Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, June 30, 2021

Súd: Okresný súd Kežmarok
Spisová značka: 10Csp/32/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8419200290
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Tomáš Saraka

ECLI: ECLI:SK:OSKK:2021:8419200290.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Kežmarok sudcom Mgr. Tomášom Sarakom v spore žalobcu : Prima banka Slovensko,

a.s., so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanej : X. Ž., J.. XX.XX.XXXX, Y.
G. K. XXX, XXX XX K., o zaplatenie 4.853,19 eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 1.124,81 eur a úrok z omeškania vo výške
5 % ročne zo sumy 1.124,81 eur od 26.06.2021 do zaplatenia v lehote do troch dní
od právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu žalobcu z a m i e t a .

III. Náhradu trov konania stranám sporu n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 07.02.2019 domáhal, aby súd uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť mu sumu 4.853,19 eur, úrok vo výške 126,20 eur, úroky z omeškania vo výške
1,94 eur, úrok vo výške 9,90 % ročne zo sumy 4.853,19 eur odo dňa 29.12.2018 do zaplatenia, úrok
z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4.853,19 eur odo dňa 29.12.2018 do zaplatenia, úrok z
omeškania vo výške 5 % ročne z nezaplatených úrokov 126,20 eur od 29.12.2018 do zaplatenia,
poplatky za poistenie vo výške 4,46 eur a nahradiť mu trovy konania.

2. Žalobu odôvodňoval tým, že dňa 07.09.2016 uzatvoril so žalovanou úverovú zmluvu č.
XXXXXXXXXXXXXXXX na základe ktorej jej poskytol peňažné prostriedky vo výške 6.000,-eur. V
žalobe tvrdil, že poskytnutý úver a úroky sa žalovaná zaviazala splácať v pravidelných mesačných
anuitných splátkach s tým, že celý úver aj s príslušenstvom bola povinná splatiť do 26.08.2024. Ďalej
v žalobe uviedol, že ako banka si s odbornosťou starostlivosťou preveril žalovanú ako žiadateľa o
úver pred jeho poskytnutím ohľadom jej schopnosti splácania úveru v zmysle § 7 ods.1 zákona o

spotrebiteľských úveroch, pričom pri posudzovaní bonity berie do úvahy vždy údaje zo Spoločného
registra bankových informácií a Nebankového registra klientských informácií- preverením záväzkov
žiadateľa a ich splácania a následne buď report zo Sociálnej poisťovne - preverenie príjmov žiadateľa
v súlade s § 170 ods.19 zákona č.461/2003 Z.z. o sociálnom poistení a vykonávacím predpisom
(aktuálne č.11/2018 Z.z.) a údaje poskytnuté samotnou žalovanou v žiadosti o poskytnutie úveru - údaje
o príjmoch, výdavkoch a záväzkoch žiadateľa alebo kreditné a debetné obraty na bežnom účte klienta - v
prípade klientov, pre ktorých banka dlhodobo vedie bežný účet, na základe čoho je schopná s odbornou

starostlivosťou posúdiť ich bonitu. Podľa žalobcovho tvrdenia v žalobe žalovaná po vyčerpaní úveru
porušila zmluvné povinnosti, preto žalobca po zaslaní upozornenia žalovanej na omeškanie a možnosť
predčasného zosplatnenia úveru zo dňa 25.10.2018 na základe výzvy na predčasné splatenie úveru
zo dňa 28.12.2018 rozhodol o predčasnej splatnosti úveru, avšak napriek výzve nebola pohľadávkažalobcu doposiaľ uhradená v celom rozsahu, keď po zosplatnení úveru do podania žaloby žalovaná
neuhradila žiadnu sumu. Uplatnený nárok v zmysle špecifikácie žalobcu v žalobe pozostáva z istiny
poskytnutého úveru vo výške 4.853,19 eur ( výška poskytnutého úveru 6.000,-eur - úhrady na istinu

do zosplatnenia vo výške 1.146,81 eur ), úrokov vo výške 126,20 eur predstavujúcich dohodnutý
úrok v sadzbe 9,90 % ročne v zmysle zmluvy, ktorý bola žalovaná povinná splatiť v rámci anuitných
splátok poskytnutého úveru do predčasného zosplatnenia, úrokov z omeškania vo výške 1,94 eur a
poplatkov za poistenie schopnosti splácať úver vo výške 4,46 eur v zmysle bodu 1.2 zmluvy a článku
8 Obchodných podmienok pre úvery občanom. V súvislosti s uplatneným úrokom z omeškania zo

zmluvného úroku vyčísleného ku dňu zosplatnenia úveru žalobca poukázal na rozsudok Krajského
súdu v Banskej Bystrici č.k.14Co/542/2016-59 a ďalšie súdne rozhodnutia. Žalobca v žalobe taktiež
poukazom na niektoré názory a súdne rozhodnutia argumentoval, prečo trvá nárok na zaplatenie úroku
od poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatnení úveru.

3. Ako dôkazy na preukázanie svojich tvrdení žalobca v žalobe označil Zmluvu a Všeobecné obchodné

podmienky účinné ku dňu uzatvorenia Zmluvy, Obchodné podmienky pre úvery občanom účinné ku
dňu uzatvorenia Zmluvy, Sadzobník poplatkov účinný ku dňu uzatvorenia Zmluvy, doklady o preverení
bonity žalovanej, druhú upomienku/opakované upozornenie a výzvu na predčasné splatenie úveru,
stav omeškaných splátok na úvere, prehľad splácania, prepočet zmluvných úrokov do zosplatnenia a
prepočet úrokov z omeškania do zosplatnenia a po výzve súdu predložil tiež doklady k doručovaniu

opakovaného upozornenia a výzvy na predčasné splatenie úveru a doklady ktoré podľa žalobcu
preukazujú riadne splnenie povinnosti skúmať bonitu žalovanej.

4. Žalovaná sa k žalobe, ktorá jej spolu s prílohami a výzvou vyjadriť sa k nej do vlastných rúk doručená
bola dňa 26.04.2019 písomne nevyjadrila.

5. Na prejednanie sporu súd nariadil pojednávanie. Žalovaná na pojednávaní dňa 14.08.2019 predložila
súdu listinu na ktorej bolo uvedené : Požiadať o pribratie do konania Občianske združenie Združenie
na ochranu finančného spotrebiteľa OFS, so sídlom Nitra zastúpené JUDr. Romanom Juríkom, pričom
na otázku súdu čo sleduje predložením uvedenej listiny, ako ju má súd chápať uviedla, že dala jej to do

rúk jedna sociálna pracovníčka- koordinátorka, ktorá u nich pracuje s tým, že má to na súde predložiť
hneď na začiatku, nevie sa k tomu bližšie vyjadriť, ona jej kázala na súde to dať. Po procesnom poučení
súdom na otázku, či si chce zvoliť danú právnickú osobu ako zástupcu na základe plnej moci alebo
či žiada jej pribratie do konania ako osobitného subjektu uviedla, že žiada aby sa súd spýtal daného
združenia, či chce vstúpiť do konania na jej ochranu s tým, že chce aby do konania bol pribratý len

tento, nie iný subjekt. Súd vzhľadom na uvedené pojednávanie odročil a vyzval žalobkyňou označené
združenie aby oznámilo, či súhlasí s tým, aby bolo do konania pribraté ako osobitný subjekt na strane
žalovanej. Keďže na uvedenú výzvu daný subjekt nijako nereagoval a právnickú osobu založenú na
ochranu práv podľa osobitného predpisu nemožno do činnosti v konaní nútiť, keďže išlo by o neprípustný
zásah do súkromnoprávnej autonómie, navyše pri nezáujme subjektu o reakciu na výzvu súdu možno

dôvodne očakávať pasivitu tohto subjektu, čo by bolo v rozpore s účelom sledovaným predmetným
ustanovením (k tomu pozri Veľký komentár k Civilnému sporovému poriadku autorov Števček, M.,
Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Praha : C. H. Beck.,
2016,, strana 352, výklad k § 95 CSP) súd nepribral daný subjekt do konania a v konaní pokračoval.
Hneď tu však súd pre úplnosť uvádza, že v danom prípade jedná sa v zmysle § 290 a nasl. CSP o

tzv. spor s ochranou slabšej strany- spotrebiteľský spor, kde súd má povinnosť vykonať, aj vzhľadom
na ust. § 298 CSP, ako aj ustanovenia verejnoprávneho predpisu slúžiaceho na ochranu spotrebiteľa
(zákon č.250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa) vždy prieskum, či neuplatňuje sa voči spotrebiteľovi čo i
len v časti neprijateľné, nedôvodné plnenie, prípadne plnenie z neprijateľnej zmluvnej podmienky. Preto
rovnako ako v každom inom obdobnom prípade uplatneného nároku voči spotrebiteľovi zo zmluvy o

spotrebiteľskom úvere sa súd sám, z úradnej povinnosti aj v tomto spore zaoberal takýmto prieskumom
a v rámci neho nevyhnutne tiež posúdením, či sú dodržané náležitosti zmluvy, či nejde o bezúročný a
bez poplatkový úver, či je prijateľné odpočítať poplatok za poskytnutie úveru od výšky úveru, či zmluva
neobsahuje neprijateľné podmienky a podobne.

