Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 22, 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4CoPr/7/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1613207042
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Degmová Pospíšilová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1613207042.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej

a sudcov JUDr. Valérie Kleinovej a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobcu: B.. E. M., nar.
XX.XX.XXXX, bytom G., V. G. XXXX/XX, zastúpený advokátkou JUDr. Ľubicou Sopkovou, AK so sídlom
Malacky, Pribinova 3, proti žalovanému: Mesto Malacky, so sídlom Bernolákova 5188/1A, Malacky, IČO:
00 304 913, zastúpený Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners, s. r. o., so sídlom Bratislava, Twin City
Tower, Mlynské Nivy 10, o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, na odvolanie žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 12. októbra 2017 č. k. 5Cpr 5/2013-287 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa určenia neplatnosti výpovede

z pracovného pomeru danej žalovaným žalobcovi dňa 26.04.2013 p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že výpoveď daná žalobcovi žalovaným listom zo
dňa 26.04.2013 je neplatná, žalovanému uložil povinnosť vyplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške
36.202,06 eur s 5% ročným úrokom z omeškania od dňa vykonateľnosti rozsudku do zaplatenia,
uskutočniť všetky príslušné odvody za žalobcu a nahradiť mu trovy konania v rozsahu 100%, keď
vychádzal zo žaloby skutkovo odôvodnenej tým, že medzi stranami vznikol pracovný pomer dňom
15.09.2007 na základe pracovnej zmluvy zo dňa 11.09.2007 č. D.-XX/XXXX. Dohodnutý druh práce
bol „technický pracovník“ v súlade so Zákonníkom práce (ďalej len „ZP“) a ďalšími všeobecnými

záväznými právnymi predpismi. Miesto výkonu práce bolo Mesto G.. Pracovný pomer bol dohodnutý
na dobu neurčitú s trojmesačnou skúšobnou dobou. Na základe Dohody o zmene pracovnej zmluvy
z 30.11.2011 sa druh práce zmenil na „technický zamestnanec“, ktorý v zmysle dohody o zmene
pracovnej zmluvy plní úlohy súvisiace s technickým a programovým zabezpečením pracoviska (vrátane
metodickej podpory), objektov pripojených na pult centrálnej ochrany a zariadení potrebných pre
činnosť pracoviska, prevádzkou motorových vozidiel. Žalobca poukázal vo svojej žalobe na § 6 bod 8
Organizačného poriadku Mestskej polície v G., z ktorého vyplýva nasledovný opis pracovnej pozície

technický zamestnanec: a) zabezpečuje prevádzku a drobnú údržbu: PCO (pult centrálnej ochrany)
a príslušných zariadení, pripájanie a odpájanie objektov na PCO, vypracúvanie plánov zásahu v
objektoch, aktívne vyhľadávanie a vytváranie zmluvných vzťahov pri ochrane objektov prostredníctvom
PCO, posudzovanie a navrhovanie technickej ochrany objektov vo vlastníctve alebo správe Mesta G.,
rádiovej siete na pracovisku, výpočtovej techniky na pracovisku, programové vybavenie pracoviska
a vzájomné prepojenie technických zariadení na pracovisku, záznamových zariadení na pracovisku
(zaznamenávanie telefonických hovorov, rádiostaníc, prevádzky služobných motorových vozidiel), b)

zabezpečuje prevádzku nastavovanie a drobnú údržbu mestského kamerového systému, archivovanie a
distribúciu získaných záznamov, c) zabezpečuje obstarávanie a prevádzku iných technických zariadení
potrebných na plnenie úloh na pracovisku, d) vykonáva, alebo zabezpečuje potrebné zaškolenie
zamestnancov na pracovisku v súvislosti s prevádzkou technických zariadení, e) realizuje technickúochranu údajov na pracovisku, f) spracúva príspevky do médií v oblasti pripojenia objektov na pult
centrálnej ochrany, g) prevádzka a údržba automobilovej techniky. Dňa 08.04.2013 po skončení
práceneschopnosti (v trvaní od 02.04.2013 do 05.04.2013) chcel nastúpiť späť na výkon práce v riadnom

pracovnom čase, avšak na svoje pracovisko sa nedostal, nakoľko počas jeho práceneschopnosti bola
vymenenávložkanazámkuvkancelárii,ktorúmalurčenúprevýkonpráceužalovaného.Službukonajúci
príslušníci mestskej polície na stálej službe mu kanceláriu neodomkli a dokonca ho odmietli pustiť i
do priestorov stálej služby, pričom tak postupovali údajne na pokyn náčelníka Mestskej polície. Na
základe tejto skutočnosti v ten istý deň 08.04.2013 doručil žalovanému žiadosť o odstránenie prekážky

v práci a umožnenie pracovať. Dňa 10.04.2013 mu bola zo strany žalovaného zaslaná výzva, v
zmysle ktorej mu bolo oznámené, že miestom výkonu jeho práce je G. G., z čoho vyvodil, že to
nie je len kancelária, ktorú spoločne užíva s iným zamestnancom, resp. priestory, kde príslušníci
Mestskej polície G. vykonávajú stálu službu. Vo výzve sa ďalej uvádza, že do týchto priestorov mu
bol dočasne obmedzený prístup, pričom z výzvy žalovaného nemal za zrejmé, z akého dôvodu mu
bol prístup na pracovisko obmedzený. Ďalej sa vo výzve uvádza, že od 08.04.2013 žalobca porušuje

ustanovenia uvedené v § 81 ZP. Žalobca sa dňa 16.04.2013 písomne vyjadril k výzve, ktorá mu
bola žalovaným doručená dňa 16.04.2013 a v ktorej uviedol, že zásadne nesúhlasí s tvrdeniami, že
pridelené pracovné úlohy v súlade s pokynom nadriadeného môže plniť aj v iných priestoroch. Žalobca
poukázal na znenie organizačného poriadku Mestskej polície v G. a poukázal na vyššie uvedený opis
pracovnej pozície technického zamestnanca. Vychádzajúc z toho žalobca uvádzal, že na výkon úloh

spojených s realizáciou daných činností prislúchajúcich technickému zamestnancovi je nevyhnutne
potrebný prístup k technickým zariadeniam a výpočtovej technike, ktorá sa nachádza v miestnosti
stálej služby a priestoroch, do ktorých mu bol zamedzený prístup, čím mu je zabránené pracovať a
plniť si riadne svoje pracovné úlohy. Žalobca uviedol, že žalovaný mu okrem tohto od 08.04.2013
žiadnu prácu neprideľoval a ani nevydal žiadny pokyn na vykonanie pracovnej úlohy. Dňa 02.05.2013

žalobca u žalovaného ako zamestnávateľa obdržal písomnosť nazvanú ako „Výpoveď podľa ust. § 63
ods. 1 písm. e) zák. NR SR č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce“ zo dňa 26.04.2013. Ako výpovedný
dôvod žalovaný uviedol závažné porušenie pracovnej disciplíny v tom zmysle, že od 08.04.2013 ku dňu
26.04.2013 sa žalobca nezdržiava na mieste výkonu práce (nie pracovisku) podľa pracovnej zmluvy
a údajne nevyužíva pracovný čas na prácu, čím žalobca podľa odporcu porušil § 81 písm. b) ZP.

Na túto výpoveď žalobca reagoval svojim listom zo dňa 06.05.2013, ktorým oznámil žalovanému svoj
zásadný nesúhlas s doručenou výpoveďou ako aj s jej odôvodnením a právnou kvalifikáciou, nakoľko
boli umelo vykonštruované a absolútne sa nezakladali na pravde. Žalobca tiež žalovaného informoval,
že nesúhlasí s výpoveďou, trvá na ďalšom zamestnávaní a upozornil ho aj na povinnosť poskytnúť
mu náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 ZP. Následne zaslal žalovaný žalobcovi upozornenie zo dňa

13.05.2013 č. 7636/2013 odoslané poštou dňa 14.05.2013, ktoré žalobca prevzal dňa 16.05.2013. V
tomto liste žalovaný žalobcu upozornil, že údajne naďalej porušuje ustanovenia ZP bez toho, aby to
bližšie špecifikoval konkrétnymi ustanoveniami tým, že v pracovnej dobe sa nezdržiava na pracovisku a
nevyužíva pracovný čas na prácu. Z tohto dôvodu sa žalobca dňa 17.05.2013 o cca. 7,30 hod. dostavil
do budovy Mestskej polície G., kde chcel ísť na svoje pracovisko, ktoré mu žalovaný pridelil na výkon

práce. Po príchode do priestorov Mestskej polície G. mu službukonajúci príslušník mestskej polície
opätovne neumožnil vstúpiť na pracovisko, t.j. do pridelenej kancelárie ani do priestorov stálej služby a to
z dôvodu vymenených vložiek do zámkov na kancelárii a na garáži techniky mestskej polície. Žalobcovi
bolo oznámené, že dôvod mu vysvetlí náčelník mestskej polície, ktorého má vyhľadať. Žalobca uviedol,
že napriek jeho snahe sa mu nepodarilo nájsť náčelníka mestskej polície v budove mestskej polície ani v

budove Mestského úradu G.. Keďže žalobca nemal možnosť pracovať a viac ako hodinu nenašiel svojho
priameho nadriadeného ani nikoho, kto by mu dal akékoľvek informácie o vzniknutej situácii o cca. 8,30
hod. žalobca z budovy Mestského úradu a Mestskej polície odišiel, o čom existuje záznam v kamerovom
systéme mesta G.. Žalobca potom opäť dňa 17.05.2013 doručil žalovanému žiadosť o odstránenie
prekážky v práci a umožnenie pracovať. V tejto písomnej žiadosti žalobca opäť žiadal žalovaného, aby

mu umožnil pracovať v zmysle pracovnej zmluvy s upozornením na skutočnosť, že ako zamestnávateľ
porušuje svoju povinnosť poskytnúť mu náhradu mzdy v zmysle ust. § 142 ods. 3 ZP. Žalovaný na
to reagoval upozornením zo dňa 24.05.2013, v ktorej žalobcu opätovne upozorňuje na porušenie ust.
ZP tým, že v pracovnej dobe sa údajne nezdržiava na pracovisku a tým nevyužíva pracovný čas na
prácu a tiež listom zo dňa 27.05.2013, v ktorom uviedol, že za obdobie od 02.04.2013 do 05.04.2013

