej sa zásadne neporovnáva. Faktické zadržiavanie dieťaťa na území Slovenska jeho obvyklý

pobyt nezakladá. Je potrebné zdôrazniť, že cieľom Dohovoru je zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré
boli neoprávnene premiestnené do niektorého štátu alebo sú v ňom zadržiavané. Haagsky dohovor
stavia medzi svoje potrebné ciele obnovenia status quo prostredníctvom okamžitého návratu dieťaťa,
sleduje snahu obnoviť situáciu zmenenú jednostranne a násilne únoscom, prípadne osobou, ktorá
neoprávnene zadržiava dieťa v inej krajine, aby meritórne rozhodnutie o opatrovníckom práve vydali

orgány štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt pred tým, ako bolo premiestnené. Dohovor sa nesnaží
riešiť problém rozhodovania o tom, kto má opatrovnícke práva k deťom, pretože spor vo veci samej, t.j.
o opatrovníckych právach, sa má uskutočniť pred príslušnými orgánmi štátu, kde mali deti svoj obvyklý
pobyt pred tým, ako boli premiestnené. Cieľom Dohovoru je preto obnoviť pôvodný stav, v žiadnom
prípade nie určovať a meniť pomery rodičov k deťom. Akonáhle sa dieťa navráti do miesta obvyklého

pobytu, je daný priestor pre rozhodovanie o úprave pomerov k deťom, prípadne o zmene pomerov. Tento
pôvodný stav sa stáva východiskom pre ďalšiu rozhodovaciu činnosť súdu v prípade, že rodičia nie sú
schopní a ochotní sa dohodnúť, obaja rodičia tak majú rovnaké možnosti. S poukazom na uvedené
súd prvého stupňa v konaní nemohol opomenúť zmysel a cieľ Dohovoru a v tomto kontexte v zmysle
čl. 3 správne zameral svoje dokazovanie na zistenie miesta obvyklého pobytu maloletej a existenciu

opatrovníckeho práva, pričom so záverom, ku ktorému dospel, sa plne stotožnil aj odvolací súd, že
krajinou obvyklého pobytu maloletej je Česká republika, kde opatrovnícke práva k maloletej vykonávali
obaja rodičia, preto súd prvého stupňa správne skúmal opatrovnícke právo k maloletej podľa čl. 3 a čl.
5 písm.a/ Dohovoru, a to podľa právneho poriadku štátu, na území ktorého mala maloletá svoj obvyklý
pobyt bezprostredne pred jej zadržaním. V rámci výkonu opatrovníckych práv vysťahovanie maloletého

dieťaťa do inej krajiny treba považovať za podstatnú vec súvisiacu s výkonom opatrovníckych práv.
Z právnej úpravy rodinnoprávnych vzťahov, ktoré v Českej republike upravuje zákon č. 94/1963 Zb. o
rodine v platnom znení vyplýva, že rodičovská zodpovednosť je súhrn práv a povinností pri starostlivosti
o maloleté dieťa zahŕňajúce najmä starostlivosť o jeho zdravie, telesný, citový, rozumový a mravný vývoj,
pri zastupovaní maloletého dieťaťa, pri správe jeho majetku (§ 31 ods. 1). Rodičovská zodpovednosť

patrí obom rodičom (§ 34 ods. 1). Ak sa rodičia nedohodnú o podstatných veciach pri výkone rodičovskej
zodpovednosti, rozhodne súd (§ 49). Z uvedeného nepochybne vyplýva, že obaja rodičia majú vo vzťahu
k maloletým deťom rovnaké práva a povinnosti, o podstatných veciach týkajúcich sa maloletých detí
musia rozhodovať spoločne a pokiaľ sa nedohodnú, rozhodne súd. Obaja rodičia majú teda zo zákonaopatrovnícke právo k deťom s tým, že ani rozhodnutím súdu o zverení detí do starostlivosti niektorého
z rodičov nenadobúda ani jeden z rodičov samostatné opatrovnícke právo vo vzťahu k rozhodnutiu o
pobyte maloletých detí (uvedená právna úprava je totožná s úpravou rodičovských práv a povinností v

