Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, December 22, 2020

Súd: Okresný súd Žiar nad Hronom
Spisová značka: 24C/5/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6418201500
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 12. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Štefan Juhás

ECLI: ECLI:SK:OSZH:2020:6418201500.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žiar nad Hronom v konaní pred sudcom JUDr. Štefanom Juhásom vo veci žalobkyne: D..

F. F., nar. XX. X. XXXX, trvalý pobyt: Z. XXX/XX, E., zast.: Brázdil & Brázdilová advokátska kancelária
s. r. o., Trhová 992/1, Zvolen, IČO: 50 492 934, proti žalovanému: D.. B. B., nar. XX. X. XXXX, trvalý
pobyt: Z. XXX/XX, E., zast.: Mgr. Henrich Schindler, advokát so sídlom v Banskej Bystrici, Janka Kráľa
7, o zaplatenie 19 158,71 € s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou, doručenou Okresnému súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“ alebo

„súd“) 2. 3. 2018, domáhala uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť jej sumu 19 158,71 € spolu s
úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy od 17. 12. 2017 do zaplatenia
a trovy konania.

2. Svoj nárok odvodzuje z priebehu konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 9C/32/2015
(po zrušení rozhodnutia dovolacím súdom bola vec vedená pod novou spisovou značkou 9C/49/2017).
V tomto konaní sa žalovaný v postavení žalobcu domáhal od žalobkyne ako žalovanej zaplatenia 15

400 € spolu s úrokom z omeškania 5,05 % p. a. z dlžnej sumy od 16. 1. 2015 do zaplatenia. O tomto
nároku okresný súd rozhodol platobným rozkazom z 5. 3. 2015, voči ktorému podala žalobkyňa včas
odpor. Uznesením z 14. 5. 2015, č. k. 9C/32/2015-21, bol odpor odmietnutý ako nedôvodný. Odvolací
súd napadnuté uznesenie potvrdil uznesením z 29. 7. 2015, č. k. 16Co/661/2015-33. Žalobkyňa vo
veci podala mimoriadny opravný prostriedok, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol
uznesením z 26. 9. 2017 sp. zn. 2Cdo/201/2016 tak, že zrušil rozhodnutia odvolacieho súdu a okresného
súdu, ktorým bol odmietnutý odpor. Obe zrušené rozhodnutia nesprávnym právnym posúdením riešili

odmietnutie odporu podaného žalobkyňou.

3. Žalobkyňa 3. 9. 2015 písomné oznámila žalovanému podanie dovolania, ktorý tak mal vedomosť o
podanom mimoriadnom opravnom prostriedku. Následne žalovaný inicioval exekučné konanie podaním
návrhu na vykonanie exekúcie u súdneho exekútora P.. F. F., ktorá bola vedená pod sp. zn. EX 120/15.
Aj v rámci tejto exekúcie sa žalobkyňa bránila podaním návrhu na odklad exekúcie, ktorý bol okresným
súdom zamietnutý. V rámci exekúcie súdny exekútor vymohol od žalobkyne sumu 19 158,71 €, ktorá

pozostávala z istiny vo výške 15 400 €, z úroku z omeškania za obdobie od 16. 1. 2015 do 30. 11.
2015 vo výške 679,69 €, trov súdneho konania vo výške 924 €, trov oprávneného za spísanie návrhu na
vykonanie exekúcie vo výške 19,92 €, súdny poplatok za návrh na vykonanie exekúcie vo výške 16,50
€ a trov súdneho exekútora vo výške 2 118,60 €. Túto sumu žalobkyňa uhradila po začatí exekučnéhokonania, nie však z dôvodu uznania nároku ale z dôvodu zaťaženia rodinných nehnuteľností exekučným
záložným právom a hrozbou ďalšieho nárastu trov exekúcie.

4. Žalobkyňa vyzvala žalovaného 27. 11. 2017, aby v 15 dňovej lehote vydal žalobkyni bezdôvodné
obohatenie vo výške 19 158,71 € z dôvodu zrušenia exekučného titulu, čo však žalovaný odmietol a
dostal sa tak do omeškania s úhradou dlhu. Tým, že súdne rozhodnutia boli zo strany Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zrušené, zanikla aj právoplatnosť platobného rozkazu vydaného v konaní
vedeného pod sp. zn. 9C/32/2015. Žalobkyňa svoj nárok odôvodňuje z ustanovenia § 451 zákona č.

40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“), pričom podľa jej názoru
bezdôvodné obohatenie v prípade zrušenia rozhodnutia všeobecného súdu vzniká už právoplatnosťou
zrušujúceho rozhodnutia a od tohto momentu by bola oprávnená takéto plnenie vymáhať späť. Napriek
tomu, že žalovaný bol oboznámený, rovnako ako súdny exekútor o podanom dovolaní, žalovaný navrhol
a súdny exekútor pokračoval vo vykonávaní exekúcie.

5. Spolu so žalobou žalobkyňa predložila kópiu platobného rozkazu okresného súdu z 5. 3. 2015 sp. zn.
9C/32/2015, dovolania z 1. 10. 2015, uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. 9. 2017 sp.
zn. 2Cbo/201/2016, uznesenia okresného súdu z 28. 4. 2016 č. k. 19Er/664/2015-21, mailovú
komunikáciumedzižalobkyňouasúdnymexekútoromP..F.,dokladoúhradesumy19158,71€,konečné
vyúčtovanie exekučného konania sp. zn. EX 120/15, výzvu na vydanie bezdôvodného obohatenia z

27. 11. 2017 a oznámenie žalobkyne o podaní dovolania z 24. 11. 2015 a 30. 9. 2015 s dokladmi o
doručení žalovanému.

