Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, December 14, 2021

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/10/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4119205498
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Doležajová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2021:4119205498.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a sudkýň JUDr.
Dagmar Podhorcovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci žalobcu: J. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom
P., T. ulica XXX/XX, zast. Mgr. Michalom Ferčákom, advokátom, so sídlom Topoľčany, Bernolákova
1652/29, proti žalovaným: 1/ Blackside, a.s., so sídlom Bratislava, Mlynské nivy 48, IČO: 48191515,
zast. AK Herceg, s.r.o., so sídlom Bratislava, Košická 56, IČO: 35890240, 2/ R. T., nar. XX. XX. XXXX,

bytom L. XX, zast. JUDr. Jurajom Bilickým, advokátom, so sídlom Nitra, Farská 8, 3/ Ing. R. T., nar. XX.
XX. XXXX, bytom L. XX, o neplatnosť dobrovoľnej dražby, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Nitra zo dňa 14. 07. 2020 č. k. 18C/39/2019-205 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že
priznal žalovanému v l. rade a žalovanému v 2. rade nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi vo
výške 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom. Žalovanej v 3. rade nárok na
náhradu trov konania nepriznal.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal určenia neplatnosti dobrovoľnej
dražby nehnuteľností v kat. úz. L., zapísaných na LV č. XX ako parc. registra „C“, č. XXX/X - orná
pôda o výmere 3515 m2, parc. č. XXX/X - orná pôda o výmere 200 m2, parc. č. XXX/X - zastavané
plochy a nádvoria o výmere 73 m2 a rodinný dom so súp. č. XX postavený na parc. č. XXX/X, ktorých
bol výlučným vlastníkom dôvodiac, že opakovaná dobrovoľná dražba bola vykonaná nezákonne, keď
žalovaný v 1. rade ako navrhovateľ dražby nebol záložný veriteľ, pretože svoje právne nástupníctvo

odvodzoval zo Zmluvy o postúpení pohľadávok č. XXXX/XXXX/A. zo dňa XX. XX. XXXX, ktorá
bola absolútne neplatným právnym úkonom pre rozpor s § 92 ods. 8 zákona o bankách a § 525
ods. 1 Občianskeho zákonníka a neprípustnosť, aby bol žalovaný v l. rade dražobníkom a súčasne
navrhovateľom dobrovoľnej dražby, čo označil za jasný konflikt záujmov.

3. Právne svoje rozhodnutie oprel o ust. § 2 písm. a), § 7 ods. 1, § 16 ods. 3, § 21 ods. 2 zák. č.

527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách v platnom znení, § 1 ods. 2 písm. b), c) zák. č. 129/2010
Z .z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len ZoSÚ), § 52 ods. 1, § 526 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka (ďalej len „OZ“) a § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej len „ZoB“). Vykonaným
dokazovaním mal preukázané, že žalobca bol výlučným vlastníkom dražených nehnuteľností, ktoré
na základe Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a Mandátnej zmluvy zo dňa 04.
10. 2010 boli zaťažené záložným právom v prospech záložného veriteľa Slovenskej sporiteľne, a.s.

Bratislava, na zabezpečenie pohľadávky zo Zmluvy o splátkovom úvere uzavretej dňa 04. 10. 2010
medzi žalobcom a R. L. ako dlžníkmi a Slovenskou sporiteľňou, a.s. ako veriteľom, predmetom ktorejbolo poskytnutie úveru v sume 67 200 eur s príslušenstvom. Z dôvodu omeškania so splácaním úveru
Slovenská sporiteľňa, a.s. listom zo dňa 22. 04. 2014 vyhlásila ku dňu 17. 04. 2014 jeho mimoriadnu
splatnosť a svoju pohľadávku postúpila Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 22. 04. 2016 na

žalovaného v l. rade. Žalovaný v l. rade bol navrhovateľom dražby a zároveň dražobníkom, ktorý
dňa 21. 02. 2019 o 10:00 hod. v reštaurácii Penzión ARTIN, Svätourbanská 107/37, Nitra, vykonal
opakovanú dobrovoľnú dražbu nehnuteľností, ktorej priebeh bol osvedčený notárskou zápisnicou N
128/2019, Nz 5426/2019 a jej prílohou boli námietky žalobcu oznámené žalovaným dňa 21. 02. 2019.
Vydražiteľom nehnuteľností bol žalovaný v 2. rade, ktorý ich nadobudol do BSM so žalovanou v 3. rade

