Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 15, 2022

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/86/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4420201808
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 03. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2022:4420201808.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Malíkovej a členiek senátu

JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Sone Vackovej v právnej veci žalobcov: 1/ O. K., nar. XX. XX. XXXX,
bytom G. č. d. XXX, 2/ O. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom G. č. d. XXX, proti žalovanej: Y. J., nar. XX. XX.
XXXX, bytom G. č. d. XXX, zastúpená JUDr. Tiborom Elzerom, advokátom, Hlavné námestie 7, 940 01
Nové Zámky, o zaplatenie kúpnej ceny 5 000 eur a nemajetkovej ujmy 12 000 eur, o odvolaní žalobcov
v prvom a v druhom rade proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky (ďalej „súd prvej inštancie") zo
dňa 17. júna 2021 č.k. 5C/12/2020-119 (ďalej „rozsudok súdu prvej inštancie"), takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom v prvom a v druhom rade v
plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcov v prvom a v druhom rade, ktorou
sa domáhali od žalovanej zaplatenia sumy 5 000 eur titulom vrátenia kúpnej ceny a sumy 12 000 eur
titulom škody. Žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcom v prvom a v druhom rade
v rozsahu 100%.
1.1. Za preukázaný mal skutkový stav, z ktorého zistil, že žalobcovia sa domáhali od žalovanej

vrátenia kúpnej ceny v sume 5 000 eur, ktorú mali zaplatiť prostredníctvom žalovanej jej synovi, ktorý
je vlastníkom nehnuteľnosti zapísanej na liste vlastníctva číslo XXX katastrálne územie G., ako dom
so súpisným číslom XXX, postavený na parcele číslo XXX/XX a pozemky parcelné číslo XXX XX/XX a
číslo XXX/ XX (ďalej „sporné nehnuteľnosti, alebo predmetné nehnuteľnosti“). Predmetné nehnuteľnosti
vlastnícky patria Z. W. a jeho manželke G.. Vrátenie kúpnej ceny žiadajú z dôvodu, že nedošlo k prepisu
vlastníckeho práva. Žalobcovia v prvom a v druhom rade sa zároveň domáhajú aj vyplatenia sumy 12
000 eur od žalovanej predstavujúcej im nevyplatený príspevok na bývanie, ktorý si nemohli uplatniť,

nakoľko neboli zapísaní ako vlastníci nehnuteľnosti. Žalovaná popiera prevzatie sumy 5000 eur od
žalobcov a tvrdila, že prevzala iba sumu 2500 eur s tým, že túto sumu bezodkladne odovzdala svojmu
synovi Z. W. a ona bola iba sprostredkovateľom.
1.2. Po právnej stránke napadnutý rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 34, § 37 ods. 1, § 40 ods. 1, §
46 ods. 1, § 100 ods. 1, § 101, § 106 ods. 1, ods. 2, § 107 ods. 1, ods. 2§ 415, § 420 ods. 1, ods. 2,
ods. 3, § 451 ods. 1, ods. 2, § 456 Občianskeho zákonníka (zákon číslo 40/1964 Zb. v znení neskorších
predpisov).

1.3. Súd prvej inštancie nárok žalobcov v prvom a v druhom rade v časti o vrátenie kúpnej ceny 5
000 eur právne posúdil ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a nasledujúce
Občianskeho zákonníka s tým, že bezdôvodné obohatenie vzniklo plnením bez právneho dôvodu. Nárok
žalobcov o zaplatenie náhrady škody vo výške 12 000 eur, predstavujúcej nevyplatený príspevok nabývanie za 10 rokov, kedy podľa ich tvrdení mohli tento príspevok vo výške 120 eur mesačne poberať,
ak by bolo vlastníctvo nehnuteľností na nich prevedené, posudzoval ako nárok na náhradu škody podľa
§ 420 a nasledujúce Občianskeho zákonníka.

