Rozsudok · Právo duševného vlastníctva · Judgement

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/232/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1117230634
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Degmová Pospíšilová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1117230634.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej

a členov senátu JUDr. Anny Kašajovej a JUDr. Valérie Kleinovej v právnej veci žalobcu: LITA, autorská
spoločnosť, IČO: 00 420 166, so sídlom Mozartova 9, 811 02 Bratislava, právne zastúpený: JUDr.
Dagmar Kubovičová, advokátka, so sídlom Nám. Biely Kríž 3, P. O. BOX 39, 830 03 Bratislava, proti
žalovanému: SKI KOLIESKO, s.r.o., IČO: 35 809 191, so sídlom Zámocká 18, 811 01 Bratislava, právne
zastúpený: PETKOV & Co., s.r.o., so sídlom Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava, v konaní o ochrane
autorských práv spojených so zaplatením istiny 914,50,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. apríla 2019 č.k. 11Ca 11/2017-472 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti (výrok I.) a v
časti o trovách konania (výrok II.) p o t v r d z u j e .

II. Odvolanie žalovaného smerujúce proti výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania (výrok III.)
o d m i e t a .

III. Návrh žalovaného doručený Krajskému súdu v Bratislave dňa 14.9.2020 na prerušenie konania podľa

§ 162 ods. l písm. a) CSP z a m i e t a .

IV. Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu
vo výške 914,50 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 914,50 Eur odo dňa
15.12.2017 do zaplatenia, žalobcovi voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 % a návrh žalovaného na prerušenie konania podľa §162 odsek 1 písmeno a) CSP zamietol.
Vyhovel žalobe, v ktorej žalobca svoj nárok odôvodnil tým, že na základe Oprávnenia Ministerstva

kultúry SR č. k. MK-1587/2016-232/10421, vydaného dňa 18.08.2016 (ďalej len „Oprávnenie 1“) má
postavenie organizácie kolektívnej správy v zmysle §144 ods. 1 zákona č. 185/2018 Z. z. Autorský
zákon (ďalej len „Autorský zákon“) a toto postavenia mal aj pred získaním uvedeného oprávnenia
a to na základe Oprávnenia na výkon kolektívnej správy práv č. 2/2004, vydaným Ministerstvom
kultúry SR dňa 11.05.2010 pod č. k. MK-663/2010-70/6165 (ďalej len „Oprávnenie 2“). V zmysle
uvedených oprávnení vykonával a vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných
nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym,

fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia.
Taktiež v zmysle Oprávnenia 1 písm. o) vykonáva kolektívnu správu v odbore použitie vyššie uvedených
diel uvedením na verejnosti iným spôsobom verejného prenosu a v zmysle Oprávnenia 2, bod II
písm. b) vykonával dobrovoľnú kolektívnu správu v odbore verejného prenosu vyššie uvedenýchdiel akýmikoľvek technickými prostriedkami. Uviedol, že žalovaný je prevádzkovateľom ubytovacieho
zariadenia Hotel FIS Jasná, na adrese Demänovská dolina 330, Liptovský Mikuláš, a ide o zariadenie
zaradené podľa § 3 vyhlášky Ministerstva hospodárstva SR č. 277/2008 Z.z. do kategórie hotel 4*.

Tvrdil, že žalovaný v roku 2016 realizoval v ním prevádzkovanom ubytovacom zariadení verejný prenos,
a to prostredníctvom 31 kusov zvukovoobrazových zariadení umiestnených v izbách ubytovacieho
zariadenia,čímzostranyžalovanéhodošlokzásahudovýhradnýchautorskýchpráv,atoneoprávneným
vykonávaním verejného prenosu, keď žalovaný realizoval verejný prenos uvedenými technickými
prostriedkami bez súhlasu autorov. Uviedol, že žalovaný ako prevádzkovateľ ubytovacieho zariadenia

poskytoval svojim zákazníkom ubytovacie služby, kedy v izbách určených pre hostí poskytoval
zákazníkom v rámci vybavenia ubytovacích jednotiek aj zvukovoobrazové zariadenie (TV). Žalobca
uviedol, že je organizáciou kolektívnej správy, ktorá je oprávnená uzatvárať rozšírené hromadné
licenčné zmluvy o. i. aj na vyššie uvedené použitie diel - „verejný prenos diela v prevádzkarni alebo
v inom priestore prostredníctvom technického zariadenia“. Podľa názoru žalobcu, bolo povinnosťou
žalovaného disponovať pri používaní žalobcom spravovaných diel (t. j. diel literárnych, dramatických,

hudobnodramatických, choreografických, audiovizuálnych, fotografických, diel výtvarného umenia,
architektonických diel a diel úžitkového umenia) verejným prenosom technickými prostriedkami so
súhlasom autorov, získaným rozšírenou hromadnou licenčnou zmluvou uzatvorenou so žalobcom.
Konštatoval, že žalovaný je členom Zväzu hotelov a reštaurácií Slovenskej republiky, ktorý na
svojej oficiálnej webovej stránke oznamoval, že pre rok 2016 uzatvoril so SOZA a SLOVGRAM

kolektívne licenčné zmluvy podľa § 77 AZ. Žalobca sa tak dôvodne domnieval, že žalovaný získal
súhlasy uvedených organizácii SOZA a SLOVGRAM na používanie diel verejným prenosom. Od
SOZA žalovaný získal súhlas autorov a iných nositeľov práv k hudobným dielam. Od SLOVGRAM
získal súhlas výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a výrobcov zvukovoobrazových
záznamov a vysielateľov a iných nositeľov týchto práv. Nezískal súhlas autorov a iných nositeľov

práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým
dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Uviedol,
že súčasťou každého verejného prenosu nevyhnutne boli a museli byť diela literárne, dramatické,
hudobnodramatické, choreografické, audiovizuálne, fotografické, výtvarného umenia, architektonické a
úžitkového umenia, t. j. diela režisérov, prekladateľov, autorov úpravy dialógov, scenáristov, výtvarníkov

(najmä pri animovaných dielach), choreografov, autorov literárnych predlôh atď.. Žalobca v rámci
svojej činnosti zastupuje autorov audiovizuálnych diel (ide najmä o režiséra, autora dialógov a
autora scenára audiovizuálnych diel), autorov literárnych diel, dramatických, hudobnodramatických,
choreografických a pantomimických diel (diela daných autorov sú často použité ako preexistentné
pre tvorbu audiovizuálnych diel, alebo sú priamo zaradené do vysielania, ide aj o autorov prekladu

a úpravy dialógov pre dabing audiovizuálnych diel), autorov výtvarných diel, fotografií a úžitkového
umenia (v prípade animovaných audiovizuálnych diel, diel kostýmových výtvarníkov, alebo diel ktoré
sú priamou súčasťou vysielania) a architektonických diel (v danom prípade najmä scénografov).
Žalobca zastupuje nielen slovenských autorov, ale na základe recipročných zmlúv so zahraničnými
organizáciami kolektívnej správy alebo na základe osobitných poverení zastupuje aj zahraničných

autorov z celého sveta. Na svojej www stránke uverejňuje zoznamy nositeľov práv, ktorých na
zmluvnom základe zastupuje a v roku 2016 zastupoval na základe zmlúv o zastupovaní 3 370
slovenských nositeľov práv. Podľa názoru žalobcu žalovaný nezískal súhlas autorov diel literárnych,
dramatických, hudobnodramatických, choreografických, audiovizuálnych, fotografických, výtvarných,
architektonických a diel úžitkového umenia a napriek tomu s týmito dielami nakladal formou verejného

prenosu technickými prostriedkami, čím sa dopúšťal neoprávneného používania autorských diel a
tým zasahoval do práv autorov bez súhlasu autorov alebo nositeľov práv, resp. žalobcu ako ich
zástupcu. Mal za to, že zo strany žalovaného došlo k zásahu do výhradných autorských práv,
a to neoprávneným vykonávaním verejného prenosu prostredníctvom technických zariadení, keď
žalovaný realizoval verejný prenos bez súhlasu autorov. V predmetnej veci si žalobca uplatnil voči

žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za neoprávnené použitie diel, a to za
obdobie od 01.01.2016 do 31.12.2016, vo výške 914,50 eur, podľa Sadzobníka licenčných odmien
za 1 rok. Žalobca považoval za preukázané, že: má vecnú aktívnu legitimitu v tomto súdnom konaní,
žalovaný používal predmety ochrany t. j. literárne, dramatické, hudobnodramatické, choreografické,
audiovizuálne, fotografické dielam, diela výtvarného umenia, architektonické diela a dielam úžitkového

umenia, formou verejného prenosu tak ako to uvádza žalobca, žalovaný porušoval výhradné autorské
právakeďbezsúhlasužalobcupoužívalpredmetyochranyverejnýmprenosomažalobcovivznikolnárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške uplatnenej žalobou.2. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku po vyhodnotení vykonaného dokazovania a po právnom
posúdení veci dospel k záveru, že žaloba žalobcu na vydanie bezdôvodného opatrenia vzniknutého
neoprávneným zásahom do autorských práv žalovaným za obdobie od 01.01.2016 do 31.12.2016 vo

výške 914,50 eur je dôvodná. Vychádzal zo zistenia, že žalobca ako organizácia kolektívnej správy
vykonával a vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym,
dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam
výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia a túto kolektívnu správu
vykonáva v odbore použitie uvedených diel uvedením na verejnosti iným spôsobom verejného

prenosu. Ako organizácia kolektívnej správy je aktívne legitimovaný na uplatnenie nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia, keď oprávnenie domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia (§ 58
ods. 1 písmeno i Autorského zákona) sa môže vo svojom mene a na účet autora domáhať ako
organizácia kolektívnej správy (§ 63 ods. 2 písmeno d) Autorského zákona). Mal za to, že žalobca v
konaní preukázal, že je oprávnený a zároveň aj povinný domáhať sa nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia. Konštatoval, že z právnej úpravy Autorského zákona vyplýva, že organizácia kolektívnej

správy majetkových práv za nositeľov práv, ktorých zastupuje na zmluvnom základe, podľa § 164
Autorského zákona, v písomne dohodnutom rozsahu predmetov ochrany, je nositeľ práv oprávnený
vylúčiť kolektívnu správu majetkových práv k niektorým alebo všetkým predmetom ochrany. Pokiaľ tak
neurobí má sa za to, že k vylúčeniu kolektívnej správy práv nedošlo a nositeľ práv je zastupovaný
organizáciou kolektívnej správy. Organizácia kolektívnej správy v rámci výkonu kolektívnej správy

je oprávnená a aj povinná pri porušení majetkových práv nositeľa práv domáhať sa nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia. Rovnaký režim ochrany práv sa vzťahuje aj na tých nositeľov
práv, ktorých organizácia kolektívnej správy nezastupuje na zmluvnom základe, pokiaľ sa jedná o
spôsob použitia predmetov ochrany, na ktoré sa udeľuje licencia rozšírenou hromadnou licenčnou
zmluvou. Nestotožnil sa s tvrdením žalovaného, že žalobca nepreukázal aktívnu vecnú legitimáciu v

konaní, nakoľko nepreukázal konkrétnymi zmluvami o zastupovaní či vôbec a ak áno v akom rozsahu
a pre ktoré predmety ochrany vykonáva kolektívnu správu majetkových práv jednotlivých nositeľov
práv a že nepreukázal, že žalovaný v predmetnom období neoprávnene použil predmety ochrany.
Mal za to, že pre vznik nároku žalobcu ako kolektívnej správy na vydanie bezdôvodného obohatenia
je nutné preukázať vznik povinnosti používateľa, v tomto prípade žalovaného, uzatvoriť hromadnú

alebo rozšírenú licenčnú zmluvu, pričom žalobca preukáže druhovo akých nositeľov práv zastupuje a
skutočnosť, že v predmetnom období dochádzalo k produkcii diel žalobcom zastupovaných autorov.
Konštatoval,želicenciaznamenáudelenieprávanapoužívaniepredmetovochranyalicenčnouzmluvou
sa udeľuje používateľovi právo používať dielo autora, pričom žalobca ako organizácia kolektívnej
správyudeľujehromadnoulicenčnouzmluvouarozšírenouhromadnoulicenčnouzmluvoupoužívateľovi

právo používať predmety ochrany, ktoré kolektívne spravuje a to za licenčnú odmenu. Uviedol, že
je nemysliteľné, aby žalobca predložil zoznamy všetkých nositeľov práv, všetky zmluvy a zoznamy
predmetovochranypoužitýchnavybranýchslovenskýchtelevíznychstaniciachvroku2016spriradením
jednotlivých nositeľov práv a vykonanie takéhoto dokazovania považoval za nereálne až nemožné a bolo
by v rozpore s hospodárnosťou konania. Mal za to, že ak by sa stotožnil s takto prezentovaným tvrdením

žalovaného ohľadne preukázania aktívnej legitimácie žalobcu, bolo by to popretie samotného zmyslu a
účelu právnej úpravy ochrany majetkových práv prostredníctvom organizácie kolektívnej správy.