6. Žalovaný reagoval na žalobu vyjadrením z 7. 5. 2018, v ktorom vyslovil názor, že nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia je nedôvodný. Pokiaľ ide o žalobkyňou opísaný skutkový stav považuje

ho žalovaný za nesporný, ale nemožno mu klásť na ťarchu to, že svoje práva uplatňoval v súlade
s platnými predpismi, pretože návrh na vykonanie exekúcie podával na základe vtedy právoplatného
exekučného titulu, napriek podanému dovolaniu, pričom poukazuje na to, že ani exekučný súd nepovolil
odklad exekúcie na základe podaného dovolania. Doručovanie oznámení žalobkyne exekútorovi alebo
žalovanému o tom, že podala dovolanie nemá žiadne právne účinky ani následky. Rovnako je však

nesporné, že nárok žalovaného uhradila žalobkyňa v celom rozsahu v rámci exekúcie dobrovoľne a
aj v prípade, že by tieto boli vymožené niektorým so zákonných spôsobov vykonania exekúcie, nemá
to žiaden vplyv na nedôvodnosť predmetnej žaloby. Žalovaný popiera, že sa dostal do omeškania s
úhradou akéhokoľvek záväzku voči žalobkyni počnúc dňom 17. 12. 2017, pretože mu nevznikol žiaden
záväzok voči žalobkyni. Pokiaľ ide o samotnú sumu bezdôvodného obohatenia, žalovaný poukazuje

na to, že trovy exekúcie vo výške 2 118,60 € mu nikdy neboli uhradené a v tejto časti sa ani nemohol
bezdôvodne obohatiť. Žalovanému bola uhradená suma 17 040,11 €, z ktorej bolo 924 € uhradených
v rámci súdneho poplatku za podanie žaloby, 19,19 € za spísanie návrhu na vykonanie exekúcie a
16,50 € uhradených súdu ako poplatok za vykonanie exekúcie. Reálne sa teda mohol zväčšiť majetok
žalovaného o sumu 16 080,42 €. Opis vzniku bezdôvodného obohatenia, ktorý žalobkyňa viaže na

moment vyhlásenia uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, je nesprávny a v rozpore s
existujúcou judikatúrou súdov. Zrušením rozhodnutia, na základe ktorého bolo plnené dochádza k
bezdôvodnému obohateniu len v prípade, že podľa hmotného práva tu povinnosť neexistovala. V tejto
súvislosti žalovaný poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 9. 2. 2017 sp. zn. II.
ÚS 18/2016, podľa ktorého zrušenie právoplatného rozhodnutia deklaratórnej povahy nezakladá bez

ďalšieho právo strany v konaní na vrátenie poskytnutého plnenia ale rozhodujúce je, či právny dôvod
plnenia spočíval na reálne existujúcom hmotnoprávnom základe. Taktiež poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. 11. 2010 sp. zn. 5 M Cdo 17/2009. V zmysle citovanej
judikatúry tak žalovaný považuje nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za neexistujúci a z tohto
dôvodu sa nemohol žalovaný dostať ani do omeškania.

7. Na vyjadrenie žalovaného reagovala žalobkyňa vyjadrením doručeným súdu 24. 3. 2020, v ktorom
uviedla, že sa nestotožňuje s argumentmi žalovaného a poukázala na to, že v konaní vedenom na
okresnom súdu pod sp. zn. 9C/49/2017, vzal žalovaný svoju žalobu späť a konanie vo veci samej
bolo právoplatne zastavené. Žalobkyňa uviedla, že existenciu nároku žalovaného od počiatku popierala

a rozporovala ho v celej jeho výške. V tomto smere odkazuje na svoje podania, ktoré produkovala
v konaní vedenom na okresnom súdu pod sp. zn. 9C/49/2017. Nárok žalovaného nevznikol ani zo
zmluvy, ani zo zákona a bol sporný v celom rozsahu. Žalobkyňa neuhradila nárok vymáhaný v exekúcii
dobrovoľne, ako to uvádzal žalovaný a riadne ho informovala o podanom dovolaní. Keďže súd jej návrhuna odklad exekúcie nevyhovel, bola nútená vymáhaný nárok zaplatiť na účet exekútora s cieľom vyhnúť
sazvyšovaniutrovexekúcie.To,žežalovanýjevomeškaní,opieražalobkyňaorozhodnutieNajvyššieho
súdu Českej republiky sp. zn. 31Cdo/330/2011. Rovnako svoj nárok na vrátenie trov exekúcie opiera

o judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a to rozhodnutia sp. zn. 4Cdo/12/2006 a sp. zn.
2Cz/71/87. Vzhľadom na to, že o výške trov konania nebolo s konečnou platnosťou rozhodnuté v konaní
vedenom pod sp. zn. 9C/49/2017 je táto otázka ešte stále otvorená. Trovy exekúcie sú síce plnením
poukázaným na účet exekútora, ale ich vzniku mohol zabrániť jedine žalovaný a to tým, že by návrh na
vykonanie exekúcie nepodal alebo by požiadal o jeho odklad.