6. Na ďalšie pojednávanie nariadené na deň 30.06.2021 sa už žalovaná nedostavila. Predvolanie na
pojednávanie doručované bolo jej v súlade s ust. § 106 ods.1 písm. a/ CSP na adresu trvalého pobytu
zapísanú v registri obyvateľov SR, keďže inú adresu na doručovanie súdu neoznámila a toto sa vrátilo
súdu s tým, že je na danej adrese neznáma. Predvolanie sa tak za doručené žalovanej v zmysle § 111ods.3 CSP v spojení s § 31a ods.10 zákona č.305/2013 Z.z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti
orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov považuje dňom 07.06.2021 a keďže
neúčasť na pojednávaní neospravedlnila, ani nežiadala o jeho odročenie, súd v súlade s ust. § 180

CSP, rozhodol, že pojednávanie vykoná v neprítomnosti žalovanej, nakoľko nebol daný návrh ani dôvody
odročenia pojednávania v zmysle § 183 a § 184 CSP a rovnako vykonal ho v neprítomnosti žalobcu,
keďže na pojednávanie sa ani ten nedostavil, neúčasť ospravedlnil a o odročenie pojednávania nežiadal.

7. Súd žalobcu ešte pred pojednávaním výzvami zo dňa 08.7.2019 a zo dňa 31.03.2021 vyzval predložiť

dôkaznatvrdenie,žežalovanejbolaakoúverposkytnutásuma6.000,-euratiežnapredloženievšetkých
dokladov a výstupov z registrov, ktorými sa overovala bonita žalovanej pred uzavretím zmluvy, jej
schopnosť splácať spotrebiteľský úver a tiež na poskytnutie vysvetlenia k predloženej listine označenej
ako CREDIT REPORT - ANALYTIC, teda čo konkrétne má preukazovať v tomto spore a aké konkrétne
zistenia z nej majú podľa žalobcu vyplývať.

8. Žalobca k výzvam súdu uviedol, že žalovanej na základe úverovej zmluvy bol dňa 07.09.2016
poskytnutý úver vo výške 6.000,-eur z ktorého časť finančných prostriedkov vo výške 300,-eur použil
na úhradu poplatku za poskytnutie úveru. Použitie časti poskytnutej sumy žalovanou na úhradu
poplatku dohodnutého priamo v úverovej zmluve v ods.1.2 Základných podmienok podľa žalobcu
nijako nespochybňuje výšku sumy úveru poskytnutej žalovanej ani neznižuje istinu dlhu žalovanej.

Takýto postup nie je podľa žalobcu v rozpore so žiadnymi zákonnými ustanoveniami, naopak zákon
s účtovaním poplatku za poskytnutie úveru explicitne počíta, pričom poplatok bol v zmluve uvedený
jasne, zrozumiteľne, vyznačený aj tabuľkou spolu s ostatnými kľúčovými podmienkami poskytnutia
úveru. Tvrdil, že podmienka úhrady poplatku za poskytnutie úveru sa týka hlavného predmetu plnenia
a okrem zmluvy bola jasne, určito a zrozumiteľne vyjadrená aj v Sadzobníku poplatkov. Žalovaná podľa

žalobcu bola s týmto poplatkom riadne a preukázane oboznámená, uzrozumená, vyjadrila s ním súhlas
podpisom na úverovej zmluve, pričom v ods.2.2 úverovej zmluvy boli upravené podmienky za ktorých
tento poplatok bude klientovi vrátený v celom rozsahu, kde podmienkou bolo len riadne plnenie jeho
povinností, teda riadne a včasné splácanie dohodnutých splátok úveru. Žalobca uviedol právne normy,
ktoré podľa neho predstavujú zákonný podklad poplatku za poskytnutie úveru, uviedol, prečo podľa neho

je výška tohto poplatku primeraná a prečo má za to, že za poplatok bolo poskytnuté protiplnenie.

9. K prevereniu bonity žalovanej uviedol, že si s odbornou starostlivosťou preveril žalovanú ako
žiadateľku o úver pred jeho poskytnutím ohľadom jej schopnosti splácania úveru v zmysle § 7
ods.1 zákona č.129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a že dodržal celý postup v zmysle daného

zákonného ustanovenia. Tvrdil, že na posúdenie bonity nie je ustanovený presný postup ani povinnosť
dopytom zisťovať údaje v príslušných registroch, pričom na posúdenie bonity využil v tomto prípade
najmä nasledujúce zdroje informácií, a to report zo Spoločného registra bankových informácií, ktorého
výsledkom je výstup vo forme listiny označenej ako CREDIT REPORT - ANALYTIC z ktorého vyplýva, že
k dátumu podania žiadosti o úver žalovaná nemala žiadne dlžné splátky a nebola v omeškaní, čiže svoje

záväzky plnila riadne a včas. Ďalším zdrojom na posúdenie bonity podľa žalobcových tvrdení bol prehľad
kreditných a debetných obratov na bežnom účte žalovanej, nakoľko pre ňu banka dlhodobo viedla bežný
účet na základe čoho bola schopná s odbornou starostlivosťou posúdiť jej bonitu a na základe čoho
jej bol predschválený limit na poskytnutie spotrebného úveru. Poukázal pritom na predložené výpisy z
osobného účtu žalovanej za posledných 8 mesiacov pred uzavretím zmluvy od 1.1.2016 do 31.8.2016

na ktorých je vidieť jednotlivé platobné operácie žalovanej a teda pravidelné mesačné kreditné operácie
vykonávané v prospech účtu žalovanej- príjmy a platby prichádzajúce na účet žalovanej, keď na základe
posúdenia kreditných obratov na účte, ktoré predstavovali reálne platby v prospech jej účtu bol jej
predschválený limit úveru. Žalobca mal za to, že povinnosti v zmysle § 7 ods.1 zákona č.129/2010 Z.z.
splnil.

10. Súd sa oboznámil s obsahom žaloby a všetkých písomných vyjadrení žalobcu, vykonal dokazovanie
oboznámením sa s obsahom všetkých listinných dôkazov predložených žalobcom, keď vykonanie
žiadneho z dôkazov nebolo namietané ani súdom vyhodnotené ako nedôvodné či neúčelné a žalovaná
žiadne dôkazy nenavrhla, a zistil tento skutkový stav:

11. Medzi žalobcom ako bankou a žalovanou ako klientom- dlžníkom bola na základe žiadosti žalovanej
o poskytnutie spotrebného úveru (čl. 7 spisu) dňa 07.09.2016 uzavretá písomná úverová zmluva č.
XXXXXXXXXXXXXXXX (ďalej len „úverová zmluva“), predmetom ktorej bol podľa jej článku 1 záväzokžalobcu poskytnúť žalovanej bezúčelový úver s označením druhu úveru ako
„pôžička“ vo výške 6.000,-eur, ktorý sa žalovaná zaviazala splatiť v 96 mesačných anuitných splátkach
vovýške90,88eurasplatnýchk25.dňukalendárnehomesiacapočnúcdňom26.09.2016sosplatnosťou

úveru dňa 26.08.2024, a to buď odpísaním z bežného účtu žalovanej v banke, resp. príkazom na úhradu
v prospech inkasného účtu. Celková čiastka, ktorú mala podľa zmluvy žalovaná splatiť (súčet výšky
úveru a celkových nákladov spojených s úverom) bola v zmluve vyčíslená sumou 9.024,48 eura, pri
RPMN 12,18 % a úrokovej sadzbe 9,90 % p.a. - fixnej do splatnosti. Priemerná hodnota RPMN bola
uvedená vo výške 14,48 %. V zmluve je uvedený aj poplatok za poistenie schopnosti splácať úver vo

výške 2,23 eur mesačne s tým že ide o Súbor poistenia A. V rámci základných podmienok úveru (článok
1.2 zmluvy ) je uvedené, že poplatok za poskytnutie úveru je 300,-eur/jednorazovo. Podľa bodu 1.1
zmluvyjejneoddeliteľnúsúčasťtvoriaObchodnépodmienkypreúveryobčanomaVšeobecnéobchodné
podmienky Prima banky Slovensko, a.s. Vyššie uvedené skutočnosti súd zistil z písomného vyhotovenia
predmetnej úverovej zmluvy.

12. Podľa bodu 3.5 Obchodných podmienok žalobcu pre úvery občanom účinných od 15.08.2016 (čl.
19 spisu) „Peňažné prostriedky formou Pôžičky poskytne banka klientovi bezodkladne prostredníctvom
Úverového účtu jednorazovo v plnej výške Pôžičky. Z poskytnutých prostriedkov
bude zaplatený (zinkasovaný) poplatok za poskytnutie Úveru. Zvyšná časť bude vyplatená na Klientom
určený účet v zmluve o úvere alebo v žiadosti o poskytnutie Pôžičky najneskôr nasledujúci pracovný

deň po uzatvorení zmluvy o úvere“.

13. V bode 2.5 zmluvy je okrem iného vyhlásenie klienta, že prevzal a oboznámil sa pred uzatvorením
zmluvy s jej súčasťami - štandardnými európskymi informáciami, OP, VOP, sadzobníkom, ako aj s
poistnou zmluvou a VPP a tým pristupuje k poistnej zmluve uzatvorenej medzi bankou a poisťovňou a

súhlasí s poistením v rozsahu súboru uvedeného v bode 1.2 zmluvy.

14. Ako už bolo uvedené, uzatvoreniu zmluvy o spotrebiteľskom úvere predchádzala písomná žiadosť
žalovanej o poskytnutie spotrebného úveru zo dňa 07.09.2016. V žiadosti o poskytnutie spotrebného
úveru sú obsiahnuté aj kolónky označené ako Základné údaje o žiadateľovi a údaje o príjmoch žiadateľa.

