Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, August 27, 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16Co/54/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115218027
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Mario Dubaň

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1115218027.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a členov

senátu JUDr. Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Majerského, v spore žalobcu: X.. Q. K., R.. X.XX.XXXX,
XXXXX C., K. I. X, Č. W., proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 16C/168/2015-225, zo dňa 29.6.2017, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovanej priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu; žalovanej priznal voči žalobcovi

plnú náhradu trov konania. V odôvodení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou 2.7.2015 Okresnému
súdu Bratislava I domáhal voči žalovanej zaplatenia majetkovej ujmy 435.940 eur s prísl. a nemajetkovej
ujmy 25.000 eur s prísl. titulom náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ktorá mu vznikla v
rokoch 1999 - 2015 v exekučnej veci Ex 1552/98 vedenej u exekútora S.. J. K. pre nevymoženie sumy
3.386.822,10 Sk (112.421,90 eura) od povinného Poľnohospodárske družstvo Ďurkov, IČO: 17149240.

2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozsudku (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie

posúdil základ nároku žalobcu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. rekapitulujúc, že žalobca sa domáhal
náhrady nemajetkovej ujmy v dôsledku vytýkaného nesprávneho úradného postupu súdneho exekútora
spočívajúceho v prieťahoch, ku ktorým malo dôjsť v období rokov 1999 až 2015. Podľa Najvyššieho súdu
SR v prípade vzniku prieťahov za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., ktoré trvali do doby po nadobudnutí
účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. (1.7.2004), je potrebné o uplatnenom nároku na náhradu škody
rozhodnúť v režime zákona č. 514/2003 Z.z. (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.7.2010, sp. zn.
1 Cdo 107/2009); ozrejmil, že súdny exekútor zodpovedá za škodu spôsobenú v súvislosti s činnosťou

podľa Exekučného poriadku, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Týmto osobitným zákonom je
zákon č. 514/2003 Z.z. podľa ktorého, ak škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti
vykonávanej z poverenia súdu, ako tomu bolo v prejednávanom prípade, ako štátny orgán koná v mene
zodpovedného subjektu - štátu, Ministerstvo spravodlivosti SR podľa § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1
písm. a) bod 3 zákona č. 514/2003 Z.z.

3. Súd prvej inštancie skonštatoval, že podľa cit. ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. ide o prípad

objektívnej zodpovednosti štátu za škodu za súčasného splnenia troch podmienok a to nezákonné
rozhodnutie orgánu štátu alebo jeho nesprávny úradný postup, existencia nemajetkovej ujmy a príčinná
súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím či nesprávnym úradným postupom. Žalobca
považoval za nesprávny úradný postup, postup súdneho exekútora v exekučnom konaní EX 1552/98,ktorý mal prieťahy v exekučnom konaní vzhľadom na jeho celkovú dĺžku a ako obdobie prieťahov
exekučného konania uvádzal obdobie rokov 1999 až 2015 (obdobie odkedy exekučné konanie začalo
do obdobia, kedy bola žalobcom podaná žaloba na náhradu škody). Súd prvej inštancie dôvodil, že pri

posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdneho exekútora v exekučnom konaní spočívajúcom v
porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti
pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní, možno s poukazom na § 9 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z.z. vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o
prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom

konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok
prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa
rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým ústavný súd konštatoval, že sa porušilo
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Súd prvej inštancie mal za nesporné, že na
základe žalobcom podanej sťažnosti Slovenskej komory exekútorov na činnosť súdneho exekútora

v predmetnom exekučnom konaní, Slovenská komora exekútorov v stanovisku zn. 206-10478/15
SKE 2001/15, zo dňa 19.5.2015 skonštatovala, že po prešetrení sťažnosti žalobcu, v ktorej namietal
nečinnosť exekútora, preskúmaním spisového materiálu a posúdení skutkového stavu, súdny exekútor
JUDr. Ing. J. K. postupoval v súlade s ustanoveniami zákona č. 233/1995 Z.z. (Exekučný poriadok),
sťažnosť považovala za neopodstatnenú a prešetrenie za ukončené. I na základe opakovanej sťažnosti

žalobcu na činnosť súdneho exekútora Slovenská komora exekútorov v stanovisku zn. SKE 1011/2017
110-12023/2017, zo dňa 8.3.2017 uviedla, že súdny exekútor neporušil pri vykonávaní exekúcie žiadne z
ustanovení zákona č. 233/1995 Z.z. a preto považuje sťažnosť žalobcu za neopodstatnenú a prešetrenie
za ukončené.

4. Vo vzťahu k exekučnému konaniu poukázal na to, že exekučné konanie bolo v dôsledku
prebiehajúceho konkurzného konania povinného zo zákona prerušené a teda v období od vyhlásenia
konkurzu t.j. od 22.6.1999 (uznesenie Krajského súdu v Košiciach č.k. 1K 328/98-13, zo dňa 22.6.1999)
do dňa zrušenia konkurzu t.j. do 18.5.2004 (uznesenie Krajského súdu v Košiciach č.k. 1K 328/98-81,
zo dňa 18.3.2004) žiadne úkony nemohli byť uskutočnené. Prisvedčil žalobcovi, že súdny exekútor v

exekučnej veci nekonal plynulo a riadne po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia súdu o zrušení
konkurzu na majetok povinného, keď z exekučného spisu predloženého súdnym exekútorom vyplýva,
že súdny exekútor až 16.3.2010 vykonal u povinného PD Ďurkov miestne zistenie, pri ktorom zistil,
že povinný neexistuje viac ako 10 rokov a že areál je rozkradnutý. Z listinných dokladov však
považoval za zrejmé, že povinný nemal a nemá žiaden majetok, z ktorého by bolo možné reálne

