Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 27, 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/208/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313209571
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1313209571.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov

senátu JUDr. Anny Kašajovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcu: Domov
sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov Rača, so sídlom Pri vinohradoch 267, Bratislava, IČO:
30 804 191, zastúpený Advokátskou kanceláriou Kolíková & Partners, s.r.o., so sídlom Radvanská 21,
Bratislava, IČO: 47 239 441, proti žalovanej: V. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom A., W. M. XXXX/XXX, štátny
občan B., v konaní o zaplatenie 5 155,94 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava III zo dňa 12. januára 2017 č. k. 10C 271/2013-236 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti p o t v

r d z u j e .

II. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5
155,94 eur spolu s 5,75 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 2 090,88 eur od 13.03.2013 do
zaplatenia, 5,50 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 266,71 eur od 15.08.2013 do zaplatenia, 5,05
% ročným úrokom z omeškania zo sumy 1 398,35 eur od 21.12.2016 do zaplatenia, 5,00% ročným
úrokom z omeškania zo sumy 1 400 eur od 21.12.2016 do zaplatenia, všetko v mesačných splátkach

po 30,- eur, vždy do 30. dňa v mesiaci, počnúc právoplatnosťou rozsudku, pod stratou výhody splátok.
Vo zvyšku žalobu zamietol. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

2. Vychádzal zo skutkového vymedzenia žaloby, ktorou sa žalobca proti žalovanej domáhal zaplatenia
sumy 2 357,59 eur s príslušenstvom. V priebehu konania súd uznesením zo dňa 29.11.2016 pripustil
zmenu petitu, ktorou sa žalobca domáhal od žalovanej zaplatenia sumy 3 755,94 eur a uznesením
zo dňa 29.11.2016 pripustil zmenu petitu, ktorou sa žalobca domáhal od žalovanej zaplatenia sumy

5 155,94 eur spolu s príslušenstvom za celkové obdobie od 30.12.2010 do 31.08.2016. Žalobou sa
žalobca domáhal od žalovanej zaplatenia uvedenej sumy titulom vydania bezdôvodného obohatenia,
keď žalovaná s ním neuzatvorila zmluvu o poskytovaní sociálnej služby podľa ustanovenia § 74 zákona
o sociálnych službách, napriek tomu, že jej žalobca opakovane predložil písomný návrh zmluvy, v snahe
upraviť faktický stav v súlade s právnymi predpismi. Uviedol, že žalovaná prijímala sociálne služby
bez právneho dôvodu, a to vo výške rozdielu medzi úhradou, ktorú predpokladajú cenové predpisy
pri poskytovaní sociálnej služby podľa zákona o sociálnych službách a skutočne platenými sumami

žalovanou. Poukázal na to, že žalovaná je podľa § 72 ods. 1, 2 zákona o sociálnych službách č.
448/2008 Z.z. a všeobecne záväzného nariadenia Bratislavského samosprávneho kraja č. 31/2009
(VZN BSK č. 31/2009), v znení VZN BSK č. 35/2010, 39/2010 a č. 43/2011, ako prijímateľ sociálnej
služby povinná platiť úhradu za sociálnu službu v sume určenej poskytovateľom sociálnej služby.Žalovaná platí žalobcovi mesačne určitú sumu, pri ktorej vychádza zrejme zo sumy, ktorú platila pred
nadobudnutímprávoplatnostirozhodnutiaoodkázanosti,kedybolavzariadenínazákladerozhodnutiao
poskytovaníceloročnejstarostlivosti.Porovnanímskutočnýchmesačnýchplatiebžalovanejzažalobcom

poskytovanú sociálnu službu s úhradou, ktorú by mala žalovaná hradiť v zmysle zmluvy, v súlade s § 72
ods. 2 zák. č. 448/2008 Z.z. a VZN BSK č. 31/2009 v znení neskorších predpisov, došlo na úkor žalobcu k
bezdôvodnému obohateniu vo výške žalovanej sumy za obdobie od 31.12.2010 do 31.08.2016. Žalobca
privyčíslenívýškybezdôvodnéhoobohateniavychádzalztoho,čobymupatrilo,akbyžalovanáuzavrela
zmluvu s ustanovením o úhrade v súlade s ust. § 74 ods. 2 zák. č. 448/2008 Z. z. a VZN BSK č. 31/2009.

Žalobca si uplatnil tiež úroky z omeškania.

3. Súd prvej inštancie žalobe žalobcu vyhovel v celom rozsahu vydaním platobného rozkazu č. k.
39Ro/1208/2013 zo dňa 19.06.2013, proti ktorému žalovaná podala odpor, v ktorom uviedla, že namieta
nárok žalobcu čo do právneho základu i výšky, čo odôvodnila tým, že služby u žalobcu využíva na
základe právoplatného a doposiaľ účinného rozhodnutia F. F. T.P., L.. W. M. XXX, A., F.-XXXX/XXXX

zo dňa 15.06.2001, ktoré stanovuje konkrétne právo na užívanie jednoznačne špecifikovanú časť
nehnuteľnosti slúžiacej domovu - penziónu zriadeného na poskytovanie bývania, na čas neurčitý, pričom
od účinnosti zákona o sociálnych službách sa na takéto užívanie vzťahuje § 106 ods. 6 v spojení
s § 35 ods. 1 písm. b) zák. č. 448/2008 Z. z. S účinnosťou zákona o sociálnych službách neboli
zrušené predchádzajúce rozhodnutia o poskytovaní sociálnej starostlivosti vydané príslušným orgánom,

účinným pred 31.12.2008. Žiadne ustanovenie § 106 sa nevzťahuje na podmienky, ktoré žalobca
uvádza v podanom návrhu. Podľa nej zákon neukladá prijímateľovi, ktorému sa poskytovala sociálna
starostlivosť podľa zákona účinného pred 31.12.2008, povinnosť uzavrieť zmluvu, a už vôbec neukladá
povinnosť bezvýhradne prijať ofertu predloženú poskytovateľom služby; tiež neobsahuje žiadnu sankciu
za neuzavretie zmluvy alebo dôvod na neposkytnutie služby už poskytovanej pred účinnosťou zákona.

Ďalej namietala, že v sume úhrady za sociálnu službu, ktorú určil poskytovateľ nie je vyčíslená úhrada
za stravovanie a v spojení s § 72 ods. 2 zák. č. 448/2008 Z. z. poskytovateľ takto neuvádza výsledok
skúmania podľa § 72 ods. 7 alebo 8 cit. zákona. Uviedla, že verejný poskytovateľ zriadený územnou
samosprávou nie je oprávnený vymáhať cestou súdu rozdiel medzi zaplatenou úhradou a stanovenou
úhradou bez predchádzajúceho postupu v stanovenom v zákone, podľa § 73 ods. 10 a nasl. cit.

zák., v spojení s prechodnými ustanoveniami, účinnými od 1. marca 2012 a § 110a ods.1. Rozdiel
medzi uskutočnenými platbami a požadovanou sumou úhrady nie je záväzkom podľa občianskeho
práva, a preto neprichádza do úvahy ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Namietala,
že v sume úhrady nie je vyčíslená úhrada za stravovanie, pričom namieta aj ekonomicky oprávnené
náklady žalobcu, ktoré určujú maximálnu hranicu úhrady; návrh zmluvy neobsahuje výpočet - kontrolu

na zákonný limit úhrady podľa § 73 ods. 2 a podľa § 72 ods. 2 zák. č. 448/2008 Z. z., tiež, že vzájomné
povinnosti v zmluvách sú nevyvážené. Žiadala, aby žalobca predložil ekonomicky oprávnené náklady
za prejednávané obdobie za poskytovanú službu v Zariadení pre seniorov, W. M. XXX, A. a to podľa
členenia na službu podľa § 35 ods. 1 písm. a) a službu podľa § 35 ods. 1 písmena b) a s vyčíslením
zložiek v štruktúre a rozsahu podľa § 16 až 18 citovaného zákona; predloženie nákladov na prevádzku

dvoch budov slúžiacich ZPS - na adrese W. M. XXX, za roky 2001 a 2012 podľa § 72 ods. 5 cit. zákona.
Žalovaná považuje návrh zmluvy predložený žalobcom v rozpore so zákonom.

4. Žalobca v písomnom vyjadrení k dôvodom uvedeným v odpore proti platobnému rozkazu uviedol, že
zo zákona o sociálnych službách jednoznačne vyplýva, že jediným právnym titulom pre poskytovanie

sociálnej služby s účinnosťou od 01.01.2009 je zmluva podľa § 74 zákona o sociálnych službách.
Výnimku obsahujú prechodné ustanovenia zákona o sociálnych službách, ktoré na prechodné obdobie
umožňujú poskytovanie sociálnej služby podľa predchádzajúcej právnej úpravy, teda na základe
rozhodnutia o umiestnení, podľa § 106 ods. 7 zákona o sociálnych službách. Poskytovateľ sociálnej
služby je povinný fyzickej osobe, ktorej poskytoval do 31. decembra 2008 starostlivosť, ktorá nie

je odkázaná na túto starostlivosť na základe právoplatného rozhodnutia podľa zákona účinného od
01.01.2009, naďalej poskytovať sociálnu službu podľa zákona účinného od 01.01.2009. Sociálna služba
sa podľa nového zákona o sociálnych službách poskytuje na základe zmluvy, kým starostlivosť podľa
starého zákona o sociálnej pomoci za poskytovala na základe rozhodnutia. Podľa § 106 ods. 7 zák.
č. 448/2008 Z.z. sociálne služby, ktoré sa fyzickej osobe poskytovali k 31.12.2008, sa po tomto

dni poskytujú podľa zákona účinného do 31.12.2008, do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o
odkázanosti fyzickej osoby na sociálnu službu a uzatvorenia zmluvy o poskytovaní sociálnej služby
podľa zákona účinného od 01.01.2009. Poskytovateľ sociálnej služby je povinný uzatvoriť zmluvu o
poskytovaní sociálnej služby podľa zákona účinného od 01.01.2009 po nadobudnutí právoplatnostirozhodnutia o odkázanosti fyzickej osoby na sociálnu službu. Uviedol, že žalovaná prijíma sociálnu
službuod10.01.2011bezprávnehotitulu,leboponadobudnutíprávoplatnostirozhodnutiaoodkázanosti
podľa zákona o sociálnych službách stratila predchádzajúci právny titul na prijímanie sociálnej služby,

keďže podľa zákona o sociálnych službách sa sociálna služba poskytuje na základe zmluvy, ktorú
zákon o sociálnych službách predpokladá uzatvoriť práve po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia
odkázanosti s tým, že žalovaná zmluvu môže uzatvoriť a žalobca musí uzatvoriť. Predložil žalovanej
návrh zmluvy, avšak bez výsledku. Poskytovanie sociálnej služby bez zmluvy podľa zákona o sociálnych
službách je časovo obmedzené do momentu nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti,

po ktorom jediným titulom pre poskytovanie sociálnej služby je zmluva. Žalovaná s ním neuzatvorila
zmluvu podľa zákona o sociálnych službách, ktorú jej predložil, pričom však z jej prístupu je zrejmé,
že chce naďalej zotrvať u neho a nemá záujem o ukončenie prijímania sociálnej služby. Konštatoval,
že ak sa žalovaná rozhodla využiť svoju možnosť k uzatvoreniu zmluvy tak, že zmluvu s ním
neuzatvorila,nezískalaprávnytitulnaprijímaniesociálnejslužbyuneho.Poukázalnato,žepredložením
návrhu žalovanej síce inicioval uzatvorenie zmluvy, nič však nebránilo žalovanej navrhnúť iné znenie

jej jednotlivých ustanovení s prihliadnutím na kogentné ustanovenia zákona o sociálnych službách,
týkajúcich sa obsahu zmluvy, k tomu však nedošlo. Ak by žalovaná mala úprimný záujem o zmenu, či
doplnenie návrhu zmluvy v rozsahu, v akom to podala v odpore, mala dostatok príležitostí a nereagovala
ani na naposledy predložený návrh zmluvy z marca 2013. Vzhľadom na okolnosť, že návrat žalovanej
do rodinného prostredia môže byť veľmi zložitý, prípadne nemusí byť vôbec možný, nepovažoval

jednostranné ukončenie poskytovania sociálnych služieb za riešenie vzniknutej situácie. Uviedol, že
žalovaná platí mesačnú úhradu v nižšej výške ako je výška úhrady podľa všeobecne záväzného
právneho predpisu (Všeobecne záväzného nariadenia Bratislavského samosprávneho kraja č. 31/2009
zo 17.6.2009 v znení neskorších predpisov), ktorá je záväzná pre výšku úhrady podľa zmluvy podľa § 72
ods. 2 zák. č. 448/2008 Z. z. Mal za to, že z právneho hľadiska zanikol žalovanej právny titul na prijímanie

sociálnejslužby,avšaknaďalejprijímalatútosociálnuslužbu.Novoupodmienkouposkytovaniasociálnej
služby od 01.01.2009 je odkázanosť určitého stupňa. V dôsledku fikcie odkázanosti sú chránené osoby,
ktorým sa poskytovala starostlivosť už pred 01.01.2009, medzi takéto osoby patrí aj žalovaná. Hlavné
mesto SR Bratislava bolo príslušným orgánom verejnej moci pre konanie odkázanosti podľa § 106
ods. 8 zák. č. 448/2008 Z. z. (podľa § 80 ods. c) bod 1 zák. o sociálnych službách je obec správnym

orgánom v konaniach o odkázanosti na sociálnu službu v zariadení pre seniorov). Vznik práva na
vydanie bezdôvodného obohatenia odôvodňoval žalobca tým, že žalovaná prijíma sociálne služby bez
platného právneho titulu od 31.12.2010. Svoj nárok právne kvalifikoval ako nárok z bezdôvodného
obohateniamajúczato,žekvznikupovinnostižalovanejplatiťzaposkytnutéslužbyjepotrebnéuzatvoriť
zmluvu podľa § 72 ods. 2 zák. č. 448/2008 Z. z. Uviedol, že výška úhrady prijímateľom nie je podľa

uvedenéhozákona,anipodľadôvodovejsprávyknemu,predmetomdohody,alesaurčujezmluvou.Hoci
poskytovateľ a prijímateľ sociálnej služby uzatvárajú o výške úhrady zmluvu, nemajú právo dojednať inú
sumu ako sumu určenú právnymi predpismi. Podľa žalobcu je odôvodnené posúdiť predmetný nárok
ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý nie je upravený osobitne v zákone o sociálnych
službách a preto je odôvodnená aplikácia ustanovenia § 451 nasl. O.z. ( R NS ČR z 29.03.2001 sp.

zn. 25Cdo 2895/99).

5. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie výsluchom žalobcu, výsluchom právneho
zástupcu žalobcu, žalovanej, oboznámením sa s: Rozhodnutím zn. F.-XXXX/XXXX zo dňa 15.06.2001,
Rozhodnutím V. Y. XXXXX/XXXX-XXXXXX/XXXX zo dňa 24.11.2010, Zriaďovacou listinou rozpočtovej

organizácie Bratislavského samosprávneho kraja č. 012/2009, VZN BSK č. 31/2009 zo dňa 17.06.2009,
VZN BSK č. 39/2010 zo dňa 15.12.2010, VZN BSK č. 43/2011 zo dňa 24.06.2011, návrhom Zmluvy
č. 33/2010/P o poskytovaní sociálnej služby a Dodatkami č. 1/2011/P a č. 2/2011/P k tejto zmluve,
návrhom Zmluvy č. 10/2013/P, č. 16/2013/P o poskytovaní sociálnej služby, Výzvou na uzatvorenie
zmluvy a vysporiadanie rozdielu v úhradách zo dňa 05.03.2013 s doručenkou, Návrhom na mimosúdne

riešenie vzájomných vzťahov zo dňa 28.03.2013, Všeobecným záväzným nariadením Bratislavského
samosprávneho kraja, osobnou kartou klienta za roky 2011 až 2016, výzvou na zaplatenie žalovanej
sumy zo dňa 03.10.2016, ako aj s ostatným spisovým materiálom .

