Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 21, 2022

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 73S/20/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6021200232
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 04. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Molčan

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2022:6021200232.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Molčana a členov

senátu JUDr. Silvie Zdráhalovej Rúfusovej a Mgr. Ivany Datlovej, v právnej veci žalobcu: Sierra
Enterprises, s.r.o., so sídlom Fiľakovská cesta 285, 984 01 Lučenec, IČO: 36 047 856, právne
zastúpeného advokátskou kanceláriou Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom
Hlavná 31, 917 01 Trnava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63,
974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100470124/2021 zo dňa
22. marca 2021, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a.

Žalobcovi nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie

1. Daňový úrad Banská Bystrica, pobočka Rimavská Sobota (ďalej len „správca dane“) vykonal u
platiteľa dane z pridanej hodnoty Sierra Enterprises, s.r.o., Fiľakovská cesta 285, Lučenec (ďalej
len „žalobca“) daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2018.
Výsledkom daňovej kontroly bol protokol z daňovej kontroly z 20.12.2019. Následne dňa 12.01.2021

správca dane vydal rozhodnutie č. 100043051/2021, ktorými podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009
Z.z. o správe daní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi rozdiel
dane v sume 6 426,- Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 2018, pričom daň vyrubená
daňovým priznaním doručeným dňa 25.10.2018 bola 5 696,48 Eur a daň zistená správcom dane
vo vyrubovacom konaní bola 12 122,48 Eur (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“). V odôvodnení
prvostupňového rozhodnutia správca dane poukázal na to, že najväčšie zdaniteľné plnenia realizované
v kontrolovanom zdaňovacom období predstavovali poskytnutie služieb - odstraňovanie kalov a čistenie

ORL pre odberateľov PRP, s.r.o., Tomášovce, U.S. Steel Košice, s.r.o., FOMAX, a.s., Bratislava,
EVROVEA SK, a.s., Košice. Manuálne práce deklarované žalobcom ako súčasť procesu čistenia ORL
poskytnutého pre vyššie uvedených odberateľov mali byť zabezpečené subdodávateľským spôsobom
spoločnosťou Správa objektov, s.r.o., Banská Bystrica. Vo vzťahu k daňovému subjektu Správa objektov,
s.r.o. správca dane zistil, že táto spoločnosť podávala negatívne daňové priznania od prvého mesiaca
registrácie platiteľa dane po dobu 18 mesiacov až do mája 2018, následne v mesiacoch jún 2018
až december 2018 vykazovala v daňových priznaniach na DPH zdaniteľné plnenia v státisícových

čiastkach, pričom ale vykazovala mesačne minimálnu daňovú povinnosť v čiastkach do 50,- Eur, v roku
2018 nemala žiadnych vlastných zamestnancov, daňové priznanie k dani z príjmu a účtovná závierka
za rok 2018 neboli podané, v kontrolovanom zdaňovacom období mala jediného konateľa H. Q., ktorý
poštové zásielky nepreberal, v januári 2019 ukončila činnosť a od 16.01.2019 ostala bez konateľa, čonemožnovzhľadomnarozbehnutúekonomickúčinnosťsdosahovanýmivysokýmiobratmipovažovaťza
štandardné podnikateľské správanie. Vo vzťahu k správcovi dane je nekontaktná a správca dane nemá
vedomosť akú ekonomickú činnosť táto spoločnosť reálne vykonáva. Od 08.08.2019 bolo v Obchodnom

vestníku zverejnené oznámenie o začatí konania o zrušení spoločnosti bez likvidácie. Zároveň správca
dane mal k dispozícii všetky zdaniteľné plnenia deklarované v daňových priznaniach spoločnosti Správa
objektov, s.r.o., ktorá prijala od spoločnosti Virtus - 9, a.s., Banská Bystrica, ktorá je spoločnosťou bez
reálneho sídla, na jej adrese sa nachádza starý rodinný dom bez označenia názvu spoločnosti, v ktorom
bývajú občania rómskej národnosti a o uvedenej spoločnosti nemajú žiadnu vedomosť. Táto spoločnosť

rovnako nemala žiadnych zamestnancov a jej predseda predstavenstva je na adrese svojho trvalého
pobytu uvedeného v obchodnom registri nekontaktný. Ani táto spoločnosť si neplní svoje povinnosti
voči správcovi dane, nepodáva daňové priznania, ani kontrolné výkazy a dňom 31.11. 2018 jej bola
zrušená registrácia platiteľa DPH. Spoločnosti správa objektov, s.r.o. a Virtus - 9, a.s. sú úzko personálne
prepojené osobami Q. Y. a H. Q., čo vyplýva z obchodného registra. Vzhľadom na zistené skutočnosti
zvyky na strane správcu dane pochybnosti o reálnom uskutočnení týchto dodaní a o pravdivosti údajov

uvedených v predložených faktúrach, v dôsledku čoho správca dane podľa § 46 ods. 5 Daňového
poriadku zaslal žalobcovi výzvu z 17.09.2019, ktorou ho vyzval na predloženie dôkazov preukazujúcich
reálnedodanieslužieb/prácsdeklarovanýmifaktúramivystavenýmivmenedodávateľaSprávaobjektov,
s.r.o. Na základe tejto výzvy žalobca ako dôkaz reálneho uskutočnenia preverovaných dodaní predložil
správcovi dane elektronické podanie, objednávky s prílohami pod názvom Realizácia prác. Následne

bolo uskutočnené ústne pojednávanie, predmetom ktorého bolo vypočutie svedka - H. Q., bývalého
konateľa spoločnosti Správa objektov, s.r.o. Následne správca dane vykonal ústne pojednávanie aj
s konateľom žalobcu V.. X. R. ako aj za účelom svedeckej výpovede O. S. - S., ktorá bola taktiež
konateľkou spoločnosti Správa objektov od konca roka 2017 približne do roku 2018. Správca dane
tieto svedecké výpovede vyhodnotil v tom zmysle, že svedkovia síce vedeli, že vykonávali funkciu

konateľa, avšak o reálnej činnosti a s úlohami spojenými s touto funkciou nevedeli v podstate nič,
nikdy v spoločnosti neboli, resp. uviedli, že išlo o spoločnosť bez reálnej ekonomickej činnosti, na
základe čoho dospel k záveru, že týmito svedeckými výpoveďami buď nezískal žiadne informácie,
resp. išlo o zapožičanie mena O. S. - S. za účelom zápisu funkcie konateľa obchodnej spoločnosti,
a teda fiktívnu osobu konateľa bez právomoci. Správca dane hodnotil ďalej aj faktúry vystavené v

mene spoločnosti Správa objektov, s.r.o., pričom nie je známe kto ich vystavil a opatril pečiatkou a
tieto faktúry neobsahovali informácie, ktoré sa na účely preukázania zdaniteľných plnení požadovali.
Správca dane uzavrel, že spoločnosť Správa objektov, s.r.o sa javí ako fiktívna spoločnosť zastávajúca
pozíciu fakturanta bez ekonomickej opodstatnenosti fakturácií, pričom žalobcom predložené faktúry
obsahujú nepravdivé údaje a sú čelovo vystavené v snahe získať daňovú výhodu v podobe uplatneného

odpočítania dane z pridanej hodnoty. Podľa jeho názoru neboli služby a práce reálne dodané tak, ako to
predloženými faktúrami deklaruje žalobca. V ďalšom obsahu odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia
sa správca dane venoval nezrovnalostiam pri zákazkách pre jednotlivých odberateľov EUROVEA SK,
a.s. Košice, U.S. Steel Košice, s.r.o., FOMAX, a.s., PRP, s.r.o. Tomášovce. Vzhľadom na obsah a
formu vyjadrenia žalobcu k výzve správcu dane na predloženie dôkazov preukazujúcich reálne dodanie

služieb a prác správca dane dospel k záveru, že vierohodnosť a preukaznosť týchto podkladov je aj
vzhľadom na výsledky preverovania a zistenej nezrovnalosti a nízku vierohodnosť všetkých ostatných
dôkazov, nedostatočná na jednoznačné preukázanie reálneho uskutočnenia sporných dodaní prác
vyfakturovaných v mene spoločnosti Správa objektov, s.r.o. Správca dane v časti „Závery správcu dane
po daňovej kontrole“ uviedol, že žalobca síce predkladá listinné dôkazy, ktorými deklaroval, že k dodaniu

tovaru došlo tak, ako je v nich uvedené, čím si splnil svoju formálnu povinnosť, to ale neznamená,
že došlo k preukázaniu splnenia zákonných podmienok na uplatnenie odpočítania dane z pridanej
hodnoty v zmysle § 49 a § 51 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z.z.“). Nestačí byť len držiteľom takýchto listinných dôkazov a
tieto predložiť správcovi dane, ale je potrebné preukázať obsah skutočností uvedených v týchto listinách,

pričom daňové orgány sú oprávnené a zároveň povinné vierohodnosť a pravdivosť údajov uvedených
v týchto dôkazov preverovať. Správca dane viedol dokazovanie v zmysle § 24 Daňového poriadku,
pričom hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti, pričom prihliadal na všetko čo pri správe daní vyšlo najavo. Preverovaním a hodnotením
všetkých získaných dôkazov sa však tvrdenie žalobcu deklarované v listinných dôkazoch nepotvrdilo,

nakoľko nebolo preukázané, že služby vyfakturované spornými faktúrami boli skutočne spoločnosťou
Správa objektov, s.r.o. dodané. Ak správca dane spochybní deklarované zdaniteľné plnenie je v zmysle
§ 24 ods. 1 Daňového poriadku na daňovom subjekte, aby túto pochybnosť odstránil, vyvrátil, inak nie
je možné uplatnený nárok na odpočítanie dane priznať. Žalobca nepredložil také relevantné dôkazy,ktoré by preukazovali materiálnu podstatu veci, t.j. reálne dodanie služieb tak, ako to bolo deklarované v
predložených listinných dôkazoch, čím nezvládol dôkazné bremeno. Preverovaním vierohodnosti faktúr
vystavených v mene subdodávateľa Správa objektov, s.r.o. Banská Bystrica za poskytnuté práce -

odstránenie kalov z čistenia ORL bola ich vierohodnosť spochybnená, čím zo strany žalobcu nebola
splnená jedna zo zákonných podmienok uplatnenia odpočítania dane, nakoľko právo na odpočítanie
dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 si môže platiteľ uplatniť, ak má od platiteľa faktúru
vyhotovenú podľa § 71 citovaného zákona. Zároveň v súvislosti s preverovanými dodaniami nebolo
preukázané ich reálne dodanie, čím na strane dodávateľa Správa objektov, s.r.o. nebol preukázaný

vznik daňovej povinnosti, ktorá v zmysle § 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. vzniká dňom dodania
služby. Nakoľko právo odpočítať daň v zmysle § 49 ods. 1 citovaného zákona vzniká platiteľovi v deň,
keď pri tejto službe vznikla daňová povinnosť, je jednoznačné, že z deklarovaných dodaní služieb
právo na odpočítanie dane žalobcovi nevzniklo. V ďalšej časti prvostupňového rozhodnutia sa správca
dane zaoberal námietkami žalobcu. V záveroch uviedol k svedeckým výpovediam svedkov Q. O. a
Q. F., že v týchto výpovediach sa okrajovo uvádza meno pána Q., konateľa spoločnosti Správa

objektov, s.r.o., čo je jedinou spojitosťou medzi zabezpečovanými prácami a menovanou spoločnosťou.
Ani jeden zo svedkov nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by jednoznačne potvrdzovali, že výkon prác
zabezpečovali v mene spoločnosti Správa objektov, s.r.o., ale práve naopak v zmysle ich výpovedí,
ani oni sami, ani zabezpečení robotníci nemali so spoločnosťou Správa objektov, s.r.o. uzatvorený
žiadny pracovnoprávny, obchodný, ani iný vzťah. Správca dane dospel na základe svedeckých výpovedí

k záveru, že svedkovia Q. O. a Q. F. mohli byť účastní na zabezpečovaní manuálnych prác pre
žalobcu, avšak svojimi výpoveďami, ani inými relevantnými dôkazmi nepreukázali, že predmetné
práce boli jednoznačne vykonané žalobcom. Podľa žalobcu manuálne práce v podobe odstránenie
kalov vyfakturované spoločnosťou Správa objektov, s.r.o. neboli touto spoločnosťou reálne dodané,
preto v súvislosti s týmito službami tejto spoločnosti nevznikla daňová povinnosť v zmysle zákona a

zároveň nevznikla daňová povinnosť ani inej osobe, nakoľko práce v zmysle zistení správcu dane boli
vykonané fyzickými osobami (rómami), ktorí v zmysle citovaného zákona nie sú zdaniteľnou osobou
a ani platiteľom. Nakoľko v súvislosti s dodaním predmetných manuálnych prác bola spochybnená
vierohodnosť faktúr a zároveň pri týchto službách nevznikla daňová povinnosť, žalobca nesplnil zákonné
podmienky odpočítanie dane z pridanej hodnoty v zmysle § 49 zákona č. 222/2004 Z.z.

2. O odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodlo Finančné riaditeľstvo SR (ďalej
len „žalovaný“) rozhodnutím č. 100470124/2021 zo dňa 22.03.2021 tak, že prvostupňové rozhodnutie
potvrdilo (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia po
ozrejmení obsahu podaného odvolania, ako aj zisteného skutkového stavu plynúce z prvostupňového

rozhodnutia správcu dane a z obsahu administratívneho spisu uzavrel, že je zrejmé, že žalobca
nesplnil podmienky na odpočítanie dane ustanovené v zákone č. 222/2004 Z.z. Pri posúdení práva na
odpočítanie dane správca dane podľa jeho názoru správne vychádzal z dikcie ustanovení zákona, podľa
ktorého je platiteľ dane z pridanej hodnoty povinný postupovať pri uplatnení práva na odpočítanie dane
v zmysle ustanovení zákona, ktoré určujú, kedy vzniká právo na odpočítanie dane, za akých podmienok

je možné daň odpočítať, kedy je možné uplatniť právo odpočítania dane a v ktorom zdaňovacom období.
Správca dane je oprávnený a zároveň povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly a iných procesných
postupov, za zachovania procesných práv daňových subjektov, zisťovať a preverovať základ dane alebo
iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo nároku na uplatnené vrátenie dane. Správca dane
pri vydávaní predmetného prvostupňového rozhodnutia vychádzal zo správne zisteného skutkového a

právneho stavu, ktorý preveril u daňového subjektu a zároveň ho preveril prostredníctvom vykonaného
dokazovania, pričom počas daňovej kontroly ako aj vyrubovacieho konania umožnil žalobcovi, aby sa
k preverovaným skutočnostiam vyjadril a predložil dôkazy preukazujúce právo na odpočítanie dane
z pridanej hodnoty z predmetných faktúr u dodávateľa Správa objektov, s.r.o. Správca dane viedol
dokazovanie a preveroval nárok uplatnený žalobcom, pričom dôkazy o dodaní tovaru dodávateľom