3.Považovalzapreukázané,žežalovanýprevádzkujeubytovaciezariadenieHotelFISJasná,ktorýpatrí
do kategórie 4* a to v období od 01.01.2016 do 31.12.2016, ktorá skutočnosť medzi stranami sporná

nebola.Maltiežzapreukázané,žepredmetnéubytovaciezariadeniežalovanéhomalo31izieb,vktorých
boli umiestnené zvukovoobrazové zariadenia - TV prijímače, prostredníctvom ktorých bolo umožnené
klientom sledovať televízne vysielanie. Táto skutočnosť podľa súdu prvej inštancie vyplynula z webovej
stránky predmetného ubytovacieho zariadenia, na ktorej boli tieto skutočnosti uvedené a tiež z prílohy č.
1 k Príkaznej zmluve uzatvorenej medzi žalovaným a Zväzom hotelov a reštaurácii SR dňa 30.01.2015,

predmetom ktorej bol záväzok Zväzu hotelov a reštaurácii SR usporiadať v mene žalovaného s
organizáciou kolektívnej správy vzájomné práva a povinnosti vyplývajúce z použitia diel požívajúcich
autorskoprávnu ochranu v súvislosti s verejným prenosom. Nestotožnil sa s tvrdením žalovaného, že
žalobca nepreukázal, že i v prípade, ak by izby v ubytovacom zariadení žalovaného boli vybavené TV
prijímačmi tak je nutné preukázať, že skutočne aj bol vykonávaný verejný prenos práve tých predmetov

ochrany zaradených do programovej štruktúry, ku ktorým na základe dohody a v rozsahu dohodnutom
s nositeľmi práv vykonáva správu žalobca ,a že čo i len jeden TV prijímač prijímal televízny signál.
Mal za to, že žalovaný poskytol klientom funkčné televízne prijímače spôsobilé slúžiť na obvyklý účel a
žalovaným uvedenú námietku posúdil ako účelovú obranu. Konštatoval, že v zmysle právnych predpisovjudikatúry, právnej teórie a praxe sa poskytovanie signálu prostredníctvom technických zariadení pre
klientov ubytovacích zariadení považuje za verejný prenos diel. Podľa prvoinštančného súdu, ak mal
žalovaný v ubytovacom zariadení umiestnené zvukovoobrazové zariadenia vybavené príjmom, tak u

žalovaného dochádzalo k ďalšiemu verejnému prenosu. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ
zo dňa 07.12.2006 vo veci Sociedad General de Autores y Editores De Espana (SGAE) c/a Rafael
HotelesSAsp.zn.C-306/05,podľaktoréhoposkytovaniesignáluhotelovýmzariadenímprostredníctvom
televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle
od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos. Poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ

zo dňa 12.03.2012 vo veci Phonographic Performance (Ireland) limited proti Írsku sp. zn. C-162/10,
kde Súdny dvor EÚ uviedol, že prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách
svojich hostí televízne alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý
uskutočňuje verejný prenos. Vychádzal tiež z uznesenia Súdneho dvora EÚ C-136/09 z 18.03.2010 vo
veci Organismos Sillogikis Diacheirisis Theatrikon kai Optikoakoustokon Ergon c/a Divani Akkropolis
Anonimi Xenocheaki kai Touristiki Etairai, v ktorom Súdny dvor EÚ uviedol, že prevádzkovateľ hotela

tým, že umiestni do izieb svojho zariadenia televízory a napojí ich na centrálnu anténu, uskutočňuje
na základe tejto samotnej skutočnosti verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 Smernice Európskeho
parlamentu a rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a
s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti. Nestotožnil sa s tvrdením (obranou) žalovaného,
že žalobca si nedôvodne uplatňoval vydanie bezdôvodného obohatenia za celkový počet 31 izieb (31

TV prijímačov) bez zohľadnenia obsadenosti ubytovacieho zariadenia v priebehu roka 2016, nakoľko
považoval za jednoznačné, že v prejednávanej veci išlo o verejný prenos chránených diel neurčitému
počtu adresátov. Uviedol, že žalovaný mal povinnosť uzatvoriť so žalobcom zmluvu na používanie
predmetov ochrany verejným prenosom technickými zariadeniami na rok 2016, ktorú povinnosť si neplnil
a preto má povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške zvyčajnej odmeny za akú by

boli poskytnuté licencie iným používateľom na daný spôsob a rozsah používania predmetov ochrany,
teda vo výške licenčnej odmeny stanovenej paušálnou sumou za daný počet TV prijímačov.

4. Vo vzťahu k námietke žalovaného ohľadom neprimerane vysokej licenčnej odmene uplatňovanej
žalobcom voči používateľom uviedol, že predmetom konania bolo vydanie bezdôvodného obohatenia,

ktoréhovýškasaodvíjaodzvyčajnejodmenyzazískanélicenciepriobdobnýchzmluvnýchpodmienkach
v čase neoprávneného zásahu do práva. Mal za to, že žalobca v konaní preukázal, že v roku 2016
uzatvoril aj s inými subjektami rozšírené hromadné licenčné zmluvy, v ktorých bola licenčná odmena
dohodnutá podľa sadzobníka žalobcu účinného od 01.01.2015, teda Sadzobníka autorských odmien
za použitie literárnych, dramatických, hudobnodramatických, choreografických a audiovizuálnych diel

účinného od 01.01.2015. Za stavu, keď žalobca uzatvoril s inými používateľmi rozšírené hromadné
licenčné zmluvy za odmenu podľa sadzobníka, dospel k záveru, že ide o odmenu zvyčajnú, obvyklú.
Konštatoval, že výška bezdôvodného obohatenia sa v prípade porušenia alebo ohrozenia práva
duševného vlastníctva určí najmenej vo výške odmeny, ktorá by za získanie licencie bola zvyčajná v
čase neoprávneného zásahu do tohto práva (§ 458a, § 442a ods. 2 Občianskeho zákonníka). Považoval

za preukázané, že žalobca si v konaní uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške
zvyčajnej odmeny, teda v minimálnej výške. Argumentáciu žalovaného vo vzťahu k tvrdeniu ohľadne
neprimerane vysokých licenčných odmien, a tiež ohľadne ním predloženej Analýzy licenčných platieb
spoločnosti KMPG z 12.09.2016 považoval za bezvýznamnú. Zdôraznil, že predmetom konania bolo
vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu, že žalovaný ako používateľ predmetov ochrany nemal

udelený súhlas na používanie diel, nemal so žalobcom ako organizáciou kolektívnej správy uzatvorenú
rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu a keď bez súhlasu žalobcu používal predmety ochrany verejným
prenosom technickými zariadeniami porušoval výhradné autorské práva. Ohľadom analýzy uviedol,
že ide o porovnávaciu štúdiu - analýzu licenčných platieb v hotelových a reštauračných zariadeniach
kolektívnym správcom vo vybraných krajinách EÚ, pričom nejde o nezávislú štúdiu, samotní autori ju

označujú len ako štúdiu, ktorej cieľom je analyzovať spôsob a výšku poplatku kolektívnym správcom
vo vybraných krajinách EÚ a na základe multikriteriálnej kalkulácie navrhnúť vhodnú výšku poplatkov,
odvádzaných hotelovými a reštauračnými zariadeniami kolektívnym správcom. Ak používateľ nesúhlasí
s podmienkami príslušnej organizácie kolektívnej správy, má legálnu možnosť podať žalobu na súd
o určenie obsahu hromadnej licenčnej zmluvy. Konštatoval, že žalovaný tak neurobil napriek výzve

žalobcu, že má možnosť usporiadať si vzťahy voči nemu takýmto spôsobom. Mal za to, že ani podanie
takejto žaloby (podľa § 82 ods. 1 AZ) by samo osebe neznamenalo oprávnenie používateľa používať
predmety ochrany, nakoľko pokiaľ by používateľ podal takúto žalobu, bolo jeho povinnosťou zložiť
bankovú záruku alebo zložiť peňažné prostriedky do notárskej úschovy alebo úschovy súdu. Podľa súduprvej inštancie predmetom sporu a dokazovania nie je určovanie primeranej odmeny a preto je podľa
jeho názoru analýza KPMG v predmetnej veci nepoužiteľná. Podľa záverov súdu prvej inštancie žalobca
preukázal dôvodnosť ním uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia žalovaným, keď

preukázal, že je organizáciou kolektívnej správy, ktorá je oprávnená uzatvárať rozšírené hromadné
licenčné zmluvy o.i. aj na použitie diel „verejný prenos diela v prevádzkarni alebo inom priestore
prostredníctvom technického zariadenia“ a môže sa domáhať vo svojom mene (§ 63 ods. 2 písmeno
d) Autorského zákona) vydania bezdôvodného obohatenia, nakoľko žalovaný neoprávnene zasiahol do
právaautorov(§58ods.1písmenoi)Autorskéhozákona).Žalovanývuplatnenomobdobíod01.01.2016

do 31.12.2016 nedisponoval pri použití žalobcom spravovaných diel (diel literárnych, dramatických,
hudobnodramatických, choreografických, audiovizuálnych, fotografických, diel výtvarného umenia,
architektonických diel a diel úžitkového umenia) verejným prenosom technickými prostriedkami
súhlasom autorov, získaným rozšírenou hromadnou licenčnou zmluvou uzatvorenou so žalobcom a teda
je povinný zaplatiť žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške zvyčajnej odmeny teda odmeny, ktorá
bola za získanie licencie v relevantnom čase zvyčajná. Podľa sadzobníka žalobcu platného v roku 2016

bola ročná odmena za jedno zvukovoobrazové zariadenie v hoteli 4* vo výške 29,50 eur, čo pri počte 31
zvukovoobrazových zariadení v ubytovacom zariadení žalovaného predstavuje sumu 910,00 eur za rok.
Považoval za preukázané, že žalovaný sa bezdôvodne obohatil a je povinný toto obohatenie žalobcovi
vydať.

5. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj ním uplatnený úrok z omeškania vo výške 5% ročne od
15.12.2017 do zaplatenia a to v súlade s § 517 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z.z., podľa ktorého výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov
vyššia ako základná úroková sadzba ECB platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
Žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie sumy vo výške 910 eur do 5 dní listom zo dňa 01.12.2017 a

nezaplatením žalobcom uplatnenej sumy sa žalovaný dostal do omeškania.

6. Návrh žalovaného na prerušenie konania, ktorý podal v priebehu konania zamietol, nakoľko mal za
preukázané, že správne (administratívne) konanie pred Protimonopolným úradom Slovenskej republiky,
konanie do skončenia ktorého žiadal žalovaný konanie prerušiť sa nevedie a tiež z dôvodu, že ani

výsledok, závery, prípadné konania pred Protimonopolným úradom Slovenskej republiky, by nemali
žiaden vplyv na posúdenie nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia a jeho výšky. Mal za
to, že rozhodnutie v tejto veci nie je závislé od vyriešenia otázky súladu cenovej politiky žalobcu so
zákazom zneužívania dominantného postavenia v hospodárskej súťaži, ale predmetom konania je nárok
zo zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie, posúdenie dôvodnosti výšky skutkovom zistení o obvyklej

odplate za obdobné autorské licencie. Poukázal na uznesenie Krajského súdu v Košiciach vedeného
pod sp. zn. 11Co/67/2019.

7. Vec právne posúdil podľa § 19 ods. 1, 2 , 3 ,4, § 58 ods. 1 písm. i), § 63 ods. 2 písm. d), § 79 ods.
1, 2, 3, § 143 ods. 1, § 152 ods. 4, § 164 ods. 1 zákona č. 185/2015 Z.z. Autorský zákon, § 458 a, §

442a ods. 2 Občianskeho zákonníka ods. 9, 10, 11, 22, 58, úvodných ustanovení Smernice Európskeho
parlamentu a Rady č. 2001/29/ES zo dňa 22.05.2001, čl. 8 bod 1. Smernice Európskeho parlamentu a
Rady č. 2001/29/ES zo dňa 22.05.2001.

8.Onárokunanáhradutrovkonaniarozhodolsúdprvejinštanciepodľa§255ods.1Civilnéhosporového

poriadku, podľa úspechu žalobcu v spore a priznal v konaní úspešnému žalobcovi nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %.

9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote žalovaný odvolanie v časti
výroku I. a II. a žiadal aj prieskum výroku III. v intenciách § 365 ods. 2 CSP v spojení s § 355 ods. 2 CSP

a § 357 písm. n) CSP. Odvolanie podal z dôvodov podľa: ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP, a
ust. § 365 ods. 2 CSP, keďže výrok rozsudku III. (zamietnutie návrhu na prerušenie konania), ktorého sa
podľa žalovaného rovnako týkajú odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 CSP, je právoplatný z dôvodu,
že voči nemu nie je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 2 CSP), a to aj s poukazom na znenie ust. § 357
písm. n) CSP, podľa ktorého: „Odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o prerušení

konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164.“ Konštatoval, že vo výroku I. napádaného rozsudku súd
rozhodol o zamietnutí návrhu na prerušenie konania a nie o prerušení konania. Mal za to, že ak by bolo
odvolanie prípustné aj proti výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm.a) CSP, zákonodarca by takúto možnosť explicitne upravil, rovnako ako to urobil v prípade uznesenia,
ktorým súdy rozhodli o zamietnutí návrhu na doplnenie rozsudku [§ 357 písm. g) CSP].

10. Namietal, že výroky napadnutého rozsudku sú nezákonné a nesprávne najmä z dôvodov, že v
konaní nebolo zo strany žalobcu riadne preukázané, že žalovaný v žalovanom období vykonával verejný
prenos v takom rozsahu, že bezdôvodné obohatenie predstavuje práve žalovanú sumu 914,50 eur.
Tvrdil, že žalobcom nebola dostatočne tvrdená a ani preukázaná jeho aktívna vecná legitimácia tak,
ako ju predpokladá hmotnoprávny predpis § 164 ods. 2 zákona č. 185/2015 Z. z. Autorský zákon v

spojení s § 451 a nasl. Občianskeho zákona ,že došlo k neoprávnenému použitiu (verejnému prenosu)
práve tých diel, ku ktorým na základe dohody a v dohodnutom rozsahu vykonáva práva nositeľov práv
audiovizuálnych diel práve žalobca. Žalobou uplatňovaný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
vovýške„obvyklej“licenčnejodmeny,predstavujepodľažalovanéhozneužitiedominantnéhopostavenia
na trhu uplatňovaním neprimeraných cien, je (ak by mu aj tento nárok patril) výkonom práva v
rozpore s § 3 ods. 1 Občianskeho zákona a nesmie podľa žalovaného požívať právnu ochranu.