Tam je uvedené, že žalovaná je vydatá, má 3 vyživované deti, jej domácnosť má 5 členov, ako typ
bývania je uvedené „vlastné“, a že je zamestnaná v odvetví strojárstvo ako robotník. Názov, sídlo ani
IČO zamestnávateľa nie je tam uvedené s tým, že zamestnaná je od 03.09.2016. V kolónke, ktorá
má obsahovať jej priemerný čistý mesačný príjem sa píše „neuvedený“. Formulár žiadosti neobsahuje
žiadny priestor alebo kolónky pre údaje o výdavkoch žiadateľa. Žiadne výdavky tam nie sú uvedené.

15. Vychádzajúc z vyjadrenia žalobcu zo dňa 22.7.2019 bol úver čerpaný žalovanou dňa 07.09.2016
tak, že čerpaný bol vo výške 6.000,-eur z ktorej časť vo výške 300,-eur bola následne použitá na úhradu
poplatku za poskytnutie úveru..

16. Zo žalobcom predloženej listiny označenej ako „prepočet zmluvných úrokov“ (rub čl.29
spisu) vyplýva, že úroky žalobca žalovanej počítal a účtoval zo sumy 6.000,-eur.

17. Z prehľadu splácania úveru do predčasného zosplatnenia (čl. 28 spisu) bolo zistené, že v období
od 26.09.2016 do 15.11.2018 žalovaná v splátkach zaplatila žalobcovi sumu spolu 2.319,23 eur z čoho

suma 1.121,13 eur bola započítaná na úrok, suma 1.146,81 eur bola započítaná na istinu a suma 51,29
eur na poistné. Po predčasnom zosplatnení do podania žaloby už nezaplatila žalovaná podľa listiny-
prehľadu splácania po predčasnom zosplatnení (rub čl.28 spisu) žiadnu sumu.

18. Žalobca tvrdil, že žalovaná porušila svoje zmluvné povinnosti, prestala uhrádzať jednotlivé splátky

riadne a včas, preto bol úver v súlade so zmluvou po zaslaní opakovaného upozornenia na omeškanie
a možnosť predčasného zosplatnenia zo dňa 25.10.2018 (čl. 26 spisu) predčasne
zosplatnený, a to ku dňu 28.12.2018, čo žalovanej bolo oznámené listom - výzvou na predčasné
splatenie úveru zo dňa 28.12.2018 (čl.27 spisu).

19. Pokiaľ ide o právne posúdenie žalobou uplatneného nároku, bolo potrebné vychádzať z toho,
že žalobca je bankou, ktorej jedným z predmetov podnikania (činnosti) zapísaným v obchodnom
registri je poskytovanie úverov. Žalovaná pri uzavretí úverovej zmluvy vystupovala ako fyzická osoba -
nepodnikateľ, zo žiadosti o poskytnutie úveru vyplýva, že jednalo sa o žiadosť o poskytnutie spotrebnéhoúveru, nešlo o úver vylúčený z režimu zákona o spotrebiteľských úveroch podľa § 1 ods.3 uvedeného
zákona. Predmetná úverová zmluva je preto v zmysle § 1 ods. 2 a § 2 písm. a) a b) zákona č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch ako aj § 52 ods. 1, 3 a 4 Občianskeho

zákonníka zmluvou spotrebiteľskou a predmetný úver spotrebiteľským úverom. Preto súd pri právnom
posúdení uvedenej zmluvy a z nej uplatnených nárokov vychádzal z ustanovení zákona č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch ako aj všeobecnej úpravy spotrebiteľských zmlúv v
Občianskom zákonníku (§ 52 a nasl.).

20. Podľa § 1 ods. 2 veta prvá zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a
o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov ( ďalej len
„ZoSÚ“) v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy stranami ( 07.09.2016) spotrebiteľským úverom na
účelytohtozákonajedočasnéposkytnutiepeňažnýchprostriedkovnazákladezmluvyospotrebiteľskom
úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom
spotrebiteľovi.

21. Podľa § 1 ods. 8 ZoSÚ ustanoveniami tohto zákona nie sú dotknuté ustanovenia Občianskeho
zákonníka ani osobitných predpisov (napr. zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa).

22. Podľa § 7 ods.1 uvedeného zákona v znení k 07.09.2016 veriteľ je pred uzavretím zmluvy o

spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru
povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom
berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru,
príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.

23. Podľa § 7 ods.2 uvedeného zákona v znení k 07.09.2016 spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi
na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver; tým nie je dotknuté právo veriteľa využívať informácie o spotrebiteľovi z príslušnej
databázy za podmienok ustanovených osobitným zákonom

24. Podľa § 7 ods.15, 16 a 17 ZoSÚ veriteľ je povinný postupovať pri poskytovaní spotrebiteľského
úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere obozretne a ponúkať a poskytovať
spotrebiteľské úvery
a) spôsobom, ktorý nepoškodzuje spotrebiteľov, a
b) s odbornou starostlivosťou; vynaloženie odbornej starostlivosti je veriteľ povinný hodnoverne

preukázať.
(16) Vynaložením odbornej starostlivosti sa rozumie najmä to, že veriteľ
a) poskytne spotrebiteľovi informácie pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa
§ 4 a ,

b) posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané informácie o
spotrebiteľovi; ak je veriteľom veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a) , banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky,17a)
posúdi schopnosť spotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver najmä s ohľadom na údaje získané z jedného alebo viacerých

registrov, do ktorých poskytujú údaje veritelia, ktorých počet sa rovná aspoň dvojtretinovej väčšine
veriteľov, ktorými sú veritelia podľa § 20 ods. 1 písm. a) , ktorí sú zverejnení v zozname veriteľov podľa § 8a , banky, zahraničné banky a pobočky zahraničných bánk,
v čase posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.

(17) Veriteľ je povinný v záujme odbornej starostlivosti pri poskytovaní spotrebiteľských úverov vytvoriť a
udržiavať systém posúdenia schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver a postupovať v súlade
s týmto systémom a vytvoriť a udržiavať systém poskytovania spotrebiteľských úverov.

25. Podľa § 9 ods. 1 ZoSÚ zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Každá zmluvná

strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré
je dostupné spotrebiteľovi.26. Podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa
Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti:
g) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie,

k) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.

27. Podľa § 2 písm. l) ZoSÚ na účely tohto zákona sa rozumie celkovou výškou spotrebiteľského úveru

maximálna výška alebo súčet všetkých finančných prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere.

28. Podľa § 2 písm. i) ZoSÚ na účely tohto zákona sa rozumie ročnou percentuálnou mierou
nákladov celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako ročné
percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru podľa § 19 .

29. Podľa § 11 ods.1 zákona ZoSÚ v znení účinnom ku dňu 07.09.2016 poskytnutý spotrebiteľský úver
sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak
a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 ,
b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a)
až l) , s) , z) a aa) ,

c) zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie
alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 10 ods. 1 alebo
d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v
neprospech spotrebiteľa,

e) veriteľ spotrebiteľský úver poskytne inak ako bezhotovostným prevodom finančných prostriedkov
na platobný účet spotrebiteľa, poštovým poukazom, ktorého adresátom je spotrebiteľ alebo
platobným prostriedkom vydaným na meno spotrebiteľa1) a nejde o bezhotovostné poskytnutie viazaného spotrebiteľského úveru
podľa § 15 alebo poskytnutie

spotrebiteľského úveru bezhotovostne na splatenie iného úveru alebo úverov úhradou veriteľovi
oprávnenému poskytovať úver podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu,18b)
f) veriteľ v zmluve o spotrebiteľskom úvere neuvedie všetky plnenia, ktoré pre spotrebiteľa vyplývajú z
poskytnutia spotrebiteľského úveru alebo s ním súvisia,

g) ročná percentuálna miera nákladov spotrebiteľského úveru prekračuje najvyššiu prípustnú výšku
odplaty stanovenej podľa osobitných predpisov.18aa)

30. Podľa § 11 ods.2 zákona ZoSÚ v znení účinnom ku dňu 07.09.2016 ak veriteľ nekonal s odbornou

starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 ,
nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V
prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti
podľa § 7 ods. 1 sa považuje

posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a
rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na
účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.

31. Podľa § 52 ods. 1 až 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“)

spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany,
ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelomje obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci

predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

32. Podľa § 54 ods. 1 a 2 OZ zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť
od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv,
ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o

obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

33. Žaloba žalobcu a v nej uplatnené nároky vychádzajú z predpokladu, že žalobcovi vznikol nárok na
úroky a poplatky za daný úver. Výsledky vykonaného dokazovania však priviedli súd v danom prípade k
záveru, že je potrebné vychádzať z fikcie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, a to z oboch
dôvodov uvedených v § 11 ZoSÚ, teda jednak z dôvodov podľa jeho odseku 1 ako aj z dôvodov podľa

jeho odseku 2, lebo v zmluve nie sú zákonným spôsobom a správne uvedené náležitosti predpísané v §
9 ods.2 písm. g/ a k/ ZoSÚ a tiež pre hrubé porušenie povinnosti veriteľa posúdiť schopnosť spotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver podľa § 7 ods.1 ZoSÚ.