Správa objektov, s.r.o. nezískal. Túto skutočnosť preukazujú zistenia a dôkazy získané v rámci daňovej
kontroly, ktoré sú jednoznačným a dostatočným spôsobom uvedené v protokole z daňovej kontroly a
rovnakoajvprvostupňovomrozhodnutí.Správcadanedôkazyzískalzákonnýmspôsobomvzmysle§24
Daňového poriadku, pričom dôkazmi, ktoré potvrdzujú prijatý záver správcu dane sú skutočnosti zistené
v priebehu daňovej kontroly. Z uvedených dôkazov vyplýva, že žalobca nepreukázal, že došlo k dodaniu

prác dodávateľom Správa objektov, s.r.o. tak ako deklaroval predloženými dokladmi. K odvolacím
námietkam žalobcu uviedol, že rozhodnutie bolo v súlade so zákonom a so skutkovými okolnosťami
doručované prostredníctvom poskytovateľa poštových služieb a taktiež k námietke nedostatku výroku
prvostupňového rozhodnutia uviedol, že obsahuje ustanovenie právneho predpisu, podľa ktoréhosa rozhodovalo, ktorým bolo v tomto prípade ustanovenie § 65 ods. 5 Daňového poriadku, podľa
ktorého bol vyrubený rozdiel na dani z pridanej hodnoty za príslušné zdaňovacie obdobie z dôvodu
porušenia ustanovení zákona č. 222/2004 Z.z. Rovnako tam bola uvedená lehota plnenia vrátane sumy

na uhradenie vyrubeného rozdielu dane, to znamená správcom dane vydané rozhodnutie obsahuje
všetky zákonom stanovené náležitosti a bolo vydané v súlade so zákonom. Namietanému nedostatku
rozhodnutia o náhrade nákladov správy daní uviedol, že z predloženého spisu ako aj z prvostupňového
rozhodnutia nevyplýva, že by si niektorý z účastníkov konania uplatňoval náklady, ktoré mu vznikli v
súvislosti s vykonávanou daňovou kontrolou. K ďalšej námietke uviedol, že zo zistených skutočností

vyplýva, že uskutočnenie zdaniteľných plnení - dodanie čistiacich prác deklarovaný dodávateľom Správa
objektov s.r.o. nebolo preukázané. Podľa zistení správcu dane, táto spoločnosť na adrese sídla v
Banskej Bystrici nesídli, tento dodávateľ nepreukázal uskutočnenie žiadnych zdaniteľných plnení, ktoré
mali byť dodané pre žalobcu, nemal žiadny majetok, zamestnancov, so správcom dane nespolupracoval
a ani jeho konateľ za obdobie roku 2018 nepodal ani daňové priznanie na dani z príjmov právnickej
osoby. Ani spoločnosť Virtus9, a.s., s ktorou spoločnosť Správa objektov, s.r.o. ako jedinú evidovala v

podanom daňovom výkaze ako dodávateľa, na adrese nesídlila, so správcom dane nespolupracovala,
nemala zamestnancov, nepredložila žiadne dôkazy a dôkazy o uskutočnení zdaniteľných plnení za
preverované zdaňovacie obdobie september 2018, ani nepodala daňové priznanie na dani z pridanej
hodnoty. Skutočnosti v prospech žalobcu neboli získané ani vyjadreniami svedkov H. Q., O. S. - S., Q. F.,
Q. O., pretože z výpovede vyplýva, že práce mali byť vykonané nešpecifikovanými občanmi rómskeho

pôvodu, pričom nebolo preukázané, že títo skutočne práce vykonávali v mene dodávateľa Správa
objektov, s.r.o., že boli jeho zamestnancami alebo v inom obdobnom vzťahu, práve naopak zo zistení
vyplýva, že dodávateľ Správa objektov, s.r.o. nemal žiadnych zamestnancov a tieto nešpecifikované
osoby mali byť platené v hotovosti a dokonca konateľom žalobcu, z čoho teda oprávnene vyplýva
pochybnosť o zapojení spoločnosti Správa objektov, s.r.o. do výkonu prác. V dokazovaní nebolo

preukázané, že týchto prác sa zúčastnil H. Q. ako konateľ spoločnosti Správa objektov, s.r.o., ani
O. S. - S. a tiež Q. F., Q. O. a Q. Y., pretože zo žiadnych dôkazov nevyplývalo, že sa tieto osoby
skutočne podieľali na dodaní predmetných prác a to ani z dôkazov, ktoré predložil samotný žalobca.
Nebolo preukázané ani, že tieto osoby skutočne vykonávali ekonomickú činnosť v mene spoločnosti
Správa objektov, s.r.o. Na základe týchto skutočností tak nebolo preukázané, že v preverovanom období

spoločnosť Správa objektov, s.r.o. vykonávala vôbec nejakú reálnu ekonomickú činnosť a uskutočňovala
reálne zdaniteľné plnenia. Nebolo tak preukázané, že k dodaniu zdaniteľných plnení pre žalobcu
došlo. Ani samotný žalobca svojimi tvrdeniami a predloženými dôkazmi nepreukázal uskutočnenie
zdaniteľných plnení deklarovaných dodávateľom Správa objektov, s.r.o. Žalovaný zdôraznil, že právo
na odpočítanie dane sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia na faktúre,

toto právo vzniká vtedy, ak je preukázané, že plnenie bolo uskutočnené a to práve osobou uvedenou
na týchto faktúrach, pričom dôkazné bremeno na preukázanie týchto skutočností má daňový subjekt.
Neobstoja preto ani tvrdenia žalobcu, že závery správcu dane nevychádzajú zo zisteného skutkového
stavu. Z ustanovenia § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. jednoznačne vyplývajú podmienky, za akých
si daňový subjekt môže odpočítať daň, pričom základná podmienka je, aby išlo o služby, ktoré mu

boli naozaj dodané konkrétnym platiteľom dane uvedeným na faktúre. Správca dane pri posudzovaní
opodstatnených uplatnených nárokov na odpočítanie dane vychádzal nielen z daňových dokladov
predložených daňovým subjektom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny
podklad. Nie je však povinnosťou správcu dane zisťovať, od ktorého iného dodávateľa daňový subjekt
práce prijal, alebo akým spôsobom ich získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú tvrdenie daňového

subjektu o tom, že práce boli dodané deklarovaným dodávateľom Správa objektov, s.r.o. Samotná
existencia faktúry na ktorej je uvedená daň a teda to, že platiteľ má faktúru vyhotovenú iným platiteľom
dane ak nie je podložená reálnym dodaním služieb - prác nezakladá právo na odpočítanie dane
uvedenejnafaktúre.Uskutočneniedodaniaslužieb,vznikdaňovejpovinnostianáslednéprávoodpočítať
daň nie je možné deklarovať len po formálnej stránke vystavenou dodávateľskou faktúrou, ale aj po

obsahovej reálnym preukázaním dodania služieb v tomto prípade. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno,
pretože jednoznačne vierohodným spôsobom nepreukázal, že skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne
určenie dane a údaje uvedené v daňovom priznaní sú úplné a správne. Ani samotné faktúry vrátane
objednávok, potvrdení o prevzatí prác nepreukázali, že práce boli dodané dodávateľom Správa objektov,
s.r.o. Záverom sa žalovaný stotožnil so závermi správcu dane, že v danom prípade došlo k porušeniu

ustanovení zákona č. 222/2004 Z.z. a po preskúmaní prvostupňového rozhodnutia a predloženého
spisového materiálu, skutočností zistených v daňovej kontrole, vo vyrubovacom konaní a odvolacích
námietok dospel k záveru, že správca dane postupoval v konaní v súlade so všeobecne záväznými
právnymi predpismi, posudzoval závažnosť všetkých jednotlivých dôkazných prostriedkov a vyhodnotilvšetky dôkazy podľa svojej úvahy, ako každý dôkaz jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, pričom
prihliadal na všetko čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

Zhrnutie argumentov žalobcu - žalobné body

3. Žalobca podal správnu žalobu o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia pre podstatné
porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok
vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej, nakoľko správca dane opakovane a sústavne

porušoval ustanovenia Daňového poriadku týkajúce sa doručovania elektronickými prostriedkami,
nakoľko ani napadnuté rozhodnutie nebolo žalobcovi doručené zákonom ustanoveným spôsobom, t.j.
elektronickými prostriedkami. Orgány finančnej správy komunikovali s daňovými subjektami, resp. s
účastníkmi správnych konaní elektronickými prostriedkami, je to elektronická komunikácia daňových
a colných úradov v rámci správnych konaní s odkazom na webové stránky www.slovensko.sk , resp. www.financnaspráva.sk , ktoré využívajú

duálne doručovanie. Na základe uvedených skutočností mal žalobca za to, že správca dane doručoval
písomnosti žalobcovi v rozpore s príslušnými ustanoveniami Daňového poriadku - § 30 ods. 1, §
32 ods. 1, 3, 4, 7, 8, § 14 ods. 2 písm. a/ Daňového poriadku. Ďalej uviedol, že správca dane
svojím postupom v rámci vyrubovacieho konania porušil zásadu zákonnosti a právnej ochrany v
zmysle § 3 ods. 1, 3 Daňového poriadku, čím zaťažil daňové konanie takými vadami, ktoré spôsobili

nezákonnosť napadnutého rozhodnutia a prvostupňového rozhodnutia, nakoľko už samotný postup
správcu dane, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia je v rozpore so základnými
zásadami Daňového poriadku, čím správca dane zaťažil napadnuté rozhodnutie vadou nezákonnosti
a nepreskúmateľnosti, keďže žalobcovi odňal možnosť vyjadriť sa k všetkým dôvodom rozhodnutia,
čo je umocnené aj tým, že správca dane po posledných výsluchoch svedkov v rámci vyrubovacieho

konania nepristúpil k prejednaniu dôkazov a oboznámeniu žalobcu so závermi správcu dane, čo mal
správca dane učiniť ešte pred vydaním rozhodnutia a o čom mal spísať so žalobcom zápisnicu.
V ďalšom žalobnom bode žalobca namietal podstatné dôvody vo vzťahu k absencii zákonných
náležitostí výrokovej časti napadnutého rozhodnutia. S poukazom na § 63 ods. 1, 2 a 3 písm. d/
Daňového poriadku namietal, že výrok napadnutého rozhodnutia je zjavne zmätočný a nezákonný,

keďže vo výroku absentujú podstatné a zákonom obligatórne určené náležitosti, a to rozhodnutie o
nákladoch správy daní a rozhodnutie vo veci s uvedením konkrétneho ustanovenia právneho predpisu,
podľa ktorého sa rozhodovalo. Správca dane vo výroku prvostupňového rozhodnutia podľa žalobcu
neuviedol, v akej zákonom určenej súvislosti a podľa ktorého konkrétneho ustanovenia hmotnoprávneho
predpisu žalobcovi určil uvedené peňažné plnenie, ktoré je spojené so vznikom daňovej povinnosti,

ako aj s prípadným protiprávnym konaním. Vo výroku rozhodnutia sú podľa jeho názoru uvedené
len ustanovenia jednotlivého kompetenčného predpisu a procesného predpisu, pričom len z kontextu
odôvodnenia rozhodnutia sa žalobca môže domnievať, že údajné protiprávne konanie spája správca
dane s ustanovením § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. Zdôraznil, že správca dane tak vo výroku
ani v odôvodnení rozhodnutia neuviedol, ktoré konkrétne ustanovenia zákona o DPH žalobca porušil a

zároveň absentuje konkrétne ustanovenie zákona o DPH viažúce sa na vznik daňovej povinnosti. Ďalej
uviedol príkladmo obsah výroku, ktoré malo prvostupňové rozhodnutie podľa jeho názoru obsahovať.
Touto námietkou sa podľa jeho názoru žalovaný vôbec nezaoberal a nevysporiadal a snažil sa
tak neprípustne zhojiť tento nedostatok rozhodnutia správcu dane. Žalobca následne namietal, že
napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre

nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a právna
argumentácia bola nesprávna. Podľa žalobcu správca dane neúplne a nedostatočne zistil skutkový stav
a relevantné okolnosti, nevykonal dôkazy v potrebnom rozsahu a preto takto nazhromaždené dôkazy
neposkytujú dostatočný podklad pre prijaté závery správcu dane. Napadnuté rozhodnutie je potrebné
vnímať ako predčasne vydané, čo vyplýva z obsahu administratívneho spisu, pričom konanie správcu

dane v rámci dokazovania vo vyrubovacom konaní bolo ovplyvnené aj časovou tiesňou v súvislosti
s blížiacou sa určenou lehotou na rozhodnutie. Mal ďalej za to, že správca dane vydal prvostupňové
rozhodnutie predčasne aj z toho dôvodu, že sa blížil koniec určenej lehoty na meritórne rozhodnutie,
ktorá bola odvolacím orgánom predĺžená až o 6 mesiacov. Predčasnosť vydania rozhodnutia je založená
aj na tej skutočnosti, že správca dane neumožnil žalobcovi po vykonaní dokazovania vo vyrubovacom

konaní sa v rámci tzv. záverečného prejednania dôkazov vyjadriť k prijatým záverom správcu dane a
týmto dôkazom, pričom správca dane s daňovým subjektom tieto dôkazy pred vydaním meritórneho
rozhodnutia neprerokoval, čím porušil svoju povinnosť v zmysle § 68 ods. 3 Daňového poriadku.
Ďalej mal správca dane za to, že celkové objektívne vyhodnotenie samotných realizácií dodávoktovaru spolu s posúdením vynaloženia dostatočnej odbornej starostlivosti pri realizácii deklarovaných
zdaniteľných plnení s dopadom na konečné vyhodnotenie splnenia všetkých podmienok na uplatnenie
odpočítania dane je možné až po odstránení všetkých procesných pochybení na strane správcu dane

a následného objektívneho vyhodnotenia všetkých dôkazov jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach. Z
viacerých konštatácií správcu dane ako aj žalovaného v rozhodnutiach je podľa žalobcu možné vyvodiť
neprípustnú neobjektivitu, čo malo logicky negatívny a nezákonný vplyv na proces, druh, relevantnosť
a rozsah zhromaždených dôkazov na samotné vyhodnotenie dôkazov a prijaté nelogické závery a
vyslovené tézy bez argumentov a absenciu logických a odôvodnených správnych úvah. Poukázal na

výňatky z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, kde si podľa jeho názoru žalovaný vytvoril správnu
úvahu, ktorá je v rovine téz bez argumentov, nakoľko z obsahu administratívneho spisu a to najmä
z obsahu svedeckých výpovedí v žiadnom prípade nemožno prijať nižšie uvedené závery a správne
úvahy. Taktiež žalovaný často tvrdí, že niektoré výpovede svedkov si protirečia, avšak v napadnutom
rozhodnutí, ako aj v rozhodnutí správcu dane absentuje preskúmateľná správna úvaha, ktorá by viedla
k objektívnemu vyhodnoteniu týchto rozporov, objektívnemu ustáleniu skutkových zistení a následne k

objektívnemu a logickému vyhodnoteniu dôkazov. Vzhľadom na vyššie uvedené nie je žalobcovi známe,
akékonkrétneskutočnostiaúvahyviedlisprávcudanektvrdeniu(téze),žežalobcanedisponujefaktúrou
vystavenou v zmysle § 71 zákona č. 222/2004 Z.z., s čím sa žalovaný nijak v napadnutom
prvostupňovom rozhodnutí nevysporiadal a toto svoje tvrdenie žiadnym spôsobom neodôvodnil. Z
obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca disponoval faktúrami, ktoré predložil správcovi

dane ako listinné dôkazy a tieto spĺňajú podmienky v zmysle zákona. Aj uvedená časť napadnutého
rozhodnutia podľa neho len umocňuje skutočnosť, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok
dôkazov. Zdôraznil, že vo svojich ústnych podaniach pred správcom dane prostredníctvom konateľa V..
X.R.veľmikonkrétne,presvedčivo,vyčerpávajúcoaobsiahloopísalvšetkyrelevantnéskutočnosti,ktoré
tvoria obsah administratívneho spisu a pre ich obsiahlosť nie je efektívne ich rekapitulovať. Výpoveď

svedkyneH..O.S.S.považovalzairelevantnú,nakoľkosprávcadaneopomenulfakt,ževrozhodujúcom
období (september 2018) už nebola konateľkou dodávateľa a jej funkcia zanikla dňom 13.02.2018, preto
je logické, že v jej výpovedi zaznelo viacero nejasností a nepresností a taktiež sa nevedela k viacerým
skutočnostiam a osobám vyjadriť. Ďalej žalobca vyjadril presvedčenie, že tak konateľ dodávateľa H.
Q., ako aj svedkovia Q. O. a Q. F. vierohodným spôsobom potvrdili, že predmetné práce (služby) boli

dodané daňovým subjektom Správa objektov, s.r.o., čo je zrejmé najmä z výpovede svedka Q. F.,
ktorý potvrdil niekoľko podstatných skutočností, ktoré v kontexte iných svedeckých výpovedí a listinných
dôkazov preukazujú dodanie služieb týmto daňovým subjektom, pričom žalobca citoval zo zápisnice o
výpovedi týchto svedkov. Samotný správca dane opakovane v prvostupňovom rozhodnutí konštatuje
viacero rozporov a nejasností medzi niektorými tvrdeniami svedkov, avšak nejakým spôsobom svojou

prípadnou úvahou sa bližšie s týmito rozpormi nevysporiadal, pričom vo vyrubovacom konaní vo svetle
nových skutočností mal konfrontovať zistené skutočnosti z vyrubovacieho konania najmä z výsluchov
svedkov O. a F. s opätovným vypočutím svedka Q., až po jeho vypočutí bolo možné prijať záver
vierohodnosti jednotlivých svedkov a ich tvrdení. Poukázal pritom na objektívny fakt, že žalobca zo
svojho postavenia nemôže niesť zodpovednosť za presnosť a jednoznačnosť tvrdení svedkov, je len

na nich ako svojimi zmyslami dokážu slovne opísať skutočnosti tak, ako si ich pamätajú a je zrejmé,
že nie každý svedok s ohľadom na svoje vyjadrovacie a intelektuálne schopnosti sa vie vyjadrovať
presne, zrozumiteľne, plynulo z čoho môže vzniknúť dojem nepresvedčivosti a podobne, čo však
nemôže byť hodnotené v neprospech a na ťarchu žalobcu. Podľa jeho názoru správca dane opakovane
pri svojej argumentácii nepriamo a implicitne vyhodnotil správanie sa žalobcu v zmysle § 3 ods.

