Rozsudok Judgement was issued on Thursday, October 14, 2020

Súd: Okresný súd Vranov nad Topľou
Spisová značka: 4Cpr/6/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8814210622
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 10. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Zolotová

ECLI: ECLI:SK:OSVT:2020:8814210622.22

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Vranov nad Topľou sudkyňou JUDr. Andreou Zolotovou v spore žalobcu: D. S., nar. XX.

XX. XXXX, trvale bytom XXX XX W. XX, zastúpený JUDr. Mariánom Juskom, advokátom, Račí potok 3,
040 01 Košice, proti žalovanému: STD DONIVO, a.s., IČO: 31 678 343, Mlynská 1346, 093 01 Vranov
nad Topľou, zastúpený AK NOVIKMEC, s.r.o., advokátska kancelária, Rázusova 125, 093 01 Vranov
nad Topľou, IČO: 36 678 701, o zaplatenie 8.798,65 € s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu žalobcu nad sumu 3.189,25 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne od 13.02.2015
do zaplatenia z a m i e t a .

II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 46% s tým, že o výške tejto
náhrady, bude rozhodnuté súdom prvej inštancie v samostatnom uznesení.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa pôvodne podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 9.309,36 € s ročným úrokom z
omeškania vo výške 5,25% od 1.6.2014 do zaplatenia, ako aj úhrady trov konania. Svoju žalobu
odôvodnil tým, že dňa 4.10.2010 so žalovaným uzatvoril pracovný pomer na pracovnú pozíciu vodič
medzinárodnej kamiónovej dopravy, pričom Dohodou č. 1 o zmene pracovnej zmluvy zo 4.10.2010
sa pracovný pomer dojednal na dobu neurčitú. Náplňou jeho práce bolo vedenie nákladného
motorového vozidla za účelom prepravy tovaru v rámci Európy, podľa pokynov zamestnávateľa,

manipulačné práce pri vykládke, resp. nakládke tovaru a starostlivosť o zverené vozidlo. Prácu
vykonával v Nemecku. Dňa 16.4.2014 mu bolo doručené okamžité skončenie pracovného pomeru,
v zmysle ktorého bol s ním ukončený pracovný pomer z dôvodu, že dňa 31.3.2014 mal byť pod
vplyvom alkoholu, čím sa mal dopustiť podľa žalobcu závažného porušenia pracovnej disciplíny, ako
aj spôsobiť zamestnávateľovi škodu. Z dôvodu, že prevzal okamžité skončenie pracovného pomeru,
chcel si usporiadať svoje dokumenty, týkajúce sa jeho zamestnávateľa, pričom zistil nezrovnalosti, a to
najmä, že mu jeho zamestnávateľ riadne nevyplácal stravné a nepreplácal mu náhrady za používanie

vlastného osobného motorového vozidla. Podľa výplatných pások, sumy vyplácané ako nezdaniteľná
časť mzdy nekorešpondovala s celkovou sumou, ktorá mu mala byť vyplatená ako stravné a taktiež
nekorešpondovala ani s cestovnými nákladmi, ktoré mu mali byť vyplácané za cestu z Bratislavy do
mesta Linz v Rakúsku a späť. Uvedenú cestu vždy absolvoval vlastným motorovým vozidlom a viezol
i ďalších kolegov. Miesto nástupu bolo v Bratislave a z mesta Linz pokračovali do Nemecka kamiónmi
zamestnávateľa. Stravné, ktoré mu malo byť vyplácané, bolo zamestnávateľom určené vo výške 55,-
€/deň, a to pre všetkých vodičov s výkonom práce v Nemecku. V súvislosti s danými skutočnosťami

kontaktoval zamestnávateľa, aby mu zaslal zmluvu, podľa ktorej mu mali byť vyplácané cestovné
náhrady, avšak ani po niekoľkých telefonátom a e-mailoch zmluvu neobdŕžal. Podpísanú zmluvu mu
žalovaný nikdy nedal. Uviedol, že výplatné pásky sú neprehľadné, pretože nie je možné určiť, aká suma
mu bola vyplatená v podobe stravného a aká v podobe cestovných náhrad. Zároveň mu zamestnávateľsťahoval zo mzdy časť peňazí, avšak o týchto skutočnostiach nebol ani len informovaný. Podrobné
údaje o reálne vyplatených čiastkach a výške platieb, ktoré mu mali byť od mesiaca 10/2011 do
konca 4/2014 vyplatené rozviedol v tabuľke s tým, že mu malo byť, podľa jeho názoru, na diétach

a cestovnom vyplatená suma 34.695,10 €, avšak v skutočnosti mu bola vyplatená 25.385,74 €, teda
rozdiel predstavoval žalovanú sumu 9.309,36 €.

2. Neskôr po vykonaní dokazovania a po podaní odborného znaleckého vyjadrenia žalobca žiadal
pripustiť zmenu žaloby tak, že žalovaný je povinný do 3 dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi

sumu 11.987,90 € spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 5,25 % od 1.6.2014 až do dňa
zaplatenia, ako aj uhradiť trovy konania. K žalobe pripojil listinné dôkazy, a to pracovnú zmluvu, dohodu
o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 4.10.2010, okamžité skončenie pracovného pomeru, výplatné pásky.

3. Na pojednávaní dňa 14.12.2017 súd uznesením, za prítomnosti zástupcov oboch účastníkov, pripustil
zmenu žaloby tak, ako to žiadal žalobca a ako je to uvedené v predchádzajúcom odseku.

4. Žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe uviedol,
že žiada žalobu zamietnuť, ako neodôvodnenú. Svoje stanovisko odôvodnil tým, že údaje uvedené
v tabuľke žalobcu, ktorá tvorí súčasť jeho žaloby, sú nepresné a nezodpovedajú skutočnému nároku
žalobcu, ktorý bol riadne vyplatený. Žalobca nesprávne uviedol, že výška stravného pre vodičov, ktorí

vykonávajú prácu v Nemecku a Rakúsku, bola určená zamestnávateľom vo výške 55,- €/deň. Výška
stravného, ktoré žalovaný vypláca vodičom s výkonom práce v Nemecku a Rakúsku, je vo výške 45,-
€/ deň, pričom táto suma je plne v súlade so zákonom č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách,
v nadväznosti na Opatrenie Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 401/2012. Žalovaný mal so
žalobcom navyše v čl. II. Pracovnej zmluvy - ďalšie dojednané podmienky, dohodnuté zníženie výšky

stravného o 25%, a to v súlade s §5 ods. 5 Zákona o cestovných náhradách. Napriek tejto dohode však
žalovaný vyplácal žalobcovi celú sumu stravného vo výške 45,- €/ deň. Žalobca svoj nárok odôvodňuje
nielen nesprávnou výškou stravného, ale aj nesprávnym a nepravdivým počtom odpracovaných dní, za
ktoré mu vznikol nárok na ich vyplatenie. Napriek tomu, že vo výplatných páskach za jednotlivé obdobia
je ako počet odpracovaných dní uvedený počet, ktorý uvádza žalobca v žalobe, nie za všetky tieto

dni mu vznikol nárok na stravné, keďže v položke „odpracované dni“ na výplatnej páske sú zahrnuté
aj dni „náhradného voľna“, počas ktorých zamestnanec reálne prácu nevykonáva, ale náhrady mzdy
mu za tieto dni patrí. Nárok na stravné mu však z tohto dôvodu nevzniká. Pracovný čas vodičom
medzinárodnej kamiónovej dopravy je upravovaný osobitným zákonom č. 462/2007 Z.z. o organizácií
pracovného času v doprave, v ktorom sú stanovené maximálne doby pracovného času v doprave, v

ktorom sú stanovené maximálne doby pracovného času, minimálne doby odpočinku, ako aj pravidlá
rozvrhnutia nerovnomerného pracovného času. Práve z dôvodu tejto osobitnej úpravy pracovného času
vzniká vodičom po odpracovaní určitej doby nárok na platené náhradné voľno, avšak bez nároku
na stravné, keďže v čase tohto čerpania pracovnú činnosť v zahraničí nevykonáva. V prílohe tohto
vyjadrenia pripojil jednotlivé mesačné vyúčtovania zahraničných pracovných ciest za obdobia 10/2011 -

4/2014, kde je uvedený ich presný rozpis podľa jednotlivých dní, v tom ktorom mesiaci, vrátane spôsobu
výpočtu mesačného stravného a náhrad za používanie súkromného motorového vozidla, ktoré žalovaný
uhrádzal nad rámec svojich zákonných povinnosti. Žalobca sa popri nároku na zaplatenie stravného
domáha taktiež zaplatenia náhrady za používanie súkromného motorového vozidla, a to za cesty, ktoré
žalobca vykonal z Bratislavy do mesta Linz v Rakúsku, ktoré bolo v prípade žalobcu miesto nástupu na

výkon práce. S týmto tvrdením žalobcu žalovaný nesúhlasil. Poukázal na to, že žalovaný zabezpečuje
prepravu vodičov na miesto pravidelného nástupu do zamestnania služobnými motorovými vozidlami a
v prípade, keď sa zamestnanec rozhodne zabezpečiť dopravu na miesto nástupu vlastným motorovým
vozidlom, je len na rozhodnutí zamestnávateľa, či takúto náhradu zamestnancovi preplatí a v akej
výške. Z jednotlivých vyúčtovaní zahraničných pracovných ciest však vyplýva, že žalovaný aj nad

rámec svojich povinnosti niektoré cesty žalobcovi preplácal. Na základe vyššie uvedených skutočnosti
navrhoval žalobu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania.