vymôcť pohľadávku žalobcu ako oprávneného v exekučnom konaní. Súd prvej inštancie zdôraznil,
že zo žiadneho ustanovenia Exekučného poriadku nevyplýva povinnosť súdneho exekútora osobitne
informovať oprávneného o priebehu exekúcie; oprávnený má právo požiadať súdneho exekútora o
zaujatie stanoviska k priebehu exekúcie a má právo počas trvania exekučného konania nahliadať do
exekučnéhospisu.Zpredloženéhoexekučnéhospisuakoajvyjadrenížalobcumalsúdprvejinštancieza

preukázané, že sám žalobca v priebehu exekučného konania v postavení oprávneného sa o exekučnú
vec nezaujímal a o zaujatie stanoviska ohľadom priebehu exekúcie súdneho exekútora požiadal až
v roku 2003 (v čase keď exekučné konanie bolo prerušené) a v roku 2015, keď podal sťažnosť na
nečinnosť súdneho exekútora. Žiadne ďalšie aktivity zo strany žalobcu v súvislosti s predmetným
exekučným konaním v priebehu konania nevyplynuli. Súd prvej inštancie súhlasil so žalovanou, že sám

žalobca nepreukázal, že by vykonal akýkoľvek úkon smerujúci k náprave ním tvrdených prieťahov, a že
podal sťažnosť na prieťahy pred rokom 2015.

5. Vo vzťahu k žalobcom vytýkanému nesprávnemu úradnému postupu súdneho exekútora
spočívajúcom v tom, že žalobcovi ako oprávnenému neoznámil vyhlásenie konkurzu na majetok úpadcu

súd prvej inštancie uviedol, že zo žiadneho právneho predpisu takáto povinnosť súdnemu exekútorovi
nevyplýva. Zdôraznil, že žalobca ako veriteľ má sám postupovať v zmysle zásady „vigilantibus
iura“ (každý nech si stráži svoje právo) a neprenášať zodpovednosť a svoje povinnosti na tretie subjekty.

6. Druhou podmienkou pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody voči štátu v dôsledku

neprávneho úradného postupu je preukázanie vzniku škody a jej výšky; mal za to, že v prejednávanej
veci žalobca nemohol byť v konaní o náhradu škody v dôsledku ním uvádzaného nesprávneho úradného
postupu úspešný z dôvodu, že neuniesol dôkazné bremeno v súvislosti s preukázaním vzniku uplatnenej
majetkovej škody a jej výšky, keď nepreukázal vznik škody, ktorej náhrady sa domáhal. Žalobca sadomáhal náhrady škody 435.940 eur s úrokom z omeškania vo výške 10 % ročne od 1.8.2015 do
zaplatenia. Suma 435.940 eur predstavovala pohľadávku žalobcu voči povinnému PD Ďurkov vyčíslenú
k 2.3.2015, ktorá bola žalobcovi priznaná právoplatným a vykonateľným rozhodnutím - platobným

rozkazom vydaným Krajským súdom v Košiciach č.k. 17Rob/80/98-7, zo dňa 28.9.1998 a predstavovala
istinu 302.305,- Sk, vyčíslené úroky v sume 919.007,- Sk (19 % za omeškanie od 3.3.1999 do 2.3.2015),
vyčíslenú zmluvnú pokutu v sume 8.827.306,- Sk (0,5 % denne od 3.3.1999 do 2.3.2015). Podľa súdu
prvej inštancie pre úspech v konaní na náhradu škody, bol žalobca povinný preukázať, že ním uplatnená
škoda mu vznikla v dôsledku ním vytýkaného nesprávneho úradného postupu súdneho exekútora

spočívajúceho v prieťahoch exekučného konania. Žalobca však v konaní nepreukázal, že mu škoda v
uplatnenej výške vznikla, teda, že jeho majetok sa zmenšil o ním vyčíslenú sumu, resp. že došlo ku
škode v podobe ušlého zisku.

7. Súd prvej inštancie upriamil pozornosť na to, že reálna (majetková) hodnota pohľadávky, ktorá bola
veriteľovi priznaná vykonateľným súdnym rozhodnutím, nezávisí len od samotnej sumy, ale od celého

súboru okolností vplývajúcich na možnosť uspokojiť vymáhanú pohľadávku, v neposlednom rade od
solventnosti dlžníka a možností uspokojenia pohľadávky z jeho majetku. Inú majetkovú hodnotu má
súdom priznané peňažné plnenie, ktoré veriteľ môže pri výkone rozhodnutia bez problémov uplatňovať
voči "bonitnému" dlžníkovi, a inú hodnotu, ak dlžník v čase realizácie výkonu majetok buď nemá alebo ho
síce má, no je nepatrný alebo nemôže byť postihnutý pri výkone rozhodnutia. Charakter majetkovej ujmy

mázníženiehodnotypohľadávkyveriteľa(oprávneného),ktorévšaknastalovčasovejavecnejsúvislosti
so zmarením možnosti uspokojenia pohľadávky v konaní o výkon rozhodnutia, ak k poklesu hodnoty
pohľadávky došlo práve v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu. Ozrejmil, že otázku vzniku
majetkovej ujmy a jej výšky treba vždy riešiť so zreteľom na konkrétne okolnosti toho - ktorého prípadu
a reálne možnosti výsledku konania o výkon rozhodnutia (napr. s prihliadnutím na výšku uplatnenej

pohľadávky, majetok povinného, ktorého sa nariadený výkon týka a v neposlednom rade tiež na práva
ďalších subjektov (niektoré z nich môžu mať prednosť a zužovať alebo úplne vylučovať možnosti
oprávneného veriteľa pri uspokojovaní pohľadávky). Dodal, že výšku majetkovej ujmy, ktorá prípadne
vznikla nesprávnym úradným postupom súdu v exekučnom konaní nemožno bez ďalšieho stotožňovať
s výškou pohľadávky, pre ktorú bol výkon rozhodnutia nariadený. Majetkovú ujmu spravidla nezakladá

samotný nesprávny úradný postup, lebo škoda a zodpovednosť štátu za ňu je daná až vtedy, ak sa právo
veriteľa proti dlžníkovi stalo nevymožiteľným v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom a je
pritom vylúčené, že by ho bolo možné uspokojiť inak (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 27.11.2003, sp. zn. 3 Cdo 134/2003).

