Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 30, 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15CoPr/6/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1317215091
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1317215091.2

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov
senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobkyne: O.. F.. V. N. I. D.
I. W. L. G. P. S. L. Č. P. S. Á. , A.., D. W. XX.X.XXXX, H. N. W. S. Č.. XXX, zastúpená Mgr. Peter
Kupka, advokát, Trnava, Hlavná č. 23, proti žalovanému: Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave,
Bratislava, Hviezdoslavovo nám. č. 175/18, IČO: 00 157 805, zastúpený Advokátska kancelária JUDr.

Zoltán Sťahula, s. r. o., Bratislava, Dunajská č. 2304/6, IČO: 50 686 861, za ktorú konajú JUDr. Zoltán
Sťahula a JUDr. Simona Matúšková, PhD., o zaplatenie 3.412,80 € s prísl., na odvolanie žalovaného
proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 19. októbra 2020, č. k. 61 Cpr 6/2017-174,

r o z h o d o l :

I. Uznesenie Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 19. októbra 2020, č. k. 61 Cpr 6/2017-174, p o
t v r d z u j e .

II. Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Okresný súd Bratislava III. uznesením zo dňa 19.10.2020, č. k. 61
Cpr 6/2017-174, zamietol návrh žalovaného na zrušenie rozsudku pre zmeškanie Okresného súdu
Bratislava III. č. k. 61 Cpr 6/2017-161 zo dňa 1.6.2020. Uznesenie právne odôvodnil ustanoveniami
§ 274, § 277 ods. 2, 3 C.s.p. Pokiaľ ide o vecné odôvodnenie uznesenia uviedol, že žalobkyňa sa

žalobou doručenou súdu dňa 20.7.2017 domáhala voči žalovanému zaplatenia sumy 3.412,80 € s
príslušenstvom titulom náhrady za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti. Žalobu skutkovo
odôvodnilatým,žekonanímžalovaného(štatutáraavedúcichainýchzamestnancov) boloneoprávnene
zasiahnuté do jej osobnostných práv, súkromia, ľudskej dôstojnosti a občianskej cti a neprimeranej
pracovnej záťaže spôsobenej pravidelným a dlhodobým výkonom práce nadčas bez zabezpečenia
primeraného odpočinku v rozpore s ustanoveniami § 92 ods. 1, § 93 ods. 1, § 97 ods. 6 a 7 Zákonníka

práce, pričom jej vznikla ujma na zdraví, emocionálna ujma, vecná škoda a utrpela jej česť, ľudská
dôstojnosť a súkromný a rodinný život. Počas trvania pracovného pomeru u
žalovaného bola uznaná za dočasne práceneschopnú od 12.1.2016 do 1.5.2016 (t. j. 111 dní) a od
31.5.2016 do skončenia pracovného pomeru dňa 8.8.2016 (t. j. 70 dní). Žalobkyňa pracovný pomer u
žalovaného skončila okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa 4.8.2016 spôsobom podľa §
69 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce. Na príčinnú súvislosť medzi zdravotnými ťažkosťami a konaním

žalovaného opätovne upozorňovala žalovaného, okrem iného podala sťažnosť v súvislosti s porušením
zásady rovnakého zaobchádzania podľa § 13 ods. 5 Zákonníka práce zo dňa 21.3.2016. Žalovanej
sumy sa domáha v zmysle § 446 Občianskeho zákonníka titulom odškodnenia straty na zárobku
počas pracovnej neschopnosti v uvedených obdobiach. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol, že
pojednávanie určené na deň 1.4.2020 zrušil z dôvodu zamedzenia šírenia epidémie Covid - 19 a zmenil
termín pojednávania na deň 1.6.2020. Oznámenie o zmene termínu pojednávania súd doručil právnym

zástupcomstránsporu,právnyzástupcažalobkynemaldoručenievykázanéelektronickydňa31.3.2020,
právny zástupca žalovaného taktiež elektronicky dňom 30.3.2020. Právny zástupca žalovaného sana pojednávanie dňa 1.6.2020 nedostavil, svoju neúčasť neospravedlnil. Súd v zmysle ustanovenia
§ 180 C.s.p. prejednal vec v neprítomnosti žalovaného. Pojednávania sa zúčastnila žalobkyňa a jej
právny zástupca, ktorý v zmysle ustanovenia § 274 C.s.p. navrhol, aby súd rozhodol rozsudkom pre

zmeškaniežalovaného,keďžesúsplnenépodmienkyuvedenévtomtoustanovení.Konštatujúcsplnenie
podmienok pre vydanie rozsudku pre zmeškanie žalovaného ustanovené v § 274 C.s.p., keď žalobkyňa
si uplatňovala nárok na peňažné plnenie, žalovaný sa napriek riadnemu a včasnému predvolaniu
nedostavil na pojednávanie vo veci a zároveň svoju neprítomnosť neospravedlnil včas a
vážnymi okolnosťami, súd prvej inštancie na návrh žalobkyne rozhodol rozsudkom pre zmeškanie a

žalobe vyhovel v celom rozsahu.
1.2. Dňa 10.7.2020 (v zákonnej lehote na podanie návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie podľa §
277 ods. 3 C.s.p.) žalovaný doručil súdu návrh na zrušenie rozsudku pre zmeškanie. Návrh odôvodnil
tým, že nepopiera, že jeho právny zástupca prebral z elektronickej schránky
dňa 30.3.2020 oznámenie o zrušení termínu pojednávania vytýčeného na deň 1.4.2020 z dôvodu
zamedzenia šírenia COVID - 19, v ktorom bol zároveň uvedený nový termín pojednávania stanoveného

na deň 1.6.2020. Konštatoval, že jemu predvolanie zasielané nebolo. Dôvodil, že jeho právny zástupca v
čase od 16.3.2020 do 13.4.2020 zaviedol z dôvodu zamedzenia šírenia prenosného ochorenia všetkým
zamestnancom home office, pretrvávajúci u niektorých až do 1.5.2020. V dôsledku tohto opatrenia bolo
potrebné vykonať aj zmeny v samotnom fungovaní pri výkone bežných administratívnych úkonov, teda
aj pri preberaní doručovanej pošty. Dňa 30.3.2020 zamestnanec poverený preberaním pošty prevzal

oznámenie o termíne pojednávania, ktoré preposlal priamo z elektronickej schránky na email kolegyni,
ktorá má prideleného žalovaného, a teda aj predmetný spor. Zamestnankyňa advokátskej kancelárie,
ktorá komunikuje v predmetnej veci s klientom a zároveň sa zúčastnila aj predchádzajúcich pojednávaní
v predmetnej veci tento email neobdržala. Po spätnom preskúmaní situácie vyplynula len možnosť
technickej chyby pri preposielaní správy na email cez funkciu portál slovensko.sk, ktorého zlyhávanie,

občasné výpadky, či oneskorené doručovanie je dlhodobo známe. Dňa 30.3.2020 jej bol doručený aj
email od asistentky oddelenia 44 C, ktorého obsahom bolo, že pojednávanie vytýčené na deň 1.4.2020
bude odročené bez uvedenia nového termínu. Dôvodne sa preto domnievala, že táto informácia bola
súdom sprocesovaná touto formou a nový termín bude doručovaný následne s odstupom určitého
času. Vo veci bol doručený aj opätovný návrh na zmenu žaloby, ktorý bol prebratý právnym zástupcom