6 Daňového poriadku, nakoľko správca dane konštatoval, že služby dodané spoločnosťou Správa
objektov, s.r.o. neboli dodané tak ako je uvedené na faktúrach, ktoré má žalobca zaúčtované a z ktorých
si uplatnil odpočítanie dane. Podľa jeho názoru zdôraznil, že správca dane ako aj žalovaný sa vo
svojich rozhodnutiach zámerne vyhýbajú explicitnému tvrdeniu o zneužívacom konaní, avšak z obsahu
odôvodnení napadnutého rozhodnutia a prvostupňového rozhodnutia implicitné zneužívacie konanie

žalobcu v podstate opisujú, keďže nespochybňujú samotné dodanie služby, ale bolo spochybnené, či
službu dodala osoba uvedená na faktúre. Preto zdôraznil na čom je založená tzv. doktrína zneužívacieho
konania,atonajmänapodkladeustálenejjudikatúry.Poukázalnajmänato,ževsúvislostisrelevantným
právom EU, ktoré bolo všeobecne záväzným spôsobom interpretované judikatúrou SDEU má nárok
na odpočet DPH, pokiaľ správca dane objektívne nepreukázal, že daňový subjekt mal vedieť alebo

mohol vedieť alebo vedel, že on a/alebo jeho dodávateľ sa zúčastnil na páchaní daňového podvodu
alebo na inej nezákonnosti v súvislosti s predmetným zdaniteľným obchodom, ktorej účelom malo byť
získanie neoprávnenej daňovej výhody, pričom túto subjektívnu stránku daňového podvodu správca
dane nepreukázal ani nezisťoval. Doktrína zneužitia práva sa vzťahuje aj na situácie, kedy nie je v rámcidaňového konania možné určiť a preukázať skutočného dodávateľa, ktorý dodal predmet zdaniteľného
obchoduajevpodstateukotvenáv§3ods.6Daňovéhoporiadku.SpoukazomnarozsudokNajvyššieho
súdu 6Sžfk/30/2017 zdôraznil, že v tomto smere preukazovania zneužívacieho konania bolo dôkazné

bremeno prenesené na správcu dane, ktorý ho však neuniesol, nakoľko nepreukázal relevantnými
dôkazmi, že k takému konaniu došlo, ale v podstate len vyslovil svoje ďalšie tézy bez argumentov.
Správca dane nepriamo označil konanie žalobcu za konanie zamerané na získanie daňovej výhody,
pritom z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé akými právnymi úvahami sa pritom riadil,
na ktoré právne úkony alebo iné rozhodujúce skutočnosti vedúce k získaniu neoprávneného daňového

zvýhodnenia prihliadol alebo neprihliadol, prípadne aký bol skutočný obsah posudzovaných právnych
úkonov. Takéto odôvodnenie nepriznania práva na odpočítanie dane považoval žalobca za zmätočné a
nepreskúmateľné, pretože po právnej stránke nejednoznačne vyplýva, či sa žalobca podieľal na zneužití
práva alebo na podvodnom konaní smerujúcom k daňovému úniku. Celkovo je podľa neho možné prijať
záver, že argumentácia správcu dane, ktorá vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu a
z nesprávneho právneho posúdenia, nie je dostatočným podkladom pre prijatie záveru správcu dane

o nepriznaní odpočítania dane, a preto nie je namieste takýto neodôvodnený a nezákonný zásah do
majetkovej sféry a práv daňového subjektu. Mal za to, že skutkové okolnosti zistené správcom dane
neposkytujúdostatočnýpodkladprezáversprávcudaneuvedenývoboznámenívovzťahuknepriznaniu
práva na odpočítanie dane a žalobca splnil všetky podmienky uplatnenia nároku na odpočítanie dane,
čo preukázal nielen po formálnej ale aj materiálnej stránke. Do pozornosti dal časté konštatovania

správcu dane, ktoré sú uvedené v prvostupňovom rozhodnutí, a ktoré smerujú k vyjadreniam ako
správca dane spochybnil a správca dane má pochybnosť. Ide len opätovne o neodôvodnené a dôkazmi
nepodložené spochybňovania na strane správcu dane, pričom pripomenul v tejto súvislosti aj právny
názor Ústavného súdu vyjadrený v jeho náleze sp. zn. I. ÚS 30/2018. Žalobca zásadne nesúhlasil s
uvedenými závermi a argumentáciou správcu dane, nakoľko išlo o prijaté závery vo forme úvah, resp.

účelovej fabulácie a nemali tieto závery skutkový základ ani zákonnú oporu, sú zmätočné, zavádzajúce,
vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia skutkového stavu, pričom zo strany správcu dane ide
len o tézy bez argumentov a dôkazov, ktoré nemajú ani oporu v obsahu administratívneho spisu a
z viacerých je možné vyvodiť neprípustnú neobjektivitu, čo malo logicky negatívny vplyv na proces,
druh, relevantnosť a rozsah zhromaždených dôkazov, na ich hodnotenie a prijaté nelogické závery a

tým na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Následne považoval žalobca za zásadné uviesť svoju
právnu argumentáciu a priblížiť podstatnú a ustálenú časť relevantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ,
ktorá spoločne so Smernicou Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty tvorí
esenciálny právny základ a právne záväzný systém a rámec pre uplatnenie nároku na odpočítanie
dane a taktiež z nej vyplývajú základné zásady v súvislosti z uplatňovania spoločného systému dane,

a to zásada neutrality, zásada proporcionality, zásada efektivity. Ďalej citoval časti z rozhodnutia SDEÚ
C-273/2019. Ďalej dal do pozornosti rozsudok SDEU C-277/14, kde v rámci komparácie skutkového
stavu je potrebné vychádzať z obsahu rozsudku a napadnutého rozhodnutia, pričom ESD v tejto časti
rozsudku zhŕňal zistený skutkový stav, pod ktorý je možné bezpochyby subsumovať aj skutkový stav
opísaný v napadnutom rozhodnutí a na základe týchto skutočností právne názory a závery ESD sú

aplikovateľné a právne relevantné aj v prejednávanej veci. Ďalšou citáciou žalobca zdôraznil, že v
tomto rozsudku sú definované podmienky potrebné na vznik práva na odpočet, pričom ESD s odkazom
na šiestu smernicu zdôraznil, ktoré sú vecné a materiálne podmienky a taktiež v kontexte definuje aj
formálne podmienky, ktoré je potrebné zo strany daňového subjektu preukázať, aby tieto podmienky boli
naplnené, pričom zdôraznil, že pokiaľ vnútroštátna úprava zákona o DPH podmieňuje pre vznik nároku

na odpočet splnením ďalších podmienok nad rámec definovaných šiestou smernicou a judikatúrou
SDEU, je možné považovať vnútroštátnu úpravu za takú, ktorá bráni daňovému subjektu v rozpore
so šiestou smernicou a judikatúrou SDEU priznanie nároku na odpočet, čo je v zásadnom rozpore
so zásadami neutrality a proporcionality. V ďalšom obsahu tohto žalobného bodu poukázal a citoval
na niekoľké ďalšie rozsudky SDEU. Záverom tejto časti zdôraznil, že zákon o DPH, ani žiaden iný

všeobecne záväzný právny predpis neukladá daňovým subjektom konkrétny spôsob, akým si majú
overovaťsvojichdodávateľovaužvôbecniesubdodávateľov.Žalobcapretopostupovalvdobrejviereas
patričnou starostlivosťou. Z uvedenej judikatúry SDEU vo vzťahu k žalobcovi a posudzovaným právnym
a skutkovým okolnostiam podľa jeho názoru vyplýva, že vyplývajúc z obsahu, kontextu, skutkovej
blízkosti ako aj z interpretácií a právnych záverov SDEÚ formulovaných v jeho judikatúre žalobca

konal v dobrej viere a s náležitou starostlivosťou a splnil všetky podmienky na uplatnenie nároku na
odpočet DPH, vnútroštátna právna úprava a jej aplikácia správcom dane bránia žalobcovi, ktorý bol v
postavení zdaniteľnej osoby uplatneniu práva na odpočet DPH, a to postupom rozporným s príslušnými
ustanoveniamišiestejsmernice.Správcadaneporušilzásaduneutrality,ktorájezásadnýmprincípomprirežime DPH, právo na odpočet, ktoré je upravené v príslušných článkoch šiestej smernice je základnou
zásadou spoločného systému DPH, ktorá v zásade nemôže byť obmedzená, cieľom režimu odpočtov je
úplne zbaviť podnikateľa bremena DPH splatnej alebo zaplatenej v rámci všetkých jeho hospodárskych

činností, pričom spoločný systém DPH v dôsledku toho zabezpečuje daňovú neutralitu pokiaľ ide o
daňovúzáťažvšetkýchhospodárskychčinností,zbaveniežalobcuprávanaodpočet,ktorýkonalvdobrej
viere je v posudzovanom prípade v rozpore so zásadou neutrality DPH. Následne poukázal na závery
rozsudku SDEU C - 80/11 a C - 142/11. S poukazom na rozhodnutia súdnej praxe žalobca uviedol, že v
prípade nesplnenia si povinnosti na strane dodávateľa alebo subdodávateľa nemôže mať za následok

odobratie práva daňového subjektu na odpočítanie dane podľa zákona o DPH. Pokiaľ bola zistená
reálna (materiálna) stránka dodania tovaru, ktorá bola predmetom uskutočneného dodania, z ktorého
bola odpočítaná daň, táto skutočnosť nemôže byť na škodu daňovému subjektu, ktorý si uplatňuje
odpočet dane. Taktiež dôkazná núdza na úrovni priamych dodávateľov, resp. subdodávateľov nemôže
byť interpretovaná na ťarchu daňového subjektu. V súvislosti s týmito zisteniami žalobca uviedol, že
vyčerpal svoje dôkazné bremeno tým, že predložil zákonom požadované doklady a dôkazy. Na podporu

svojej argumentácie poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2010 a rozsudky
SDEU C - 354/03, C - 353/03, C - 484/03 a uviedol, že správca dane nesprávne posúdil rozloženie
dôkazného bremena. Správca dane svoje závery opieral o konanie, resp. nekonanie dodávateľa,
resp. subdodávateľa žalobcu a neskúmal a nepreukázal vedomosť žalobcu o neplnení si povinností
dodávateľa, resp. subdodávateľa, preto na tieto skutočnosti ani nemohol prihliadať. Žalobca nemohol

niesť zodpovednosť za konanie iného podnikateľského subjektu, keďže nevedel, a nemohol vedieť ani
nemuselvedieťokonaní,resp.budúcomkonaní,porušovanídaňovýchpredpisovzostranydodávateľov.
Žalobca sa pri obchodovaní so svojimi dodávateľmi správal obozretne a prijal všetky záruky, ktoré
je možné od neho rozumne očakávať pri zachovávaní odbornej spôsobilosti s odkazom na rozsudok
SDEU C - 440/04. Vedomosť na účasti na podvodnom plnení považoval za esenciálnu podmienku pre

odmietnutie priznania práva na odpočet DPH a správca dane preto mal a musel detailne sa vysporiadať
so subjektívnou stránkou,to znamená zavedením zdaňovaného subjektu - žalobcu čo neurobil. Záverom
navrhoval napadnuté rozhodnutie spolu s prvostupňovým rozhodnutím zrušiť.

Vyjadrenie žalovaného a žalobcu

4. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že žalobca v podanej správnej žalobe opätovne
uvádza skutočnosti, ktoré uvádzal už v podanom odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutia a s ktorými
sa žalovaný už vysporiadal v rámci napadnutého rozhodnutia. Opätovne uviedol, že v súvislosti s
námietkami, podľa ktorých mu nebolo umožnené prejednať dôkazy, že mu rozhodnutie nebolo doručené

v súlade so zákonom elektronickými prostriedkami uviedol, že správca dane žalobcu so všetkými
zistenými skutočnosťami, ako aj z vyhodnotením dôkazov nielen v priebehu daňovej kontroly, ale aj
vo vyrubovacom konaní oboznámil a umožnil mu sa k nim vyjadriť a predložiť dôkazy preukazujúce
jeho tvrdenia. Správca dane spísal v priebehu vyrubovacieho konania so žalobcom zápisnicu o
ústnom pojednávaní z 17.02.2020 týkajúcu sa prerokovania predložených pripomienok a zároveň v

rámci doplneného dokazovania prostredníctvom výsluchov svedkov umožnil žalobcovi, aby sa týchto
výsluchov zúčastnil, kládol svedkom otázky a teda žalobca vedel aj o obsahu týchto výpovedí. Trval
na tom, že rozhodnutie bolo doručené v súlade s ustanoveniami Daňového poriadku a kontrola bola
riadne ukončená a tak isto prvostupňové rozhodnutie obsahovalo všetky zákonom stanovené náležitosti.
Ďalej argumentoval obdobne ako v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Zotrval na svojom rozhodnutí

a navrhol žalobu zamietnuť. Žalobca v replike argumentoval obdobne ako v podanej správnej žalobe,
obdobne žalovaný v duplike.

5. Právny zástupca žalobcu na nariadenom pojednávaní zdôraznil, že správca dane ako aj žalovaný
tvrdia, že na odmietnutie priznania nároku na odpočet DPH stačí nepreukázanie, že došlo k dodaniu

služieb firmou Správa objektov, s.r.o., pričom existencia dodaných služieb nebola sporná. Poukázal ďalej
na judikát SD EÚ C - 610/19 vo veci Vikingo, ktorý bol vydaný neskôr, ale ktorý potvrdzuje argumenty
už uvedené v správnej žalobe. (Žalobca bol poučený, že v súlade s § 183 SSP nemôže rozširovať
svoju žalobnú argumentáciu o dôvody, ktoré neboli namietané v lehote podľa § 181 ods. 1 SSP). Nie je
možné podľa jeho názoru nepriznať odpočet dane z iných dôvodov, než z dôvodov zneužívacieho alebo

podvodného konania. Dodanie služieb v danej veci potvrdili dodávatelia žalobcu, žalobca samotný, teda
jeho konateľ, bola preukázaná doprava ako aj platba za služby. Skutkový stav nebol dobre vyhodnotený,
pretože jednotlivé výpovede, ako aj iné dôkazy vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci,ktorý vychádzal z toho, že na nepriznanie odpočtu stačí spochybnenie faktúr. Na písomne podanej
správnej žalobe v celom rozsahu zotrval, ako aj na žalobnom petite.