5. Rozsudkom zo dňa 31.05.2018, č.k. 4Cpr/6/2014-368 vydaným pôvodným zákonným sudcom súd
vo veci rozhodol a to tak, že zaviazal žalovaného uhradiť žalobcovi sumu 8.510,29 € s úrokom z

omeškania vo výške 5,05% od 13.2.2015 až do dňa zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku. žalobu žalobcu, čo do zvyšku zamietol a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi trovy
konania v rozsahu 42%.6. Po podaní odvolania žalobcu a žalovaného Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 24.06.2019, č.k.
8CoPr/2/2019-512 potvrdil rozsudok v jeho vyhovujúcej časti, ktorým súd zaviazal žalovaného uhradiť
žalobcovisumu3.189,25eursúrokomzomeškaniavovýške5,05%od13.02.2015aždodňazaplatenia,

a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Nad sumu 3.189,25 eur, vo výroku o zamietnutí
žaloby čo do zvyšku a vo výroku o trovách konania rozsudok zrušuje a vec vracia súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že odvolací súd v zmysle zásad ustanovení §

379, § 380 a § 381 CSP preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo,
vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že odôvodnenie napadnutého rozsudku v prevažnej
časti je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Napriek hore uvedenému konštatovaniu bolo však
potrebné potvrdiť rozsudok v jeho vyhovujúcej časti, ktorým súd zaviazal žalovaného uhradiť žalobcovi
sumu 3.189,25 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % od 13.02.2015 až do dňa zaplatenia a
to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Za stavu, keď samotný žalovaný v podanom

odvolaní uznáva, že „mohlo skutočne dôjsť k pochybeniu pri nevyplatení štátnych sviatkov v Nemecku
za 4 dni, avšak v odbornom vyjadrení znalec uvádza, že spoločnosť STD DONIVO, a.s., vyplatila za 11
dní, kedy neboli v karte vodiča žiadne záznamy...“ nemožno vyčítať súdu prvej inštancie jeho postup,
ak za základ určenia, za koľko dní žalobcovi patrí priznanie cestovných náhrad, považoval Odborné
vyjadrenie č. 1/2017 znalca Ing. Martina Križana, PhD.. Čo sa týka výšky základnej sadzby - 45 eur /

deň vychádzajúcej z Opatrenia č. 401/2012 Z.z. Ministerstva financií SR z 12.12.2012, tak, ako z
nej vychádzal znalec, má odvolací súd za to, že bez ďalšieho (jej modifikácie) zodpovedá zákonnej
úprave. Na základe uvedeného teda možno prijať záver znalca, že „celková hodnota stravného za
sledované obdobie (v tejto veci) pri základnej sadzbe 45 eur / deň predstavuje výšku 26.325 eur.“ Podľa
tvrdenia žalobcu, ktoré žalovaným spochybnené nebolo, žalovaný zaplatil žalobcovi za sporné obdobie

na stravnom 23.135,75 eur. Rozdiel hore uvedených súm 26.325 a 23.135,75 tvorí sumu 3.189,25 eur.
Odvolací súd preto rozsudok v jeho vyhovujúcej časti, ktorým súd zaviazal žalovaného uhradiť žalobcovi
sumu 3.189,25 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % od 13.02.2015 až do dňa zaplatenia v
súlade s ust. § 387 CSP ako vecne správny potvrdil. V tejto súvislosti sa žiada reagovať na námietku
žalovaného o existencii dohody o znížení stravného o 25 % v pracovnej zmluve. Bez akýchkoľvek

pochybností možno vysloviť záver, že vôľa znížiť stravné o 25 % pri dojednaní pracovnej zmluvy u
obidvochstránsporuabsentovala.Nemožnopretonatakétodojednanieprihliadať.Žalovanýsavýslovne
vyjadril, že (bez akejkoľvek výnimky, pozn. odvolacieho súdu) vyplácal po celé obdobie žalobcovi celú
sumu stravného vo výške 45 eur. V odvolaní (č.l. 380) žalovaný tvrdí, že „žalovaný stále uvádzal, že
stravné je 45 eur denne a také preukázateľne vyplácal.“ Pri absencii takejto dohody je návrh žalovaného

v podanom odvolaní, aby o 25 % boli krátené diéty, ktoré „mali byť žalobcovi dodatočne vyplatené“ bez
právneho významu. Vo vzťahu k zvyšnej časti, ako aj námietkam žalobcu v podanom odvolaní treba
uviesť a stotožniť sa s názorom žalovaného v podanom odvolaní, že žalovaný (rovnako aj žalobca, pozn.
odvolacieho súdu) nedostali v rozsudku odpovede na dôležité právne otázky, na ktorých je postavená
žaloba, konkrétne na právne otázky, ktoré sa týkajú tej skutočnosti, či medzi žalobcom a žalovaným

bola uzatvorená písomná dohoda o poskytovaní náhrad za používanie cestných motorových vozidiel pri
pracovných cestách (§ 7 Zákona o cestovných náhradách) a písomná dohoda o vyššom poskytovaní
stravného než to, ktoré je určené opatrením ministerstva (§ 9 Zákona o cestovných náhradách). Keďže
absencia dôvodov (právnych aj skutkových) vo vzťahu k priznaniu sumy nad 3.189,25 eur do sumy
8.510,29 eur a vo vzťahu k zamietnutiu žaloby v prevyšujúcej časti je potrebné hodnotiť ako nesprávny

procesný postup súdu, ktorým bolo znemožnené stranám sporu, aby uskutočnili im patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nemožno
napraviť v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 389 ods. 1 písm.
b) CSP rozsudok nad sumu 3.189,25 eur, vo výroku o zamietnutí žaloby čo do zvyšku a vo výroku o
trovách konania zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods.

1 CSP). V ňom bude úlohou súdu prvej inštancie postupovať naznačeným smerom uvedeným vyššie a
následne rozhodnúť tak, aby štruktúra odôvodnenia rozhodnutia zodpovedala zásadám vyplývajúcim z
ust. § 220 ods. 2 CSP. Prvoinštančný súd, ktorý je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391
ods. 2 CSP) v novom rozhodnutí rozhodne o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

8. Na základe uvedeného, preto súd vec opätovne v zmysle pokynu krajského súdu, prejednal.

9. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobou, listinnými dôkazmi a to pracovnou
zmluvou z 04.10.2010, dohodou o zmene pracovnej zmluvy z 03.10.2011, písomnosťou okamžitýmskončením pracovného pomeru z 31.03.2014, mzdovými listami na čl. 14-17, písomným vyjadrením
žalovaného k žalobe z 18.03.2015, vyúčtovaním zahraničných služobných ciest na čl. 36-71, výplatnými
páskami na čl. 72-83, vyjadrením žalovaného z 18.09.2015, z 15.10.2015, priloženými mzdovými

listami na čl. 100-107, vyjadrením žalovaného z 20.11.2015, vyjadrením žalovaného z 08.04.2016 s
priloženými mzdovými listami, vyjadrením žalobcu s návrhom na zmenu petitu z 23.06.2016 a prílohami
na čl. 141-147, vyjadrením žalovaného z 14.07.2016, z 30.07.2016, vyjadrením žalobcu z 03.12.2016,
podaním žalobcu z 03.12.2016 na znalca, odborným vyjadrením č. 1/2017, vyjadrením žalovaného
z 01.12.2017 s prílohami, stanoviskom znalca z 31.01.2018, vyjadrením žalovaného z 06.04.2018,

odvolaniami strán sporu a vyjadrením strán k odvolaniu, výsluchom strán sporu a svedkov doplneným
dokazovaním a zo spisom sp.zn. 4Cpr/3/2014 , zápisnicou z tohto spisu z pojednávania ohľadom
výsluchu svedka Č. a ďalšími vyjadreniami strán sporu.

