Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 31, 2020

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Tdo/4/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6117010615
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Piovartsy
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:6117010615.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Paludu a sudcov
JUDr. Dany Wänkeovej a JUDr. Martina Piovartsyho v trestnej veci obvineného K. Š. pre obzvlášť
závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona, na neverejnom zasadnutí
konanom dňa 31. marca 2020 v Bratislave, o dovolaní obvineného K. Š. proti uzneseniu Krajského súdu
v Banskej Bystrici z 21. novembra 2017, sp. zn. 5To/104/2017, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 382 písm. b), písm. c) Trestného poriadku dovolanie obvineného K. Š. sa odmieta.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Konanie predchádzajúce dovolaniu

Rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej aj „prvostupňový súd“ alebo „okresný súd“) z 13.

septembra2017,sp.zn.5Tk/2/2017,bolobvinenýK.Š.uznanýzavinnéhozobzvlášťzávažnéhozločinu
vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že

dňa 19. februára 2017 v presne nezistenom čase od 16.00 h do 19.00 h v izbe č. 315 na 2. poschodí
v budove penziónu „D.“ na I. B. č. X v D. D. v úmysle usmrtiť E. J., nar. XX. K. XXXX, trvale bytom
R. D., okres Ž., ju najprv zozadu škrtil nestotožneným širokým kusom tkaniny, následne ju premiestnil

na posteľ do ležiacej polohy, kde sediac na stehnách poškodenej, aby jej znemožnil pohyb, doposiaľ
nestotožneným bodno - rezným nástrojom jej na tele spôsobil mnohopočetné bodno - rezné poranenia,
lokalizované najmä v oblasti krku, záhlavia a horných končatín obojstranne, z ktorých 59 preniklo
kožou s dĺžkou bodných kanálov nepresahujúcou 6 cm, následkom ktorých na mieste podľahla, pričom
bezprostrednou príčinou smrti bol krvácavý šok v dôsledku veľkej straty krvi mimo cievne riečisko do
vonkajšieho prostredia, a to napriek tomu, že rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica, sp. zn. 1T

8/00 zo dňa 24. mája 2000, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 25. októbra 2000, bol
odsúdený ako obzvlášť nebezpečný recidivista za trestný čin vraždy podľa § 41 ods. 1, § 219 ods. 1,
ods. 2 písm. f) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov na trest odňatia slobody
vo výmere 23 rokov, kde z výkonu trestu odňatia slobody bol rozhodnutím Okresného súdu Trenčín, sp.
zn. 6Pp 95/16 zo dňa 28. júla 2016 podmienečne prepustený so skúšobnou dobou v trvaní 6 rokov.

Za to mu prvostupňový súd uložil podľa § 145 ods. 3 Trestného zákona, s použitím § 34 ods. 4, ods. 8
písm. d), § 36 písm. l), písm. m), § 37 písm. m), § 38 ods. 8, § 47 ods. 1 Trestného zákona trest odňatia
slobody na doživotie bez možnosti podmienečného prepustenia.

Podľa § 48 ods. 3 písm. a), písm. b) Trestného zákona obvineného na výkon trestu odňatia slobody
zaradil do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.Podľa § 83 ods. 1 písm. g) Trestného zákona prvostupňový súd obvinenému uložil zhabanie veci, a to
1 ks sommeliérskej vývrtky s rukoväťou vyrobenou z plastickej hmoty čiernej farby.

Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku prvostupňový súd obvinenému uložil povinnosť nahradiť škodu
poškodeným Ing. Q. X., nar. XX. K. XXXX, bytom I. P. XXX/X, R. D., vo výške 947,30 eur a Ing. C. D.,
nar. XX. F. XXXX, bytom U. XXXX/XX, D. D., vo výške 1395,- eur.

Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku prvostupňový súd poškodených O. J., nar. XX. R. XXXX, bytom

W. P. XXX, R. D. - Š. a W. K., nar. XX. O. XXXX, bytom V. XXX, okres Ž., s nárokom na náhradu škody
odkázal na občianske súdne konanie.

Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodujúc o odvolaní obvineného K. Š. proti uvedenému rozsudku
prvostupňového súdu uznesením z 21. novembra 2017, sp. zn. 5To/104/2017, podľa § 319 Trestného
poriadku odvolanie obvineného K. Š. ako nedôvodné zamietol.

II.
Dovolanie
a vyjadrenie k nemu

Proti citovanému uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako aj rozsudku Okresného súdu Banská
Bystrica podal obvinený K. Š. dovolanie prostredníctvom ustanoveného obhajcu JUDr. Jána Gerega
písomným podaním z 22. októbra 2019, osobne podaným 23. októbra 2019, z dôvodov uvedených v §
371 ods. 1 písm. c), písm. h), písm. i) Trestného poriadku.

Naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku obvinený odôvodnil
tým, že pri rozhodovaní vo veci samej nebol pripojený celý spis Okresného súdu Trenčín sp. zn.
6Pp/95/2016, ale súd vychádzal len zo správy Zboru väzenskej a justičnej stráže, ktorá slúžila ako
podklad pre rozhodnutie súdu. So spisom 6Pp/95/2016 sa neoboznámili ani znalkyne MUDr. U. J. a
Mgr. C. Č., ktoré tak vychádzali z nekompletného spisového materiálu. Podľa obvineného sa nevzala do

úvahy ani prognóza vývoja jeho osobnosti z hľadiska fyzického veku v čase jeho prípadného budúceho
podmienečného prepustenia. Obvinený poukázal aj na to, že v čase rozhodovania odvolacieho súdu
neboli známe stanoviská poškodených, ku ktorým sa vyjadroval vo svojich podaniach. Nie je mu zrejmé,
či boli jeho podania týkajúce sa nárokov poškodených strán týmto aj doručené. Poukázal taktiež na to, že
hlavné pojednávanie konané na prvostupňovom súde bolo otvorené, hoci bolo preukázané, že svedok

- poškodený K. nemal vykázané doručenie obžaloby. Z tohto dôvodu je obvinený toho názoru, že celý
spisový materiál prvostupňového súdu bol odvolaciemu súdu predložený predčasne.

Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku obvinený uviedol,
že napriek legislatívnej zmene uňho prevažovali poľahčujúce okolnosti nad priťažujúcimi okolnosťami,

pričom ako poľahčujúce okolnosti boli uňho uvedené len § 36 písm. l) Trestného zákona (obvinený sa
priznal k spáchaniu trestného činu a tento oľutoval) a § 36 písm. m) Trestného zákona (obvinený skutok
sám oznámil príslušným orgánom).

V ďalšej časti podaného dovolania obvinený uviedol, že novelou č. 214/2019 Z. z. z 26. júna 2019 došlo k

vypusteniu § 34 ods. 8 Trestného zákona, čo podľa jeho názoru znamená, že vo vzťahu k jeho odsúdeniu
bolopotrebnépostupovaťpodľaprechodnýchustanoveníkúpravámúčinnýmod1.augusta2019v§438
písm. h) Trestného zákona. Podľa obvineného je zjavné, že odsudzujúcimi rozsudkami prvostupňového
i odvolacieho súdu došlo k nezákonnému postupu, pretože bola korigovaná prax ukladania doživotného
trestu bez možnosti podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody. Obvinený je toho

názoru, že uňho došlo k uloženiu absolútneho doživotného trestu, ktorý je v rozpore so základnými
ľudskými právami a slobodami, čo vo svojej judikatúre konštatuje aj Európsky súd pre ľudské práva,
keď uvádza, že zakotvenie absolútneho trestu doživotia v právnom poriadku má za následok porušenie
článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku obvinený odôvodnil tým,
že odvolací súd nesprávne právne posúdil použitie nielen hmotnoprávneho ustanovenia, ale aj rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Vinter a ďalší proti Spojenému kráľovstvu z 9. júla 2013,
vo veci Lászlo Magyar proti Maďarsku z 20. mája 2017 a vo veci Kafkaris proti Cypru z 12. februára2008. Podľa obvineného je neprijateľné, aby nedisponoval akoukoľvek možnosťou preskúmania jeho
žiadosti o podmienečné prepustenie súdom. Novela účinná od 1. augusta 2019 pritom podľa obvineného
odstránila nežiaduci mechanizmus a vytvorila nové podmienky pre posúdenie jeho odsúdenia.

Na základe uvedeného sa obvinený domáhal toho, aby dovolací súd akceptoval obsah jeho dovolania a
rozhodujúcvovecizrušilnapadnutérozhodnutieKrajskéhosúduvBanskejBystricisp.zn.5To/104/2017,
a naň nadväzujúci rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 5Tk/2/2017, a to vo všetkých
jeho výrokoch a prikázal súdu prvého stupňa odstrániť vytýkané procesné nedostatky tak, aby vec v

potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

Zároveň, s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 305/09 a
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Čačko proti Slovenskej republike, č. 49/905/08,
obvinený uviedol, že využije ešte možnosť doplniť svoj názor a argumentáciu v rámci tohto dovolacieho
konania, pričom dodal, že namieta najmä okolnosti týkajúce sa postupu prvostupňového súdu pri

poučovacích povinnostiach a právach obvineného, čo by podľa jeho názoru malo vyplývať najmä zo
zvukovej nahrávky prvostupňového súdu.

Následne,podanímz28.októbra2019obvinenýdoplnilpodanédovolanievlastnýmpísomnýmpodaním,
v ktorom rozšíril dovolacie dôvody o § 371 ods. 1 písm. g), písm. n) Trestného poriadku. Opätovne tiež

poukázal na nesúlad uloženého trestu odňatia slobody na doživotie s článkom 3 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, pričom uložením tohto trestu podľa neho došlo k porušeniu článku
3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože ide o nepreskúmateľný trest.

K dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. h), písm. i), písm. n) Trestného poriadku obvinený

uviedol, že odvolací súd zjavne ignoroval jeho odvolacie námietky týkajúce sa nemožnosti použitia § 34
ods.8písm.d)Trestnéhozákona,čímdošlokzjavnémuporušeniuzákonavjehoneprospechavytýkané
chyby konania súdu prvého stupňa neboli napravené v konaní o riadnom opravnom prostriedku. S
poukazom na uvedené obvinený namietal nielen zamietnutie jeho odvolacích námietok týkajúcich sa
použitia § 34 ods. 8 písm. d) Trestného zákona, ale aj porušenie zásady ne bis in idem, uvedenej v

§ 38 ods. 1 Trestného zákona, keďže predchádzajúci rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z
24. mája 2000, sp. zn. 1T/8/2000, umožnil aplikáciu § 145 ods. 3 Trestného zákona, pričom Okresný
súd Banská Bystrica vo svojom rozsudku z 13. septembra 2017 použil túto okolnosť na aplikáciu § 34
ods. 8 písm. d) Trestného zákona, hoci ide stále o tú istú okolnosť (predchádzajúci čin, resp. skutok).
Obvinený zároveň poukázal aj na to, že z dikcie ustanovenia § 34 ods. 8 Trestného zákona je zrejmé, že

nespĺňa zákonom stanovené podmienky pre použitie tohto ustanovenia. Z jeho odpisu registra trestov
je totiž nesporné, že má dva záznamy. Prvý z roku 1990, ktorý mu bol zahladený a z tohto dôvodu, s
poukazom na § 93 ods. 1 Trestného zákona, sa naňho hladí akoby nebol odsúdený. Druhý záznam tvorí
jeho odsúdenie Krajským súdom Banská Bystrica sp. zn. 1T/8/2000, ktoré je však podľa obvineného
zákonným znakom trestného činu, ktorý umožnil použitie § 145 ods. 3 písm. a) Trestného zákona. Vo

vzťahu k zásade ne bis in idem obvinený poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod č. 116, roč. 2012, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 4. októbra 2011, sp. zn. 4
Tdo 20/2011 a na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. januára 2014, sp. zn. 3 Tdo
55/2013. Zároveň podľa obvineného neobstojí ani odôvodnenie rozsudku prvostupňového súdu na str.

10, kde je uvedené: „... zároveň súd rozhodol o nemožnosti podmienečného prepustenia z tohto trestu
za splnenia podmienok uvedených v ustanoveniach podľa § 34 ods. 8 písm. d) Trestného zákona, keďže
skutok spáchal v dobe podmienečného prepustenia.“ Obvinený poukázal na to, že zákonodarca takýto
dôvod nepozná a aj z tohto dôvodu podľa jeho názoru nebola splnená podmienka uvedená v § 34 ods.
8 písm. d) Trestného zákona.

Obvinený k tomu doplnil, že v čase vyhlásenia rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica z 13.
septembra 2017, sp. zn. 5Tk/2/2017, ako aj zamietnutia jeho odvolania uznesením Krajského súdu v
BanskejBystriciz21.novembra2017,sp.zn.5To/104/2017,došlopodľajehonázorukpreukázateľnému
porušeniu zákona v jeho neprospech, konkrétne v uložení trestu odňatia slobody na doživotie bez

možnosti podmienečného prepustenia. Aktuálna právna úprava (prechodné ustanovenie v § 438h
Trestného zákona, ktoré od 1. augusta 2019 upravuje možnosť podmienečného prepustenia podľa §
67 ods. 2 Trestného zákona aj odsúdeného, ktorému bol uložený trest odňatia slobody na doživotie
podľa § 34 ods. 8 Trestného zákona) podľa názoru obvineného neodstraňuje a nerieši porušeniezákona prvostupňovým i odvolacím súdom pri použití ustanovenia § 34 ods. 8 písm. d) Trestného
zákona. Aktuálna právna úprava je podľa obvineného nepostačujúca najmä vo vzťahu k právu na
spravodlivé súdne konanie, právu na súdnu ochranu podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky a

základného práva obvineného na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej normy, ktorá
má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky (napr. čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky). Aktuálna právna úprava taktiež obvinenému podľa jeho názoru odníma právo na náhradu
škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím súdu, keďže musel znášať utrpenie, traumu a beznádej pre
nezákonné uloženie trestu odňatia slobody na doživotie bez možnosti podmienečného prepustenia. Aj

napriek zmene zákona od 1. augusta 2019 obvinený trvá na tom, aby dovolací súd vyniesol výrok o
porušení zákona v jeho neprospech, spočívajúceho v použití § 34 ods. 8 písm. d) Trestného zákona o
neprípustnosti podmienečného prepustenia.

K dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. c), písm. g) Trestného poriadku obvinený uviedol, že
jeho odvolacie námietky smerovali proti získaniu jeho vyhlásenia o vine nezákonným spôsobom, avšak

odvolací súd ich v podstate ignoroval a zľahčoval. Obvinený v tejto súvislosti doplnil, že prvostupňový
súd získal jeho vyhlásenie o vine nezákonným spôsobom, keďže predseda senátu ho na hlavnom
pojednávaní11.septembra2017úmyselneaúčelovooklamal,abyurobilvyhlásenieovine,keďhopoučil
o možnosti urobiť takéto vyhlásenie, avšak v poučení uviedol: „Vyhlásenie obvineného o vine bude mať
veľký rozsah na ďalšie konanie.“ Keď tomu obvinený stále nerozumel a váhal s vyhlásením, predseda

senátu mu vysvetlil poučenie o následku vyhlásenia o vine nasledovne: „Iná trestná sadzba bude keď
sa priznáte a budete odsúdený a iná trestná sadzba bude ak sa nepriznáte a budete odsúdený.“ S
poukazomnatotopoučenieobvinenýurobilvyhlásenieovine,vychádzajúczpoučeniapredsedusenátu,
že v prípade vyhlásenia o vine bude mať inú trestnú sadzbu ako bez tohto vyhlásenia. Vzhľadom na
výsledok konania, ktorým je uloženie trestu odňatia slobody na doživotie bez možnosti podmienečného

prepustenia je však podľa obvineného preukázané, že jeho vyhlásenie bolo získané nezákonným
spôsobom, a to úmyselným zavádzaním predsedu senátu. Zavádzajúcim poučením predsedu senátu o
prísľubeinejtrestnejsadzbyvprípadevyhláseniaovinedošlopodľaobvinenéhokzásadnémuporušeniu
jeho práva na obhajobu.

Porušenie práva obvineného na súdnu ochranu nastalo podľa jeho názoru aj tým, že odvolací súd
sa nevysporiadal s jeho námietkou napádajúcou výrok o náhrade škody poškodenému Ing. C.. D..
Obvinený v rámci svojho odvolania namietal výšku priznaného nároku, ktorý podľa neho odporoval
reálne vzniknutej škode. Z napadnutého uznesenia odvolacieho súdu však podľa obvineného nie je
zrejmé, ako sa s touto jeho odvolacou námietkou súd vysporiadal, čím boli porušené jeho práva, keďže

škoda je neprávom navýšená o 774,- eur. Neoprávnená výška škody spočíva podľa obvineného v tom,
že poškodený si neprávom naúčtoval nepravdivé položky, konkrétne, že samotným skutkom nedošlo
k poškodeniu a znehodnoteniu pravej, oddeliteľnej postele, keďže skutok sa stal na druhej strane
postele, čo znamená, že škoda vo výške 170,- eur za pravú nepoškodenú posteľ je podľa obvineného
neoprávnená. Poškodený si zároveň účtoval ako škodu náhradu za zrušenie rezervácie izby č. 315 v

dňoch 25. a 26. februára 2017, a to v sume 2 x 84 eur. Podľa obvineného však ide o zjavný podvod,
ako aj o úmysel získať neoprávnený zisk, pretože je nesporné, že ak by v dňoch 25. a 26. februára
2017 mala v izbe č. 315 bývať pani Š. (podľa vyúčtovania poškodeného) a za túto izbu by zaplatila 2
x 42,- eur, nemohla tam zároveň bývať pani D. a platiť za tie isté dni sumu 2 x 42,- eur, keďže cena
izby za 1 noc je 42,- eur pre dve osoby. Správne vyúčtovanie za izbu č. 315 za dva dni tak malo byť 2 x

42,- eur a nie 2 x 84,- eur, ako to nesprávne vyúčtoval poškodený. Neoprávnene účtovanou položkou je
podľa obvineného aj ubytovanie zamestnancov firmy T., ktorí mali byť ubytovaní v izbe č. 315 v dňoch
8. a 9. marca 2017 za sumu 520,- eur. Táto suma by podľa obvineného pokrývala ubytovanie na 12
dní, resp. 10 dní aj s raňajkami, avšak podľa účtovania poškodeného išlo len o 3 dni a z tohto dôvodu
podľa obvineného nemohlo ani teoreticky dôjsť k strate zisku vo výške 520,- eur za dva dni, Navyše, v

správe uverejnenej v Novom čase 24. februára 2017 bolo okrem iného uvedené: „V izbe, kde sa to stalo,
už vymenili aj zariadenie, povedal zdroj Nového času.“ Aj z uvedeného podľa obvineného vyplýva, že
výmena zariadenia izby č. 315 sa udiala do 23. februára 2017 a teda nie je predstaviteľné, že by izba
č. 315 ešte 8. a 9. marca 2017 nebola sprevádzkovaná.

