Uznesenie ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, March 31, 2022

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/22/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5419200597
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrej Kekely
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2022:5419200597.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu Mgr. Andreja Kekelyho a členov
JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v spore žalobkyne: Mgr. B. N., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom H. XXXX/XX, XXX XX M. E., zastúpenej obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária
KováčikLegals.r.o.,sosídlomRadlinského1729,02601DolnýKubín,IČO:47238429,protižalovaným:
1/ Z. M. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom R. XB., XX-XXX Q. T., Poľská republika, zastúpeného

obchodnouspoločnosťouAdvokátskakanceláriaJUDr.ŠKERDA,s.r.o.,sosídlomRadlinského1727/49,
026 01 Dolný Kubín, IČO: 36 858 501, 2/ Powszechny Zaklad Ubezpieczeń - PZU S. A., so sídlom
Aleja Jana Pawla II 24, 00-133 Varšava, Poľská republika, zastúpenému JUDr. Gabrielou Reichovou,
advokátkou so sídlom Pavla Mudroňa 26, 036 01 Martin, IČO: 42 071 135, o zaplatenie 1.627,22 eur,
o odvolaní žalovaného 2/ proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 5C/35/2019-293 zo dňa 9.
decembra 2021, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 5C/35/2019-293 zo dňa 9. decembra 2021 vo výroku
VI. mení tak, že žalovaný 2/ má proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie
v rozsahu 100 %.

II. Žalovaný 2/ má proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

III. Rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 5C/35/2019-293 zo dňa 9. decembra 2021 vo výrokoch
I. až V. zostáva nedotknutý.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Dolný Kubín (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému 1/
povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 816,36 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Ďalej
zamietolžalobuvočižalovanému1/ohľadnezaplateniasumy644,97eur(výrokII.)atiežzamietolžalobu

voči žalovanému 2/ ohľadne zaplatenia sumy 1.461,33 eur (výrok III.). Súčasne zastavil konanie v časti o
zaplatenie sumy 165,89 eur (výrok IV.). Napokon rozhodol, že v pomere medzi žalobkyňou a žalovaným
1/ žiadna
zostránnemáprávonanáhradutrovkonania(výrokV.)ažalovanému2/vočižalobkyninároknanáhradu
trov konania nepriznal.
2. Rozsudok súdu prvej inštancie odôvodnil tým, že žalobou datovanou ku dňu 23.04.2019, doručenou

súdu prvej inštancie dňa 23.04.2019, sa žalobkyňa domáhala voči žalovaným 1/ a 2/ spoločne a
nerozdielne zaplatenia sumy 1.627,22 eur, ako aj náhrady trov konania v rozsahu 100 %. Žalobu
odôvodnila tým, že dňa 24.04.2016 viedol žalovaný 1/ ako vodič motorové vozidlo, pričom v dôsledku
nesprávnej techniky jazdy spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej utrpela zranenia matka žalobkyne, ktorá
napokon dňa XX.XX.XXXX na následky týchto zranení zomrela. Žalovaný 1/ svojím konaním závažným
spôsobom porušil pravidlá cestnej premávky, upravené v ust. § 3 ods. 1, ods. 2 písm. a), § 4 ods. 1

písm. c) zákonač. 8/2009 o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Dňa 24.04.2016 bolo vyšetrovateľom OR PZ Dolný Kubín vyhotovené uznesenie o začatí trestného
stíhania podľa ust. § 199 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok a následne vznesené

obvinenie žalovanému 1/ za prečin usmrtenie podľa ust. § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) zákona č. 300/2005
Z. z. Trestný zákon. Dňa 30.01.2018 podal na Okresný súd Dolný Kubín prokurátor obžalobu na
žalovaného 1/ pre prečin usmrtenie podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona. Rozhodnutím
Okresnej prokuratúry v Nowom Targu zo dňa 18.09.2018 spis. zn. PR 2 Ds 1356.2018 Spc bolo začaté
vyšetrovanie vo veci smrteľnej dopravnej nehody a rozhodnuté, že trestné konanie bude ďalej prebiehať

