Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, December 3, 2019

Súd: Okresný súd Zvolen
Spisová značka: 10Cb/8/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6719202332
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Minková

ECLI: ECLI:SK:OSZV:2019:6719202332.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Zvolen v konaní pred sudkyňou JUDr. Silviou Minkovou v právnej veci žalobcu

Banskobystrický samosprávny kraj, so sídlom Námestie SNP 23, 974 01 Banská Bystrica, IČO:
37828100, zastúpený TaylorWessing e/n/w/c advokáti s.r.o., so sídlom Panenská 6, 811 03 Bratislava,
IČO: 35905832, proti žalovanému Slovenská autobusová doprava Zvolen, akciová spoločnosť, so
sídlom Balkán 53, 960 95 Zvolen, IČO: 36054666, zastúpený JUDr. Milanom Ružbárskym, advokátom,
so sídlom Líščie údolie 139C, 841 04 Bratislava, IČO: 42171539, o vydanie bezdôvodného obohatenia
vo výške 1.292.990,- € a o vydanie medzitýmneho rozsudku, medzitýmnym rozsudkom, takto

r o z h o d o l :

Súd u r č u j e, že neexistuje právo žalovaného voči žalobcovi na finančné plnenie podľa Zmluvy o

výkonevoverejnomzáujmevprímestskejpravidelnejautobusovejdopravenaúzemíBanskobystrického
samosprávneho kraja uzatvorenej dňa 29.12.2008 v znení jej dodatku č.9 zo dňa 11.09.2017 za obdobie
po 31.12.2018.

O nároku strán sporu na náhradu trov konania bude rozhodnuté v rozsudku, ktorým sa rozhodne o celom
uplatnenom procesnom nároku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Dňa 21.05.2019 formou elektronického podania bola na tunajší súd doručená žaloba zo dňa
17.05.2019, ktorou sa žalobca domáhal toho, aby súd vydal vo veci medzitýmny rozsudok, ktorým

by určil, že neexistuje právo žalovaného voči žalobcovi na finančné plnenie podľa Zmluvy o výkone
vo verejnom záujem v prímestskej pravidelnej autobusovej doprave na území BBSK, uzatvorenej dňa
29.12.2008 v znení jej dodatku č.9 zo dňa 11.09.2017 za obdobie po 31.decembri 2018. Zároveň žalobca
žiadal, aby súd vo veci samej vydal rozsudok, ktorým by zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu
1.292.990,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne odo dňa 25.01.2019 do zaplatenia a
zároveň, aby žalovaného zaviazal nahradiť žalobcovi trovy konania.
Žalobu žalobca zdôvodnil tým, že dňa 29.12.2008 bola uzavretá Zmluva o výkone vo verejnom

záujme v prímestskej pravidelnej autobusovej doprave na území BBSK (ďalej len „Zmluva“) medzi
Banskobystrickým samosprávnym krajom (ďalej len „BBSK“ alebo „žalobca“) a Slovenskou autobusovou
dopravou Zvolen, akciová spoločnosť (ďalej len „SAD“ alebo „žalovaný“), obsahujúca okrem iného
náležitosti v zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č.1370/2007 o službách vo
verejnom záujme v železničnej a cestnej osobnej doprave, ktorým sa zrušujú nariadenia Rady (EHS)
č.1191/69 a (EHS) č.1107/70 (ďalej len „Nariadenie č.1370/2007“). Doba trvania Zmluvy mala uplynúť
31.12.2018 v súlade s článkom 4 ods. 3 Nariadenia č.1370/2007. Dňa 11.09.2017 bol medzi zmluvnými

stranami v zmysle článku 4 ods. 4 Nariadenia č.1370/2007 podpísaný Dodatok č.9 k Zmluve (ďalej len
„Dodatok č.9“), ktorým sa doplnil článok V. ods. 10 Zmluvy a zároveň došlo k zmene článku X. ods.
1 Zmluvy, keď touto časťou Dodatku č.9 malo dôjsť k predĺženiu trvania zmluvy o ďalších 5 rokov. V
septembri 2018 informoval BBSK v zmysle § 377 Obchodného zákonníka SAD o existencii prekážkyplneniazmluvnejpovinnostisodôvodnením,žeDodatokč.9včasti,ktorápredlžujetrvaniezmluvyo50%
je absolútne neplatný, keďže je v priamom rozpore s článkom 4 ods. 4 Nariadenia č.1370/2007 a zároveň
ichvyzvalinabezodkladnériešenienúdzovejsituácie.Právnyzástupcažalovanéhonatoreagovallistom

zo dňa 02.10.2018, ktorým odmietol argumentáciu o absolútnej neplatnosti predĺženia trvania Zmluvy,
s tým, že do právoplatného rozhodnutia súdu treba považovať právny úkon za platný a jeho účastníkov
zaväzujúci. Žalobca prostredníctvom právneho zástupcu na to reagoval listom zo dňa 07.11.2018.
Platnosť dopravných licencií udelených SAD mala uplynúť 31.12.2018. Dopravca SAD podal na BBSK
návrhnaudeleniedopravnejlicencienajednotlivéautobusovélinkyvnútroštátnejpravidelnejprímestskej

dopravy v BBSK. Vzhľadom na hroziacu núdzovú situáciu v dopravnej obslužnosti po 01.01.2019
BBSK udelil žiadateľovi SAD licencie na vybrané linky na vymedzené obdobie. Udelenie dopravnej
licencie nie je podmienené existenciou platnej zmluvy o výkone vo verejnom záujme. Dopravca však
smie vykonávať pravidelnú autobusovú dopravu len na základe udelenej dopravnej licencie a súčasne
na základe uzatvorenej zmluvy o výkone vo verejnom záujme. Listom zo dňa 25.01.2019 informoval
BBSK dopravcu SAD, že bez toho, aby uznal trvanie Zmluvy aj po 31.12.2018 s cieľom predísť vzniku

potencionálnych škôd a majúc na zreteli verejný záujem na zabezpečení dopravnej obslužnosti, bude
uhrádzať preukázanú stratu za dopravné výkony na mesačnej báze formou zálohových platieb až do
doby, kým sa nepreukáže opak. Dňa 24.01.2019 BBSK uhradil SAD sumu vo výške 1.292.990,- € vo
forme zálohovej platby za obdobie január 2019. Listom zo dňa 21.02.2019 SAD predložila BBSK výkazy,
náklady a tržby z prevádzky prímestskej autobusovej dopravy za mesiac január 2019. Žalobca uviedol,

že touto žalobou žiada, aby súd ďalej z nižšie uvedených dôvodov rozhodol, že žalovaný nemá zmluvný
nárok na toto poskytnuté finančné plnenie, keďže právny titul, na ktorý sa žalovaný odvoláva, neexistuje,
a na základe toho má byť žalovaný povinný vrátiť žalobcovi poskytnuté finančné plnenie za obdobie
január 2019 v celej výške.
Žalobca poukázal na znenie článku 4 ods. 3, ako i článku 4 ods. 4 Nariadenia č.1370/2007 a tiež na to, že

z Oznámenia Komisie o výkladových usmerneniach týkajúcich sa Nariadenia č.1370/2007, pokiaľ ide o
článok4ods.4predmetnéhoNariadenia,ktorýupravujepodmienky,zaktorýchmožnopovoliťpredĺženie
doby platnosti Zmluvy o službách vo verejnom záujmy o 50 %, „zmluva o službách vo verejnom záujme
musí poskytovateľa zaväzovať, aby investoval do aktív napr. do železničných koľajových vozidiel,
opravárenských zariadení alebo infraštruktúry, v prípade, ktorých je doba odpisovania mimoriadne

dlhá“. Z vyššie uvedeného má vyplývať, že na to, aby bolo možné v zmysle Nariadenia č.1370/2007
predĺžiť zmluvu o ďalších 5 rokov, museli by sa obe zmluvné strany záväzným spôsobom zmluvne
dohodnúť 1/ na preukázateľnom investovaní dopravcu do takých aktív, ktoré sú významné z hľadiska
celkových aktív (napr. dopravné prostriedky alebo infraštruktúra) potrebných na výkon služieb osobnej
dopravy, pri ktorých je 2/ doba odpisovania objektívne mimoriadne dlhá. Tieto dve podmienky by

museli byť splnené súčasne. Právny zástupca žalovaného však žiadnym spôsobom v liste zo dňa
02.10.2018 neuviedol, aké investície mal podľa jeho názoru žalovaný skutočne vynaložiť a splniť
tak výnimku pre predĺženie trvania Zmluvy v súlade s článkom 4 ods. 4 Nariadenia č.1370/2007.
Zo samotnej Zmluvy jednoznačne vyplýva, že jedinými významnými investíciami mali byť investície
do obnovy vozidlového parku. Materiálnu podmienku významnosti investície do obnovy vozidlového

parku je potrebné posudzovať z toho hľadiska, či ide o veľmi zásadnú obnovu vozidlového parku,
keď poukázali na znenie Metodického pokynu českého Ministerstva dopravy k zákonu o verejných
službách v prepravách cestujúcich. Zo strany dopravcu sa teda musí jednať o vlastnú investíciu natoľko
významnú, odlišujúcu sa od priebežnej obnovy vozidlového parku, aby bola materiálne odôvodnená
aplikácia výnimky z pravidla pre uzatváranie zmlúv na maximálne stanovenú dobu 10 rokov. Pritom

z obsahu listu žalovaného zo dňa 02.10.2018 vyplýva, že v ňom sám uviedol, že ide o priebežné
investovanie do aktív, v prípade investícií do obnovy vozidlového parku a túto by teda musel v uvedenom
rozsahu uskutočniť bez ohľadu na existenciu Zmluvy. Ďalej poukázali na to, že z Oznámenia Komisie
o výkladových usmerneniach týkajúcich sa Nariadenia č.1370/2007 vyplýva, že plánované investície
dopravcu do nových vozidiel by sa mali štandardne realizovať na začiatku zmluvného obdobia. Len

výnimočne, ak sa majú realizovať v neskoršej etape zmluvného vzťahu, musí sa táto možnosť jasne
uviesť už v súťažných podkladoch a príslušným spôsobom odraziť v podmienkach pre náhrady. Všetky
vyššie uvedené podmienky pre naplnenie výnimky podľa článku 4 ods. 4 Nariadenia č.1370/2007 je
potrebné vykladať v tom zmysle, že sa vzťahujú len na vlastné (významné) investície dopravcu, pri
ktorých nie je možné očakávať odpísanie nákladov v základnej 10 ročnej lehote trvania zmluvy, a

ktoré nie sú refinancované iným subjektom. V opačnom prípade by neexistoval materiálny základ pre
aplikáciu výnimky, ktorá dopravcovi umožňuje predĺžením Zmluvy odpísať jeho vlastné investície. V
tejto súvislosti odkázali na článok II. ods. 3 Zmluvy, z ktorého vyplýva, že touto zmluvou sa BBSK
zaviazal hradiť dopravcovi preukázanú stratu, ktorá mu vznikne plnením záväzku poskytovať výkony voverejnom záujme. Tiež žalobca poukázal v tejto súvislosti na znenie článku V. ods. 1 a ods. 4 Zmluvy.
Na základe vyššie uvedeného teda je zrejmé, že samotná BBSK financovala obnovu vozidlového parku
dopravcu, a to nepriamo cez odpisy a úroky úverov resp. leasingu podľa zasielaných výkazov v zmysle

príloh k Zmluve, najskôr mesačne a potom na základe vyúčtovania. Preto v prípade takýchto investícií
do hmotných aktív nie je možné konštatovať splnenie prvej materiálnej (kumulatívnej) podmienky pre
predĺženie trvania Zmluvy o 50 %, nakoľko nešlo o významnú investíciu a zároveň nešlo o vlastnú
investíciu dopravcu, keďže ju financovala BBSK. Pokiaľ ide o druhú podmienku pre predĺženie trvania
Zmluvy, Nariadenie č.1370/2007 predpokladá existenciu objektívnej mimoriadne dlhej doby odpisovania

