Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 22, 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/228/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7915216084
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Feťková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7915216084.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Feťkovej a členiek senátu

Mgr. Angeliky Sopoligovej a Mgr. Zuzany Čisovskej v spore žalobcu: Š. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom
XXX XX R. P. XX, zastúpeného GHS Legal s.r.o., so sídlom Lazaretská 3/A, 811 08 Bratislava, IČO:
47 232 544, proti žalovanému J.. D. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XX, XXX XX L. Q., zastúpenému
JUDr. Andreou Kakulošovou, advokátkou, so sídlom Werferova 1, 040 01 Košice, o ochranu osobnosti,
o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Michalovce 19C/243/2016-766 zo dňa
4.4.2018 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výrokoch II. , III., IV. a V.

Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Michalovce (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom označeným v záhlaví rozhodol
v tomto znení:
I. Z a s t a v u j e konanie v časti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal práva uverejniť výrok rozsudku
v troch denníkoch s celoštátnou pôsobnosťou na náklady žalovaného.
II. Zamieta žalobu v časti, ktorou sa domáhal žalobca ospravedlnenia od žalovaného.
III. Priznáva žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 5000,- Eur, ktorú je povinný žalobcovi zaplatiť

žalovaný v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku.
IV. Vo zvyšku súd žalobu zamieta.
V. Žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

2. Rozhodol o žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal proti žalovanému práva na ochranu osobnosti
aj náhradu nemajetkovej ujmy a to písomného ospravedlnenia sa žalovaného doporučeným listom
s nasledovným znením: Týmto sa ja J.. D. S., bytom L. XX, XXX XX L. Q.Š., nar. XX.XX.XXXX

ospravedlňujem Vám pán Š. E., bytom R. P. XX, XXX XX R. P., nar. XX.XX.XXXX, za to, že som
Vás ohováral, šíril o Vás nepravdivé skutkové tvrdenia, klamstvá a snažil sa Vás týmto očierniť a
škandalizovať Vašu osobu na verejnosti a poškodiť tým Vaše spoločenské uplatnenie. Týmto zároveň
vyslovujem hlbokú ľútosť nad tým, že šírením týchto nepravdivých skutkových tvrdení o Vašej osobe
som v značnej miere zasiahol do Vašich zákonom chránených práv na ochranu osobnosti a do Vášho
súkromia, znížil som Vašu ľudskú dôstojnosť, vážnosť, podnikateľskú a občiansku česť. Zároveň
Vám týmto udeľujem svoj neodvolateľný a výslovný súhlas na kopírovanie a zverejnenie tohto listu

akýmkoľvek spôsobom a v akomkoľvek rozsahu. S úctou J.. D. S.. Ďalej žiadal, aby mu žalovaný zaplatil
titulom náhrady nemajetkovej ujmy 30.000,- eur. Rovnako sa domáhal, aby bol oprávnený uverejniť
výrok tohto rozsudku v troch denníkoch s celoštátnou pôsobnosťou podľa výberu navrhovateľa naktoromkoľvek mieste tlače a na náklady žalovaného v rozsahu maximálne 3.000,- eur, pričom žalovaný
je za týmto účelom povinný uhradiť žalobcovi preddavok vo výške 3.000,- eur.

3. Žalobca upravil žalobu oproti pôvodnému zneniu podaním zo dňa 16.5.2017 tak, že vzhľadom na
prijatie novej procesnej normy, ktorá oproti pôvodnému zneniu účinnému do 30.6.2016 pri žalobách o
ochranu osobnosti neumožňuje uverejňovať text rozhodnutia na náklady povinnej osoby, nepožadoval
petit týkajúci sa zverejnenia textu rozsudku (pôvodné ustanovenie § 155 ods. 4 O.s.p.). Okresný súd
úpravu petitu nepovažoval za zmenu žaloby, ale konanie v tejto časti zastavil za použitia čl. 4 k

ustanoveniam § 144 a nasl. CSP, keďže žalobca tak urobil vzhľadom na zmenu procesnej úpravy, ktorá
pôvodne navrhovaný petit neumožňuje.

4. Zo správy národnej kriminálnej agentúry mal súd prvej inštancie preukázané, že žalovaný v období
od 17.2.2014 do podania žaloby 25.9.2015 podal na agentúre na žalovaného 5 trestných oznámení, a
to za trestné činy podplácania, ublíženia na zdraví, poškodzovania cudzej veci, vydierania, ohovárania,

nebezpečného vyhrážania, usmrtenia a za daňovú trestnú činnosť. Trestné oznámenie podané dňa
9.2.2015 bolo odmietnuté, trestné oznámenie zo dňa 17.2.2014 bolo v časti odmietnuté, a v časti
postúpené príslušným policajným orgánom. Trestné oznámenie zo dňa 15.12.2014 bolo odmietnuté a
trestné oznámenia zo dňa 24.7.2014 a 25.8.2014 boli v časti odmietnuté a v časti odstúpené príslušným
policajným orgánom. Ďalej zo správy Národnej kriminálnej agentúry vyplýva, že po podaní žaloby podal

na agentúre žalovaný ďalšie trestné oznámenia na žalobcu, a to dňa 16.3.2017, 20.12.2017 a 12.7.2016,
a to pre trestný čin nebezpečného vyhrážania, ublíženia na zdraví, poškodzovania veriteľa, podvodu,
porušenia povinnosti pri správe cudzieho majetku a za daňovú trestnú činnosť. O časti oznámení nebolo
agentúrou rozhodnuté a časť bola postúpená príslušným orgánom polície. NAKA tiež uviedla, že iné
trestné oznámenia neuvedené v správe, ktorých sa podľa oznamovateľa D. S. mal dopustiť Š. E., a

ktoré neboli vo vecnej alebo miestnej príslušnosti agentúry, boli postúpené príslušným orgánom polície.
Z listu tejto organizácie tiež vyplynulo, že agentúre bolo dňa 6.11.2015 odstúpené trestné oznámenie
žalovaného na Š. E.Č. vo veci založenia a zosnovania zločineckej skupiny, pričom išlo o duplicitné
podanie, ktoré agentúra už vyšetruje, a ktoré bolo pod ČVS: PPZ-1094/NKA-PK-VY-2014 odmietnuté.

5. Z uznesenia OR PZ Michalovce zo dňa 5.5.2015 ČVS:ORP-754/2-VYS-MI-2014 ďalej vyplynulo,
že žalovaný podal v rokoch 2013 a 2014 na žalobcu štyri trestné oznámenia. Z listu Úradu špeciálnej
prokuratúry zo 6.12.2013 súd zistil, že dňa 4.12.2013 bol prokuratúre doručený návrh žalovaného zo
dňa 30.11.2013 na vzatie žalobcu do väzby stíhaného za zločin poškodzovania finančných záujmov
ES a subvenčného podvodu, pričom z textu listu tiež vyplýva, že žalovaný podával na žalobcu aj v

predchádzajúcom období pred 4.12.2013 trestné oznámenia. Z listu úradu špeciálnej prokuratúry zo dňa
18.12.2015 taktiež vyplynulo, že podanie žalovaného označené ako trestné oznámenie pre založenie,
zosnovanieapodporovaniezločineckejskupiny,obžalovanýmŠ.E.,včastiodstúpiliKrajskejprokuratúre
Košice, ďalej že dňa 24.9.2016 prijali od žalovaného trestné oznámenie na žalobcu a listom zo dňa
24.8.2016 oznamovali, že im bolo postúpené trestné oznámenie na žalobcu vo forme zápisnice spísanej

dňa 22.7.2016 na NAKA, v ktorom opätovne poukazuje na trestnú činnosť žalobcu ako aj prokurátorov.
Vo veci už vyšetrovateľ rozhodol v konaní PPZ-304/NKA-PK-VY-2014 odmietnutím podozrenia z
oznámenéhotrestnéhočinu.Odžalovanéhoprijaliajďalšiemateriálytýkajúcesapodozreniazkorupčnej
činnosti okrem Š. E. aj iných osôb. Z listu Generálnej prokuratúry SR zo dňa 6.10.2016 súd zistil, že dňa
24.9.2016 doručil žalovaný prokuratúre trestné oznámenie na Š. E. a prokurátorov, ktoré bolo odstúpené

úradu špeciálnej prokuratúry.

6. Súd uzavrel, že zo všetkých trestných oznámení podaných žalovaným na žalobcu iba jedno vyústilo
do začatia trestného stíhania žalobcu a viedlo k neprávoplatnému odsúdeniu žalobcu Špecializovaným
trestným súdom v konaní BB-3 T31/2015, a to pre trestné činy poškodzovania finančných záujmov ES a

subvenčnéhopodvodu.RozsudokbolrozhodnutímNSSRdňa15.6.2017zrušený.Súdmalpreukázané,
čo v konečnom dôsledku žalovaný nikdy ani nepoprel, že žalovaný aj pred začatím súdneho konania
a aj počas konania opakovane podával na žalovaného trestné oznámenia, ktoré okrem jedného vyššie
uvedeného, neviedli k trestnému stíhaniu žalobcu.

7. Prvoinštančný súd uzavrel, že v súdenej veci došlo k stretu dvoch práv, a to práva oznamovať
trestnú činnosť a práva na ochranu osobnosti. Bolo preto úlohou súdu posúdiť, či výkon tohto práva zo
strany žalovaného bol v súlade s verejným záujmom, právnym poriadkom Slovenskej republiky, alebo
či zo strany žalovaného vzhľadom na rozsah podávaných trestných oznámení nešlo o zneužitie tohtopráva, respektíve tak, ako sa toho domáhal žalobca o šikanózny výkon práva a či výkon tohto práva
zasiahol do osobnostných práv žalobcu. Prvoinštančný súd dospel k záveru, že konanie žalovaného vo
vzťahu k žalobcovi prekračuje mieru únosnosti vzhľadom na rozsah a množstvo trestných oznámení,

ktorým musel žalobca čeliť. Súd dospel k záveru, že konanie žalovaného zasiahlo do osobnostných
práv žalobcu, a to do práva na súkromie opakovaným podávaním trestných oznámení ako aj šírením
informácii o žalobcovi medzi inými osobami o jeho údajnej trestnej činnosti. Prvoinštančný súd mal teda
v konaní preukázané, že žalovaný pred podaním žaloby, ale aj po jej doručení opakovane podáva trestné
oznámenia na žalobcu a cielene vyhľadáva informácie o žalovanom na rôznych inštitúciách a následne

podáva trestné oznámenia na osobu žalobcu, o tvrdenej protizákonnej činnosti žalobcu informuje tretie
osoby a za týmto účelom ich vyhľadáva.

8. Šírenie informácií o žalobcovi týkajúce sa jeho údajnej trestnej činnosti potvrdili svedkovia vypočúvaní
vkonaníČVS:ORP-754/2-VYS-MI-2014predvyšetrovateľom,aktorésúcitovanévuzneseníavžalobe,
a šírenie takýchto informácií potvrdili aj svedkovia v konaní pred súdom. Pred vyšetrovateľom pani E.

P. uviedla, že žalovaný vytiahol notebook a ukazoval na články o žalobcovi, o konaní o dohode o vine a
treste a tvrdil, že to písal on, resp. že poskytol informácie médiám a žiadal ju o kompromitujúce materiály
na žalobcu. Svedok L. vypovedal, že žalovaný mu hovoril, že mu E. nechce vybaviť eurofondy, že Š. E.
bude teraz S. špiniť, že bude posielať anonymy, že E. to bude stáť veľa peňazí. Tiež sa ho S. pýtal, či
nemá nejaké informácie na Duča v tom zmysle, že je podvodník, že kradne eurofondy, že je depeháčkar.

Svedok Q. uviedol, že pán S. mu naznačil, že pán E. robil nejakú nekalú činnosť a svedok F. uviedol,
že žalovaný nespomenul žalobcu v dobrom.

9. Svedkyňa Q. pred súdom vypovedala, že na stretnutí so žalovaným tento o žalobcovi hovoril ako o
nemorálnom človeku, gaunerovi a podvodníkovi, na ktorého si má dávať pozor ona aj jej rodina a nemá

sa s ním stýkať. Preto na čas so žalobcom prerušila kontakty. Svedok Q. vypovedal, že pri stretnutí so
žalovaným tento sa ho vypytoval, či vie, aké podvody robí žalobca, žiadal, aby prišiel na súd svedčiť
proti žalobcovi a že žalobcu pre zneužitie finančných prostriedkov štátu treba čím skôr zavrieť. Dvakrát
vypovedal na polícii k ohováračkám medzi žalobcom a žalovaným. So žalobcom prerušil kontakty
napriek tomu, že boli dlhoroční priatelia, pretože ho začali so žalobcom spájať ako s podvodníkom, veľa

ľudí sa mu ani neodzdravilo, a keď sa ich spýtal na dôvod, povedali, že je to kvôli E.. Svedok F. tiež
potvrdil, že jemu aj pánovi Č. žalovaný uviedol, že ich E. ohovára, že je nedôveryhodný, podvodník, ktorý
podvádza štát, že OLAF zistil pri kontrole podvody. Ukazoval im nejakú schému zločineckej skupiny, na
vrchole ktorej bol žalobca. Tiež svedok Č. uviedol, že ho telefonicky oslovil žalovaný, že má ne neho 7-8
trestných oznámení. Na stretnutí však o trestných oznámeniach na jeho osobu nehovoril, ale hovoril o

žalobcovi ako o gaunerovi, tvrdil, že žalobca ho nahovoril, aby proti nemu (svedkovi) konal, na ďalšom
stretnutí vytiahol výkres, na ktorom bolo založenie zločineckej skupiny na čele so synom žalobcu a inými
vysokopostavenými osobami. Svedkovia I. a Q. tiež vypovedali, že ich kontaktoval žalovaný. Svedkyňa
I. vypovedala, že žalovaný jej uvádzal, že má informácie o nejakej zločineckej skupine, ktorá sa mala
týkať aj žalobcu. Napísal jej niekoľko e-mailov, kde vysvetľoval rôzne prepojenia a možnú trestnú činnosť

žalobcu. Išlo o informácie buď verejne prístupné alebo neoveriteľné. Keď si informácie overovala u
žalobcu, ihneď reagoval, či už aj ju S. oslovil. Nemusela ani hovoriť, odkiaľ má informácie. Informácie
od žalovaného sa týkali trestnej činnosti žalobcu v ekonomickej sfére, bitky daňového kontrolóra a iné,
za ktorými mal stáť pán E.. V minulosti publikovala článok o žalobcovi, ktorý bol žalobcom napadnutý,
preto si informácie overovala a pre článok nakoniec ani nepoužila. Podobne vypovedal aj svedok Q.,

ktorý uviedol, že asi pred dvomi-tromi rokmi ho zavolal žalovaný, že má nejaké informácie a chce
sa stretnúť. Na stretnutí žalovaný uviedol, že štátu bola spôsobená škoda, že žalobca štát okradol,
spomínal eurofondy a ďalšie veci a chcel, aby o tom napísal. Tiež spomínal bitku daňového kontrolóra.
So žalovaným sa stretol, lebo tvrdil, že má informácie o trestnej činnosti pána E., že má „bombastické“
informácie o E.. Keďže ide o krajského poslanca, samozrejme ho to zaujímalo. Informácie si overoval

u žalobcu, ktorý ich poprel, preto článok nenapísal.

10. Aj keď žalovaný výpoveď každého svedka označil za klamstvo a svedkov označil za osoby
blízke žalobcovi, okrem svedkyne P. vypočutej pred vyšetrovateľom (družky odsúdeného L.) žalovaný
neuviedol, prečo by mali ostatní svedkovia v prospech žalobcu účelovo vypovedať. Prvoinštančný súd z

výpovedí svedkov, ani zo spôsobu ich výpovedi, či z ich obsahu nezistil také skutočnosti, ktoré by viedli
k záveru, že svedkovia vypovedajú účelovo v neprospech žalovaného, alebo že úmyselne o konaní
žalovaného zavádzajú alebo klamú. Všetci svedkovia v konaní vypočutí vypovedali, že ich oslovil akoprvýžalovanýažestretnutiasavždyobrátilinaosobužalobcu,ktoréhožalovanýoznačovalzapáchateľa
trestnej činnosti.