v Poľskej republike. Žalobkyňa ďalej v žalobe uviedla, že zaplatila náklady spojené s pohrebom nebohej
matky v celkovej výške 1.627,22 eur. Nakoľko vodičom motorového vozidla, ktorého prevádzkou bola
spôsobená škoda, bol v čase dopravnej nehody žalovaný 1/, ktorý svojím konaním porušil pravidlá
cestnej premávky, nesie žalovaný 1/ zodpovednosť za škodu v zmysle ust.
§ 420 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), a teda je v zmysle ust.
§ 449 ods. 2 a 3 OZ povinný poskytnúť žalobkyni náhradu škody pozostávajúcu z náhrady nákladov

spojených s pohrebom nebohej matky. Prevádzkovateľ daného vozidla mal v čase dopravnej nehody
uzavreté povinné zmluvné poistenie so žalovaným 2/. Tento je tak v zmysle ust. § 4 a §15 zákona č.
381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov povinný poskytnúť žalobkyni náhradu škody pozostávajúcu z náhrady nákladov

spojených s pohrebom jej nebohej matky.
3. Žalobkyňa následne podaním zo dňa 25.08.2021 vzala späť žalobu v časti o zaplatenie 82,72 eur a
podaním zo dňa 11.10.2021 vzala žalobu späť aj v časti o zaplatenie 83,17 eur.
4. Súd prvej inštancie citujúc ust. § 449 ods. 2 OZ a ust. § 1 ods. 2 a § 4 ods. 1 zákona č. 238/1998
Z. z. o príspevku na pohreb ďalej konštatoval nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne v časti

žalobou uplatneného nároku na zaplatenie sumy 644,97 eur, keďže žalobkyňa nepreukázala, že by
náklady spojené s pohrebom jej nebohej matky znášala ona. V dôsledku tohto nedostatku súd prvej
inštancie žalobu v časti o zaplatenie tejto sumy voči žalovanému 1/ zamietol. Vo zvyšnej časti, na ktorej
žalobkyňa po čiastočných späťvzatiach žaloby zotrvala, t. j. v časti o zaplatenie sumy 816,36 eur súd
prvej inštancie ako dôvodnej voči žalovanému 1/ vyhovel.

5. Vo vzťahu k žalovanému 2/ súd prvej inštancie žalobu v časti, na ktorej žalobkyňa
po čiastočných späťvzatiach žaloby zotrvala, t. j. v časti o zaplatenie sumy 1.461,33 eur, zamietol, a to s
odôvodnením, že žalovaný 2/ dôvodne vzniesol námietku premlčania. Žalobkyňa si totiž uplatnila nárok
voči žalovanému 2/ s poukazom na ust. § 4 ods. 1 písm. a)
a § 15 zákona č. 381/2001 Z. z. Na plynutie premlčacej doby vo vzťahu k žalovanému 2/ nemalo

prebiehajúce trestné konanie vo vzťahu k žalovanému 1/ žiadny vplyv (rozsudok Najvyššieho súdu
SR spis. zn. 5Cdo/102/2017 zo dňa 23.04.2020). V danom prípade v súvislosti s plynutím subjektívnej
premlčacej doby nebol dôvod zohľadniť deň, v ktorý sa podľa žalobkyne mala (konkrétne z e-mailu
zo dňa 17.04.2019) dozvedieť o tom, že práve u žalovanej 2/ mal žalovaný 1/ uzatvorené povinné
zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktorým bola

spôsobená škoda. Za dôvodnú v danom smere považoval súd prvej inštancie argumentáciu žalovaného
2/ poukazujúceho
na to, že žalobkyňa disponovala už dávnejšie predtým údajmi o motorovom vozidle, ktorého prevádzkou
bola spôsobená škoda, a preto, ak by chcela zistiť, kto je poisťovateľom škodcu, mohla získať túto
informáciu už podstatne skôr. K tomu súd prvej inštancie poukázal na to, že zástupca žalobkyne požiadal