žalovaného dňa 1.6.2020, čo nenapovedalo tomu, že by vo veci bolo už rozhodnuté, práve naopak, javilo
sa to ako dôvod, prečo nebolo vytýčené pojednávanie. O zmeškaní termínu pojednávania sa právny
zástupca žalovaného dozvedel doručením rozsudku pre zmeškanie dňa 26.6.2020, kedy rozsudok
pre zmeškanie prebral z elektronickej schránky. Celospoločenská situácia spojená so šírením COVID
- 19 negatívne narušila zabehnuté fungovanie mnohých inštitúcií a organizácií, ktoré sa pod tlakom

okolností museli prispôsobiť aktuálnej situácii a nachádzať nové spôsoby svojho chodu a zabehnutých
zvyklostí. Z uvedeného je zrejmé, že nešlo o pasivitu strany sporu, keď sa
nedostavila na pojednávanie, ktorá by mala byť sankcionovaná takouto formou, ale o výsledok zmätku,
ktorý nastal s príchodom neštandardnej situácie. Žalovaný poukázal na uznesenie
Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 233/2019 zo dňa 4. júna 2019 k ustanoveniu § 274 C.s.p., v ktorom

ústavný súd uviedol, že formalistický výklad ustanovenia § 274 C.s.p. a to, že súd vždy za kumulatívneho
splnenia v tomto ustanovení zakotvených zákonných podmienok rozsudkom pre zmeškanie „žalobe
vyhovie“ skutočne nie je žiadúci, najmä ak súdne konanie trvá dlhšiu dobu, vo veci sa uskutočnilo viac
pojednávaní, na ktoré sa žalovaný riadne dostavil, nebol v konaní nečinný a súd na návrh
obidvoch strán vykonal rozsiahle dokazovanie. Podľa názoru ústavného súdu treba návrh na vydanie

rozsudku pre zmeškanie a splnenie ďalších zákonných podmienok podľa § 274 C.s.p. posudzovať vždy
aj podľa okolností prejednávanej veci. Napriek kogentnosti ustanovenia § 274 C.s.p. by, pri čistom
gramatickom výklade a lipnutím na formalistickom postupe, bola strane sporu odopretá možnosť podať
riadny opravný prostriedok, odvolanie vo veci samej. Žalovaný má za to, že vždy reagoval v zmysle
zákona, obsiahlo sa vyjadroval k tvrdeniam žalobcu a zúčastnil sa na všetkých vytýčených pojednávania

s jednou výnimkou a to dňa 1.6.2020. Na rozdiel od toho, žalobkyňa opakovane nepreukázala zásadné
skutočnosti, ktoré v konaní tvrdila a nepredložila dôkazy, ktoré od nej súd resp. žalovaný žiadal predložiť.
Žalobkyňa sa opakovane snažila zmeniť žalobu a to po duplike a následne aj po vykonanom dokazovaní.
Žalovaný v zmysle § 277 ods. 2 C.s.p. žiadal, aby súd po posúdení, či ide o ospravedlniteľný dôvod na
strane žalovaného, rozsudok zrušil.

1.3. Po oboznámení sa z dôvodmi návrhu súd dospel k záveru, že v prípade žalovaného nejde o
ospravedlniteľný dôvod, pre ktorý zmeškal pojednávanie vo veci. Ide o zlyhanie vo vnútornej
komunikácii kancelárie právneho zástupcu žalovaného, pričom nie je zjavná spojitosť s obmedzeniami
pre COVID - 19 z dôvodu, že doručovanie do elektronickej schránky právneho zástupcu žalovaného a ajmožnosť prístupu do elektronického súdneho spisu (ktorú mal právny zástupca žalovaného aktivovanú)
umožňuje aj pri práci na diaľku z domu priebežne nazerať do elektronického spisu a oboznámiť
sa s aktuálnym stavom konania. Preto návrh žalovaného na zrušenie rozsudku pre zmeškanie zamietol.

2. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný dôvodiac tým,
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
(§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Poukázal na to, že neospravedlňoval svoj návrh na

zrušenie rozsudku skutočnosťou, že objektívne by nemal možnosť sa z dôvodu vykonávania práce
zamestnancami advokátskej kancelárie z domu oboznámiť s doručovanou poštou, či
nazrieť do elektronického spisu. Od počiatku ako dôvod zmeškania pojednávania dňa 1.6.2020 uvádzal
pravdepodobnú technickú chybu a chybu vo vnútornej komunikácii kancelárie právneho
zástupcu, ktorá vznikla v súvislosti so zmenou chodu kancelárie v kontexte prijímaných opatrení pred
zabránením šírenia Covid - 19. Nemá objektívne možnosť priamo preukázať zjavnú spojitosť

zlyhania komunikácie s obmedzeniami pre Covid - 19 a preukázanie príčinnej súvislosti v tomto smere
považuje v zásade za nemožné. Právny zástupca žalovaného v súvislosti s prebiehajúcou
pandémiou Covid-19, ktorá kulminovala v prvej vlne práve na prelome marca a apríla 2020 (kedy bolo
doručované aj predvolanie) a prijímali sa celospoločensky prísne opatrenia proti zabráneniu šíreniu
vírusu, zrkadlil tieto opatrenia aj do samotnej činnosti kancelárie. Je všeobecne známe, že v danom

období sa práca zamestnancov v povolaniach, ktoré umožňujú vykonávať pracovné povinnosti z domu,
preniesla do domáceho prostredia. Právny zástupca ako zamestnávateľ neprijímal opatrenia písomne,
a to s ohľadom na nízky počet zamestnancov v počte 4 a tieto boli odkomunikované len ústne. Odvolateľ
poukázal na to, že skutočnosť, že mu medzičasom bol doručený opätovný návrh na zmenu žaloby zo
strany žalobkyne, ako aj súdu, vzbudil u jeho právneho zástupcu záver, že nový termín pojednávania

zrejmeeštenebolvytýčený,keďžeboladoručenálenzmenažalobybezpredvolania.Poukázalajnafakt,
že zmenu žaloby prevzal práve dňa 1.6.2020 a písomne sa k nej vyjadril, čo nepriamo potvrdzuje,
že mal záujem na konaní aktívne participovať a ďalej preukazovať svoje tvrdenia. Zároveň to nepriamo
poukazuje na skutočnosť, že subjektívne nemali príslušní zamestnanci vedomosť o pojednávaní, keďže
pokiaľ by žalovaný chcel zniesť riziko kontumačného rozsudku a bez ospravedlnenia sa nezúčastniť na

pojednávaní, nevyjadroval by sa k zmene žaloby. Odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie neprihliadol
na objektívne okolnosti a nezohľadnil ani hodnotiace závery iných súdov v podobných situáciách.
Poukázal na obdobný prípad, kde technická chyba v systéme účastníka spôsobila nedostavenie sa
na vytýčené pojednávanie, a teda objektívne strana mala vykázané doručenie, avšak subjektívne sa
to príslušné oddelenia nedozvedeli, rozhodol Okresný súd Poprad v konaní sp. zn.