11. Aj keď žalovaný v písomných vyjadreniach ako aj v reakciách na výsluch svedkov tvrdil, že novinárov
nikdy sám nekontaktoval, toto jeho tvrdenie bolo vyvrátené výpoveďami svedkov I. a Q., ktorý zhodne
uvádzali, že ich kontaktoval žalovaný s úmyslom poskytnúť informácie o žalobcovi a o jeho údajnej
trestnej činnosti. Žalovaný namietal výsluch svedkov I. a Q., keďže ide o novinárov, ktorí sú viazaní
mlčanlivosťou podľa § 4 ods. 1 Tlačového zákona. Obaja svedkovia na námietku reagovali tak, že

nie sú si vedomí toho, aby boli viazaní mlčanlivosťou, pretože informácie, ktoré získali od žalovaného
neboli zdrojom informácií, ktoré boli publikované a informácie, ktoré získali, žalovaný ďalej sám posúval
orgánom činným v trestnom konaní pod svojim plným menom. Výsluch pred súdom konzultovali aj
s právnym oddelením, ktoré nemalo námietky. Súd námietku žalovaného neuznal, a dôkaz vykonal
vzhľadom na znenie ustanovenia § 4 ods. 1 zák. č. 167/2008 Z.z. Podľa tohto ustanovenia zákona
vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra sú povinní zachovávať mlčanlivosť o zdroji informácií

získaných na zverejnenie v periodickej tlači alebo v agentúrnom spravodajstve a o obsahu týchto
informácií tak, aby sa nedala zistiť totožnosť zdroja, ak o to požiadala fyzická osoba, ktorá informáciu
poskytla, a aby sa odhalením obsahu informácií neporušili práva tretích osôb. Informácie, ktoré poskytol
žalovaný obom svedkom nikdy neboli použité na zverejnenie a ako uviedla k námietke svedkyňa I.,
informácie o žalobcovi postúpil pod svojim plným menom žalovaný orgánom činným v trestnom konaní,

preto jeho anonymitu nebolo potrebné zachovať.

12. Prvoinštančný súd aplikujúc pre svoje rozhodnutie ust. § 11 Občianskeho zákonníka považoval
obvinenie fyzickej osoby inou fyzickou osobou zo závažnej trestnej činnosti, a to preukázateľne
opakovane bez relevantného základu, za vážny zásah do osobnostných práv, pretože takéto obvinenie

vážnym spôsobom zasahuje do cti a dobrého mena dotknutej osoby ako aj do jeho súkromia. Žalobca
pre množstvo podaní a oznámení musel opakovane podávať vysvetlenia jednak pred orgánmi štátu
ale aj pred súkromnými osobami. Žalobca preto má právo požadovať, aby od takýchto zásahov do
jeho súkromia bolo upustené, najmä ak orgány činné v trestnom konaní žalobcovi ochranu pred
neoprávnenými zásahmi žalovaného neposkytli. V tomto smere neobstojí ani obrana žalovaného, že v

prípadežalobcuideoosobuverejnečinnú,pretomusízniesťkritiku,atovoväčšejmiereakoinéosoby.V
súdenej veci však konanie žalovaného nie je možné charakterizovať ako kritiku, pretože to nezodpovedá
obsahovej náplni tohto slova. Kritika vo svojej podstate znamená „odborné posudzovanie“. Znamená to,
že hodnotenie konania a skutkov vychádza z odborne verifikovateľného základu. Podávanie trestných
oznámení súd nepovažuje za opodstatnenú kritiku. Aby bolo možné podávanie trestných oznámení

charakterizovať ako oprávnenú kritiku, oznámenia by museli vychádzať z objektívne existujúcich a
overiteľných tvrdení. V prípade trestných oznámení podaných žalovaným ani jedno doposiaľ nebolo
ukončené právoplatným odsúdením žalobcu, a teda potvrdením trestnej činnosti žalobcu.

13. Prvoinštančný súd posudzujúc podanú žalobu podľa ust. § 13 Občianskeho zákonníka po uzavretí,

že k zásahu do osobnostných práv žalobcu konaní žalovaného došlo konštatoval, že žalobca ako
primerané zadosťučinenie požadoval ospravedlnenie od žalovaného v navrhovanom znení, ktoré
ospravedlnenie sa musí vždy vzťahovať ku konkrétnemu konaniu povinnej osoby, za ktoré sa satisfakcia
žiada. Text ospravedlnenia v žalobe považoval prvoinštančný súd za všeobecný, neurčitý a bez vzťahu
ku konkrétnemu konaniu žalovaného, ku ktorému sa majú nepravdivé skutkové tvrdenia vzťahovať.

Vzhľadom na rozsah konania žalovaného považoval prvoinštančný súd za otázne, či je vôbec formulácia
ospravedlnenia dostatočne určitá a možná. Preto žalobu v tejto časti zamietol.

14. Za dôvodný považoval súd nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podľa
názoru súdu vykonané dokazovanie nepreukázalo tvrdený závažný zásah do cti žalobcu na verejnosti

a v spoločnosti. Okrem jedného svedka, ktorý prerušil kontakty so žalobcom vôbec, ostatní svedkovia
potvrdili, že napriek počiatočnej nedôvere a obmedzení kontaktu so žalobcom, po vzájomnom rozhovore
si veci vysvetlili, alebo tvrdenia žalovaného ich vzťah k žalobcovi nezmenili. Súd vychádzal z toho, že
zákonná formulácia „najmä“ dáva možnosť priznať toto právo aj v iných odôvodnených prípadoch.
Prvoinštančný súd dospel k záveru, že žalovaný svojím konaním zasiahol aj do práva žalobcu na

súkromie a to závažným spôsobom. Podľa názoru súdu medzi právo na súkromie nepatrí iba právo na
ochranu údajov týkajúcich sa súkromia fyzickej osoby, prípadne právo na ochranu pred neoprávneným
šírením informácií o fyzickej osobe, ale za porušenie súkromia je potrebné považovať aj také konanie,ktoré je spôsobilé narušiť obvyklý spôsob bežného života dotknutej osoby, či spôsobilý zhoršiť, alebo
iným spôsobom narušiť priateľské či rodinné vzťahy.

15.Súdzaprimeranúnáhradupovažovalsumu5.000,-euravozvyškunárokzamietol.Vychádzalztoho,
že táto suma je primeranou náhradou za ujmu spôsobenú na právach žalobcu konaním žalovaného
majúc za preukázané, že žalovaný dlhodobo a opakovane už od roku 2012, resp. 2013 obviňuje žalobcu
z páchania veľmi závažnej trestnej činnosti, a v tejto súvislosti musí žalobca opakovane podávať
vysvetlenia či už na príslušných orgánoch alebo aj súkromným osobám a známym. Primeraná náhrada

nemajetkovej ujmy nemá iba zmierniť následky neoprávnených zásahov do práv dotknutej osoby, ale
má pôsobiť aj preventívne. Je preukázané, že žalovaný naďalej v konaní proti žalobcovi pokračuje
napriek tomu, že okrem jedného prípadu podania obžaloby na špecializovanom trestnom súde, žiadne
z množstva trestných oznámení podaného žalovaným na žalobcu nebolo ukončené jeho právoplatným
odsúdením. Žalovaný preto musí nájsť vyvážený spôsob ochrany verejného záujmu podávaním
trestných oznámení tak, aby nedochádzalo k zásahu do práv žalobcu chránených ustanoveniami § 11

a nasl. Občianskeho zákonníka. Doterajší spôsob konania žalovaného o takomto vyváženom konaní
nesvedčí.

16. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že žalobca na neho podal tiež trestné oznámenia a vyhrážal sa mu, za čo
mu bola uložená sankcia v rámci priestupkového konania, podávanie trestných oznámení zo strany

žalobcu na žalovaného nebolo predmetom tohto konania a v prejednávanej veci túto okolnosť nemohol
súd chápať ako prípadné zmiernenie nároku uplatneného zo strany žalobcu. Pokiaľ ide o priestupkové
konanie, žalobca nepoprel, že také konanie bolo proti nemu vedené a že mu aj bola uložená sankcia.
Ale ani v tomto prípade to nemá vplyv na rozhodovanie v prejednávanej veci.

17. Pokiaľ žalovaný navrhol dňa 27.12.2017 vykonať výsluch svedkov Y. a S., súd tieto dôkazy
nevykonal, pretože bola určená koncentrácia konania do 15.11.2017 a z návrhu žalovaného vyplynulo,
že navrhnutí svedkovia mali byť vypočutí ku skutočnostiam, o ktorých vypovedali svedkovia na
pojednávaní dňa 9.10.2017 a dňa 10.4.2017. Prvoinštančný súd preto konštatoval, že žalovaný preto
mal dostatok času vyhodnotiť výpovede z hľadiska dôkaznej situácie a do 15.11.2017 ich výsluch

navrhnúť. Pokiaľ žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 5.3.2018 namietal, že súd im doručil listinné
dôkazy až dňa 29.11.2017, teda dva týždne po koncentrácii konania, preto až po ich naštudovaní mohol
navrhnúť doplnenie dokazovania, súdu nebolo zrejmé, aký súvis mali dôkazy doručené žalovanému
29.11.2017 s výsluchom svedkov Č. a Q., ku ktorým sa mali svedkovia vyjadrovať. Zaslané dôkazy
sa netýkali výpovedi svedkov Č. a Q., ale išlo o zaslanie listinných dôkazov predložených žalobcom na

pojednávaní dňa 9.10.2017 a ktoré sú citované v zápisnici z tohto pojednávania na strane 634 spisu.

18. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 2 CSP vychádzajúc z pomerného
úspechu žalobcu i žalovaného v spore.

19. Proti rozsudku podali včas odvolanie žalobca i žalovaný.

20. Žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/ f/ a h/ CSP. Navrhol zmeniť
rozsudokažalobevcelomrozsahuvyhovieťalternatívnezrušiťrozsudokavecvrátiťsúduprvejinštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

21. Pokiaľ prvoinštančný súd v odôvodnení rozsudku iba stroho konštatoval, že navrhované znenie
ospravedlnenia nie je možné a musí sa vzťahovať ku konkrétnemu konaniu povinnej osoby, za ktoré sa
satisfakcia žiada, pričom podľa súdu túto požiadavku ospravedlnenie nespĺňalo a zároveň uviedol, že
vzhľadom na rozsah konania žalovaného je aj otázne, či je formulácia ospravedlnenia možná, žalobca

súhlasí so súdom, že vzhľadom na rozsah difamačného konania žalovaného, ktoré bolo v tomto súdnom
konaní riadne preukázané, bolo obtiažne takéto konanie žalovaného pretaviť do samotného petitórneho
znenia žalobného návrhu. Na strane druhej má žalobca za to, že uvedená skutočnosť nemôže brániť
tomu, aby bola fyzická osoba schopná s účinne domôcť svojich práv na ochranu osobnosti formou
primeraného zadosťučinenia v rovine ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V prípadoch

tak závažného difamačného/protiprávneho konania, aké vykonával (a podľa informácii žalobcu ďalej
vykonáva)žalovaný,aktorébolovtomtosúdnomkonaníajdôkaznýmiprostriedkamiriadnepreukázané,
nie je možné, aby bola upretá spravodlivosť na úkor žalobcu, ak protiprávne konanie žalovaného je
širokospektrálneho alebo heterogénneho charakteru.22. Žalobca súhlasí, že každý žalobný návrh by mal zodpovedať podmienke určitosti, avšak podmienka
na určitosť žalobného návrhu nie je absolútna, nakoľko v zásadne komplikovaných právnych sporoch

nie je možné lakonicky uprednostňovať absolútnu určitosť, pred individuálnym posúdením konkrétneho
prípadu prejednávaného pred súdom, v ktorom sa uplatňuje konkrétny nárok strany sporu vzniknutý
strane žalobcu v nadväznosti na komplexné protiprávne konanie žalovaného. Žalobca v samotnej
žalobe pre účely konkretizácie predmetu sporu vymedzil dva okruhy, ktoré kategorizovali zásahy
žalovaného do osobnosti žalobcu, a to prostredníctvom podávania nedôvodných a účelových trestných

oznámení a šírením nepravdivých a klamlivých tvrdení. Samozrejme, konkrétna „doslovná“ povaha
klamlivých tvrdení, ktoré žalovaný o žalobcovi šíril, bola prakticky do-preukázaná až z niektorých
písomných dôkazných prostriedkov, ale najmä zo samotných výsluchov svedkov, t.j. na predposlednom
pojednávaní. Žalobca mal v čase podania žaloby iba všeobecnú vedomosť o tom, že žalovaný šíri o
žalobcovi nepravdivé skutkové tvrdenia (aj keď zdroje o takomto konaní žalovaného boli početné).
Vzhľadom na rozsah aj samotných svedeckých výpovedí je nepochybné, že takéto očierňovanie osoby

žalobcu nebolo možné pretaviť do plne konkrétnej citácie výrokov alebo vyčerpávajúcej konkretizácie
konania. Požiadavka na žalobný návrh je, aby tento žalobný návrh vyjadril konkrétny návrh - požadovaný
žalujúcou stranou. Zo žalobného návrhu, ktorý žalobca uviedol už vo svojej žalobe, je evidentné, že
žalobca vyčlenil charakter konania žalovaného, ktoré sa listinnými dôkazmi a najmä výsluchmi svedkov,
riadne potvrdilo. Žalobca riadne dostatočne určito a zrozumiteľne uvádzal, že žalovaný ohováral, šíril o

žalobcovi nepravdivé skutkové tvrdenia, klamstvá a snažil sa očierniť a škandalizovať osobu žalobcu.
Predmetné petitórne znenie presne zachytilo povahu konania žalovaného, ako ho opísali aj svedkovia
vo svojich výpovediach: (a to svedok J. Č. na pojednávaní dňa 10. apríla 2017, svedkyňa Y. Y. Q. na
pojednávaní dňa 9. októbra 2017, svedok B. Q. na pojednávaní dňa 9. októbra 2017, svedok Y. F. na
pojednávaní dňa 9. októbra 2017, svedkyňa L. Z. I. na pojednávaní dňa 17. januára 2018 a svedok R.

Q. na pojednávaní dňa 17. januára 2018).

23. Žalobca zároveň žiadal v samotnej žalobe ako aj vo viacerých písomných podaniach (zo dňa 15.
mája 2017, zo dňa 28. septembra 2017, zo dňa 28. decembra 2017 a zo dňa 5. marca 2018), aby
súd od Národnej kriminálnej agentúry SR, okresných a obvodných oddelení/riaditeľstiev Policajného

zboru SR vyžiadal zoznam trestných oznámení, ktoré žalovaný osobne podal na žalobcu, pričom
podľa vedomosti žalobcu ich bolo niekoľko desiatok (približne 100 trestných oznámení) a všetky boli
neúspešné /nedôvodné/ odmietnuté. V uvedených trestných oznámeniach boli žalovaným uvádzané
nepravdivé skutkové tvrdenia a klamstvá o tom, že žalobca mal páchať trestnú činnosť. Nakoľko žalobca
nebol účastníkom týchto trestných konaní, nemá ani prístup k vyšetrovacím spisom a takisto ani k číslam

týchto trestných konaní. Žalobca požadoval, aby uvedený zoznam bol zabezpečený prostredníctvom
súdnej autority. Ak by súd vyžiadal kompletný zoznam týchto trestných oznámení a následne podľa
identifikácie jednotlivých konaní, aspoň rozhodnutí vyšetrovateľov v týchto konaniach tak, ako to aj
žiadal v niekoľkých písomných podaniach žalobca, z týchto rozhodnutí by bolo zrejmé, aké nepravdivé
skutkové tvrdenia boli o žalobcovi tvrdené a koľko osôb (ktorí poznajú žalobcu) bolí v týchto konaniach

vypovedať, pretože ich žalovaný označil ako svedkov. Tieto osoby by mohli byť potenciálnymi svedkami
aj v tomto súdnom konaní, nakoľko boli konfrontovaní s nepravdami a klamstvami žalovaného, ktoré
uvádzal a dokladal v rámci jeho šikanóznych trestných oznámení. Z uvedených vyšetrovacích spisov
a rozhodnutí vo veci samej by mohli takisto vyplynúť aj ďalšie dôkazy alebo dôkazné prostriedky
aplikovateľné v tomto súdnom konaní.