6. Poverený zamestnanec žalovaného zotrval na svojich vyjadreniach, ako aj na zásadnom postoji,
že neboli preukázané podmienky pre odpočítanie dane, nakoľko žalobca nepreukázal dodanie služieb
deklarovaný dodávateľom tou spoločnosťou, ktorá bola uvedené na faktúrach. Správca dane vykonal
rozsiahle dokazovanie, ktoré závery presadzované žalobcom nepreukázali. Navrhol žalobu zamietnuť.

Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov

7. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa § 10 zákona č. 162/2015 Z.
z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) a miestne príslušný podľa § 13 ods. 1 SSP vec
prejednal na nariadenom pojednávaní a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ako aj rozhodnutia
prvostupňového orgánu (správcu dane), vrátane konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo, z dôvodov

uvedených v podanej správnej žalobe žalobcu zistil, že správna žaloba nebola dôvodná a preto ju
zamietol.

8. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k
záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

9.Podľa§134ods.1SSPsprávnysúdjeviazanýrozsahomadôvodmižaloby,akniejeďalejustanovené
inak.

10. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty dodaním služby je každé plnenie,

ktoré nie je dodaním tovaru podľa § 8, vrátane
a/ prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo
inému duševnému vlastníctvu,
b/ poskytnutia práva užívať hmotný majetok,
c/ prijatia záväzku zdržať sa konania alebo strpieť konanie alebo stav,

d/ služby dodanej na základe poverenia alebo rozhodnutia vydaného štátnym orgánom alebo na základe
zákona.

11. Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

12. Podľa § 49 ods. 1, 2 zákona č. 222/2004 Z.z.
(1) Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo
službe vznikla daňová povinnosť.
(2) Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a
služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa

odsekov3a. Platiteľ môže odpočítať
daň, ak je daň
a/vočinemuuplatnenáinýmplatiteľomvtuzemskuztovarovaslužieb,ktorésúalebomajúbyťplatiteľovi
dodané,

13. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže
platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú
podľa § 71.

14. Predmetom preskúmavacieho konania bolo napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo
potvrdené prvostupňové rozhodnutie správcu dane, ktorým bol žalobcovi ako platiteľovi dane z pridanej
hodnoty vyrubený rozdiel dane v sume 6.426,00 Eur za zdaňovacie obdobie september 2018 z dôvodu,
že nepreukázal splnenie podmienok na odpočítanie dane podľa § 49 a § 51 zákona č. 222/20004 Z.z.
na základe faktúr od spoločnosti Správa objektov, s.r.o., Rudlovská cesta 2, Banská Bystrica, nakoľko

sa preverovaním správcu dane nepotvrdilo a žalobcom nebolo preukázané, že služby vyfakturované
deklarovaným dodávateľom boli ním skutočne dodané. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie
žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane a postup, ktorým ich vydaniu predchádzal.
Rozsah prieskumu bol stanovený dôvodmi nezákonnosti uplatnenými v žalobe (§ 134 ods. 1 SSP).15. Podľa § 30 ods. 1, 2 Daňového poriadku
(1) Správca dane doručuje písomnosť elektronickými prostriedkami. Ak je to účelné a možné, písomnosti

doručujú zamestnanci správcu dane.
(2) Ak písomnosť nie je možné doručiť spôsobom podľa odseku 1, správca dane doručuje písomnosť
prostredníctvom
a/ poskytovateľa poštových služieb,
b/ iného orgánu, ak to ustanovuje osobitný predpis, 28)

c/ verejnej vyhlášky.
16. Podľa § 32 ods. 1 až 8 Daňového poriadku
(1) Na písomnosti správcu dane doručované elektronickými prostriedkami (ďalej len "elektronický
dokument") sa vzťahujú ustanovenia tohto zákona a osobitného predpisu. 29)
(2) Elektronický dokument musí byť autorizovaný podľa osobitného predpisu.20aa)
(3) Správca dane doručuje elektronický dokument osobe podľa § 14 a daňovému subjektu, ktorý má

sprístupnené služby na podávanie podaní elektronickými prostriedkami podľa § 13 ods. 5.
(4) Elektronický dokument sa doručuje do elektronickej osobnej schránky osoby uvedenej v odseku 3.
(5) Elektronický dokument zaslaný do elektronickej osobnej schránky je doručený okamihom, keď osoba
uvedená v odseku 3 s prístupom do elektronickej osobnej schránky prijme uvedený dokument.
(6) Ak osoba uvedená v odseku 3 neprijme elektronický dokument do 15 dní odo dňa jeho zaslania do

elektronickej osobnej schránky, považuje sa tento elektronický dokument za doručený posledným dňom
tejto lehoty, aj keď sa osoba uvedená v odseku 3 o doručení nedozvedela.
(7) Elektronické doručovanie sa považuje za doručenie do vlastných rúk.
(8) Doručovanie elektronickými prostriedkami sa vzťahuje aj na finančné riaditeľstvo.

17. Podľa § 165b ods. 3 Daňového poriadku podľa § 14 sa postupuje od 1. januára 2014 a podľa § 32,
§ 33 ods. 1 a 3 a § 56 sa postupuje najskôr od 1. januára 2016 vo vzťahu k jednotlivým druhom daní
podľa oznámenia finančného riaditeľstva uverejneného na jeho webovom sídle.

18. Žalobca primárne namietal, že napadnuté rozhodnutie mu nebolo doručené zákonným spôsobom,

t.j. v súlade s § 30 ods. 1 a § 32 Daňového poriadku. Z administratívneho spisu vyplýva, že prvostupňové
a napadnuté rozhodnutie boli žalobcovi doručované poštovou prepravou (prvostupňové rozhodnutie
bolo podľa doručenky doručené splnomocnenému zástupcovi žalobcu dňa 14.01.2021, napadnuté
rozhodnutie bolo podľa doručenky doručené právnemu zástupcovi žalobcu dňa 25.03.2021). Daňový
poriadok v ust. § 30 ods. 1 stanovuje správcovi dane doručovanie elektronickými prostriedkami

spôsobom uvedeným v § 32 a iných Daňového poriadku. Podľa § 165b ods. 3 Daňového poriadku
sa podľa § 32 postupuje najskôr od 1. januára 2016 vo vzťahu k jednotlivým druhom daní podľa
oznámenia finančného riaditeľstva uverejneného na jeho webovom sídle. Z uvedeného ustanovenia,
ktoréžalobcavsprávnejžalobeopomenulzohľadniť,zrozumiteľneplynie,žedoručovanieelektronickými
prostriedkami je možné najskôr od 01.01.2016, avšak vo vzťahu k jednotlivým druhom daní bude

neskorší termín, od ktorého bude tento spôsob doručovania možné uplatňovať, upresnený v oznámení
finančného riaditeľstva. Na webovom sídle Finančnej správy SR www.financnasprava.sk je dostupné od 28.12.2021 oznámenie, s ktorým sa správny súd oboznámil
(nahliadnutie do verejne prístupných registrov a databáz nie je dokazovaním). Z obsahu oznámenia
je zrejmé, že od 01.01.2022 bude finančná správa postupovať vo vzťahu k všetkým druhom daní

elektronicky. Pri správe DPH, na rozdiel od správy spotrebných daní, kde výkon správy daní s
elektronickým doručovaním fungoval už predtým, sa takýto postup do 31.12.2021 neuplatňoval. Z tohto
dôvodu nebolo možné prvostupňové a napadnuté rozhodnutie, vydané a doručované pred 01.01.2022,
doručiť podľa § 30 ods. 1 a § 32 Daňového poriadku, ktorý spôsob doručovania nebol v tom čase
správcovi dane sprístupnený. Do úvahy tak prichádzal postup podľa § 30 ods. 2 písm. a/ Daňového

poriadku, doručením rozhodnutí prostredníctvom poštových služieb, ktorý správca dane a žalovaný
využili. Obe rozhodnutia tak boli doručené zákonným spôsobom. Vhodné je však poznamenať, že
nedostatku vytýkanému touto žalobnou námietkou sa žalobca mohol úspešne domáhať žalobou proti
nečinnosti verejnej správy, nakoľko v prípade jej dôvodnosti v rámci všeobecnej správnej žaloby by to
znamenalo, že správna žaloba bola podaná predčasne, t.zn. pred začatím plynutia lehoty v zmysle §

181 ods. 1 SSP, čo by malo za následok jej odmietnutie ako celku v súlade s § 98 ods. 1 písm. c/ SSP.

19. Podľa § 68 ods. 3 Daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2021 ak daňový subjekt predloží
pripomienky a dôkazy v lehote určenej správcom dane vo výzve podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1, dohodneso správcom dane deň prerokovania pripomienok a dôkazov ním predložených; ak sa nedohodnú, určí
deň ich prerokovania správca dane. Ak sa daňový subjekt nemôže zúčastniť na prerokovaní, je povinný
určiť si na tento účel zástupcu. Správca dane na základe písomného vyjadrenia daňového subjektu a

ním predložených dôkazov vykoná dokazovanie alebo miestne zisťovanie. Ak sa daňový subjekt alebo
jeho zástupca nezúčastní na prerokovaní pripomienok a dôkazov ním predložených, správca dane spíše
o tejto skutočnosti úradný záznam. Správca dane vydá rozhodnutie do troch mesiacov od uplynutia
lehoty určenej vo výzve podľa prvej vety. Ak vzhľadom na mimoriadnu zložitosť prípadu, iné závažné
okolnosti alebo osobitnú povahu prípadu nemožno rozhodnúť ani v lehote troch mesiacov, môže túto

lehotu pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia primerane predĺžiť druhostupňový orgán.
Správca dane o predĺžení lehoty upovedomí daňový subjekt.

20. Ďalej žalobca namietal že správca dane zaťažil napadnuté rozhodnutie (zrejme mal na mysli
prvostupňové rozhodnutie) vadou nezákonnosti a nepreskúmateľnosti, keďže žalobcovi odňal možnosť
vyjadriť sa k všetkým dôvodom rozhodnutia, čo je umocnené aj tým, že správca dane po posledných

výsluchoch svedkov v rámci vyrubovacieho konania nepristúpil k prejednaniu dôkazov a k oboznámeniu
žalobcu so závermi, čo mal urobiť ešte pred vydaním rozhodnutia a spísať o tom zápisnicu, čo neučinil a
odňaltýmžalobcovijehoprocesnéprávavnaznačenomsmere.Správcadanesatakpodľanehodopustil
podstatného porušenia ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktorá má za následok
nezákonnosť rozhodnutia vo veci samej, pretože na nezákonnosti nemožno stavať zákonnosť. V rámci

tejto žalobnej námietky žalobca neidentifikoval dôvody rozhodnutia, ku ktorým sa nemal možnosť
vyjadriť, a neuviedol ani procesné ustanovenie, ktoré malo byť porušené, čo správny súd nebol zaňho
oprávnený doplniť, nakoľko je v súlade s § 134 ods. 1 SSP viazaný žalobnými bodmi a sám nevyhľadáva
nezákonnosť, pretože by tým nahrádzal žalobcu. Taktiež neuviedol, s ktorou konkrétnou odvolacou
námietkou sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí nepresvedčivo a nedostatočne vysporiadal. Ak mal

na mysli nesplnenie povinnosti po posledných výsluchoch, táto námietka nebola súčasťou odvolania
žalobcupodanéhoprotiprvostupňovémurozhodnutiu.Akmalnamyslinámietkunedostatkudoručovania
elektronickými prostriedkami, ktorá bola jeho súčasťou, táto je v rozpore s obsahom napadnutého
rozhodnutia,nakoľkožalovanýsasňoudostatočnezrozumiteľnevysporiadalnastr.13-14napadnutého
rozhodnutia.

21. Pokiaľ mal žalobca vo vzťahu k posledným výsluchom (možno sa len domnievať, že išlo o výsluhy
svedkov O. a F.) na mysli porušenie ust. § 68 ods. 3 Daňového poriadku, ktoré namietal aj v inej
časti správnej žaloby (na str. 10), táto námietka je v rozpore s obsahom administratívneho spisu.
Zo zápisnice správcu dane spísanej dňa 17.02.2020 (č.l. 34 administratívneho spisu) vyplýva, že

pripomienky žalobcu z 28.01.2020 predložené na základe výzvy z 20.12.2019 vydanej podľa § 46 ods.
8 Daňového poriadku, ku ktorým bol úkonom správcu dane z 31.01.2020 oznámený deň prerokovania
pripomienok na 17.02.2020, boli riadne prerokované. Na dôkazy vykonané v neskoršom priebehu
vyrubovacieho konania (na návrh žalobcu a za jeho prítomnosti vykonané ústne pojednávania zamerané
na výsluchy svedkov O. a F.), sa povinnosť ich prerokovania v zmysle § 68 ods. 3 Daňového poriadku

nevzťahovala, nakoľko už bola vyčerpaná prerokovaním pripomienok do zápisnice z 17.02.2020.
Povinnosť prerokovania iných - neskôr vykonaných dôkazov (po lehote určenej správcom dane vo
výzve podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku) správcovi dane z platnej právnej úpravy nevyplýva.
Vzhľadom na rovnosť zbraní mal žalobca právo zoznámiť sa s dôkazmi, ktoré sa v daňovom konaní
vykonali (bol prítomný výsluchov svedkov O. a F., mohol im klásť otázky a nič mu nebránilo sa

k nim neskôr osobitne vyjadriť, čo žalobca neurobil, pričom správca dane už nebol povinný ich s
ním osobitne prejednať) daňové orgány boli povinné postupovať ústavne konformným spôsobom, čo
znamená umožniť žalobcovi, aby jeho vec bola prejednaná v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť ku
všetkým vykonaným dôkazom. Pokiaľ žalobca namietal porušenie prejednacej zásady, pretože správca
dane porušil právo žalobcu vyjadriť sa ku všetkým dôkazom, táto námietka nebola dôvodná, nakoľko

žalobca bol oboznámený so všetkými zistenými podkladmi (dôkazmi) protokolu o výsledku daňovej
kontrolyasdôkazmivyrubovaciehokonania,čojezrejmézozápisnicez17.02.2020azďalšiehoobsahu
spisu, a mal možnosť namietať závery z nich plynúce, čo aj čiastočne využil. Správcom dane tak bol
zachovaný zákonný postup, pretože postupoval v súlade s Daňovým poriadkom (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR).

