Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, April 5, 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Sa/22/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8021200592
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 04. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Morozová Nemcová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8021200592.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove sudkyňou JUDr. Katarínou Morozovou Nemcovou v právnej veci žalobcu P. R.,

nar. XX. októbra XXXX, trvale bytom I. XX, XXX XX W., proti žalovanej Sociálnej poisťovni ústredie, ul.
29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava 1, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej
zo dňa 10. septembra 2021 Číslo: XX XXX-X/XXXX-BA, na základe podanej správnej žaloby takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozhodnutie žalovanej zo dňa 10. septembra 2021 Číslo: XXXXX-X/XXXX-BA a rozhodnutie
prvostupňového správneho orgánu sociálnej poisťovne, pobočka Poprad zo dňa 7. júla 2021 Číslo:
XXXX/XXXX-PP-DvN a vec v r a c i a žalovanej na ďalšie konanie.
P r i z n á v a žalobcovi úplnú náhradu trov konania voči žalovanej.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Závery správnych orgánov

1. Preskúmavaným rozhodnutím Sociálna poisťovňa ústredie, so sídlom v Bratislave ako odvolací orgán
príslušný na rozhodovanie v súlade s § 179 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom
poistenívzneníneskoršíchpredpisovpodľa§218ods.2citovanéhozákonadňa10.09.2021K.:XXXXX-
X/XXXX-BA rozhodla tak, že odvolanie žalobcu P. R. proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka

Poprad zo dňa 07.07.2021 Číslo: XXXX/XXXX-PP-DvN vo veci nároku na dávku nezamestnanosti
zamietla v celom rozsahu a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdila.
2. Žalovaná odôvodnila rozhodnutie, ktoré je predmetom preskúmania poukazom na ustanovenie § 218
ods. 1, 2 citovaného zákona, ako aj poukazom na obsah prvostupňového rozhodnutia, ktorým Sociálna
poisťovňa, pobočka Poprad 07.07.2021 podľa § 178 ods. 1 písm. a/ piateho bodu zákona vo veci nároku
na dávku v nezamestnanosti podľa § 104 ods. 1 zákona a podľa článku 61 Nariadenia (ES) Európskeho
parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácií systémov sociálneho zabezpečenia rozhodla, že pán P. R.

nemá nárok na dávku nezamestnanosti. Zároveň poukázala žalovaná na odvolanie účastníka konania
v ktorom uviedol, že do ČR vycestoval za prácou a že nesúhlasí s vyhlásením, že dlhodobý pobyt v
zahraničí je prevažujúcou skutočnosťou pri posudzovaní centra záujmov a domnieva sa, že z dokladov
predložených v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti je preukázané budovanie jeho zázemia na
Slovensku. Poukázal na to, že na Slovensku býva v domácnosti s družkou, platí náklady na ich spoločnú
domácnosť, platí za parkovacie miesto, poplatky za odpad, má osobný účet v banke, osobné motorové
vozidlo, uzatvorené poistné zmluvy. Má na Slovensku aj lekára. Žiadal zrušiť napadnuté rozhodnutia a

priznať mu dávku.
3. Odvolací orgán ďalej v odôvodnení rozhodnutia citoval príslušné ustanovenia § 104 ods. 1, 6 zákona,
ako aj článok 61 ods. 1, 2 Základného nariadenia, článok 1 písm. j/ Základného nariadenia a článok 11
ods. 1 Vykonávacieho nariadenia. V odôvodnení rozhodnutia žalovaná ďalej poukázala na to, že podľaOznámenia Úradu práce sociálnych vecí a rodiny Poprad zo dňa 01.05.2021 bol navrhovateľ zaradený
do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 01.05.2021, pričom žiadosť o dávku v nezamestnanosti
si uplatnil na pobočke dňa 25.06.2021.

Žalovaná zdôvodnila, že v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov
o zamestnanie, t.j. od 01.05.2017 do 30.04.2021 navrhovateľ nepreukázal žiadnu dobu poistenia v
nezamestnanosti, ktorú by mu bolo možné zohľadniť na účely vzniku nárok na dávku nezamestnanosti.
Poukázala pritom opätovne na ustanovenie §104 ods. 1 zákona a argumentovala ďalej tým, že podľa
spisového materiálu pracoval navrhovateľ v posudzovanom období na území iného členského štátu

EÚ - Českej republiky. V tejto súvislosti uviedla, že na preukázanie dvoch poistení nezamestnanosti
dosiahnutých v rámci členského štátu EÚ je potrebné príslušnej pobočke Sociálnej poisťovne predložiť
formulár osvedčujúci obdobia, počas ktorých bola dotknutá osoba poistená v nezamestnanosti na
území členského štátu EÚ, potvrdený príslušnou zahraničnou inštitúciou. Vo formulári U1 z 21.06.2021
príslušná česká inštitúcia osvedčila údaje a to obdobie poisteného zamestnania od 3. augusta 1995 do
30. apríla 2021.

4. Nakoľko v prvostupňovom konaní o dávke v nezamestnanosti navrhovateľa preukázala v
posudzovanom období dobu poistenia nezamestnanosti dosiahnutú na území iného členského štátu EÚ,
bola Sociálna poisťovňa, pobočka Poprad povinná posúdiť, či je možné takúto dobu zohľadniť na účely
vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s článkom 61 zla nariadenia, pričom poukázala na

to, že výnimkou z tohto pravidla predstavujú prípady uvedené z článku 65 ods. 5 písm. a/ Základného
nariadenia, t.j. prípady, kedy si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo
samostatne zárobkovo činná osoba, na území členského štátu EÚ zachovala bydlisko na území SR (v
zmysle článku 1 písm. j/) Základného nariadenia a článku 11 vykonávacieho nariadenia.
Ďalej žalovaná argumentovala tým, že navrhovateľ bezprostredne pred zaradením do evidencie

uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej
legislatívy. Z uvedeného dôvodu by bolo možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú
na území Českej republiky do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s článkom 61 ods. 1
Základného nariadenia len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území SR
počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu EÚ. Ďalej v odôvodnení rozhodnutia

žalovaná poukázala na to, že v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti sa posudzuje zachovanie
väzieb navrhovateľa na území SR na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií a
údajov osvedčených navrhovateľom. V žiadosti o dávku nezamestnanosti, ako aj vo vyhlásení žiadateľa
zo dňa 25. júna 2021 na účely posúdenia zachovania centra záujmov boli predložené informácie získané
od navrhovateľa.