aktív. Dodatkom č.9 si zmluvné strany dohodli doplnenie pôvodného textu Zmluvy v článku V. ods. 10,
v zmysle ktorého si bude dopravca u investícií do vozidlového parku počnúc rokom 2017 uplatňovať
účtovné odpisy v trvaní 10 rokov. Odhliadnuc od zákona o dani z príjmov, ktorý zaraďuje v prílohe
č.1 do odpisovej skupiny 1 aj motorové vozidlá na prepravu 10 a viac osôb (autobusy) s určenou
dobou odpisovania len 4 roky, samotné zmluvné predĺženie doby účtovaného odpisovania nie je v
priamomrozporesčlánkom4bod4Nariadeniač.1370/2007,avšaksamoosebeobjektívneneumožňuje

predĺženie trvania zmluvného vzťahu o 50 %. Na to, aby v zmysle predmetného Nariadenia bolo možné
Zmluvu predĺžiť o ďalších 5 rokov trvania, nie je rozhodujúce, akú dobu trvania odpisov si zmluvné
strany medzi sebou na základe zmluvnej autonómie dohodnú. Dôvodom tohto dojednania mohla byť
snaha legitimizovať predĺženie Zmluvy. Nie je preto možné vylúčiť, že dodržanie zmluvného dojednania
zo strany dopravcu vedie k porušeniu jeho povinností v zmysle zákona o účtovníctve, keďže nemusel

odpisovať aktíva podľa reálneho stavu. Rozhodujúcou môže byť len skutočnosť, ak sa zmluvné strany
dohodnú na investovaní do takých aktív, pri ktorých je doba odpisovania objektívne mimoriadne dlhá.
Preto ustanovenia o dobe odpisovania hmotných aktív nespĺňa druhú materiálnu podmienku v zmysle
predmetného Nariadenia. Pokiaľ ide o samotný Dodatok č.9, ani ním si zmluvné strany nedohodli
žiadnu investíciu do aktív významných z hľadiska celkových aktív potrebných na výkon osobnej dopravy.

Jedinou novou investíciou v zmysle dodatku malo byť vytvorenie online sledovania pohybu autobusov
v hodnote niekoľkých tisíc eur, čo však nie je investícia nevyhnutná na realizáciu osobnej dopravy a
nepredstavuje ani aktíva, ktoré sú významné z hľadiska celkových aktív potrebných na poskytovanie
služieb osobnej prepravy. Rovnako tak doba odpisovania pri tejto investícii nepredstavuje mimoriadne
dlhú dobu. Podstatnou je ale skutočnosť, že tak ako pri investíciách do obnovy vozidlového parku, aj

náklady spojené s touto investíciou si dopravca zahrnie do ekonomicky oprávnených nákladov, ktoré v
rámci úhrady preukázanej straty budú nepriamo financované zo strany BBSK, preto ani investícia do tzv.
online sledovania pohybu autobusov nespĺňa žiadnu z materiálnych podmienok pre predĺženie trvania
Zmluvy o 50 %.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že zmluvné strany si nedohodli preukázateľné vlastné investovanie

žalovaného do významných aktív s dlhou dobou odpisovania. Samostatne si Dodatkom č.9 dohodli
len formálne predĺženie doby odpisovania, a to pri investíciách do štandardného vozidlového parku
(autobusov), kde reálne nie je iná doba odpisovania, než predpokladala už pôvodná Zmluva, a ktoré
bude navyše nepriamo financovať BBSK, nie žalovaný. Toto predĺženie doby odpisovania je teda
celkom zjavne účelovým dojednaním (nie však neplatným, keďže neodporuje Nariadeniu č.1370/2007),

ktoré malo len navodiť zdanie splnenia podmienok pre samotné predĺženie Zmluvy podľa predmetného
Nariadenia.
Predĺženie trvania akejkoľvek zmluvy o výkone vo verejnom záujme je v zmysle Nariadenia č.1370/2007
potrebné vnímať ako neželané a v podstate prípustné len v mimoriadnych a vecne odôvodnených
prípadoch. Predĺžením zmluvy sa totiž uzatvára trh pre ďalších záujemcov/konkurentov dopravcu a

obmedzuje sa tak hospodárska súťaž.
Žalobca tiež poukázal na znenie § 39 a § 41 Občianskeho zákonníka, s tým, že z judikatúry Súdneho
dvora Európskej únie vyplýva, že priama uplatniteľnosť európskych nariadení znamená, že pravidlá
európskeho práva musia vyvíjať úplné a rovnaké účinky vo všetkých členských štátoch počnúc od ich
vstupu do platnosti a počas celého obdobia ich platnosti. Dodatok č.9 v časti, ktorou sa mení článok

X. ods. 1 Zmluvy, a v zmysle ktorej sa predlžuje trvanie Zmluvy o 50 %, je v priamom rozpore priamo
uplatniteľným európskym predpisom, konkrétne s článkom 4 bod 4 Nariadenia č.1370/2007. Táto časť
Dodatku č.9 je preto neplatná od počiatku (ex tunc) a nemôže vyvolať žiadne účinky. Z dôvodu, že
predĺženie trvania Zmluvy je absolútne neplatné, nie je možné postupovať ani v zmysle článku II. bod
2 Dodatku č.9 a nahradiť neplatné ustanovenie novým platným a účinným ustanovením Zmluvy, keďže

neplatné ustanovenie je v rozpore s právnym predpisom a teda jeho účel nebolo možné zabezpečiť
novými zmluvnými ustanoveniami.
Žalobcapoukázalnaznenie§377Obchodnéhozákonníka,stým,žežalobcadňa13.09.2018informoval
žalovaného o výsledku právnej analýzy, podľa ktorej trvanie zmluvy skončí 31.12.2018 a zároveň hovyzval na uskutočnenie rokovania ohľadne súvisiacich otázok. Žalovaný však trvá na platnosti zmluvy
aj po 31.12.2018 a vykonáva dopravné služby vo verejnom záujme v zmysle Zmluvy s odvolaním sa
na platnosť časti Dodatku č.9, ktorým sa mala predĺžiť Zmluva o ďalších 5 rokov. Žalovaný bol povinný

s poukazom na ustanovenie § 384 Obchodného zákonníka podniknúť kroky na minimalizovanie rizík
vzniku škody na jeho majetku. Žalobca v dobrej viere predísť vzniku potenciálnej škody a bez toho,
aby uznal platnosť predĺženia zmluvy, oznámil listom z 25.01.2019 žalovanému, že plánuje mu platiť za
dopravné výkony formou priebežných mesačných zálohových platieb tak, ako keby doba trvania zmluvy
bola platne predĺžená, a to do času, kým sa nepreukáže opak, keď zohľadnil tiež postoj žalovaného

k predĺženiu trvania zmluvy, ktorý deklaruje svoju viazanosť zmluvou. Týmto úkonom žalobca ale
neuznal a naďalej neuznáva platnosť predĺženia zmluvy, len deklaroval svoj úmysel predchádzať vzniku
akejkoľvek potencionálnej škody na majetku strán dotknutých neplatným predĺžením Zmluvy.
Ohľadne procesných otázok žalobca poukázal na ustanovenie § 214 ods. 1 a ods. 2 C.s.p., s tým, že
majú za to, že vydanie medzitýmneho rozsudku v predmetnej veci je účelné, t.j. je v súlade so zásadou
hospodárnosti a rýchlosti konania. V prípade, ak by súd vydal žalobcom navrhovaný medzitýmny

rozsudok, vyriešila by sa primárna otázka, či má žalovaný právo na plnenie v zmysle zmluvy v znení
Dodatku č.9 alebo nie. V prípade vydania medzitýmneho rozsudku by sa už v ďalšom konaní dokazovala
len zvyšná časť nároku žalobcu (prípadne protinároku žalovaného na plnenie, teda primárne výška
uplatňovaného nároku alebo protinároku na plnenie). Týmto určením by sa odstránila neistota medzi
stranami. Napriek tomu, že žalobca si je vedomý toho, že vydanie medzitýmneho rozsudku je záväzné

len pre sporové strany, má zároveň za to, že vyriešenie otázky, či má žalovaný podľa Zmluvy v znení
Dodatku č.9 právo na finančné plnenie, by mohlo mať pozitívny vplyv na hospodárnosť a rýchlosť
aj ďalších potenciálnych v budúcnosti začatých súdnych konaní vedených proti ďalšiemu dopravcovi
SAD Lučenec, ktorých rozhodnutie súdu by rovnako záviselo od posúdenia otázky oprávnenosti nároku
dopravcunaodmenupodľazmluvyovýkonevoverejnomzáujme.Tiežuviedli,ževydanienavrhovaného

medzitýmneho rozsudku je v súlade s požiadavkou hospodárnosti a rýchlosti súdneho konania aj preto,
že za účelom posúdenia otázky, či žalovaný má alebo nemá právo na odmenu podľa Zmluvy, bude
vykonané dokazovanie v zásade iba v jednom konaní. Vo vzťahu k týmto otázkam odkázali jednak na
komentár k dotknutým ustanoveniam Civilného sporového poriadku a vo vzťahu k otázkam preukázania
naliehavého právneho záujmu na závery vyplývajúceho z konštantnej judikatúry, napr. ZSP 40/96 č.4,

ZSP 6/2003 str.163, rozsudok Najvyššieho súdu ČR 30Cdo/3336/2009, resp. rozsudok Najvyššieho
súdu ČR zo dňa 27.03.1997 sp.zn.3Cdon/1338/96, uverejnený v časopise Soudní judikatúra č.3, ročník
1997, pod č.21, s tým, že je pravdepodobné, že medzi stranami sporu budú vznikať ďalšie spory - zo
strany žalovaného uhradenie tejto odmeny, resp. existuje reálna možnosť súdnych sporov v identických
skutkových prípadoch s ďalšími dopravcami a vydaním medzitýmneho rozsudku by sa týmto sporom

mohlo predísť. Zároveň konštatovali, že vydaním medzitýmneho rozsudku by sa odstránila neistota a
vytvoril sa pevný právny základ pre právne vzťahy zúčastnených strán, ktorý by bol zárukou odvrátenia
sporov, resp. mohol slúžiť ako podklad pre mimosúdne urovnanie strán.
Ďalej žalobca uviedol, že na absolútnu neplatnosť právneho úkonu podľa § 39 OZ súd prihliada ex
offo. Zároveň poukázali na ustanovenie § 457 a § 451 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka,

keďže Obchodný zákonník neupravuje osobitnú úpravu bezdôvodného obohatenia, a teda platí, že
pri uplatnení nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia sa bude postupovať podľa všeobecných
ustanovení o bezdôvodnom obohatení obsiahnutých v Občianskom zákonníku. V prípade vyhlásenia
časti Dodatku č.9, ktorou sa mení článok X. ods. 1 Zmluvy súdom za neplatnú, by bol žalovaný
povinný vydať žalobcovi akékoľvek finančné plnenie prijaté na základe neexistujúcej Zmluvy z titulu

bezdôvodného obohatenia, keďže by sa jednalo o plnenie z neplatného právneho úkonu. Ohľadne
otázky premlčania poukázali na znenie § 394 ods. 2 a § 397 Obchodného zákonníka, s tým, že nakoľko
Obchodný zákonník neobsahuje špecifickú premlčaciu dobu pre nároky z bezdôvodného obohatenia,
platí všeobecná štvorročná premlčacia doba, keď v tejto súvislosti poukázali na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR pod sp.zn.M Obdo V 2/2000. S poukazom na vyššie uvedené konštatovali, že nárok žalobcu

na vydanie vyššie uvedenej sumy z titulu bezdôvodného obohatenia nie je premlčaný.
Vo vzťahu k uplatnenému nároku na úrok z omeškania odkázal žalobca na ustanovenie § 369 ods. 1
a ods. 2 Obchodného zákonníka v spojení s nariadením vlády SR č.21/2013 Z.z., konkrétne § 1 ods.
1 a ods. 2 tohto nariadenia.