7 C 38/2017 tak, že prijal túto situáciu ako ospravedlniteľný dôvod, pričom sa k uvedenému vyjadril
nasledovne: „V konkrétnom prípade súd nedospel k záveru, vzhľadom na charakter veci, vzhľadom aj
na predmet sporu ako aj na uplatnenú výšku nároku, že žalovaný subjektívne nemal záujem o konanie
na súde, bol vedome nečinný, a to aj napriek tomu, že o pojednávaní vedel. Z predloženého potvrdenia
žalovaného, ktoré k návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie pripojil vyplýva, že z technických

dôvodov spočívajúcich v nesprávnom, resp. neexistujúcom zaevidovaní a zažurnalizovaní
podaní preberaných z elektronickej schránky spoločnosti začiatkom decembra 2017
nedošlo k náležitému spracovaniu doručovaného predvolania na pojednávanie na deň 22.12.2017 a
z toho dôvodu o predmetnom pojednávaní nemal vedomosť ani právny úsek a následne ani externá
kancelária. Objektívne je zrejmé, že žalovanému došlo predvolanie na pojednávanie aj spolu so žalobou

aj poučením, avšak podľa názoru súdu nečinnosť v konkrétnom prípade nemožno charakterizovať tým,
či mu bolo doručené objektívne predvolanie, ale subjektívna nečinnosť, že o doručení vedel, avšak bez
ďalšieho vo veci nekonal, pojednávania sa nezúčastnil, ani sa z tohto neospravedlnil.“ Odvolateľ vytýkal
súdu prvej inštancie, že sa nevysporiadal ani s jeho zásadnou argumentáciou podporenou
argumentáciou ústavného súdu, ktorý považuje formalistický výklad ustanovenia § 274 C.s.p., a to, že

súd vždy za kumulatívneho splnenia v tomto ustanovení zakotvených zákonných podmienok
rozsudkom pre zmeškanie „žalobe vyhovie“, za nežiadúci, najmä, ak súdne konanie trvá dlhšiu dobu, vo
veci sa uskutočnilo viac pojednávaní, na ktoré sa žalovaný riadne dostavil, nebol v konaní nečinný a súd
na návrh obidvoch strán vykonal rozsiahle dokazovanie. Aj podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky
by mal súd prihliadnuť na okolnosti konkrétneho prípadu, pretože len gramatický výklad predmetného

ustanovenia by mohol viesť k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Odvolateľ poukázal aj
na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky, podľa ktorého: K vydání rozsudku pro zmeškání by
soud měl přistupovat uvážlivě a volit tento institut zejména v případech, v nichž nezájem na straně
žalovaného je zřejmý, kdy je žalovaný skutečně nečinný (což vyplývá např. z obsahu a frekvence jiždříve učiněných procesních úkonů) a odmítá se aktivně podílet na soudním procesu či úmyslně soudní
řízení protahuje. V případech, kdy se jinak aktivní účastník neúmyslně - a v předmětné kauze
dokonce pouze nepatrně - opozdí při prvním jednání soudu, ale je zřetelný zájem žalovaného účastnit

se soudního řízení a bránit se, není vydání rozsudku pro zmeškání namístě. Prioritou v soudním řízení
musí v takovém případě zůstat ochrana práv účastníků soudního řízení (žalovaných), kteří na soudním
řízení chtějí aktivně participovat. Hlavním posláním soudního řízení je zajišťovat spravedlivou ochranu
práv a oprávněných zájmů účastníků (§ 1 a 3 o. s. ř.). Podmínky pro vydání kontumačního rozsudku musí
být posuzovány uvážlivě a zdrženlivě, ve sporných a hraničních případech není jeho vydání namístě.

Opakem tohoto postupu je přepjatý formalismus, jehož důsledkem je sofistikované zdůvodňování zjevné
nespravedlnosti, a tím dotčení smyslu ustanovení § 1 a 3 o. s. ř., čl. 90 Ústavy a čl. 36 odst. 1 Listiny
(sp. zn. III. ÚS 127/96, Sbírka nálezů a usnesení Ústavního soudu, svazek 5, nález č. 68, str. 519,
viz též nález Ústavního soudu sp. zn. III. ÚS 61/97, tamtéž, svazek 16, nález č. 154, str. 145). (III.ÚS
428/04 ze dne 10. 3. 2005, N 53/36 SbNU 563, Rozhodování soudu rozsudkem pro zmeškání). Podľa
žalovaného uvedené právne názory mohli byť reflektované už pri vydávaní kontumačného rozsudku,

kde súd prvej inštancie mohol zamietnuť návrh žalobkyne na vydanie rozsudku pre zmeškanie s
prihliadnutím na teleologický výklad ustanovenia § 274 C.s.p. a nie čisto gramatický výklad v súčinnosti
s prísnym formalizmom, resp. tieto závery mohol a mal aplikovať pri voľnej úvahe o dôvode zmeškania
predmetného pojednávania. Z doterajšieho konania žalovaného je zrejmé, že sa vždy
na konaní aktívne podieľal, je viditeľný jeho záujem na výsledku sporu a dosiahnutí spravodlivosti.

Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie, že sa nevysporiadal ani s jeho argumentáciou, že okrem splnenia
podmienok v § 274 C.s.p. by mal súd prihliadať aj k tomu, či v žalobe a v doterajších podaniach žalobcu
sú také tvrdenia, na základe ktorých je možné rozsudok vydať (napr. či v samotnej žalobe nie sú tvrdenia
rozporné, resp. neúplné), čo v tomto prípade z pohľadu žalovaného nebolo naplnené. V tejto súvislosti
odvolateľ poukázal na to, že žalobkyňa v konaní žalovala stratu na zárobku podľa § 446 Občianskeho

zákonníka a následne sa snažila zmeniť žalobu na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá má iný základ.
Z jej konania je viditeľný rozpor, či jej bolo konaním žalovaného spôsobené poškodenie zdravia alebo
jej vznikla nemajetková ujma z dôvodu zásahu do jej súkromného a rodinného života.
Zároveň žalobkyňa napriek opakovaným výzvam zo strany súdu pri dokazovaní vo vzťahu k strate
na zárobku nepreukázala žiadne poškodenie jej zdravotného stavu, nepredložila relevantnú lekársku

správu alebo iné potvrdenie o poškodení jej zdravia, z čoho je možné dospieť k záveru, že žalobkyňa
svoje tvrdenie nevedela preukázať. Konanie žalobkyne počas konania bolo zmätočné a nedôvodne
predlžovalo konanie. Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie, že pri rozhodovaní o zrušení rozsudku pre
zmeškanie dospel na základe dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne právne posúdil
skutkový stav, keď v uvedenom prípade jednak považoval prístup k elektronickej forme predvolania za

okolnosť odporujúcu tvrdeniam žalovaného a nezohľadnil pritom skutočnosť technického a vnútorného
zlyhania v kancelárii právneho zástupcu žalovaného, a zároveň v tomto kontexte pristúpil k
prílišnému formalizmu pri aplikácii § 274 C.s.p., bez zohľadnenia právneho názoru inej súdnej autority,
ktorý môže viesť k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces na strane žalovaného. Odvolateľ
považuje aplikáciu rozsudku pre zmeškanie ako inštitútu, ktorý má byť sankciou pre nečinnosť strany

v konaní, ktorá zjavne nemá záujem brániť svoje práva, v nadväznosti na doposiaľ uvedené, za príliš
rigidné konanie vo vzťahu k žalovanému. Odvolaciemu súdu navrhol uznesenie súdu prvej inštancie
zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

3. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa. Namietala, že odvolacie dôvody uvedené žalovaným

sú len všeobecné, nie sú jednotlivo opísané, preto odvolanie neobstojí, v tej súvislosti poukázala na
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 90/2019 zo dňa
5.11.2019. Podľa žalobkyne odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. nie sú naplnené.
Dôvodila, že tvrdenie žalovaného o technickej chybe a chybe vo vnútornej komunikácii
neobstojí z dôvodov, že právnemu zástupcovi žalovaného bolo predvolanie na termín pojednávania

na deň 1.6.2020 doručené do elektronickej schránky a prevzal ho dňa 30.3.2020; právny zástupca
žalovaného má prístup do elektronického súdneho spisu, kde je schopný kedykoľvek sledovať aktuálny
stav konania; žalobkyňa uviedla, že vychádza z predpokladu, že termín pojednávania na deň 1.6.2020
bol zverejnený v dostatočnom časovom predstihu na webovej stránke súdu, ku ktorej je verejný
neobmedzený prístup a kde právny zástupca žalovaného kedykoľvek mohol zistiť termín pojednávania

v konkrétnej právnej veci podľa spisovej značky. Podľa žalobkyne nedôslednosť pri nesledovaní termínu
pojednávania je neospravedlniteľná. Právny zástupca je povinný postupovať s odbornou starostlivosťou
podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, vzmysle ktorého „advokát je povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou starostlivosťou, ktorou
sa rozumie, že koná čestne, svedomito, primeraným spôsobom a dôsledne využíva všetky právne
prostriedky a uplatňuje v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné.

Pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb“. Ak teda právny zástupca
nepostupoval s odbornou starostlivosťou, je to v neprospech jeho klienta. Po zrušení pojednávania,
ktoré sa malo konať dňa 1.4.2020, mohol a mal právny zástupca (konajúc s
odbornou starostlivosťou) predpokladať a aktívne sa zaujímať o vytýčenie termínu nového pojednávania
(sledovať elektronickú schránku, elektronický súdny spis, webovú stránku, podať dopyt na súd, atď., čo

sa dalo realizovať aj pri práci z domu). Žalobkyňa poukázala na zásadu, ktorá platila už v rímskom
práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt" t. j. „práva patria len bdelým" (pozorným, ostražitým,
opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí
svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. Podľa
žalobkyne je pozoruhodné, že žalovaný postrehol doručenie zmeny žaloby, ktoré podanie prevzal dňa
1.4.2020 a paradoxne bez povšimnutia u neho zostalo práve doručenie predvolania na nový termín

pojednávania na deň 1.6.2020, ktoré prevzal dňa 30.3.2020. Dôvod uvádzaný právnym zástupcom
žalovaného sa tak javí ako absurdný, nepresvedčivý a tendenčný. Žalobkyňa poukázala na to, že
esenciálnou podmienkou zrušenia kontumačného rozsudku na návrh žalovaného podľa § 277 ods.
2 C.s.p. je existencia ospravedlniteľného dôvodu. Podľa ustálenej súdnej praxe „ospravedlniteľným
dôvodom sú len také okolnosti, ktoré na strane žalovaného nastali neočakávane (neboli mu vopred

známe), boli príčinou, že sa nemohol na pojednávanie dostaviť, prípadne svoju neúčasť vopred riadne
ospravedlniť, ktoré za danej situácie možno považovať za dôvod ospravedlňujúci zmeškanie konania.
Za ospravedlniteľný dôvod nie je možné považovať okolnosť, ktorá žalovanému bola vopred známa, hoci
mu objektívne znemožňovala účasť na pojednávaní, ak žiadne objektívne okolnosti nebránili tomu, aby
svoju neúčasť na pojednávaní včas ospravedlnil.“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.6.2010,

sp. zn. 4 Cdo 184/2009). Obdobne, „vychádzajúc z účelu a povahy tohto procesného inštitútu možno
vyvodiť, že ospravedlniteľným dôvodom sú len také okolnosti, ktoré nastali neočakávane, boli príčinou,
že sa nemohol na pojednávanie dostaviť, prípadne svoju neúčasť vopred riadne ospravedlnila ktoré
za danej situácie možno považovať za dôvod ospravedlňujúci zmeškanie konania. Za ospravedlniteľný
dôvod nie je možné považovať okolnosť, ktorá strane bola známa resp. jeho právnemu zástupcovi

(nutnosť využiť lekársku pomoc nastala v značnom čase/predstihu pred nariadeným pojednávaním),
ktorá mu objektívne znemožňovala účasť na pojednávaní, avšak žiadne objektívne okolnosti nebránili
tomu, aby svoju neúčasť na pojednávaní včas ospravedlnil.“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa
30.9.2020, sp. zn. 4 Obdo 84/2019). Obdobne žalobkyňa poukázala na uznesenia Najvyššieho súdu
SR zo dňa 29.1.2020, sp. zn. 5 Obdo 26/2019, zo dňa 23.6.2010, sp. zn. 6 Obdo

22/2009, zo dňa 21.6.2018, sp. zn. 5 Obo 8/2018. Ďalej poukázala na nález Ústavného súdu Českej
republiky zo dňa 23.2.2016, sp. zn. IV. ÚS 3143/15, ktorý sa vyjadril k rozsudku pre zmeškanie tak,
že ho opísal ako procesno-sankčný nástroj chrániaci poctivého žalobcu pred nepoctivým žalovaným
(alebo naopak poctivého žalovaného pred nepoctivým žalobcom), ktorý nemá záujem o aktívnu účasť na
konaní - často v snahe oddialiť konečné rozhodnutie. Uviedla, že súdy už viackrát vo svojej rozhodovacej

praxi potvrdili zamietnutie návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie (potvrdili vydanie kontumačného
rozsudku) a zamietli (odmietli) odvolanie, resp. dovolanie (napr. uznesenia Najvyššieho
súdu SR, sp. zn. 5 Obo 8/2018, sp. zn. 5 Obdo 26/2019, uznesenie zo dňa 31.8.2020, sp. zn. 4 Obdo
34/2020, sp. zn. 6 Obdo 22/2009, per analogiam uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.9.2020,
sp. zn. 4 Obdo/84/2019). Poukázala na to, že aj Ústavný súd Slovenskej republiky, napriek prijatému

právnemu názoru, že „formalistický výklad ustanovenia § 274 CSP, a to, že súd vždy za kumulatívneho
splnenia v tomto ustanovení zakotvených zákonných podmienok rozsudkom pre zmeškanie „žalobe
vyhovie“, skutočne nie je žiaduci, najmä, ak súdne konanie trvá dlhšiu dobu, vo veci sa uskutočnilo viac
pojednávaní, na ktoré sa žalovaný riadne dostavil, nebol v konaní nečinný a súd na návrh obidvoch
strán vykonal rozsiahle dokazovanie“ (uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 4.6.2019, sp. zn. I. ÚS

233/2019-22),ústavnúsťažnosť,nazákladektorejkonalavysloviltuuvedenýprávnynázorodmietolako
zjavne neopodstatnenú, teda nekonštatoval porušenie základných práv sťažovateľa. Podľa žalobkyne z
obsahu odvolania žalovaného je zrejmá neexistencia ospravedlniteľného dôvodu zmeškania jeho účasti
na pojednávaní, taktiež je zrejmá neexistencia vážnych okolností a žalovaným tvrdený
dôvod nie je preukázaný. Pokiaľ žalovaný mal za to, že súd mal prihliadnuť na hodnotiace závery súdov

v podobných situáciách, poukazujúc pritom na uznesenie Okresného súdu Poprad zo dňa 4.4.2018, sp.
zn. 7 C 38/2017, a s ním súvisiaci nález Ústavného súdu SR zo dňa 13.12.2018, sp. zn. II. ÚS 369/2018,
žalobkyňa uviedla, že skutkový stav uvedený v uznesení Okresného súdu Poprad a v súvisiacom náleze
ústavného súdu nie je zhodný, ani podobný so skutkovým stavom, ktorý je predmetom odvolania, a tonapriek podozrivej zhode okolností. Významné odlišnosti spočívajú predovšetkým v
nasledovných okolnostiach: 1. v uznesení Okresného súdu Poprad a v súvisiacom náleze ústavného
súdu ide o prípad, keď na strane žalovaného vystupuje subjekt, ktorý má zložitú organizačnú štruktúru

s riadením na viacerých úrovniach (s väčším počtom zamestnancov), pričom v tu súdenej veci, ako
žalovaný uviedol v odvolaní, jeho právny zástupca nemá zložitú organizačnú štruktúru s riadením
na viacerých úrovniach, keďže zamestnáva 4 zamestnancov, čo predpokladá pomerne jednoduchú,
promptnú, flexibilnú a nenáročnú komunikáciu; ďalej a) v uznesení Okresného súdu Poprad a v
súvisiacom náleze ústavného súdu ide o prípad, keď od 1.11.2016 vznikla súdom povinnosť doručovať

písomnosti do aktivovanej elektronickej schránky, pričom právnickým osobám zapísaným v obchodnom
registri elektronickú schránku od 1.1.2017 aktivuje povinne štát a od tohto dátumu im budú orgány
verejnej správy vrátane súdov zasielať svoje rozhodnutia výlučne elektronicky, a v tam uvedenej veci
v decembri 2017 nedošlo k náležitému spracovaniu doručeného predvolania. V tu súdenej veci ide
však o prípad, keď pracovanie s elektronickou schránkou je bežnou praxou, b) právny
názor uvedený v uznesení Okresného súdu Poprad a v súvisiacom náleze ústavného súdu sa odlišuje

od zaužívanej súdnej praxe (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Obo 8/2018, uznesenie
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Obdo 26/2019, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.8.2020, sp.
zn. 4 Obdo 34/2020, uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 Obdo 22/2009,
per analogiam uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.9.2020, sp. zn. 4 Obdo 84/2019).
Pokiaľ ide o nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 10.3.2005, sp. zn. III. ÚS 428/04, N 53/36