bola žalobcovi uhradená náhrada mzdy za práceneschopnosť a od 08.04.2013 mu bola vykazovaná
neprítomnosť v práci - absencia a z tohto dôvodu mu žalovaný nevyplatil mzdu. Žalobca uvádzal, že
jediný dôvod skončenia pracovného pomeru žalovaným s ním je jeho údajná absencia na pracovisku od
08.04.2013, ktorou mal závažne porušiť pracovnú disciplínu, avšak mal za jednoznačne preukázané, žeprávežalovanýporušujepovinnostivyplývajúcemuzuzatvorenejpracovnejzmluvytým,žemudlhodobo
neumožňuje pracovať v zmysle pracovnej zmluvy bezdôvodným zamedzením vstupu na pracovisko,
ktoré mu určil na výkon práce práve žalovaný. Žalobca poukázal tiež na to, že počas celej doby trvania

pracovného pomeru u žalovaného nikdy žiadnym spôsobom neporušil pracovnú disciplínu, nikdy mu
nebolo udelené žiadne pokarhanie ani upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny. Naopak viackrát
mu boli poskytnuté odmeny za výkon práce, čo svedčí o tom, že žalovaný bol s prácou žalobcu dlhodobo
spokojný až do dňa 01.02.2013, kedy mu bolo doručené rozhodnutie o znížení osobného príplatku. K
tomu došlo bez riadneho odôvodnenia a bez predchádzajúceho upozornenia na porušenie pracovnej

disciplíny alebo z akéhokoľvek iného relevantného dôvodu. Žalobca teda dôvodil tým, že žalovaný nemal
žiadny právne relevantný dôvod na to, aby mu mohol dať výpoveď v zmysle ust. § 63 ZP. Opakovane sa
domáhal umožnenia pracovať. Žalovaný pritom prekážku v práci neodstránil a v takomto prípade mal
za to, že nie je ako zamestnávateľ oprávnený dať mu ako zamestnancovi výpoveď z dôvodu, ktorý sám
vyvolal, pričom navyše zamestnávateľ mu prácu ani nepridelil.

2. Súd prvej inštancie vychádzal aj z písomného vyjadrenia žalovaného k žalobe, podľa ktorého
dňa 05.04.2013 bolo vydané usmernenie, na základe ktorého bol žalobcovi umožnený prístup k
technickým zariadeniam na pracovisku mestskej polície vrátane prístupu do stálej služby len za
prítomnosti náčelníka. Súčasne bola vymenená vložka do zámku dverí kancelárie, ktorú žalobca
využíval spolu s iným zamestnancom, pričom cieľom tohto bolo a) obmedzenie nekontrolovaného

samostatného vstupu žalobcu do kancelárie, ktorú využíval spolu s iným zamestnancom, nakoľko sa
tam nachádzal materiál, ktorého prevzatie dňa 02.04.2013 odmietol písomne potvrdiť, b) zamedzenie
nekontrolovanej samostatnej manipulácie s výpočtovou technikou v dôsledku podozrenia z porušenia
viacerých ustanovení Bezpečnostnej smernice pre prácu s informačnými systémami žalobcom. V
dôsledku podozrenia z porušovania smernice bol dňa 04.04.2013 vydaný príkaz primátora č. 1/2013, na

základe ktorého bola vykonaná kontrola počítačov a iného technického vybavenia pracoviska mestskej
polície. Žalovaný ďalej uviedol, že dňa 08.04.2013 v čase okolo 6,50 hod. sa žalobca dostavil na
pracovisko Mestskej polície G.. Príslušníkom W. bol upozornený na obmedzený prístup k technickým
zariadeniam na pracovisku len v prítomnosti náčelníka a bol vyzvaný k tomu, aby na chodbe uzavretého
pracoviska mestskej polície počkal na náčelníka. Žalobca však z pracoviska mestskej polície odišiel a o

cca. 10 minút sa vrátil a odovzdal list ukončujúci jeho práceneschopnosť. Odišiel bez toho, aby počkal
na náčelníka mestskej polície, čo bolo ešte v čase, keď sa tento nadriadený zvyčajne na pracovisku
nezdržiava, o čom žalobca vedel. Žalovaný predpokladal, že zámerom žalobcu ani nebolo sa stretnúť
so svojim nadriadeným, ale naopak sa takémuto prípadnému stretnutiu priamo vyhnúť. Ďalej žalovaný
uvádzal postup žalobcu, ktorý postupoval tak, že v ten istý deň doručil na Mestský úrad G. písomnosť

adresovanú primátorovi mesta, v ktorej žiada o odstránenie prekážky v práci a umožnenie pracovať,
pričom sa však v stanovenej pracovnej dobe za svojim nadriadeným ani nezastavil. Žalobcovi bola
dňa 15.04.2013 doručená výzva na dostavenie sa na pracovisko a súčasne bol upozornený na to,
že svoje pracovné úlohy si môže plniť aj v iných priestoroch ako je kancelária, ktorú využíva s iným
zamestnancom, resp. priestor na služby. Tiež bol upozornený na to, že pokiaľ nasledujúci pracovný

deň po obdržaní výzvy nebude k dispozícii zamestnávateľovi za účelom plnenia pracovných úloh,
bude to považované za závažné porušenie pracovnej disciplíny s následkom okamžitého skončenia
pracovného pomeru. Napriek tejto výzve sa však žalobca na pracovisko mestskej polície nedostavil a
dňa 16.04.2013 doručil do podateľne mestského úradu písomné vyjadrenie nesúhlasu k takejto výzve.
Ani vtedy sa nepokúsil skontaktovať so svojim priamym nadriadeným. Žalovaný vo svojom vyjadrení

k žalobe ďalej uvádzal, že obmedzenie samostatného prístupu žalobcu k technickým zariadeniam
nespočívalo v zákaze vstupu a prístupu k technickým zariadeniam, ale v regulovanom prístupe v
prítomnosti náčelníka. Žalobca inak mohol samostatne plniť vymedzené úlohy na iných miestach
a to v kancelárii náčelníka, vedúceho oddelenia výkonu služby, prípadne i mimo týchto priestorov
(údržba automobilovej techniky, kontrola objektov pripojených na pult centrálnej ochrany a iné). Dňa

17.04.2013 boli spracované výsledky softvérového auditu, na základe ktorých bolo zistené dôvodné
podozrenie s porušenia pracovnej disciplíny žalobcom v súvislosti s používaním výpočtovej techniky
a to odôvodňovalo naďalej regulovanie prístupu žalobcu (bez prítomnosti nadriadeného) k technickým
zariadeniam na pracovisku mestskej polície. Dňa 18.04.2013 bola spracovaná výzva na vyjadrenie pre
žalobcu, kde sa mal vyjadriť k uvedeným podozreniam z porušenia pracovnej disciplíny a na ktorú mal

reagovať ešte pred zahájením výkonu práce na pracovisku hneď po svojom príchode. S prihliadnutím
na charakter porušenia pracovnej disciplíny nebolo však vhodné o takomto podozrení žalobcu vopred
informovať. Žalobca sa napriek výzve, ktorú prevzal 15.04.2013 na pracovisko nedostavil a preto mu
bola doručená dňa 02.05.2013 výpoveď. Žalobca dňa 06.05.2013 písomne oznámil, že trvá na trvanípracovného pomeru a uviedol, že mu zamestnávateľ dlhodobo neumožňuje riadne si vykonávať svoju
prácu. Žalovaný uvádzal, že neprítomnosť žalovaného na pracovisku nie je umelo vykonštruované
tvrdenie ale je to faktom. Preto aj bol žalobca 16.05.2013 písomne upozornený na to, že i po doručení

výpovede jeho pracovný pomer naďalej trvá (až do uplynutia výpovednej lehoty) a že tým, že sa v
pracovnej dobe nezdržiava na pracovisku a nevyužíva pracovný čas na prácu, porušuje ust. ZP. Dňa
17.05.2013 sa žalobca v čase o 7,30 hod. dostavil na pracovisko mestskej polície a opakovane sa pýtal
v priestoroch chodby stálej služby na zákaz vstupu na oddelenie a opakovane mu bola príslušníkom
mestskej polície navrhnuté, aby počkal na náčelníka a že môže počkať v priestoroch stálej služby.

Žalobca toto neakceptoval a po jednej minúte odišiel bez toho, aby počkal na svojho nadriadeného, ktorý
sa v čase o 7,57 hod. dostavil na pracovisko. Namiesto toho žalobca v ten istý deň doručil na Mestský
úrad G. opätovnú žiadosť o odstránenie prekážky v práci. Žalovaný uvádzal, že od 02.04.2013 kedy
žalobca obdržal výpoveď sa dostavil na pracovisko len 08.04.2013 v čase, keď vedel, že jeho nadriadený
sa v práci zvyčajne ešte nenachádza a aj to na dobu neprevyšujúcu 5 minút. Mal za zrejmé, že žalobca
sa zjavne vyhýbal stretnutiu so svojim nadriadeným. Okrem dní 08.04.2013 a 17.05.2013 sa nachádzal

v bezprostrednej blízkosti mestskej polície, keď doručoval písomnosti na Mestský úrad G.. Okrem toho
iní zamestnanci videli žalobcu na Mestskom úrade G. aj v dňoch 11.04.2013 a 15.05.2013, ani raz však
svojho nadriadeného nevyhľadal a nepokúšal sa ho skontaktovať ani telefonicky. Žalovaný napokon
uvádzal, že na to, aby zamestnávateľ mohol prideľovať zamestnancovi prácu musí byť zamestnanec v
dispozičnej sfére zamestnávateľa. V pracovnej dobe sa mal žalobca nachádzať na pracovisku, t.j. na

mieste kde má sídlo Mestská polícia G. - na ulici A. XXXX/X, ako vyvodil z organizačného poriadku
mestskejpolície.Žalovanýtvrdil,žežalobcavedelotom,ženáčelníkzaúčelomprideľovaniapracovných
úlohkaždýpracovnýdeňo8,45hod.vediepracovnéporadyaženiejemožnéprideľovaťzamestnancom
úlohy u nich doma, resp. na iných nimi určených miestach. Takýchto porád sa sám žalobca až do
02.04.2013 pravidelne zúčastňoval.

3. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol pôvodne rozsudkom zo dňa 23.04.2015 č. k. 5Cpr 5/2013-150,
ktorým žalobu zamietol majúc za to, že sú naplnené hmotnoprávne predpoklady pre platnosť výpovede
pokiaľ ide o porušenie pracovnej disciplíny žalobcom. V dôsledku odvolania žalobcu Krajský súd v
Bratislave ako súd odvolací uznesením zo dňa 30.09.2016 č. k. 4CoPr 13/2015-167 tento rozsudok súdu

prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a uložil súdu prvej inštancie
povinnosť zaoberať sa formálnou stránkou výpovede a až následne materiálnymi predpokladmi pre jej
platnosť. Tiež súdu prvej inštancie vytkol nedostatočné odôvodnenie pôvodného rozsudku.

4. V ďalšom konaní pred vydaním nového odvolaním napadnutého rozsudku súd prvej inštancie

skutkovoustálil,žemedzistranamisporuvznikolpracovnýpomernazákladeuzavretejpracovnejzmluvy
zo dňa 11.09.2007. Pracovný pomer bol uzavretý na dobu neurčitú s trojmesačnou skúšobnou dobou.
Deň nástupu do práce bol dohodnutý na 15.09.2007. Druh práce bol dohodnutý ako technický pracovník
a bola dohodnutá aj mzda vo forme rozhodnutia o plate. Dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo dňa
30.11.2011 sa zmenil a doplnil bod 2 pracovnej zmluvy - druh práce a jeho stručná charakteristika.

Boli nanovo dohodnuté platové podmienky a pracovná zmluva bola doplnená o nový bod 15. Dňa
05.04.2013bolvydanýpríkazprimátorač.1/2013akovnútornýpredpisžalovaného,ktorýmbolouložené
vykonať kontrolu počítačov na pracovisku Mestskej polície G.. Účelom kontroly bolo: a) audit softwaru
z hľadiska legálnosti použitia v rámci licencii, b) kontrola bezpečnosti údajov uložených na pamäťových
nosičoch, c) opodstatnenosť uloženia dát na pamäťových nosičoch. Dňa 05.04.2013 bolo Mestom

G., Mestskou políciou, náčelníkom vydané usmernenie v súvislosti s vykonávanými opatreniami na
pracovisku mestskej polície, a to také, že až do doby odvolania náčelník Mestskej polície v G. umožní
technickému zamestnancovi prístup k technickým zariadeniam na pracovisku mestskej polície, vrátane
prístupu do priestorov stálej služby len za prítomnosti náčelníka. Toto usmernenie zobrali na vedomie
zamestnanci mestskej polície a vedomosť o ňom podpísali (z 19 zamestnancov usmernenie podpísalo

18). Dňa 08.04.2013 sa žalobca dostavil v čase okolo 6,50 hod. na oddelenie Mestskej polície G.,
kde mu bolo službukonajúcim zamestnancom oznámené, že až do odvolania má umožnený prístup
k technickým zariadeniam, vrátane prístupu na pracovisko stálej služby len za prítomnosti náčelníka.
Žalobca bol vyzvaný, aby na náčelníka počkal. Žalobca na uvedenú situáciu reagoval tým, že doručil tiež
08.04.2013 o 8,00 hod. do podateľne žalovanému list, ktorým žiadal o odstránenie prekážky v práci a

umožneniepracovať.Odôvodniltotým,ževčasejehopríchodunapracoviskonebolnapracoviskunikto,
kto by mu vedel sprístupniť jeho pracovné miesto a ide teda v zmysle § 142 ods. 3 ZP o inú prekážku
na strane zamestnávateľa. Žalovaný listom zo dňa 10.04.2013 žalobcu vyzval k nástupu do práce za
účelom plnenia pracovných úloh. Poukázal pritom na povinnosti zamestnanca uvedené v § 81 ZP a tiežna príslušné ustanovenia pracovného poriadku. Žalobca nesúhlasil s dôvodmi uvádzanými žalovaným
a v liste zo dňa 15.04.2013 uviedol, aké sú povinnosti technického zamestnanca, ktoré vyplývajú z jeho
pracovnej zmluvy. Poukázal na to, že na výkon úloh spojených s realizáciou činností, ktoré mu vyplývajú

z pracovnej zmluvy je nevyhnutne potrebný prístup k technickým zriadeniam a výpočtovej technike, ktorá
sa nachádza v miestnosti stálej služby a v priestoroch, do ktorých mu bol zamedzený prístup. Nebolo
mu preto vysvetlené, prečo tak žalovaný postupuje. Tiež žalobca vo svojom liste uviedol, že mu nikto
žiadny pokyn na prácu nevydal.

5. Súd prvej inštancie mal tiež za preukázané že dňa 26.04.2013 dal žalovaný žalobcovi výpoveď z
pracovného pomeru podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e) ZP z dôvodu závažného porušenia pracovnej
disciplíny, ktorú mal porušiť tým, že od 08.04.2013 do dňa výpovede sa nezdržiava na mieste výkonu
práce, ktorým podľa pracovnej zmluvy je Mesto G. a nevyužíva pracovný čas na prácu a to aj napriek
výzve, ktorá žalobcovi bola zaslaná. Žalovaný poukázal aj na § 13 ods. 4, ods. 5 svojho Pracovného
poriadku. Žalovaný vo výpovedi uviedol, že výpoveď bola prerokovaná so zástupcom zamestnancov

dňa 26.04.2013. Výpoveď bola žalobcovi doručená dňa 02.05.2013. Žalobca s výpoveďou nesúhlasil
a písomne žalovanému oznámil listom zo dňa 06.05.2013, že nesúhlasí s výpoveďou a oznámil, že
tento mu dlhodobo neumožňuje riadne vykonávať svoju prácu tým, že bez akéhokoľvek vysvetlenia či
zdôvodnenia mu zakázal prístup na pracovisko, teda do kancelárie, ktorá mu bola pridelená spoločne
s ďalším zamestnancom ako aj do priestorov stálej služby mestskej polície a tiež, že žalovaný

mu neprideľuje pracovné úlohy napriek opakovanej písomnej žiadosti. Žalobca uvádzal, že tvrdenia
žalovaného vo výpovedi sú umelo vykonštruované a absolútne sa nezakladajú na pravde. Preto
žalovanému oznámil v súlade s ust. § 79 ZP, že jeho pracovný pomer u neho naďalej trvá. Tiež
žalovaného upozornil, že je povinný mu poskytnúť náhradu mzdy. Zistil, že ani po doručení výpovede
žalobca do práce nenastúpil. Žalovaný ho preto listom zo dňa 13.05.2013 upozornil, že jeho pracovný

pomer neskončil, že plynie výpovedná lehota a naďalej je povinný si plniť povinnosti v zmysle ZP a
iných aj vnútroorganizačných predpisov. Listom zo dňa 17.05.2013 vyzval žalobca žalovaného opäť na
odstránenie prekážky v práci na strane zamestnávateľa a o umožnenie pracovať v zmysle pracovnej
zmluvy. Trval na skutočnosti, že neumožnením mu vstupu do priestorov mestskej polície naďalej trvá
prekážka v práci na strane zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3 ZP.

6. Z obsahu výpovede svedka B.. K. R. zistil, že pracuje na Mestskej polícii v G. od júna 2013. Uviedol, že
vpracovnejnáplnimásprávupočítačovejsieteMestskejpolícievG..Ototopracovnémiestosauchádzal
v konkurznom konaní, v ktorom bol úspešný. Svedok uviedol, že prácu vykonáva v kancelárii náčelníka
mestskej polície, v priestoroch stálej služby, na sekretariáte náčelníka mestskej polície, v kancelárii

vedúceho výkonu služby mestskej polície, v garáži mestskej polície. Uviedol, že časovo približne 40 %
svojho pracovného času je vo svojej kancelárii a približne 60 % pracovného času je na iných miestach.
Z výsluchu svedka C., náčelníka Mestskej polície v G. zistil, že na základe príkazu primátora č. 1/2013
sa vykonával audit na počítačoch slúžiacich pre servis, ktoré práve užíval žalobca a tiež na počítačoch,
ktoré sú na pracovisku stálej služby a tiež na úložisku dát. Svedok potvrdil, že on žalobcovi zamedzil

prístup na jeho pracovisko a to z dôvodu efektívnosti a zamerania vykonávanej kontroly. Ak by sa bol
však žalobca na pracovisko dostavil, tak by mu mohli byť vymedzené priestory v rámci pracoviska. Svoju
prácu mohol vykonávať napríklad v kancelárii výkonu oddelenia služby, v kancelárii náčelníka mestskej
polície, v kancelárii administratívneho zamestnanca. Žalobca sa však na pracovisko nedostavil vôbec.
Svedok ďalej povedal, že na pracovisku sa viedla evidencia zverených predmetov a na pracovisku došlo

k opakovanej obmene administratívnych pracovníkov a evidencia nebola vedená presne, v čom on chcel
zjednať nápravu. Chcel, aby sa dodatočne odsúhlasili a potvrdili predmety, ktoré mal žalobca zverené na
pracovisku, čo však on odmietol podpísať. Uviedol tiež, že výpoveď z pracovného pomeru žalobcovi bola
daná z iných dôvodov, nie pre výsledky softwarového auditu vykonaného v počítačovej sieti Mestskej
polície G..

7. Súd prvej inštancie pripomenul, že podľa zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu bolo potrebné
vysvetliť, akými úvahami sa zaoberal, keď dospel k záveru o naplnení formálnych predpokladov platnosti
skončenia pracovného pomeru výpoveďou, preto sa opäť týmto zaoberal. Konštatoval, že vo výpovedi
zo dňa 26.04.2013 žalobca uviedol nasledovný spôsob porušenia pracovnej disciplíny žalobcom: „Od

08.04.2013 k dnešnému dňu sa nezdržiavate na mieste výkonu práce, ktorým podľa pracovnej zmluvy
s Vami uzavretej je Mesto G. a nevyužívate pracovný čas na prácu - a to aj napriek našej výzve, ktorá
Vám bola zaslaná dňa 12.04.2013. Týmto porušujete základnú povinnosť zamestnanca uvedenú v §
81 písm. b) Z.P. Podľa § 13 ods. 4 pracovného poriadku je akékoľvek porušenie základných povinnostízamestnancov považované za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Okrem uvedeného v § 13 ods.
5 pracovného poriadku sa uvádza, že ak zamestnanec písomne nepožiada nadriadeného o udelenie
riadnej dovolenky určeným spôsobom pred jej nástupom a i napriek tomu sa nedostaví do práce,

považuje sa jeho postup za závažné porušenie pracovnej disciplíny s okamžitým skočením pracovného
pomeru v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) ZP - absencie“.