22. Žalobca namietal tiež absenciu zákonných náležitostí výroku prvostupňového rozhodnutia, nakoľko
správca dane tam neuviedol v akej zákonom určenej súvislosti a podľa ktorého konkrétneho ustanovenia
hmotnoprávneho predpisu žalobcovi uložil peňažné plnenie spojené so vznikom daňovej povinnosti, ale
je tam uvedené len konkrétne ustanovenie procesného predpisu. Z obsahu prvostupňového rozhodnutiavyplýva, že správca dane podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku žalobcovi vyrubil rozdiel dane
v sume 6.426,00 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2018, pričom
daň vyrubená daňovým priznaním doručeným dňa 25.01.2018 činila 5.696,48 Eur a daň zistená vo

vyrubovacom konaní bola 12.122,48 Eur. Podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku správca dane v
rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní vyrubí daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani.
Podľa § 63 ods. 3 písm. d/ Daňového poriadku ak tento zákon alebo osobitné predpisy 1)neustanovujú
inak, rozhodnutie musí obsahovať výrok, ktorý obsahuje údaje podľa písmena c/, rozhodnutie vo veci
s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo, lehotu plnenia, ak sa

ukladá povinnosť plniť, rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní podľa § 12, a ak ide o peňažné
plnenie, aj sumu a číslo účtu, na ktorý má byť suma zaplatená. Z výroku prvostupňového rozhodnutia
zrozumiteľne a jednoznačne vyplýva ako správca dane rozhodol vo veci vyrubenia rozdielu dane z
pridanej hodnoty oproti dani vyrubenej daňovým priznaním za zdaňovacie obdobie september 2018
podaným dňa 25.10.2018 a tiež to, že správca dane pri tom postupoval podľa § 68 ods. 5 Daňového
poriadku. Pokiaľ správca dane postupoval podľa tohto zákonného ustanovenia - priamo ho aplikoval

(o čom niet pochýb keďže prvostupňovým rozhodnutím vyrubil rozdiel dane) a uviedol ho vo výroku
prvostupňového rozhodnutia, potom je formálna stránka výroku (požiadavka na uvedení právneho
predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo) v súlade s jeho vykonateľným obsahom.

23. Výrok prvostupňového rozhodnutia tak bez pochybností obsahuje uvedenie ustanovenia práve

toho právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo. Správca dane nebol povinný do výroku
uvádzaťhmotnoprávneustanoveniazákonač.222/2004Z.z.,ktoréuviedolvodvodneníprvostupňového
rozhodnutia obsahujúceho vysvetlenie zákonom určených súvislostí hmotnoprávnych ustanovení
zákona s uložením peňažného plnenia žalobcovi spojeného so vznikom daňovej povinnosti, čo sa
prejavilo v argumentácii správcu dane týkajúcej sa dôvodov nesplnenia nimi stanovených podmienok

pre priznanie odpočítania DPH za príslušné zdaňovacie obdobie. Podľa § 63 ods. 5 Daňového
poriadku v odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa
s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie
právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. Namietaná absencia vysvetlenia zákonom určených
súvislostíhmotnoprávnychustanovenízákonasuloženímpeňažnéhoplneniavovýrokuprvostupňového

rozhodnutia tak zjavne nebola dôvodná, nakoľko v podstate ide o úvahy týkajúce sa hodnotenia dôkazov
a použitia právnych predpisov, ktoré zásadne patria do odvodnenia rozhodnutia vydaného v daňovom
konaní. Prvostupňové rozhodnutie tak obsahovalo náležitosti stanovené zákonom, ktoré boli zákonným
spôsobom rozčlenené medzi jeho výrokom a odôvodnením. Na uvedenom závere nič nemení ani odkaz
žalobcu na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Sžo 28/2007, ktorý sa výslovne týka správneho

trestania (postihu za správny delikt), o ktorý v danom prípade zjavne nejde, kde sa na výrok rozhodnutia
kladú iné nároky, najmä nezameniteľnosť skutku. Citovaná sekvencia rozsudku Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 6Sž/26/2011 je natoľko všeobecná, že z nej nemožno rozumieť z akého dôvodu by mal byť výrok
prvostupňového rozhodnutia neurčitý, nejasný alebo nezrozumiteľný.

24. Podľa § 12 Daňového poriadku
(1) Ak tento zákon neustanovuje inak, náklady, ktoré vzniknú pri správe daní, uhrádza príslušný správca
dane okrem nákladov, ktoré vznikli daňovému subjektu.
(2) Ak sa na výzvu správcu dane zúčastní na úkonoch súvisiacich so správou daní
a/ svedok, patrí mu náhrada hotových výdavkov a ušlého zárobku; nárok je potrebné uplatniť u správcu

dane, na ktorého výzvu sa na správe daní zúčastnil, súčasne s dokladmi, ktoré preukazujú uplatňovaný
nárok, do piatich pracovných dní po výsluchu, inak tento nárok zaniká,
b/ osoba, ktorá má listiny a iné veci potrebné v súvislosti so správou daní, okrem osoby, ktorej práva a
povinnosti sú týmito úkonmi súvisiacimi so správou daní dotknuté, patrí jej náhrada hotových výdavkov
spojená s ich predložením; nárok je potrebné uplatniť u správcu dane, na ktorého výzvu sa na správe

daní zúčastnila, súčasne s dokladmi, ktoré preukazujú uplatňovaný nárok, do piatich pracovných dní od
predloženia, inak tento nárok zaniká,
c/zástupcaustanovenýsprávcomdane,patrímunáhradahotovýchvýdavkovaušléhozárobku;nárokje
potrebné uplatniť u správcu dane, na ktorého výzvu sa na úkonoch súvisiacich so správou daní zúčastnil,
súčasne s dokladmi, ktoré preukazujú uplatňovaný nárok do piatich pracovných dní po úkone, na ktorom

sa zúčastnil, inak tento nárok zaniká.
(3) O uplatňovanom nároku rozhodne príslušný správca dane do 15 dní odo dňa ich uplatnenia; ak nárok
na úhradu prizná, úhradu v prospech oprávneného poukáže správca dane v uvedenej lehote.(4)Aksprávcadaneuhradilnákladypodľaodseku2,ktorévzniklivdôsledkunečinnostialebonesplnenia
zákonných povinností daňového subjektu alebo inej osoby, môže správca dane rozhodnutím uložiť
povinnosť daňovému subjektu alebo inej osobe tieto náklady uhradiť. Náhrada nákladov je splatná do

15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia.
(5) Ustanovenia odsekov 1 až 4 sa primerane vzťahujú aj na finančné riaditeľstvo a ministerstvo, ak
postupujú podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov.

25. Dôvodná nebola ani námietka nedostatku obsahových náležitostí výroku prvostupňového

rozhodnutia pre absenciu výroku o nákladoch konania v zmysle § 12 Daňového poriadku. Jednak
z dôvodu, že žalobca netvrdil (a už vôbec nepreukázal), že boli splnené zákonné podmienky na
rozhodnutie o uplatnenom nároku, nakoľko obsahom správnej žaloby nie je tvrdenie, že niektorá z
oprávnených osôb enumerovaných v ust. § 12 ods. 2 Daňového poriadku si uplatnila svoj nárok na
náhradu hotových výdavkov prípadne ušlého zárobku, čo je základnou podmienkou na rozhodnutie o
uplatnenom nároku podľa § 12 ods. 3 Daňového poriadku. Vzhľadom na to, že takýto nárok žalobca

ex lege nemal, nakoľko podľa § 12 ods. 1 Daňového poriadku náklady, ktoré vzniknú pri správe daní,
uhrádzapríslušnýsprávcadaneokremnákladov,ktorévzniklidaňovémusubjektu,tátonámietkažalobcu
súčasne naráža na nedostatok jeho aktívnej žalobnej legitimácie. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom
súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a
právnickej osoby v oblasti verejnej správy. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý kto tvrdí, že jeho práva alebo

právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím, opatrením, nečinnosťou
alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok stanovených týmto zákonom
domáhať ochrany na správnom súde. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže
domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu
orgánu verejnej správy. Podľa § 178 ods. 1 SSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá

o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo
opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.
Uvedené ustanovenia zákona odzrkadľujú ústavné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR,
ktoré spresňujú tak, že právo na poskytnutie právnej ochrany správnym súdom má každý, avšak za
splnenia podmienky porušenia alebo priameho dotknutia jeho práv zo strany orgánu verejnej správy.

Žalobca v danom prípade neosvedčil porušenie alebo priame dotknutie na jeho právach alebo právom
chránených záujmoch, naopak dôvodil len s poukazom na zásadu právnej istoty všetkých účastníkov
konania. V správnom súdnictve sa môže každý domáhať ochrany svojich vlastných práv alebo právom
chránených záujmov, na ktorých sa cíti byť rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej správy
ukrátený.Žalobcatakneboloprávnený(aktívnelegitimovaný)domáhaťsaochranypráviných(všetkých)

účastníkov, nakoľko títo sa mohli domáhať ochrany svojich práv len samostatne osobitne podanými
správnymi žalobami.

26. V žalobnom bode V. správnej žaloby žalobca s poukazom na platnú právnu úpravu uviedol, že
správca dane neúplne a nedostatočne zistil skutkový stav a relevantné okolnosti, nevykonal dôkazy v

potrebnom rozsahu, ktoré tak neposkytujú dostatočný podklad pre prijaté závery, napadnuté (asi mal na
mysli prvostupňové) rozhodnutie bolo predčasne vydané, čo vyplýva z obsahu administratívneho spisu a
konanie správcu dane bolo ovplyvnené časovou tiesňou v súvislosti s blížiacou sa predĺženou lehotou na
vydanie rozhodnutia. Ďalej mal za to, že celkové objektívne vyhodnotenie samotných realizácií dodávok
tovaru (v danom prípade išlo o dodanie služieb!) s posúdením vynaloženia odbornej starostlivosti

žalobcu s dopadom na konečné vyhodnotenie splnenia podmienok na uplatnenie odpočítania dane, je
možné až po odstránení procesných pochybení správcu dane a následnom objektívnom vyhodnotení
všetkých dôkazov jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach. Z viacerých konštatácií správcu dane
ako aj žalovaného žalobca vyvodil neprípustnú neobjektivitu, čo malo logicky negatívny a nezákonný
vplyv na proces, druh, relevantnosť a rozsah zhromaždených dôkazov, na ich vyhodnotenie a prijaté

nelogické závery a vyslovené tézy bez argumentov a logických odôvodnených úvah. Ďalej zdôraznil,
že v rozhodnutí správcu dane sa príliš často vyskytujú tézy bez argumentov, ktoré sa javia ako zjavne
subjektívne a vnútorne rozporné úvahy správcu dane, ktoré sa neopierajú o dôkazy ani zákonné
ustanovenia. Žalobca napokon na str. 17 a nasl. správnej žaloby priblížil podstatnú a ustálenú časť
relevantnej judikatúry SD EU tým spôsobom, že citoval fragmenty odôvodnení niekoľkých rozsudkov s

jeho komentárom spočívajúcom v konštatáciách v tom zmysle, že ide a závery priamo aplikovateľné na
prejednávanú vec.27. Uvedeným námietkam (ako aj všetkým ďalším, ktoré nie sú predmetom iných častí tohto rozsudku)
chýba zrozumiteľná a určitá argumentácia odôvodňujúca, že napadnutým rozhodnutím bol porušením
zákon (premetom konania bolo preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia), čo za žalobcu

správny súd nemohol doplniť, nakoľko nie je oprávnený žalobné body dopĺňať, konkretizovať (a
nahrádzať tak žalobcu) ani rozhodovať na základe domnienok o obsahu správnej žaloby (§ 134 ods. 1
SSP). Všeobecné namietanie nedostatočného zistenia skutkového stavu alebo iných vád rozhodnutia
nestačí na to, aby správny súd mohol dospieť k záveru o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia.
Nepostačuje, ak žalobca s hodnotením dôkazov, so skutkovými a právnymi závermi správcu dane a

žalovaného nesúhlasil (ani zásadne ako žalobca na str. 17 správnej žaloby), resp. vykonané dôkazy
hodnotil sám inak bez toho, aby uviedol, v čom je hodnotenie jednotlivého vykonaného dôkazu, resp.
hodnotenie dôkazov v ich súhrne, v rozpore so zákonom, resp. logickou úvahou. Len jednostranné
závery, hodnotenia, domnienky a konštatovania žalobcu sami o sebe nezákonnosť napadnutého
rozhodnutia neosvedčujú. Samotný fakt, že závery, na ktorých bolo napadnuté rozhodnutie založené
nie sú v súlade s názormi žalobcu, nepreukazuje ich nezákonnosť. Bez vyjadrenia jasného stanoviska

k súvisu týchto námietok so zákonnosťou napadnutého rozhodnutia, t.zn. k otázke v čom konkrétne sa
žalovaný mýlil (pri hodnotení dôkazov a právnom posúdení veci) a z akých dôvodov, pokiaľ rozhodol
spôsobom uvedeným v napadnutom rozhodnutí, vo svojej podstate nie sú tieto námietky ničím iným len
vyjadrením vlastného názoru, resp. všeobecného nesúhlasu s hodnotením žalovaného.

28. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv a oprávnených záujmov fyzických a právnických
osôb pred ich narušením či poškodením nezákonnosťou rozhodnutí a postupov správnych orgánov.
Každý, kto sa cíti poškodený na svojich právach, môže tak podaním správnej žaloby vyvolať súdne
konanie, kde správny orgán už nebude mať nadriadené a autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom
konania, predmetom ktorého je spor o zákonnosť jeho postupu alebo rozhodnutia, s rovnakými právami

aké má v konaní žalobca. Súdny prieskum zákonnosti správneho rozhodnutia je ovládaný dispozičnou
zásadou. Rozsah súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu je podľa § 134 ods.
1 SSP daný žalobnými dôvodmi nezákonnosti (s výnimkou prípadov uvedených v § 134 ods. 2 SSP).
Správny súd nie je oprávnený dôvody nezákonnosti v žalobe neuvedené dopĺňať podľa zistení zo
správneho spisu ani všeobecne uplatnené dôvody (ich dopad na zákonnosť napadnutého rozhodnutia)

konkretizovať na daný prípad. To znamená, že všeobecne uplatnené námietky v rámci žalobných bodov
správnej žaloby neumožňujú správnemu súdu uskutočniť prieskum zákonnosti, pretože práve rozsahom
a dôvodmi žaloby je súd pri prieskume limitovaný a súčasne aj vedený (§ 134 ods. 1 SSP).

29. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutí, opatrení, iných zásahov alebo

nečinnosti orgánov verejnej správy je v medziach rozsahu a dôvodov podanej správnej žaloby
posudzovať, či orgán verejnej správy vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových
podkladov pre vydanie rozhodnutia alebo uplatnenie iného správneho aktu alebo postupu, či zistil vo
veci skutočný stav, t.j. či skutkové závery, ku ktorým dospel, vyplývajú z vykonaných dôkazov, či konal v
súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie alebo opatrenie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými

právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či bolo vydané v súlade s
hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Pri rozhodnutí, ktoré orgán verejnej správy vydal
na základe zákonom povolenej správnej úvahy, správny súd preskúmava iba to, či také rozhodnutie
nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Zákonnosť rozhodnutia alebo opatrenia orgánu
verejnej správy je podmienená zákonnosťou postupu orgánu verejnej správy predchádzajúceho jeho

vydaniu. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správny súd vychádza zo skutkového stavu, ktorý
tu bol v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo vydania opatrenia (§ 135 ods.
1 SSP). Preto v správnom súdnictve správny súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len
také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia, t.j. jeho rozsah je
obmedzený účelom správneho súdnictva (§ 119 ods. 1 SSP). Úlohou súdu v správnom súdnictve nie

je nahrádzať činnosť orgánov verejnej správy, ale preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej
správy, teda posúdiť, či orgány verejnej správy splnili povinnosti stanovené zákonom (napr. R 60/2000).
Nakoľko žalobca v uvedených žalobných bodoch dostatočne nekonkretizoval v čom sa žalovaný mýlil
alebo v čom sú jeho úvahy v rozpore so zákonom alebo s logickým uvažovaním, resp. konštatoval
skutočnosti, na ktorých napadnuté rozhodnutie založené nebolo, v rámci preskúmania napadnutého

rozhodnutia v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe tak, ako bola žalobcom sformulovaná,
nebolo možné týmto žalobným bodom vyhovieť.30. Žalobca v podanej správnej žalobe opakovane poukazoval na viaceré rozhodnutia Súdneho dvora
EÚ. V tejto súvislosti možno odkázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1SžfK/16/2016,
podľa ktorého „je nepochybné, že rozhodovacia činnosť Súdneho dvora je pre oblasť dane z pridanej

hodnoty mimoriadne rozsiahla. Pre správne posúdenie preskúmavanej veci podľa názoru kasačného
súdu nie je podstatné „množstvo“ judikátov, ktoré ten ktorý účastník cituje, ale rozhodujúce je to, čo
z týchto rozhodnutí Súdneho dvora je možno aplikovať na preskúmavanú vec, teda k akým právnym
záverom s ohľadom na obdobné skutkové okolnosti prípadu a relevantnú právnu úpravu správny súd
v tam riešenom prípade dospel, a ako následne tieto právne závery dopadajú aj na preskúmavanú

vec“. Práve konkretizácia dopadov záverov rozsudkov SD EÚ na zákonnosť napadnutého rozhodnutia v
správnejžalobechýba.NepostačovalotaknarozsudkySDEUpoukázať,stotožniťsasnimi,konštatovať
ich relevanciu na prejednávanú vec a pod. Na ich účinné použitie bolo potrebné, aby žalobca najprv
ozrejmil ich právny a skutkový základ, najmä jeho blízkosť s prejednávanou vecou, predmet, sporné
ustanovenia zákona alebo právne záväzných aktov EÚ, relevantné právne závery (s analýzou ich
dopadu na skutkové a právne okolnosti dané predmetom prieskumu - napadnutým rozhodnutím, ktoré

v zásade nikdy nemôžu byť úplne zhodné) a konkrétne dôsledky ich vplyvu na zákonnosť napadnutého
rozhodnutia. Výňatky odôvodnení rozsudkov a konštatácie názorov žalobcu k nim takéto kritériá zďaleka
nespĺňajú.