obchodnú spoločnosť AVUS International, spol. s r. o. (daná spoločnosť bola oznámená Slovenskou
kanceláriou poisťovateľov bratovi žalobkyne už listom zo dňa 17.05.2016 ako korešpondenčný partner
zodpovednostného poisťovateľa škodcu na prejednanie a vyporiadanie škodovej udalosti) o informáciou
o poisťovni prevádzkovateľa daného motorového vozidla až e-mailom zo dňa 15.04.2019 (o 8.54
hod.), na čo dostal prakticky obratom odpoveď, a to dňa 17.04.2019 (o 9.29 hod.) tiež e-mailom. V

prípade, ak by uvedené zisťovala žalobkyňa (jej zástupca) od obchodnej spoločnosti AVUS International,
spol. s r. o. skôr, a to po tom, ako už na základe listu Slovenskej kancelárie poisťovateľov zo
dňa 17.05.2016 disponovali informáciou o uvedenom korešpondenčnom partnerovi zodpovedného
poisťovateľa, vychádzajúc z preukázanej rýchlosti komunikácie korešpondenčného partnera vo vzťahu k
žalobkyni (jej zástupcovi), mohla žalobkyňa disponovať údajmi o poisťovateľovi škodcu už v mesiaci jún

2016 na základe aj takého istého postupu, ktorý zvolil jej zástupca (nevedno prečo) s odstupom takmer 3
rokov, robeným len niekoľko dní pred tým, ako podal žalobu. V mesiaci jún 2016 žalobkyňa nepochybne
disponovala potrebnými údajmi ohľadne motorového vozidla, ktorého prevádzkou bola spôsobená
škoda, o osobe škodcu, o korešpondenčnom partnerovi zodpovedného poisťovateľa (z povahy vecinepochybne disponujúceho všetkými potrebnými identifikačnými údajmi o tomto poisťovateľovi) a taktiež
už aj údajmi o výške škody, teda všetkými potrebnými skutkovými okolnosťami pre zistenie ako presnej
identity poisťovateľa škodcu, tak aj pre uplatnenie si nároku na náhradu škody voči nemu, ktorej výšku

už tiež poznala. Preto súd prvej inštancie s poukazom na ust. § 15 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z. v
spojení s ust. § 106 ods. 1 OZ konštatoval premlčanie uplatneného nároku voči žalovanému 2/, keďže
subjektívna premlčacia doba, ktorá mohla začať plynúť najneskôr v priebehu mesiaca jún 2016, uplynula
najneskôr k mesiacu júl 2018, keď žalobkyňa podala žalobu na súd až dňa 23.04.2019.
6. Súd prvej inštancie napokon konanie v časti žaloby o zaplatenie sumy 165,89 eur na podklade

čiastočného späťvzatia žaloby, postupujúc podľa ust. § 145 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok (ďalej len „CSP“), zastavil, keď obaja žalovaní s týmto čiastočným späťvzatím vyjadrili
súhlas.
7. O nároku na náhradu trov konania v pomere medzi žalobkyňou a žalovaným 1/ rozhodol súd prvej
inštancie s poukazom na ust. § 262 ods. 1 CSP, postupujúc podľa ust. § 255 a § 256 ods. 1 CSP tak, že
vzhľadom na prakticky navzájom rovnaký úspech a neúspech vo veci (zohľadniac v prípade žalobkyne

ako neúspech aj jej procesné zavinenie na zastavení konania v časti jeho predmetu dotknutého jej
čiastočnými späťvzatiami žaloby), vyslovil, že žiaden z nich nemá právo na ich náhradu. Rozdiel medzi
úspechom a neúspechom žalobkyne a žalovaného 1/ predstavoval vo finančnom vyjadrení len 5,50
eur (o toľko ho mala vyšší žalobkyňa), čo v percentuálnom vyjadrení predstavuje len zanedbateľných
0,016899 %.