8. Žalovaný vo svojom následnom vyjadrení, doručenom okresnému súdu 29. 4. 2020, poukázal na to,
že konanie vedené pod sp. zn. 9C/49/2017, bolo právoplatne zastavené v dôsledku späťvzatia žaloby,
ktorú vzal späť z dôvodu zániku pohľadávky splnením zo strany žalobkyne, ako aj z dôvodu duplicity
konania, keďže aj v tomto konaní sa nárok odvíjal z rovnakého záväzkového vzťahu. Právny titul,
na základe ktorého bolo žalovanému plnené, nebolo rozhodnutie súdu ale skutočnosť, že žalobkyňa

nevrátila žalovanému poskytnuté finančné prostriedky. Žalovaný navrhuje pripojiť súdny spis okresného
súdu sp. zn. 9C/49/2017, v ktorom sa nachádza opis vzniku záväzku, ako aj dôkazy o ktoré žalovaný
svoj nárok opieral. Žalovaný poukazuje na ním preukázané skutočnosti, že v období 30. 12. 2011 -
31. 10. 2014 zasielal žalovanej pravidelne sumu 700 € mesačne ako pôžičku. Uvedeným spôsobom
žalobkyni poskytol v danom období 22 x sumu 700 €, čo predstavuje 15 400 €. Žalobkyňa dobrovoľne

nevrátila žalovaným požičané prostriedky, preto ju listom, ktorý jej bol doručený 15. 1. 2015, vyzval
na ich vrátenie. Počnúc nasledujúcim dňom po doručení tohto listu si žalovaný uplatňoval aj zákonný
úrok z omeškania z dlžnej sumy. Žalovaný svoj nárok preukázal výpisom z jeho bankového účtu a
výzvou na vrátenie dlhu, pričom naopak žalobkyňa doposiaľ nepreukázala, že by tieto prostriedky vrátila
žalovanému iným spôsobom ako ich uhradením v rámci exekúcie. Žalovanému nikdy nebola uhradená

suma 19 158,71 € a v časti sumy 2 118,60 €, ktoré predstavujú trovy exekúcie žalovaný nie je ani
pasívnevecnelegitimovaný.Sumy,ktoréboliuhradenénasúdnepoplatkyvovýške959,69€,samajetok
žalovaného žiadnym spôsobom nezväčšil. Išlo len o prostriedky vynaložené za účelom vymoženia sumy
16 080,42 €. Žalobu preto považuje za nedôvodnú a navrhuje ju zamietnuť. V ďalšom svojom vyjadrení
z 27. 7. 2020 žalovaný navrhol, aby bol vypočutý k okolnostiam vzniku záväzkového vzťahu.

9. Na pojednávaní z 19. 11. 2020 strany sporu zotrvali na svojich doterajších vyjadreniach, pričom
žalobkyňa v konaní vzniesla námietku premlčania, ktorú už vzniesla v konaní pod sp. zn. 9C/49/2017.
Žalovaný poukázal na to, že už vydaním platobného rozkazu musel okresný súd zhodnotiť, že tento
nárok predbežne vyplýva z predložených listín. K námietke premlčania uviedol, že do dnešného dňa

táto nebola podaná a preto požiadal žalobkyňu, aby špecifikovala kedy malo dôjsť k predmetnému
premlčaniu nároku. Žalovaný si uplatňoval nárok len dva roky spätne od podania žaloby a tento nárok
nebol zamietnutý z dôvodu jeho premlčania. Predchádzajúce konanie bolo zastavené z dôvodu zániku
žalobou uplatneného nároku jeho splnením na základe čoho žalovaný vzal žalobu späť.

10. Žalovaný poukázal na to, že žalobkyňa nikdy nespochybnila, že by sa peňažné prostriedky, ktoré
jej boli vyplatené dostali do jej dispozície a jej jedinou obranou bolo, že išlo o plnenie z mandátnej
zmluvy. Žalovaný už v pôvodnom konaní preukázal (sp. zn. 9C/49/2017), že zmluvnou stranou týchto
mandátnych zmlúv nebol žalovaný, ale iné právnické osoby (J. - Q., Q.. J.. H.. T. V. Q., Q.. J.. H..)
a tieto peňažné prostriedky boli vyplácané žalobkyni v hotovosti. Žalobkyňa nedokázala predložené

dôkazy vyvrátiť. Dôkazné bremeno vo vzťahu k uplatnenému nároku je na strane žalobkyne, pričom
žalovaný zdôraznil, že svoj nárok si uplatňoval ako nárok zo zmluvy o pôžičke, keďže išlo o ústnu dohodu
a žalovaný nevie preukázať toto tvrdenie, jeho nárok preto pozostáva z bezdôvodného obohatenia.
Žalobkyňa neprodukovala žiaden dôkaz o tom, že peňažné prostriedky poukazované žalovaným na jej
účet mali povahu odmeny za činnosť vykonávanej na základe mandátnych zmlúv.

11. Pred ďalším pojednávaní, ktoré sa konalo 22. 12. 2020, žalobkyňa dňa 23.
11. 2020 predložila vyjadrenie v ktorom uviedla, že nárok žalovaného nikdy neuznala a keďže nebolo
zrejmé, či súd v tomto konaní prihliadal aj na obranu žalovaného a keďže súd nevyhlásil dokazovanie za
skončené dopĺňa celý obsah svojho podania prílohami, ktoré tvoria obsah spisu 9C/49/2017. Ako ďalší

dôkaz navrhuje výsluch žalobkyne, ktorý síce nebol potrebný na preukázanie jej nároku, lebo ten vyplýva
z predložených listín, ale bude potrebný k preukázaniu jej procesnej obrany voči nároku žalovaného.
Žalobkyňa opakovanie vzniesla námietku premlčania. Žalobkyňa spolu s vyjadrením predložila jej
písomné vyjadrenia z 20. 4. 2018, z 2. 8. 2018, mandátne zmluvy z 31. 12. 2012 uzatvorenýchmedzi žalobkyňou a spoločnosťami J. - Q., Q.. J.. H.. T. V. Q., Q.. J.. H.., elektronickú komunikáciu medzi
žalobkyňou, žalovaným a ostatnými osobami, kópiu vizitky žalobkyne a reklamný prospekt spoločnosti
J. - Q., Q.. J.. H.., G. Č.. G.: XXXXXXX, XXXXXXX, XXXXXXX, XXXXXXX, XXXXXXX, XXXXXXX,

XXXXXXX, XXXXXXX, XXXXXXX, XXXXXXXX, XXXXXXX, XXXXXXX, XXXXXXX, XXXXXXX.