Slovenskej republike). V tejto prejednávanej veci nevznikli žiadne pochybnosti o tom, že obaja rodičia
boli v čase zadržania maloletej na území Slovenskej republiky nositeľmi opatrovníckeho práva, t.j.
práv a povinností súvisiacich so starostlivosťou o maloletú a ani jeden z nich nemohol samostatne
rozhodnúť o mieste pobytu maloletej, resp. o jeho zmene bez súhlasu druhého. V tomto prípade matka
nepreukázala, že otec s trvalou zmenou miesta pobytu maloletej z Českej republiky na Slovensko

súhlasil. Z uvedeného vyplýva záver, že k dohode rodičov o pobyte maloletej na Slovensku nedošlo
a keďže matka nedisponovala súhlasom otca ani rozhodnutím súdu o nezhode rodičov v podstatných
veciach týkajúcich sa maloletej, teda trvalou zmenou jej pobytu, došlo jej svojvoľným rozhodnutím
k porušeniu opatrovníckeho práva otca k maloletej a neoprávnenému zadržiavaniu maloletej mimo
obvyklého pobytu dieťaťa. Súd prvého stupňa v napadnutom uznesení síce konštatuje neoprávnené
premiestneniemaloletej,vtomtoprípadevšakišlozjavneoneoprávnenézadržiavaniemaloletej,čovšak

v zásade nemá vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa a nemožno ho považovať
ani za nesprávne skutkové zistenie s poukazom na právnu úpravu Dohovoru a Nariadenia, ktoré za
porušenie opatrovníckeho práva považuje nielen neoprávnené premiestnenie, ale aj zadržiavanie a
nerozlišuje ich v tom smere, že by pri nich vyvodzoval pri porušení niektorého z nich iné právne následky.

Súd prvého stupňa sa pri rozhodovaní o návrhu otca na nariadenie návratu maloletej do krajiny
obvyklého pobytu dôsledne riadil čl. 11 Nariadenia a pri posúdení veci riadne skúmal podmienky
stanovené v čl. 11 ods. 4, podľa ktorého súd nemôže odmietnuť návrat dieťaťa podľa čl. 13 písm.b/
Haagskeho dohovoru, ak sa preukázalo, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany
dieťaťa po jeho návrate. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že pri aplikácii čl.

13 písm.b/ Dohovoru sa v rámci Európskej únie prednostne použije čl. 11 Nariadenia, ktorého vzťah k
Dohovoru je komplementárny (I. ÚS 114/08), čo v konečnom dôsledku znamená, že pri rozhodovaní o
návrhu na nariadenie návratu dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu je výnimka z povinnosti nariadiť návrat
stanovená v čl. 13 písm.b/ Dohovoru obmedzená na minimum, pretože aj napriek existencii okolností
predvídaných v tomto ustanovení musí súd nariadiť navrátenie dieťaťa, pokiaľ boli prijaté vhodné

opatrenia k zaisteniu ochrany dieťaťa po jeho návrate. Nariadenie je záväzné ako celok a je priamo
použiteľné v členských štátoch podľa Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva a jeho nositeľom je
zabezpečiť rovnakú právnu ochranu pre deti vo všetkých štátoch Európskej únie. Z uvedeného dôvodu
preto v prípade únosového konania v rámci členských štátov EÚ nie je osobitne potrebné skúmať
sociálnu a právnu ochranu maloletých detí v tom ktorom z členských štátov. Odvolací súd sa stotožnil

so záverom súdu prvého stupňa, že v danom prípade neexistuje žiadne vážne nebezpečenstvo, že
by návrat maloletej ju vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ju inak priviedol do neznesiteľnej
situácie. Pri hodnotení tejto skutočnosti zobral do úvahy aj správu príslušného úradu sociálnoprávnej
ochrany Městský úřad Brandýs nad Labem - Stará Boleslav, odbor sociálnich věcí a zdravotníctví,
detašované pracovište Praha 1, Námestie Republiky č. 3, kde bolo konštatované, že mal. I. bola