8. Súd prvej inštancie ďalej skonštatoval, že skutočnosť, že v inom konaní bol určitý subjekt zaviazaný
zaplatiť žalobcovi peňažnú sumu sama o sebe nie je preukázaním vzniku škody a jej výšky. Súd by
mohol žalovanú sumu posúdiť ako preukázanú výšku škody len v prípade, ak by žalobca preukázal, že
túto sumu by aj v exekučnom konaní od povinného, nebyť ním vytýkaných prieťahov v konaní, aj získal.
Žalobca však nepreukázal, že by bol v exekučnom konaní úspešný a že by vykonanou exekúciou súdom

priznanú sumu nebyť prieťahov v exekučnom konaní získal, resp. že túto sumu od povinného subjektu
nezískal práve v dôsledku prieťahov v konaní. Súd prvej inštancie mal v konaní za preukázané, že
povinný PD Ďurkov nemal dostatok finančných prostriedkov a majetok už ani v čase začatia exekučného
konania v súvislosti s vedením, ktorého si žalobca náhradu škody voči štátu v dôsledku nesprávneho
úradného postupu uplatnil, nakoľko v krátkom čase po začatí exekučného konania bol na majetok

povinného vyhlásený konkurz a to uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. 1K 328/98-13, zo dňa
22.6.1999. Z predložených listinných dokladov súvisiacich s predmetným konkurzným konaním mu
jednoznačne vyplynulo, že už v čase začatia konkurzného konania nebol predpoklad, že by mohlo
dôjsť v rámci exekučného konania k uspokojeniu pohľadávky žalobcu, vzhľadom na to, že povinný PD
Ďurkov nedisponoval majetkom, ktorý by mohol byť speňažený a z ktorého by mohla byť pohľadávka

žalobcu v rámci exekučného konania uspokojená. Žalobca teda nijakým spôsobom nepreukázal, že ním
vytýkané prieťahy exekučného konania a teda celková dĺžka exekučného konania boli práve príčinnou
tej skutočnosti, že mu vznikla škoda v uplatnenej výške.

9. Súd prvej inštancie bol názoru, že žalobca v konaní nepreukázal ani ním požadovanú nemajetkovú

ujmu, ktorú si uplatnil v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného postupu exekútora spočívajúceho
v prieťahoch v exekučnom konaní. Poukázal na § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a zdôraznil, že
pre priznanie nemajetkovej ujmy však sama závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy nie je jediným a
výlučným faktorom pre určenie zadosťučinenia v peniazoch; právne relevantná je len taká nemajetkováujma, ktorej vznik je v príčinnej súvislosti s neoprávneným zásahom; základným predpokladom
uplatnenia majetkovej satisfakcie je existencia nemajetkovej ujmy, teda existencia skutočnosti, že došlo
kneoprávnenémuzásahuanemajetkováujmaužvzniklaapreukázanie,žezásahdoosobnostnýchpráv

mal skutočne tvrdený následok. Preukázanie vzniku takéhoto následku zaťažuje poškodeného. Žalobca
v priebehu konania nepreukázal, že mu ujma vznikla a že by mu vznikla práve v dôsledku vytýkaného
nesprávneho úradného postupu s tým, že zo žiadnych tvrdení uvádzaných žalobcom nemožno vyvodiť,
že v dôsledku vytýkaného nesprávneho úradného postupu došlo k závažným negatívnym následkom vo
sfére žalobcu a teda že by mu vznikol nárok na nemajetkovú ujmu. Len všeobecné tvrdenia žalobcu, že

mu morálna ujma vznikla v dôsledku prieťahov v konaní nepostačuje na preukázanie vzniku nároku na
nemajetkovú ujmu, bez uvedenia konkrétneho zásahu spôsobeného práve v dôsledku deklarovaného
nesprávneho úradného postupu v danej exekučnej veci a jeho preukázania. Tvrdenie žalobcu ohľadne
stresu, obáv o budúcnosť, pocitu zmaru a zdravotných problémov spojených s ťažkou nevyliečiteľnou
chorobou, nemali podľa názoru súdu prvej inštancie vo vzťahu k nároku žalobcu (bez preukázania ich
vzniku v príčinnej súvislosti práve s vytýkaným nesprávnym úradným postupom) bez ďalšieho právnu

relevanciu.

10. Na margo preukázania príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom
majetkovej a nemajetkovej ujmy, ako ďalšej podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody
resp. náhradu nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie poznamenal, že v konaní nebol preukázaný

vznik majetkovej a nemajetkovej ujmy v dôsledku žalobcom tvrdeného nesprávneho úradného postupu.
Žalobca príčinnú súvislosť preukazoval skutočnosťou, že v prípade, že by nedošlo k nesprávnemu
úradnému postupu zo strany súdneho exekútora, došlo by v exekučnom konaní k uspokojeniu jeho
pohľadávky a škoda v podobe majetkovej a nemajetkovej ujmy by mu nevznikla. Takto žalobcom
uvádzaná príčinná súvislosť však neobstojí, nakoľko nejde o priamu príčinnú súvislosť, keďže i v

prípade, že by došlo k nesprávnemu úradnému postupu zo strany súdneho exekútora v podobe
prieťahov v exekučnom konaní, tento by nebol v príčinnej súvislosti so žalobcom uplatnenou náhradou
škody. Upriamil pozornosť na to, že žalobca si uplatnil ako náhradu škody judikovanú pohľadávku,
na zaplatenie, ktorej bol právoplatným a vykonateľným rozhodnutím súdu zaviazaný tretí subjekt a
ktorú sa v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdneho exekútora, prieťahov v exekučnom