31. Napriek uvedenému je pre úplnosť potrebné doplniť, že napadnuté ani prvostupňové rozhodnutie

neboli založené na podvode ani zneužití práva, ku ktorým sa rozsudky, na ktoré poukázal žalobca
vzťahujú. Možno súhlasiť s názorom žalobcu, že bez preukázania toho, že ide o zneužitie práva alebo
o podvod, o ktorom daňovník vedel alebo mal alebo mohol vedieť, nie je možné daňovníkovi odoprieť
právo na odpočet DPH, (resp. právo na oslobodenie od platenia dane). To však platí len pre prípady,
ktoré boli založené práve na daňovom podvode alebo zneužití práva, tak ako boli definované rozsudkami

SD EU. V rozhodnutiach Optigen Ltd (C-354/03), Fulcrum Elektronics Ltd (C-353/03) a Bond House
Systems Ltd. (C-484/03), C-80/11 a C-142/11 Mahagében a Dávid a iných Európsky súdny dvor
konštatoval, že uplatnenie nároku na odpočet dane na vstupe u osôb povinných k dani, ktorých plnenia
boli v rámci reťazca poskytnuté s úmyslom dopustiť sa podvodu, alebo pokiaľ ich plnenia nasledovali v
dodávateľskom reťazci, kedy tieto osoby o podvodnom konaní nevedeli, alebo nemohli vedieť, nemôže

byť týmto osobám odopretý. K spresneniu tejto zásady došlo v rozhodnutí vo veci (Kittel) C-439/04 a
C-440/04 (RECOLTA RECYCLING) tak, že vo vzťahu k nedbanlivosti a úmyslu je Európsky súdny dvor
tohto názoru, že osobe povinnej k dani, ktorá vedela alebo musela vedieť, že prijatím určitého plnenia
sa bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom v oblasti dane z pridanej hodnoty,
môže byť uplatnenie nároku na odpočet dane odopreté. Dôkazné bremeno, že u iného daňového

subjektu došlo k podvodnému konaniu je na správcovi dane. Okruh kritérií, z ktorých sa zisťuje úmysel
a vedomosť daňového subjektu, stanovuje a dokazuje správca dane, pričom musia byť v rozumnej
miere, ktorú možno predpokladať v obvyklom obchodnom styku daňových subjektov. Obdobne, pokiaľ
je rozhodnutie správcu dane založené na zneužití práva, je potrebné v rámci daňovej kontroly, resp.
vyrubovacieho konania správcom dane zistiť a preukázať splnenie podmienok plynúcich z judikatúry

SúdnehodvoraEurópskejúnievoveciC-255/02z21.02.2006(Halifax,plc),C-425/2006ItalserviceSrl.a
iných. Európska (SDEÚ, resp. ESD) judikatúra, ale aj na ňu nadväzujúca ustálená rozhodovacia činnosť
Najvyššieho súdu SR týkajúca sa daňových podvodov a zneužitia práva je založená na tom základe
alebo podala výklad práva EÚ za takej skutkovej situácie, keď nie je sporné, že vecné a materiálne
podmienky splnené boli. V takom prípade sa dôkazné bremeno presúva na správcu dane. Správca

dane a žalovaný však svoje rozhodnutia nezaložili na tom, že dodávateľ (obchodný partner) žalobcu si
nesplnil svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zákona, resp. bol nekontaktný alebo bol bez toho, aby si bol
toho vedomý článkom reťazového podvodu alebo súčasťou zneužitia práva. Napadnuté rozhodnutie je
založené na tom, že v daňovej kontrole (a ani počas vyrubovacieho konania), nebolo preukázané, že
boli splnené podmienky na odpočet dane, pričom dôkazné bremeno na preukazovanie splnenia týchto

podmienok znášal žalobca.

32. Podľa správcu dane a žalovaného u žalobcu nebola splnená jedna zo zákonných podmienok
uplatnenia odpočítania dane, nakoľko právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona č.
222/2004 si môže platiteľ uplatniť, ak má od iného platiteľa faktúru vyhotovenú podľa § 71 citovaného

zákona. V súvislosti s preverovanými dodaniami služieb nebolo preukázané reálne dodanie prác,
čím na strane dodávateľa Správa objektov, s.r.o. nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti, ktorá v
zmysle § 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. vzniká dňom dodania služby. Nakoľko právo odpočítať
daň v zmysle § 49 ods. 1 citovaného zákona vzniká platiteľovi v deň, keď pri tejto službe vznikladaňová povinnosť, je jednoznačné, že z deklarovaných dodaní služieb právo na odpočítanie dane
žalobcovi nevzniklo. Z uvedeného vyplýva, že žalobca vec správne posúdil, nakoľko jeho závery sú
súladne s platnou právnou úpravou, pod ktorú priliehavo ustálenej rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu

SR subsumoval svoje skutkové zistenia. Z rozsahu dokazovania vedeného správcom dane a jeho
vyhodnotenia, ktoré je obsahom odôvodnenia rozhodnutí správcu dane a žalovaného, zreteľne vyplýva,
že k svojim rozhodujúcim skutkovým a právnym zverom nedospeli prostým hodnotením predložených
faktúr, ale vykonaním rozsiahleho dokazovania, ktorým bol preverovaný nárok uplatnený žalobcom,
pričom dôkazy o dodaní služieb dodávateľom Správa objektov, s.r.o. neboli získané. Naopak boli

získané dôkazy, ktoré potvrdzujú, že služby dodali neidentifikovaní „Rómovia“, ktorým bolo platené
v hotovosti, teda nie na základe faktúr vystavených deklarovaným dodávateľom žalobcu Správa
objektov, s.r.o., na základe ktorých si žalobca uplatnil nárok na odpočet dane. Preto za danej skutkovej
situácie neboli uplatniteľné závery Ústavného súdu SR v náleze sp.zn. I ÚS 30/2018 o neprimeranom
dôkaznom bremene predpokladajúcom nemožnosť preukázania skutkových okolností, ktoré nastali v
minulosti. Žalobca nekonkretizoval, čo zaňho správny súd nebol oprávnený doplniť, ktoré rozhodné

skutočnosti neboli preukázané, resp. ktoré dôkazy v prospech žalobcu správca dane nevzal v úvahu
alebo nehodnotil. Pokiaľ ich vo vzájomných súvislostiach nevyhodnotil spôsobom, ktorý vo všeobecnej
rovine presadzuje žalobca, neznamená to, že ich nehodnotil a neprihliadal na ne. Zistenia a dôkazy
získané v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania boli jednoznačným a dostatočným spôsobom
uvedené a hodnotené samostatne ako aj vo vzájomných súvislostiach v odôvodnení prvostupňového a

napadnutého rozhodnutia. Správca dane dôkazy získal zákonným spôsobom v zmysle § 24 Daňového
poriadku, pričom dôkazmi, ktoré potvrdzujú prijatý záver správcu dane sú skutočnosti zistené v priebehu
daňovej kontroly. Z uvedených dôkazov vyplýva, že žalobca nepreukázal, že došlo k dodaniu prác
dodávateľom Správa objektov, s.r.o. tak ako deklaroval predloženými dokladmi. Námietka nesprávneho
právneho posúdenia a nedostatočne zisteného skutkového stavu veci preto dôvodná nebola.

33. Nebola spochybnená samotná existencia výsledku prác, ktoré mali byť predmetom zdaniteľných
plnení - služieb (čistiacich prác) dodaných deklarovaným dodávateľom. Faktom je, že v prípade, ak
daňovník preukáže splnenie zákonom stanovených podmienok na odpočítanie DPH vyčerpal dôkazné
bremeno. Vyplýva to zo znenia § 24 ods. 1 Daňového poriadku, podľa ktorého daňovník preukazuje

rozhodné skutočnosti pre správne určenie dane, tiež skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom
priznaní, ako aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií, ktoré je povinný viesť. V takom prípade,
keď daňovník zvládne dôkazné bremeno, je možné mu odoprieť odpočítanie dane na základe výkladu
právaEÚupravujúcehooblasťDPH,ktorýpodalSúdnydvorEÚvosvojichrozhodnutiach.Tentozáväzný
výklad možno vo všeobecnosti zhrnúť na dva prípady, v ktorých správca dane v situáciách, kedy nie je

sporné splnenie vecných a materiálnych podmienok, môže odmietnuť priznať právo na odpočet DPH,
či oslobodenie od jej platenia pri vývoze zdaniteľného plnenia do iného členského štátu. O prvý prípad
sa jedná vtedy, keď správca dane preukáže, že išlo o zneužitie práva, t.j. že obchodné transakcie
nemali ekonomický význam a ich účelom bolo len dosiahnutie daňovej výhody u niektorého daňovníka.
O druhý prípad ide vtedy, keď správca dane preukáže, že vykonaný obchod bol súčasťou reťazca

obchodov zaťažených podvodom a zároveň preukáže, že daňovník o tomto podvode vedel, musel,
resp. mal vedieť. V preskúmavanej veci bolo napadnuté rozhodnutie založené na tom, že žalobca
dôkazné bremeno nezvládol, pretože nepreukázal, že boli splnené podmienky na odpočítanie dane.
Žalovaný i správca dane žalobcovi dostatočne zdôvodnili, prečo ním predložené faktúry samé o sebe
(a ani v spojení s ďalšími ním predloženými dokladmi) nestačia na preukázanie toho, že zdaniteľné

plnenie žalobca prijal od daňovníka uvedeného na faktúrach (Správa objektov, s.r.o.). Správca dane
ani vykonaním ďalších šetrení nezistil, že by boli podmienky na odpočet dane splnené. Z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia žalovaného vyplýva, že vzhľadom k spochybneniu reálnosti dodania prác a
tým deklarovaných zdaniteľných obchodov, dôkazné bremeno ich preukázania bolo na žalobcovi, pričom
predloženie len zákonom formálne vyhotovených daňových dokladov, ktoré navyše boli podpísané

osobou, ktorá v danom čase nebola konateľom spoločnosti, a neobsahovali žiadne ďalšie identifikačné
údaje, sa javí ako nedostatočné. Žalovaný skonštatoval, že je na žalobcovi, aby preukázal, že vynaložil
a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúce z rizika podnikateľskej zodpovednosti za
dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti. Žalovaný ďalej v odôvodnení uviedol, že sa stotožnil
so stanoviskom správcu dane, podľa ktorého obchod, o ktorom svedčí len existencia formálnych

dokladov, nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania. V odôvodnení napadnutého
rozhodnutia žalovaného sa nenachádza text, na ktorý poukázal žalobca v žalobe a z ktorého by malo
byť zrejmé, že by žalovaný konštatoval, že v tomto prípade by sa dalo hovoriť o podieľaní sa nazneužívaní práva vyplývajúceho zo zásady neutrality DPH uvedenými spoločnosťami. Takáto námietka
teda nekorešponduje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia.

34. Žalovaný svoje rozhodnutie nezaložil na tom, že bolo preukázané zneužívajúce plnenie a to napriek
tomu, že správca dane i žalovaný pomenovali skutočnosti, podľa ktorých obchod, o ktorom svedčí len
existencia formálnych dokladov, nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania. Žalobcov
konštrukt, že tak urobil implicitným uplatnením ust. § 3 ods. 6 Daňového poriadku, ktoré v rozpore s
jeho právnym obsahom a zjavne účelovo vyložil tak, že doktrína zneužitia práva je v ňom v podstate

ukotvená, nenachádza odraz v platnej právnej úprave ani v zmysle a účele zákona, ktorého cieľom
je správne zistenie, resp. určenie dane a zabezpečenie jej úhrady, bez ohľadu na to, aký by mohol
byť dôvod nesprávneho určenia dane. Obsahom tohto ustanovenia je normatívne vyjadrenie spôsobu
hodnotenia dôkazov - právnych úkonov (v nadväznosti na § 3 ods. 3 Daňového poriadku) z hľadiska ich
ekonomickej podstaty, nie formy, ktorých účelom je, resp. by mohlo byť obchádzanie daňovej povinnosti
alebo priznanie neoprávneného daňového zvýhodnenia, ktoré nemožno zužovať len na zneužívacie

konanie. Nie je na to žiadny dôvod a nenasvedčuje tomu ani text tohto ustanovenia. Preto neboli
dôvodné ani nadväzujúce námietky nepreukázania zneužívacieho konania. Podstatné je, že napadnuté
rozhodnutie aj rozhodnutie správcu dane boli založené na tom, že žalobca nezvládol dôkazné bremeno
a nepreukázal, že prijal zdaniteľné plnenie - dodanie služieb od svojho dodávateľa Správa objektov,
s.r.o. Skutočnosť, že žalobca nevedel alebo nemohol vedieť, že dotknuté plnenie bolo súčasťou

podvodu spáchaného predávajúcim a s tým súvisiaca povinnosť daňových orgánov nepriznanie práva
objektívne preukázať (s poukazom na rozsudky ESD vo veci Mahagében Kft.a iné), taktiež nemá vzťah
k odôvodneniu napadnutého rozhodnutia žalovaného.

35. Prvostupňové a napadnuté rozhodnutie sú založené na tom, že žalobca nepreukázal splnenie

podmienok pre uplatnenie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie september 2018, nakoľko
predložil len faktúry, z ktorých neboli zrejmé skutočnosti, ktoré by dodávky služieb spoločnosťou Správa
objektov, s.r.o. - dodávateľom uvedeným na faktúrach (deklarovaný dodávateľ) osvedčovali. Najvyšší
súd SR v rozsudku sp.zn. 8Sžfk/3/2018 z 29.01.2020 (body 74., 75., 79.) uviedol: „Najvyšší súd sa
stotožňuje so závermi daňových orgánov, že pokiaľ si daňový subjekt uplatňuje odpočítanie dane, je

jeho zákonnou povinnosťou preukázať, že má na vrátenie dane právny nárok. Následne je správca
dane oprávnený a zároveň aj povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly a iných procesných postupov
zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo nároku
na uplatnené vrátenie DPH. Ak správca dane vykonaným preverovaním preukázateľne spochybní
deklarovaný zdaniteľný obchod, je na daňovom subjekte, aby túto pochybnosť odstránil, inak nie je

možné priznať nárok na vrátenie dane. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že dôkazné bremeno
o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt, avšak nie absolútne, keďže v zmysle
takéhoto výkladu by pri každom preverovaní dodávky tovaru alebo služby umožňoval správcovi dane
poprieť túto dodávku. Je preto podstatné, aby spochybnenie zdaniteľného obchodu bolo logickým
spôsobom špecifikované a vychádzalo z dôkazov predložených a získaných počas daňovej kontroly.

