Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 15, 2022

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/10/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7620200369
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 03. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gizela Majerčák

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2022:7620200369.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gizely Majerčák a členov

senátu JUDr. Dany Popovičovej a JUDr. Aleny Mikovej, v právnom spore žalobkyne: M. H., N. J. I.,
Č. X, J.. XX.X.XXXX, zást. Sidor a partneri, s.r.o. Hlohovec, Železničná 4/A, IČO: 52 635 970, za
ktorého ako konateľ koná advokát JUDr. Vladimír Sidor, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia,
s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, zást. Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková,
s.r.o., Bratislava, Kubániho 16, IČO: 47 233 516, za ktorého ako konateľ koná advokátka JUDr. Andrea
Cviková, o 500 €, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves č. k.
13C/2/2020 - 62 z 1. októbra 2020

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobkyni proti žalovanému p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Spišská Nová Ves ako súd prvej inštancie rozsudkom označeným v záhlaví v celom
rozsahu vyhovel žalobe o primerané finančné zadosťučinenie podľa §3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.
z. o ochrane spotrebiteľa. Pri svojom rozhodovaní vychádzal zo zistenia, že v zmysle právoplatného
rozsudku konajúceho súdu sp. zn. 1Csp/47/2017 z 9.3.2018 žalobkyňa bola plne úspešná pri ochrane
svojich spotrebiteľských práv, keď inter alia bolo rozhodnuté aj o povinnosti žalovaného žalobkyni vydať

bezdôvodnéobohatenievrozsahu1651,29€súrokmizomeškania.Ideobezdôvodnéobohatenie,ktoré
žalovanému vzniklo z dôvodu, že na základe úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXX z 25.9.2013 znejúcej na
1 500 € pri reálne poskytnutej sume 1 132,51 € od žalobkyne prijal peňažné plnenie v rozsahu 2 850,85
€. Rozsudok okresného súdu bol potvrdený odvolacím súdom (sp. zn. 3Co/236/2018), ktorý sa stotožnil
so záverom súdu prvej inštancie, že výška odplaty poskytnutého úveru dosahujúca mieru 70 % p. a. je v
absolútnom rozpore s §53 ods. 6 o. z., ako aj s dobrými mravmi, lebo táto podstatne prevyšuje odplatu
obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch.

2. Súd vec právne posúdil podľa §3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa
konštatujúc, že jediným zákonom vyžadovaným predpokladom na priznanie práva na primerané
finančné zadosťučinenie spotrebiteľovi je na súde úspešne uplatniť porušenie práv a povinností proti
porušiteľovi, pričom pod týmto úspešným uplatnením v zmysle tohto zákonného ustanovenia je potrebné
rozumieť, že súd v prospech spotrebiteľa judikuje konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti,
napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia alebo vo výroku rozsudku
konkrétne vymedzenú zmluvnú podmienku používanú v spotrebiteľskej zmluve určí za neprijateľnú.

Toto zadosťučinenie má pritom plniť funkciu satisfakčnú i sankčnú s tým, že cieľom ustanovenia §3
ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. predovšetkým je odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči
spotrebiteľom (rozsudok NS SR sp. zn. 6Cdo/127/2017 z 30.1.2019).3. S poukazom na výsledok súdneho konania sp. zn. 1Csp/47/2017 súd mal za to, že žalobkyňa
uplatnila porušenie svojich práv, keď uplatnila právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom v
danom konaní bola plne úspešná, pretože súd jej žalobe vyhovel, rozsudok je právoplatný. Konštatoval

preto splnenie všetkých zákonných podmienok, splnenie ktorých pre úspešné uplatnenie primeraného
finančného zadosťučinenia na súde vyžaduje zákon, pričom samotná povaha primeraného finančného
zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, a preto nemusia byť predložené dôkazy o jej
existencii, postačí ak ujma alebo čo i len možnosť jej vzniku tu je.
4. Pri úvahe o výške priznaného finančného zadosťučinenia súd vychádzal z intenzity porušenia