konaní nepodarilo od povinného subjektu vymôcť. V súvislosti s takto uplatnenou náhradou vzniknutej
škody však nie je možné tvrdiť, že škoda žalobcovi vznikla v priamej príčinnej súvislosti s prieťahmi v
exekučnom konaní. Nesprávny postup nemohol s ohľadom na časovú následnosť a logickú súvislosť
byť bezprostrednou príčinou toho, že žalobcovi vznikla takto uplatnená škoda a vysvetlil, že o vzťah
príčinnej súvislosti v prejednávanej veci by išlo len vtedy, ak by škoda vznikla ako následok porušenia

povinnosti, resp. ako následok právom kvalifikovanej okolnosti, teda ak by bol nesprávny úradný postup
súdneho exekútora a žalobcom uplatnená škoda vo vzájomnom pomere príčiny a následku a žalobca
by preukázal, že ak by sa súdny exekútor nedopustil ním vytýkaného nesprávneho úradného postupu,
ku škode by neprišlo. Ak bola príčinou škody iná skutočnosť, nevzniká zodpovednosť za škodu. Zo
samotného nesprávneho úradného postupu nie je možné dovodzovať vecnú súvislosť so vznikom

škodlivého následku.

11. Súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie navrhnuté žalobcom v priebehu konania a to výsluch
svedkov S.. J. K., I. E., K.. K.R. W., N. N. Ď., Č. N. N. Ď. - O. Č., F. V., O. K., Š. C. O. S..
C. Z., správkyňa konkurznej podstaty úpadcu a dokazovanie vyžiadaním podkladov k jednotlivým

pohľadávkam od správcu konkurznej podstaty a vyžiadaním špecifikovania pohľadávok a podkladov
k jednotlivým pohľadávkam od súdneho exekútora S.. J. K.. Žalobca uvedené dokazovanie navrhol
vykonať na preukázanie skutočnosti, či povinný v exekučnom konaní - PD Ďurkov má majetok, z
ktorého by bolo možné uspokojiť pohľadávku žalobcu v exekučnom konaní a či v rámci konkurzného
konania bol celý majetok úpadcu riadne zohľadnený. Súd žalobcom navrhnuté dokazovanie považoval

za nadbytočné a s predmetom konania nesúvisiace, nakoľko žalobca sa náhrady škody a nemajetkovej
ujmy domáhal z dôvodu nesprávneho úradného postupu súdneho exekútora v exekučnom konaní v
podobe prieťahov v konaní, pričom exekučné konanie stále prebieha, nebolo právoplatne skončené a
teda skutočnosť či v súčasnosti má povinný nejaký majetok a ak áno aký, bolo pre posúdenie dôvodnosti
vzniku škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku tvrdených prieťahov irelevantné. Vo vzťahu k dokazovaniu

výsluchom správkyne konkurznej podstaty úpadcu (PD Ďurkov) uviedol, že predmetom konania nebolo
posúdenie zákonnosti priebehu a výsledku konkurzného konania a teda nebol ani dôvod na vykonanie
tohto dokazovania. Súd sa stotožnil s tvrdením žalovanej, že žalobcom navrhnuté dokazovanie jeneúčelné a nehospodárne, nakoľko nesúvisí s preukázaním relevantných skutočností podstatných pre
posúdenie opodstatnenosti žalobcom uplatneného nároku.

12. Na uvedenom základe súd prvej inštancie v zmysle § 1 ods. 1, § 3 ods. 1, ods. 2, § 4 ods. 1
písm. a), § 9 ods. 1, ods. 2, ods. 4, § 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., § 33
ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z., po vyhodnotení vykonaného dokazovania a právnom vyhodnotení veci
dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná a žalobu zamietol; žalobca nepreukázal kumulatívne
splnenie zákonom predpokladaných podmienok pre úspešné uplatnenie náhrady škody podľa zákona č.

514/2003Z.z.,keďvkonanínepreukázalnesprávnyúradnýpostupsúdnehoexekútora,vznikmajetkovej
a nemajetkovej ujmy v uplatnenej výške a priamu príčinnú súvislosť medzi vytýkaným nesprávnym
úradným postupom a vznikom majetkovej a nemajetkovej ujmy. O trovách konania rozhodol podľa §
255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p. podľa úspešnosti žalovanej v spore, keď žalovaná bola v konaní
plne úspešná.

13. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a
vec vrátiť na ďalšie konanie alebo zmeniť a žalobe vyhovieť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení
a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) možno konštatovať, že v ňom vytýkal
súdu prvej inštancie, že riadne nezistil skutkový stav veci, bez vysvetlenia nevykonal navrhnuté dôkazy,
vec nesprávne právne posúdil, rozhodnutie súdu prvej inštancie má procesné vady, pre ktoré došlo k

prekvapivému rozhodnutiu; žalovaný sa nevyjadril k jeho tvrdeniam z 19.6.2017, preto bol súd povinný
považovať ich za preukázané. Namietal, že súd prvej inštancie opomenul otázku pohľadávok, ktoré mal
súdny exekútor exekvovať v období od 23.1.2002 do 18.3.2004; v tomto období mal tiež exekvovať
nehnuteľný majetok povinného a teda mal riadne zisťovať ďalší majetok povinného, ktorý po 18.3.2004
nebol zrušený a nezanikol a evidentne majetok má a len neplnenie povinností exekútora sú príčinou

vzniku škody. Súd prvej inštancie opomenul návrh žalobcu, aby vyzval S.. Z. O. X.. K. na predloženie
detailnej špecifikácie pohľadávok, z ktorej bude možné posúdiť stav pohľadávok k 6/1999 a 11/2001, ich
vymožiteľnosť, príp. nedobytnosť. Súd prvej inštancie opomenul, zásadnú povinnosť exekútora, ktorý v
dobe 1-6/1999 ignoroval jeho povinnosti a ihneď mal a mohol predať majetok povinného; v tom čase
bol v majetku povinného: maštaľný hnoj v hodnote 1.165.884,30,- Sk, ďalej slama v hodnote 24.600,-