Namietal tiež, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napádaného rozsudku v dostatočnom rozsahu,
resp. vôbec nevysporiadal s podstatnou argumentáciou žalovaného, vnesenou do konania, minimálne
v tom rozsahu, aby vysvetlil prečo ju považuje za nedôvodnú. Mal za to, že žalobca v konaní
neuniesol bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno o skutočnostiach podstatných a potrebných na to,
aby súd vydal rozhodnutie priaznivé pre žalobcu tak, že žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy

914,50 eur s prísl. Uviedol, že ak sa žalovanému podarilo preukázať neoprávnené použitie diel zo
strany žalovaného formou verejného prenosu, tak iba na základe internetových recenzií. Mal za to,
že ak žalobca tvrdil a preukázal všetky prvky tohto spôsobu použitia autorských diel tak, ako ich
vymedzil ESD a ktoré musia byť kumulatívne splnené (a v sporovom konaní riadne preukázané)
tak iba z týchto recenzií, čo neznamená, že k bezdôvodnému obohateniu došlo práve v rozsahu,

ktorý zodpovedá peňažnému plneniu požadovanému žalobcom v žalobe. Podľa žalovaného žalobcom
tvrdené skutočnosti automaticky nepreukazujú existenciu verejného prenosu počas celého žalovaného
obdobia - celého roka 2016 na všetkých 31 TV prijímačoch. Tvrdil, že žalovanému sa zároveň nepodarilo
preukázať rozsah bezdôvodného obohatenia a od tohto rozsahu odvíjajúcu sa výšku sumy vyjadrenú
v peniazoch . Uviedol, že na základe záverov prijatých na pôde ESD, ako aj po zohľadnení recitálu

27 smernice č. 2001/29 možno konštatovať, že nevyhnutnými (esenciálnymi) a navyše kumulatívnymi
prvkami verejného prenosu, tak ako ho vykladá ESD, sú nasledovné prvky: umiestnenie funkčného TV
prijímača na izbu hotelového zariadenia, napojenie TV prijímača na televízny signál (prenášaný cez
kábel, satelit alebo inak) umožňujúci vnímať vysielanie, existencia novej verejnosti - t. j. ubytovaní hostia
na izbe. Podľa žalovaného uvedené prvky verejného prenosu musia byť za každých okolností naplnené

kumulatívne, inak nemožno hovoriť o verejnom prenose a zároveň nemožno hovoriť o (neoprávnenom)
používaní diel. Poukázal na to, že žalobca preukazoval prostredníctvom internetových recenzií, že v
konkrétne nešpecifikovanom období z roku 2016, boli v hoteli žalovaného zrejme ubytovaní nejakí
hostia čo podľa žalovaného znamená, že žalobca opomenul dostatočne tvrdiť a preukázať podstatnú
skutočnosť v zmysle § 58 ods. 1 Autorského zákona. Mal za to, že žalobca netvrdil a nepreukázal také

skutočnosti, ktoré boli podstatné pre posúdenie dôvodu uplatňovaného nároku - že k bezdôvodnému
obohateniu na strane žalovaného naozaj prišlo práve v rozsahu 914,50 eur. Konštatoval, že žalobca
sa v spore obmedzil výlučne na tvrdenie, že žalovaný prevádzkuje hotel a že „nejakí hostia“ napísali
internetovú recenziu, čo podľa žalovaného automaticky a bez ďalšieho neznamená, že by v hoteli
boli ubytovaní hostia v rozsahu obsadenosti celého hotela a už vôbec to neznamená, že hostia boli

ubytovaní vo všetkých izbách hotelového zariadenia počas celého žalovaného obdobia. Dôvodil, že
ak na hotelovej izbe nie je nikto ubytovaný, nie je pre takúto izbu splnený tretí predpoklad verejného
prenosu (existencia novej verejnosti na izbe) a teda objektívne na takejto izbe nemôže dochádzať
a ani nedochádza k verejnému prenosu (a teda ani k neoprávnenému použitiu autorských diel), v
zmysle recitálu 27 smernice č. 2001/29. Konštatoval, že aby išlo o „verejný prenos“ v zmysle smernice,

musia byť na izbe s funkčným TV prijímačom napojeným na TV signál ubytovaní hostia a ak na izbe
hostia ubytovaní nie sú, nemôže s poukazom na recitál č. 27 smernice č. 2001/29 podľa žalovaného
dochádzať ani k vzniku bezdôvodného obohatenia v dôsledku neoprávneného verejného prenosu, s
tým, že bezdôvodné obohatenie spočívajúce v neoprávnenom zásahu do autorských práv nevzniká
momentomneuzatvorenialicenčnejzmluvy,aleažmomentomskutočnéhoneoprávnenéhopoužitiadiela

formou verejného prenosu. Mal za to, že ak nebola relevantne preukázaná existencia použitia diel na 31
izbáchhotelovéhozariadenia,nemožnotvrdiť,žebolopovinnosťoužalovanéhomaťuzatvorenúlicenčnú
zmluvu v rozsahu, ktorý by predstavoval licenciu na 31 izieb. Podľa žalovaného záver o kontraktačnej
povinnosti na 31 izieb, by bolo možné vyvodiť len na základe dokázania použitia diel na všetkýchizbách hotelového zariadenia. Konštatoval, že pre vzťah bezdôvodného obohatenia je charakteristická
„reálna fakticita“ vzniku majetkového prospechu - tzn. že bezdôvodné obohatenie musí reálne objektívne
vzniknúť a nemôže ísť o hypotetický nárok. Poukázal na nález Ústavného súdu ČR , sp. zn. III. ÚS

3102/16, zo dňa 21.05.2019, ktorý uviedol: „...povinnost hradit licenční poplatky může být uložena pouze
těm, kteří objektivně do autorských práv zasahují. Rovněž připomněl, že předpoklady vzniku právního
vztahu z bezdůvodného obohacení prokazuje v soudním řízení ten, kdo se vydání bezdůvodného
obohacení domáhá (např. usnesení Nejvyššího soudu sp. zn. 23Cdo 5031/2008)“.
Bránil sa tým, že žalobca uplatňuje „teoretický prospech“, ktorý by mohol byť dosiahnutý, ak by

žalovaný platil žalobcovi licenčnú odmenu na základe licenčnej zmluvy (bez ohľadu na skutočné použitie
diel verejným prenosom). Mal za to, že rozsah bezdôvodného obohatenia bolo možné zistiť výlučne
dokazovaním, ktoré by jednoznačne preukázalo obsadenosť ubytovacieho zariadenia žalovaného v
žalovanom období. Podľa názoru žalovaného žalobca neinicioval vo vzťahu k preukázaniu obsadenosti
ubytovacieho zariadenia žiadne dokazovanie okrem internetovej recenzie, preto nebolo možné z
dôkazov predložených žalobcom ani z dôkazov vykonaných zo strany súdu nijakým spôsobom dospieť

k záveru, že bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného vzniklo práve v takom rozsahu, ktorý
zodpovedá peňažnému plneniu vo výške 914,50 eur (s príslušenstvom).

11. Namietal, že súd prvej inštancie predčasne, nesprávne právne posúdil aktívnu vecnú legitimáciu
žalobcu a nedostatočným spôsobom sa v rozsudku vysporiadal s námietkami žalovaného k

nepreukázaniu aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v spore tvrdenými žalovaným. Nesúhlasil s názorom
prvoinštančného súdu, ktorý aktívnu legitimáciu žalobcu vyvodil zo skutočnosti, že mu bolo vydané
oprávnenie č. MK-1587/2016-232/10421 Ministerstvom kultúry SR na výkon kolektívnej správy práv a zo
zákona (§ 58 ods. 1, § 63 ods. 2 Autorského zákona). Je toho názoru, že vychádzajúc z ust. § 164 ods. 2
Autorského zákona nemôže v oblasti dobrovoľnej kolektívnej správy práv organizácia kolektívnej správy

zastupovať akéhokoľvek nositeľa práv, hoci by aj k skutočnému použitiu jeho diel došlo. Predpokladom
zastupovania v oblasti dobrovoľnej kolektívnej správy práv je prevzatie zastupovania nositeľa vo vzťahu
k jeho právam k predmetu ochrany, a to ešte v čase pred skutočným (neoprávneným) použitím diela.
Konštatoval, že predložením oprávnení na výkon kolektívnej správy práv žalobca síce preukázal,
že je organizáciou kolektívnej správy práv, ktorá je oprávnená vykonávať kolektívnu správu práv v

oprávneniach vymedzenom okruhu odborov kolektívnej správy. To však podľa žalovaného postačuje
výlučne na preukázanie toho, že žalobca je oprávnený v súdnych konaniach konať vo vlastnom mene.
Abybyžalobcaúčinnepreukázalaktívnuvecnúlegitimáciuvsporeovydaniebezdôvodnéhoobohatenia,
musí účinne tvrdiť a relevantnými dôkazmi predovšetkým preukázať to, ktorých nositeľov majetkových
práv zastupuje, vo vzťahu ku ktorým predmetom ochrany, a tiež musí preukázať, že sú to práve tie

predmety ochrany, ktoré žalovaný v žalovanom období aj naozaj neoprávnene použil. Uviedol, že
vo vzťahu k povinnosti žalobcu tvrdiť podstatné a rozhodujúce skutočnosti podľa § 150 ods. 1 CSP
žalobca tvrdil len toľko, že zastupuje nositeľov majetkových práv uvedených v zozname nositeľov
a súčasne tvrdil, že došlo k údajnému neoprávnenému použitiu audiovizuálnych diel zaradených do
vysielania podľa štatistiky vysielania. Podľa žalovaného nepreukázal, že vo vzťahu k jednotlivým dielam

zaradeným do štatistiky zastupuje oprávnených nositeľov majetkových práv, ktorým by patril nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia a ktorí si dané konkrétne audiovizuálne dielo u žalobcu prihlásili.
Konštatoval, že nemožno po každom ubytovacom, či reštauračnom zariadení paušálne požadovať, aby
platilo bezdôvodné obohatenie práve žalobcovi len preto, že je registrovanou organizáciou kolektívnej
správy a to bez znalosti nositeľov majetkových práv a rozsahu ich diel, ktoré žalobca v súlade s

ustanoveniami AZ zastupuje a tak podstúpiť riziko, že následne bude čeliť žalobe samotného nositeľa
práv, ktorý sám zastúpený žalobcom nie je, alebo síce je, ale nie práve vo vzťahu k predmetu ochrany,
ktorého sa prípadný verejný prenos bude týkať. Mal za to, že ak nie je preukázané, koho žalobca
vlastne v rozhodnom období zastupoval a v akom rozsahu, nie je možné ani ustáliť, či je žalobca
vecne legitimovaný na podanie žaloby uplatňujúc nárok v prospech ním zastúpených nositeľov práv v

znení v akom ju podal. Za uspokojivý dôkaz týchto skutkových okolností nemožno podľa presvedčenia
odvolateľa považovať len menný zoznam osôb vyhotoveného žalobcom ani neurčité zmluvy predložené
žalobcom. V tejto súvislosti prezentoval názor, že v týchto prípadoch ale nevykonávajú majetkové práva
k audiovizuálnemu dielu samotní autori ako osoby, ktoré dielo vytvorili, ale vykonávajú ich iné subjekty
producenti alebo vysielatelia, ktorým autori nimi vytvorené „čiastkové diela“ dodali „do audiovizuálneho

diela ako celku“ na základe medzi nimi uzatvorených zmlúv, a za ktoré im bola producentmi alebo
vysielateľmi riadne vyplatená odmena na základe výhradných licenčných zmlúv. Je toho názoru, že
výkon majetkových práv súvisiacich s dielom v oblasti audiovízie prislúcha iným osobám odlišným od
autorov. Na preukázanie svojich tvrdení náhodne vybral vzorky licenčných zmlúv uzatvorených medziautormi a RTVS. Prezentoval názor, že autori sa síce autorsky podieľali na výrobe audiovizuálnych
diel (konkrétnych predmetov ochrany - napr. seriálu Gomora, filmu Dokážte mi vinu atď.), zároveň
však tí istí autori zmluvami udelili RTVS ako výrobcovi zvukovo-obrazového záznamu súhlas, aby

RTVS ich dielo použila spôsobom dohodnutým v Článku IV. zmluvy. Následne podľa čl. IV zmlúv autori
zmluvami udelili RTVS výhradný súhlas na všetky spôsoby použitia konkrétneho predmetu ochrany,
okrem iného aj na verejný prenos diela a/alebo rozmnoženiny diela akýmkoľvek spôsobom, a to aj
sprístupňovaniadielaa/alebojehorozmnoženinyverejnosti.Autorisatiežvčl.V.zmlúvzaviazalineudeliť
tretej osobe licenciu na spôsoby použitia udelené výhradnou licenciou vyplývajúcou z týchto Zmlúv a tiež

sa zaviazali konať tak, aby RTVS nebránili vo využití jej majetkových práv vyplývajúcich z postavenia
výrobcu zvukovo - obrazového záznamu. Z uvedených zmlúv podľa žalovaného jednoznačne vyplýva,
že v týchto prípadoch by nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu neoprávneného použitia
predmetu ochrany ako oprávnenému nositeľovi práv prislúchal jedine a výlučne RTVS. Svoje úvahy
zavŕšil konštatovaním, že relevantným dôkazmi spochybnil výhradnými licenčnými zmluvami aktívnu
vecnú legitimáciu žalobcu k predmetom ochrany, a zo skutočností vyplývajúcich zo spisu vyplýva väčšia

pravdepodobnosť, že žalobca nezastupuje v oblasti audiovízie žiadnych oprávnených nositeľov práv, na
účet ktorých by bol oprávnený v spore vo vlastnom mene konať.