2. Dňa 15.07.2019 bolo na tunajší súd doručené vyjadrenie žalovaného k podanej žalobe, v ktorom
okrem iného uviedli, že uplatnené nároky žalobcu považujú za neopodstatnené, tak z vecnoprávneho,
ako i procesnoprávneho hľadiska. Poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 24.01.2018
sp.zn.6Cdo/29/2017 (R71/2018), ktorým bol vytvorený most ku kontinuálnemu uplatňovaniu staršejjudikatúry doposiaľ neprekonanej legislatívnymi, či výkladovými zmenami, a to nielen pre rozhodovaciu
prax dovolacieho súdu, ale aj pre rozhodovaciu prax ostatných všeobecných súdov.
Vo vzťahu k procesným námietkam v prvom rade namietli, že žalobca nepreukázal danosť naliehavého

právneho záujmu na určení ním požadovanom. V tejto súvislosti odkázali na ustálenú rozhodovaciu
prax súdov, konkrétne R17/1972 (zhodne aj R53/1973 str.107), R24/1995 (ako aj ďalšie iné), R74/2003,
Zborník IV. (str.176), Zborník IV. (str.985), ZSP č.40/1996. Vychádzajúc z právnych názorov vyslovených
v citovaných rozhodnutiach súdov konštatovali, že žalobca nemá a nemôže preukázať naliehavý právny
záujem na určení, že „neexistuje právo žalovaného voči žalobcovi na finančné plnenie podľa Zmluvy v

zneníDodatkuč.9zaobdobiepo31.12.2018“,stým,ženeexistujenaliehavýprávnyzáujemzdôvodu,že
zároveň žalobca žaluje - uplatňuje nárok na plnenie. Rozhodnutie súdu o nároku na plnenie bude závislé
od posúdenia predbežnej (prejudiciálnej) otázky - či je zmluva platná alebo nie je platná. Neprichádza
do úvahy, aby právna otázka (neplatnosť zmluvy), ktorá má povahu predbežnej otázky bola rozhodnutá
zároveň aj meritórne - konečným rozhodnutím. Naviac medzitýmne rozsudky majú konštitutívnu povahu,
sú právotvorné, pričom rozhodnutia o určení práva sú deklaratórne. O predbežných otázkach súd

nerozhoduje, ale ich iba posudzuje. K tomu poukázali na rozhodnutia R61/65, R387/2001, keď zároveň
uviedli, že argumentácia žalobcu o potrebnosti určovacieho výroku, vzhľadom na iné hroziace spory,
napr. so SAD Lučenec, je zavádzajúca, s poukazom na to, že posúdenie predbežnej otázky v civilnom
sporovým konaní nie je záväzné pre iné konania, než pre konanie, v ktorom bolo urobené. Zároveň
uviedli, že stav právnej neistoty existuje, ale nie na strane žalobcu, ale objektívne na strane žalovaného,

keďže to bol žalobca, ktorý od augusta 2018 spochybňuje platnosť predmetnej zmluvy a nie žalovaný.
Žalovaný sa len bráni atakom žalobcu, ako je to zrejmé zo žalobcom v žalobe predloženej vzájomnej
korešpondencie. Za tohto stavu naliehavý právny záujem na pozitívnom určovacom návrhu je na strane
žalovaného, nie na strane žalobcu, ktorý svojim voluntarizmom v prístupe k zmluvám ich účelovo
degraduje a decimuje. Okrem toho žalovaný uviedol, že rigidné uplatňovanie absolútnej neplatnosti v

obchodnoprávnych vzťahoch je neprípustné, pričom poukázali na rozhodnutie Ústavného súdu SR v
Náleze pod sp.zn. I.ÚS 242/07, publikované v ZSP 40/2008. Okrem toho žalovaný poukázal na súdne
konanie vedené na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp.zn.64Cb/134/2018, ktorým žalovaný v
danom súdnom konaní v pozícii žalobcu podal návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorý
bol zamietnutý súdom I.inštancie, s rozhodnutím ktorého sa stotožnil aj odvolací súd, s tým, že po

podaní dovolania prebieha dovolacie konanie, pričom poukázali na to, že paradoxne v tomto konaní
v rámci obrany mení BBSK rétoriku oproti ich vyjadreniam, ktoré prezentovali vo vzájomnej písomnej
komunikácii, resp. aj v tejto podanej žalobe.
Okrem toho žalovaný poukázal na fakt, že v riešenej veci ide o vzájomne podmienené nároky
vzniknuté z právneho vzťahu, keď predmetná zmluva v znení jej dodatkov založila medzi jej účastníkmi

synalagmatický právny vzťah, ktorý vyjadruje nielen vzájomnú podmienenosť práv a povinnosti
účastníkov, ale aj vzájomnú podmienenosť plnení, pričom toto stanovisko žalobcovi tlmočili listom svojho
právneho zástupcu zo dňa 18.02.2019. Právnym následkom absolútnej neplatnosti právnych úkonov
je povinnosť vrátiť vzájomne prijaté plnenia z takejto neplatnej zmluvy, pričom súdna rozhodovacia
prax ustálila záväzné výklady k procesnej otázke, ako je potrebné procesne vyhovujúcim spôsobom

zodpovedajúcim zákonu uplatniť synalagmatické práva. V tejto súvislosti poukázali na Správu o
rozhodovacej činnosti súdov vypracovanú vtedajším NS ČSSR (R26/75 str. 164), R NS ČR, sp.zn.12Cdo
133/1999. Z podanej žaloby je zrejmé, že žalobca ani len neuvažuje (že pri tvrdenej absolútnej
neplatnosti zmluvy, poskytnutých službách a výkonov žalovaným v mesiaci január 2019 podľa Zmluvy)
o reštitúcii ním prijatého plnenia zo strany žalovaného. Už len z tohto dôvodu podľa názoru žalovaného

nemôže byť žaloba v tejto časti úspešná, pričom uviedli, že sa nechystajú žalobcovi vypomôcť v tomto
nedostatku, s tým, že budú očakávať, ako sa „s prijatým protiplnením“ a jeho vyjadrením v peniazoch
vyporiada žalobca. Trhové (obvyklé) ocenenie poskytnutých výkonov je na mieste v prípadoch, kedy
právny vzťah nie je regulovaný zmluvou (bezzmluvné plnenie).
Žalovaný tiež vyslovil názor, že uplatnený nárok na plnenie je predčasne uplatnený, vzhľadom na

mechanizmuszúčtovaniapreddavkov(záloh),vtomzmysle,žezapredčasneuplatnenýtrebapovažovať
nárok, ktorý je uplatnený pred jeho splatnosťou (zročnosťou), čo platí pre zmluvné vzťahy a spravidla
splatnosť plnenia upravuje samotná zmluva. Pri bezzmluvných synalagmatických vzťahoch je ten
účastník, ktorý sa domáha vrátenia ním poskytnutého plnenia a za situácie, kedy aj on prijal protiplnenie
vo výkonoch a službách neznámej hodnoty povinný vykonať zúčtovanie poskytnutého plnenia s

hodnotou prijatého protiplnenia. Žalobca opomenul vykonať takého vyúčtovanie a jednostranne sa
domáha iba vrátenia ním poskytnutej zálohy bez zreteľa na cenu prijatého protiplnenia. Tiež uviedli, že
žalobca zálohové platby poskytol žalovanému nielen v mesiaci január 2019, ale ich poskytuje aj naďalej(v mesiacoch február až jún 2019), s tým, že tento fakt z pohľadu podanej žaloby napovedá o jeho
účelových pohnútkach. Aj z tohto dôvodu žaloba nemôže byť v danej časti úspešná.
K otázke absolútnej neplatnosti Zmluvy uviedli, že podľa názoru žalobcu poskytnutá záloha za mesiac

január 2019 predstavuje bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného, keďže dôvod na jej poskytnutie
neexistoval, pretože Zmluvu v znení Dodatkov 1 až 9 považujú za absolútne neplatnú pre jej rozpor
s právom EÚ, konkrétne Nariadením č.1370/2007, ktoré ako sekundárny prameň práva EÚ s priamou
uplatniteľnosťou v členských krajinách EÚ má prednosť pred vnútroštátnym právom. Aplikácia a výklad
európskeho práva na právne vzťahy predpokladá, že posúdiť predbežnú otázku, môže aj domovský

súd I.inštancie (fakultatívna možnosť), ale nemusí a môže požiadať o výklad noriem európskeho práva
Súdny dvor EÚ. V inštančnom konaní, v ktorom už proti rozhodnutiu súdu nie je prípustný riadny
opravný prostriedok a o taký výklad v rámci fakultatívnej možnosti nepožiadal súd nižšej inštancie,
je konajúci súd povinný obligatórne o výklad požiadať. Poukázali na to, že Nariadenie č.1370/2007
bolo prijaté 23.10.2007 a nadobudlo účinnosť 03.12.2009. Predmetná zmluva bola uzatvorená dňa
29.12.2008, a to podľa § 15 a § 29d písm. c) zákona č.168/1996 Z.z. o cestnej doprave, potom, čo

jej uzatvoreniu predchádzala verejná súťaž, v ktorej žalovaný uspel so svojim súťažným návrhom.
Úspech v súťaži spolu s výzvou na rokovanie o obsahu zmluvy oznámil BBSK žalovanému listom zo
06.11.2008, ktorý tvorí prílohu č.4 tohto vyjadrenia. Prijatý, ale neúčinný právny predpis EÚ nemohli
zmluvné strany aplikovať pri uzatváraní zmluvy skoro o rok skôr, ako nadobudol účinnosť. Z uvedeného
dôvodutrebapovažovaťprávnyzáveržalobcuoabsolútnejneplatnostizmluvyprejejrozporsprameňom

práva EÚ za neopodstatnený a neudržateľný. Predmetná Zmluva bola uzavretá v súlade s právnymi
predpismi platnými a účinnými v čase jej uzavretia. Zmluvnými stranami uzatvárané Dodatky 1 až 9
k nej sa riadili právom, ktorým sa riadila základná zmluva. Okrem toho poukázali na článok 8 bod
2 v spojení s bodom 3 písm. c) Nariadenia č.1370/2007, ktorým sa odložilo uplatňovanie článku 5
(zadávanie zmlúv) do 02.12.2019. Výklad právnych predpisov Únie v konečnom dôsledku je vždy

úlohou Súdneho dvora EÚ, ako to konštatuje aj EK vo svojom oznámení o výkladových usmerneniach
týkajúcich sa Nariadenia ES č.1370/2007, v ktorom naznačuje aj výkladové problémy ohľadne článku
8 v spojení s článkom 5. Z uvedených dôvodov majú za to, že Zmluva v znení Dodatkov 1 až 9 netrpí
právnou vadou, ktorá by ju robila absolútne neplatnou, keďže nespadala pod právny rámec nastolený
Nariadenímč.1370/2007,nakoľkobolauzatvorenápredjehoúčinnosťouapredjejuzatvorenímprebehla

spravodlivá a verejná súťaž, čo znamená, že mohla dobehnúť až do času, na ktorý bola uzatvorená.
Prolongácia Zmluvy Dodatkom č.9 rovnako nespadala pod Nariadenie č.1370/2007 vzhľadom na to,
že prolongácia Zmluvy Dodatkom k nej len predlžuje dobu jej platnosti a Zmluva spolu s Dodatkami
tvoria vždy jeden integrálny celok. Naviac doba predĺženia ani s 10 ročnou dobou platnosti zmluvy
neprekračuje maximálnu hranicu 30 rokov uvedenú v Nariadení č.1370/2007 v článku 8. Správanie

žalobcu pri navrhovaní a schvaľovaní v zastupiteľskom orgáne a prijímaní Dodatku č.9 bolo určite
inšpirované Nariadením č.1370/2007, čo je zrejmé z dikcie predkladaných materiálov. Inšpiratívna
pohnútka vychádzajúca z omylu o aplikovateľnosti Nariadenia č.1370/2007 na prolongovanú zmluvu
nerobí právny úkon neplatným, ako to upravuje ustanovenie § 49a veta tretia OZ. V tejto súvislosti
poukázali aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR v rozhodnutí publikovanom v Soudních rozhledech

č.2/2004 na str.64. Právny omyl BBSK o aplikovateľnosti Nariadenia č.1370/2007 je takým dôvodom,
ktorý vylučuje dôvodnosť žaloby. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti žalobu žiadali zamietnuť
a priznať im nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

3. Dňa 21.08.2019 formou elektronického podania bolo na tunajší súd doručené stanovisko žalobcu k

vyjadreniu žalovaného zo dňa 20.08.2019, v ktorom okrem iného uviedli, že s poukazom na opakované
deklarované jednoznačné neuznanie predĺženia predmetnej Zmluvy Dodatkom č.9 nie je možné
interpretovať vyjadrenie BBSK, ktorým reagoval na dovolanie SAD Zvolen v konaní pred Okresným
súdom Banská Bystrica ako uznanie trvania platnosti zmluvy aj po 31.12.2018, s tým, že na tomto postoji
žalobcu sa doteraz nič nezmenilo a fakticky podľa neho žalobca aj postupuje.