Sk, ďalší materiál, náradie a zariadenie v hodnote 176.792,- Sk. Toto pochybenie exekútora predstavuje
1.367.276,- Sk. PD Ďurkov bolo vlastníkom nehnuteľného majetku zapísaného na Q. Č.. XXX O. Č..
XXX,zktorýchvyplýva,žemalrozsiahlynehnuteľnýmajetokkudňuzačatiaexekučnéhokonania.Súdny
exekútor od roku 2004 do 16.3.2010 navštívil po prvýkrát povinného po 12 rokoch od začatia exekúcie so
záveromoneexistenciidlžníkaazdevastovanommajetku.Prezisteniemajetkuavymoženiepohľadávky

neurobil vôbec nič. Až v marci 2015 si vyžiadal výpisy z listov vlastníctva Č.. XXX J..Ú.. Ď.B. O. Q. Č..
XXX J..Ú.. Ď., z ktorých vyplýva vlastníctvo povinného k pozemkom v hodnote 264.360 eur a 2.970 eur.
Bol názoru, že vzhľadom na uvedené preukázal vznik škody a tiež nesprávny úradný postup súdneho
exekútora. Poukázal na porušenia práva na rozhodnutie v primeranej lehote podľa č.l. 48 ods. 2 a čl.
20 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

14. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdiť s tým, že argumentácia žalobcu v odvolaní vychádza z neznalosti právnej úpravy
civilného sporového konania (sudcovská koncentrácia, vykonávanie dokazovania, hodnotenie dôkazov
a pod.), ako aj právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu (preukázanie kumulatívneho splnenia

podmienok - existencia nesprávneho úradného postupu, vznik škody a jej výška a existencia priamej a
bezprostrednej príčinnej súvislosti). Nesúhlasila s tvrdením, že ide o prekvapivé rozhodnutie a nakoľko
sa nevyjadrila k tvrdeniam žalobcu zo dňa 19.6.2017, bol súd prvej inštancie povinný považovať
ich za preukázané. Poukázala na to, že súd prvej inštancie na pojednávaní konanom 6.10.2016
uviedol právne posúdenie veci a následne poskytol žalobcovi na jeho žiadosť lehotu na písomné

vyjadrenie a predloženie dôkazov na preukázanie svojich tvrdení. Po doručení a po oboznámení
sa s obsahom vyjadrení žalobcu zo dňa 17.11.2016 a zo dňa 8.2.2017 a následnom vykonaní
dokazovania súd prvej inštancie opätovne na pojednávaní konanom 9.3.2017 uviedol predbežné
právne posúdenie veci (totožné ako na pojednávaní konanom 6.10.2016), v zmysle ktorého žalobca
nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu, vznik škody, ani príčinnú súvislosť. Napriek

uvedenému, súd prvej inštancie poskytol žalobcovi ďalšiu lehotu na písomné vyjadrenie sa k veci.
Výsledkom bolo podanie žalobcu doručené žalovanej 28.3.2017, ktoré však s prihliadnutím na jeho
obsah nijakým spôsobom nespochybnilo argumentáciu žalovanej a nepreukazovalo ani existenciu
nesprávneho úradného postupu, vznik a výšku škody, a ani existenciu priamej a bezprostrednejpríčinnej súvislosti. V nijakom prípade tak nemohlo ísť o prekvapivé rozhodnutie, nakoľko súd prvej
inštancie pravidelne oboznamoval strany v konaní (a teda aj žalobcu) so svojím predbežným právnym
posúdením, na ktoré žalobca reagoval svojimi písomnými vyjadreniami, v ktorých však neuvádzal

nijaké nové skutkové okolnosti, resp. návrhy na vykonanie dokazovania, ktoré by neboli predmetom
jeho predchádzajúcich vyjadrení; pripomenula, že k relevantným skutkovým tvrdeniam žalobcu sa
vyjadrila písomnými podaniami zo dňa 10.1.2017 a zo dňa 11.4.2018, ako aj ústnymi prednesmi na
pojednávaniach konaných v predmetnej veci.

15. Žalovaná zdôraznila, že pri posúdení existencie nesprávneho úradného postupu v podobe
zbytočných prieťahov súd postupuje podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., pričom súd prvej
inštancie správne dovodil, že podmienka existencie nesprávneho úradného postupu splnená nebola,
a to s poukazom na spôsob vybavenia sťažnosti žalobcu Slovenskou komorou exekútorov listom zn.
206-10478/15 SKE 2001/15, zo dňa 19.5.2015, ktorá vyhodnotila sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú, ako
aj s poukazom na spôsob vybavenia opakovanej sťažnosti žalobcu Slovenskou komorou exekútorov

listom zn. SKE 1011/2017 110-12023/2013, zo dňa 8.3.2017, ktorá opätovne vyhodnotila sťažnosť ako
nedôvodnú a v závere skonštatovala, že súdny exekútor neporušil pri vykonávaní exekúcie žiadne z
ustanovení Exekučného poriadku, resp. iného právneho predpisu. Žalobca tak tvrdenie o existencii
nesprávneho úradného postupu nepreukázal.

15.1. Nesúhlasila s tvrdením žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhované dôkazy;
odkázala v tejto súvislosti na ods. 21 odôvodnenia rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie jasne a
zrozumiteľne uviedol, prečo nevykonal dokazovanie navrhnuté žalobcom. Bola názoru, že strany v
konaní majú právo navrhovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, avšak posúdenie návrhov a
rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania aj vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 C.s.p.) a

nie strán sporu (napr. uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 99/2011, 2 Cdo 141/2012, 5 Cdo
251/2012, 6 Cdo 36/2011); súd nie je viazaný návrhmi na vykonanie dokazovania a nie je povinný ani
vykonať všetky navrhované dôkazy. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky stranou
navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na riadne zistenie skutkového stavu, a tento svoj postup
riadne odôvodnil nezakladá odvolacie dôvody tak, ako to uvádza žalobca. Vykonanie dokazovania tak,

ako ho navrhoval žalobca, by neovplyvnilo právny stav prejednávanej veci, ani by neodôvodnilo zmenu
rozhodnutia súdu prvej inštancie, nakoľko z vyjadrení žalobcu, z predložených dôkazov a následného
vykonaného dokazovania bez pochýb vyplynula skutočnosť, že žalobca svoje tvrdenie o existencii
nesprávneho úradného postupu v exekučnom konaní nepreukázal, a teda nebol splnený prvý a základný
predpoklad pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z.