34. Žalobca predložením písomného vyhotovenia úverovej zmluvy zo dňa 07.09.2016 preukázal, že

uzavrel so žalovanou zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zákonom predpísanej písomnej forme. Ako
výška úveru ( náležitosť predpísaná v § 9 ods.2 písm. g/ zákona) je v zmluve uvedená suma 6.000,-
eur, pričom zo žiadosti o poskytnutie úveru vyplýva, že žalovaná žiadala o úver vo výške práve 6.000,-
eur. Z vyjadrenia žalobcu zo dňa 22.07.2019 však vyplýva, že na účet zriadený u žalobcu síce bola
načerpaná suma 6.000,-eur, avšak z tej žalobca hneď inkasoval poplatok za poskytnutie úveru vo výške

300,-eur a tak reálne žalovanej vyplatená, poskytnutá bola len suma 5.700,-eur. Podľa názoru súdu
započítanie poplatku za poskytnutie úveru do celkovej výšky úveru, v dôsledku čoho reálne žalovanej
ako spotrebiteľovi bola k dispozícii daná suma len 5.700,-eur a nie suma 6.000,-eur uvedená ako výška
úveru nemá zákonnú oporu, v dôsledku čoho údaj o celkovej výške úveru uvedený v zmluve je
zjavne nesprávny, čím nie je dodržaná táto zákonom predpísaná náležitosť, čo je prvý dôvod pre ktorý sa

podľa § 11 ods.1 písm. b) v spojení s § 9 ods.2 písm. g) ZoSÚ jedná o bezúročný a bezpoplatkový úver.

35. Z hľadiska posúdenia, či je v zmluve správne vyjadrená a uvedená zákonná náležitosť - celková
výška a konkrétna mena spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie sú úplne
irelevantné tvrdenia žalobcu, že poplatok za poskytnutie úveru má oporu priamo v základných

podmienkach zmluvy, že bol tam zrozumiteľne a výslovne uvedený, odsúhlasený, že týka sa hlavného
predmetu plnenia a podobne. Súd nijako nespochybňuje ani to, že za dojednanie záväzku veriteľa
poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky možno dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru je
predmetom podnikania veriteľa ( § 499 Obchodného zákonníka). Problém nie je v samotnom dojednaní
poplatku ani v jeho výške. Problémom v danom prípade je to, že poplatok za poskytnutie úveru patrí

medzi náklady úveru, v žiadnom prípade preto nemôže byť poňatý do samotnej výšky úveru a ak sa tak
stalo a ak ako výška úveru je v zmluve uvedená suma 6.000,-eur, hoci v skutočnosti spotrebiteľ dostáva
od veriteľa len 5.700,-eur, potom je v zmluve údaj o výške úveru uvedený nesprávne, čo samo o sebe
má za následok, že jedná sa bez ďalšieho o bezúročný a bezpoplatkový úver, keďže pre taký záver v
zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z.o spotrebiteľských úveroch postačuje absencia aj len

jednejzozákonnýchnáležitostízmluvyospotrebiteľskomúvere,pričomajnesprávnealebozavádzajúce
uvedenie niektorej z tých náležitostí, absencia ktorej spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru,
má rovnaké následky ako keby tento údaj nebol uvedený vôbec.

36. Podľa § 2 písm. g/ zákona č.129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa

rozumie celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane
úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so
zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových
nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to
najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby

získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok.

37. Už zo samotného tvrdenia žalobcu je zrejmé, že reálne žalovanej poskytnutá bola k využitiu len
suma úveru vo výške 5.700,-eur. Uvedená peňažná suma mala byť podľa názoru súdu uvedená akocelková výška poskytnutého spotrebiteľského úveru. Poplatok za poskytnutie úveru už z logiky veci nie
je plnením veriteľa dlžníkovi, ale plnením dlžníka veriteľovi, preto podľa názoru súdu nemožno ho poňať
do údaja o celkovej výške spotrebiteľského úveru. Sú to náklady spojené s poskytnutím úveru, mali

byť preto zahrnuté do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, avšak
v žiadnom prípade nie do výšky úveru. Akékoľvek obchádzanie kogentnej zákonnej definície výšky
spotrebiteľského úveru a nákladov spojených so spotrebiteľským úverom nie je možné hodnotiť inak než
obchádzanie zákona. K tomu podporne pozri uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 28.03.2017
sp.zn.20Co/126/2016, kde bol riešený obdobný prípad so záverom, že ide o obchádzanie zákona.

38. Údaj o celkovej výške spotrebiteľského úveru uvedený v zmluve (6.000,-eur) tak súd nepovažuje
za správny, čo v zmysle § 9 ods.2 písm. g) v spojení s § 11 ods.1 písm. b) zákona č.129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch je dôvodom bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.

39. Vo vzťahu k uvedenému súd poukazuje na rozsudok SD EÚ vo veci C-377/14 Ernst Georg Radlinger,

Helena Radlingerová proti FINWAY a.s., ktorý vo výroku rozsudku v bode 3. výslovne uviedol, že článok
3 písm. l) a článok 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES ako aj bod I prílohy I tejto smernice sa majú vykladať
v tom zmysle, že celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná
k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu
nákladovsúvisiacich spredmetnýmúveromaktoréniesútomutospotrebiteľovireálnevyplatené.

Podľa Súdneho dvora do celkovej výšky úveru v zmysle čl. 3 písm. l) a čl. 10 ods.2 smernice 2008/48
nemožno zahrnúť nijakú zo súm určených ako odmenu za záväzky dohodnuté z dôvodu
predmetného úveru, ako sú administratívne poplatky, úroky, provízie a akékoľvek ďalšie poplatky, ktoré
musí spotrebiteľ zaplatiť. Neoprávnené zahrnutie súm tvoriacich celkové náklady spotrebiteľa spojené
s úverom do celkovej výšky úveru bude nutne viesť k podhodnoteniu RPMN, ktorej

výpočet závisí od celkovej výšky úveru (body 86. a 87. rozsudku).

40. Aj legálna definícia pojmu celková výška spotrebiteľského úveru obsiahnutá v § 2 písm.
l)zákonaospotrebiteľskýchúverochuvádza,žesaňounaúčelytohtozákonarozumiemaximálnavýška
alebo súčet všetkých finančných prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

41. V kontexte už uvedeného je zrejmé, že v tu prejednávanom spore celková suma, ktorú žalovaná
reálne dostala k dispozícii od žalobcu, a teda celková výška úveru činila v skutočnosti
len 5.700,-eur a nie sumu 6.000,-eur uvedenú v zmluve. A nakoľko je vylúčené do celkovej výšky úveru
započítaťsumy,ktorésiposkytovateľúveruúčtujenaúhradunákladovsúvisiacichspredmetnýmúverom

a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené, pričom v danom prípade suma 300,-eur titulom
poplatku za poskytnutie úveru nesporne takou sumou je a táto nebola spotrebiteľovi reálne vyplatená,
už len táto skutočnosť je dôvodom bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.

42. Podľa názoru súdu už na prvý pohľad je zrejmé a logické, že do celkovej výšky poskytnutého

spotrebiteľského úveru nemožno započítať plnenia, ktoré nie sú skutočným plnením veriteľa dlžníkovi
ale majú byť v skutočnosti plnením dlžníka veriteľovi a teda sú nákladmi úveru. Patria teda do odplaty
za úver, preto nemožno ich uvádzať v rámci výšky poskytnutého úveru. Uvedený názor a výklad
jasne potvrdzuje aj znenie § 9 ods.14 Zákona o spotrebiteľských úveroch účinné
v čase uzavretia úverovej zmluvy podľa ktorého akékoľvek poskytnuté plnenia spotrebiteľa súvisiace

so zmluvou o spotrebiteľskom úvere požadované alebo vyberané veriteľom alebo treťou osobou sa
považujú za plnenia spotrebiteľa veriteľovi a za súčasť odplaty podľa osobitných predpisov.

43. Podporne súd uvádza, že aj podľa aktuálneho § 1 ods.1 Nariadenia vlády SR č.87/1995 Z.z.
odplatu pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi tvoria úrok, poplatky a

akékoľvek iné odplatné plnenia alebo iné náklady, ktoré sú dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej zmluvy
a ktoré sú spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov alebo vyžadované pri poskytnutí peňažných
prostriedkov.

44. Krajský súd v Prešove už pred viac ako ôsmimi rokmi, v rozsudku z 21. novembra 2012, sp. zn.18Co

109/2011 formuloval názor v zmysle ktorého je neprijateľný taký postup pri uzatvorení úverovej zmluvy
a také jej ustanovenie, ktoré veriteľovi umožňuje inkasovať prvú splátku a poplatok už pri poskytnutí
úveru. V zmysle predmetného rozsudku , cit. „je poskytovanie úveru za stavu, že si z neho ešte
pred jeho poskytnutím dodávateľ zinkasuje nejakú jeho časť v rozpore s ratio legis právnej úpravyúveru...Takéto úverovanie odporuje aj spotrebiteľskému právu, pretože sa spotrebiteľovi poskytuje úver
na jeho ekonomické využitie v krátenej výške a úroky sa pritom počítali aj z neposkytnutých peňažných
prostriedkov.“

45. Aj v tu súdenej veci pritom zo žalobcom predloženého „prepočtu zmluvných úrokov“ (rub čl.29 spisu)
vyplýva, že žalobca úrok žalovanej účtoval zo sumy 6.000,-eur, hoci poskytol jej reálne len sumu 5.700,-
eur, teda účtoval si úrok aj z poplatku za poskytnutie úveru, teda zo sumy, ktorú žalovanej k voľnému
využitiu nikdy neposkytol. Ak žalobca poskytoval úver žalovanej vo výške 6.000,-eur ako bezúčelový,

nemal ani jeho časť viazať na účel, a to úhrady poplatku za poskytnutie úveru.