SbNU 563, žalobkyňa konštatovala, že právne názory obsiahnuté v tomto náleze sú pre tu súdenú vec
nepoužiteľné, keďže česká právna úprava rozsudku pre zmeškanie je diametrálne odlišná od slovenskej
právnej úpravy rozsudku pre zmeškanie (§ 274 C.s.p.), pričom poukázala na znenie §
153b ods. 1 až 5 českého Občanského soudního řádu. Podľa žalobkyne argumentácia žalovaného, že
konajúci súd prvej inštancie „mal reflektovať na ním uvedené právne názory pri vydaní kontumačného

rozsudku a návrh žalobkyne na vydanie rozsudku pre zmeškanie s prihliadnutím na teleologický výklad
ustanovenia § 274 C.s.p. a nie čisto gramatický výklad v súčinnosti s prísnym formalizmom“ neobstojí so
zreteľomnaargumentumerationelegisadoktrinálnyvýklad,keďžeplatí,žekýmrozhodnutierozsudkom
pre zmeškanie žalovaného pred pojednávaním je fakultatívne (arg. „súd môže rozhodnúť") a nie je
viazané na návrh žalobcu, naproti tomu, rozhodnutie sporu rozsudkom pre zmeškanie žalovaného na

pojednávaní je obligatórne (arg. „rozhodne súd"), za splnenia podmienky, že tu existuje výslovný návrh
žalobcu na túto formu rozhodnutia. Žalobkyňa poukázala na to, že kontumačný rozsudok po nariadení
pojednávania predstavuje sankciu za nedostavenie sa na už nariadené pojednávanie (Horváth, E. a
kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. 2. dopl. a prep. vydanie. Bratislava: Wolters Kluwer SR s.r.o.,
2018 s. 737-738). Rovnako poukázala aj na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 4.6.2019, sp. zn.

I. ÚS 233/2019, z ktorého vyplýva, že súd návrhu žalobcu na vydanie kontumačného rozsudku musí
vyhovieť a za splnenia podmienok podľa § 274 C.s.p. rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Žalobkyňa
uviedla, že dôvod na strane žalovaného nie je možné považovať za ospravedlniteľný, ktorý by mohol
viesť k zrušeniu rozsudku pre zmeškanie. Žalovaný v návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie,
ani v podanom odvolaní, žiadne listinné či iné dôkazné prostriedky, ktorými by preukázal existenciu

ním tvrdeného dôvodu, neoznačil. V predmetnom konaní žalovaný nepreukázal ospravedlniteľný dôvod
svojho zmeškania, ani neosvedčil závažnosť dôvodu zmeškania. V konaní boli splnené podmienky
pre vydanie kontumačného rozsudku. Odpoveď súdu prvej inštancie na to, či žalovaným tvrdené
okolnosti zmeškania pojednávania sú ospravedlniteľné, je v napadnutom rozhodnutí vyjadrená jasne
a presvedčivo. Závery okresného súdu sú logické. Žalobkyňa poukázala na to, že zo zákonného

ustanovenia § 274 C.s.p. nevyplýva, že rozsudkom pre zmeškanie možno rozhodnúť len na prvom
pojednávaní, práve naopak, je možné tak rozhodnúť na ktoromkoľvek pojednávaní bez ohľadu na
rozsah vykonaného dokazovania. Podľa právneho názoru obsiahnutého v uznesení Najvyššieho súdu
SR zo dňa 22.11.2018, sp. zn. 5 Obdo/87/2018, ak sú splnené všetky podmienky pre vydanie rozsudku
pre zmeškanie žalovaného z dôvodu, že sa nedostavil na pojednávanie, musí súd takýto rozsudok

vydať. Skutočnosť, že žalovaný bol v doterajšom priebehu konania aktívny, nie je pre rozhodnutie
rozsudkom pre zmeškanie na pojednávaní podľa § 274 C.s.p. rozhodujúca. Poukázala aj na to, že
súd prvej inštancie pred vydaním kontumačného rozsudku na pojednávaní konanom dňa 1.6.2020
skúmal podmienky na vydanie kontumačného rozsudku (§ 161, § 274 C.s.p.), vrátane toho, či ide o
žalobu na plnenie podľa § 137 písm. a) C.s.p. a konštatoval, že tieto sú splnené (rozsudok, bod 13.). V

prípade, ak by mal žalovaný za to, že nie sú splnené podmienky na vydanie rozsudku pre zmeškanie,
podal by proti rozsudku pre zmeškanie odvolanie podľa § 356 písm. b) C.s.p., avšak tým, že takýto
právny prostriedok žalovaný nevyužil, tak je zrejmé, že považoval podmienky na vydanie rozsudku pre
zmeškanie za splnené. Ďalej dôvodila, že v priebehu konania predostrela také tvrdenia, ktoré vedú kzáveru, že plnenie, ktorého sa domáha, jej možno priznať (tvrdenia žalobkyne sú úplné a nerozporné) a
je vo svojich podaniach a prednesoch konzistentná. Pokiaľ ide o zmenu žaloby, poukázala na to, že ide o
jejdispozičnéoprávnenievsúlades§139anasl.C.s.p.,pričomnebolapovinnávžalobeuvedenýskutok

právne kvalifikovať, nemôže neuvedenie právnej kvalifikácie, prípadne uvedenie nesprávnej právnej
kvalifikácie, byť na jej ujmu. Žalobca je povinný uplatnený nárok skutkovo vymedziť, t. j. uviesť také
skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzuje svoj uplatnený nárok čo do jeho vzniku (základu) a čo do jeho
rozsahu (výšky). Žalobkyňa si žalobným návrhom od žalovaného uplatňuje sumu 3.412,80 € s prísl.,
pričom z opisu skutkového stavu je zrejmé, že uplatnená suma môže predstavovať nemajetkovú

ujmu v peniazoch, odškodnenie straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti, alebo iné plnenie
(skutkový základ v žalobe aj v zmene žaloby je rovnaký, zachovaný). Odvolaciemu súdu navrhla, aby
uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil a priznal jej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