16. Žalovaná sa nestotožnila ani s tvrdením žalobcu, že súd prvej inštancie pochybil, keď opomenul
povinnosti súdneho exekútora v období 1-6/1999 ihneď predať majetok povinného, vymáhať nehnuteľný
majetok a vymáhať ďalšie časti nehnuteľného majetku od roku 2004 do 16.3.2010; aj s uvedenými
námietkami žalobcu sa súd prvej inštancie riadne vysporiadal, pričom z vykonaného dokazovania

jednoznačne vyplynulo, že súdny exekútor do vyhlásenia konkurzu uskutočňoval úkony smerujúce
k vykonaniu exekúcie (9.2.1999 uzavrel Zmluvu o vykonaní exekúcie č. 1552/98; 2.3.1999 vydal
upovedomenie o začatí exekúcie; 27.4.1999 upovedomil povinného, že exekúciu vykoná zriadením
exekučného záložného práva na nehnuteľnosti; 31.5.1999 vydal exekučný príkaz na zriadenie
exekučného záložného práva a prikázal okresnému úradu zapísať zriadenie exekučného záložného

práva do katastra nehnuteľnosti, a že zo strany súdneho exekútora nemohlo dôjsť po skončení konkurzu
k vymáhaniu a speňaženiu hnuteľného a nehnuteľného majetku, nakoľko povinný v exekučnom konaní
nemal dostatok finančných prostriedkov ani v čase začatia konkurzného konania, čo vyplýva aj z
Konečnej správy o speňažení majetku úpadcu zo dňa 4.9.2003, podľa ktorej pre nedostatok finančných
prostriedkov neboli uspokojené (a to ani v časti) pohľadávky veriteľov 3. a 4. triedy. Žalobca odmieta

prijať skutočnosť, že nebol jediným veriteľom povinného, a že skupovanie pohľadávok od (už v tom
čase) nesolventných dlžníkov so sebou nesie riziko neúspechu pri prípadnom budúcom vymáhaní
týchto pohľadávok. Podľa žalovanej z listinných dokladov jednoznačne vyplynulo, že povinný nemal a
nemá žiaden majetok, z ktorého by bolo možné reálne vymôcť pohľadávku žalobcu ako oprávneného
v exekučnom konaní; exekučné konania vedené v súlade so zákonnými ustanoveniami, avšak bez

pozitívneho výsledku (nedostatok majetku povinného, viaceré exekúcie, vyhlásenie konkurzu a pod.)
nemožno automaticky považovať za exekúcie, ktoré sa vyznačujú zbytočnými prieťahmi v konaní.
Uplatnenie si práva priznaného právoplatným a vykonateľným rozhodnutím v exekučnom konaní
(návrhom na vykonanie exekúcie) v nijakom prípade automaticky nezakladá aj nárok na úspešnévymoženie uplatnenej pohľadávky. Mala za to, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žalobného návrhu žalobcu.
Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 C.s.p. dospel k správnym skutkovým

záverom a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že v danej veci neboli kumulatívne
splnené zákonné podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú žalobcovi ním tvrdeným
nesprávnym úradným postupom.

17. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal

napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §
385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne
správny (§ 387 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 27.8.2019 (§ 219 ods. 3 C.s.p.).

18. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

19. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku,
konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Vo vzťahu k žalobcom namietaným

skutočnostiam v podanom odvolaní a podstatným tvrdeniam žalobcu v odvolaní, ktoré v súhrne
spochybňujú vecnú správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorými sa odvolací súd
musí v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C.s.p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o
nedôvodnú argumentáciu; s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností
vedúcich k zamietnutiu žaloby o náhradu škody titulom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom v exekučnom konaní vedenom u súdneho exekútora S.. J. K. pod sp.
zn. EX 1552/98, založených na úvahe súdu prvej inštancie o tom, že a) žalobca nepreukázal existenciu
nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v prieťahoch v predmetnom exekučnom konaní, keď
nepreukázal, že disponuje vybavením sťažnosti na prieťahy v jeho prospech, b) nepreukázal vznik
škody a jej výšku c) nebola preukázaná ani podmienka príčinnej súvislosti medzi tvrdenou škodou a

tvrdeným nesprávnym úradným postupom, nakoľko z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo,
že PD Ďurkov už v čase začatia konkurzného konania nedisponoval majetkom, ktorý by mohol byť
speňažený a z ktorého by mohla byť uspokojená pohľadávka žalobcu v rámci exekučného konania -
nebola argumentácia žalobcu v odvolaní spôsobilá zmeniť správnosť záverov napadnutého rozsudku
súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené

nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli privodiť priaznivejšie rozhodnutie v prospech
odvolateľa.

19.1. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku dostatočne rozviedol rozhodujúci skutkový
stav, opísal priebeh konania, uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky

vykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad
a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery i adekvátne vysvetlil; odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu. Žalobca v podanom odvolaní neuvádza žiadne také skutočnosti, s ktorými by sa v

napadnutom rozhodnutí nevysporiadal už súd prvej inštancie.

20. Na ozrejmenie právnej stránky veci a na zdôraznenie správnosti záverov prijatých
súdom prvej inštancie odvolací súd pripomína, že podstata základného práva na náhradu
škody podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky spočíva v oprávnení každého domáhať sa náhrady
škody spôsobenej v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu.
Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak,
aby bola označenému právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach
zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na náhradu škody vykonávajú (čl. 46

ods. 4 ústavy
v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Inými slovami právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha (čl. 46 ods.
4 v spojení s

čl. 51 ods. 1
ústavy) zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie (II. ÚS 467/08).