12. Okresný súd na základe vyjadrení strán sporu, predložených listín a pripojeného spisu okresného
súdu vedeného pod sp. zn. 9C/49/2017 zistil nasledovné skutočnosti.

13. Žalovaný sa v konaní vedenom pod sp. zn. 9C/32/2015 návrhom na vydanie platobného rozkazu z
30. 1. 2015, domáhal zaplatenia sumy 15 400 € z titulu nevrátenej pôžičky od žalobkyne spolu s úrokom
z omeškania z dlžnej sumy od 16. 1. 2015 do zaplatenia. Svoj nárok preukázal výpisom zo svojho účtu
vedeného v Tatra banka, a. s. (Q. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX), z ktorého vyplýva, že na mesačnej
báze od 31. 1. 2013 do 31. 10. 2014 zaslal na účet žalobkyne č. XXXXXXXXXX/XXXX sumu 700 €, t .j.
spolu 15 400 €. Žalovanej taktiež doručil výzvu na vrátenie dlhu, ktorá bola žalobkyni doručená 15. 1.

2015. Žalovaný okresnému súdu doručil 26. 2. 2015 oznámenie, v ktorom oznámil, že zmluva o pôžičke
nebola uzavretá písomne, a preto navrhol, aby súd jeho nárok posúdil podľa ustanovení o bezdôvodnom
obohatení.

14. O tomto návrhu rozhodol okresný súd tak, že 5. 3. 2015 vydal platobný rozkaz, ktorý priznal

žalovanému sumu 15 400 €, úrok z omeškania z dlžnej sumy vo výške 5,05 % p. a. od 16. 1. 2015 do
zaplatenia a trovy konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 924 €. Dňa 27. 3.
2015 bol okresnému súdu doručený odpor žalobkyne, v ktorom len stručne uviedla, že nárok žalovaného
považuje za neopodstatnený.

15. Okresný súd uznesením odpor odmietol, voči ktorému sa žalobkyňa odvolala. Odvolací súdu
uznesením potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie o odmietnutí odporu, voči ktorému podala
žalobkyňa dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky následne uznesením z 26. 9. 2017 sp. zn.
2Cdo/201/2016 rozhodol tak, že zrušil rozhodnutia odvolacieho súdu a okresného súdu a vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie. Uznesením z 4. 10. 2018, č. k. 9C/49/2017-215, ktoré nadobudlo

právoplatnosť 26. 10. 2018 (výrok I.), v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici z
29. 11. 2018, sp. zn. 17Co/309/2018, okresný súd konanie zastavil z dôvodu späťvzatia žaloby a o
trovách konania bolo rozhodnuté tak, že žalobkyni bol priznaný nárok na náhradu trov prvoinštančného,
odvolacieho aj dovolacieho konania v rozsahu 100 %. Napokon uznesením okresného súdu z 25. 5.
2020, č. k. 9C/49/2017-305, ktoré nadobudlo právoplatnosť 9. 6. 2020, bol žalovaný zaviazaný

uhradiť žalobkyni trovy konania vo výške 5 584,32 €.

16. V priebehu konania potom, ako platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť a stal vykonateľným
exekučným titulom, žalovaný podal návrh na vykonanie exekúcie vedenej súdnym exekútorom P.. F.
pod sp. zn. EX 120/15. Z uznesenia okresného súdu z 28. 4. 2016 sp. zn. 19Er/664/2015, vyplýva, že

ešte pred rozhodnutím súdu o návrhu na odklad exekúcie, bola celá vymáhaná pohľadávka vrátane
trov exekúcie uhradená žalobkyňou. Aj po zohľadnení tejto skutočnosti exekučný súd odklad exekúcie
nepovolil. Z konečného vyúčtovania exekučného konania vyplýva, že 30. 11. 2015 došlo k úhrade
vymáhanejpohľadávkypozostávajúcejzistiny(15400€),úrokuzomeškania(679,69€),trovpôvodného
konania (924 €), trov žalovaného v exekučnom konaní (19,92 € a 16,50 €), čo exekútor vo vyúčtovaní

označil ako pohľadávka vymožená pre oprávneného vo výške 17 040,11 €, ktorá mu bola vyplatená na
jeho účet a trovy exekúcie (2 118,60 €) uhradené súdnemu exekútorovi.

17. Podľa § 451 ods. 1 a 2 OZ, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením

z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový
prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

18. Podľa § 455 ods. 1 OZ, za bezdôvodné obohatenie sa nepovažuje, ak bolo prijaté plnenie
premlčaného dlhu alebo dlhu neplatného len pre nedostatok formy.

19. Podľa § 107 ods. 1,2 OZ, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva
roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkorobohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak
ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

20. Podľa § 230 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej
len „CSP“), ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova.