46. Navyše, ak žalobca na základe zmluvy poskytol žalovanému reálne sumu len 5.700 eur a ročnú
percentuálnu mieru nákladov vypočítal ako by jej poskytol 6.000,-eur, znamená to, že v neprospech
spotrebiteľauviedolRPMNvnižšompercentuálnomvyjadrenínežmal,vdôsledkučohovzmluveuviedol
v neprospech spotrebiteľa nesprávnu, zavádzajúcu RPMN a nesprávne tým uviedol aj

celkovú výšku úveru, pričom táto nesprávnosť, ako už bolo uvedené, má rovnaké dôsledky ako keby
údaj o RPMN a údaj o celkovej výške úveru neboli uvedené vôbec, t.j. bezúročnosť a bezpoplatkovosť
úveru na základe § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z., pre absenciu náležitostí podľa § 9 ods.
2 písm. g) a k) tohto zákona.

47. Súd vo vzťahu k tomuto svojmu záveru poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Prešove
sp.zn.9Co/102/2019zodňa28.05.2020,ktorýžalobcovimusíbyťznámy,keďžesatýkaprávejehoajeho
obdobnej úverovej zmluvy. V ňom krajský súd okrem iného uviedol, cit. „celková výška úveru je čiastkou,
ktorú veriteľ reálne dá dlžníkovi k dispozícii. Za takúto čiastku nie je možné považovať sumu, ktorú by
dlžník mohol vyčerpať, ale bola započítaná na úhradu akejkoľvek platby, ktorú je dlžník povinný zaplatiť

veriteľovi. V takom prípade totiž takáto čiastka (platba pre veriteľa) nie je daná do dispozičnej sféry
dlžníka, ale zostáva v dispozičnej sfére veriteľa... Základným zmyslom uvedenia ročnej percentuálnej
miery nákladov, ktorá je výpočtom časovej hodnoty budúcich plnení je možnosť spotrebiteľa porovnať
cenu spotrebiteľských úverov ponúkaných na finančnom trhu. V tomto zmysle je podstatnou informáciou
pre rozhodnutie spotrebiteľa vstúpiť zo záväzkového vzťahu, musí byť preto uvedená správne... Ak

žalobca na základe zmluvy poskytol žalovanému reálne sumu 1.900 eur a ročnú percentuálnu mieru
nákladov vypočítal ako by mu poskytol 2.000 eur, znamená to, že v neprospech spotrebiteľa uviedol
RPMN v nižšom percentuálnom vyjadrení než mal, v dôsledku čoho v zmluve uviedol v neprospech
spotrebiteľa nesprávnu, zavádzajúcu RPMN a nesprávne tým uviedol aj celkovú výšku úveru, pričom
táto nesprávnosť, ako už bolo uvedené, má rovnaké dôsledky ako keby údaj o RPMN a údaj o celkovej

výške úveru neboli uvedené vôbec, t.j. bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru na základe § 11 ods. 1
písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z., pre absenciu náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. g) a j) tohto zákona.“

48. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 22.07.2019 poukazoval na bod 2.2 úverovej zmluvy upravujúci možnosť
vrátenia poplatku za poskytnutie úveru klientovi po uplynutí 18 mesiacov za dodržania tam uvedených

podmienok. Uvedené však absolútne nič nemení na tom, že zákonná náležitosť v podobe správneho
a korektného údaja o výške poskytnutého úveru je tu uvedená v zmluve nesprávne, pričom všetky
náležitosti v zmysle § 9 ods.2 musí zmluva obsahovať v správnej, zákonu zodpovedajúcej výške už
čase jej uzavretia.

49. Súd vo vzťahu k tomuto svojmu záveru poukazuje na aktuálny rozsudok Krajského súdu v Trnave
sp.zn.23CoCsp/28/2020zodňa24.02.2021,ktorýtakistožalobcovimusíbyťznámy,keďžesatýkapráve
jeho a jeho obdobnej úverovej zmluvy. Tam žalobca v odvolaní namietal názor súdu prvej inštancie
o nesprávne uvedenej výške úveru aj s poukazom na dojednanie o vrátení poplatku za poskytnutie
úveru, avšak jeho argumentácia bola krajským súdom jednoznačne odmietnutá, keď ten (viď bod 32

odôvodnenia rozsudku) okrem iného uviedol, cit. „Odvolací súd nespochybňuje právny nárok žalobcu na
poplatok za poskytnutie úveru, avšak pokiaľ z úveru 2.000,- eur bol hneď odpočítaný poplatok 60,- eur,
reálne bol žalovanému poskytnutý úver iba v sume 1.940,- eur. Žalobca si už na úvod zmluvného vzťahu
zúčtoval z poskytnutého úveru sumu 60,- eur, v dôsledku čoho ukrátil žalovaného ako spotrebiteľa o
skutočnú výšku dojednaného spotrebiteľského úveru. Žalobca sa zaviazal poskytnúť žalovanému úver

vo výške 2.000,- eur, ale v skutočnosti mu poskytol úver iba vo výške 1.940,- eur. Do výpočtu RPMN
bol teda nesprávne zahrnutý údaj o celkovej výške úveru, keď do nej bola zahrnutá aj suma, ktorú si
žalobca od žalovaného ihneď zúčtoval, čo spôsobuje podhodnotenie skutočnej RPMN, v dôsledku čoho
je nutné konštatovať, že poskytnutý spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov. Hodnota RPMNvychádzajúca z takto nesprávne určenej položky bola potom nesprávne určená nižšie,
podhodnotená v neprospech spotrebiteľa. Aj keď žalobca tvrdí, že úverová zmluva v ods. 2.5
upravuje podmienky za ktorých tento poplatok bude klientovi vrátený, samotné zmluvné ustanovenie,

všakrátasvrátenímpoplatkuibazasplneniavopreddohodnutýchpodmienok.Zatýchtookolnostípotom
nie je možné tvrdiť o nároku žalovaného na vrátenie daného poplatku v prípade
nesplnenia stanovených podmienok a reálne úver (jeho výška) nezodpovedá dohodnutej výške. Preto
záver súdu prvej inštancie bol správny a v tejto súvislosti poukazuje odvolací súd i na výklad súdneho
dvora EÚ vo veci C-377/14 z 21. apríla 2016“.

50. Aj aktuálne rozhodnutia Krajského súdu v Prešove v obdobných sporoch žalobcu jednoznačne
potvrdzujú uvedený názor. Viď napr. rozsudok zo dňa 29.04.2021 sp.zn.7CoCsp/43/2020, rozsudok zo
dňa 24.11.2020 sp.zn.13CoCsp/39/2020 alebo rozsudok zo dňa 29.04.2021 sp.zn.8CoCsp/23/2020
v ktorom Krajský súd v Prešove okrem iného uviedol ( bod 35 a 36 odôvodnenia) „Podľa názoru
odvolacieho súdu dospel súd prvej inštancie aj k správnemu záveru o nesprávne uvedenej výške

poskytnutého úveru. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovanému v skutočnosti nebola poskytnutá suma
3200,- eur, ale suma 3040,- eur, nakoľko žalobca si čiastku 160,- eur započítal ako poplatok za
poskytnutie úveru ešte pred reálnym čerpaním úveru. V rámci predpokladov potrebných pre výpočet
RPMN totiž žalobca vychádzal z nesprávnej výšky poskytnutého úveru. V tejto súvislosti poukazuje
odvolací súd na bod 102 rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-377/14 Ernst Georg

Radlinger, Helena Radlingerová proti Finway a.s., cit: „3. Článok 3 písm. l) a článok 10 ods. 2smernice
2008/48/ES ako aj bod I prílohy I tejto smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru
a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje
sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré
nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené. Odvolacia námietka, že poplatok za riadne splácanie bol

žalovanému vrátený dňa 22.05.2015 a teda išlo len o odkladaciu podmienku je bez právneho významu.
Súdny dvor vo vyššie citovanom rozsudku vo veci C-377/14 jasne konštatoval, že celková výška úveru
a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje
sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré
nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené. Skutočnosť, že poplatok na základe splnenia podmienok

určených žalobcom bol spotrebiteľovi vrátený po roku a pol, je v rozpore s požiadavkou smernice
2008/48/ES ako aj bodom I prílohy I tejto smernice o správnom uvedení celkovej výške úveru“.

51. S poukazom na Rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 9.11.2016 vo veci C-42/15 Home Credit
Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová, súd uvádza, že v prípade vyššie popísaných nedostatkov v zmluve o

spotrebiteľskom úvere uzavretej so žalovanou ide o vážne nedostatky ktoré mohli ovplyvniť rozhodnutie
spotrebiteľa o uzavretí zmluvy a predstavu o výške záväzku. Súdny dvor v uvedenom rozhodnutí pritom
vyslovil, že Článok 23 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský
štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky
náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere

bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa
posúdiť rozsah svojho záväzku. V tomto prípade nedostatky zmluvy (nesprávne uvedenie celkovej výšky
úveru a RPMN ) sú také závažné, že bezosporu mohli ovplyvniť rozhodnutie spotrebiteľa o uzavretí
zmluvy a predstavu o výške záväzku.