10. Na základe takto vykonaného dokazovania zistil nasledujúci skutkový stav vecí:

11.Zvykonanéhodokazovaniasúdzistil,žežalobcapracovalužalovanéhonazákladepracovnejzmluvy
z 04.10.2010 ako vodič medzinárodnej kamiónovej dopravy, ako miesto výkonu práce bolo uvedené
sídlozamestnávateľa asídloodštepnéhozávodusnástupom 04.10.2010.Pracovnýpomerboluzavretý
na dobu do 03.10.2011. Dodatkom zo dňa 03.10.2011 bol pracovný pomer zmenený na dobu neurčitú.

12. Z dokazovania ďalej vyplynulo, že pracovný pomer žalobcu skončil okamžitým skončením
pracovného pomeru zo strany žalovaného ako zamestnávateľa, listom zo dňa 31.03.2014.

13. Z vyjadrenia žalobcu z 18.09.2015 vyplýva, že s vykonaním dôkazov navrhnutých žalobcom
nesúhlasia predovšetkým z dôvodov, že cieľom vykonávaného dokazovania, má byť podľa názoru

žalobcu preukázanie tej skutočnosti, že medzi žalobcom a žalovaným existovala osobitná dohoda, na
základe ktorej mal žalobca nárok na vyplácanie cestovných náhrad - stravného, v sume 55,- EUR denne,
ako aj nárok na odplatu za používanie súkromného motorového vozidla , pričom ako uviedol aj sám
žalobca, žiadna takáto dohoda však nebola uzatvorená písomne. Poukázali na ustanovenie § 9 zák. č.
283/2002 Z. z. o cestovných náhradách (znenie účinné v čase výkonu práce odporcu u navrhovateľa)

Zamestnávateľ... môže poskytovať zamestnancom ... vyššie náhrady, ako ustanovuje tento zákon.
Zamestnávateľ môže poskytovanie týchto náhrad dohodnúť v kolektívnej zmluve, v pracovnej zmluve
alebo v inej písomnej dohode alebo ich určiť vo vnútornom predpise.“ Zo znenia tohto ustanovenia
teda jednoznačne vyplýva, že akákoľvek prípadná dohoda o poskytovaní vyšších cestovných náhrad,
musí byť dohodnutá písomne, a to buď v kolektívnej zmluve, pracovnej zmluve alebo inej písomnej

dohode. Ako to však potvrdil aj sám žalobca, žiadna takáto dohoda uzatvorená v písomnej a teda
jedinej zákonnej forme, ktorá by zakladala jej platnosť, neexistuje. Na uzatvorenie takejto dohody
by bol navyše oprávnený za zamestnávateľa konať len štatutárny orgán, to znamená dvaja členovia
predstavenstva spoločne, alebo predseda predstavenstva samostatne. F. S., ktorého spomínal žalobca
na pojednávaní dňa 09.06.2015, však ako člen predstavenstva nefiguruje a nikdy nefiguroval a zo svojej

pracovnej pozície u žalovaného nemá oprávnenie uzatvárať osobitné dohody so zamestnancami nad
rámec zákona. Akékoľvek výpovede svedkov, ktorých navrhuje vypočuť žalobca (prípadne aj iných
svedkov), sú teda vo vzťahu k prejednávanej veci a zisťovaniu skutkového stavu právne irelevantné. Ich
predvolaním by naopak došlo k porušeniu základných zásad občianskeho súdneho konania, ktorými sú
zásadahospodárnosti(vzhľadomnavzdialenosťtrvaléhopobytuniektorýchsvedkovodsídlaOkresného

súdu vo Vranove nad Topľou) a zásadu rýchlosti konania (vzhľadom na to, že akékoľvek ich výpovede
bližšie neobjasnia skutkový stav veci). Majú za to, že je potrebné sa v prvom rade vysporiadať správnou
otázkou či takáto dohoda, ktorou sa poskytujú zamestnancovi náhrady nad rámec zákona, musí alebo
nemusí byť písomne uzatvorená so štatutárnym orgánom zamestnávateľa.

14. Z vyjadrenia žalovaného z 18.03.2015 vyplýva, že žalobca nesprávne uvádza, že výška stravného
pre vodičov, ktorí vykonávajú prácu v Nemecku a Rakúsku, bola určená zamestnávateľom vo výške 55,-
EUR/1 deň. Výška stravného, ktoré žalovaný vypláca vodičom s výkonom práce v Nemecku a Rakúsku,
jevovýške45,-EUR/1deň,pričomtátosumajeplnevsúladesozákonomč.283/2002Z.z.ocestovných
náhradách (ďalej len „Zákon o cestovných náhradách“), v nadväznosti na Opatrenie Ministerstva financií

Slovenskej republiky č. 401/2012. Žalovaný mal so žalobcom navyše v čl. 11. Pracovnej zmluvy „Ďalšie
dojednané podmienky“, dohodnuté zníženie výšky stravného o 25 % a to v súlade s § 5 ods. 5 Zákona
o cestovných náhradách. Napriek tejto dohode, však žalovaný vyplácal žalobcovi celú sumu stravného
vo výške 45 EUR za 1 deň.15. Žalovaný uviedol, že žalobca svoj nárok odôvodňuje nielen nesprávnou výškou stravného, ale aj
nesprávnym a nepravdivým počtom odpracovaných dní, za ktoré mu vznikol nárok na ich vyplatenie.

Napriek tomu, že vo výplatných páskach za jednotlivé obdobia, je ako počet odpracovaných dní
uvedený počet, ktorý uvádza žalobca v žalobe, nie za všetky tieto dni mu vznikol nárok na stravné,
keďže v položke „odprac, dni“ na výplatnej páske, sú zahrnuté aj dni „náhradného voľna“, počas
ktorých zamestnanec reálne prácu nevykonáva, ale náhrada mzdy mu za tieto dni patrí. Nárok na
stravné mu však z tohto dôvodu nevzniká. Pracovný čas vodičov medzinárodnej kamiónovej dopravy, je

upravovaný osobitným zákonom č. 462/2007 z. z. o organizácií pracovného času v doprave, v ktorom
sú stanovené maximálne doby pracovného času, minimálne doby odpočinku, ako aj pravidlá rozvrhnutia
nerovnomerného pracovného času. Práve z dôvodu tejto osobitnej úpravy pracovného času, vzniká
vodičom po odpracovaní určitej doby (odpracovaním sa v danom prípade rozumie riadenie nákladného
motorového vozidla), nárok na platené náhradné voľno, avšak bez nároku na stravné, keďže v čase
tohtočerpaniapracovnúčinnosťvzahraničínevykonáva.Vprílohetohtovyjadrenia,pripájamejednotlivé

mesačné vyúčtovania zahraničných pracovných ciest za obdobia 10/2011 - 04/2014, kde je uvedený
ich presný rozpis podľa jednotlivých dní, v tom ktorom mesiaci, vrátane spôsobu výpočtu mesačného
stravného a náhrad za používanie súkromného motorového vozidla, ktoré žalovaný uhrádzal nad
rámec svojich zákonných povinností. Žalobca sa popri nároku na zaplatenie stravného, domáha taktiež
zaplatenia náhrady za používanie súkromného motorového vozidla, a to za cesty, ktoré žalobca vykonal

z Bratislavy do mesta Linz v Rakúsku, ktoré bolo v prípade žalobcu miestom nástupu na výkon práce. S
týmto tvrdením žalobcu taktiež nesúhlasia a poukazujú na to, že žalovaný zabezpečuje prepravu vodičov
na miesto pravidelného nástupu do zamestnania služobnými motorovými vozidlami a v prípade, pokiaľ
sa zamestnanec rozhodne zabezpečiť dopravu na miesto nástupu vlastným motorovým vozidlom, je len
na rozhodnutí zamestnávateľa, či takúto náhradu zamestnancovi preplatí a v akej výške.