12. Žalovaný zameral svoju odvolaciu argumentáciu aj k výške licenčnej odmeny, ktorá je podľa
sadzobníka žalobcu, slúžiaca v úplne rovnakej výške aj ako základ pre výpočet výšky bezdôvodného

obohatenia. Uviedol, že je niekoľkonásobne vyššia než je licenčná odmena v štátoch EÚ a samotná
táto skutočnosť je indíciou zneužitia dominantného postavenia žalobcu na trhu a to s odkazom na
rozsudky Súdneho dvora EÚ (bod 87 rozsudku C-351/12 OSA, bod 38 rozsudku C-395/87 Tournier
a bod 25 rozsudku C-110/88 Lucazeau, bod 88 rozsudku C-351/12 OSA a bod 27 rozsudku C-52/07
Kanal 5 a TV 4) a tiež rozsudku vo veci C-177/16 zo dňa 14.09.2017. Mal za to, že ak by aj žalobcom

uplatňovaný údajný právny nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia bol preukázaný čo do všetkých
predpokladov jeho vzniku vyplývajúcich z ust. § 451 Občianskeho zákonníka, súd mu nesmie podľa § 3
ods.1Občianskehozákonníkaprípadnepodľa§265Obchodnéhozákonníkaposkytnúťprávnuochranu,
čo by malo viesť nevyhnutne k strate sporu na strane žalobcu a teda k zamietnutiu žaloby. Konštatoval,
že ak je výška obvyklej licenčnej odmeny zistená súdom z 300 licenčných zmlúv, ktoré sú uzatvorené

za podmienok, ktoré sú dôsledkom zakázaného zneužitia dominantného postavenia na trhu a teda z
absolútne neplatných zmlúv v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, nie je možné prijať iný právny
záver než ten, že súd prvej inštancie vytvoril svojim nesprávnym postupom z nepráva právo, keď mu
priznal právnu ochranu. Mal za to, že ak je prejavom zneužitia dominantného postavenia výška licenčnej
odmeny v sadzobníku žalobcu, ktorá je identická ako výška licenčnej odmeny v licenčnej zmluve, ktorou

sa preukazuje „obvyklá“ odmena a súčasne je nárok uplatňovaný v tomto konaní dvojnásobkom takejto
odmeny,jevprípade,akProtimonopolnýúradrozhodneozneužitíuplatňovanímneprimeranýchodmien,
jednoznačne naplnená hypotéza právnej normy § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a súd by v súlade
s judikatúrou Najvyššieho súdu SR žalobcovi nemal priznať právnu ochranu. Namietal, že v prípade
dôkazu porovnávacia štúdia - Analýza licenčných platieb v hotelových a reštauračných zariadeniach

kolektívnym správcom vo vybratých krajinách Európy zo dňa 14.3.2016 sa súd prvej inštancie s týmto
dôkazom v rozsudku vysporiadal nesprávne, keď ho nepovažoval za podstatný pre rozhodnutie. Podľa
názoru žalovaného, mu v konaní vyplýva iba povinnosť tvrdiť, že odmena žalobcu je neprimeraná (bez
povinnosti preukazovať obvyklú odmenu) a žalobca (s poukazom na bod 61 rozsudku ESD C-177/16) je
práve tou osobou, ktorá má tvrdenie o neprimeranosti riadne vyvrátiť a preukázať primeranosť odmien

na základe objektívnych kritérií (medzi ktoré možno jednoznačne zaradiť aj riadne preukázanie počtu
zastupovaných nositeľov práv a riadne preukázanie počtu spravovaných predmetov ochrany), čo sa
v konaní nestalo. Za vecne nesprávny považoval rozsudok súdu prvej inštancie aj z dôvodu, že ak
nemienil žalobu žalobcu zamietnuť ani po zvážení všetkej právnej a skutkovej argumentácii žalovaného,
tak potom mal riadne zvážiť potrebu prerušenia konania v zmysle jeho návrhu na prerušenie konania.

V opačnom prípade je rozsudok súdu prvej inštancie podľa žalovaného predčasný a z toho dôvodu
nezákonný. Nesprávnosť výroku III. napádaného rozsudku videl v tom, že Zväz hotelov a reštaurácií SR
(v súčasnosti Asociácia hotelov a reštaurácii Slovenska), ktorého je aj žalovaný členom, podal na PMÚ
SR v súvislosti s dôvodným podozrením na zneužívanie dominantného postavenia zo strany žalobcu
v minulosti až dosiaľ celkovo 3 podnety. Posledný podnet, ktorý žalovaný (a aj žalobca) založil do

súdneho spisu, a ktorého argumentáciu prevzal žalovaný aj do svojej procesnej obrany, bol podaný dňa
19.12.2016. Keďže vo vzťahu k poslednému podnetu, podanému na PMÚ SR dňa 19.12.2016, PMÚ SR
už uplatnil svoju právomoc v zmysle § 22 ods. 1 písm. b) zákona č. 136/2001 Z. z. a začal vykonávať
prešetrovanienaúčelzistenia,čijedôvodnazačatiekonaniapodľazákonač.136/2001Z.z.,takzároveňexistovala zákonná prekážka rozhodnutia súdu vo veci samej spôsobom, ktorý by znamenal neúspech
žalovaného v spore. Mal za to, že tým, že súd prvej inštancie neprerušil konanie, de facto aj de iure sám
posúdil otázku aprobácie konania žalobcu v hospodárskej súťaži, ktorú smie posudzovať výlučne PMÚ

SR. Uvedený postup súdu je podľa žalovaného aj v rozpore s § 3 CSP, keďže otázku právnej aprobácie
(právnej dovolenosti) určovania spôsobu a výšky odmien z hľadiska pravidiel hospodárskej súťaže smie
posudzovať výlučne PMÚ SR v zmysle § 22 ods. 1 písm. b), d), a f) zákona č. 136/2001 Z. z. Vyslovil
názor, že ustanovenie § 162 ods. 1 písm. a) CSP viaže prerušenie konania na existenciu otázky, ktorú
nie je oprávnený riešiť súd, ale naopak iný orgán verejnej moci (napr. PMÚ SR). Pokiaľ príslušný orgán

začne vykonávať úkony, ktoré smerujú k vyriešeniu (akýmkoľvek procesným spôsobom) o takej otázke,
súd nie je oprávnený v sporovom konaní rozhodnúť, pokiaľ si nie je istý konečným (či už meritórnym
alebo nemeritórnym) výsledkom správneho orgánu vo vzťahu k takej otázke. Jediné kritérium, na ktoré
má súd pri rozhodovaní o prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP prihliadať, je, či v čase
takého rozhodovania existuje otázka, dotýkajúca sa predmetu sporu, ktorú nie je súd oprávnený riešiť,
keďže jej riešenie spadá do právomoci iného orgánu verejnej moci, a zároveň či príslušný orgán o tejto

otázke už právoplatne rozhodol, prípadne či svoj procesný postup (pred konaním alebo v konaní) o tejto
otázke ukončil inak. Žalovaný preto považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie z hľadiska posúdenia
návrhu na prerušenie konania podľa § 162 písm. a) CSP za nesprávne. Navrhol aby odvolací súd po
preskúmaní odvolania rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a uložil
súdu prvej inštancie, aby o trovách odvolacieho konania rozhodol v novom rozhodnutí vo veci samej.

13. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca a mal za to, že súd prvej inštancie riadne posúdil aktívnu
vecnú legitimáciu a svoje rozhodnutie oprel najmä o oprávnenie žalobcu na výkon kolektívnej správy
práv č. 2/2004 vydaného MK SR v znení podľa rozhodnutia MK SR č.k. MK-663/2010-70/6165 z 11.
mája 2010, oprávnenie na výkon kolektívnej správy vydané MK SR č.k. MK-1587/2016-232/10421,

vydaného dňa 18.08.2016, Zmluvy o zastupovaní so slovenskými nositeľmi práv a vzájomné zmluvy
a poverenia so zahraničnými partnermi o zastupovaní nositeľov práv, na základe ktorých uzatváral
rozšírenéhromadnélicenčnézmluvyatedaposkytovallicenciepoužívateľom,pričomzoznamynositeľov
práv v SR a zahraničných partnerov boli a sú verejne dostupné na webovej stránke žalobcu www.lita.sk
a žalobca zoznamy navyše založil do spisu, ako aj o príslušné ustanovenia zákona č. 185/2015 Z.z

(ďalej len AZ), a to najmä § 19, § 79, § 164, § 58 ods. 1 písm. i) a § 63 ods. 2 písm. d). Odôvodnenie
rozsudku súdu prvej inštancie považuje za dostatočné, zrozumiteľné s tým, že uviedol skutočnosti, na
základe ktorých mal za preukázanú existenciu vecnej aktívnej legitimácie žalobcu. Žalovaným ponímané
preukazovanie aktívnej vecnej legitimácie je podľa žalobcu v hlbokom rozpore so základnými princípmi
kolektívnej ochrany autorských práv a v hlbokom rozpore s inštitútom kolektívnej správy práv, ktorý

je zavedený práve na ochranu práv autorov a tiež na ochranu dobromyseľných používateľov. Vo
svojej argumentácii uviedol, že si uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa AZ a
poukázal na to, že je oprávnený v zmysle § 79 ods. 1 a 5 AZ uzatvárať rozšírené hromadné licenčné
zmluvy, ktorými udeľuje súhlas na používanie diel literárnych, dramatických, hudobnodramatických,
choreografických, audiovizuálnych, fotografických, diel výtvarného umenia, architektonických diel a diel

úžitkového umenia, verejným prenosom technickými prostriedkami súhlasom autorov, a to jednak za
nositeľov práv zastupovaných podľa § 164 AZ na zmluvnom základe a jednak za nositeľov práv, ktorí nie
sú žalobcom zastupovaní podľa § 164 AZ. Konštatoval, že v časti „Výber, správa a vyplatenie príjmov z
výkonukolektívnejsprávy“AZ,§169ods.4jeorganizáciikolektívnejsprávyuloženápovinnosťvyberaťv
súlade s AZ a zmluvami podľa § 165 ods. 1 pre nositeľa práv licenčné odmeny a domáhať sa vo vlastnom

mene v prospech nositeľov práv nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Poukázal na to, že
majetkové práva sú uvedené v § 19 AZ. AZ v § 58 ods. 1 demonštratívne uvádza, čoho sa môže autor, do
ktorého práva (t.j. aj majetkového práva) sa neoprávnene zasiahlo. Uviedol, že jedným z nárokov autora
je v zmysle § 58 ods. 1 písm. i) AZ vydanie bezdôvodného obohatenia, kedy sa tohto nároku v zmysle §
63 ods. 2 písm. d) AZ môže domáhať vo svojom mene a na účet autora aj organizácia kolektívnej správy,

pričom zároveň, ale v zmysle § 169 ods. 4 AZ je organizácia kolektívnej správy dokonca aj povinná
sa domáhať nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia Túto povinnosť nemá iba v tom prípade,
pokiaľ nositeľ práv prejavil výslovne vôľu domáhať sa tohto nároku sám, alebo ak je to nehospodárne.
Súhlasil, že ustanovenie § 456 prvá veta Občianskeho zákonníka, na ktoré žalovaný poukazuje, síce
uvádza, že predmet bezdôvodného obohatenia sa má vydať tomu, na úkor koho sa získal, mal však

za to, že z osobitnej právnej úpravy v AZ, ktorá má v danom prípade prednosť vyplýva, že organizácia
kolektívnej správy sa môže a zároveň aj musí domáhať jeho vydania a teda povinný subjekt má
povinnosťjejhovydať.PoukázalnaprávnuúpravuAZ,zktorejvyplýva,žeorganizáciakolektívnejsprávy
vykonávakolektívnusprávumajetkovýchprávzanositeľovpráv,ktorýchzastupujenazmluvnomzákladepodľa § 164 AZ v písomne dohodnutom rozsahu predmetov ochrany, kedy nositeľ práv je oprávnený
vylúčiť kolektívnu správu majetkových práv k niektorým, alebo všetkým predmetom ochrany a pokiaľ tak
neurobí má sa za to, že k vylúčeniu kolektívnej správy práv nedošlo a nositeľ práv je stále zastupovaný

organizáciou kolektívnej správy. Mal za to, že organizácia kolektívnej správy v rámci výkonu kolektívnej
správy je oprávnená a aj povinná pri porušení majetkových práv nositeľa práv domáhať sa nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia. Uviedol, že rovnaký režim ochrany práv sa vzťahuje aj na tých
nositeľovpráv,ktorýchorganizáciakolektívnejsprávynezastupujenazmluvnomzáklade,pokiaľsajedná
o spôsob použitia predmetov ochrany, na ktoré sa udeľuje licencia rozšírenou hromadnou licenčnou

zmluvou. Tvrdenie žalovaného, že žalobca môže preukázať aktívnu vecnú legitimáciu iba tak, že
preukážekonkrétnymizmluvamiozastupovaníčivôbec,vakomrozsahuaprektorékonkrétnepredmety
ochrany vykonáva kolektívnu správu majetkových práv jednotlivých nositeľov práv, a zároveň preukáže,
žesajednáotakékonkrétnepredmetyochrany,ktoréžalovanývžalovanomobdobínaozajneoprávnene
použil, považuje za nesprávne a v prípade hromadného používania predmetov ochrany verejným
prenosom technickými zariadeniami v hlbokom rozpore s princípmi, na ktorých je AZ založený a je

ignoranciou inštitútu kolektívnej správy a rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy a hromadnej licenčnej
zmluvy. Nesúhlasil s názorom žalovaného, že menné zoznamy nositeľov práv v SR zastupovaných
žalobcom ako aj zoznamy zahraničných organizácií kolektívnej správy, s ktorými má žalobca založenú
reciprocitu pri zastupovaní nie sú spôsobilými dôkazmi, ani s tým, že Zmluvy o zastupovaní s nositeľmi
práv, ktoré žalobca založil do spisu a recipročnú zmluvu založenú žalobcom do spisu žalovaný označil

za absolútne neplatné právne úkony. Spochybnil aj žalovaným tvrdené skutočnosti, že zo štatistiky
vysielania, založenej žalobcom do spisu „nie je možné zistiť, kto má byť nositeľom majetkových práv
ku konkrétnemu predmetu ochrany, a teda ani nie je možné identifikovať, či ide o takého nositeľa práv,
ktorý so žalobcom uzatvoril dohodu o správe práv a teda nie je možné ani zistiť, či konkrétny nositeľ dal
žalobcovi to - ktoré dielo do správy.“ Mal za to, že z predloženej štatistiky je možné zistiť aké predmety