4. K vyjadreniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný. Dôvodil, že v odôvodnení odvolania bližšie poukazuje
na skutočnosti, v ktorých vzhliadol naplnenie odvolacích dôvodov. Poukázal na to, že žalobkyňa sa k

nim pomerne obšírne vyjadruje a reaguje na jeho jednotlivé tvrdenia. Dôvodil, že uznesenie Ústavného
súdu SR, na ktoré žalobkyňa v tomto smere poukazuje, sa venovalo situácii, kedy strana konania
podala elektronicky tzv. blanketové odvolanie, t.j. uviedla len príslušné ustanovenia Civilného sporového
poriadku. Až následne strana doplnila listinné podanie, ktoré už obsahovalo aj samotné odôvodnenie
jednotlivých odvolacích dôvodov, pričom ho doložila po lehote na odvolanie. Opätovne poukázal

na to, že nikdy nespochybnil skutočnosť, že predvolanie bolo prevzaté zamestnancom kancelárie.
Uvedený zamestnanec nie je v pozícii advokáta ani advokátskeho koncipienta, a teda nadobudol o
ňom objektívne vedomosť len zamestnanec, ktorý by sa za žiadnych okolností nemohol zúčastniť
pojednávania a zastupovať klienta. Žalovanému nie je zrejmé, prečo podľa žalobkyne neobstojí tvrdenie
o chybe pri preposlaní a zároveň zlyhaní vnútornej komunikácie v kancelárii v súvislosti s informovaním

o prebratí predvolania z dôvodu, že samotné predvolanie bolo objektívne prevzaté. Túto okolnosť
žalovaný nikdy nepopieral a nevylučuje jeho tvrdenie, že zamestnanci s oprávneniami v danej veci
ďalej konať nemali subjektívnu vedomosť o doručení predvolania. Ďalej poukázal na to, že využívanie
prístupu do elektronického spisu nie je povinnosťou advokáta. Navyše prístup k nemu je síce možný
aj z domu, ale len osobám s príslušným oprávnením, a teda je do určitej miery obmedzený len

pre určité osoby. Vzhľadom na absenciu povinnosti sledovania elektronických spisov, časový rozostup
medzi nariadenými pojednávaniami a samotnej obmedzenosti prístupu do elektronického spisu pre
autorizované osoby, podľa žalovaného nemôže byť tak zásadnou skutočnosťou, o ktorú by sa súd
pri hodnotení ospravedlniteľnosti dôvodu mal opierať. Rovnako nie je povinnosťou ani sledovanie
termínov pojednávaní na webovej adrese otvorenesudy.sk. K argumentácii žalobkyne, že advokát

má postupovať s odbornou starostlivosťou v kontexte preverovania pojednávaní cez elektronický spis
či webové stránky je potom na uvážení, v akom časovom horizonte si má advokát podľa žalobcu
či prvostupňového súdu opakovane preverovať nové skutočnosti na týchto platformách. Žalovaný
zdôraznil, že od prevzatia predmetného predvolania do nového termínu pojednávania ubehli len 2
mesiace, pričom medzičasom mu bolo doručené aj závažné podanie žalobkyne o zmene žaloby, čo ho

len utvrdilo, že súd v predmetnej veci vykonáva úkony a nie je potrebné napr. preveriť nové skutočnosti
v elektronickom spise. Súdu zo svojej činnosti a znalostí pomerov na okresných súdoch
v Bratislave musí byť zrejmé, že nové termíny pojednávaní sa bežne vytyčujú s väčším časovým
rozostupom (aj v stave bez protipandemických opatrení), preto žalovanému nemuselo byť „podozrivé“,
že o novom termíne nebol vyrozumený a ani ho to nemuselo viesť k intenzívnemu preverovaniu tejto

skutočnosti. Podľa žalovaného súvis medzi prijatými opatreniami v rámci kancelárie z dôvodu covid-19 a
zlyhaním komunikácie sú zrejmé. Súd sa ale nevysporiadal so zásadnou skutočnosťou, a to, že príslušní
zamestnanci, ktorí by sa na pojednávaní mohli zúčastniť, nemali o predvolaní objektívne vedomosť,
pričom toto tvrdenie žalovaného je nepriamo podporené tým, že v rozhodnom období vykonával
žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu iné kroky v predmetnom konaní, t.j. bol procesne aktívny.

Podľa žalovaného žalobkyňa uvádza vo svojom vyjadrení nepravdivý údaj, že žalovaný prevzal zmenu
žaloby dňa 1.4.2020. Právny zástupca žalovaného prostredníctvom osoby interne určenej na preberanie
pošty prevzal v elektronickej schránke zmenu žaloby dňa 4.6.2020 (v
predchádzajúcom podaní došlo k prekopírovaniu chyby v písaní, keď bol uvedený dátum 1.6.2020).
Časové súvislosti a paradox, na ktorý poukazuje žalobkyňa, však bez ohľadu na to, či si žalovaný prevzal

zmenužalobyvelektronickejschránke1.6.alebo4.6.2020neobstojí.Žalobkyňanavyšezasielalazmenu
listinne priamo právnemu zástupcovi žalovaného, o čom právny zástupca žalovaného informoval dňa
28.5.2020 emailom s tým, že si zároveň potvrdili stretnutia na 1.6.2020. Pokiaľ by osoby oprávnené
komunikovať so žalovaným a zastupovať ho mali vedomosť o termíne pojednávania, nedohodli by sistretnutie v súvislosti s podaním zmeny žaloby na deň pojednávania a následne by sa nevyjadrovali
po rozhodnutí vo veci k predmetnému podaniu, čo len potvrdzuje, že kompetentné
osoby vo veci konať nemali objektívne vedomosť o nariadenom pojednávaní. Žalovaný ďalej dôvodil, že

rozsudok pre zmeškanie má predstavovať sankciu za procesnú pasivitu, čo ani nerozporuje. Podľa jeho
názoru by však procesná pasivita v konaní mala byť posudzovaná ako celok, t.j. či konanie žalovaného
(prípadne žalobcu) možno vyhodnotiť vzhľadom na jeho aktivitu ako nezáujem o konanie
či samotný výsledok sporu, prípadne či ide o obštrukčné konanie strany. Žalovaný nikdy netvrdil, že by
mal súd rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie len na prvom pojednávaní, ale že by mal vziať do úvahy

aj predchádzajúcu procesnú aktivitu žalovaného, nakoľko prísne a izolované posudzovanie zmeškania
jednej lehoty počas dlhotrvajúceho súdneho konania sa javí ako neprimerané. Opätovne poukázal na
uznesenie Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 233/2019 zo dňa 4. júna 2019,
podľa ktorého zotrvanie na formalistickom nazeraní na ustanovenie § 274 C.s.p. by mohlo znamenať
porušenie práva na spravodlivý proces, v neposlednom rade v tom, že pri takomto
formalistickom postupe by bola strane sporu odopretá možnosť podať riadny opravný prostriedok.

Podľa žalovaného ako možnosť nápravy prílišného formalizmu ustanovenia § 274 C.s.p. sa javí práve
posúdenie ospravedlniteľnosti dôvodu zmeškania pojednávania súdom, čo však súd prvej inštancie
nevzal do úvahy. Podľa žalovaného právne názory Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré
poukazuje vo svojom vyjadrení žalobkyňa, nemožno v prejednávanej veci aplikovať, keďže žalovaným
opísané okolnosti nemožno subsumovať pod ospravedlniteľný a ani neospravedlniteľný dôvod tak, ako

je v daných rozhodnutiach interpretovaný. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na to, že mu nebolo
zasielané predvolanie na pojednávanie a na strane právneho zástupcu mal o doručenom predvolaní
vedomosť len jeden zamestnanec, ktorý nie je v pozícii ani advokáta, ani advokátskeho koncipienta.
Pokiaľ nemali relevantní zamestnanci objektívne vedomosť o termíne pojednávania, nemožno hovoriť o
skutočnosti, ktorá bola žalovanému známa a ktorú by mal ospravedlniť, ak mu objektívne znemožňovala