21. Bezdôvodné obohatenie predstavuje záväzkový vzťah medzi tým, kto sa bezdôvodne obohatil a
ktorý je bezdôvodné obohatenie vydať v zmysle všeobecnej zásady vyjadrenej v § 451 ods. 1 OZ, a

medzi tým, na úkor koho sa niekto obohatil, ktorému patrí právo na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením
z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový
prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

22. Žalobkyňa si v rámci bezdôvodného obohatenia, na úkor ktorej sa mal obohatiť žalovaný uplatnila

aj uhradené trovy exekúcie vo výške 2 118,60 € súdnemu exekútorovi P.. F. v rámci exekúcie vedenej
na návrh žalovaného ako oprávneného. V tejto časti svoj nárok odôvodňovala aj s poukazom na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 12/2006, či sp. zn. 2 Rc 71/87.
Obe rozhodnutia, na ktoré v tomto prípade poukazuje žalobkyňa, riešia problematiku trov konania,
ktoré vznikli medzi stranami sporu. Postavenie súdneho exekútora v exekučnom konaní však nie

je totožné s postavením účastníkov konania. V tomto smere okresný súd poukazuje na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. 8. 2012, sp. zn. 6 M Cdo 4/2011. V ktorom vyslovil záver,
že „Z definície právneho postavenia súdneho exekútora podanej priamo Exekučným poriadkom (viď
vyššie) vyplýva, že exekútor v exekučnom konaní vykonáva úlohy štátneho orgánu. Právne postavenie
exekútora je ustanovené tak, že v rámci deľby verejnej (štátnej) moci sa exekútor podieľa na realizácii

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Na
súdneho exekútora vykonávajúceho exekučnú činnosť treba v zmysle uvedeného hľadieť ako na orgán,
ktorému je zverený výkon verejnej (štátnej) moci v rozsahu ustanovenom zákonom, a to Exekučným
poriadkom a subsidiárne Občianskym súdnym poriadkom. Ustanovenie § 5 ods. 2 Exekučného poriadku
v znení účinnom od 1. septembra 2005 (kedy nadobudla účinnosť jeho novela vykonaná zákonom

č. 341/2005 Z.z.) výslovne uvádza, že vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci....
Vzhľadom na povahu vzťahu vznikajúceho medzi oprávneným ako účastníkom exekučného konania a
súdnym exekútorom vykonávajúcim exekučnú činnosť nemôže dôjsť na strane súdneho exekútora k
bezdôvodnému obohateniu v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka...“ Z uvedeného tak vyplýva, že v
prípade trov exekúcie nie je možné hovoriť o vzniku bezdôvodného obohatenia, pretože vzťah medzi

účastníkom konania a súdnym exekútorom nie je súkromnoprávnym vzťahom. Z tohto dôvodu v tejto
časti žaloba nie je dôvodná. Okresný súd len pre úplnosť uvádza, že žalovaný správne poukazoval na
nedostatok pasívnej vecnej legitimácie v prípade trov exekúcie, ktoré mu neboli vyplatené a tak sa v
tejto časti nemohol ani bezdôvodne obohatiť na úkor žalobkyne. V tomto smere nie je podstatné a na
tomto závere nič nemení skutočnosť, že žalovaný inicioval exekučné konanie napriek tomu, že vedel

o podanom dovolaní. Je potrebné pripomenúť, že podanie samotného dovolania nemá automaticky
odkladný účinok na vedenú exekúciu (porov. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 19. 5. 2004,
sp.zn.III.ÚS60/2004)avdanomprípadenesmerovalmimoriadnyopravnýprostriedokprotiplatobnému
rozkazu, ale voči uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým potvrdil uznesenie o odmietnutí odporu. Podanie
mimoriadneho opravného prostriedku nie je samo osebe zákonným dôvodom na odklad exekúcie podľa

§ 56, ani dôvodom na zastavenie exekúcie podľa § 57 z. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinného do 31. 3. 2017.
Exekúcia sa tak začala a bola vykonaná na podklade vykonateľného exekučného titulu.

23. Pokiaľ ide o trovy žalovaného ako oprávneného v exekučnom konaní, ktoré musel vynaložiť

(zaplatenýsúdnypoplatokvovýške16,50€a19,90€zaspísanienávrhunavykonanieexekúciesúdnym
exekútorom), v tejto časti rovnako nárok žalobkyne nie je dôvodný. Je potrebné zdôrazniť, že exekúcia
bola vedená dôvodne na základe v tom čase právoplatného exekučného titulu, ktorý bol vykonateľný
tak po materiálnej, ako aj formálnej stránke a to, že bol neskôr zrušený v dôsledku rozhodnutia o
mimoriadnom opravnom prostriedku, na závere o dôvodnosti vedenej exekúcie nič nemení. Okresný súd

rozhodujúci o nároku na bezdôvodné obohatenie nemá právomoc preskúmavať správnosť postupu a
rozhodnutí súdneho exekútora vydaných v exekučnom konaní, keďže ide o samostatné konanie, v rámci
ktorého okresný súd nie je nadradenou, resp. opravnou inštanciou, ktorá by mohla revidovať predmetné
rozhodnutia. V tomto smere treba pripomenúť, že ak by žalobkyňa splnila svoj dlh v paričnej lehote,nebol by dôvod na podanie návrhu na vykonanie exekúcie. Taktiež súd poukazuje na to, že žalovaný
nepodal návrh na vykonanie exekúcie hneď po uplynutí paričnej lehoty, pretože bol podaný až 13. 10.
2015, pričom odpor proti platobnému rozkazu bol odmietnutý uznesením okresného súdu z 14. 5. 2015.

Doposiaľ nebolo vydané žiadne rozhodnutie, ktoré by konštatovalo nezákonnosť exekúcie, resp. že
by návrh na vykonanie exekúcie nebol podaný dôvodne. Už vôbec nie je môže hovoriť o vzniknutej
škode, ako sa to snažila prezentovať žalobkyňa, pretože podanie návrhu na podklade vykonateľného
exekučného titulu nie je protiprávnym konaním, čo je jeden z predpokladov pre vznik škody. Trovy
žalovaného v exekučnom konaní vznikli dôvodne, preto nemôže ísť o bezdôvodné obohatenie na úkor

žalobkyne.