ochrany boli vo vysielaní vybraných televíznych staníc použité a kto je nositeľom práv k predmetom
ochrany, že zoznamy uverejnené na webovom sídle žalobcu sú platné a záväzné, rovnako tak zmluvy
predložené žalobcom, zdôraznil, že zoznamy a zmluvy boli v r. 2016 predkladané MK SR v zmysle § 148
AZ v súvislosti s konaním o vydanie oprávnenia. Prehlásil, že o žiadnej z predložených zmlúv nebolo
právoplatne rozhodnuté, že je neplatná, ani sa nevedie a ani nikdy neviedlo žiadne konanie o určenie

ich neplatnosti. Nesúhlasil s argumentáciou žalovaného týkajúcu sa audiovizuálnych diel a uviedol, že
audiovizuálne dielo nie je podľa AZ spoločným dielom, ale dielom s osobitnou právnou úpravou (§
82 až 86 AZ), na ktoré sa podľa § 83 AZ primerane použijú ustanovenia § 15 AZ. Konštatoval, že
audiovizuálne dielo nebolo považované za spoločné dielo v právnom režime zamestnaneckého diela ani
podľa predchádzajúcej právnej úpravy zákona č. 618/2003 Z.z. (ďalej Starý AZ), ale za osobitný druh

diela spoluautorov, ako to vyplýva z § 5 ods. 2 Starého AZ. Aplikácia analógie zamestnaneckého diela je
teda vylúčená a ani producenti ani vysielatelia nevykonávajú práva autorov audiovizuálnych diel ex lege
ako to žalovaný vykladá. Konštatoval, že podľa autorskoprávnej úpravy je v prípade audiovizuálneho
diela potrebné rozlišovať majetkové práva autora a iných nositeľov práv k dielu podľa § 19 AZ (§ 18
Starého AZ), majetkové práva výrobcu audiovizuálneho záznamu podľa § 118 AZ (majetkové práva

výrobcov zvukovoobrazových záznamov a iných nositeľov práv k zvukovoobrazovým záznamom § 66
Starého AZ), majetkové práva vysielateľa podľa § 125 AZ (§ 68 Starého AZ). Argumentoval, že nie každý
audiovizuálnyzáznamjeaudiovizuálnedieloaniekaždývýrobcaaudiovizuálnehozáznamujevýrobcom
originálu audiovizuálneho diela. Pripustil, že majetkové práva autorov audiovizuálneho diela by síce
mohli vykonávať aj výrobcovia prvého originálu audiovizuálneho diela (t. j. producenti) avšak výlučne za

osobitných podmienok stanovených v § 86 AZ a § 55 Starého AZ, ktorých existencia nebola v konaní
preukázaná. Tvrdenie žalovaného, že v oblasti audiovízie nezastupuje žiadneho oprávneného nositeľa
majetkových práv, ale sú to producenti či dokonca vysielatelia a to ex lege je podľa žalobcu v priamom
rozpore s AZ aj Starým AZ. K žalovaným predloženým zmluvám medzi RTVS a autormi prekladu a/
alebo úpravy dialógov uviedol, že z týchto vyplýva, že sa autori zaviazali pre RTVS vyhotoviť pre už

existujúce audiovizuálne dielo preklad, prípadne úpravu dialógov uviedol, že samotný dabing nie je
audiovizuálne dielo a RTVS nie je výrobcom prvého originálu audiovizuálneho diela a má iba postavenie
výrobcu zvukového záznamu, prípadne zvukovo-obrazového záznamu a tomu zodpovedajúce práva
ale nie producenta. Poukázal na to, že autori prekladov a dialógov uvedení v predmetných zmluvách
písomne neoznámili žalobcovi vylúčenie daných predmetov ochrany z kolektívnej správy. Žalovaným

predložené zmluvy s RTVS tak podľa žalobcu nemajú pre posúdenie ním uplatneného nároku žiadnu
relevanciu. Považuje za nesporné, že producenti, či vysielatelia nevykonávali a nevykonávajú majetkové
práva autorov audiovizuálnych diela ex lege podľa AZ ani podľa Starého AZ.14. Nesúhlasil s argumentáciou, že sa mu nepodarilo preukázať tzv. novú verejnosť, že nepreukázal
(a ani netvrdil), že by žalovaný vo svojom hotelovom zariadení Hotel FIS Jasná počas žalovaného
obdobia ubytovával hostí 365 dní a v každej izbe. Mal za to, že preukázal, že žalovaný realizoval vo

svojom ubytovacom zariadení verejný prenos technickými zariadeniami, a to verejnými vyhláseniami
žalovaného, nakoľko prostredníctvom ZHR SR uzatvoril zmluvy, ktorými získal pre rok 2016 súhlas
na používanie predmetov ochrany kolektívne spravovaných SOZA a SLOVGRAM. Konštatoval, že
prevádzkovanie ubytovacieho zariadenia a poskytovanie ubytovacích služieb nesporne znamená
ubytovávanie hostí, pričom žalovaný nespochybnil, že po celý rok 2016 prevádzkoval vyššie uvedené

ubytovacie zariadenie. V súvislosti s ďalším verejným prenosom a jeho ponímaním Súdnym dvorom EÚ,
opätovnepoukázalnarozsudokSúdnehodvoraEÚzodňa07.decembra2006voveciSociedadGeneral
de Autores y Editores De Espana (SGAE) c/a Rafael Hoteles SA, sp. zn. C-306/0, na rozsudok Súdneho
dvora EÚ zo dňa 12. marca 2012 vo veci Phonographic Performance (Ireland) limited protí Írsku, sp..
zn. C-162/10 a na Uznesenie Súdneho dvora EÚ C-136/09 z 18. marca 2010 vo veci Organismos
Sillogikis Diacheirisis Theatrikon kai Optikoakoustikon Ergon c/a Divani Akkropolis Anonimi Xenocheaki

kai Touristiki Etairai. K žalovaným uvádzaným Rozsudkom Súdneho dvora EÚ sp.zn. C-135/10 vo veci
SCF c/a Marco Del Corso z 15.3.2012, ktorým argumentoval, že v jeho prípade v zmysle tohto Rozsudku
nebola splnená podmienka „verejnosti“ uviedol, že predmetom konania pred Súdnym dvorom EÚ sp.zn.
C-135/10 bola otázka, či v prípade poskytovania hudobnej kulisy v čakárni zubného lekára dochádza k
ďalšiemu verejnému prenosu. Uviedol, že žalovaný poukazoval na body 83 až 87 uvedeného rozsudku a

žalobca poukázal na bod 82 uvedeného rozsudku, kedy Súdny dvor EÚ výslovne uvádza, že zdôrazňuje
nezastupiteľnú úlohu používateľa a že už rozhodol, že pokiaľ ide o prevádzkovateľa hotelového
zariadenia a kaviarne, ten uskutočňuje prenos v zmysle článku 3 ods. smernice 2001/29. Konštatoval,
že Súdny dvor sa v tomto sa v tomto rozsudku tiež výslovne odvoláva na rozsudok Súdneho dvora EÚ
sp.zn. C-306/05 zo dňa 07. decembra 2006 vo veci Sociedad General de Autores y Editores De Espana

(SGAE) c/a Rafael Hoteles SA, na ktorý vo svojich podaniach už opakovane poukázal žalobca. Ďalej
uviedol, že v ten istý deň ako Súdny dvor rozhodol vo veci SCF c/a Marco Del Corso sp. zn. C-135/10,
teda dňa 15. marca 2012, rozhodoval aj vo veci verejného prenosu v ubytovacích zariadeniach, kedy
prijalvyššieuvedenýRozsudoksp.zn.EÚC-162/10voveciPhonographicPerformance(Ireland)limited
protiÍrsku,naktorýžalobca poukázal.Uviedol,ževtomtorozsudkusaSúdnydvorEÚopätovnezaoberá

pojmom verejný prenos, kedy jeho stanovisko je rovnaké ako v predchádzajúcich rozhodnutiach a v
bode 42 uvádza záver: Súdny dvor už rozhodol, že hostia hotelového zariadenia predstavujú celkom
významný počet osôb, takže sa musia považovať za verejnosť. Súdny dvor aj v tomto rozsudku odkazuje
na rozsudok Súdneho dvora EÚ C-306/05. K žalovaným v odvolaní uvádzaným nálezom Ústavného
súdu ČR sp. zn. III. ÚS 3102/16 z 21.05.2019 uviedol, že nezohľadňuje skutkové okolnosti za ktorých

bol vydaný uvedený nález ÚS ČR sp. zn. III. ÚS 3102/16, cituje vytrhnuté ustanovenie nálezu a hrubo
ich dezinterpretuje. Konštatoval, že z nálezu je zrejmé, že v danej veci sa jednalo o posudzovanie, či
v prevádzke sťažovateľa dochádzalo k sprístupňovaniu televíznych športových prenosov vo verejnom
priestore, či výkon moderátora športových podujatí je možné považovať za výkonného umelca, pričom
ÚS ČR zároveň výslovne zdôraznil, že na posudzovanie verejného prenosu v ubytovacích zariadeniach

sa závery činené v danom náleze nevzťahujú. Poukázal na to, že sa v konaní domáha vydania
bezdôvodného obohatenia z toho titulu, že žalovaný realizoval vo svojom ubytovacom zariadení verejný
prenos technickými prostriedkami bez získania predchádzajúceho súhlasu nositeľov práv, teda bez
licencie, čím zasiahol neoprávnene do autorských práv a kedy výška bezdôvodného obohatenia sa
odvíja od licenčnej odmeny, ktorá bola v rozhodnom období zvyčajná a ktorú by za získanie danej

licencie žalovaný zaplatil. K namietanému preukazovaniu obsadenosti ubytovacieho zariadenia uviedol,
že AZ prísne rozlišuje medzi autorským právom a právami súvisiacimi s autorským právom. AZ zároveň
rozlišuje nároky na odmenu autorov a na tzv. primeranú odmenu, t. j. odmenu nositeľov práv súvisiacich
s autorským právom. Zatiaľ čo autori predom udeľujú súhlas na použitie ich diel licenčnou zmluvou
a to za licenčnú odmenu, tak nositelia práv súvisiacich s autorským právom uzatvárajú zmluvu o

primeranej odmene a vzniká im nárok na tzv. primeranú odmenu, teda na odmenu za skutočné
použitie predmetov ochrany bez toho, aby udeľovali licenciu. Licenčná odmena sa týka nositeľov práv
zastúpených SOZA a žalobcom, nakoľko títo zastupujú autorov, a preto títo nezohľadňujú obsadenosť
ubytovacieho zariadenia, čo žalovaný pri SOZA akceptuje ale pri žalobcovi namieta. Primeranú odmenu
uplatňuje za nositeľov práv SLOVGRAM a OZIS a títo vzhľadom na charakter práv, ktoré spravujú,

zohľadňujú vyťaženosť, t. j. obsadenosť ubytovacieho zariadenia. K argumentácii žalovaného uviedol,
že licencia vo svojej podstate znamená udelenie práva na používanie predmetov ochrany a to za
licenčnú odmenu. Licenčnou zmluvou vo všeobecnosti udeľuje autor používateľovi právo používať jeho
dielo. Žalobca ako organizácia kolektívnej správy udeľuje hromadnou licenčnou zmluvou používateľomlicenciu - t. j. právo do budúcna používať predmety ochrany, ktoré kolektívne spravuje. V akom rozsahu
používateľ nakoniec po získaní licencie reálne využíva udelené mu právo používať predmety ochrany
na dohodnutý účel, t. j. v danom prípade v akom rozsahu používateľ prijímal a sprostredkovával

verejný prenos technickými zariadeniami, je pre splnenie povinnosti žalovaného mať pred začatím
poskytovania verejného prenosu uzatvorenú licenčnú zmluvu, nepodstatné a je na používateľovi do akej
miery toto právo využíva. Licenčná odmena je odmena za získanie práva používať predmety ochrany
a nie za reálne používanie predmetov ochrany. Poukázal na § 69 ods. 6 AZ „Ak nadobúdateľ licenciu
nevyužije vôbec alebo licenciu nevyužije sčasti nemá právo na vrátenie dohodnutej odmeny alebo jej

časti, ak nie je dohodnuté inak.“ Podľa žalobcu nie je možný iný spôsob určenia licenčnej odmeny
za verejný prenos technickými zariadeniami než paušálnou sumou. Na podporu svojej argumentácie
poukázal na rozsudok SD EÚ sp. zn. C-367/2015 z 27.01.2017 v právnej veci Stowarzyszenie „Oławska
Telewizja Kablowa“ proti Stowarzyszenie Filmowców Polskich s tým, že žiadny z rozsudkov SD EÚ
nepojednávaaneurčujepravidlástanoveniaspôsobuvýpočtuvýškylicenčnejodmeny,akotovrozpores
jednotlivými rozhodnutiami SD EÚ žalovaný účelovo prezentuje. Zdôraznil, že pokiaľ sa domáha vydania

bezdôvodného obohatenia vo výške zvyčajnej licenčnej odmeny, za akú v danom čase za dané použitie
predmetov ochrany získavali licenciu iní používatelia, tak takýto nárok riadne podľa AZ preukázal čo do
dôvodu i čo do výšky. Prisvedčil názoru súdu prvej inštancie že tvrdil a aj riadne preukázal aktívnu vecnú
legitimáciu, kedy predložil oprávnenie udelené MK SR, ktorým získal postavenie organizácie kolektívnej
správy, preukázal rozsah zastupovaných autorov v SR a v zahraniční, a to aj predložením niekoľkých

uzatvorených zmlúv s autormi a zahraničnými organizáciami kolektívnej správy a taktiež preukázal
rozsah predmetov ochrany, ku ktorým vykonáva správu a ktoré boli obsahom verejného prenosu, ktorý
žalovaný uskutočňoval. Podľa žalobcu súd prvej inštancie taktiež správne ustálil, že riadne preukázal,
že žalovaný uskutočňoval verejný prenos, nakoľko preukázal, že žalovaný mal vo svojich ubytovacích
zariadeniach umiestnené televízne prijímače vybavené príjmom, čo vyplývalo z verejných vyhlásení

žalovaného, ktoré mali záväznú povahu a čo žalovaný nepoprel. Dané taktiež vyplývalo zo zmlúv s
ostatnými organizáciami kolektívnej správy, ktoré žalovaný každoročne, a aj v r. 2016, uzatváral, čo
žalovaný nepoprel, a v zmysle ktorých používal predmety ochrany spravované ostatnými organizáciami
kolektívnej správy, ktorých použitie nie je podľa žalobcu možné technicky oddeliť od použitia predmetov
ochrany spravovaných žalobcom.