52. O tom, že ide o kľúčové údaje svedčí koniec koncov aj to, že aj po novele zákona o spotrebiteľských
úveroch uskutočnenej zákonom č.279/2017 Z.z. ktorá zohľadňuje závery Rozsudku Súdneho dvora
Európskej únie z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s./Klára Bíróová, a ktorá
v nadväznosti naň upravuje náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a upravuje
okolnosti,zaktorýchsaúverpovažujezabezúročnýabezpoplatkov,atoprávezaúčelomzabezpečenia

súladu so smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES ES z 23. apríla 2008 o
zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len "smernica 2008/48/
ES") ostáva správne uvedenie ročnej percentuálnej miery nákladov a celkovej výšky spotrebiteľského
úveru podmienkou vzniku nároku veriteľa na úroky a poplatky. Aj po tejto novele sa totiž za bezúročný
a bez poplatkov bude považovať úver, ak v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne

ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa a ak tam nie je uvedená celková výška
spotrebiteľského úveru.53. Prípady, kedy súčasťou istiny úveru sú aj náklady spojené s poskytnutím úveru judikatúra ( viď napr.
vyššie uvedené uznesenie Krajského súdu v Prešove sp.zn. sp.zn.20Co/126/2016) už vo viacerých
prípadoch kvalifikovala ako nekalú obchodnú praktiku zdôrazňujúc následne ten aspekt, že výkon práv

nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi a o takýto prípad ide aj vtedy, ak sa právo uplatňuje po použití
nekalej obchodnej praktiky (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

54. Navyše, ako už súd uviedol, výsledky vykonaného dokazovania priviedli ho v danom prípade k
záveru, že je potrebné vychádzať z fikcie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru nielen s poukazom

na § 11 ods.1 (pre nesprávne uvedený údaj o výške úveru a RPMN) ale tiež z dôvodu podľa § 11
ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. V zmysle danej právnej úpravy je totiž veriteľ povinný pri poskytnutí
spotrebiteľského úveru riadne zistiť bonitu klienta, teda či klient bude schopný splácať úver. Či veriteľ
túto povinnosť riadne a v súlade so zákonom splnil musí súd rozhodujúci o žalobe veriteľa o plnenie
zosplatnenej istiny, úrokov a ostatného príslušenstva z úveru skúmať vždy. Túto schopnosť veriteľ
posudzuje predovšetkým na základe údajov o príjmoch a výdavkoch tak, ako sa to aj uvádza v § 11 ods.

2. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti klienta je teda kladený na pomer medzi príjmami a
výdavkami a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne
taká čiastka, z ktorej bude schopný úver splácať. Cieľom zákonodarcu bolo zamedziť zadlžovaniu
spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní svoje záväzky riadne uhrádzať. Z textu zákona
o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu so

spotrebiteľom uzavrie si má veriteľ zabezpečiť sám a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver alebo
údajmi z príslušných databáz. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie vyhodnotiť a overovať
a za dostatočné sa považujú iba také informácie, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz
o žiadateľovej finančnej situácii. Pokiaľ však veriteľ takto nepostupuje, zákonodarca jasne zadefinoval
jeho počínanie ako hrubé porušenie povinnosti a z toho vyvodil sankciu vo forme bezúročnosti a

bezpoplatkovosti úveru.

55. Hoci si v zásade každý veriteľ môže rôzne upraviť svoje podmienky pre poskytnutie úveru a je
len na ňom, akú mieru podnikateľského rizika je ochotný v tejto súvislosti podstúpiť, nič to nemení
na tom, že vždy a za každých okolností musí byť splnený minimálny zákonom predpísaný štandard

posúdenia bonity spotrebiteľa, pričom zákon v § 11 ods.2 ZoSÚ za hrubé porušenie povinnosti podľa §
7 ods. 1 považuje posudzovanie
schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave
spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania
schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom nevykonanie čo i len jedného

z týchto postupov znamená hrubé porušenie odbornej starostlivosti ( k tomu pozri rozsudok Krajského
súdu v Prešove zo dňa 10.03.2020 sp.zn.3Co/153/2019, najmä bod 17 odôvodnenia rozsudku).

56. Vychádzajúc zo žalobcom predložených dôkazov súd konštatuje, že v danom prípade žalobca
poskytol žalovanej vysoký úver napriek tomu, že vôbec nemal zistenú a preverenú výšku jej príjmov a

výdavkov. Preverenie výdavkov, ale aj preverenie výšky príjmu žalovanej bolo vzhľadom na žalobcom
predložené dôkazy len formálne, nezodpovedalo zákonnej požiadavke odbornej starostlivosti. Žalobcu
súd výslovne vyzval predložiť všetky doklady a výstupy z registrov, ktorými sa overovala bonita žalovanej
pred uzavretím zmluvy, jej schopnosť splácať spotrebiteľský úver, žalobca teda mal v spore dostatočnú
možnosť vyjadriť sa k posúdení bonity žalovanej a uniesť dôkazné bremeno o splnení povinnosti podľa

§ 7 ods.1 a § 11 ods.2 ZoSÚ, pričom tento sa k danej otázke aj vyjadril, avšak javí sa, akoby išlo
len o všeobecné, formulárové vyjadrenie, vôbec nevychádzajúce z obsahu konkrétnych tu samotným
žalobcom predložených dôkazov. Žalobca totiž na jednej strane tvrdil, že vychádza z pomeru príjmu
k výdavkom, avšak z ním predložených dôkazov absolútne nevyplýva náležité preverenie výdavkov
žalovanej, napríklad na domácnosť a podobne.

57. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek
údajov o príjmoch, výdavkoch. Žalobca predložil ako dôkaz žiadosť o poskytnutie úveru, avšak v tej nie
je vôbec časť o výdavkoch žalovanej, nie sú tam zaznamenané a špecifikované jej výdavky a náklady.

Ani v kolónke typ príjmu a priemerný mesačný príjem tam nie je uvedená žiadna suma. Povinnosť s
odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť splácať spotrebiteľský úver zaťažuje veriteľa (§ 7 ods.1
ZoSÚ) a spotrebiteľ je povinný potrebné údaje veriteľovi poskytovať na žiadosť veriteľa (§ 7
ods.2 ZoSÚ). Z uvedeného vyplýva, že postupu veriteľa s odbornou starostlivosťou podľa názoru súduzodpovedá jedine taký postup, kedy by veriteľ, tu žalobca sám žiadal (vzhľadom na
§ 7 ods.2 ZoSÚ) údaje o výdavkoch žalovanej. Keďže je všeobecne známou skutočnosťou, že každá
fyzická osoba musí mať výdavky minimálne na stravu, na bývanie, tak potom žiaden veriteľ nemôže sa

uspokojiť len s tým, že dlžník neuvedie žiadne výdavky. Zákonná povinnosť zisťovať a preveriť výdavky
spotrebiteľabyinaknemalažiadenzmysel.Akžalobcachcelpresvedčiťsúd,ženáležitepreverilvýdavky
žalovanej, bol povinný predložiť či označiť dôkazy z ktorých pri tomto preverení a zistení takého výsledku
o výdavkoch vychádzal, čo neurobil. Išlo by o totálne popretie účelu a zmyslu zákona, ak by stačilo
zo strany dlžníka pri uzavretí zmluvy v snahe získať úver uviesť, že nemá absolútne žiadne výdavky

a u veriteľa by to nevzbudilo žiadne pochybnosti a úver by bez problémov poskytol len vzhľadom na
príjem žiadateľa. Ak sa veriteľ uspokojí len s tvrdením žalovaného, je to nepostačujúce, keďže nejde
o náležité preverenie bonity. Žalobca teda ničím nepreukázal preverenie výdavkov žalovanej, hoci to
zákon jasne vyžadoval. Súd preto vzhľadom na všetko uvedené má za to, že došlo k hrubému porušeniu
povinnosti veriteľa zistiť konkrétnu výšku výdavkov, nákladov na zabezpečenie základných životných
potrieb spotrebiteľa. Odborná starostlivosť jasne predpokladá, aby údaje, ktoré dlžník veriteľovi uviedol,

veriteľ overil, resp. dlžník objektívne podložil ( podporne viď napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove
sp.zn.19Co/130/2019).

58. Už samotné nepreverenie výdavkov žalovanej stačí v zmysle § 11 ods.2 ZoSÚ pre záver o
hrubom porušení povinnosti veriteľa podľa § 7 ods.1 zákona. Žalobca však nepreukázal ani náležité

odborne starostlivé preverenie príjmu spotrebiteľa, lebo v žiadosti o úver tento neuviedol žiaden údaj o
priemernom čistom mesačnom príjme. Žalobca tvrdil, že mal prehľad o príjmoch a platbách žalovanej,
lebo viedol pre ňu dlhodobo bežný účet. Ak však vychádzal z prehľadu obratov na tomto účte a
napriek tomu poskytol žalovanej tak vysoký úver ( 6.000,-eur) potom podľa názoru súdu nejednalo sa
o obozretný postup žalobcu s odbornou starostlivosťou. Jednotlivé mesačné zostatky na účte žalovanej

po jej kreditných a debetných obratoch už pred poskytnutím úveru boli totiž každý mesiac mimoriadne
nízke (za január 2016 zostatok 25,01 eur, za február 2016 zostatok len 8,06 eur, za marec 2016
dokonca mínusový zostatok -2,75 eur, za apríl 2016 zostatok 105,88 eur, za máj 2016 zostatok 5,63 eur,
za jún 2016 zostatok 0,67 eur, za júl 2016 zostatok 20,69 eur, za august 2016 zostatok 9,55 eur). Pred
poskytnutímúveružalovanejmesačneneostávalasuma,ktoroubymohlapokryťsplátkuúveru90,88eur.