spotrebiteľských práv, pričom v celom rozsahu sa stotožnil s dôvodmi v tejto súvislosti uvádzanými
žalobkyňou (žalovaný v rozpore so zákonom do výšky poskytnutého úveru započítal poplatky z
dohody o poskytnutí služby, v dôsledku čoho výsledná odplata oproti deklarovanej odplate 2 198,40 €
predstavovala až 2 565,89 €, neochota žalovaného so žalobkyňou mimosúdne sa dohodnúť, v dôsledku
čoho žalobkyňa ako spotrebiteľ bola nútená domáhať sa ochrany svojich práv na súde proti ekonomicky
a právne silnejšiemu subjektu, aby naďalej sa tak neznižoval jej majetok na úkor žalovaného, ktorý

postupoval v rozpore so zákonom, úročenie neposkytnutej časti finančných prostriedkov úrokmi vo
výške 70 % p. a., výška nedôvodne požadovanej sumy žalovaným viac ako 2 000 €, dĺžka trvania
závadneho stavu od 16.9.2013 až do 18.7.2019, počas ktorého dochádzalo k znižovaniu životnej
úrovne žalobkyne na úkor žalovaného požadujúceho od nej neprimerane vysokú odplatu za úver,
sankčná funkcia primeraného finančného zadosťučinenia). Zároveň mal na zreteli, že k porušeniu

spotrebiteľských práv došlo v dôsledku zavádzania žalobkyne ohľadom výšky poskytnutého úveru a
neprimerane vysokej odmeny za poskytnutý úver, pričom súd sa zmienil, že z vlastnej činnosti je mu
známe,žesanejednáoojedineléporušeniespotrebiteľskýchprávzostranyžalovanéhoažalobkyňaako
spotrebiteľ musela brániť svoje práva podanou žalobou na súde o vydanie bezdôvodného obohatenia. S
prihliadnutím na závažné porušenie práv žalobkyne zo strany žalovaného, ktorých ochrany sa žalobkyňa

úspešné domohla na súde, súd bol toho názoru, že 500 € je primeraných povahe a rozsahu porušenia
práv žalobkyne, zodpovedá svojmu účelu poskytnutím satisfakcie žalobkyni ako spotrebiteľovi a zároveň
odradením dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov. Z týchto dôvodov žalobe v celom rozsahu
vyhovel. Úspešnej žalobkyni s odkazom na ustanovenie §255 ods. 1 a 262 ods. 1 a 2 CSP priznal nárok
na plnú náhradu trov proti neúspešnému žalovanému.

5. Proti tomuto rozsudku žalovaný podáva odvolanie z dôvodov ustanovených v § 365 ods. 1 písm. b),
d), f) a h) CSP domáhajúc sa toho, aby odvolací súd rozsudok zmenil a žalobu zamietol.
6. Poukazom na to, že podstatou finančného zadosťučinenia predovšetkým je satisfakcia za imateriálnu
ujmu, a to buď v peniazoch alebo aj nepeňažnou formou, odvolanie odôvodňuje argumentujúc, že nárok
na toto zadosťučinenie nemôže vzniknúť len na základe rozhodnutia vo veci sp. zn. 1Csp/47/2017.

Existencia ujmy musí byť odôvodnená konkrétnymi okolnosťami, pričom právna úprava postavenie
spotrebiteľa uľahčuje len v tom, že nie je povinný dokazovať rozsah ujmy a príčinnú súvislosť a pod.,
ale neznamená, že nárok vznikne za každých okolností, aj keď ujma nevznikla. Samotný záver, že
žalovaný porušuje práva spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy, nie je pritom záverom o skutočnej existencii
takejto ujmy a pre priznanie finančného zadosťučinenia podľa §3 ods. 5 zákona č. 570/2007 Z. z. nie