1.4. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovia v konaní žiadnym
spôsobom nepreukázali, ani to netvrdili, že s vlastníkom nehnuteľností uzavreli riadnu písomnú kúpnu
zmluvu tak, ako to vyžaduje Občiansky zákonník v ustanovení § 46 ods. 1. Preto, ak by sa aj žalobcovia
s vlastníkom dohodli ústne na tejto kúpnej zmluve, bola by kúpna zmluva pre nedostatok formy podľa
§ 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka, od začiatku neplatná. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie plnenie

žalobcov za uvedené nehnuteľnosti považoval za plnenie bez právneho dôvodu. V prípade nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 107 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka je potrebné
rozlišovať dvojročnú subjektívnu premlčaciu dobu, ktorá pri bezdôvodnom obohatení plynie odo dňa,
keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.
Súčasne sa však právo najneskôr premlčí za tri roky a pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení za 10
rokov odo dňa, kedy k bezdôvodnému obohateniu došlo. Pre premlčacie doby je charakteristické, že

subjektívna premlčacia doba plynie v rámci objektívnej premlčacej doby a uplynutím čo len jednej z nich,
pri vznesení námietky premlčania, nie je možné premlčané právo priznať. Z vyjadrenia žalobcov, ale
aj žalovanej vyplynulo, že žalovanej mali na žiadosť vlastníka dňa 10. 01. 2010 odovzdať dohodnutú
sumu. Žalobcovia tvrdili, že išlo o sumu vo výške 5 000 eur, žalovaná potvrdila prevzatie sumy 2 500
eur. Podľa jej domnienky však nešlo o kúpnu cenu, ale o cenu za užívanie nehnuteľností. Predmetnú

sumu odovzdala synovi. K plneniu zo strany žalobcov došlo dňa 10. 01. 2010. Možno konštatovať, že
týmto dňom došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia žalovanej prijatím sumy bez právneho dôvodu.
Týmto dňom začala plynúť premlčacia doba na uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia
žalobcovia v prvom a v druhom rade si však tento nárok uplatnili žalobou až dňa 21. apríla 2020, t.j.
po uplynutí aj 10 ročnej objektívnej premlčacej doby, ktorá uplynula dňom 10. 01. 2020. Žalovaná síce

vo vzťahu k prijatým peniazoch nenamietala aj nedostatok pasívnej vecnej legitimácie, súd prvej sa z
hľadiska hospodárnosti konania s touto pasívnou legitimáciou, vzhľadom na vznesenú a akceptovanú
námietku premlčania, nezaoberal. Nárok žalobcov o vrátenie kúpnej ceny 5 000 eur vyhodnotil ako
premlčaný, nakoľko si ho uplatnili po uplynutí trojročnej a aj desaťročnej premlčacej doby.
1.5. Na doplnenie súd prvej inštancie uviedol že v konaní bola sporná vecná pasívna legitimácia

žalovanej a skutočnosť, či sa vôbec ona bezdôvodne obohatila o prijatú sumu. Aj z vyjadrenia žalobcov
vyplynulo, že na kúpnej cene sa dohodli s jej synom a jeho matke odovzdajú dohodnutú sumu. Matka,
žalovaná, mala byť podľa tohto len platobné miesto a zo žiadneho dôkazu nevyplynulo, že si tieto
peniaze ponechala, že ich synovi neodovzdala. Táto skutočnosť nebola žiadnym dôkazom zo strany
žalobcov preukázaná, žalobcovia nenavrhli vykonanie žiadnych dôkazov. Zo zápisnice o konfrontácii

pred orgánmi činnými v trestnom konaní vyplynulo, že syn žalovanej prisľúbil zaplatiť žalobcom nejakú
sumu za nehnuteľnosť tento však nie je účastníkom konania.
1.6. Súd prvej inštancie k časti o zaplatenie 12 000 eur, ktoré žalobcovia v prvom a v druhom
rade požadujú od žalovanej, uviedol, že žalobcovia žiadnym spôsobom nepreukázali opodstatnenosť
tohto nároku, neuniesli dôkazné bremeno svojho tvrdenia. Nárok si uplatnili titulom náhrady škody.