24. Je pravdou, ako je aj konštatované v rozsudku, že žalovaný nikdy v tomto súdnom konaní
nerozporoval, že podal desiatky trestných oznámení na žalobcu, ktoré boli neúspešné, avšak z
uvedenýchvyšetrovacíchspisovbyboloplneevidentné,vakomrozsahuažzahranicezdravéhorozumu
žalovaný konal voči žalobcovi z osobitného motívu a v zlom úmysle žalobcu poškodiť na jeho právach.

Teda z obsahu vyšetrovacích spisov by sa len potvrdila potreba priznať nárok žalobcovi vo forme
primeraného zadosťučinenia prostredníctvom ospravedlnenia a zároveň aj dôvod na priznanie vyššej
náhrady za nemajetkovú ujmu. Teda podľa žalobcu rámec navrhovaného/požadovaného primeraného
zadosťučinenia vo forme ospravedlnenia plne korešponduje s konaním žalovaného vykresleného vo
svedeckých výpovediach svedkov a okruhovo vymedzeného už v samotnej žalobe, v dodatočnom

vyjadrení žalobcu zo dňa 15. mája 2017. Teda riadne sa v tomto súdnom konaní preukázalo (ako bolo
v žalobnom návrhu aj uvedené), že žalovaný šíril o žalobcovi nepravdivé skutkové tvrdenia, klamstvá a
snažil sa očierniť a škandalizovať osobu žalobcu na verejnosti a poškodiť tým spoločenské uplatnenie
žalobcu. Znenie žalobného návrhu absolútne neprekračovalo to, čo bolo aj v súdnom konaní preukázanéa ani sa neopieralo o iný nárok alebo iné skutkové okolnosti, než ktoré boli predmetom tohto súdneho
konania, a ktoré vyplynuli aj z jednotlivých dôkazných prostriedkov. Absolútna určitosť žalobného návrhu
nemôže byť ultimatívnou podmienkou pred poskytnutím dostatočnej a účinnej súdnej ochrany fyzickej

osobe, u ktorej bolo hrubo zasiahnuté do jej osobnostných práv, ak konanie žalovaného malo rôznorodú
difamačnú povahu.

25. Súd podľa žalobcu neurčil výšku náhrady nemajetkovej ujmy s prihliadnutím na závažnosť ujmy, ako
aj na ostatné okolnosti za ktorých k porušeniu osobnostných práv žalobcu došlo. Podľa žalobcu súd

nesprávne vyhodnotil výpovede svedkov s ohľadom na prejav zásahu do osobnosti žalobcu. Svedkyňa
Y. Y. Q. vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 9. októbra 2017 jednoznačne uviedla, že z dôvodu
nepravdivých tvrdení šírených žalovaným reálne pretrhla so žalobcom kontakt. Rovnako aj svedok B.
Q. vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 9. októbra 2017 jednoznačne uviedol, že klamlivé a účelové
dokumenty predkladané žalovaným (nie len) svedka B. Q. spochybnili a ovplyvnili ich, bol z toho aj
spolu s obchodnými partnermi smutný a niekoľko mesiacov trvalo ticho/vákuum. To, že nakoniec žalobca

musel vyvinúť obrovské úsilie k tomu, aby (početným) osobám, u ktorých žalovaný žalobcu očiernil,
veci vysvetlil faktami a argumentmi, nemôže byť argumentom na zníženie náhrady nemajetkovej ujmy.
Prejav zásahu bol evidentný a preukázaný, pričom je potrebné takisto podotknúť, že zo svedeckých
výpovedí je takisto zrejmé, že žalovaný šíril nepravdivé, účelové a zavádzajúce tvrdenia a predkladal
vykonštruované difamačné dokumenty nie len pred samotnými svedkami, ale aj pred inými osobami,

ktoré takýmto konaním žalovaného boli ovplyvnené v neprospech žalobcu.

26. Súd pri posudzovaní toho, akú výšku náhrady nemajetkovej ujmy prizná, musí prihliadnuť aj na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Pri stanovovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy
(relutárnej náhrady) podľa ustanovenia § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, by otázka miery zavinenia

pôvodcu zásahu mala byť zásadným spôsobom spoluurčujúcou a nepochybne aj jedným z kľúčových
hľadísk pre navýšenie relutárnej náhrady (viď aj nález Ústavného súdu ČR zo dňa 6. marca 2012, sp.
zn. I. ÚS 1586/09).

27. Z obsahu súdneho spisu, z výsluchov svedkov, z predložených listinných dôkazných prostriedkov, a

dokonca aj zo samotných písomných vyjadrení žalovaného a nespočetného množstva listín týkajúcich
sa žalobcu z jeho súkromného a podnikateľského života, je podľa žalobcu absolútne nespochybniteľné,
že difamačné konanie žalovaného, ktoré je predmetom tohto súdneho konania, bolo konaním v priamom
a bezprostrednom úmysle žalobcovi poškodiť. Samotné množstvo listín doložených do súdneho spisu
zo strany žalovaného, ktorých obsahom bolo zmapovanie celého života žalobcu a každý krok žalobcu,

- úmyselné konanie žalovaného navádzajúce svedkov, aby o žalobcovi písali nepravdivé a klamlivé
články na základe nepravdivých a skresľujúcich informácií
poskytovaných zo strany žalovaného;
- navádzanie svedkov zo strany žalovaného, aby svedkovia inak vypovedali, alebo aby svedkovia a
nedôvodne výslovne usvedčili žalobcu v protiprávnom konaní, ktoré žalobca ani nevykonal;

bezpochyby preukazujú, že žalovaný takmer celú svoju energiu a čas venoval predovšetkým žalobcovi,
a to z osobitného motívu a v rámci osobnej nevraživosti a nenávisti voči žalobcovi. Ide dokonca až
o chorobnú zaujatosť žalovaného voči osobe žalobcu. Takéto priamo úmyselné konanie žalovaného
jednoznačne podporuje opodstatnenosť priznania plnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca
požadoval vo svojom žalobnom návrhu v žalobe.

28. Je nepredstaviteľné, aby z hľadiska inej rozhodovacej praxe súdov bolí priznávané desaťtisícové
náhrady nemajetkovej ujmy, pritom v týchto prípadoch zväčša išlo o jeden (možno aj zásadný) zásah
do osobnosti fyzickej osoby, pričom ako bolo v tomto súdnom konaní riadne preukázané, zásahov do
ochrany osobnosti žalobcu zo strany žalovaného bolo niekoľko a trvalo (a prakticky aj trvá) v dlhom

časovom období. Takisto aj súd konštatoval v odôvodnení rozsudku, že išlo o závažný zásah do
osobnosti žalobcu. Rovnako nie je možné ignorovať a brať na ľahkú váhu zneužívanie práva žalovaného
podať trestné oznámenie. Žalovaný opakovane podával nedôvodné trestné oznámenia v obdobných
veciach, pritom vedel, že orgán činný v trestnom konaní už pred tým rozhodol, že nie je ani dôvod na
začatie trestného stíhania. Vzhľadom na skutočnosti, na ktoré bol žalobca vždy dokazovaný zo strany

vyšetrovateľa na základe trestného oznámenia žalovaného, je evidentné, že žalovaný musel v trestných
oznámeniach uvádzať nepravdy, klamstvá, prípadne mnohé skutočnosti účelovo skresľovať tak, aby
došlo k ujme na strane žalobcu. Pritom žalovaný sa musel vždy osobne dostavovať k príslušnému
vyšetrovateľovi na vysvetlenie, opakovane uvádzať argumenty a opakovane dokladať dokumenty,pričom z dôvodu trestných oznámení žalovaného boli vyšetrovateľmi dotazované aj tretie osoby, u
ktorých nepravdivé skutočnosti uvádzané žalovaným v trestnom oznámení vzbudzovali negatívny dojem
o osobe žalobcu, napriek tomu, že trestné oznámenia žalovaného boli vyšetrovateľmi neskôr posúdené

ako nedôvodné.

29. Žalobca v odvolaní poukázal na Nález Ústavného súdu ČR zo dňa 5.9.2017 III. ÚS 1017/2015,
na ktoré rozhodnutie poukázal v písomnom podaní súdu prvej inštancie dňa 28.9.2017. Na podporu
argumentácie žalobcu Ústavný súd ČR na záver svojho nálezu pre všeobecné súdy zdôraznil, že

všeobecné súdy majú rovnako posúdiť také kritériá „akými sú postavenie, znalosti a motív osoby
podávajúcejtrestnéoznámenie,pretoženiektoréosobynemajú(nemôžumat')priamuznalosťoudalosti,
niektoré naopak majú vlastné dôvody "upraviť si" informáciu, alebo z jej úpravy priamo ťažiť, ďalej o
vynaložení úsilia a konkrétnych krokov k overeniu pravdivosti informácie, zvlášť ak sú zjavné a ľahko
dostupné."

30. Žalobca preto opätovne v odvolaní zdôraznil, že v tomto súdnom konaní sa ustálilo za nesporné,
že žalovaný podal niekoľko desiatok nedôvodných trestných oznámení, ktoré boli neúspešné a preto
takéto šikanózne a účelové zneužívanie práva bez pochýb prispieva k dôvodnosti uplatňovaného nároku
žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v celej uplatňovanej výške.

31. Žalovaný teda v príkrom rozpore s princípom prezumpcie neviny podával (zväčša totožné) trestné
oznámenia voči žalobcovi, pričom žalovaný ako vyštudovaný právnik s titulom JUDr. a dlhou praxou
advokátskeho koncipienta, musel byť bez ďalšieho vedomý, že podáva nedôvodné a šikanózne trestné
oznámenia, čo iba podporuje priamy úmysel žalovaného žalobcovi poškodiť. Ako je z písomných
vyjadrení žalovaného v tomto súdnom konaní zrejmé, žalovaný nemal absolútne žiadne zábrany tvrdiť

o žalobcovi to, že žalobca výslovne pácha rôzne trestné činy, pričom sám žalovaný nedoložil k tomu
relevantný dôkaz, ktorý by čo i len nepriamo páchaniu trestných činov nasvedčoval. Takéto konanie
žalovaného je príkladným vyobrazením, ako žalovaný postupuje a koná aj v iných prípadoch. Aj samotný
súd v bode 58 rozsudku konštatoval, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno o tom, že jeho skutkové
tvrdenia o trestnej činnosti žalobcu sú pravdivé.

32. Súd v odôvodnení rozsudku vyhodnotil konflikt osobnostného práva žalobcu k právu žalovaného
podať trestné oznámenie. Podľa žalobcu osobnostné právo žalobcu je z ústavnoprávneho hľadiska
hierarchicky nadradené nad bežným občianskoprávnym inštitútom stanoveným v Trestnom poriadku -
právom podať trestné oznámenie. Z ust. § 340 ods. 1 Trestného zákona jednoznačne vyplýva, že na

naplnenie skutkovej podstaty trestného činu neoznámenia trestného činu sa vyžaduje, aby sa páchateľ
hodnovernýmspôsobomdozvedelotom,žeinýpripravujealebopáchatrestnúčinnosť.Zužvykonaného
dokazovania v tomto súdnom konaní je nepochybné, že žalovaný sa nikdy hodnoverným spôsobom
nedozvedel o páchaní trestnej činnosti žalobcu, pretože žalobca vo svojich trestných oznámeniach
uvádzal nepodložené nepravdy a z tohto dôvodu boli všetky jeho trestné oznámenia neúspešné

(odmietnuté). Rozsah/početnosť podaných nedôvodných trestných oznámení zo strany žalovaného
jednoznačne spadá pod šikanózny výkon práva, ktorému nemôže súd a ani orgány činné v trestnom
konaní poskytnúť ochranu, teda na takýto výkon práva by súd nemal ani prihliadať a ako už bolo v
podaniach žalobcu a aj v tomto odvolaní vyššie zdôraznené, uvedené šikanózne uplatnenie práva zo
strany žalovaného je (aj v rovine vyššie citovaného Nálezu) podkladom na vyvodenie zodpovednosti

voči žalovanému v rovine ustanovenia § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka. Tým, že žalovaný
vyobrazoval žalobcu ako gaunera, podvodníka a kriminálnika pred tretími osobami, vykonával svoje
právo v rozpore s článkom 50 ods. 2 Ústavy SR ako aj článkom 6 ods. 2 Dohovoru, čo takisto predstavuje
plné opodstatnenie na vyvodenie zodpovednosti žalovaného v zmysle ustanovenia § 13 Občianskeho
zákonníka (viď aj rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Allenet de Ribemont c/

a Francúzsko; Butkevicíus c/a Litva). Žalovaný dokonca ani nerozporoval skutočnosť, že z dôvodu
šírenia nepravdivých tvrdení zo strany žalovaného pred tretími osobami, spoločnosti žalobcu nepredĺžili
splatnosť úveru v OTP banke, a teda protiprávne konanie žalovaného reálne zasiahlo (sa prejavilo) aj do
podnikateľského prostredia žalobcu. Z predloženej komunikácie z maďarského jazyka medzi žalovaným
a D.. P., ktorá je obsahom súdneho spisu aj vyplýva, že žalovaný sa dožadoval stretnutia (termínu) v

OTP banke, očividne v úmysle poškodiť žalobcovi (jeho spoločnosti) v úverových vzťahoch.

33. V prípade, ak by súd na návrhy žalobcu zabezpečil vyšetrovacie spisy, resp. aspoň rozhodnutia
vo veci samej, z trestných konaní týkajúcich sa šikanóznych trestných oznámení žalovaného (ako užbolo uvedené vyššie), z týchto dôkazných prostriedkov by bez pochýb vyplývalo, že vyšetrovatelia na
základe klamlivých a nepravdivých tvrdení žalovaného písomne dotazovali Poľnohospodársku platobnú
agentúruSR(ďalejako"PPA"),ministerstvá,VÚC,banky,bývalýchobchodnýchpartnerov,vysokúškolu,

na ktorej žalobca študoval a iné inštitúcie/spoločnosti, ktoré mali právny vzťah so žalobcom a s jeho
spoločnosťami, pričom PPA, ministerstvá, VÚC, banky, bývalí obchodní partneri, vysoká škola a iné
inštitúcie/spoločnosti následne dopytovali žalobcu na predmetné nepravdy a zavádzajúce informácie
šírené žalovaným. Toto konanie žalovaného narúšalo a spochybňovalo vzťahy žalobcu s ostatnými
subjektmi aj v podnikateľskom prostredí a zároveň vytváralo nedôvodné podozrenia a pochybnosti,

čo negatívne pôsobilo na súkromie žalobcu. Navyše osobitný motív a vysadenosť žalovaného voči
žalobcovi je evidentná aj z jeho početných podaní, ktorými žalovaný zahlcuje/zahlcoval Najvyšší
súd SR a Špecializovaný trestný súd pracovisko Banská Bystrica. Po tom, čo trestný spis vrátili na
Špecializovaný trestný súd pracovisko Banská Bystrica, žalobca zistil, že žalovaný v postavení svedka
(teda žalovaný nie je v postavení účastníka trestného konania), uskutočňuje hromadné a početné
podania a na základe vymyslených domnienkach šíri, že žalobca plánuje útek, aby sa vyhol výkonu

trestu. Žalovaný dokonca podal na súd žiadosť, aby ho súd vzal do väzby, pričom takéto procesné
práva ako svedkovi žalovanému absolútne ani neprináležia, nehovoriac o tom, že skutočnosti uvedené v
jeho podaniach sú vymyslené, alebo účelovo skreslené. Špecializovaný trestný súd pracovisko Banská
Bystrica dokonca mnoho nezmyselných podaní musel žalovanému vrátiť späť s dôrazným upozornením,
že trestný súd je právne a skutkovo viazaný obžalobou a nemôže prejednávať inú údajnú trestnú činnosť

podľa predstáv ktoréhokoľvek zo svedkov.