8. V pomere medzi žalobkyňou a žalovaným 2/ súd prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku
na náhradu trov konania postupoval podľa ust. § 257 CSP tak, že žalovanému 2/, ktorý mal úspech vo
veci, nepriznal voči žalobkyni (tá, ako už bolo uvedené aj procesne zavinila zastavenie konania v časti
predmetu tohto konania, ktorej sa týkali jej čiastočné späťvzatia žaloby) nárok na ich náhradu. Dôvod
hodný osobitného zreteľa pre takýto postup súd prvej inštancie videl v existencii hmotnoprávneho vzťahu

medzi žalovaným 1/ ako vodičom motorového vozidla, ktorým zavinil vznik škody a žalovaným 2/ ako
poisťovateľom zodpovednosti za škodu spôsobenú týmto motorovým vozidlom. Hoci bol žalovaný nárok
(uplatnený žalobkyňou voči obom žalovaným spoločne a nerozdielne) voči žalovanému 2/ (ako priamy
nárok na náhradu škody) zamietnutý pre dôvodne vznesenú námietku premlčania, to však neznamená,
že plnenie, na ktoré bol vo vzťahu k žalobkyni zaviazaný žalovaný 1/, bude v konečnom dôsledku znášať

žalovaný 1/, keďže tento z dôvodu existencie poistenia zodpovednosti za vzniknutú škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla žalovaného 1/ má nárok, aby z titulu poistenia za neho plnil práve
žalovaný 2/. Vzhľadom
na uvedené súvislosti súd prvej inštancie považoval za náležité, aby rozhodnutie o trovách konania,
pokiaľ ide o platenie trov vo vzťahu žalobkyňa a žalovaný 2/, zodpovedalo výsledku konania vo vzťahu k

žalovanému 1/, ktorý s ohľadom na rovnaký úspech vo veci svoj a žalobkyne nemá právo na ich náhradu.
9.Protirozsudku,čodovýrokuVI.,podalodvolaniežalovaný2/,ktorýnavrhol,abyodvolacísúdrozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že mu prizná proti žalobkyni náhradu trov konania
v rozsahu 100 %.
10. Žalovaný 2/ napádal rozsudok z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP, keď zdôraznil,

že pri rozhodovaní o náhrade trov konania platí primárne zásada (miery) úspešnosti sporovej strany.
Ust. § 257 CSP je aplikovateľné len v osobitných situáciách vyplývajúcich z konkrétností prejednávanej
veci a je svojou povahou výnimkou zo zásady úspechu v spore. Výnimočnosť takýchto okolností sporu
umožňujúcich aplikáciu ust. § 257 CSP musí byť daná ich osobitnou povahou v kontexte prejednávanej
veci a musí byť presvedčivo odôvodnená. Žalovaný 2/ mal za to, že v prejednávanej veci takéto

osobitné okolnosti neexistovali. Žalobkyňa uplatnila nárok v konaní na základe svojho rozhodnutia
proti dvom rôznym žalovaným na podklade rôznych právnych vzťahov, z ktorých vyvodzovala voči
každému z nich danosť ňou uplatneného nároku. Zo žiadneho právneho predpisu nemožno vyvodiť,
že výsledok sporu (procesný neúspech žalobkyne resp. jeho miera) vo vzťahu k jednému žalovanému
podmieňuje/ovplyvňuje mieru úspechu voči ďalšiemu žalovanému, a to tak, že tento by mal v rozhodnutí