16. Z písomného vyjadrenia žalovaného vo veci vyplýva, že cieľom vykonaného dokazovania má
byť podľa názoru žalobcu preukázanie tej skutočnosti, že medzi žalobcom a žalovaným existovala
osobitná dohoda, na základe ktorej mal žalobca nárok na vyplácanie cestovných náhrad - stravného
v sume 55,- denne, ako aj nárok na odplatu za používanie súkromného motorového vozidla. Ako

uviedol aj sám žalobca, žiadna takáto dohoda však nebola uzatvorená písomne. Žalovaný poukázal
na ust. §9 Zák.č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách. Zo znenia tohto ustanovenia jednoznačne
vyplýva, že akákoľvek prípadná dohoda o poskytovaní vyšších cestovných náhrad musí byť dohodnutá
písomne, a to buď v kolektívnej zmluve, pracovnej zmluve alebo inej písomnej podobe. Ako to však
potvrdil aj sám žalobca, žiadna takáto dohoda uzatvorená v písomnej, a teda jedinej zákonnej forme,

ktorá by zakladala jej platnosť, neexistuje. Na uzatvorenie takejto dohody by bol navyše oprávnený
za zamestnávateľa konať len štatutárny orgán, to znamená dvaja členovia predstavenstva spoločne
alebo predseda predstavenstva samostatne. F. S., ktorého spomínal žalobca na pojednávaní dňa
9.6.2015, však ako člen predstavenstva nefiguruje a nikdy nefiguroval a zo svojej pracovnej pozície
u žalovaného nemá oprávnenie uzatvárať osobitné dohody so zamestnancami nad rámec zákona.

Akékoľvek výpovede svedkov, ktorých navrhol vypočuť žalobca, sú teda vo vzťahu k prejednávanej
veci a zisťovaniu skutkového stavu právne irelevantné. Ich predvolaním by naopak došlo k porušeniu
základných zásad občianskeho súdneho konania, ktorými sú zásada hospodárnosti a zásada rýchlosti
konania. Žalovaný mal za to, že je potrebné v prvom rade sa vysporiadať s právnou otázkou, či
takáto dohoda, ktorou sa poskytujú zamestnancovi náhrady nad rámec zákona, musí alebo nemusí

byť písomne uzatvorená so štatutárnym orgánom zamestnávateľa. Čo sa týka návrhov na vykonanie
dokazovania zo strany žalovaného, uviedol, že nemá žiadne návrhy na vykonanie dokazovania, pričom
s ohľadom na vyššie uvedené, nenavrhol ani pôvodne plánovaného svedka p. F. S.. K vyjadreniu
pripojil Opatrenie Ministerstva financií SR, vyúčtovanie zahraničných pracovných ciest žalobcu, resp.
rekapituláciu jednotlivých vyúčtovaní, výplatné pásky žalobcu, ako aj X. U. Y. P. O..

17. Z ďalšieho vyjadrenia žalovaného vyplýva, že so žalobou nesúhlasia a zotrvávajú na ich pôvodných
ústnych ako aj písomných vyjadreniach. Žalobca opätovne predložil tabuľkový rozpis údajných
odpracovaných dní, ktorého správnosť odôvodňuje s poukazom na údaje z karty vodiča - tachografu. Na
tentopočetodpracovanýchdní,následneaplikovaldomnelúsumudiétvovýške55,-Eur/dcň.Vsúvislosti

s takýmto spôsobom výpočtu, opätovne poukazujeme na výsledky už vykonaného dokazovania, na
základektoréhožalobcanepreukázaluzatvorenietakejdohodyovýškestravného,ktorábymuzakladala
nárok na vyššiu sumu, ako je zákonom ustanovených 45,- Eur/deň. Podľa § 9 zák. č. 283/2002 Z. z. o
cestovných náhradách (znenie účinné v čase výkonu práce žalobcu u žalovaného) .áZamestnávateľ...môže poskytovať zamestnancom ...vyššie náhrady, ako ustanovuje tento zákon. Zamestnávateľ môže
poskytovanie týchto náhrad dohodnúť v kolektívnej zmluve, v pracovnej zmluve alebo v inej písomnej
dohode alebo ich určiť vo vnútornom predpise.“ Zo znenia tohto ustanovenia vyplýva, že akákoľvek

prípadná dohoda o poskytovaní vyšších cestovných náhrad, musí byť dohodnutá písomne a to buď v
kolektívnej zmluve, pracovnej zmluve alebo inej písomnej dohode. Ako však potvrdil aj sám žalobca,
žiadna takáto dohoda uzatvorená v písomnej a teda jedinej zákonnej forme ktorá by zakladala jej
platnosť, neexistuje. Na uzatvorenie takejto dohody by bol navyše oprávnený jedine zamestnávateľ,
za ktorého sú v danom prípade oprávnení konať buď dvaja členovia predstavenstva spoločne alebo

predseda predstavenstva samostatne.

18. Žalovaný uviedol, že skutočnosť, že žalovaný vyplácal žalobcovi cestovné náhrady v súlade so
zákonom o cestovných náhradách, ako aj príslušnou vyhláškou MF SR, konštatoval v tejto veci aj
Inšpektorát práce BB, ktorý na str. 2 listiny označenej ako „Informácia o prešetrení podnetu“ zo dňa
25.09.2014, ktorá bola adresovaná právnemu zástupcovi žalobcu konštatoval nasledovné: „ Výkonom

inšpekcie práce bolo zistené, že v kontrolovanom období vykonal zamestnávateľ vyúčtovanie náhrad
pracovných ciest Vášho klienta v zmysle zákona o cestovných náhradách a v zmysle internej smernice
o pracovných cestách a cestovných náhradách. Výšku stravného vyplácal zamestnávateľ v zmysle
príslušného opatrenia ministerstva financií pre jednotlivé krajiny v závislosti od doby trvania pracovnej
cesty. Hoci zamestnávateľ dohodol s Vašim klientom v pracovnej zmluve zníženie stravného o 25 %

z ustanovenej sumy stravného (zníženie stravného je v súlade s § 5 ods. 5 zákona o cestovných
náhradách), pri vyúčtovaní stravného nevyužil túto skutočnosť a účtoval stravné v plnej výške." Z tohto
konštatovania inšpektorátu práce vyplýva, že žalovaný vyplácal žalobcovi stravné nielen v minimálnej
výške ustanovenej zákonom, ale toto ani nekrátil o 25 %, hoci na to boli splnené všetky zákonom
stanovené predpoklady. Tento list z Inšpektorátu práce BB zo dňa 25.09.2014, doručil do súdneho spisu

priamo žalobca. Okrem neexistencie nároku žalobcu na úhradu stravného vo výške 55,- Eur/deň, však
nesúhlasia ani s výpočtom jednotlivých dní, za ktoré žalobca toto stravné požaduje. Počas čerpania tzv.
náhradného voľna, žalobcovi nárok na stravné nevzniká. Ako potvrdili na pojednávaní viacerí svedkovia
vrátane žalobcu, u žalovaného sa na pobočke v Bratislave, cez víkendy nevykonáva žiadna práca a
je len na jednotlivých zamestnancoch, či pôjdu na víkend domov, alebo zostanú v zahraničí. Nárok

na stravné im ale za toto obdobie nepatrí, keďže pre zamestnávateľa nevykonávajú žiadnu prácu.
Miesto bydliska žalobcu, je pre tento prípad úplne irelevantné a podstatným je len miesto, ktoré bolo
medzi zamestnancom a zamestnávateľom dohodnuté ako miesto nástupu do práce. Voči návrhu na
pripustenie zmeny návrhu zo dňa 23.06.2016 námietku premlčania, keďže tento nárok je žalobcom
uplatnený čiastočne po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty.

19. Žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že pokiaľ pracoval u žalovaného, pracoval v 3-týždňových
turnusoch, z mesiaca odpracoval 15 dní, ale vonku bol 21 dní. Z domu išiel autom do Linzu, kde bral aj
svojich spolupracovníkov. Ich zoznam musel zamestnancovi predkladať, resp. dostal zoznam, ktorých
mal so sebou zobrať. Potvrdil, že jeho bývalý zamestnávateľ dopravoval určitý počet zamestnancov,

zvyšok sa dopravoval svojimi vlastnými osobnými motorovými vozidlami. Po dôjdení do Linzu svojím
autom, ktoré nechal na parkovisku fi Schenker, nasadol do kamióna, ktorým ho bral iný šofér do Hagenu.
Po 3 týždňoch a dovezení kamiónom do Linzu nasadol so svojho auta spolu s inými pracovníkmi a
pokračoval v ceste domov. Dohodnuté bolo, že mu budú preplácať 100,- €, potom to znížili na 55,-
€. Takýmto spôsobom sa prepravovalo cca 70 pracovníkov. Uviedol, že približne posledného polroka

nielen jemu, ale aj ostatným pracovníkom bolo vyplácané po 50,- €. Uviedol, že podpisoval určitý papier
zamestnávateľovi, avšak nemal vedomosť o tom, či tam bolo uvedené, že mu budú preplácať jednu
cestu,či100,-€alebo50,-€.Pripodpisovanímuseluviesťajtechnickýpreukazautaaostatnénáležitosti,
avšak kópiu dokladu od zamestnávateľa nedostal. Stávalo sa, že niekedy pracoval aj dlhšie ako 3
týždne (možno 3-4-krát ročne) a bolo mu vyplácané diéty po 55,- €. Dodal, že každý, kto robil denného

vodiča, mal preplácané 55,- €, s tým, že pod 55,- € nešiel žiaden šofér. O výške preplácania diét bola
ústna dohoda. Nemal vedomosť o nejakej osobitnej dohode medzi ním a bývalým zamestnávateľom -
žalovaným.

20. Z výpovede svedka F. S. vyplýva, že firma by vedela zabezpečiť pre svojich pracovníkom cestu z

Bratislavy do zamestnania a späť, avšak títo mali nepravidelnú robotu, preto sa ústne dohodol s týmito
pracovníkmi, že im budú preplácať nejakú sumu. Miesto nástupu do práce bola Bratislava, kde pripustil
možnosť, že žalobca mohol voziť svojich kolegov - vodičov z Bratislavy do Linzu, odkiaľ pokračovali
zamestnanci ďalej na svoje pracoviská kamiónmi. Pokiaľ sa týka sadzby stravného, táto bola danázákonom danej krajiny. Stravné vypočítalo ekonomické oddelenie. Nevedel sa rozpamätať, či niekomu z
vodičov bolo priznávané stravné vo výške 55,- €, hoci pripustil, že niekto takú sumu dostával, niekto nie.

21. Z výpovede svedka svedok X. U. vyplýva, že u žalovaného pracoval v rokoch 2010-2015. Z domu
cestoval do Bratislavy a potom do Linzu svojím autom, podobne ako žalobca. Po odstavení auta z Linzu
išli do Nemecka kamiónmi. Cesta z Linzu do Nemecka trvala kamiónom 9-10hodín, z Bratislavy do Linzu
osobným autom 2 hod. Žalovaný mal aj osobné autá na prepravu ľudí, avšak týchto bolo málo, preto
sa jazdilo aj súkromnými osobnými motorovými vozidlami. Potvrdil, že nejaká dohoda medzi firmou a

vlastníkmi motorových vozidiel o ich používaní a preplácaní bola. Dohoda o výške stravného bola od
55,- € do 59,- €, podľa toho, kto na akej linke pracoval.

22. Z výpovede svedka F. U. vyplýva, že u žalovaného pracuje ako vodič od roku 2012, pracoval aj
so žalobcom s tým, že podľa náročnosti linky bolo vyplácané stravné 45,- € - 55,- €. Náročnosť linky
záležala od počtu vykládok, nakládok, ako aj od počtu kilometrov. Pokiaľ pracoval so žalobcom, k výške

poskytovaného stravného sa vyjadril tak, že to bolo rôzne. Žalobca pracoval na ľahšej linke a potvrdil
tú skutočnosť, že na vlastnú žiadosť využívali vlastné motorové vozidlá. Výšku stravného určoval p. S.
podľa toho, či šofér išiel na náves alebo kontajner, alebo či bol denným alebo nočným šoférom.

23. Z výpovede svedka X. M. vyplýva že pracoval na podobných linkách ako žalobca. So stravným to

bolo individuálne. Na každej linke to bolo od 45,- € do 55,- €, kde výšku určoval personálny manažér
p. S., podľa náročnosti linky, ktorá náročnosť sa určovala podľa vykládok, nakládok. Žalobca, podľa
jeho vedomosti, pracoval na jednej z ľahších liniek, tento mal súpravovú linku. Pokiaľ sa týka ťažších,
resp. ľahších liniek, uviedol, že to bolo individuálne. Pracovníci sa do práce dopravovali vlastnými
osobnými autami, či už sami, alebo spolu s inými spolupracovníkmi, avšak nebola o tom žiadna

písomná dohoda. Vlastnými autami chodili z dôvodu, že tam bolo cca 40 vodičov, ktorí končili rôzne, a
keďženechceličakať,zamestnávateľimumožnilvyužívaťvlastnémotorovévozidlá.Vrokoch2011-2014
mal zamestnávateľ možno 5-6 áut na prevoz svojich pracovníkov a v tom čase mal na mieste, kde
pracoval žalobca, asi 130 pracovníkov. Zamestnávateľ sa ich pýtal, či má zabezpečiť auto alebo sa
dopravia iným spôsobom, s tým, že ak niekto odmietol cestovať motorovým vozidlom zabezpečovaným

zamestnávateľom, bolo mu preplácané 50,- €. On osobne poberal paušálny plat, lebo nemal stálu linku
- týždeň pracoval na jednej, potom na druhej linke, keďže zastupoval spolupracovníkov, napr. počas
dovolenky.

24. Z podaného odborného vyjadrenia znalca Ing. Martina Križana, PhD., č. 1/2017 (čl. 197-237)

vyplýva, že pokiaľ sa týka stravného, je potrebné postupovať v zmysle zákona č. 283/2002 Z.z.
o cestovných náhradách počas pracovnej cesty v zahraničí, vrátane výkonu práce v zahraničí, do
skončenia tejto pracovnej cesty, č. 462/2007 Z.z. o organizácií pracovného času v doprave a Európskej
dohody o práci osádok vozidiel v medzinárodnej doprave (dohoda AETR), pričom základné sadzby
stravného ustanovuje všeobecne záväzný predpis - Opatrenie č. 401/2012 Z.z. Ministerstva financií

Slovenskej republiky, ktorým sa ustanovujú základné sadzby stravného v eurách alebo v cudzej mene
pri zahraničných pracovných cestách. Z toho vyplýva, že žalobcovi by malo prislúchať stravné za
každý deň, až do skončenia pracovnej cesty, v základnej sadzbe 45,- €/deň, ktoré platí pre Nemecko
a Rakúsko. Znalec mimo iného zistil, že za dni uznané v Nemecku ako štátne sviatky, kedy nemohol
žalobca vykonávať pracovnú činnosť, a za dni, za ktoré neboli v karte vodiča evidované žiadne záznamy

o pracovnej činnosti alebo boli evidované len krátke časové záznamy o pracovnej činnosti, prislúcha
žalobcovi v základnej sadzbe stravné 45,- €/ deň, platné pre Nemecko a Rakúsko, ako je to zjavné z
vyššie uvádzaného Opatrenia č. 401/2012 Z.z. Ministerstva financií SR. Celková hodnota stravného
za sledované obdobie pri základnej sadzbe 45,- €/deň predstavuje výšku 26.325,- €.