je dostatočný. Keďže súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku vznik nároku odôvodnil
len tým, že došlo k úspešnému uplatneniu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a určeniu
neprijateľných podmienok, bez ďalšieho to neznamená, že vznikol aj nárok na primerané finančné
zadosťučinenie.
7. Namietajúc ďalej, že pri uplatňovaní primeraného finančného zadosťučinenia predmetom konania

nie je zmluvný vzťah medzi dodávateľom a spotrebiteľom, ale zodpovednostný vzťah dodávateľa voči
spotrebiteľovi, podľa odvolateľa je na spotrebiteľovi žiadajúcom primerané finančné zadosťučinenie,
aby preukázal porušenie práv alebo povinností a zodpovednosť dodávateľa za toto porušenie, pričom
žalobkyňavtomtokonanínepredložilaaninenavrhovalažiadnekonkrétnedôkazy,ktorébypreukazovali,
že v dôsledku porušenia povinností žalovaného utrpela ujmu, ani neuviedla, aké konkrétne jej práva,

resp. povinnosti žalovaný mal porušiť. Pripúšťa, že samotná skutočnosť, že zmluva o spotrebiteľskom
úvere neobsahovala niektoré podstatné náležitosti podľa zákona v širšom zmysle možno označiť
za porušenie povinnosti uviesť v zmluve náležitosti podľa zákona, nejde však o porušenie výslovne
formulovanej povinnosti dodávateľa. Ide o náležitosti zmluvy, nie o povinnosti dodávateľa, pričom
tento nedostatok zákon o spotrebiteľských úveroch sankcionuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou

poskytnutého spotrebiteľského úveru.
8. Žalovaný ďalej namieta, že odôvodnenie napadnutého rozsudku neobsahuje žiadne skutkové
a právne závery nadväzujúce na vykonané dokazovanie, ktorým by sa preukázala dôvodnosť a
výška zadosťučinenia v sume 500 €. Odôvodnenie rozsudku podľa neho je preto subjektívne anepreskúmateľné, keďže neobsahuje žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré súd prvej inštancie zvažoval,
ako ich posúdil a na základe ktorých rozhodol. Napádaný rozsudok nespĺňa preto základné požiadavky
na odôvodnenie súdneho rozhodnutia tak, ako ich definuje §220 CSP, keďže neobsahuje žiadny

záver súdu, či už skutkový alebo právny vo vzťahu k predmetu sporu, predovšetkým skutkové závery
odôvodňujúce základ nároku a jeho výšku. Súdom priznané finančné zadosťučinenie nebolo podľa
obsahuodôvodnenéhorozsudkupreukázanévkonkrétnychskutkovýchokolnostiach,argumentačnenie
je podložené takým spôsobom a v rozsahu, ktorý by zodpovedal požiadavkám na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia ustanoveným v §220 ods. 2 CSP.

9. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny,
vychádzajúci zo správne zisteného skutkového stavu, na ktorý súd aplikoval relevantné ustanovenia
právnych predpisov. S poukazom na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR proti odvolaniu namieta,
že jediným predpokladom, ktorý §3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. pre priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia spotrebiteľovi vyžaduje, je, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi (rozhodnutia NS SR sp.

zn. 6Cdo/389/2015 a 6Cdo/127/2017), ako to správne uviedol aj súd prvej inštancie v odôvodnení
napadnutého rozsudku (21. odsek). Základ nároku je preto daný, s čím sa súd prvej inštancie
dostatočne presvedčivo vysporiadal v 15. až 20. odseku odôvodnenia napadnutého rozsudku. Námietky
žalovaného ohľadom „existencie ujmy“ považuje za nedôvodné, takýto predpoklad pre vznik nároku
nepozná ani zákon. Žalovaný pritom nedôvodne a účelovo stotožňuje nárok podľa §3 ods. 5 zákona