o trovách konania „zodpovedať“ výsledku konania proti tomuto inému žalovanému. Prípadné výnimočné
okolnosti pre (ne)priznanie náhrady trov konania sa posudzujú vo vzťahu ku každému žalovanému
osobitne. Súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania pri použití ust. § 257 CSP nemôže vziať do
úvahy ako rozhodujúcu výnimočnú okolnosť jednoducho iba existenciu (iného) zmluvného vzťahu medzi
jednotlivými žalovanými, z ktorého môže vyplývať určitý spôsob vyporiadania medzi nimi. Žalovaný 2/

súčasne prezentoval názor, že v konaní nemôže vyvodiť závery o danosti tohto prípadného nároku
(navyše v konaní nijako nepreukazovaného) žalovaného 1/ voči žalovanému 2/ a následne len na tejto
úvahe založiť rozhodnutie o trovách konania v spore vedenom žalobkyňou voči žalovanému 2/. Takéto
posúdenie (iného nároku a jeho prípadnej danosti) ide nad rámec predmetu konania a podľa názoružalovaného 2/ nemôže byť takým osobitným dôvodom (na strane žalobkyne, prípadne žalovaného 2/),
ktorý by bolo možné podriadiť pod výnimočné okolnosti v zmysle ust. § 257 CSP. Žalovaný súčasne
zdôraznil, že už pri svojom prvom úkone vo veci vzniesol námietku premlčania, ktorá napokon bola pre

posúdenie uplatneného nároku voči nemu rozhodujúca. Rovnako tak súčasne pri prvom úkone vo veci
uviedol z jeho pohľadu všetky relevantné námietky voči uplatnenému nároku, resp. ďalšie následne v
nadväznosti na neskôr doplnené skutkové tvrdenia žalobkyne. Ani z tohto pohľadu teda neexistuje na
jeho strane taká (priťažujúca) okolnosť, pre ktorú by priznanie jeho nároku na náhradu trov konania
ako úspešnej sporovej strany nebolo spravodlivé. Pokiaľ ide o žalobkyňu, žiadne osobitné výnimočné

okolnosti na jej strane súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí nekonštatoval, keď napokon tieto neboli
v priebehu konania tvrdené a ani zistené. Z hľadiska procesného považoval žalovaný 2/ za nesprávne,
že súd prvej inštancie si nevyžiadal stanovisko sporových strán (žalobkyne a najmä žalovaného 2/) k
otázke aplikácie ust. § 257 CSP pred samotným rozhodnutím vo veci: Nie je možné, aby súd dospel
k vnútornému presvedčeniu, že je potrebné aplikovať ust. § 257 CSP a strane, ktorá by inak trovy
získala, to neoznámil a táto by sa to dozvedela až z rozhodnutia. Súd v prípade použitia ust. § 257 je

povinný „vytvoriť procesný priestor“ umožňujúci stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému
použitiu tohto ustanovenia [rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Čepek proti Českej republike
(sťažnosť č. 9815/10), nálezy Ústavného súdu ČR spis. zn. Pl.ÚS/46/2013 a spis. zn. I.ÚS/1593/2015].
Strana má teda právo byť explicitne vyzvaná, aby včas k prípadnej aplikácii ust. § 257 CSP vyjadrila
svoje stanovisko. Ust. § 257 CSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal možnosť jeho

svojvoľnej aplikácie, ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci
neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti
nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ust. § 257 CSP preto nie je možné vykladať tak, že je naň
možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania (nález
Ústavného súdu SR spis. zn. I. ÚS 168/2018).

11. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného 2/ navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutom výroku VI. potvrdil ako vecne správny. Mala za to, že v danom prípade boli
naplnené podmienky pre aplikáciu ust. § 257 CSP. Plne sa stotožnila s názorom súdu prvej inštancie.
K procesnej odvolacej námietke žalobkyňa poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn.
II.ÚS/113/2019, v zmysle ktorého ústavný súd nepovažoval

za nevyhnutné, aby všeobecný súd za každých okolností poskytol stranám v konaní priestor, aby sa
vyjadrili k potenciálnej aplikácii § 257 CSP. Procesný postup súdu prvej inštancie
pri použití ust. § 257 CSP bol podľa nej s poukazom na uvedené rozhodnutie Ústavného súdu SR v
intenciách zákona a nie je dôvod na to, aby bol vyhodnotený ako nesprávny.
12. Ďalšie podania strán neboli odvolaciemu súdu predložené.

13. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie žalovaného proti rozsudku
súdu prvej inštancie, čo do výroku VI., bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom -
žalovaným 2/, ktorému nebol proti žalobkyni priznaný nárok
na náhradu trov konania (§ 359 CSP) a smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému je takýto opravný
prostriedok prípustný [§ 355 ods. 2 v spojení s § 357 písm. m) CSP], preskúmal odvolaním žalovaného 2/

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, t. j. v rozsahu výroku
VI. tohto rozsudku a viazaný odvolacími dôvodmi podľa ust. § 380 CSP bez nariadenia pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario) rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 388 CSP v napadnutej časti
zmenil tak, ako je to uvedené
vo výroku tohto uznesenia. Vo zvyšnej odvolaním nenapadnutej časti, t. j. vo výrokoch I. až V. zostal

rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý.
14. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a dospel
k záveru, že odvolanie žalovaného 2/ bolo dôvodné.
15. Odvolací súd poukazuje na to, že ust. § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti
za výsledok sporu podľa ust. § 255 CSP a od zásady zodpovednosti za zavinenie zastavenia konania

podľa ust. § 256 ods. 1 CSP. Súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, len ak existujú dôvody
hodné osobitného zreteľa. Znamená to, že súd nemusí zaviazať procesne neúspešnú stranu sporu na
náhradu trov konania protistrane. Použitie tohoto ustanovenia preto negatívne dopadá na stranu sporu,
ktorá by inak mala právo
na náhradu trov konania. Z tohoto dôvodu musí aplikácia daného zákonného ustanovenia zodpovedať

osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať výsostne výnimočný charakter. Zákon dôvody
hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva
na súdnu prax, dnes už ustálenú, pričom ust. § 257 CSP nemožno považovať za ustanovenie, ktoré by
zakladalo voľnú možnosť aplikácie. Toto ustanovenie nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľnékedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Takéto okolnosti však
musia byť v konaní preukázané, pričom nie je povinnosťou procesného súdu takéto okolnosti zisťovať
ex offo. Strana zároveň nemá právo, aby procesný súd v každom jednotlivom prípade skúmal prípadné

naplnenie podmienok pre rozhodnutie podľa ust. § 257 CSP.
16. V súdenom prípade možno konštatovať, že z okolností, ktoré vyšli najavo počas konania pred súdom
prvej inštancie, nemožno vyvodiť splnenie uvedených podmienok. Za dôvody hodné osobitného zreteľa
v zmysle ust. § 257 CSP nebolo možné považovať skutočnosť, že žalobkyňa svoju žalobu podala voči
dvom subjektom (žalovaným 1/ a 2/), ktorých záväzok spočíval nie na rovnakom zaväzovacom právnom

dôvode a tieto dva subjekty neboli
vo vzťahu k žalobkyni solidárne zaviazané. Odvolací súd poukazuje na to (a z tohto zjavne vychádzal
aj súd prvej inštancie pri svojom rozhodnutí v merite veci), že v povinnom zmluvnom poistení platí
zásada, že poškodený môže náhradu škody spôsobenú prevádzkou motorového vozidla požadovať buď
od poisteného škodcu, alebo od poisťovateľa (priamy nárok), pričom sa na premlčanie práva na náhradu
škody proti poisťovateľovi vzťahuje rovnaká právna úprava ako na premlčanie práva voči škodcovi.