8. Zistený a ustálený skutkový stav súd prvej inštancie právne posúdil podľa § 81 písm. a), b), c)
ZP, § 17 ods. 2 ZP, § 47 ods. 1 písm. a), b) ZP, § 61 ods. 1, 2 ZP, § 63 ods. 1 písm. e) ZP, §

68 ods. 1 písm. b) ZP, § 74 ZP, § 77 ZP, § 79 ods. 1, 2 ZP a § 142 ods. 3 ZP. Právne posúdil,
že žalovaný neupresnil, ktorým z dôvodov odôvodňuje výpoveď. Teda či sa žalobca nezdržiaval na
začiatkupracovnéhočasunapracovisku,alebonevyužívalpracovnýčasnaprácu,alebožezpracoviska
odchádzal pred skončením pracovného času. Prisvedčil žalobcovi, že vo výpovedi tiež absentuje presné
a nespochybniteľné odôvodnenie v tom, ktoré dni sa žalobca nemal zdržiavať v mieste výkonu práce,
pričom mal za preukázané, že v mieste výkonu práce bol minimálne v dňoch 08., 11. a 16.04. 2013.

Zdôraznil, že žalovaný ani v priebehu celého konania nepredložil výkaz o dochádzke žalobcu na
pracovisko. Pokiaľ má byť výpovedný dôvod porušenie povinnosti podľa § 81 písm. b) ZP nezdržiavanie
sa v mieste výkonu práce, zaujal názor, že to nie je výpovedný dôvod. Pri skúmaní formálnej stránky
výpovede tak zistil, že v písomnej výpovedi nebol dôvod výpovede riadne skutkovo vymedzený tak,
aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. V prejednávanom prípade, podľa názoru súdu prvej

inštancie, skutkové vymedzenie dôvodu výpovede, tak ako ho uviedol žalovaný, nemalo náležitosti
platného výpovedného dôvodu, keďže nebolo náležite skutkovo i časovo vymedzené tak , aby ho nebolo
možné zameniť s iným dôvodom. Z tohto dôvodu právne posúdil výpoveď ako neplatnú, keď z textu
výpovede nemal za zrejmé, ktorú z povinností zamestnanca mal žalobca porušiť a kedy, v ktorých
konkrétnych dňoch a časoch tak, aby bol výpovedný dôvod nezameniteľný. Dospel k záveru, že sa jedná

o nedostatočné skutkové vymedzenie výpovede a už z tohto dôvodu je neplatná.

9. Za ďalší závažný nedostatok výpovede označil aj to, že žalovaný zamieňa miesto výkonu práce,
ktorým je dohodnuté Mesto G., a pracovisko, keď ust. § 81 písm. b) ZP je viazané výlučne na pracovisko,
ktorým v prípade žalobcu bola jeho kancelária, priestory stálej služby a garáž, kde obvykle vykonával

svoju prácu. Odo dňa 08.04.2013 bol žalobcovi zamedzený prístup práve na toto jeho pracovisko bez
toho, aby mu bolo vymedzené iné pracovisko, ktoré by umožňovalo jeho výkon práce v zmysle pracovnej
zmluvy. Vyhodnotil, že žalovaný v priebehu celého konania nezdôvodnil a nevysvetlil relevantnými
dôvodmi, prečo v prípade žalobcu pristúpil k tomu, že mu zamedzil prístup na pracovisko. Pokiaľ
žalovaný argumentoval auditom, ktorý mal byť vykonaný na pracovisku žalobcu, jeho závery žalovaný

nikdy nepredložil a v priebehu konania argumentoval tým, že výpovedným dôvodom, pre ktorý bola
žalobcovi daná výpoveď, neboli výsledky auditu, ale iné dôvody. Ak za takýchto okolností žalovaný
ako zamestnávateľ neprideľoval žalobcovi prácu podľa pracovnej zmluvy a tento sa nedostavil do
zamestnaniapodobutrvaniatejtoprekážkyvprácinastranežalovanéhoanapracoviskusanezdržiaval,
dospel k záveru, že nemožno toto konanie žalobcu považovať za porušenie pracovnej disciplíny, ktoré by

bolo dôvodom pre skončenie pracovného pomeru. Mal za preukázané, že žalovaný obmedzil žalobcovi
prístup na jeho pracovisko, avšak neuviedol mu, v ktorých iných priestoroch a aké iné úlohy má plniť,
ktoré by zodpovedali jeho pracovnej zmluve, keďže žiadnu inú prácu mu neprideľoval. Vychádzal z opisu
pracovnej pozície technického zamestnanca. Z vykonaného dokazovanie mal za nesporné, že žalovaný
žalobcovi neumožnil dostaviť sa na pracovisko, pričom iba v takom prípade by žalobca mohol vykonávať

prácu tak ako vyplýva z opisu pracovnej pozície technického zamestnanca. Pokiaľ žalobca prístup na
svoje pracovisko nemal, nie na základe vlastného rozhodnutia, ale z dôvodu na strane zamestnávateľa,
súd prvej inštancie zaujal názor, že nemohol vykonávať dohodnutý druh práce. Zohľadnil, že žalobca
sa voči postupu žalovaného aktívne bránil, nakoľko hneď dňa 08.04.2013 doručil žalovanému žiadosť
o odstránenie prekážky v práci a umožnenie pracovať. Žalovaný svoj postoj voči žalobcovi nezmenil za

celé obdobie až do podania výpovede a ani do rozhodnutia súdu prvej inštancie. Prekážky v práci na
svojej strane žalovaný ako zamestnávateľ neodstránil.

10. Súd prvej inštancie ďalej argumentoval, že ZP ako hmotnoprávnu podmienku výpovede
alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa formuluje povinnosť

zamestnávateľa prerokovať so zástupcami zamestnancov výpoveď, alebo okamžité skončenie
pracovného pomeru, keď nesplnenie tejto podmienky spôsobuje neplatnosť výpovede. V tomto smere
poukázal špeciálne na ust. § 17 ods. 2 ZP. Uviedol, že žalovaný predložil stanovisko ZO OZ vo veci
ukončenia pracovného pomeru výpoveďou so žalobcom zo dňa 25.04.2013. Vyhodnotil, že z obsahutohto dokumentu sa nedá zistiť, v akom zložení sa malo konať zasadnutie Základnej organizácie
odborového zväzu verejnej správy SLOVES, Mestský úrad G.. Žalovaný nepredložil zápisnicu z
takéhoto zasadnutia, preto nemal za preukázané, či bol niekto zapisovateľom, pričom nebola predložená

prezenčná listina prítomných členov. Súdu prvej inštancie tiež nebolo známe, či sa jednalo o riadne,
alebo o mimoriadne zasadnutie. Mal za to, že splnenie povinnosti zamestnávateľa vopred prerokovať
so zástupcami zamestnancov výpoveď v zmysle § 74 ZP nastane len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa
o prerokovanie skončenia pracovného pomeru obsahuje náležitosti uvedené v § 61 ods. 2 ZP.
Dospel k záveru, že žiadosť žalovaného na prerokovanie výpovede, náležitosti ustanovené v § 61

ods. 2 ZP neobsahovala. Vzal do úvahy, že žalovaný napriek žiadosti žalobcu nepredložil žiadosť o
predchádzajúce prerokovanie výpovede danej žalobcovi, pričom keď takúto žiadosť predložil (čl. 197
spisu), tak ju predložil so svojou pečiatkou, avšak už so sídlom na R. XXXX/XA v G., keď mal nad
akúkoľvek pochybnosť za preukázané, že Mestský úrad mesta G. sídli na R. ulici až od mesiaca
september 2016 a do augusta 2016 mal sídlo na A. Z. Č.. X H. G.. Vzhľadom na ďalšie dôvody
(neexistencia zápisnice o prerokovaní, neexistencia prezenčnej listiny, neexistencia riadnej evidencie

žiadosti a nasledovného stanoviska) dospel k záveru, že tieto spôsobujú taktiež neplatnosť výpovede.
Z vykonaného dokazovania vyvodil, že žiadosť žalovaného o prerokovanie výpovede žalovanému
buď nebola prerokovaná vôbec, alebo bola prerokovaná iba formálne, bez toho, aby sa zástupcovia
zamestnancov naozaj vyjadrili k argumentom žalobcu, ktoré mali mať, podľa vlastného tvrdenia, k
dispozícii. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovanie vyhodnotil, že výpoveď, ktorú dal žalovaný

žalobcovi, nebola prerokovaná so zástupcami zamestnancov, tak ako to predpokladá § 17 ods. 2 ZP a
právne posúdil, že aj z tohto dôvodu je preto neplatná.

11. Ďalšie časti odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 12.10.2017 č. k. 5Cpr 5/2013-287 sa
vzťahovali k jeho rozhodnutiu o náhrade mzdy žalobcovi žalovaným a o povinnosti žalovaného vykonať

za žalobcu odvody a nahradiť mu trovy konania, v ktorom rozsahu bol uvedený rozsudok súdu prvej
inštancie rozhodnutím odvolacieho súdu zo dňa 20.03.2019 č. k. 4CoPr 6/2018-399 zrušený a vec mu
bola v tomto rozsahu vrátená na ďalšie konane a nové rozhodnutie.

12. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojej právnej zástupkyne riadne a včas odvolanie

žalovaný a žiadal ho zmeniť a žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietnuť, resp. zrušiť a vec vrátiť
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vo vzťahu k časti rozsudku ohľadom
určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru odôvodnenie napadnutého rozsudku označil za
nezákonné, keď sa podľa neho súd prvej inštancie nedostatočne vysporiadal s jeho argumentmi a
tvrdeniami a vec posúdil jednostranne. Poukázal na skutkové zistenie súdu prvej inštancie, že žalobca

do práce nechodil, pričom v rozpore s uvedeným zistením rozhodol o neplatnosti výpovede. Súdu prvej
inštancie vytkol, že sa neriadil záväzným právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v zrušujúcom
uznesení a po doplnení dokazovania len listinnými dôkazmi zmenil svoj predchádzajúci právny záver
oproti pôvodnému rozhodnutiu. Namietal porušenie jeho práva na spravodlivý proces. Uviedol, že
relevantná výpoveď bola so zástupcami zamestnancov riadne prerokovaná a jej prerokovanie bolo

riadne zdokumentované, keď k odvolaniu doložil listinné dôkazy týkajúce sa tohto prerokovania
výpovede. Tvrdil, že žiadosť o prerokovanie výpovede obsahovala celé jej znenie. Napriek tomu, že v
konaní bolo podľa neho jednoznačne preukázané naplnenie formálnych i materiálnych predpokladov
pre platnosť danej výpovede z pracovného pomeru, súd prvej inštancie podľa neho bezdôvodne zmenil
svoje pôvodné rozhodnutie a žalobe vyhovel. Zastal názor, že prekážky v práci na jeho strane neboli

dané. Súdu prvej inštancie vytkol diametrálnu zmenu svojich pôvodných záverov, keď pôvode vyslovil,
že žalobca sa bezdôvodne nedostavoval do zamestnania, pričom v ďalšom rozhodnutí dospel k záveru
o existencii prekážok v práci na strane zamestnávateľa. Namietal výklad ust. § 81 písm. b) ZP vyjadrený
súdom prvej inštancie a jeho záver o zameniteľnosti výpovedného dôvodu s iným. Mal za to, že súd
prvej inštancie flagrantným spôsobom porušil zákon, ak nezohľadnil ním predložené dôkazy o naplnení

formálnoprávnych predpokladov pre platnosť danej výpovede.

13. Ďalšie odvolacie námietky žalovaného sa týkali rozsudku súdu prvej inštancie ohľadom náhrady
mzdy, povinnosti žalovaného vykonať za žalobcu odvody a nahradiť mu trovy konania.

14. Žalobca v rámci odvolacej repliky realizovanej prostredníctvom svojej právnej zástupkyne písomným
podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 22.01.2018 žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdiť. Namietal, že odvolanie žalovaného neobsahuje vecné zdôvodnenie a nepredkladá žiadne
nové skutočnosti či dôkazy. Poukázal na to, že na riadnom zasadnutí ZV OZ dňa 25.4.2013 došlo kprerokovaniu okamžitého skončenia pracovného pomeru, keď vo vzťahu k žalobcovi bola realizovaná
výpoveď z pracovného pomeru. Pripomenul, že zo žalobcom doložených ďalších listinných dôkazov
vyplýva prerokovanie výpovede z pracovného pomeru. Prijaté uznesenie č. 1/2013 mal za dodatočne

vyrobené. Doložené listiny k odvolaniu žalovaného mal za preukazujúce, že prerokovanie výpovede
neprebehlo v súlade s platnou legislatívou alebo nebolo vykonané vôbec, keď podľa neho ani jeden
dokument nemá náležitosti zápisnice z prerokovania výpovede ZV OZ. Tiež namietal, že žalovaný
nepreukázal odoslanie žiadosti o prerokovanie na adresu ZV OZ a jej doručenie. Zaujal názor, že
existenciu a trvanie prekážok v práci na strane zamestnávateľa preukázal sám žalovaný, ktorý mu

zamedzil samotný prístup na pracovisko, keď doposiaľ neprišlo k jeho zrušeniu. Konanie žalovaného
označil za smerujúce proti jeho osobe, keďže nemal v záujme ho s usmernením o dozore nadriadeného
oboznámiť. Konštatoval, že žalovaný podľa neho nepreukázal jeho absenciu na pracovisku, keď
nepredložil žiadnu evidenciu dochádzky. Tvrdil, že jeho neprítomnosť spôsobil výlučne žalovaný. Vo
vzťahu k svojej neúčasti na výberovom konaní na miesto vedúceho zamestnanca mesta G. uviedol, že
uvedené výberové konanie sa malo konať viac ako týždeň po vynesení rozsudku, preto žalovanému

oznámil, že sa ho nezúčastní a je pripravený vrátiť sa na svoje pôvodné pracovné zaradenie.

15. Žalovaný v rámci svojej odvolacej repliky realizovanej prostredníctvom svojej pôvodnej právnej
zástupkyne písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 16.02.2018 sa pridržal svojich
predchádzajúcich vyjadrení. Uviedol opätovne, že k prerokovaniu výpovede došlo zákonným spôsobom.

Konštatoval, že žalobca si podľa neho zamieňa pojmy „byť trvale prítomný na pracovisku“ a
výzvu zamestnávateľa na dostavenie sa na pracovisko a vyčkať nadriadeného, ktorú výzvu žalobca
odignoroval. Za účelové označil tvrdenie žalobcu o dôvode nedostavenia sa na výberové konanie po
vydaní rozsudku, ktorý nebol v tom čase konečný a právoplatný.

16. Žalobca v písomnej odvolacej duplike realizovanej prostredníctvom svojej právnej zástupkyne
podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 12.03.2018 zotrval na svojej predchádzajúcej právnej
argumentácii. Údaje uvedené žalovaným označil za nepravdivé, neúplné, účelové a zavádzajúce, keď
v odvolacej replike žalovaného sa nadchádza citácia z jeho vyjadrenia, ktorá sa však v jeho vyjadrení
nenachádza. Listinnými dôkazmi mal za preukázané, že v roku 2013 mal žalovaný zaslať žiadosť o

prerokovanie výpovede odborovej organizácii, ktorá sa v tom čase na adrese A. X nenachádzala.
Uviedol, že žalovaný doložil falšované alebo pozmeňované listiny.

17. Následne odvolanie žalovaného a ním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie preskúmal Krajský
súd v Bratislave ako súd odvolací a rozsudkom zo dňa 20.03.2019 č. k. 4CoPr 6/2018-399 vyššie

uvedený rozsudok Okresného súdu Malacky zo dňa 12.10.2017 č. k. 5Cpr 5/2013-287 v napadnutej
časti týkajúcej sa určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru danej žalovaným žalobcovi dňa
26.04.2013 potvrdil bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219
ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že odvolanie žalovaného proti rozsudku súdu
prvej inštancie v rozsahu určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru nie je dôvodné. Odvolací

súd sa s právnymi závermi súdu prvej inštancie o tom, že neboli naplnené formálne predpoklady
pre platnosť žalovaným realizovanej výpovede vo vzťahu k nesplneniu zákonnej povinnosti riadne
prerokovať výpoveď so zástupcami zamestnancov stotožnil a konštatoval správnosť jeho dôvodov (§
387 ods. 2 CSP). V odvolaní uvádzané argumenty označil za nespôsobilé privodiť iný než ním vyslovený
právny záver o dôvodnosti žalobou uplatneného nároku na určenie neplatnosti výpovede z pracovného

pomeru práve z týchto dôvodov.

18. Odvolací súd v tomto rozsudku konštatoval, že pri posudzovaní dôvodnosti nárokov zamestnanca
uplatnených v zmysle ust. § 77 ZP je potrebné prioritne sa zaoberať naplnením formálnych zákonných
predpokladov potrebných pre platnosť právneho úkonu skončenia pracovného pomeru, nakoľko ZP

ich nenaplnenie spája s dôsledkom neplatnosti týchto právnych úkonov. V zmysle ust. § 77 ZP je
zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ skončil pracovný pomer, daná zákonná možnosť domáhať sa
určenia neplatnosti právnych úkonov smerujúcich k zániku ich pracovného pomeru, z ktorého dôvodu
sa dôkazné bremeno zo žalobcu prenáša na žalovaného, a to pokiaľ ide o naplnenie v prvom rade
formálnych predpokladov požadovaných zákonom pre platnosť skončenia pracovného pomeru, až

následne je povinný preukázať naplnenie predpokladov hmotnoprávnych, v tomto prípade porušenie
pracovných povinností žalobcom. Tiež konštatoval, že súd prvej inštancie procesne správne vo veci
postupoval, ak dokazovanie zameral najskôr na zistenie naplnenia alebo nenaplnenia formálnych
zákonom vyžadovaných predpokladov pre platnosť právneho úkonu, na základe ktorého bol pracovnýpomer so žalobcom žalovaným ukončený. Týmito formálnymi zákonnými požiadavkami platnosti
právneho úkonu výpovede z pracovného pomeru sú písomnosť prejavu tejto vôle zamestnávateľa
a jeho doručenie zamestnancovi, keď naplnenie týchto formálnych zákonných požiadaviek medzi

stranami sporu sporné nebolo, ďalej vymedzenie dôvodu výpovede spôsobom nezameniteľným s iným
výpovedným dôvodom a prerokovanie výpovede z pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov
spôsobom zodpovedajúcim zákonu a ustálenej súdnej praxi. Až po eventuálnom ustálení naplnenia
formálnych zákonných predpokladov nevyhnutných pre platnosť právneho úkonu s obsahom skončenia
pracovného pomeru nastupuje vyhodnocovanie dokazovania so zameraním sa na posúdenie naplnenia

predpokladov materiálnych, v danom prípade porušenie pracovnej disciplíny žalobcom.

19. Vychádzajúc z uvedeného sa odvolací súd najskôr nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie,
že výpovedný dôvod vo výpovedi žalovaného realizovanej listom zo dňa 26.04.2013 nebol uvedený
zákonu zodpovedajúcim spôsobom, t. j. nezameniteľne s iným prípadným výpovedným dôvodom (ust.
§ 61 ods. 2 ZP). Preskúmaním textu relevantnej výpovede z pracovného pomeru založenej na č. l. 13

súdnehospisudospelodvolacísúdnarozdielodsúduprvejinštanciekzáveru,ževýpovednýdôvodvnej
vymedzený je vymedzený spôsobom zákonu zodpovedajúcim napriek skutočnosti, že podľa výpovede
sa žalobca dopustil porušenia povinností zamestnanca podľa ust. § 81 písm. b) ZP tým, že sa od
08.04.2013 do dňa výpovede nezdržiava na mieste výkonu práce a nevyužíva pracovný čas na prácu, a
neuvádzasavnejexplicitne,ktorúzoskutkovýchpodstátust.§81písm.b)ZPžalobcapodľažalovaného

porušil, t. j. či nebol na pracovisku na začiatku pracovného času v dané dni, či odchádzal z pracoviska
pred skončením pracovného času, keď skutkovú podstatu nevyužívania pracovného času na prácu
žalovaný do výpovede zaradil. Podľa názoru odvolacieho súdu výpovedný dôvod výpovede žalovaného
realizovanej listom zo dňa 26.04.2013 bol vymedzený tak, že nie je dôvod pochybovať o tom, že by
nemohol byť zamenený s iným prípadným výpovedným dôvodom, keď irelevantným sa odvolaciemu

súdu javí i zamieňanie pojmov „pracovisko“ a „miesto výkonu práce“. Výklad dôvodu danej výpovede
nepripúšťa rozpornosti a pochybnosti o tom, ktoré konkrétne konanie žalobcu žalovaný za porušenie
pracovných povinností žalobcom považuje.