č. 250/2007 Z. z. so zadosťučinením podľa iných právnych predpisov, najmä podľa Občianskeho
zákonníka, ktorý pozná náhradu nemajetkovej ujmy ako zadosťučinenie pri zásahu do osobnosti fyzickej
osoby. Podmienka existencie ujmy nie je ani zákonným predpokladom pre vznik žalobou uplatneného
nároku a od 10.6.2013 zákonodarca upustil od podmienky, aby porušenie bolo spôsobilé privodiť
spotrebiteľovi ujmu, o to viac nemožno žiadať od spotrebiteľa, aby takúto ujmu dokazoval, pretože nejde

o zákonnú podmienku. Z toho dôvodu spotrebiteľovi postačí, ak preukáže samotné porušenie práva
alebo povinnosti. Ak ujma aj vznikne, táto okolnosť iba znásobuje závažnosť konania žalovaného a musí
sa odzrkadliť vo výške primeraného finančného zadosťučinenia. Na rozdiel od §13 o. z. predmetom
ochrany ustanovenia §3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. nie je osobnosť človeka a jeho nemajetkové
práva, ale ochrana práv spotrebiteľa ako fyzickej osoby z hľadiska jeho postavenia (statusu) v zmluvnom

vzťahu.
10. Nárok na primerané finančné zadosťučinenie, pokiaľ ide o jeho výšku závisí od úvahy súdu, ktorý
po zohľadnení všetkých podstatných okolností rozhodne o tom, aká suma je primeraná. Žalovaný preto
nedôvodne vyčíta žalobkyni, že neuniesla dôkazné bremeno alebo nepredložila dôkazy na preukázanie
výšky zadosťučinenia, keďže z povahy veci to nie je možné. Úvahy súdu prvej inštancie o výške

priznaného finančného zadosťučinenia sú preskúmateľné, vychádzajú z vykonaného dokazovania a
zisteného skutkového stavu, preto im nemožno nič vyčítať.
11. Žalovaný, zástupcovi ktorého vyjadrenie žalobkyne k jeho odvolaniu bolo doručené do vlastných
rúk 9.12.2020, nevyužil svoje zákonné právo, a k vyjadreniu repliku nepodal. Žiadna zo strán ďalšie
vyjadrenie vo veci neurobila.

12. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací po kladnom posúdení včasnosti a prípustnosti odvolania
podaného stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnuté, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania a tiež
viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, bez nariadenia pojednávania preskúmal
podstatné odvolacie námietky žalovaného, ako aj predchádzajúce konanie spolu s rozsudkom súdu
prvej inštancie a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné (§34 a 355 a nasl. CSP o odvolaní).

13. Odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil postupom podľa §387 ods. 1 a
2 CSP, lebo súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, správne sa vysporiadal so zákonnými
podmienkami pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia žalobkyni a vo veci aj správne
rozhodol, pokiaľ žalobe v celom rozsahu vyhovel a aj odôvodnenie rozsudku má podklad v zistenom
skutkovom stave. Odvolací súd v celom rozsahu sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku,

ako toto je uvedené zhora a v odôvodnení tohto svojho rozhodnutia sa obmedzuje len na skonštatovanie
správnosti týchto dôvodov, ktorých správnosť a zákonnosť nie sú spôsobilé spochybniť ani odvolacie
námietky žalovaného.
14. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach 16.3.2022 o 9.45 hodine v
pojednávacej miestnosti č. dv. 202/ II. poschodie. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku od

8.3.2022 boli zverejnené na úradnej tabuli a tiež na webovej stránke odvolacieho súdu (§219 ods. 1,3
CSP za použitia §378 ods. 1 CSP).
15. K vecne správnym, zákonným, výstižným a presvedčivým dôvodom napadnutého rozsudku reagujúc
na odôvodnenie podaného odvolania odvolací súd dopĺňa.16. V danom prípade otázka hmotnoprávneho vzťahu strán v podobe žalovaným vykonaného porušenia
práva žalobcu ako spotrebiteľa ustanoveného zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa vyplývajúceho zo
zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX z 25.9.2013 uzavretej medzi stranami bola riešená a v