24. Nárok žalobkyne pozostával aj z trov konania vo výške 924 €, zaplatených v konaní vedenom
pod sp. zn. 9C/32/2015, resp. pod sp. zn. 9C/49/2017. V tomto smere okresný súd poukazuje na
uznesenie okresného súdu č. k. 9C/49/2017-305 z 25. 5. 2020, ktorý právoplatne rozhodol o výške
trov konania uplatnených a vyčíslených žalobkyňou, kde bolo rozhodnuté aj o trovách konania v časti

zaplateného súdneho poplatku vo výške 924 €. Uvedené uznesenie bolo vydané na podklade uznesenia
Krajského súdu v Banskej Bystrici z 29. 11. 2018, sp. zn. 17Co/309/2018, ktorý priznal žalobkyni nárok
na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu 100 %. Z odôvodnenia
(bod 14.) tohto uznesenia vyplýva, že odvolací súd uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobkyni
náhradu trov prvoinštančného konania, ktoré trvá od podania žaloby až do podania odvolania proti

uzneseniuokresnéhosúduz4.10.2018,č.k.9C/49/2017-215.Zuvedenéhotakvyplýva,žeokresnýsúd
rozhodujúci v konaní vedenom pod sp. zn. 9C/49/2017, mal v súlade s právnym názorom odvolacieho
súdu rozhodnúť o všetkých trovách konania, ktoré vznikli žalobkyni v konaní pred súdom prvého stupňa.
Okresný súd z tohto dôvodu nemohol opätovne rozhodovať o priznaní trov konania žalobkyni, ktoré jej
vznikli v konaní vedenom pod sp. zn. 9C/49/2017 (resp. 9C/32/2015), pretože by tak porušil zásadu

ne bis in idem, ktorá je vyjadrená v ust. § 230 CSP, podľa ktorého ak sa o veci právoplatne rozhodlo,
nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova. Z tohto dôvodu musel súd žalobu v časti nároku žalobkyne
v rozsahu trov konania vo výške 924 € zamietnuť ako nedôvodnú.

25. Pokiaľideoistinuvovýške15400€aúrokzomeškaniavovýške679,69€,vtomtosmeresaokresný

súd stotožňuje s prezentovaným záverom žalovaného, ktorý poukázal na existujúcu judikatúru (nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 9. 2. 2017, sp. zn. II. ÚS 18/2016, rozsudok Najvyššieho súdu
Českej republiky z 23. 4. 2014, sp. zn. 31Cdo/3309/2011, z 11. 10. 2007, sp. zn. 28Cdo/3113/2007, z 19.
5. 2009, sp. zn. 30Cdo/3810/2007), z ktorej vyplýva, že samotným zrušením deklaratórneho rozhodnutia
súdu,nazákladektoréhoplnilažalobkyňa,nevznikábezdôvodnéobohatenie.Tovznikájedinevprípade,

akbysaplnilneexistujúcidlh,t.j.dlh,ktorýbynemalhmotnoprávnyzáklad.Tvrdeniežalobkyne,ženárok
na bezdôvodné obohatenie vznikol už momentom zrušenia platobného rozkazu, na podklade ktorého
plnila, je nesprávny a v rozpore s uvedenou konštantnou judikatúrou súdov.

26. Vdanomprípadeajpopripojenísúdnehospisuokresnéhosúdusp.zn.9C/49/2017,okresnýsúdmal

preukázanýhmotnoprávnynárokžalovaného,ktorýposudzovalakoprejudiciálnuotázkuprirozhodovaní
o nároku na bezdôvodné obohatenie. Žalovaný preukázal, že na účet žalobkyne vedený v Slovenská
sporiteľňa, a. s. posielal peňažné prostriedky v celkovom objeme 15 400 €. Nie je pritom podstatné, ako
tento nárok žalovaný právne posúdil, pretože právne posúdenie preukázaných skutočností vykonáva
súd. I keď zo strany žalovaného nebolo preukázané jeho tvrdenie o ústne dohodnutej pôžičke pre

žalobkyňu,bolonesporné,keďžežalobkyňatútoskutočnosťnepoprela,žeuvedenépeňažnéprostriedky
žalovaný naozaj poskytol žalobkyni. Žalobkyňa v rámci svojej procesnej obrany tvrdila, že nešlo o
pôžičku, ani o poskytnutie plnenia bez právneho dôvodu, ale o odmenu, ktorú jej žalovaný poukazoval
za jej činnosť vykonávanú pre obchodné spoločnosti žalovaného zaoberajúce sa realitnou činnosťou.
Žalobkyňa na podporu svojich tvrdení síce predložila faktúry a mandátne zmluvy, tie však neboli

uzatvorené medzi žalovaným a žalobkyňou, ale medzi právnickými osobami a žalobkyňou, na základe
ktorých boli vystavené faktúry len za obdobie od 31. 1. 2013 do 31. 7. 2013, na podklade ktorých mala
byť žalobkyni vyplatená celková suma 5 200 €. Žalovaný však preukázal predloženými pokladničnými
dokladmi, že jednotlivé faktúry boli žalobkyni vyplatené nie na účet vedený v banke, ale v hotovosti,
pričom na jednotlivých pokladničných dokladoch je uvedené číslo faktúry a podpis žalobkyne, ktorým