V rámci dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c), písm. g) Trestného poriadku obvinený namietal
aj skutočnosť, že odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s jeho námietkami týkajúcimi sa
nezákonne získaného dôkazu - znaleckého posudku z odboru psychológia a psychiatria, ktorý podľa
jeho názoru urobili znalci pod nátlakom naňho. Znalkyne obvineného navštívili vo väzbe ešte počasprípravného konania za účelom vypracovania znaleckého posudku, pričom ho chceli vypočuť ku skutku,
čo však obvinený odmietol s poukazom na to, že dovtedy ešte nevypovedal pred vyšetrovateľom.
Napriek tomu naňho znalkyne začali robiť nátlak v tom smere, že musí vypovedať, inak to bude mať

pre neho zlé následky (odmietnutie spolupráce) a znalkyne si posudok vyhotovia aj tak. Obvinený v
tejto súvislosti poukázal na § 121 ods. 1 Trestného poriadku (k výpovedi ani k priznaniu nesmie byť
obvinený nijakým nezákonným spôsobom donucovaný a pri výsluchu treba rešpektovať jeho osobnosť)
a uviedol, že podľa jeho názoru je nesporné, že nezákonné donucovanie k výpovedi sa vzťahuje aj na
výpoveď pred znalcami. Z uvedeného je podľa obvineného zrejmé, že znalecký posudok je nezákonne

získaným dôkazom, vyhotoveným nátlakom na obvineného, aby vypovedal za každú cenu. Takýto
znalecký posudok tak podľa obvineného nemôže byť súčasťou hodnotenia rozhodujúceho pre výkon
rozhodnutia a nemal byť ani vykonaný na hlavnom pojednávaní.

Vo vzťahu k uloženému trestu odňatia slobody na doživotie obvinený uviedol, že na uloženie takéhoto
trestu neboli splnené podmienky uvedené v § 47 ods. 1 Trestného zákona, keďže základnou ideou

tohto ustanovenia je to, že uloženie trestu odňatia slobody na doživotie vyžaduje účinná ochrana
spoločnosti. Podľa obvineného je však nesporné, že ak je spoločnosť chránená trestom odňatia slobody
vo výmere 12 rokov za štyri skutky kvalifikované ako vražda a jeden skutok kvalifikovaný ako pokus
vraždy (ako v prípade iného obvineného) a ak je chránená trestami odňatia slobody vo výmere 23
rokov za mnohonásobné vraždy členmi organizovaného zločinu, potom je podľa obvineného zrejmé,

že v jeho prípade bude spoločnosť účinne chránená trestom odňatia slobody do 25 rokov, keďže v
prípade prepustenia na slobodu by mal mať takmer 80 rokov. Obvinený pritom poukázal na to, že nie
je úkladným nájomným vrahom páchajúcim sofistikované skutky s vopred uváženou pohnútkou ani
členom organizovaného zločinu (opätovne poukázal na inú trestnú vec), ale je invalidným dôchodcom
po dvojnásobnej endoprotéze, ktorého fyzické schopnosti a možnosti sa každým dňom zmenšujú a

jeho zdravotný stav sa zhoršuje. Nie je takou hrozbou pre spoločnosť, akou boli a sú páchatelia
viacnásobných vrážd, ktorí sú fyzicky zdatní a napriek tomu im boli uložené tresty odňatia slobody do
25 rokov.

Navyše, prvostupňový súd pri konštatovaní splnenia podmienky podľa § 47 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku vychádzal aj z právoplatného zahladeného odsúdenia obvineného, čo je však podľa
obvinenéhovrozpores§93ods.1a§128ods.6,ods.7Trestnéhozákona.Vovzťahuk§47ods.1písm.
b) Trestného zákona obvinený uviedol, že podstatou tohto ustanovenia je skutočnosť, že nie je nádej,
že by páchateľa bolo možné napraviť trestom odňatia slobody na dobu do 25 rokov. V predmetnej veci
však znalci pripustili nápravu obvineného, keď uviedli: „...k prípadnej zmene by mohlo dôjsť len vtedy,

ak by si on sám začal uvedomovať, že s ním nie je niečo v poriadku a musel by podstúpiť intenzívnu
terapiu.“ Predseda senátu však podľa obvineného v priamom rozpore s týmto záverom klamal, keď tvrdil,
že obvinený neprejavil žiaden záujem ani potrebu po psychoterapii a neprejavil ani dodatočný záujem o
nápravu. Naopak, obvinený vo svojej záverečnej reči prejavil záujem o nápravu a svoju zmenu a prejavil
záujem a potrebu pracovať na sebe. Existujúca možnosť nápravy a záujem obvineného o nápravu podľa

jeho názoru vylučuje naplnenie § 47 ods. 1 písm. b) Trestného zákona.

Prvostupňový súd vo svojom rozsudku navyše použil aj priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m)
Trestného zákona, čím podľa obvineného opätovne došlo k porušeniu zákona v ustanovení § 38 ods. 1
Trestného zákona, keďže priťažujúca okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona je už obsiahnutá v

okolnosti odôvodňujúcej použitie § 145 ods. 3 písm. a) Trestného zákona. Uvedené porušenie obvinený
namietal už v podanom odvolaní, avšak odvolací súd napadnutý rozsudok nezrušil a porušenie zákona
neodstránil.

Výrok o treste je podľa obvineného aj v rozpore s § 38 ods. 2 Trestného zákona, v zmysle ktorého pri

určovaní trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností
a priťažujúcich okolností. Obvinený pritom poukázal na to, že nejde o možnosť, ale o povinnosť súdu,
ktorá sa podľa obvineného týka aj výmery trestu na 25 rokov alebo na doživotie. Ustanovenia o znížení
hornej hranice trestnej sadzby alebo o zvýšení dolnej hranice trestnej sadzby sa nepoužijú v prípade, ak
je v osobitnej časti Trestného zákona stanovený iba trest odňatia slobody na 25 rokov alebo doživotie.

Uvedené sa však podľa obvineného nevzťahuje na § 38 ods. 2 Trestného zákona, keďže v prípade
obvineného boli dve poľahčujúce okolnosti a jedna priťažujúca okolnosť, ktorá je však podľa jeho názoru
v rozpore s § 38 ods. 1 Trestného zákona. Pri zjavnej prevahe poľahčujúcich okolností mal prvostupňový
súd na túto prevahu prihliadnuť, čo však podľa obvineného neurobil.V ďalšej časti doplnenia dovolania obvinený uviedol, že prvostupňový súd mu mal vymerať trest podľa
§ 43 Trestného zákona, pretože po právnej stránke ide o ďalší trest, keďže prvostupňový súd ho odsúdil

za trestný čin, ktorý obvinený spáchal skôr, ako bol trest uložený skorším rozsudkom vykonaný. S
poukazom na to, že Okresný súd Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 6Pp/95/2016 dňa 8. februára
2019 nariadil výkon zvyšku trestu odňatia slobody vo výmere 5 rokov 6 mesiacov a 15 dní, došlo k
prekročeniu najvyššej možnej výmery trestu odňatia slobody podľa § 43 a § 46 Trestného zákona.
Prvostupňový súd tak mal podľa obvineného zrušiť rozsudok, v ktorom bol odsúdený za trestný čin,

ktorý obvinený ešte celý nevykonal a bol povinný riadiť sa zákonom určenou najvyššou výmerou trestu
odňatia slobody. Podľa obvineného je nesporné, že prvostupňový súd bol povinný počkať na rozhodnutie
Okresného súdu Trenčín o určení výkonu zvyšku trestu a až následne mal vyhlásiť výrok o treste podľa
§ 43 Trestného zákona a zároveň zrušiť nevykonaný zvyšok trestu vo výmere 5 rokov 6 mesiacov a
15 dní. Uvedené pochybenie neodstránil ani odvolací súd, čím podľa obvineného porušil § 317 ods. 1
Trestného poriadku.

Na základe uvedených skutočností obvinený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom
vyslovil porušenie zákona v neprospech obvineného v ustanoveniach § 34 ods. 8 písm. d), § 37 písm.
m), § 38 ods. 1, ods. 2, § 43, § 46, § 47 ods. 1 písm. a), písm. b), § 93 ods. 1 § 128 ods. 6, ods. 7
Trestného zákona, § 34 ods. 1, ods. 5, § 257 ods. 1, ods. 2, ods. 5, ods. 8, § 119 ods. 2, ods. 4, § 121

ods. 1, § 317 ods. 1, § 321 ods. 1 písm. d) a § 319 Trestného poriadku, aby podľa § 386 ods. 2 Trestného
poriadku zrušil s výrokom o porušení zákona v neprospech obvineného napadnuté rozhodnutie a aj
predchádzajúce rozhodnutie súdu prvého stupňa a zároveň podľa § 380 ods. 2 Trestného poriadku aby
obvineného vzal do väzby.

K dovolaniu obvineného sa podaním zo 17. decembra 2019 vyjadril prokurátor Krajskej prokuratúry
Banská Bystrica (ďalej len „prokurátor“), ktorý vo svojom vyjadrení uviedol, že dovolanie obvineného
považuje za nedôvodné. Poukázal pritom na skutočnosť, že dovolanie obvineného podané
prostredníctvom obhajcu JUDr. Jána Gerega neobsahuje žiadne nové skutočnosti, ktoré by neboli
známe už odvolaciemu súdu pri rozhodovaní o odvolaní obvineného, s výnimkou nezaoberania sa

prognózou vývoja osobnosti obvineného z hľadiska jeho fyzického veku v čase do úvahy pripadajúceho
podmienečnéhoprepustenia,neznalostistanovískpoškodenýchvčaserozhodovaniaodvolaciehosúdu,
obsahu novely Trestného zákona účinnej od 1. augusta 2019 a rozhodnutia Okresného súdu Trenčín z 8.
februára 2019. So všetkými uvádzanými dôvodmi odvolania sa odvolací súd vysporiadal v napadnutom
uznesení.