Centrum záujmov a bydlisko dotknutej osoby v zmysle článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia je
možné určiť na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými
skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať:
- dĺžku a trvalosť, v prítomnosti na území dotknutých členských štátov navrhovateľ uviedol vo vyhlásení
žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov, že na území Českej republiky sa zdržiaval

prerušovane od augusta 1995 do apríla 2021, t.j. viac ako 25 rokov,
- situáciu navrhovateľa vrátane povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti,
predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť vykonáva, trvalosť tejto dĺžky a dĺžky trvania každej
pracovnej zmluvy,
- jeho rodinného stavu a rodinných väzieb, jeho bytovej situácie najmä toho, či je táto situácia stabilná,

- členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.
V tejto súvislosti žalovaná uviedla, že podľa Rozhodnutia Správnej komisie pre koordináciu systémov
sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12.06.2009 je v súčasnosti prijateľné prenesenie zodpovednosti za
platbu dávok z príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov a určitých
kategórií pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenia aj so svojimi krajinami pôvodu. Už by viac nebolo

prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu bydlisko mala rozšíriť oblasť uplatnenia článku 65
základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo
samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte, a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu.
V súlade s týmto rozhodnutím boli celková dĺžka pobytu, viac ako 25 rokov, stabilná pracovná situácia na
území Českej republiky, prioritná a dlhodobá orientácia na český trh vyhodnotené silnejšie ako ostatné

skutočnosti, ktoré navrhovateľ uviedol ako väzby na Slovensku. Odvolací orgán mal zo spisového
materiálu za preukázané, že počas výkonu zamestnania v Českej republike sa navrhovateľ v tomto čase
dlhodobo zdržiaval, býval, trávil pracovný čas aj mimo pracovný čas, platil zákonné odvody i dane naúzemí Českej republiky. Všetky tieto skutočnosti preukazujú vytvorenie centra záujmov navrhovateľa,
počas posledného zamestnania práve na území Českej republiky.

5. Žalovaná ďalej poukázala na to, že v tejto súvislosti, že možnosť uplatniť si nárok na dávku
nezamestnanosti v štáte inom, ako v štáte posledného zamestnania je len výnimkou zo všeobecného
pravidla,ktoréurčuje,ženároknadávkuvnezamestnanostibysimalanezamestnanáosobaprednostne
uplatniť v štáte posledného zamestnania, lebo v tomto štáte platila poistné, prípadne zamestnanosti.
Podľa žalovanej je cieľom nariadenia podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá

osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti, a zároveň aj to, aby
tento štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti.
Pri uplatnení nároku na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania sa neskúma aké
väzby má žiadateľ v tej krajine, ale doby poistenia dosiahnuté podľa jeho legislatívy sa zohľadnia
automaticky, čo však nezabezpečuje automatický vznik nároku na dávku v nezamestnanosti. Podľa
žalovanej navrhovateľ mal zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Českej

republiky. V tejto súvislosti zdôraznila, že nezamestnané osoby, ktoré dosiahli doby poistenia v
nezamestnanosti na území iného členského štátu EÚ nemajú v zmysle ustanovení základného a
vykonávacieho nariadenia právo výberu členského štátu EÚ, v ktorom si uplatnia nárok na dávku
v nezamestnanosti. Fyzická osoba vykonávajúca zárobkovú činnosť v členskom štáte EÚ podlieha
právnym predpisom tohto štátu, a teda je v tejto krajine aj sociálne poistená podľa podmienok

vnútroštátnej legislatívy. Koordinačné predpisy určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by
si nezamestnaní mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili
zamestnanie. V prípade priznania nároku na dávku v nezamestnanosti, má dotknutá osoba v zmysle
článku 64 Základného nariadenia možnosť požiadať o export priznanej dávky v nezamestnanosti do
ktoréhokoľvek členského štátu v EÚ, t.j. aj na územie Slovenskej republiky. V prípade keď nezamestnaný

nevyužije možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania a
požiada o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, tento členský štát je v zmysle koordinačných
predpisov povinný skúmať, či je možné dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí
zohľadniť v konaní o nároku na dávku nezamestnanosti. Takúto dobu je možné zohľadniť len podľa
článku 65 Základného nariadenia, t.j. v prípade zachovania pevných väzieb v členskom štáte, v ktorom

si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti. Dobu poistenia v nezamestnanosti
získanú na území iného členského štátu, teda nemôže sociálna poisťovňa zhodnotiť automaticky na
účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti, ale je povinná dôsledne vyhodnotiť všetky relevantné
skutočnosti preukázané v konaní o dávku v nezamestnanosti.
6. Žalovaná ďalej argumentovala tým, že vo viacerých iných konaniach je odvolaciemu orgánu zrejmé

stanovisko českej inštitúcie k posudzovaniu inštitútu bydliska - nakoľko nejde o spor inštitúcií v zmysle
článku 11 Vykonávacieho nariadenia, je posúdenie bydliska podľa stanoviska českej inštitúcie výlučnou
právomocou tej inštitúcie, kde bol uplatnený nárok na dávku v nezamestnanosti.
Žalovaná poukázala aj na to, že navrhovateľ uviedol, že o dávku v nezamestnanosti na území Českej
republiky nepožiadal. Argumentovala tým, že navrhovateľ uviedol, že na Slovensku mal počas pobytu

v ČR daňovú povinnosť na území ČR, prítomnosť družky a plnoletej dcéry, deklarované návraty na
Slovensko, zachovanie finančných produktov, platenie poplatkov za OMV, komunálny odpad, nákladov
za byt, vlastníctvo k OMV. Žalovaná poukázala v závere rozhodnutia na odvolacie dôvody, pričom
opätovne poukázala na to, že bydlisko navrhovateľa bolo posúdené v súlade s článkom 11 ods. 1
Vykonávacieho nariadenia, pričom dĺžka prítomnosti na území členského štátu EÚ, podľa článku 11 ods.

1 písm. a/ Vykonávacieho nariadenia a situácia dotknutej osoby v zmysle článku 11 ods. 1 písm. b/
Vykonávacieho nariadenia jednoznačne preukazujú, že navrhovateľ si centrum záujmov na Slovensku
počas výkonu činnosti zamestnanca v Českej republike nezachoval.

II.

Žalobné dôvody

7. Predmetné rozhodnutie napadol žalobca podanou správnou žalobou a dožadoval sa preskúmania
uvedeného rozhodnutia a následne zrušenia rozhodnutia žalovaného z 10.09.2021 pod Číslom: XXXXX-
X/XXXX-BA a I. stupňového rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Poprad zo 07.07.2021 Číslo:

XXXX/XXXX-PP-DvN a vrátenia veci na ďalšie konanie a priznania trov konania.
Hlavným dôvodom podanej žaloby bolo poukázanie na skutkový stav, pričom žalobca popísal celé
konanie od podania žiadosti, až po samotné rozhodnutie žalovaného. V žalobe argumentoval hlavne
tým, že nesúhlasí s rozhodnutím z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy vychádzaz nesprávneho právneho posúdenia veci a zistenie skutkového stavu orgánov verejnej správy bolo
nedostačujúce na riadne posúdenie veci. Na základe týchto základných žalobných dôvodov žiadal
žalobou napadnuté rozhodnutia zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie.