34. Ustálená judikatúra vyžaduje, aby sa pri posudzovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy zo strany
súdu objektívne posúdilo, ako by takéto konanie a ujmu pociťovala a vnímala iná fyzická osoba,
ktorá by bola na mieste žalobcu. Teda z hľadiska povahy nemajetkovej ujmy je potrebné sa prakticky

vžiť do pozície žalobcu a predstaviť si, že by niekto o niekom kontinuálne šíril klamlivé skutočnosti,
vyhľadával jeho známych, blízkych a obchodných partnerov, aby im podsúval nepravdivé/klamlivé
informácie, vykonštruované dokumenty a zároveň si predstaviť, že by na neho každý mesiac podal
niekoľko trestných oznámení a bol neustále dopytovaný zo strany (nie len) vyšetrovateľov, aby sa
dostavil na vysvetlenie, že potenciálne pácha trestnú činnosť. Nie je potrebné ani pochybovať o tom,

že by ktokoľvek v postavení žalobcu pociťoval zásadnú ujmu a prejav zásahu do jeho osobnosti
takýmto konaním žalovaného. Takisto vzhľadom na skutočnosť, že súd nepriznal žalobcovi morálnu
satisfakciu ospravedlnením, o to viac je zdôraznená potreba, aby žalobcovi bola satisfakcia priznaná
prostredníctvom relutárnej náhrady - náhrady nemajetkovej ujmy. Z konštrukcie najmä ustanovení §
13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka jednoznačne vyplýva, že v prípade, ak nie je priznaný nárok

na primerané zadosťučinenie (prostredníctvom ospravedlnenia) v rovine ustanovenia § 13 ods. 1
Občianskeho zákonníka, o to väčší dôraz je potrebné klásť na požiadavku na priznanie relutárnej
náhrady nemajetkovej ujmy podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, aby bola poskytnutá
účinná ochrana žalobcovi, ktorému bolo hrubol závažne zasiahnuté do osobnostných práv (do súkromia
žalobcu) konaním žalovaného.

35. Podľa žalobcu prvoinštančný súd nesprávne rozhodol aj o výroku o trovách konania aj za
predpokladu, že priznal žalobcovi nemajetkovú ujmu v peniazoch iba v sume 5.000,- eur, lebo v takomto
prípade mal postupovať tak, že žalobca má právo na plnú náhradu trov konania avšak výlučne iba z
prisúdenej sumy.

36. Žalovaný podaným odvolaním napadol výrok III. a V. predmetného rozsudku a uplatnil odvolacie
dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/ a h/ CSP. Žalovaný v odvolaní namietal, že prvoinštančný
súd sa nevysporiadal s prostriedkami procesnej obrany žalovaného od momentu, kedy si žalovaný
zvolil právneho zástupcu. Nepoukázal na obsah podaní žalovaného zo dňa 20.12.2017, 22.12.2017

a 2.3.2018. Taktiež len okrajovo spomenul obsah záverečnej reči za žalovaného. Namietal, že
argumentácia žalovaného či už predložená písomne podaniami zo dňa 20.12.2017, 22.12.2017 a
2.3.2018, prednesená ústne na pojednávaniach ako aj v záverečnej reči sa týkala merita veci, išlo o
zásadné argumenty predstavujúce prostriedky procesnej obrany žalovaného, s ktorými sa súd žiadnym
spôsobomvrozsudkunáslednenevysporiadal,keďžeichvosvojomodôvodneníúplneopomenulčoilen

spomenúť. Na pojednávaní dňa 17.01.2018 súd vypočul vo veci svedkov Q. a I., a to napriek námietke
právneho zástupcu žalovaného, ktorú súdu predniesol písomne podaním zo dňa 22.12.2017 aj ústne
na pojednávaní, a v ktorom namietal ich výsluch z dôvodu povinnosti zachovávania mlčanlivosti. Súd
argumentoval vo veci poukazom na ust. § 203 CSP, keďže podľa vyjadrenia svedkov títo nie sú viazanípovinnosťou mlčanlivosti a teda nemal dôvod týchto svedkov nevypočuť. Žalovaný v spojení s ust. §
4 ods. 1, ods. 2 a 3 tlačového zákona a ust. § 203 ods. 1,2 CSP považuje za neprípustné, aby boli
uvedené osoby, ako zamestnanci periodickej tlače, vypočúvaní ako svedkovia v predmetnom konaní,

a to vzhľadom na skutočnosť, že nie je naplnený žiaden zo zákonných dôvodov ich oslobodenia od
povinnosti zachovávať v predmetnej veci mlčanlivosť.

37. Žalovaný zároveň poukázal na nález Ústavného súdu II. ÚS 379/2009 a v dôvodoch odvolania
akcentoval na to, že súd bol povinný odmietnuť výsluch svedka, u ktorého mal preukázané, že tento je

viazanýpovinnosťoumlčanlivosti,atoajvzhľadomnaskutočnosť,žepovinnostimlčanlivostisažalovaný
výslovne dovolával priamo na pojednávaní. S argumentáciou žalovaného, ktorý namietal vypočutie
svedkov viazaných povinnosťou mlčanlivosti sa súd žiadnym spôsobom nevysporiadal. K dôvodom
vypočutia týchto svedkov súd v ods. 61 uviedol iba toľko, že svedkovia svoj výsluch konzultovali s ich
právnym oddelením, ktoré nemalo námietky, informácie, ktoré poskytol žalovaný svedkom nikdy neboli
použité na zverejnenie a podľa vyjadrenia svedkyne I., informácie, ktoré jej žalovaný poskytol, postúpil

pod svojím plným menom aj orgánom činným v trestnom konaní. Z odôvodnenia súdu nie je podľa
žalovaného zrejmé, prečo tieto skutočnosti súd považoval za dôvod, ktorý by mal prelomiť povinnosť
mlčanlivosti.

38. Pokiaľ ide o argument, že voči výsluchu svedkov nemalo právne oddelenie zamestnávateľa

svedkov námietky žalovaný len predpokladá, že názor právneho oddelenia zamestnávateľa svedkov
nebol pre posúdenie zákazu výpovede pre súd určujúci. Otázku odmietnutia vypočutia svedka je
povinný vyriešiť súd a neodvolávať sa na názor svedka alebo nebodaj na názor právneho oddelenia
zamestnávateľasvedka.Okolnosť,čiinformácieposkytnutésvedkomakonovináromnakoniecbolialebo
neboli použité na zverejnenie je irelevantná pre zachovanie povinnosti mlčanlivosti podľa tlačového

zákona. Tlačový zákon v § 4 ods. l jednoznačne uvádza, že povinnosť zachovávať mlčanlivosť sa
týka zdroja informácií získaných na zverejnenie v periodickej tlači ak aj samotného obsahu informácií.
V zákone sa nikde nehovorí, že ochrana sa týka iba zdroja, informácie od ktorého boli v periodickej
tlači aj skutočne zverejnené. Takéto chápanie povinnosti mlčanlivosti by viedlo k doslova absurdnej
situácii, kedy od momentu získania informácií do momentu ich zverejnenia, čo v prípade investigatívnych

článkov predstavuje aj niekoľko týždňov či mesiacov, by vydavateľ a jeho zamestnanci neboli viazaní
povinnosťou mlčanlivosti.

39. Informácie, ktoré sú poskytované vydavateľovi, agentúre alebo ich zamestnancom sú zdrojom vždy
poskytované a vydavateľom a jeho zamestnancami (novinármi) vždy získavané s úmyslom a cieľom

ich zverejnenia v periodickej tlači. Aj svedkovia I. a Q. pri svojej výpovedi potvrdili, že informácie
od žalovaného získavali s cieľom ich ďalšieho zverejnenia, pokiaľ samozrejme budú na zverejnenie
vhodné. O tom, či dôjde k zverejneniu poskytnutých informácií, rozhoduje vydavateľ periodickej tlače, nie
zdroj informácií. Podstata povinnosti zachovávať mlčanlivosť je daná nevyhnutnosťou ochrany zdroja
informácií pred prípadným perzekvovaním zo strany subjektov, informácie o ktorých poskytol. Je v

rozpore s elementárnou logikou, aby osoba ako zdroj informácií bola chránená až v momente, keď ním
poskytnuté informácie budú zverejnené v periodickej tlači.

40. Bez významu pre posúdenie povinnosti mlčanlivosti je aj ničím neoverené a nepodložené tvrdenie
svedkyne, ktoré si napriek tomu súd osvojil, že žalovaným poskytnuté informácie boli následne

poskytnutéajorgánomčinnýmvtrestnomkonaní.Prelomeniepovinnostimlčanlivostizákonpredpokladá
iba v dvoch prípadoch, a to buď na základe súhlasu zdroja informácií alebo v prípade zákonom uloženej
povinnosti prekaziť spáchanie trestného činu. Pokiaľ ide o žalovaného, ten výslovne namietal porušenie
povinnosti mlčanlivosti a z obsahu výpovede svedkov je zrejmé, že nebol naplnený ani druhý dôvod na
prelomenie tejto povinnosti. V súvislosti s vykonaním nezákonne získaného dôkazu poukázal na dôvody

rozhodnutia Ústavného súdu SR II.ÚS 379/09 z 19.10.2010. Z uvedených dôvodov považuje žalobca za
nesprávny postup súdu, ktorým pripustil výsluch svedkov viazaných povinnosťou mlčanlivosti, pričom
dôsledkom takéhoto postupu bolo vyprodukovanie nezákonného dôkazu v konaní, čo následne zakladá
aj nesprávnosť a nezákonnosť napadnutého rozsudku a danosť odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods.
1 písm. b/ a d/ CSP, t.j., porušenie práva na spravodlivý proces a inú procesná vada konania.

41. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP odôvodnil žalovaný tým, že súd odmietol vykonať
výsluch svedkov J. S. a D. Y., keďže nepripustil ďalšie dokazovanie vo veci s poukazom na sudcovskú
koncentráciu konania.42. Pokiaľ ide o skutkové tvrdenia, ktoré žalovaný chcel preukázať výsluchom navrhnutých svedkov,
tieto boli prednesené už na pojednávaní dňa 9.l0.2017, kedy žalovaný jednoznačne poprel výpoveď

svedkyne Q. pričom uviedol, že stretnutia sa zúčastnila jeho partnerka (D. Y.) a jeho otec (J. S.).
Skutkové tvrdenia teda boli prednesené priamo na pojednávaní ako reakcia na výpoveď svedkyne
Q.. V danom prípade teda nedošlo k porušeniu sudcovskej koncentrácie konania, pretože prostriedky
procesnej obrany boli predložené bezprostredne ako to bolo možné. Žalovaný návrh na vykonanie
dokazovania, teda návrh na vypočutie svedkov predložil súdu písomne v dostatočnom predstihu pred

samotným pojednávaním a na pojednávanie zabezpečil prítomnosť' svedkyne sám. Výsluch svedkyne
nemohol žiadnym spôsobom viest' k prieťahom v konaní ani k ďalším úkonom súdu, nakoľko súd
pojednávanie aj bez výsluch tejto svedkyne odročil na ďalší termín. Pokiaľ súd v dôvodoch rozsudku
uvádza, že svedkovia sa mali vyjadrovať k výpovediam Č. a Q., a nie k obsahu listinných dôkazov,
ktoré súd nebol schopný žalovanému doručiť, k tomuto žalovaný uviedol, že žalobca nemal vedomosť
o obsahu listinných dôkazov až do momentu ich doručenia súdom. Napokon s poukazom na ust. § 470

ods. 2 CSP mal žalovaný za to, že aj bez vyššie uvedenej argumentácie súd nebol oprávnený použiť
ustanovenie o sudcovskej koncentrácii konania.

43. Žalovaný ako prílohu podania zo dňa 2.3.2018 predložil súdu čestné vyhlásenia pán J. S. a D. S.
nakoľkopredpokladal,žesúdzotrvánasvojomnázoreasvedkovodmietnevypočuť.Súdnapojednávaní

tieto čestné vyhlásenia neoboznámil a nevysporiadal sa s ich obsahom ani v rámci rozsudku, resp. na
ich existenciu ani len nepoukázal.

44. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP nesprávne skutkové zistenie odôvodnil žalovaný
tým, že okresný súd nesprávne v ods. 60 poukazuje na svedecké výpovede, ktoré boli realizované v

trestnom konaní vedenom pred Okresným riaditeľstvom PZ Michalovce, odborom kriminálnej polície,
pod ČVS: ORP-754/2-VYS-MI-2014 a o obsah týchto svedeckých výpovedí súd opiera svoje zistenia v
súdnom konaní, ktoré majú svedčiť o šírení difamačných informácií žalovaným.

45. Žalovaný považuje za neprípustné, aby súd svedecké výpovede z trestného konania, ktoré navyše

vyplývajú iba z odôvodnenia uznesenia o zastavení trestného stíhania, hodnotil v tomto konaní ako
svedecké výpovede a ich obsah prebral do tohto konania. Uznesenie Okresného riaditeľstva PZ
Michalovce, odboru kriminálnej polície, ČVS: ORP-754/2-VYS-MI-2014 v tomto konaní môže slúžiť
výlučne ako listinný dôkaz. Záväzná pre súd je iba výroková časť tohto uznesenia a pokiaľ ide o
výpovede jednotlivých osôb v trestnom konaní, na tieto môže súd prihliadať výlučne vo vzťahu k

výpovediam poskytnutým svedkami v konaní pred súdom, teda pri hodnotení dôveryhodnosti výpovedí
realizovaných v zmysle CSP v tomto konaní. Uvedeným postupom, kedy súd vyhodnocuje svedecké
výpovede z trestného konania, odňal žalovanému právo byť prítomný pri výsluchu svedkov, klásť
svedkom otázky a spochybniť ich výpovede. Uvedení svedkovia navyše v trestnom konaní vypovedali
bez prítomnosti žalovaného, ktorý ako svedok nemal právo byť prítomný pri ich výsluchu. Z vyššie

uvedeného dôvodu považuje žalovaný za nezákonný postup súdu, ktorý hodnotil výpovede osôb E. P.
a Q., realizované v trestnom konaní a týmito odôvodnil svoje závery o zásahu do práva na ochranu
osobnosti žalobcu. Na uvedené výpovede nemal súd vôbec prihliadať, nakoľko ich nie je možné pre
účely tohto konania považovať za svedecké výpovede, navyše súd ani len nedisponoval zápisnicami
z výpovedí. Prvoinštančný súd sa pritom nevysporiadal so skutočnosťou, že výpovede svedkov, ktorí

vypovedali v konaní pred súdom, ktorých o trestnosti krivej výpovede poučil, sú v hrubom rozpore
s výpoveďami tých istých svedkov, ktoré poskytli už v spomínanom trestnom konaní, na ktoré súd
odkazuje. Prvoinštančný súd sa ani len okrajovo nevenoval stanovisku žalovaného, ktorý poukázal na
zásadné rozpory vo výpovediach svedkov z konania pred súdom s výpoveďami tých istých svedkov
poskytnutými v trestnom konaní. V záverečnej reči žalovaný podrobne poukazoval na konkrétne rozdiely

vo výpovediach a týmito jednoznačne preukázal účelovosť tvrdení svedkov v tomto súdnom konaní. S
argumentáciou žalovaného sa súd nielen že nevysporiadal, súd túto argumentáciu úplne vynechal, ako
keby k nej ani nedošlo.