Vo vzťahu k tvrdeniu obvineného, že pri rozhodovaní vo veci samej nebol pripojený celý spis Okresného
súdu Trenčín sp. zn. 6Pp/95/2016 prokurátor poukázal na to, že prvostupňový, ako aj odvolací súd
mali pri svojom rozhodovaní k dispozícii trestné spisy Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 2T/27/1990
a Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 1T/8/2000, ktorého súčasťou bol aj znalecký posudok

týkajúci sa duševného stavu obvineného, pričom tieto spisy boli k dispozícii aj znalkyniam MUDr. U.
J. a Mgr. C. Č. pri koncipovaní záverov ich znaleckého dokazovania. Aj po zabezpečení správy, ktorá
tvorila jeden z podstatných podkladov pre rozhodnutie Okresného súdu Trenčín o podmienečnom
prepusteníobvinenéhoajejprezentovaníznalkyniam,tietonahlavnompojednávanízotrvalinazáveroch
vypracovaného znaleckého posudku. Prokurátor v tomto smere prisvedčil konštatovaniu odvolacieho

súdu, že spisový materiál súdu rozhodujúceho o podmienečnom prepustení nevypovedá o tom, ako sa
odsúdenýsprávavzáťažovýchsituáciáchmimovýkonutrestu,očompodrobnevypovedaliobeznalkyne
nielen na hlavnom pojednávaní, ale aj v znaleckom posudku.

K tvrdeniu obvineného, že súd nevzal do úvahy prognózu vývoja jeho osobnosti z hľadiska fyzického

veku, prokurátor poukázal na obsah zápisnice o hlavnom pojednávaní zo dňa 11. septembra 2017, na
ktorom znalkyňa Mgr. C. Č. na otázku prokurátora jednoznačne odpovedala, že k podobnému správaniu
ako pri tomto skutku by mohlo, s poukazom na zvýšený vek obvineného v budúcnosti, dôjsť aj vo vzťahu
k iným blízkym ľuďom, nielen k partnerke. Osobnosť človeka sa mení a vyvíja počas celého života, avšak
nie v podstatných vlastnostiach a črtách. Podľa prokurátora je nepochybné, že tieto skutočnosti vzali do

úvahy oba súdy v rámci svojej rozhodovacej činnosti o vine a treste obvineného.

Vo vzťahu k chýbajúcim stanoviskám poškodených, ku ktorým sa obvinený vyjadroval vo svojich
podaniach, prokurátor uviedol, že poškodení Ing. Q. X. a Ing. C. D. si nárok na náhradu škodyriadne a včas uplatnili v predmetnom trestnom konaní, pričom jej výšku aj riadne preukázali. Zvyšní
dvaja poškodení boli odkázaní na občiansko-súdne konanie. Aj napriek namietaným skutočnostiam
v odvolaní obvineného vo vzťahu k nedoručeniu prvostupňového rozsudku všetkým poškodeným,

prokurátorpoukázalnato,žetietonámietkybolivyvrátenévodvolacomkonaní.Zozápisnicezverejného
zasadnutiaodvolaciehosúduz21.novembra2017jepodľaprokurátorazrejmé,žepoškodenísanapriek
upovedomeniu verejného zasadnutia nezúčastnili, pričom nie je povinnosťou poškodených vyjadrovať
sa k podaniam obvineného.

Vo vzťahu k poškodenému W. K., ktorý pred hlavným pojednávaním nemal vykázané doručenie
obžaloby, prokurátor uviedol, že obhajca obvineného túto skutočnosť namietal ako dôvod na odročenie
hlavného pojednávania spolu so skutočnosťou, že bola upravená právna kvalifikácia. Zo zápisnice z
hlavného pojednávania konaného dňa 11. septembra 2017 podľa prokurátora nepochybne vyplýva, že
poškodenýW.K.sanatotohlavnépojednávaniedostavil,bolamudoručenáobžaloba,pričomsúhlasilso
skrátením lehoty na prípravu hlavného pojednávania a to, že poškodený sa na súd dostaví neskôr, bolo

predsedovi senátu známe už na začiatku hlavného pojednávania. Rovnako tak namietaná skutočnosť vo
vzťahu k zmene právnej kvalifikácie skutku uvedeného v obžalobe nebola zo strany súdu akceptovaná,
pretože zo strany prokurátora nedošlo k úprave právnej kvalifikácie, ale k návrhu, aby tak urobil súd,
čomu v konečnom dôsledku nebolo vyhovené.

K obvineným uvádzanej skutočnosti, že uňho prevažovali poľahčujúce okolnosti, prokurátor poukázal
na § 38 ods. 8 Trestného zákona, pričom považoval za potrebné poznamenať, že úprimné oľutovanie
ako kumulatívna podmienka pre uplatnenie poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l) Trestného
zákona predstavuje vnútorný postoj páchateľa k svojmu protiprávnemu konaniu, vyjadrený aj celkovým
správaním obvineného po spáchaní skutku, pričom v tomto prípade obvinený síce formálne opakovane

prejavil ľútosť, avšak pri vyšetrení duševného stavu sa tieto prejavy ľútosti javili plytké a skôr ako prejavy
sebaľútosti, čo konštatovali aj príslušní znalci pri jeho predchádzajúcom odsúdení. K ďalšej obvineným
prezentovanej poľahčujúcej okolnosti spočívajúcej v oznámení skutku príslušným orgánom prokurátor
poznamenal, že toto oznámenie bolo vykonané za okolností, z ktorých vyplývalo, že v krátkom čase
po spáchaní skutku by bolo zrejmé, kto sa ho dopustil. Toto oznámenie polícii považuje prokurátor za

prejav vypočítavosti zo strany obvineného, čomu nasvedčujú aj výpovede jeho príbuzných v prípravnom
konaní, podľa ktorých chcel oznámenie urobiť čo najskôr, aby ho niekto nepredbehol.

V ďalšej časti svojho vyjadrenia prokurátor poukázal na to, že zákonom č. 214/2019 Z. z. boli upravené
podmienky vo vzťahu k podmienečnému prepusteniu obvinených, ktorým bol uložený trest odňatia

slobody na doživotie, konkrétne bol vypustený § 34 ods. 8, § 67 ods. 3 a v § 67 ods. 2 a § 68 ods. 1
Trestného zákona a boli upravené podmienky, za ktorých možno po dvadsiatich piatich rokoch výkonu
trestu odňatia slobody osobu odsúdenú na doživotie podmienečne prepustiť. Prokurátor poukázal aj
na znenie § 438h, § 2 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona a v nadväznosti na to uviedol, že tvrdenie
obvineného o tom, že rozhodnutiami konajúcich súdov došlo k nezákonnému postupu, je v rozpore

s vyššie uvedenými skutočnosťami. Navyše, obvinený si podľa prokurátora protirečí, keď v dovolaní
cituje rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. januára 2013, sp. zn. 2 Tdo 69/2013,
a dôvodí, že dovolací súd posudzuje napadnuté rozhodnutie v zásade z hľadiska súladu so zákonom
účinným v čase vyhlásenia tohto rozhodnutia. Prokurátor poukázal aj na to, že prvostupňový súd
ukladal obvinenému trest podľa zákona platného a účinného v čase vyhlásenia rozsudku, pričom podľa

rovnakých predpisov postupoval aj odvolací súd. Vyššie uvedená novela Trestného zákona, vrátane
prechodného ustanovenia uvedeného v § 438h Trestného zákona, poskytuje obvinenému možnosť
priamo zo zákona, za splnenia zákonných podmienok, požiadať o podmienečné prepustenie z výkonu
trestu odňatia slobody.

K obvineným namietanému získanému vyhláseniu o vine nezákonným spôsobom prokurátor poukázal
na zápisnicu o hlavnom pojednávaní z 11. septembra 2017, z ktorej je zrejmé, že obvinený bol
predsedom senátu, za účasti jeho obhajcu, poučený o svojich právach, vrátane práva urobiť niektoré
z vyhlásení podľa § 257 ods. 1 Trestného poriadku. Následne predseda senátu pojednávanie prerušil
a pred samotným vyhlásením obvinenému poskytol možnosť poradiť sa s obhajcom. Po tejto porade

urobil vyhlásenie, že je vinný zo spáchania skutku a kladne odpovedal na zákonom stanovené otázky.
ProkurátorvtejtosúvislostipoukázalnavyjadrenieobhajcuobvinenéhoJUDr.JánaGeregaz24.októbra
2017, v ktorom obhajca konštatoval, že pokiaľ obvinený urobil z vlastnej vôle vyhlásenie o vine podľa §
257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, konalo sa len vo vzťahu k výške trestu a ochrannému opatreniu.Obhajca obvineného ďalej uviedol, že obvinenému dôrazne uviedol, čo predstavuje vyhlásenie o vine.
Toto vyhlásenie vykonal obvinený slobodne, po predchádzajúcej porade s obhajcom, ktorý mu riadne
vysvetlil následky tohto vyhlásenia. Uloženie trestu odňatia slobody obvinenému, ktorého výška je

v rozpore s predstavou obvineného, nemôže byť podľa prokurátora posudzované ako nesúladné so
zákonom. Uvedené skutočnosti podľa prokurátora negujú tvrdenie obvineného, že jeho vyhlásenie o
vine bolo získané nezákonným spôsobom, úmyselným zavádzaním a navádzaním sudcu.