a cena dosiahnutá na dražbe bola vydražiteľom v zákonnej lehote a v plnej výške uhradená na účet
dražobníka. Následne posudzoval, či žalobcom tvrdené dôvody zakladajú neplatnosť dražby. K dôvodu,
že žalovaný v l. rade vystupoval ako dražobník, ako aj navrhovateľ dražby, argumentoval, že zákon
nevylučuje, aby vystupoval dražobník, ako aj navrhovateľ dražby, a aj keby bol iný dražobník a iný
navrhovateľ dražby, nebolo zrejmé akým spôsobom by boli porušené, resp. ohrozené práva žalobcu
výkonom záložného práva. V súvislosti s tvrdením žalobcu, že žalovaný v 1. rade nebol oprávneným

subjektom na navrhnutie vykonania dobrovoľnej dražby, nakoľko zmluva o postúpení pohľadávok bola
neplatným právnym úkonom, poukázal na vykonané dokazovanie v spore 16Csp/124/2017, ktorý bol
právoplatne skončený. Tiež na odôvodnenie rozhodnutia, v ktorom sa súd zaoberal tým, či došlo k
platnému postúpeniu pohľadávky a z odôvodnenia ktorého vyplýva, že žalobca v spore 18C/39/2019,
teraz označený ako žalovaný v 1. rade preukázal splnenie podmienok podľa § 92 ods. 8 ZoB, keď banka

(Slovenská sporiteľňa, a.s.) písomne vyzvala dlžníkov listom zo dňa 11. 11. 2013 na úhradu dlžnej sumy
splátok úveru vo výške 5 006,95 eura do 15 dní od doručenia výzvy s tým, že boli v omeškaní už 417 dní,
pričom boli upovedomení o možnosti vyhlásenia splatnosti úveru, ak by nedošlo k úhrade omeškaných
splátok a o možnosti realizácii dražby majetku zabezpečujúceho pohľadávku. Výzvu doručila R. L. dňa
XX. XX. XXXX, J. L. dňa XX. XX. XXXX a J. Y., od ktorého sa zásielka vrátila dňa 25. 04. 2014 s

tým, že adresát bol neznámy. Súčasne bolo preukázané doručenie oznámenia o vyhlásení mimoriadnej
splatnosti úveru R. L. a J. L. dňa 25. 04. 2014 a zásielka od J. Y. sa vrátila späť s tým, že adresát
bol neznámy dňa 25. 04. 2014. Taktiež oznámenie o postúpení pohľadávky zo dňa 28. 04. 2016 bolo
doručené J. L. dňa 05. 05. 2014 a R. L. dňa 05. 05. 2016. Konštatoval, že predpokladom postúpenia
pohľadávky banky na inú osobu bolo, aby bol klient s plnením pohľadávky v omeškaní nepretržite viac

ako 90 dní napriek tomu, že ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Keďže zo strany právneho
predchodcu žalovaného v 1. rade bolo preukázané doručenie výzvy dlžníkom, ich omeškanie s plnením
nepretržite viac ako 90 dní a doručenie vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru dospel k záveru, že v
čase postúpenia boli splnené zákonné podmienky pre postúpenie pohľadávky, ktoré označil za platné s
poukazom na ust. § 92 ods. 8 ZoB, preto žalovaný v 1. rade bol oprávneným subjektom na navrhnutie

vykonania opakovanej dobrovoľnej dražby. Uzavrel, že žalobca nepreukázal porušenie ním tvrdených
ustanovení zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a žalobu zamietol.

4. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania právne oprel o ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2
zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a v konaní úspešným žalovaným v

1. a 2. rade priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalovanej v 3. rade náhradu trov
konania nepriznal z dôvodu, že jej v súvislosti s konaním žiadne nevznikli.

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodu, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, domáhajúc sa jeho zmeny a vyhovenia žalobe.
Zvýraznil, že v podanej žalobe uplatnil dve podstatné námietky, a to, že žalovaný v l. rade vystupoval
ako dražobník a súčasne navrhovateľ dražby, a že žalovaný v l. rade nebol oprávneným subjektom
na navrhnutie vykonania dobrovoľnej dražby. Zotrval na pochybnosti o objektívnosti vykonania
dobrovoľnej dražby spočívajúce v tom, že táto nemusela byť vykonávaná v záujme dosiahnutia čo

najvyššieho možného výťažku speňažením predmetu dražby, nakoľko navrhovateľ dražby s vysokou
pravdepodobnosťou nadobúdal zabezpečenú pohľadávku za nižšie náklady, ako bola jej nominálna
hodnota. Predmet dražby bol aj reálne vydražený za výrazne nižšiu cenu 30 000 eur, ako bola cena
určená znaleckým posudkom č. 60/2018 zo dňa 05. 10. 2018 vypracovaným znaleckou organizáciou
SAZO, s.r.o. vo výške na 48 500 eur. Mal za to, že hoci zákon o dobrovoľných dražbách výslovne