46. Žalobca počas celého konania nešpecifikoval samotné vyjadrenia žalovaného, čo, kedy a komu

mal žalovaný povedať. Z výpovedí svedkov je zrejmé, že vyjadrenia žalovaného, aj keby boli skutočne
prednesené, čo žalovaný vyvracia, majú charakter hodnotiacich úsudkov. Zákon umožňuje vyjadrovanie
hodnotiacich úsudkov, ktorých obsahom je kritika subjektu. Navyše v prípade žalobcu ide o osobuverejne činnú, pri ktorej sa kritika nielen že pripúšťa, ale priamo predpokladá, a teda v súlade s ustálenou
judikatúrou takáto kritika nie je zásahom do práva na ochranu osobnosti.

47. Za najpodstatnejšie považuje žalovaný zásadné rozpory vo výpovediach jednotlivých svedkov. V
dôvodoch odvolania sa venuje porovnaniu tvrdenia svedka J. Č. pred súdom a v priestupkovom konaní.
Výpoveď Y. Q. je v rozpore s čestným prehlásením J. S. a D.I. Y., ktorí boli priamo prítomní pri stretnutí
žalovaného s Y. Q.. Z čestných prehlásení pána S. a pani Y. vyplynulo, že pri stretnutí so svedkyňou boli
celý čas prítomní, pričom témou rozhovoru bolo výlučne vyšetrenie pána J. S.. V prípade výpovedí P. a

Q., ktoré súd priamo preberal z uznesenia Okresného riaditeľstva PZ Michalovce, v prípade výpovede
svedkov Q. a F. sa súd úplne vyhol porovnaniu výpovedí týchto svedkov učinených pred súdom a v
konaní pred policajným orgánom.

48. Pokiaľ súd poukazuje v dôvodoch rozsudku na celý rad listinných dôkazov, z ktorých vyvodzuje záver
o zásahu do práv žalobcu, k jednotlivým listinným dôkazom uvádza žalovaný nasledovné:

49. Z listu OR PZ Trebišov, adresovaného žalovanému (ods. 22 rozsudku) z ktorého má vyplývať, že
konanie je už vedené pod inou spisovou značkou z roku 2013, pričom sa nepodarilo zistiť konkrétneho
páchateľa, preto je konanie prerušené a vec mala byt' odstúpená z NAKA a teda pravdepodobne je
súčasťou prehľadu, ktorý NAKA poskytla dňa 26.2.2018, v tomto konaní nie je zrejmé, akým konkrétnym

spôsobom toto trestné konanie malo zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti žalobcu, koľkokrát,
kedy a kde sa zúčastnil vyšetrovacích úkonov v súvislosti s týmto trestným stíhaním alebo akým iným
spôsobom trestné oznámenie zasiahlo do osobnostného práva žalobcu. Rovnako z listu NAKA zo
dňa 10.11.2016 (ods. 23 rozsudku) adresovaného žalovanému má vyplývať, že vec bola odovzdaná
Národnej protikorupčnej jednotke. Uvedené trestné konanie je súčasťou prehľadu, ktorý NAKA poskytla

dňa 26.2.2018 v tomto konaní. Rovnako v tomto konaní sa neskúmalo, akým konkrétnym spôsobom
tento list alebo toto trestné konanie malo zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti žalobcu, koľkokrát,
kedy a kde sa zúčastnil vyšetrovacích úkonov v súvislosti s týmto trestným stíhaním resp. akým
iným spôsobom trestné oznámenie zasiahlo do osobnostného práva žalobcu. Z listu Úradu špeciálnej
prokuratúry zo dňa 5.10.2016 (ods. 24 rozsudku) majú vyplývať skutočnosti ohľadne oznámenia

žalovaného voči osobe J.. P.. Nie je zrejmé aký vzťah má tento list alebo prípadne trestné oznámenie
na J.. P. k tomuto prípadu a k právu žalobcu na ochranu jeho osobnosti. V danom prípade ide navyše
o dôkaz nezákonne získaný, ktorým bolo porušené právo listového tajomstva, žalobca neozrejmil, ako
sa dostal k držbe listiny, ktorá bola adresovaná do rúk žalovaného. Súd vzhľadom na uvedené nemal
tento dôkaz v konaní pripustiť. Rovnako z listu Generálnej prokuratúry SR zo dňa 6.10.2016 (ods. 25

rozsudku),zktoréhomávyplývaťskutočnosťohľadnepostúpeniatrestnéhooznámeniaÚradušpeciálnej
prokuratúry,taktiežniejezrejmé,akýmkonkrétnymspôsobompodľasúdumátentolistalebotototrestné
konanie zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti žalobcu a rovnako ako v predchádzajúcich prípadoch,
koľkokrát, kedy a kde sa zúčastnil vyšetrovacích úkonov v súvislosti s týmto trestným stíhaním. Navyše
ide opäť o dôkaz nezákonne získaný, lebo nie je zrejmé akým spôsobom sa žalobca dostal k držbe

listiny, ktorá bola adresovaná do rúk žalovaného.

50. Rovnako z listu Úradu špeciálnej prokuratúry zo dňa 24.8.2016 (ods. 26 rozsudku) má vyplývať,
že na základe nových dôkazov bola vec pôvodne ukončená odmietnutím trestného oznámenia ČVS:
PPZ-304/NKA-PK-VY-2014 odstúpená NAKA na ďalší procesný postup. Uvedené trestné konanie je

súčasťou prehľadu, ktorý NAKA poskytla dňa 26.2.2018 v tomto konaní. Ani v tomto prípade nebolo
skúmané, akým konkrétnym spôsobom tento list alebo toto trestné konanie malo zasiahnuť do práva
na ochranu osobnosti žalobcu, koľkokrát, kedy a kde sa zúčastnil vyšetrovacích úkonov v súvislosti s
týmto trestným stíhaním resp. akým iným spôsobom trestné oznámenie zasiahlo do osobnostného práva
žalobcu.Vdanomprípadeidenavyšeodôkaznezákonnezískaný,ktorýmboloporušenéprávolistového

tajomstva. Súd vzhľadom na uvedené nemal tento dôkaz v konaní pripustiť. Z listu Úradu špeciálnej
prokuratúry zo dňa 18.12.2015 (ods. 27 rozsudku) má vyplývať, že trestné oznámenie žalovaného vo
veci spáchania skutku založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny bolo v časti odstúpene
Krajskej prokuratúre v Košiciach. Rovnako nie je zrejmé, akým konkrétnym spôsobom tento list alebo
toto trestné konanie malo zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti žalobcu, koľkokrát, kedy a kde sa

zúčastnilvyšetrovacíchúkonovvsúvislostistýmtotrestnýmstíhanímresp.akýminýmspôsobomtrestné
oznámenie zasiahlo do osobnostného práva žalobcu. V danom prípade ide tiež o dôkaz nezákonne
získaný, ktorým bolo porušené právo listového tajomstva.51. Rovnakým spôsobom namieta žalovaný ods. 27 a 28 rozsudku prvoinštančného súdu, že súd
odkazuje na list NAKA zo dňa 13.12.2015 a list KRPZ Bratislava zo dňa 19.6.2017, ako aj list Úradu
špeciálnej prokuratúry zo dňa 26.8.2016. Pokiaľ súd v konaní vyžiadal správu Ministerstva vnútra SR,

Prezídiapolicajnéhozboruopočteacharakteretrestnýchoznámení,ktorébolipodanéžalovaným.týmto
postupom súd podľa žalovaného hrubo porušil rovnosť strán konania.

52. Pritom žalobca žalobca v podanej žalobe ako ani v žiadnom zo svojich písomných či ústnych
vyjadrení neuvádzal konkrétne a rozhodujúce tvrdenia ohľadne konania žalovaného. Až z výpovedi

svedkov sú zisťované konkrétne skutkové okolnosti, ktoré však nie sú obsahom skutkových tvrdení
žalobcu,niesúobsahomžalobyanižiadnehovyjadreniažalobcuvkonaní.Žalobcavpodanejžalobeako
ani v žiadnom zo svojich písomných či ústnych vyjadrení neuvádzal konkrétne a rozhodujúce tvrdenia
ohľadne konania žalovaného, ktorým mal zasiahnuť do jeho osobnostných práv. Tvrdenie žalobcu, že
žalovaný o ňom šíri bližšie nešpecifikované difamačné tvrdenia je absolútne nepostačujúce a nemôže
byť podkladom pre vykonanie akéhokoľvek dokazovania.

53.Ksamotnémuzoznamužalovanýuviedol,žeztohtodokumentunevedno,čoboloobsahomtrestných
oznámeníaktoboloznačenýzaúdajnéhopáchateľaskutkov.Samotnýsúdnavyšekonštatoval,žejedno
trestné oznámenie skončilo postúpením na priestupkové konanie v rámci, ktorého bol žalobca uznaný za
vinného zo spáchania priestupku a jedno trestné oznámenie je vedené pred Špecializovaným trestným

súdom, kde ako obvinený bol zatiaľ neprávoplatne odsúdený za spáchanie pokračovacieho zločinu
poškodzovania finančných záujmov európskych spoločenstiev a pokračovacieho zločinu subvenčného
podvodu. Za situácie, že jedno z trestných oznámení skončilo právoplatným odsúdením za priestupok
a ďalšie trestné oznámenie zatiaľ neprávoplatným odsudzujúcim rozsudkom za spáchanie zločinu a
obzvlášť závažného zločinu, súd nemôže podľa žalovaného konštatovať, že by podávanie trestných

oznámení bolo šikanóznym a prekročilo oprávnenú hranicu, navyše keď o viacerých trestných
oznámeniach doposiaľ nebolo meritórne rozhodnuté. Aj v rámci trestných oznámení, ktoré boli
odmietnuté by súd musel vykonať rozsiahle dokazovanie zamerané na obsah trestných oznámení a
dôvody ich odmietnutia, až na základe takto vykonaného dokazovania by mohol prijať záver o prekročení
primeranej miery a zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu.

54. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP nesprávne právne posúdenie odôvodnil žalovaný
tým, že prvoinštančný súd rozhodol o veci, ktorá nebola žalobcom nikdy tvrdená. Súd prvej inštancie totiž
dospel k záveru, že konanie žalovaného zasiahlo do osobnostných práv žalobcu, avšak nie do práva na
ochranuctiadobrejpovesti,čohosadomáhalžalobca,aledoprávanaochranusúkromia.Prvoinštančný

súd takto rozhodol o veci, ktorá nebola žalobcom nikdy tvrdená. Za zásah do osobnostného práva
žalobca považoval zníženie jeho cti a dobrej povesti, avšak sám žiadnym spôsobom sa nevyjadril, že
by konanie žalovaného malo zasiahnuť do sféry jeho súkromia. V danom prípade tak podľa žalovaného
nejde iba o odlišné právne posúdenie, ktoré patrí do právomoci súdu, ale o prisúdenie nároku za zásah
do tej zložky osobnostných práv, ktorej ochrany sa žalobca ani nedovolával.

55. Pokiaľ ide o konštatovanie šírenia informácie žalobcami medzi inými osobami o jeho údajnej trestnej
činnosti prvoinštančný súd nekriticky prevzal jednotlivé svedecké výpovede a vôbec sa nevysporiadal
so základnými rozpormi medzi výpoveďami tých istých osôb, o tých istých skutočnostiach trestného
konania. pretože prvoinštančný súd nedisponoval žiadnymi dôkazmi o tom, čo bolo obsahom trestných

oznámení a súd nie je oprávnený posudzovať trestnosť konania. Musel by počkať do právoplatného
skončenia všetkých trestných konaní, ktoré boli iniciované žalovaným a následne by mohol posúdiť,
ktoré z trestných oznámení žalovaného, teda ktoré z ním uvádzaných tvrdení a v akom rozsahu
sa potvrdili, teda sú pravdivé. Napriek absencii tak závažných skutkových tvrdení aj z preukázania
relevantnými dôkazmi iba na základe akéhosi zoznamu od NAKA súd dospel k záveru o zneužití

práva žalovaného podať trestné oznámenie. Ak by bolo pravdivé tvrdenie súdu o podávaní trestných
oznámení žalovaným bez relevantného základu, potom by žalovaný čelil trestnému stíhaniu pre krivé
obvinenie alebo ohováranie. Voči žalovanému síce bolo zo strany žalobcu iniciované trestné konanie
pre trestný čin krivého obvinenia aj trestného činu ohovárania, toto však bolo uznesením Okresného
riaditeľstva PZ, odboru kriminálnej polície, uznesením pod ČVS: ORP-754/2-VYS-MI-2014 dňa 5.5.2015

odmietnuté. Prvoinštančný súd videl zásah do osobnosti žalobcu, konkrétne do jeho súkromia v tom, že
žalobca musel pre množstvo trestných oznámení opakovane podávať vysvetlenia pred orgánmi činnými
v trestnom konaní, ako aj pred súkromnými osobami .56. Pokiaľ teda súd videl zásah do súkromia v tom, že žalobca musel podávať pred orgánmi činnými v
trestnom konaní vysvetlenia, potom je podľa žalovaného namieste položiť si otázku, aký dôkaz žalobca
predložil o tom kedy, kde a koľkokrát musel reagovať na trestné oznámenia žalovaného. Bol to žalobca,

ktorý mal podávať vysvetlenia k tvrdeniam uvedeným v trestných oznámeniach, preto mal by mať
prehľad o tom kedy, kde a koľkokrát takéto vysvetlenia podával. Žalovaný však všetky skutkové tvrdenia,
aj následné dokazovanie zameral na oblasť zásahu do jeho cti a dobrej povesti a nedomáhal sa ochrany
zdôvoduzásahudoprávanasúkromie,nakoľkotútoskutočnosťevidentneanisámžalobcanepovažoval
za relevantnú.

57. Podľa žalovaného šírenie informácií o trestnej činnosti žalobcu medzi tretími osobami je absolútne
nepreukázané, keďže výpovede svedkov sú účelové a v hrubom rozpore so skoršími výpoveďami tých
istých svedkov.

58. Žalovaný rozhodnutie súdu o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy považuje za nepreskúmateľné,

nakoľko žiadnym spôsobom neodôvodnil, čo považoval v danom prípade za tak závažné okolnosti, ktoré
odôvodňovali priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá ako vyplýva z ust. 13 ods. 2 OZ je postupom
skôr výnimočným.

59. Žalovaný považuje za neprijateľné, aby totožné okolnosti boli jednak dôvodom priznania

nemajetkovej ujmy a zároveň aj určujúcim kritériom pri stanovení ich výšky. Teda pokiaľ súd odôvodňuje
vznik nároku totožným skutočnosťami a to povinnosťou žalobcu podávať vysvetlenia pred orgánmi
činnými v trestnom konaní ako pred súkromnými osobami, potom určujúcim kritériom pri stanovení výšky
tejto náhrady musí byť preukázanie rozsahu, v akom žalobca tieto vysvetlenia musel podávať. K tomu
však nebolo produkované jediné skutkové tvrdenie.