Prokurátor sa stotožnil s konštatovaním odvolacieho súdu o tom, že ustanovenie § 34 ods. 8 Trestného

zákona, účinné v čase rozhodovania o treste, predstavovalo fakultatívnu možnosť súdu rozhodnúť o
tom, aby odsúdený na doživotie nemohol byť podmienečne prepustený, a to za splnenia zákonom
stanovených podmienok, pričom jednou z nich bolo aj spáchanie a potrestanie za niektorý z taxatívne
určených trestných činov uvedených v § 47 ods. 2 Trestného zákona, medzi ktorými figuroval aj
trestný čin vraždy podľa § 145 Trestného zákona. Ustanovenie § 34 ods. 8 Trestného zákona
teda neupravovalo výšku trestu, ale podmienky, za ktorých mohol súd rozhodnúť o neprípustnosti

podmienečného prepustenia pri treste odňatia slobody na doživotie. Z tohto dôvodu podľa prokurátora
nemožno hovoriť o dvojitom pričítaní tej istej okolnosti pri ukladaní trestu, resp. pri rozhodovaní o výške
trestu.

Pokiaľ ide o obvineným namietaný nezákonne získaný dôkaz vo forme znaleckého posudku z odboru

psychológia a psychiatria, prokurátor uviedol, že táto skutočnosť nebola obvineným namietaná ani v
prípravnom konaní, ani v konaní pred prvostupňovým súdom. Podľa prokurátora je nepredstaviteľné,
aby znalecké dokazovanie v príslušnom odbore bolo vykonané až po tom, čo obvinený vypovedá
v prípravnom konaní. Tento záver by podľa prokurátora viedol k nemožnosti vykonania znaleckého
dokazovania v prípade, že obvinený využije svoje zákonné právo na odopretie výpovede.

Prokurátor je toho názoru, že s námietkou obvineného týkajúcou sa nesplnenia zákonných podmienok
pre uloženie doživotného trestu odňatia slobody sa súdy oboch stupňov náležite vysporiadali vo svojich
rozhodnutiach. Navyše, podľa prokurátora existujúci právny systém neumožňuje porovnávať skutkový
stav zistený v inej trestnej veci so skutkovým stavom ustáleným konajúcimi súdmi v predmetnej

trestnej veci a na základe takéhoto porovnania hodnotiť závažnosť a spoločenskú nebezpečnosť, resp.
primeranosť uložených trestov.

Na základe uvedených skutočností prokurátor navrhol, aby dovolací súd v zmysle § 382 písm. c)
Trestného poriadku dovolanie obvineného K. Š. odmietol, pretože je zrejmé, že nie sú splnené dôvody

dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.

K vyjadreniu prokurátora sa podaním z 27. decembra 2019 vyjadril obvinený K. Š. vlastným písomným
podaním, v ktorom uviedol, že prokurátor sa nesnaží odstrániť preukázanú nezákonnosť, na ktorú
obvinený v podanom dovolaní poukazuje, ale naopak, vo svojom vyjadrení úmyselne nepoukazuje na

dôvody, pre ktoré bolo dovolanie podané a odvádza pozornosť od dovolateľom uvádzaných faktov.
Uvedené podľa názoru obvineného odporuje záujmu a výkonu spravodlivosti a z tohto dôvodu považuje
vyjadrenie prokurátora i jeho záverečný návrh za odporujúci zákonu. Zopakoval, že k prerušeniu
hlavného pojednávania dňa 11. septembra 2017 nedošlo z dôvodu porady o vyhlásení obvineného,
ale z dôvodu porady senátu o úprave obžaloby. Obvinený taktiež zopakoval, že jeho vyhlásenie o vine

bolo získané nezákonným spôsobom, konkrétne nezákonnou ponukou predsedu senátu o inej trestnej
sadzbe. Podľa obvineného je bezpredmetné, že o vyhlásení sa radil s obhajcom, podstatné je podľa
jeho názoru len to, že bez poučenia predsedom senátu o inej trestnej sadzbe by vyhlásenie o vine nikdy
neurobil.

Vo vzťahu k namietanému znaleckému posudku obvinený uviedol, že argument prokurátora o tom, že
táto skutočnosť nebola obvineným namietaná v prípravnom konaní ani v konaní pred prvostupňovým
súdom, je bezpredmetný, irelevantný a snaží sa odpútavať pozornosť od skutočne uvádzaného dôvodu
dovolania. Obvinený taktiež poukázal na skutočnosť, že nezákonnosť znaleckého posudku napadol v
odvolaní proti rozsudku, avšak odvolací súd na túto jeho námietku žiadnym spôsobom nereagoval.

Podľa názoru obvineného vyjadrenie prokurátora len zahmlieva jasné porušenie zákona, je
neobjektívne, zavádzajúce a doterajšie porušenie zákona nechce riešiť, ale prekryť ďalším porušovaním
zákonov v neprospech obvineného.K dovolaniu obvineného sa podaním zo 7. januára 2020 vyjadril obvinený aj prostredníctvom
svojho obhajcu. V tomto vyjadrení uviedol, že zotrváva na svojich predchádzajúcich vyjadreniach a

stanoviskách, pričom nesúhlasí s tým, že je možné len mechanicky vychádzať z práva platného v čase
rozhodovania prvostupňového i odvolacieho súdu, keďže platné právo vo vzťahu k tzv. doživotnému
trestu bolo v tom čase v rozpore s rozhodovacou činnosťou Európskeho súdu pre ľudské práva, čo bolo
uvádzané aj v dôvodovej správe k zákonu č. 214/2019 Z. z.

K dovolaniu obvineného sa podaním zo 17. decembra 2019 vyjadrili aj poškodené E. K. a W. K.
prostredníctvom svojho splnomocnenca JUDr. Ladislava Slováka. Vo svojom vyjadrení uviedli, že
rozhodnutia prvostupňového i odvolacieho súdu považujú za správne, dostatočne odôvodnené a vydané
po riadne vykonanom dokazovaní, plne v súlade so zákonom. Argumenty, ktoré obvinený v podanom
dovolaní uvádza, podľa nich nie sú dôvodné a teda nenapĺňajú ani uplatnené dovolacie dôvody. Z
tohto dôvodu poškodené žiadajú, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací dovolanie

obvineného zamietol.

Spis spolu s podaným dovolaním bol Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky predložený 21. januára
2020.

Po predložení veci sa podaním z 3. februára 2020 obvinený K. Š. vyjadril k vyjadreniu poškodených.
Vo svojom vyjadrení uviedol, že poškodené vo svojom vyjadrení nijako argumentačne, rozborovo a ani
právne neodôvodňujú svoje stanovisko. Obvinený vzhľadom na situáciu a svoje postavenie chápe ich
postoj, avšak nestotožňuje sa s ich názorom, ani s navrhovaným petitom. V ďalšej časti vyjadrenia
obvinený opätovne uviedol totožné skutočnosti, aké už uvádzal v podanom dovolaní.

III.
Konanie pred dovolacím súdom

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku)

pred vydaním rozhodnutia o dovolaní skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že
dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu [§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. h) Trestného poriadku],
v zákonnej lehote a na príslušnom súde (§ 370 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku), a že spĺňa obligatórne
obsahové náležitosti dovolania (§ 374 ods. 1 a ods. 2 Trestného poriadku). Okrem toho zistil, že bola
splnená aj podmienka dovolania podľa § 372 ods. 1 Trestného poriadku, veta prvá, keďže obvinený pred

podaním dovolania využil svoje právo podať riadny opravný prostriedok a o tomto bolo rozhodnuté, hoci
predtým rozhodnutiu odvolacieho súdu predchádzalo vyhlásenie o vine obvineného. Tým bola splnená
podmienka dovolania podľa § 372 ods. 1 Trestného poriadku pre jeho prerokovanie vo vzťahu k výroku
o treste.

Súčasne však dospel k záveru, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí,
nakoľko je zrejmé, že nie sú naplnené dôvody dovolania uvedené v § 371 ods. 1 Trestného poriadku
a vo vzťahu k dovolacím námietkam týkajúcim sa výroku o vine bolo dovolanie podané neoprávnenou
osobou.

Úvodom je potrebné uviesť, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným
rozhodnutiam súdu, ktorým sa má zabezpečiť náprava procesných a hmotnoprávnych chýb taxatívne
uvedených v ustanovení § 371 ods. 1 písm. a) až n) Trestného poriadku. Dovolanie ako mimoriadny
opravný prostriedok (s výnimkou dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku) neslúži
na revíziu skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa.

Zároveň je potrebné poukázať na to, že viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom
uvedené v zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku, sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia
a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku) a nie právnych dôvodov dovolania
uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia podľa § 371

Trestnéhoporiadku(uznesenienajvyššiehosúduzo16.augusta2011,sp.zn.2Tdo30/2011,uverejnené
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 120, roč. 2012).Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo
porušené právo na obhajobu.

V rámci tohto dovolacieho dôvodu obvinený okrem iného namietal, že bol k priznaniu viny donútený, ako
aj postup prvostupňového súdu, keď poučoval obvineného o jeho právach.

Vo vzťahu k týmto dovolacím námietkam obvineného je potrebné v prvom rade poukázať na uznesenie
najvyššieho súdu zo 14. apríla 2016, sp. zn. 6 Tdo 3/2016, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 12, roč. 2017, v zmysle ktorého „Ustanovenie §
257 ods. 5 a ustanovenie § 334 ods. 4 Trestného poriadku nemožno vykladať izolovane, ale v súhrne
s ďalšími ustanoveniami upravujúcimi postup v konaní o dovolaní, a to ustanoveniami § 369 ods. 1 a
ods. 2 a § 372 ods. 1 (veta prvá) Trestného poriadku. V zmysle uvedeného, proti rozsudku, ktorý bol
vyhlásený po prijatí vyhlásenia obvineného o priznaní viny (§ 257 ods. 5 Trestného poriadku) a proti
rozsudku, ktorým súd schválil dohodu o vine a treste (§ 334 ods. 4 Trestného poriadku) dovolanie môže

podať len minister spravodlivosti, a to na podnet obvineného alebo na podnet inej osoby [§ 369 ods. 1,
§ 371 ods. 1 písm. c), § 372 ods. 1 Trestného poriadku].“

Vychádzajúc z uvedeného možno konštatovať, že oprávnenou osobou na podanie dovolania proti
rozsudku, ktorý bol vyhlásený po prijatí vyhlásenia o vine obvineného (v časti týkajúcej sa výroku o

vine) je iba minister spravodlivosti, pričom jeho oprávnenie na podanie dovolania je v tomto prípade
limitované uplatnením jediného dovolacieho dôvodu, a to dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
c) Trestného poriadku.