neustanovuje požiadavku nezávislého a nestranného výkonu dobrovoľnej dražby, táto požiadavka je
nevyhnutným a logickým záverom ústavnokonformného výkladu zákona o dobrovoľných dražbách, čo
podporil poukazom na právne závery vyslovené v rozhodnutiach Krajského súdu v Prešove sp. zn.
6Co/131/2011, 6Co/108/2011 a 3Co/166/2019. Dôvodil, že každé ustanovenie zákona o dobrovoľnýchdražbách bolo s ohľadom na ingerenciu súkromného dražobného procesu do práv a oprávnených
záujmov osôb povinných zo záložného práva nevyhnutné vykladať ústavne konformne, a teda z pohľadu
účelu a zmyslu ochrany Ústavou SR garantovaných základných práv a slobôd. Dražobník ako súkromná

osoba je povinný ustanovenia zákona o dobrovoľných dražbách a súvisiacich predpisov vykladať a
aplikovaťtak,abynielenženeboliporušené,aleanilenohrozenéprávaosôbprivýkonezáložnéhopráva.
Tvrdil, že v prípade, ak dochádza k dražbe nehnuteľnosti vo vlastníctve inej osoby ako navrhovateľa
dražby, nepochybne dochádza k stretu záujmov navrhovateľa dražby a záložcu. Tento stret je v
prejednávanej veci zvýraznený skutočnosťou, že navrhovateľ dražby odvodzoval svoje práva zo zmluvy

o postúpení pohľadávok, t. j. jeho náklady na nadobudnutie pohľadávky s vysokou pravdepodobnosťou
nedosahovali jej nominálnu hodnotu, o čo výraznejší je jeho záujem na predaji nehnuteľností hoc aj pod
trhovú cenu. V takomto prípade nemá byť dražobník v pozícii mandatára záložného veriteľa, ktorý má
sledovať iba jeho záujem na rýchlom výkone záložného práva za každých okolností. Ak tak dražobník
akolicencovanýprofesionálpostupuje,organizujeavykonávadražbuprinerešpektovaníprávazáujmov
povinného zo záložného práva, koná bez odbornej starostlivosti. Označil preto v dražobnej praxi za

udržateľnú jedine takú interpretáciu a aplikáciu zákona o dobrovoľných dražbách, ktorá vychádza z
dôsledného rešpektovania a ochrany ústavných práv a právom chránených záujmov osôb zúčastnených
na dražobnom procese, najmä pri zachovaní ústavného princípu primeranosti. Konštatoval, že z povahy
právnehoinštitútudobrovoľnejdražbyvyplýva,žetentopredstavujezásadnýzásahdovlastníckychpráv,
preto dražobník má nevyhnutne konať pri vykonávaní dobrovoľnej dražby tak, aby eliminoval akékoľvek

pochybnosti o tom, či je dobrovoľná dražba vykonávaná nezávisle a nestranne, ktorá požiadavka
splnená nebola, nakoľko žalovaný v 1. rade vystupoval v pozícii navrhovateľa dražby, záložného veriteľa
a súčasne dražobníka, pričom dražil majetok vo vlastníctve inej osoby. Za jediný účinný prostriedok
svojej obrany preto považoval žalobu o neplatnosť dobrovoľnej dražby. Uviedol, že opakovane namietal
proti vykonávaniu dobrovoľnej dražby, t. j. dobrovoľná dražba bola v konečnom dôsledku vykonaná proti

jeho vôli, a to inou osobou, než s ktorou uzatváral záložnú zmluvu a výsledok dobrovoľnej dražby sa
v jeho majetkovej sfére prejavil núteným zbavením jeho ústavou garantovaného vlastníckeho práva k
predmetným nehnuteľnostiam. V súvislosti s výkladom zákona o dobrovoľných dražbách odkázal na
uznesenie ÚS SR sp. zn. PL.ÚS 23/2014. Ďalej poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 7Cdo 26/2017,
v ktorom poskytol výklad ust. § 92 ods. 8 ZoB a predpoklady pre postúpenie bankovej pohľadávky.