Predpokladomvznikuzodpovednostizaškodupodľa§420Občianskehozákonníkajeporušenieprávnej
povinnosti, existencia škody, príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škody a zavinenie.
Žalobcovia, ktorí disponujú konaním, a ktorých povinnosťou je navrhovať dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení, však ani neuviedli akú konkrétnu právnu povinnosť žalovaná porušila. Žalovaná nebola
vlastníčkou predmetných nehnuteľností, ktoré mali byť podľa žalobcov na nich prevedené, tieto vlastnil

jej syn s manželkou. Nie je teda zrejmé, prečo má byť žalovaná zodpovedná za neexistenciu kúpnej
zmluvy, resp. za to, že nedošlo k zapísaniu vlastníckeho práva na žalobcov. Žalobcovia nekonkretizovali
akú povinnosť v tejto súvislosti žalovaná porušila, nepreukázali aká skutočná škoda im preukázateľne aj
vznikla a taktiež nepreukázali žiadnu príčinnú súvislosť, ktorej preukázanie je nevyhnutné pre priznanie
nároku na náhradu škody. Súd prvej inštancie preto skonštatoval, že žalobcovia neuniesli dôkazné

bremeno a dostatočným spôsobom, nad všetku pochybnosť nepreukázali, že žalovaná suma 12 000 eur
je dôvodná a žalovaná je v tejto súvislosti vecne pasívne legitimovaná. Z uvedených dôvodov žalobu
v celom rozsahu zamie1.
1.7. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového
poriadku (zákon číslo 160/2015 Z.z., ďalej len „CSP“). Žaloba bola zamietnutá, v konaní bola úspešná

žalovaná v celom rozsahu. Súd prvej inštancie preto priznal nárok na náhradu trov konania žalovanej,
voči neúspešným žalobcom v prvom a v druhom rade, a to v celom rozsahu. O výške trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vec vo veci samej a to samostatným
uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP.2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadli odvolaním žalobcovia v prvom a v druhom rade dôvodiac,
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Namietali, že súd prvej inštancie pri posudzovaní dôkazov nebral ohľad na skutočnosť, že v predmetnej

veci boli poškodení a prišli o nemalé finančné prostriedky. Priklonil sa výlučne na stranu žalovanej, ktorá
vzniesla námietku premlčania. Tento dôkaz však súd vyhodnotil nesprávne, pretože plynutie 10 ročnej
premlčacej doby uviedol k dátumu 10. 01. 2020 s tým, že náš návrh bol doručený súdu dňa 21.04.2020.
Žalobcovia však celú záležitosť začali riešiť už v roku 2013 a to podaním trestného oznámenia na
žalovanú a jej syna Z. W. dňa 18.12.2013. V tomto trestnom oznámení uviedli všetky skutočnosti tak,

ako ich uviedli v podanej žalobe.
2.1. Súd prvej inštancie uznal námietku premlčania napriek tomu, že syn žalovanej sa zaviazal uhradiť
im sumu 5 300 eur a to v lehote do 30. 09. 2020. Účastníkom konania bola žalovaná a nie jej syn z
dôvodu, že práve žalovaná prevzala od žalobcov finančné prostriedky a nie jej syn. Túto skutočnosť súd
prvej inštancie nesprávne vyhodnotil. V prípade, ak by žaloba smerovala proti vlastníkovi nehnuteľnosti,
nie je možné preukázať, že finančné prostriedky mu matka odovzdala a súd by návrh zamietol. Napriek

tomu, že žiadne písomné dokumenty o dohode na prevod nehnuteľnosti nie sú schopní predložiť, sama
žalovaná priznala, že od nich finančné prostriedky prevzala. Celú záležitosť začali riešiť už v roku 2013,
t.j. ešte pred uplynutím premlčacej doby a boli presvedčení, že prostredníctvom orgánov Policajného
zboru dosiahnu vrátenie finančných prostriedkov. Celú záležitosť neriešili súdnou cestou aj z dôvodu,
že syn žalovanej Z. ich niekoľko krát uviedol do omylu s tým, že s nimi uzatvorí kúpnu zmluvu resp.,