Poisťovateľ má pri uplatnení nároku poškodeného na náhradu škody rovnaké právne postavenie ako
osoba, ktorá škodu priamo spôsobila. Napriek tomu tieto dva nároky na náhradu škody nemožno
stotožňovať, a to ani vo vzťahu k posúdeniu otázky premlčania. Ide o situáciu, keď jeden subjekt má
nárok na to isté plnenie od dvoch subjektov, pričom proti každému z nich z iného právneho dôvodu; proti
škodcovi ide o nárok z titulu náhrady škody, proti jeho poisťovateľovi ide o osobitné právo na plnenie

založené všeobecne záväzným právnym predpisom (§ 15 zákona č. 381/2001 Z. z.). Postavenie škodcu
a jeho poisťovateľa voči poškodenému je v takom prípade v istom zmysle obdobné postaveniu dlžníka
a ručiteľa voči veriteľovi, t. j. že ide o dva záväzky zaplatiť veriteľovi ten istý dlh, pričom veriteľ nemôže
dostať to isté plnenie dvakrát. Uplatnením nároku poškodeného proti poisťovateľovi (§ 15 ods. 1 zákona
č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov) nedochádza zároveň k uplatneniu nároku
poškodeného na náhradu škody proti škodcovi (z rozsudku Najvyššieho súdu SR spis. zn.
2 M Cdo/9/2013 zo dňa 27.08.2014 publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov SR č. 6/2015 pod publikačným č. 71).
17. V ďalšom je potrebné zdôrazniť, že samotná skutočnosť, že žalobkyni bol voči žalovanému 1/

priznaný rozsudkom súdu prvej inštancie nárok na náhradu škody, sama o sebe neznamená, že
žalobkyňa disponuje vymáhateľným priamym nárokom voči žalovanému ako poistiteľovi zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v zmysle ust. § 15 zákona č. 381/2001 Z.
z., obzvlášť, ak žalobkyni takýto nárok nebol v spore proti žalovanému 2/ priznaný. Skutočnosť, že
žalobkyňa môže vymáhať plnenie od žalovaného 1/, ktoré jej bolo rozsudkom súdu prvej inštancie

čiastočne priznané, ešte sama o sebe nezakladá povinnosť žalovaného 2/ poskytnúť takéto plnenie za
žalovaného. Takýto záver by bol prinajmenšom predčasný a nemôže mať ani podklad vo vykonanom
dokazovaní, pretože vyplýva
zo záväzkovo-právneho vzťahu medzi žalovanými 1/ a 2/ navzájom. Tento vzťah sa zjavne neriadi
(vzhľadom k jeho subjektom) ani právnym poriadkom Slovenskej republiky. Nedá sa tak vylúčiť, že k

plneniu žalovaného 2/ za žalovaného 1/ voči žalobkyni ani nedôjde a žalovaný 1/ bude povinný splniť
svoj záväzok sám. Dotknuté závery súdu prvej inštancie o existencii dôvodu hodného osobitného zreteľa
tak boli len hypotetické [365 ods. 1 písm. f) CSP]. Ak by totiž aj vznikla žalovanému 2/ povinnosť voči
žalovanému 1/ plniť za neho žalobkyni, vznik tejto povinnosti nemohol nijako ovplyvniť výsledok sporu
medzi žalobkyňou a žalovaným 2/, inak povedané, vznik povinnosti žalovaného 2/ voči žalovanému 1/

plniť za neho žalobkyni nebol nijako podmienený podaním žaloby žalobkyňou aj proti žalovanému 2/.
To samé platí aj v opačnom prípade, teda že by žalobkyni bol proti žalovanému 2/ súdom priznaný
priamy nárok na náhradu škody, avšak voči žalovanému 1/ by takýto nárok súdom priznaný nebol. V
takomto prípade by žalobkyňa nebola oprávnená vymáhať (rozumej v exekučnom konaní) svoj nárok od
žalovaného 1/. V nadväznosti na uvedené potom viazať rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania

vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným 2/ na výsledok sporu medzi žalobkyňou a žalovaným 1/
nemá žiaden racionálny podklad. Výsledok sporu medzi žalobkyňou a žalovaným 2/ tak nebol v danom
prípade nijako podmienený úspechom / neúspechom žalobkyne v spore so žalovaným 1/ a nebol ani
spôsobilý zvrátiť vznik zodpovednosti žalobkyne za výsledok sporu so žalovaným 2/. Správnosť tohto
záveru možno ilustrovať na prípade, ak by sa žalobkyňa domáhala svojich nárokov voči žalovanému