6. Po právnej stránke vychádzal z ustanovení § 1 ods. 2, § 451 ods.1, 2 Občianskeho zákona, § 106

ods. 5, 6, 7, § 72 ods. 1, 2, , zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov.7. Konštatoval, že predmetom konania v posudzovanej veci je náhrada za plnenie poskytnuté bez
právneho titulu - bez zmluvy o poskytovaní sociálnej služby. Uviedol, že medzi stranami nebolo
sporné, že žalovaná prijíma sociálnu službu a tiež skutočnosť, že žalovaná odmietla uzavrieť zmluvu o

poskytovaní sociálnej služby so žalobcom, ani výška úhrad žalobcovi zo strany žalovanej. Z rozhodnutia
zn. F.-XXXX/XXXX zo dňa 15.06.2001 o umiestnení v domove - penzióne pre dôchodcov zistil, že na
základe tohto rozhodnutia má žalovaná právo na užívanie konkrétne špecifikovanej časti nehnuteľnosti
slúžiacej Domovu dôchodcov T. - časť domov - penzión pre dôchodcov W. M. XXX, A. - byt číslo XXX,
na čas neurčitý. Z Rozhodnutia o odkázanosti V. Y. XXXXX/XXXX-XXXXXX/XXXX zo dňa 24.11.2010

zistil, že žalovaná sa podľa § 35 a prílohy číslo 3, číslo 4 zákon o sociálnych službách s odkázanosťou
na pomoc inej fyzickej osoby III. stupňa na základe dosiahnutia 80 bodov a určenia priemerného
rozsahu odkázanosti 4-6 hod./deň a 120-180 hod/mesiac, považuje za fyzickú osobu odkázanú na
sociálnu službu v zariadení pre seniorov. Uviedol, že Ministerstvo práce, sociálnych veci a rodiny
Slovenskej republiky v liste zo dňa 26.02.2014 (na žiadosť žalobcu o písomné stanovisko ohľadne
zariadenia Domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov T.) uviedlo, že Domov sociálnych služieb

a zariadenie pre seniorov T. A. so sídlom W. M. XXX, A., predstavuje jeden právny subjekt, ktorý
poskytuje dva druhy sociálnych služieb, a to - domov sociálnych služieb a - zariadenie pre seniorov,
oba celoročnou pobytovou formou. Uvedené dva druhy sociálnych služieb poskytuje poskytovateľ, na
troch miestach v A., ktorými sú: - W. L. Č.. XX, W. M. Č.. XXX P. B. Č.. XX. V mieste poskytovania
sociálnej služby W. XX sú poskytované dva druhy sociálnej služby a to - domov sociálnych služieb a

zariadenie pre seniorov. V mieste poskytovania sociálnej služby W. M. XXX je poskytovaný jeden druh
sociálnej služby - zariadenie pre seniorov. V mieste poskytovania sociálnej služby B. XX je poskytovaný
jeden druh sociálnej služby, a to - domov sociálnych služieb. Skutočnosť, že daný druh sociálnej
služby je poskytovaný jedným poskytovateľom sociálnej služby v rôznych budovách, neznamená,
že ide o samostatného poskytovateľa, resp. samostatné zariadenie. Vyššie uvedené skutočnosti boli

overené na základe rozhodnutia a zápisu z registra z príslušného vyššieho územného celku, ktorý
vykonal zápis predmetného poskytovateľa. Ministerstvo práce, sociálnych veci a rodiny Slovenskej
republiky zverejňuje Centrálny register poskytovateľov sociálnych služieb, potrebné údaje spracováva
z podkladov zaslaných z vyšších územných celkov, ktoré majú spôsobilosť viesť register a vykonávať
zmeny v registri vo svojom územnom obvode. Cieľom zverejnenia registra je poskytnúť informácie pre

záujemcov o sociálnu službu pri výbere poskytovateľa sociálnej služby, ako aj informácie pre odbornú a
laickú verejnosť o poskytovaných sociálnych službách. Pri výpočte ekonomicky oprávnených nákladov
konkrétneho poskytovateľa je potrebné vychádzať z ekonomicky oprávnených nákladov daného druhu
poskytovanej sociálnej služby, a to bez ohľadu na to, že poskytovateľ poskytuje daný druh sociálnej
služby na viacerých miestach, za predpokladu, že je zapísaný v registri poskytovateľov ako jeden

poskytovateľ jedného druhu sociálnej služby. Poskytovateľ poskytuje daný druh sociálnej služby na
viacerých miestach, mnohé činnosti zabezpečuje spoločne pre obe alebo viaceré miesta (poskytovateľ
nemá všetky činnosti spojené s poskytovaním danej sociálnej služby zabezpečované oboch budovách,
ale sú spoločne zabezpečované z jednej z nich pre obe budovy, napr. mzdové záležitosti, vzdelávanie
zamestnancov, príprava stravy rôzne obslužné činnosti) a preto pri výpočte ekonomicky oprávnených

nákladov pre daný druh sociálnej služby nachádzajúcej sa na dvoch miestach (zariadeniach) sa
vychádza z celkových nákladov, ktoré vznikli na danú sociálnu službu v oboch miestach. V prípade,
že by sa pri výpočte ekonomicky oprávnených nákladov nepostupovalo vyššie uvedeným spôsobom,
zariadenie (budova) miesto, v ktorom sa nezabezpečujú spoločné činnosti priamo, by mala ekonomicky
oprávnené náklady nižšie, ktoré by však nezodpovedali reálnym nákladom danej sociálnej služby.

8. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaná bola prijatá do Domova
dôchodcov T., W. M. XXX, A. na základe rozhodnutia o poskytovaní celoročnej starostlivosti zn. F.-XXXX/
XXXX zo dňa 15.06.2001 podľa § ust. §§ 7-10, § 14, §18, § 91 ods. 4, písm. a), bod 1/ zák. č. 195/1998
Z. z. o poskytovaní sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov, kde jej bola poskytovaná celoročná

starostlivosť v čísle bytu 135, od 18.06.2001 na dobu neurčitú. Skúmal aj aktívnu legitimáciu žalobcu a
zo zriaďovateľskej listiny žalobcu zistil, že žalobca je rozpočtovou organizáciou BSK, s vlastnou právnou
subjektivitou. Je správcom majetku Bratislavského samosprávneho kraja, a ako správca v zmysle § 6
ods. 3 zák. č. 446/2001 Z. z. koná v mene vyššieho územného celku pred súdmi a inými orgánmi vo
veciach, ktoré sa týkajú majetku vyššieho územného celku, ktorý spravuje. Správca majetku je aktívne

legitimovaný domáhať sa vo vlastnom mene majetkových práv zriaďovateľa, pre ktorého vykonáva
správu majetku.9. Konštatoval, že podľa Zákona č. 448/2008 Z .z. o sociálnych službách, ktorý nadobudol
účinnosť 01.01.2009, prijímatelia sociálnej služby sú povinní platiť úhradu za sociálnu službu určenú
poskytovateľom sociálnej služby podľa § 72 ods. 1 citovaného zákona. Verejný poskytovateľ sociálnej

služby určuje sumu úhrady za sociálnu službu, spôsob jej určenia a platenia úhrady zmluvou podľa §
74, v súlade so Všeobecne záväzným nariadením obce alebo vyššieho územného celku, najviac vo
výške ekonomicky oprávnených nákladov podľa § 72 ods.2 cit. zákona. Podľa predchádzajúcej právnej
úpravy zák. č. 195/1998 Z.z. o sociálnej pomoci bola priznávaná právomoc určovať výšku úhrady formou
rozhodnutia ako jednostranného právneho aktu, nová právna úprava v zákone o sociálnych službách

upravuje poskytovanie sociálnej služby na základe zmluvy o poskytovaní sociálnej služby podľa § 74
ods. 1 citovaného zákona. Poskytovateľ sociálnej služby bol povinný uzatvoriť zmluvu o poskytovaní
sociálnej služby podľa zákona účinného od 1.1.2009 po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o
odkázanosti fyzickej osoby na sociálnu službu v zmysle§ 106 ods. 7 citovaného zákona. Poskytovateľ
sociálnej služby, ktorý do 31. decembra 2008 poskytoval starostlivosť v zariadení sociálnych služieb s
celoročným pobytom fyzickej osobe, bol naďalej povinný žalovanej poskytovať sociálnu službu podľa

zákona účinného od 1.1.2009, podľa § 106 ods.6 prechodných a záverečných ustanovení zákona č.
448/2008 Z.z. Poukázal na dôvodovú správu k prechodným ustanoveniam, ktorá uvádza, že obsahujú
právnu úpravu, ktorou sa v nevyhnutnom rozsahu uplatní zásada ochrany už nadobudnutých práv
podľa doterajšej právnej úpravy a zabezpečuje tak zosúladenie právnych vzťahov s novou úpravou.
Mal za to, že právnym dôvodom žalovanej na poberaní sociálnej služby od žalobcu bolo pôvodne

Rozhodnutie zn. F.-XXXX/XXXX zo dňa 15.06.2001 o umiestnení v domove - penzióne pre dôchodcov,
na dobu neurčitú. V zmysle znenia prechodných ustanovení dospel k záveru, že žalovanej zanikol
právny titul na poberanie predmetnej sociálnej služby dňom právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti V.
Y. XXXXX/XXXX-XXXXXX/XXXX zo dňa 24.11.2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 30.12.2010.
Žalovaná napriek tomu, že prejavila vôľu zotrvať v zariadení žalobcu (t. j. naďalej prijímať sociálnu

službu v rozsahu ako ju poberá na základe predchádzajúceho rozhodnutia), ďalší jej pobyt je už bez
právneho dôvodu, keďže neuzavrela zmluvu so žalobcom o poskytovaní sociálnej služby, ktorá je
podľa zák. č. 448/2008 Z.z. už jediným právnym titulom na poskytovanie sociálnej služby. Uviedol,
že žalovaná odôvodňovala skutočnosť, že neuzavrela zmluvu so žalobcom z dôvodu, že v sume
úhrady nie je vyčíslená úhrada za stravovanie, pričom namietala aj ekonomicky oprávnené náklady

žalobcu, ktoré určujú maximálnu hranicu úhrady. Konštatoval, že zákon č. 448/2008 Z.z. zabezpečuje
prechodnými ustanoveniami kontinuitu poskytovania sociálnych služieb seniorov tým, že seniori, ktorí
prijímali sociálnu službu pred 01.01.2009 sa považujú za odkázaných minimálne v takom stupni, aký je
potrebný na poskytovanie sociálnej služby v zariadení pre seniorov (tzv. fikcia odkázanosti) a možnosťou
seniora uzatvoriť zmluvu o poskytovaní sociálnych služieb a povinnosťou poskytovateľa uzavrieť

zmluvu. Poskytovanie sociálnej služby bez zmluvy bolo na preklenutie tohto obdobia a preto bolo
časovo obmedzené do právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti. Vzhľadom na to, že žalovanej vznikla
povinnosť platiť úhrady vo výške stanovenej všeobecne záväzným nariadením na základe zákona
o sociálnych službách, sa už námietkami žalovanej k predpokladom vzniku nároku z bezdôvodného
obohatenia nezaoberal. Uviedol, že výška bezdôvodného obohatenia je daná obvyklou úhradou akú

platia seniori v predmetnom zariadení podľa všeobecne záväzného nariadenia po odrátaní toho, čo
žalovaná skutočne zaplatila. Poukázal na to, že žalobca predložil vyčíslenie ekonomicky oprávnených
nákladov, tak ako ich vykázal podľa druhu sociálnej služby. Napriek tomu, že žalovaná sporovala
jednotlivé zložky, z ktorých žalobca vychádzal pri výpočte EON, súd prvej inštancie považoval navrhnuté
znalecké dokazovanie za nadbytočné a nehospodárne, vzhľadom na ostatné listinné dôkazy predložené

žalobcom v konaní (o. i. ekonomicky oprávnené náklady vykázané inými zariadeniami v rámci Slovenska
pre druh sociálnej služby - zariadenie pre seniorov).Uviedol, že nemožno zredukovať ekonomicky
oprávnené náklady žalobcu len na náklady spojené s prevádzkou budov, a teda len na ubytovanie,
nakoľko ako vyplynulo z dokazovania, sociálna služba, ktorú žalovaná poberá od žalobcu zahŕňa aj
poskytovanie starostlivosti o klientov zariadenia od rána do večera - kontrola, či klient ráno vyvesil štítok

(že sa v poriadku zobudil), služby vrátnika, údržbára, prítomnosť sociálnych sestier, služby pokladníčky,
ktorej klienti platia za úhradu, zamestnanci ekonomického úseku, riaditeľ. Mal za to, že z týchto
dôvodov nemožno predpokladané náklady nájomného bývania porovnávať s ekonomicky oprávnenými
nákladmi na sociálnu službu a dospel k záveru, že výška bezdôvodného obohatenia v podobe úhrady,
ktorá vychádza z ustanovenia § 72 ods. 2 zák. č. 448/2008 Z.z. je odôvodnená. Konštatoval, že aj z

vyjadrenia Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny vyplýva, že poskytovateľ sociálnej služby môže
zabezpečovať viaceré činnosti spoločne pre viacero budov z jedného miesta. Na žalobcu, ako na
poskytovateľa sociálnych služieb sa vzťahuje VZN BSK č. 31/2009. Uviedol, že v zmysle ust. § 6 ods.1 zákona č. 448/2008 Z.z., ktorý umožňuje výber poskytovateľa sociálnej služby prijímateľom, žalovaná
mala a má možnosť požiadať o poskytovanie sociálnej služby aj iné zariadenia pre seniorov.

10. Súd prvej inštancie považoval za preukázané, že v zmysle zákona o sociálnych službách sú sporové
strany účastníkmi právneho vzťahu pri poskytovaní sociálnych služieb, pričom žalobca ako poskytovateľ
sociálnej služby si svoju zákonnú povinnosť splnil a žalovanej predložil Zmluvu o poskytovaní sociálnej
služby č. 33/2010/P, následne Dodatok č. 1/2011/P, Dodatok č. 2/011/P, Zmluvu o poskytovaní sociálnej
služby č. 16/2013/P; Zmluvu o poskytovaní sociálnej služby č. 10/2014/P. Žalovaná uvedené návrhy

zmlúv neakceptovala a zmluvu so žalobcom neuzavrela. Návrhy zmlúv spolu s dodatkami obsahovali len
výšku úhrady za ubytovanie a žalobca v nich nepožadoval úhradu za inú službu, ani nepožadoval reálnu
výšku nákladov, ktoré on vynakladal na ubytovanie žalovanej. Ďalej uviedol, že žalobca ako poskytovateľ
sociálnej služby je zo zákona povinný v zariadení pre seniorov poskytovať pomoc pri odkázanosti
na pomoc inej fyzickej osoby, sociálne poradenstvo, sociálnu rehabilitáciu, ubytovanie stravovanie,
upratovanie, pranie, žehlenie a údržbu bielizne a šatstva, osobné vybavenie, utvárať podmienky na

úschovu cenných vecí, zabezpečovať záujmovú činnosť (§ 35 ods. 2 zák. č. 448/2008 Z.z.). Žalovaná si
vybrala iba ubytovanie, o ostatné služby nemala záujem, avšak v prípade potreby alebo záujmu žalobca
musí poskytnúť všetky uvedené služby, teda má náklady na uvedené služby.