15. K námietke žalovaného, že sa súd prvej inštancie nevysporiadal so žalovaným predloženou
„Analýzou licenčných platieb spoločnosti KMPG“ zo dňa 12.09.2016 (ďalej len Analýza) uviedol, že
predložená Analýza, bola vypracovaná KPMG Česká republika, s.r.o. na základe objednávky ZHR
SR a samotní autori označujú materiál ako „štúdiu“, pričom uvádzajú, že jej cieľom je „analyzovať

spôsob a výšku úhrady poplatku kolektívnym správcom vo vybraných krajinách Európy a na základe
multikriteriálnej kalkulácie navrhnúť vhodnú výšku poplatku odvádzaných hotelovými a reštauračnými
zariadeniami kolektívnym správcom.“ Argumentoval, že samotné analýzy v jednotlivých krajinách
často nezahŕňajú všetky organizácie kolektívnej správy, a to obzvlášť nie tie, ktoré vykonávajú práva
autorov audiovizuálnych diel a diel v audiovizuálnych dielach použitých. Autori Analýzy toto nesporne

nezohľadňovali a pri viacerých krajinách neboli schopní ani len približne zistiť, aký je podiel autorov
audiovizuálnych diel na celkovo vyberaných odmenách, resp. pri niektorých odmenách označených
ako odmeny autorov audiovizuálnych diel je zrejmé, že patria len istej časti autorov audiovizuálnych
diel. Podľa žalobcu predložená Analýza vykonáva porovnanie odmien, ktoré však majú v skutočnosti
odlišný základ, čím sa porovnáva neporovnateľné. Konštatoval, že žalovaný mal možnosť v prípade,

že považoval licenčnú odmenu stanovenú sadzobníkom žalobcu za neprimeranú, podať žalobu o
určenie obsahu hromadnej licenčnej zmluvy, v rámci ktorej by súd určil aj výšku licenčnej odmeny. V
prípade využitia tohto zákonného inštitútu mohol žalovaný diela daným spôsobom legálne používať.
Túto možnosť však žalovaný nevyužil, a naopak vedome používal predmety ochrany spravované
žalobcom neoprávnene. Poukázal aj na verejne dostupnú informáciu Asociácie hotelov a reštaurácii

Slovenska (predchádzajúci názov ZHR SR), z ktorej vyplýva, že za svojich členov, ktorých zastupuje
na základe Príkaznej zmluvy (čo je aj prípad žalovaného) uzavrel so žalobcom pre rok 2017 dohodu o
urovnaní. Pri uzatváraní tejto dohody bol rešpektovaný Sadzobník žalobcu a dohoda sa vzťahuje aj na
žalovaného, ktorý rovnako ako v r. 2016 aj v r. 2017 vykonával verejný prenos technickými zariadeniami
v ním prevádzkovaných ubytovacích zariadeniach. Poukázal na to, že žalovaný si svoje povinnosti

voči žalobcovi za r. 2017 z používania predmetov ochrany spravovaných žalobcom splnil. Nestotožnil
sa s názorom žalovaného, že súd prvej inštancie sa riadne nevysporiadal s argumentami žalovaného
ohľadne ním tvrdeného zneužívania dominantného postavenia žalobcom a že porušil pozitívny záväzok
štátu chrániť poctivú hospodársku súťaž. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že predmetomprebiehajúceho konania pred súdom nie je rozhodovanie o zneužití dominantného postavenia, ani
obchodno-právny vzťah žalobcu a žalovaného, ale vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu
porušenia autorského práva, ktoré patrí do skupiny občiansko-právnych vzťahov a preto dožadovanie

sa aplikácie ustanovení Obchodného zákonníka - a to § 44 ods. 1 aj § 265 zo strany žalovaného
je neudržateľné. Konštatoval, že o zneužívaní dominantného postavenia na trhu rozhoduje výlučne
Protimonopolný úrad SR (ďalej aj PMÚ SR) v konaní podľa § 25 a nasl. zákona č. 136/2001 Z.z. (ďalej
aj len ZoOHS), pričom konanie sa začína vždy z vlastného podnetu úradu. Podľa § 25 ods. 2 zákona
č. 136/2001 Z.z. úrad môže začať konanie z vlastného podnetu aj na základe písomného oznámenia

fyzickej alebo právnickej osoby. Argumentoval, že rozhodnutie súdu o výške bezdôvodného obohatenia
podľa § 58 ods. 1 písm. i) AZ nie je však v žiadnom prípade závislé od odpovede na otázku „či zo strany
žalobcu prišlo k porušeniu zákazu zneužitia dominantného postavenia na trhu“. Pre rozhodnutie súdu
vo veci samej je relevantné dokazovanie zamerané na zistenie zvyčajnej, resp. obvyklej odmeny, čo je
otázkou, ktorá musí byť posúdená. Podľa žalobcu bolo dokazovanie riadne vykonané, pričom súd prvej
inštancie svoje závery o zistení zvyčajnej licenčnej odmene aj riadne odôvodnil. Uviedol, že rozhodnutie

súdu o výške bezdôvodného obohatenia podľa AZ je závislé od ustálenia obvyklej odmeny za získanie
licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva, a nie
je v žiadnom prípade závislé od odpovede na otázku „či zo strany žalobcu prišlo k porušeniu zákazu
zneužitia dominantného postavenia na trhu“. Je tohto názoru, že pokiaľ by aj PMÚ SR hypoteticky o
niekoľko rokov rozhodol, že žalobca zneužil dominantné postavenie na trhu, nemôže to viesť k strate

práva autorov na súdnu ochranu ako to žalovaný prezentuje, nakoľko to nebude mať vplyv na určenie
výšky zvyčajnej, resp. obvyklej odmeny v danom čase. Pokiaľ by PMÚ SR hypoteticky rozhodol, že
žalobca zneužil dominantné postavenie na trhu, tak by mal možnosť uložiť žalobcovi sankcie v zmysle
zákona č. 136/2001 Z.z.. Podľa žalobcu súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania rozhodol správne,
keď poskytol autorom právnu ochranu, čo plne korešponduje aj so Smernicou Európskeho parlamentu

a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001. Trvá na tom, že odvolanie žalovaného je nedôvodné a navrhol,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho
konania voči žalovanému.

16. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas

(§ 362 ods. 1 CSP) oprávnenou osobou - stranou v neprospech, ktorej bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP) po skonštatovaní, že
odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom
prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) a ods. 2 CSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 CSP) postupom bez

nariadeniaodvolaciehopojednávaniaaviazanýskutkovýmstavomtak,akohozistilsúdprvejinštancie(§
383 CSP) a dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo svojom procesnom postupe nepochybil a správne
vec posúdil po skutkovej i právnej stránke; preto odvolanie žalovaného z hľadiska ním uplatnených
odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené.

17. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto sa v
súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP v odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie, že dôvody, na ktorých
podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku spočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie, považuje bez
akýchkoľvek výhrad za vecne správne (§ 387 ods. 1 CSP) a tiež úplné z hľadiska všetkých podstatných
otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie oboma procesnými stranami (§ 387

ods. 3 veta prvá CSP). Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, reagujúc tým zároveň
na podstatné tvrdenia žalovaného v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá CSP), odvolací súd udáva.

18. Žalovaný svojimi odvolacími námietkami v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust
§ 365 ods. 1 písm. b) CSP, učinil predmetom odvolacieho prieskumu (tiež) správnosť procesného

postupu prvoinštančného súdu z hľadiska rešpektovania jeho práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia.
V odvolaní tvrdil zmätočnosť preskúmavaného rozsudku pre nezrozumiteľnosť dôvodov a vysvetlenie
úvah, ktorými sa súd prvej inštancie riadil vo svojich záveroch o niektorých skutkových a právnych
otázkach. Podľa ust. § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal,
aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci

vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil
podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a
ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej
súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Preto zákon
v citovanom ustanovení určuje konkrétne zákonné požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku tak,

aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť. Zákon vyžaduje, aby súd v
odôvodnení rozhodnutia vymedzil tiež, ktoré skutočnosti boli pre jeho rozhodnutie zásadné, ktoré z nich
boli medzi stranami nesporné a aké skutkové závery a na podklade ktorých dôkazov urobil vo vzťahu
k skutočnostiam sporným. V odôvodnení rozsudku súd ďalej vysvetlí, aké skutkové zistenie odôvodnilo
aplikáciu zvolenej právnej normy, podá jej interpretáciu na konkrétne okolnosti prípadu a vyvodí z

nej závery o spornom práve či povinnosti. Povinnosťou súdu je v odôvodnení sa vysporiadať tiež s
rozhodujúcimiargumentmistrán;zodôvodneniamápritompodľaprávnejpraxevyplývaťdôvod,prektorý
súd prijal či odmietol rozhodujúce argumenty, pričom len konštatovanie nesprávnosti či irelevantnosti
argumentácie bez náležitého zdôvodnenia, požiadavku riadneho odôvodnenia nespĺňa. Preskúmaním
napadnutého rozsudku odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v rozsiahlom odôvodnení
napadnutého rozsudku uviedol čoho sa žalobca domáhal i aké bolo procesné stanovisko žalovaného

k žalobe; z ich tvrdení a argumentácie výstižne vyselektoval podstatné skutkové tvrdenia a právne
argumenty a vo vzťahu k rozhodujúcim sporným skutočnostiam podrobne ozrejmil tiež, aké zistenia
vyplynuli z toho - ktorého z vykonaných dôkazov. Zistené skutočnosti následne zrozumiteľne a v súlade
so zásadami formálnej logiky premietol do rozhodujúcich skutkových záverov a z nich právnymi úvahami
zdôvodnil výber právnych noriem, ktoré aplikoval, a tiež aj konkrétne následky, ktoré z nich za daného

skutkového stavu vyvodil. Podľa posúdenia odvolacieho súdu nemožno odôvodnenie napadnutého
rozsudku v žiadnom prípade považovať ani za arbitrárne ani za úplne odchylné od veci samej a ani za
extrémne nelogické, a preto odvolaciu námietku žalovaného proti odôvodneniu napadnutého rozsudku,
odvolací súd posúdil len ako nespokojnosť odvolateľa so závermi prezentovanými v odôvodnení,
ktorá nezakladá nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej

procesné práva, a teda dôvodnosť odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Odvolací
súd poznamenáva, že z obsahu odvolania zreteľne vyplýva, že podstata odvolacích námietok, ktorými
žalovaný vytýka nedostatky odôvodnenia napadnutého rozsudku pramení z jeho nespokojnosti so
spôsobom, akým sa súd prvej inštancie z hľadiska úplnosti zákonných a právnou praxou aprobovaných
kritérií vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku s niektorými časťami jeho argumentácie. To

ale znamená, že tieto výhrady žalobcu v konečnom dôsledku nesmerovali proti úplnosti odôvodnenia,
ale proti komplexnosti spôsobu skutkového a právneho posúdenia veci. V tejto súvislosti odvolací
súd pripomína, že vo vzťahu k obsahovým požiadavkám odôvodnenia rozhodnutia, vyplývajúcim z
ústavného práva na spravodlivé súdne konanie Ústavný súd Slovenskej republiky formuloval, že
všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (stranami), ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu, uvádzaných účastníkmi konania.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka
konania na spravodlivé súdne konanie (IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

19. Ďalšími odvolacími námietkami žalovaný vytýkal dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, ktorý
dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné
odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci (napr. nesprávne realizovaná mandukčná povinnosť súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní,

porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami a pod.). Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e)
CSP znamená vadu skutkovú, keď strana navrhla dôkaz, ktorý je potrebný na zistenie rozhodujúcich
skutočností, ale súd prvej inštancie takýto dôkaz nevykonal. Predpokladom naplnenia tohto odvolacieho
dôvodu je aby skutočnosť, ktorá má byť týmto dôkazom objektivizovaná bola pre rozhodnutie významná.
Vo všeobecnosti dôkazné bremeno možno charakterizovať ako procesnú zodpovednosť strany sporu

za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. V rámci dokazovania
platí zásada, že každá strana musí uniesť bremeno ohľadom svojho tvrdenia; Možno konštatovať, že
pravidlom kontradiktómych konaní je nie len formálne, ale aj materiálne uplatňovanie zodpovednosti
strany za neunesenie dôkazného bremena. Výrazom toho v procese dokazovania je okrem iného
tiež požiadavka nezaťažovať zabezpečením dôkazného prostriedku tú procesnú stranu, ktorá k

dokazovanej skutočnosti nemá dôkazné bremeno. V súvislosti s touto námietkou odvolací súd uvádza,
že vyhodnotenie potenciálnej relevancie navrhovaného dôkazu, ako aj prípustnosti jeho vykonania je
úlohou a doménou súdu. Súd v konaní nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a
nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania arozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 ods. 1 CSP)
a nie sporových strán. V prípade, že súd prvej inštancie považoval žalovaným navrhnuté dokazovanie
listinami za nadbytočné a neúčelné, nakoľko nesúviselo s preukázaním relevantných skutočností

podstatných pre posúdenie opodstatnenosti žalobcom uplatneného nároku napadnuté rozhodnutie
nezaťažil skutkovou vadou, čo vylučuje naplnenie uvedeného odvolacieho dôvodu. K námietke žalobcu,
že napadnuté rozhodnutie spočíva v neprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods.1 písm. h) CSP),
odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdenímvecijeomylsúdupriaplikáciiprávanazistenýskutkovýstav.Onesprávnuaplikáciuprávnych
predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery, avšak v posudzovanej veci, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie
za úplné a ich právne posúdenie za správne. K odvolaciemu dôvodu žalobcu , že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f)

CSP) odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by
sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v
ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Citovaný odvolací dôvod je v súdnej
praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor
posúdil po právnej stránke, ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové

zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191
CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z
prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne
súajtakéskutkovézistenia,ktorésúdprvejinštancie založilnachybnomhodnotenídôkazov.Typovoide

o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z procesných ustanovení týkajúcich sa dokazovania. Odvolací súd v
prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je vo vzťahu k výroku, ktorým

súd prvej inštancie žalobe vyhovel naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie v tejto časti nemožno
vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z obsahu listín nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania
najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli predloženými listinnými dôkazmi
preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho
hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení

druhého dielu Civilného sporového poriadku alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne
zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Odvolací dôvod podľa §
365 ods. 1 písm. h) CSP je v praxi vykladaný tak, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení súd vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový

stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil právny predpis iný, než ktorý použiť mal alebo
ak síce použil správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad. V posudzovanej
veci odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie za
správne.

20. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu,
vykonajúc všetky dôkazy, ktoré boli podstatné pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy
hodnotil v súlade so zákonom a z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam na ktorých
založil aj svoje rozhodnutie, zo zisteného stavu vyvodil aj správny právny záver. Napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie je dostatočne odôvodnený a spĺňa kritériá riadneho odôvodnenia podľa § 220 ods. 2

CSP. Odvolacie námietky odvolateľa boli už predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie, ktorý
sa s nimi náležíte vysporiadal pri rozhodovaní v danej veci, a námietky odvolateľa nespochybnili vecnú
správnosť rozsudku. V konaní nebolo sporné, že žalobca má postavenie organizácie kolektívnej správy
majetkových práv autorov a nositeľov autorských práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým,
choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým

dielam, dielam úžitkového umenia a túto kolektívnu správu vykonával v odbore použitia uvedených diel
ich uvedením na verejnosť iným spôsobom verejného prenosu.21. Podľa § 19 ods. 1, 2, 3 AZ autor má právo použiť svoje dielo a právo udeliť súhlas na použitie svojho
diela. Dielo je možné použiť iba so súhlasom autora, ak tento zákon neustanovuje inak. Za použitie
diela má autor právo na odmenu, ak tento zákon v štvrtej hlave neustanovuje inak; tým nie je dotknuté

ustanovenie § 65 ods. 1 druhej vety.
Podľa§19ods.4písm.f)AZpoužitímdielajenajmäuvedeniedielanaverejnosti1.verejnýmvystavením
originálu diela alebo rozmnoženiny diela, 2. verejným vykonaním diela, 3. verejným prenosom diela.
Podľa § 27 ods. 1, 2 AZ, verejný prenos diela je verejné šírenie diela akýmikoľvek technickými
prostriedkami po drôte alebo bezdrôtovo tak, že toto dielo môžu vnímať osoby na miestach, kde by ho

bez tohto prenosu vnímať nemohli. Vysielanie diela, retransmisia diela a sprístupňovanie diela verejnosti
je verejným prenosom diela.
Podľa § 30 AZ sprístupňovanie diela verejnosti je šírenie diela takým spôsobom, aby k nemu mal
jednotlivec prístup z miesta a v čase, ktorý si sám zvolí.
Podľa § 58 ods. 1 písm. i) AZ, autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo alebo ktorého právu
hrozí neoprávnený zásah, sa môže domáhať najmä vydania bezdôvodného obohatenia.

Podľa § 63 ods. 2 písm. d) AZ, nárokov podľa § 58 ods. 1 písm. b) až i) a ods. 2 sa môže domáhať vo
svojom mene a na účet autora aj organizácia kolektívnej správy.
Podľa § 79 ods. 1 nového AZ organizácia kolektívnej správy, ktorá zastupuje najviac nositeľov práv
podľa § 164 ods. 1 na území Slovenskej republiky a je takto uvedená v evidencii organizácií kolektívnej
správy podľa § 152 ods. 4, môže uzavrieť s nadobúdateľom rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu,

ktorou udeľuje súhlas na použitie všetkých diel nositeľov práv a) zastupovaných podľa § 164, ku ktorým
vykonáva správu majetkových práv a b) ktorí nie sú touto organizáciou kolektívnej správy zastupovaní
podľa § 164 a nevylúčili kolektívnu správu práv k týmto dielam podľa odseku 2.
Podľa § 79 ods. 2 AZ nositeľ práv podľa odseku 1 písm. b) je oprávnený vylúčiť kolektívnu správu svojich
majetkových práv ku všetkým alebo k niektorému zo svojich diel prostredníctvom rozšírenej hromadnej

licenčnej zmluvy písomným oznámením organizácii kolektívnej správy podľa odseku 1, ktorá o tom bez
zbytočného odkladu informuje nadobúdateľa licencie.
Podľa § 79 ods. 3 AZ nositeľovi práv podľa odseku 1 písm. b) patria rovnaké práva a povinnosti
vyplývajúce z rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy ako nositeľom práv, ktorí sú organizáciou
kolektívnejsprávyzastupovanípodľa§164,vrátaneprimeranéhouplatneniaprávapovinnostívovzťahu

k organizácii kolektívnej správy, pokiaľ ide o výber, prerozdelenie a vyplatenie odmien a iných peňažných
plnení.
Podľa § 143 ods. 1 AZ, kolektívnou správou práv je správa výkonu majetkových práv nositeľa práv podľa
tohto zákona prostredníctvom organizácie kolektívnej správy.
Podľa § 152 ods. 4 AZ, ministerstvo na svojom webovom sídle vedie evidenciu organizácií kolektívnej

správy, ktorým udelilo oprávnenie, vrátane digitálnej rozmnoženiny oprávnenia. Evidencia obsahuje
a) názov organizácie kolektívnej správy,
b) sídlo organizácie kolektívnej správy,
c) označenie štatutárneho orgánu a meno a priezvisko osoby, ktorá je štatutárnym orgánom, alebo osôb,
ktoré sú jeho členmi, označenie orgánu riadenia a meno a priezvisko osoby, ktorá je orgánom riadenia,

alebo osôb, ktoré sú jeho členmi, ak je odlišný od štatutárneho orgánu,
d) vymedzenie odboru kolektívnej správy práv ae) informáciu o tom, či organizácia kolektívnej správy
uzatvára rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu podľa § 79 v danom kalendárnom roku.
Podľa § 164 ods. 1 AZ, organizácia kolektívnej správy je povinná zastupovať za rovnakých podmienok
a bez ohľadu na členstvo v organizácii kolektívnej správy každého nositeľa práv pri výkone jeho

majetkových práv v písomne dohodnutom rozsahu predmetov ochrany a v odbore kolektívnej správy
práv v súlade s vydaným oprávnením, ak o to nositeľ práv požiada. Organizácia kolektívnej správy môže
odmietnuť zastupovanie nositeľa práv len na základe preukázaných objektívnych dôvodov, najmä ak by
zastupovanie nositeľa práv bolo v rozpore s vydaným oprávnením alebo majetkové práva k predmetu
zastúpenia nevznikli. Pred uzavretím dohody podľa prvej vety je organizácia kolektívnej správy povinná

poskytnúť nositeľovi práv informácie o podmienkach zastupovania pri výkone kolektívnej správy práv.
Organizáciakolektívnejsprávyjepovinnázačaťvýkončinnostísúvisiacichsozastupovanímoduzavretia
dohody podľa prvej vety, ak nie je dohodnuté inak.
Podľa § 458a Občianskeho zákonníka ak pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva
nemožno určiť bezdôvodné obohatenie sa inak, na určenie peňažnej náhrady sa použije primerane

ustanovenie § 442a ods. 2.
Podľa § 442a ods. 2 Občianskeho zákonníka pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva,
ktoré môže byť predmetom licenčnej zmluvy, výška náhrady škody, ak ju nemožno určiť inak, určí sa
najmenej vo výške odmeny, ktorá by za získanie takej licencie bola zvyčajná v čase neoprávnenéhozásahu do tohto práva; to sa primerane vzťahuje aj na práva duševného vlastníctva, ktoré môžu byť
predmetom prevodu.

22. Z vyššie citovanej zákonnej úpravy vyplýva, že použiť dielo je možné iba so súhlasom autora, za čo
prislúcha autorovi diela odmena, pričom použitím sa rozumie aj uvedenie diela verejným prenosom, teda
jeho šírenie akýmikoľvek technickými prostriedkami umožňujúcimi vnímanie diela osobami, ktoré by ho
bez prenosu vnímať nemohli. Autor sa svojich nárokov za použitie diela môže domáhať vo svojom mene,
alebo tak činí organizácia kolektívnej správy, ktorá zastupuje nositeľov autorských práv, ktorí nevylúčili

kolektívnusprávusvojichmajetkovýchpráv.Žalobcaakoorganizáciakolektívnejsprávyjetakoprávnený
aj povinný pri porušení majetkových práv domáhať sa nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia.
V konaní žalovaný netvrdil ani nepreukázal, aby nositelia autorských práv kolektívnu správu vylúčili,
a aby povinnosť na plnenie vznikala žalovanému voči nim osobne. Nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia vyplývajúci z autorského zákona nezakladá žiadne také hmotnoprávne postavenie autorov,
či organizácií kolektívnych správ zastupujúcich autorov vo vzájomnom pomere medzi autormi alebo

medzi organizáciami kolektívnej správy, ktoré by zakladali nemožnosť samostatného uplatňovania
nárokov. Z povahy veci ide o deliteľné peňažné plnenie, a pokiaľ nie je preukázaný opak, správu
majetkového práva autorov vykonáva organizácia kolektívnej správy príslušná podľa druhu chráneného
autorského práva, ktorá je oprávnená tento nárok samostatne vymáhať.

23. Odvolací súd sa v prvom rade zaoberal námietkou žalovaného, ktorá sa týkala aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu, ktorý podľa názoru žalovaného v rozhodnom čase nebol oprávnený zastupovať
jednotlivých autorov. Uvedenú námietku nemožno považovať za dôvodnú vzhľadom na to, že žalobca
predložil oprávnenie Ministerstva kultúry Slovenskej republiky zo dňa 11.5.2010 ale aj zo dňa 18.8.2016,
z ktorých je zrejmé, že žalobca vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov

práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým
dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. V zmysle
uvedených oprávnení žalobca vykonával a vykonáva dobrovoľnú kolektívnu správu v odbore verejného
prenosu vyššie uvedených diel prevedením akýmikoľvek technickými prostriedkami a zároveň vykonáva
kolektívnu správu v odbore použitie uvedených diel uvedením na verejnosti iným spôsobom verejného

prenosu. Z vyššie citovanej právnej úpravy vyplýva, že použiť dielo je možné iba so súhlasom autora, za
čo prislúcha autorovi diela odmena, pričom použitím sa rozumie aj uvedenie diela verejným prenosom,
teda jeho šírenie akýmikoľvek technickými prostriedkami umožňujúcimi vnímanie diela osobami, ktoré
by ho bez prenosu vnímať nemohli. Autor sa svojich nárokov za použitie diela môže domáhať vo svojom
mene, alebo tak činí organizácia kolektívnej správy, ktorá zastupuje nositeľov autorských práv, ktorí

nevylúčili kolektívnu správu svojich majetkových práv. Žalobca ako organizácia kolektívnej správy je
tak oprávnený aj povinný pri porušení majetkových práv domáhať sa nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia. V konaní žalovaný netvrdil ani nepreukázal, že by nositelia autorských práv kolektívnu
správu vylúčili, tvrdil len, že žalobca môže preukázať aktívnu vecnú legitimáciu iba tak, že preukáže
konkrétnymi zmluvami o zastupovaní či vôbec, v akom rozsahu a pre ktoré konkrétne predmety ochrany

vykonáva kolektívnu správu majetkových práv jednotlivých nositeľov práv, a zároveň preukáže, že sa
jedná o také konkrétne predmety ochrany, ktoré žalovaný v žalovanom období naozaj neoprávnene
použil, je v prípade hromadného používania predmetov ochrany verejným prenosom technickými
zariadeniami. Odvolací súd sa so spôsobom právneho posúdenia tejto otázky súdom prvej inštancie
plne stotožňuje a za celkom správny považuje jeho záver spočívajúci na rozhodujúcej úvahe, že je daná

vecná legitimácia žalobcu vo vzťahu k uplatnenému plneniu za použitie predmetu ochrany, keď žalovaný
netvrdilaaniinaknevyšlanajavoskutočnosť,ženositeliaprávkolektívnusprávudotknutýchprávvylúčili,
a teda zjednodušené povedané, aby povinnosť plniť mal žalovaný priamo voči nim. Odvolací súd sa
preto plne stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca je v konaní aktívne vecne legitimovaný
keďže Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky ako príslušný štátny orgán poveril žalobcu za účelom

výkonu kolektívnej správy a ako organizácia kolektívnej správy je tak oprávnený aj povinný pri porušení
majetkových práv domáhať sa nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia.