Vytkol, že v prejednávanej veci bolo naplnenie podmienok platného postúpenia pohľadávky v zmysle §
92 ZoB skúmané len formalisticky žalovaný v 1. rade ich splnenie vierohodne nepreukázal, nepredložil
listinný dôkaz, ktorý by preukazoval platné nadobudnutie predmetnej pohľadávky a nebola predložená
výzva banky v zmysle § 92 ods. 8 ZoB, ktorá je prvým predpokladom pre cesiu bankovej pohľadávky,
alebo jej časti na inú osobu. Mal za to, že výzva banky zo dňa 11. 11. 2013, ani oznámenie banky o

vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 22. 04. 2014, náležitosti takejto výzvy nespĺňali, keďže
nie sú konkrétne, pokiaľ ide o otázku splatnosti, omeškania dlžných súm spojených so splácaním úveru,
absentuje v nich uvedenie, v akej výške a ktoré splátky neboli uhradené, upovedomenie na prípadné
postúpenie pohľadávky na tretiu osobu a nie je zrejmé, či boli podpísané oprávnenými osobami, keďže
ich nepodpisovali členovia štatutárneho orgánu banky. Odkaz na konanie vedené na Okresnom súde

Nitra pod sp. zn. 16Csp/124/2017 podľa jeho názoru neobstojí, keď rozsudkom zo dňa 12. 06. 2019
bola žaloba voči nemu zamietnutá a hoci s odôvodnením rozhodnutia v časti aktívnej vecnej legitimácie,
a tým aj platnosti postúpenia pohľadávky, nesúhlasil, v zmysle § 358 CSP nemohol odvolanie podať,
nakoľko s výrokom o zamietnutí žaloby súhlasil. Ďalej uviedol, že už v tom konaní ako žalovaná strana
namietal, že z predloženej fotokópie Zmluvy o postúpení pohľadávok č. 0376/2016/CE zo dňa 22. 04.

2016 nevyplývalo, že by jej predmetom bola pohľadávka zo Zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 04. 10.
2010 a príloha č. 1 zviazaná so Zmluvou o postúpení pohľadávok neobsahovala žiadne údaje. Pokiaľ
na konci zmluvy bola pripojená fotokópia ďalšej listiny, kde bola uvedená pohľadávka voči dlžníkovi J.I.,
táto listina však zjavne nebola súčasťou samotnej zmluvy, ktorej znenie bolo pevne zviazané notárom.
Taktiež namietal správnosť žalobou uplatnených súm, úrok v sume 7 706,97 eura, nebolo zrejmé, akých

splátok a akého obdobia sa mal týkať, o poplatkoch v sume 6,98 eura nemali žalovaní žiadnu vedomosť,
úroky z omeškania v celkovej výške 20 472,58 eura, nebolo zrejmé, z akej sumy a za aké obdobie boli
vypočítanéabolivysokonadhodnotenéanesprávne.Sumarizoval,žezlistinnýchdôkazovpredložených
žalovaným v 1. rade tak nemožno objektívne posúdiť, či klienti banky boli nepretržite dlhšie ako 90
kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke a či

predmetom postúpenia bola pohľadávka zodpovedajúca tomuto peňažnému záväzku. Akcentoval, že
žalovaný v 1. rade nepreukázal postúpenie práve predmetnej pohľadávky zo spotrebiteľskej úverovej
zmluvy, čím nepreukázal, že je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia a teda subjektom oprávneným
navrhnúť vykonanie dobrovoľnej dražby. Zotrval na tom, že postúpením pohľadávky došlo k zhoršeniujehopostaveniaakospotrebiteľa.Dodal,žesúdprvejinštanciesanevysporiadalanisjehonámietkou,že
povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov bolo žalovanému v 1. rade udelené až rozhodnutím
NBS č. z.: 100-000-150-239 k č. sp. NBS1-000-021-924 právoplatným dňa 31. 01. 2019, pričom k

postúpeniu pohľadávky malo dôjsť Zmluvou č. XXXX/XXXX/CE o postúpení pohľadávok zo dňa 22. 04.
2016.

6. Žalovaný v 2. rade vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdiť. Prioritne požiadal o preverenie včasnosti podaného odvolania,

keďže rozsudok bol žalobcovi doručený dňa 18. 08. 2020 a vo výzve súdu je uvedené, že odvolanie
je zo dňa 07. 09. 2020, čo by znamenalo, že bolo podané oneskorenie s následkom jeho odmietnutia.
V prípade včasnosti odvolania sa stotožnil s napadnutým rozsudkom, pretože súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne
posúdil. Mal za to, že súd prvej inštancie sa správne vysporiadal tak s právnou otázkou platnosti
postúpenia zabezpečenej pohľadávky, ako aj otázkou zákonnosti a platnosti dobrovoľnej dražby, čo aj