60. Pokiaľ ide o priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v intenciách ust. § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka žalovaný namietal, že prvoinštančný súd sa žiadnym spôsobom nevenoval tomu, prečo
v prípade žalovaného by mal priznať náhradu nemajetkovej ujmy. Teda v čom sa v danom prípade
prejavuje značná miera zásahu. Žalobca sa v priebehu celého konania vyjadroval neurčito a neuviedol

ani jedinú skutočnosť, ktorá by objasňovala konkrétny spôsob, ktorým došlo k zásahu do jeho osobnosti.
Teda súd postupoval v rozpore s koncepciou Civilného sporového konania, keď vykonával dokazovanie
o tom, čo nebolo tvrdené a žalobcom konkretizované. Pokiaľ ide o splnenie povinnosti tvrdenia poukázal
žalovaný na rozhodnutie NS SR 4Cdo 285/2008.

61. Hlavným dôvodom, o ktorý súd oprel svoje rozhodnutie je podávanie neprimeraného množstva
neodôvodnených trestných oznámení voči žalobcovi. K tomu žalovaný uvádza, že je nielen právom, ale
dokonca povinnosťou každého, kto sa dozvie o okolnostiach dosvedčujúcich tomu, že došlo k spáchaniu
trestného činu, tieto oznámiť orgánom činným v trestnom konaní. Oznamovanie protispoločenského
konania je základným predpokladom k účinnému odhaľovaniu trestnej činnosti, jej páchateľov a

následnému vyvodeniu dôsledkov.

62. Citujúc ust. § 340 ods. 1 Trestného zákona akcentoval žalovaný na to, že neoznámenie určitej
kategórie trestných činov je dokonca konaním, ktoré samo o sebe napĺňa znaky skutkovej podstaty
trestného činu a je teda zákonnou povinnosťou osoby, ktorá má o takýchto skutkoch vedomosť, tieto

oznámiť a ich ďalšie šetrenia a konštatovanie prenechať príslušným orgánom činným v trestnom konaní.
Keďže ani jedno z trestných oznámení podaným žalovaným nebolo orgánmi činnými v trestnom konaní
vyhodnotené ako konanie, ktoré naplnilo znaky skutkovej podstaty trestného činu ohovárania podľa §
373 ods. 1 Trestného zákona, alebo trestného činu krivého obvinenia podľa § 345 ods. 1 Trestného
zákona je nepochybné, že žalovaný pri podávaní jednotlivých trestných oznámení smerujúcich voči

osobe žalobcu neprekročil zákonom stanovené medze. Zároveň žalovaný poukázal na to, že žalobca
svojím postavením ako osoby verejne činnej spadá do špecifickej kategórie osôb, pri ktorých je prah
citlivosti zásahov do ich súkromnej sféry podstatne znížený.

63. Žalobca je osobou verejne činnou minimálne od roku 2005, od kedy pôsobí ako poslanec Košického

samosprávneho kraja a to vo volebnom období 2005 - 2009 ako člen sociálnej komisie, kultúrnej
komisie a zdravotnej komisie, vo volebnom období 2009 - 2013 ako člen sociálnej komisie a komisie
k hospodáreniu s majetkom a vo volebnom období 2013 - 2017 ako člen komisie k hospodáreniu s
majetkom. Žalobca ako osoba verejne činná, ktorý bol počas dvoch volebných období dokonca členomkomisie, ktorá rozhoduje o nakladaní s majetkom KSK, by ochranu svojich osobnostných práv súdnou
cestou mal uplatňovať iba v prípade, ak by zásah do jeho cti bol tak závažný, že by neumožňoval inú
formu satisfakcie.

64. Žalovaný preto navrhol, aby odvolací súd v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/, c/ a § 391 ods. 1 CSP
rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
alebo aby v zmysle § 388 CSP rozsudok zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol.

65. Žalobca vo vyjadrení sa k odvolaniu žalovaného poukázal na to, že skutočnosť, že žalovaný
neuplatnil svoje prostriedky procesnej obrany včas, nie je vadou spôsobenou zo strany súdu, ale
spôsobené samotným žalovaným.

66. Ohľadom povinnosti mlčanlivosti sa žalobca vyjadril aj vo svojom záverečnom vyjadrení zo dňa 5.
marca 2018. Žalovaný v II. časti svojho odvolania podľa žalobcu účelovo vytrháva z kontextu citáciu

z uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 19. októbra 2010, sp. zn. II. ÚS 379/09. Žalobca absolútne
nespochybňuje to, že zdroje informácií pre novinárov a žurnalistov by mali byť chránené. Avšak ako
už právny zástupca žalobcu uviedol aj na pojednávaní konanom dňa 17. januára 2018, podstata
zákonnej povinnosti mlčanlivosti stanovenej v ustanovení § 4 zákona Č. 167/2008 Z.z. o periodickej
tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlačový zákon) v znení

neskorších predpisov (ďalej ako" Tlačový zákon") je postavená na samotnej definícii "zdroj informácií". Z
judikatúryEurópskehosúdupreľudsképrávavyplýva.žezdrojominformáciíjeosobamajúcakdispozícii
informácie. ktoré nie sú bežne dostupné a verejné, teda verejnosť alebo samotný žurnalista/novinár
by nevedel tieto informácie (resp. dokumenty) získať (Financial Times Ltd a ostatní proti Spojenému
kráľovstvu; Goodwin proti Spojenému kráľovstvu). To znamená, že aj v tomto prípade, ak by súd posúdil

svedkov p. I. ap. Q. ako osoby regulované ustanoveniami Tlačového zákona, žalovaného nie je možné
za žiadnych okolností považovať za zdroj informácií v rovine ustanovenia § 4 Tlačového zákona, pretože
ako aj uviedli samotní svedkovia p. I. a p. Q. na poslednom pojednávaní konanom dňa 17. januára 2.018,
žalovaný poskytoval týmto osobám informácie. ktoré boli už zverejnené, verejne dostupné, prípadne
si tieto informácie vedeli títo svedkovia, resp. aj ktokoľvek iný, zadovážiť, ako tak urobil aj samotný

žalovaný buď z verejne dostupných zdrojov alebo cez zákon č. 211/2000 Z.Z. o slobodnom prístupe k
informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších
predpisov. Žalovaný však nie len že poskytoval týmto svedkom informácie, ktoré nie len že boli verejne
dostupné a nemali žiadnu relevantnú hodnotu (ako uviedli aj svedkovia), ale žalovaný ich dokonca
účelovo skresľoval, a dokonca uvádzal o žalobcovi klamlivé informácie o tom, že je kriminálnik a pácha

trestné činy, pričom po tom, čo si títo svedkovia uvedené informácie overili, tak zistili ich nepravdivosť.

67. Za žiadnych okolností teda nemôže byť žalovaný považovaný za zdroj informácií, pretože aj v
nadväznosti na vyššie citované Uznesenie Ústavného súdu SR (že rozsah povinnej mlčanlivosti treba
vykladať skôr reštriktívne), ako aj v nadväznosti na skutočnosť, že žiadne právo (ani základné/ústavné)

nie je absolútne, ak by sa zo strany súdu poskytla ochrana žalovanému, ktorý úmyselne a z osobitného
motívu šíri klamlivé informácie o inej osobe, bolo by tým neproporcionálne a zásadne porušené právo
žalobcu na súdnu ochranu. Nie je teda možné, aby každá osoba, ktorá by skontaktovala žurnalistu/
novinára, bola považovaná za zdroj informácií, pretože takéto značne extenzívne chápanie pojmu zdroj
informácií by mnohé osoby zneužívali a v hrubom nepomere by tým boli popreté práva na súdnu ochranu

iných osôb, ktorým vznikli nároky z protiprávneho konania uskutočňovaného osobami zakrývajúcimi sa
za zdroj informácií a zákonnú mlčanlivosť podľa Tlačového zákona.

68.Zvyššieuvedenýchdôvodovjeevidentné,ževýsluchsvedkovp.I.ap.Q.bolivykonanéplnevsúlade
so zákonom a ich výpoveď bola relevantným a zákonným dôkazom pre účely tohto súdneho konania.

Ostatné argumenty uvedené žalovaným sú z hľadiska ustanovení CSP o výsluchu svedka nepodstatné.

69. V dôvodoch vyjadrenia žalobca poukázal na to, že žalovaný vôbec vo svojom odvolaní nevysvetlil,
prečo nenavrhol prostriedky procesnej obrany ku skutočnostiam (k výpovediam svedkov), ktoré boli
vykonané na pojednávaní dňa 9. októbra 2017 skôr a v lehote určenej súdom v zmysle ustanovenia

§ 181 ods. 4 CSP. Žalobca akcentoval na čl. 8 CSP podľa ktorého strany sporu sú povinné označiť
skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s
princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Právne zastúpený žalovaný si mal byť týchto princípov
plne vedomý a konať včas v lehotách určených súdom.70. Za nedôvodné považoval žalobca aj odkaz žalovaného na intertemporálne ustanovenie § 470 ods. 2
CSP, keďže NS SR vo svojom uznesení zo daň 8.1.2011 sp. zn. 1Sžr/38/2011 konštatoval, že že zásada

včasnosti sa mala súdmi uplatňovať už aj za účinnosti O.s.p.. Pokiaľ žalovaný namietal, že súd aplikoval
ako dôkaz uznesenie orgánu činného v trestnom konaní, ktorého obsah skutkovo súvisel s dokazovaním
vykonávaným v tomto súdnom konaní a preukazoval (príslušným orgánom zistené) protiprávne konanie
žalovaného, žalovaný očividne opomína ustanovenie § 187 ods. 1 CSP, podľa ktorého za dôkaz môže
slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z

dôkazných prostriedkov." Pritom uvedené uznesenie žalobca doložil ešte k samotnej žalobe. Pokiaľ
sa žalovaný v odvolaní snaží spochybniť relevantnosť svedka J. Č., poukázal žalobca v dôvodoch
vyjadrenia na to, že žalovaný absolútne nespochybnil podstatu svedeckej výpovede p. Č. v tom ohľade,
aké skutkové tvrdenia žalovaný o žalobcovi šíril a je zrejmé, že žiadny svedok si nemôže pamätať
všetky detaily stretnutia.

71. Žalovaný sa vo vzťahu k výpovedí svedkyne p. Q. obmedzil iba na vlastné subjektívne tvrdenie vo
forme otázok, pričom p. Q. všetko vo svojej výpovedi vysvetlila, ako sa žalovaný s ňou snažil spojiť, z
akých dôvodov a za akými zámienkami a čo všetko o žalobcovi žalovaný pri týchto stretnutiach tvrdil.
Hlavnou podstatou protiprávneho konania žalovaného bolo, že vyhľadával nielen osoby blízke žalobcovi
a snažil sa osobu žalobcu pred nimi očierniť, prípadne získať od týchto osôb informácie, ktoré by mohol

účelovo voči žalobcovi zneužiť. Výpoveď svedkyni bola vykonaná 9. októbra 2017 a až v marci 2018 sa
snaží žalovaný argumentovať vyhlásením jeho priateľky p. Y. a otca p. S..

72. Pokiaľ žalovaný v odvolaní zavádza, že svedok p. Q. sa informácie o žalobcovi ako podvodníkovi
dozvedel až z Plus 7 dní, naopak z predmetného uznesenia ČVS: ORP- 754/2-VYS-MI-2014

jednoznačne vyplýva, že žalovaný tvrdil p. Q. ako je potrebné žalobcu „spratať“, resp. zavrieť do
väzenia. Rovnako z uznesenia takisto vyplýva, že žalovaný pred svedkom p. Q. šíril o žalobcovi,
že žalobca zneužil, resp. neoprávnene využil eurofondy a rovnako svedok p. Q. uviedol podozrenie,
že nepravdivé a skreslené novinárske články, ktoré sa zverejňovali o žalobcovi, mohla byť práca
žalovaného. Teda zo svedeckej výpovede p. Q. v tomto civilnom súdnom konaní a v predmetnom

trestnom konaní jednoznačne vyplýva protiprávne konanie žalovaného, ktorý o žalobcovi šíril nepravdivé
skutkové tvrdenia.

73. Spochybniť výpovede p. F. sa snaží žalovaný na nepodstatných rozdieloch, ktoré sú pri svedeckých
výpovediach, najmä s ohľadom na odstup času bežné. Žalovaný absolútne nepoukázal na rozpory v

podstatných častiach výpovedí svedka p. F.. Rovnako žalobca zdôraznil, že z nahrávky z pojednávania
je evidentné, že žalovaný často svedkom skákal do reči.

74. To, že žalovaný uvádza nepravdy a klamstvá o žalobcovi a navádza p. Q. a I., aby tieto nepravdy
a klamstvá o žalobcovi bolí zverejňované, jasne vyplýva z ich svedeckých výpovedí. To, že žalovaný

inicioval stretnutie s p. Q. a p. I. je takisto z ich výpovedí zrejmé.

75. Z uznesenia Okresného riaditeľstva PZ Michalovce ČVS: ORP-754/2-VYS-MI-2014 zo dňa 5. mája
2015 jednoznačne vyplýva, že v konaní vypovedalo aj viacero ďalších osôb, ktoré nevypovedali v tomto
súdnom konaní, ktoré potvrdili, že ich žalovaný proaktívne vyhľadal a snažil sa na osobu žalobcu získať

informácie, ktoré by očividne zneužil/využil vo svojom osobnom počínaní voči osobe žalobcu a zároveň
žalobca sám týmto osobám poskytoval nepravdivé domnienky v tom duchu, že žalobca je kriminálnik
a pácha nekalú alebo protiprávnu činnosť. Pokiaľ žalovaný v bodoch 55 a nasl. odvolania reaguje na
listinné dôkazy doložené do súdneho spisu počas súdneho konania na súde prvej inštancie, tak k týmto
listinným dôkazom sa počas konania vôbec nevyjadril. Pokiaľ žalovaný sa obsiahlo vyjadruje k listinám

od orgánov činných v trestnom konaní, míňa dôkaznú podstatu týchto listov, t.j. súčasť skutkového
vymedzeniaprotiprávnehokonaniažalovaného.Toznamená,žepredmetnélistinnédôkaznéprostriedky
ako aj ďalšie dôkazné prostriedky riadne preukázali, že žalovaný šikanózne zneužíval svoje právo podať
trestné oznámenie. Pritom žalovaný očividne ignoruje fakt, ktorý žalobca uviedol takmer vo všetkých
svojich podaniach (v žalobe, v písomnom podaní zo dňa 15. mája 2017, zo dňa 28. septembra 2017, zo

dňa 28. decembra 2017 a 5. marca 2018), že žalobca nebol procesnou stranou v trestných konaniach
iniciovaných na základe trestných oznámení žalovaného, a teda nemal prístup k vyšetrovacím spisom
a ani k obsahu týchto trestných oznámení žalovaného. Z obsahu otázok vyšetrovateľov, na ktoré bol
vždy žalobca nútený odpovedať a vysvetľovať nepravdy a klamstvá, bolo možné dôvodne vychádzať ztoho, že tieto nepravdy a klamstvá pochádzajú od žalovaného. Preto žalobca v početných písomných
podaniach žiadal, aby súd zo svojho postavenia požiadal o poskytnutie zoznamu trestných oznámení
podaných zo strany žalovaného a z jednotlivých spisových značiek týchto konaní by sa požiadali aspoň

kópie rozhodnutí vo veci samej, ktoré by jednoznačne popísali protiprávne konanie žalovaného, teda
aké nepravdy a klamstvá žalovaný o žalobcovi šíril.

76. Pritom žalovaný ignoruje skutočnosť, že nikdy v tomto súdnom konaní nepoprel, že by nepodal
voči žalobcovi desiatky trestných oznámení voči žalobcovi, čo súd správne aj v odôvodnení rozsudku

vyhodnotil, pričom žalovaný nikdy tento fakt šikanózneho zneužívania práva podávaním početných
trestných oznámení voči žalobcovi účinne nerozporoval.

