Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, May 23, 2022

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 26Sa/7/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020201445
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 05. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivana Datlová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2022:1020201445.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako správny súd, v konaní pred sudkyňou Mgr. Ivanou Datlovou v

právnej veci žalobkyne: N.. I. Y., nar. XX. Z. XXXX, bytom M. XXXX/XX, XXX XX H. Bystrica, štátna
občianka Slovenskej republiky, v konaní zastúpenej: ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Ján Segeč
s.r.o., so sídlom Skuteckého 26, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 47 258 039, v mene ktorej koná advokát
a konateľ JUDr. Ján Segeč, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2,
812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SPSČ-
PO3-2020/003082-003 zo dňa 13. augusta 2020, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Žalobkyni náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie
1. O žiadosti žalobkyne o priznanie odchodného, ktorá bola Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky,
sekciipersonálnychasociálnychčinnostíaosobnéhoúradu,odborusociálnehozabezpečeniasosídlom
v Bratislave (ďalej len „prvostupňový orgán verejnej správy“) doručená dňa 24. marca 2020 rozhodol
prvostupňový orgán verejnej správy Rozhodnutím Č.p.: SPOU-OSZ-52.811-2/2020-VZ zo dňa 26. mája
2020 tak, že žalobkyni podľa § 143z ods. 1, § 143ac ods. 1 písm. c), § 58 a v súlade s § 81 ods. 3 písm.
a) zákona č. 2 6 S a / 7 / 2 0 2 1 - 2 -

328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zákon č. 328/2002 Z.z.“) v spojení s § 9 ods. 2 písm. f) a § 15 zákona č. 595/2003 Z. z. o
dani z príjmov (ďalej len „zákon č. 595/2003 Z. z.“) priznal odchodné vo výške 18 434,63 EUR znížené
o sumu dane vo výške 3 502,57 EUR na 14 932,06 EUR (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“).
2. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia prvostupňový orgán verejnej správy po citovaní vyššie
uvedených zákonných ustanovení a § 33 ods. 2 zákona č. 328/2002 Z.z v znení účinnom do 30.

04. 2013 uviedol, že žalobkyňa bola Personálnym rozkazom riaditeľa Národnej kriminálnej agentúry
Prezídia Policajného zboru č. 3 zo dňa 10. januára 2020 uvoľnená zo služobného pomeru príslušníka
Policajného zboru podľa § 191 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru,
Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a železničnej
polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z.z.“) dňom 29. februára 2020. Na
výpočet odchodného jej bola zhodnotená doba trvania jej služobného pomeru v rozsahu 20 rokov a
187 dní, z ktorých 13 rokov a 246 dní získala do 30. apríla 2013. Za túto dobu trvania služobného

pomeru žalobkyni patrí odchodné vo výške osem a pol násobku základu pre jeho výpočet určeného
podľa § 143ac ods. 1 písm. c) zákona č. 328/2002 Z.z. s tým, že základom pre výpočet odchodného
žalobkyne bol jej priemerný mesačný služobný plat vo výške 2 168,78 EUR, z ktorého 8,5 násobok
predstavuje priznané odchodné vo výške 18 434,63 EUR, ktoré podlieha 19% dani, a preto sa znižujeo sumu dane vo výške 3 502,57 EUR. Suma odchodného po odpočítaní dane činí 14 932,06 EUR.
Prílohou prvostupňového rozhodnutia bol podklad na výpočet dávok výsluhového zabezpečenia zo dňa
29. februára 2020, v ktorom bol uvedený podrobný rozpis doby trvania služobného pomeru žalobkyne

a konkrétny výpočet výsluhového dôchodku Č.p.: SPOU-OSZ-52811-2/2021-VZ.
Rozhodnutie žalovaného
3.Opodanomodvolanížalobkyne,vktoromnamietalavýškupriznanéhoodchodnéhorozhodolžalovaný
Rozhodnutím č. SPSČ-PO3-2020/003082-003 zo dňa 13. augusta 2020 podľa § 59 ods. 2 zákona č.
71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny

poriadok“) s poukazom na § 84 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z. tak, že odvolanie žalobkyne zamietol a
potvrdil prvostupňové rozhodnutie zo dňa 26. mája 2020 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“).
4. V odôvodnení svojho rozhodnutia žalovaný zhrnul obsah prvostupňového rozhodnutia a podaného
odvolania, priebeh administratívneho konania a obsah skutkových zistení, z ktorých prvostupňové
rozhodnutie vychádzalo a po jeho preskúmaní v celom rozsahu spolu s konaním, ktoré jeho vydaniu
predchádzalo, po preskúmaní súvisiaceho spisového materiálu a vyhodnotení dôkazov jednotlivo i vo

vzájomných súvislostiach žalovaný konštatoval, že v postupe prvostupňového orgánu verejnej správy
nezistil žiadne právne pochybenia, ani logické nesprávnosti. Uviedol, že prvostupňový orgán verejnej
správy zistil pred vydaním odvolaním napadnutého rozhodnutia presne a úplne skutočný stav veci a za
tým účelom si obstaral potrebné podklady. Jeho rozhodnutie obsahuje zákonom 2 6 S a / 7 / 2 0 2 1 - 3 -

predpísané náležitosti. V odvolacom konaní neboli zistené skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu
alebo zrušenie prvostupňového rozhodnutia. Odchodné bolo žalobkyni priznané zákonným spôsobom
a v správnej výške a odvolanie žalobkyne bolo nedôvodné.
5. Žalovaný v rozhodnutí zo zákona č. 328/2002 Z.z. odcitoval § 81 ods. 3 písm. a), § 83 ods. 1,
§ 143z ods. 1, § 33 ods. 1 písm. a) a ods. 2 v znení účinnom do 30. 04. 2013, § 143ac ods. 1

písm. c), § 60 ods. 2, § 58 ods. 1 písm. f) a konštatoval, že predmetom konania bolo rozhodovanie o
priznaní odchodného ako dávky výsluhového zabezpečenia žalobkyni v zmysle citovaných zákonných
ustanovení. Zo zadovážených podkladov bolo zistené, že žalobkyňa bola dňom 29. februára 2020
uvoľnená zo služobného pomeru podľa § 191 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. Pre určenie výšky
odchodného jej bola započítaná celková doba trvania služobného pomeru v rozsahu 20 rokov a 187 dní,

keď jej služobný pomer trval od 1. septembra 1999 do 29. februára 2020. 13 rokov a 246 dní služobného
pomeru žalobkyňa získala do 30. apríla 2013 (§ 143aa písm. c). Základom pre výpočet odchodného
bol priemerný mesačný služobný plat žalobkyne, ktorý dosiahla v príjmovo najlepších 3 skončených
kalendárnych rokoch služobného pomeru v rozhodujúcom období rokov 2017, 2018 a 2019, ktorý činil
2 168,78 EUR (§143ac ods.1 písm. c). Pretože celková doba trvania služobného pomeru žalobkyne,

ktorá bola zhodnotená na vznik nároku na odchodné predstavuje 20 rokov a 187 dní, v súlade s § 143z
ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z v znení účinnom na toto konanie a § 33 ods. 2 zákona č. 328/2002 Z.z. v
znení účinnom do 30. 04. 2013 predstavuje odchodné žalobkyne 8,5 násobok základu na jeho výpočet
podľa § 143ac ods. 1 písm. c) citovaného zákona (za 5 rokov trvania služobného pomeru jednonásobok
základu a za každý ďalší 6. - 20. skončený rok trvania služobného pomeru 0,5 násobok základu) čo

činí 18 434,63 EUR a po uplatnení 19% dane z príjmov sumu 14 932,06 EUR (19% zo sumy 18 434,63
EUR činí 3 502,57 EUR).
6. Žalovaný nesúhlasil s odvolacími námietkami žalobkyne a síce, že prvostupňový orgán verejnej
správy pri rozhodovaní o jej odchodnom nesprávne aplikoval právne normy a že jeho rozhodnutím bolo
zasiahnuté do jej ekonomického postavenia, pretože jej bolo odchodné priznané v menej priaznivej

výške tým, že jej nebola priznaná reálna výška odchodného, na ktorú mala nárok na základe právnej
úpravy účinnej do 30. apríla 2013. Poukázal na zmenu zákona č. 328/2002 Z.z. zákonom č. 80/2013
Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňom 1. mája 2013 a ktorým došlo k zmene úpravy základu pre výpočet
odchodného vyplácaného z osobitného systému sociálneho zabezpečenia policajtov a vojakov s tým,
že podmienky vzniku nároku na odchodné a jeho výška sa naďalej posudzujú podľa právnej úpravy

účinnej do 30. 04. 2013, a to § 33 ods. 2 zákona č. 328/2002 Z.z. Z jeho dôvodovej správy vyplýva,
že sa ním vytvárajú legislatívne predpoklady pre zníženie výdavkov na osobitný systém sociálneho
zabezpečenia príslušníkov Policajného zboru ... z osobitných účtov Ministerstva vnútra SR ..., ktoré
tento systém spravujú. Zásadná zmena zákona č. 328/2002 Z.z. zákonom č. 80/2013 Z.z. účinným od
1. mája 2013 je pritom právne akceptovaná s poukazom na Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

4Cdo 98/2010, podľa ktorého neskorší zákon uzná skutkové podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré
vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne však prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré
2 6 S a / 7 / 2 0 2 1 - 4 -s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona
ešte nenastali. Zákon č. 80/2013 Z.z. zaviedol od 1. mája 2013 pro futuro nový režim a
mechanizmus uplatňovania práv výsluhového zabezpečenia príslušníkov Policajného zboru, pričom

právam, nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznal odo dňa účinnosti neskoršej právnej
úpravy nový obsah, teda ide o nepravú retroaktivitu právneho predpisu, ktorú právny poriadok SR
pripúšťa. Žalovaný zdôraznil, že úlohou služobných orgánov pri rozhodovaní o nárokoch zo sociálneho
zabezpečenia policajtov nie je posudzovanie právnych predpisov z hľadiska ich súladu s Ústavou SR,
s právnymi normami vyššej právnej sily alebo zásadami právneho štátu, ale ich úlohou je dôsledná

aplikácia právnych predpisov na konkrétny prípad žiadateľa o poskytnutie ním vymedzenej dávky
sociálneho zabezpečenia podľa zákona č. 328/2002 Z.z. v zákonom ustanovenej výške.
7. Žalovaný konkretizoval, že služobný pomer žalobkyne začal pred 1. májom 2013, keďže do
služobného pomeru bola prijatá dňom 1. septembra 1999. Zo služobného pomeru bola uvoľnená dňom
29. februára 2020, teda jej služobný pomer skončil po 30. apríli 2013. Služobný pomer žalobkyne trval
20 rokov a 187 dní, z toho 13 rokov a 246 dní do 30. apríla 2013, čím žalobkyňa splnila podmienku

vzniku nároku na odchodné podľa § 143z ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z.. Preto musel byť spôsob
jeho výpočtu posúdený podľa § 33 ods. 2 cit. zákona v znení účinnom do 30. 04. 2013, a základ
na výpočet výsluhového dôchodku žalobkyne bolo potrebné určiť podľa § 143ac ods. 1 písm. c) cit.
zákona. Zdôraznil, že napriek tomu, že s účinnosťou od 1. mája 2013 došlo k zmene základu pre
výpočet sumy odchodného, bez zmeny podmienok vzniku nároku na odchodné a mechanizmu jeho