náležíte zdôvodnil. Rozhodnutia Krajského súdu v Prešove, na ktoré vo svojom odvolaní poukazoval
žalobca, považoval za nepoužiteľné na prejednávaný prípad a nemožno ich brať do úvahy ako ustálenú
judikatúru, ktorou by bol súd akokoľvek viazaný, najmä ak zákonodarca situáciu totožnosti dražobníka
a navrhovateľa dražby v zákone výslovne predpokladá. Vychádzajúc zo základnej zásady právneho
štátu „čo nie je zákonom zakázané, je subjektom súkromnoprávnych vzťahov dovolené“, označil

argumentáciu žalobcu za nesprávnu a kolidujúcu so zásadou autonómie vôle dražobníka a navrhovateľa
dražby. Zdôraznil, že proces výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby je v podmienkach
SR upravený veľmi precízne a formálne a dáva dostatočné záruky dotknutým účastníkom právnych
vzťahovnarealizáciuichpráv,akoajzárukutransparentnosticeléhoprocesu,čiužrôznyminotifikačnými
povinnosťami, alebo osvedčovaním priebehu dražby za účasti notára a požiadavkou sprísnenej formy

nadobúdacieho titulu - notárskej zápisnice.

7. Žalobca vo svojej replike k vyjadreniu žalovaného v 2. rade uviedol, že odvolanie podal v zákonnej
lehote,pričomniejepravdou,žeaždňa07.09.2020,čímniejedanýdôvodnajehoodmietnutie,odkázal
na obsah odvolania a doplnil, že inštitút dobrovoľnej dražby nemožno vykladať izolovane a ani zmluvnú

voľnosť, resp. princíp autonómie konania subjektov práva vyplývajúci z čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky nemožno chápať formalisticky a absolútne. Akcentoval, že priamo so žalovaným v 1. rade
dobrovoľne do žiadneho zmluvného vzťahu nevstúpil, ani žalovanému v 1. rade nikdy neudelil súhlas
na predaj predmetných nehnuteľností prostredníctvom dobrovoľnej dražby. Za prirodzené označil, že
pozornosti zákonodarcu a pri tvorbe právneho predpisu môžu uniknúť rôzne situácie, ktoré prináša

prax, ale v takýchto prípadoch nemožno postupovať formalisticky a zohľadňovať iba doslovné znenie
zákona, ktorého aplikácia môže mať protiústavné dôsledky. Mal za to, že v prípade nedokonalosti, resp.
medzery zákona je súd oprávnený a povinný k dotváraniu práva prostredníctvom inštitútu analógie a
prejavom takéhoto prístupu je aj rozhodovacia činnosť ÚS SR. Prezentoval názor, že zákonná úprava
procesu výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby zjavne nie je v podmienkach SR upravená

dostatočne a negarantuje objektivitu, nezávislosť, ani nestrannosť výkonu záložného práva, na čom nič
nemení ani určitá forma ingerencie notára do procesu dobrovoľnej dražby.

8. Žalovaný v 1. rade vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného v 2. rade žiadal napadnutý rozsudok
potvrdiť, stotožniac sa v plnom rozsahu s argumentáciou žalovaného v 2. rade, ako i s odôvodnením

napadnutého rozsudku ako vecne a právne správnym, v ktorom sa prvoinštančný súd v konaní náležite
vysporiadal s tvrdeniami strán sporu.

9. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného v 1. rade zotrval na obsahu svojho odvolania
a vyjadrenia k vyjadreniu žalovaného v 2. rade.

10. Žalovaný v 2. rade v duplike zotrval na svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu. Nesúhlasil s právnymi
názormi žalobcu vo vzťahu k nutnosti vypĺňania medzier dotváraním práva súdmi a odklonu od právnej
úpravy obsiahnutej v zákone, vzhľadom na prísne formálnu úpravu inštitútu dobrovoľnej dražby. V tejto
súvislosti odkázal na záver Ústavného súdu Slovenskej republiky v jeho uznesení sp. zn. ÚS 23/2014,

podľa ktorého právna úprava musí byť vykladaná tak, aby zabezpečila efektívne procesné záruky
súdneho prieskumu predpokladov, procesov ako aj výsledku dobrovoľnej dražby, pričom je úlohou
všeobecných súdov, aby pri výklade a aplikovaní právnych predpisov vrátane právnej úpravy záložného
práva a dobrovoľných dražieb pristupovali k takému výkladu, ktorý by bol ústavne konformný a ústretovýk základným právam a slobodám. Zároveň je úlohou súdov, aby pristupovali k takému výkladu, ktorý
bude ústavne konformný a zohľadní pnutie medzi záujmami účastníkov právneho vzťahu a potenciálnu
kolíziu ich záujmov, čo musí všeobecný súd zohľadniť a vyvodiť z neho závery relevantné pre danú

vec. Nestotožnil sa s námietkou žalobcu o nedostatočnej úprave procesu výkonu záložného práva v
podmienkach SR a zastal názor, že právna úprava de lege lata obsahuje dostatočné mechanizmy na
zamedzenie zneužitia výkonu dobrovoľných dražieb determinujúc striktné pravidlá výkonu záložného
práva, ako aj zabezpečenia transparentnosti procesu dobrovoľných dražieb v právnej praxi.

11. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) po zistení, že odvolanie
podala v stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) strana, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané (§
359 CSP), prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1
CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

12.Predmetomkonaniavsúdenejveciježalobažalobcu,ktorousavočižalovanýmv1.-3.radedomáha

určenia neplatnosti opakovanej dobrovoľnej dražby konanej dňa 21. 01. 2019 a spísanej notárkou JUDr.
Erikou Szóradovou do notárskej zápisnice pod sp. zn. N 128/2019, Nz 5426/2019, NCRIs 5544/2019
pre jej nezákonnosť.

13. NS SR vo svojom rozhodnutí z 28. 08. 2020 sp. zn. 6Cdo/66/2019 (R 9/2021) už konštatoval,

že osobitný typ žaloby, ktorou sa môže osoba dotknutá na svojich právach domáhať na súde určenia
neplatnosti dobrovoľnej dražby upravuje § 21 ods. 2 zák. č. 527/2002 Z. z. Ide o inštitút právnej ochrany
proti dobrovoľnej dražbe, ktorý môžu uplatniť osoby ňou dotknuté ako jediný prostriedok nápravy a
ochrany práva na zvrátenie výsledku dobrovoľnej držby. Dražba je neplatná len za predpokladu, že
na základe podanej žaloby o tom rozhodol rozsudkom súd a určil dražbu za neplatnú. Jedným z

dôvodov, pre ktorý je možné uplatniť žalobu o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby, je porušenie
ustanovení zákona o dobrovoľných dražbách. Zákon výslovne neustanovuje, ktoré jeho ustanovenia
majú takú povahu, že ich porušenie má za následok neplatnosť dražby. Upravuje len prípady, v ktorých
nie je možné vysloviť neplatnosť dražby (§ 21 ods. 6 zák. č. 527/2002 Z. z.). Keďže ide o jediný
prostriedok procesnej ochrany dotknutej osoby a iné dôvody, ktoré by neumožňovali vysloviť neplatnosť

dražby titulom porušenia zákona alebo titulom iných skutočností, zákon neuvádza, treba v tomto smere
zvoliť skôr extenzívny výklad. K úspešnosti žaloby o určenie neplatnosti dražby ale nepostačuje len
zistenie, že došlo k porušeniu ustanovení zákona. Predpokladom úspechu takejto žaloby je, že musí
ísť o také jeho porušenie, ktorým je zároveň žalujúca osoba aj reálne dotknutá na svojich právach.
Medzi porušením niektorého ustanovenia zákona a vznikom ujmy na právach žalujúcej osoby musí

existovať príčinná súvislosť. To znamená, že pre úspešnosť žaloby o určenie neplatnosti dražby v
zmysle citovaného zákonného ustanovenia musia byť kumulatívne splnené dva predpoklady, a to, že
boli porušené ustanovenia tohto zákona, a že žalujúca osoba bola práve porušením týchto ustanovení
faktickydotknutánasvojichprávach.Povinnosťtvrdeniaadôkaznébremenovsporeoneplatnosťdražby
zaťažuje žalobcu.

14. V prejednávanej veci z hľadiska skutkového stavu niet sporu o tom, že dňa 21. 02. 2019
sa uskutočnila v Nitre, Penzión ARTIN opakovaná dobrovoľná dražba nehnuteľností v kat. úz. L.,
zapísaných na LV č. XX ako parc. reg. C č. XXX/X - orná pôda o výmere 3515 m2, parc. č. XXX/X -
orná pôda o výmere 200 m2, parc. č. XXX/X - zastavené plochy a nádvoria o výmere 73 m2 a rodinného

domu s. č. XX na tejto parcele, ktorých výlučným vlastníkom v celosti bol žalobca. Navrhovateľom
dražby a dražobníkom bol žalovaný v 1. rade, vydražiteľom žalovaný v 2. rade, ktorý cenu dosiahnutú
na dražbe vo výške 30.000,- € riadne a včas uhradil, pričom vyhlásil, že predmet dražby nadobúda
do bezpodielového spoluvlastníctva so žalovanou v 3. rade a priebeh dražby bol osvedčený notárkou
do notárskej zápisnice sp. zn. N 128/2019, Nz 5426/2019, NCRIs 5544/2019 spísanej dňa 21. 02.