20. Odvolací súd sa však v odôvodnení svojho rozsudku zo dňa 20.03.2019 č. k. 4CoPr 6/2018-399

stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný, nesúci dôkazné bremeno o naplnení
formálnych zákonných predpokladov pre platnosť právneho úkonu výpovede z pracovného pomeru,
nepreukázal dokazovaním vykonaným pred súdom prvej inštancie nad všetku pochybnosť prerokovanie
relevantnej výpovede so zástupcami zamestnancov zákonu zodpovedajúcim spôsobom, keď na listinné
dôkazy doložené žalovaným v rámci konania odvolacieho odvolací súd nereflektoval s poukazom na ust.

§366CSP,podľaktoréhoprostriedkyprocesnéhoútokualeboprostriedkyprocesnejobrany(medziktoré
CSP v ust. § 149 radí i dôkazné prostriedky), ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie,
možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu
alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré
mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (procesným vadám) alebo d) ich odvolateľ bez

svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd vyhodnotil, že v danom
prípade k naplneniu žiadneho z uvedených taxatívne vymedzených dôvodov pre možnosť doplnenia
dokazovania v rámci konania odvolacieho nedošlo.

21. Odvolací súd v odôvodnení tohto rozsudku uviedol, že podľa § 191 ods. 1, 2 CSP o voľnom

hodnotení dôkazov dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky v ich
vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Hodnotením
dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti
a dôležitosti pre rozhodnutie. Hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada
voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti

tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného
presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré boli tvrdené a boli
predmetom dokazovania, sudca rozlišuje tie, ktoré sú pre spor rozhodné. Zákon nepredpisuje pravidlá,
z ktorých by malo vychádzať hodnotenie jednotlivých dôkazov a ich hodnotenie vo vzájomnej súvislosti.
Hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú čiastkové i komplexné

závery sudcu o výsledkoch vykonaného dokazovania. Základom hodnotiaceho princípu súdu by okrem
ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje
do základných logických zásad. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho
dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdenísúd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých
zostávajúcichdôkazov.Získanépoznatkypotomporovnáspoznatkamizískanýmihodnotenímostatných
dôkazov a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod.

Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností,
ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať
skutkové tvrdenie. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení
nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka,
ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva,

že nesprávnosť tohto hodnotenia možno vyčítať, len ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá
pravidlámlogickéhomyslenia.Nemožnopotomanipolemizovaťsoskutkovýmizávermisúduanamietať,
čomu uveril a čomu nie, že niektorý dôkaz nemal za pre skutkový stav dôležitý alebo naopak (6MCdo
1/2010).

22. Mal za to, že hodnoteniu výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie nemožno

nelogickosť vytknúť, keď i podľa odvolacieho súdu žalovaný v konaní nad všetku pochybnosť
nepreukázal, že by prerokovanie výpovede neprebehlo len formálne. Právne posúdenie súdu prvej
inštancie, že k prerokovaniu výpovede danej žalovaným žalobcovi zástupcami zamestnancov došlo len
formálne bez naplnenia skutkovej podstaty ust. § 74 ZP odvolací súd považoval za správne. Podľa
odvolacieho súdu zo žalovaným doložených listinných dôkazov nevyplývalo nad všetku pochybnosť, že

k žiadosti o prerokovanie výpovede zástupcami zamestnancov bola doložená i samotná výpoveď, resp.
že samotná žiadosť obsahovala aj zákonom požadované náležitosti výpovede z pracovného pomeru.
Odvolací súd sa stotožnil s hodnotením dôkazov realizovaným súdom prvej inštancie, keď v zhode s
ním dospel k záveru, že listinný dôkaz založený na č. l. spisu 197 je pravdepodobne vyprodukovaný
dodatočne za účelom získania úspechu vo veci.

23.OdvolacísúdpoukázalnarozsudokNajvyššiehosúduSRzodňa30.03.2007sp.zn.2MCdo21/2009,
podľa ktorého prerokovanie výpovede z pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov smeruje
k ochrane zamestnanca, aby zamestnávateľ nezneužil svoje postavenie a nedôvodne neprepúšťal
zamestnancov z pracovného pomeru. Účinky splnenia povinnosti zamestnávateľa vopred prerokovať

so zástupcami zamestnancov výpoveď nastanú len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie
výpovede alebo priložený návrh na skončenie pracovného pomeru výpoveďou obsahujú náležitosti
výpovede určené v § 61 ods. 2 ZP (R 47/2007). Od uvedenej konštantnej súdnej praxe sa odvolací
súd nemal dôvod odkloniť, keď navyše podľa v súčasnosti platného CSP je zamestnanec v rámci
individuálnychpracovnoprávnychsporovtzv.slabšoustranousporusnárokomnavyššiusúdnuochranu.

24. Vzhľadom na uvedené, keď podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne skutkovo ustálil,
že prerokovanie výpovede danej žalovaným žalobcovi nebolo realizované zákonu zodpovedajúcim
spôsobom, resp. že takéto prerokovanie výpovede zástupcami zamestnancov žalovaný v konaní pred
súdom prvej inštancie nad všetku pochybnosť nepreukázal, zaujal názor, že nebolo povinnosťou súdu

prvej inštancie a ani povinnosťou súdu odvolacieho vyhodnocovať vykonané dokazovanie vo vzťahu
k materiálnym predpokladom pre platnosť danej výpovede, t. j. nebolo jeho povinnosťou vyhodnotiť
výsledky vykonaného dokazovania v tom smere, či žalobca porušil alebo neporušil pracovné povinnosti,
resp. či existovali alebo neexistovali prekážky v práci na strane žalovaného ako zamestnávateľa, keďže
nedodržanie ust. § 74 ZP je sankcionované neplatnosťou výpovede bez ďalšieho.

25. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd vyhodnotil všetky odvolacie námietky žalovaného voči
rozsudkusúduprvejinštancievnapadnutejčastitýkajúcejsaurčenianeplatnostivýpovedezpracovného
pomeru za nedôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti ako vecne správny rozsudkom zo
dňa 20.03.2019 č. k. 4CoPr 6/2018-399 podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

26. Proti výroku rozsudku krajského súdu, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v časti týkajúcej
sa určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, podal dovolanie žalovaný a navrhol napadnutý
rozsudok, alternatívne i rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť
svojho mimoriadneho opravného prostriedku odôvodnil s poukazom na § 420 písm. f) CSP, majúc za

to, že postupom súdov mu bolo znemožnené, aby uskutočňoval jemu patriace práva a to v takej miere,
že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Uviedol, že odvolací súd založil napadnuté
rozhodnutie na tom, že v konaní nevzal do úvahy všetky navrhnuté dôkazy, pričom svoj postup jasne
a zrozumiteľne neodôvodnil. Okresný súd potom, ako bolo jeho prvé rozhodnutie zrušené, postupovalv rozpore s účinnou právnou úpravou a neuviedol svoje predbežné právne posúdenia, ktoré skutkové
tvrdenia sú sporné, ktoré dôkazy vykonaná a ktoré naopak nevykoná. Ak by uviedol, že z doposiaľ
vykonaného dokazovania má pochybnosti o splnení hmotnoprávnej podmienky platnosti skončenia

pracovného pomeru, mal by možnosť predložiť dôkazy, ktoré musel predložiť až v odvolacom konaní.
Odvolací súd však podľa neho nesprávne uviedol, že na tieto dôkazy neprihliada, na druhej strane
vychádzal pri svojom právnom závere len z domnienok, ako sám pripustil v odôvodnení svojho rozsudku.
Žalovaný namietal i prípustnosť dovolania s poukazom na odklon od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP), keď súdy nad rámec posudzovali formu prerokovania

výpovede zo zástupcami zamestnancov, poukázal na viacero rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (sp. zn. 5Cdo/140/2010, 4Cdo/160/2012, 1Cdo/72/2006), pričom zákon bližšie nestanovuje
žiadne podmienky, v ktorých má zamestnávateľ pri prejednaní konať.

27. K dovolaniu sa písomne vyjadril žalobca a navrhol dovolanie, ktoré považoval za právne irelevantné,
odmietnuť. Vytýkal žalovanému nejasnosti a nesprávnosti v podanom dovolaní z hľadiska označenia

strán sporu, ako aj skutočnosť, že mal v konaní dostatok priestoru predložiť dôkazy, ktoré označil až v
odvolacom konaní. Nesúhlasil s právnym záverom, ktorý uviedol žalovaný v dovolaní, keď mal za to,
že sa súd odklonil od ustálenej praxe dovolacieho súdu, naopak, mal za to, že v žalovaným uvedených
rozhodnutiach bol prijatý záver v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu o nedostatkoch v
prejednaní skončenia pracovného pomeru, ktoré viedli odvolací súd k záveru o neplatnosti skončenia

pracovného pomeru zo strany žalovaného.

28. O dovolaní žalovaného rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 31.03.2021
sp. zn. 8Cdo 240/2019, ktorým rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20.03.2019 č. k. 4CoPr
6/2018-399 vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej

sa určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru danej žalovaným žalobcovi 26. apríla 2013
zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako
súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP)
strana sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté, zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP, skúmal
prípustnosť dovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), pričom dospel k záveru, že dovolanie

je nielen prípustné, ale i dôvodné. Vychádzal z toho, že žalovaný vyvodzoval prípustnosť podaného
dovolania v prvom rade na základe ustanovenia § 420 písm. f) CSP, v zmysle ktorého dovolanie je
prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,
ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolací súd preto skúmal

opodstatnenosť argumentácie žalovaného, že v konaní došlo k takému nesprávnemu procesnému
postupu súdu, ktorý znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Za podstatu tohto práva označil možnosť
fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať
všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je

podľa dovolacieho súdu právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky.