Najvyšší súd poukazuje na to, že bez ohľadu na povahu dôkazov predložených daňovým subjektom
je len na správcovi dane, aby zistenie skutkového stavu bolo presné a úplné a závisí výlučne od
správcu dane, aké dokazovanie za týmto účelom vykoná. Dôkazné bremeno vzniká daňovému subjektu
v okamihu, keď správca dane zákonným spôsobom a jasne vyjadrí pochybnosti o tvrdení daňového
subjektu. Ak správca dane má pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu a predložené dôkazy

nemieni akceptovať, potom je povinný túto skutočnosť taktiež doložiť dôkazmi, ktoré tvrdenia daňového
subjektujednoznačnevyvracajú,pričomdôkazysprávcudanemusiamaťminimálnerovnakúvýpovednú
schopnosť, závažnosť vierohodnosť ako dôkazy predložené žalobcom. Taktiež je potrebné uviesť,
že rozsah dôkazného bremena daňového subjektu je daný v ustanovení § 24 ods. 1 Daňového
poriadku.Daňovýsubjektpreukazujeskutočnosti,ktorémajúvplyvnasprávneurčeniedane skutočnosti,

ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa
osobitných predpisov. Skutočnosti, vymedzené v § 49 ods. 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/
zákona o DPH tvoria dôkazné bremeno daňového subjektu. Správca dane mal právo preveriť reálnosť
dodávky odberateľovi tovaru ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti. Bolo na
žalobcovi, aby predložil dôkazy svedčiace o tom, že uvedený typ kontrolovaného zdaniteľného obchodu

a spôsob jeho prevedenia ako i komunikácia s dodávateľom sa nijako neodlišuje od ním vykonávaných
obdobných obchodov s uvedeným typom tovaru, služby alebo jeho obchodných zvyklostí. Je na ňom,
akým spôsobom preukáže komunikáciu s dodávateľom, spôsob preverovania množstva a kvality tovaru,
výrobkov, jeho súlad s požiadavkou uvedenou v objednávke a pod.“36. Účelom daňového konania je zistenie, či daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými
hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy

štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných
skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca
dane vykonáva a vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie
dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie

o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Dokazovanie vykonáva
správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom dbá na to, aby skutočnosti rozhodujúce pre určenie
daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná
judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora EÚ. Podľa ustálenej judikatúry
Najvyššieho súdu SR i Ústavného súdu SR (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa

23.06.2010 v spojení s Uznesením ÚS SR č. III.ÚS 78/2011 zo dňa 23.02.2011) platí, že „Dôkazné
bremeno je na daňovom subjekte. Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového
subjektu, ktorý disponuje právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na
odpočet DPH (je iniciátorom odpočítania DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou
preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo

strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým
subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže,
nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený“. Pokiaľ daňový subjekt uplatňuje právo
na odpočet DPH, musí mať vždy k dispozícii dôkazy o tom, že zákonné podmienky boli splnené
a právo na odpočet vzniklo. Dôkazné bremeno sa presúva na správcu dane len v prípade, ak nie

je sporné, že daňovník prijal zdaniteľné plnenie od dodávateľa uvedeného na faktúre, a teda nie je
spornáexistenciamateriálnehoplneniadodanéhodeklarovanýmdodávateľomaanižiadneinérozhodné
skutočnosti zakladajúce právo na odpočet DPH, čo správca dane môže zvrátiť spochybnením spôsobu
preukázania nároku daňového subjektu na odpočet dane z pridanej hodnoty, t.zn. spochybnením
splnenia podmienok na odpočet. Dôkazné bremeno správca dane znáša aj v prípade, ak došlo k

daňovému podvodu alebo z neužitiu práva za účelom získania neoprávnenej daňovej výhody, čo musí
vykonanýmdokazovanímpreukázať(tuužnestačíspochybnenienadobudnutiaaleboposkytnutiatovaru
aleboslužby).Vprípadespochybneniaspôsobupreukázanianárokunaodpočetdanezpridanejhodnoty
znáša dôkazné bremeno práve daňový subjekt. V danom prípade však správca dane a žalovaný po
vykonanom dokazovaní uzavreli, že dodania prác deklarovaným dodávateľom Správa objektov, s.r.o.

neboli preukázané, čím bolo spochybnené preukázanie splnenia podmienok odpočtu DPH žalobcom.

37. Zo znenia ust. § 24 Daňového poriadku, vzhľadom na uvedené, nevyplýva záver o zvládnutí
dôkazného bremena, na ktorom žalobca založil svoje tvrdenie, tým, že disponoval existenciou
materiálneho plnenia, resp. preukázal platby v zmysle faktúr, pričom predložil všetky doklady, ktoré

mal k dispozícii (faktúry od dodávateľa Správa budov, s.r.o. a neskôr aj iné doklady, ktorých obsah bol
predmetom hodnotenia správcu dane). Pokiaľ daňový subjekt uplatňuje odpočet DPH, musí mať vždy
k dispozícii dôkazy o tom, že zákonné podmienky boli splnené a právo na odpočet vzniklo. Dôkazné
bremeno sa presúva na správcu dane len v prípade, ak nie je sporné, že daňovník prijal zdaniteľné
plnenie od dodávateľa uvedeného na faktúre, a teda nie je sporná existencia materiálneho plnenia

dodaného deklarovaným dodávateľom a ani žiadne iné rozhodné skutočnosti zakladajúce právo na
odpočet DPH. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Sžfk/27,34-39/2018 z 19.06.2019 „Kasačný
súd považuje za potrebné uviesť, že účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty
splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi prepismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu.
Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania

základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej
povinnosti daňového subjektu. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených
nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale
aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Uskutočnenie zdaniteľného
plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu DPH. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa

faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry ako aj
preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými alebo inými dokladmi a existencia iných listinných
dôkazov nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH.“ Námietky týkajúce sa
nesprávneho rozloženia dôkazného bremena tak dôvodné neboli.38. Aby mohli byť tvrdené skutočnosti uvedené v predložených faktúrach akceptované zo strany
správcu dane, museli by spĺňať podmienky preukaznosti hmotnoprávneho nároku na odpočítanie DPH

a jeho verifikovateľnosti, tak ako to uzavrel žalovaný v napadnutých rozhodnutiach. To znamená,
museli by obsahovať skutočnosti, ktoré by osvedčovali vznik nároku na odpočet dane a zároveň
ktoré by mohol správca dane v rámci daňovej kontroly overiť. Ak sa správca dane pokúsil tvrdenia
žalobcu, ako daňového subjektu verifikovať, takémuto postupu nemožno nič vytknúť. Daňový subjekt,
uplatňujúci si nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, je v tomto smere pre unesenie vlastnej

dôkaznej povinnosti povinný disponovať takými dôkazmi, ktoré je možné verifikovať. Ak také dôkazy
nemal, nemožno tvrdiť, že uniesol svoje dôkazné bremeno vyplývajúce z ustanovenia § 24 ods. 1
Daňového poriadku. Samotné tvrdenie žalobcu nebolo preukazujúcim dôkazom. Neboli ním ani faktúry
vystavené deklarovaným dodávateľom (spoločnosťou Správa objektov, s.r.o.), a výpovede žalobcu
či iných zainteresovaných osôb, pokiaľ z nich nevyplývali skutočnosti, ktoré by priamo a overiteľne
preukazovali reálne dodanie tovaru subjektom uvedeným v týchto dokladoch. Inak sa stali formálnymi

podklami (čo žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia náležite rozvinul) teda v podstate len
vyhlásením žalobcu, bez možnosti overenia. Tým nie sú dotknuté obsahové náležitosti faktúry v zmysle
zákona, resp. smernice, ktoré takéto náležitosti nepredpisujú, avšak ich absencia, resp. absencia
iných preukazujúcich dokladov (dodacích listov obsahujúcich úplné a overiteľné údaje a pod.) majú za
následok neunesenie dôkazného bermena žalobcu - nepreukázanie spnenia podmienok na uplatnenie

odpočtu dane. Ak sa správca dane pokúsil tvrdenia žalobcu verifikovať u deklarovaného dodávateľa
žalobcu, nemohol zistené skutočnosti ignorovať (tak, ako nemohol ignorovať jednotlivé vyjadrenia
daňového subjektu), ale v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov musel svoje skutkové zistenia
vyhodnotiť, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, čo žalovaný urobil.

39. Najvyšší súd SR v rozsudku sp.zn. 4Sžfk/27/2018, 4Sžfk/34/2018, 4Sžfk/35/2018, 4Sžfk/36/2018,
4Sžfk/37/2018, 4Sžfk/38/2018, 4Sžfk/39/2018 zo dňa 08.10.2019 zdôraznil, že: „Uskutočnenie
zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou pod kontrolou daňového subjektu a odpočítanie dane z
pridanej hodnoty nenastáva ex lege podľa ustanovenia § 49 ods. 1, 2 zákona o DPH, ale je iba právom
platiteľa tejto dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou daňového subjektu, ktorý je platiteľom

dane. Daň z pridanej hodnoty je ľahko zneužiteľná, preto každý subjekt pri svojom podnikaní musí
byť dostatočne predvídavý a obozretný, aby reálny obsah faktúr mohol preukázať aj inými dôkazmi
pred daňovými orgánmi. Žalobca ako daňový subjekt bol priamo účastný na dvojstranných obchodných
vzťahoch so svojím dodávateľom Správa objektov, s.r.o., ktorých dostatočné preukázanie bol teda
spôsobilý zaistiť a uchovať, nakoľko ako podnikateľský subjekt, ktorý bol platiteľom DPH, vedel, resp.

mal vedieť, v akom rozsahu je potrebné vznik nároku na odpočet DPH preukázať. Je súčasťou
bežnej podnikateľskej obozretnosti, aby si daňový subjekt, ktorý si v budúcnosti mieni uplatniť nárok
na odpočítanie dane z pridanej hodnoty na základe určitého zdaniteľného plnenia zabezpečil a uchoval
dostatok podkladov (nielen napr. faktúry alebo zmluvy, ktoré majú obmedzené náležitosti) slúžiacich na
osvedčenie, že toto plnenie (dodanie tovaru alebo služby) bolo založené na reálnom základe a prebehlo

presne tak, ako to vyplýva z existujúcich účtovných a iných dokladov, na ktorých podklade si nárok
uplatní. Možno tak súhlasiť so závermi žalovaného a správcu dane, že daňový subjekt tejto otázke
nevenoval náležitú pozornosť a nepristupoval k nej s odbornou starostlivosťou, úmernou vnímateľnému
riziku nepreukázania splnenia podmienok na odpočet DPH pri realizácii dodávok predmetných tovarov
od deklarovaného dodávateľa. Dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne. Je však potrebné

vziať v úvahu uvedené skutočnosti, ktoré neboli v tom čase nesplniteľné (zabezpečenie a uchovanie
dôkazov objektívne preukazujúcich dodanie služieb a tovaru žalobcovi deklarovanými dodávateľmi,
ktoré nepochádzajú výlučne od zainteresovaných strán) bolo potrebné mať zo strany žalobcu na zreteli
v čase realizácie zdaniteľných plnení a zabezpečiť ich v interakcii s deklarovaným dodávateľom ako
aj inak. Ako sa ukázalo aj v danom prípade, v čase výkonu daňovej kontroly - s odstupom času už

môže byť zabezpečenie overenia predložených účtovných a iných dokladov problematické. To však
nemožno vnímať na úkor správy daní, nakoľko ide o uplatnené právo žalobcu, ktoré mu môže byť
uznané len na základe podkladov v zmysle zákona a ustálenej rozhodovacej činnosti správnych súdov.
Neboli tak opodstatnené námietky žalobcu, že nenesie zodpovednosť za konanie iného hospodárskeho
subjektu,pričomonsasprávalobozretneakonalvdobrejviere,resp.námietkyohľadom„nekontaktnosti“

dodávateľa alebo neexistencii jeho hospodárskej činnosti, časového odstupu daňovej kontroly a pod.

40. Tvrdenia žalobcu ohľadom dodania tovaru dodávateľom Správa objektov, s.r.o. neboli preukázané
predložením relevantných listinných podkladov ani výpoveďami bývalých konateľov tejto spoločnostiH. Q. a H.. O. S. S., ktoré výpovede správca dane a žalovaný vyhodnotili priliehavo k ich obsahu a
skutkovému stavu zistenému na základe ďalších dôkazov. Rovnako hodnotil výpovede svedkov O. a
F.. Potreba vypočutia H.. O. S. S. vyplynula z obsahu výpovedí iných osôb, ktoré na ňu odkazovali ako

na konateľku spločnosti aj v čase vystavenia sporných faktúr, vrátane konateľa žalobcu X. R., takže
žalobcova námietka nerelevanstnosti tejto výpovede nebola dôvodná. Z preverovania správcu dane
zhodne pre všetky prípady plynie podstatný skutkový záver, najmä na ktorom bolo v podstate ďalšie
posúdenie veci založené, a to, že nebolo preukázané, že dodávateľom tovaru bola práve spoločnosť
Správa objektov, s.r.o., u ktorého to nebolo možné overiť. Žalobca v podanej správnej žalobe, okrem

svojich názorov, neuviedol žiadny dôvod, ktorý by preukazoval, že skutkové a právne posúdenie veci
žalovaným bolo urobené v rozpore s obsahom hodnotených listín, výpovedí osôb, resp. s obsahom
na vec sa vzťahujúceho administratívneho spisu alebo v rozpore s logickým myslením. Nemožno teda
žalovanému, z dôvodov uvedených v správnej žalobe vyčítať, že dospel k nesprávnym skutkovým
a následne právnym záverom. Všeobecné tvrdenia žalobcu, výňatky výpovedí jednotlivých osôb a
komentáre žalobcu k nim, ktoré, bez relevantnej argumentácie, neboli podložené relevantnými dôkazmi

alebo podkladmi, tak predstavujú len vyjadrenie jeho všeobecného nesúhlasu so závermi žalovaného,
čo nestačí na to, aby mohol správny súd dospieť k záveru, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné.

41. Správca dane a žalovaný hodnotili svedecké výpovede svedkov Q. O. a Q. F. v tom zmysle,
že sa v nich okrajovo uvádza meno pána Q., konateľa spoločnosti Správa objektov, s.r.o., čo je

jedinou spojitosťou medzi zabezpečovanými prácami a menovanou spoločnosťou. Ani jeden zo svedkov
nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by jednoznačne potvrdzovali, že výkon prác zabezpečovali v mene
spoločnosti Správa objektov, s.r.o. Práve naopak, v zmysle ich výpovedí, ani oni sami, ani zabezpečení
robotníci, ktorí práce reálne vykonali, nemali so spoločnosťou Správa objektov, s.r.o. uzatvorený žiadny
pracovnoprávny, obchodný, ani iný vzťah. Správca dane dospel na základe svedeckých výpovedí k

záveru, že svedkovia Q. O. a Q. F. mohli byť účastní na zabezpečovaní manuálnych prác pre žalobcu,
avšak svojimi výpoveďami, ani inými relevantnými dôkazmi nepreukázali, že predmetné práce boli
vykonané dodávateľom Správa objektov, s.r.o. pre žalobcu. Manuálne práce v podobe odstránenie
kalov vyfakturované spoločnosťou Správa objektov, s.r.o. neboli touto spoločnosťou reálne dodané,
preto v súvislosti s týmito službami tejto spoločnosti nevznikla daňová povinnosť v zmysle zákona a

zároveň nevznikla daňová povinnosť ani inej osobe, nakoľko práce v zmysle zistení správcu dane boli
vykonané fyzickými osobami (rómami), ktorí v zmysle citovaného zákona nie sú zdaniteľnou osobou
a ani platiteľom. Nakoľko v súvislosti s dodaním predmetných manuálnych prác bola spochybnená
vierohodnosť faktúr a zároveň pri týchto službách nevznikla daňová povinnosť, žalobca nesplnil zákonné
podmienky odpočítanie dane z pridanej hodnoty v zmysle § 49 zákona č. 222/2004 Z.z.