2019. Rovnako tak, že na nehnuteľnostiach tvoriacich predmet dražby bolo zriadené záložné právo v
prospech právneho predchodcu žalovaného v 1. rade, a to Slovenskej sporiteľne a.s. Bratislava ako
záložného veriteľa na zabezpečenie jeho pohľadávky zo Zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 04. 10.
2010, ktorú uzatvoril so žalobcom a R. L., poskytol im úver vo výške 67.200,- € a ktorého pre neplnenie si
povinností dlžníkmi mimoriadnu splatnosť vyhlásil ku dňu 17. 04. 2014. Následne Slovenská sporiteľňa

a.s. pohľadávku zo zmluvy o úvere postúpila na žalovaného v 1. rade Zmluvou o postúpení pohľadávok
zo dňa 22. 04. 2016.15. Každé podanie, vrátane odvolania, posudzuje odvolací súd podľa jeho obsahu (§ 124 CSP) a
v súlade s čl. 11 CSP. Pri takomto posudzovaní odvolania je zrejmá aj námietka odvolateľa, ktorou
dôvodí, že už v žalobe, ako i v priebehu konania uvádzal pochybnosti a námietky ohľadne platnosti

dražby, s ktorými sa súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí nevysporiadal. Z obsahu odvolania
tak vyplýva, že žalobca okrem odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, namieta i
nedostatočné odôvodnenie preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie, čím namieta i porušenie
práva na spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP.

16. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP treba rozumieť
taký nesprávny postup súdu, ktorý sa prejavuje v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení,
vymykajúcich sa nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktorý tak zároveň znamená
aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr.
o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým
vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na predvídateľnosť rozhodnutia,

na zachovanie rovnosti strán v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné
konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie
spravodlivosti). Pri posudzovaní znemožnenia uskutočňovať strane jej patriace procesné práva, je
nevyhnutné skúmať intenzitu zásahu do práva na spravodlivý proces a jednotlivé konkrétne porušenia
procesných práv je potrebné hodnotiť v kontexte celého súdneho konania, v kontexte dopadu na ďalšie

procesné postupy súdu a možnosti strany namietať alebo zvrátiť nesprávny postup súdu.

17. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu

zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny
proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnyminázormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého

spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II.
ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

18. Odvolací súd pripomína, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo
účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý

proces. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ako súčasť základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými
skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne
významné (Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 236/06).

19. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné atribúty spravodlivého
súdneho procesu, ktorá skutočnosť jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva. Z judikatúry tohto súdu plynie, že na taký argument strany sporu, ktorý je pre rozhodnutie
podstatný a rozhodujúci, sa vždy vyžaduje špecifická odpoveď (Ruiz Torija c. Španielsko z 09. 12. 1994;

Hiro Balani c. Španielsko z 09. 12. 1994; Georgiadis c. Grécko z 29. 05. 1997; Higgins c. Francúzsko
z 19. 02. 1998). Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR „súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo účastníka na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takémuto uplatneniu“ (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).

20. Aj Najvyšší súd Slovenskej republiky už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach práve
pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a judikatúry Ústavného súdu Slovenskej
republiky zaujal stanovisko, že medzi práva civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany

práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces a že za
porušenietohtoprávatrebapovažovaťajnedostatokriadnehoavyčerpávajúcehoodôvodneniasúdneho
rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť, je totiž odrazom práva strany sporu na
dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá so všetkými právnerelevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami strany sporu. Porušením
uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu
(okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť

náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych
alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Najvyšší súd vychádza tiež z predpokladu, že súdy
musia nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí smerovať k spravodlivému výsledku.
Spravodlivosť musí byť vždy prítomná v procese, ktorým sudca interpretuje a aplikuje právo ako
hodnotový činiteľ. Pre hľadanie práva je vždy nevyhnutné vychádzať z individuálnych okolností každého

jednotlivého prípadu, ktoré sú založené na skutkových zisteniach. Mnohé prípady a ich špecifické
okolnosti môžu byť komplikované a netypické, čo však nezbavuje súdy ich povinnosť urobiť všetko pre
spravodlivé riešenie sporu.