8. Žalobca v žalobe poukázal na obsah prvostupňového rozhodnutia, ako aj na dôvody odvolania.
Poukázal na rozhodnutia krajských súdov, ako aj rozhodnutia NS SR, z ktorých citoval právne
závery. Ďalej argumentoval tým, že prvostupňový správny orgán nesprávne právne posúdil vec,
pričom toto nesprávne posúdenie spočívalo v nesprávnej aplikácii alebo nesprávnej interpretácii. V
zmysle odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, že ako účastník konania nemá nárok na dávku v

nezamestnanosti z dôvodu, že jeho bydlisko nie je na území Slovenskej republiky, ale na území Českej
republiky, nemožno takto v prípade doby poistenia v nezamestnanosti v Českej republike zohľadniť
na účely vzniku nároku na dávku. Žalobca poukázal na jednotlivé skutočnosti, ktoré boli predmetom
prvostupňového rozhodnutia, argumentoval poukazom na dôvody rozhodnutia žalovanej. Žalovaná
nesprávne vyhodnotila žalobcovu pracovnú situáciu, ako aj skutočnosti súvisiace s ňou. Argumentovala
iba tým, že žalobca pracovný pomer v ČR ukončil na vlastný podnet, viac sa vyhodnoteniu nevenovala.

Žalovaná podľa žalobcu vyhodnotila, že bydlisko žalobcu nie je na území SR, pričom zdôvodnenie tohto
svojho záveru oprela o ustanovenia článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia, pričom pre žalovaného
je toto nariadenia záväzné, a pri jeho aplikácií je povinný postupovať v súlade s jeho ustanoveniami.
Žalovaná aj napriek článku 11 Vykonávacieho nariadenia toto aplikovala a interpretovala v rozpore s
jeho úplným znením bez ods. 2 v záujme odôvodnenia negatívneho rozhodnutia pre neho ako žiadateľa.

Podľa článku 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia, ak je rozdiel v stanoviskách v inštitúcií dvoch alebo
viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto
inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia
všetkých dostupných informácií, súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať v
článku 11 ods. 1 bližšie špecifikované kritériá. Žalobca poukázal na nesprávne právne posúdenie a na

nesprávnu aplikáciu uvedeného článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia a nepoužitie ods. 2 článku
11.
Žalovaná tak podľa žalobcu nesprávne právne posúdila vec a nesprávne vyhodnotila bydlisko žalobcu
a zachovania väzieb na Slovensku. Žalovaná mala zo spisového materiálu za preukázané, že počas
výkonu zárobkovej činnosti v Českej republike sa žalobca v tomto čase dlhodobo zdržiaval, býval, trávil

pracovný čas aj mimopracovný čas, platil zákonné odvody i dane na území Českej republiky. Všetky
tieto skutočnosti preukazujú vytvorenie centra záujmov žalobcu počas posledného zamestnania práve
na území Českej republiky. Žalovaná mala za to, že nie je možné považovať bydlisko žalobcu počas
jeho posledného zamestnania v členskom štáte Európskej Únie za zachované na území Slovenskej
republiky. Vzhľadom na uvedené a na skutočnosť, že žalobca nebol bezprostredne pred zaradením

do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych
predpisov, nie je možné dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území Českej republiky zohľadniť
na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. Žalobca
aj v tejto časti žaloby poukázal na závery KS v Prešove sp. zn. 2Sa/1/2017, NS SR 9Sžsk/72/2017,
4Sa/16/2019, 7Sžsk/3/2021 a ďalšie, v ktorých bolo rozhodnuté v obdobných veciach.

9. Žalobca trval v žalobe na dôvodoch odvolania a argumentoval ďalej, že v Českej republike pracoval
viac ako 25 rokov, žil spolu s družkou a dcérou na ubytovni s viacerými osobami. Jeho ubytovanie bolo
zabezpečované zamestnávateľom. Počas výkonu zárobkovej činnosti v Českej republike a bývania na
ubytovni nikdy nevyhľadával žiadny prenájom, keďže nemal záujem hľadať si nejaké trvalé bývanie
porovnateľné tomu, ktoré na Slovensku, ale finančné prostriedky, ktoré by minul na platenie prenájmu si

šetril na život na Slovensku. Má za to, že tieto skutočnosti jasne prispievajú k presvedčeniu o tom, že na
území Českej republiky počas celej doby výkonu zárobkovej činnosti nemal úmysel si hľadať bývanie
trvalejšieho charakteru, ktoré by bolo porovnateľné s tým na Slovensku. Primeranosť bytovej situácie
výkonu povolania, konštatovanú zo strany žalovanej však v žiadnom prípade nemožno stotožňovať
s kvalitou bytovej situácie a teda bývanie na ubytovni v Českej republike automaticky považovať za

rovnocenné bývanie s bývaním v spoločnej domácnosti s družkou a dcérou na Slovensku. V rámci
bývania v Českej republike si po celý čas nevytvoril také zázemie, v ktorom by mohol uspokojivo
dlhodobo žiť tak ako na Slovensku.
10. Z rozhodnutia žalovanej nie je zrejmé prečo bytová situácia žalobcu bola vyhodnotená ako menej
významná. Žalovaná sa nijakým spôsobom nevysporiadala s tým, aký vplyv majú žalobcom tvrdené

skutočnosti k vyhodnoteniu bytovej situácie na Slovensku. Argumentovala iba konštatovaním o trvalom
pobyte a pravidelné návraty na územie SR vyhodnotila ako slabšiu skutočnosť, bez odôvodnenia.
Žalobca ďalej argumentoval, že v ČR počas výkonu zárobkovej činnosti nadviazal len nevyhnutnépracovné väzby v ČR, ktoré po návrate na Slovensko zanikli. Pokiaľ žalovaná argumentovala
prítomnosťou dcéry v ČR dôvodil žalobca poukazom na jej nezaopatrenosť.
Žalobca má za to, že zachované rodinné väzby na Slovensku prispeli k tomu, že z jeho strany bolo

zachované centrum záujmov na Slovensku, či správne orgány nesprávne vyhodnotili.
11. Žalobca poukázal na to, že na Slovensku mal a má lekára, ktorý mu vypisoval počas celej doby kedy
pracoval v Českej republike práceneschopnosti. Okrem toho v Českej republike nemal stále bývanie, ale
býval na ubytovni s inými osobami, ktoré mu zabezpečil zamestnávateľ. Počas celej doby práce v Českej
republike sa vracal na Slovensko, nepretrhol väzby na Slovensku. V závere žaloby poukázal žalobca

na to, na Slovensku má trvalý pobyt. Dávku v nezamestnanosti na území Českej republiky nežiadal,
pretože má nárok na dávku na Slovensku vzhľadom na uvedené skutočnosti a s poukazom na čl. 11
vykonávacieho nariadenia, ako aj preto, že nebol sociálnou poisťovňou poučený o takejto možnosti a
opätovne poukázal na rozsudok NS SR 7Sžsk/3/2021 z 21.04.2021.

III.

Vyjadrenie žalovaného

12. K podanej správnej žalobe sa písomným stanoviskom zo dňa 03.01.2022 vyjadrila žalovaná, ako
príslušný odvolací orgán, pričom zotrvala na skutkových a právnych okolnostiach a navrhla žalobu podľa
§ 190 Správneho súdneho poriadku ako nedôvodnú zamietnuť. Zároveň súhlasila s prejednaním veci

bez nariadeného pojednávania.