25. Okrem toho, podľa odborného vyjadrenia znalca, žalobcovi by patrila za pracovnú cestu základná
náhrada za každý jeden kilometer jazdy a náhrada za spotrebované pohonné látky, ktoré vyplývajú zo
zahraničných pracovných ciest, uskutočnených od 1.10.2011 do 30.4.2014. Od 1.1.2009 je stanovená
Opatrením Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR. č. 632/2008 Z.z. suma základnej náhrady
za jeden kilometer jazdy pre osobné cestné motorové vozidlá vo výške 0,183 € s tým, že pracovná cesta

žalobcu začínala v meste Bratislava, s cieľom cesty v meste Linz (Rakúsko) a po ukončení pracovnej
cesty končila v Bratislave. Vzdialenosť medzi mestami Bratislava a Linz je 269 km. Celkovo prejdená
vzdialenosť na trase Bratislava - Linz - Bratislava je 538 km. Celková hodnota základnej náhrady
za každý jeden kilometer jazdy uskutočnenej v súvislosti s vykonanými zahraničnými cestami počassledovaného obdobia, predstavuje sumu 3.002,85 €. Náhrada za spotrebované pohonné látky sa počíta
podľa cien pohonných látok (PHL) prepočítaných podľa spotreby uvedenej v technickom preukaze, resp.
v osvedčení o evidencii a pri výpočte spotreby pohonných hmôt pri vykonaní pracovnej cesty - Bratislava

- Linz, dlhej 269 km, tam a späť, by celková hodnota náhrady za spotrebované pohonné hmoty pri
vykonaných zahraničných cestách počas sledovaného obdobia činila spolu sumu 2.093,18 €. Znalec
výpočet stravného, ako aj základných náhrad za každý kilometer jazdy, ako aj spotrebované pohonné
hmoty, uviedol v prehľadných tabuľkách jeho odborného vyjadrenia.

26. Z podaného odborného vyjadrenia nevyplýva ani sa v ňom nenachádza žiadna osobitná dohoda o
výške stravného a o preplácaní cestovných náhrad.

27. V doplnení stanoviska, po pripomienkach žalovaného, znalec Ing. Martin Križan, PhD., uviedol, že
pri vypracovaní odborného vyjadrenia zohľadnil znenie pracovnej zmluvy žalobcu, v ktorej je uvedené
miesto výkonu práce, sídlo zamestnávateľa a sídlo odštepného závodu, s tým, že podľa zák.č. 283/2002

Z.z. o cestovných náhradách, pravidelné pracovisko je miesto písomne dohodnuté so zamestnancom.
Ak také miesto nie je dohodnuté, je miesto výkonu práce dohodnuté v pracovnej zmluve alebo dohodách
o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. Ak ide o zamestnancov, ktorým častá zmena
pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania, možno ako pravidelné pracovisko dohodnúť aj miesto
pobytu. V tomto prípade, ak by medzi zamestnávateľom a zamestnancom existovala dohoda na mieste

pobytu ako pravidelnom pracovisku, tak miesto pobytu zamestnanca by sa nachádzalo v Nemecku, v
mesteHagen,vktorommalizamestnancizostranyzamestnávateľazabezpečenéubytovanie.Vtakomto
prípade by zamestnancovi prislúchalo za každý kalendárny deň strávený na zahraničnej pracovnej
ceste, až do jej skončenia, stravné v základnej sadzbe 45,- €/ deň. Za všetky dni stravné v zahraničí
celkové stravné vyplatené zamestnancovi, za obdobie od 1.10.2011 do 30.4.2014, pri základnej sadzbe

45,- €/deň, by činilo výšku 26.325,- € .

28. Z čestných prehlásení predložených žalobcom, podpísaných X. U. a C. L., vyplýva, že STD
DONIVO, a.s,, ,žalovaný, ako zamestnávateľ, určil odlišne od právnych predpisov stravné 55,- €/ deň,
pre všetkých vodičov s výkonom práce v Nemecku, podľa dohody s jednotlivými vodičmi. Okrem toho

zamestnávateľuzatváralsozamestnancamidohody,nazákladektorýchmalpreplácaťnákladycestovné
zamestnancom pri používaní vlastných osobných motorových vozidiel, k čomu predkladali doklady. So
zamestnávateľom bola uzavretá dohoda o mieste nástupu do práce vždy v Bratislave.

29. Z výpovede svedka Č. vypočutého v konaní sp.zn. 4Cpr/3/2014 okrem iného vyplýva, že pracoval u

odporcu, nepamätá sa už presne, odkedy dokedy, ale pracoval aj v čase, keď vykonával práce prítomný
pán žalobca. Vykonával prácu vodiča aj nočného, aj denného s tým, že robil aj práce v kancelárii.
Nepamätám sa presne, zrejme vtedy mal prácu v kancelárii, kde vypočítaval spotrebu. Kancelária
bola v Bratislave. Vtedy bol poslaný vedením pre pána žalobcu, bolo to okolo tretieho alebo štvrtého
apríla s tým, že ja mal ísť pre tohto do Nemecka do Hagenu. Mal pre neho ísť z toho dôvodu, že skončil

prácu. On tam išiel osobným služobným autom firmy a prišiel tam 04. apríla, prišiel tam, pobalili veci,
pobalili jeho osobné veci a išli smerom do Linzu. V Linzi si zobral svoje osobné auto. S tým išli do
Bratislavy. On svoje služobné auto nechal v Linzi. On tam vtedy nebol. Bolo spomínané, že mu bolo zle.
Bolo mu zle, nevie to. Reagoval normálne. Prišiel tam okolo doobeda. Bol tam niekto, on ich nepoznám,
po dotaze zákonného sudcu, či bol tam niekto zo svedkov, ktorí tu boli vypočúvaní predtým, svedok

uviedol, že sa nepamätám. Stretával s viacerými šoférmi, nevie sa k tomu bližšie vyjadriť. Po dotaze
zákonného sudcu svedok uviedol, že keď prišiel pre žalobcu, dalo sa s ním komunikovať. On žalobcu
nevidel opitého. Nevie sa vyjadriť k tomu, či mal problémy s alkoholom. Po dotaze zákonného sudcu, či,
čo mu spomínal žalobca, či sa nebavili o tom, z akého dôvodu bol preňho a tento si pobalil veci svedok
uviedol, že nevie, nespomína, o čom sa bavili. Je to už pomaly tri roky. On keď prišiel, sa natiahol. Bol

unavený. Po dotaze, že či na tej izbe alebo dakde inde, svedok uviedol, že mu zdá sa, že na tej izbe.
On sa nezaujímal, prečo pán žalobca skončil, prečo tam bol preňho poslaný. Chodilo sa z Bratislavy,
niekedy okolo piatej, šiestej, niekedy o 22-ej, po 24-tej hodine. Buď firemnými autami. Alebo vlastnými
osobnými autami. Nástup práce bol v Bratislave. V Natke na Trnavskej ceste. Odtiaľ sa išlo do Linzu,
kde si preberali kamióny ostatní šoféri. Ktorí začínali v Nemecku, väčšinu na ďalší deň ráno sa zviezli

s tými šoférmi, ktorí išli z Linzu do Nemecka.

30. Z výpovede tohto svedka aká bola určená výška stravného pre vodičov v Nemecku, vyplýva, že
väčšinou to bolo okolo 55 euro. Diéty na deň. Po dotaze, či v tých 55-tich eurách boli diéty aj stravné,svedok uviedol, že oni nedostávali nijaké stravné mimo diét, ako udáva svedok. Bolo to 55 eur na deň v
Nemecku. Išlo o vodičov, čo boli v Nemecku. Po dotaze zákonného sudcu, či to bolo nejakým spôsobom
písomne stanovené alebo či bol nejaký úzus, svedok uviedol, že sa to dalo vyrátať podľa diét, ktoré

dostával.

31. Svedok na otázku, či má vedomosť o nejakých písomnostiach v súvislosti s diétami, či už v Nemecku
alebo kde, svedok uviedol, že nie, nemá. Potvrdil tú skutočnosť, že vodiči dostával minimálnu mzdu
plus 55 eur na diéty na deň. V Nemecku. V Rakúsku to bolo niečo menej, okolo 50 eur. Výšku diét a

rozdelenie roboty robil pán S.. Každý vodič, ktorý pracoval v Nemecku, mal stanovenú výšku diét 55 eur.

32. Svedok na otázku, či bolo stravné vo výške 55 eur vodičom v Nemecku aj vyplácané uviedol, že
bolo vyplácané. Po dotaze, či táto skutočnosť bola zrejmá aj z výplatných pások, svedok uviedol, že
vo výplatných páskach bolo uvedené zvlášť diéty, nebolo uvedené zvlášť diéty, alebo bolo uvedené.
Nepamätá sa, ako vyzerá výplatná páska. Bola tam jedna suma. Vedel si vyrátať takým spôsobom, že

z výslednej sumy počítal diéty, koľko odrobil a vtedy sa mohol opýtať, že prečo má menej.

33. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z.z. zamestnancovi vyslanému na pracovnú cestu patrí
a) náhrada preukázaných cestovných výdavkov, b) náhrada preukázaných výdavkov za ubytovanie,
c) stravné, d) náhrada preukázaných potrebných vedľajších výdavkov, e) náhrada preukázaných

cestovných výdavkov na cesty na návštevu rodiny.