prospech spotrebiteľa dňom 11.9.2019 v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu sp. zn. 3Co/236/2018
právoplatne, nezmeniteľne, a pre sporové strany preto záväzne (§228 ods. 1 CSP) vyriešená v súdnom
spore sp. zn. 1Csp/47/2017 v prospech žalujúceho spotrebiteľa rozsudkom z 9.3.2018. V dôsledku toho
vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný sa na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatil, žalovanému týmto
rozsudkom právoplatne bola uložená povinnosť žalobkyni vydať bezdôvodné obohatenie v rozsahu 1

651,29 € s úrokmi z omeškania 5 % p. a. od 27.9.2016 do zaplatenia. Z existencie tohto právoplatného
rozsudku súdu v základnej veci vyplýva otázka, ktorá pre správne rozhodnutie súdu v tu posudzovanej
veci je podstatnou (rozhodujúcou) a treba sa ňou preto zaoberať. Touto otázkou je otázka prejudiciality
spojená s týmto skorším súdnym rozhodnutím zakotvená v ustanovení §194 ods. 2 CSP, v zmysle
ktorého v tu posudzovanej veci súd ako predbežnú otázku nemôže znova riešiť to, o čom už bolo
právoplatne rozhodnuté v osobitnom spore strán, pričom vonkoncom nie je rozhodujúce (podstatné), že

súd v právoplatne skončenom konaní uplatnený nárok (porušenie práva žalujúceho spotrebiteľa) právne
posúdil (ne)správne.
17. Súd prvej inštancie v tejto sporovej veci presne takto, a teda zákonne a správne postupoval,
keď vychádzajúc z hypotézy právnej normy zakotvujúcej právo spotrebiteľa na primerané finančné
zadosťučinenie (§3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.) od toho, kto za toto porušenie zodpovedá, o

otázke porušenia práva spotrebiteľa nevykonával dokazovanie, ale zákonu zodpovedajúcim spôsobom
(§194 ods. 2 CSP) prihliadol na právoplatný rozsudok súdu o hmotnoprávnom vzťahu medzi tými istými
stranami sporu v tomto, tzv. základnom konaní ako na rozsudok vydaný v súdnom konaní, v ktorom
žalobkyňa ako spotrebiteľ úspešne uplatnila porušenie svojich práv ustanovených v zákone o ochrane
spotrebiteľa.

18. Následne súd prvej inštancie správne aplikoval režim ustanovený v §3 ods. 5 zákona č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa, v zmysle ktorého spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané
finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovených týmto
zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Účelom finančného zadosťučinenia je pritom dovŕšiť

ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách. Jediným
predpokladom, ktoré citované zákonné ustanovenie vyžaduje, je, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní
porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Pod úspešným
uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba pritom rozumieť, že
súd v prospech spotrebiteľa judikuje konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok

zodpovednosti za škodu, bezdôvodného obohatenia alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť
konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie
NS SR, sp. zn. 6Cdo/389/2015). Toto zákonné ustanovenie žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku,
aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, ako sa toho dovoláva odvolateľ, nevyžaduje. Zákon
priuplatňovanítohtonárokuuľahčilspotrebiteľomdôkaznúsituáciu,keďnarozdielodnárokunanáhradu

škody (bezdôvodného obohatenia) dôkazné bremeno je na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo
odpadá problematické preukazovanie, či už výšky škody (ujmy), príčinnej súvislosti alebo majetkového
prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo dokonca spravidla
nereálne. Neobstoja preto odvolacie námietky, ktorými odvolateľ sa dovoláva toho, aby žalobkyňa
preukázala, aká ujma jej vznikla v dôsledku porušenia jej práv spotrebiteľa.