výpočtu, pred prijatím zákona č. 80/2013 Z.z. „žalobkyni žiadne právne vzťahy nevznikli“. Nárok na
odchodné, na spôsob určenia základu pre jeho výpočet ako aj na spôsob výpočtu sumy odchodného
mohli žalobkyni vzniknúť až podľa zákona platného a účinného po skončení jej služobného pomeru,
teda najskôr od 1. marca 2020. Preto nie je možné, aby zákonom č. 80/2013 Z.z., ktorým došlo k zmene
a doplneniu zákona č. 328/2002 Z.z. s účinnosťou od 1. mája 2013 boli porušené jej práva na „lepšie“

výsluhové zabezpečenie. Uvedené podľa názoru žalovaného vyplýva z aplikačnej praxe Najvyššieho
súdu SR, ktorý v rozsudku sp.zn. 9So 127/2011 zo dňa 25. apríla 2012 vyslovil názor, že: „Právne
vzťahy dôchodkového poistenia/zabezpečenia sa posudzujú podľa právnych predpisov účinných v čase
ich vzniku, pokiaľ zákon výslovne neurčí inak“. Preto je podľa žalovaného potrebné nárok žalobkyne
na odchodné posudzovať podľa predpisu platného a účinného v čase vzniku tohto nároku, ktorý je

odvodený odo dňa skončenia jej služobného pomeru, a nie od dňa vzniku služobného pomeru, resp.
podľa takého znenia zákona č. 328/2002 Z.z., ktoré sa zdá byť pre žalobkyňu výhodnejšie. Preto
považoval za bezpredmetnú požiadavku žalobkyne na zachovanie jej majetkových práv spočívajúcich
v priznaní správnej výšky odchodného.
Žaloba, žalobné body

8. Včas podanou správnou žalobou, v ktorej bol zopakovaný aj obsah podaného odvolania žalobkyne
voči prvostupňovému rozhodnutiu s tým, že žalobkyňa na obsahu v ňom uplatnených námietok trvá, sa
žalobkyňa domáhala ochrany pred nezákonným rozhodnutím žalovaného v spojení s prvostupňovým
rozhodnutím tvrdiac, že nimi bolo zasiahnuté do jej 2 6 S a / 7 / 2 0 2 1 - 5 -

ekonomického postavenia, pretože boli porušené jej práva, týkajúce sa výšky odchodného. Namietala,
že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci tým, že nevykonal žalobkyňou navrhované
dokazovanie, že nesprávne aplikoval právne normy a odchodné jej nebolo priznané v správnej výške.
Žiadala, aby správny súd rozhodnutie žalovaného aj prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil na
ďalšie konanie. Uplatnila sa plnú náhradu trov konania.

9. Žalobkyňa tvrdila, že jej služobný pomer trval od 1. septembra 1999, a preto už na základe skoršej
právnej úpravy zákonom č. 328/2002 Z.z. s účinnosťou od 1. júla 2002 nadobudla konkrétne práva,
týkajúce sa výpočtu výšky odchodného s tým, že celková započítaná doba jej služobného pomeru je
20 rokov a 187 dní. Tvrdila, že prvostupňové rozhodnutie bolo vydané výlučne na základe zákona č.
328/2002 Z.z v znení účinnom od 1. mája 2013 po jeho zmene zákonom č. 80/2013 Z.z., ktorý zaviedol

aj nové podmienky výpočtu odchodného, a tým zmenil obsah jej práv. Vyjadrila názor, že prvostupňový
orgán verejnej správy pri rozhodovaní nesprávne aplikoval právne normy, a preto bola poškodená na
svojich právach v nároku na reálnu výšku odchodného. Tým boli porušené jej právom chránené záujmy,
pretože prvostupňové rozhodnutie nebolo vydané v súlade s Ústavou SR, ani v súlade s Dohovorom o
ochrane ľudských práv a základných slobôd. Bolo zasiahnuté do jej ekonomického postavenia, pretože

jej nebola priznaná reálna výška odchodného, na ktorú má nárok podľa zákona č. 328/2002 Z.z. v znení
účinnom do 30. apríla 2013. Priznaním odchodného v menej priaznivej výške podľa právnej úpravy
účinnej od 1. mája 2013 bola ukrátená na svojich majetkových právach, ktoré nadobudla už vznikom
služobného pomeru.10. Žalobkyňa všeobecne poukázala na § 1 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 171/1993 Z.z., na § 2 ods. 2 a
ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z. ako aj na to, že sociálne zabezpečenie policajtov je normatívne upravené
zákonom č. 328/2002 Z.z. účinným od 1. júla 2002, na cieľ vzniku tejto osobitnej úpravy i na skutočnosť,

že právny poriadok SR je zosúlaďovaný s právom Európskych spoločenstiev a s právom Európskej únie
s nevyhnutnosťou zosúladenia systému odmeňovania v ozbrojených bezpečnostných zboroch SR so
systémom odmeňovania v ozbrojených zboroch členských štátov Európskej únie a NATO. Žalobkyňa
žiadala, aby boli zachované jej majetkové práva na správnu výšku odchodného, ktoré získala už so
vznikom služobného pomeru od 1. septembra 1999, ktorý trval do 29. februára 2020, a to na základe

aplikovania správnych právnych noriem, ktorými nebudú jej právom chránené záujmy porušované, ale
bude správne rozhodnuté o výške jej odchodného.
11.Žalobkyňanamietala,žežalovanýnevykonalžiadnežalobkyňounavrhovanédokazovanie,nevyjadril
sa k žalobkyňou navrhovanému dokazovaniu a ani k tomu, prečo ho nevykonal, a teda neuviedol, či
má k dispozícii právoplatné rozsudky súdov a právoplatné rozhodnutia odboru sociálneho zabezpečenia
MinisterstvavnútraSR(ďalejlen„navrhovanédôkazy),ktorébolivobdobnejvecidoposiaľvydanévčase

po 1. máji 2013, teda po nadobudnutí účinnosti zákona č. 80/2013 Z.z., avšak v prospech príslušníka
Policajného zboru, ktorému služobný pomer vznikol pred 1. májom 2013. Takéto dokazovanie pritom
žalobkyňa navrhla preto, aby nedošlo k rozdielnemu zaobchádzaniu pri vydávaní rozhodnutí o výške
odchodného výsluhovým dôchodcom, pretože správne orgány dbajú o to, aby 2 6 S a / 7 / 2 0 2 1 - 6 -

v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
Keďže žalovaný nevykonal žalobkyňou navrhované dokazovanie, žalobkyňa tvrdila, že dostatočne
podrobne a presne nezistil skutkový stav a nevysporiadal sa so všetkými relevantnými námietkami
žalobkyne.
12. Žalobkyňa tvrdila, že aj rozhodnutie žalovaného bolo vydané na základe novely zákona č. 328/2002

Z.z. zákonom č. 80/2013 Z.z. s účinnosťou od 1. mája 2013, ktorá podľa názoru žalobkyne zavádza
medzi príslušníkmi Policajného zboru nerovnosť. Poukázala pritom na obsah odôvodnenia rozhodnutia
žalovaného, a to aplikované zákonné ustanovenia, na základe ktorých bola výška jej odchodného
určená a tiež na žalovaným poukazovaný obsah dôvodovej správy k návrhu zákona č. 80/2003 Z.z. a
uviedla, že dôvodová správa k zákonu nemá normatívny charakter, teda nie je súčasťou schváleného

právneho predpisu a nie je všeobecne záväzná. Poukaz žalovaného na uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 4Co 98/2010 nepovažovala za adekvátny, pretože citované uznesenie bolo vydané v
súvislostisnemožnosťoupreukázaťbezakýchkoľvekpochybnostípríčinnúsúvislosťmedzinezákonným
rozhodnutím a prípadnou škodou na základe rozhodnutia v dôsledku zastavenia stavebných prác, teda
sa netýkalo preskúmavanej veci, ani Ministerstva vnútra ako žalovaného, ani zákona č. 328/2002 Z.z. a

naviac bolo vydané ešte pred účinnosťou zákona č. 328/2002 Z.z. v znení jeho novely č. 80/2013 Z.z.
V súvislosti s uvedeným žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že v slovenskom právnom poriadku je
retroaktivita neprípustná. Pokiaľ žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia argumentoval poukazom na
rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 9 So 127/2011 zo dňa 25. apríla 2012 (právne vzťahy dôchodkového
poistenia/zabezpečenia sa zásadne posudzujú podľa právnych predpisov účinných v čase ich vzniku,

pokiaľ zákon výslovne neurčí inak) uvedené rozhodnutie sa netýkalo preskúmavanej veci, pretože bolo
vydané v súvislosti so žiadosťou o predčasný starobný dôchodok, netýkalo sa ani Ministerstva vnútra
SR ako žalovaného a netýkalo sa ani zákona č. 328/2002 Z.z. v znení účinnom po 30. apríli 2013.
13. Žalobkyňa poukázala na to, že osobitný systém sociálneho zabezpečenia policajtov a vojakov
bol vytvorený práve so zámerom zabezpečiť vojakom a policajtom širší rozsah nárokov v sociálnom

zabezpečení, ktorý je odôvodnený osobitným postavením tejto skupiny osôb k štátu. Osobitný systém
sociálneho zabezpečenia upravený zákonom č. 328/2002 Z.z. okrem cieľa, ktorým je spoluvykonávanie
článku 39 ods. 1 Ústavy SR, vychádza zo zabezpečenia objektívnych záujmov štátu na zaistení
vnútorného poriadku a bezpečnosti štátu ako aj potrieb obranyschopnosti Slovenskej republiky
a profesionalizácie ozbrojených síl a ozbrojených zborov Slovenskej republiky. Preto existencia

osobitného systému sociálneho zabezpečenia vyplynula z osobitného charakteru vykonávanej činnosti
profesionálnymi vojakmi a policajtami a z vyššej miery náročnosti na telesnú kondíciu a rizikovosť
vykonávanej činnosti. Zákon č. 328/2002 Z.z. je komplexnou právnou normou, ktorá má charakter
kódexu. Účelom osobitného systému sociálneho zabezpečenia policajtov a vojakov a osobitne
subsystému výsluhového zabezpečenia je motivácia k výkonu služby v ozbrojených a záchranných

zložkách po potrebný čas a zhodnotenie tejto služby. Preto nie 2 6 S a / 7 / 2 0 2 1 - 7 -

je možné miešať poistné doby v uvedených zložkách a poistné doby v civilných zamestnaniach.14. Žalobkyňa namietala rozpor žalobou napadnutého rozhodnutia s ústavným princípom sociálne
orientovanej trhovej ekonomiky zakotvený v čl. 55 ods. 1 Ústavy SR a vyslovila názor, že zmena
základu pre výpočet odchodného by mala byť prípustná len vo vzťahu k osobám, ktorých služobný

pomer v Policajnom zbore vznikol až za účinnosti novely zákona č. 328/2002 Z.z. zákonom č. 80/2013
Z.z. Poukázala na to, že orgány štátu, ako aj iné právnické subjekty, realizujúc svoju rozhodovaciu
právomoc,súprivýkonesvojejmocipovinnépostupovaťvzmyslečl.20ods.1ÚstavySRsprihliadnutím
na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými
je Slovenská republika viazaná. Z prameňov práva Európskej únie sa postupne konštituovali viaceré

princípy, ktorými sa má štátna služba daného členského štátu riadiť, pričom jedným z týchto princípov
je aj princíp štátnej služby - rovnaké zaobchádzanie so štátnym zamestnancom počas vzniku, zmeny
a skončenia štátnej služby, ale aj pri odmeňovaní za výkon štátnej služby. Ďalším z princípov je aj
to, že členské štáty prijímajú všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy tak, aby zabezpečili
plnenie záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv alebo z aktov inštitúcií únie - čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej
únii 2016 konsolidované znenie C 202/01 s tým, že čl. 34 Charty základných práv Európskej únie

obsahuje sociálne zabezpečenie a sociálnu pomoc. Žalobkyňa ďalej poukazovala na dôvodovú správu
k zákonu č. 80/2013 Z.z. a obsah jej doložky zlučiteľnosti s právom Európskej únie, v zmysle ktorej
problematika návrhu právneho predpisu nie je v práve Európskej únie upravená, nie je obsiahnutá
ani v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie a vzhľadom na vnútroštátny charakter navrhovaného
právneho predpisu je bezpredmetné vyjadrovať sa k bodom 5 a 6 doložky zlučiteľnosti, teda k záväzkom

Slovenskej republiky vo vzťahu k Európskej únii, k stupňu zlučiteľnosti návrhu právneho predpisu s
právom Európskej únie a ku gestorovi a spolupracujúcim rezortom. Žalobkyňa poukázala aj na dôvodovú
správu k návrhu zákona č. 623/2005 Z.z., kde v rámci zosúladenia právneho poriadku SR s právom
Európskych a spoločenstiev a s právom Európskej únie boli navrhnuté niektoré zodpovedajúce zmeny a
doplnenia v zákone. Ďalej žalobkyňa poukázala na to, že hodnostný príplatok podľa § 84 ods. 3 zákona

č. 73/1998 Z.z. je zložkou služobného platu a že počas existencie osobitného systému sociálneho
zabezpečenia policajtov a vojakov až do 31. decembra 2007 bolo v § 95 ods. 2 zákona č. 328/2002 Z.z.
uzákonené pravidlo, že prebytky osobitného účtu sa po uplynutí každého kalendárneho roka odvádzali
doštátnehorozpočtu,pričomuvedenéustanoveniebolozrušenézákonomč.519/2007Z.z.súčinnosťou
od 1. januára 2008. Poukázala aj na smernicu 2002/73/ES Európskeho parlamentu a Rady z 23.

septembra 2002, ktorou došlo k zmene a doplneniu smernice Rady 76/207/EHS o implementácii zásady
rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami pokiaľ ide o prístup k zamestnávaniu, odbornej príprave a
postupu v zamestnaní a o pracovné podmienky, a to v súvislosti s navrhovaným zvýšením hodnostného
príplatku.
15. Žalobkyňa ďalej poukázala na § 3 ods. 4, ods. 5, § 32 ods. 1, § 46 a § 47 ods. 3 Správneho poriadku

s tým, že základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej 2 6 S a / 7 / 2 0 2 1 - 8 -

pravdy, že rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu
veci a že správny orgán je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky
rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci. Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové

zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania čo najviac zodpovedali skutočnosti a na povinnosť
správnych orgánov dbať o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch
nevznikali neodôvodnené rozdiely, teda rozdiely medzi skoršími a neskoršími rozhodnutiami správneho
orgánu. Hoci nejde o absolútnu nemennosť neskorších rozhodnutí správnych orgánov, v podstate ide o
záväznosť rozhodnutia ako finálneho aktu s tým, že zaväzujú aj logické úvahy, vyjadrené myšlienkové

pochody a poskytnutý výklad neurčitých pojmov. V nadväznosti na uvedené žalobkyňa tvrdila, že
z dôvodu nevykonania navrhovaného dokazovania žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav pre
svoje rozhodnutie. Nevykonaním navrhovaného dokazovania, resp. nevyjadrením sa k navrhovanému
dokazovaniu aspoň v odôvodnení svojho rozhodnutia žalovaný neodstránil pochybnosti o tom, že
dochádza k rozdielnemu zaobchádzaniu pri rozhodovaní o totožných nárokoch v rámci rozhodovacej

činnosti žalovaného. Pritom žalobkyňa poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžo
81/2007 zo dňa 16. apríla 2008 z ktorého citovala časť textu týkajúcu sa funkcií odôvodnenia
rozhodnutia, obsahových náležitosti odôvodnenia rozhodnutia, či obsahu právneho posúdenia veci.
Tvrdila, že v preskúmavanej veci došlo v súvislosti s prijatím zákona č. 80/2013 Z.z. účinným od 1. mája
2003 k narušeniu jej právnej istoty a legitímneho očakávania, ktoré z hľadiska princípu právnej istoty

podlieha ochrane, pričom účelom legitímneho očakávania je čitateľnosť správania sa orgánov verejnej
moci. Zdôraznila, že nehodnotí a ani nenamieta súlad zákona č. 80/2013 Z.z. s Ústavou SR ani normami
Európskej únie, len poukazuje na obsah relevantných dôvodových správ k návrhom zákonov. Ďalej
uviedla, že za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť alebo objasniť skutočný stavveciaktorésúvsúladesprávnymipredpismi.Žalobkyňoupredkladanéargumentyajejzáveryvyvodené
na ich základe podľa názoru žalobkyne zodpovedajú zásadám logického myslenia a nevybočili z medzí
a hľadísk základného cieľa zákona č. 328/2002 Z.z. tak, ako bol prijatý s účinnosťou od 1. júla 2002.

Vyjadrenie žalovaného k žalobe
16. Žalovaný považoval žalobou napadnuté rozhodnutie za vydané v súlade so zákonom č. 328/2002
Z.z. a Správnym poriadkom, a preto navrhol podanú správnu žalobu v celom rozsahu zamietnuť.
Z hľadiska skutkových zistení i právneho posúdenia veci argumentoval rovnako, ako v žalobou
napadnutom rozhodnutí. So žalobnými námietkami nesúhlasil.

17. Vo vzťahu k žalobkyňou namietanej nesprávnej aplikácii právnych predpisov poukázal na
charakteristiku pravej a nepravej retroaktivity vyplývajúcu jednak z právnej teórie, ale aj z konkrétne
citovaných rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, resp. Ústavného súdu SR, z ktorých časť textu citoval.
Zdôraznil, že nepravou retroaktivitou je myslené také pôsobenie právnej normy, keď norma, ktorá je
platná a účinná sa novelizuje alebo deroguje prijatím inej právnej normy, dôsledkom čoho je potrebné
od reálnej účinnosti neskoršej 2 6 S a / 7 / 2 0 2 1 - 9 -

právnej normy postupovať v jej intenciách. Nepravá retroaktivita nepôsobí do minulosti a na rozdiel od
pravej retroaktivity práva a povinnosti získané v minulosti toleruje a nesnaží sa určovať, čo v minulosti
malo alebo nemalo byť. Pri nepravej retroaktivite sa tak obsah právneho vzťahu od účinnosti novej
právnej úpravy bude posudzovať podľa tejto novej právnej úpravy, ale forma vzniku a obsah právneho

vzťahu pred účinnosťou novej právnej úpravy sa posudzuje podľa pôvodnej právnej úpravy, čo v prípade
pravej retroaktivity rešpektované byť nemusí. Konštatoval, že napriek tomu, že s účinnosťou od 1.
mája 2013 nedošlo k zmene v počte rokov služby potrebných na vznik nároku na odchodné, ale iba
k zmene mechanizmu určovania základu pre výpočet odchodného, žalobkyni pred prijatým zákona č.
80/2013 Z.z. nevznikli žiadne právne vzťahy vo vzťahu k zákonu č. 328/2002 Z.z. v znení účinnom do

30. apríla 2013. Nárok na odchodné žalobkyni vznikol podľa prechodného ustanovenia § 143z ods. 1
zákona č. 328/2002 Z.z,, a preto musel byť spôsob výpočtu odchodného posúdený podľa § 33 ods. 2
zákona č. 328/2002 Z.z. v znení účinnom do 30. 04. 2013 s tým, že základ na výpočet odchodného
bolo potrebné určiť podľa prechodného ustanovenia § 143ac ods. 1 písm. c) cit. zákona tak, ako to
bolo prvostupňovým rozhodnutím aj rozhodnutím žalovaného realizované. Priamo zo znenia uvedených

prechodných ustanovení, ktoré nadobudli účinnosť dňom 1. mája 2013 vyplýva, že žalobkyni žiadne
právne vzťahy počas trvania služobného pomeru nevznikli podľa zákona č. 328/2002 Z.z. v znení
účinnom do 30. apríla 2013, ani v jeho znení účinnom od 1. mája 2013 po novelizácii zákonom č. 80/2013
Z.z., a to až do posledného dňa trvania služobného pomeru. Akékoľvek právne vzťahy, ktoré mohli
žalobkyni zo zákona č. 328/2002 Z.z. vzniknúť, teda aj nárok na odchodné, spôsob určenia základu

na jeho výpočet ako aj spôsob výpočtu sumy odchodného žalobkyni vznikli až ku dňu skončenia jej
služobného pomeru, t. j. k 29. februáru 2020, kedy bol účinný zákon č. 328/2002 Z.z. v znení zákona
č. 466/2019 Z.z. Preto novelou zákona č. 328/2002 Z.z. č. 80/2013 Z.z., účinnou od 1. mája 2013,
nemohli byť porušené práva žalobkyne na „lepšie výsluhové zabezpečenie“, pretože právo na výsluhové
zabezpečenie jej mohlo vzniknúť až po skončení jej služobného pomeru, teda najskôr od 1. marca 2020.

Z toho vyplýva, že právna úprava zákonom č. 328/2002 Z.z. v znení účinnom od 1. mája 2013 nemohla
žalobkyňu reálne poškodiť v jej nárokoch na výsluhové zabezpečenie, čo vyplýva aj z aplikačnej praxe
súdov SR, napr. rozsudok NS SR sp. zn. 9So 127/2011 z 25. apríla 2012 z ktorého vyplýva, že „právne
vzťahy dôchodkového poistenia (zabezpečenia) sa zásadne posudzujú podľa právnych predpisov
účinných v čase ich vzniku pokiaľ zákon výslovne neurčí inak“. K názoru žalobkyne, že novú právnu

úpravu možno považovať za diskriminujúcu z hľadiska upravených podmienok pre určenie základu
pre výpočet odchodného žalovaný poukázal na nález Ústavného súdu SR sp.zn. PL.ÚS 11/08-104 zo
dňa 30. júna 2009 podľa ktorého : “samotná táto skutočnosť nemôže signalizovať nesúlad s Ústavou
SR, ak sú zachované limity ústavnosti novej právnej úpravy. Uplatňovanie takéhoto prístupu žalobcu
k hodnoteniu každej novej úpravy by znamenalo riziko záveru o jej neústavnosti, najmä ak by sa líšila

od predchádzajúcej právnej úpravy. Takýto prístup by už vopred vylúčil v budúcnosti akúkoľvek zmenu
právnej úpravy dosiaľ právne neupravených otázok“. Na základe uvedeného žalovaný konštatoval, že
nárok žalobkyne na odchodné a jeho výšku bolo potrebné posudzovať podľa predpisu platného v čase
vzniku tohto nároku, teda ku 2 6 S a / 7 / 2 0 2 1 - 10 -

dňu skončenia služobného pomeru žalobkyne, a nie podľa zákona v znení, ktorý sa zdá byť žalobkyni
pre ňu výhodnejší.
18. Žalovaný zdôraznil, že pri rozhodovaní o žalobkyňou uplatnenom nároku na odchodné boli
zabezpečené pred rozhodnutím všetky potrebné dôkazy spôsobom a v rozsahu ustanovenom v § 33ods. 2 Správneho poriadku, pričom prvostupňový orgán verejnej správy so žalobkyňou spolupracoval v
takom rozsahu, ktorý bol nevyhnutý pre správne posúdenie veci. Za dobu služobného pomeru v rozsahu
20 rokov a 187 dní, z toho 13 rokov a 246 dní do 30. apríla 2013, vznikol žalobkyni splnením podmienok

uvedených v § 143z ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z. po skončení jej služobného pomeru nárok na
odchodné. Základ pre výpočet odchodného bol správne určený podľa § 143ac ods. 1 písm. c) zákona
č. 328/2002 Z.z. z kalendárnych rokov 2017, 2018 a 2019 v sume 2 168,78 EUR, teda z príjmovo
najlepších 3 skončených kalendárnych rokov služobného pomeru v období posledných 10 skončených
kalendárnych rokov pred dňom skončenia služobného pomeru, a tiež bola správne vypočítaná suma

odchodného podľa § 33 ods. 2 cit. zákona v znení účinnom do 30. 04. 2013 ako 8,5 násobok základu 2
168,78 EUR, čo predstavuje odchodné vo výške 18 434,63 EUR a po zdanení 14 932,06 EUR. Žalovaný
ďalej s poukazom na nález Ústavného súdu SR č. III. ÚS 384/06-33 zo dňa 26. júna 2017, IV. ÚS
112/05, I. ÚS 117/05, I. ÚS 141/09-12 uviedol, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré mali pre vec podstatný význam a
dostatočne objasnili skutkový a právny základ rozhodnutia. Zdôraznil, že posúdením nároku žalobkyne

na odchodné a určením základu pre výpočet jeho výšky podľa predpisov účinných v čase skončenia
služobného pomeru žalobkyne nemohlo dôjsť k zásahu do jej legitímnych očakávaní, pretože žalobkyňa
svoje legitímne očakávania zakladala na takom znení zákona č. 328/2002 Z.z., ktorý sa na jej nároky
nevzťahoval.
Replika žalobkyne

19. Žalobkyňa zotrvala na podanej správnej žalobe. Uviedla, že žalovaný sa konkrétne, jednoznačne
a presne doposiaľ nevyjadril k žalobkyňou navrhovanému dokazovaniu v správnom konaní a síce,
aby si žalovaný zabezpečil právoplatné rozsudky súdov aj právoplatné rozhodnutia Odboru sociálneho
zabezpečenia Ministerstva vnútra SR, ktoré boli v obdobnej veci doposiaľ vydané v čase po 1. máji 2013
v prospech príslušníka Policajného zboru, ktorému služobný pomer vznikol pred 1. májom 2013 tak,

aby nedošlo k rozdielnemu zaobchádzaniu pri vydávaní rozhodnutí o výške priznaného odchodného,
žalobkyňou navrhované dokazovanie nevykonal, ale ani nepoprel existenciu navrhovaného dôkazu.
Podľa názoru žalobkyne je ňou navrhované dokazovanie relevantné a má pre rozhodnutie podstatný
význam. Nevykonaním navrhovaného dokazovania, resp. nevyjadrením sa k žalobkyňou navrhovanému
dokazovaniu, žalovaný neodstránil pochybnosti o tom, že dochádza k rozdielnemu zaobchádzaniu

pri rozhodovaní o totožných nárokoch v rámci rozhodovacej činnosti žalovaného. Preto navrhla v
preskúmavanej veci nariadiť ústne pojednávanie a na ňom vykonať výsluch riaditeľa Odboru sekcie
personálnych a sociálnych činností a Osobného úradu odboru Sociálneho zabezpečenia Ministerstva
vnútra SR k žalobkyňou tvrdenému rozdielnemu zaobchádzaniu pri rozhodovaní o totožných nárokoch
v rámci rozhodovacej 2 6 S a / 7 / 2 0 2 1 - 11 -

činnosti žalovaného. Tiež navrhla, aby bol žalovaný súdom vyzvaný na predloženie rozhodnutia v
prospech policajta, t. j. rozhodnutia o tom, že príslušníkovi PZ SR bolo po 1. 5. 2013 v jeho prospech
priznané právo podľa zákona č. 328/2002 Z. z. v znení účinnom do 30. apríla 2013. Žalobkyňa tvrdila,
že ani vyjadrením žalovaného nedostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti v predmetnej veci,

žalovaný nepostupoval v konaní v zmysle zásady materiálnej pravdy tak, aby bol zistený skutočný stav
veci, teda všetky okolnosti, ktoré majú pre rozhodnutie význam. Žalovaný nevykonal žiadne žalobkyňou
navrhované dokazovanie, podrobne a dostatočne nezistil skutkový stav v danej veci a nevysporiadal sa
so všetkými relevantnými námietkami žalobkyne, resp. na jej námietky reagoval len formálne. Žalobkyňa
poukázala na to, že žalovaný vo svojom vyjadrení argumentoval okrem iného aj § 33 ods. 2 Správneho

poriadku, ktorý demonštratívne vypočítava dôkazné prostriedky a uviedla, že doklady vydané správnym
orgánom a obsah vlastných evidencií správneho orgánu sa považujú za skutočnosti známe správnemu
orgánu z úradnej činnosti, ktoré účastník konania nemusí správnemu orgánu dokladovať. Avšak bez
logickej nadväznosti na tieto doklady - rozhodnutia, hoci ich žalobkyňa navrhovala už v odvolaní z 12.
júna 2020, ich žalovaný nepredložil, nevykonal ich a ani sa k nim nevyjadril, čo žalobkyňa označila za

postup odôvodňujúci logické rozpory v úsudku žalovaného, v dôsledku čoho bolo preukázané vybočenie
žalovaného z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Žalobkyňa uviedla, že v súdnych rozhodnutiach,
na ktoré žalovaný poukázal vo svojom vyjadrení k podanej správnej žalobe, ide o rozhodnutia, v ktorých
nejde o rovnaký, ani podobný skutkový stav s prejednávanou vecou žalobkyne, teda chýba logický súvis
soskutkovýmstavomuvedenýmvjejžalobe.Žalobkyňasanestotožnilaskonštatovanímžalovaného,že

jej nárok na odchodné a jeho výšku bolo potrebné posudzovať podľa právneho predpisu platného v čase
vzniku tohto nároku, teda ku dňu skončenia služobného pomeru žalobkyne a uviedla, že odchodné má
výrazný charakter sociálnej dávky a má napomôcť preklenúť okamžité nepriaznivé dopady skončenia
služby a s tým spojené materiálne otázky.Konanie na správnom súde
20. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa § 10 SSP a miestne príslušný
podľa § 13 ods. 3 SSP preskúmal rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a

konanie, ktoré ich vydaniu predchádzalo v celom rozsahu v súlade s § 203 ods. 2 SSP v spojení s § 134
ods. 1, písm. d) SSP bez nariadenia pojednávania v súlade s § 107 ods. 2 SSP, pretože nezistil žiadny
z dôvodov, pre ktoré by mal pojednávanie nariadiť (§ 107 ods. 1 SSP) a dospel k záveru, že správna
žaloba nie je dôvodná, a preto ju podľa § 190 SSP zamietol. Oznámenie o mieste a čase verejného
vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené na úradnej tabuli súdu a na jeho webovej stránke od 12. apríla

2022 do 20. mája 2022. Rozsudok bol vyhlásený vyvesením jeho skráteného písomného vyhotovenia
bez odôvodnenia na úradnej tabuli súdu dňa 23. mája 2022 po dobu 14 dní (§ 137 ods. 3 SSP).
Právny rámec 2 6 S a / 7 / 2 0 2 1 - 12 -

21. Podľa § 2 ods. 1, 2 SSP (1) V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo
právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v

ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
(2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté
rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej
správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto
zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

22. Podľa § 6 ods. 1, 2, písm. c) SSP (1) Správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe
žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov
orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
(2) Správne súdy rozhodujú v konaniach o

c) správnych žalobách v sociálnych veciach.
23. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP (1) Sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie
rozhodovanie
a) Sociálnej poisťovne.
24. Podľa § 190 SSP Ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje

k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
25. Podľa § 203 ods. 1, 2 SSP (1) Rozsah správnej žaloby fyzickej osoby a jej dôvody možno zmeniť
alebo doplniť až do rozhodnutia správneho súdu.
(2) Pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi.
26. Podľa § 1 ods. 1 písm. c) zákona č. 328/2002 Z. z. v znení účinnom na toto konanie

(1) Tento zákon upravuje sociálne zabezpečenie policajtov a profesionálnych vojakov, 1) ktoré tvorí
c) výsluhové zabezpečenie.
27. Podľa § 3 zákona č. 328/2002 Z. z. v znení účinnom na toto konanie Na vzťahy upravené týmto
zákonom sa nevzťahujú všeobecné predpisy o sociálnom poistení, ak tento zákon neustanovuje inak.
28. Podľa § 4 ods. 3 zákona č. 328/2002 Z. z. v znení účinnom na toto konanie (3) Dávky výsluhového

zabezpečenia poskytované policajtovi a profesionálnemu vojakovi závisia od doby trvania služobného
pomeru v ozbrojených bezpečnostných zboroch, ozbrojených zboroch, Hasičskom a záchrannom
zbore, Horskej záchrannej službe, Národnom bezpečnostnom úrade, Slovenskej informačnej službe a
ozbrojených silách a od sumy služobného platu, ktorý dosiahli v ustanovenom období pred vznikom
nároku na dávku. 2 6 S a / 7 / 2 0 2 1 - 13 -

29. Podľa § 30 písm. b) zákona č. 328/2002 Z. z. v znení účinnom na toto konanie Z výsluhového
zabezpečenia sa poskytuje
b) odchodné
30. Podľa § 33 ods. 1, písm. a) bod 1., ods. 2 zákona č. 328/2002 Z. z. v znení účinnom do 30. apríla

2013 (1) Odchodné patrí v rozsahu a za podmienok ustanovených týmto zákonom
a) policajtovi okrem hasiča, ktorého služobný pomer skončil
1. uvoľnením.
(2) Odchodné podľa ods. 1 patrí policajtovi alebo profesionálnemu vojakovi, ak jeho služobný pomer
trval najmenej 5 rokov, vo výške jednonásobku základu podľa § 60 a zvyšuje sa za každý ďalší skončený

rok trvania služobného pomeru o jednu polovicu základu podľa § 60 najdlhšie však do 30 rokov trvania
služobného pomeru.31. Podľa § 103 ods. 2, 3 zák. č. 328/2002 Z. z. v znení účinnom na toto konanie (2) nárok na dávku
nemocenského zabezpečenia, úrazového zabezpečenia a výsluhového zabezpečenia vzniká odo dňa
splnenia podmienok ustanovených týmto zákonom.

(3) zák. č. 328/2002 Z. z. v znení účinnom na toto konanie nárok na výplatu dávky nemocenského
zabezpečenia, úrazového zabezpečenia a výsluhového zabezpečenia vzniká splnením podmienok
ustanovených týmto zákonom na vznik nároku na dávku nemocenského zabezpečenia, úrazového
zabezpečenia a výsluhového zabezpečenia, splnením podmienok nároku na jej výplatu a podaním
žiadosti o priznanie a vyplácanie dávky, ak tento zákon neustanovuje inak.

32. Podľa § 84 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z. v znení účinnom na toto konanie (1) Na konanie o dávkach
a službách sociálneho zabezpečenia sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní 29) ak tento
zákon neustanovuje inak.
33. Podľa § 143z ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z. v znení účinnom na toto konanie Policajtovi alebo
profesionálnemu vojakovi, ktorého služobný pomer vznikol pred 1. májom 2013 a jeho služobný pomer
trvá aj po 30. apríli 2013, sa nárok na odchodné a jeho výšku posudzuje podľa predpisov účinných do

30. apríla 2013, okrem základu na výpočet odchodného, ktorý sa určí podľa § 143ac ods. 1.
34. Podľa § 143ac ods. 1 písm. c) zákona č. 328/2002 Z. z. v znení účinnom na toto konanie (1)
Základ na výpočet odchodného, úmrtného, výsluhového dôchodku a invalidného výsluhového dôchodku
policajta a profesionálneho vojaka, ktorých služobný pomer vznikol pred 1. májom 2013 a skončí po
30. apríli 2013, sa u policajta zistí z priemerného mesačného služobného platu podľa § 60 ods. 2 a u

profesionálneho vojaka z priemerného mesačného služobného platu podľa § 60 ods. 4 dosiahnutého v
období posledných desiatich skončených kalendárnych rokov pred dňom skončenia služobného pomeru
(ďalej len "rozhodujúce obdobie na zistenie základu na výpočet dávok výsluhového zabezpečenia"), a
to c) v príjmovo najlepších troch skončených kalendárnych rokoch služobného pomeru v 2 6 S a / 7 /
2 0 2 1 - 14 -

rozhodujúcom období na zistenie základu na výpočet dávok výsluhového zabezpečenia, ak do 30. apríla
2013 služobný pomer trval menej ako 14 skončených rokov, ale najmenej 13 skončených rokov.
35. Podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 595/2003 Z. z. Od dane sú oslobodené aj
f) dávky výsluhového zabezpečenia a služby sociálneho zabezpečenia príslušníkov ozbrojených

síl, ozbrojených bezpečnostných zborov, ozbrojených zborov, Národného bezpečnostného úradu,
Hasičského a záchranného zboru, Horskej záchrannej služby a Slovenskej informačnej služby
poskytované podľa osobitných predpisov okrem výsluhového príspevku, odchodného a rekreačnej
starostlivosti. Sadzba dane je 19%.
36. Podľa § 3 ods. 1, 5 Správneho poriadku (1) Správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi

a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických
osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.
(5) Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne
orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali
neodôvodnené rozdiely.

37. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku (1) Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný
stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len
návrhmi účastníkov konania.
38. Podľa § 34 ods. 1 až 6 Správneho poriadku (1) Na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky,
ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi.

(2) Dôkazmi sú najmä výsluch svedkov, znalecké posudky, listiny a ohliadka.
(3) Účastník konania je povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe.
(4) Vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu.
(5) Správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v
ich vzájomnej súvislosti.

(6) Skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z úradnej činnosti netreba
dokazovať.
39. Podľa § 46 Správneho poriadku Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

40. Podľa § 47 ods. 1, 3 Správneho poriadku (1) Rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie
a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania
vyhovuje v plnom rozsahu. 2 6 S a / 7 / 2 0 2 1 - 15 -(3) V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie,
akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych
predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania

a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
41. Podľa § 59 ods. 1, 2 Správneho poriadku (1) Odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v
celom rozsahu; ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady odstráni.
(2) Ak sú pre to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a
rozhodnutie potvrdí.

Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov
42. Predmetom preskúmavacieho konania bolo rozhodnutie žalovaného č. SPSČ-
PO3-2020/003082-003 zo dňa 13. augusta 2020, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobkyne a
potvrdil prvostupňové rozhodnutie č. SPOU-OSZ-52.811-2/2020-VZ zo dňa 26. mája 2020, ktorým bolo
žalobkyni priznané odchodné vo výške 18 434,63 Eur, znížené o sumu dane vo výške 3 502,57 Eur.
43. Z obsahu administratívneho spisu mal správny súd za preukázané, že žalobkyňa bola prijatá do

služobného pomeru príslušníka policajného zboru dňom 1. septembra 1999. Jej služobný pomer trval
do 29. februára 2020, ktorým dňom bola uvoľnená zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru
podľa § 191 ods. 1 zák. č. 73/1998 Z. z. Personálnym rozkazom riaditeľa Národnej kriminálnej agentúry
Prezídia Policajného zboru č. 3 zo dňa 10. januára 2020. Jej služobný pomer trval celkom 20 rokov a
187 dní. Do 30. apríla 2013 získala započítanú dobu služobného pomeru v rozsahu 13 rokov a 246 dní.

Obsahom administratívneho spisu bol prehľad služobných platov žalobkyne, ktoré dosiahla v rokoch
2011 až 2020 s tým, že súčet jej služobných platov v roku 2017 činil 24 069,50 €, v roku 2018 - 25
593,06 € a v roku 2019 - 27 628, 28 €, z čoho bol vypočítaný jej priemerný mesačný služobný plat v
roku 2017 vo výške 2 005,82 €, v roku 2018 vo výške 2 174,49 € a v roku 2000 vo výške 2 327, 90 €,
čo v priemere činí 2 168, 78 €. O odchodné žalobkyňa požiadala žiadosťou zo dňa 06. februára 2020,

ktorá bola príslušnému útvaru sociálneho zabezpečenia Ministerstva vnútra SR doručená dňa 24. marca
2020. Odvolaniu voči prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bolo žalobkyni priznané odchodné vo výške
18 434,63 Eur, po odpočítaní dane vo výške 14 932,06 Eur prvostupňový orgán verejnej správy v rámci
autoremedúry nevyhovel a vec predložil na rozhodnutie žalovanému, ktorý prvostupňové rozhodnutie
potvrdil.

44. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa
rozhodovalo v správnom konaní. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť orgánov
verejnej správy pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda
posúdiť, či príslušné orgány verejnej správy pri riešení konkrétnych otázok, vymedzených žalobou,
rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Úlohou súdu je posúdiť, či si orgán

verejnej správy zadovážil 2 6 S a / 7 / 2 0 2 1 - 16 -

dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v
súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie obsahovalo zákonom predpísané náležitosti. Zákonnosť
rozhodnutia je podmienená zákonnosťou postupu orgánu verejnej správy predchádzajúceho vydaniu

rozhodnutia (porovnaj závery Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžo 32/2014).
45. Žaloba žalobkyne je osobitným druhom správnej žaloby, a to žalobou v sociálnych veciach, ktorá je
upravená v tretej časti Správneho súdneho poriadku. K správnym žalobám fyzických osôb v sociálnych
veciach pristupujú správne súdy v zásade neformálne. Podľa § 134 ods. 1 SSP je správny súd viazaný
rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. Výnimky z tohto všeobecného pravidla sú

vymedzené v § 134 ods. 2 SSP. Medzi tieto výnimky patrí aj správna žaloba v sociálnych veciach podľa §
6ods.2písm.c/SSP,akježalobcomfyzickáosoba.Uvedenéjejednoznačneupravenéajvustanovení§
203 ods. 2 SSP, v zmysle ktorého pri správnej žalobe fyzickej osoby (pozn. správnej žaloby v sociálnych
veciach)niejesprávnysúdviazanýžalobnýmibodmi.Vychádzajúczuvedeného,správnysúdpreskúmal
rozhodnutie žalovaného a postup, ktorý mu predchádzal (vrátane prvostupňového rozhodnutia), nielen

v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe, ale komplexne v celom rozsahu.
46. Podanou správnou žalobou žalobkyňa predovšetkým namietala, že odchodné jej bolo priznané
v nesprávnej výške, keď na jeho výpočet a určenie jeho sumy bol nesprávne aplikovaný zákon
č. 328/2002 Z. z. v znení účinnom od 1. mája 2013, pretože zmena podmienok poskytovania
odchodného by mala byť prípustná len vo vzťahu k osobám, ktorých služobný pomer v Policajnom

zbore vznikol po 01. 05. 2013, teda po novelizácii zákona č. 328/2022 Z. z. zákonom č. 80/2013
Z. z., že nárok na správnu výšku odchodného získala už vznikom jej služobného pomeru dňom 01.
09. 1999, že rozhodnutia vydané v administratívnom konaní boli založené na nedostatočne zistenom
skutkovom stave, keď nebolo vykonané žalobkyňou navrhované dokazovanie, že zákon č. 80/2013Z. z. je neprípustne retroaktívny, že nezodpovedá cieľu osobitného systému sociálneho zabezpečenia
príslušníkov policajného zboru, ktorým je s ohľadom na charakter nimi plnených úloh „nadštandardné“
sociálne a výsluhové zabezpečenie, že určením výšky odchodného podľa zák. č. 328/2002 Z. z. v

znení účinnom od 1. mája 2013 došlo k narušeniu jej právnej istoty a legitímnych očakávaní. Tvrdila, že
preskúmavané rozhodnutia nie sú v súlade s čl. 20 ods. 1 a čl. 55 ods. 1 Ústavy SR, ani Dohovorom
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože bola ukrátená na majetkových právach, ktoré
nadobudla už vznikom služobného pomeru a že nevykonaním navrhovaného dokazovania nebol
dostatočne zistený skutkový stav na odstránenie pochybností, že v skutkovo rovnaných veciach nebolo

rozhodnuté rovnakým spôsobom.
47. Žalobná námietka týkajúca sa nesprávnej aplikácie zák. č. 328/2002 Z. z. v znení účinnom od 1. mája
2013, teda námietka nesprávneho právneho posúdenia veci nebola dôvodná, pretože nezodpovedala
platnej právnej úprave, ani zistenému skutkovému stavu veci. Žalobkyňa tvrdila, že základ pre výpočet
výšky jej odchodného mal byť 2 6 S a / 7 / 2 0 2 1 - 17 -

v administratívnom konaní určený podľa zák. č. 328/2002 Z. z. v znení účinnom do 30. apríla 2013,
pretože služobný pomer jej vznikol už 1. septembra 1999, a preto konkrétne práva týkajúce sa výpočtu
a vyššej výšky odchodného nadobudla ešte za skoršej právnej úpravy zákonom č. 328/2002 Z.z. s
účinnosťou od 1. júla 2002 a že celková doba trvania jej služobného pomeru je 20 rokov a 187 dní.
K tejto žalobnej námietke správny súd predovšetkým poukazuje na to, že rozhodnutie orgánu verejnej

správy je výsledkom nesprávneho právneho posúdenia vtedy, ak sa orgán verejnej správy dopustil
omylu pri aplikácií práva na zistený skutkový stav, teda buď podriadil zistený skutkový stav pod právnu
normu, ktorá sa na vec nevzťahuje vôbec, alebo sa na vec nevzťahuje v uvedenom rozsahu, alebo
aplikoval nesprávny právny predpis, alebo správne aplikovaný správny predpis chybne vyložil. Z obsahu
rozhodnutia žalovaného a prvostupňového rozhodnutia, ktoré tvoria jeden celok, správny súd zistil, že

prvostupňový orgán aj žalovaný pri rozhodovaní vychádzali zo skutkových zistení, že žalobkyni vznikol
služobný pomer dňom 1. septembra 1999 a do 29. februára 2020 trval celkom v rozsahu 20 rokov a 187
dní, z ktorých 13 rokov a 246 dní žalobkyňa získala do 30. apríla 2013. Sociálne zabezpečenie policajtov
je s účinnosťou od 1. júla 2002 upravené zák. č. 328/2002 Z. z., vrátane výsluhového zabezpečenia (§
1 ods. 1 písm. c), ktorý v ustanovení § 3 vylúčil aplikáciu všeobecných predpisov o sociálnom poistení.

Všeobecným predpisom o sociálnom poistení bol do 31. 12. 2003 zák. č. 100/1988 Zb. o sociálnom
zabezpečení, ktorý do 30. júna 2002 upravoval aj sociálne zabezpečenie policajtov a vojakov. Prijatím
zákona č. 328/2002 Z. z. bolo komplexne upravené sociálne zabezpečenie policajtov a ďalších subjektov
vymedzených v § 1 ods. 2 a 3 uvedeného zákona. V § 4 ods. 3 zák. č. 328/2002 Z. z. bola zakotvená
zásada, že dávky výsluhového zabezpečenia policajtov sú závislé od doby trvania služobného pomeru a

od výšky služobného platu, ktorý policajt dosiahol v ustanovenom období pred vznikom nároku na dávku.
Nároknaodchodnéjevzmysle§33ods.1písm.a)bod1.citovanéhozákonaupravenýtak,žeodchodné
patrí policajtovi, ktorého služobný pomer skončil uvoľnením, teda zákonným predpokladom pre vznik
nároku na odchodné je skončenie služobného pomeru. To znamená, že skončenie služobného pomeru
je rozhodujúcou právnou skutočnosťou, s ktorou zákon spája vznik nároku na odchodné ako jednu z

dávok výsluhového zabezpečenia, a preto sa nárok na odchodné musí posudzovať podľa právneho
stavu účinného v čase, keď táto právna skutočnosť nastala tak, ako to správne tvrdil aj žalovaný s
poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9So 127/2011 zo dňa 21. apríla 2012. Nemožno
preto prisvedčiť žalobnej argumentácii, že „nárok na odchodné a mal byť posúdený podľa zákona č.
328/2002 Z. z. v znení účinnom do 30. apríla 2013“, pretože toto tvrdenie je v priamom rozpore s §

33 ods. 1 písm. a) bod 1. citovaného zákona. Ním je jednoznačne upravené, že odchodné patrí (teda
nárok naň vzniká) skončením služobného pomeru policajta, a to jedným zo zákonom vymedzených
spôsobov. Úvaha o tom, či žalobkyni vznikol nárok na odchodné bola preto aktuálna len pri skončení jej
služobného pomeru, ku ktorému okamihu bolo možné po zistení relevantných skutočností (najmä dĺžka
trvaniaslužobnéhopomeru)posúdiť,čižalobkyňakudňuskončeniuslužobnéhopomerusplnilazákonné

podmienky pre vznik nároku na odchodné a v prípade splnenia zákonných podmienok bolo možné
určiť výšku odchodného podľa právnej úpravy účinnej v čase vzniku nároku na odchodné postupom
vymedzeným v § 143z ods. 1 cit. zákona. Posudzovanie vzniku nároku na odchodné podľa 2 6 S a /
7 / 2 0 2 1 - 18 -

právneho predpisu účinného v čase, keď zákonné podmienky pre jeho vznik neboli splnené, tak ako sa
toho domáhala žalobkyňa, keď žiadala, aby výška jej odchodného bola určená podľa zákona č. 328/2002
Z.z. v znení účinnom do 30. apríla 2020, nemožno akceptovať, pretože takáto úvaha nezodpovedá
platnej právnej úprave. Ak totiž nenastali zákonné predpoklady pre vznik nároku na odchodné, taksa naň logicky nemôže vzťahovať žiadna právna úprava. Inak povedané, len keď sú v reálnom čase
splnené zákonné podmienky pre vznik určitého nároku (v prípade žalobkyne nároku na odchodné, ktorý
jej mohol vzniknúť najskôr skončením služobného pomeru), môžu byť na posúdenie splnenia všetkých

zákonných podmienok pre jeho vznik a určenie jeho výšky aplikované právne normy platné a účinné
v deň jeho vzniku, ak okrem samotného skončenia služobného pomeru boli k tomuto dňu splnené aj
ostatné zákonom stanovené podmienky pre jeho vznik (o.i. doba trvania služobného pomeru). Tvrdenie
žalobkyne, že jej už prijatím zákona č. 328/2002 Z.z., teda od 1. júla 2002, kedy už trval jej služobný
pomer, vznikol nárok na odchodné a určenie jeho výšky podľa zákona č. 328/2002 Z.z. v znení účinnom

do 30. apríla 2013 neobsahuje žiadnu logickú vecnú argumentáciu zvlášť, keď od 1. júla 2002 bol
zákon č. 328/2002 Z.z. dotknutý novelizáciou, účinnou od 01. 01. 2005, ktorá sa týkala určenia výšky
odchodného. Žalobkyňa neuviedla, podľa ktorého konkrétneho znenia tohto zákona, by sa malo o jej
nároku na odchodné rozhodovať.
48. Zo zákona č. 328/2002 Z.z. vyplýva, že s účinnosťou od 1. mája 2013, novelou zákonom č. 80/2013
Z.z. došlo u policajtov k zmene podmienok pre vznik nároku na odchodné (minimálne trvanie služobného

pomeru v rozsahu 13 rokov, do 30. 04. 2013 sa vyžadovalo 5 rokov), mechanizmu určenia výšky
odchodného (max. 9-násobok základu, do 30. 04. 2013 bez obmedzenia trvania služobného pomeru,
resp. od 01. 01. 2005 max. do 30 rokov trvania služobného pomeru) a najmä výpočtového základu pre
určenie výšky odchodného, ktorý je po 30. 04. 2013 v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou
menej výhodný. Stret odlišných právnych úprav týkajúcich sa podmienok vzniku nároku na odchodné a

určeniejehovýškyprizachovanominštitúteodchodného,akojednejzdávokvýsluhovéhozabezpečenia,
je u policajtov, ktorých služobný pomer vznikol pred účinnosťou zákona č. 80/2013 Z.z., teda pred
1. májom 2013 a trvá aj po 30. apríli 2013, resp. skončí po 30. apríli 2013 riešený v prechodných
ustanoveniach § 143z a § 143ac zákona tak, že nimi je zmiernený dopad zmeny právnej úpravy účinnej
od 1. mája 2013 na splnenie podmienok na odchodné a určenie jeho sumy. Práve tieto prechodné

ustanovenia sa vzťahovali aj na žalobkyňu, pretože jej služobný pomer príslušníka Policajného zboru
vznikol pred 1. májom 2013 (1. septembra 1999) a skončil sa po 30. apríli 2013 (29. februára 2020).
Prvostupňový orgán verejnej správy aj žalovaný preto pri rozhodovaní o žiadosti žalobkyne o priznanie
odchodného skutkové zistenia týkajúce sa trvania jej služobného pomeru a dosiahnutých služobných
príjmov správne posudzovali podľa nimi aplikovaných prechodných ustanovení, ktoré v časti nároku a

mechanizmu pre určenie jeho výšky odkázali na právnu úpravu účinnú do 30. 04. 2013 s tým, že len
na výpočtový základ pre odchodné sa vzťahuje právna úprava účinná od 01. 05. 2013 (§ 143ac ods. 1
písm. c). Správne konštatovali, že žalobkyni vznikol v zmysle § 143z ods. 1 nárok na odchodné podľa
§ 33 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 328/2002 Z.z. v znení účinnom do 30. 04. 2013 podľa ktorého
odchodné patrí v rozsahu a za 2 6 S a / 7 / 2 0 2 1 - 19 -

podmienok ustanovených týmto zákonom policajtovi, ktorého služobný pomer skončil uvoľnením,
pretože služobný pomer žalobkyne podľa obsahu administratívneho spisu trval 20 rokov a 187 dní,
teda najmenej 17 rokov a v období pred 1. májom 2013 jej služobný pomer trval menej ako 14 rokov
ale najmenej 13 rokov, pretože od 1. septembra 1999 do 30. apríla 2013 trval 13 rokov a 246 dní.

Po správnom ustálení vzniku nároku žalobkyne na odchodné prvostupňový orgán verejnej správy aj
žalovaný správne pristúpili k určeniu výšky odchodného žalobkyne v zmysle § 143z ods. 1 postupom
podľa § 33 ods. 2 v znení účinnom do 30. 04. 2013, podľa ktorého odchodné podľa ods. 1 patrí
policajtovi alebo profesionálnemu vojakovi, ak jeho služobný pomer trval najmenej päť rokov, vo výške
jednonásobku základu podľa § 60 a zvyšuje sa za každý ďalší skončený rok trvania služobného

pomeru o jednu polovicu základu podľa § 60 najdlhšie však do 30 rokov trvania služobného pomeru
a správne konštatovali, že žalobkyni vznikol nárok na odchodné vo výške 8,5 násobku základu na
výpočet odchodného, a to za 5 rokov trvania jej služobného pomeru 1% základu a za 6. až 20.
skončený rok trvania služobného pomeru (15 rokov) 7,5% základu, čo spolu činí 8,5% základu. Základ
pre výpočet odchodného bol správne, v súlade s § 143z určený podľa § 143ac ods. 1 písm. c) cit.

zákona, podľa ktorého sa základ na výpočet odchodného u policajta zistí z priemerného mesačného
služobného platu podľa § 60 ods. 2 dosiahnutého v období posledných 10 skončených kalendárnych
rokov pred dňom skončenia služobného pomeru (ďalej len „rozhodujúce obdobie na zistenie základu na
výpočet dávok výsluhového zabezpečenia“ alebo len „rozhodujúce obdobie“) a to v príjmovo najlepších
3 skončených kalendárnych rokoch služobného pomeru v rozhodujúcom období. Podľa § 60 ods. 2

cit. zákona je priemerným mesačným služobným platom policajta podiel súčtu mesačných služobných
platov,okremsúčtuslužobnýchplatovposkytnutýchzaobdobiadočasnejneschopnosti,ktorémupatriliv
príslušnýchkalendárnychrokovpodľaods.1acelkovéhopočtukalendárnychdní,zaktorétietoslužobné
platy patrili; takto zistený podiel sa vynásobí koeficientom 30,417 a zaokrúhli sa na eurocent smeromnahor. V nadväznosti na túto právnu úpravu bol v administratívnom konaní správne zisťovaný prehľad
dosiahnutých služobných príjmov žalobkyne v rokoch 2011 až 2020, teda v posledných skončených 10
rokoch pred skončením služobného pomeru a bolo zistené, že najvyšší mesačný príjem v uvedenom

období žalobkyňa dosiahla v rokoch 2017, 2018 a 2019. Po zohľadnení počtu kalendárnych dní
rozhodujúcich pre výpočet odchodného a po jeho vynásobení koeficientom 30,417 bola správne určená
výška priemerného služobného príjmu žalobkyne, ktorý dosiahla v 3 príjmovo najlepších skončených
kalendárnych rokoch služobného pomeru v období posledných 10 skončených kalendárnych rokov pred
dňom skončenia služobného pomeru, a to výške 2 168,78 EUR. Táto suma tvorila základ pre výpočet

odchodného podľa § 33 ods. 2 v znení účinnom do 30. 04. 2013 s poukazom na § 143z ods. 1 cit.
zákona, z ktorého bola správnym matematickým výpočtom určená suma odchodného 18 434, 63 Eur
(8,5 krát 2 168, 78), ktorá bola správne, v súlade s § 9 ods. 2 písm. f) a § 15 zákona č. 595/2003 Z.
znížená o 19% daň z príjmu na 14 932,06 Eur.
49. V nadväznosti na vyššie uvedené dospel správny súd po preskúmaní veci k záveru, že pri
posudzovaní vzniku nároku žalobkyne na žiadané odchodné a určenie jeho výšky zistil prvostupňový

orgán verejnej správy aj žalovaný skutkový stav veci v náležitom 2 6 S a / 7 / 2 0 2 1 - 20 -

a dostatočnom rozsahu v súlade s obsahom administratívneho spisu a takto správne zistený skutočný
stav veci správne právne posúdil, keď ho podriadil pod aplikované zákonné ustanovenia, ktoré sa
jednoznačne vzťahovali na skutkový stav zistený v danej veci. Z uvedeného vyplýva, že správny

súd nezistil opodstatnenosť žalobnej námietky, že rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým
rozhodnutím je nezákonné pre nesprávne právne posúdenie veci, a preto vyhodnotil túto žalobnú
námietku ako nedôvodnú. Posúdením vzniku nároku na odchodné a určenie jeho výšky podľa na vec
sa vzťahujúcej právnej úpravy nedošlo k zásahu do majetkových práv žalobkyne a jej ekonomického
postavenia, pretože žiadne majetkové nároky súvisiace so skončením jej služobného pomeru jej pred

jeho skončením nevznikli.
50. V administratívnom konaní bol správne, v súlade s § 143z ods. 1 a § 33 ods. písm. a) bod 1. zákona
č. 328/2002 Z.z. ustálený okamih vzniku nároku žalobkyne na žiadané odchodné, v súlade s § 143z ods.
1 a § 33 ods. 2 v znení účinnom do 30. 04. 2013 bolo správne posúdené splnenie zákonom stanovených
podmienok na vznik nároku na odchodné a spôsob výpočtu jeho výšky, v súlade s § 143z a § 143ac

ods. 1 písm. c) a § 60 ods. 2 cit. zákona bol určený základ na výpočet odchodného a v súlade s §
103 ods. 3 bol nárok na jeho výplatu žalobkyni priznaný po splnení zákonných podmienok a po podaní
žiadosti o jeho priznanie. Pre úplnosť, ale rešpektujúc § 202 ods. 2 SSP, z ktorého a contrario vyplýva,
že žalobkyňa nemá zákonnú povinnosť v žalobe uviesť skutkové a právne dôvody, pre ktoré považuje
žalobou napadnuté rozhodnutie za nezákonné (§182 ods. 1 písm. e) SSP správny súd uvádza, že

žalobkyňa nijako nenamietala správnosť alebo úplnosť zisteného skutkového stavu veci a neuviedla ani
žiadnu argumentáciu na podporu svojho tvrdenia, že podmienky vzniku nároku na žiadané odchodné a
určenie jeho výpočtového základu mali byť posudzované podľa zákona č. 328/2002 Z.z. v znení účinnom
do 30. apríla 2013 a ani vecne neargumentovala voči správnosti aplikovaných zákonných ustanovení,
na základe ktorých jej bolo odchodné priznané v danej výške.

51. K čiastkovej námietke žalobkyne, že pri rozhodovaní o jej odchodnom malo byť zohľadnené trvanie
jej služobného pomeru v celosti, teda v rozsahu 20 rokov a 187 dní správny súd uvádza, že pre nárok
na odchodné žalobkyni postačovalo podľa § 33 ods. 2 zákona č. 328/2002 Z.z. v znení účinnom do
30. 04. 2013 a s poukazom na § 143z cit. zákona päť rokov trvania jej služobného pomeru, čo bolo
správne zohľadnené, keď vznik nároku žalobkyne na odchodné nebol spochybnený. Trvanie služobného

pomeru vo väčšom rozsahu, teda 20 skončených rokov trvania jej služobného pomeru malo vplyv na
výšku odchodného a tieto skončené roky trvania služobného pomeru boli správne zohľadnené tým, že
výška odchodného bola určená ako 8,5 násobok základu pre jeho výpočet. Trvanie služobného pomeru
žalobkyne nad zohľadnených 20 rokov, ktoré nedosiahlo ďalší skončený rok trvania služobného pomeru
bolo právne irelevantné, a preto bola aj táto čiastková námietka žalobkyne nedôvodná.

52. Námietka nezákonnosti pre nedostatočne zistený skutkový stav veci nebola dôvodná, pretože
nezodpovedala obsahu administratívneho spisu, ani platnej právnej úprave. 2 6 S a / 7 / 2 0 2 1 - 21 -

Nedostatočnosť zisteného skutkového stavu veci žalobkyňa tvrdila preto, že nevykonaním ňou
navrhnutého dokazovania nebola odstránená pochybnosť o dodržaní precedenčnej zásady pri

rozhodovaní v administratívnom konaní, a teda neboli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti
pre posúdenie veci. Argumentovala citovaním z rozsudku NS SR sp. zn. 2Sžo/81/2007 a citovaním
pravidiel administratívneho konania (§ 3 ods. 4, 5, § 32 ods. 1, § 46, § 47 ods. 3 Správneho poriadku)
s tým, že všeobecne známe skutočnosti, resp. skutočnosti známe správnemu orgánu z úradnej činnostinebola povinná predkladať. Z obsahu administratívneho spisu správny súd zistil, že žalobkyňa v
podanomodvolanívočiprvostupňovémurozhodnutiunavrhla,abysprávnyorgán,ktorýbuderozhodovať
o jej odvolaní zabezpečil právoplatné rozsudky súdov a právoplatné rozhodnutia odboru sociálneho

zabezpečenia Ministerstva vnútra SR, ktoré boli v obdobnej veci vydané po 01. 05. 2013, avšak v
prospech príslušníka PZ, ktorého služobný pomer vznikol pred 01. 05. 2013 (navrhované dôkazy).
Neoznačila žiadne konkrétne rozhodnutia a ani netvrdila, že reálne existujú. Namietala jednak to, že tieto
dôkazy neboli vykonané, ale aj to, že sa k nim, resp. k ich nevykonaniu žalovaný vo svojom rozhodnutí
nevyjadril, čo zodpovedá obsahu odôvodnenia rozhodnutia žalovaného a čo žalobkyňa považovala aj

za nedostatok jeho odôvodnenia. Správny súd k tomu uvádza, že je nesporné, že rozhodnutie musí
vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci, musí byť súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi a musí obsahovať predpísané náležitosti (§ 46 Správneho poriadku) Povinnosť zistiť presne a
úplne skutočný stav veci vyplýva pre správny orgán z § 32 ods. 1. Skutočný stav veci pritom predstavujú
konkrétne skutkové zistenia týkajúce sa preukázaného skutkového stavu v konkrétnej veci, ktorá je
predmetom administratívneho konania a o ktorej sa má rozhodnúť. V danej veci to boli skutočnosti,

ktoré boli relevantné pre rozhodnutie o žalobkyňou uplatnenom nároku na odchodné, teda tie, ktoré
bolo potrebné zistiť, aby mohol byť uplatnený nárok správne právne posúdený podľa zákonom určených
podmienok/predpokladov. Pre rozhodnutie o nároku na odchodné žalobkyne boli pre vec podstatné
skutkové zistenia týkajúce sa skončenia služobného pomeru, dĺžky jeho trvania a výšky dosiahnutých
služobných príjmov v rozhodujúcom období, ktoré boli v konaní správne a úplne zistené. „Dôkazy“,

ktorých vykonania s žalobkyňa domáhala, neboli dôkazmi preukazujúcimi skutočný stav veci, a preto sa
žalobkyňa mýli v tvrdení, že ich nevykonanie malo za následok jeho nedostatočné zistenie s následkom
nezákonnosti preskúmavaných rozhodnutí. Žalovaný nemal v nadväznosti na uvedené podľa názoru
správneho súdu povinnosť zhromaždiť „dôkazy“, ktoré žalobkyňa v odvolaní žiadala, pretože nešlo o
dôkazy za účelom presného a úplného zistenia skutočného stavu veci, ktoré by mohli ovplyvniť jeho

rozhodovanie v odvolacom konaní. Z uvedených dôvodov správny súd na základe takto formulovanej
žalobnej námietky nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia nezistil.
53. Pokiaľ sa žalobkyňa domnievala, že prvostupňovým rozhodnutím reálne došlo k porušeniu
precedenčnej zásady v zmysle § 3 ods. 5 Správneho poriadku, čoho dôsledkom môže byť nezákonnosť
preskúmavaného rozhodnutia pre nesprávne právne posúdenie veci, a nie pre nedostatočne zistený

skutkový stav veci, ako sa žalobkyňa mylne domnieva, bolo jej povinnosťou predložiť, alebo aspoň
označiť na podporu svojho tvrdenia dostatočne konkrétne dôkazy (rozhodnutia) tak, aby ich bolo možné
v odvolacom konaní vykonať a zároveň mala aj 2 6 S a / 7 / 2 0 2 1 - 22 -

konkretizovať ich skutkovú a právnu zhodu/podobnosť s predmetom rozhodovania v preskúmavanej

veci. Pokiaľ žalobkyňa v odvolacom konaní len všeobecne žiadala, aby žalovaný zabezpečil navrhované
dôkazy, nemal žalovaný povinnosť sa takýmto nekonkrétnym návrhom zaoberať, zvlášť, ak žalobkyňa
ani netvrdila, že také rozhodnutia reálne existujú. Zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy sa
predpokladá, kým nie je preukázaný opak. Možno prisvedčiť žalobkyni, že je nedostatkom odôvodnenia
rozhodnutia žalovaného to, že sa k tejto žalobkyňou nastolenej otázke nijako nevyjadril, pretože má v

zmysle § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia uviesť, ako sa vyrovnal s návrhmi
účastníkov konania. Táto čiastková chyba/nedostatok odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia však
nemalapodľasprávnehosúduvplyvnajehozákonnosť,pretožetaktoabstraktnenavrhnutédokazovanie
nesvedčilo o nesprávnych/nedostatočných skutkových zisteniach, ani o nesprávnom právnom posúdení
veci pre porušenie precedenčnej zásady v rozhodovaní v predmetnej veci.

54. Pre úplnosť správny súd dodáva, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. uplatnením nárokov a obranou proti
takémuto uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Rozhodnutie súdu musí však obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.
j. uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.“ (Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn.

IV.ÚS 115/03 z 03.07.2003) Túto požiadavku zvýraznil vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské
práva, ktorý v tejto súvislosti uviedol: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na argument sťažovateľa je súd
povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzovanéso zreteľom na konkrétny prípad“. ESĽP súčasne pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces
nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby
reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný

za rozhodujúci ( Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z
09.12.1994, č. sťažnosti 18390/91 a Rozsudok ESĽP vo veci Hiro Balani proti Španielsku z 09.12.1994,
č. sťažnosti 18064/91). Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na
spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení)

skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú za predpokladu, že
skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich
súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.“ (rozhodnutie Ústavného súdu
SR IV.ÚS 20/05). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby 2 6 S a / 7 / 2
0 2 1 - 23 -

bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi (rozhodnutie Ústavného súdu SR I.ÚS 50/04). Uvedené závery a
východiská súdov sú primerane použiteľné aj na správne konanie vedené orgánom verejnej (moci)
správy, ktoré v odôvodnení v zrozumiteľnom obsahu a dostatočnom rozsahu reagovalo na všetky
relevantné otázky, ktoré v konaní vyvstali.

55. Nemohla obstáť ani žalobná argumentácia týkajúca sa žalobkyňou tvrdeného zásahu do jej
legitímnych očakávaní, keď v priebehu trvania jej služobného pomeru došlo k zmene výpočtového
základu pre určenie výšky odchodného aj k zmene mechanizmu pre jeho výpočet, pretože legislatívna
činnosť každého štátu je jeho legitímnou činnosťou. Nový predpis je limitovaný len už legálne
nadobudnutými právami, ktoré v zásade musia byť rešpektované, spätne ich nemožno zrušiť, ani zhoršiť

postavenie oprávneného subjektu. Pred 01. 05. 2013 však žalobkyni nárok na odchodné nevznikol, preto
jej nevznikol ani nárok na jeho konkrétnu výšku, a preto nemohli byť preskúmavanými rozhodnutiami
dotknuté jej legitímne očakávania ohľadom konkrétnej výšky odchodného, a preto považoval správny
súd aj túto žalobnú námietku za nedôvodnú. V tejto súvislosti považuje správny súd za potrebné uviesť
k argumentácii žalobkyne ohľadom potreby „nadštandardného sociálneho zabezpečenia“ príslušníkov

Policajného zboru, že táto spoločenská požiadavka je naďalej splnená, pretože vyplatenie odchodného
pri skončení služobného pomeru príslušníka Policajného zboru je nepochybne „nadštandardným“
zabezpečením.
56. Nemohla obstáť ani žalobná argumentácia, týkajúca sa neprípustnej retroaktivity zákona č. 328/2002
Z.z. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na argumentáciu žalovaného, ktorý sa k otázke retroaktivity

v žalobou napadnutom rozhodnutí i vo vyjadrení k podanej správnej žalobe vyjadril, a s ktorého
vyjadrením sa správny súd stotožňuje. Žalobkyňa sa mýli, keď tvrdí, že retroaktivita právnych predpisov
je v právnom poriadku Slovenskej republiky bez ďalšieho zakázaná. Je pravdou, že okrem výnimočných
prípadov nie je možný akýkoľvek zásah do už nadobudnutých práv konkrétnych subjektov, ktoré vznikli
na základe skoršej právnej úpravy, pretože by to malo za následok stav právnej neistoty, čo by bolo v

nesúlade s princípmi právneho štátu, ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv občanov.
Právna teória však rozlišuje medzi tzv. pravou retroaktivitou, pri ktorej dochádza k zmene právnych
vzťahov, ktoré boli založené predchádzajúcou právnou úpravou a ktorá je v zásade zakázaná, pretože
ňou dochádza k spätnej úprave právnych pomerov, teda aktuálne platná a účinná právna úprava sa
vzťahuje na skutočnosti a právne vzťahy, ktoré vznikli už v minulosti. Zákon č. 80/2013 Z.z., ktorým bol s

účinnosťou od 01. 05. 2013 novelizovaný zákon č. 328/2002 Z.z. však nemal účinky pravej retroaktivity,
ale len účinky retroaktivity nepravej, ktorá je bežnou súčasťou normotvorby. Pri nepravej retroaktivite
právny predpis nezasahuje do minulosti. Práva, ktoré subjekty nadobudli na základe konkrétnych
právnych skutočností pred zmenou právnej úpravy, zostávajú týmto subjektom zachované, avšak novou
právnou úpravou môže dôjsť k zmene ich obsahu. O nepravú retroaktivitu ide teda vtedy, ak zákon

uzná skutkové podstaty, alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, avšak
súčasne prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v
čase 2 6 S a / 7 / 2 0 2 1 - 24 -

nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona ešte nenastali. Napriek tomu, že neskoršia norma má

vplyv na právne vzťahy založené v minulosti skoršou právnou úpravou, tento vplyv sa uskutočňuje až
od vzniku účinnosti neskoršej normy. To znamená, že podľa skorších platných noriem sa určuje vznik
a platnosť právnych vzťahov, právneho správania a právnych skutočností a podľa normy účinnej v
dobe, kedy sa o týchto vzťahoch rozhoduje, sa bude určovať obsah týchto právnych vzťahov. K danejsituácii došlo aj zákonom č. 80/2013 Z.z., ktorý zachoval nároky vyplývajúce zo služobného pomeru
policajtov, teda aj nárok na odchodné, ale zmenil výpočtový základ pre určenie jeho sumy, avšak až odo
dňa jeho účinnosti. To znamená, že vo veci nebolo rozhodnuté na základe neprípustne retroaktívneho

zákona, keď bolo rozhodnuté podľa zákona č. 328/2002 Z.z v znení účinnom od 01. 05. 2013 po novele
zákonom č. 80/2013, ktorý nezmenil rozsah už v minulosti nadobudnutých nárokov, ale do budúcna -
odo dňa jeho účinnosti upravil ich obsah, a preto ani z takto tvrdeného dôvodu správny súd nezákonnosť
preskúmavaného rozhodnutia nezistil, a preto považoval túto námietku za nedôvodnú. Keďže žalobkyni
pred 01. 05. 2013 žiadne nároky súvisiace so skončením jej služobného pomeru nevznikli, priznaním

odchodného podľa právnej úpravy účinnej po 30.04.2013 nedošlo k žalobkyňou tvrdenému rozdielnemu
zaobchádzaniu.
57. K záveru o nezákonnosti žalobou napadnutých rozhodnutí správny súd po preskúmaní veci
nedospel ani na základe žalobných bodov, ktoré boli zhrnuté v bodoch 10, 13 a 14 tohto rozsudku,
pretože neobsahovali žiadnu vecnú skutkovú a právnu argumentáciu, z ktorej by bolo možné zistiť
žalobkyňou tvrdenú nezákonnosť. Žalobkyňa v nich prezentovala len vlastný názor na žiadúci

obsah a rozsah sociálneho zabezpečenia policajtov, ktorý bol bez vecných dôvodov preukazujúcich
nesprávnosť preskúmavaného rozhodnutia zo skutkových, právnych dôvodov, alebo pre logickú chybu
úvahy žalovaného, ktorou sa pri rozhodovaní riadil, de facto len vyjadrením nesúhlasu žalobkyne s
obsahom preskúmavaného a prvostupňového rozhodnutia, ktorý však sám osebe nepostačuje pre
záver správneho súdu o nezákonnosti preskúmavaných rozhodnutí. Správny súd nemohol prisvedčiť

ani tvrdeniu žalobkyne, že poukaz žalovaného na súdne rozhodnutia nebol v predmetnej veci náležitý,
pretože z nich vyplývajúce právne závery boli v danom rozsahu použiteľné aj v tejto veci, a zároveň
boli použité len na podporu skutkových a právnych úvah, ktoré boli v rozhodovaní uplatnené, a nie ako
záväzný prameň práva, ako sa žalobkyňa mylne domnieva.
58. Správny súd preskúmaním veci nielen z dôvodov uvedených v správnej žalobe, ale v celom

rozsahu podľa § 134 ods. 2 písm. d) SSP nezistil žalobkyňou namietanú nezákonnosť preskúmavaného
rozhodnutia žalovaného a prvostupňového orgánu verejnej správy. Naopak zistil, že v administratívnom
konaní bol presne a úplne zistený skutočný stav veci (§ 32 ods. 1 Správneho poriadku), ktorý bol
podriadený pod na vec sa vzťahujúce právne normy, ktoré prvostupňový orgán aj žalovaný správne
aplikovali a v súlade s § 46 Správneho poriadku dospeli k zákonnému rozhodnutiu, keď žalobkyni na

základe jej žiadosti priznali odchodné vo výške 18 434,63 Eur, po daňovom znížení vo výške 14 932,06
Eur,resp.,keďžalovanýakovecnesprávnepotvrdilprvostupňovérozhodnutie.Rozhodnutiežalovaného
(ktoré tvorí s prvostupňovým rozhodnutím jeden celok) pritom obsahuje zákonné náležitosti podľa § 47
2 6 S a / 7 / 2 0 2 1 - 25 -

Správneho poriadku. Z jeho odôvodnenia jasne, zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu vyplýva, aké
skutočnosti boli podkladom pre jeho vydanie, aké skutkové závery z nich žalovaný vyvodil, uviedol, aké
zákonné ustanovenia a prečo na zistený skutkový stav veci aplikoval a vyjadril sa aj k pre rozhodnutie
relevantným odvolacím námietkam.. Preto správny súd žalobu žalobkyne v súlade s § 190 SSP ako
nedôvodnú zamietol.

59. Správny súd na prejednanie veci nenariadil pojednávanie, pretože žalobkyňa v žalobe, ani žalovaný
vo vyjadrení k žalobe o nariadenie pojednávania nepožiadali a správny súd to nepovažoval za potrebné
(107 ods. 1 písm. a) a contrario, písm. d) SSP), a to ani s ohľadom na v replike navrhnuté dokazovanie
v súvislosti s abstraktným tvrdením žalobkyne o porušení precedenčnej zásady, a teda o nezákonnosti
preskúmavaného rozhodnutia, pretože toto tvrdenie mohlo byť objektívne preukázané len listinnými

dôkazmi,ktoréžalobkyňanepredložila,anievýsluchomriaditeľavovecikonajúcehoodboružalovaného.
60. O náhrade trov konania rozhodol správy súd podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario), podľa ktorého
správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne
vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Žalobkyňa v konaní
pred správnym súdom úspešná nebola, preto jej správny súd právo na náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Toto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť doručením. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná
sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí
podať v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia. Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom
súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil

zákon tým, žea) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a

nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývyššiepodpísm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva 2 6 S a / 7 / 2 0 2 1 - 26 -

nesprávnosťtohtoprávnehoposúdenia.Dôvodkasačnejsťažnostinemožnovymedziťtak,žesťažovateľ
poukáže na svoje podania pred krajským súdom.V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných
náležitostí podania podľa § 57 uviesť:
a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi

doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov
podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačnú sťažnosť
je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami
mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami.

Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho,
kto podanie urobil.