že im vráti finančné prostriedky.
2.2. Odvolatelia ďalej namietajú, že žalovaná poukázala na to, že nie je vecne pasívne legitimovaná
v tomto konaní, pretože nie je vlastníkom nehnuteľností. Preto je namieste zistiť, z akého dôvodu
od nich finančné prostriedky prevzala a prečo ich neupozornila, že k predmetnej nehnuteľnosti nemá
žiadny vzťah a všetky záležitosti majú riešiť s jej synom. Je teda zrejmé, že námietku premlčania

vzniesla žalovaná iba účelovo. S týmto sa súd prvej inštancie taktiež nevysporiadal. Súd prvej inštancie
sa nevyjadril, že ich nárok na vrátenie sumy 5000 eur je nelegitímny, iba skonštatoval, že si ho
uplatnili oneskorene. Nárok žiadnym spôsobom nespochybnil, napriek tomu, ho nepriznal. V tomto vidia
pochybenie súdu prvej inštancie.
2.3. Odvolatelia vytkli súdu prvej inštancie že sa nezaoberal skutočnosťou, že syn žalovanej im prisľúbil

uhradiť sumu 5 300 eur, ktorý prísľub vyslovil dňa 19. 08. 2020 pred orgánmi Policajného zboru. Tento
prísľub v stanovenej lehote nesplnil, pričom ani s touto skutočnosťou sa súd prvej inštancie vôbec
nevysporiadal.
2.4. Navrhujú, aby súd odvolaniu vyhovel rozsudok súdu 1 inštancie zrušil a vrátil vec na opätovné
rozhodnutie.

3. K odvolaniu žalobcov v prvom a v druhom rade sa vyjadrila žalovaná, ktorá odvolanie považuje za
nedôvodné. Súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaná nie je pasívne legitimovaná v tejto
veci. Nebola, ani nie je vlastníčkou spornej nehnuteľnosti, keďže vlastníkom týchto nehnuteľností je jej
syn s bývalou manželkou. Dokazovaním bolo preukázané, že žalovaná síce prevzala od žalobcov sumu
2 500 eur, čo aj sama potvrdila. Nešlo však o kúpnu cenu, ale o cenu za užívanie nehnuteľností, ktoré

peniaze bezodkladne odovzdala synovi krátko po tom, čo sa vrátil z práce domov. Toto sa malo stať ešte
v roku 2010. Správne preto súd akceptoval ani ňou vznesenú námietku premlčania.
3.1. Za vecne správne považuje aj rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti o zaplatenie 12 000 eur.
Ani v tomto prípade nebola preukázaná pasívna legitimácia žalovanej a nebola preukázaná ani žiadna
skutočnosť, ktorá by zakladala nárok na náhradu škody v tejto výške.

3.2. Navrhuje rozsudok súdu prvej inštancie v plnom rozsahu potvrdiť a priznať žalovanej náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu.
4. Žalobcovia v prvom a v druhom rade k vyjadreniu žalovanej v písomnom podaní uviedli, že odvolanie
je v plnom rozsahu dôvodné, napriek tomu, že žalovaná nie je a ani nebola vlastníčkou predmetnej
nehnuteľnosti. Žalobu voči nej podali z dôvodu, že ona prevzala nimi uvádzanú sumu. Žalovaná

nepreukázala, z akého dôvodu prevzala predmetné finančné prostriedky a nemala žiadne oprávnenie na
prevzatie nimi uvádzanej sumy. Nesúhlasia s námietkou premlčania, pretože celú záležitosť začali riešiť
už oveľa skôr, ako uplynula premlčacia doba. Žalovaná pri prevzatí finančných prostriedkov zamlčala
skutočnosť,ženapredmetnejnehnuteľnostisúexekúcie,čímichuviedladoomylu.Naosobnomstretnutí
v roku 2011 im potvrdila, že im vráti peniaze späť. Ak žalovaná odovzdala celú sumu jej synovi, z akého