potvrdila príjem hotovosti. Uvedené rozpory žalobkyňa nevedela vysvetliť a nevedela predložiť žiadne
iné dôkazy, ktoré by preukazovali pravdivosť jej tvrdenia, že išlo o vyplatenie odmeny za činnosť.27. Takýmto dôkazom nie je predložená mailová komunikácia, ktorá síce zachytáva pokyny pre
žalobkyňu od žalovaného, avšak chýba akákoľvek súvislosť, že nárok žalovaného bol odmenou za túto
konkrétnu činnosť. Aj z pripojeného spisu okresného súdu sp. zn. 9C/49/2017, v ktorom sa nachádza

vyjadrenie žalobkyne z 19. 6. 2018, vyplýva, že nevedela žiadnym spôsobom vysvetliť, prečo žalovaný
vyplácal jednotlivé sumy z jeho súkromného účtu a nie z účtu jeho spoločností. Tvrdenia žalobkyne,
že žalovaný mal na svojom súkromnom účte viac peňazí alebo že viacero obchodov sa realizovalo
neoficiálne, neobstojí a tieto tvrdenia žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala.

28. Zrejme z dôvodu pokusu zvrátiť výsledok sporu žalobkyňa v tomto konaní vzniesla námietku
premlčania nároku žalovaného, uplatneného v konaní vedenom pod sp. zn.
9C/49/2017. Uvedená námietka premlčania je však nedôvodná a bez akéhokoľvek právneho významu,
pretože v rámci žalobkyňou uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je možné
namietať premlčanie nároku žalovaného uplatneného v inom konaní. Žalobkyňa pred vznesením
námietky premlčania nárok žalovaného uhradila v celom rozsahu, pričom premlčanie práva neznamená

jeho zánik, iba bráni jeho vymožiteľnosti. Z uvedeného tak vyplýva, že i v prípade premlčania
práva žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia, žalobkyňa neplnila dlh, ktorý by v tom
čase neexistoval. Napokon, ani plnenie premlčaného nároku nemá za následok vznik bezdôvodného
obohatenia (§ 455 ods. 1 OZ).

29. Povinnosť tvrdiť a dôkaznú povinnosť má tá strana sporu, ktorá z takýchto tvrdení vyvodzuje pre
seba priaznivé dôsledky. Bolo preto povinnosťou žalobkyne uniesť dôkazné bremeno a preukázať,
že hmotnoprávny základ nároku žalovaného neexistoval. Žalobkyňa však v priebehu konania
nepreukázala, že plnila žalovanému na základe neexistujúceho právneho dôvodu. Žalobkyňa od
počiatku zamerala svoje tvrdenia a dokazovanie nesprávne, keď sa mylne domnievala, že bezdôvodné

obohatenie vzniká už zrušením právoplatného rozhodnutia, na základe ktorého plnila. Svoje tvrdenia
a dokazovanie zmenila až potom, ako súd uviedol svoje predbežné právne posúdenie. Avšak ani z
pripojeného spisu, či dodatočne predložených listín, ktoré predkladala už v konaní vedenom pod sp.
zn. 9C/49/2017, nepreukázala, že nárok žalovaného v čase jeho splnenia neexistoval. Žalobkyňou
predložené faktúry a mandátne zmluvy túto skutočnosť nepreukazujú a navyše sa týkajú iba časti sumy

vo výške 5 200 €. Čo sa týka zvyšnej časti nároku vo výške 10 200 €, žalobkyňa nepredložila dôkaz, ktorý
by preukázal, že v danom prípade nešlo o bezdôvodné obohatenie, ale o vyplácanie odmeny žalovaným.
Žalobkyňasamapriznala,ženevievysvetliťdôvod,prečobyžalovanýplatilžalobkyniodmenuzačinnosť
vykonávanú v prospech právnických osôb zo svojho osobného účtu.

30. Napokon, žalobkyňa uvádzala vo svojich vyjadreniach, ktoré sa nachádzajú v spise okresného
súdu sp. zn. 9C/49/2017, že žalovanému dôverovala a viackrát na neho tlačila, aby jej pracovný vzťah
zlegalizoval, pretože jednotlivé platby, ktoré mali byť poukazované ako odmena za činnosť, jej žalovaný
vyplácalbezakéhokoľvekprávnehozákladu.Vtomtosmereokresnýsúdpoukazujena nálezÚstavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 142/2018, z 12. 7. 2018, v ktorom vyslovil právny záver, podľa

ktorého „...je zodpovednosťou zmluvných strán (subjektov obchodnoprávneho vzťahu), či sa slobodne
rozhodnú pre ústnu formu zmluvy alebo písomnú formu zmluvy, pričom v tejto súvislosti musia znášať
riziko dôkaznej núdze v prípadnom spore, ak sa rozhodli pre formu ústnu, alebo pre písomnú úpravu
len niektorých aspektov ich zmluvného vzťahu. K platnosti ústnej zmluvy totiž postačujú zhodné prejavy
vôle zmluvných strán ohľadom podstatných náležitosti zmluvy, ktoré nemusia byť „zachytené“ objektívne

poznateľným spôsobom pre tretie strany. S tým spojená dôkazná núdza ide však na ťarchu strán sporu.“
Uvedený záver je aplikovateľný aj na tento skutkovo podobný prípad, keďže viaceré vzťahy medzi
žalobkyňou a žalovaným boli dohodnuté len ústne, v dôsledku čoho ich žalobkyňa nevedela preukázať.
Žalobkyňa tak musí znášať riziko dôkaznej núdze s tým spojené a neobstoja jej tvrdenia, že žalovanému
slepo dôverovala alebo nemala dostatočné znalosti v účtovníctve. Ako vyplýva z predloženej mailovej

komunikácie, žalobkyňa sa na realitnej činnosti podieľala na základe vlastného slobodného rozhodnutia
a ak sa domnievala, že jej činnosť v prospech spoločností, či v prospech žalovaného je nelegálna, mohla
túto činnosť kedykoľvek ukončiť.