IV.
Vyjadrenie žalobcu - replika

13. K písomnému vyjadreniu žalovanej reagoval podaním doručeným súdu 03.02.2022, žalobca, v
ktorom nesúhlasil s vyjadrením žalovanej a má za to, že splnil podmienky zachovania väzby a bydliska
na území Slovenskej republiky a teda na dávku v nezamestnanosti. Trval na nariadení pojednávania
vo veci.

V.
Závery správneho súdu

14. Z administratívneho spisu predloženého žalovanou ako odvolacím orgánom mal súd v konaní
preukázané, že Sociálna poisťovňa, pobočka Poprad dňa 7. júla 2021 Číslo: XXXX/XXXX-PP-DvN podľa

§ 178 ods. 1 písm. a/ piateho bodu zákona vydala predmetné rozhodnutie, na základe ktorého podľa
§ 104 ods. 1 zákona a podľa článku 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004
o koordinácií systémov sociálneho zabezpečenia a konštatovala, že žalobca nemá nárok na dávku v
nezamestnanosti. Svoje rozhodnutie odôvodnil prvostupňový správny orgán poukazom na príslušné
ustanovenie zákona o sociálnom poistení, ako aj článkov základného a vykonávacieho nariadenia a to

nariadenia EP a Rady č. 883/2004 a nariadenia EP a Rady č. 987/2009.
15. Správny orgán poukázal na dôkazy, ktoré boli predmetom posúdenia nároku na dávku
nezamestnanosti a argumentoval tým, že v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie
uchádzačov o zamestnanie, t.j. v období od 01.05.2017 do 21.06.2021 žalobca preukázal v tomto období
dobupoisteniavnezamestnanostivinomčlenskomštáteEurópskejúnie,t.j.vČeskejrepublike.Zároveň

prvostupňový správny orgán poukázal na to, že v zmysle koordinačných nariadení pojem bydlisko je
potrebné chápať v širších súvislostiach ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde je jej
centrum záujmov, kde trávi čas v mimopracovnom období. Celková dĺžka pobytu v Českej republike 25
rokov zamestnania na území tohto členského štátu a samotné dôvody na ktoré poukázal žalobca vo
svojej žiadosti, návštev na území Slovenskej republiky, ako aj väzby, ktoré na Slovensku nasvedčovali v

danom období bližší vzťah k Českej republike, ako k Slovenskej republike. Existencia stabilného trvalého
zamestnania ako aj celkový pobyt na území iného členského štátu boli primárnym kritériom pri určení
bydliska a centra záujmov. Z uvedených skutočností vyplynulo, že na účely preukázania údajov za štát
bydliska žalobcu na účely aplikácie článku 61, 62 základného nariadenia je potrebné považovať štát
výkonu žalobcovej činnosti, t.j. Českej republiky. Vzhľadom na to, že bezprostredne pred uplatnením

nárokunadávkunezamestnanostipracovalapoberalsociálnedávkynazákladepríslušnýchodvodovna
území štátu Európskej únie, a to Českej republiky dobu poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských
právnych predpisov a na základe článku 65 ods. 2 a 5 základného nariadenia sa na neho nevzťahuje a
nie je možné použiť uvedené pravidlo citovaného článku.Z obsahu administratívneho spisu vyplynuli skutočnosti, na ktoré žalobca poukázal jednak v podanej
žalobe, ale aj v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu, ako aj vo svojej žiadosti o priznanie dávky
v nezamestnanosti, ktorú podal na území Slovenskej republiky dňa 25.06.2021.

16. Správny súd argumentoval tým, že z obsahu podanej správnej žaloby vyplynulo, že žalobca sa
domáha preskúmania zákonnosti a postupu žalovanej ako odvolacieho orgánu, ktorý rozhodol tak, že
odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Poprad zo dňa
7. júla 2021 potvrdil, pričom poukázal na príslušné ustanovenia tak zákona o sociálnom poistení, ako
aj články základného a vykonávacieho nariadenia. Dospel k záveru, že žalobca nesplnil podmienku

preukázania zachovania si centra záujmov na Slovensku.
17. Krajský súd ako správny súd preskúmal rozhodnutie žalovanej, ako aj prvostupňového správneho
orgánu, ktorý vydal na základe žiadosti žalobcu zo dňa 25.06.2021 rozhodnutie 07.07.2021, kedy podľa
§ 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a článku 61 Nariadenia ER č. 883/2004 o koordinácií systémov
sociálneho zabezpečenia nárok na dávku v nezamestnanosti žalobcovi nepriznal.
18. Predmetom preskúmavacieho konania je rozhodnutie žalovanej, ktorým bolo rozhodnuté s konečnou

platnosťou o nepriznaní dávky nezamestnanosti žalobcovi podľa príslušných ustanovení zákona o
sociálnom poistení, ako aj podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 a jeho
vykonávacieho nariadenia č. 987/2009. Ako vyplýva zo zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v
6. hlave citovaného zákona sú upravené podmienky nároku na dávku v nezamestnanosti.
19. Podľa § 104 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia,

poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do
evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.
20. Ako vyplýva z ustanovenia § 104 ods. 6 citovaného zákona, rok poistenia v nezamestnanosti je 365
dní poistenia v nezamestnanosti.
21. Podľa článku 61 ods. 1 Nariadenia ( ES ) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o

koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia z 29. apríla 2004, ( ďalej len „základné nariadenie“ ),
príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie,
znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo
samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo
samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu,

ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne
predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo
samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa
nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s
uplatniteľnými právnymi predpismi.

22. Podľa článku 61 ods. 2 Základného nariadenia, s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5
písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila
v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:
- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,
- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania,

alebo
- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú
- doby samostatnej zárobkovej činnosti.
23. Podľa článku 65 ods. 5 písm. a) Základného nariadenia, nezamestnaná osoba uvedená v prvej a
druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa

na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne
zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.
24. Podľa článku 1 písm. j) Základného nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne
býva.
25. V zmysle článku 11 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady ( ES ) č 987/2009 zo