29. Dovolací súd uviedol, že podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu tvorí riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným
spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo
vecipodstatnéaprávnevýznamné(IV.ÚS14/07).Povinnosťouvšeobecnéhosúdujeuviesťvrozhodnutí
dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť
týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07).

V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii
odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl.
46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd
by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie
musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na

jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako
závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť
prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07,
I. ÚS 402/08). Poznamenal, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranousporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia.

30. Dovolací súd mal za to, že odvolací súd sa týmto atribútmi spravodlivého procesu pri svojom
rozhodovaní neriadil, a odôvodnenie jeho rozsudku nedáva odpoveď na základnú otázku, ktorá bola
však podľa neho rozhodujúca pre záver o platnosti, či neplatnosti skončenia pracovného pomeru
žalovaného so žalobcom výpoveďou z 25. apríla 2013, keď sám uviedol, že nebolo vzhľadom na
tento záver povinnosťou súdu zaoberať sa dôvodmi výpovede. Naopak jeho záver, že: „hodnoteniu

výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie nemožno nelogickosť vytknúť, keď i podľa
odvolaciehosúdužalovanývkonanínadovšetkopochybnosťnepreukázal,žebyprerokovanievýpovede
neprebehlo len formálne bez naplnenia skutkovej podstaty ust. § 74 ZP odvolací súd považuje za
správne. Zo žalovaným predložených dôkazov nevyplýva nad všetku pochybnosť, že k žiadosti o
prerokovanie výpovede zástupcami zamestnancov bola doložená i samotná výpoveď, resp. samotná
žiadosť obsahovala aj zákonom požadované náležitosti výpovede z pracovného pomeru. Odvolací

sa stotožnil s hodnotením dôkazov realizovaných súdom prvej inštancie, keď v zhode sním dospel k
záveru, že listinný dôkaz zložený na č. I. spisu 197 je pravdepodobne vyprodukovaný dodatočne za
účelom získania úspechu vo veci. Dovolací súd zaujal názor, že nemožno tento záver odvolacieho
súdu vyhodnotiť ako súladný s právom na presvedčivé odôvodnenie. Konštatoval, že podľa judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) súd musí v rozhodnutí uviesť' dostatočné dôvody,

na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia
a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Ide teda o oveľa širšiu škálu
nedostatkov odôvodnenia, pričom ak chce súd uzavrieť, že odôvodnenie je dostatočné, mal by na
argumentysúdupoukázaťavysvetliťichsúvisskonečnýmrozhodnutím,keďžeodôvodneniesúdunižšej

inštancie podávateľa opravného prostriedku nepresvedčilo. Doplnil, že aj najvyšší súd už v minulosti
vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal
stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jeho práv a
právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces a že za porušenie tohto
práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Povinnosť súdu rozhodnutie náležíte odôvodniť je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá so všetkými právne relevantnými
dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného
práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia
práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležíte

skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo
mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je
porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 420
písm. f) CSP.

31. Uviedol, že aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti
a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Bol toho názoru, že odvolací súd mal
možnosť odstrániť ním tvrdené pochybnosti („pravdepodobne vyprodukovaný dôkaz“) v konaní sám,
keď formalistický pristúpil k dôkazom navrhnutým v odvolacom konaní. I keď odvolací súd poukázal na
skutočnosť, že dôkazy o prerokovaní výpovede zo strany zástupcu zamestnávateľa boli predložené až v

odvolacomkonaní,vzhľadomnapriebehceléhosporu,iprávnyzáver,ktorývosvojompredchádzajúcom
zrušujúcom uznesením vyslovil odvolací súd, dovolací súd dospel k záveru, že procesný postup
odvolacieho súdu má znaky formálnosti, a jeho závery (pravdepodobne ...) sú nepresvedčivé a
arbitrárne. Umožnenie sporovej strane uskutočniť jej patriace procesné práva bez toho, aby mu
korešpondovalo riadne odôvodnené vysporiadanie sa súdu s uplatnenými prostriedkami procesného

útoku alebo procesnej obrany, označil za postup súdu, pri ktorom je realizácia práva na spravodlivý
proces len iluzórna.

32. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd vydaním formálneho a
arbitrárneho rozhodnutia porušil práva žalobcu na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm.

f) CSP a vzhľadom na tento dôvod zrušenia rozhodnutia odvolacieho súdu a skutočnosť, že vec vracia
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, dovolací súd sa nezaoberal opodstatnenosťou uplatnenia ďalších
dovolacích námietok.33. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) opätovne prejednal vec podľa § 379 CSP, §
380 ods. 1 CSP a § 381 CSP v rozsahu zrušenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky uznesením
zo dňa 31.03.2021 sp. zn. 8Cdo 240/2019 bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a

postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP a opätovne dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 12.10.2017 č. k. 5Cpr 5/2013-287 v časti týkajúcej
sa určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru danej žalovaným žalobcovi dňa 26.04.2013 nie
je dôvodné, keď súd prvej inštancie pokiaľ ide o splnenie formálnej podmienky pre platnosť výpovede
z pracovného pomeru podľa § 74 ZP ukladajúceho povinnosť zamestnávateľovi výpoveď z pracovného

pomeru realizovanú vo vzťahu zamestnancovi vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov pod
sankciou jej neplatnosti vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom z hľadiska skutočností potrebných
pre rozhodnutie vo veci, výsledky vykonaného dokazovania v tomto smere správne zhodnotil a svoje
skutkové a právne závery v tomto smere aj náležite odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP, preto sa
odvolací sú s jeho právnymi závermi v tomto rozsahu stotožňuje a konštatuje správnosť jeho dôvodov
(§ 387 ods. 2 CSP), pričom v odvolaní žalovaným uvádzané argumenty týkajúce sa naplnenia kritéria

platnosti výpovede z pracovného pomeru podľa § 74 ZP nie sú spôsobilé privodiť iný než napadnutým
rozsudkom vyslovený právny záver o dôvodnosti žalobou uplatneného nároku na určenie neplatnosti
výpovede z pracovného pomeru.

34. Vychádzajúc z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.03.219 sp.

zn. 8Cdo 240/2019 dôvodnosť dovolania žalovaného a v nadväznosti naň potrebu zrušenia rozsudku
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20.03.2019 č. k. 4CoPr 6/2018-399 dovolací súd vzhliadol v porušení
práva žalovaného na jeho procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý
proces, keď k tomuto malo dôjsť nesprávnym procesným postupom odvolacieho súdu spočívajúcim
v absencii riadneho odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vo vzťahu k jeho potvrdzujúcej časti,

konkrétne k časti odôvodnenia, v rámci ktorej sa odvolací súd stotožnil s hodnotením dokazovania
vykonaného súdom prvej inštancie pokiaľ ide o naplnenie/nenaplnenie zákonného kritéria pre platnosť
výpovede z pracovného pomeru podľa § 74 ZP, t.j. pokiaľ ide o prerokovanie výpovede so zástupcami
zamestnancov vopred pred realizáciou výpovede z pracovného pomeru a s právnym posúdením tohto
aspektu veci súdom prvej inštancie, keď odvolaciemu súdu konkrétne vytkol dve vady jeho procesného

postupu spôsobujúce nedostatočnosť a tým nezákonnosť odôvodnenia rozsudku a tým porušenie
práva žalovaného na spravodlivý proces. Najskôr odvolaciemu súdu vytkol arbitrárnosť a nesúlad
s právom na presvedčivé odôvodnenie pokiaľ ide o jeho záver, že žalovaný v konaní nadovšetko
nepreukázal, že by prerokovanie výpovede neprebehlo len formálne bez naplnenia skutkovej podstaty
§ 74 ZP, majúc za to, že zo žalovaným predložených dôkazov nevyplýva nad všetku pochybnosť,

že k žiadosti o prerokovanie výpovede zástupcami zamestnancov bola doložená i samotná výpoveď,
resp. samotná žiadosť obsahovala aj zákonom požadované náležitosti výpovede z pracovného pomeru,
keď odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie mal za to, že listinný dôkaz na č. l. 197 spisu
je pravdepodobne vyprodukovaný dodatočne za účelom získania úspechu v spore, keď v ďalšej časti
odôvodnenia uznesenia dovolací súd bližšie vysvetľuje nezákonnosť tejto časti odôvodnenia rozsudku

odvolacieho súdu tým, že odvolací súd postupoval pri odôvodňovaní hodnotenia dôkazov arbitrárne
tým, že dôkaz založený na č. l. 197 spisu mal len za „pravdepodobne“ vyprodukovaný dodatočne, čím
je jeho odôvodnenie nezodpovedajúce požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia
rozhodnutia odvolacieho súdu. V nadväznosti na to a v spojitosti s touto vytknutou vadou potom
odvolaciemu súdu vytkol i to, že tvrdenú pochybnosť pokiaľ ide o tento dôkaz mal odvolací súd možnosť

odstrániť sám, keď len formalisticky pristúpil k dôkazom navrhnutým v odvolacom konaní, i keď poukázal
na nemožnosť ich vykonania, keďže boli predložené až v tomto odvolacom konaní. Dovolací súd však
vzhľadom na priebeh celého sporu zaujal názor, že postup odvolacieho súdu vo vzťahu k týmto v
odvolacom konaní doloženým dôkaz je formalistický a jeho závery („pravdepodobne“) sú nepresvedčivé
a arbitrárne. Odvolaciemu súdu teda asi alebo možno vytkol nevykonanie dôkazov v odvolacom konaní,

ktoré boli doložené odvolateľom až v tomto odvolacom konaní, za účelom odstránenia pochybností o
pravdepodobnosti dodatočného vyprodukovania dôkazov potrebných pre úspech žalovaného v konaní
o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, prípadne mu vytkol nedostatočnosť odôvodnenia
rozhodnutia v tom smere, prečo tieto dôkazy v odvolacom konaní nevykonal.

35. Ako už uviedol odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku zo dňa 20.03.2019 č. k. 4CoPr
6/2018-399 podľa § 191 ods. 1, 2 CSP o voľnom hodnotení dôkazov dôkazy súd hodnotí podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada
na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonanéprocesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Hodnotenie dôkazov
môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý
si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané

z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu.
Medzi skutočnosťami, ktoré boli tvrdené a boli predmetom dokazovania, sudca rozlišuje tie, ktoré sú
pre spor rozhodné. Zákon nepredpisuje pravidlá, z ktorých by malo vychádzať hodnotenie jednotlivých
dôkazov a ich hodnotenie vo vzájomnej súvislosti. Hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces,
ktorého podstatou sú čiastkové i komplexné závery sudcu o výsledkoch vykonaného dokazovania.