dôvodu sa vlastník nehnuteľnosti, jej syn, zaviazal uhradiť im sumu 5 300 eur. Svojím vyhlásením pred
orgánom Policajného zboru priznal svoj záväzok voči nim a trvajú na uhradení sumy 5 000 eur v zmysle
vyhlásenia majiteľa nehnuteľnosti pred orgánom Policajného zboru, ktorej sa zaviazal uhradiť najneskôr
do 30. 09. 2020.4.1. Ďalej uviedli, že trvajú aj na uhradení sumy 12 000 eur, pretože konaním žalovanej vznikla
táto škoda z dôvodu nepoberania príspevku na bývanie, nakoľko žalovaná im neumožnila preukázať,
že ako užívatelia hradili daň z nehnuteľností, čo bolo podmienkou poberania príspevku. V prípade

poberania príspevku na bývanie, by mali poukázanú mesačne sumu cca 120 eur, pretože v tom čase
boli poberateľmi dávky v hmotnej núdzi.
4.2. Žiadajú, aby odvolanie odvolací súd v plnom rozsahu akceptoval a priznal im úhradu sumy 5000
eur a aj sumu 12 000 eur.
5. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, zákon číslo 160/2015 Z.z.,

ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie
vydané a v zákonom stanovenej lehote (§ 359, § 362 ods. 1 CSP) a zistení, že odvolanie spĺňa náležitosti
§ 363 a nasl. CSP, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 379 ods. 1 CSP, § 380 ods. 1 CSP), skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
(383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania a s verejným vyhlásením rozsudku (§ 385 ods.1,
§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov v prvom a v druhom rade nie je dôvodné.

Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a vec správne posúdil po právnej stránke, preto odvolací
súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387 CSP potvrdil.

6. Predmetom konania v danej veci bol nárok žalobcov v prvom a v druhom rade uplatnený žalobou,
ktorousadomáhaliodžalovanejzaplateniasumy5000eurtitulomvráteniakúpnejcenyzanehnuteľnosti

a sumy 12 000 eur titulom náhrady škody za nevyplatený príspevok na bývanie.
6.1.Súdprvejinštanciepovykonanomdokazovanínapadnutýmrozsudkomnárokžalobcovodžalovanej
na zaplatenie sumy 5 000 eur posúdil titulom vydania bezdôvodného obohatenia z dôvodu plnenia
bez právneho dôvodu. Nárok na zaplatenie sumy 12 000 eur posúdil titulom náhrady škody. Žalovaná
vzniesla námietku premlčania, ktorú súd prvej inštancie akceptoval a najmä z tohto dôvodu žalobu

žalobcov zamietol. Dôvodil tiež nedostatkom vecnej pasívnej legitimácie žalovanej.
6.2. S rozsudkom súdu prvej inštancie sa nestotožnili žalobcovia v prvom a v druhom rade, ktorí v
podanom odvolaní namietali iba nepriznanie sumy 5 000 eur a namietali vznesenú námietku premlčania
s tým, že predmetný spor začali riešiť už v roku 2013.

7.Podľa § 387 ods.1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie

správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Ustanovením § 387 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajepodmienenátým,žeodvolací

súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako
aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do
úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu
prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho
iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie.

Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.