zverená do výchovy matky v roku 2012. Otec pracoval v Nemecku vo firme Siemens, preto súhlasil
s výlučnou osobnou starostlivosťou matky. S dcérou sa stýkal pravidelne, brával ju aj do Nemecka.
Výživné stanovené súdom v sume 10.500 Kč hradil pravidelne a nemá dlh na výživnom. Po návrate do
Českej republiky vytvoril podmienky pre to, aby mohol mať maloletú v striedavej osobnej starostlivosti.
Otec v súčasnej dobe pracuje vo firme Siemens v Českej republike. Bytové pomery otca boli zistené

v poriadku, dom je moderne zariadený a vybavený, maloletá má svoju izbu a má vytvorený dobrý
citový vzťah nielen s otcom, ale aj s jeho priateľkou. Aj odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu
prvého stupňa, že vzhľadom na to, že matka s maloletou opustila dôverne známe prostredie, kde
maloletá navštevovala materskú škôlku, kde mala svoje sociálne zázemie, svojich kamarátov, je treba
konštatovať, že tie podmienky, do ktorých sa má maloletá vrátiť, sú pre pre ňu vyhovujúce. Odvolacia

argumentácia matky ohľadne finančných dôvodov presťahovania na Slovensko je nedôvodná, nakoľko
matka mala v Českej republike pravidelný príjem, vlastnila byt a poberala výživné zo strany otca pre
maloletú, preto jej dôvody odchodu nie sú relevantné, keďže ukončila pracovný pomer na dobu neurčitú
v L., predala v L. svoj byt len preto, aby sa presťahovala do P. N. na Slovensko, kde v súčasnosti
nemá žiaden príjem a je odkázaná na pomoc svojich rodičov, preto takéto konanie matky nie je v

záujme maloletej, jej tvrdenia o finančných problémoch sú účelové, pretože sama tvrdí, že v súčasnosti
žije z úspor, teda má vytvorené finančné rezervy na zabezpečenie bývania s maloletou opätovne v
mieste obvyklého pobytu maloletej. Zisťovanie názoru maloletých detí v súvislosti s návratom do miesta
obvyklého pobytu tak Dohovor, ako aj Nariadenie podmieňuje dosiahnutím veku a stupňa vyspelosti, vktorom je vhodné ich názory zohľadniť. V prejednávanom prípade mal. I. je vo veku 6 rokov. Vzhľadom
na vek maloletej je celkom zjavné, že jej mentálna vyspelosť nie je na úrovni, v ktorej by bolo možné
čo i len predpokladať, že by bola schopná pochopiť predmet konania (čo robí problém častokrát aj

osobám dospelým a práva znalým) a vôbec chápať pojem návratu do miesta obvyklého pobytu, a to
aj s poukazom na tú skutočnosť, že v konaní o návrat maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu sa
nerieši zásadne otázka úpravy rodičovských práv a povinností k maloletým deťom. Zjavne ani matka
nezisťovala názor maloletej v čase, keď sa rozhodla s ňou trvale zotrvať na území Slovenska. Súd
prvého stupňa sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dostatočne vysporiadal s otázkou obvyklého

pobytu maloletej pred neoprávneným zadržaním a matka v konaní nepreukázala, že by návrat maloletú
vystavil fyzickej alebo duševnej ujme, alebo by ju inak priviedol do neznesiteľnej situácie a v priebehu
doterajšieho konania vážnu ujmu maloletej v zmysle čl. 13b Dohovoru preukazovala obavou maloletej
z toho, že otec ju unesie a nevráti matke, čo preukazovala správami zo psychologického vyšetrenia
maloletej po príchode na Slovensko, nie však v čase pobytu na území Českej republiky. Odvolací
súd dodáva, že konanie o návrat nie je konaním o výkone rodičovských práv a povinností, t.j. nerieši,

ktorý z rodičov má lepšie podmienky a predpoklady pre riadnu výchovu maloletého dieťaťa. Na takéto
konanie a rozhodnutie je príslušný súd, v obvode ktorého má maloleté dieťa obvyklý pobyt. Nariadenie
návratu neznamená odtrhnutie dieťaťa od matky, keďže matka má právo vrátiť sa s maloletou do
Českej republiky a môže situáciu riešiť právnymi prostriedkami. Nariadenie návratu neznamená ani
odlúčenie maloletej od príbuzných matky, keďže z obsahu spisu je zrejmé, že matka s maloletou až