Základom hodnotiaceho princípu súdu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá
logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Vierohodnosť
určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu
pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s
poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. Získané poznatky potom porovná s
poznatkamizískanýmihodnotenímostatnýchdôkazovauváži,doakejmierysútietopoznatkysúladnéči

protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov
je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery
účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenie. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v
záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie
súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná. Zo zásady

voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že nesprávnosť tohto hodnotenia možno vyčítať, len ak výsledok
hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia. Nemožno potom ani polemizovať so
skutkovými závermi súdu a namietať, čomu uveril a čomu nie, že niektorý dôkaz nemal za pre skutkový
stav dôležitý alebo naopak (6MCdo 1/2010).

36. Podľa čl.5 Základných zásad tvoriacich neoddeliteľnú súčasť Zákonníka práce (ďalej len „ZP“)
zamestnanci a zamestnávatelia sú povinní riadne plniť svoje povinnosti vyplývajúce z pracovnoprávnych
vzťahov.
Podľa § 74 ods. 1 veta prvá ZP v znení ku dňu dania výpovede z pracovného pomeru výpoveď alebo
okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred

prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak sú výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného
pomeru neplatné.
Podľa§77ZPneplatnosťskončeniapracovnéhopomeruvýpoveďou,okamžitýmskončením,skončením
v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr
v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

Podľa čl. 6 ods. 1 Základných princípov CSP tvoriacich jeho neoddeliteľnú súčasť strany sporu majú
v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možností uplatňovať prostriedky procesného
útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú
ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu.
Podľa čl. 8 Základných princípov CSP strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre

rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa
pokynov súdu.
Podľa § 153 ods. 1 CSP strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku alebo prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany nie sú
uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť

a hospodárnosť konania.
Podľa § 153 ods. 2 CSP na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré
strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho
pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu, s tým, že podľa § 188 ods. 1 súd vykonáva dôkazy
na pojednávaní, pričom podľa § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú

ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 154 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany možno uplatniť
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.
Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia senátu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebod) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Podľa § 316 ods. 1 CSP individuálny pracovnoprávny spor na účely tohto zákona je spor medzi
zamestnancom a zamestnávateľom vyplývajúci z pracovnoprávnych a iných obdobných pracovných

vzťahov.

37. Každé civilné sporové konanie, ktorým je i konanie preskúmavané, je okrem zásady dispozičnej
ovládané aj zásadou prejednacou, ktorá spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov
k nim je zásadne vecou strán sporu. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov teda leží zásadne na

nich a ukladá im povinnosť označiť dôkazy k preukázaniu tvrdenia. Strana sporu má teda povinnosť
tvrdenia a povinnosť unesenia dôkazného bremena. K splneniu tejto povinnosti je zaviazaná každá
strana sporu, pričom rozsah a konkrétnu podobu dôkazného bremena určuje hmotnoprávna norma,
ktorá má byť na daný spor aplikovaná. V danom prípade právnym základom pre žalobou uplatnený
nárok žalobcu na určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru je ust. § 77 ZP, ktoré priamo
vo svojej dikcii dáva zamestnancovi nespokojnému z výpoveďou zo strany zamestnávateľa nárok

na podanie žaloby v dvojmesačnej prekluzívnej lehote, z čoho je potrebné vyvodiť, že dôkazné
bremeno ohľadom tvrdení, že výpoveď z pracovného pomeru je platná, je v takomto konaní iniciovanom
zamestnancom, prenesená na žalovaného zamestnávateľa. Žalobca uplatňujúci svoj nárok z ust. §
77 ZP je taktiež i slabšou stranou v individuálnom pracovnoprávnom spore, požíva teda vyššiu súdnu
ochranu. Za týchto okolností bolo teda pre účely úspechu žalovaného v konaní potrebné nepochybne

a úplne preukázať, že došlo k naplneniu prioritne všetkých formálnych náležitostí platnej výpovede z
pracovného pomeru, konkrétne potom vychádzajúc z dôvodov zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky k prerokovaniu výpovede danej žalobcovi vopred so zástupcami zamestnancov
zákonu a súdnej praxi a judikatúre zodpovedajúcim spôsobom, t. j. tak, že k žiadosti o prerokovanie
výpovede by bola doložená samotná výpoveď z pracovného pomeru, alebo žiadosť o jej prerokovanie

zástupcami zamestnancov by obsahovala náležitosti výpovede z pracovného pomeru. Pre prípad
prejedávaného individuálneho pracovnoprávneho sporu s vyššou ochranou žalobcu preto o to viac
platí vyššie uvedené o povinnosti unesenia dôkazného bremena o svojich tvrdeniach stranou sporu, v
danomprípadežalovaným,tvrdiacim,ževýpoveďzpracovnéhopomerubolavopredriadneprerokovaná
so zástupcami zamestnancov, ako aj o tom, že pri hodnotení unesenia dôkaznej povinnosti strán

sporu súdom platí, že ak pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie to k
tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť
preukázaná, t. j. pre žalovaného. V danom prípade preto za dôkaznej situácie v konaní pred súdom prvej
inštancie nedošlo k nepochybnému a jednoznačnému preukázaniu skutočnosti žalovaným, že výpoveď
z pracovného pomeru daná žalobcovi bola vopred prerokovaná so zástupcami zamestnancov, nakoľko

v konaní pred súdom prvej inštancie doložené dôkazné prostriedky (listiny) boli opatrené pečiatkou sídla
žalovaného z neskoršieho obdobia, než v ktorom mala byť výpoveď z pracovného pomeru podľa § 74
ZP prerokovaná. Výsledkom hodnotenia vykonaného dokazovania preto nemohol byť záver o riadnom
a zákonu a judikatúre zodpovedajúcom prerokovaní výpovede, t.j. skutkové tvrdenia žalovaného neboli
vykonaným dokazovaním až do vydania uznesenia o skončení dokazovania potvrdené dôkaznými

prostriedkamidoloženýmisúduprvejinštancievrámcikonaniapredním.Zvyššiecitovanýchprocesných
ustanovení, najmä z ustanovenia o zákonnej koncentrácii pri dokazovaní, taktiež z ustanovenia o
sudcovskej koncentrácii pri dokazovaní jednoznačne vyplýva, že na neskôr doložené dôkazy nie je
možné prihliadať a ani ich neskôr vykonať, keďže ich vykonanie by znamenalo nariadenie ďalšieho
pojednávania v rozpore so zásadou hospodárnosti konania, a to obzvlášť v prípade prejednávania

individuálneho pracovnoprávneho sporu, v ktorom nemôže byť na ťarchu žalobcu ako zamestnanca
oneskorené doloženie dôkazov žalovaným zamestnávateľom, a to i bez toho, že by do procesného
kódexu (CSP) nebolo zavedené zákonodarcom ust. § 366 CSP o novotách v odvolacom konaní, ktoré
ešte navyše nemožnosť použitia nových prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany (dôkazov) v
odvolacom konaní okrem taxatívne vymedzených prípadov priamo vylučuje. Vychádzajúc z dikcie tohto

ustanovenia vyplýva, že nové prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany je v odvolacom
konaní možné použiť len v prípade, ak sa týkajú procesných podmienok, ak sa týkajú vylúčenia sudcu
alebo nesprávneho obsadenia senátu, ak má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré
mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol
uplatniťvkonanípredsúdomprvejinštancie.Jenepochybné,žedoloženímdôkazovvodvolacomkonaní

žalovaný netvrdil, že sa majú týkať procesných podmienok alebo vylúčenia sudcu, či nesprávneho
obsadenia senátu. Pokiaľ ide o dôvod , že nimi má byť preukázané, že v konaní pred súdom prvej
inštancie došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, odvolací súd
uvádza, že o takúto procesnú situáciu nejde, nakoľko dané ustanovenie rieši situáciu, keď v konaní predsúdom prvej inštancie došlo k vadám procesným s následkom nesprávneho rozhodnutia vo veci, nie
situáciu nahrádzajúcu neunesenie dôkazného bremena stranou sporu počas lehoty danej zákonnou
alebo sudcovskou koncentráciou konania (maximálne do vydania uznesenia o skončení dokazovania).

Taktiež žalovaný netvrdil a teda ani nedokázal, že by v odvolacom konaní doložené dôkazy bez svojej
viny, objektívne, nemohol doložiť počas konania pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd vyjadruje
presvedčenie o nemožnosti vykonať dôkazy doložené v rámci odvolacieho konania v danom prípade,
s čím súvisí, že nemohol odstrániť nedostatok dôkazov vykonaných pred súdom prvej inštancie a len
pravdepodobnosť prijatých skutkových záverov v odvolacom konaní, nakoľko mu to neumožňuje za

danej situácie zákon. Odvolací súd nemohol vykonať dôkazy doložené v odvolacom konaní, ktoré bol
žalovaný povinný doložiť do skončenia dokazovania pred súdom prvej inštancie.

38. Na základe vyššie uvedeného preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti
týkajúcej sa určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru aj po rozhodnutí dovolacieho súdu
opätovne ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

39. O nároku na náhradu trov celého konania (prvoinštančného, odvolacieho aj dovolacieho) rozhodne
súd prvej inštancie v konečnom rozhodnutí o veci (§ 262 ods. 1 CSP), keďže i podľa § 453 ods. 1 CSP
ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa primerane použijú na dovolacie konanie.
Nebola možná aplikácia ust. § 453 ods. 3 CSP odvolacím súdom, t.j. odvolací súd po zrušení jeho

rozhodnutia dovolacím súdom nemohol rozhodnúť o trovách dovolacieho konania, keďže nerozhodoval
ani o trovách pôvodného konania, nakoľko tento rozsudok nie je konečným rozhodnutím vo veci, ale len
rozhodnutímčiastočným,keďžekonanievčastionáhradumzdyapovinnostivykonaťzažalobcuodvody
pokračuje pred súdom prvej inštancie po zrušení jeho rozhodnutia v tejto časti rozsudkom odvolacieho
súdu zo dňa 20.03.2019 č. k. 4CoPr 6/2018-399.

40. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolaciemu súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).