9.V danej veci súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie, jednotlivé dôkazy vyhodnotil a na

ich závere vec aj správne právne posúdil. Následne vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom, s ktorým
sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil a preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Zároveň odvolací
súd konštatuje, že súd prvej inštancie podľa § 220 CSP rozsudok aj v dostatočnej miere a správne tak
po právnej, ako aj skutkovej stránke odôvodnil, s ktorým odôvodnením sa v plnom rozsahu stotožnil
a preto na správnosť týchto dôvodov ďalej, podľa § 387 ods. 2 CSP, iba poukazuje. Odvolací súd iba

poznamenáva, že je potrebné mať na zreteli, že konanie pred súdom prvej inštancie a odvolacím súdom
tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára
ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak preto následne odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na
dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantnéskutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak
zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.
10. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, odvolací súd iba dodáva, že správne sa súd

prvej inštancie vysporiadal so vznesenou námietkou premlčania zo strany žalovanej.
10.1.Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový
prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo
plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného
bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet bezdôvodného obohatenia
získaný. Predpokladom zodpovednosti za získané bezdôvodné obohatenie nie je protiprávne konanie
obohateného, ani jeho zavinenie, ale objektívne vzniknutý stav obohatenia, ku ktorému došlo spôsobom,
ktorý právny poriadok neuznáva. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia
z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k

bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia
z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenia, za
desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo (§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka). V prvom odseku je
upravená tzv. subjektívna premlčacia doba, ktorá začína plynúť odo dňa, keď sa poškodený dozvie,
kto sa na jeho úkor obohatil, v odseku druhom je upravená premlčacia doba objektívna, ktorá nezávisí

od skutočnosti, kedy sa poškodený dozvedel o bezdôvodnom obohatení na jeho úkor, ale závisí od
objektívnej skutočnosti, t.j. kedy k bezdôvodnému obohateniu došlo. Vzájomný vzťah týchto dvoch
premlčacích dôb je taký, že ak skončí beh jednej z nich a je vznesená námietka premlčania, právo
sa premlčí a nemožno ho priznať. Plynutie subjektívnej premlčacej lehoty musí byť v rámci plynutia
objektívnej premlčacej lehoty (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo 121/2009).

10.1.1.Zasituácie,žežalobcoviamaliposkytnúťsumu5000euržalovanejdňa10.01.2010,subjektívna
premlčacia doba uplynula najneskôr spolu s uplynutím objektívnej trojročnej premlčacej doby, ktorá
uplynula dňa 10. 01. 2013. Žalobcovia si nárok uplatnili žalobou až dňa 21. 04. 2020, žalovaná
vzniesla námietku premlčania, je preto nesporné, že ich nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia,
je premlčaný a súd ho nemohol priznať.

10.2. Odvolací súd sa preto stotožnil s akceptovaním žalovanou vznesenou námietkou premlčania.
Nestotožnil sa iba s poukázaním na plynutie desaťročnej premčlacej doby, ktorá v zmysle ustanovenia
§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa uplatní pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení. V danom
prípade však žiadne úmyselné bezdôvodné obohatenie žalovanej preukázané nebolo. Z tohto dôvodu
sa súd prvej inštancie mal zaoberať iba plynutím subjektívnej dvojročnej premlčacej doby a objektívnej

trojročnej premlčacej doby.

11. Ďalšími okolnosťami daného sporu sa súd prvej inštancie už ďalej vôbec nemusel zaoberať, nakoľko,
ak je nárok žalobcov premlčaný, súd nárok žalobcov v prvom a v druhom rade nemohol priznať, nemal
inú možnosť, ako žalobu žalobcov v prvom a v druhom rade zamietnuť a ostatné skutkové okolnosti, nie

sú pre rozhodnutie v danej veci už podstatné.
11.1. Keďže však aj súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku sa ďalej zaoberal skutkovým stavom
a aj v podanom odvolaní žalobcovia v prvom a v druhom rade namietajú aj ďalšie skutkové okolnosti
sporu, odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie aj v ním zistenom skutkovom stave o
neunesení dôkazného bremena zo strany žalobcov v prvom a v druhom rade.

11.2. V prvom rade sú to žalobcovia, ktorí musia preukázať svoje tvrdenia, žalobcovia sú nositeľom
dôkazného bremena. Dôkazné bremeno je inštitútom práva procesného, pretože je nerozlučne spojené
s civilným sporovým konaním, a to bremenom tvrdenia. Prejavuje sa vo výsledku sporu. Súd prvej
inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku náležite uviedol, na základe akých skutočností dospel k
záveru, že žalobcovia v prvom a v druhom rade v zmysle ustanovenia § 185 CSP neuniesli procesnú

dôkaznú povinnosť, t. j. povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie tvrdených skutočností (nad všetky
pochybnosti) a teda ani dôkazné bremeno, čo malo v danej veci za následok zamietnutie žaloby (napr.
rozsudok najvyššieho súdu z 11. októbra 2013 sp. zn. 5Cdo/328/2012, rozhodnutie NS SR 5Obdo
31/2019).
11.2.1.Povinnosť tvrdenia a hlavne preukazovania má však svoje mantinely, medzi ktoré patrí uplatnenie

pravidla „neexistencia sa nepreukazuje“, vychádzajúceho z tzv. negatívnej dôkaznej teórie, lebo od
nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti
(rovnako aj uznesenie najvyššieho súdu z 31. mája 2010 sp. zn. 6 Cdo 81/2010). Dôkazné bremeno
možno charakterizovať ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania. Ak tvrdenieúčastník nepreukáže, súd rozhodne nepriaznivo voči tomuto účastníkovi. V rámci dokazovania platí
zásada, že každý účastník musí preukázať to, čo tvrdí, len potom môže súd zobrať jeho tvrdenie za
základ svojho rozhodnutia. Ak v danom prípade žalobcovia v prvom a v druhom rade tvrdia, že žalovaná

im má zaplatiť nimi požadovanú sumu, musia preukázať skutočnosti, na základe ktorých im toto právo
patrí.
11.2.2.Žalobcovia v konaní nepredložili žiadny dôkaz, preukazujúci ich tvrdenia. Súdu prvej inštancie
nepredložili dôkaz o tom, že žalovanej zaplatili sumu 5 000 eur. Napriek tomu, že žalovaná priznala, že
jej zaplatili sumu 2 500 eur, avšak túto sumu bezodkladne odovzdala synovi, nepredložili súdu o tom

žiadny dôkaz, nenavrhli vykonanie žiadneho dokazovania na preukázanie tejto skutočnosti. Aj v zmysle
nálezu II. ÚS 38/2015 „Dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý
z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky. Ide teda o toho účastníka, ktorý
existenciu týchto skutočností tvrdí.“ Žalovaná nemohla preukázať, že jej žalobcovia sumu 5 000 eur
odovzdali, keď túto skutočnosť sama popiera. Dôkazné bremeno bolo jednoznačne na žalobcoch, aby
preukázali, že jej predmetnú sumu odovzdali.

11.3.Odvolacísúdsavplnomrozsahustotožnilsozáveromsúduprvejinštancieoneunesenídôkazného
bremena žalobcami, ktorá skutočnosť má za následok zamietnutie ich žaloby.
12. Správny je záver súdu prvej inštancie aj o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovanej.
Napriek tomu, že žalobcovia mali predmetnú sumu (5000 eur) vyplatiť žalovanej, pričom táto suma
mala predstavovať kúpnu cenu za nehnuteľnosť, ktorej vlastníkom žalovaná nebola, a ktorú sumu mala

žalovaná bezodkladne odovzdať svojmu synovi, nie je vecne pasívne legitimovaná na vrátenie tejto
sumy žalobcom v prvom a v druhom rade. Odvolací súd iba poukazuje na vyjadrenie žalobcov v prvom a
v druhom rade, ktorí sami uviedli, že syn žalovanej im mal nehnuteľnosť predať za sumu 5 000 eur a syn
žalovanej im sľúbil vrátiť v konaní pred policajným orgánom sumu 5 300 eur. Vecná pasívna legitimácia
svedčí tomu, kto mal mať z tvrdeného nároku žalobcov prospech titulom hmotného práva, v danom

prípade titulom bezdôvodného obohatenia. Žalovaná to však určite nebola.

13. Odvolací súd záverom iba dodáva, že žalobcami uplatnený nárok podanou žalobou voči žalovanej,
nebol uplatnený správne a dôvodne. A už vôbec žalovaná nemôže byť zodpovednou za žalobcami
tvrdenú škodu v sume 12 000 eur. Týmto nárokom sa však odvolací súd nezaoberá, nakoľko nebol

predmetom odvolacieho konania. V odvolaní žalobcovia v prvom a v druhom rade namietali iba
nepriznanie sumy 5 000 eur. Skutočnosť, že sa syn žalovanej v konaní pred policajným orgánom
zaviazal zaplatiť žalobcom sumu 5 300 eur, nemá s predmetom tohto konania nič spoločné, súd prvej
inštancie nemohol zaviazať syna žalovanej na zaplatenie tejto sumy, nakoľko nebol stranou sporu v
tomto konaní. Zároveň odvolací súd iba poznamenáva, že v danom prípade by nebolo možné uznať

vyjadrenie žalovaného pred policajným orgánom, ako uznanie jeho záväzku voči žalobcom v prvom
a v druhom rade, nakoľko toto vyjadrenie nespĺňa podmienky uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho
zákonníka.

14. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny

podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

11. Ustanovenie § 387 ods. 3 CSP ukladá odvolaciemu súdu vysporiadať sa s podstatnými dôvodmi
uvedenými v odvolaní.

12. Odvolatelia v podanom odvolaní namietajú nesprávne skutkové zistenia, ktoré mali spočívať v tom,
že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil uplynutie premlčacej doby. Túto námietku riešil už súd
prvej inštancie v napadnutom rozsudku, taktiež odvolací sú v tomto rozhodnutí, preto na tieto dôvody
odvolací súd iba ďalej poukazuje. Dodáva iba, že podanie trestného oznámenia nemá vplyv na plynutie
premlčacej doby. A teda ak aj podali žalobcovia v danej veci trestné oznámenie v roku 2013, toto nebolo

možné považovať za uplatnenie svojho nároku, t.j. na vydanie bezdôvodného obohatenia od žalovanej.
12.1. Ďalej namietajú, že syn žalovanej sa pred policajným orgánom zaviazal uhradiť sumu 5 300 eur,
ktorú sumu doteraz neuhradil a súd prvej inštancie sa tým nezaoberal. K tejto námietke odvolací súd iba
poznamenáva, že syn žalovanej (Z. nebol stranou sporu v tomto konaní, preto nemal súd prvej inštancie
dôvod sa touto skutočnosťou zaoberať.

12.2. K námietke žalobcov v prvom a v druhom rade, že žalovaná prevzala od nich sumu 5 000 eur a
preto právom ju od nej požadujú a je teda vecne pasívne legitimovaná v tomto konaní, odvolací súd iba
poznamenáva, že žalobcovia v prvom a v druhom rade žiadnym dôkazom nepreukázali nimi tvrdenú
skutočnosť, že žalovaná od nich predmetnú sumu prevzala a že ju mala aj v čase podania žaloby vdispozičnej moci. Nepreukázali ani dôvod vyplatenia tejto sumy a ani na súde prvej inštancie nenavrhli
žiadne prostriedky procesného útoku, ani vykonanie žiadnych dôkazov na preukázanie ich tvrdení. Iba
nimi tvrdené skutočnosti, bez predloženia akéhokoľvek listinného, či iného dôkazu, zostávajú iba v ich

subjektívnym tvrdením, bez akejkoľvek právnej relevancie.

13.O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods.1 CSP v spojení s
ustanovením § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnej žalovanej priznal náhradu trov odvolacieho konania v
plnej výške voči žalobcom v prvom a v druhom rade, o výške ktorých rozhodne podľa § 262 ods. 1 CSP

súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím.

Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),

v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej

zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).