34. V ust. § 4 ods. 2 zákona č. 283/2002 Z.z. sa uvádza, že preukazovanie výdavkov podľa ods. 1 sa
nevzťahuje na prípady, ak zamestnávateľ uzná výdavky zamestnancovi iným spôsobom ustanoveným
týmto zákonom.

35. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z.z. zamestnancovi patrí stravné za každý kalendárny deň
pracovnejcestyzapodmienokustanovenýchtýmtozákonom.Sumastravnéhojeustanovenávzávislosti
od času trvania pracovnej cesty v kalendárnom dni, pričom čas trvania pracovnej cesty je rozdelený na
časové pásma a) 5 až 12 hodín, b) na 12 hodín až 18 hodín, c) nad 18 hodín.

36. V zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 283/2002 Z. z., so zamestnancom, ktorému častá zmena pracoviska
vyplýva z osobitnej povahy povolania, možno v pracovnej zmluve alebo v dohode o vykonaní práce
dohodnúť odchýlne tohto zákona podmienky na poskytovanie stravného, ako aj nižšie sumy stravného,
najviac však o 25 % z ustanovenej sumy stravného; suma stravného sa zaokrúhli na desiatky halierov

nahor.

37.Podľaust.§7 zákonač.283/200Z.z.aksazamestnanecpísomnedohodnesozamestnávateľom,že
pri pracovnej ceste použije cestné motorové vozidlo okrem cestného motorového vozidla poskytnutého
zamestnávateľom, patrí mu základná náhrada za každý 1 km jazdy (ďalej len „základná náhrada") a

náhrada za spotrebované pohonné látky; ak zamestnanec použije cestné motorové vozidlo na žiadosť
zamestnávateľa, odsek 10 sa nepoužije.

38. Podľa ust. § 9 zákona č. 283/200 Z.z. zamestnávateľ, ktorý nie je rozpočtovou organizáciou alebo
príspevkovou organizáciou, okrem príspevkovej organizácie, ktorej objem výdavkov na mzdy, platy,

služobné príjmy a ostatné osobné vyrovnania je vyšší ako príspevok zriaďovateľa, a zamestnávateľ,
ktorý je obcou alebo vyšším územným celkom, ak sú zamestnanci obce alebo vyššieho územného celku
odmeňovaní podľa osobitného predpisu, môže poskytovať zamestnancom aj iné náhrady súvisiace s
pracovnou cestou, s dočasným pridelením, s vyslaním do štátu Európskej únie, so vznikom pracovného
pomeru, s výkonom práce v zahraničí a s cestou v súvislosti s mimoriadnym výkonom práce mimo

rozvrhu pracovných zmien do miesta pravidelného pracoviska a späť a vyššie náhrady, ako ustanovuje
tento zákon. Zamestnávateľ môže poskytovanie týchto náhrad dohodnúť v kolektívnej zmluve, v
pracovnej zmluve alebo v inej písomnej dohode alebo ich určiť vo vnútornom predpise.

39. Podľa § 10 zákona č. 283/2002 Z. z., na poskytovanie náhrad pri zahraničných pracovných cestách,

vrátane iných náhrad a vyšších náhrad sa vzťahujú ust. § 3 až 9, ak tento zákon neustanovuje inak.

40. Podľa ust. § 13 ods. 6 zákona č. 283/2002 Z.z. so zamestnancom, ktorému častá zmena
pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania, možno dohodnúť v pracovnej zmluve alebo v dohodeo práci vykonávanej mimo pracovného pomeru odchylne od tohto zákona podmienky na poskytovanie
stravného v eurách alebo v cudzej mene, ako aj nižšie stravné, ako je ustanovené v odseku 4, najviac
však o 5 %.

41. Z § 13 zákona č. 283/2002 Z. z. vyplýva, že pri zahraničnej pracovnej ceste zamestnancovi patrí za
každý kalendárny deň zahraničnej pracovnej cesty za podmienok ustanovených týmto zákonom stravné
v inej ako slovenskej mene. Stravné v inej ako slovenskej mene je ustanovené v závislosti od času
trvania zahraničnej pracovnej cesty mimo územia Slovenskej republiky v kalendárnom dni, pričom čas

trvania zahraničnej pracovnej cesty mimo územia Slovenskej republiky je rozdelený na časové pásma
a) do 6 hodín vrátane, b) nad 6 hodín až 12 hodín, c) nad 12 hodín.

42. Podľa § 13 ods. 5 zákona č. 283/2002 Z. z. so zamestnancom, ktorému častá zmena pracoviska
vyplýva z osobitnej povahy povolania, možno dohodnúť v pracovnej zmluve odchýlne od tohto zákona
podmienky na poskytovanie stravného v inej ako slovenskej mene, ak aj nižšie stravné, ako je

ustanovené v ods. 4, najviac však 25 %, pre člena posádky plavidla vnútrozemskej plavby, najviac o
50 %.

43. V zmysle § 13 ods. 6 zákona č. 283/2002 Z. ž., ak je pri zahraničnej pracovnej ceste v doklade o
ubytovaní zamestnanca preukázané poskytnutie raňajok, zamestnávateľ mu poskytne stravné v inej ako

slovenskej mene, určené podľa ods. 1 až 5, znížené o a)preukázanú sumu za poskytnuté raňajky, b)
20 % ak preukázaná suma výdavku za poskytnuté raňajky je vyššia ako 20 % zo stravného určeného
podľa ods. 1 až 5, alebo ak suma výdavku za poskytnuté raňajky nie je vyčíslená.

44. Podľa § 14 zákona č. 283/2002 Z. z. zamestnávateľ poskytne zamestnancovi pri zahraničnej

pracovnej ceste popri náhrade preukázaných potrebných vedľajších výdavkov ( § 4 ods. 1 písm. d) )
vreckové v inej ako slovenskej mene vo výške od 5 % do 40 % stravného ustanoveného podľa § 13
ods. 4.

45. Ako vyplýva z § 36 zákona č. 283/2002 Z. z., ak zamestnanec požiada o poskytnutie preddavku na

náhrady podľa tohto zákona je zamestnávateľ povinný mu tento preddavok do sumy predpokladaných
náhrad poskytnúť. Zamestnávateľ môže zamestnancom, ktorým častá zmena pracoviska vyplýva z
osobitnej povahy povolania poskytnúť preddavok jedným rozhodnutím, a) pre viacerých zamestnancov,
b) na viacero pracovných ciest zamestnanca.

46. Podľa § 36 ods. 3 zákona č. 283/2002 Z. z., zamestnanec je povinný do 10 pracovných dní po
dni skončenia pracovnej cesty predložiť zamestnávateľovi písomné doklady potrebné na vyúčtovanie
pracovnej cesty a tiež vrátiť nevyúčtovaný preddavok.

47. V zmysle § 36 ods. 4 zákona č. 283/2002 Z. z., zamestnávateľ je povinný do 10 pracovných dní odo

dňa predloženia písomných dokladov vykonať vyúčtovanie pracovnej cesty zamestnanca a uspokojiť
jeho nároky.

48.Vust.§191CSPsauvádza, žedôkazysúdhodnotípodľasvojejúvahy,atokaždýdôkazjednotlivo, a
všetkyvichvzájomnej súvislosti. Pritomstarostlivoprihliada, čovyšlozakonanianajavo. Vierohodnosť

každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.

49. Z vyššie uvedených zákonných ustanovení zákona č. 283/2002 Z.z. vyplýva, že zamestnávateľ
môže poskytovať zamestnancom vyššie náhrady, ako ustanovuje tento zákon. Zamestnávateľ môže
poskytovanie týchto náhrad dohodnúť v kolektívnej zmluve, v pracovnej zmluve alebo v inej písomnej

dohode alebo to musí určiť vo vnútornom predpise.“

50. Zo znenia citovaného zákonného ustanovenia teda jednoznačne vyplýva, že prípadná dohoda o
poskytovaní vyšších cestovných náhrad ( § 7), ako aj stravného ( § 9 ...) musí byť dohodnutá písomne,
a to buď v kolektívnej zmluve, pracovnej zmluve alebo inej písomnej dohode alebo vnútornom predpise.