do jej príchodu na Slovensko vždy do súhlasom otca opakovane navštevovala s maloletou svojich
príbuzných na Slovensku. Odvolacia námietka matky o vykonanie znaleckého dokazovania, ktoré keďže
smeruje k preukázaniu podmienok na možnú aplikáciu ust. čl. 13 písm.b/ Haagskeho dohovoru, na
ktoré však nie je možné prihliadať pri splnení predpokladu, že v konaní o návrat maloletého dieťaťa
do krajiny obvyklého pobytu - tak ako v preskúmavanom prípade - preukázalo vykonanie primeraných

opatrení na zabezpečenie ochrany maloletého dieťaťa po návrate v súlade s čl. 11 Nariadenia. Zmyslom
Dohovoru a Nariadenia práve je, aby maloleté dieťa bolo v čo najkratšom čase vrátené do krajiny
obvyklého pobytu a pod jurisdikciu štátu obvyklého pobytu za účelom urýchleného začatia alebo
pokračovania v konaní o úprave rodičovských práv a povinností k deťom. Z tohto pohľadu je potom
potrebné vykladať aj najdôležitejšiu zásadu, ktorou sa riadia všetky konania týkajúce sa maloletých

detí, ktorou je najlepší záujem dieťaťa. Komplikovanie a predlžovanie konania o návrate maloletých
detí do krajiny obvyklého pobytu, najmä za stavu, keď nie je preukázané ohrozenie najlepšieho záujmu
maloletej dochádza k ponechaniu detí v členskom štáte, do ktorého boli neoprávnene premiestnené
alebo sú v ňom neoprávnene zadržiavané, čo nemôže byť potom v ich najlepšom záujme. Odvolací súd
sa nestotožnil s odvolacou námietkou matky o nariadení znaleckého dokazovania, pretože nariadením

návratu nedochádza k okamžitému oddeleniu dieťaťa od matky, pretože podľa opatrovníckeho práva
v zmysle rozsudku českého súdu maloletá je zverená do jej výchovy a osobnej starostlivosti ktorú aj
vykonáva, matka nepreukázala, že by maloletá po nariadení návratu nemala kde bývať, pretože u
otca má zabezpečené všetky podmienky na bývanie a taktiež matka sama v priebehu prvostupňového
konania uvádzala, že žije z úspor, je nezamestnaná, preto je v jej možnostiach a schopnostiach zakúpiť

si byt, prípadne zabezpečiť bývanie inou formou, napríklad prostredníctvom prenájmu bytu a podobne.
V tejto súvislosti je potrebné poukázať na tú skutočnosť, že konanie o nariadenie návratu maloletého
dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu nerieši otázku finančnej situácie niektorého z rodičov, preto v
predmetnej prejednávanej veci táto odvolacia námietka matky je nedôvodná, pretože matka od roku
2006 pracovala v Českej republike, mala uzavretý pracovný pomer na dobu neurčitú, dosahovala príjem

21.000 Kč a poberala výživné na maloletú 10.500 Kč. Matka pracovný pomer ukončila v júli 2015
dohodou, predala byt ktorý mala vo svojom vlastníctve, presťahovala sa na Slovensko, kde v súčasnosti
nemá žiaden príjem a vyjadrila sa, že v súčasnosti žije z úspor, preto jej tvrdenie o dôvode odchodu z
Českej republiky v dôsledku finančných problémov je účelové.

S poukazom na uvedené, keďže matka v odvolaní neuviedla žiadne také skutočnosti, ktoré by mali vplyv
na zmenu právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa, odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa
ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil a podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia
poukazuje na správne právne závery súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 146 ods. 1 písm.a/ O.s.p. v spojení
s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, nakoľko sa
konaniemohlozačaťajbeznávrhu.Konanievrámcistarostlivostisúduomaloletýchmátakýtocharakter,
preto náhrada trov nebola priznaná žiadnemu z účastníkov.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.