Keďže obvinený K. Š. na hlavnom pojednávaní dňa 11. septembra 2017 urobil vyhlásenie o tom, že je

vinný zo spáchania skutku a prvostupňový súd toto jeho vyhlásenie prijal, proti výroku o vine s poukazom
na vyššie uvedené nie je oprávnený podať dovolanie. Oprávnenou osobou na podanie dovolania proti
výroku o vine je v tomto prípade len minister spravodlivosti, ktorý môže dovolanie podať z dôvodu podľa
§ 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Na základe uvedeného dovolanie obvineného vo vzťahu k
týmto jeho dovolacím námietkam najvyšší súd odmietol ako podané neoprávnenou osobou podľa § 382

písm. b) Trestného poriadku.

Pokiaľ obvinený v podanom dovolaní namietal, že k porušeniu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods.
1 písm. c) Trestného poriadku došlo aj tým, že v čase rozhodovania odvolacieho súdu neboli známe
stanoviská poškodených k jeho podaniam, k tomu najvyšší súd uvádza, že tieto ani nemohli byť známe,

nakoľko poškodení sa k odvolaniu obvineného nevyjadrili.

K námietke obvineného o tom, že hlavné pojednávanie bolo otvorené, hoci nebolo preukázané, že jeden
z poškodených má vykázané doručenie obžaloby, najvyšší súd poukazuje na to, že nepreukázanie
doručenia obžaloby niektorému z poškodených nemôže mať za následok zásadné porušenie práva

obvineného na obhajobu; toto by malo len nepreukázané doručenie obžaloby samotnému obvinenému
alebo jeho obhajcovi. Nad rámec uvedeného však najvyšší súd poukazuje na str. 4 zápisnice o hlavnom
pojednávaní konanom 11. septembra 2017, kde je uvedené „Počas prestávky sa dostavil poškodený W.
K., ktorému bola doručená obžaloba s výzvou a predvolaním, zároveň súhlasí so skrátením lehoty na
prípravu pojednávania.“ (č.l. 1100 spisu).

Napokon, k dovolacej námietke obvineného, že v predmetnej veci nebol pripojený celý spis Okresného
súdu Trenčín sp. zn. 6Pp/95/2016, najvyšší súd poukazuje na to, že s touto námietkou sa už vysporiadal
krajský súd na str. 8 napadnutého uznesenia, keď uviedol: „Pokiaľ sa jedná o námietky obžalovaného
o tom, že sa okresný súd neoboznámil aj s celým trestným spisom Okresného súdu Trenčín, sp.zn.

6PP/95/2016, ale len s nejakou správou, ktorá mala slúžiť pre podmienečné konanie, krajský súd
sa s týmto argumentom obhajoby, resp. obžalovaného nestotožnil. Konanie obžalovaného vo výkone
trestu odňatia slobody tak, ako je to zrejmé z obidvoch pripojených spisov, teda aj zo spisu Okresného
súdu Bratislava IV, sp. zn. 2T/27/1990, ako aj Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 1T/8/2000,
bolo nepochybne ideálne. V prvom prípade, keď bol obžalovaný podmienečne prepustený z výkonu

trestu odňatia slobody, mal 19 odmien, v druhom prípade mal 13 odmien. Obidve znalkyne pritom, keď
skúmali duševný stav obžalovaného, poznali tieto uznesenia okresných súdov, ktorými bol obžalovaný
prepúšťaný z výkonu trestu odňatia slobody a aj sa nimi zaoberali. Okolnosti, ktoré by mohli byť zrejmé z
trestného spisu OS Trenčín, nevypovedajú o tom, ako sa obžalovaný správa v záťažových situáciách vprípade, ak by došlo k odmietnutiu alebo k nesplneniu jeho požiadaviek a preto doplnenie dokazovania
v tomto smere podľa názoru krajského súdu nebolo potrebné a nič by nezmenilo na konštatovaní o tom,
ako sa obžalovaný správa v záťažových situáciách, o čom obidve znalkyne podrobne vypovedali nielen

na hlavnom pojednávaní, ale aj v rozsiahlom znaleckom posudku.“

S vyššie uvedeným odôvodnením krajského súdu sa stotožňuje aj najvyšší súd a k tomu len dopĺňa,
že ani táto dovolacia námietka obvineného nebola spôsobilá naplniť dovolací dôvod podľa § 371 ods.
1 písm. c) Trestného poriadku.

Podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na
dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

V rámci tohto dovolacieho dôvodu obvinený namietal nezákonnosť znaleckého posudku znalkýň MUDr.
U. J., MUDr. W. Q. a Mgr. C. Č., keďže znalkyne ho mali nútiť vypovedať ku skutku.

K tomu možno uviesť, že podstatou znaleckého dokazovania nie je výsluch obvineného, ale objasnenie
skutočností dôležitých pre trestné konanie. V predmetnej veci boli znalkyne MUDr. U. J.N., MUDr. W.
Q. a Mgr. C. Č. do konania pribraté za účelom posúdenia toho, či obvinený trpel duševnou chorobou
alebo poruchou (v čase spáchania trestného činu alebo v minulosti), či vzhľadom na svoj duševný stav

mohol rozpoznať nebezpečenstvo svojho konania pre spoločnosť a svoje konanie ovládať, či chápe
zmysel trestného konania, či jeho pobyt na slobode nie je z psychiatrického hľadiska nebezpečný,
či je závislý na omamných alebo psychotropných látkach alebo na požívaní alkoholických nápojov,
ďalej za účelom jeho komplexného psychologického vyšetrenia, posúdenia jeho schopnosti správne a
úplne vnímať sledované a prežité udalosti, zistenia pohnútky obvineného k spáchaniu trestnej činnosti

spolu s vyjadrením sa k prípadnej jeho recidíve v budúcnosti, ako aj za účelom prognózy, či vzhľadom
na osobu obvineného je možné očakávať nápravu pri uložení trestu odňatia slobody a či takýto
trest môže u obvineného splniť výchovný účel. Účelom a zmyslom znaleckého posudku teda nebol
výsluch obvineného (ten je samostatným úkonom trestného konania a samostatným dôkazom), ale
zodpovedanie položených otázok z odvetvia psychiatrie a psychológie znalkyňami. Obvinený pritom v

podanom dovolaní nenamietal samotné závery znaleckého posudku, nenamietal dokonca ani jednotlivé
použité psychodiagnostické metódy, ani spoluprácu so znalkyňami v rámci vyšetrenia, namietal iba to,
že znalkyne ho mali nútiť vypovedať o skutku, bez bližšej špecifikácie toho, akým spôsobom by ho k
tomu mali nútiť a z akého dôvodu by ho mali nútiť vypovedať len ku skutku, keď počas vyšetrovania s
nimi spolupracoval. Ani znalkyne na hlavnom pojednávaní neuviedli žiadnu takú skutočnosť, z ktorej by

bolo možné vyvodzovať, že sa voči obvinenému dopustili nátlaku a z obsahu ich výpovedí k posudku
je zrejmé, že svoje závery opierali o dôsledné preskúmanie psychického aj psychiatrického stavu
obvineného, pri ktorom samozrejme nemohli obísť aj skúmanie samotných detailov skutku, resp. vzťahu
obvineného ku skutku. Ak takéto vyšetrenie duševného stavu chápal obvinený ako nátlak k výpovedi
o skutku, je táto jeho námietka irelevantná, pretože znalec sa pri kladení otázok z odpovedí na ktoré

má dospieť k záveru o duševnom zdraví obvineného nemôže vyhnúť aj otázkam viažucim sa ku skutku
ako takému.

Vyšetrenie duševného stavu obvineného - znalecký posudok - aj keby obsahoval ucelenú spontánnu
výpoveď obvineného, nemôže nahrádzať jeho výpoveď pred vyšetrovateľom po riadnom zákonnom

poučení a súd na ňu v konečnom dôsledku neprihliada práve pre to, že nie je vykonaná oprávneným
orgánom a po zákonnom poučení, a teda taký znalecký posudok nie je nezákonne vykonaným dôkazom
v zmysle § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku.

Podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak bol uložený trest mimo

zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný
trestný čin nepripúšťa.

Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na
nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho

ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Vo vzťahu k týmto dvom dovolacím dôvodom je v prvom rade potrebné vysvetliť ich vzájomný vzťah.Vzájomný vzťah dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku a § 371 ods.
1 písm. h) Trestného poriadku je taký, že prvý z nich je všeobecným hmotnoprávnym dôvodom a
druhý špeciálnym hmotnoprávnym dôvodom vzťahujúcim sa k výroku o treste. Z logiky tohto vzťahu

potom vyplýva, že samotný výrok o treste okrem prípadov nesprávnej aplikácie ustanovení kogentnej
povahy viažucej sa k rozhodovaniu o treste môže byť napadnutý prostredníctvom nie všeobecného,
ale len prostredníctvom špeciálneho dovolacieho dôvodu, ktorý sa viaže k takému výroku (stanovisko
trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu, prijaté 14. júna 2010, sp. zn. Tpj 46/2010, uverejnené v
Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 5, roč. 2011 - III.).