21. V danom prípade žalobca vyvodzoval neplatnosť dražby z dvoch dôvodov. Jedným z nich bola
skutočnosť, že žalovaný v 1. rade bol dražobníkom a súčasne i navrhovateľom dražby, čo označil za

neprípustné a spochybňujúce ústavnú požiadavku nezávislosti a nestrannosti kladenú na dražobníka.
I napriek rozsiahlej argumentácii žalobcu v tomto smere, súd prvej inštancie v odôvodnení svojho
rozhodnutia len konštatoval, odvolávajúc sa na § 2 písm. a), § 7 ods. 1 a § 16 ods. 3 zák. č.
527/2002 Z. z., že zákon nevylučuje, aby vystupoval dražobník ako aj navrhovateľ dražby, pričom
nie je zrejmé, akým spôsobom by boli porušené, resp. ohrozené práva žalobcu výkonom záložného

práva v prípade, že by bol iný dražobník a iný navrhovateľ dražby. S ohľadom na tvrdenie žalobcu, že
nedostatky Zákona o dobrovoľných dražbách v otázke požiadavky nezávislého a nestranného výkonu
dobrovoľnej dražby je možné riešiť jeho správnou ústavnoprávnou interpretáciou a aplikáciou, keďže
úlohou všeobecných súdov je ústavno konformný výklad právnych predpisov, a v tejto súvislosti sa
odvolal i na už vyslovené závery odvolacieho súdu v obdobnej veci, bolo tak povinnosťou súdu prvej

inštancie dať naň špecifickú konkrétnu odpoveď. Prvoinštančný súd však tak neučinil a odpoveď, v
ktorej by sa s tvrdením žalobcu vysporiadal jasným, právne konkrétnym a zrozumiteľným spôsobom z
hľadiska jeho relevancie vo vzťahu k zák. č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách, nedal. Je tak
úplne nepostačujúca argumentácia, že zákon nevylučuje, aby navrhovateľ dražby a dražobník bol ten
istý subjekt.

22. Druhý dôvod neplatnosti dražby žalobca vzhliadol v tom, že žalovaný v 1. rade ako navrhovateľ
dražby nebol záložným veriteľom, pretože Zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 22. 04. 2016 č. XXXX/
XXXX/CE je absolútne neplatným právnym úkonom pre rozpor s § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o
bankách a § 52 ods. 2 v spojení s § 525 ods. 1 OZ. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie týkajúce
sa tejto námietky založil na závere, že postúpenie pohľadávky bolo platné, keď boli splnené zákonné

podmienky pre postúpenie pohľadávky, a to doručenie výzvy dlžníkom, omeškanie s plnením nepretržite
viac ako 90 dní a doručenie vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru právnym predchodcom žalovaného
v 1. rade; vychádzajúc z odôvodnenia rozhodnutia sp. zn. 16Csp/124/2017. Obdobne i v tejto časti
odôvodnenienapadnutéhorozsudkuneposkytujenáležitúargumentáciunašpecifickénámietkyžalobcu.
Najmä týkajúce sa absencie žalobcom uvádzaných náležitostí výzvy zo dňa 11. 11. 2013 a oznámenia

o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 22. 04. 2014, ich podpisu oprávnenými osobami,
nepreukázania postúpenia pohľadávky zo zmluvy o úvere, doby omeškania so splnením peňažného
záväzku dlhšou ak 90 dní a zhoršenia postavenia žalobcu ako spotrebiteľa, ku ktorým sa prvoinštančný
súd nevyslovil vo vzťahu k otázke, či došlo k platnému postúpeniu pohľadávky z banky na žalovaného
v 1. rade, ktorý ako žalovaný veriteľ následne mohol byť navrhovateľom dražby v intenciách § 7 ods.

1 zák. č. 527/2002 Z. z.

23. Na margo odvolací súd poznamenáva, že v odôvodnení svojho rozhodnutia sa súd prvej inštancie
musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť
v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným

dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Jeho právne závery môžu byť
preskúmateľné len vtedy, ak po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný
výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a
prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený skutkový stav.

24. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je
nepreskúmateľné, a to do takej miery, že zakladá dôvodnosť podaného odvolania. Tento nedostatok
spočíva predovšetkým v tom, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozhodnutia dostatočným
spôsobom nezaoberal argumentáciou žalobcu, ktorá si vyžadovala špecifickú odpoveď, a ktorámohla mať eventuálne zásadný význam pre rozhodnutie vo veci. Nerešpektovaním pravidla riadneho
odôvodnenia rozhodnutia tak došlo v konaní k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa § 389 ods. 1 písm.
b) CSP.

25. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389
ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP). V
ďalšom konaní súd prvej inštancie po prípadnom doplnení dokazovania v potrebnom rozsahu vo veci
opätovne rozhodne. Svoje rozhodnutie zákonom zodpovedajúcim spôsobom odôvodní, vyporiadajúc sa

v ňom i so všetkými námietkami žalobcu uplatnenými v jeho odvolaní. Zároveň rozhodne i o trovách
konania, vrátane trov konania odvolacieho (§ 396 ods. 3 CSP).

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).