16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonania Nariadenia ES č. 883/2004 o koordinácií
systémov sociálneho zabezpečenia vykonávacieho nariadenia, určia centrum záujmov dotknutej
osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými
skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať:
a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov;

b) situáciu dotknutej osoby vrátane:
i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti,
predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva,
trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy;ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb;
iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti;
iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov;

v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná;
vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.
26. Podľa článku 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z
príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1) nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami,
na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako

vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.
27. Ako vyplýva z vykonaného dokazovania tak prvostupňovým správnym orgánom Sociálnou
poisťovňou pobočka Poprad, ako aj z dôvodov preskúmavaného rozhodnutia žalovanej, v 1/ rade bolo
potrebné posúdiť otázku bydliska žalobcu. Vyriešenie tejto otázky bolo podstatné pre ďalšiu aplikáciu
článku 65 Základného nariadenia.
Podľa názoru správneho súdu vyriešeniu tejto otázky správne orgány nevenovali dostatočnú pozornosť

a žalovaná ako odvolací orgán aj napriek skutočnostiam, ktorými žalobca argumentoval v odvolaní
a v písomných dôkazov, ktoré predložil v rámci odvolacieho konania nerozhodla na základe týchto
skutočností, ale riadila sa iba vyhodnotením formuláru U1 a striktných nariadení príslušných ustanovení
zákona o sociálnom poistení, ako aj Základného nariadenia, konkrétne článku 61 ods. 1. Správny
súd pri tomto poukazuje na základnú žalobnú námietku žalobcu, ktorý uviedol, že pri vyhodnocovaní

všetkých dôkazných prostriedkov, ktoré žalobca predložil, ako aj samotnej žiadosti o priznanie dávky
nezamestnanosti, prvostupňový správny orgán nesprávne vyhodnotil obsah ustanovenia článku 61 ods.
1,pričomsavôbecnevenovalvyhodnoteniuobsahučlánku61ods.2spoužitímčlánku65ods.5písm.a/
Základného nariadenia. Uvedené články síce citovala žalovaná vo svojom rozhodnutí, avšak obsahom
týchto článkov jednotlivých nariadení sa pri svojom postupe pri rozhodovaní o dávke nezamestnanosti,

ktorú podal žalobca dňa 25.06.2021 neriadila. Tieto skutočnosti, na ktoré žalobca poukazoval v žiadosti,
ako aj v odvolaní, podľa názoru súdu správne orgány nevyhodnotili dostatočne vážne a dôsledne s
poukazom práve na článok 1 písm. j/ základného nariadenia, ako aj s poukazom na článok 65 ods. 5
písm.a/základnéhonariadenia.Vtomtoohľadesprávnysúdopätovnezdôraznil,žeprevereniesamotnej
frekvencie návštev a pobytu žalobcu na Slovensku boli zo strany správneho orgánu vyhodnotené iba

na základe písomného formulára U1. Správne orgány nevyhodnotili účelnosť týchto návštev a ich
hospodárnosť, teda ekonomické odôvodnenie.
28. Pokiaľ žalovaná argumentovala vo svojom rozhodnutí, že samotná povaha a osobitné vlastnosti
každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miestam, kde sa táto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti
tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy mala preukázané na základe vyhodnotenia

výsledkov z informačného systému sociálnej poisťovne z ktorého vyplýva, že celá pracovná história
žalobcu bola spojená s Českou republikou vyplynulo, že v Českej republike bol zamestnaný u jedného
zamestnávateľa,pričomjehopracovnýpomertrvalod03.08.1995do30.04.2021,boldohodnutýnadobu
neurčitú a ukončený bol z podnetu žalobu. Z uvedeného bezpochyby vyplýva, že možno navrhovateľovu
pracovnú situáciu v Českej republike jednoznačne hodnotiť ako stabilnú. V uvedenom závere mala

žalovaná, ako aj prvostupňový správny orgán tieto poznatky na základe formulára, ako aj z výsledkov
informačného systému sociálnej poisťovne. Žalovaná sa v žiadnom prípade dôslednejšie nezaoberala
dôvodom prečo žalobca do Českej republiky odišiel v roku 1995, za akým účelom vlastne. Čo sa týka
bytovej situácie a stability zároveň so samotným rodinného stavu a rodinných väzieb hodnotila žalovaná,
ako aj prvostupňový správny orgán aj jeho bytovú situáciu, keďže na území Slovenska nevlastnil

žalobca byt sám, avšak v Českej republike žalobca býval s viacerými osobami na ubytovni. Čo sa týka
vyhodnotenia členského štátu, ktorý považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely, žalobca bola
zamestnaný na území Českej republiky, takže daňové povinnosti si plnil na tomto území, z čoho je
podľa správnych orgánov zrejmé, že za štát bydliska sa na daňové účely považuje štát zamestnania,
t.j. Česká republika. Všetky uvedené skutočnosti tak, ako sú vyhodnotené v prvostupňovom rozhodnutí

správneho orgánu a následne v rozhodnutí žalovanej, ktorá sa v plnom rozsahu stotožnila so závermi
prvostupňového správneho orgánu, odvolanie žalobcu voči prvostupňovému rozhodnutiu zamietla, a
predmetné rozhodnutie potvrdila.
29. Podľa názoru správneho súdu na účely uplatňovania článku 11 Nariadenia ES č. 987/2009
vychádzala správna komisia pri svojom rozhodnutí okrem iného z toho, že odsek 1 článku 65 Nariadenia

ES č. 883/2004 stanovuje osobitné pravidlá týkajúce sa poskytovania a platby dávok v nezamestnanosti
nezamestnaným osobám, ktoré počas svojej poslednej činnosti ako zamestnané alebo samostatne
zárobkovo činné osoby mali bydlisko v inom členskom štáte, ako je príslušný členský štát.30. Podľa definície uvedenej v čl. 1 písm. j) uvedeného nariadenia pojem „bydlisko“ znamená miesto,
kde osoba zvyčajne býva a pojem „pobyt“ je v písm. k) uvedeného článku vymedzený ako prechodné
bydlisko. Podľa ods. 3 čl. 11 nariadenia (ES) č. 987/2009 sú stanovené kritéria na určenie bydliska

v prípade, že medzi inštitúciami dvoch alebo viacerých členských štátov panuje rozdiel v názoroch
na túto otázku. Podľa čl. 64 ods. 5 nariadenia (ES) č. 883/2004 sa zodpovednosť za platbu dávok
prenáša z príslušného štátu na štát bydliska v prípade, že príslušná osoba sa dá k dispozícii službám
zamestnanosti štátu bydliska. Podľa ods. 9 hoci takéto riešenie je v súčasnosti prijateľné v prípade
cezhraničných pracovníkov a určitých kategórií pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenia aj so svojimi

krajinami pôvodu už by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala
rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 nariadenia (ES) č. 883/2004 tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú
dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte, a ktoré nechali svoje
rodiny vo svojej krajine pôvodu. S dôvodmi Správnej komisie uvedené v rozhodnutí U2 z 12. júna 2009
by sa mala dôkladne zaoberať aj žalovaná v ďalšom konaní.
31. Aj podľa súdu pojem bydlisko je potrebné chápať v širších súvislostiach ako miesto, kde sa fyzická

osoba trvalejšie združuje, kde je jej centrum záujmov, kde býva, pracuje, trávi čas v mimopracovnom
čase. Dôležité pritom na posúdenie bydliska podľa žalovanej, ako uviedla v rozhodnutí nie sú
skutočnosti, na ktoré poukazuje žalobca v odvolaní, ale to, že nie je možné považovať bydlisko za
zachované na území SR práve s poukazom na to, že žalobca nebol bezprostredne pred zaradením
do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych

predpisov, ako aj to, že žalobca bol na území Českej republiky dlhodobo a to 25 rokov. Uvedený záver
podľa správneho súdu nie je správny práve s dôrazom na úmysel žalobcu žiť v Českej republike.
32. Žalovaná nevyhodnotila v žiadnom prípade argumenty, ktorými dôvodil žalobca v odvolaní, avšak
ani tie, ktoré uviedol pri jeho výsluchu do zápisnice. Podľa žalovanej nebolo možné zohľadniť na účely
vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 Základného nariadenia doby poistenia v

nezamestnanosti získané na území Českej republiky. Tieto závery žalovanej však nie sú v súlade s čl.
61 ods. 1 a 2, a už v žiadnom prípade s čl. 65 ods. 5 písm. a) Základného nariadenia, na ktorých obsah
súd poukázal vyššie, pričom predmetné články citovala aj žalovaná ako odvolací orgán v napadnutom
rozhodnutí, avšak podľa nich nepostupovala.
33. Za tohto stavu správny súd dospel opätovne k záveru, že v predmetnej veci nebol dostatočne zistený

skutkový stav a rozhodnutia správnych orgánov nemožno považovať za presvedčivé a preskúmateľné
práve pre nedostatočné zdôvodnenie zamietnutia uplatneného nároku žalobcom.
34. V predmetnej veci podľa názoru správneho súdu bola sporná otázka tak členského štátu, ktorý má
o nároku rozhodovať, ako aj sporná otázka „bydliska“ a s tým súvisiacich väzieb žalobcu na územie
Slovenskej republiky počas výkonu jeho zárobkových činností na území Českej republiky, ako aj to, či

správne aplikovali správne orgány článok 61 ods. 2 Základného nariadenia.
35. Ako vyplýva z ustanovenia článku 61 ods. 2 Základného nariadenia s výnimkou prípadov uvedených
v článku 65 ods. 5 písm. a/ sa uplatňovanie ods. 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba
bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:

- Doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia
- Doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania
- Doby zamestnania zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej
činnosti.
36. Ako vyplýva ďalej z ust. článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, ak je rozdiel v stanoviskách

inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné
nariadenie, tieto inštitúcie vo vzájomnej dohode urči centrum záujmov dotknutej osoby na základe
celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré
môžu obsahovať:
a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov

b) situáciu dotknutej osoby vrátane:
i. povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto
činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy
ii. jej rodinného stavu a rodinný ch väzieb
iii. vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti

iv. v prípade študentov zdroja ich príjmov
v. jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná
vi. členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska na daňové účely37. Ako vyplýva z článku 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych ktoré vychádzajú z
príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami,
na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako

vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.
38. Na základe vyššie citovaných článkov základného a vykonávacieho nariadenia správny súd
bezpochyby dospel k záveru, že správne orgány v predmetnej veci dostatočne nezistili skutkový
stav veci a na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu veci vydali rozhodnutie predčasne,
neodôvodnené, čím sa stalo nepreskúmateľným. V rozhodnutí správne orgány na základe svojich

subjektívnych zistení vydali rozhodnutie s nesprávnym právnym záverom. K uvedenému názoru dospel
správny súd preštudovaním administratívneho spisu, ako aj rozhodnutí správnych orgánov, podaného
odvolania žalobcu, ako aj žalobných dôvodov žalobcu.
39. Podľa správneho súdu sa žalobca správne domáha zrušenia predmetného rozhodnutia, pretože aj
správny súd dospel bezpochyby k záveru, že správne orgány sa nevenovali aplikácii ustanovenia článku
11 ods. 1 v spojení s článkom 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia a svoje rozhodnutie vydali na základe

nedostatočne zisteného skutkového stavu veci. S poukazom na tú skutočnosť, že vôbec nekomunikovali
správne orgány ohľadom bydliska žalobcu a zistenia jeho väzieb na územie Slovenska bez toho, aby
oslovili príslušnú inštitúciu členského štátu v ktorom žalobca pracoval a žil od roku 1995 do roku 2021, za
akým účelom, akých dôvodov a čo ho vlastne viedlo k samotnému presťahovaniu sa z územia Slovenska
do iného členského štátu Európskej únie, pričom tieto dôvody, ktoré popísal žalobca v žiadosti, správne

orgány nedostatočne vyhodnotili.
40. Ako vyplýva z príslušných ustanovení Zákona o sociálnom poistení, konkrétne ustanovenia § 195
ods. 1 citovaného zákona, organizačná zložka sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje
tak,abypresneaúplnezistilaskutočnýstavvecianatenúčelobstarápotrebnépodkladynarozhodnutie.
41. Podľa § 195 ods. 2 citovaného zákona, podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a

vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo
známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.
42. Podľa § 209 ods. 1 citovaného zákona, rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa
vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne
záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí

obsahovať predpísané náležitosti.
43. Podľa § 209 ods. 2 citovaného zákona, rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie
o odvolaní alebo o opravnom prostriedku. Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom
konania vyhovuje v celom rozsahu.
44. Podľa § 209 ods. 4 citovaného zákona, v odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej

poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri
hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.
45. Aj napriek konštatácii žalovanej, že správny orgán dostatočne zistil skutkový stav a tento popísal
v rozhodnutí, je správny súd opačného názoru, pričom poukazuje na to, že na základe uvedených
skutočností, ktoré vyplývajú z obsahu administratívneho spisu, ako aj z rozhodnutí správnych orgánov

a podanej žaloby mal bezpochyby za preukázané, že správne orgány dostatočne nevyhodnotili zistený
skutkový stav veci. V predmetnom konaní okrem samotného vyhlásenia pre účely posúdenia bydliska a
výpovede formou výsluchu žalobcu, na základe ktorých mali byť dostatočne preukázané väzby žalobcu
na území SR sa nezaoberali vyhodnotením všetkých písomných dôkazov a všetkých vyhlásení a
argumentov žalobcu, ktoré uvádzal v odvolaní, ako aj pri podaní nároku na dávku v nezamestnanosti.