Vyššie stravné musí byť dohodnuté v pracovnej zmluve, dohode o vykonaní práce

51. Iné náhrady pri pracovnej ceste možno v zmysle citovaných zákonných ustanovení podľa ust. § 7
zákona č. 283/200 Z.z. ak sa zamestnanec dohodnúť len písomne. Písomne sa môže dohodnúť sozamestnávateľom, že pri pracovnej ceste použije cestné motorové vozidlo okrem cestného motorového
vozidla poskytnutého zamestnávateľom a len vtedy mu patrí základná náhrada za každý 1 km jazdy
(ďalejlen„základnánáhrada")anáhradazaspotrebovanépohonnélátkyatiežpodľaust.§9cir.zákona.

52. Ako vyplýva z vykonaného dokazovania, potvrdil to aj sám žalobca vo svojej výpovedi, žiadna
osobitná písomná dohoda o vyššom stravnom a dohoda o preplácaní cestovného a náhrad, tak ako ich
požaduje žalobca v žalobe uzatvorená v písomnej a teda jedinej zákonnej forme, ktorá by zakladala jej
platnosť, neexistuje, respektíve žalobca jej existenciu v konaní hodnovernými dôkazmi nepreukázal.

53. Je pravdou, že svedkovia vypočutí v konaní potvrdili, že sa niekomu vyplácali vyššie náhrady, no
žiaden z vypočutých svedkov jednoznačne nepotvrdil, že by to bolo dohodnuté písomnou formou , vo
vnútornom predpise, kolektívnej zmluve, aby to platilo pre všetkých zamestnancov žalovaného. Všetci
poukazovali na to, že sa to dalo zistiť z výplatných pások , že sa to takto niekedy vyplácalo. Zrejme
išlo o individuálne osobitné dohody medzi zamestnávateľom a danými konkrétnymi zamestnancami, čo

vyplýva ja z predloženého čestného prehlásenia avšak z neho nevyplýva, že by takúto osobitnú dohodou
mal uzavretý aj žalobca. Ide o všeobecné prehlásenie, ktoré existenciu konkrétnej osobitnej písomnej
dohody vo vzťahu k žalobcovi nepotvrdilo.

54. V neposlednom rade ani samotný žalobca nepotvrdil , že mal uzatvorenú písomnú osobitnú písomnú

dohodu respektíve uviedol, že ju nemal ( výpoveď žalobcu). Dôkazom existencie osobitných dohôd
nemôžu byť svedecké výpovede, ktoré existenciu osobitných dohôd a osobitne u žalobcu nepotvrdili.
Svedkovia len pripustili možnosť vyplácania vyššie stravného a cestovného niektorým zamestnancom
podľa osobitných dohôd.

55. Na uzatvorenie takejto dohody o vyššom stravnom a o preplácaní cestovných náhrad je oprávnený
za zamestnávateľa, jeho štatutárny zástupca, ktorý robí právne úkony za právnickú osobu. Uzatvorenie
takejto dohody, nebolo v konaní žiadaným hodnoverným dôkazom preukázané.

56. Svedok F. S., vypočutý na pojednávaní zo svojej pracovnej pozície za žalovaného, podľa žalovaného

nemá oprávnenie uzatvárať osobitné dohody so zamestnancami nad rámec zákona nemal. Žalobca v
konaní nepreukázal, že by bol oprávnený takúto dohodou uzatvoriť.

57. Preto ani výpovede svedkov, ktorí síce potvrdili, že bolo vyplácané u niektorých zamestnancov
vyššie stravné, ako aj cestovné náhrady nemôže v tomto smere nič na veci vo vzťahu k žalobcovi

meniť, keďže nebolo preukazné uzatvorenie osobitných dohôd medzi žalobcom a žalovaným, ako
zamestnávateľom. Svedkovia nepotvrdili, že takáto osobitná dohoda bola uzatvorená medzi žalobcom
a žalovaným, ako svojim zamestnávateľom. Svedkovia len potvrdili, že sa niektorým zamestnancom
vyplácalo vyššie stravné a cestovné náhrady, no táto skutočnosť nemôže na veci vo vzťahu k žalobcovi
nič zmeniť, keďže tieto skutočnosti (uzatvorenie osobitných dohôd) sa jednoznačne vo vzťahu k

žalobcovi nepotvrdili. Svedkovia nepotvrdili, že mali vedomosť o takejto osobitnej písomnej dohode
medzi žalobcom a žalovaným, ako jeho zamestnávateľom. Preto ich výpovede po zhodnotení v kontexte
všetkých vykonaných dôkazov, nemôžu túto skutočnosť v prospech žalobcu preukazovať.

58. Zákon, ako je to vyššie uvedené a ako to nepochybne vyplýva z vyššie citovaných zákonných

ustanovení, vyžaduje jednoznačne písomnú osobitnú dohodu o stravnom a preplácaní cestovných
náhrad, prípadne, je to možné dohodnúť vo vnútorných prepisov a kolektívnej zmluve a nie ústne.

59. Svedkovia nepotvrdili, že takáto osobitná písomná dohoda, bola uzavretá aj u žalobcu, samotní
svedkovia potvrdili, že to bolo podľa dohôd s jednotlivými vodičmi , či tomu tak aj vo vzťahu k žalobcovi,

nebolo v konaní jednoznačne preukázané. Ak sám žalovaný, ako zamestnávateľ dobrovoľne bez
písomnej dohody poskytoval iným vodičom vyššie stravné, nemôže preukazovať uzatvorenie písomnej
dohody o vyššom stravnom a požadovaného preplácania cestovných náhrad u žalobcu vzhľadom na to,
že sa nepotvrdili, že takáto dohoda bola v kolektívnej zmluve alebo vnútornom predpise.

60. Vykonaným dokazovaním, ako je to vyššie uvedené a zdôvodnené teda nebolo preukázané, že
medzižalobcomažalovanýmexistovalaosobitnápísomnádohoda,nazákladektorej,malžalobcanárok
na vyplácanie vyšších, ako zákonných cestovných náhrad, nárok na vyplatenie odplaty za používanie
súkromného motorového vozidla, ako aj že existovala osobitná písomná dohoda o poskytovaní vyššiehostravného v sume 55,-denne, prípadne 50,-eur. Vyššie stravné odchylne od zákona možno v zmysle cit.
zákonných ustanovení dohodnúť v pracovnej zmluve alebo v dohode o vykonaní práce.

61. Uvedená dohoda nebola ani zahrnutá v kolektívne zmluve alebo v inom vnútornom predpise.

62. Z dokazovania a uvedených už vydaných rozhodnutí vyplýva, že žalobcovi zákonné nároky v
celom rozsahu boli vyplatené, ako vyplýva z vykonaného dokazovania a zvyšok nevyplateného dlžného
stravného v sume 3189,25 eur bol žalovaný predchádzajúcim rozsudkom zaviazaný vyplatiť a preto na

ďalšie nároky nemá žalobca z vyššie uvedených dôvodov nárok .

63. Na základe uvedeného, preto súd žalobu, ako nedôvodnú nad sumu 3.189,25 eur s úrokom z
omeškania vo výške 5,05% ročne od 13.02.2015 do zaplatenia, ktorá bola žalobcovi priznaná a ktorá
predstavuje jeho zákonný nárok na stravné, za žalované obdobie vrátane úrokov z omeškania z tejto
sumy, zamietol.

64. Podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), súd prizná
strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

65. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania

pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

66.Podľa§262ods.2CSP,ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

67.Súdžalobevyhovellenčiastočneačiastočnejuzamietol.Poprepočteúspechu,bolžalobca úspešný
len v rozsahu 27% a neúspešný bol v rozsahu 73%. Úspešnejší bol tak žalovaný a to v rozsahu 46%.
Súd preto v zmysle citovaných zákonných ustanovení rozhodol o nároku žalovaného voči žalobcovi na
náhradu trov konania v pomere úspechu, t.j. 73-27 % , t.j. 46%. O výške náhrady trov konania rozhodne
súd prvej inštancie, po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,

ktoré vydá vyšší súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom
súdu vo Vranov a nad Topľou písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa uvedie, ktorému súdu je
určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, uvedie sa spisová značka.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) ( § 363 SCP). Odvolanie musí byť podpísané.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania ( § 364 CSP).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť (§ 365 CSP) len tým, že
a)neboli splnené procesné podmienky,

b)súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c)rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d)konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e)súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f)súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g)zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h)rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť

a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom môže žalobca podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa exekučného poriadku.