účasť na pojednávaní. V žalovaným opísanom stave nemožno hovoriť ani o neočakávanej
okolnosti, ktorá by bola príčinou, že sa nemohol na pojednávanie dostaviť, prípadne svoju neúčasť
vopred riadne ospravedlniť. Objektívne síce možno na strane právneho zástupcu vykázať doručenie
predvolania, podľa názoru žalovaného však má súd v týchto prípadoch prihliadnuť najmä na subjektívnu
nevedomosť o predvolaní relevantnými zamestnancami a posúdiť, či ide o vedomú nečinnosť

zo strany žalovaného (obdobne Okresný súd Poprad v rozhodnutí sp.zn. 7 C 38/2017). Zároveň je
z doterajšej procesnej aktivity žalovaného evidentný opak, a to záujem o konanie a dodržiavanie
zákonných a súdom ustanovených lehôt. Vo vzťahu k uzneseniu Okresného
súdu Poprad zo dňa 4.4.2018, sp. zn. 7 C 38/2017, žalovaný dôvodil, že naň upriamil pozornosť z
dôvodu, že doručené predvolanie sa z technických príčin nepreklopilo do interných systémov, a teda

právne oddelenie nemalo objektívne možnosť oboznámiť sa so skutočnosťou, že predvolanie bolo
doručené. Rovnako ako v citovanom uznesení žalovaný nikdy nepoprel, že by objektívne nedošlo k
doručeniu, ale že sa to nedozvedeli osoby, ktoré by s danou informáciou relevantne naložili, pričom v
danom čase zmenila kancelária právneho zástupcu z bežného prezenčného fungovania na distančné.
Žalovaný vo vyjadrení poukázal na to, že v skutkovo obdobných prípadoch by mal súd, napriek voľnosti

hodnotenia ospravedlniteľnosti dôvodov, držať rovnako jednotnú líniu, aby naplnil princíp právnej
istoty. Pokiaľ žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že žalovaný nepreukázal existenciu ním tvrdeného
dôvodu a ani neoznačil žiadny dôkaz na podporu svojich tvrdení, dôvodil, že negatívnu skutočnosť -
interné nedoručenie pošty relevantným členom kancelárie - a teda subjektívne oboznámenie sa týchto
osôb s doručeným predvolaním je fakticky nemožné preukázať. Žalovaný však od počiatku jednotne

prezentuje dôvody zmeškania pojednávania, poukazuje na absentujúcu vôľu a úmysel nedostaviť sa na
predmetné pojednávanie a dovtedajší aktívny prístup a na skutočnosť, že v čase medzi zmeškaným
pojednávaním a doručením rozsudku sa vyjadril k zmene žaloby podanej žalobkyňou, čo nepriamo
podporujejehotvrdenieosubjektívnejnevedomostionariadenompojednávaní.Logickybyprivedomosti
o zmeškanom pojednávaní nevyhotovil a nezaslal súdu vyjadrenie k zmene žaloby po pojednávaní, na

ktorom bol vyhlásený kontumačný rozsudok a opomenutie tejto skutočnosti žiadnym spôsobom logicky
prvostupňový súd nezdôvodnil. Podľa žalovaného zotrvanie na formalistickom nazeraní na predmetné
ustanovenie C.s.p. by mohlo znamenať porušenie práva na spravodlivý proces.

5. Ďalšie vyjadrenia do spisu doručené neboli.

6. Odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia pojednávania súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 385 ods. l, § 379, § 380 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné
a uznesenie súdu prvej inštancie bolo potrebné ako vo výroku vecne správne potvrdiť (§ 387 C.s.p.).7.1. Súd prvej inštancie svojim rozhodnutím zamietol návrh žalovaného na zrušenie rozsudku pre
zmeškanie majúc za to, že v prípade žalovaného nejde o ospravedlniteľný dôvod, pre ktorý zmeškal

pojednávanie vo veci. Konštatoval, že ide o zlyhanie vo vnútornej komunikácii kancelárie jeho právneho
zástupcu, pričom nebola preukázaná zjavná spojitosť s obmedzeniami pre COVID - 19.
Dôvodil, že doručovanie do elektronickej schránky právneho zástupcu žalovaného a aj možnosť prístupu
do elektronického súdneho spisu (ktorú mal právny zástupca žalovaného aktivovanú) umožňuje aj pri
práci na diaľku z domu priebežne nazerať do elektronického spisu a oboznámiť sa s aktuálnym stavom

konania.
7.2. Podľa § 274 C.s.p. na pojednávaní rozhodne súd o žalobe podľa § 137 písm. a) na návrh žalobcu
rozsudkomprezmeškanie,ktorýmžalobevyhovie,aka)sažalovanýnedostavilnapojednávanievoveci,
hoci bol naň riadne a včas predvolaný a v predvolaní na pojednávanie bol žalovaný poučený o následku
nedostavenia sa vrátane možnosti vydania rozsudku pre zmeškanie, a b) žalovaný neospravedlnil
svoju neprítomnosť včas a vážnymi okolnosťami. Rozsudkom pre zmeškanie podľa vyššie uvedeného

ustanovenia môže súd rozhodnúť v prípadoch, keď predmetom konania je žaloba na splnenie povinnosti
a keď už nariadil vo veci samej pojednávanie a žalovaný sa na toto pojednávanie nedostavil, pričom
podmienky uvedené v ustanovení § 274 C.s.p. musia byť splnené súčasne. To znamená, že žalovaný
sa nedostavil na pojednávanie vo veci, hoci má súd doručenie predvolania riadne vykázané, pričom
v tomto predvolaní bol poučený o možných procesných následkoch nedostavenia sa a zároveň svoju

neprítomnosť na pojednávaní neospravedlnil včas a vážnymi okolnosťami. Rozsudok pre zmeškanie
možno vydať bez ohľadu na tvrdený či preukázaný skutkový stav a právne posúdenie veci, takýto
rozsudok je založený na procesnej neaktivite strany, nie na výsledkoch dokazovania. Podmienkou pre
vydanie rozsudku pre zmeškanie žalovaného podľa uvedeného ustanovenia je aj skutočnosť, že jeho
vydanie navrhol žalobca.

7.3. Z predloženého spisu odvolací súd zistil, že predmetom žaloby v prejednávanej veci bolo zaplatenie
peňažnej pohľadávky s príslušenstvom titulom odškodnenia straty na zárobku počas pracovnej
neschopnosti, takže podmienka podľa § 137 písm. a) C.s.p. bola v predmetnom konaní splnená.
7.4. Odvolací súd ďalej zistil, že predvolanie na pojednávanie, vytýčené na deň 1.6.2020, kedy súd prvej
inštancie rozhodol rozsudkom pre zmeškanie žalovaného podľa § 274 C.s.p., bolo právnemu

zástupcovi žalovaného doručené dňa 30.3.2020 (č. l. 152 spisu), a to v súlade s § 105 ods. 1 veta za
bodkočiarkou, § 110 ods. 1 C.s.p. a § 29 až § 34 zákona č. 305/2013 Z. z. o elektronickej
podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o
e-Governmente).
7.5. V predvolaní na prvé pojednávanie vytýčené v prejednávanej veci (č. l. 79 spisu) boli strany sporu

poučené o tom, že ak sa na pojednávanie nedostavia a svoju neprítomnosť včas a vážnymi okolnosťami
neospravedlnia, na návrh druhej strany rozhodne súd o žalobe rozsudkom pre zmeškanie (§ 274 a §
278 C.s.p.).
7.6 Skúmajúc splnenie zákonných podmienok pre vydanie rozsudku pre zmeškanie žalovaného podľa
§ 274 C.s.p. bolo potrebné ďalej zistiť, či žalovaný svoju neprítomnosť na pojednávaní dňa 1.6.2020

ospravedlnil včas a vážnymi okolnosťami. Z predloženého spisu odvolací súd zistil, že žalovaný,
zastúpený v konaní advokátom (č. l. 45 spisu), ktorému bolo predvolanie na pojednávanie konané dňa
1.6.2020 riadne doručené (bod 7.4. odôvodnenia tohto rozhodnutia), svoju neprítomnosť na pojednávaní
dňa 1.6.2020 včas a ani vážnymi okolnosťami neospravedlnil, neurobil tak najneskôr do začiatku
pojednávania, resp. vôbec.