19. Žalovaný ako veriteľ, ktorý v rámci svojej podnikateľskej činnosti ponúka alebo poskytuje
spotrebiteľský úver a v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov už aj v znení účinnom v čase uzavretia posudzovanej úverovej
zmluvy (25.9.2013) je tým subjektom, ktorý v dostatočnom časovom predstihu pred uzavretím zmluvy
o spotrebiteľskom úvere je povinný spotrebiteľovi poskytnúť určité zákonom ustanovené informácie

(§4 ods. 1) v súlade s ním ponúkanými zmluvnými podmienkami alebo požiadavkami spotrebiteľa.
Dodávateľ svoju činnosť realizuje teda na úrovni podporovanej jeho profesijnými skúsenosťami a
vedomosťami z právnej oblasti, pričom jeho vyjednávacia pozícia vo väčšine prípadov je založená na tzv.
formulárových zmluvách (predlohách), ktoré stanovujú podmienky zmluvy. Dodávateľ je teda tou stranou
spotrebiteľského zmluvného vzťahu, ktorý určuje podmienky zmluvy pripravené vopred na formulárovej

predlohe a sú určené pre vopred neurčený počet spotrebiteľov. On je teda tým subjektom, ktorý
zodpovedá za to, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere mala zákonom v §9 ods. 2 ustanovené náležitosti
(zákon č. 129/2010 Z. z.), a logicky jeho preto postihujú aj dôsledky porušenia týchto povinností
ustanovené v §11 daného zákona. Žalovaný preto jednoznačne účelovo sa bráni proti žalobe tvrdením,že hoci absencia niektorých podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere v širšom zmysle
môže byť považovaná za porušenie povinností, nejde o porušenie výslovne formulovanej povinnosti
dodávateľa.

20. Vzhľadom na to, že žalobkyňa ako spotrebiteľ na súde úspešne uplatnila porušenie svojich práv
na ochranu pred bezdôvodným obohatením sa veriteľa na jej úkor, keď jej žalobe súd vo vzťahu
k tomuto nároku v celom rozsahu vyhovel a žalovaného zaviazal rozsudkom spotrebiteľovi vydať
bezdôvodné obohatenie, žalobkyňa tak splnila jediný predpoklad, ktorý zákon č. 250/2007 Z. z. v
ustanovení § 3 ods. 5 vyžaduje pre vznik práva na primerané finančné zadosťučinenie. Zákon pre

úspešné uplatnenie tohto nároku nevyžaduje, aby spotrebiteľ preukazoval existenciu, či výšku vzniknutej
ujmy. Súd prvej inštancie správne preto vec po právnej stránke posúdil, keď vychádzal zo záveru, že
zákon pre priznanie finančného zadosťučinenia žiadne osobitné podmienky neustanovuje. S poukazom
na porušenie práva žalobkyne zo strany žalovaného, ktorého ochranu na súde žalobkyňa úspešne
uplatnila, je priznanie finančného zadosťučinenia plne dôvodné, pričom konanie žalobkyne, ktorá ako
spotrebiteľ voči žalovanému ako dodávateľovi si uplatnila nárok na primerané finančné zadosťučinenie,

nie je možné považovať ani za šikanózne, ktoré by bolo v rozpore so zákonom, či dobrými mravmi.
21. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nie je náhradou škody ani vydaním bezdôvodného
obohatenia, ale je samostatným právnym inštitútom, ktorý má plniť sankčnú a zároveň aj odradzujúcu
funkciu voči veriteľovi. Neobstojí preto ani obrana žalovaného, že žalobkyňa by už nemala mať nárok
na primerané finančné zadosťučinenie, a to vzhľadom na to, že samotné porušenie povinnosti v zmluve

o spotrebiteľskom úvere uviesť podstatné náležitosti ustanovené v §9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z.
zákon sankcionuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou poskytnutého spotrebiteľského úveru.
22. Primerané finančné zadosťučinenie nie je len navrátením veci do stavu pred porušením práv
spotrebiteľa, prípadne pred porušením povinnosti veriteľa a tohto skôr odradí od koncipovania
formulárovýchzmlúvobsahujúcichnekalépodmienky,neprimeranevysokéodplatyzaposkytnutúslužbu