Vychádzajúc z uvedeného je potom potrebné konštatovať, že pod dovolací dôvod podľa § 371 ods.
1 písm. i) Trestného poriadku je možné podradiť iba tie prípady, v ktorých bolo rozhodnutie založené
na nesprávnom právnom posúdení skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho
ustanovenia. Naproti tomu pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku možno
podradiťprípady,vktorýchboluloženýtrestmimozákonomstanovenejtrestnejsadzbyaleboboluložený

taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa, teda aj prípad trestu odňatia
slobody na doživotie, uloženého na základe použitia § 47 ods. 1 Trestného zákona (fakultatívne uloženie
trestu odňatia slobody na doživotie).

Obvinený v podanom dovolaní namietal, že v jeho prípade neboli splnené podmienky na uloženie

doživotného trestu odňatia slobody podľa § 47 ods. 1 Trestného zákona. V nadväznosti na túto jeho
dovolaciu námietku najvyšší súd poukazuje na to, že obvinenému bol ukladaný trest podľa § 145 ods.
3 Trestného zákona. Toto ustanovenie umožňovalo obvinenému uložiť trest odňatia slobody na 25
rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie. Keďže obvinenému bol uložený trest odňatia slobody na
doživotie, teda trest v trestnej sadzbe uvedenej v § 145 ods. 3 Trestného zákona, nedošlo k naplneniu

dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku, keďže obvinenému nebol uložený
trest odňatia slobody mimo zákonom stanovenej trestnej sadzby.

Pokiaľ ide o dovolaciu námietku obvineného, v zmysle ktorej mu mal prvostupňový súd vymerať trest
podľa § 43 Trestného zákona, pričom mal zrušiť rozsudok, ktorým bol odsúdený za trestný čin, ktorý ešte

celý nevykonal a v ktorom mu ostáva vykonať 5 rokov 6 mesiacov a 15 dní, k tomu najvyšší súd uvádza,
že uložením trestu odňatia slobody na doživotie v tomto konaní nedošlo k uloženiu trestu v rozpore s
§ 43 Trestného zákona. Prvostupňový súd nemohol konať obvineným navrhovaným spôsobom, teda
zrušiť predchádzajúce rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 24. mája 2000, sp. zn. 1T/8/00,
ktorým bol obvinený uznaný za vinného z trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. f)

Trestnéhozákonač.140/1961Zb.,pretožetentopostupbybolmožnýlenvprípadeukladaniasúhrnného
trestu, teda ak by prvostupňový súd obvineného odsudzoval za trestný čin, ktorý spáchal skôr, ako bol
súdom prvého stupňa vyhlásený rozsudok za iný jeho trestný čin. Takáto situácia však v predmetnej
veci nenastala.

Rovnako tak prvostupňový súd nemohol ani čakať na rozhodnutie Okresného súdu Trenčín o osvedčení
alebo neosvedčení sa obvineného v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia, a to z dôvodu, že
Okresný súd Trenčín mohol rozhodnúť až po tom, čo jemu predchádzajúce rozhodnutie Okresného súdu
Banská Bystrica nadobudlo právoplatnosť.

V tejto časti najvyšší súd poukazuje aj na odôvodnenie uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky
z 25. júna 2019, sp. zn. I. ÚS 280/2019, ktorým bola odmietnutá ústavná sťažnosť obvineného K. Š. proti
uzneseniuOkresnéhosúduTrenčínz8.februára2019,sp.zn.6Pp/95/2016auzneseniuKrajskéhosúdu
v Trenčíne z 15. apríla 2019, sp. zn. 3Tos/31/2019. Z bodu 33. tohto uznesenia vyplýva: „Obdobne za
ústavne akceptovateľné je potrebné považovať právne závery, podľa ktorých nie je vylúčené rozhodnutie

o povinnosti vykonať zvyšok trestu odňatia slobody v situácii, keď je už skôr právoplatne uložený trest
odňatia slobody na doživotie.“

Námietka obvineného smerujúca k tomu, že ak mu bolo nariadené vykonať doposiaľ nevykonaný zvyšok
z trestu odňatia slobody na 23 rokov v trvaní 5 rokov 6 mesiacov a 15 dní, pretože sa neosvedčil,

nemohol mu Okresný súd Banská Bystrica v novom konaní uložiť znovu doživotie, neobstojí, pretože
trest odňatia slobody na doživotie je trestom odňatia slobody s najvyššou - neobmedzenou - výmerou,
ktorá je spôsobilá v sebe obsiahnuť akýkoľvek trest odňatia slobody aj v ďalšej maximálnej výmere. Z
toho vyplýva, že popri treste odňatia slobody na doživotie je možné uložiť aj ďalší trest odňatia slobodyna doživotie, ktorý sa subsumuje do jediného trestu odňatia slobody na doživotie. Z toho dôvodu zvyšok
trestu odňatia slobody v trvaní 5 rokov 6 mesiacov a 15 dní, ktorého výkon bol obvinenému nariadený
rozhodnutím Okresného súdu Trenčín, bude vždy len súčasťou jedného a toho istého trestu odňatia

slobody na doživotie, uloženého mu prvostupňovým súdom.

Vychádzajúc z uvedeného možno uzavrieť, že ani dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného
poriadku v predmetnej veci naplnený nebol.

Dovolacie námietky obvineného týkajúce sa namietaného použitia priťažujúcej okolnosti podľa § 37
písm. m) Trestného poriadku, ako aj nezohľadnenia poľahčujúcich okolností, možno s poukazom na
vyššie uvedené stanovisko podradiť pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.

Je pritom potrebné poukázať na to, že už odvolací súd v napadnutom uznesení na str. 8 uviedol:
„Pravdou je, že obžalovanému okresný súd nesprávne priznal jednu priťažujúcu okolnosť a to v zmysle

§ 37 písm. m) Trestného zákona, keďže v podstate táto okolnosť je obligatórnym znakom skutkovej
podstaty trestného činu vraždy v zmysle § 145 ods. 3 písm. a) Trestného zákona. Samotná toto
skutočnosť však nič nemenila na tom, aký druh a výmeru trestu je možné obžalovanému ukladať, keďže
v ust. § 145 ods. 3 Trestného zákona je uvedené, že obžalovaný, ktorý sa dopustí takéhoto trestného
činu, bude odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 25 rokov alebo doživotie. V tomto smere má

pravdu aj krajský prokurátor, ktorý uviedol vo svojom vyjadrení k odvolaniu obžalovaného, že zníženie
hornej hranice alebo zvýšenie dolnej hranice trestnej sadzby podľa odsekov 3 až 6 sa vykoná iba v
rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby a zníženie alebo zvýšenie zákonom ustanovenej trestnej
sadzby sa nepoužije v prípadoch, keď v osobitnej časti zákona je ustanovený iba trest odňatia slobody
na 25 rokov alebo doživotie. Z tohto teda jednoznačne vyplýva, že priznanie, či nepriznanie priťažujúcej

okolnosti v zmysle § 37 písm. m) Trestného zákona nemalo absolútne žiadny vplyv na to, aký trest
neskôr bude obžalovanému ukladaný.“

K tomu dovolací súd poukazuje na ustanovenie § 371 ods. 5 Trestného poriadku, v zmysle ktorého
„dôvody podľa odseku 1 písm. i) a podľa odseku 3 nemožno použiť, ak zistené porušenie zákona

zásadne neovplyvnilo postavenie obvineného.“ Rovnako ako odvolací súd, aj súd dovolací musí na
jednej strane konštatovať, že prvostupňový súd obvinenému nesprávne pričítal priťažujúcu okolnosť
podľa § 37 písm. m) Trestného zákona. Na druhej strane, v predmetnej veci bol vo výroku o treste
použitý aj § 38 ods. 8 Trestného zákona, ktorého posledná veta znie: „Zníženie hornej hranice alebo
zvýšenie dolnej hranice zákonom ustanovenej trestnej sadzby sa nepoužije v prípadoch, keď v osobitnej

časti zákona je ustanovený iba trest odňatia slobody na dvadsaťpäť rokov alebo doživotie.“ Keďže
konanie obvineného bolo právne kvalifikované ako obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods.
1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona, za ktorý možno uložiť len trest odňatia slobody na dvadsaťpäť
rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie, s poukazom na § 38 ods. 8 Trestného zákona nemohlo
v predmetnej veci dôjsť k úprave dolnej ani hornej hranice trestnej sadzby, a preto zistené porušenie

zákona spočívajúce v nesprávnom použití § 37 písm. m) Trestného zákona by žiadnym (a už vôbec nie
zásadným) spôsobom neovplyvnilo postavenie obvineného.

Rovnako tak ustanovenie § 38 ods. 8 Trestného zákona bolo dôvodom, pre ktorý napriek prevahe
poľahčujúcich okolností nedošlo k zníženiu hornej hranice trestnej sadzby, ako to obvinený v podanom

dovolaní namietal.

V rámci tohto dovolacieho dôvodu obvinený namietal aj porušenie zásady ne bis in idem uvedenej v
§ 38 ods. 1 Trestného poriadku, keďže rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 24. mája 2000,
sp. zn. 1T/8/2000, použili konajúce súdy aj na kvalifikáciu podľa § 145 ods. 3 Trestného zákona, aj na

vylúčenie možnosti podmienečného prepustenia podľa § 34 ods. 8 písm. d) Trestného zákona.