Dohoda medzi dotknutými inštitúciami (Českej republiky a Slovenskej republiky) v čase rozhodovania
žalovanej neexistovala, resp. k takejto dohode medzi dotknutými inštitúciami na určenie skutočného
miesta bydliska žalobcu nedošlo a vôbec nevyhodnotili správne orgány „úmysel“ žalobcu a tiež dôvody
a okolnosti, ktoré ho viedli k presťahovaniu a predovšetkým k zamestnaniu v Českej republike. Podľa
názoru správneho súdu bez toho, aby existovala takáto dohoda, úmysel žalobcu vyhodnocovali správne

orgány v rozpore s citovaným článkom nariadenia.
46. Pokiaľ žalobca vo svojej žiadosti poukazoval na to, že počas výkonu zamestnania a života v Českej
republike sa nepretržite vracal so svojou rodinou na územie Slovenska, kde nepretrhol svoje väzby
na rodinu, pričom tieto zostali zachované na území Slovenskej republiky. O tom žalobca presviedčal
správne orgány poukazom na listinné dôkazy, ktoré boli preukázaním toho, že žalobca na území

Slovenskej republiky si zabezpečoval lekárske návštevy, ale aj zabezpečenie poistného, platenia
poplatkov, ako aj sporenia v prípade pre potreby návratu z Českej republiky. Väzby na Slovenskú
republiku udržiaval návštevami, ako aj realizáciou väzieb, ktoré mali byť zachované potom, čo sa vrátilžalobca na územie Slovenskej republiky, kde chcel následne žiť. Žalobca dôkazmi preukázal, že bývanie
a život Českej republike bol len dočasný, nie trvalý.
47. Žalovaná ako odvolací orgán, ako aj prvostupňový správny orgán argumentovali tým, že žalobca

nemal žiadne väzby na územie Slovenskej republiky, pričom všetky väzby smerovali tak k dlhodobému
zamestnaniu na dobu neurčitú. Uvedené skutočnosti však boli nevyhnutne potrebné s poukazom na
výkonjehozamestnanianaúzemíČeskejrepubliky.Trvalébydlisko,ktorénezmenilnaúzemíSlovenskej
republiky bolo bezpochyby dôkazom toho, že žalobca svoje väzby na Slovenskú republiku, ako aj
bydlisko nepretrhol a uvedené skutočnosti, ako už súd vyššie popísal správne orgány mali vyhodnotiť

s poukazom na to, čím žalobca argumentoval v podanej žiadosti, respektíve v samotnom vyhlásení k
posúdeniu väzieb na bydlisko, ako aj v podanom odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu. V tomto
smere správny súd poukázal na obsah článku 1 písm. j) Základného nariadenia, podľa ktorého bydlisko
znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva. Týmto článkom 1 písm. j/ Základného nariadenia bolo
potrebné sa zaoberať správnymi orgánmi v širšom kontexte s poukazom teda na obsah článku 11 ods.
1, 2 Vykonávacieho nariadenia.

48. Pokiaľ sa správne orgány nevysporiadali s tým, že príslušná inštitúcia členského Štátu Európskej
únie, Česká republika sa k predmetnej veci vôbec nevyjadrili, aplikovali tak ustanovenia článku 11 ods.
1, 2 v rozpore s tým, čo je obsahom uvedených článkov vykonávacieho nariadenia. Pokiaľ rozdiel
v stanoviskách inštitúcií členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné
nariadenie nebolo bezpochyby určené či už po vzájomnej dohode alebo bez dohody, bolo potrebné sa

týmito skutočnosťami zo strany správnych orgánov venovať. Pokiaľ žalobca nepristúpil k tomu, že si
uplatnil uvedený nárok na dávku nezamestnanosti v členskom štáte Európskej únie v Českej republike,
mali ohľadom tejto skutočnosti vykonať správne orgány dokazovanie a zistiť, či príslušná inštitúcia
Českej republiky konala, respektíve prečo nekonala a nemali sa spoliehať iba na výsledok Formulára U1.
49. Čo sa týka obsahu Formulára U1, ktorý je obsahom administratívneho spisu, k tomuto správny

súd uviedol, že ich vypisovanie a odpovede na jednoduché a strohé otázky, na základe ktorých mal
správny orgán dospieť k záveru, že neboli zachované bezprostredné väzby u žalobcu na Slovenskú
republiku sú prejavom nedostatočne zisteného skutkového stavu, pričom uvedený formulár považuje
súd za nedostatočný, pretože z tohto dôvodu nemožno jednoznačne a bezpochyby dospieť k záveru, ku
ktorému správny orgán dospel a to, že žalobca nesplnil základnú podmienku, ktorá bola v tomto konaní

riešená, a to je určenie skutočného miesta bydliska žalobcu. Vyriešenie predmetnej otázky zachovania
bydliska malo podstatný vplyv v celom konaní, a ako už súd uviedol vyššie, samotnú aplikáciu článku
65 Základného nariadenia bolo potrebné posudzovať v súlade s článkom 11 ods. 1, 2 Vykonávacieho
nariadenia.
50. Žalovaná ako odvolací orgán konštatovala tak, ako dospel k záveru prvostupňový správny orgán,

že neboli splnené podmienky preukázania doby poistenia nezamestnanosti v posudzovanom období na
území Slovenskej republiky, avšak v tejto súvislosti správny súd argumentuje tým, že tieto boli splnené
samotným preukázaním posudzovaného obdobia na území iného členského štátu, a to konkrétne
v čase od 03.08.1995 do 30.04.2021 na území Českej republiky. Túto dobu, ktorú bola povinná
Sociálna poisťovňa, pobočka Poprad posúdiť ako možnú dobu zohľadnenia na účely nároku na dávku

nezamestnanosti v zmysle článku 61 Základného nariadenia na preukázanie doby nezamestnanosti
posúdiť s dôrazom na rozhodujúci dôvod. Preukázanie doby nezamestnanosti však nebol rozhodujúcim
dôvodom pre zamietnutie nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti, pričom rozhodujúcim dôvodom
bolo nepreukázanie zachovania väzby bydliska a teda trvalého záujmu na území Slovenska, čo za
preukázané zo strany správnych orgánov nebolo.

51. Ako ďalej vyplýva z postupu ako aj konania o žiadosti na dávku v nezamestnanosti, bolo sa
potrebné zo strany správnych orgánov bezpochyby venovať výnimke z pravidla uvedeného v čl. 61 ods.
2 Základného nariadenia, kde sú prípady uvedené v čl. 65 ods. 5 písm. a/ Základného nariadenia, v
zmysle ktorého má posudzovaná osoba zachované úzke väzby a bydlisko na území SR v zmysle čl. 1
písm. j/ Základného nariadenia a čl. 11 ods. 1, 2 Vykonávacieho nariadenia, ktorou citáciou príslušný

súd vyššie argumentoval.
52. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že aj keď správne orgány uvedené v príslušných
ustanoveniach v článkoch základného a vykonávacieho nariadenia citovali vo svojich rozhodnutiach, v
skutočnosti sa týmito ustanovenia neriadili a aplikovali ich v rozpore s uvedeným obsahom citovaných
nariadení.