21. Je notorietou, že zodpovednosť štátu je jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu (bez
ohľadu na zavinenie); štát však zodpovedá len vtedy, ak sú súčasne splnené aj ďalšie podmienky

zodpovednosti: 1/ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody, 3/ príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Ak nie je splnená čo i len jedna z
týchto podmienok, štát zodpovednosť nenesie. Zákon bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje
rozsah jej náhrady, a tak treba aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy (Občiansky
zákonník), podľa ktorej škodu treba vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére
poškodeného,jeobjektívnevyjadriteľnávpeniazochajenapraviteľnáposkytnutímmajetkovéhoplnenia,

predovšetkým peňažného.

22. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdneho
exekútora v exekučnom konaní spočívajúcom v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie
v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch

v konaní s poukazom na § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. možno vychádzať len z výsledkov
vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného
rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým

ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikykonštatoval,žesaporušiloprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov. Ak teda žalobca tvrdí, že mu škoda vznikla z dôvodu prieťahov v konaní, môže očakávať
úspech v konaní len ak disponuje vybavením sťažnosti na prieťahy v jeho prospech; že opodstatnene
podal sťažnosť na prieťahy v označenom exekučnom konaní, v dôsledku ktorých mu pre prieťahy
vznikla tvrdená škoda. Súd prvej inštancie však mal za nesporné, že na základe žalobcom podaných

sťažností Slovenskej komore exekútorov na činnosť súdneho exekútora v predmetnom exekučnom
konaní, Slovenská komora exekútorov opakovane skonštatovala, že po prešetrení sťažností žalobcu, v
ktorých namietal nečinnosť exekútora, preskúmaním spisového materiálu a posúdení skutkového stavu,
súdny exekútor S.. J. K. postupoval v súlade s ustanoveniami zákona č. 233/1995 Z.z. a sťažnosti
považovala za neopodstatnené a prešetrenie za ukončené.

22.1. Žalobca tak nepreukázal rozhodujúcu skutočnosť, ktorou je existencia nesprávneho úradného
postupu. Túto základnú podmienku pre úspešnosť žaloby nemohol preukázať ani výpoveďami
ním navrhnutých svedkov, pretože ani jeden z nich sa netýkal jeho sťažnosti na prieťahy alebo
ďalších relevantných rozhodnutí. Súd prvej inštancie preto dospel k adekvátnemu záveru o vecnej

neopodstatnenostižaloby,hocinevykonalžalobcomnavrhnutédôkazy,keďsúčasnenáležitepoukázalaj
na to, že exekučné konanie doposiaľ nebolo právoplatne ukončené a skutočnosť, či povinný v súčasnosti
má alebo nemá nejaký majetok a ak áno aký, je pre posúdenie dôvodnosti vzniku škody a nemajetkovej
ujmy v dôsledku tvrdených prieťahov v exekučnom konaní bez právnej relevancie.

23. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je rovnako podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej
podstaty. Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný
postup) a vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne
konanie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom (bezprostredným) tejto príčiny.
Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú

súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno
riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej
súvislosti príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu
vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané,
že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so

zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie je. Pri riešení
otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom)
a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetkováujma), za ktorú je požadovaná náhrada. Príčinou vzniku škody nie je skutočnosť, ktorá je už sama
následkom (porovnaj napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 24/2004, 3 M Cdo 12/2005,
3 Cdo 32/2007, 5 M Cdo 13/2010, R 21/1992, R 7/1979).

23.1.Protištátumožnouplatňovaťnároknanáhraduškodyzdôvoduprieťahovvkonanízapredpokladu,
že je bezpečne preukázané, že nesprávny úradný postup, ktorý má spočívať v tom, že súd nerozhodol
v konaní bez prieťahov, viedol k strate pohľadávky oprávnenej osoby (z titulu zodpovednosti za
škodu) voči osobe povinnej. Príčinná súvislosť medzi vznikom tvrdenej škody a nesprávnym úradným

postupom súdu je daná, ak je preukázané, že nebyť takéhoto porušenia povinnosti, ku škode by podľa
obvyklého chodu vecí nedošlo (oprávnená osoba by nárok úspešne vymohla voči osobe povinnej),
pričom oprávnená osoba prišla o možnosť úspešne vymôcť nárok voči osobe povinnej práve v dôsledku
porušenia tejto povinnosti. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú prieťahmi v konaní je teda daná
vtedy, ak by nečinnosť súdu v konaní bola rozhodujúcou príčinou, pre ktorú oprávnená osoba prišla o
možnosť uspokojenia svojho nároku. Štát v takomto prípade zodpovedá oprávnenej osobe za to, že

nepostupoval tak, aby jej poskytol ochranu práva, teda zodpovedá za dobu nečinnosti, teda za dobu
prieťahov. Žalobca mal dôkazné bremeno ohľadne všetkých tvrdení, ktorými odôvodňoval žalobu (§ 132
C.s.p., čl. 8 Základných princípov C.s.p.).

24. Odvolací súd sa nemôže stotožniť ani s tvrdením žalobcu, že súd prvej inštancie pochybil,

keď opomenul povinnosti súdneho exekútora v období 1-6/1999 ihneď predať majetok povinného,
vymáhať nehnuteľný majetok a vymáhať ďalšie časti nehnuteľného majetku od roku 2004 do 16.3.2010.
Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že súdny exekútor do vyhlásenia konkurzu
uskutočňoval úkony smerujúce k vykonaniu exekúcie (listom zo dňa 11.1.1999 požiadal o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, 9.2.1999 uzavrel Zmluvu o vykonaní exekúcie č. 1552/98; 2.3.1999

vydal upovedomenie o začatí exekúcie; listom zo dňa 9.4.1999 požiadal o udelenie súhlasu na
vykonanie exekúcie predajom nehnuteľnosti, resp. zriadenie exekučného záložného práva, 23.4.1999
bol súdnemu exekútorovi doručený súhlas oprávneného (žalobcu) na vykonanie exekúcie predajom
nehnuteľnosti, resp. zriadenie exekučného záložného práva, 27.4.1999 súdny exekútor upovedomil
povinného, že exekúciu vykoná zriadením exekučného záložného práva na nehnuteľnosti; 31.5.1999