77. Žalovaný podľa žalobcu nepravdivo a zavádzajúco uvádza, že žalobca v konaní údajne ani
netvrdil zásah do súkromia, keďže žalobca o zásahu do súkromia uvádzal už aj v samotnej žalobe,
ako aj v medzitýmnom združujúcom vyjadrení zo dňa 28. septembra 2017. Žalobca v dôvodoch

vyjadrenia tiež akcentoval na to, že žalovaný si nedôvodne prisudzuje opodstatnenosť jeho trestného
oznámenia vo vzťahu k (jedinému) trestnému konaniu vedenému voči žalobcovi na Špecializovanom
trestnom súde, pracovisko Banská Bystrica, nakoľko uvedené trestné konanie bolo iniciované z úradnej
povinnosti (ex offo), a nie na základe trestného oznámenia žalovaného. Zároveň sa žalovaný snaží
ospravedlniť zásadnú početnosť jeho nedôvodných a šikanóznych trestných oznámení tým, že v roku

2012bolžalobcanapomenutýzapriestupokokresnýmúradom,ktorýžalobcavpriestupkovomkonanízo
slušnosti dobrovoľne priznal, pričom v konaní neboli absolútne žiadne dôkazy svedčiace proti žalobcovi.
Išlo iba o zaslanie sms správy žalovanému, aby sa žalovaný prakticky zdržal konania, ktoré koná
voči žalobcovi, Pritom paradoxne práve žalovaný bol ten, kto bol právoplatne odsúdený za trestný
čin pytliactva, z dôvodu ktorého aj žalovaný stratil mandát poslanca mestského zastupiteľstva Veľké

Kapušany.

78. Žalovaný opäť opomína ust. § 151 ods. 1 CSP, že nerozporoval podávanie početných trestných
oznámení voči žalobcovi a že tieto trestné oznámenia boli neúspešné. K desiatkam trestným
oznámeniam bola evidentná iba jediná argumentácia žalovaného a to, že žalobca spáchal v roku 2012

priestupok a že je voči žalobcovi vedené trestné konanie na Špecializovanom trestnom súde, pracovisko
Banská Bystrica (pričom ako je z dôkazných prostriedkov zrejmé, odsudzujúci rozsudok bol zrušený zo
strany Najvyššieho súdu SR), ktoré nebolo ani iniciované na základe trestného oznámenia žalovaného
voči žalobcovi.

79. Zásah do osobnosti a súkromia žalobcu trestnými oznámeniami žalovaného je evidentný aj v
nadväznosti na argumentáciu nálezu Ústavného súdu ČR zo dňa 5. septembra 2017, sp. zn. III. ÚS
1017/15, ktorá bola v súdnom konaní viackrát citovaná a obsahuje dôkladne zdôvodnený právny názor
o opodstatnenom vyvodení zodpovednosti voči osobám, ktoré podávajú nedôvodné trestné oznámenia
na iných. Žalobca sa voči žalovanému bránil trestným oznámením (nie však početnými a nedôvodnými

trestnými oznámeniami ako to robil žalovaný), avšak orgán činný v trestnom konaní takéto trestné
oznámenie žalobcu odmietol na základe zásady ultima ratio. I keď žalobca s takýmto vyhodnotením/
posúdením príslušného vyšetrovateľa nesúhlasil, prijal vyšetrovateľov záver, že nároky z ochrany
osobnostibysamaliprimárneriešiťprostredníctvomobčianskoprávnehokonania.Pretoajžalobcapodal
žalobu na ochranu osobnosti voči žalovanému.

80. O tom, kedy, kde a koľkokrát musel reagovať na trestné oznámenia žalovaného, by svedčili dôkazné
prostriedky zadovážené od orgánov činných v trestnom konaní, pretože žalovaný by mal mať plnú
vedomosť o tom, že k vysvetleniu podozrivej osoby orgány činné v trestnom konaní neposkytujú týmto
osobám žiadny záznam, ani potvrdenie z tohto trestného konania a ani prístup do vyšetrovacieho spisu.

81. K náhrade nemajetkovej ujmy žalobca z hľadiska hospodárnosti odkázal na svoju rozsiahlejšiu
argumentáciu ohľadom opodstatnenosti priznania celého nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
uvedenej na str. 6 až 12 odvolania žalobcu zo dňa 20. apríla 2018.

82. Na záver žalobca v dôvodoch vyjadrenia akcentoval na to, že žalovaný sa celé súdne konanie
stavia do pozície falošného občianskeho aktivistu. Žalovaný celú svoju energiu a životnú náplň
venuje žalobcovi. Takáto chorobná zaujatosť voči žalobcovi sa vymyká štandardom správania sa
bežného občana, ktorý sa zaujíma o veci verejné a už dávno prekročilo všetky medze normálnosti.Žalovaný účelovo ignoruje podstatný faktor pre občiansku povinnosť podať trestné oznámenie, a to, že
oznamovateľ trestného činu sa musí hodnoverným spôsobom dozvedieť, že niekto iný pripravuje alebo
pácha trestnú činnosť (§ 340 ods. 1 Trestného zákona).

83. Žalovaný v odvolaní účelovo neuvádza fakt, že často spájal s konaním žalobcu aj iné osoby, resp.
ich uvádzal ako osoby, ktoré mali údajne vedieť o páchaní trestných činov žalobcom, a ktoré boli
takisto vyšetrovateľmi prizvané na vysvetlenie, čím sa vrhalo zlé svetlo na žalobcu. Uvedené by bolo
evidentné,akbysúdzadovážilrozhodnutiavovecisamejzjednotlivýchtrestnýchoznámenížalovaného,

a tým by sa žalobca dozvedel aj o ďalších potenciálnych svedkoch, ktorí by mohli byť v tomto súdnom
konaní predvolaní a svedčiť o protiprávnom konaní žalovaného. Aj keď žalobca nesúhlasil so záverom
vyšetrovateľa,žeodmietoltrestnéoznámeniežalobcupodanénašikanóznekonaniežalovanéhovrámci
zásady ultima ratio, usúdil, že by mal uprednostniť občianskoprávne prostriedky pred trestnoprávnymi.

84. Žalovaný pritom pri vsadení žalobcu do pozície verejne činnej osoby ignoruje fakt, že aj žalovaný bol

verejne činnou osobou, pokým nestratil mandát poslanca mestského zastupiteľstva Veľké Kapušany z
dôvodu, že bol právoplatne odsúdený za trestný čin.

85. Šírenie informácií zo strany žalovaného nie je možné za žiadnych okolností charakterizovať ako
kritiku, pretože šírenie informácii zo strany žalovaného, že žalobca pácha trestnú činnosť, je podvodník,

gauner a podobne, sú bez akýchkoľvek pochybností nepravdivými skutkovými tvrdeniami. Navyše pri
takom rozsiahlom protiprávnom konaní žalovaného, aké bolo v tomto súdnom konaní preukázané, by
poskytnutím ochrany žalovanému bolí značne nevyvážene degradované práva žalobcu na ochranu
osobnosti.

86. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu ani k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaného nevyjadril.

87. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalobcu i žalovaného ako podané
včas, oprávnenými osobami, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380

CSP spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že ani odvolanie žalobcu ani odvolanie
žalovaného nie je dôvodné.

88. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 23.1.2020 o 9.00 hod. v
pojednávacej miestnosti č. dv. 230/II. posch., pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia

bolo zverejnené dňa 2.1.2020 na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v zmysle
ust. § 219 ods. 1,3 a § 378 ods. 1 CSP.

89. Žalovaný podal odvolanie proti výrokom č. III. a V. predmetného rozsudku, t.j. proti výroku, ktorým
súd priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 5.000,- eur, ktorú zaviazal žalovaného zaplatiť

žalobcovi v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku a súvisiaceho výroku o trovách konania z
odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/ a h/ CSP.

90. Žalobca podal odvolanie proti výrokom č. II., IV. a V., t.j. výroku, ktorým súd zamietol žalobu v časti,
ktorou sa domáhal žalobca od žalovaného ospravedlnenia, výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej

časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy a súvisiacemu výroku o trovách konania z odvolacích
dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/ a h/ CSP.

91. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený vtedy, ak nesprávny procesný
postup súdu znemožňujúci strane realizáciu jej práv dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodni záver o

tom, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé, pričom konkrétne pochybenie súdu musí byť hodnotené
v kontexte celého konania.

92. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP odvolací súd uvádza, že inou
vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého

rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv strany, ktoré nemusí podradiť ust. §
365 ods. 1 písm. a/, b/, c/ CSP, ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť na výsledku konania
formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.93. Odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 b/ a d/ CSP odôvodnil žalovaný tým, že pripustil výsluch
svedkov Q. a I. viazaných povinnosťou mlčanlivosti (§ 203 ods. 2 CSP) napriek tomu, že žalovaný
výslovne namietal porušenie povinnosti mlčanlivosti a výsledkom takéhoto postupu bolo vyprodukovanie

nezákonného dôkazu v konaní.

94. Odvolací súd uzatvára, že tento uplatnený odvolací dôvod žalovaného nie je naplnený.

95. Ust. § 203 CSP je procesné ustanovenie, ktoré nadväzuje na hmotnoprávnu povinnosť mlčanlivosti

ustanovenú osobitnými zákonmi. Podľa ust. § 4 ods. 1 zákona o periodickej tlači a agentúrnom
spravodajstve č. 167/2008 Z.z. (Tlačový zákon) vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra sú
povinní zachovávať mlčanlivosť o zdroji informácií získaných na zverejnenie v periodickej tlači alebo v
agentúrnom spravodajstve a o obsahu týchto informácií tak, aby sa nedala zistiť totožnosť zdroja, ak o
to požiadala fyzická osoba, ktorá informáciu poskytla a aby sa odhalením obsahu informácií neporušili
práva tretích osôb; s písomnosťami, tlačovinami a inými nosičmi údajov, najmä obrazovými záznamami,

zvukovými záznamami a zvukovo-obrazovými záznamami, na základe ktorých by mohla byť zistená
totožnosť fyzickej osoby, ktorá informáciu poskytla sú povinní zaobchádzať tak, aby nemohlo dôjsť k
odhaleniu možnosti zdroja informácií.

96. Podľa § 4 ods. 2 a 3 Tlačového zákona vydavateľa periodickej tlače a tlačovú agentúru môže

od povinnosti podľa ods. 1 oslobodiť udelením súhlasu len fyzická osoba, ktorá informáciu poskytla.
Gramatickým, logickým a systematickým výkladom ust. § 4 Tlačového zákona nemožno vyvodiť, že
povinnosť zachovávať mlčanlivosť o zdroji informácií sa týka iba ochrany zdroja, od ktorého boli v
periodickej tlači informácie zverejnené. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je potrebné však
vyvodiť, že zdrojom informácií je osoba majúca k dispozícii informácie, ktoré nie sú bežne dostupné a

verejné, teda verejnosť alebo samotný žurnalista/novinár by nevedel tieto informácie získať (Financial
Times LTD a ostatní c/a Spojenému kráľovstvu, Godwin c/a Spojenému kráľovstvu). Keďže žalovaný
poskytoval p. I. a p. Q. informácie, ktoré boli verejne dostupné, resp. tieto informácie vedeli svedkovia,
resp. ktokoľvek iný zadovážiť, teda nemal pre nich relevantnú hodnotu (ako vypovedali svedkovia);
žalovanýnedisponovalrelevantnýmiinformáciamizhľadiskaverejnéhozáujmu,disponovalibasverejne

dostupnými neúplnými, prípadne aj úmyselne skreslenými informáciami. Odvolací súd preto uzavrel, že
výsluch svedkov p. I. a p. Q. bol vykonaný v súlade s ustanoveniami Civilného sporového poriadku a
preto uplatnený odvolací dôvod žalovaného podľa § 365 ods. 1 písm. b/ a d/ CSP nie je naplnený.

97. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e/ CSP odôvodnil žalovaný tým, že prvoinštančný súd

odmietolvykonaťvýsluchsvedkovJ.S.aD.Y.,keďženepripustilďalšiedokazovanievovecispoukazom
na sudcovskú koncentráciu konania.

98. Odvolací súd uzatvára, že vzhľadom na ust. § 470 ods. 2 CSP nebol súd oprávnený použiť
ustanovenie o sudcovskej koncentrácii konania.

99. O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, rozhoduje vždy súd a súd strane priznáva len
právo na navrhnutie do konania určitého dôkazu, pričom súd má dbať na to, aby nevylúčil taký dôkaz,
ktorý má potenciál preukázať rozhodný skutkový poznatok tvrdenými stranami. Pokiaľ ide o skutkové
tvrdenia, ktoré žalovaný chcel preukázať výsluchom navrhnutých svedkov, partnerky žalovaného D. Y. a

otca žalovaného J. S., títo boli prítomní pri stretnutí žalovaného so svedkyňou Kolesárovou v Nemocnici
Košice - Šaca a mali potvrdiť, že pri tomto stretnutí žalovaný vôbec nespomínal osobu žalobcu a riešil
sa len zdravotný stav - vyšetrenie otca žalovaného J. S. a keďže svedkovia neboli prítomní pri ďalších
stretnutiach žalovaného so svedkyňou, odvolací súd uzatvára, že tieto navrhnuté dôkazy výsluchom
svedkov by nemohli zvrátiť výsledky dôkaznej verifikácie všetkých ostatných dôkazných prostriedkov

potrebných k zisteniu skutkového stavu.

100. Ak žalovaný v odvolaní poukazuje na nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov, resp. na
neobjektívne zhodnotenie skutkového stavu zo strany súdu prvej inštancie, je potrebné uviesť, že
odvolací súd je podľa § 383 CSP viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie, okrem

prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. V tomto prípade odvolací súd konštatuje, že súd prvej
inštancie vykonal všetky relevantné dôkazy navrhnuté stranami, tieto dôkazy vyhodnotil a z hodnotenia
dôkazov ustálil skutkový stav, z ktorého pri rozhodovaní vychádzal.101. Súdne rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne vytvorený jeho skutkový základ.
Žalovaný v odvolaní namietal, že súd hodnotil svedecké výpovede z trestného konania, uznesenia
Okresného riaditeľstva Policajného zboru Michalovce, odboru kriminálnej polície, ČVS: ORP-754/2-

VYS-MI-2014, ktorý v tomto konaní môže slúžiť výlučne ako listinný dôkaz. Rovnako namietal, že súd
vyhodnotilvýpovedesvedkovvypočutýchvkonanípredsúdomakodôveryhodné,keďnezistilzvýpovedí
svedkov také skutočnosti, ktoré by viedli k záveru, že svedkovia vypovedajú účelovo a nevenoval
sa stanovisku žalovaného, ktorý poukázal na základné rozpory vo výpovediach svedkov z konania
pred súdom s výpoveďami svedkov v trestnom konaní. Napokon žalovaný namieta, že zabezpečením

zoznamu trestných oznámení z NAKA súd hrubým spôsobom porušil prejednaciu zásadu, ako aj zásadu
rovnosti strán, lebo pokiaľ ide o trestné oznámenia, žalobca neposkytol žiadne tvrdenia o tom, čo malo
byť obsahom trestných oznámení, ale ako osoba, ktorá mala byť označená žalovaným ako páchateľ
trestného činu, musela byť vo všetkých trestných konaniach vypočutá alebo minimálne požiadaná o
podanie vysvetlenia. Súd vstúpil do konania ako pomocník žalobcu a vykonal dokazovanie v hrubom
rozpore s ustanoveniami CSP a tak mal zasiahnuť do rovnosti strán sporu a jediným relevantným

dôkazom, o ktoré oprel svoje rozhodnutie bol práve zoznam trestných oznámení, ktoré si vyžiadal z MV
SR, PPZ, Národnej kriminálnej agentúry.

102. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, alebo nevyšli v

konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov je logický rozpor alebo ak hodnotenie dôkazov
odporuje zákonnému ust. § 191 ods. 1 CSP. Odvolacím dôvodom podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP
je teda možné napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov nesprávnosť ktorého možno
usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť pochybenie,
nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

103. Žalovaný na jednej strane namieta, že prvoinštančný súd pri hodnotení dôkazov nesprávne
vychádzal z uznesenia orgánu činného v trestnom konaní - obsahu citácie výpovedí svedkov, ktorého
obsahskutkovosúvisísdokazovanímvykonávanýmvtomtosúdnomkonaní,nadruhejstranepoukazuje
na rozpory vo výpovediach svedkov v tomto konaní oproti výpovediam, ktoré sú citované v uznesení

ČVS: ORP-754/2-VYS-MI-2014. Žalovaný pritom na jednej strane namieta, že súd posudzoval obsah
výpovedí E. P. a Q. len z uznesenia v trestnom konaní a nedisponoval zápisnicami z ich výpovedí v
konaní ČVS: ORP-754/2-VYS-MI-2014, na druhej strane poukazuje na rozpory vo výpovediach svedkov
v tomto konaní s výpoveďami, ktoré poskytli už v spomínanom trestnom konaní, na ktoré súd v dôvodoch
rozsudku odkázal. Odvolací súd poukazuje na to, že žalovaný nepoukázal na rozpory v podstatných

častiach výpovedí svedkov. Napokon z uznesenia Okresného riaditeľstva Policajného zboru Michalovce
ČVS: ORP-754/2-VYS-MI-2014 zo dňa 5.5.2015 vyplýva, že v konaní vypovedali ďalšie osoby, ktoré
v tomto súdnom konaní nevypovedali, ktoré tiež potvrdili, že ich žalovaný vyhľadal a snažil na osobu
žalobcu získať informácie, označoval žalobcu za kriminálnika páchajúceho nekalú protiprávnu činnosť.

104. Je logické, že pokiaľ žalobca nemohol mať prístup k vyšetrovacím spisom ani k obsahu trestných
oznámení, z obsahu otázok vyšetrovateľov vychádzal z toho, že tieto pochádzajú od žalovaného,
preto žalobca ako v žalobe, tak aj v ostatných písomných podaniach žiadal, aby súd požiadal o
poskytnutie zoznamu trestných oznámení podaných zo strany žalovaného a z jednotlivých spisových
značiek týchto konaní aspoň kópie rozhodnutí vo veci samej, ktoré by potvrdili tvrdenie žalobcu ako

v žalobe, tak aj v písomných podaniach uviedol, že žalovaný v trestných oznámeniach označoval
žalobcu za páchateľa rôznych trestných činov na rôznom skutkovom základe. Žalovaný prisudzuje
opodstatnenosť jeho trestného oznámenia vo vzťahu k jedinému trestnému konaniu vedeného voči
žalobcovi na Špecializovanom trestnom súde, Banská Bystrica a v priebehu prvoinštančného konania
nerozporoval svoje podávanie početných trestných oznámení voči žalobcovi.

105. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odôvodnil žalovaný tým, že prvoinštančný
súd dospel k záveru, že konanie žalovaného zasiahlo do osobnostných práv žalobcu, avšak nie do
práva na ochranu cti a dobrej povesti, čoho sa domáhal žalobca, ale do práva na ochranu súkromia,
a to opakovaným podávaním trestných oznámení, ako aj šírením informácií o žalobcovej, medzi inými

osobami o jeho údajnej trestnej činnosti. Takto súd rozhodol o veci, ktorá nebola žalobcom nikdy tvrdená.
Zásahdoosobnostnéhoprávažalobcapovažovalzníženiejehoctiadobrejpovesti,avšaknikdyžiadnym
spôsobom nevyjadril, že by konanie žalovaného malo zasiahnuť do sféry jeho súkromia.106. Navyše súd nedisponoval žiadnymi dôkazmi o tom, čo bolo obsahom trestných oznámení, pokiaľ
by bol súd oprávnený posudzovať trestnosť konania, musel by počkať do právoplatného skončenia
všetkých trestných konaní, ktoré boli iniciované žalovaným a následne by mohol posúdiť, ktoré z

trestných oznámení žalovaného ním uvádzaných tvrdení a v akom rozsahu sa potvrdili, teda sú pravdivé.

107. Odvolacia námietka žalovaného, že žalobca v súdnom konaní netvrdil zásah do súkromia nie je
dôvodná. Žalobca zásah do súkromia tvrdil v žalobe, ako aj vo vyjadrení zo dňa 15.5.2017 a vyjadrení
zo dňa 28.9.2017. Aj v požadovanom ospravedlnení od žalovaného je subsumovaný zásah do práv

na ochranu osobnosti a to aj súkromia: „Týmto zároveň vyslovujem hlbokú ľútosť nad tým, že šírením
týchto nepravdivých skutkových tvrdení o vašej osobe som v značnej miere zasiahol do vašich zákonom
chránených práv na ochranu osobnosti a to do vášho súkromia, znížil som vašu ľudskú dôstojnosť,
vážnosť, podnikateľskú a občiansku česť“.

108.Dorámcavymedzenéhoust.§11až13Občianskehozákonníkapatríprávonasúkromiezahrňujúce

širokú oblasť súkromia fyzickej osoby a to aj jej súkromného života. Ústavný súd SR v náleze z 5.1.2001
sp.zn. II. ÚS 44/2000 uviedol, že práva na súkromie a práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti nemožno
odňať ani osobám verejne činným.

109. Dôsledkom každého neoprávneného zásahom do práv chránených v ust. § 11 Občianskeho

zákonníka je určitá ujma.

110. Odvolací súd rovnako uzatvára, že súd prvej inštancie po vyhodnotení skutkových tvrdení a
predložených dôkazov dospel k správnemu záveru, že v danom prípade došlo k stretu dvoch práv a to
práva oznamovať trestnú činnosť a práva na ochranu osobnosti a správne posudzoval, či výkon práva

zo strany žalovaného bol v súlade s verejným záujmom, právnym poriadkom SR a či nedošlo k zneužitiu
tohto práva, t.j. o šikanózny výkon práva, ktorý zasiahol do osobnostných práv žalobcu.

111. Aj keď žiadny právny predpis nevypočítava podmienky či predpoklady, za ktorých možno trestné
oznámenie podať a právo podať trestné oznámenie nemožno občanom upierať, avšak nemožno vylúčiť,

ženielensubjektívneprávo,aledokoncaajzákonomuloženáoznamovaciapovinnosťmôžebyťzneužitá
k nelegitímnemu účelu a vykonávaná v občianskoprávnych vzťahoch v rozpore s dobrými mravmi alebo
šikanóznym spôsobom, teda porušením právom stanovenej povinnosti.

112. Prvoinštančný súd správne poukázal na nález Ústavného súdu ČR sp.zn. III. ÚS 1017/2015 z

5.9.2017. Napokon k správnym záverom súdu prvej inštancie odvolací súd dodáva, že aj z judikatúry
NS ČR rozsudok zo dňa 31.8.2010 sp. zn. 25Cdo/297/2009 rozsudok Veľkého senátu trestného kolégia
Najvyššieho súdu zo dňa 28.6.2006 sp. zn. 15Tdo 574/2006 či uznesenia Najvyššieho súdu ČR zo dňa
17.1.2007 sp. zn. 7Tdo 1577/2006 vyplýva, že v prípadoch podania nepravdivých trestných oznámení,
ktorých oznamovateľ nebol odsúdený pre krivé obvinenie prichádza do úvahy jeho občianskoprávna

zodpovednosť za vzniknutú ujmu. O to viac takáto možnosť je daná aj v prípade osôb, voči ktorým ani
obvinenie nebolo vznesené. Takúto možnosť musí preverovaná osoba mať, predovšetkým s ohľadom
na realizáciu prvotných poškodzujúcich policajných postupov (podávanie vysvetlení, vyžiadanie listín a
pod.), ktoré s ohľadom na obsah trestného oznámenia boli realizované. Odvolacia námietka žalovaného
o nemožnosti porušenia právnej povinnosti podávaním trestných oznámení opomína nielen ochranu

všeobecných zásad občianskeho práva, zákaz konania v rozpore s dobrými mravmi, ale nenaplňuje ani
požiadavky ochrany základných práv a slobôd.

113. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym posúdením súdu prvej inštancie, že zo strany žalovaného ide
o šikanózne konanie. Je pravdou, že konanie, ktoré je šikanózne, alebo ktoré je zneužitím práva, platný

Občiansky zákonník výslovne nepostihuje. Takéto konanie je však v rozpore s dobrými mravmi. Právo
podať a nechať prešetriť trestné oznámenie, je dôležité zákonné právo, ktoré je odrazom verejného
záujmu na prešetrení spoločenských najškodlivejších konaní civilizovaným spôsobom. Každý si však
musí byť vedomý, že môže znášať následky za konanie, ktoré neberie či už konaním alebo nekonaním
primerané ohľady na ostatné garantované práva ostatných členov spoločnosti.

114. Ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pre priznanie relutárnej náhrady predpokladá značnú
mieru dotknutia osobnosti fyzickej osoby a to za situácie, kedy by sa nejavilo postačujúcim morálne
zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zákon tu stanovuje jedinú podmienkupriznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktoré je splnená vtedy, keď sa nemateriálne
zadosťučinenie nezdá postačujúce. Pokiaľ sa v ďalšom texte tohto ustanovenia uvádzajú slová najmä
preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, ide iba

o príklad následku nesprávneho zásahu, v ktorom je táto podmienka splnená.

115. Relutárne zadosťučinenie plní predovšetkým satisfakčnú funkciu, aj keď úlohu preventívneho
významu zákonu zodpovedajúceho a spravodlivého zadosťučinenia nemožno vylúčiť. Vlastný zásah je
nutné hodnotiť vždy objektívne s prihliadnutím ku konkrétnej situácii, za ktorej k neoprávnenému zásahu

došlo. Uplatnenie konkrétneho a diferencovaného objektívneho hodnotenia znamená, že o zníženie
dôstojnosti postihnutej fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti alebo osobnej dôstojnosti v značnej
miere pôjde tam, kde za konkrétnej situácie, za ktorej k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej
osoby došlo, možno spoľahlivo vyvodiť, že by nastalú nemajetkovú ujmu vzhľadom k intenzite a trvania
neprimeraného následku pociťovala ako závažnú každá fyzická osoba nachádzajúca sa na mieste a v
postavení postihnutej fyzickej osoby.

116. Vzniklá majetková ujma na osobe postihnutej fyzickej osoby je pre ňu rovnako závažná bez ohľadu
na to, či konal pôvodca zásahu zavinene či nie. Vykonaným dokazovaním prvoinštančným súdom bola
navyše preukázaná osobná nevraživosť a nenávisť žalovaného voči žalobcovi.

117. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určuje súd s prihliadnutím na závažnosť ujmy a
na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Výška náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch je síce určovaná voľnou úvahou, avšak s prihliadnutím na zákonné
kritériá závažnosti vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k nesprávnemu zásahu do osobnosti došlo.
Určenie konkrétnej výšky náhrady musí zohľadňovať všetky okolnosti konkrétneho prípadu a musí byť

v súlade s požiadavkou spravodlivosti.

118. Výrok pod č. III., ktorým prvoinštančný súd priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume
5.000,- eur považuje odvolací súd za vecne správny a odôvodnenie rozsudku v tomto výroku nenesie
znaky ľubovôle. Odvolací súd preto rozsudok v tomto výroku v súlade s ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

119. Žalobca podaným odvolaním napadol II. výrok rozsudku, ktorým súd zamietol žalobu v časti, ktorou
sa domáhal ospravedlnenia od žalovaného, vo výroku VI., ktorým súd žalobu o náhradu majetkovej
ujmy nad priznanú sumu 5.000,- eur zamietol a súvisiaci výrok V. o trovách konania. Uplatnil odvolacie
dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP.

120. V prípade, že sa žalobca domáha primeraného zadosťučinenia vo forme ospravedlnenia, je
nevyhnuté aby žalobný návrh (petit) ospravedlnenia formuloval tak, že ospravedlnenie musí byť
dostatočne jasné, určité a má zodpovedať skutočnostiam zisteným z okolností jednotlivého prípadu.
Odvolací súd preto uzatvára, že nič nebránilo žalobcovi upraviť petit žalobného návrhu po vykonaní

dokazovania súdom prvej inštancie, aby žalobný návrh zodpovedal podmienke určitosti.

121. Odvolací súd preto v súlade s ust. § 387 CSP rozsudok vo výroku II., ktorým súd zamietol žalobu
v časti, ktorou sa domáhal žalobca ospravedlnenia od žalovaného, ako vecne správny potvrdil.

122. Pokiaľ prvoinštančný súd priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy iba vo výške 5.000,- eur a v
prevyšujúcej časti žalobu zamietol, žalobca v dôvodoch odvolania uznáva, že určenie výšky nároku na
prisúdenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch možno zisťovať značne obtiažne a preto sa uplatní
postup, kedy súd túto výšku určí podľa svojej úvahy, ale aj táto má podliehať hodnoteniu. Podľa žalobcu
súd nesprávne vyhodnotil výpovede svedkov s ohľadom na prejav zásahu do osobnosti žalobcu. Prejav

zásahu bol evidentný a preukázaný. Takisto akcentoval na to, že pokiaľ súd nepriznal žalobcovi morálnu
satisfakciu ospravedlnením, o to viac je zdôraznená potreba, aby bola žalobcovi satisfakcia priznaná
prostredníctvom relutárnej náhrady - náhrady nemajetkove ujmy.

123. Odvolací súd uzatvára, že rozhodnutie prvoinštančného súdu o priznanej výške nemateriálnej ujmy

v sume 5.000,- eur a zamietnutie žaloby v prevyšujúcej časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy nad
5.000,- eur do 30.000,- eur nemožno považovať za arbitrárne rozhodnutie. Závery súdu prvej inštancie
o vzniku ujmy, závažnosti ujmy sú riadne odôvodnené a spočívajú na logických a legitímnych faktoch.
Odvolací súd preto v súlade s ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil aj rozsudok vo výroku IV., ktorým žalobu vovýroku nad priznanú náhradu nemajetkovej ujmy 5.000,- eur zamietol poukazujúc aj na judikatúru ESĽP,
v zmysle ktorej výška náhrady nemajetkovej ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme.

124. Odvolací súd dospel k záveru, že vecne správny je i výrok prvoinštančného súdu o trovách konania,
pokiaľ prvoinštančný súd vychádzal z pomerného úspechu strán v spore.

125. Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné k ustanoveniu § 142 ods. 3 O.s.p. Na prvom
mieste je zásada úspechu a v prípadoch, keď mala strana sporu vo veci úspech len čiastočný, platí

pravidlo obsiahnuté v § 255 ods. 2 CSP.

126. V sporoch o ochranu osobnosti súdna prax priznáva plnú náhradu trov konania, ale len výlučne z
prisúdenej istiny cez interpretáciu pojmu úspech vo veci, keďže ten sa skúma čo do právneho základu
nie čo do výšky priznaného nároku.

127. Vzhľadom na skutočnosť, že v danej veci bola žaloba v časti, ktorou sa žalobca domáhal
ospravedlnenia od žalovaného zamietnutá, odvolací sú uzatvára, že rozsudok súdu prvej inštancie vo
výroku o trovách konania vychádzajúc z pomerného úspechu strán sporu (§ 255 ods. 2 CSP) je správny.
Preto odvolací súd aj rozsudok vo výroku V., ktorým zo strán sporu náhradu trov konania nepriznal, ako
vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

128. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 255 ods. 2 v
spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní nebol úspešný ani žalobca ani žalovaný,
preto odvolací súd žiadnej zo strán právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

129. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2
posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).