53. S dôrazom na preukázané skutočnosti v rámci vykonávaného dokazovania sa preto správny súd
nestotožnil s tvrdeniami žalovanej, že žalobca bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov
o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy, a
preto z uvedeného záveru aj prvostupňový správny orgán na základe týchto skutočností nezohľadňovalani dobu, ktorú získal žalobca v súlade s čl. 61 ods. 1 Základného nariadenia na území Českej republiky,
pretože žalobca podľa záverov správnych orgánov nepreukázal zachovanie pevných väzieb a bydliska
na území SR počas výkonu posledného zamestnania na území iného členského štátu, a to Českej

republiky. Správne orgány svoj záver dostatočne nezdôvodnili práve s poukazom na obsah článku 11
ods. 1, 2 Vykonávacieho nariadenia v spojení s článkom 1 ods. 1 písm. j/ Základného nariadenia.
54. V danom kontexte podľa názoru správneho súdu z obsahu formuláru U1 vyvodili správne orgány
tento svoj právny záver z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, pričom otázku zachovania
bydliska posudzovali správne orgány len na základe uvedeného formularizovaného tlačiva, pričom bolo

rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ako aj rozhodnutie žalovanej vydané predčasne bez
toho, aby venovali náležitú vážnosť otázke riešenia zachovania bydliska žalobcu na území Slovenskej
republiky.
55. Z vykonaného dokazovania správnych orgánov preto nemožno bez akýchkoľvek pochybností sa
stotožniť sa záverom žalovanej, ktorá v celom rozsahu súhlasila so záverom prvostupňového správneho
orgánu a dospieť k tomu, že s poukazom na všetky dostupné informácie nemožno považovať za centrum

záujmov a bydlisko žalobcu počas jeho posledného zamestnania v inom členskom štáte Európskej
únie t. j. v Českej republike za zachované na území Slovenskej republiky, na základe tých dôvodov a
skutočností, ktoré boli uvádzané v rozhodnutí správnych orgánov. Preto s poukazom na aplikáciu článku
11 Vykonávacieho nariadenia, s dôrazom práve článku 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia je súčasťou
skúmania miesta „bydliska“ nielen preukázanie skutočností svedčiacich o nezachovaní bydliska na

území SR, ale v prvom rade skúmanie reálnych podmienok existencie bývania v mieste pobytu výkonu
dočasného zamestnania, ktoré úzko nadväzuje na samotné posúdenie, podľa názoru správneho súdu,
dočasného pobytu žalobcu, na území Českej republiky. Pobyt žalobcu na území Českej republiky bol
bezprostredne spojený s výkonom pracovných povinností v súlade s ktorými si zabezpečoval žalobca
budúce finančné krytie svojho pobytu na území Slovenskej republiky.

56. Správny súd zdôraznil, že aj napriek tomu, že komunikácia v obidvoch príslušných inštitúcií štátov
Európskej únie, Českej republiky a Slovenska v tomto prípade nebola preukázaná a nedošlo ani k
samotnejdohode,tedapodstatnýarozhodujúcibolvtomtoprípadeúmyselosobyžalobcu,ktorýsprávne
orgány nedostatočne a nesprávne vyhodnotili.
57. Podľa názoru správneho súdu preto bolo potrebné zrušiť rozhodnutia správnych orgánov v

súvislosti s tým, že boli vydané predčasne, nedostatočne odôvodnené, stalo sa tak nepreskúmateľnými,
pretože zistenie skutkového stavu správnymi orgánmi bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a
zdôvodnenie právneho záveru bolo zo strany správnych orgánov nesprávne.
Správny súd uvedené rozhodnutia žalovaného a prvostupňového orgánu zrušil podľa § 191 ods. 1
písm. c), e) S.s.p. z dôvodu, že dospel k záveru, že predmetné rozhodnutia boli nepreskúmateľné pre

nedostatočne zistený skutkový stav, ako aj s poukazom na to, že správne orgány dospeli k nesprávnemu
právnemu záveru.
58. Správny súd dospel k tomuto záveru na základe preskúmania obsahu napadnutých rozhodnutí
správnychorgánov,akoajnazákladeobsahuadministratívnehospisu,spoukazomnavyššiecitovaného
ustanovenia zákona o sociálnom poistení, ako aj jednotlivých článkov základného a vykonávacieho

nariadenia, ktoré boli podkladom pre rozhodnutia správnych orgánov.
59. Podľa správneho súdu odvolací orgán pri hodnotení predložených dôkazov zo strany žalobcu a pri
použití právnych predpisov sa obsahom týchto predložených listinných dôkazov neriadil a neriadil sa
ani obsahom príslušných ustanovení citovaných článkov Základného a Vykonávacieho nariadenia, ako
aj zákona o sociálnom poistení., v prvom rade s poukazom na ustanovenie § 209 ods. 1 a 4 Zákona o

sociálnom poistení a svoje rozhodnutie vydal predčasne.
60. Správny súd poukázal v tejto súvislosti v súlade s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR na nedostatočne
odôvodnené rozhodnutie žalovanej, ktoré porušuje ústavné právo žalobcu na súdny prieskum
rozhodnutia správneho orgánu s poukazom na čl. 46 ods. 2 Ústavy SR.
61. V ďalšom konaní bude povinnosťou žalovanej s poukazom na ustanovenie § 191 ods. 6 S.s.p.

postupovať tak, aby bol dôsledne zistený skutkový stav veci hlavne s dôrazom na posúdenie
preukázania väzieb bydliska žalobcu a to podľa podmienok na posúdenie nároku na dávku v
nezamestnanosti v zmysle Základného a Vykonávacieho nariadenia EÚ. Po doplnení dokazovania
bude povinnosťou žalovanej vo veci opätovne rozhodnúť a svoje rozhodnutie náležite, presvedčivo
s poukazom na zákonné ustanovenia, tak zákona o sociálnom poistení, ako aj jednotlivých článkov

základného a vykonávacieho nariadenia európskej únie, ktoré súd vyššie citoval rozhodnúť.
Následne rozhodnutie zdôvodniť tak, aby poskytovalo skutkovú a právnu oporu jeho výroku práve
s poukazom na odpovede na tie skutočnosti, na ktoré správny súd poukázal v odôvodnení svojho
rozsudku.Vtomtosmerejepotrebné,abysasprávneorgánypredovšetkýmzaoberali„úmyslom“žalobcuahlavnýmidôvodmi,ktoréžalobcuviedlikpresťahovaniuavykonávaniuzamestnaniavČeskejrepublike
počas rokov 1995-2021. Podľa názoru správneho súdu bola práve nemožnosť zamestnania sa na
Slovensku dôvodom na odchod žalobcu do Českej republiky za účelom zabezpečenia zamestnania.

PritompoukazujesprávnysúdnatozakejčastiSlovenskapochádzažalobcaastýmspojenýnedostatok
finančných prostriedkov u žalobcu, čo spôsobilo dlhoročné odlúčenie od jeho rodiny žijúcej na území
Slovenska, čím došlo k čiastočnému pretrhnutiu samotných týchto väzieb. Uvedenú situáciu čiastočne
nahrádzal tým, že jeho družka s dcérkou bývali na ubytovni v ČR spolu s ním, avšak trvalé bydlisko a
väzby zostali stále na Slovensku.

62. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 S.s.p. a žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech súd
priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanej.

63. O výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením súdnym úradníkom po
právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote jedného mesiaca od doručenia
rozhodnutia krajského súd, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove (§ 443 ods. 1 v spojení
s § 444 ods. 1 Správneho súdneho poriadku).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie

rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa
podáva(ďalej len sťažnostné body), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body
možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 Správneho súdneho
poriadku).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.

Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom.
Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen,
ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje vysokoškolské právnické vzdelanie II. Stupňa,
ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), je žalovaným Centrum právnej pomoci

(§ 449 ods. 1,2 Správneho súdneho poriadku).