Pokiaľžalovanýnamietolnepreukázanienaliehavéhoprávnehozáujmunapožadovanomurčení,uviedli,
že pokiaľ v podanej žalobe žalobca požaduje vydanie medzitýmneho rozsudku, ktorým by súd určil, že
neexistuje právo žalovaného voči žalobcovi na finančné plnenie podľa Zmluvy v znení Dodatku č.9 za
obdobie po 31.12.2018 a v súvislosti s tým, z dôvodu, že žalobca poskytol platby, ktoré by inak poskytnúť
nemusel, keďže právny úkon, ktorého sa žalovaný dovoláva je absolútne neplatný, si zároveň uplatňuje

vydanie bezdôvodného obohatenia, ide o logickú súvzťažnosť nadväzujúcich právnych krokov, ktoré
žalobca musí uplatniť, aby vzťah medzi ním a žalovaným bol jednoznačne upravený a vysporiadaný.
Nejde o nesúvisiace či protirečiace kroky, s tým, že dôležitým faktorom, ktorý žalobca zohľadňuje pri
uplatňovaní jednotlivých právnych krokov, je aj povinnosť spravovať verejné financie v súlade s verejnýmzáujmom. Podotkli, že nič nebráni žalovanému, aby si sám uplatnil následne nárok voči BBSK na plnenie
za skutočne poskytnuté výkony. V dôsledku toho je preto neprijateľný argument žalovaného, podľa
ktoréhosaBBSKjednostrannedomáhaibavrátenianímposkytnutejzálohybezzreteľanacenuprijatého

plnenia. Povinnosťou žalobcu je uplatniť si vydanie bezdôvodného obohatenia z neplatného úkonu,
pričom otázka protiplnenia môže byť vyriešená až následne. Predovšetkým si ale vyžaduje prejav vôle
poskytovateľa služieb - žalovaného uplatniť si takýto nárok, čo nemôže nahradiť svojou vôľou žalobca
a tiež jeho vlastné a úplné identifikovanie plnenia, ktoré by si chcel nárokovať voči žalobcovi. Túto fázu
riešenia vzájomného vzťahu žalobca nespochybňuje, ale podotýka, že môže byť logicky realizované až

potom, ako súd rozhodne o nároku žalobcu. Vo vzťahu k preukázaniu naliehavého právneho záujmu
na požadovanom určení zotrvali na svojich vyjadreniach uvedených v podanej žalobe a nad rámec
toho uviedli, že poukazujú na to, že žalovaný vo svojom vyjadrení sám konštatuje, že stav právnej
neistotyexistuje,dôvodívšak,želennastranežalovaného.Vtejtosúvislostipoukázalinato,žežalovaný
na jednej strane sám uznáva existenciu stavu právnej neistoty medzi ním a žalobcom, keď zároveň
konštatuje, že sa bráni atakom žalobcu, no na druhej strane nepodal napr. žalobný návrh na plnenie

a tiež vydanie medzitýmného rozsudku. Je teda zrejmé, že nie žalobcovi, ale žalovanému vyhovuje
aktuálny stav a v skutočnosti je existujúci stav právnej neistoty na strane žalobcu.
Pokiaľ žalovaný namietal, že neprichádza do úvahy, aby právna otázka (neplatnosť zmluvy), ktorá
má povahu predbežnej otázky, bola zároveň rozhodnutá meritórne - konečným rozhodnutím, žalovaný
vychádza z predpokladu aplikácie inštitútu predbežnej otázky v zmysle § 164 C.s.p., avšak žalobca

sa v žalobe domáha vydania medzitýmneho rozsudku podľa § 214 C.s.p.. V predmetnom prípade je
medzitýmny rozsudok tzv. prejudiciálne pôsobiacim právom, nie zodpovedaním prejudiciálnej otázky,
t.j. ide o osobitnú určovaciu žalobu v zmysle § 214 C.s.p., tým, že vydania medzitýmného rozsudku sa
možno domáhať v situácii, keď je uplatnená žaloba na plnenie a v rámci tohto konania vystane otázka,
či existuje právo, od ktorého sporová strana (z povahy veci žalobca) odvodzuje povinnosť plnenia voči

žalovanému.
K ďalšej námietke žalovaného ohľadne toho, že zmluvné strany nemohli aplikovať pri uzatváraní
predmetnej zmluvy neúčinný právny predpis EÚ - Nariadenie č.1370/2007, a že uzatvárané dodatky k
predmetnej zmluve sa riadili právom, ktorým sa riadila základná zmluva, uviedol žalobca, že Zmluva
bola uzatvorená dňa 29.12.2008 v zmysle § 15 ods. 2 zákona č.168/1996 Z.z. o cestnej doprave,

ktorý v tom čase umožňoval uzatvoriť zmluvu maximálne na obdobie 10 rokov. Zároveň tento zákon
vôbec neupravoval možnosť predĺženia zmlúv vo verejnom záujme. Jej platnosť v zmysle vtedy platných
predpisov preto mala uplynúť v decembri 2018. Nariadenie č.1370/2007, ktoré je priamo aplikovateľné
na území členských štátov EÚ, nadobudlo účinnosť 03.12.2009. Zároveň s účinnosťou v ten istý deň,
t.j. dňa 03.12.2009, bol zmenený a doplnený zákon č.168/1996 Z.z. o cestnej doprave, ktorý v § 15

upravujúcom uzatváranie a predlžovanie zmlúv o službách vo verejnom záujme priamo odkazoval na
Nariadenie č.1370/2007, konkrétne na článok 4 ods. 4 Nariadenia. Rovnako tak platné znenie zákona
č.56/2012 Z.z. o cestnej doprave, za účinnosti ktorého bol podpísaný Dodatok č.9, odkazuje v § 21 ods. 6
v tomto smere na povinnosť splnenia materiálnych podmienok predĺženia zmluvy upravených v článku 4
ods. 4 Nariadenia č.1370/2007. Z uvedeného vyplýva, že všetky zmluvy o službách vo verejnom záujme

na území Slovenskej republiky mohli byť od 03.12.2009 predĺžené v súlade s platnou legislatívou len
o 50 % trvania za podmienky naplnenia materiálnych predpokladov, ktoré vyžaduje osobitný predpis.
V opačnom prípade je predĺženie trvania zmlúv absolútne neplatné, keďže odporuje platnej legislatíve.
Uzatváranie dodatkov po 03.12.2009 sa teda nemohlo spravovať režimom pôvodnej zmluvy, a teda aj
pôvodnej právnej úpravy, keďže obsahom dodatkov bola úprava nových práv a povinností dojednaných

v režime novej platnej právnej úpravy. Pôvodná právna úprava, za ktorej bola uzatvorená Zmluva, ani
neumožňovala predĺžiť Zmluvu a preto argument žalobcu o predĺžení Zmluvy podľa právnej úpravy,
platnej v čase uzatvorenia Zmluvy, nie je pravdivý. Zároveň poukázali na preambulu Dodatku č.9 zo dňa
11.09.2017, v zmysle ktorého obe zmluvné strany uzatvorili Dodatok č.9 v súlade s článkom 4 ods. 4
Nariadenia ES č.1370/2007.

Pokiaľ žalovaný vo svojom vyjadrení uvádzal, že Nariadenie č.1370/2007 vo svojom článku 8 bod
2 v spojení s bodom 3 písm. c) odložilo uplatňovanie článku 5 (zadávanie zmlúv) do 02.12.2019, k
tomu uviedli, že podľa tohto článku Zmluvy uzatvorené pred účinnosťou Nariadenia č.1370/2007 môžu
pokračovať až do zániku ich doby platnosti. Žalobca však nerozporuje, že posudzovaná Zmluva bola
uzatvorená pred účinnosťou Nariadenia č.1370/2007, a že v zmysle vtedy platného zákona o cestnej

doprave bola uzatvorená na maximálne obdobie 10 rokov. Podľa prechodných ustanovení Nariadenia
č.1370/2007 tak bola garantovaná doba platnosti takto uzavretej Zmluvy až do konca decembra 2018.
Zároveň poukázali na to, že článok 5 Nariadenia upravuje len spôsob zadávania nových zmlúv. Samotný
článok 8 ods. 2 Nariadenia č.1370/2007, na ktorý odkazuje žalovaný, stanovuje povinnosť členskýchštátov prijať do 31.12.2019 opatrenia na zosúladenie vnútroštátnej legislatívy s článkom 5 Nariadenia,
t.j. prijať úpravu na zadávanie nových zmlúv. Slovenská republika si splnila túto povinnosť už novelou
zákona o cestnej dopravy, t.j. dňa 03.12.2009, tým ale nebolo, v súlade s článkom 8 ods. 3 Nariadenia,

dotknuté plynutie doby platnosti predmetnej Zmluvy uzatvorenej ešte pred účinnosťou Nariadenia. Ako
podstatné označili to, že predĺženie trvania zmlúv upravuje článok 4 ods. 4 Nariadenia č.1370/2007,
ktorý bol priamo aplikovateľný a vykonateľný už dňom nadobudnutia účinnosti tohto Nariadenia, t.j.
03.12.2009. Odloženie uplatňovania článku 5 upravujúcom spôsob zadávania nových zmlúv, preto
nemá žiadny súvis s nenaplnením materiálnych podmienok podľa článku 4 Nariadenia č.1370/2007 pri

uzatvorení Dodatku č.9 dňa 11.09.2017.
V zmysle vyššie uvedených skutočností žalobca žiadal, aby súd rozhodol v zmysle navrhnutého petitu
uvedeného v ním podanej žalobe.

4. Dňa 03.09.2019 bolo na tunajší súd formou elektronického podania doručené vyjadrenie žalovaného
k vyjadreniu žalobcu zo dňa 30.08.2019, v ktorom žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu

okrem iného uviedol, že podľa ich názoru elementárna logika, z ktorej vychádza aj právna logika, hovorí,
že pokiaľ niekto sa necíti viazaný zmluvou, tak ju neplní, s tým, že faktický stav je taký, že žalobca niečo
iné tvrdí a niečo iné koná, keď zmluvu plní a protiplnenia prijíma v súlade so zmluvou. Zároveň uviedli, že
žalobca predbieha udalosti ak tvrdí, že neboli úspešní v konaní o predbežnom opatrení, keďže Najvyšší
súd SR svojim rozhodnutím zo dňa 17.07.2019 zrušil uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa

10.01.2019 sp.zn.43Cob/137/2018-212 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
K nedostatku naliehavého právneho záujmu poukázali na predvídateľnosť súdnych rozhodnutí, ktorá
predpokladá, že súdy budú aplikovať „ustálené výklady“ v skorších rozhodnutiach súdnych autorít aj v
prejednávaných veciach, s tým, že pokiaľ sa súd chce odchýliť od ustálenej súdno rozhodovacej praxe,
môže, ale musí to vedieť odôvodniť. Zotrvali na závere, že zo strany žalobcu ide o účelový konštrukt,

tak pri výbere procesných prostriedkov na uplatnenie domnelých práv, ako aj pri argumentácii o vecnej
opodstatnenosti týchto práv. Podľa ich názoru sa žalobca dostal do „bludného kruhu“ v právnej teórii
známej ako tautológia, keď jedno tvrdenie vyvracia druhé. Žalobu o vydanie medzitýmneho rozsudku
označili za anachronizmus priečiaci sa základnému účelu súdneho konania - zabezpečiť rýchlu a
konečnú ochranu sporovým stranám. Samotný žalobný návrh označili ako neprípustný s odkazom na

ustanovenie § 212 ods. 1 a 2 C.s.p.. O tom, či rozhodne súd konečným rozhodnutím alebo len o časti
a nároku resp. o dôvode alebo o jej základe, rozhoduje len súd. Procesná strana v súlade s § 214 ods.
2 C.s.p. môže navrhnúť takéto riešenie len už v prebiehajúcom sporu. Pokiaľ žalobca žiada, aby súd
rozhodol tak medzitýmnym rozsudkom a zároveň, aby mu žalovaný zaplatil poskytnutú zálohovú platbu,
jedná sa o účelové svojvoľné a zrejme bezúspešné uplatňovanie a bránenie práva.