Limit pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver v čase uzavretia zmluvy ešte
v zákone o spotrebiteľských úveroch nebol upravený. Podľa čl. III bod 11 Odporúčania Národnej banky
Slovenska č. 1/2014 zo 7. októbra 2014 v oblasti politiky obozretnosti na makroúrovni k rizikám spojeným
s vývojom na trhu retailových úverov ( Retailovým úverom podľa čl. III bod 2 tohto odporúčania sa
rozumie úver poskytnutý bankou fyzickej osobe s výnimkou kreditných kariet a prečerpaní bežného účtu,

bez ohľadu na zabezpečenie alebo účel použitia úveru a s výnimkou úverov na podnikanie poskytnutých
fyzickým osobám - podnikateľom) sa rozumel ukazovateľom schopnosti klienta splácať úver ukazovateľ
finančnejrezervydomácnostiklienta,ktorýzohľadňujepríjmydomácnosti,bežnéživotnénákladytypické
predomácnosťžiadateľa oúver(najmävýdavkynabývanie,energie,telekomunikačnéslužby,
poistenie, výdavky osobnej spotreby, výdavky na starostlivosť o deti, výdavky stanovené zákonnými

požiadavkami a pod.) a výdavky domácnosti vyplývajúce zo všetkých jej finančných záväzkov vrátane
novoposkytovaného úveru. Podľa článku V bod 5 tohto odporúčania sa banke odporúča mať k dispozícii
také informácie, ktoré jej umožnia vyhodnotiť výšku a variabilitu príjmov domácnosti klienta.
Pokiaľ je to možné, banka by mala informácie o príjme overiť z iných nezávislých interných
alebo externých zdrojov. Čestné vyhlásenie sa nepovažuje za dostatočný spôsob preukazovania príjmu.

Podľa článku V bod 7 odporúčania ak existuje zvýšené riziko poklesu príjmov klienta, banke sa odporúča
zvážiť prísnejšie nastavenie vnútorne stanoveného limitu na schopnosť klienta splácať úver, ktorý je
účasťou vnútorného systému banky v zmysle v ods. 1.

59. Z výpisu z účtu žalovanej za január 2016 pritom vyplýva príjem len vo výške 70,56 eur ako suma z

Úradu práce, pričom následne v ďalších mesiacoch sú tam síce zaznamenané príjmy aj od personálnej
agentúry ( F. J., N..V..Q..), ktoré však boli vo výške, ktorá už pred poskytnutím úveru ledva pokrývala
výdavky žalovanej a v mesiaci marec 2016 sa táto aj bez vysokej splátky úveru dostala na účte do
mínusu, pričom v júni 2016 jej na účte ostalo len 0,67 eur.

60. Ak žalobca starostlivo a riadne nepreveril a nezohľadnil príjmovú a výdavkovú zložku, pokiaľ ide
o ekonomický status žalovanej, potom nemôže úspešne tvrdiť, že konal s
odbornou starostlivosťou. Žalobca ničím nepreukázal svoje tvrdenie o skúmaní výdavkov žalovanej
(minimálne na stravu, lieky, bývanie). Nejedná sa preto o konanie s odbornou starostlivosťou v prípade,ak žalobca si tieto rozhodujúce skutočnosti neoveril. Žalobca nemohol objektívne posudzovať celkovú
sociálno- ekonomickú situáciu žalovanej. Vzájomným porovnaním príjmov a výdavkov mal vyhodnotiť,
či spotrebiteľ je dostatočne solventný a či pravdepodobne v budúcnosti (minimálne v období, na ktoré

sa zmluva uzatvára) bude schopný plniť svoje záväzky. Skúmanie bonity žalovanej zo strany žalobcu je
potrebné považovať za úplne formalistické ak jej poskytol tak vysoký úver s tak dlhou dobou splatnosti
(8 rokov) s tak vysokou mesačnou splátkou (90,88 eur ) hoci už pred poskytnutím úveru jej mesačne
ani zďaleka nezvyšovala taká suma.

61. Súd dáva do pozornosti aj článok 26 preambuly smernice Európskeho parlamentu a
rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, podľa ktorého členské štáty by mali prijať vhodne
opatrenia na podporu zodpovedajúcich postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu berúc do úvahy
osobitný charakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu napríklad zahŕňať poskytovanie informácii
a vzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách spojených s neplnením
zmluvných ustanovení týkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou. Najmä na rozvíjajúcom sa

trhu s úvermi je dôležité, aby veritelia neposkytovali úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho
posúdenia úverovej bonity a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takému
správaniu a aby stanovili potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. Bez
toho, aby boli dotknuté ustanovenia o kreditnom riziku uvedené v smernici Európskeho parlamentu a
Rady 2006/48/ES zo14.6.2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcii, veritelia by mali byť

zodpovední za individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť
využiť informácie, ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale
aj počas dlhodobého obchodného vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť
vhodné pokyny a usmernenia. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné
povinnosti.

62. Aj z judikatúry Súdneho dvora EÚ možno vyvodiť povinnosť súdov skúmať pri spotrebiteľských
zmluváchbonituspotrebiteľa.Súdvtejtosúvislostipoukazujenapr.naaktuálnyrozsudokSúdnehodvora
(druhá komora) z 5. marca 2020 vo veci C-679/2018 (OPR-Finance s.r.o. proti GK)
podľa ktorého Články 8 a 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008

o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa majú vykladať v tom
zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti
stanovenej v článku 8 tejto smernice, podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú
bonitu spotrebiteľa, a vyvodiť dôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom
práve, pod podmienkou, že sankcie spĺňajú požiadavky podľa uvedeného článku 23.

63. Záver súdu nemôže byť pre žalobcu nijako nový, či prekvapivý. Súd v tejto súvislosti poukazuje
napr. na svoj rozsudok vo veci žalobcu sp.zn.10Csp/80/2019 kde rovnako bol za v podstate rovnakých
skutkových okolností sporu vyslovený záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru pre nedôsledné
skúmanie bonity dlžníka s čím žalobca nesúhlasil a rozsudok napadol odvolaním, pričom Krajský súd

v Prešove rozsudkom sp.zn.10CoCsp/19/2020 zo dňa 16.02.2021 potvrdil dané rozhodnutie a záver
tunajšieho súdu.

64. Súd poukazuje tiež napr. na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn.19Co/130/2019 zo dňa
27.02.2020, ktorý žalobcovi musí byť známy, keďže sa týka práve jeho, jeho obdobnej úverovej

zmluvy a rovnako porušenia povinnosti skúmať bonitu spotrebiteľa. V ňom krajský súd okrem iného
uviedol, cit. „Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a
výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov
mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pre účely posúdenia splnenia povinnosti
uloženej dodávateľovi v ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. nie je smerodajné, aká bola reálna

finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom žalobca pristupoval k zisťovaniu
a hodnoteniu bonity klienta.“

65. Súd ďalej na podporu svojich záverov poukazuje aj na rozsudok Krajského súdu v Prešove zo
dňa 10.03.2020 sp.zn.3Co/153/2019 týkajúci sa rovnako žalobcu a porušenia jeho povinnosti skúmať

náležite bonitu spotrebiteľa. Podľa záverov krajského súdu (viď bod 17 odôvodnenia rozsudku) „je
nutné konštatovať, že ustanovenie § 11 ods.2 zákona č. 129/2010
Z.z. súd v súlade s požiadavkou odbornej spôsobilosti veriteľa vykladá tak, že bonita dlžníka musí
byť skúmaná cez zisťovanie jeho príjmov a výdavkov ako aj jeho lustráciou cez príslušné databázy.Nevykonanie jedného z týchto postupov znamená hrubé porušenie odbornej starostlivosti. Ako vyplýva
z prejednávanej veci, overenie bonity dlžníka nebolo dostatočné. Postup žalobcu bol iba formálny
a nezodpovedal odbornej starostlivosti. Žalobca nemal preukázaný príjem žalovaného hodnovernými

dokladmi, napriek tomu mu poskytol úver. Žalobca sa nezaujímal, aké má žalovaný výdavky na živobytie
ačimutedazostávadostatokfinančnýchprostriedkovnasplácanieúveru.Vkonanížalobcanepreukázal
splnenie si povinnosti uloženej mu ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. Keďže žalobca hrubo porušil
zákonom stanovenú povinnosť, v zmysle § 11 ods. 2 ZoSÚ sa úver považuje za bezúročný a bez
poplatkov“.

66. Súd sa v plnom rozsahu stotožňuje aj so závermi vyslovenými Krajským súdom v Prešove
v rozhodnutí sp. zn. 6Co/171/2016 zo dňa 27.10.2016 v zmysle ktorých: „Dôsledkom podcenenia
bonity je neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý s hrubou nedbanlivosťou poruší povinnosť s odbornou
starostlivosťou posúdiť bonitu spotrebiteľa. Odvolací súd uvádza, že v tomto smere § 11 ods. 2 zákona
č. 129/2010 Z. z. vôbec nepôsobí odradzujúco, preto je dôvodné aplikovať ustanovenie generálneho

zákona - Občianskeho zákonníka, a to § 3 ods. 1 o odmietnutí ochrany pri tak závažnom porušení
povinnosti veriteľa na finančnom trhu. Poskytovanie úverov a pôžičiek je veľmi vážnym predmetom
podnikateľskej činnosti, pretože pri tomto nejde o odplatu platenú v hotovosti, ale o odloženú platbu bez
toho,abybolozrejmé,čopostretnedlžníkapouzavretízmluvy.Akjetakátoagendaobzvlášťsledovanáz
dôvodu neistých pomerov, ktoré môžu nastať po poskytnutí úveru, potom musia existovať prísne nároky

na vyžadovanie povinnosti konať s odbornou starostlivosťou a vyhodnotiť bonitu spotrebiteľa, keďže
na rozdiel od neistých okolností po uzatvorení zmluvy je stav spotrebiteľa z pohľadu jeho osobných
majetkových pomerov v čase kontraktácie spoznateľný. Ak Súdny dvor uznal ako odradzujúcu sankciu
nepriznanie úrokov pri nezodpovednom prístupe dodávateľa na finančnom trhu pre porušenie konať
s odbornou starostlivosťou, potom je podľa názoru odvolacieho súdu úplne eurokonformné aplikovať

§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a porušenie závažnej povinnosti veriteľa považovať za odporujúce
morálke.“

67. Súd v tu prejednávanej veci dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že by náležite skúmal a
vyhodnotil bonitu žalovanej v zmysle § 11 ods. 2 vety druhej zákona č. 129/2010 Z.z. v kontexte s § 7

ods.1 citovaného zákona, čo by aj samo osebe spôsobilo bezúročnosť a bezpoplatkovosť
úveru. Znamená to, že žalovaná má žalobcovi tak či tak vrátiť len sumu poskytnutého úveru t.j. 5.700 eur,
ktorej vyplatenie sporné nebolo. Žalovaná v konaní nijako nespochybnila, že vyplatená bola jej suma
5.700,-eur, jej vyplatenie súd má za nesporné.

68. Nedôsledné skúmanie bonity dlžníka však spôsobuje aj ďalší dôsledok vyplývajúci z § 11
ods. 2 vety prvej citovaného zákona a to ten, že nie je možné úver predčasne zosplatniť. Právny úkon
žalobcu o zosplatnení je preto v rozpore s týmto ustanovením a preto podľa § 39 Občianskeho zákonníka
je absolútne neplatný. Tento záver by v tomto prípade rovnako platil i vtedy, keby povinnosť preveriť
bonitu žalobca riadne splnil, lebo úver by i vtedy bol pre nesprávne uvedenú výšku úveru a RPMN (teda

podľa § 11 ods.1 ZoSÚ) bezúročný a bezpoplatkový. Uvedená bezúročnosť a bezpopaltkovosť úveru
mala za následok, že žalovanej pri dohodnutom počte 96 mesačných splátok splatných od 26.09.2016
do 26.08.2024 vznikla povinnosť hradiť splátky vo výške len 59,38 eur mesačne očistenej od úrokov a
poplatkov (5.700 eur : 96 splátok). Do dňa predčasného zosplatnenia úveru (28.12.2018)
mala mať takto žalovaná uhradených 28 splátok po 59,38 eur (splatných od 26.09.2016 do 25.12.2018),

teda sumu 1.662,64 eur, pričom z prehľadu splácania úveru do predčasného zosplatnenia predloženého
samým žalobcom vyplýva, že do 25.12.2018 žalovaná uhradenú mala sumu 2.319,23 eur, teda vôbec
nebola v omeškaní, ktoré by oprávňovalo veriteľa úver predčasne zosplatniť. Znamená to, že žalobca
má nárok len na nezaplatené splátky splatné ku dňu rozhodnutia súdu. Prvá splátka bola podľa zmluvy
splatná dňa 26.09.2016, splatnosť splátok bola dohodnutá k 25.dňu v mesiaci. Ku dňu rozhodnutia súdu

tak bolo splatných 58 splátok, čo predstavuje sumu 3.444,04 eur (58 x 59,38 eur). Súd vychádzal totiž
z jednej splátky vo výške 59,38 eur očistenej od úrokov a poplatkov (5.700 eur : 96 splátok). Nebolo
ničím spochybnené tvrdenie žalobcu, že žalovaná do dňa vyhlásenia rozsudku (§ 217 ods.1 Civilného
sporového poriadku) zaplatila iba 2.319,23 eur, preto jej splatný dlh ku dňu vyhlásenia rozsudku činí
1.124,81 eur. Súd preto vyhovel žalobe len v tejto časti a vo zvyšku ju ako nedôvodnú

zamietol (aj tu podporne pozri napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn.10CoCsp/19/2020 zo dňa
16.02.2021). Znamená to, že žalovaná by mala pokračovať v splácaní úveru po 59,38 eur mesačne až
do dohodnutej doby konečnej splatnosti (26.08.2024).69. Žalobca má nárok aj na úroky z omeškania podľa § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka.

70. Podľa § 517 ods. 1 vety prvej Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a

včas nesplní, je v omeškaní.

71. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku .úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje

vykonávací predpis.

72. Vykonávajúcim predpisom ustanovujúcim výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania je
Nariadenie vlády Slovenskej republiky č.87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka.

73. Podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka v znení účinnom od 1.2.2013 výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia
ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu.

74. Žalobca uplatnil úroky z omeškania z celej zosplatnenej sumy a nie z jednotlivých omeškaných
splátok po 29.12.2018. Žalovaná však k tomuto dňu (teda do 29.12.2018) vzhľadom na vyššie uvedené
závery ešte nebola v omeškaní so splátkami vo výške 4.853,19 eur. Súd preto priznal úroky z omeškania
z celej prisúdenej istiny až odo dňa nasledujúceho po zročnosti poslednej priznanej splátky. Priznanie
sankčných úrokov z jednotlivých splátok po 29.12.2018 by totiž bolo v rozpore s dispozičnou zásadou

upravenou v § 216 ods. 2 CSP. Ani žalobcom žiadaný úrok z omeškania do dňa 28.12.2018 vyčíslený
žalobcom vo výške 1,94 eur nebolo možné priznať, nakoľko žalobca pri jeho vyčíslení vychádzal z
nesprávnehozákladu(žalovanámalasplácaťlenistinubezúročnéhoabezpoplatkovéhoúveru).Celkovo
posúdenieomeškaniažalovanejžalobcomdodňa28.12.2018avýpočetuplatnenéhoúrokuzomeškania
tak boli zjavne nesprávne z dôvodu, že jednalo sa o bezúročný a bezpoplatkový úver, čo bráni vyhoveniu

žalobe v tejto časti.

75. Súd žalobu zamietol aj v časti požadovaného poplatku za poistenie vo výške 4,46 eur, nakoľko úver
žalobcu je bezúročný a bez poplatkov a tak ani tento poplatok žalobcovi nebolo možné priznať, nakoľko
z logiky a účelu ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch o bezúročnosti a bezpoplatkovosti

úveru je zrejmé, že ak chýbajú v zmluve náležitosti spôsobujúce tento následok, nemá spotrebiteľ
povinnosť veriteľovi platiť nič nad rámec skutočne mu poskytnutých peňažných prostriedkov s výnimkou
prípadných sankcií za omeškanie s ich vrátením. Žalobca nepredložil súdu žiadnu samostatnú poistnú
zmluvu uzavretú so žalovanou, z ktorej by bolo možné vyvodiť platné a od úveru nezávislé dojednanie
o povinnosti žalovanej platiť poistné, preto poistné vyvodzované z jeho dojednania len v zmluve o

spotrebiteľskom úvere, kde je uvedené, že mesačný poplatok za poistenie je 2,23 eur priznať pre
sankciu bezpoplatkovosti úveru nemožno. Pre bezúročnosť úveru nemožno žalobcovi priznať ani ním
žiadané úroky a úroky z omeškania z úrokov nakoľko s plnením neexistujúceho záväzku sa žalovaná
do omeškania dostať nemohla.

76. Súd žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi dlžnú sumu s úrokmi z omeškania v lehote
stanovenej v § 232 ods.3 veta prvá CSP, t.j. v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku, keďže
nebolzákonnýdôvodapodklad(návrhniektorejzostrán)naurčenieinejakozákonnejlehotynaplnenie.
Žalovanej žaloba bola riadne doručená, bola vyzvaná sa k nej vyjadriť, teda ak by sa chcela vyjadriť k
splatnosti, mala na to dostatočný čas a priestor. Uvedené však žalovanej nebráni, aby sa v prípade, že

by prisúdenú sumu chcela splácať v splátkach, obrátila s takouto žiadosťou priamo na žalobcu.

77. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods.2 CSP. Vo vzťahu k pôvodne uplatnenému nároku
výsledokkonaniajetaký,žežalobevčastibolovyhovené,vprevažnejčastivšakbolazamietnutá,pričom
pri výške uplatnenej istiny 4.853,19 eur s príslušenstvom je vzhľadom na prisúdenú istinu len 1.124,81

eur s prísl. zrejmé, že prevažujúci úspech bol tu na strane žalovanej. Úspech žalobcu ( v rozsahu len
cca 23 %) bol teda výrazne prevýšený jeho neúspechom. Žalobca teda síce návrh na priznanie mu
náhrady trov konania podal, vo veci však bol v prevažnom rozsahu neúspešný, nárok na ich náhradu mu
preto vôbec nevznikol. Podľa pomeru úspechu v spore vznikol nárok na náhradu trov konania žalovanej.Žalovaná však náhradu žiadnych trov konania neuplatnila, zo spisu ani žiadne preukázateľné trovy
konania žalovanej nevyplývajú, preto súd v zmysle § 262 ods.1 a 2 CSP nevyhradil rozhodnutie o ich
výške samostatnému uzneseniu, nakoľko nebolo by v ňom o čom rozhodovať ale o nároku na náhradu

trov konania priamo rozhodol tak, že náhradu trov konania stranám sporu nepriznal ( podporne pozri
Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. októbra 2016, sp. zn. 6 Cdo 544/2015).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od dňa jeho doručenia na Okresný súd
Kežmarok.
V odvolaní sa má uviesť ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,

spisová značka konania, ďalej sa má uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané.

Rozsah , v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa zákona č.233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.