vydal exekučný príkaz na zriadenie exekučného záložného práva a prikázal okresnému úradu zapísať
zriadenie exekučného záložného práva do katastra nehnuteľnosti); následne bol na majetok povinného
vyhlásený konkurz a exekučné konanie bolo do 18.3.2004 zo zákona prerušené. Z vykonaného
dokazovania taktiež rezultovalo, že zo strany súdneho exekútora nemohlo dôjsť k vymáhaniu a
speňaženiuhnuteľnéhoanehnuteľnéhomajetkuaniposkončeníkonkurznéhokonania,nakoľkopovinný

v exekučnom konaní nemal dostatok finančných prostriedkov ani v čase začatia konkurzného konania,
čo vyplýva aj z Konečnej správy o speňažení majetku úpadcu zo dňa 4.9.2003, podľa ktorej pre
nedostatok finančných prostriedkov neboli uspokojené (a to ani v časti) pohľadávky veriteľov 3. a 4.
triedy.Vpodrobnostiachodvolacísúdodkazujenaskutkovýstavzistenýsúdomprvejinštancie.Osobitne
sa žiada zdôrazniť, že žalobca neprihlásil svoju pohľadávku do konkurzného konania, čím si sám zmaril

možnosť,jej,čoilenčiastočnéhouspokojenia.Odvolacísúd(vnázorovejzhodesvyjadrenímžalovanejk
podanému odvolaniu) zároveň pripomína, že žalobca nebol jediným veriteľom povinného a že exekučné
konania vedené v súlade so zákonnými ustanoveniami, avšak bez pozitívneho výsledku (nedostatok
majetku povinného, viaceré exekúcie, vyhlásenie konkurzu a pod.) nemožno automaticky považovať
za exekúcie, ktoré sa vyznačujú zbytočnými prieťahmi v konaní. Uplatnenie si práva priznaného

právoplatným a vykonateľným rozhodnutím v exekučnom konaní (návrhom na vykonanie exekúcie) v
nijakom prípade automaticky nezakladá aj nárok na úspešné vymoženie uplatnenej pohľadávky. Ani
samotná skutočnosť, že exekučné konanie doposiaľ formálne trvá, nezakladá automaticky predpoklad
vzniku ujmy v dôsledku neprimeranej dĺžky konania, keď pri posudzovaní dĺžky exekučného konania
má svoj význam aj skúmanie, do akého okamihu išlo o účelné vedenie konania smerujúce k reálnemu

vymoženiu práva oprávneného, a odkedy už ďalší priebeh konania stráca svoj význam, pretože
vymoženie pohľadávky oprávneného sa stáva vzhľadom k okolnostiam prípadu nereálne, neúčelné, či
dokonca neúčinné. Hodno tiež doplniť, že pokiaľ exekučné konanie naďalej trvá a žalobca tvrdí, že
povinný disponuje majetkom, z ktorého je možné čo i len sčasti uspokojiť jeho pohľadávku, je logicky
vylúčená opodstatnenosť jeho tvrdenia o vzniku škody.

25. Ohľadom námietky žalobcu k tzv. prekvapivému rozhodnutiu, odvolací súd uvádza, že právo
na predvídateľnosť súdneho rozhodnutia je súčasťou práva na spravodlivý proces. K naplneniu
objektívnej predvídateľnosti súdneho rozhodnutia v konaní na súde prvej inštancie slúži inštitútpredbežného právneho posúdenia veci (§ 181 ods. 2 C.s.p.); súd však nie je ani v prípade predbežného
právneho posúdenia veci striktne týmto viazaný. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na závery
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.2.2017, sp. zn. 6 Cdo 17/2017, ktoré je možné aplikovať

aj na právnu úpravu v zmysle Civilného sporového poriadku, z ktorého vyplýva, že neuvedenie,
prípadne nedostatočné uvedenie predbežného právneho posúdenia veci súdom nemá za následok
tzv. zmätočnostnú vadu, t.j. odňatie možnosti stranám sporu konať pred súdom. Z povahy tejto
procesnejpovinnostijevšakzrejmé,žekzhojeniu(skonzumovaniu)jejprípadnéhonesplneniadochádza
samotným rozhodnutím súdu, v dôvodoch ktorého podľa § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 220 ods. 2 C.s.p.) je

súd povinný uviesť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako
vec právne posúdil. Je zbytočné, aby odvolací súd zrušil rozhodnutie a vec vrátil súdu prvej inštancie s
tým, že by mu dal pokyn na dodržanie ustanovenia § 118 ods. 2 O.s.p. (§ 181 ods. 2 C.s.p.), pretože
tento uvedené už vyslovil v rozsudku. Náprava prípadného nesprávneho postupu prvoinštančného
súdu v tomto smere je daná možnosťou podania odvolania ako riadneho opravného prostriedku, ktorý

žalobca v predmetnej veci aj využil. Odvolací súd súčasne dáva do pozornosti, že v prejednávanom
spore nielenže súd prvej inštancie vyslovil svoj predbežný právny názor (viď zápisnica z pojednávania
č.l. 64), ale predmetom sporu od počiatku bola právna otázka, či v prejednávanej veci boli naplnené
všetky predpoklady zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa zákona č.
514/2003 Z.z., z čoho vyplýva, že námietka žalobcu o prekvapivosti napadnutého rozhodnutia nemôže

obstáť.

26. Keďže žalobca v podanom odvolaní ďalej neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by
preukázal nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, a s ktorými by sa nevysporiadal už súd prvej
inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní

nepovažoval za podstatné, t.j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé
privodiť zmenu napadnutého rozsudku; ďalšie odvolacie námietky žalobcu preto odvolací súd vyhodnotil
v ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé privodiť zmenu
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanej, ktorá mala v odvolacom konaní
plný úspech priznal plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

28. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).