a dodržiavanie ustanovení zákonov na ochranu spotrebiteľa, ak môže pôsobiť voči veriteľovi ako sankcia
a ak ho určitým spôsobom bude brzdiť pred tým, aby v budúcnosti opakoval nekalé konanie, ak ho je
možné priznať bez ohľadu na to, či veriteľ spotrebiteľovi už nahradil škodu, či mu už vydal bezdôvodné
obohatenie, pretože podstatou tohto osobitného samostatného sankčného právneho inštitútu je práve
to, aby voči veriteľovi mohol uplatniť svoj sankčný a zároveň aj preventívny účel.

23. Zavádzajúca je aj ďalšia odvolacia námietka žalovaného, ktorou súdu prvej inštancie vytýka, že
odôvodnenie napadnutého rozsudku neobsahuje žiadne skutkové a právne závery nadväzujúce na
vykonané dokazovanie, ktorým by sa preukázala dôvodnosť a výška zadosťučinenia v sume 500 €, že
odôvodnenie rozsudku je subjektívne a nepreskúmateľné tvrdiac, že toto neobsahuje žiadne konkrétne
skutočnosti, ktoré súd prvej inštancie zvažoval, ako ich posúdil a na základe ktorých rozhodol. Súd prvej

inštancie v 20. - 22. odseku odôvodnenia napadnutého rozsudku podrobne, presvedčivo a jednoznačne
odôvodnil, prečo žalobkyni vznikol nárok na primerané finančné zadosťučinenie (právoplatný rozsudok
konajúceho súdu vo veci sp. zn. 1Csp/47/2017) a zároveň odôvodnil aj to, z čoho vychádzal pri
zvažovaní intenzity porušenia spotrebiteľských práv, a že to sa potom odrazí vo výške priznaného
primeraného finančného zadosťučinenia. Je pritom vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky

okolnostikaždéhojednotlivéhoprípadustanovilrozsahfinančnéhozadosťučinenia.Vprejednávanejveci
súd prvej inštancie tak učinil a v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne odôvodnil svoju úvahu
o tom, na aké kritériá, hľadiská a okolnosti prihliadal pri stanovení primeranosti priznaného finančného
zadosťučinenia a ako dospel k záveru, že povahe a rozsahu porušenia práv žalobkyne primeraná je
suma 500 €, ktorá zodpovedá svojmu účelu, domnievajúc sa, že žalobkyni ako spotrebiteľovi poskytuje

satisfakciu a skôr odradí žalovaného ako dodávateľa a veriteľa od porušovania práv spotrebiteľov. Výška
priznaného finančného zadosťučinenia, ktorá má plniť funkciu účinného a odradzujúceho prostriedku
ochrany pre spotrebiteľa s poukazom na rozhodovaciu prax súdov v obdobných veciach aj odvolaciemu
súdu sa javí ako primeraná tak vo vzťahu k porušeniu práva, ako aj k skutkovým okolnostiam prípadu.
24. Odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil aj vo vzťahu k závisiacemu výroku o

trovách konania, pretože tento správne a zákonne je založený na zásade úspechu (§255 ods. 1 CSP).
25. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa §396 ods. 1, §262 ods. 1 a §255 ods.
1 CSP, v zmysle ktorých v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, v odvolacom konaní v celom rozsahu
úspešnejžalobkynibolopotrebnépriznaťnároknaplnúnáhradujejtrovprotineúspešnémužalovanému.
Vzhľadom na povahu veci dôvody na aplikáciu §257 CSP na rozhodnutie o trovách konania odvolací súd

mal za vylúčené. O výške náhrady trov v zmysle §262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia
rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
26. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu dovolanie j e p r í p u s t n é , ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu
zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.

S výnimkou prípadov ustanovených v §429 ods. 2 CSP v dovolacom konaní dovolateľ musí byť
zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).