K synalagme uviedli, že z argumentácie žalobcu vyplýva nepochopenie jej podstaty, ktorá spočíva
v tom, že v jednom konaní sa musia vyriešiť vzájomné nároky a neponechávať ich na iné konanie.
Pokiaľ žalobca dôvodil tým, že by zvolenými právnymi prostriedkami dosiahol „pevný právny základ
pre vzťah strán“, toto by bolo podrobené v skúške v následných konaniach, s tým, že medzitýmny
rozsudok by nikoho nezaväzoval. Opätovne poukázali na to, že žalovať poskytnutú zálohovú platbu

nie je prípustné skôr, ako po jej zúčtovaní, čím sa chránia práva zmluvných strán - brániť sa
námietkami proti konečnému zúčtovaniu výkonov poskytnutej služby. Aj z tohto dôvodu konštatovali
vecnú neopodstatnenosť uplatneného nároku a v kontexte s tým aj to, že na požadovanom vydaní
medzitýmneho rozsudku potom nemôže byť právny záujem.
Keďže vecné prejednanie predmetných otázok prichádza do úvahy až po vyriešení ich výhrad, uviedli,

že ich doplnia až potom, čo súd oznámi sporovým stranám svoj predbežný právny názor. Na záver
konštatovali, že žiadny predpis nezakazoval prolongáciu zmlúv, len ju obmedzil (časovo), aby sa
neuzatvárali zmluvy na neúmerne dlhú dobu.

5. Súd nariadil v predmetnej veci pojednávanie na deň 16.10.2019, ktoré odročil bez meritórneho

prejednania veci z dôvodu žiadosti právneho zástupcu žalobcu o odročenie kvôli kolízii s pojednávaním
na Okresnom súde Košice I. v inej právnej veci, keď klient nesúhlasil s jeho substitučným zastúpením
na pojednávaní, pričom pojednávanie bolo odročené na deň 04.12.2019, s tým, že na toto pojednávanie
sa nedostavil žalobca, dostavil sa právny zástupca žalobcu, ktorý mal doručenie predvolania na
pojednávanie vykázané riadne a včas. Na pojednávanie sa dostavil žalovaný, ako i právny zástupca

žalovaného, ktorý mal tiež doručenie predvolania na pojednávanie vykázané riadne a včas. Súd
postupoval v súlade s ustanovením § 180 C.s.p., vec na tomto pojednávaní prejednal a rozhodol v
neprítomnosti žalobcu.6. Súd na pojednávaní vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, ktoré navrhli resp. predložili strany
sporu v priebehu konania a to: Zmluvu o výkone vo verejnom záujme zo dňa 29.12.2008 z č.l.9-14,
Dodatok č.9 k Zmluve o výkone vo verejnom záujme zo dňa 11.09.2017 z č.l.15-16, prílohu č.4 z

č.l.17, prílohu č.5 z č.l.17-18, prílohu č.12 z č.l.18, list žalobcu zo dňa 13.09.2018 z č.l.19, stanovisko
žalovaného zo dňa 02.10.2018 z č.l.20-21, list žalobcu zo dňa 25.01.2019 z č.l.23, list žalovaného
zo dňa 18.02.2018 z č.l.24, výpis z účtu žalobcu vedeného v Štátnej pokladnici z č.l.25, predloženie
výkazov o prevádzke prímestskej autobusovej dopravy z č.l.26-32, list právneho zástupcu žalobcu zo
dňa 07.11.2018 z č.l.35 vrátane poštového podacieho lístka z č.l.36, list žalobcu zo dňa 04.06.2019 z

č.l.69-70, výňatky z mediálne zverejnených správ týkajúcich sa predmetu sporu z č.l.71-81, list žalobcu
zo dňa 06.11.2008 z č.l.82, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn.3Obdo/53/2019 zo dňa 17.07.2019 z
č.l.118-182,uznesenieKrajskéhosúduvBanskejBystricisp.zn.43Cob/137/2018-212zodňa10.01.2019
z č.l.151, uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn.64Cb/134/2018-63 zo dňa 22.11.2018
z č.l.156-159 a oboznámil sa s prednesom právneho zástupcu žalobcu, ako i právneho zástupcu
žalovaného na pojednávaní, pričom zistil tento skutkový stav.

Zo Zmluvy o výkone vo verejnom záujme v prímestskej pravidelnej autobusovej doprave na území
Banskobystrického samosprávneho kraja zo dňa 29.12.2008 súd okrem iného zistil, že bola uzatvorená
podľa § 15 a § 29d písm. c) zákona č.168/1996 Z.z. o cestnej doprave medzi BBSK, IČO: 37828100 ako
správnym orgánom a Slovenskou autobusovou dopravou Zvolen, a.s., IČO: 36054666 ako dopravcom,
pričom predmetom tejto Zmluvy bolo prevzatie záväzku dopravcom poskytovať samosprávnemu kraju

prepravné výkony v pravidelnej prímestskej autobusovej doprave na uspokojovanie prepravných potrieb
obyvateľov žijúcich na území samosprávneho kraja plneného za úhradu preukázanej straty správnym
orgánom podľa zákona č.168/1996 Z.z.. Správny orgán sa touto zmluvou zaviazal hradiť dopravcovi
preukázanú stratu, ktorá dopravcovi vznikne plnením záväzku dopravcu poskytovať výkony vo verejnom
záujme podľa tejto Zmluvy za podmienok stanovených touto Zmluvou. V článku III. Výpočet preukázanej

straty v bode 1 je uvedené, že preukázanou stratou sa rozumie rozdiel medzi skutočnými ekonomickými
oprávnenými nákladmi vynaloženými dopravcom pri plnení záväzku v zmysle článku II. ods. 1 vrátane
primeraného zisku a tržbami z regulovaného cestovného a ďalšími výnosmi dosiahnutými plnením
povinností poskytovať výkony, ktoré sú predmetom tejto Zmluvy. V článku III. bod 2 tejto Zmluvy je
uvedené, že pri výpočte mesačnej preukázanej straty dopravca postupuje podľa mesačného výkazu

nákladov a výnosov, ktorého vzor je uvedený v prílohe č.2 a bude vychádzať zo skutočných cien,
nákladov a tržieb príslušného mesiaca, za ktorý je strata preukazovaná. V súlade s ustanovením
§ 2 ods. 3 písm. b) zákona č.18/1996 Z.z. o cenách v súčinnosti s ustanovením § 3 vyhlášky MF
SR č.87/1996 Z.z., hodnota primeraného zisku pri preukazovaní straty je vo výške miery inflácie
predchádzajúceho kalendárneho roka z ekonomicky oprávnených nákladov navýšenej o 3 %. V článku

IV. Úhrada preukázanej straty v bode 1 je okrem iného uvedené, že sa zmluvné strany dohodli
na náhrade preukázanej straty zo zabezpečenia výkonu vo verejnom záujme formou priebežných
mesačných platieb, ktoré budú dopravcovi poskytnuté do 25.dňa príslušného kalendárneho mesiaca. V
článku V. Obnova vozidlového parku dopravcu pre poskytovanie výkonov vo verejnom záujme v bode
1 je uvedené, že investície do vozidlového parku, ktoré dopravca zrealizoval do dňa uzatvorenia tejto

Zmluvy, môže dopravca účtovať do nákladových položiek podľa článku III. ods. 4 tejto Zmluvy v prípade,
ak investície dopravcu skutočne zrealizoval a investície má evidované v účtovníctve vo forme odpisov,
splátok a ide o investície uvedené v prílohe č.7. V článku V. bod 2 je uvedené, že počet novozakúpených
vozidiel pre potreby realizácie výkonov vo verejnom záujme na rok 2009 odsúhlasujú zmluvné strany v
objeme minimálne 20 % podielu z celkového počtu vozidiel určených pre výkony vo verejnom záujme,

pričom minimálne 20 % z tohto podielu budú tvoriť vozidlá spĺňajúce kritérium bezbariérového prístupu
ťažko zdravotne postihnutých osôb. V článku V. bod 3 je uvedené, že na obdobie ďalších rokov sa
dopravca so správnym orgánom dohodli, že správny orgán každoročne písomnou formou s dostatočným
časovým predstihom v termíne do schvaľovania rozpočtu za príslušný kalendárny rok odsúhlasí počet,
druh a prevedenie novozakúpených vozidiel pre potreby realizácie výkonov vo verejnom záujme a objem

takto realizovanej investície. V článku V. bod 4 tejto Zmluvy je uvedené, že zmluvné strany sa dohodli
na financovaní obnovy vozidlového parku v rokoch 2010-2018 vo výške minimálne 10 % podielu z
celkového počtu vozidiel určených pre výkony vo verejnom záujme ročne, pričom minimálne 20 % z tohto
podielu budú tvoriť vozidlá spĺňajúce kritérium bezbariérového prístupu ťažko zdravotne postihnutých
osôb... . V článku V. bod 5 je uvedené, že správny orgán odsúhlasené investície podľa ods. 2, 3,

4 tohto článku zmluvy zapracuje do návrhu rozpočtu na daný rok tak, aby mohol realizovať úhrady
preukázanej straty v súlade s článkom IV. tejto Zmluvy. V článku V. bod 10 je uvedené, že pre potreby
výkazníctva môže dopravca použiť účtovné odpisy v rovnakej dĺžke ako budú uzavreté úverové zmluvy
resp. leasingové zmluvy, najmenej však v trvaní 6 rokov, ak taká zmluva bude uzavretá. V článku X.Doba plnenia záväzku v bode 1 je uvedené, že dobou plnenia záväzku výkonu vo verejnom záujme v
rozsahu uvedenom v článku II. ods. 1 tejto zmluvy sa rozumie obdobie od 01.01.2009 do 31.12.2018.
Táto doba je zmluvným obdobím.

Z Dodatku č.9 k Zmluve o výkone vo verejnom záujme v prímestskej pravidelnej autobusovej doprave
na území BBSK, uzatvorenej dňa 29.12.2008, v znení Dodatku č.1 až č.8 zo dňa 11.09.2017, súd okrem
iného zistil, že v preambule tohto Dodatku č.9 je uvedené, že bol uzatvorený v súlade s článkom 4 ods. 4
Nariadenia ES č.1370/2007 o službách vo verejnom záujme v železničnej a cestnej doprave, ktorým sa
zrušujúNariadeniaEHSč.1191/69aEHSč.1107/70,pričomtýmtododatkomdošlookreminéhokzmene

resp. doplneniu článku V. ods. 10 Zmluvy o výkone vo verejnom záujme, ktorým sa doplnila ďalšia veta v
znení „Zmluvné strany sa dohodli, že u investícií dopravcu do vozidlového parku bude dopravca počnúc
rokom 2017 uplatňovať účtovné odpisy v trvaní 10 rokov.“. Tiež došlo k zmene článku X. ods. 1 Zmluvy
o výkone vo verejnom záujme, a to v nasledovnom znení „Dobou plnenia záväzku výkonu vo verejnom
záujme v rozsahu uvedenom v článku II. ods. 1 tejto zmluvy sa rozumie obdobie od 01.01.2009 do
31.12.2023. Táto doba je zmluvným obdobím.“. Článok VI. bol doplnený o nový odsek 23 v nasledovnom

znení „Dopravca sa zaväzuje vytvoriť pre správny orgán možnosť online sledovania pohybu autobusov
(napr. prostredníctvom GPS modulov) podľa technickej špecifikácie uvedenej v prílohe č.12 a sprístupniť
správnemu orgánu takto vytvorené technické podmienky bezodkladne po ich sfunkčnení. Dopravca sa
zaväzuje jedenkrát mesačne poskytnúť správnemu orgánu výstupy z jednotlivých liniek z hľadiska počtu
cestujúcich, počtu kilometrov a tržieb, podľa špecifikácie uvedenej v prílohe č.12, počnúc mesiacom

nasledujúcim po sfunkčnení takto vytvorených technických podmienok. Zmluvné strany sa dohodli, že
náklady na vytvorenie týchto technických podmienok a poskytovanie výstupov z nich budú súčasťou
ekonomicky oprávnených nákladov.“
Z prílohy č.5 Nákladové položky k predmetnej zmluve súd zistil, že sú tu špecifikované jednotlivé
nákladové položky napr. pohonné hmoty, odpisy, leasing a prenájom dopravných prostriedkov, opravy a

údržba dopravných prostriedkov, dane motorových vozidiel, poistenie zákonnej zodpovednosti atď..
Z listu Predloženie výkazov o prevádzke prímestskej autobusovej dopravy zo dňa 21.02.2019 súd
zistil, že ho adresoval žalovaný žalobcovi, ktorého prílohu tvorili tam špecifikované výkazy a prehľady
za mesiac január 2019, pričom jednou z príloh bol Prehľad o nákladoch a výkonoch v prímestskej
autobusovej doprave za obdobie január 2019, kde pod bodom 13 je uvedená dotácia z kapitoly rozpočtu

BBSK v sume 1.292.990,- €.
Z výpisu z účtu žalobcu v Štátnej pokladnici zo dňa 24.01.2019 súd okrem iného zistil, že v tento deň je tu
zaznamenaná transakcia v sume 1.292.990,- €, kde ako príjemca je uvedený SAD Zvolen a v poznámke
je uvedené „platby SAD 01/2019“ a tiež je tu k tomuto dňu zaznamenaná transakcia v sume 593.437,-
€, kde ako príjemca je uvedený SAD Lučenec, v poznámke „platby SAD 01/2019“.

Z písomnej komunikácie v listinnej forme medzi stranami sporu resp. ich právnymi zástupcami,
a to konkrétne z listu žalobcu zo dňa 13.09.2018 adresovaného žalovanému, z listu právneho
zástupcu žalovaného zo dňa 02.10.2018 adresovaného žalobcovi, z listu žalobcu zo dňa 25.01.2019
adresovaného žalovanému, z listu právneho zástupcu žalovaného zo dňa 18.02.2018 (poznámka súdu:
správny dátum má byť 18.02.2019) adresovaného žalobcovi, z listu právneho zástupcu žalobcu zo

dňa 07.11.2018 adresovaného právnemu zástupcovi žalovaného, súd okrem iného zistil, že táto ich
vzájomná komunikácia obsahuje skutočnosti a tvrdenia, ktoré sa zhodujú s obsahom žaloby resp.
následných vyjadrení strán sporu k podanej žalobe, najmä vo vzťahu k stanovisku žalobcu ohľadne
neplatnosti predmetného Dodatku č.9 k Zmluve v časti týkajúcej sa predĺženia zmluvy o ďalších 5
rokov a naopak nesúhlas žalovaného s takýmto vysloveným právnym názorom, a tiež ich názor, že do

rozhodnutia súdu o tejto otázke treba predmetný právny úkon považovať za platný a jeho účastníkov
zaväzujúci a v reakcii na to informovanie žalobcu žalovaného, že s cieľom predísť vzniku potenciálnych
škôdbudúdodoby,kýmsanepreukážeopak,platiťzadopravnévýkonyadodržiavaťzáväzkyzoZmluvy,
ktorou sa žalovaný cíti byť viazaný, bez toho, aby tento ich postup do budúcnosti mohol byť vykladaný
tak, že by potvrdzoval trvanie Zmluvy resp. uznanie Zmluvy a zároveň upovedomenie o spôsobe úhrad

priebežných mesačných platieb za výkony vo verejnom záujme pre rok 2019, s tým, že tiež informovali
o harmonograme úhrad priebežných mesačných platieb na rok 2019, a to za každý mesiac v sume
1.292.990,- €. Následne v reakcii na to žalovaný deklaroval, že pokiaľ si bude protistrana plniť prevzaté
záväzky, budú si aj oni plniť záväzky, ktoré na seba zmluvou prevzali, v opačnom prípade budú nútení
prijať opatrenia na zamedzenie vzniku škody na majetku ich spoločnosti.

Z výňatkov mediálne zverejnených správ týkajúcich sa predmetu sporu súd okrem iného zistil, že v nich
boli zverejnené stanoviská oboch strán k tejto záležitosti.
Z listu žalobcu zo dňa 04.06.2019 adresovaného Okresnému súdu Banská Bystrica súd zistil, že sa v
ňomžalobcavyjadrovalkpodanémudovolaniuprotistranyvkonanívedenomnaOkresnomsúdeBanskáBystrica pod sp.zn.64Cb/134/2018, keď s poukazom na svoje tvrdenia v tomto vyjadrení uvedenom
navrhli, aby dovolací súd predmetné dovolanie v celom rozsahu odmietol.
Z listu žalobcu zo dňa 06.11.2008 súd okrem iného zistil, že týmto bol oznámený výsledok vyhodnotenia

súťažných návrhov predložených vo verejnej súťaži na výber dopravcu na prevádzkovanie pravidelnej
prímestskej autobusovej dopravy na skupiny liniek na obdobie do 10 rokov v tam špecifikovaných
okresoch, s tým, že hodnotila komisia tieto návrhy podľa podmienok uvedených v oznámení o vyhlásení
verejnej súťaže zverejnenom na úradnej tabuli a internetovej stránke vyhlasovateľa od 30.09.2008.
Z uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 22.11.2018 č.k.64Cb/134/2018-63 súd okrem

iného zistil, že v tomto konaní o nariadení neodkladného opatrenia okresný súd rozhodol tak, že návrh
navrhovateľa na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol, s tým, že ako navrhovateľ v tomto konaní
vystupoval Slovenská autobusová doprava Zvolen, akciová spoločnosť, IČO: 36054666 a ako odporca
Banskobystrický samosprávny kraj, IČO: 37828100, keď z odôvodnenia tohto uznesenia okrem iného
vyplýva, že navrhovateľ sa podaným návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia zo dňa 31.10.2018
domáhal toho, aby odporcovi bola uložená povinnosť zdržať sa akýchkoľvek úkonov a konaní, ktorými by

ohrozil, zmaril alebo inak znemožnil navrhovateľovi pokračovať v plnení Zmluvy o výkone vo verejnom
záujmevprímestskejpravidelnejautobusovejdopravenaúzemíBBSKvzneníDodatkovč.1až9,najmä,
aby uzatvoril Zmluvu o výkone vo verejnom záujme v prímestskej pravidelnej autobusovej doprave
na území BBSK s iným poskytovateľom na obdobie od 01.01.2019 až do 31.12.2023, okrem prípadu,
keď skôr o jej neplatnosti rozhodne právoplatným rozhodnutím súd. Z odôvodnenia tohto súdneho

rozhodnutia tiež vyplýva, že súd návrh navrhovateľa na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol
z dôvodu, že navrhovateľ v čase rozhodovania súdu I.inštancie o tomto návrhu neosvedčil potrebu
neodkladnej úpravy pomerov.
Z uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 10.01.2019 sp.zn.43Cob/137/2018-212 súd
okreminéhozistil,ževňomodvolacísúdrozhodovaloodvolanínavrhovateľaprotiuzneseniuOkresného

súdu Banská Bystrica č.k.64Cb/134/2018-63 zo dňa 22.11.2018, pričom toto uznesenie potvrdil, s tým,
že z odôvodnenia tohto súdneho rozhodnutia okrem iného vyplýva, že sa odvolací súd stotožnil s
navrhovateľom, že účinky neodkladného opatrenia smerujú do budúcnosti, avšak podmienky pre jeho
nariadenie musia byť osvedčené v čase rozhodovania okresného súdu. Odvolací súd tak považoval za
správny záver súdu I.inštancie, že v čase rozhodovania súdu neboli splnené podmienky pre nariadenie

neodkladného opatrenia, keď navrhovateľ neosvedčil potrebu dočasnej úpravy pomerov z dôvodu
bezprostrednej hrozby nenapraviteľnej, resp. ťažko napraviteľnej ujmy. Pokiaľ ide o preventívnu funkciu
neodkladného opatrenia, táto sa posudzuje v súvislosti s uplatneným nárokom, avšak navrhovateľ nijaký
nárok neuplatnil, ani neuviedol, že ho mieni uplatňovať, len v závere návrhu uviedol, že pokiaľ by súd
dospel k záveru, že je potrebné podať žalobu vo veci samej, bude si uplatňovať určenie, že právny

vzťah založený vyššie uvedenou zmluvou v znení dodatkov trvá aj od doby 01.01.2019 do 31.12.2023.
Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam odvolací súd rozhodnutie súdu I.inštancie, ktorým návrh
navrhovateľa na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol, potvrdil ako vecne správne.
Z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 17.07.2019 sp.zn.3Obdo/53/2019 súd zistil, že
Najvyšší súd SR na dovolanie navrhovateľa proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp.zn.43Cob/137/2018-212 zo dňa 10.01.2019 rozhodol tak, že toto predmetné uznesenie zrušil a vec
vrátil Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie. Z odôvodnenia tohto súdneho rozhodnutia
vyplýva, že bol preukázaný fakt, že odvolací súd nedoručil vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa
navrhovateľovi a preto navrhovateľ v dovolaní opodstatnene namietol nesprávny procesný postup súdu,
ktorým bolo znemožnené strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces. S poukazom na tieto skutočnosti bolo predmetné uznesenie
Krajského súdu v Banskej Bystrici zrušené a vec mu vrátená na ďalšie konanie.
Z prednesu právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní súd okrem iného zistil, že sa v celom rozsahu
pridržal podanej žaloby, pričom zároveň uviedol, že oni majú za to, že predmetný Dodatok č.9 je neplatný
len v časti, v ktorej bolo dojednané predĺženie platnosti predmetnej Zmluvy, keďže v tomto dodatku boli

dojednané aj ďalšie ustanovenia pojednávajúce o iných otázkach a tento dodatok bol uzatváraný ešte v
čase, keď zmluva trvala a boli ním preto riešené iné otázky. Pokiaľ ide o ich nárok na vrátenie žalovanej
sumy, majú za to, že táto platba vyplýva z ustanovení § 415 Občianskeho zákonníka a jedná sa skôr
o mimozmluvný vzťah resp. mimozmluvné plnenie. Na záver k veci uviedol, že majú za to, že účelom
Nariadenia č.1370/2007 je zabezpečenie férovej hospodárskej súťaže v tom zmysle, aby bol zachovaný

voľný pohyb kapitálu, investícií, podnikania. V tomto zmysle je potrebné tieto skutočnosti vo vzťahu k
predĺženiuplatnostitakejtozmluvyvykladaťreštriktívne.Pripustili,žeanizichstranynebudejednoduché
vyriešenie otázky vzájomného vyrovnávania si plnení, teda doriešenie týchto záležitostí, avšak podľa ich
názoru sa jedná o tak zásadnú otázku, že je ju potrebné vyriešiť, aj vzhľadom na pomery v Slovenskejrepublike v tejto oblasti, a teda podľa nich je nutné, aby sa s touto otázkou súd vysporiadal. Zastávajú
názor, že aj laická verejnosť musí chápať, že predĺženie, v podstate koncesie na pôvodne dojednanú
dobu je možné len v prípade, ak za to dopravca poskytne nejaké plnenie, s tým, že v tomto konkrétnom

prípadektomunedošloabolavpodstatevykonanálenúčtovnáoperáciavovzťahukpredĺženiuodpisov,
čo ale nebol dôvod na predĺženie trvania tej zmluvy o ďalších 5 rokov, keďže to nebolo nevyhnutné
za účelom zachovania nejakého férového postupu vo vzťahu k dopravcovi, s poukazom na tie ďalšie
skutočnosti.
Z prednesu právneho zástupcu žalovaného na pojednávaní súd okrem iného zistil, že sa v celom

rozsahu pridržal ich vyjadrenia k podanej žalobe, ako i repliky k vyjadreniu žalobcu, keď zotrval na tom,
že tak, ako je žaloba postavená, nie je spôsobilá privodiť žalobcovi úspech v konaní. Spochybnil tiež
vyjadrenie protistrany ohľadne neplatnosti predmetného Dodatku č.9 len v časti týkajúcej sa predĺženia
doby trvania predmetnej Zmluvy, keď spochybnil dôvod, prečo by to malo byť takto koncipované, keď
zmluva už zanikla. Tiež uviedol, že k otázkam týkajúcim sa Nariadenia č.1370/2007 sa vyjadrovali ale v
podstate okrajovo, keďže majú za to, že súd sa má primárne vysporiadať s nimi namietanými procesnými

otázkami. Potom, čo súd postupoval v zmysle ustanovenia § 181 ods. 2 C.s.p. a v reakcii na vyjadrenie
právneho zástupcu protistrany, uviedol, že podľa ich názoru nie je možné uplatňovať si raz ten nárok z
titulu vydania bezdôvodného obohatenia a raz v podstate z titulu náhrady škody v zmysle ustanovenia
§ 415 OZ, s tým, že sa má jednať o konanie predchádzajúce vzniku škôd. Zároveň napriek predbežne
vyslovenému právnemu názoru zo strany súdu zotrvali vo vzťahu k otázke preukázania naliehavého

právneho záujmu v konaní na svojich dovtedajších vyjadreniach, a to aj s odôvodnením na to, že
žalobca si naďalej plní svoje povinnosti v zmysle príslušného Dodatku č.9. Tiež zotrvali na tom, že návrh
na vydanie medzitýmneho rozsudku môže strana podať len v priebehu konania a súd o ňom môže
kedykoľvek v priebehu konania rozhodnúť aj z vlastnej iniciatívy. Primárne ale namietali, že rozhodovať
o predbežnej otázke nie je možné v prípade, ak nie je daný spôsobilý základný predmet konania, tak

ako je tomu aj v tomto prípade, s tým, že to označil za závažné procesné pochybenie. Ohľadne výkladu
a aplikácie predmetného nariadenia poukázali na ich vyjadrenie na str.9 k tejto otázke, keď pokiaľ by aj
súd chcel rozhodovať medzitýmnym rozsudkom, je tento výklad potrebný formou rozhodnutia Súdneho
dvora, i keď v I.stupňovom konaní sa jedná o fakultatívnu možnosť, avšak v odvolacom konaní je to už
obligatórna povinnosť.

7. Podľa § 214 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“), súd môže na návrh strany
medzitýmnym rozsudkom rozhodnúť, či tu je, alebo nie je právo, od ktorého celkom alebo sčasti závisí
rozhodnutie vo veci samej.
Podľa § 214 ods. 3 C.s.p., do právoplatnosti medzitýmneho rozsudku súd nekoná o žalobou uplatnenom

procesnom nároku.
Podľa § 137 C.s.p., žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o
a) splnení povinnosti,
b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami
vyplýva z osobitného predpisu,

c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie
je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo
d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.
Podľa § 39 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom
alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Podľa § 41 OZ, ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto
časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo,
nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.
Podľa § 451 ods. 1 OZ, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
Podľa§451ods.2OZ,bezdôvodnýmobohatenímjemajetkovýprospechzískanýplnenímbezprávneho

dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako
aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
Podľa § 457 OZ, ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť
druhému všetko, čo podľa nej dostal.
Podľa § 15 ods. 2 zákona č.168/1996 Z.z. o cestnej doprave v znení účinnom do 02.12.2009, zmluva

o výkone vo verejnom záujme sa uzatvára spravidla na obdobie platnosti dopravnej licencie, najviac
však na desať rokov. Ak sa zmluva uzatvára na obdobie dlhšie ako jeden kalendárny rok, zmluva sa
každoročne upravuje dodatkami. Samosprávny kraj alebo obec v mestskej autobusovej doprave uhradí
dopravcovi preukázanú stratu, ak dopravca preukáže jej vznik a výšku a že ju svojím konaním nezavinil.Podľa § 15 ods. 8 zákona č.168/1996 Z.z. o cestnej doprave v znení účinnom od 03.12.2009,
zmluva o službách sa uzatvára na obdobie najviac desať rokov; toto obdobie možno predĺžiť, ak
tak ustanovuje osobitný predpis. 20c)

Platnosť dopravnej licencie podľa § 7 nesmie presahovať platnosť tejto zmluvy.
Poznámka pod čiarou 20c: čl. 4 ods. 4 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1370/2007
.
Podľa § 21 ods. 6 zákona č.56/2012 Z.z. o cestnej doprave v znení účinnom do 31.03.2019, zmluva o
službách s dopravcom pravidelnej dopravy musí mať písomnú formu. Ak osobitný predpis neustanovuje

inak, zmluva o službách obsahuje najmä
a) presné vymedzenie záväzku, najmä vymedzenie územia alebo autobusových liniek, rozsah prepráv
a ich časové rozloženie počas dňa a týždňa, ako aj povahu a rozsah výlučných práv, ak boli dohodnuté,
b) prípustnosť plnenia záväzku vykonávajúcim dopravcom alebo subdodávateľom a vymedzenie jeho
podielu na prevádzkovaní autobusovej linky,
c) tarifu, najmä maximálnu sadzbu základného cestovného a cestovného vybraných skupín cestujúcich,

d) spôsob výpočtu príspevku a harmonogram jeho postupnej úhrady,
e) spôsob kontroly plnenia záväzku a spôsob vykazovania jeho plnenia,
f) nápravné opatrenia a možné sankcie za neplnenie záväzku,
g) platnosť zmluvy v rozsahu podľa osobitného predpisu. 41)

Poznámka pod čiarou 41: č.l.4 ods. 3 a 4 nariadenia (ES) č.1370/2007
Podľa článku 4 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č.1370/2007 z 23.10.2007 o
službách vo verejnom záujme v železničnej a cestnej osobnej doprave, ktorým sa zrušujú nariadenia
Rady (EHS) č.1191/69 a (EHS) č.1107/70 (ďalej len „Nariadenie č.1370/2007“), doba platnosti zmlúv
o službách vo verejnom záujme je obmedzená a nepresahuje 10 rokov pre autokarové a autobusové

služby a 15 rokov pre služby v železničnej alebo inej koľajovej osobnej doprave. Doba platnosti zmlúv o
službách vo verejnom záujme, ktoré sa týkajú viacerých druhov dopravy sa obmedzuje na 15 rokov, ak
železničná alebo iná koľajová doprava predstavuje viac ako 50 % z hodnoty dotknutých služieb.
Podľa článku 4 ods. 4 Nariadenia č.1370/2007, v prípade potreby sa vzhľadom na podmienky
odpisovania aktív môže doba platnosti zmluvy o službách vo verejnom záujme predĺžiť najviac o 50

%, ak poskytovateľ služieb vo verejnom záujme poskytuje aktíva významné z hľadiska celkových aktív
potrebných na výkon služieb osobnej dopravy, ktoré sú predmetom zmluvy o službách vo verejnom
záujme, a ak sú tieto aktíva spojené prevažne so službami osobnej dopravy, ktoré sú predmetom zmluvy.
Ak je to odôvodnené nákladmi, ktoré vyplývajú z konkrétnej geografickej polohy, dobu platnosti zmluvy
o službách vo verejnom záujme špecifikovanú v ods. 3 možno v najvzdialenejších regiónoch predĺžiť

najviac o 50 %. ...
Podľa článku 8 Prechodné ustanovenie ods. 3 Nariadenia č.1370/2007, na uplatňovanie odseku 2 sa
neberú do úvahy zmluvy o službách vo verejnom záujme zadané v súlade s právom Spoločenstva a
vnútroštátnym právom:
c) od 26.júna 2000 a pred 03.decembrom 2009 na základe postupu spravodlivej verejnej súťaže ... .

Uplatňovanie zmlúv uvedených v písmene a) môže pokračovať až do zániku ich doby platnosti.
Uplatňovanie zmlúv uvedených v písmenách b) a c) môže pokračovať až do zániku ich doby platnosti,
nie však dlhšie ako 30 rokov. ...
Podľa článku 12 Nadobudnutie účinnosti Nariadenia č.1370/2007, toto nariadenie nadobúda účinnosť
03.decembra 2009.

Toto nariadenie je záväzné v celom rozsahu a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch.

8. Vychádzajúc z uvedených skutkových zistení a ustanovení právnych predpisov dospel súd k názoru,
že žaloba žalobcu, v časti určenia neexistencie práva žalovaného voči žalobcovi na finančné plnenie
podľa predmetnej Zmluvy o výkone vo verejnom záujme zo dňa 29.12.2008 v znení jej Dodatku č.9 zo

dňa 11.09.2017 za obdobie po 31.12.2018, je dôvodná, a vzhľadom na to súd medzitýmnym rozsudkom
v tejto časti žalobe vyhovel.
K procesným otázkam, ktoré namietal žalovaný v konaní, súd uvádza, že nespochybňuje právny názor
žalovaného ohľadne kontinuity uplatňovania ustálenej judikatúry odkazujúc na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR 24.01.2018 sp.zn.6Cdo/29/2017 (R71/2018), ako však aj samotný žalovaný uvádza, musí sa

jednať o judikatúru, ktorá doposiaľ nebola prekoná legislatívnymi, či výkladovými zmenami.
Pokiaľ teda žalovaný namietal danosť resp. preukázanie naliehavého právneho záujmu na žalobcom
požadovanom určení, tak ako bol tento nárok špecifikovaný v petite žaloby, s odôvodnením, že v
zmysle ustálenej judikatúry vyplýva, že určovacia žaloba nemôže byť v zásade opodstatnená tam,kde možno žalovať priamo na splnenie povinností, súd v tejto súvislosti zastáva názor, že nie je
možné opomenúť fakt, že v súčasnosti je platný a účinný Civilný sporový poriadok, ktorý vo vyššie
citovanom ustanovení § 214 výslovne upravuje možnosť rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom, či tu

je alebo nie je právo, od ktorého závisí rozhodnutie vo veci samej, a to na návrh niektorej zo strán
sporu, s tým, že v odbornej literatúre napr. Komentár k Civilnému sporovému poriadku Števček, Ficová,
Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol., Praha CH Beck 2016, str. 791 a nasl. (ďalej len
„Komentár k C.s.p.“), sa uvádza, že v danom prípade sa konkrétne jedná o tzv. medzitýmny rozsudok
o prejudiciálne pôsobiacom práve, kedy ide výslovne o situáciu, že je uplatnená žaloba na plnenie, a

v rámci tohto konania je potrebné zodpovedať otázku, či existuje alebo neexistuje právo, od ktorého
sa odvodzuje určitá povinnosť voči žalovanému, pričom toto určenie pôsobí prejudiciálne vo vzťahu k
pôvodne uplatnenému procesnému nároku na plnenie povinností, pričom návrh na vydanie takéhoto
medzitýmneho rozsudku už v prebiehajúcom konaní je v podstate určovacou žalobou so všetkými z
toho vyplývajúcimi dôsledkami, vrátane povinnosti preukázania naliehavého právneho záujmu na tomto
určení. To znamená, že pokiaľ by súd bez ďalšieho zotrval na tom, že určovacia žaloba nemôže obstáť

v prípade, že možno žalovať priamo formou žaloby na plnenie, s odkazom na ustálenú rozhodovaciu
prax súdov, bolo by to v priamom rozpore so znením predmetného ustanovenia § 214 ods. 2 Civilného
sporového poriadku.
Súd však bol povinný preskúmať a vyhodnotiť, či zo strany žalobcu bol preukázaný naliehavý právny
záujemnapožadovanomurčení,pričomdospelkzáveru,žeáno,keďvzásadeplatí,ženaliehavýprávny