Vo vzťahu k uvedenej dovolacej námietke najvyšší súd poukazuje na znenie § 38 ods. 1 Trestného
poriadku,vzmyslektorého„naokolnosť,ktorájezákonnýmznakomtrestnéhočinu,nemožnoprihliadnuť
ako na poľahčujúcu okolnosť, priťažujúcu okolnosť, okolnosť, ktorá podmieňuje uloženie trestu pod

zákonom ustanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby, alebo okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej
trestnej sadzby.“Z vyššie uvedeného je zrejmé, že zásada ne bis in idem sa vzťahuje len na prípady, kedy okolnosť,
ktorá je zákonným znakom trestného činu (v tomto prípade predchádzajúce odsúdenie obvineného)
nesmie byť zároveň zohľadnená ako poľahčujúca okolnosť, priťažujúca okolnosť, okolnosť, ktorá

podmieňuje uloženie trestu pod zákonom ustanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby, alebo okolnosť,
ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby. V predmetnej veci však predchádzajúce odsúdenie
obvineného nebolo duplicitne použité ani v jednom z uvedených prípadov [vynímajúc priťažujúcu
okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona, ktorou sa najvyšší súd zaoberal v predchádzajúcej
časti tohto rozhodnutia], naopak, na základe predchádzajúceho odsúdenia obvineného prvostupňový

súd podľa § 34 ods. 8 písm. d) Trestného zákona rozhodol o neprípustnosti podmienečného prepustenia
obvineného z výkonu trestu odňatia slobody. Nešlo teda o okolnosť, ktorá by mala vplyv na zvýšenie
alebo zníženie trestnej sadzby, ale o okolnosť, ktorá sa týkala úpravy možnosti, resp. nemožnosti
podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody, teda úplne iného konania.

Pokiaľ obvinený v podanom dovolaní namietal vyčíslenie škody poškodeným Ing. C. D., k tomu možno

uviesť, že táto námietka je námietkou skutkovou, ktorú dovolací súd pri dovolaní podanom obvineným
nemôže s poukazom na § 371 ods. 1 písm. i) časť vety za bodkočiarkou Trestného poriadku skúmať ani
meniť. V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku je skutkový prieskum
dovolacím súdom vylúčený, vzhľadom na zákaz skúmať a meniť správnosť a úplnosť zisteného skutku
[§ 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, veta za bodkočiarkou]. Skutkový prieskum by bol v dovolacom

konaní možný len v prípade dovolania podaného ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky z dôvodu
uvedeného v § 371 ods. 3 Trestného poriadku.

Spoukazomnauvedenémožnokonštatovať,žeanidovolacídôvodpodľa§371ods.1písm.i)Trestného
poriadku v predmetnej veci naplnený nebol.

Podľa § 371 ods. 1 písm. n) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak bol obvinenému uložený
trest odňatia slobody na doživotie a súd rozhodol, že podmienečné prepustenie z výkonu tohto trestu
nie je prípustné.

V rámci tohto dovolacieho dôvodu obvinený namietal, že uňho došlo k uloženiu absolútneho doživotného
trestu, ktorý je v rozpore s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj so základnými ľudskými
právami a slobodami.

K tomu možno uviesť, že obvinenému bol ukladaný trest odňatia slobody na doživotie bez možnosti

podmienečného prepustenia podľa § 34 ods. 8 písm. d) Trestného zákona účinného do 1. augusta 2019.
Podľa tohto ustanovenia „ak súd uloží trest odňatia slobody na doživotie, môže zároveň rozhodnúť,
že podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody nie je prípustné, ak páchateľ bol už
potrestaný za trestný čin uvedený v § 47 ods. 2.“ Keďže obvinený už bol v minulosti odsúdený za
trestný čin vraždy, ktorý je obsiahnutý v § 47 ods. 2 Trestného zákona, prvostupňový súd rozhodol, že

mu uloží trest odňatia slobody na doživotie bez možnosti podmienečného prepustenia. Neprípustnosť
podmienečného prepustenia obvineného odôvodnil nasledovne: „Z uvedeného súdu vyplýva, že žiadny
časovo ohraničený trest odňatia slobody nie je dostatočným na nápravu obžalovaného a preto je
potrebné ho potrestať výnimočným trestom odňatia slobody na doživotie za splnenia podmienok
uvedených v ustanoveniach podľa § 47 ods. 1 Trestného zákona a zároveň súd rozhodol o nemožnosti

podmienečnéhoprepusteniaztohotrestuzasplneniapodmienokuvedenýchvustanoveniachpodľa§34
ods. 8 písm. d) Trestného zákona, keďže skutok spáchal v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia.
Súd uložil taký trest, aby už obžalovaný nikdy nemohol spáchať podobný skutok, pre ktorý je odsúdený.“

Krajský súd k tomu vo svojom uznesení uviedol: „Ak obžalovaný namietal, že mu bol uložený trest

odňatia slobody na doživotie bez možnosti podmienečného odsúdenia a táto okolnosť mu bola dvakrát
započítaná, tak ani s takouto argumentáciou sa krajský súd nestotožnil. Ustanovenie § 67 ods. 3
Trestného zákona hovorí o prípade, ak už bol niekto právoplatne odsúdený na trest odňatia slobody na
doživotie a opätovne sa dopustil trestného činu, za ktorý mu bol znovu uložený trest odňatia slobody
na doživotie. Ide o obligatórnu povinnosť, ktorú súd musí akceptovať. V prípade ust. § 34 ods. 8

písm. d) Trestného zákona však ide o fakultatívnu možnosť, kedy príslušný súd dôjde k záveru, že je
potrebné obžalovanému uložiť aj zákaz o tom, že nemôže byť podmienečne prepustený z výkonu trestu
odňatia slobody, ak už bol potrestaný za trestný čin uvedený v § 47 ods. 2 Trestného zákona, teda za
rôzne trestné činy, ale medzi iným aj za trestný čin vraždy podľa § 145 Trestného zákona. V danomprípade ide o to, že tu súd môže, nie musí takýto zákaz uložiť a pre takýto zákaz musí mať zákonné
podklady, čo v danom prípade podľa názoru krajského súdu bolo aj splnené, keďže zo záverov znalkýň
z odboru psychiatrie a psychológie práve skutočnosť, že obžalovaný v záťažových situáciách opätovne

môže zlyhať, vyplývala. Už aj s ohľadom na predchádzajúce odsúdenia obžalovaného pri hodnotení
osoby obžalovaného musí aj krajský súd konštatovať, že trest odňatia slobody vo výmere 25 rokov,
ktorej sa obžalovaný aj fakticky domáhal, je trestom nedostatočným, nie je možné takýto trest ohľadne
obžalovaného akceptovať a aj podľa názoru krajského súdu len trest odňatia slobody na doživotie a
to aj bez možnosti podmienečného prepustenia môže splniť svoj účel, keďže obžalovaný, pokiaľ je na

slobode, napriek prejavovanej snahe o nápravu, v záťažových situáciách nedokáže konať racionálne a
spôsobuje ujmy na zdraví svojim partnerkám, s ktorými si vytvorí vzťah. Krajský súd má za to, že len
diferenciácia obžalovaného od spoločnosti, bez možnosti jeho podmienečného prepustenia môže splniť
svoj účel, keď náprava a prevýchova obžalovaného fakticky vzhľadom aj na závery znalcov vo všetkých
troch konaniach, kde sa obžalovaný dostal do rozporu so zákonom, takýto záver konštatuje.“

Zároveň je k tomu potrebné uviesť, že zákonom č. 214/2019 Z. z. (ktorý v podanom dovolaní uvádzal aj
obvinený), účinným od 1. augusta 2019, došlo (okrem iného) k vypusteniu § 34 ods. 8 Trestného zákona
týkajúceho sa možnosti uloženia trestu odňatia slobody na doživotie bez podmienečného prepustenia.
Týmto zákonom sa do Trestného zákona doplnilo aj prechodné ustanovenie § 438h Trestného zákona,
v zmysle ktorého „ustanovenia § 67 ods. 2 a § 68 ods. 1 v znení účinnom od 1. augusta 2019 sa použijú

aj na odsúdeného, ktorému bol uložený trest odňatia slobody na doživotie podľa § 34 ods. 8 alebo § 67
ods. 3 v znení účinnom do 31. júla 2019.“ Podľa dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu „prechodným
ustanovením sa ustanovuje, že na trest odňatia slobody na doživotie uložený podľa § 34 ods. 8 alebo §
67 ods. 3 Trestného zákona v znení účinnom do 31. júla 2019 sa použije navrhovaná právna úprava, t.
j. tieto osoby môžu byť podmienečne prepustené v súlade s ustanovením § 67 Trestného zákona.“

Vychádzajúc z uvedeného je zrejmé, že obvinenému bol uložený trest podľa platnej a účinnej právnej
úpravy v čase jeho ukladania. Zároveň, na základe zmeny právnej úpravy od 1. augusta 2019, s
poukazom na prechodné ustanovenie § 438h Trestného zákona, je aj obvinenému K. Š. umožnené
požiadať o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody po splnení podmienky uvedenej

v § 67 ods. 2 Trestného poriadku (najskôr po výkone dvadsiatich piatich rokov trestu odňatia slobody).

Na základe uvedeného možno konštatovať, že ani dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. n) Trestného
poriadku v predmetnej veci naplnený nebol.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že v predmetnej
veci nie sú splnené dôvody dovolania predpokladané ustanoveniami § 371 ods. 1 písm. c), písm.
g), písm. h), písm. i), písm. n) Trestného poriadku a vo vzťahu k dovolacím námietkam obvineného
vzťahujúcim sa k výroku o vine tieto boli podané neoprávnenou osobou a z tohto dôvodu dovolanie
obvineného K. Š. na neverejnom zasadnutí podľa § 382 písm. b), písm. c) Trestného poriadku odmietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.