1/ v jednom samostatnom súdnom konaní a voči žalovanému 2/ v druhom samostatnom súdnom
konaní. Pokiaľ by žalobkyňa bola v druhom konaní voči žalovanému 2/ neúspešná a ešte by sa prvé
konanie voči žalovanému 1/ neskončilo, sotva by mohol, a to čo i len hypoteticky, existovať dôvod hodný
osobitného zreteľa, ktorý vzhliadol súd prvej inštancie, keďže by rozhodnutie o trovách konania vočižalovanému 2/ nemohlo zodpovedať výsledkom konania voči žalovanému 1/, pretože by tento nebol v
čase rozhodovania o trovách konania voči žalovanému 2/ ešte známy. Žalobkyňa si tak voči žalovanému
2/ nesporne uplatnila premlčané právo, o čom si musela byť, v zmysle rozsudku súdu prvej inštancie,

ktorý odvolaním nenapadla, vedomá už pri podaní žaloby na súde prvej inštancie, a preto v konaní od
samého počiatku niesla aj riziko neúspechu v spore
so žalovaným 2/ a s tým spojené riziko vzniku povinnosti nahradiť žalovanému 2/ trovy konania, ak sa
tento premlčania dovolá (§ 100 ods. 1 OZ).
18. V kontexte nepreukázania žiadneho dôvodu hodného osobitného zreteľa nebol potom dôvod, aby

súd prvej inštancie aplikoval na daný prípad ust. § 257 CSP a jeho rozhodnutie v odvolaním napadnutej
časti tak bolo súčasne založené na nesprávnom právnom posúdení veci [§ 365 ods. 1 písm. h) CSP].
Keďže bol žalovaný 2/ v spore plne procesne úspešný (žaloba bola voči nemu čiastočne zamietnutá
a konanie o zvyšnej časti žaloby bolo zastavené, pričom procesné zavinenie na tom nesie nesporne
žalobkyňa), žalovanému 2/ v zmysle ust.
§ 255 ods. 1 a § 265 ods. 1 CSP vznikol v spore nárok na plnú náhradu trov konania a mal mu byť

správne súdom prvej inštancie v súlade s ust. § 262 ods. 1 CSP aj priznaný.
19. V nadväznosti na uvedené tak odvolací súd, už bez skúmania ďalšieho „procesného“ odvolacieho
dôvodu, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku VI. podľa ust.
§ 388 CSP zmenil, a to tak, že žalovanému 2/ priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania na
súde prvej inštancie. Vo zvyšnej odvolaním nenapadnutej časti, t. j. vo výrokoch I. až V. zostal rozsudok

súdu prvej inštancie nedotknutý.
20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 262 ods. 1 CSP v
spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP a ust. § 396 ods. 1 CSP tak, že žalovanému 2/ ako úspešnej procesnej
strane v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % proti
žalobkyni, ktorá v odvolacom konaní úspech nemala. Odvodene od dôvodov rozhodnutia o odvolaní

žalovaného 2/ nemal odvolací súd preukázané dôvody podľa ust. § 257 CSP ani pre rozhodnutie o
trovách odvolacieho konania. O výške náhrady trov konania na súde prvej inštancie, ako aj odvolacieho
konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia súdny úradník súdu prvej inštancie (§ 262 ods.
2 CSP).
21. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) [§ 421 ods. 2 CSP].

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) [§ 422 ods. 1 CSP].
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) [§ 428 CSP].
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba

oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa
osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný
poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov).