Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 23, 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/76/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1416206894
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1416206894.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a

členov senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcu: Y. U.,
O.. XX.XX.XXXX, V. XXX XX F. M. XX, zast. JANČI & Partners s.r.o., so sídlom Belopotockého
720/02, Liptovský Mikuláš, proti žalovanému: Rozhlas a televízia Slovenska, so sídlom Mlynská dolina,
Bratislava, IČO: 47 232 480, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 5
000 eur, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 23.
apríla 2019, č.k. 40C/112/2016-290, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť odvysielať v programe
Reportéri vysielanom v rovnakom vysielacom čase a na programovej službe ako boli vysielané
reportáže:F.L.E.N.X.Y.XX.XX.XXXX,F.L.E.N.C.X.Y.XX.XX.XXXX,F.L.E.N.C.X.Y.XX.XX.XXXX,
K. „. F. M.? X. Y. XX.XX.XXXX R. F., F.. F..E..D.. X. Y.R. XX.XX.XXXX, O. Z. D.: „. R. Z. F. D. X. P. E.
F. Š. E. Z. F. D. F. M. R. L. V. F. Y.R. U.. X. Z. E. H. D. Y. U. O. R. P. F. C. D. Z., Ž. O. Y., Ž. H. za D.

Ú. K., K. M. F. Č. P., Ž. K. P. okresného P. B. Y. Ľ. na Y. Ú., R. Ž. X. F. F. O. D. R. F. D. P. Y. M., Ž. D.
P. X. D. Č.C. X. Z. M., Ž. P. V. právny P. F.. D. Z. Z. F. Y. U. O. K. na P. K., V. O. K., O.X. B. D., P. L. Y.
U. R. Z. K. Y. L. D. P.. E. R. Z. F. F. Y. U. za F. M. X. D..“. Tento text je žalovaný povinný ponechať na
obrazovke po dobu jednej minúty pri jeho vysielaní a zároveň ho zrozumiteľne prečítať, a to bez iného
sprievodného slova, či hudby. V prípade, že žalovaný program Reportéri vysielať nebude, alebo ho bude
vysielať za iných podmienok ako boli vyššie uvedené programy, je povinný tento oznam odvysielať vo
štvrtok po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku, na programovej službe Jednotka, a to medzi 22.00 a

22.30 hod. a za rovnakých podmienok ako je uvedené v predchádzajúcej vete. Vo zvyšnej časti žalobu
žalobcu zamietol a žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania nepriznal.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal, aby súd vyhlásil rozsudok
v nasledujúcom znení:
Žalovaný klamlivými, neprimerane expresívnymi a neopodstatnenými tvrdeniami nemajúcimi pravdivý
a primeraný skutkový základ, ktoré prezentoval v reportážach: F. L. E. N. X. Y. XX.XX.XXXX, F. L. E.

N. C. X. Y. XX.XX.XXXX, F. L. E. N. C. X. Y. XX.XX.XXXX, K. „. F.Ä. M.? X. Y. XX.XX.XXXX R. F., F..
F..E..D.. X. Y. XX.XX.XXXX X. P. E., na P. F. L., Z. F. Ž. R. D. F. M. a ktoré súčasne zverejňuje na svojom
webovom sídle, neoprávnene zasiahol do práva na ochranu osobnosti žalobcu.Žalovaný je povinný odvysielať v troch po sebe nasledujúcich vysielaniach programu Reportéri
vysielaných v rovnakom vysielacom čase a na programovej službe ako boli vysielané výrokom uvedené,
nasledovný text ospravedlnenia: „. R. Z. F. D. X. P. E. F. Š. E. Z. F. D. F. M.Í. R. L. V. F. Y. U.. X. Z. E. H.

D. Y. U. O. R. P. F. C. D. Z., Ž. O. Y., Ž. F. E. Č. N. R. O. U. O. F., Ž. V. F., Ž. H. za D. Ú. K., K. M. F. Č.
P., Ž. D. K. F. O. D. K., Ž. X. D. O. M., Ž. K. P. okresného P. B. Y. Ľ. na Y. Ú., Ž. X. F. F. O. D. R. F. D. P.
Y. M., Ž. D. P. X.W. D. Č. X. Z. M., Ž. P. XX E. V. právny P. F., Ž. F. D. Š. X. R. XXX XXX W.. D. Z. Z. F. Y.
U. O. K.É. na P. K., V. O. K., O. B. D., P. L. Y. U. R. Z. K. Y. L. D. P.. E. R. Z. F. F. Y.R. U. za F. M. X. D..“.
Tento text je žalovaný povinný ponechať na obrazovke po dobu piatich minút pri každom jeho vysielaní

a zároveň ho zrozumiteľne prečítať a to bez iného sprievodného slova, či hudby. V prípade, že žalovaný
program Reportéri vysielať nebude, alebo ho bude vysielať za iných podmienok ako boli vo výrokovej
časti uvedené programy, je povinný tento oznam odvysielať vždy v troch po sebe nasledujúcich štvrtkoch
počnúc prvým po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku, na programovej službe Jednotka a to
medzi 22.00 a 22.30 hod. a za rovnakých podmienok ako je uvedené v predchádzajúcej vete.
Žalovaný je zároveň povinný toto vysielanie umiestniť na svojom webovom sídle v rovnakej sekcii, ako

zverejňuje výrokom uvedené reportáže.
Žalovaný je povinný do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku zaplatiť žalobcovi z titulu náhrady
nemajetkovej ujmy sumu 5000 eur.

3. Konštatoval, že žalobca svoju žalobu odôvodnil tak, že v dňoch 12.09.2013, 06.02.2014, 02.10.2014,

30.04.2015 a 04.04.2016 odvysielal žalovaný na programovom okruhu Jednotka programy Reportéri,
ktoré obsahovali sériu reportáží nazvaných F. L. E. N., F. L. E. N. C., F. L. E. N. C., K. „.Ä. F. M.?
R. F., F.. F..E..D.. Z. F. D. F. M. R. L. V. F.. Uvedené reportáže sú v súčasnosti stále sprístupňované
prostredníctvom archívu žalovaného na jeho webovom sídle. Uviedol, že reportáž zo dňa 06.02.2014
obsahuje pasáž, kde žalobca uvádza: „....L. F. D. F. O. Y. R. O. po Z..“., ďalej, že reportáž zo dňa

XX.XX.XXXXD.P.,kdesaredaktorka(žalovaný)stojacnasúkromnompozemkužalobcuneodôvodnene
arogantným spôsobom domáha jeho výstupu pred kamerou, pričom v tomto okamihu je žalobcom
dôrazne upozornená, že tento si neželá pred kamerou vystúpiť a taktiež účinkovať v akomkoľvek
vysielaní: Redaktorka: „. U. L. Z. O., L. F. X. P. P. Y. X. R. X. F. U. P., Ž. F. O. V. po Z.. P.G. F. D.... „.: L. F.
O. X. Č....“. E.: „....R. V. F. X. Č....“. Ž.: L. F. O....R. F. U. Y. P. L. F. O., R. F. M. P., G. P. X.W. P. P....“. E.:

„. F. P. Ž.: X. M.-Z., po M..“. E.: „. X., Ž. M. X.?“. Ž.: „. U. Ľ. X..“. E.: „.L. F. X. G. na F. R. P..“. Ž.: „. U. D. K.
Z. X., L. O. O.....“. E.: „. X., Ž. U. X. K.....“. Z. K. F. E. D. E. K. Y. XX.XX.XXXX. Žalobca vyslovil explicitný
nesúhlas s vyhotovením a použitím svojej podobizne a obrazových a zvukových záznamov týkajúcich
sa jeho osoby a prejavov, pričom žalovaný tento nesúhlas evidentne nerešpektoval a takýto záznam
nielenže vyhotovil, ale ho aj použil s tým, že na vyhotovenie a použitie takýchto záznamov sa v danom

prípade celkom zrejme nevzťahovala výnimka podľa ustanovení § 12 ods. 2 a 3 Obč. zák.. Následne
súd prvej inštancie zo žaloby citoval jednotlivé vyjadrenia z vyššie uvedených (presne špecifikovaných)
reportáží, ktoré žalobca označil jednak za skutkové tvrdenia a jednak za hodnotiace úsudky, ktoré majú
znevažujúcu povahu, keď v celom kontexte podávajú negatívny obraz o jeho osobe, jeho správaní,
charakterových vlastnostiach a pracovnej morálke, pričom hodnotiace úsudky nie sú primerané, sú

urážlivé, obsahujú neprimeranú mieru expresivity, ich skutkový základ je absolútne neurčitý a zároveň
ho neodôvodnene obviňujú, a to dokonca zo spáchania trestných činov. Všetky citované výroky je
teda možné podľa žalobcu označiť spoločne za nepravdivé (súd prvej inštancie tiež podrobne uviedol
argumentáciu žalobcu ku každému ním označenému výroku). Žalobca tvrdil, že žalovaný svojimi
výrokmi, verejne prednesenými na jeho osobu neoprávnene zasiahol do jeho osobnostných práv

a to tým, že ho bez ukončenia vyšetrovania a nerešpektujúc zásadu prezumpcie neviny obvinil a
sám uznal vinným, ale keďže do dnešného dňa nebolo preukázané, že by sa (žalobca) uvedených
skutkov dopustil, treba konanie žalovaného kvalifikovať ako neoprávnený zásah do osobnostných práv
žalobcu. Aj keby pravdivosť tvrdení žalovaného bola neskôr preukázaná, v čase vyhlásenia výrokov
nebol oprávnený podsúvať verejnosti skutkové tvrdenia o spájaní žalobcu s nepreukázanou trestnou

činnosťou. Ďalej poukázal na to, že k zásahu došlo prostredníctvom masovokomunikačných, širokej
verejnostiurčenýchinformačnýchprostriedkov,naviacšírenýchverejnoprávnouinštitúciouvysielateľom,
že zásah nebol uskutočnený jednorazovo, ale neustále pokračujúcim konaním, a že bez prezentovania
akéhokoľvek relevantného skutkového podkladu majú tieto tvrdenia veľký potenciál privodiť mu značnú
ujmu, a preto sú naplnené zákonné predpoklady pre priznanie primeraného zadosťučinenia v podobe

ospravedlnenia. Záverom uviedol, že neustála medializácia nepreukázaných skutkových tvrdení a na
ich základe vyslovovaných hodnotiacich úsudkov, teda neprimeranej kritiky, mala nepochybne širokú
publicitu, zasiahla do cti, vážnosti a dôstojnosti žalobcu v značnej miere a nie je preto potrebné pre
posúdenie dôvodnosti nároku na nemajetkovú ujmu v peniazoch bližšie skúmať, ako sa neoprávnenýzásah prejavil v jednotlivých oblastiach jeho života. Už zo samotných reportáží je zrejmý negatívny
postoj veľkej časti verejnosti X. D. F.Ä. M. k jeho osobe a dokonca aj k jeho rodine a sú teda naplnené
predpoklady pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

4. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázal na
trestný rozkaz Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 2T/25/2012 zo dňa 22.03.2012, ktorým bol
žalobca uznaný za vinného z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm.
d) Tr. zák., na rozsudok Okresného súdu Ružomberok zo dňa 22.09.2010 sp. zn. 1T/184/2009, ktorým

bol žalobca uznaný za vinného z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1
písm. d) Tr. zák., a teda mal za to, že žalobca v čase odvysielania napadnutých reportáží nepožíval
vážnosť a česť. Ďalej citoval z rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 27.06.2016 sp. zn.
3T/10/2016, ktorým bol žalobca uznaný za vinného z pokračovacieho zločinu podvodu podľa § 221 ods.
1, 3 písm. a) Tr. zák., z pokračovacieho prečinu poškodzovania cudzích práv podľa § 375 ods. 1 písm.
b), ods. 2 písm. a), c) Tr. zák., v spojení so znením § 138 písm. b) Tr. zák. z pokračovacieho zločinu

subvenčného podvodu podľa § 225 ods. 2, 4 písm. a) Tr. zák., zo zločinu sprenevery podľa § 213 ods.
1, 3 Tr. zák. v súbehu s prečinom skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie podľa §
259 ods. 1 písm. c), d) Tr. zák., z prečinu falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate,
úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky podľa § 352 ods. 1, 2 Tr. zák., z pokračovacieho
zločinu zneužívania informácií v obchodnom styku podľa § 256 ods. 1, 3 písm. c) Tr. zák., v spojení so

znením § 138 písm. b) Tr. zák. s tým, že na hlavnom pojednávaní žalobca nepoprel spáchanie skutkov
uvedenýchvobžalobe,priznalsakspáchaniuskutkov,ktorésamukládlizavinuatietoúprimneoľutoval.
Mal teda za to, že už pred odvysielaním prvej relácie dňa 12.09.2013 nepožíval ochranu osobnosti,
pretože bol právoplatným trestným rozkazom Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 2T/25/2012
zo dňa 22.03.2012 uznaný vinným z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia, a že navyše

žalobca bol za skutky, ktoré spáchal v období, ktoré predchádzalo odvysielaným reláciám, rozsudkom
Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 27.06.2016 pod číslom konania 3T/10/2016 uznaný vinným
zo spáchania 6-tich prečinov, resp. zločinov, pričom tieto skutky priamo súviseli s výkonom verejnej
funkcie starostu D. F. M.. Žalovaný poukázal aj na to, že žalobca nepreukázal reakcie svedčiace o
zníženej dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere, a preto mu nemôže byť priznaná

náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, že všetky napadnuté skutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky
vychádzajú z oficiálnych vyjadrení dotknutých orgánov, vyjadrení účastníkov relácie, ako aj dôkazov.
Záverom uviedol, že napadnuté výroky legitímne a primeraným spôsobom rozoberajú tému verejného
záujmu,malizaúčelposkytnúťucelenýobrazopôsobenížalobcuvofunkciistarostuD.F.M.,žeskutkový
základ je postavený na vyjadreniach dotknutých orgánov, označených dôkazoch, že sám žalobca sa

priznal ku skutkom v rámci trestného konania a poukázal na to, že skutkové zistenia, z ktorých hodnotiaci
úsudok vychádza sú uvedené úplne a pravdivo, a preto umožňujú adresátovi urobiť si vlastný názor
a úsudok o skutočnostiach, ktoré boli hodnotiacemu úsudku, resp. kritike podkladom a táto kritika je
kritikou prípustnou.

5. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaného uviedol, že použité výroky boli celkom zrejme neúmerné
legitímnemu cieľu, že žalovaným uvádzaný výpočet konaní, ktorých sa mal dopustiť, nie je predmetom
žaloby, že reportáže obsahovali množstvo vyfabulovaných záverov, neprimeraných zovšeobecnení,
hyperbolizujúcich tvrdení a komentárov redaktorky, ktoré nielenže nemali reálny základ, ale boli jeho
cieleným znevážením, a celkom určite neboli legitímne, primerané, ani prinášajúce ucelený obraz.

Poprel, že by mu žalovaný poskytol možnosť vyjadriť sa k predmetným výrokom. V konaní pred súdom
žalovaný uviedol, že obrazové a zvukové záznamy so žalobcom boli vyhotovené s vedomím žalobcu,
keď žalobca reagoval na otázky redaktorky, a bol si teda vedomý, že komunikuje s redaktorkou, pričom
samotné záznamy boli vyhotovené z dôvodu, aby vedela redaktorka preukázať, že žalobcovi poskytla
možnosť sa vyjadriť, čo žalobca nevyužil.

6. Súd prvej inštancie uviedol, že pri rozhodovaní veci vychádzal zo skutkového stavu, že v dňoch
12.09.2013, 06.02.2014, 02.10.2014, 30.04.2015 a 04.04.2016 odvysielal žalovaný na programovej
službe Jednotka v relácii Reportéri sériu reportáží nazvaných: F. L. E. N., F. L. E. N. C., F. L. E. N.
C., K. „. F. M.? R. F.X., F.. F..E..D.., X. M. V. D. C. H. R. X., ktoré sú predmetom žaloby, keď mal

tieto skutočnosti (ktoré ani neboli sporné) za preukázané z predmetných reportáží zaznamenaných na
DVD nosiči, ktorého prehratím vykonal dokazovanie. Citoval jednotlivé výroky z odvysielaných reportáží.
Následne uviedol, aké skutočnosti zistil z upovedomenia o začatí trestného stíhania zo dňa 06.02.2013,
ČVS: ORP-346/OEK-LM-2012, z rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 3T/10/2016 zodňa 27.06.2016, z rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 3To/117/2016 zo dňa 01.06.2017, z rozsudku
Okresného súdu Ružomberok sp. zn 1T/184/2009 zo dňa 22.09.2010, z trestného rozkazu Okresného
súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 2T/25/2012 zo dňa 22.03.2012, zo správy z vykonanej následnej

finančnej kontroly D. F. M. zo dňa 16.08.2012 a 12.09.2012, z rozhodnutia obecného zastupiteľstva
D. F. Kríž zo dňa 19.11.2012, zo správy z vykonanej kontroly D. F. M. zo dňa 03.12.2012, zo správy
z vykonanej kontroly dodržiavania ustanovení zákona č. 357/2004 Z.z. X. D. F. M. zo dňa 30.08.2012
a 05.09.2012, z kúpnej zmluvy zo dňa 16.12.2009, z rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp.
zn. 7C/122/2013-120 zo dňa 30.01.2014, zo zmluvy o pôžičke zo dňa 18.12.2006, z kúpnej zmluvy zo

dňa 14.12.2006, zo žiadosti o vykonanie kontroly zo dňa 16.01.2013, z kandidačnej listiny ĽS-HZDS pre
voľby do NR SR v roku 2006, z výsluchu F. Y. V., F. X. I., F. C.. Z. I. a z výsluchu žalobcu.

7. Po právnej stránke vec posúdil podľa § 11, § 12 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 13 ods. 1, ods. 2 Občianskeho
zákonníka, čl. 19 ods. 1, ods. 2, čl. 26 ods. 1, ods. 2, ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 ods.
1, ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

8. Ustálil, že predmetom sporu je konflikt medzi ústavou garantovanou slobodu prejavu a základným
právom vyhľadávať a rozširovať informácie a právom na ochranu osobnosti, ktoré je tiež garantované
ústavou. Podrobne vysvetlil podstatu rozhodovania obdobných právnych sporov a spôsob riešenia
konfliktu uvedených práv s odkazom na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 362/09, PL.

ÚS 22/06, m. m. PL. ÚS 6/04, III. ÚS 34/07, z ktorých citoval. Taktiež uviedol, že všetky základné
práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody
nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody (rozh. ÚS
SR sp. zn. IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 7/96). Poukázal aj na závery judikatúry ESĽP, ktoé zohľadnil a
citoval z rozhodnutia Handyside v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 07.12.1976).

Konštatoval, že v niektorých situáciách musí sloboda prejavu ustúpiť. Poukázal na to, že limity vyjadrené
čl. 26 ods. 4 Ústavy explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, ktoré musia zodpovedať
vždy demokratickému charakteru spoločnosti, pričom dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť aj
„ochrana práv a slobôd iných“, teda práva na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom v čl. 19
Ústavy a konkretizovanom najmä v ust. § 11 a nasl. Obč. zák.. Uviedol, že za účelom spravodlivého

rozhodnutia preskúmal proporcionalitu medzi namietaným zásahom do práva na ochranu osobnosti
žalobcu a ústavnými garanciami slobody prejavu žalovaného. Vysvetlil, že tento test proporcionality
je založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v posudzovanom
prípade „hovoril“, čo vyplýva z rozhodnutí Ústavného súdu SR, na ktoré poukázal (sp. zn. II. ÚS 152/08,
II. ÚS 326/09, IV. ÚS 448/2012, IV. ÚS 492/2012). Vo vzťahu k jednotlivým otázkam podrobne vysvetlil

komponenty, ktoré je potrebné zohľadniť a pri posudzovaní odpovedí na jednotlivé otázky vychádzal z
vysvetľujúcich záverov ESĽP a ústavných súdov SR a ČR, z ktorých aj citoval (jednotlivé rozhodnutia
označil).

9. Pri posudzovaní otázky KTO uviedol, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva,

že novinárom a masmédiám patrí privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu, a to
zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu, pričom ustálil, že v posudzovanej veci je žalovaný
verejnoprávnym vysielateľom programovej služby Jednotka, v rámci ktorej boli odvysielané sporné
reportáže ako súčasť relácie Reportéri, a teda žalovaný je „nositeľom“ slobody prejavu, a preto sa
na neho vzťahuje zvýšená ochrana poskytovaná novinárom, resp. masmédiám (čo pri rozhodovaní

primeraným spôsobom zohľadnil).
V súvislosti s posudzovaním otázky O KOM bola inkriminovaná reportáž konštatoval, že táto opisovala
pôsobenie žalobcu X. D. F. M. v pozícii starostu a situáciu v obci ako dôsledok tohto jeho pôsobenia.
Ustálil, že v prípade žalobcu sa teda jednalo o osobu verejného záujmu, u ktorej sú hranice prijateľnej
kritikyoveľaširšieakopribežnomobčanovi,načonemalavplyvanitáskutočnosť,ževčaseodvysielania

sporných reportáží už žalobca nebol starostom obce, keďže reportáže sa týkali práve jeho pôsobenia v
tejto funkcii. Naviac, v čase odvysielania reportáží bol poslancom obecného zastupiteľstva D. F. M., a
teda mal rovnako postavenie osoby verejného záujmu.
Vo vzťahu k otázke ČO bolo predmetom inkriminovaných reportáží uviedol, že tieto opisovali nepriaznivú
situáciu v D. F. M. ako dôsledok pôsobenia žalobcu vo funkcii starostu, poukazovali na problematiku

fungovaniasamosprávyajejvýkonjednotlivýmipredstaviteľmi,osobitnevýkonfunkciestarostuobceako
vrcholného predstaviteľa obce, ďalej poukazovali na nakladanie s verejnými prostriedkami a majetkom
obce, čo nepochybne patrí k problematike verejného záujmu, a že v prípade otázok verejného záujmu
je poskytovaná zvýšená ochrana vyhľadávaniu a rozširovaniu súvisiacich informácií a myšlienok.Pri posudzovaní otázky KDE bola inkriminovaná reportáž uverejnená uviedol, že čím hromadnejšie
sa informácia distribuuje, tým vyššia je ochrana osobnostných práv. Ustálil, že v posudzovanom
prípade boli reportáže odvysielané v rámci relácie Reportéri na programovej službe Jednotka, ktorej

je žalovaný vysielateľom, pričom svoju programovú službu poskytuje na celom území Slovenskej
republiky a reportáže odvysielal na svojom primárnom programovom okruhu a sprístupnil ich aj na
svojomwebovomsídle.Vyhodnotil,žereportážebolisprístupnenéširokémuokruhuľudíprostredníctvom
masovokomunikačných informačných prostriedkov šírených verejnoprávnym vysielateľom.
V súvislosti s posudzovaním otázky KEDY boli sporné reportáže odvysielané uviedol, že sa jednalo o

súbor piatich reportáží, ktoré na seba tematicky a obsahovo nadväzovali, a boli odvysielané v čase, keď
poskončenífunkciežalobcuakostarostuboldotejtofunkciezvolenýnovýstarosta,ktorýpooboznámení
sasostavomvobcizistilviacerépochybeniaaporušeniaprávnychpredpisovzostranyjehopredchodcu.
Reportáže sa zaoberali aj stavom začatých súdnych a správnych konaní s uvedeným súvisiacich a
informovali o ich výsledku, a teda žalovaný prispel k verejnej diskusii o téme verejného záujmu, ktorá
bola v tom čase (a aj stále je) aktuálna.

Vo vzťahu k otázke AKO boli informácie v inkriminovanej reportáži odvysielané poukázal na to,
že pri posudzovaní limitov slobody prejavu treba rozlišovať medzi faktami (skutkovými tvrdeniami)
a hodnotiacimi úsudkami, pričom existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti
hodnotiacich úsudkov dôkazy naopak nepripúšťa, ale aj tie musia vychádzať z dostatočného faktického
základu. Uviedol, že ak má byť kritika prípustná, musí byť vecná, konkrétna a primeraná čo do obsahu,

formy a miesta, a že vecnosť kritiky vyžaduje, aby kritika vychádzala z pravdivých skutočností ako
premís pre hodnotiaci úsudok. Konkrétnosť kritiky znamená, že hodnotiaci úsudok sa musí opierať o
konkrétne skutočnosti, a primeranosť kritiky čo do obsahu, formy a miesta znamená, že nevybočuje z
medzí nutných k dosiahnutiu sledovaného a zároveň spoločensky uznávaného účelu/cieľa.

10. Ustálil, že žalobcom namietané výroky, odvysielané vo vyššie uvedených reportážach, boli
formulované jednak ako skutkové tvrdenia, ako aj v podobe hodnotiacich úsudkov. Následne sa
podrobne zaoberal každým sporným výrokom, ustálil, či ide o skutkové tvrdenie alebo hodnotiaci úsudok
(kritiku) a vyhodnotil ho s poukazom na vykonané dôkazy (zistenia z nich zhodnotil). Pri každom výroku
podrobne uviedol svoje právne úvahy, z ktorých vychádzal pri ich posudzovaní a vyhodnotení.

11. Dospel k záveru, že pri výrokoch: „.D. F. M. P. M. N., Y. U. F. Y., podľa Z. D. V. F. K. O. O. F..“. „. F.
X. I. F. X. V..“. „. F. F. D. X. R. F. U. Ž. F. P. K. F.N. X. Z. Č..“. „. U. V. X., D. Y. O. Ú. K. M. V. V. Z., R. D.
K. Ú. P. P..“. „. F. E., Ž. F. Y. E., R. Č. F. E. O. D. Z. F. O.. X. P. Y. Č. F. E. V. K.. Č. V. K.? O. Z. H. L. C.
X. Č. E. X. M..“. „. Y., Ž. O. P. B.Y. G. Z. K., M. O..“. „. O. Č. F. za F. D. Ú. Y.. C. P. V. Y. F. P. O.. X. X. D.

R. F., M. F. X. E. G. D. F. R. U. F., Ž. R. P. K. G. na všeobecné X. R. Č. F. Z. M. X. Z. F. U. F. E. F.. I. Ú.
F. E. K. P. F. R. Č.D. L. B., U. K. U. D. L. K..“. „. F. U., Ž. O. D. Z. E. P. zákona L. Č. F. Z. E. R. L. Č. F.,
Ž. Z. F. Y. Z. XX E..“. „.Z. O. M. K. F. D. K. R. B. M., R. M. D..“. „Na Ú. F. O. R., O. Z. F. F. V. R. I. P..“.
„. F. U.Á. R. O. X. I.. K. Z. X. D. R. po Z. U..“. „. F. F. M. H. P. X. F.?“. „. X. R. Y. Z. D. K. R. L. O. Ž..“. „.
F. Z. P. P. M.?“. „. F. Z. F. F. K. F. X. P. R..“. „. M. R. Y. M. Y. Ú. O. D., Č. Y. P. X. D. F. M. V. P. D., R. P.

F., M. X. R. XX E. P. P. R. Y. O..“. „. F. U. R. M. pre D. Č.-Z. X., F. E. Č. N.. Na F. O. L. L. R. D. U., P. R.
W. R. Z. F. F. U. G. P..“. „.K. P. E. F. D. E. D. F. F. M., M. O. O. O. F.. Po Y. E. D. P. P. P. X. K. F., Ž. O.
L. O. F. R. O. D.Á. Č. X. Z. M..“. „. Z. Y., Ž. O. P. G. Z. K., M. O..“. „. U. P. K. F. F. F., teda R. F. D. F. X.
I., M. Y.Á. K.. Z. O. XX E. O. O.?“. „. Ú. D. O. O., R. D. P. D. P.. X. O. F. F. L. Y..“. „. V. Y. okresný I. F. Y.
U., Ž. F. U. Y. X..“. „. F. O. X. K., F. Z. F. P. X. M., Z. L. Z., Ž. U. V. X. P. F., M. O. L. V..“. „. U. O. L. F. F.,

R. L. F. R. X., L. F. R. X., X.? Z. R. F. X.. Č. Š., Č. M..“. „. „. F. M.? D. F. M. M. F., M. O. O. F., U. P.. P. T.
P.?“. „. F. na P. F. F. M., M.U. O. O. O. F.. P. F. P., P. F. D. P. R. Z. Ď. R. Z. Ď..“. „. Y. P. X. Š. D. Y. X. R.
XXX XXX W.. F. K. D. F. XX XXX P.. Y. U. pre D. X. I. R. O.M. F. I. U. E. O. P. O. F. P., Č. D. F. Z. XX XXX
Š.. P., X. R. Y. Z. W..“. „Na okresnej P. X. G. U.C. XX. R. V. P. Y. D. X. R. Z.. O. L. P. Z. Z. K. P. M.?“. „.
R. H. M. P. R. P. F. X. X. F..“. X. E. E. F. L. E. N. X. Y. XX.XX.XXXX, F. L. E. N. C. X. Y. XX.XX.XXXX,

F. L. E. N. C. X. Y. XX.XX.XXXX, K.Á. „. F. M.? X. Y. XX.XX.XXXX R. F., F.. F..E..D.. X. Y. XX.XX.XXXX
v relácii Reportéri na programovej službe Jednotka nedošlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti
žalobcu, že tieto výroky, pokiaľ ide o skutkové tvrdenia, boli pravdivé, alebo ak išlo o hodnotiace úsudky,
tieto vychádzali z pravdivého skutkového základu a boli primerané sledovanému cieľu, prípadne išlo o
prípustnú kritiku resp. dovolené preháňanie, pričom niektoré výroky sa ani netýkali žalobcu.

12. Čo sa však týka výrokov: „. R. P. okresným B., M. X. P. D. V. Z., M. Y., R. V. Z. D., M. F. Ľ. na Y. Ú. R.
X. F., M. L. Y. X. O. D. L. R. K. Z., Ž. U. Z. X. I. okresného P. B..“. „. O. E., V. Ú. R. D. N. F. F. I. V. K..“. „Na
B. D. F. M. F. Z. F. P. R. I. Y. F. V. F. Y. U.. Ú. U. X. X. R. XXX W. O. R. X. R. XXX W. P..“. „. X. Y. O. H.D.,Ž. U. U. Y. X. O. na Y. Ú., R. R. U. X. P. Š. R. na P.. D. K. M. P. M. na F. O. L. O.. V. Z. Z. R. X. F. M.?“.
„. M. U. F. R. H. pre X. Š. R. P. X. E. F. X., F. N. P. F. R. O. P..“. „. O. Y..“. „.Ý. F. F. M. Y. U. Z. P. Ú. R.
pre X. I.. Ú. X. Y. P. D..“. „., V. F. Ľ., M. X. P. P. XX E. V. P. F. D. po L. F. za M.. D. Z. P. U. E. okresnú súd

H. M. L..“. „. U. R. G. O. P. U. na C. D..“., dospel k záveru, že tieto neboli pravdivé, resp. nevychádzali
z pravdivého skutkového základu, nevychádzali ani z konkrétnych skutočností a neboli primerané, boli
difamačné a boli tak objektívne spôsobilé vyvolať ujmu na osobnostných právach žalobcu, čím bola daná
zodpovednosť žalovaného za zásah do osobnostných práv žalobcu.

13. Čo sa týka výroku „. R. P. okresným B., M. X. P. D. V. Z., M. Y., R. V. Z. D., M. F. Ľ. na Y. Ú. R. X.
F., M. L. Y. X. O. D. L. R. K. Z., Ž. U. Z. X. I. okresného P. B..“. konštatoval, že ide o skutkové tvrdenie,
ktorého pravdivosť sa žalovanému nepodarilo preukázať, že žalovaný síce predložil kandidačnú listinu
ĽS-HZDS pre voľby do NR SR v roku 2006, kde je pod č. 49 uvedený aj žalobca, ale skutočnosť, že
žalobca bol okresným predsedom HZDS, a že dosadzoval, resp. spoludosadzoval ľudí na daňový úrad
žalovaný nepreukázal a rovnako ani svedecké výpovede V., I. R. I. nepovažoval za dostatočný dôkaz o

pôsobení žalobcu v tejto funkcii, pričom v nadväznosti na toto skutkové tvrdenie nebol preukázaný ani
pravdivý základ hodnotiaceho úsudku tej časti výroku, ktorá sa týkala situácie v obci ako zásluhy toho,
že žalobca mal funkciu okresného predsedu HZDS.

14. Ohľadom výroku „D. O. E., V. Ú. R. D. N. F. F. I. V. K..“. vyhodnotil, že ide o skutkové tvrdenie, ktoré

je neurčité a všeobecné, keď nie je zrejmé, aké riziká mala niesť obec a aké zisky mal brať žalobca,
pričom žalovaný tento výrok bližšie neozrejmil a ani nepreukázal jeho pravdivosť.

15. Pri výroku „Na B. D. F. M. F. Z. F. P. R. I. Y. F. V. F. Y.Š. U.. Ú. U. X. X. R. XXX W. O. R. X. R.
XXX W. P..“. dospel k záveru, že ide o skutkové tvrdenie, ktoré nebolo pravdivé, pretože v konaní nebolo

preukázané vyplatenie nedoplatku 250 eur a pokuty 300 eur zo strany „Úradu“, a teda ani skutkový
základ časti výroku o sypaní pokút a finančných dôsledkov na hlavy obyvateľov Svätého Kríža nebol
pravdivý.

16. Vyhodnotil, že X. „. X. Y. O. H., Ž. U. U. Y. X. O. na Y. Ú., R. R. U. X. P. Š. R. na P.. D. K. M.H. P.

M. na F. O. L. O.. V. Z. Z. R. X. F. M.?“. je hodnotiaci úsudok, ktorého pravdivý základ sa žalovanému
nepodarilo preukázať, pretože nepreukázal, že by mal žalobca dobré vzťahy na daňovom úrade, medzi
vtedajšou politickou špičkou a na prokuratúre, pričom zo vzájomného prepojenia a kontextu tejto vety
a zvyšných dvoch viet je zrejmé, že „zametenie káuz pod koberec“ má byť práve dôsledkom dobrých
vzťahov žalobcu na uvedených orgánoch.

17. Pri výroku „. M. U. F. R. H. pre X. Š. R. P. X. E. F. X., F. N. P.E. F. R. O. P..“. dospel k záveru, že
ide o hodnotiaci úsudok, ktorého pravdivý základ v časti o nepostihnuteľnosti žalobcu nebol v konaní
preukázaný, keďže žalobca bol rozhodnutím obecného zastupiteľstva D. F. M. zo dňa 19.11.2012
„postihnutý“, keď mu bola za jeho pochybenia a porušenia právnych predpisov uložená pokuta vo výške

3.739,98 eur a následne bol aj obvinený za viaceré trestné činy (ako to vyplýva z upovedomenia o
začatí trestného stíhania zo dňa 06.02.2013, ČVS: ORP-346/OEK-LM-2012), čo tiež nedáva základ pre
konštatovanie o jeho nepostihnuteľnosti.

18. Pokiaľ ide o výrok „.P. O. Y..“., vyhodnotil, že toto skutkové tvrdenie sa žalovanému nepodarilo v

konaní preukázať, zo žiadneho dôkazu ani nevyplýva a z uvedeného konania nebol žalobca obvinený,
ani uznaný za vinného a potrestaný.

19. V časti výroku „.V. F. F. M. Y.R. U. Z. P. Ú. R. pre X. I.. Úroky však dnes platí obec.“ ide o hodnotiaci
úsudok, ktoré pravdivosť sa žalovanému nepodarilo preukázať, pretože nepreukázal, že by úvery, z

ktorých platí úroky obec, žalobca použil pre vlastnú firmu, pričom navyše je tento výrok neurčitý a nie je
z neho zrejmé, čo sa ním myslelo, o aké používanie úverov pre vlastnú firmu žalobcu sa jednalo.

20. Vo vzťahu k výroku „., V. F. Ľ., M. X. P. P. XX E. V. P. F. D.U. po L. F. za M.. D. Z. P. U. E. okresnú
súd H. M. L..“. vyhodnotil, že ide o skutkové tvrdenie, ktorého pravdivosť sa žalovanému nepodarilo

preukázať, keď zo žiadneho dôkazu táto skutočnosť nevyplýva.

21. Výrok „. U. R. G. O. P. U. na C. D..“. vyhodnotil za skutkové tvrdenie, ktorého pravdivosť sa
žalovanému nepodarilo preukázať, keď žalobca v tejto súvislosti poukázal na konanie vedené naOkresnom súde Liptovský Mikuláš v právnej veci D. F. M. proti Y. U. o vydanie bezdôvodného obohatenia
pod sp. zn. 10C/347/2012, v ktorom súd vydal predbežné opatrenie, ktorým žalobcovi uložil zdržať sa
až do právoplatného skončenia vo veci samej nakladania s 21 nehnuteľnosťami vrátane jeho vlastného

rodinného domu.

22. Ďalej konštatoval, že k zásahu do osobnostných práv žalobcu došlo aj tým, že žalovaný vyhotovil a
uverejnil v rámci reportáží obrazový a zvukový záznam zachytávajúci podobu a zvukový prejav žalobcu
napriek tomu, že žalobca s tým vyslovil svoj nesúhlas Vyhodnotil, že v danom prípade sa nejednalo ani

o žiadnu z výnimiek uvedených v ust. § 12 ods. 2 a 3 Obč. zák.. Poukázal tiež na to, že žalovaný ani
uvedenými výnimkami neargumentoval a uviedol len toľko, že záznamy boli vyhotovené z dôvodu, aby
redaktorka vedela preukázať, že žalobcovi poskytla možnosť vyjadriť sa. Uviedol, že na tento účel mohla
redaktorka žalovaného použiť iný dôkaz (napr. list alebo mail, v ktorom by žalobcu vyzvala na vyjadrenie
sa k sporným skutočnostiam), a ak chcela ňou tvrdené len preukázať, nemal žalovaný uvedenú časť
reportáže uverejniť. Rovnako sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že žalobca v čase odvysielania

napadnutých reportáží nepožíval vážnosť a česť, keďže bol právoplatne odsúdený na súhrnný trest
odňatia slobody vo výmere desať mesiacov za prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa §
348 ods. 1 písm. d) Tr. zák., pretože aj osoba právoplatne odsúdená za trestný čin má vážnosť a česť,
do ktorej je možné neoprávnene zasiahnuť, čo sa v uvedenom prípade aj stalo.

23. Následne odôvodnil, že žalobcom požadovaný výrok, ktorým sa domáhal určenia, že žalovaný
klamlivými, neprimerane expresívnymi a neopodstatnenými tvrdeniami nemajúcimi pravdivý a primeraný
skutkový základ, ktoré prezentoval v sporných reportážach, neoprávnene zasiahol do práva na ochranu
osobnosti žalobcu zamietol, pretože žalobca v petite žaloby a ani napriek výzve súdu na pojednávaní
konanom dňa 28.11.2017 nešpecifikoval, ktorými konkrétnymi klamlivými, neprimerane expresívnymi

a neopodstatnenými tvrdeniami, nemajúcimi pravdivý a primeraný skutkový základ, žalovaný zasiahol
do jeho práva na ochranu osobnosti. Pripomenul, že v konaní bolo preukázané, že nie všetky
namietané výroky, ktoré žalobca označil v odôvodnení žaloby, boli klamlivé, neprimerane expresívne a
neopodstatnené, nemajúce pravdivý a primeraný skutkový základ.

24. Konštatoval, že žalobca sa domáhal aj primeraného zadosťučinenia za neoprávnené zásahy do jeho
práva na ochranu osobnosti vo forme ospravedlnenia, ktoré by bol žalovaný povinný odvysielať v troch
po sebe nasledujúcich vysielaniach programu Reportéri vysielaných v rovnakom vysielacom čase a na
programovej službe ako boli vysielané výrokom uvedené s textom ospravedlnenia uvedeným vyššie, s
tým, že tento text je žalovaný povinný ponechať na obrazovke po dobu piatich minút pri každom jeho

vysielaní a zároveň ho zrozumiteľne prečítať a to bez iného sprievodného slova, či hudby. V prípade,
že žalovaný program Reportéri vysielať nebude, alebo ho bude vysielať za iných podmienok ako boli vo
výrokovejčastiuvedenéprogramy,jepovinnýtentooznamodvysielaťvždyvtrochposebenasledujúcich
štvrtkoch počnúc prvým po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku, na programovej službe Jednotka
a to medzi 22.00 a 22.30 hod. a za rovnakých podmienok ako je uvedené v predchádzajúcej vete.

Žalobca sa ďalej domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť toto vysielanie umiestniť na svojom
webovom sídle v rovnakej sekcii, ako zverejňuje výrokom uvedené reportáže.

25. Vyhovel tej časti žalobného návrhu, ktorá sa týkala ospravedlnenia za výroky „. O. Y., Ž. H. za
D. Ú. K., K. M. F. Č.W. P., Ž. K. P. okresného P. B. Y. Ľ. na Y. Ú. R. Ž. X. F. F. O. D. R. F. D. P.

Y. M., Ž. D. P. X.W. D. Č. X. Z. M., Ž. P. V. právny P. F.."., kde zistil zásah do práva na ochranu
osobnosti žalobcu a vo zvyšnej časti žalobe nevyhovel, keďže nezistil, že by takými výrokmi došlo k
zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu, pričom upravil znenie navrhnutého ospravedlnenia
tak, aby zodpovedalo preukázanému závadnému konaniu a zmyslu inštitútu ospravedlnenia (ohľadom
možnosti súdu upraviť znenie navrhnutého ospravedlnenia odkázal na závery Najvyššieho súdu ČR

v rozsudku sp. zn. 23Cdo 4669/2010 z 28.08.2012). Nevyhovel žalobe v časti, v ktorej sa žalobca
domáhal odvysielania ospravedlnenia v troch po sebe nasledujúcich vysielaniach programu Reportéri
(ale iba jednorazovo, v rámci jednej relácie), nakoľko túto požiadavku považoval vzhľadom na rozsah
výrokov, ktorými došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu vo vzťahu k rozsahu výrokov,
kde nezistil zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcu, za neprimeranú a neadekvátnu. Jednorazové

odvysielanie ospravedlnenia považoval vzhľadom na uvedené za postačujúce pre splnenie satisfakčnej
funkcie ospravedlnenia vo vzťahu k dotknutým osobnostným právam žalobcu. Nevyhovel žalobe ani
v tej časti, v ktorej žalobca požadoval, aby žalovaný ponechal text ospravedlnenia na obrazovke po
dobu piatich minút pri jeho súčasnom prečítaní, keďže to vzhľadom na rozsah ospravedlnenia neboloadekvátne,akeďžeprečítanietextuospravedlneniatrvápribližnejednuminútu,upravildĺžkuponechania
ospravedlnenia na obrazovke z piatich minút na jednu minútu. V zhode s uloženou povinnosťou
odvysielať ospravedlnenie jednorazovo rovnako uložil žalovanému povinnosť odvysielať ospravedlnenie

len v jeden štvrtok po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku pre prípad, že žalovaný program Reportéri
nebude vysielať, alebo ho bude vysielať za iných podmienok. Nevyhovel žalobe ani v časti, v ktorej sa
žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť toto vysielanie umiestniť na svojom webovom
sídle,sodôvodnením,žetakýtovýrokjenevykonateľný,pretože„umiestniť“vysielanienawebovomsídle
nie je možné, že žalovaný na webovom sídle neuskutočňuje vysielanie (okrem výnimočných prípadov

ako je napr. olympiáda alebo majstrovstvá sveta), čo vyplýva aj z § 3 písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z. o
vysielaní a retransmisii, avšak bez ohľadu na to považoval odvysielanie ospravedlnenia na programovej
službe Jednotka ako primárnom programovom okruhu žalovaného s najväčším podielom sledovanosti
za postačujúce pre splnenie satisfakčnej funkcie ospravedlnenia vo vzťahu k dotknutým osobnostným
právam žalobcu.

26. Nevyhovel ani nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď uviedol podmienky,
za splnenia ktorých môže súd priznať takúto náhradu. Vzhľadom na charakter a celkové vyznenie
napádaných výrokov, pri ktorých konštatoval zásah do osobnostných práv žalobcu, dospel k záveru, že
ujma spôsobená žalobcovi svojou povahou a stupňom závažnosti neopodstatňuje priznanie materiálnej
satisfakcie a morálne zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia považoval za dostačujúce. Zároveň

poukázal na to, že žalobca nepreukázal, že by v dôsledku odvysielaných reportáží došlo k zníženiu
jeho dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti v značnej miere. Na výsluchu F. G. X., ktorú pôvodne označil
ako dôkaz vo svojej replike k otázne zníženia jeho vážnosti netrval, a sám žalobca vo svojej výpovedi
uviedol, že čo sa týka situácie v obci v súčasnej dobe vo vzťahu k jeho rodine sa to u normálnych ľudí
zlepšilo o 99 %, že jeho syn je momentálne starosta, dcéra je poslankyňa, a že keby kandidoval dnes,

tak by voľby vyhral. Žalobca taktiež podal žalobu v predmetnej veci takmer tri roky od odvysielania prvej
z namietaných reportáží, pričom ak by utrpel takú závažnú ujmu na svojej osobnosti, ktorá by si na jej
zmiernenie vyžadovala priznanie aj materiálnej satisfakcie, nepochybne by sa snažil „očistiť“ svoje meno
a zmierniť ujmu na svojej osobnosti čo najskôr po odvysielaní tejto reportáže. Ten istý záver prijal aj vo
vzťahu k ujme na osobnostných právach žalobcu spôsobenej vyhotovením a uverejnením obrazového a

zvukového záznamu zachytávajúceho podobu a zvukový prejav žalobcu. Zdôraznil, že pri tomto zásahu
sa žalobca ani nedomáhal morálnej satisfakcie, ale iba materiálnej. Uzavrel, že vzhľadom na povahu,
charakter a stupeň závažnosti nevidel dôvod na priznanie materiálnej satisfakcie.

27. Záverom súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný sa na poslednom pojednávaní vo veci dožadoval,

aby súd vykonal dokazovanie prečítaním resp. oznámením obsahu všetkých listinných dôkazov
tvoriacich obsah spisu, čomu nevyhovel, keď mal za to, že boli splnené podmienky podľa ust. § 204
C.s.p., pretože všetky listinné dôkazy tvoriace obsah spisu (ktoré predložil iba žalovaný) boli žalobcovi
doručené a listinné dôkazy, resp. ich obsah nebol žalobcom spochybnený. Žalovaný sa ďalej dožadoval,
aby mu súd poskytol priestor na vyjadrenie sa k slobode prejavu a k hraniciam prípustnej kritiky, čo

mu aj na uvedenom pojednávaní bolo umožnené. Zdôraznil, že žalovaný mal možnosť aj v priebehu
celého konania, ktoré trvalo viac ako dva a pol roka, sa vyjadriť k veci. Ak žalovaný namietal, že súd
chcel na uvedenom pojednávaní pristúpiť k záverečným rečiam bez toho, aby strany sporu informoval,
aby si záverečné reči pripravili, poukázal na to, že zo žiadneho ustanovenia Civilného sporového
poriadku nevyplýva, že by mal súd vopred informovať strany, aby si pripravili záverečné reči, keď naviac

predniesť záverečnú reč je právo strany a nie jej povinnosť. Na námietku žalovaného, že súd pristúpil
k záverečným rečiam bez toho, aby vyslovil predbežné právne posúdenie veci, čím znemožnil stranám,
aby si mohli riadne uplatniť svoje procesné práva, uviedol, že predbežné právne posúdenie veci uviedol
už na pojednávaní konanom dňa 19.07.2018 a opätovne (na žiadosť žalovaného) aj na poslednom
pojednávaní vo veci konanom dňa 28.03.2019.

28. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1, 2 C.s.p.. Žiadnej zo strán nárok na náhradu trov
konania nepriznal, keďže úspech obidvoch strán vyhodnotil pre účely rozhodovania o nároku na náhradu
trov konania v zásade za rovnaký, keď žalobca bol úspešný v časti týkajúceho sa morálnej satisfakcie,
aj to nie v plnom rozsahu, pričom bol neúspešný v časti nároku týkajúceho sa náhrady nemajetkovej

ujmy v peniazoch.

29. Proti tomuto rozhodnutiu podali odvolanie žalobca aj žalovaný.30. Žalobca podal odvolanie voči výroku o náhrade trov konania a navrhol odvolaciemu súdu napadnuté
rozhodnutie v tomto výroku zmeniť alebo zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,
pretože vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávne

vyhodnotil pomer jeho úspechu a neúspechu v konaní, pretože bol v konaní úspešný v rozsahu
uplatneného práva na ochranu osobnosti, keďže súd uznal, že konaním žalovaného bolo porušené
jeho dobré meno a bolo zasiahnuté do jeho osobnostných práv, pričom na základe uvedeného mu súd
priznal tzv. morálnu satisfakciu. Možno teda vyvodiť, že ním uplatnený nárok vyplývajúci z jeho práva
na ochranu osobnosti bol súdom priznaný, a teda žaloba bola vo svojej podstate dôvodná. Tvrdil, že

súd mal pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania postupovať pri každom uplatnenom nároku
samostatne, že žalobca v žalobe uplatnil viacero samostatných nárokov - nárok na priznanie morálnej
satisfakcie a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, a keďže bol úspešný pri uplatnení práva na morálnu
satisfakciu, súd mu mal priznať právo na náhradu trov v plnom rozsahu a vo vzťahu k nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy, v ktorej časti bol neúspešný, mu nárok na náhradu trov konania nevznikol.
Záverom tvrdil, že vzhľadom na protiprávne konanie žalovaného bol nútený uplatniť si svoje právo na

ochranu osobnosti na súde, ktorého miestna príslušnosť bola založená na Okresnom súde Bratislava
IV vzhľadom na ustanovenie § 13 a nasl. C.s.p., že vo veci bolo vykonané rozsiahle dokazovanie, bolo
vytýčených množstvo pojednávaní, že je dôchodca, a preto vynaložené finančné prostriedky na vedenie
sporu majú na jeho existenciu zásadný dopad.

31. Žalovaný podal odvolanie voči vyhovujúcemu výroku rozsudku tvrdiac, že súd prvej inštancie
nesprávnym postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam, a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie, alebo ho zmenil a žalobu zamietol. Žalovaný najskôr namietal, že súd prvej inštancie
mu nesprávnym postupom znemožnil, aby uskutočnil jeho procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces, keď v bode 32 odôvodnenia k jeho námietke, že súd pristúpil
k záverečným rečiam aj napriek tomu, aby vyslovil predbežné právne posúdenie veci, uviedol len
toľko, že predbežné právne posúdenie veci uviedol už na pojednávaní konanom dňa 19.07.2018 a

opätovne aj na poslednom pojednávaní konanom dňa 28.03.2019. Argumentoval, že náležité splnenie
povinností uvedených v ustanovení § 181 ods. 2 C.s.p. je podmienené dôsledným oboznámením sa
s listinnými dôkaznými prostriedkami, celkovým skutkovým stavom veci, procesnými podaniami strán
a musí v neposlednom rade vychádzať z predbežného právneho posúdenia veci. Citoval zo zápisníc
o pojednávaní zo dňa 19.07.2018 a zo dňa 28.03.2019: „Súd postupuje podľa § 181 ods. 2 C.s.p.“,

a tvrdil, že obligatórne určenie sporných a nesporných skutkových tvrdení a vymedzenie predmetu
dokazovania má zásadný význam pre ďalší procesný postup strán v kontradiktórnom sporovom konaní,
charakterizoval účel a zmysel predbežného právneho posúdenia veci a konštatoval, že súd nemôže
predbežné právne posúdenie veci zúžiť iba na zjednodušené konštatovanie, že sa mu na základe
obsahu spisu žaloba javí ako dôvodná, prípadne ako čiastočne dôvodná alebo nedôvodná, a preto mal

za to, že súd prvej inštancie si nesplnil základnú procesnú povinnosť vyplývajúcu z § 181 ods. 2 C.s.p.,
ako to deklaroval v bode 32 odôvodnenia.
Namietal tiež, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a to v časti výroku „.V. R. P. okresným B., M. X. P. D. V. Z., M. Y., R. V. Z. D., M. F. Ľ. na Y. Ú. R.
X. F., M. L. Y. X. O. D. L. R. K.F. Z., Ž. U. Z. X. I. okresného P. B..“., keď sa nestotožnil so záverom, že v

časti o zastávaní funkcie okresného predsedu HZDS a dosadzovania, resp. spoludosadzovania ľudí na
daňový úrad ide o skutkové tvrdenie, ktorého pravdivosť sa žalovanému nepodarilo v konaní preukázať.
Uviedol, že túto skutočnosť, že žalobca bol okresným predsedom HZDS, a že s požehnaním vedenia
inštaloval určitých ľudí na určité miesta zhodne konštatovali traja F. (P.. V., P.. I., P.. I.). Ďalej namietal,
že uverejnenie informácie, že žalobca bol okresným predsedom HZDS nemá difamačný charakter a že

sám žalobca sa priznal, že za politickú stranu HZDS, kde zastával funkciu okresného predsedu HZDS,
kandidoval tak do parlamentných volieb ako aj do volieb VÚC. Dodal, že aj sám súd prvej inštancie
uviedol, že okrem iného aj pre výrok: „O. V. Y. okresný I. F. Y. U., Ž. F. U. Y. X..“. nedošlo k zásahu do
práva na ochranu osobnosti, keďže tieto výroky boli pravdivé, opierali sa o konkrétne skutočnosti a boli
primerané sledovanému cieľu. Vytkol súdu, že nezohľadnil ani skutočnosť, že žalobca sám uviedol, že:

„L. U. Ľ. X..“..
Čo sa týka výroku „. O. E., V. Ú. R. D. N. F. F. I. V. K..“. namietal, že súd dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam, keď z kontextu odvysielaných relácií vyplýva, že riziká sa týkali úverov a ich
splácania a poukázal na došlé faktúry vedené v účtovníctve obce vystavené podnikateľským subjektomMKM Remont s.r.o. za tovary, služby a stavebné práce za obdobie rokov 2010, 2011 a 2012, že ide
o 33 faktúr v celkovej sume 40.509,56 eur, a že až pri 29 z 33 faktúr nebola doložená objednávka a
u väčšiny faktúr nebolo preukázané dodanie tovaru, služieb a stavebných prác. Taktiež poukázal aj

na došlé faktúry vedené v účtovníctve príspevkovej organizácie obce Obecný úrad Svätý Kríž, Drobná
prevádzka vystavené podnikateľským subjektom MKM Remont s.r.o. za tovary, služby a stavebné práce
dodané príspevkovej organizácii za obdobie rokov 2007 - 2012, pričom sa jednalo o 24 faktúr v celkovej
sume 21.031.723,46 Sk a 13.172,18 eur, a že predmetné faktúry neboli doložené objednávkami ani
zmluvami a navyše všetky faktúry boli vystavené na nesprávny subjekt.

Ohľadom výroku „Na B. D. F. M. F. Z. F. P. R. I. Y. F. V.B. F. Y. U.. Ú. U. X. X. R. XXX W. O. R. X. R. XXX
W. P..“. mal žalovaný za to, že v kontexte celej relácie a namietaných výrokov je tento výrok irelevantný,
že jeho pravdivosť vyplýva z kontextu celej relácie, a že jeho pravdivosť potvrdili aj svedkovia, čo súd
prvej inštancie nezohľadnil. Ak mal súd za preukázané pravdivosť, resp. pravdivý skutkový základ pri
výrokoch: „D. F. M. P. M. N., Y. U. F. Y., „. Ú. F. E. K. P. F., „Na B. D.D. F. M. F. Z. F. P. R. I. Y. F. V. F. Y.
U..“. Považoval za nepochopiteľné ako mohol dospieť v prípade výroku: „Úrad musel vyplatiť viac ako

250 eur nedoplatok a viac ako 300 eur pokutu.“ k záveru, že predmetný výrok nebol pravdivý.
Vo vzťahu k výroku „. X. Y. O. H., Ž. U. U. Y. X. O. na Y. Ú., R. R. U. X.D. P. Š. R. na P.. D. K. M. P. M. na
F. O. L. O.. V. Z. Z. R. X. F. M.?“. nesúhlasil so záverom súdu, že sa žalovanému nepodarilo preukázať
pravdivý základ, keďže nepreukázal, že žalobca mal dobré vzťahy na daňovom úrade, medzi vtedajšou
politickou špičkou a na prokuratúre, pretože pravdivý základ vyplýva z vyjadrenia žalobcu „. U.Á. Ľ. X..“.,

z toho, že žalobca figuroval na významnom mieste kandidátnej listine politickej strany, že žalobca sám v
rámci pojednávania uviedol, že bol poslancom vo VÚC, že žalobca mal informácie o tom, že redaktorka
volala na daňový úrad a prokuratúru, a že vypočutí svedkovia uviedli, že bolo všeobecne známe, že
žalobca má dobré vzťahy na daňovom úrade alebo vtedajšou politickou špičkou.
Čo sa týka výroku „. M. U. F. R. H. pre X. Š. R. P. X. E. F. X., F. N. P. F. R. O. P..“. považoval za zarážajúci

záver o nepreukázaní pravdivého základu o nepostihnuteľnosti žalobcu najmä v súvislosti s obsahom
odvysielanýchrelácií,ktorésazaoberaliprotizákonnoučinnosťoužalobcupočasvýkonufunkciestarostu
X. D. F. M. a označil za účelovú argumentáciu súdu o tom, že žalobca bol postihnutý rozhodnutím
obecného zastupiteľstva, ktorá sa netýkala kontextu namietaného výroku, t. j. ako podnikať v rozpore
so všetkým, s celým právnym systémom a nebyť postihnuteľný, pričom tento argument nereflektoval tú

skutočnosť, že žalovaným použitý argument o postihnuteľnosti žalobcu sa netýkal podnikania, ale len
nesplnenia si oznamovacej povinnosti podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona č. 357/2004 Z.z. o ochrane
verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov.
Výrok „.P. O. Y..“. označil za zámerne vytrhnutý z kontextu, s tým, že nemá ani difamačný charakter.
Naviac táto vytrhnutá časť výroku sa týkala Drobnej prevádzky v obci F. M., ktorá viac ako 20 rokov

podnikala a neplatila dane, pričom pri obdobnom výroku: „. Y. P. X. D. F. M. V. P.F. D., R. P. F., M. X. R.
XX E. P. P. R. Y. O..“. mal súd za to, že pravdivosť tohto výroku preukázal.
Pravdivosť výroku „.V. F. F. M. Y.R. U. Z. P. Ú. R. pre X. I.. Ú. X. Y. P. D..“. vyplýva podľa jeho názoru
z ním označených a predložených dôkazov a v neposlednom rade z kontextu celej relácie, ktorý bol
jednoznačne potvrdený právoplatnými rozhodnutiami súdov v trestných a civilných konaniach vedených

proti žalobcovi.
Vo vzťahu k výroku „., V. F. Ľ., M. X. P. P. XX E. V. P. F. D. po L. F.Č. za M.. D. Z. P. U. E. okresnú súd H.
M. L..“. Ž.alovaný namietal, že pravdivosť časti výroku o poskytnutí 30 ročného bezplatného prenájmu s
odkúpením za korunu potvrdili všetci traja svedkovia, a že aj sám žalobca v rámci jeho výsluchu potvrdil,
že o predmetnej nehnuteľnosti prebiehalo súdne konanie, pričom súd predmetnú zmluvu vyhlásil za

neplatnú.
Ohľadom výroku „....O. U. R. G. O. P. U. na C. D..“. namietal, že sa netýka žalobcu, ale kritizuje postup
orgánov vo vzťahu k žalobcovi, a z tohto dôvodu nebolo ani potrebné preukazovať jeho pravdivosť.
Súdu prvej inštancie tiež vytkol, že pri právnom posúdení vôbec nezohľadnil legitímny postup redaktorky,
kolíziu práva na ochranu dôstojnosti s právom na slobodu prejavu, rozsah a závažnosť rozoberaných

tém v odvysielaných reláciách Reportéri, verejný záujem o informovanie verejnosti o aktivitách žalobcu
počas výkonu funkcie verejného činiteľa. Záver súdu o tom, že tieto výroky už zo svojej povahy, ako
aj z celkového kontextu odvysielaných reportáží boli difamačné a boli tak objektívne spôsobilé vyvolať
ujmu na osobnostných právach žalobcu označil za všeobecné konštatovanie bez akéhokoľvek právneho
zdôvodnenia, a preto ho považuje za arbitrárny, pričom naopak označil tieto výroky za pravdivé,

opierajúce sa o konkrétne skutočnosti, ako aj za primerané sledovanému cieľu. Rozhodnutie označil za
nepreskúmateľné, keďže v ňom absentujú právne úvahy súdu, na základe ktorých dospel k vyslovenému
záveru. Tvrdil tiež, že sa súd prvej inštancie nezaoberal jeho právnou argumentáciou. Uviedol, že
odvysielaním predmetných relácií došlo k stretu práva na poskytovanie informácií a práva na sloboduprejavu s právom žalobcu na ochranu osobnosti, a že pri posúdení, či využitím slobody prejavu bol
vykonaný neoprávnený zásah do práva na ochranu dobrého mena je potrebné aplikovať kritérium, či
bol vykonaný zásah do práva na ochranu osobnosti a či bol zásah proporcionálny. Charakterizoval test

proporcionality, citoval rozhodnutie Ústavného súdu SR a konštatoval, že súd prvej inštancie nevykonal
test proporcionality, aby zistil, či jednému z týchto práv nebola daná bezdôvodná prednosť pred druhým
právom, a preto považuje predmetné rozhodnutie za arbitrárne. Ďalej tvrdil, že pri posudzovaní jeho
konania bolo potrebné zohľadniť jeho úlohu ako verejnoprávnej, informačnej inštitúcie, ktorej úlohou
je okrem iného poskytovať nestranné, overené, neskreslené, zrozumiteľné, vo svojom celku vyvážené

a pluralitné informácie o dianí na Slovensku na slobodné utváranie názorov, a že v rámci novinárskej
slobody má možnosť použitia určitej miery preháňania či dokonca provokácie. Namietal aj záver súdu o
zásahu do osobnostných práv žalobcu tým, že vyhotovil a uverejnil v rámci reportáží obrazový a zvukový
záznam zachytávajúci podobu a hlasový prejav žalobcu napriek tomu, že žalobca s tým vyslovil svoj
nesúhlas, keď sa nestotožnil s argumentáciou súdu, že na účel preukázania skutočnosti, že redaktorka
žalobcovi dala priestor vyjadriť sa, mala redaktorka žalovaného použiť iný dôkaz, a že ak chcela

redaktorka žalovaného takýmto spôsobom preukázať, že dala žalobcovi možnosť vyjadriť sa, nemal
žalovaný uvedenú časť reportáže uverejniť, keď mal za to, že vyhotovením zvukového a obrazového
záznamu nedošlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. Dodal, že žalobca mal vedomosť
o tom, že komunikuje s novinárom s kamerou, vyjadroval sa k položeným otázkam, a teda súhlasil s
tým, aby bol vyhotovený zvukový a obrazový záznam, pričom po tom, ako žalobca vyslovil nesúhlas

s vyhotovením zvukového a obrazového záznamu, redaktorka prestala vyhotovovať záznam. Vyjadril
názor, že niekoľko sekundový záznam o tom, ako sa redaktorka domáha vyjadrenia žalobcu, nemôže
neoprávnene zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu.

32. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý navrhol odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvej

inštancie v rozsahu napadnutého výroku I. ako vecne správny potvrdiť a uviedol, že súd sa vysporiadal
sovšetkýmiskutočnosťamipodstatnýmiprerozhodnutievovecisamej,rovnakopresneajasnepoukázal
na úvahy, ktorými sa pri svojom rozhodovaní spravoval a presne označil rozhodné zákonné ustanovenia,
ktoré boli podkladom pre jeho zákonné a spravodlivé rozhodnutie. Konštatoval, že súd svojím postupom
neodňal právo žiadnej zo strán, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces. Poukázal na to, že žalovaný uvádzal na pojednávaní dňa
28.03.2019 súdu nové skutočnosti a predkladal súdu nové procesné návrhy, na ktoré súd celkom
správne neprihliadal a ďalšie dokazovanie vo veci nevykonal s poukazom na ustanovenia § 153 ods.
1 a 2 C.s.p.. K námietke žalovaného, že súd si nesplnil povinnosť podľa § 181 ods. 2 C.s.p. uviedol,
že súd pred odročením pojednávania uviedol v zmysle § 181 ods. 2 C.s.p., ktoré skutkové tvrdenia

sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a
ktoré dôkazy nevykoná a tiež uviedol svoje predbežné právne posúdenie veci tak, ako to vyplýva zo
zápisnice o pojednávaní zo dňa 19.07.2018. Záverom dodal, že žalovaný v priebehu konania nepredložil
žiaden dôkaz, ktorým by preukázal oprávnenie použitia obrazových a zvukových záznamov týkajúcich
sa žalobcu, primeranosť kritiky žalobcu v odvysielaných reportážach, ako aj pravdivosť vyjadrení

(skutkových tvrdení) na adresu žalobcu v odvysielaných reportážach. Poukázal aj na to, že žalovaný
vo veľkej časti namietaných výrokov neuniesol dôkazné bremeno, že výroky odvysielané v jednotlivých
reportážach nevychádzali z pravdivého skutkového základu, nevychádzali z konkrétnych skutočností
a boli neprimerané, a boli teda spôsobilé privodiť mu ujmu na osobnostných právach, a teda v tomto
rozsahu bola žaloba podaná dôvodne.

33. Ďalšie vyjadrenia neboli podané.

34. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok a konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, prejednal odvolania bez nariadenia

odvolacieho pojednávania, a dospel k záveru, že odvolania žalobcu a žalovaného nie sú dôvodné. Podľa
ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti potvrdil.

35. Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.36. S poukazom na citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu
a z neho vyplývajúci súdom prvej inštancie správne zistený a vyhodnotený skutkový stav, sa odvolací
súd nezistiac v jeho postupe z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady, majúce za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi, týkajúcimi
sa odvolaním žalovaného napadnutej žalobe vyhovujúcej časti rozsudku a v podrobnostiach na ne
poukazuje. Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, vyjadrí sa len k
odvolacím námietkam žalovaného.

37. Ak žalovaný v odvolaní tvrdil, že súd prvej inštancie postupoval procesne nesprávne, a že si nesplnil
svoju povinnosť riadne uviesť svoje predbežné právne posúdenie veci v zmysle § 181 ods. 2 C.s.p., čím
mal porušiť jeho právo na spravodlivý proces, odvolací súd poukazuje na to, že zo súdneho spisu (aj
elektronického) je zrejmé, že si súd prvej inštancie riadne túto povinnosť splnil. Ak žalovaný v odvolaní
namietal spôsob, akým súd prvej inštancie uviedol svoje predbežné právne posúdenie veci, odvolací súd
uvádza, že žiadne nedostatky v postupe súdu prvej inštancie nezistil, keď naviac údajné nedostatočné

predbežné právne posúdenie veci, by ani nebolo možné považovať za takú vadu postupu súdu, ktorá by
mala vzhľadom na genézu konania, obsah spisu a rozsah vykonaného dokazovania, vplyv na samotné
rozhodnutie. Ustanovenie § 181 ods. 2 C.s.p. stanovuje, že po úkonoch podľa odseku 1 súd určí,
ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré
dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To

neplatí, ak tak už postupoval pri predbežnom prejednaní sporu. Po oboznámení sa s obsahom zápisníc
o pojednávaní zo dňa 19.07.2018 a dňa 28.03.2019 odvolací súd zistil, že v týchto zápisniciach je, ako
tvrdil žalovaný v odvolaní, uvedené „Súd postupuje podľa § 181 ods. 2 C.s.p.“. Za účelom zistenia,
do akej miery súd prvej inštancie vyslovil predbežné právne posúdenie veci si odvolací súd vypočul
zvukové záznamy z predmetných pojednávaní, ktoré sú uložené v elektronickom súdnom spise a po ich

vypočutí konštatuje, že súd prvej inštancie si náležite splnil svoju procesnú povinnosť a na predmetných
pojednávaniach, na ktorých bol žalovaný prítomný, postupoval v intenciách vyššie citovaného ust. § 181
ods. 2 C.s.p.. Nad rámec uvedeného považuje odvolací súd za potrebné poukázať na to, že účelom tohto
ustanovenia je, aby bol postup súdu pre strany a účastníkov konania predvídateľný a transparentný,
avšak zároveň kladie dôraz aj na dôkaznú povinnosť strán sporu a ich procesnú aktivitu. Cieľom

uvedeného ustanovenia je zamerať procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia
súdu sporné, teda viesť ich už počas konania k tomu, aby dokázali predvídať jeho rozhodnutie. Ak
však samosudca toto zákonné ustanovenie nedodrží, nemá to žiaden priamy dosah na možnosť
vylúčenia strany sporu z jej procesných práv, ktoré jej Civilný sporový poriadok priznáva. Porušenie
citovaného ustanovenia teda žiadnym spôsobom nediskvalifikuje stranu sporu napr. v práve zúčastniť

sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na
záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a pod.. Tento právny názor vychádza z ustálenej judikatúry
najvyšších súdnych autorít, a odvolací súd poukazuje napr. na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3Cdo 3/2016, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obdo 56/2020, uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 4Cdo 167/2012. Možno uzavrieť, že vzhľadom na to, že súd prvej inštancie vyslovil predbežné

právne posúdenie, a to dokonca dvakrát, je odvolacia námietka žalovaného založená na tvrdení, že súd
prvej inštancie porušil jeho práva tým, že neuviedol predbežné právne posúdenie, nedôvodná. Naviac,
ak by aj súd prvej inštancie predbežné právne posúdenie neuviedol, vo svetle uvedenej rozhodovacej
činnosti Najvyššieho súdu SR by tým právo žalovaného na spravodlivý súdny proces neporušil.

38. Po oboznámení sa s obsahom spisu dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie vykonal
vo veci rozsiahle a zároveň aj dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobcom uplatneného nároku ako
aj ohľadom procesnej obrany žalovaného, na základe ktorého riadne zistil a následne ustálil skutkový
stav veci. Práve náležitým zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s ust. § 191 ods.
1 a 2 C.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe po vykonaní testu proporcionality

v súlade s judikatúrou najvyšších súdnych autorít vyvodil aj správny právny záver o len čiastočnej
dôvodnosti žaloby. Pri právnom posúdení veci aplikoval správne zákonné ustanovenia, ktoré aj správne
vyložil a podporil odkazmi na relevantnú judikatúru. Svoje dôvody vedúce k čiastočnému vyhoveniu
žalobe žalobcu (ako aj dôvody, pre ktoré v časti žalobu zamietol) aj náležitým spôsobom odôvodnil tak,
ako to má na mysli ust. § 220 ods. 2 C.s.p., a preto nemôže obstáť odvolacia námietka žalovaného, v

ktorej tvrdil arbitrárnosť a nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. Naopak, v odôvodnení
svojhorozsudkusasúdprvejinštanciepodrobnevysporiadalsovšetkýmiokolnosťami,naktorýchzaložil
svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné, zaoberal sa argumentáciouoboch sporových strán, správne a logicky vyhodnotil vykonané dôkazy a pochopiteľne zdôvodnil svoje
právne úvahy, ktoré ho viedli k prijatým záverom, s ktorými odvolací súd súhlasí a osvojuje si ich.

39. Odvolací súd sa stotožňuje so všetkými závermi, ku ktorým súd prvej inštancie vo svojom rozsudku
dospel, a jeho rozhodnutie považuje za logické, pochopiteľné, presvedčivé a vyčerpávajúce. V tejto
súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť
totožné s očakávaniami a predstavami sporových strán, v tomto prípade žalovaného, ale z hľadiska
odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného, a teda riadne odôvodneného rozhodnutia (avšak

nemusí byť odôvodnené podľa konkrétnych predstáv strany), pričom sporovým stranám ani nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nimi nastolené, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu, uvádzaných stranami sporu, čím sa súd prvej inštancie aj riadil, a ako už bolo uvedené
vyššie, svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, pričom sa dostatočne vysporiadal s jednotlivými v konaní
stranami produkovanými dôkazmi a aj s ich argumentáciou. V kontexte odôvodnenia napadnutého

rozhodnutiasúduprvejinštanciejezrejmé,žeskutkové,anaichzákladeprijatéprávnezáverysúduprvej
inštancie sú v plnom rozsahu podložené správnym výkladom. Na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia nemá odvolací súd viac čo uviesť, pretože by iba zopakoval správnosť skutkových zistení
a na ich podklade správne prijatých právnych záverov súdu prvej inštancie.

40. Konštatuje tiež, že žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne také skutočnosti (skutkové či právne),
ktoré by boli spôsobilé spochybniť správne závery súdu prvej inštancie, na základe ktorých čiastočne
žalobe žalobcu vyhovel. V odvolaní zjednodušene povedané prezentoval svoje vlastné tvrdenia a
také posúdenie dôkazov, ktoré on považoval za správne, a dožadoval sa hodnotenia dôkazov podľa
jeho presvedčenia, s tým, že ak by súd prvej inštancie dôkazy hodnotil tak, ako on požaduje,

dôkazné bremeno v konaní uniesol. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení
svojho rozsudku zaoberal všetkými produkovanými dôkazmi a okolnosťami, ktoré boli pre posúdenie
a rozhodnutie veci podstatné, a dospel pri tom v žalobe vyhovujúcej časti k správnym záverom, ktoré
aj riadne zdôvodnil. Z obsahu odvolania žalovaného je zrejmé a nepochybné (keďže to aj výslovne
uviedol), že nesúhlasí s hodnotením dôkazov, pretože mal na rozdiel od súdom prvej inštancie prijatých

záverov za to, že z vykonaných dôkazov vyplýva to, čo on tvrdí. V odvolaní namietal, že súd prvej
inštancie vyhodnotil vykonané dokazovanie nesprávne, že dostatočne neprihliadal na jeho tvrdenia a
ním predložené dôkazy, ktoré aj hodnotil nesprávne, hoci jeho argumentácia svedčí v jeho prospech.
Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že súd prvej inštancie sa dôkazmi, predloženými žalovaným, ako
aj jeho argumentáciou podrobne zaoberal, všetky svoje úvahy riadne odôvodnil a následne rozhodol na

základe všetkých poznatkov získaných z vykonaných dôkazov (a zhodných tvrdení sporových strán),
keď ich voľne podľa svojej logickej úvahy zhodnotil a dospel k rozhodnutiu. Dôkazy teda hodnotil podľa
svojej úvahy, a to správne každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom
starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli sporové strany (§
191 C.s.p.). V hodnotení dôkazov súdom prvej inštancie nezistil odvolací súd žiadnu nelogickosť ani

žiadne pochybenia.

41. Odvolací súd pripomína, že hodnotenie dôkazov je myšlienková činnosť súdu, v rámci ktorej
vykonaným dôkazom prisudzuje určitú hodnotu a hodnotí ich z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre
rozhodnutie. Súd v zásade nie je pri hodnotení dôkazov obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako

a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť, a nie je viazaný ani žiadnym
poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov, keďže pri hodnotení dôkazov je zásadne
slobodný. Uplatňuje sa zásada voľného hodnotenia dôkazov, ktorá vyjadruje, že záver, ktorý si sudca
urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných
dôkazov,jevecoujehovnútornéhopresvedčeniaajehologickéhomyšlienkovéhopostupu.Prihodnotení

dôkazu z hľadiska jeho závažnosti (dôležitosti) posudzuje, či je dôkaz významný na preukazovanie
takých skutkových zistení, ktoré sú potrebné pre rozhodnutie, pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich
zákonnosti skúma, či bol dôkaz vykonaný zákonu zodpovedajúcim spôsobom, a napokon z hľadiska
jeho pravdivosti posudzuje, či dôkaz preukazuje skutočnosti z neho vyplývajúce, teda hodnotí dôkaz
na základe jeho vierohodnosti. V hodnotiacej činnosti je súd obmedzený iba vnútorným presvedčením

a svoj hodnotiaci záver je povinný stručne a jasne odôvodniť tak, ako to vyplýva z ust. § 220 ods.
2 C.s.p.. Súd prvej inštancie túto svoju povinnosť splnil, riadil sa všetkými týmito vyššie uvedenými
hľadiskami a zásadami, výsledky vykonaného dokazovania riadne a logicky vyhodnotil a na ich základe
presvedčivo odôvodnil svoje rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje. Zo zásady voľnéhohodnotenia dôkazov tiež vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo
spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal, teda či jeho závery nie sú v rozpore s výsledkami ostatných
dôkazov, a či vyhodnotenie dôkazov zodpovedá pravidlám logického myslenia. Odvolací súd konštatuje,

že žiadne chyby vo vyhodnotení dôkazov súdom prvej inštancie nezistil, naopak, závery, ktoré prijal,
majú oporu vo vykonanom dokazovaní, sú logické a aj správne. Len odlišný názor žalovaného na
to, ktoré skutočnosti treba mať na základe akých dôkazov za preukázané, príp. akým spôsobom mal
súd vykonané dokazovanie vyhodnotiť, nie je spôsobilý spochybniť správnosť skutkových a právnych
záverov, ku ktorým na základe vyhodnotenia výsledkov vykonaného dokazovania súd prvej inštancie

dospel. Napokon, kontrola výsledku hodnotenia dôkazov sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu
odôvodnenia rozsudku, z ktorého v posudzovanej veci všetky závery, ku ktorým súd prvej inštancie
vyhodnotením dôkazov dospel, jednoznačne vyplývajú.

42. Žalovaný v odvolaní postupne uviedol všetky (odvysielané) výroky, ktoré súd prvej inštancie v
odôvodnení svojho rozhodnutia označil za nepravdivé, resp. nevychádzajúce z pravdivého skutkového

základu, príp. z konkrétnych skutočností, alebo za neprimerané, so záverom, že tieto výroky boli
difamačné a zasiahli do práva na ochranu osobnosti žalobcu, a uviedol svoj názor, akým spôsobom
mali byť hodnotené. Odvolací súd sa, ako už uviedol vyššie, so závermi súdu prvej inštancie stotožnil a
odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, a preto len stručne k námietkam žalovaného uvádza
nasledovné. Ohľadom výroku „. R. P. okresným B., M. X. P. D. V. Z., M. Y., R. V. Z. D., M. F. Ľ. na Y.

Ú. R. X. F., M. L. Y. X. O. D. L. R. K. Z., Ž. U. Z. X. I. okresnéB. P. B..“. v časti o zastávaní funkcie
okresného predsedu HZDS možno prisvedčiť žalovanému, keď tvrdil, že skutočnosť zastávania funkcie
okresného predsedu politickej strany nemá difamačný charakter, avšak v tomto prípade ide o skutkové
tvrdenie o tom, že žalobca, ktorý bol okresným predsedom HZDS bol preto tým, kto dosadzoval resp.
spoludosadzoval ľudí na Daňový úrad, ktorého pravdivosť sa žalovanému nepodarilo preukázať, keď ani

odvolací súd (v zhode so súdom prvej inštancie) nepovažuje výpovede svedkov za dostatočný dôkaz o
tom, že žalobca zastával takúto funkciu a ani zo skutočnosti, že žalobca kandidoval do parlamentných
volieb za hnutie ĽS-HZDS v roku 2006 pravdivosť tejto časti výroku nevyplýva, pretože je bežnou praxou,
že na kandidátnu listinu politickej strany sa dostanú aj osoby, ktoré nevyhnutne nemusia vykonávať
funkciu predsedu, alebo akúkoľvek inú funkciu za danú politickú stranu. Žalovaný namietal, že pri výroku

„No bývalý dlhoročný okresný funkcionár si dodnes myslí, že si mohol dovoliť všetko.“ súd prvej inštancie
uviedol, že ním nedošlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti, keďže bol pravdivý, vychádzal z
pravdivého skutkového základu, opieral sa o konkrétne skutočnosti a bol primeraný sledovanému cieľu,
a na druhej strane pri výroku o vykonávaní funkcie okresného predsedu HZDS nemal byť preukázaný
jeho pravdivý základ, čo považoval za rozpor. S touto námietkou žalovaného odvolací súd nesúhlasí

a rozpor nezistil, pretože ako z kontextu vyplýva, pravdivý skutkový základ hore-uvedeného výroku a
samotného pojmu „okresný funkcionár“ bol ustálený z toho, že žalovaný ho používal v zmysle výkonu
funkcie starostu obce Svätý Kríž a nie výkonu funkcie okresného predsedu HZDS. Zároveň je možné
uzavrieť, že žalovaný nepreukázal ani pravdivosť tej časti výroku, že by mal žalobca dosadzovať, resp.
spoludosadzovať ľudí na daňový úrad, pričom zo všeobecného vyjadrenia žalobcu „. U. Ľ. X..“. táto Ž.

Z. F.Ť. O.. Č. F. Z. X. „. O. E., V. Ú. R. D. N. F. F. I. V. K..“., neobstojí námietka žalovaného, spočívajúca
v poukázaní na došlé faktúry vedené v účtovníctve obce vystavené podnikateľským subjektom MKM
Remont s.r.o. za tovary, služby a stavebné práce za obdobie rokov 2010, 2011 a 2012 a na došlé
faktúry vedené v účtovníctve príspevkovej organizácie obce D. Ú. F. M., Drobná prevádzka vystavené
podnikateľským subjektom MKM Remont s.r.o. za tovary, služby a stavebné práce dodané príspevkovej

organizácii za obdobie rokov 2007 - 2012. Ako už správne uviedol súd prvej inštancie, ide o skutkové
tvrdenie, ktoré je neurčité a nejasné, nešpecifikuje o aké riziká, úvery obce a zisky žalobcu sa konkrétne
malo jednať, pričom je difamačné. Pravdivosť práve tohto skutkového tvrdenia žalovaný nepreukázal,
na čom nemôže nič zmeniť ani jeho poukazovanie na v odvolaní uvedené faktúry, na ktoré v súvislosti
s týmto výrokom v konaní pred súdom prvej inštancie nepoukazoval. V súvislosti s výrokom „Na B.

D. F. M.R. F. Z. F. P. R. I. Y. F. V. F. Y. U.. Ú. U. X. X. R. XXX W. O. R. X. R. XXX W. P..“. sa
odvolací súd nestotožnil s námietkou žalovaného, že existenciu pokút a ich výšku preukázali svedkovia,
pretože na pojednávaní konanom dňa 11.10.2018, na ktorom boli vypočutí svedkovia, ani jeden z týchto
svedkov nepotvrdil, že obci Svätý Kríž bola udelená pokuta vo výške 250 eur a 300 eur, pričom uloženie
takýchto pokút odvolací súd nezistil ani z iných písomností založených v spise. Preto súd prvej inštancie

správne vyhodnotil, že tento výrok nevychádza z pravdivého skutkového základu a v nadväznosti na to
je nepochybné, že nie je pravdivá ani tá časť výroku o sypaní pokút na hlavy obyvateľov obce, keďže
z kontextu celého výroku je zrejmé, že žalovaný spojil tieto dve časti výroku o pokutách a ich sypaní
sa na hlavy obyvateľov obce do jedného celku. Ohľadom výroku „. X. Y. O. H., Ž. U. U. Y. X. O. na Y.Ú., R. R. U. X. P. Š. R. na P.. D. K. M.H. P. M. na F. O. L. O.. V. Z. Z. R. X. F. M.?“. vyhodnotil odvolací
súd námietku žalovaného za nedôvodnú, pretože to, že žalobca uviedol „. U. Ľ. X..“., Ž.W. V. P. X. X.,
že figuroval na významnom mieste kandidátnej listiny, že svedkovia uviedli, že bolo všeobecne známe,

že má ľudí všade a že žalobca mal informáciu, a že redaktorka volala na daňový úrad a prokuratúru
dostatočne neodôvodňujú žalovaným prezentovaný záver o tom, že práve vďaka svojím „ľuďom“ by mali
byť kauzy zametené pod koberec. Ako už odvolací súd uviedol vyššie, samotné všeobecné vyjadrenie
žalobcu, o tom že má ľudí všade, dostatočne neodôvodňuje žalovaným ponúkaný záver o „žalobcových
ľuďoch“ na daňovom úrade, pričom zároveň zo skutočnosti, že žalobca kandidoval do parlamentných

volieb za politickú stranu a bol poslancom vo VÚC nevyplýva ani žalovaným prijatý záver o dobrých
vzťahoch medzi vtedajšou politickou špičkou a na prokuratúre, ktoré by rezultovali práve do zametenia
káuz pod koberec. Čo sa týka X. „. M. U. F. R. H. pre X. Š. R. P. X. E. F. X., F. N. P. F. R. O. P..“. odvolací
súd uvádza, že argumentácia žalovaného v odvolaní nebola spôsobilá spochybniť správny záver súdu
prvejinštancie,žepravdivýzákladhodnotiacehoúsudkuonepostihnuteľnostižalobcunebolpreukázaný.
Tvrdenie žalovaného, že z kontextu odvysielaných relácií je zrejmé, že postihnuteľnosť žalobcu sa

netýkala podnikania, ale len nesplnenia si oznamovacej povinnosti podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona
č. 357/2004 Z.z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov, rovnako nie
je spôsobilé spochybniť správny záver súdu prvej inštancie, pretože z predmetného výroku, ako aj z
kontextu relácie nevyplýva, že malo ísť výhradne o nepostihnuteľnosť žalobcu vo vzťahu k porušeniu čl.
8 ods. 5 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných

funkcionárov. Ak žalovaný označil výrok „Pritom neplatil dane.“ za vytrhnutý z kontextu, a tvrdil, že
nemá ani difamačný charakter, a že sa týka Drobnej prevádzky X. D. F. M., ktorá viac ako 20 rokov
podnikala ale dane neplatila, odvolací súd nesúhlasí, pretože predmetný výrok bol súčasťou reportáže
zo dňa 02.10.2014, ktorej záznam sa nachádza na DVD nosiči pripojenom v prílohovej obálke na č.
l. 15, a po ktorej vzhliadnutí konštatuje, že z kontextu celej relácie vyplýva, že výrok „pritom neplatil

dane“ bol namierený práve voči osobe žalobcu a netýkal sa neplatenia daní Drobnej prevádzky X. D.
F. M., ako tvrdí žalovaný. Počas celej predmetnej relácie sa redaktorka žalovaného vôbec nevenovala
Drobnej prevádzke a jej podnikaniu, ale práve naopak svoju pozornosť upriamila na osobu žalobcu a
jeho podnikanie. Vzhľadom na uvedené je možné uzavrieť, že predmetný výrok o neplatení daní sa
vzhľadom na celý kontext relácie týkal osoby žalobcu, jeho podnikania a jeho údajného neplatenia daní,

pričom na preukázanie tohto skutkového tvrdenia nepredložil žalovaný žiaden dôkaz, a preto súd prvej
inštancie správne vyhodnotil, že uvedené tvrdenie sa žalovanému nepodarilo preukázať. Ani vo vzťahu
k výroku „.V. F. F. M. Y. U. Z. P. Ú. R. pre X. I.. Ú. X. Y. P. D..“. nemohlo odvolanie žalovaného obstáť,
pretože bez označenia konkrétnych dôkazov prezentoval iba všeobecné tvrdenie, že výrok o používaní
úverov pre vlastnú firmu a platením úrokov zo strany obce je pravdivý a vyplýva z kontextu celej relácie.

Odvolací súd už len dodáva, že dôkazné bremeno na preukázanie tvrdených skutočností spočívalo na
žalovanom, ktorý ho však neuniesol, a preto je záver súdu prvej inštancie o nepreukázaní pravdivosti
predmetného výroku správny. Výrok v relácii žalovaného „., V. F. Ľ., M. X. P. P. XX E. V. P. F. D. po
L. F. za M.. D. Z.Z. P. U. E. okresný súd H. M. L..“. považuje odvolací súd vo vzťahu k odvolaním
napadnutému vyhovujúcemu výroku rozsudku za irelevantný, pretože žalobca v žalobe síce zaradil tento

výrok medzi difamačné vyjadrenia, avšak v petite žaloby za tento výrok nepožadoval ospravedlnenie. Čo
sa týka výroku „....O. U. R. G. O.K. P. U. na C. D..“. sa odvolací súd taktiež nestotožnil s argumentáciou
žalovaného, že táto časť výroku sa netýka žalobcu, keď z kontextu celého výroku („. K. D. F. XX XXX
P. R. O. U. R. G. O. P. U. na C. D..“.) nepochybne vyplýva, že táto druhá časť bezprostredne nadväzuje
na prvú časť predmetného výroku, ktorý sa zameriava na osobu žalobcu a udelenú pokutu jeho osobe,

ktorú žalovaný dáva do súvisu práve s tým, že mu nebol zakázaný prevod majetku, a preto bol žalovaný
povinný preukázať pravdivosť tohto výroku, čo neurobil.

43. K odvolaniu žalovaného potom odvolací súd uvádza, že namietané nesprávne hodnotenie dôkazov,
vrátane nesprávnych skutkových a právnych záverov, nie je opodstatnené. V tejto súvislosti považuje

tiež za potrebné pripomenúť, že hodnotenie dôkazov je vecou súdu, a nie sporových strán, a zdôrazniť,
že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo sporovej strany,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo
na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s

jej požiadavkami, a ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne právo dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (I. ÚS 97/97). Ako už bolo
uvedené vyššie, odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočné, logické a pochopiteľné. Okolnosti
namietané žalovaným v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú zanásledok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou
úvahou súdu prvej inštancie. Odvolací súd sa s vyhodnotením produkovaných dôkazov súdom prvej
inštancie stotožnil a odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie

dostatočne vysvetlil, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval a na základe akého ich
vyhodnotenia prijal svoje závery.

44. Žalovaný v odvolaní tiež tvrdil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, keď argumentoval, že odvysielaním predmetných relácií došlo k stretu práva

na poskytovanie informácií a práva na slobodu prejavu s právom žalobcu na ochranu osobnosti, a
že pri posúdení, či využitím slobody prejavu bol vykonaný neoprávnený zásah do práva na ochranu
dobrého mena je potrebné aplikovať kritérium, či bol vykonaný zásah do práva na ochranu osobnosti, a
či bol zásah proporcionálny. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza, že žalovaný
správne konštatuje, že pri takomto strete dvoch práv je potrebné vykonať test proporcionality, aby
súd vyhodnotil, ktoré právo prevažuje. Možno konštatovať, že súd prvej inštancie sa dôsledne riadil

takýmto postupom a vykonal test proporcionality. Závery, ku ktorým dospel jeho vykonaním, aj podrobne
uviedol v bodoch 8 až 19 napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd nemá súdu prvej inštancie ohľadom
testu proporcionality čo vytknúť, pretože z jeho odôvodnenia vyplýva správny postup pri jeho vykonaní,
je zrejmé, že súd prvej inštancie dal odpoveď na všetky otázky takéhoto testu a následne prijal aj
správne závery. S právnym posúdením veci súdom prvej inštancie sa odvolací súd stotožnil. Žalovaný

namietal aj záver súdu prvej inštancie o zásahu do osobnostných práv žalobcu tým, že žalovaný
vyhotovil a uverejnil v rámci reportáží obrazový a zvukový záznam zachytávajúci podobu a hlasový
prejav žalobcu napriek tomu, že žalobca s tým vyslovil svoj nesúhlas, keď argumentoval, že žalobca tým,
že komunikoval s novinárom s kamerou, a že sa vyjadroval k položeným otázkam, súhlasil s tým, aby bol
nahrávaný. Odvolací súd nesúhlasí, pretože po vzhliadnutí predmetnej reportáže je bezpochyby zrejmé,

že žalobca vyjadril zreteľný nesúhlas s tým, aby bol vyhotovovaný obrazový a zvukový záznam jeho
osoby a žalovaný aj napriek tomu pokračoval vo vyhotovovaní takýchto záberov skryte, pričom následná
komunikácia, ktorá sa odohrala aj po tomto upozornení, bola len výsledkom neodbytnosti redaktorky
a snahy žalobcu o ukončenie vzájomnej konverzácie. Odvolací súd uzatvára, že odvolacie námietky
žalovaného vyhodnotil za nedôvodné.

45. Žalobca v odvolaní namietal rozhodnutie o trovách konania. Mal za to, že súd prvej inštancie
nesprávne rozhodol o nároku na náhradu trov konania (keď žiadnej zo strán právo na náhradu trov
konania nepriznal) jedným výrokom, pretože si uplatnil viacero samostatných nárokov, vo vzťahu ku
ktorým mal súd prvej inštancie rozhodnúť o trovách konania samostatnými výrokmi. Podľa názoru

žalobcu mu mal súd prvej inštancie vo vzťahu k nároku na morálnu satisfakciu, kde bol úspešný, priznať
právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, kde
bol neúspešný, mu nárok na náhradu trov nevznikol. Súd mal preto o trovách konania rozhodnúť dvoma
samostatnými výrokmi. Odvolací súd argumentáciu žalobcu neprijal a rozhodnutie súdu prvej inštancie
o trovách konania vyhodnotil za správne a založené na správnom posúdení a vyhodnotení pomeru

úspechu strán v spore. Keďže žalobca bol úspešný v časti nároku týkajúceho sa morálnej satisfakcie (tu
bol žalovaný neúspešný) a žalovaný bol úspešný v časti nároku týkajúceho sa náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch (tu bol žalobca neúspešný), je záver súdu prvej inštancie, ktorým vyhodnotil úspech
oboch sporových strán v zásade za rovnaký, správny. Podľa ust. § 255 ods. 1, ods. 2 C.s.p. súd prizná
strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len

čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na
náhradu trov konania právo. Súd prvej inštancie aplikoval správne zákonné ust. § 255 ods. 2 C.s.p. a
po vyhodnotení v zásade rovnakého úspechu a neúspechu strán v spore správne rozhodol, že žiadna
zo strán nemá nárok na náhradu trov konania. Odvolací súd nesúhlasí s názorom žalobcu, že súd
mal rozdeliť nárok na náhradu trov konania do samostatných výrokov. Žalobcom požadovaný spôsob

rozhodnutia o trovách konania totiž nie je v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou a judikatúrou
najvyšších súdnych autorít. Odvolací súd poukazuje napr. na právny názor, ktorý zaujal Ústavný súd
SR v náleze sp. zn. III. ÚS 430/2020, v ktorom odmietol rozhodovanie o trovách konania viacerými
výrokmi, keď uviedol „Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že právny názor okresného súdu, ktorý
o náhrade trov prvoinštančného konania rozhodol piatimi samostatnými výrokmi (teda vo vzťahu ku

každému sťažovateľkou uplatnenému nároku osobitne), je neudržateľný z pohľadu jednoduchého práva,
keďže nemá žiaden explicitný základ v relevantných ustanoveniach Civilného sporového poriadku, (ani
v právnej úprave Občianskeho súdneho poriadku) a nemožno ho vyvodiť ani z rozhodnutia dovolacieho
súdu.“. V rovnakom rozhodnutí Ústavný súd SR konštatoval „Ako už ústavný súd uviedol, rozhodnutieokresného súdu diferencujúce nárok na náhradu trov konania do čiastkových výrokov nepovažuje z
hľadiska jednoduchého práva za správne.“. Možno teda uzavrieť, že aj vo svetle citovaného rozhodnutia
je rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách správne, odvolací súd sa s ním stotožnil, a preto ho potvrdil.

46. S poukazom na vysˇsˇie uvedene´ vyhodnotil odvolacie na´mietky zˇalobcu i žalovaného za
nedo^vodne´ a nespo^sobile´ privoditˇ zrusˇenie alebo zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie v
napadnutých častiach. Odvolaci´ su´d preto rozsudok su´du prvej insˇtancie v napadnutej vyhovujúcej
časti a v napadnutej časti o trovách konania ako vecne spra´vny podlˇa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p.

potvrdil.

47. O trova´ch odvolacieho konania rozhodol podlˇa ust. § 255 ods. 1 v spojeni´ s § 262 ods. 1 a §
396 ods. 1 C.s.p. a žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní o merite veci plne úspešný, priznal voči
neúspešnému žalovanému nárok na ich náhradu v plnom rozsahu, keď neúspech žalobcu s odvolaním
proti rozhodnutiu o trovách konania vyhodnotil vo vzťahu k odvolaciemu konaniu vo veci samej za

neúspech len v nepatrnom rozsahu, na ktorý neprihliadol.

48. Toto rozhodnutie bolo prijate´ sena´tom Krajske´ho su´du v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada
(§ 431 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania
(§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).