11. Z osobnej karty klienta - žalovanej zistil, že žalovaná platila za žalované obdobie mesačnú úhradu

za sociálne služby v nižšej výške, ako je výška úhrady podľa všeobecne záväzného nariadenia
Bratislavského samosprávneho kraja č. 31/2009 (VZN BSK č.31/2009), v znení VZN BSK č. 35/2010,
39/2010 a č. 43/2011, teda rozdiel medzi úhradou, ktorú platila žalovaná mesačne a sumou úhrady
určenou citovaným všeobecne záväzným nariadením činí za obdobie od 30.12.2010 do 31.08.2016
sumu vo výške 5 155,94 eur s príslušenstvom. Konštatoval, že žalovaná chce zotrvať naďalej v zariadení

žalobcu a poberať od neho sociálnu službu, preto je povinná hradiť úhradu vo výške, ako ju dôkazne
preukázal žalobca. Uviedol, že žalobca hospodári s verejnými prostriedkami a musí si uplatňovať
vzniknuté pohľadávky. Nakoľko žalobca poskytuje žalovanej sociálne služby, ktorá s ním odmieta
uzavrieť zmluvu o poskytovaní sociálnej služby, prijíma sociálnu službu bez právneho titulu a je povinná
vydať bezdôvodné obohatenie.

12. Podľa súdu prvej inštancie žalovaná nesplnila svoj záväzok vydať bezdôvodné obohatenie riadne a
včas, čím sa v zmysle ustanovenia § 517 Obč. zákonníka dostala do omeškania so splnením peňažného
záväzku, čo jej zakladá povinnosť zaplatiť žalobcovi z dlžnej sumy úrok z omeškania v zmysle § 10c
Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., vo výške o 5 percentuálnych bodov vyššie ako bola základná

úroková sadzba ECB platná k prvému dňu omeškania, t.j. ku dňu nasledujúcom po dátume splatnosti
podľa výzvy zo dňa 05.03.2013 na zaplatenie úhrady za obdobie od 01.01.2011 do 31.12.2012 vo
výške 2 090,88 eur, ktorá bola doručená žalovanej dňa 11.03.2013, splatnosť nastala dňa 12.03.2013
a od nasledujúceho dňa t.j. od 13.03.2013 si žalobca uplatnil úroky z omeškania. V časti nároku vo
výške 266,71 eur sa dostala žalovaná do omeškania so zaplatením sumy 266,71 eur dňa 15.08.2013,

t.j. nasledujúci deň po uplynutí 15 dňovej lehoty na plnenie platobného rozkazu, ktorý prevzala dňa
30.07.2013. So zaplatením sumy 1 398,35 eur sa žalovaná dostala do omeškania dňa 6.12.2016, od
druhého dňa nasledujúceho po doručení uznesenia zo dňa 29.11.2016, doručené dňa 05.12.2016,
ktorým súd na návrh žalobcu pripustil zmenu petitu spočívajúcu v jeho rozšírení o sumu 1 398,35 eur,
za obdobie od 01.05.2013 do 31.12.2014. So zaplatením sumy 1 400 eur za obdobie od 01.01.2015 do

31.08.2016 sa žalovaná dostala do omeškania od 06.12.2016, od druhého dňa od doručenia uznesenia,
ktorým súd pripustil zmenu petitu spočívajúcu v jeho rozšírení o sumu 1 398,35 eur, a ktoré bolo
žalovanej doručené dňa 05.12.2016. V prevyšujúcej v časti úrokov z omeškania súd prvej inštancie
žalobu zamietol.

13. Priznanú sumu vo výške 5 155,94 eur s príslušenstvom, uložil žalovanej plniť žalobcovi v mesačných
splátkach po 30,- eur pod stratou výhody splátok, v zmysle ustanovenia § 232 ods. 4 CSP. Uviedol, že v
zmysle citovaného ustanovenia , ak súd uložil povinnosť plniť opakujúce sa a v budúcnosti splatné dávky
a splátky, vykonateľnosť týchto dávok a splátok sa spravuje poradím ich splatnosti, ak súd nerozhodne
inak.Súdmôžerozhodnúť,žeomeškaniesplnenímjednejdávkyalebosplátkymázanásledoksplatnosť

celého plnenia.

14. O trovách konania rozhodol podľa § 257 CSP, v zmysle ktorého ak sú tu dôvody hodné osobitného
zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Uviedol, že prihliadolna charakter sporu, ktorý vychádza zo zákona o sociálnych službách, ako aj na sociálne a majetkové
pomery žalovanej, ktorej jediným príjmom je starobný dôchodok a uhradením trov právneho zastúpenia
by sa ocitla v závažnej sociálnej situácii, aj vzhľadom k tomu, že predmetom konania je úhrada za pobyt

v zariadení pre seniorov. Poukázal na príjem žalovanej, ktorý bol v období v roku 2010 predstavoval
332,30 eur, v roku 2011 338,40 eur, v roku 2012 349,60 eur, v roku 2013 364 eur, v roku 2014 375,30
eur, v roku 2015 382 eur, v roku 2016 384,50 eur.

15. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote žalovaná odvolanie a žiadala rozsudok súdu prvej

inštancie zrušiť a vrátiť vec prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie
podala z dôvodu, že neboli splnené procesné podmienky na vyhlásenie napádaného rozsudku, t.j.
súd vyhlásením odvolaním napadnutého rozsudku a nesprávnym procesným postupom v konaní jej
znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
K odvolaciemu dôvodu § 365 ods. 1 písm. b) CSP (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil

strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces) uviedla, že súd prvej inštancie ukončil spor na jedinom pojednávaní dňa
17.01.2016 ukončením dokazovania a vyhlásením rozsudku bez prítomnosti žalovanej alebo jej
zástupcu. Namietala, že v čase doručenia predvolania na pojednávanie nemala zástupcu, o čom
konajúci súd informovala podaním z 24.11.2016, vrátane zdôvodnenia príčiny. Po doručení predvolania

dňa 19.12.2017 požiadala o odročenie pojednávania vytýčeného na 17.1.2017 podaním „Žiadosť
o predĺženie sudcovskej lehoty a odročenie pojednávania“, doručenom súdu prvej inštancie dňa
02.01.2017, a žiadosť odôvodnila informáciou o konaní pred Kanceláriou Centra právnej pomoci
v Bratislave o pridelení advokáta zo dňa 30.12.2016. Uviedla, že ani po nepripustení zvoleného
zástupcu nebola v spore nečinná a do jediného pojednávania podala súdu tri písomné návrhy v merite

veci. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP (konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci) uviedla, že súd prvej inštancie porušil povinnosť
vnútroštátneho orgánu členského štátu EÚ aplikujúceho právo na základe čl. 4 ods. 3 Zmluvy o EÚ
rešpektovať aj nepriamy účinok práva EÚ tak aby zabezpečili účinnú súdnu ochranu práv, ktoré sú
účastníkom priznávané podľa úniového právneho poriadku (v tomto prípade ochranu práv spotrebiteľa).

K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP (súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností) uviedla, že súd prvej inštancie nedokazoval
výšku ekonomicky oprávnených nákladov, ktoré majú byť v súlade s § 72 ods. 2 (objektívny limit)
vykazované pre zariadenie sociálnej služby, v ktorom sociálnu službu prijímateľ prijíma a v štruktúre
výdavkov podľa § 72 ods. 5 zákona o sociálnych službách. Uviedla, že súd prvej inštancie ako dôkaz

použil neoverené vyhlásenia žalobcu pre roky 2011, 2012 a 2013 doručené iba súdu. Pre roky 2014
a 2015 žalobca EON súdu nepredložil ani po rozšírení žalobného návrhu. Podľa žalovanej súd prvej
inštancie nedokazoval výšku nedotknuteľného zostatku príjmu vyčísleného v súlade s § 73 ods. 2
(subjektívny limit) a v časti enumerácie použitých ustanovení zákonov v odôvodnení rozhodnutia ani
toto ustanovenie necitoval, nedokazoval súlad výpočtu úhrady za ubytovanie so všeobecne záväzným

predpisom, na ktorý žalobca odkazuje, súlad výpočtu sumy úhrady za sociálnu službu s ustanoveniami
§ 72 v spojení s § 35 zákona o sociálnych službách, rozdiel v cieľovej skupine odkázaných osôb (§
35 ods. 1 zákona o sociálnych službách) umiestňovaných v Zariadení pre seniorov (ďalej iba ZpS) na
ul. W. XX s poskytovaním odborných činností podľa § 16 v spojení s § 35 ods. 2 písm. a) zákona
o sociálnych službách a v ZpS W. M. XXX bez z nich. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1

písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam) uviedla, že súd prvej inštancie zamieňa pojem „suma úhrady za sociálnu službu" za pojem
„úhrada za činnosti“ v kategorizácii podľa § 15 a to tak, že úhradu za obslužné činnosti zistenú podľa
VZN BSK zamieňa za sumu úhrady za poskytnutie sociálnej služby podľa § 35 v rozsahu ods. 2 a
nezistil = neuviedol výsledok dokazovania zistenia limitu maximálnej výšky sumy úhrady za sociálnu

službu, ktorá je pohľadávkou voči prijímateľovi sociálnej služby v súlade s ustanoveniami § 73 zákona
o sociálnych službách. Konštatovala, že opomenul (iba uviedol námietky žalovaného proti vykazovaniu
úhrady za jedinú obslužnú činnosť v rámci sociálnej služby § 35 zákona o sociálnych službách a
celkovej sumy úhrady za sociálnu službu v rozpore s § 35 ods. 2 ) a pri dokazovaní nezistil, že
žalobca nezohľadňuje náklady na zabezpečenie nevyhnutných základných životných potrieb, ktoré

sú esenciálnou súčasťou sociálnej služby § 35 a tieto zužuje iba na výdavky = úhradu za obslužnú
činnosť podľa § 35 ods. 2 písm. a) bod 4 za ubytovanie. Výdavky na obslužné činnosti v rozsahu §
35 ods. 2 písm. a) body 5., 6., 7., (t.j. stravovanie, upratovanie, pranie, žehlenie a údržba bielizne a
šatstva ako aj osobné vybavenie) žalobcom žalovanej neposkytované, súd prvej inštancie podľa jejnázoru ignoroval. Namietala, že výšku jediného príjmu žalovanej rozhodujúceho pre uplatnenie ochrany
nedotknuteľného zostatku príjmu podľa § 73 ods. 2 v spojení s § 35 ods. 2 písm. a) zákona o sociálnych
službách nedokazoval a zmienil sa o ňom iba v súvislostí s odmietnutím nároku na náhradu trov žalobcu.

Uviedla, že samotná výška súdom určených splátok neobstojí ani v exekučnom konaní. K odvolaciemu
dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. g) CSP (zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie
prostriedkyprocesnejobranyaleboďalšieprostriedkyprocesnéhoútoku,ktoréneboliuplatnené)uviedla,
že získala dôkaz o tom, že EON si určuje žalobca výpočtom z celkových nákladov zistených na základe
prvotných účtovných dokladov za celú organizáciu (žalobcu) za použitia hypotézy, že EON sú pre

pobytovú celoročnú sociálnu službu podľa § 35 a § 38 zákona o sociálnych službách na kapacitnú
jednotku zariadení rovnaké. Dôkazom podľa žalovanej je aj, keď iba administratívne, ale vykazuje EON
samostatne podľa jednotlivých zariadení v súlade so Zriaďovacou listinou. Namietala, že dôkaz nebolo
možné uplatniť v konaní, nakoľko po zamietnutí Infožiadosti Rozhodnutím 07/2015 zo dňa 17.03.2015,
vydanom štatutárom povinnej osoby - organizácie Domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov T.
so sídlom W. M. XXX, A., štatutár zriaďovateľa ako odvolací orgán odmietol odvolanie voči neposkytnutiu

informácie Rozhodnutím predsedu BSK č. XX/XXXX/PRA-XX z 20.05.2015. Oprávnený preto opäť
podal Infožiadosť identického obsahu a táto bola Rozhodnutím 1493/2016 zo dňa 28.10.2016 splnená
čiastočne.Podľačiastočnejinformácie,podanejlistomč.1505/2016z31.10.2016,bolapovinnouosobou
(žalobcom) zverejnená Int. smer.č. 44 z júla 2011 účinnú od 01.07.2011 a aktualizovanú s účinnosťou od
27.06.2013 s názvom „Postupy pri triedení účtovných položiek finančnej hodnoty nákladov organizácie

v zmysle pokynu BSK v účtovných dokladoch“, ktorej cieľom je podľa čl. I bod 2. triediť účtovné operácie
organizácie „... na ekonomicky oprávnené náklady, ekonomicky neoprávnené náklady a rozčleniť ich
podľa typu a druhu sociálnej služby.“ Uviedla, že v čl. I bod 4. sa dva druhy sociálnej služby stanovujú
aj kategorizáciu podľa zariadení sociálnej služby, tak ako ich definuje platná Zriaďovacia listina povinnej
osoby, s pridelením kódového znaku t.j. § 38 „Domov sociálnych služieb“; C1-1 = B. X/CX-X= W. XX a §

35 „Zariadenie pre seniorov“: C4-1 = W. XX/CX-X = W. M. XXX. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods.
1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci)
uviedla, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec v titule, a to bezdôvodným obohatením
žalovanej z plnenia bez právneho nároku, čo je podľa jej názoru v rozpore s dokazovaním o Zmluve
č. 9/2009/P a právnym titulom je náhrada škody. Konštatovala, že súd prvej inštancie tak žalobcovi

umožnil vyhnúť sa určeniu kauzálneho nexusu, aktívnej vecnej legitimácie a výšky škody. Uviedla, že
vecná aktívna legitimácia patri výhradnému vlastníkovi úhrad za sociálnu službu poskytovanú žalobcom,
t.j. škoda vznikla zriaďovateľovi verejného poskytovateľa (žalobcu) krátením plánovanej príjmovej častí
rozpočtu vyššieho územného celku Bratislavský samosprávny kraj (BSK). Generálny odkaz analógia
iuris na správu majetku štátu tak podľa jej názoru neobstojí pred lex specialis derogat legi priori.

Konštatovala, že žalobca financuje všetky svoje výdavky (a to nielen na poskytovanie sociálnej služby
= EON) prostredníctvom dotácie z rozpočtu BSK v záväznej štruktúre podľa ekonomickej klasifikácie
(verejných rozpočtov) z výdavkovej časti rozpočtu BSK, neexistuje žiadna finančná previazanosť medzi
príjmom zo zaplatených úhrad a výdavkom na poskytovanie sociálnej služby. Skutočnosť, že žalobca
vedieoperatívnuevidenciupredpísanýchúhradaskutočnesplatenýchúhradzanímposkytnutésociálne

služby nie je dôkazom o vecnej aktívnej legitimácii verejného poskytovateľa v tomto prípade.
Namietala, že súd prvej inštancie ignoroval právnu skutočnosť, že zmluva uzatváraná podľa § 74
zákona o sociálnych službách medzi prijímateľom a poskytovateľom sociálnej služby je zmluvou
spotrebiteľskou. Mala za to, že eurokonformný výklad § 52 ods. 3) subsidiárne pôsobiaceho
Občianskeho zákonníka („Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná

v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti“) sa vzťahuje aj na organizácie
zriadené územnou samosprávou pre poskytovanie sociálnych služieb na základe občianske právneho
kontraktu regulovaného špeciálnym zákonom, teda aj verejných poskytovateľov sociálnych služieb.
Podľa názoru žalovanej je takýto výklad Občianskeho zákonníka v súlade s definíciou v čl. 2 Smernice
Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, písm. c);

"predajca alebo dodávateľ" znamená akúkoľvek fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá v zmluvách
podliehajúcichtejtosmernicikonáscieľomvzťahujúcimsakjehoobchodom,podnikaniualebopovolaniu
bez ohľadu na to, či má verejnú alebo súkromnú formu vlastníctva. Bola toho názoru, že v návrhu
ZMLUVY je nesprávne aplikované ust. § 74 ods. 12 zákona o sociálnych službách „Ak sa zmenia
skutočnosti rozhodujúce na určenie úhrady za sociálnu službu podľa § 73, poskytovateľ sociálnej služby

a prijímateľ sociálnej služby sú povinní uzatvoriť dodatok k zmluve o poskytovaní sociálnej služby.“
Podľa žalovanej jedinými skutočnosťami rozhodujúcimi pre určenie úhrady podľa limitov určených v
ustanoveniach § 73 sú iba skutočný finančný príjem prijímateľa jeho zmena, alebo zmena výšky sumy
životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu ustanovenú v § 2 písm. a) zákona č. 601/2003 Z.z.o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Mal za to,
že ustanovenia návrhu ZMLUVY o poskytovaní sociálnej služby predloženej verejným poskytovateľom-
dodávateľom v zriaďovateľskej pôsobnosti BSK - žalobcom majú charakter neprijateľnej zmluvnej

podmienky. Poukázala na § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka - neprijateľnosť zmluvných podmienok
sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená, a na všetky
okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky
zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí. Takýmito okolnosťami sú podľa žalovanej existencia
ustanovení najmä § 72 a § 74, zákona o sociálnych službách určujúce limity pre povinnosť prijímateľa

uhradiť cenu služby vypočítanú na základe príslušného VZN. Ďalej namietala nedostatočne zistený
skutkový stav o rozsahu činností poskytovateľa podľa § 15 (§§16-18) zákona o sociálnych službách
zabezpečovaných žalobcom v rámci sociálnej služby, nesprávne aplikované ustanovenia § 73 zákona
o sociálnych službách pri určovaní výšky úhrady, ktorú je žalovaná povinný zaplatiť s ohľadom na výšku
jeho príjmu, ignorovanie konkurencie podzákonných úprav výšky úhrady za sociálnu službu podľa §
35 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnych službách podľa Všeobecne záväzných nariadení dvoch úrovní

samospráv na území hl. mesta SR, ignorovanie kreačného dokumentu - zriaďovacej listiny žalobcu ako
dôkazu a jeho nahradenie obsahom „registračnej karty“ dokumentu, ktorý má zákonnú definíciu v § 66
zákona o sociálnych službách.
Podľa názoru žalovanej súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie na zistenie rozhodujúcich
skutočností pre vecnú správnosť a oprávnenosť výdavkov vnesených do kalkulácie EON, hoci sa

nejedná o všeobecne známu skutočnosť (a hlavne s overenou pravdivosťou) hoci sa jedná o cenu
služby kalkulovanú dodávateľom podľa § 72 ods. 5 zákona o sociálnych službách v spojení s ďalšími
právnymi predpismi regulujúcimi finančné vzťahy v územnej samospráve a neexistuje cenový orgán
alebo jemu podobný orgán verejnej správy oprávnený na kontrolu výšky EON okrem NKÚ SR a
prípadnevnútornejkontrolyzriaďovateľa-vúrovnívolenéhoorgánuúzemnejsamosprávy.Konštatovala,

že v rozpore s údajmi centrálneho registra poskytovateľov vedených Ministerstvom a Zriaďovacími
listinami žalobcu sa stotožnil s názorom žalobcu, že tento prevádzkuje jediné sociálne zariadenie
podľa § 35 Zákona o sociálnych službách „Zariadenie pre seniorov“ (ZpS) na viacerých miestach -
na dvoch adresách a ešte zmätočnými vyjadreniami o budovách slúžiacim na poskytovanie činností.
Nedostatočne zisťoval skutkový stav pri vykonávaní činností spojených s poskytovaním sociálnej služby

žalobcom v ZpS W. M. XXX v rozsahu podľa § 35 ods. 1 písm. b) a v ZpS W. XX v rozsahu podľa
§ 35 ods. 1 písm. a). Namietala, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam pri správnosti vyčíslenia EON podľa druhov sociálnej služby, že v
mieste poskytovania W. XX sú poskytované dva druhy sociálnej služby, vo veci údajných dôvodov
pre vykazovanie EON podľa druhu poskytovanej služby s ignorovaním rozdielneho vecného rozsahu

sociálnejslužby§35preosobitnéskupinyprijímateľovidentifikovanévods.1písm.a)ab)umiestnených
v zariadeniach na dvoch oddelených miestach. Nesúhlasila s rozčleňovaním EON medzi dva druhy
sociálnej služby poskytovaných žalobcom s tým, že žalobca nevedie účtovníctvo a predložené EON
za roky 2011 až 2012 vypočítal podľa svojvoľne stanovených a nepreskúmateľných prepočítavacích
koeficientov. Namietala právne posúdenie zmluvného typu. Konštatovala, že Zmluva o poskytovaní

sociálnej služby je zmluvou uzatváranou pri obmedzení zmluvnej voľnosti strán zákonom o sociálnych
službách, ktorý určuje spôsob, formu, obsah a esenciálne zmluvné podmienky. Uviedla, že tento určuje,
ktoré z podmienok sú stanovené ako kogentné a pri ktorých je možné podmienku stanoviť aj odchýlne
od znenia podľa Zákona dohodou strán. Poukázala na to, že súd prvej inštancie iba konštatuje,
že oferta žalovanou prijatá nebola, dôvody odmietnutia cituje iba v rozsahu námietok žalovaným

uvedenýchvodpore,pričomprávnedôvodyuvádzanéžalovanýmneuviedol.Konštatovala,žezhľadiska
charakteru zákona o sociálnych službách, ktorý upravuje právne vzťahy pri poskytovaní sociálnych
služieb, financovanie sociálnych služieb a dohľad nad poskytovaním sociálnych služieb, je zrejmé, že
právne vzťahy vyplývajúce zo zmluvy o poskytovaní sociálnej služby a z nej vyplývajúcich záväzkov
sa riadia ust. Občianskeho zákonníka iba subsidiárne, nakoľko ide o špecifický právny vzťah. Uviedla ,

že cieľom zákona o sociálnych službách je poskytnúť ochranu osobitnej kategórii osôb, ktorým vznikol
nárok na poskytovanie sociálnej služby po preskúmaní individuálnych podmienok. Vzhľadom na to, že
každý prípad sa posudzuje osobitne, je podľa jej názoru nepravdepodobné, aby prijímateľovi sociálnych
služieb vzniklo bezdôvodné obohatenie, a aby za toto bezdôvodné obohatenie bol aj sankcionovaný
podľa príslušného ustanovenia Občianskeho zákonníka. Uviedla, že jej záväzok mesačne platiť sumu

úhrady vo výške nie je dohodou o cene, ale individuálny správny akt o jednostrannom rozhodnutí
žalobcu o výške úhrady určenej na základe § 72 podľa normatívneho správneho aktu VZN územnej
samosprávy. Poukázala na to, že plnila vo výške podľa uzavretej ZMLUVY, pričom v posudzovanej
veci nejde o úmysel žalovanej neplatiť úhradu za službu vôbec, avšak absencia uplatnenia ochrannýchprvkov prijímateľa - limitov podľa § 72 a § 73 (v r. 2011) však spôsobuje vadu stanovenej výšky úhrady-
určenú nezákonným postupom a v rozpore s postupom určovania v podzákonnej právnej norme, na
ktorú sa žalobca odvoláva. Namietala aj stanovenie výšky súdom určeného splátkového kalendára (30

Eur mesačne), s tým, že z majetkových a príjmových pomerov je zrejmé, že žalovaná nemé prístup k
finančným prostriedkom podľa výroku. Poukázala na to, že exekučným postihnutím jej jediného príjmu
vo výške najviac 393 eur mesačne zo starobného dôchodku pre r. 2017 (v r. 2016 bol 384,5 eur) je
mesačná exekučná zrážka najviac v polovičnej výške než súd stanovil.
Namietala tiež arbitrárnosť rozsudku s tým, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení nevysporiadal s

jej argumentáciou proti tvrdeniam žalobcu (prevzatými do odôvodnenia) bez akéhokoľvek podopretia
právnou normou, a to v bodoch 14., 20., 21.,31., Za nesporné právne skutočnosti považovala, že je
prijímateľom sociálnej služby pobytovou formou v zariadení sociálnej služby „Zariadenie pre seniorov,
W. M. XXX M. A.“ (ZpS W. M.) zriadenom Bratislavským samosprávnym krajom (BSK) podľa Zriaďovacej
listiny č. 012/2009 dňa 22.06.2009 v znení jej opravy vydanej dňa 03.07.2009. Organizácia DSS a
ZpS T. so zriaďovacou listinou prevádzkuje ďalšie tri zariadenia sociálnej služby po dve zariadenia z

dvoch druhov podľa údajov vedených Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny SR (MPSVaR)v
„centrálnom registri“. Návrh Zmluvy o poskytovaní sociálnej služby v znení predložených dodatkov
nebol riadnym plnením poskytovateľa v súlade s kogentnými ustanoveniami zákona o sociálnych
službách. ZMLUVA je uzatváraná spôsobom neumožňujúcim žalovanému navrhovať znenie ustanovení
v dispozičnej voľnosti účastníkov. Plnenie poskytovania sociálnej služby podľa Zákona účinného od

1.1.2009 je fakticky vo vecnom rozsahu obslužnej činnosti, pričom ale spotrebu elektrickej energie v
užívanom byte uhrádza žalovaná priamo jej distribútorovi (nie je vyčíslená v úhrade za ubytovanie), Iné
činnosti podľa §§ 16-18 zákona o sociálnych službách, hoci sú predmetom vecného rozsahu služby
podľa čl. IV., najmä poskytovanie stravy dohodnuté v dodatkoch ale počas žalovaného obdobia už
neplnené, pranie bielizne a čistenie šatstva a ich údržba, ani osobné vybavenie žalovaného nie sú

poskytované. Zákon o sociálnych službách určuje postup pri vymáhaní pohľadávok podľa § 73 ods.
10 a nasledujúce a relevantnej výšky príjmu v súlade s § 72a v súlade s § 73 ods. 1 až ods. 8 a
majetku prijímateľa v súlade s § 72 ods. 10 a nasl. Civilnou žalobou bez riadneho odôvodnenia titulu
a kauzy žalobca podľa jej názoru obchádza zákon o sociálnych službách. V žalobnom návrhu na
vydanie platobného rozkazu nie je uvedené, akým spôsobom žalobca vyčísľuje dlžnú sumu. Miestom

poskytovania služby je zariadenie sociálnej služby „Zariadenie pre seniorov W. M. XXX“ s kapacitou
100 prijímateľov (od júla 2013 s kapacitou 106). Žalobca - verejný poskytovateľ sociálnej služby, je
rozpočtovou organizáciou priamo napojenou na verejný rozpočet svojho zriaďovateľa, Bratislavského
samosprávneho kraja. Poskytovanie sociálnych služieb nie je výkonom správy majetku zriaďovateľa,
príjem z úhrad za poskytovanie sociálnej služby verejný poskytovateľ, ktorý je rozpočtovou organizáciou

nemôže použiť na úhradu akýchkoľvek svojich výdavkov, príjem odvádza do rozpočtu zriaďovateľa.
Všetky výdavky na poskytovanie sociálnych služieb žalobca financuje výhradne z dotácie schválenej
Zastupiteľstvom v rozpočte BSK (všetky dotácie z iných verejných zdrojov rovnako iba prostredníctvom
Rozpočtu BSK) a prípadne zo súkromných darov poskytnutými v súlade so všeobecne záväznými
predpismi (z neverejných fin. zdrojov). Cena celodennej stravy poskytovanej žalobcom je počas

rozhodného obdobia najmenej 104,33 Eur za 30 dňový mesiac, cena iba hlavného teplého jedla je
najmenej 43,32 Eur za 30 dňový mesiac počas celého žalovaného obdobia. Nedotknuteľný zostatok
príjmu žalovanej po zaplatení sumy úhrady za sociálnu službu (§ 73 ods.2 zákona o asociálnych
službách ) je od 01.07.2010 vo výške 37,08 Eur, 20% sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú
osobu; od 01.07.2011 vo výške 37,97 Eur, 20% sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú

osobu; od 01.07.2012 vo výške 38,92 Eur, 20% sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú
osobu; od 01.07.2013 vo výške 39,62 Eur, 20% sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú
osobu; od 01.01.2014 vo výške 49,52 Eur (25% sumy životného minima) s poskytovaním stravovania
- vo výške 148,57 Eur bez poskytovania stravovania (75% sumy životného minima). Novelou zákona
o sociálnych službách zákonom č. 50/2012, platnou od 17.2.2012 a účinnou od. 1.3.2012 sa zmenil

právny nárok na poskytovanie soc. služby v zariadení podľa § 35 v ods. 1 písm. a) tak, že zvýšil
potrebný stupeň odkázanosti podľa prílohy č.3 zákona z pôvodného II. stupňa na najmenej IV. Žalovanej
nebola poskytovaná ošetrovateľská činnosť, pomoc pri sebaobsluhe ani osobné vybavenie a pomoc
pri starostlivosti o domácnosť. Výška finančného príspevku pri odkázanosti fyzickej osoby na pomoc
inej fyzickej osoby pri úkonoch sebaobsluhy v stupni odkázanosti III. a pobytovej forme poskytovanej

sociálnej služby je podľa prílohy č. 5 zákona vo výške 124,41 Eur mesačne a o túto sumu je potrebné
pri uplatnení limitu sumy úhrady za sociálnu službu v súlade s § 72 ods. 2 zákona znížiť výšku EON pre
určenie maximálnej sumy úhrady žalovanej.Za sporné právne skutočnosti žalovaná považovala, že ZMLUVA je v súlade s eurokonformným
výkladom definície dodávateľa a spotrebiteľa zmluvou spotrebiteľskou, žalobca koná v predmete
činnosti, pre ktorú bol zriadený, a žalovaný koná pre zabezpečenie osobnej potreby mimo svojho

povolania, alebo zárobkovej činnosti. Uvedenie do omylu účastníka ZMLUVY - žalovanej žalobcom. V
ČI. VIII. zmluvných dojednaní je v ods. 1 uvedená povinnosť prijímateľa uzavrieť dodatok k ZMLUVE
generálne pri akejkoľvek zmene právnych a faktických skutočností dotýkajúcich sa výšky úhrad. Žalobca
určuje úhradu za ubytovanie v rozpore s postupom určeným pre neho záväzným predpisom. Strop
úhrady 170 Eur mesačne za ubytovanie zaviedlo VZN 43/2011. Uplatňovanie § 73 ods. 2 zákona

o sociálnych službách v znení účinnom od 30.12.2010 do 31.12.2013 pri určovaní sumy úhrady
poskytovateľom je v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko žalobca si nesplnil povinnosť vyčísliť náklady
na bývanie, ktoré nezabezpečuje v rámci svojich obslužných činností a sú tak uhrádzané mimo
ZMLUVY, ako aj bez vyčíslenia výšky úhrady za stravu. V rámci obslužných činností, predpokladaných
v rámci sociálnej služby, žalovaná hradí spotrebu elektrickej energie v byte (19,92 Eur/mes.) a
žalobca nezabezpečuje bežnú údržbu spotrebičov vlastnených žalovanou a užívaných v byte, tiež ani

pranie, žehlenie, údržbu bielizne, šatstva a ani osobné vybavenie. Tieto náklady vyčísľuje SÚ SR pre
jednočlennú domácnosť dôchodcu v sume 32,5 Eur na mesiac. Žalobca žalovanej neposkytuje lieky,
zdravotnícky materiál pripadne liečebné pomôcky, náklady na ne vyčísľuje SÚ SR vo výške 18,42 Eur
mesačne a na ochranu príjmu je od tretieho štvrťroka 2015 pre žalovanú stanovený limit spoluúčasti
na doplatku za lekárom predpísané lieky už na zvýšenej úrovni 25,-Eur mesačne. Novelou zákona

účinnou od 1.1.2014 sa určuje aj výška „subjektívneho“ limitu pre prípad neposkytovania stravy. Do toho
času, pre riadne vyčíslenie limitu mesačnej úhrady podľa § 73 ods. 2 zákona o sociálnych službách
je nevyhnutné vždy zaradiť výdavky na celodennú stravu aj keď ju žalovaná u žalobcu neodoberala.
Pri riadnom vyčíslení limitu mesačnej úhrady podľa § 73 ods. 2 zákona o sociálnych službách so
zaradením výdavkov na spotrebu elektrickej energie v byte 19,91 Eur mes. (Štatistický úrad SR )

platených žalovanou osobitne mimo úhradu za ubytovanie a stravného u poskytovateľa náklady na
potraviny v jednočlennej domácnosti dôchodcu uvádzané štatistickým úradom SR sú podľa rokov o cca
18 € až 11 Eur nižšie než najlacnejšia celodenná strava u žalobcu a sú približne zhodné s 50% životného
minima pre jednu osobu uplatnené pre r. 2014. Za obdobie 58 mesiacov (od 01.01.2011 do 31.08.2016)
tak v súlade s § 73 ods. 7 nie je podľa názoru žalovanej pohľadávka voči nej 1.012 Eur, pri zabezpečení

iba nevyhnutných životných potrieb (bývania a stravovania) bez zohľadnenia povinných činnosti (§ 35
ods.2 písm. a) potrebných pre dôstojnú existenciu človeka a žalobcom neposkytovaných, 4.180 Eur so
zohľadnením výdavkov žalovaného (§ 35 ods. 2 písm. a bod 6. a 7. zákona za neposkytované povinné
činností potrebné pre dôstojnú existenciu .

16. Žalobca vo svojom vyjadrení podanom prostredníctvom jeho právneho zástupcu k odvolaniu
žalovanej navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť považujúc ho v jeho
výrokoch za vecne správny a náležite odôvodnený. Uviedol, že žalovaná zhromaždila vo svojom
pomerne rozsiahlom odvolaní v nie príliš zrozumiteľnej štruktúre viacero námietok, názorov na výklad
zákona ako aj svojich požiadaviek, pri ktorých nie je vždy zrejmé, aký vplyv majú mať na podstatu

posúdenia uplatneného nároku. Vyjadril sa preto k najpodstatnejším tvrdeniam žalovanej. Poukázal
zároveň na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č.k. 5Co/494/2015-390 zo dňa 13. decembra 2016
vo veci žalobcu Domov sociálnych služieb a Zariadenie pre seniorov T. proti žalovanému D. H.R., ktoré
bolo vydané v podobnej veci a ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie.
Za podstatné okolnosti prípadu považoval skutočnosť, že žalovaná prijímala v žalovanom období

sociálnu službu od žalobcu. Žalovaná začala prijímať sociálnu službu (sociálnu starostlivosť) počas
zákona č. 195/1998 Z.z. o sociálnej pomoci na základe rozhodnutia o poskytovaní celoročnej
starostlivosti zn. F.-XXXX/XXXX zo dňa 15.06.2001. Zákonom č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách
bol nahradený zákon č. 195/1998 Z.z. o sociálnej pomoci a právnym titulom pre ďalšie poskytovanie
sociálnej služby sa v zmysle § 74 zákona č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách stala namiesto

jednostranného rozhodnutia dvojstranná zmluva o poskytovaní sociálnej služby. Žalovaná neuzatvorila
so žalobcom ním predložený návrh zmluvy o poskytovaní sociálnej služby č. 33/2010/P, dodatky k
nej (1/2011/P a č. 2/2011/P) a ani ďalšie návrhy zmlúv o poskytovaní sociálnej služby č. 16/2013/P a
10/2014/P. Návrhy zmlúv o poskytovaní sociálnej služby (33/2010/P v znení jej dodatkov, č. 16/2013/
P a č. 10/2014/P) obsahovali zmenu výšky úhrady za poskytovanú sociálnu službu (ubytovanie) v

súlade s aktuálnymi zmenami cenového predpisu - Všeobecne záväzného nariadenia Bratislavského
samosprávneho kraja č. 31/2009 (č. 39/2010 a č. 43/2011). Dodatkom č. 1/2011/P bola stanovená výška
úhrady žalovanej v nadväznosti na VZN BSK č. 39/2010 na sumu 257,56 Eur mesačne. Dodatkom č.
2/2011/P bola stanovená výška úhrady žalovanej v nadväznosti na VZN BSK č. 43/2011 na sumu 204,90Eur mesačne. Návrh zmluvy o poskytovaní sociálnej služby č. 16/2013/P obsahoval sumu 204,90 Eur.
K tomuto návrhu zmluvy bol priložený aj formulár, v ktorom žalovaná mohla vyjadriť svoje pripomienky či
výhrady k navrhovanej zmluve, čo však nevyužila, (príloha č. 6 k návrhu na vydanie platobného rozkazu).

Návrh zmluvy o poskytovaní sociálnej služby č. 10/2014/P predstavoval opakovaný pokus o zosúladenie
zmluvnej výšky úhrady s cenovým predpisom v nadväznosti na zákonnú povinnosť žalovanej odoberať
minimálne 2 jedlá denne. K tomuto návrhu zmluvy bol priložený aj formulár, v ktorom žalovaná mohla
vyjadriť svoje pripomienky či výhrady k navrhovanej zmluve, čo však nevyužila. Žalovaná okrem toho,
že neuzatvorila predmetné návrhy zmlúv, neuhrádzala sumu za prijímanie sociálnej služby vo výške

stanovenej v zmysle cenového predpisu (§ 72 zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách v
spojení so VZN BSK č. 31/2009 v znení neskorších predpisov), ale uhrádzala nižšie sumy. Za nesporné
považoval skutočnosti, že žalovaná prijímala v žalovanom období od 31.12.2010 do 31.08.2016 sociálnu
službu, ani to, že žalovaná nemá so žalobcom uzavretú zmluvu o poskytovaní sociálnej služby a ani
dodatky k zmluve o poskytovaní sociálnej služby a nebola sporná ani výška uskutočnených úhrad zo
strany žalovanej. Predmetom tohto konania je preto podľa žalobcu bezdôvodné obohatenie žalovanej,

keďže žalovaná neuzatvorila so žalobcom zmluvu o poskytovaní sociálnej služby, prijímala teda sociálnu
službu bez právneho titulu a neuhrádzala úhrady vo výške stanovenej cenovým predpisom. Uviedol,
že predložil žalovanej od roku 2011 viacero návrhov zmlúv, v ktorých suma úhrady pozostávala len zo
sumy za ubytovanie, teda za tú službu, ktorú odoberala. Súčasťou sumy úhrady nebola ani strava a ani
opatrovanie(pomocpriodkázanosti),atedažalobcanepožadovalúhraduzažiadnuďalšiučinnosť,ktorú

by si žalovaná neobjednala. Konštatoval, že v posudzovanej veci sa domáha bezdôvodného obohatenia
len za jedinú službu - ubytovanie v zariadení pre seniorov teda za tú službu, ktorú žalovanej poskytol,
ktoré nemá charakter „nájmu“ podľa Občianskeho zákonníka, ale má charakter „sociálnej služby“ podľa
zákona č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách. Konštatoval, že ako poskytovateľ sociálnej služby podľa
zákona č. 448/2008 Z.z. je povinný v zmysle § 35 ods. 2 zákona č. 448/2008 Z.z. v zariadení pre

seniorov (teda v zariadení, kde je ubytovaná aj žalovaná) poskytovať pomoc pri odkázanosti na pomoc
inej fyzickej osoby, sociálne poradenstvo, sociálnu rehabilitáciu, ubytovanie, stravovanie, upratovanie,
pranie, žehlenie a údržbu bielizne a šatstva, osobné vybavenie, utvárať podmienky na úschovu cenných
vecí a zabezpečuje záujmovú činnosť. Ubytovanie je teda iba jednou zo služieb, ktoré žalobca musí
vedieť poskytnúť. Žalovaná si vybrala, že chce iba ubytovanie a že o ostatné služby nemá záujem.

Avšak žalobca musí vedieť poskytnúť v prípade záujmu alebo potreby všetky uvedené služby, ktoré
napokon aj iní prijímatelia využívajú. Žalobca má teda náklady na všetky uvedené služby bez ohľadu
na to, či o ne žalovaná má alebo nemá záujem. Ekonomicky oprávnené náklady (EON) predstavujú
tzv. objektívny limit úhrady za sociálnu službu, čo znamená, že sú hornou hranicou pre výšku úhrady
prijímateľa sociálnej služby. V zmysle zákona č. 448/2008 Z.z. je relevantným údajom EON na daný druh

sociálnejslužby(zariadeniepreseniorov,domovsociálnychslužieb)anienatúktorúbudovu(§71ods.1
písm. c), § 72 ods. 5, § 73 ods. 19 zákona č. 448/2008 Z.z.), čo potvrdilo aj Ministerstvo práce, sociálnych
vecí a rodiny SR vo vyjadrení č. 7067/2014-M_OSS, 7013/2014 zo dňa 26.02.2014 (príloha č. 3 podania
zo dňa 15.10.2016): „Pri výpočte ekonomicky oprávnených nákladov konkrétneho poskytovateľa je
potrebné vychádzať z ekonomicky oprávnených nákladov daného druhu poskytovanej sociálnej služby,

a to bez ohľadu na to, že poskytovateľ poskytuje daný druh sociálnej služby na viacerých miestach
za predpokladu, že je zapísaný v registri poskytovateľ ako jeden poskytovateľ jedného druhu sociálnej
služby.“ Poukázal na vyjadrenie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR, ktoré vo vyjadrení č.
7067/2014-M_OSS, 7013/2014 zo dňa 26.02.2014 konkrétne k žalobcovi uviedlo: „Domov sociálnych
služieb a zariadenie pre seniorov T., A., predstavuje jeden právny subjekt, ktorý poskytuje dva druhy

sociálnych služieb - „domov sociálnych služieb“ a „zariadenie pre seniorov“, oba celoročnou pobytovou
formou. Uvedené dva druhy sociálnych služieb poskytuje poskytovateľ na 3 miestach v A., ktorými sú: W.
L..Č..XX,W.M.Č..XXXP.B.Č..XX.“UvedenépotvrdilajzriaďovateľžalobcuBratislavskýsamosprávny
kraj vo vyjadrení č. 108472/2014-SP/2 zo dňa 14.01.2015, podľa ktorého žalobca poskytuje dva druhy
sociálnej služby (domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov), pričom jedno

zariadenie pre seniorov poskytuje sociálnu službu na dvoch miestach: W. XX P. W. M. XXX.
Konštatoval, že EON na druh sociálnej služby žalobcu „zariadenie pre seniorov“ bol: 525,59 Eur (v roku
2011), 531,83 Eur (v roku 2012), 533,67 Eur (v roku 2013). Výška úhrady žalovanej v zmysle § 72 zákona
č. 448/2008 Z. z. v spojení s VZN BSK č. 31/2009 v znení neskorších predpisov bola v rokoch 2011 až
2016: 257,56 Eur (od 01.01.2011 do 31.07.2011), 204,90 Eur (od 01.09.2011 do 31.06.2014) a 205,73

Eur (od 01.07.2014 do 30.09.2016). Považoval za zrejmé, že výška úhrady v prípade žalovanej ako
prijímateľky sociálnej služby v zariadení pre seniorov bola násobne nižšia ako výška EON žalobcu na
druh sociálnej služby „zariadenie pre seniorov“. Uviedol, že výška ekonomicky oprávnených nákladov
žalobcu je primeraná aj vzhľadom na iné zariadenia pre seniorov zriadených vyššími územnými celkami,dokonca z porovnania vyplýva, že žalobca hospodári s nižšími nákladmi (531,83 Eur) ako sú priemerné
náklady porovnateľných zariadení v troch iných samosprávnych krajoch (605,18 Eur). Mal za to, že od
žalovanej nepožaduje reálnu výšku nákladov, ktoré vynakladá na ubytovanie žalovanej a nepožaduje

od nej ani úhradu za služby, ktoré žalovaná nevyužíva, akými sú stravovanie a úhrady za úkony služby
odkázanosti. Uplatňuje si len výšku úhrady za ubytovanie, ktorú má platiť ktorýkoľvek iný prijímateľ
sociálnej služby v zariadení pre seniorov zriadenom Bratislavským samosprávnym krajom po odrátaní
toho, čo žalovaná skutočne zaplatila. Poukázal na to, že žalovaná má prístup k inštitútu pomoci v
hmotnej núdzi podľa zákona č. 417/2013 Z.z. a predtým zákona č. 599/2003 Z.z., ktorým sa napĺňa

obsah ústavného práva žalovanej v zmysle čl. 39 ods. 1 a 2 Ústavy SR. Ďalšiu úroveň zabezpečenia
sociálnych potrieb žalovanej predstavujú služby a podmienky ich poskytovania v zariadení pre seniorov
v zmysle zákona o sociálnych službách. Uviedol, že aj keď žalovaná neuzatvorila s žalobcom zmluvu
v zmysle zákona o sociálnych službách, ako poskytovateľ bral do úvahy v prípade žalovanej aj inštitút
nedotknuteľného zostatku príjmu (§ 73). Nedotknuteľný zostatok príjmu pamätá na situáciu, ak by výška
spoluúčasti seniora prostredníctvom úhrady za ubytovanie spôsobila odňatie celého príjmu seniora

- predmetné ustanovenie § 73 garantuje seniorovi v každom prípade minimálny zostatok (percento
sumy životného minima). Konštatoval, že v tejto situácii, kedy by úhrada za ubytovanie zasahovala do
nedotknuteľného zostatku, sa žalovaná nenachádza. Stotožnil sa s právnym posúdením veci súdom
prvej inštancie s tým, že jediným právnym titulom na poskytovanie sociálnych služieb je od nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti v zmysle § 74 ods. 1 v spojení s § 106 ods. 5 zákona o

sociálnych službách zmluva o poskytovaní sociálnej služby. Žalovaná zmluvu o poskytovaní sociálnej
služby neuzatvorila, a teda po právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti č. V. Y. XXXXX/XXXX-XXXXXX/
XXXX zo dňa 24.11.2010, právoplatné dňa 30.12.2010, nemá právny titul pre prijímanie sociálnej
služby (§ 74 ods. 1 v spojení s § 106 ods. 7 zákona o sociálnych službách). Uviedol, že poskytoval
žalovanej sociálnu službu napriek absencii zmluvy a dodatkov k zmluve o poskytovaní sociálnej služby,

pričom zámerom žalobcu nie je poskytovať žalovanej sociálnu službu bezodplatne alebo za nižšiu
úhradu, aká vyplýva z VZN BSK č. 31/2009, avšak jednostranné ukončenie poskytovania sociálnej
služby (ubytovania) nepovažoval žalobca za riešenie, keďže návrat žalovanej do stabilného rodinného
prostredia by nemusel byť jednoduchý, resp. vôbec možný.
K námietke žalovanej, že právnym titulom je náhrada škody a poukazuje na Zmluvu č. 9/2009/P,

uviedol, že mu nie je známe, v akej súvislosti s predmetom tohto konania žalovaná poukazuje na
„Zmluvu č. 9/2009/P“, keďže takáto zmluva nie je obsahom spisu, nebola ani prílohou odvolania a medzi
žalobcom a žalovanou nebola uzatvorená žiadna zmluva o poskytovaní sociálnej služby. S námietkou
žalovanej, že zmluva podľa § 74 zákona o sociálnych službách je zmluvou spotrebiteľskou sa nestotožnil
a uviedol, že nie je zrejmé, ako by táto skutočnosť mala ovplyvniť stav, že žalovaná prijala sociálnu

službu v žalovanom období, za ktorú zaplatila menej ako stanovoval právny predpis. Konštatoval,
že predložením návrhov zmluvy č. 33/2010/P dodatkov č. 1/2011/P a č. 2/2011/P, návrhov zmlúv č.
16/2013/P a č. 10/2014/P síce inicioval uzatvorenie dodatkov k zmluve, nič však nebránilo žalovanej
navrhnúť iné znenie jej jednotlivých ustanovení (s prihliadnutím na kogentné ustanovenia zákona o
sociálnych službách týkajúce sa obsahu zmluvy). K tomu však zo strany žalovanej vôbec nedošlo. Je

toho názoru, že ak by žalovaná mala úprimný záujem o zmenu, či doplnenie návrhu zmluvy, urobila
by tak skôr ako prvýkrát v odpore, nakoľko mala dostatok príležitostí navrhnúť iné znenie ustanovení
dodatkov, ktoré však nevyužila. Mal za to, že skutočné dôvody neuzatvorenia zmluvy zo strany žalovanej
nespočívajú v jednotlivých ustanoveniach zmluvy, ale v neakceptovaní výšky úhrady podľa právneho
predpisu zo strany žalovanej. Námietky žalovanej voči návrhu zmluvy vznesené až počas konania,

ako aj jej posúdenie ako spotrebiteľskej, preto považuje za účelové. Konštatoval, že účelom existencie
žalobcu nie je dosahovanie zisku, ale zabezpečenie dostupnosti a čo najvyššej kvality sociálnych služieb
pre osoby, ktoré sú na ich poskytovanie odkázané (PL. ÚS 13/2009). Za správne považoval žalobca
aj právne posúdenie súdu prvej inštancie ohľadom výšky bezdôvodného obohatenia žalovanej a v tej
súvislosti vykonané dokazovanie za dostatočné pre spravodlivé rozhodnutie vo veci. Konštatoval, že

súd prvej inštancie správne vychádzal z toho, že žalovaná mala ako prijímateľka sociálnej služby platiť
úhradu vo výške podľa cenového predpisu, pričom platila v nižšej výške, ako je výška úhrady podľa VZN
BSK. Súd prvej inštancie ju k rozdielu medzi tým, čo žalovaná uhradila a mala uhradiť zaviazal zaplatiť,
keďže výška bezdôvodného obohatenia je daná obvyklou úhradou, akú platia seniori v predmetnom
zariadení podľa VZN BSK po odrátaní toho, čo žalovaná skutočne zaplatila. Uviedol, že si uplatnil

voči žalovanej sumu úhrady v zmysle VZN BSK č. 31/2009 v z.n.p (platnej v jednotlivých mesiacoch
poskytovania sociálnej služby) po odpočítaní toho, čo žalovaná počas žalovaného obdobia zaplatila.
VZN BSK č. 31/2009 v z.n.p obsahuje vzorec na výpočet úhrady za sociálnu službu, pričom žalovanásuma je vypočítaná v jednotlivých mesiacoch poskytovania sociálnej služby v zmysle tohto vzorca, čo
žalovaná svojim odvolaním nespochybnila.
K námietke žalovanej, že vo vzťahu k žalobcovi ako zariadeniu sociálnych služieb existuje konkurencia

dvoch právnych predpisov, ktorými by sa mal žalobca riadiť: VZN BSK č. 31/2009 a VZN Hlavného
mesta SR Bratislavy č. 1/2004, uviedol, že túto námietku žalovaná v konaní pred súdom prvej inštancie
nevzniesla (§ 366 CSP). Stotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, že na žalobcu sa vzťahuje
VZN BSK č. 31/2009 a v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 448/2008 Z.z. má žalovaná možnosť výberu
poskytovateľa sociálnej služby. Konštatoval, že žalovaná mala možnosť výberu medzi poskytovateľom,

na ktorého sa vzťahu VZN BSK a poskytovateľom, na ktorého sa vzťahuje VZN Hlavného mesta SR
Bratislavy. K námietke žalovanej k postupu súdu prvej inštancie ohľadom dokazovania vo vzťahu k EON
uviedol, že predložil v konaní výšku svojich ekonomicky oprávnených nákladov, pričom ich predložil v
štruktúre stanovenej § 72 ods. 5 zákona o sociálnych službách a za každý prevádzkovaný druh sociálnej
služby (t.j. za zariadenie pre seniorov a za domov sociálnych služieb). Konštatoval, že preukázal
opodstatnenosť svojich ekonomicky oprávnených nákladov vyjadrením Úradu BSK č. 108472/2014-

SP/2zodňa14.01.2015,ktorémuakozriaďovateľovižalobcuprimárnezáležínačonajnižšíchnákladoch
žalobcu spojených s prevádzkou zariadenia sociálnych služieb, pretože zriaďovateľ financuje žalobcu
(podľa Správy o výsledku kontroly Hlavného kontrolóra BSK z októbra 2011, BSK doplácal na jedného
klienta žalobcu zo svojho rozpočtu sumou 441,18 Eur mesačne). Uviedol, že vo svojom vyjadrení
zo 14.01.2015 potvrdil súlad ekonomicky oprávnených nákladov žalobcu so zákonom o sociálnych

službách. K žalovanou prezentovanými priemernými nákladmi seniorov podľa údajov Štatistického
úradu Slovenskej republiky uviedol, že za dôležitú považuje skutočnosť, že žalobca poskytuje žalovanej
ubytovanie ako sociálnu službu. Je preto podstatné rozlišovať medzi ubytovaním v nájme podľa
Občianskeho zákonníka či vo vlastnom byte na strane jednej a ubytovaním v zariadení pre seniorov
podľa zákona o sociálnych službách na strane druhej, v zmysle ktorého je žalobca podľa § 35 ods.

2 povinný každému prijímateľovi sociálnej služby poskytovať, zabezpečovať a vytvárať podmienky
na rad činností (pomoc pri odkázanosti na pomoc inej fyzickej osoby, sociálne poradenstvo, sociálna
rehabilitácia, ubytovanie, stravovanie, upratovanie, pranie, žehlenie a údržba bielizne a šatstva,
osobné vybavenie, podmienky na úschovu cenných vecí, záujmová činnosť). Je pritom na konkrétnom
prijímateľovi, ktoré z uvedených činností sa rozhodne počas svojho pobytu v zariadení pre seniorov

prijímať, avšak nič to nemení na tom, že žalobca ako poskytovateľ je povinný tieto činnosti poskytovať
(mnohí prijímatelia využívajú viaceré poskytované činnosti). Konštatoval, že ani prijímanie ubytovania
nespočíva len v poskytnutí obytnej miestnosti s príslušenstvom a spoločnými priestormi, ale každý
ubytovaný prijímateľ sociálnej služby v zariadení pre seniorov u žalobcu je kontrolovaný, či sa ráno
v poriadku zobudil (kontrola štítku pri vstupe do obytnej miestnosti), je k dispozícii údržbár, vrátnik,

zdravotné sestry, upratovanie spoločných priestorov a podľa svojho rozhodnutia aj obytnej miestnosti,
starostlivosť o vonkajšie plochy, riešenie rôznych životných situácií v zariadení (platba úhrad na
ekonomickom úseku, riešenie problémových situácií so zamestnankyňami sociálneho úseku alebo
riaditeľom a iné). K námietke žalovanej, že za odber elektrickej energie platí priamo dodávateľovi
elektrickej energie, uviedol, že žalovaná opomína fakt, že úhrada za ubytovanie sa v zmysle § 30 ods.

7 VZN BSK č. 31/2009 v z.n.p. znižuje o stanovenú sumu, ak je obytná miestnosť vybavená meracím
zariadením na meranie odberu elektrickej energie. Konštatoval, že miestnosť žalovanej je vybavená
meracím zariadením a tak platí za odber elektrickej energie priamo dodávateľovi elektrickej energie,
s ktorým má uzatvorenú zmluvu. Toto zníženie úhrady za sociálnu službu bolo vyjadrené v každom
zmluvnom dokumente medzi žalobcom a žalovanou, t.j. v zmluve č. 33/2010/P v znení jej dodatkov a v

zmluve č. 16/2013/P (čl. VII. ods. 2, slová „zníženie o 0,27 €/deň (§ 30 ods. 7 cit. VZN)“).
Žalobca nesúhlasil so žalovanou, že nie je aktívne legitimovaným. Poukázal na zriaďovateľskú listinu
založenú v súdnom spise s tým, že je rozpočtovou organizáciou Bratislavského samosprávneho kraja
(ďalej len "BSK"). Vo vzťahu k BSK má žalobca postavenie správcu majetku. Podľa ustanovenia §
6 ods. 2 a 3 zákona č. 446/2001 Z. z. o majetku vyšších územných celkov je žalobca oprávnený

konať pred súdmi v mene BSK vo veciach, ktoré sa týkajú spravovaného majetku BSK. Podporne
poukázal na publikované rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 94/2002
zo dňa 25.02.2003 (R 87/2004), podľa ktorého „z pohľadávok, ktoré vznikajú v súvislosti s výkonom
správy hmotného majetku štátu je oprávnený priamo správca.“ Na podporu svojich tvrdení, poukázal
rozsudok NS SR z 30. septembra 2008 sp. zn. 4 Cdo 93/2008, rozsudok Krajského súdu v Žiline

z 25. apríla 2013 sp. zn. 10Co/186/2012. K námietke žalovanej, že súd prvej inštancie ukončil
spor na jedinom pojednávaní dňa 27.01.2016 bez prítomnosti žalovanej alebo jej zástupcu napriek
tomu, že žalovaná žiadala o odročenie tohto pojednávania, uviedol, že pojednávanie nariadené na
28.07.2016 bolo odročené z dôvodu, že Centrum právnej pomoci požiadalo o odročenie pojednávaniaz dôvodu posúdenia nároku žalovanej na bezplatnú právnu pomoc. Súd prvej inštancie následne
nariadil termín pojednávania na 29.11.2016. V tento deň sa na pojednávanie nedostavila žalovaná
a ani žiadny jej zástupca, pričom doručenie predvolania mala žalovaná riadne vykázané a svoju

neúčasť neospravedlnila. Súd prvej inštancie po tom, čo pripustil zmenu petitu žaloby, odročil
pojednávanie na 12.01.2017, pričom žalovanú písomne predvolal. Uviedol, že súd prvej inštancie
umožnil žalovanej uskutočňovať jej patriace procesné právo zúčastniť sa pojednávania, ale žalovaná sa
svojou nečinnosťou (nedostavením sa na pojednávania, neospravedlním svojej neúčasti, neprebratím
poštovej zásielky zo súdu) o účasť na pojednávaní pripravila sama. Rovnako ako na pojednávaní

dňa 29.11.2016, sa ani na pojednávanie dňa 12.01.2017 žalovaná nedostavila, pričom doručenie
predvolania mala vykázané náhradným doručením a svoju neúčasť opätovne neospravedlnila. K
argumentácii žalovanej, že žalobca mal túto vadu riešiť podaním návrhu na nahradenie vôle prijímateľa
uzavrieť cenový dodatok, uviedol, že prejav vôle subjektu právneho vzťahu je možné nahradiť súdnym
rozhodnutím v zmysle § 229 CSP za predpokladu, keď to ustanovenie hmotnoprávnej normy výslovne
umožňuje. Zo žiadneho ustanovenia zákona o sociálnych službách, alebo iného všeobecne záväzného

právneho predpisu nevyplýva pre prijímateľa sociálnej služby uzavrieť zmluvu o poskytovaní sociálnej
služby v zmysle § 74 zákona o sociálnych službách a možnosť poskytovateľa sociálnej služby domáhať
sa nahradenia prejavu vôle súdom. Mal za to, že neprichádza do úvahy žaloba žalobcu na nahradenie
prejavu vôle žalovanej, pretože takáto žaloba by bola zjavne neúspešná, keďže neexistuje právna
povinnosť žalovanej uzatvoriť zmluvu podľa § 74 zákona o sociálnych službách a ani možnosť

žalobcu žiadať súd o nahradenie prejavu vôle žalovanej. Konštatoval, že hoci žalovaná predkladá
veľké množstvo tvrdení a právnych konštrukcií, ktorých spojitosť s meritom sporu nie je vždy zrejmá,
nespochybňuje skutkový základ pohľadávky, ktorým je poskytnutie sociálnej služby (ubytovania) za
nižšiu úhradu, než stanovuje cenový predpis a bez uzatvorenej zmluvy o poskytovaní sociálnej služby
a príslušných dodatkov.

17. Žalovaná vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu namietala, že nesúhlasí s argumentáciou
žalobcu, uvedenou vo vyjadrení. Uviedla, že ignoruje právnu skutočnosť zásadného významu, a to že
žalovaná požíva ochranu už nadobudnutých práv v súlade s § 106 ods. 6 a 7 zákona o sociálnych
službách , ktorá zásadným spôsobom mení jej postavenie pri dojednávaní Zmluvy o poskytovaní

sociálnej služby a povinnosť žalobcu. Konštatovala, že žalobca si nesplnil povinnosť uzavrieť zmluvu
o poskytovaní sociálnej služby, predložila pripomienky k návrhu a poverila na predloženie ďalších
protinávrhov - pripomienok k návrhu 10/2014/P splnomocnenca a odpoveďou doručenou 05.08.2014
písomne na výzvu žalobcu z 28.07.2014, uhrádzala úhradu za ubytovanie vo výške podľa posledného
rozhodnutia právneho predchodcu žalobcu a podľa zákona účinného do 31.12.2008, úhradu za jedinú

obslužnú činnosť poskytovanú žalobcom od 01.01.2009 v súlade s § 106 ods. 6, žalobca je povinný
poskytovať žalovanému spĺňajúcemu podmienky podľa § 106 ods. 5 sociálnu službu podľa druhu v
rozsahu podľa § 106 ods. 6 a za splnenia podmienok podľa § 106 ods. 7 zákona o sociálnych službách,
vyjadrenie Ministerstva z 26.06.2014 nie je záväzným výkladom aplikácie § 74 ods. 5 pre posudzovanú
vec. Nesúhlasila s tým, že žalobca poskytuje jeden druh sociálnej služby podľa § 35 pre cieľovú skupinu

prijímateľov odkázaných od stupňa IV. podľa ods. 1 písm. a) v zariadení W. XX a pre cieľovú skupinu
„neodkázaných“ t.j. do stupňa III. podľa písm. b) v zariadení W. M. XXX, ani s právnym posúdením
bezdôvodného obohatenia prejednávanej veci. Mala za to, že žaloba je predčasná, nakoľko jediným
titulom pre uplatňovanie žalovaného nároku je existencia riadne uzatvorenej zmluvy medzi žalobcom a
žalovanou. Žalobcovi podľa žalovanej neprislúchajú žiadne nároky ex lege. Podstatou bezdôvodného

obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, toto
obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný (§ 451 ods. 1
O.Z.). Záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikne však len za splnenia zákonných
predpokladov, ktorými sú získanie bezdôvodného obohatenia na strane určitej osoby (obohateného),
protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia, majetková ujma, ktorá postihuje inú určitú osobu a

príčinnásúvislosťmedziprotiprávnymzískanímbezdôvodnéhoobohateniaurčitouosobouamajetkovou
ujmou inej určitej osoby. Splnenie týchto predpokladov musí preukázať ten, kto tvrdí, že na jeho
úkor bolo bezdôvodné obohatenie získané. Podľa jej názoru, v právnych skutočnostiach žalobca
najmenej protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia nepreukázal. Uviedla, že sociálne služby,
ktoré sa fyzickej osobe poskytovali k 31. decembru 2008, sa po tomto dni poskytujú podľa zákona

účinného do 31. decembra 2008, a to až do okamihu, kedy sú kumulatívne (súčasne) naplnené dve
podmienky: 1./ do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti fyzickej osoby na sociálnu
službu a 2./ do uzatvorenia zmluvy o poskytovaní sociálnej služby podľa zákona účinného od 1. januára
2009. Z jazykového výkladu ust. § 106 ods. 7 zákona o sociálnych službách je podľa jej názorunepochybne zrejmé, že pokiaľ sa nenaplnia obe podmienky uvedené v bode 1 a bode 2 súčasne,
sociálne služby, ktoré sa fyzickej osobe poskytovali k 31. decembru 2008, sa po tomto dni poskytujú
podľa zákona účinného do 31. decembra 2008. Je toho názoru, že bez rozhodnutia o tom, či žalobca

obsahom návrhov zmlúv predložených žalovanému splnil podmienky zákona o sociálnych službách
riadne a včas, nie je možné rozhodnúť o nároku podľa titulu vznesenom touto žalobou. Titul vydania
bezdôvodného obohatenia je k dispozícii iba subsidiárne. Právnym titulom na poskytovanie sociálnej
služby a požadovanie úhrady za sociálnu službu je výlučne zmluva o poskytovaní sociálnych služieb,
a to len za predpokladu, že je uzatvorená. Uviedla, že výškou nároku je tak výdavok žalobcu na

poskytovanie bývania žalovanej vstupujúci do EON, alebo pokiaľ súd žalobcovi prizná stratu práva
žalovanej na poskytovanie sociálnej služby žalobcom, potom sa jedná o všetky bežné a kapitálové
výdavky vynaložené za príslušné obdobie po odrátaní úhrad žalovanej za toto obdobie. Podľa názoru
žalovanej ak žalobca vyčísľuje žalobou vznesený nárok s odkazom na určenie úhrady podľa § 72
ods. 2 v súlade s VZN BSK, nemožno tvrdiť, že sa jedná o bezdôvodné obohatenie pre absenciu
záväzkového vzťahu, ktorý takéto určenie stanovuje osobitným zákonom, ale o škodu, ktorá však vznikla

zriaďovateľovi tým, že prostredníctvom výdavkového rozpočtu žalobcu plnil zo zákonnej povinnosti
žalobcu. Pre takýto výklad patrí námietka konkurencie podzákonných predpisov uvedená v odvolaní.
Pokiaľ však nastalo plnenie skutočne bez právneho vzťahu (po zániku), potom nárok vznesený žalobou
je oprávnený vymáhať správca majetku zriaďovateľa ako bezdôvodné obohatenie, ale je ho nevyhnutné
vyčísliť v súlade so zásadami predpísanými výhradne civilnou úpravou.

18. Žalobca v odvolacej duplike podanej prostredníctvom svojho právneho zástupcu konštatoval, že
napádaný rozsudok súdu prvej inštancie považuje za zákonný a v súlade s ustálenou rozhodovacou
činnosťousúduprvejinštancievobdobnýchprípadoch(právoplatnérozsudky:č.k.44C184/2013-343zo
dňa 13.04.2015; č. k. 45C 249/2013-348 zo dňa 30.06.2015, č. k. 21C 253/2013-289 zo dňa 30.06.2016,

č. k. 17C 291/2016-161 zo dňa 15.02.2018; neprávoplatné rozsudky: č. k. 12C 270/2013-212 zo dňa zo
dňa 26.10.2016; č. k. 21C 270/2013-230 zo dňa 05.02.2016; č. k. 12C 288/2016-179 sp. zn. 27.04.2018;
č. k. 7C 270/2013-303 zo dňa 24.10.2016; č. k. 12C 182/2013-663 zo dňa 14.06.2017) ako aj v súlade
s ustálenou rozhodovacou činnosťou Krajského súdu v Bratislave v obdobných prípadoch (právoplatné
rozsudky č. k. 5Co 494/2015-390 zo dňa 13.12.2016; č. k. 9Co 460/2015-392 zo dňa 26.10.2017; 4Co

566/2015-476 zo dňa 28.02.2018).
Uviedol, že v plnom rozsahu odkazuje aj na svoje predchádzajúce podania v konaní, najmä na podanie
označené ako „Vyjadrenie k odvolaniu žalovanej“ zo dňa 22.05.2017. S tvrdením žalovanej , že v
predmetnom prípade nemôže ísť o bezdôvodné obohatenie, keďže ona má právny titul na prijímanie
sociálnej služby, a tým by malo byť rozhodnutie č. F.-XXXX/XXXX zo dňa 15.06.2001, nesúhlasil.

Konštatoval, že prijatím zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o sociálnych službách“) s účinnosťou od 01.01.2009 došlo k zrušeniu zákona č. 195/1998
Z.z. o sociálnej pomoci (ďalej len „zákon o sociálnej pomoci“). Podľa ustanovenia § 74 zákona o
sociálnych službách jediným právnym titulom na prijímanie sociálnej služby je zmluva o poskytovaní

sociálnych služieb. Prechod prijímateľov sociálnych služieb na základe rozhodnutia podľa zákona o
sociálnej pomoci na zmluvu o poskytovaní sociálnych služieb upravujú prechodné ustanovenia - v tomto
prípade ustanovenie § 106 ods. 5 a 7 zákona o sociálnych službách. Z ustanovenia § 106 ods. 7 zákona
o sociálnych službách vyplýva, že sociálne služby sa prijímateľovi v prechodnom období poskytujú
podľa zákona účinného do 31.12.2008 len do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti

fyzickej osoby na sociálnu službu a uzatvorenia zmluvy o poskytovaní sociálnych služieb. V druhej vete
predmetného ustanovenia ukladá zákon o sociálnych službách povinnosť poskytovateľovi sociálnych
služieb uzavrieť zmluvu o poskytovaní sociálnych služieb s vyššie uvedenou osobou. Prijímateľ sociálnej
služby však nemá povinnosť, ale právo zmluvu o poskytovaní sociálnych služieb podpísať. Prejavuje
sa tu princíp zmluvnej voľnosti prijímateľa sociálnej služby a právo voľby - slobodného výberu medzi

poskytovateľmi sociálnych služieb. Ak však vyššie uvedený prijímateľ sociálnej služby neuzavrie s
poskytovateľom sociálnej služby zmluvu o poskytovaní sociálnych služieb podľa ustanovenia § 106
ods. 7 zákona o sociálnych službách, hoci mu tá bola poskytovateľom predložená, odmieta sociálnu
službu ako celok a stráca nárok na jej poskytovanie. Ide o ustálený výklad predmetného ustanovenia
v súlade s usmernením poskytnutým Ministerstvom práce sociálnych vecí a rodiny (príloha č. 5

podania žalobcu označeného ako „Vyjadrenie k skutkovému stavu“ zo dňa 17.10.2016). Žalobca
preukázal, že v prípade žalovanej bolo vydané rozhodnutie Hlavného mesta Slovenskej republiky
Bratislava č. V. Y. XXXXX/XXXX-XXXXXX/XXXX zo dňa 24.11.2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť
dňa 30.12.2010. Súčasne preukázal, že žalovanej predložil návrhy zmluvy o poskytovaní sociálnychslužieb č. 33/2010/P s dodatkami č. 1/2011/P a č. 2/2011/P, ako aj návrh zmluvy č. 16/2013/P a č.
10/2014/P. Skutočnosť, že predmetné návrhy zmlúv boli zo strany žalovanej odmietnuté je nesporná.
Žalovaná tak stratila právny titul na prijímanie sociálnej služby a v súčasnosti ju prijíma neoprávnene.

Podľa jeho názoru (ne)spotrebiteľský charakter zmluvy o poskytovaní sociálnych služieb nemá žiadny
súvis s predmetným súdnym konaním, ktorého predmetom je vydanie bezdôvodného obohatenia.
Uviedol,žejenespornýmfaktom,žežalovanánepodpísalasožalobcompredloženúzmluvuosociálnych
službách a ani jej dodatky, a preto nemá žiadny právny titul na prijímanie sociálnych služieb. Je
tiež faktom, že žalovaná platí menej, ako je obvyklé a ako určuje cenový predpis, preto sa žalobca

domáha vydania nezaplateného rozdielu medzi úhradou určenou cenovým predpisom a úhradou, ktorú
platí žalovaná, a to z titulu bezdôvodného obohatenia. K svojej argumentácii poukázal na závery
uvedené v 55. - 56. odseku rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Co 460/2015-392 zo dňa
26.10.2017: „V posudzovanej veci je žalobca právnickou osobou, ktorý má povahu verejnoprávneho
subjektu zriadeného vyšším územným celkom, ktoré predmetom činnosti je poskytovanie sociálnych
služieb podľa § 2 ods. 1 zákona o sociálnych službách. Žiadnu z činností vykonávaných žalobcom ...

nemožno považovať za výkon obchodnej alebo podnikateľskej činnosti, resp. za akúkoľvek komerčnú
aktivitu. O výkone podnikateľskej činnosti by bolo možné hovoriť iba pri neverejných poskytovateľoch
sociálnych služieb... Za takéhoto skutkového stavu, keď žalobca nespĺňa definíciu dodávateľa, nemožno
zmluvu uzavretú medzi stranami sporu považovať za spotrebiteľskú... Pokiaľ ide o rozsudok, na ktorý
poukázala žalovaná vo svojom odvolaní (Khantum and others v. Newham LBC), odvolací súd ním nie je

viazaný.“ K tvrdeniu žalovanej tvrdí, že žalobca mal povinnosť žalovať žalovanú o nahradenie prejavu
vôle, a bez podania žaloby o nahradenie prejavu vôle nemôže žalobca uplatňovať proti žalovanej svoje
pohľadávky žalobou o vydanie bezdôvodného obohatenia, uviedol, že nemá oporu v právnom poriadku
Slovenskej republiky. Žiadne ustanovenie zákona o sociálnych službách, Občianskeho zákonníka ani
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok nepodmieňuje podanie žaloby na plnenie (vydanie

bezdôvodného obohatenia) predchádzajúcim podaním určovacej žaloby či žalobou o nahradenie
prejavu vôle. K výške bezdôvodného obohatenia sa v plnom rozsahu stotožňuje s argumentáciou
uvedenou vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej, ktorú podľa jeho názoru žalovaná nespochybnila. V
súvislosti s námietkou žalovanej, spochybňujúcou aktívnu legitimáciu žalobcu, odkázal na podanie
označené ako „Vyjadrenie k odvolaniu žalovanej“ zo dňa 22.05.2017 (str. 10 - 11). Na podporu svojich

tvrdení poukázal aj na 53. ods. rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Co 460/2015-392 zo dňa
26.10.2017. Rovnako aj k argumentácii dodržania práva na spravodlivý proces odkazuje na Vyjadrenie
k odvolaniu žalovanej.

19. Žalovaná v stanovisku k odvolacej duplike žalobcu zhrnula svoju argumentáciu z predchádzajúcich

podaní. Následne v podaní doručenom odvolaciemu súdu dňa 20.08.2021 uviedla, že má záujem urobiť
uznávací prejav v zmysle § 282 a nasl. CSP. Konštatovala, že žalobca podal žalobu na sumu 5 155,94
eur s príslušenstvom, ktorá pokrýva dlh za obdobie od 30.12.2010 do 31.08.2016. Uviedla, že svojím
podpisom uznáva tento dlh čo do výšky, t.j. v sume 5 155,94 eur, ako aj do jeho dôvodu, t.j. obvyklá
úhrada za poskytovanie sociálnej služby zariadením od 30.12.2010 do 31.08.2016 v Domove sociálnych

služieb a zariadení pre seniorov Rača, a to bez zmluvy o poskytovaní sociálnej služby (bezdôvodne
obohatenie). Súčasne žiadala o povolenie splátok v sume 10,- eur na mesiac a žiadala vzhľadom na
svoju sociálnu situáciu o odpustenie úrokov z omeškania a trov konania, nakoľko má záujem naďalej
zotrvať v zariadení a dňa 22.11.2019 uzatvorila zmluvu o poskytovaní sociálnych služieb.

20. Žalobca vo vyjadrení k tomuto podaniu žalovanej uviedol, že žalovaná získala právny titul na
prijímanie sociálnej služby v zariadení žalobcu až podpísaním zmluvy dňa 22.11.2019 a zároveň
prejavila vôľu naďalej v zariadení zotrvať. Uznaním dlhu žalovaná priznala, že sa v rozhodnom období
bezdôvodne obohatila na úkor žalobcu a súčasne žiada o povolenie splátok a odpustenie úrokov z
omeškania a trov konania. Konštatoval, že žalovaná v rozhodnom období neuzatvorila so žalobcom

zmluvu a uhrádzala sumu nižšiu ako stanovoval všeobecne záväzný právny predpis a sama svojim
rozhodnutím neuzavrieť zmluvu a neplatiť úhrady podľa všeobecne záväzného právneho predpisu, sa
ocitla v súčasnom postavení. Uviedol, že si touto žalobou uplatňuje rozdiel medzi záväznou sumou
úhradyatým,čožalovanáskutočneuhradila.Výškaúhradyzaposkytovaniesociálnejslužbyjekogentne
stanovená v súlade s VZN BSK č. 31/2009 v znení neskorších predpisov a žalobca nemá možnosť jej

výšku upraviť odchylne dohodou so žalovanou, či iným prijímateľom sociálnej služby. Čo sa týka úrokov
z omeškania a trov konania, poukázal na to, že je subjektom zriadeným Bratislavským samosprávnym
krajom (ďalej len „BSK“ ) a rovnako nemá možnosť vzdať sa ich alebo si neuplatňovať nárok na ne.
S poukazom na čl. 19 ods. 1 Zásad hospodárenia a nakladania s majetkom BSK zo dňa 23.09.2019v spojení s § 6 ods. 2 zákona č. 446/2001 Z. z., vyjadril nesúhlas s uznaním dlhu žalovanej zo dňa
06.08.2021. Nad rámec k navrhovanej výške splátok uviedol, že žalovaná navrhla mesačnú splátku
10 eur, čo predstavuje 120 eur ročne, čím by uvedený dlh len na istine splatila za 43 rokov. Navrhol,

aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal mu nárok na náhradu trov
odvolacieho konania.

21. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379,
§ 380 CSP) a vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorý nepovažoval za

potrebné doplniť ani znova zopakovať (§ 385 ods. 1 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho
pojednávania a vo veci rozhodol postupom podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP, keď dospel k záveru,
že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.
Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti.
Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,

zostávajú zachované (§ 470 ods. 2 prvá veta CSP).
Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 CSP).

22. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, ktorého výsledky aj správne po
skutkovej stránke vyhodnotil a po právnej stránke správne vec posúdil a svoje rozhodnutie aj náležite
v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP dostatočne, zreteľne a presvedčivo odôvodnil, preto odvolací súd

sa zameral už len na skonštatovanie správnosti jeho rozhodnutia a vysporiadania sa s odvolacími
odvolacími námietkami žalovanej (§ 387 ods. 2 CSP).

23. V prejednávanej veci bolo nepochybné, že žalovaná bola prijatá do Domova dôchodcov T.P., W. M.
XXX A. na základe rozhodnutia o poskytovaní celoročnej starostlivosti zn. F.-XXXX/XXXX zo dňa 15.

06.2001 podľa ust. §§ 7-10, § 14, §18, § 91 ods. 4, písm. a), bod 1/ zák. č. 195/1998 Z. z. o poskytovaní
sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov, kde jej bola poskytovaná celoročná starostlivosť v čísle
bytu 135, od 18.06.2001 na dobu neurčitú. Splnila predpoklad pre aplikáciu § 106 ods. 6 zákona o
sociálnych službách, podľa ktorého bol žalobca ako poskytovateľ sociálnych služieb povinný jej naďalej
poskytovať sociálnu službu podľa § 74 ods. 1 zákona účinného od 1.1.2009 na základe zmluvy o

poskytovaní sociálnej služby. Poskytovateľ sociálnej služby bol povinný uzatvoriť zmluvu o poskytovaní
sociálnej služby podľa zákona účinného od 1.1.2009 po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o
odkázanosti fyzickej osoby na sociálnu službu v zmysle§ 106 ods. 7 citovaného zákona. Poskytovateľ
sociálnej služby, ktorý do 31. decembra 2008 poskytoval starostlivosť v zariadení sociálnych služieb
s celoročným pobytom fyzickej osobe, bol naďalej povinný žalovanej poskytovať sociálnu službu

podľa zákona účinného od 1.1.2009, podľa § 106 ods.6 prechodných a záverečných ustanovení
zákona č. 448/2008 Z.z. po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti fyzickej osoby na
sociálnu službu. Právnym dôvodom žalovanej na poberaní sociálnej služby od žalobcu bolo pôvodne
Rozhodnutie zn. F.-XXXX/XXXX zo dňa 15.06.2001 o umiestnení v domove - penzióne pre dôchodcov,
na dobu neurčitú. V zmysle znenia prechodných ustanovení žalovanej zanikol právny titul na poberanie

v predmetnej sociálnej služby dňom právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti V. Y. XXXXX/XXXX-
XXXXXX/XXXX zo dňa 24.11.2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 30.12.2010. K uzavretiu zmluvy
medzi žalobcom ako poskytovateľom sociálnej služby a žalovanou ako jej prijímateľom nedošlo, avšak
sociálnu službu poskytovanú žalobcom žalovaná naďalej prijímala. Nakoľko žalovaná platila žalobcovi
mesačne len úhradu za poskytovanie jej sociálnej služby v nezmenenej výške ako za stavu pred

nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti, žaloba si voči nej oprávnene uplatnil nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 Obč. zák. Ak totiž prijímateľ sociálnej služby
neuzavriesposkytovateľomsociálnejslužbyzmluvuoposkytovanísociálnychslužiebpodľaustanovenia
§ 106 ods. 7 zákona o sociálnych službách, hoci mu tá bola poskytovateľom predložená, odmieta
sociálnu službu ako celok a stráca nárok na jej poskytovanie. Žalobca preukázal, že v prípade žalovanej

bolo vydané rozhodnutie Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislava č. V. Y. XXXXX/XXXX-
XXXXXX/XXXX zo dňa 24.11.2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 30.12.2010. Súčasne preukázal,
že žalovanej predložil návrhy zmluvy o poskytovaní sociálnych služieb predložil Zmluvu o poskytovaní
sociálnej služby č. 33/2010/P, následne Dodatok č. 1/2011/P, Dodatok č. 2/011/P, Zmluvu o poskytovanísociálnej služby č. 16/2013/P; Zmluvu o poskytovaní sociálnej služby č. 10/2014/P; žalovaná však
uvedené návrhy zmlúv neakceptovala a zmluvu so žalobcom neuzavrela. Uvedené návrhy zmlúv spolu
s dodatkami obsahovali len výšku úhrady za ubytovanie; žalobca v nich nepožadoval úhradu za inú

službu, ani nepožadoval reálnu výšku nákladov, ktoré on vynakladal na ubytovanie žalovanej. Žalobca
mal vo vzťahu k žalovanej v zmysle § 3 ods. 5 zákona o sociálnych službách postavenie poskytovateľa
sociálnej služby a žalovaná v zmysle § 3 ods. 2 písm. a) cit. zákona postavenie prijímateľa sociálnej
služby. Z uvedeného vzťahu vyplývajú pre jeho účastníkov aj vzájomné práva a povinnosti. Na strane
prijímateľa sociálnej služby je to okrem iných povinností aj povinnosť platiť úhrady za sociálnu službu,

ktorých výška vyplýva zo zmluvy o poskytovaní sociálnej služby, ktorú žalovaná odmietla so žalobcom
uzatvoriť. Výška tejto úhrady nie je určovaná dohodou, ale podľa § 72 ods. 1 zákona o sociálnych
službách určovaná poskytovateľom sociálnej služby, ktorý je v zmysle § 72 ods. 2 tohto zákona pri
jej určovaní viazaný všeobecne záväzným nariadením obce alebo vyššieho územného celku a táto
úhrada môže byť najviac vo výške ekonomicky oprávnených nákladov, znížených o príjem z úhrady
ekonomicky oprávnených nákladov spojených s poskytovaním sociálnej služby podľa § 71 ods. 7 zákona

o sociálnych službách. V prípade, že poskytovateľ sociálnej služby zmení výšku úhrady za sociálnu
službu v súlade s ust. § 72 ods. 2 zákona o sociálnych službách, vzniká poskytovateľovi povinnosť
s prijímateľom uzavrieť dodatok k zmluve o poskytovaní sociálnej služby, čo vyplýva z ust. § 74 ods.
12 uvedeného zákona. Na základe takto uzatvoreného dodatku k zmluve je potom prijímateľ sociálnej
služby povinný platiť zmenenú výšku úhrady za sociálnu službu. V posudzovanej veci došlo k zmene

rozhodujúcich skutočností pre výšku úhrady za sociálnu službu, a to jednak nadobudnutím účinnosti
zákona o sociálnych službách a zároveň právoplatnosťou rozhodnutia o stupni odkázanosti žalovanej,
rovnako aj v súvislosti so zmenami VZN BSK, upravujúcich výšku úhrad. Žalobca ako poskytovateľ
sociálnej služby určil pri týchto zmenách novú výšku úhrady a v súlade s ust. § 72 ods. 2 zákona
o sociálnych službách predložil žalovanej návrhy zmlúv, ktorá zmluvu podľa zákona o sociálnych

službách so žalobcom neuzatvorila. Nespornou bola skutočnosť, že predmetné návrhy zmlúv boli zo
strany žalovanej odmietnuté. Žalovaná tak stratila právny titul na prijímanie sociálnej služby a prijímala
ju neoprávnene. Žalobca si preto v konaní oprávnene uplatňoval vydanie bezdôvodného obohatenia vo
výške rozdielu medzi úhradou, ktorú predpokladajú cenové predpisy pri poskytovaní sociálnej služby
podľa zákona o sociálnych službách v spojení s VZN BSK v totožných prípadoch a žalovanou skutočne

platenými úhradami. Pokrytie nákladov s poskytovaním sociálnej služby totiž čiastočne zostalo na
žalobcovi, z ktorého dôvodu sa žalovaná bezdôvodne obohatila.
Odvolaciu námietku žalovanej ohľadom nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu v konaní nepovažoval
odvolací súd za dôvodnú a s touto sa vysporiadali vo svojich viacerých rozhodnutiach už súdy prvej
inštancie aj odvolacie súdy. Odvolací súd zdôrazňuje, že žalobca je rozpočtovou organizáciou vyššieho

územného celku zriadenou podľa § 21 zákona č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej
správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov a v zmysle § 21 ods. 4 tohto zákona má právnu
subjektivitu. Vo vzťahu k BSK má žalobca postavenie správcu majetku. Podľa ustanovenia § 6 ods.
2 a 3 zákona č. 446/2001 Z. z. o majetku vyšších územných celkov je žalobca oprávnený konať
pred súdmi v mene BSK vo veciach, ktoré sa týkajú spravovaného majetku BSK. Právny vzťah z

bezdôvodného obohatenia vznikol medzi stranami sporu, čím je daná aktívna legitimácia žalobcu v
spore. Ustanovenie § 71 ods. 2 zákona o sociálnych službách nevylučuje domáhanie sa úhrad za
sociálne služby ich poskytovateľom, keď len podmieňuje možnosť financovať poskytovanie sociálnych
služieb úhradami od prijímateľov súhlasom obce alebo vyššieho územného celku, ktorý je zriaďovateľom
poskytovateľa a pokiaľ je takýto súhlas daný, neznamená to, že úhrady podľa ust. § 71 ods. 1 písm.

b) zákona o sociálnych službách sú príjmom alebo majetkom zriaďovateľa poskytovateľa, keď naopak
patria priamo poskytovateľovi, ktorý je oprávnený a aj povinný plnenie vymáhať. Nesprávny bol názor
žalovanej, že zmluva o poskytovaní sociálnych služieb v danom prípade navrhnutá žalobcom mala
charakter spotrebiteľskej zmluvy. V zmysle ust. § 52 ods. 3 Obč. zák. dodávateľom je osoba, ktorá pri
uzatváraní a plnení zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Obdobnú definíciu dodávateľa obsahuje aj čl. 2 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách. Podľa tohto ustanovenia predajca alebo dodávateľ znamená akúkoľvek
fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom vzťahujúcim
sa k jej obchodom, podnikaniu, povolaniu, bez ohľadu na to, či má verejnú alebo súkromnú formu
vlastníctva. V danom spore je žalobca právnickou osobou, ktorá je svojou povahou verejnoprávnym

subjektom zriadeným vyšším územným celkom, ktorého predmetom činnosti je poskytovanie sociálnych
služieb podľa § 2 ods. 1 zákona o sociálnych službách, jeho činnosť teda nemožno považovať za
výkon obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, resp. za služby alebo komerčnú aktivitu, Žalobca
je verejným poskytovateľom sociálnych služieb a nespĺňa preto definíciu dodávateľa a z tohto dôvodunemožno zmluvu nim navrhnutú považovať za zmluvu spotrebiteľskú. Medzi žalovanou (prijímateľ
sociálnej služby) a žalobcom (poskytovateľ sociálnej služby) nejde o spotrebiteľský vzťah.

24. V priebehu odvolacieho konania žalovaná oprávnenosť žalobcom uplatneného nároku uznala,
navrhla však mesačné splátky vo výške 10 eur, odpustenie úrokov z omeškania a trov konania.
Poukázala na svoju sociálnu situáciu, ktorú ničím nepreukázala. S týmto jej návrhom žalobca nesúhlasil.
Odvolací súd dáva do pozornosti, že žalovaná nesplnila svoj záväzok vydať bezdôvodné obohatenie
riadne a včas, čím sa v zmysle ustanovenia § 517 Obč. zákonníka dostala do omeškania so splnením

peňažného záväzku, z ktorého riadnym a včasným nesplnením spája ustanovenie § 517 OZ nepriaznivý
dôsledok vzniku omeškania na strane dlžníka s právom veriteľa požadovať okrem plnenia aj úroky z
omeškania. Nakoľko si žalobca uplatnil aj úrok z omeškania vznikla žalovanej aj povinnosť zaplatiť
žalobcovi z dlžnej sumy úrok z omeškania v zmysle ustanovenia § 10c Nariadenia vlády SR č. 87/1995
Z.z.. Vzhľadom k žalovanej navrhnutou výškou splátky v sume 10 eur mesačne odvolací súd uvádza, že
hľadiskami pre úvahu súdu, či má žalovanému, ktorého platobnú povinnosť určil, priznať výhodu splátok,

bude najmä výška priznaného plnenia, platobná schopnosť žalovaného aj v konaní prejavená snaha o
plnenie záväzku, možnosť žalobcu domáhať sa plnenia jednotlivých splátok v prípade ich nedodržania
a skutočnosť, či by prípadné zdržanie v plnení súdom ustanovenej povinnosti nedodržaním jednotlivých
splátok nebolo v riešenom prípade vzhľadom na osobné pomery žalobcu príliš ťaživé. Odvolací súd sa
preto plne stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie, ktorý zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 5

155,94 eur s príslušenstvom v mesačných splátkach po 30,- eur, výšku ktorých považuje za primeranú.

25. Z uvedených dôvodov, keďže odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky žalovanej za nedôvodné
a rozsudok súdu prvej inštancie považoval za vecne správny, ako aj náležite odôvodnený v súlade s §
220 ods. 2 CSP, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP

potvrdil.

26. K návrhu žalovanej na odpustenie trov konania odvolací súd uvádza, že pri aplikácii ust § 257
CSP ide o zákonné ustanovenie, ktoré z hľadiska náhrady trov konania predstavuje výnimku zo zásady
zodpovednostizavýsledokizozásadyzodpovednostizazavinenieanáhodu.Totozákonnéustanovenie

dopadá na tú sporovú stranu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Predpokladom jeho
použitia je existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov inak úspešnej
strane a existencia výnimočnosti daného prípadu. Pri jeho aplikácii súd prihliada aj na okolnosti, ktoré
viedli strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní. V nadväznosti na uvedené ako aj
vzhľadom ku skutočnosti, že žalovaná v podaní, ktorým žiadala o odpustenie trov konania dôvody hodné

osobitného zreteľa nekonkretizovala ani nepreukázala rozhodol odvolací súd o nároku na náhradu trov
odvolacieho podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi, úspešnému v odvolacom konaní, priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) v zmysle § 428 CSP.