24. K námietkam žalovaného, že len existencia televíznych prijímačov v ubytovacom zariadení
neznamená, že došlo k použitiu diela verejným prenosom, odvolací súd poukazuje na to, že v konaní

bolo nesporné, že žalovaný má vo svojich ubytovacích zariadeniach umiestnené televízne prijímače,
že televízne prijímače disponujú televíznym signálom umožňujúcim prenos a vnímanie diela v jeho
priestoroch, pričom legálna definícia „verejného prenosu“ je vychádzajúc z medzinárodných dohovorov
a rozhodnutí SDEU chápaná extenzívne a preto aj len objektívna možnosť verejného prenosu napĺňaznaky legálnej definície verejného prenosu v zmysle § 27 AZ. V tomto odvolací súd poukazuje na
rozhodnutia SDEU, z ktorých vychádzal tiež súd prvej inštancie. V rozsudku SDEU zo dňa 7.12.2006
vo veci SGAE c/a Rafael Hoteles SA sp.zn. C-306/05 ako odpoveď na prejudiciálne otázky (bod

29 rozsudku) je uvedené, že „hoci samotné zabezpečenie fyzických zariadení nepredstavuje ako
také verejný prenos v zmysle Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22.5.2001 o
zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti,
poskytovanie signálu hotelovým zariadeniam prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú
ubytovaní v izbách tohto zariadenia predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu

verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice, v rozsudku SDEU z 12.3.2012 vo veci
Phonographic Performance (Ireland) limited proti írsku sp.zn. C-162/10, v rámci prejudiciálnej otázky
bolouvedené,že„prevádzkovateľhotelovéhozariadenia,ktorýposkytujevizbáchsvojichhostítelevízne
alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný
prenos“. Ak má teda žalovaný vo svojej prevádzke umiestnené zvukové alebo zvukovo-obrazové
zariadenie vybavené príjmom, tak týmto samotným dochádza k naplneniu pojmu verejného prenosu.

Pokiaľ sa žalovaný bránil tvrdením, že nebola preukázaná obsadenosť jeho ubytovacieho zariadenia, v
kontexte vyššie uvedeného, je táto argumentácia bezpredmetná a nezbavuje žalovaného povinnosti na
úhradu autorskej odmeny. Pokiaľ by uvedená skutočnosť bola rozhodujúca, bol by to práve žalovaný,
ktorého by zaťažovalo dôkazné bremeno o čiastočnom využití služieb zariadenia, pričom žalovaný sám
nepreukázal,žebyvrozhodnomobdobíslužbyubytovaniazahrňujúcehotiežprenostelevíznehosignálu

svojim hosťom neposkytoval.

25. Neopodstatnenými boli tiež námietky žalovaného vzťahujúce sa k výške priznaného plnenia. Rozsah
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia bol v zásade limitovaný rozsahom obvyklej odmeny za
získanie autorskej licencie na ďalší verejný prenos diel spadajúcich do odboru pôsobnosti žalobcu (§

458a OZ). Za porovnateľné kritérium správne súd prvej inštancie považoval úhrady za autorskú licenciu
určenú vo vzťahu k druhovo rovnakým autorským dielam a k obdobnému spôsobu ich použitia určenú
žalobcom ako organizáciou kolektívnej správy v sadzobníku. Žalobca počas konania preukázal, že
v rozhodnom období uzatvoril 396 hromadných licenčných zmlúv za odmenu dohodnutú podľa jeho
sadzobníka, čo ju robí odmenou obvyklou, keďže v tomto období iná organizácia kolektívnej správy

zastrešujúca daných autorov v daných predmetom ochrany na území Slovenskej republiky nepôsobila.
V neposlednom rade odvolací súd poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS
101/2011, podľa ktorého obvyklosť licenčnej odmeny sa posudzuje podľa toho, za akú odmenu v
čase neoprávneného zásahu do práv žalobcu bola poskytovaná licencia iným užívateľom, teda za akú
odmenusauzatváralihromadnélicenčnézmluvy.Právesozreteľomnaexistenciuporovnateľnýchkritérií

je nenáležitý poukaz na licenčné odmeny v iných krajinách, či podklady pre kalkuláciu licenčných odmien
odvádzaných hotelovými a reštauračnými zariadeniami kolektívnym správcom na základe analýzy
licenčných platieb vybraných krajín Európy spoločnosťou KPMG. Ak žalovaný nesúhlasí s odmenou
určenou žalobcom za použitie diel ním zastupovaných autorov, je oprávnený domáhať sa ochrany v
konaní o určenie obsahu licenčnej zmluvy, včítane odmeny za použitie spravovaných predmetov súdom

(§ 165 ods. 8 zák. č. 185/2015 Z. z.), nezakladá to však jeho právo na bezodplatné užívanie diel
autorov. Už samotné bezprávne konanie žalovaného vylučuje, aby sa domáhal v tomto konaní pred
súdom ochrany svojho právneho postavenia skrz zásadu dobrých mravov podľa § 3 OZ. Žalovaný v
roku 2016 ako používateľ zasiahol prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu bez uzatvorenia
hromadnej licenčnej zmluvy so žalobcom do majetkových práv autorov literárnych, dramatických,

hudobnodramatických, choreografických, audiovizuálnych, fotografických diel, diel výtvarného umenia,
architektonických diel a diel úžitkového umenia, ktorých zastupuje žalobca. Žalovaný sa takýmto
spôsobombezdôvodneobohatil,ktoréobohateniejepovinnývydaťžalobcovivrozsahuurčenomsúdom.

26. Odvolací súd nepovažoval za opodstatnenú ani odvolaciu argumentáciu žalovaného, ktorou

poukazoval na vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku z dôvodu, že súd prvej inštancie zamietol
návrh na prerušenie konania a nevyčkal na vybavenie podnetu Zväzu hotelov a reštaurácií SR, ktorým
táto záujmová organizácia iniciovala na Protimonopolnom úrade SR konanie pre podozrenie, že žalobca
v súvislosti s určovaním sadzieb autorských licencií zneužíva svoje dominantné postavenie. Podľa
názoru žalovaného boli naplnené predpoklady pre prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a)

CSP. Závislou otázkou v zmysle § 162 ods. 1 písm. a) CSP nie je akákoľvek skutková, či právna
otázka, ale je nevyhnutné ju vykladať tiež v intenciách § 193 CSP. V zmysle uvedeného, je súd viazaný
rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt
postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnomstave, vzniku alebo zániku spoločnosti. Týmto okruhom otázok je súd viazaný v tom zmysle, že si
o nich nemôže urobiť ani len prejudiciálny záver, z čoho nevyhnutne vyplýva, že pokiaľ sa takáto
právna otázka vyskytne, bez rozhodnutia o nej príslušným orgánom súd v konaní nemôže pokračovať

a musí na odpadnutie prekážky vyčkať. V predmetnom konaní, v ktorom sa žalobca domáha splnenia
záväzku zo zodpovednosti žalovaného za bezdôvodné obohatenie, sa žiadna z týchto právnych otázok
(otázka spáchania trestného činu, priestupku alebo iného správneho deliktu a ich páchateľa, otázka
osobného stavu, vzniku alebo zániku spoločnosti) neobjavila. Pokiaľ by aj Protimonopolný úrad SR
konanie žalobcu posúdil ako odporujúce pravidlám hospodárskej súťaže, ním prejudikované otázky

spáchania a páchateľa správneho deliktu, by pre toto konanie nemali priamy význam, keďže rozhodnutie
o uplatnenom nároku priamo nezávisí od posúdenia zodpovednosti žalobcu, ale žalovaného. Ak by
výsledky konania pre Protimonopolným úradom SR mohli mať pre rozhodnutie význam, nejednalo by
sa o riešenie závislých otázok podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP, ale postupu, kedy môže súd konanie
prerušiť za splnenia predpokladov podľa § 164 CSP. Pokiaľ súd prvej inštancie návrhu žalovaného na
prerušenie konania nevyhovel konštatujúc, že konanie pred Protimonopolným úradom SR nemá na jeho

rozhodnutie žiaden dosah, jeho rozhodnutiu nemožno vytknúť žiadne nedostatky, ktoré by zakladali
odvolacie dôvody. Bolo totiž vo výlučnej kompetencii súdu preskúmať existenciu nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia ako aj jeho výšku, čo do limitov stanovených zákonnou úpravou.

27. Z odvolania žalovaného je zrejmé, že napadol samostatne odvolaním aj výrok o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania a preto odvolací súd skúmal aj vecnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím
vo veci samej a právoplatným uznesením o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, o ktorom odvolateľ
tvrdí, že sa ho týkajú odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 CSP. V tejto súvislosti je potrebné uviesť,
že osobitným dôvodom na zrušenie rozhodnutia vo veci samej je úspešné uplatnenie odvolacieho
dôvodu podľa § 365 ods. 2 CSP. Ide tu o situáciu, ak rozhodnutiu vo veci samej predchádzalo vydanie

právoplatného uznesenia procesnej povahy, ktoré je postihnuté niektorou z vád zakladajúcich odvolací
dôvod podľa § 365 ods. 2 CSP. Z hľadiska uplatnenia tohto odvolacieho dôvodu bolo povinnosťou
odvolateľa preukázať vecnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím vo veci samej a právoplatným
uznesením, o ktorom odvolateľ tvrdí, že je postihnuté niektorou z odvolacích vád. Táto vada uznesenia
musí mať zároveň vplyv na vecnú správnosť meritórneho rozhodnutia. Možno konštatovať, že ide o

právoplatné uznesenie, ktoré nebolo napadnuté odvolaním, inak by bola vada uznesenia preskúmavaná
v odvolacom konaní a pôjde teda najmä o uznesenie, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa. V
nadväznosti na uvedené a vychádzajúc z obsahu preskúmavaného spisu dospel odvolací súd k záveru,
že súd prvej inštancie svojím procesným rozhodnutím nenaplnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 2
CSP, keďže jeho rozhodnutie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania nenapĺňa žiadny z odvolacích

dôvodov. Nakoľko odvolací súd procesné rozhodnutie súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania, ktoré má povahu uznesenia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania vyhodnotil
ako správne, je zrejmé, že sa jedná o uznesenie, proti ktorému nie je prípustné odvolanie (§ 357 písm. n)
CSP). Odvolací súd preto odvolanie žalovaného smerujúce proti výroku III. napadnutého rozsudku podľa
ust. § 386 písm. c) CSP odmietol, nakoľko smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie

prípustné.

28. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny v napadnutom vyhovujúcom výroku (výrok I.) podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny
potvrdil, tiež aj v závislom výroku o trovách konania, majúcom správny základ v plnom procesnom

úspechu žalobcu v spore (výrok II.) a vo výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania (výrok III.),
odvolanie žalovaného odmietol.

29. V priebehu odvolacieho konania podal žalovaný dňa 14.09.2020 ďalší návrh na prerušenie konania,
ktorý odôvodňoval tým, že dňa 07.08.2020 sa dozvedel, že Protimonopolný úrad Slovenskej republiky

začal na základe oznámenia Asociácie hotelov a reštaurácií Slovenska (ktorej členom je aj žalovaný),
ako aj na základe ďalších zo strany PMÚ získaných informácií a podkladov dňa 23.07.2020 voči
žalobcovi správne konanie vedené pod č. SK 0011/OZDPaVD/2020 vo veci možného zneužívania
dominantného postavenia podľa § 8 zákona. Uviedol, že predmetné správne konanie na PMÚ v
súčasnosti naďalej prebieha. Navrhol preto, aby súd toto súdne konanie v zmysle § 162 ods. 1 písm.

a) CSP prerušil, a to až do času právoplatného skončenia správneho konania vedeného proti žalobcovi
na Protimonopolnom úrade Slovenskej republiky pod č. SK 0011/OZDPaVD/2020. V súvislosti s týmto
návrhomnaprerušeniekonaniaodvolacísúdodkazujenasvojuargumentáciuuvedenúvbode26svojho
rozsudku a zdôrazňuje, že pokiaľ by aj Protimonopolný úrad SR konanie žalobcu posúdil ako odporujúcepravidlám hospodárskej súťaže, ním prejudikované otázky spáchania a páchateľa správneho deliktu,
by pre toto konanie nemali priamy význam, keďže, rozhodnutie o uplatnenom nároku priamo nezávisí
od posúdenia zodpovednosti žalobcu, ale žalovaného. Odvolací súd poukazuje na to, že posúdenie

súladu žalobcom uplatňovaného spôsobu oceňovania autorských licencií so zákonnými pravidlami
hospodárskej súťaže predstavuje len jednu z do úvahy prichádzajúcich otázok, ktoré si súd pre záver o
dôvodnosti výšky uplatneného nároku môže (pokiaľ ju považuje vo svojom riešení sporu za významnú)
posúdiťsám.Pokiaľsaajjaví,žepririešenítejtootázkymôžubyťnápomocnézáverysprávnehokonania,
nejedná sa o riešenie závislých otázok, na ktoré myslí ust. § 162 ods. 1 písm. a) CSP ale otázok,

ktoré môžu mať pre rozhodnutie význam, v prípade ktorých môže súd konanie prerušiť len za splnenia
predpokladov podľa ust § 164 CSP. Odvolací súd opätovne uvádza, že konanie (vybavenie podnetu) na
Protimonopolnom úrade SR nemá na rozhodnutie súdu v preskúmavanej veci žiaden dosah, nakoľko mu
v tomto konaní neprináleží preskúmavať výšku licenčnej odmeny a preto považoval návrh žalovaného
na prerušenie konania za nedôvodný, nakoľko rozhodnutie vo veci nie je závislé od odpovede na otázku,
či zo strany žalobcu prišlo k porušeniu zákazu zneužitia dominantného postavenia na trhu a návrh

žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP ako nedôvodný zamietol.

30. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorých plne úspešnému žalobcovi v odvolacom konaní patrí nárok
na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v celom rozsahu.

31. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca

alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.

2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok

minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie jepodané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo

odborovouorganizáciouaakichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekoná,mávysokoškolsképrávnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on Jul 6, 2025. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.

Rozsudok – Právo duševného vlastníctva , Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 24, 2021

Rozsudok – Právo duševného vlastníctva ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 24, 2021