42. Predložením uvedených dokladov ani výpoveďami uvedených osôb nebolo preukázané splnenie
zákonných podmienok v zmysle § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ v nadväznosti na § 51 ods. 1
Zákona o DPH. Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane
a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný

podávať podľa osobitných predpisov (§ 24 ods. 1 písm. a/ Daňového poriadku). Žalovaný a správca
dane tým, že založili svoje rozhodnutia na konštatovaní nepreukázania zákonných podmienok pre
odpočítanie dane z pridanej hodnoty nepopreli samotné prijatie služieb žalobcom. Správca dane sa
v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia vysporiadal s predloženými dokladmi (najmä s faktúrami),
s tvrdeniami žalobcu a s výpoveďami osôb, ktorými žalobca preukazoval oprávnenosť nároku na

odpočítanie dane a s jeho odvolacími námietkami, poukázal na vzájomné rozpory medzi nimi, ktoré
evidentne vyplývajú z ich obsahu. Vo svetle zistení správcu dane v rámci daňovej kontroly uvedené
skutočnosti nepreukazovali žalobcom tvrdené okolnosti dodania služieb, čo správca dane a žalovaný
odôvodnili závermi preverovania a hodnotením predložených listín a výpovedí, ktoré hodnotenie je z
kontextunapadnutéhoaprvostupňovéhorozhodnutiazrejmé.Správcadaneažalovanýdospelikzáveru,

že žalobca nepreukázal dodanie prác od deklarovaného dodávateľa uvedeného na dodávateľských
faktúrach, z ktorých si uplatnil nárok na odpočet DPH. Ich skutkové a právne závery nevykazujú
logické chyby. Pokiaľ dodávateľská spoločnosť Správa objektov, s.r.o. nedodala žalobcovi práce,
resp. nepreukázala, že jej tieto práce boli dodávané jej subdodávateľmi, nemohla ani deklarovanému
dodávateľovi vzniknúť daňová povinnosť, ktorá je predpokladom vzniku uplatneného nároku žalobcu na

odpočet DPH. Žalobca neuviedol v čom sa žalovaný mýlil, pokiaľ dospel k svojim záverom, nakoľko len
uviedol svoje vlastné hodnotenie dôkazov, čo k záveru o nezákonnosti napadnutých rozhodnutí nestačí;
správny súd nebol oprávnený to urobiť zaňho (§ 134 ods. 1 SSP). Správca dane dôkaznú povinnosť
neniesol, nakoľko v danom prípade sa nejednalo o prípad, kde nebolo sporné vecné a materiálneplnenie uskutočnené deklarovaným dodávateľom. S prihliadnutím na povahu obchodných prípadov tak
vyhodnotenie zistených skutočností z pohľadu ne/unesenia dôkazného bremena a právneho posúdenia
veci nebolo v rozpore so skutkovými zisteniami.

43. Žalobca ďalej namietal, že správca dane mal konfrontovať skutočnosti zistené z výsluchov svedkov
O. a F. opätovným vypočutím svedka Q., nakoľko až po jeho vypočutí by bolo možné prijať záver
o vierohodnosti jednotlivých svedkov a ich výpovedí, za čo žalobca nemôže niesť zodpovednosť.
Žalobca v rámci vyrubovacieho konania takúto konfrontáciu nenavrhol, ani v správnej žalobe netvrdil,

aký mala mať konkrétny význam na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, čo zaňho správny súd
doplniť nemohol (§ 134 ods. 1 SSP), preto ani na základe tejto námietky nebol oprávnený dospieť
k záveru o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní,
dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane vykonáva a vedie dokazovanie. Jeho
úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na
základe ktorého správca dane získava poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre

správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových
subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním
vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve daňový subjekt, ktorý znáša dôkazné bremeno a
dôkazy navrhuje, na druhej strane správca dane autonómne rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým
spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aj to, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom

konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto
zásad sú príslušné orgány verejnej správy povinné postupovať. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca
daňové konanie však podľa ustálenej judikatúry NS SR (napr. rozsudok č. 2Sžfk/41/2018 zo dňa
07.12.2020 a ďalšie) nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, kým
sa bezpochybne preukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom konaní

priznaných uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, keďže daňové konanie nie je
konaním vyhľadávacím a uplatňuje sa v ňom zásada prejednacia, resp. zásada obráteného dôkazného
bremena. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná
a akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť vyvrátiť závery
vyplývajúcezrealizovanéhodokazovaniaznichvyvodí,atopredovšetkýmsprihliadnutímnaskutočnosti

a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. Správca
dane nie je povinný vykonať všetky dôkazy navrhnuté daňovým subjektom, v takom prípade je však
povinný takýto postup odôvodniť. Z odôvodnení prvostupňových rozhodnutí správcu dane vyplýva aké
dôkazy vykonal, ktorých osôb alebo daňových subjektov sa týkali a tiež k akým skutkovým a právnym
záverom ich vykonaním dospel.

44. Žalobca namietal, že vo svojich podaniach prostredníctvom konateľa V.. X. R. veľmi konkrétne,
presvedčivo, vyčerpávajúco a obsiahlo opísal všetky relevantné skutočnosti. K tomu správny súd
uvádza, že výpovede osôb, akými sú konatelia kontrolovaných daňových subjektov, prípadne ich
dodávateľov, zo svojej podstaty nemôžu mať charakter rozhodujúcich dôkazov preukazujúcich okolnosti

svedčiace v prospech ochrany práv žalobcu, pretože ich obsahom, vzhľadom na postavenie takýchto
„svedkov“, môžu mať len charakter tvrdení, resp. vyhlásení, ktoré je potrebné ďalej preukazovať.
Tvrdenia konateľa žalobcu ako zmluvnej strany, ktorá sa mala podieľať na uzatvorení takýchto
„obchodov“ v súlade s predloženými účtovnými dokladmi, ale tiež v súlade so záujmami oboch
„zmluvných strán“ (inak by pre obe mohli plynúť prípadné sankčné alebo iné právne následky, ktoré

zákon spája s podieľaním sa na postupe pri nezákonne uplatnených daňových výdavkoch), je potrebné
preto hodnotiť obzvlášť citlivo. Za svedka vo všeobecnosti (v materiálnom zmysle) nemôže byť
považovaná osoba, ktorá bola priamo zainteresovaná v preverovaných skutočnostiach (ako ich aktér) a
ktorá tak vypovedá o svojom vlastnom postupe (obhajuje ho). Žalobca a bývalí konatelia deklarovaného
dodávateľa zjavne neboli tretími osobami vypovedajúcimi o informáciách, ktoré získali o postupe alebo

konaní iného (inak povedané čo videli, počuli alebo inak zmyslovo vnímali), t.zn. v rámci dokazovania
nemožno ich výpovediam v skutočnosti pripisovať význam a váhu svedeckej výpovede, ale skôr význam
procesnej obrany, ktorú je taktiež potrebné náležite vyhodnotiť, čo žalovaný v odôvodnený napadnutého
rozhodnutia urobil. Obdobne sa tento prístup vzťahuje na listinné doklady predložené žalobcom (faktúry,
ale aj neskôr predložené doklady), ktoré boli vystavené len vo vzájomnej súčinnosti žalobcu a bývalých

konateľov deklarovaného dodávateľa, a teda neobsahujú verifikovateľné skutočnosti. Preto ich nemožno
považovať za dôkazy preukazujúce dodanie tovaru žalobcovi, ale len za podklady spĺňajúce formálne
zákonné predpoklady a listinnú súčasť tvrdení žalobcu. Tvrdenia žalobcu a uvedených osôb sami o sebenepredstavujú dôkaz o tvrdených skutočnostiach a preto sa stali len vyhlásením žalobcu, bez možnosti
overenia. Aj z uvedeného dôvodu k nezákonnému preneseniu dôkazného bremena na žalobcu nedošlo.

45. Žalobcovi nebolo známe, aké konkrétne skutočnosti a úvahy viedli správcu dane k tvrdeniu, resp.
téze, že žalobca nedisponuje faktúrou vystavenou v zmysle § 71 zákona č. 222/2004 Z.z.
čím sa nijako nezaoberal, pričom on disponoval faktúrami spĺňajúcimi podmienky ustanovené v § 71
cit. zákona, ktoré predložil správcovi dane. Táto námietka je v rozpore s obsahom prvostupňového
rozhodnutia, ktoré na str. 8 - 9 podrobne hodnotí obsah faktúr predložených žalobcom, ako aj

v rozpore s obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ktoré podrobne odôvodňuje, prečo
nestačí samotná existencia faktúry. Ďalej žalobca namietal, že v napadnutom rozhodnutí absentuje
vyhodnotenie dôkazov, ktoré sú v prospech žalobcu, ktoré dôkazy nijako neidentifikoval, čo správny
súd nebol oprávnený zaňho vyhľadávať. Námietka nepreskúmateľnosti napadnutého a prvostupňového
rozhodnutia je ďalej v správnej žalobe formulovaná len všeobecne. Preto k nej možno vo všeobecnosti
uviesť, že rozhodnutie orgánu verejnej správy môže byť nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo

pre nedostatok dôvodov. Možno poukázať na odôvodnenie rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Sžf/1/2009,
v ktorom sa tento zaoberal otázkou nepreskúmateľnosti administratívneho rozhodnutia, pričom dospel
k nasledovnému: „Za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť možno podľa názoru Najvyššieho súdu
SR považovať také rozhodnutie správneho orgánu, z ktorého výroku nemožno zistiť, ako vlastne
správny orgán vo veci rozhodol, prípadne výrok, ktorého je vnútorne rozporuplný. Pod pojem spadajú

prípady, keď sa nedá rozoznať, čo je výrok, čo odôvodnenie, kto je účastníkom konania a kto
bol rozhodnutím zaviazaný. Medzi ďalšie dôvody nezrozumiteľnosti rozhodnutia správneho orgánu
patrí rozpornosť výroku s odôvodnením, absencia právnych záverov, vyplývajúcich z rozhodujúcich
skutkových okolností, ako i ich nejednoznačnosť“. ... „Nedostatok dôvodov znamená jednak absolútny
nedostatok odôvodnenia, ale i to, že v rozhodnutí absentujú skutočnosti, ktoré viedli správny orgán

k rozhodnutiu. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov je založená na nedostatku
dôvodov skutkových zistení, o ktoré sa opierajú rozhodovacie dôvody. Za takéto vady možno považovať
prípady, keď je rozhodnutie založené na skutočnostiach v konaní nezisťovaných, prípadne na dôkazoch
získaných v rozpore so zákonom alebo prípady, keď nie je zrejmé, či nejaké dôkazy boli v konaní
vykonané“. Preskúmavané napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie takýmito vadami

netrpia,pretožeobsahujúzákonomstanovenénáležitosti.Vichodôvodnenísauvádza,ktoréskutočnosti
boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie vykonaného dokazovania a použitie
právnych predpisov, podľa ktorých žalovaný rozhodoval. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia
žalovaný uviedol, ako sa vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu (z obsahu správnej žaloby nie
je zrejmé ku ktorým konkrétnym odvolacím námietkam sa žalovaný mal vyjadriť nedostatočne alebo

vôbec) a skutočnosť, že žalobca s takýmto hodnotením žalovaného nesúhlasí, nespôsobuje samo o
sebe jeho nezákonnosť (z dôvodu ich nezrozumiteľnosti alebo nedostatku dôvodov). Nestotožnenie sa
žalobcusprávnouargumentácioužalovaného,resp.sjehoprávnymposúdenímzaloženýmnaodlišných
názoroch,sinemožnozamieňaťsnezrozumiteľnosťoualebonedostatkomdôvodov.Preúplnosťsprávny
súd uvádza, že ani prípadné čiastkové nedostatky odôvodnenia rozhodnutí orgánov verejnej správy

nespôsobujú ich nezákonnosť, pokiaľ nemajú vplyv na zrozumiteľnosť rozhodnutia ako celku.

46. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého
procesu. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s
predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný
súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez
toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu

musí však obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003, sp. zn. IV.
ÚS 115/03). Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces

je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a
po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne
závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by
poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 20/05). Právo na spravodlivý súdnyproces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda
aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Uvedené závery
a východiská súdov sú primerane použiteľné aj na daňové konanie vedené orgánom verejnej (moci)

správy,tedaajpreposúdeniepreskúmateľnostinapadnutéhorozhodnutiažalovanéhoaprvostupňového
rozhodnutia správcu dane, ktoré v odôvodnení v zrozumiteľnom obsahu a dostatočnom rozsahu
reagovali na všetky relevantné otázky, ktoré v konaní vyvstali.

47. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžo/25/2016 z 29.06.2017: „Hoci je nepochybné,

že správny orgán nie je povinný vydať rozhodnutie, ktoré by vyplývalo z návrhov ostatných účastníkov
konania, je jeho zákonnou povinnosťou vyjadriť sa k návrhom, ktoré by mohli byť podkladom rozhodnutia
a v odôvodnení rozhodnutia uviesť prečo nimi určité návrhy a podklady nie sú. No aj podľa doterajšej
judikatúry Ústavného súdu, z ústavy ani z dohovoru nemožno usudzovať, že dôvody uvedené súdom
sa musia zaoberať s každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za zásadný
pre svoju argumentáciu. Mutatis mutandis I. ÚS 56/01. Úlohou správcu dane a žalovaného tak nebolo

reagovať na každý jeden vyjadrený názor alebo požiadavku v stanoviskách žalobcu, ale len na tie,
ktoré mali alebo mohli mať pre konanie podstatný význam, čo urobil tým, že dostatočne a zrozumiteľne
odôvodnil výrok svojho rozhodnutia.

48. Pokiaľ žalobca namietal porušenie zásady neutrality dane, ktorú bližšie nekonkretizoval, v

tejto súvislosti správny súd poukazuje na Rozsudok SD EÚ C-643/11 (bod 37), v zmysle ktorého
„Dodržiavanie zásady daňovej neutrality je zabezpečené možnosťou členského štátu stanoviť, že
nedôvodne vyfakturovaná daň môže byť opravená, ak vystaviteľ faktúry preukáže svoju dobrú vieru
alebo v dostatočnom predstihu úplne zabráni nebezpečenstvu straty daňových príjmov.“ Opravu však
nemožno v každom prípade stotožňovať s odpočítaním dane.

49. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia
žalovanéhovspojenísprvostupňovýmrozhodnutím správcudaneakonaniapredchádzajúcehovydaniu
týchto rozhodnutí, z dôvodov uvedených v správnej žalobe, dospel k záveru, že z týchto dôvodov sú
tieto rozhodnutia v súlade so zákonom, a preto podľa § 190 SSP správne žaloby žalobcu zamietol.

50. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario), podľa ktorého má
právo na náhradu trov konania v správnom súdnictve len taký žalobca, ktorý bol v konaní celkom alebo
sčasti úspešný. V tomto prípade žalobca nebol v konaní úspešný, preto mu súd právo na náhradu trov
konania nepriznal.

51. Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

POUČENIE: Toto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia

rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku. Proti tomuto
rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v
jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia. Kasačná sťažnosť sa
podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo
pri rozhodovaní porušil zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,

e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývyššiepodpísm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred krajským súdom.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť:
a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi

doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov
podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí
byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa
musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov
s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší

účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh,
správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.