31. Neunesenie dôkazného bremena má za následok stratu sporu. Žalovaný naopak predloženým

výpisom z účtu vedeného v banke preukázal, že žalobkyni vyplatil sumu 15 400 € bez právneho dôvodu,
čím sa žalobkyňa na jeho úkor bezdôvodne obohatila. Žalobkyňa uvedenú sumu dodatočne uhradila v
rámci exekúcie. Okresný súd tak nemal žiadnym spôsobom preukázané, že žalobkyni vznikol nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia, preto žalobu v celom rozsahu zamietol ako nedôvodnú.32. Okresný súd záverom uvádza, že v konaní boli navrhnuté dôkazy, ktoré súd nevykonal, a to výsluch
strán sporu. Žalovaný síce navrhol svoj výsluch včas, okresný súd to však nepovažoval za potrebné,

ani za účelné, pretože skutočnosti, ku ktorým mal byť vypočutý, vyplývali z predložených listín. V tomto
smere okresný súd poukazuje na ust. § 195 ods. 1 CSP, podľa ktorého je výsluch strany sporu iba
podporným dôkazom, ktorý je možné realizovať iba za predpokladu, ak skutočnosti, ku ktorým má byť
vypočutá, nie je možné preukázať inak. Žalobkyňa navrhla taktiež svoj výsluch, ale až po pojednávaní,
ktorésakonalo19.11.2020,vpodanídoručenomsúdu23.11.2020.Vtomtoprípadeokresnýsúdtaktiež

nepovažoval výsluch žalobkyne za účelný, keďže svoje tvrdenia nevedela preukázať ani predloženými
listinami, pričom sama potrebu jej výsluchu zdôvodnila tým, že síce nebol potrebný na preukázanie jej
nároku, ale je potrebný k preukázaniu jej procesnej obrany voči žalovanému. Ktorý prostriedok procesnej
obrany a čo sa malo výsluchom žalobkyne preukazovať, tak súdu nie je zrejmé. Okrem toho, súd uplatnil
v prípade výsluchu žalobkyne aj sudcovskú koncentráciu konania v súlade s § 153 ods. 2 CSP, pretože
výsluch žalobkyne nebol navrhnutý včas, pričom žalobkyni, zastúpenej kvalifikovaným zástupcom z

radov advokátov, nebránila žiadna objektívna prekážka, aby tento dôkaz navrhla včas. Žalobkyňa bola
osobne prítomná na pojednávaní 19. 11. 2020 a ani počas neho sa nemala potrebu vyjadriť k žalobe, či
reagovať na tvrdenia žalovaného. Jej výsluch by si vyžadoval odročenie pojednávania, pretože z dôvodu
zdravotnej indispozície sa nemohla osobne dostaviť na pojednávanie, ktoré sa konalo 22. 12. 2020.

33. V tomto kontexte okresný súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z
15. 11. 2018 sp. zn. II. ÚS 530/2018, uverejneného v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu
Slovenskej republiky pod č. 89/2018, v ktorom vyslovil právny názor, podľa ktorého „Keďže sudcovskú
koncentráciu konania uplatňuje príslušný sudca podľa vlastnej úvahy, spadá do jeho kompetencie
rozhodnúť, či na prostriedok procesného útoku či obrany, ktorý strana mohla predložiť už skôr, ak

by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania, bude prihliadať.“ Rovnako tak
poukazuje na závery rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 28. 2. 2018, č. k. 41Cob/218/2017,
podľa ktorého „Ak neexistujú osobitné dôvody, v zásade platí, že predloženie skutkových tvrdení alebo
dôkazných návrhov až na pojednávaní nie je včasné... Ak súd dospeje k záveru, že strana sporu
neuplatnila prostriedky procesného útoku a procesnej obrany včas, má možnosť buď konanie strany

ospravedlniť a na jej procesný úkon prihliadať, alebo vyvodiť sankčné dôsledky, teda na omeškaný
procesný úkon neprihliadnuť (nepriznať mu procesnoprávne účinky)... Uplatnenie diskrečného práva
súdu závisí od okolností konkrétneho prípadu. Oneskorené predloženie prostriedkov procesného
útoku a prostriedkov procesnej obrany môže súd ospravedlniť na základe objektívnych kritérií (napr.
právna zložitosť sporu) alebo subjektívnych kritérií (napr. schopnosť účastníka rozpoznať potrebu tvrdiť

určité skutočnosti).“ Okresný súd pri aplikácii sudcovskej koncentrácie konania postupoval v zmysle
uvedeného ustanovenia a citovanej judikatúry, od ktorej sa nemal dôvod odkloniť.

34. Podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne

vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

35. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

36. Žalovaný bol v konaní úspešný, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni
v plnom rozsahu.

37. O výške náhrady trov konania rozhodne okresný súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia, ktoré je potrebné
doručiť Okresnému súdu Žiar nad Hronom v dostatočnom počte rovnopisov s prílohami, v prípade jeho
doručenia iným spôsobom ako do elektronickej schránky súdu.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci

sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisovú značku tohto konania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiusmeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť a odvolacie dôvody a dôkazy na ich
preukázanie môže meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi, aby uskutočňoval jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie dôkazy alebo tvrdenia, ktoré neboli
uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1 § 365 CSP, ak
táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.