7.7. Ako vyplýva zo zápisnice z pojednávania konaného dňa 1.6.2020 (č. l. 156 a nasl. spisu) vydanie
rozsudku pre zmeškanie žalovaného podľa § 274 C.s.p. navrhla žalobkyňa prostredníctvom svojho
právneho zástupcu.

8. Vzhľadom na uvedené skutočnosti v prejednávanom prípade boli všetky zákonné podmienky pre

rozhodnutie rozsudkom pre zmeškanie žalovaného, podľa názoru odvolacieho súdu, riadne splnené.
Odvolací súd pre úplnosť poukazuje aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa
13.12.2018,sp.zn.II.ÚS369/2018,podľaktoréhosúdnapojednávaníposplneníformálnychpodmienok
obligatórne rozhodne rozsudkom pre zmeškanie, teda nevykonáva dokazovanie, ktoré by malo vplyv na
merito veci tak, ako v priebehu „riadneho“ konania.

9. Podľa odvolateľa dôvod, pre ktorý sa nezúčastnil pojednávania, na ktorom súd rozhodol rozsudkom
pre zmeškanie žalovaného, je ospravedlniteľný a spočíva v pravdepodobnej technickej chybe a chybevo vnútornej komunikácii kancelárie jeho právneho zástupcu, ktorá vznikla v súvislosti so zmenou chodu
kancelárie v kontexte prijímaných opatrení pred zabránením šírenia Covid -19.

10. Z ustanovenia § 277 ods. 2 C.s.p. vyplýva, že podmienkou zrušenia rozsudku pre zmeškanie je
ospravedlniteľný dôvod zmeškania pojednávania vo veci. Právna norma samozrejme ospravedlniteľnosť
dôvodu zmeškania (neúčasti na pojednávaní) nijak bližšie nešpecifikuje (a ani príkladmo neuvádza),
lebo to vzhľadom na rozličnosť života prakticky ani nie je možné. Ide preto o právnu normu s
pomerne širokou formulovanou hypotézou, ktorú tak treba vykladať vzhľadom k okolnostiam konkrétnej

situácie a len komplexné posúdenie okolnosti neúčasti potom môže dať odpoveď na otázku, či je
z objektívneho hľadiska spravodlivým v danej situácii „prepáčiť“ žalovanej strane fakt, že sa na
pojednávanie nedostavila.

11. Vzhľadom na uvedené možno slovami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uviesť, že
„vychádzajúc z účelu a povahy tohto procesného inštitútu možno vyvodiť, že ospravedlniteľným

dôvodom v zmysle § 227 ods. 2 C.s.p. sú len také okolnosti, ktoré na strane žalovaného nastali
neočakávane, boli príčinou, že sa nemohol na pojednávanie dostaviť, prípadne svoju neúčasť vopred
riadne ospravedlniť a ktoré za danej situácie možno považovať za dôvod ospravedlňujúci zmeškanie
konania“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obdo 26/2019).

12. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že v danom prípade sa nejednalo o
zmeškanie pojednávania z ospravedlniteľného dôvodu. Podľa odvolateľa jeho dôvodom neúčasti na
pojednávaní bola skutočnosť, že kompetentní pracovníci jeho právneho zástupcu nemali vedomosť
o termíne pojednávania napriek tomu, že predvolanie na pojednávanie bolo riadne a včas doručené
do elektronickej schránky právneho zástupcu žalovaného, čo žalovaný nepopiera. Odvolací súd

považuje za potrebné poukázať na to, že sám odvolateľ neidentifikoval jednoznačne dôvod, pre
ktorý sa predvolanie na pojednávanie nedostalo do sféry vedomosti kompetentných pracovníkov jeho
právneho zástupcu, či išlo o technické zlyhanie alebo o nedostatok vo vnútornej komunikácii kancelárie
právneho zástupcu odvolateľa. Faktom zostáva, že prípadné technické zlyhanie v internej elektronickej
komunikácii odvolateľ žiadnym spôsobom nepreukázal, a preto neobstojí ani jeho poukázanie na

rozhodnutie Okresného súdu Poprad v konaní sp. zn. 7 C 38/2017. Pokiaľ išlo o nedostatok vnútornej
komunikácie kancelárie v súvislosti so zmenou chodu kancelárie v kontexte prijímaných opatrení pred
zabránením šírenia Covid - 19, odvolateľ uvedenú súvislosť žiadnym spôsobom nepreukázal, ako to
správne konštatoval aj súd prvej inštancie. Odvolací súd sa stotožňuje aj s dôvodom, na ktorý poukázal
súd prvej inštancie a podľa ktorého mal právny zástupca žalovaného v prejednávanej veci aktivovaný

prístup do elektronického spisu a mohol tak kedykoľvek zistiť aktuálny stav konania.

13. Odvolací súd zároveň považuje za potrebné poukázať na dôvodovú správu k zákonu č. 160/2015
Z. z., k ustanoveniam o rozsudku pre zmeškanie, podľa ktorej „Dôsledky kontradiktórneho sporového
konania vyžadujú procesnú aktivitu oboch sporových strán zásadne rovnako, preto predkladateľ prikročil

ku konštruovaniu sankcie za procesnú pasivitu i na strane pasívneho žalobcu.“ Z uvedenej dôvodovej
správy vyplýva, že samotný predkladateľ zákonnej úpravy považuje rozsudok pre zmeškanie za sankciu
za procesnú pasivitu a to ako na strane žalobcu, tak aj na strane žalovaného. Odvolací súd v tomto
smere považuje za potrebné pripomenúť aj klasickú rímsku právnu zásadu (princíp) „vigilantibus iura
scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané

pre bdelých“), ktorá „vo svojej podstate znamená, že práva patria len bdelým (pozorným, ostražitým,
opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje
procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou.
V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa
o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a

pod.“ (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 233/2019 zo dňa 4.6.2019) a
ktorou sa žalovaný v konaní dôsledne neriadil. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na povinnosti
advokátapodľa§18zákonač.586/2003Z.z.oadvokáciiaozmeneadoplnenízákonač.455/1991Zb.o
živnostenskompodnikaní(živnostenskýzákon)vzneníneskoršíchpredpisov,podľaktorýchokreminého
advokát je povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou starostlivosťou, ktorou sa rozumie,

že koná čestne, svedomito, primeraným spôsobom a dôsledne využíva všetky právne prostriedky a
uplatňuje v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné. Pritom dbá
na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb (§ 18 ods. 2 cit. zákona). Pre prípad,
že došlo k zlyhaniu vo vnútornej komunikácii v rámci kancelárie právneho zástupcu žalovaného a vtej súvislosti k zmeškaniu pojednávania vytýčeného na deň 1.6.2020, možno konštatovať, že právny
zástupca v prejednávanom prípade, podľa názoru odvolacieho súdu, nekonal s dostatočnou odbornou
starostlivosťou.

14. Pokiaľ odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie, že sa nevysporiadal ani s jeho argumentáciou, že
okrem splnenia podmienok v § 274 C.s.p. by mal súd prihliadať aj k tomu, či v žalobe a v doterajších
podaniach žalobcu sú také tvrdenia, na základe ktorých je možné rozsudok vydať, odvolací súd
opätovne poukazuje na to, že po splnení formálnych podmienok súd obligatórne rozhodne rozsudkom

pre zmeškanie, teda nevykonáva dokazovanie, ktoré by malo vplyv na merito veci tak, ako v priebehu
„riadneho“ konania (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.12.2018, sp. zn. II. ÚS
369/2018).

15. Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie, postupom podľa § 387 odsek
1 C.s.p., ako vecne správne potvrdil.

16. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní úspešná, preto jej odvolací súd, v súlade s § 396
ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p., priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

17. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v

tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§

435 C.s.p.).