záujem na určení práva je daný v zásade tam, kde by bez takéhoto určenia bolo právo žalobcu ohrozené
alebo kde by bez takéhoto určenia sa stalo jeho právne postavenie neistým (napr. R17/1972). Zároveň
súd poukazuje napr. na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn.3Cdon/1338/96, uverejnený v časopise
Soudní judikatúra č.3, ročník 1997, pod č.21, v zmysle ktorého „Určovacia žaloba podľa § 80 písm.
c) OSP má preventívny charakter. Predovšetkým prichádza do úvahy vtedy, keď jej prostredníctvom

možno eliminovať stav ohrozenia práva alebo neistoty v právnom vzťahu, pričom k zodpovedajúcej
náprave nemožno dospieť iným spôsobom. Ďalej sa uplatní v prípadoch, v ktorých určovacia žaloba
účinnejšie než iné právne prostriedky zodpovedá obsahu a povahe príslušného právneho vzťahu a jej
prostredníctvom možno dosiahnuť úpravu tvoriacu určitý právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia
budúcich sporov medzi účastníkmi. Tieto funkcie určovacej žaloby korešpondujú s predpokladom

naliehavého právneho záujmu. Ak nemožno v konkrétnom prípade očakávať splnenie týchto funkcií,
nie je daný naliehavý právny záujem na určení. Závery o tom sú spojené nielen so žalobou o určenie,
ale aj s otázkou, akého konkrétneho určenia sa žalobca žalobou domáha.“ Súd teda zastáva názor, že
naliehavý právny záujem na požadovanom určení bol v konaní preukázaný, keďže bez požadovaného
určenia je podľa názoru súdu neisté právne postavenie, a to tak žalobcu ako i žalovaného, keďže v

konaní nebolo ani medzi stranami sporné, že žalobca trvá na tom, že Dodatok č.9 k predmetnej zmluve,
ktorým došlo k predĺženiu jej platnosti o ďalších 5 rokov, je v príslušnej časti absolútne neplatný pre
rozpor so zákonom a preto sa žalobca necíti byť viazaný predmetnou zmluvou po 31.12.2018 a naopak
žalovaný zotrvával na názore, že došlo k platnému predĺženiu platnosti predmetnej zmluvy a teda obe
zmluvné strany sú povinné vzájomne si plniť všetky záväzky z nej vyplývajúce. Zároveň má súd za to, že

prostredníctvom takto formulovanej určovacej žaloby, o ktorej má byť rozhodnuté formou medzitýmneho
rozsudku, by bolo možné medzi sporovými stranami dosiahnuť takú úpravu, z ktorej by mohli vychádzať,
aj pri prípadnom mimosúdnom usporiadaní ich vzájomných nárokov aj do budúcnosti, čím by sa predišlo
tiež vyvolaniu ďalších súdnych sporov.
Súd zároveň prihliadol aj ku kritériu účelnosti takéhoto postupu, keď dospel k záveru, že vydanie

medzitýmneho rozsudku je v súlade so zásadou hospodárnosti konania, keďže s poukazom na
charakter nároku, ktorého sa žalobca samotnou žalobou domáha, t.j. zaplatenie sumy z titulu vydania
bezdôvodného obohatenia v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka, keď vzniká povinnosť vrátiť si
poskytnuté plnenie v prípade, že sa plnilo z neplatného právneho úkonu, je vysoko pravdepodobné, že
na to, aby súd mohol rozhodnúť vo veci samej o tomto nároku, bude musieť byť vykonané rozsiahle

dokazovanie, najmä vo vzťahu k výške nároku a práve s poukazom na to sa tento procesný postup súdu
javí ako maximálne hospodárny vo vzťahu k obom sporovým stranám, keďže strany sporu budú musieť
znášať trovy konania vrátane trov dokazovania s tým súvisiacich.
Účelnosť a hospodárnosť postupu súdu vydaním medzitýmneho rozsudku vidí súd aj v tom, že pokiaľ
by nadobudol právoplatnosť medzitýmny rozsudok, ktorým by bolo určené prejudiciálne právo (v

tomto konkrétnom prípade formulované ako negatívna určovacia žaloba ohľadne neexistencie práva
žalovaného na finančné plnenie voči žalobcovi), prichádza do úvahy možnosť uzavretia mimosúdnej
dohody sporových strán ohľadne uplatnenej povinnosti na plnenie, prípadne uzavretia súdneho zmieru
v súdenej veci alebo naopak ak by bol medzitýmny návrh zamietnutý, keďže súd je medzitýmnymrozsudkom viazaný, po nadobudnutí právoplatnosti takéhoto rozsudku je vysoko pravdepodobné, že
žalobca spor prehrá a teda je tu možnosť toho, že žalobca zoberie žalobu späť ešte pred začatím
dokazovania ohľadne nároku na plnenie, prípadne opäť, že dôjde k mimosúdnemu vyriešeniu sporu

resp. uzavretiu súdneho zmieru.
Pokiaľ žalovaný namietal aj nesprávne formulovaný petit žaloby vo veci samej, a to vzhľadom k tomu, že
sa má jednať o vzájomne podmienené nároky vzniknuté z titulu bezdôvodného obohatenia, na základe
žalobcom tvrdenej absolútnej neplatnosti zmluvy o výkone vo verejnom záujme, v časti týkajúcej sa
predĺženia jej platnosti na obdobie po 31.12.2018, súd nespochybňuje, že v zmysle vyššie citovaného

ustanovenia § 457 Občianskeho zákonníka sa jedná o tzv. synalagmatický záväzok oboch účastníkov
zmluvy, avšak súd zastáva názor, že v súdenej veci sa nejedná o ten typ vzájomného plnenia, ako napr.
pri neplatnosti kúpnej zmluvy, kedy priamo v petite žaloby je nevyhnutné formulovať povinnosť vrátiť
kúpnu cenu oproti povinnosti vrátiť predmet kúpnej zmluvy pod hrozbou zamietnutia žaloby v prípade, že
by petit takto formulovaný nebol, a to s poukazom na to, že plnenie žalovaného spočíva vo výkonoch a
teda predmetná synalagma bude v konečnom dôsledku vyriešená tým, že súd určí rozsah, v akom bude

považovať nárok žalobcu za dôvodný s prihliadnutím na obvyklé ocenenie poskytnutých výkonov tak,
aby v rámci tohto jedného konania boli vyriešené všetky s tým súvisiace vzájomné nároky. Vzhľadom k
tomu ani z tohto dôvodu nepovažoval súd za dôvodnú procesnú námietku žalovaného v tom zmysle, že
by vzhľadom na žalobcom formulovaný petit mal bez ďalšieho žalobu v celom rozsahu zamietnuť.
Taktiež sa súd nestotožnil s obranou žalovaného, pokiaľ žiadal žalobu zamietnuť z dôvodu, že uplatnený

nárok na plnenie bol uplatnený predčasne, keďže sa má jednať o žalobcom poskytnutý preddavok, teda
zálohovú platbu a s poukazom na mechanizmus zúčtovania týchto preddavkov v Zmluve nie je ešte
splatný, keď žalovaný poukazoval na to, že pri bezzmluvných synalagmatických vzťahoch je účastník,
ktorý sa domáha vrátenia ním poskytnutého plnenia za situácie, kedy on prijal protiplnenie spočívajúce
vo výkonoch resp. službách nejakej hodnoty, má byť povinný vykonať zúčtovanie poskytnutého

plnenia s hodnotou prijatého protiplnenia a keďže žalobca takéto vyúčtovanie nevykonal a domáha sa
jednostranne iba vrátenia ním poskytnutej zálohy bez ohľadu na cenu prijatého protiplnenia, nemôže
byť podľa ich názoru žaloba ani z tohto dôvodu v predmetnej časti úspešná. Súd však jednak v
celom rozsahu odkazuje na svoj vyslovený právny názor, ktorý bol vyššie špecifikovaný ohľadne
synalagmatického záväzku a zároveň súd poukazuje na to, že týmto medzitýmnym rozsudkom súd rieši

len otázky týkajúce sa požadovaného určenia, s tým, že až po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku
bude súd rozhodovať o dôvodnosti nároku žalobcu voči žalovanému na plnenie.
Následne súd pristúpil k posúdeniu otázky platnosti resp. neplatnosti Dodatku č.9 zo dňa 11.09.2017
k Zmluve o výkone vo verejnom záujme zo dňa 29.12.2008 v časti týkajúcej sa predĺženia platnosti
predmetnej Zmluvy o ďalších 5 rokov, t.j. do 31.12.2023, keď medzi stranami nebolo sporné, že žalobca

ako správny orgán a žalovaný ako dopravca uzavreli medzi sebou predmetnú Zmluvu o výkone vo
verejnom záujme zo dňa 29.12.2008 v znení jej Dodatkov č.1 až 9, v ktorej pôvodne bola doba plnenia
záväzku výkonu vo verejnom záujme časovo obmedzená, a to od 01.01.2009 do 31.12.2018, t.j. na
dobu 10 rokov a následne Dodatkom č.9 došlo k predĺženiu platnosti tejto Zmluvy, keď došlo k zmene
článku X. ods. 1 Zmluvy, s tým, že dobou plnenia záväzku výkonu vo verejnom záujme sa malo rozumieť

obdobie od 01.01.2009 do 31.12.2023, čiže o ďalších 5 rokov.
Súd sa stotožnil s právnym názorom žalobcu, že v čase uzavretia pôvodnej Zmluvy, uzatvorenej dňa
29.12.2008 platilo zákonné ustanovenie, konkrétne § 15 ods. 2 vyššie citovaného zákona č.168/1996
Z.z. o cestnej doprave, ktorý umožňoval uzatvoriť túto zmluvu maximálne na obdobie 10 rokov, čo
korešponduje aj s predmetným zmluvným ustanovením. V čase uzatvárania Dodatku č.9 k tejto Zmluve,

t.j. 11.09.2017, už bolo účinné predmetné Nariadenie č.1370/2007, ktorého účinnosť nastala dňa
03.12.2009 a zároveň v ten istý deň došlo aj k novelizácii zákona č.168/1996 Z.z. o cestnej doprave,
keď konkrétne v § 15 ods. 8 tohto zákona bola pripustená možnosť predĺženia takejto zmluvy s odkazom
na osobitný predpis, ktorým bolo práve Nariadenie č.1370/2007, a to článok 4 ods. 4 tohto Nariadenia.
Okrem toho, že v čase uzatvárania predmetného Dodatku č.9 bolo účinné predmetné Nariadenie

č.1370/2007, ktoré bolo priamo aplikovateľné aj na území SR, zároveň v tom čase bol platný a účinný
zákon č.56/2012 Z.z. o cestnej doprave, ktorý tiež v § 21 ods. 6 odkazuje na povinnosť splnenia
materiálnych podmienok predĺženia Zmluvy, upravený v článku 4 ods. 4 Nariadenia č.1370/2007.
S poukazom na vyššie uvedené súd ustálil, že predmetnú Zmluvu o výkone vo verejnom záujme zo dňa
29.12.2008 bolo možné predĺžiť v súlade s článkom 4 ods. 4 Nariadenia č.1370/2007, maximálne o dobu

ďalších 5 rokov, avšak museli by byť splnené všetky podmienky definované v tomto ustanovení, pričom
z obsahu tohto ustanovenia vyplýva, že by sa dopravca musel zaviazať investovať do aktív významných
z hľadiska celkových aktív potrebných na výkon služieb osobnej dopravy, ktoré sú predmetom Zmluvyo službách vo verejnom záujme a zároveň by bola splnená podmienka týkajúca sa doby odpisovania
týchto aktív. Z vykonaného dokazovania však súd tieto skutočnosti nepovažoval za preukázané.
Totiž z predmetnej Zmluvy o výkone vo verejnom záujme vyplýva, že v nej boli medzi zmluvnými

stranami dojednané podmienky, za akých sa počas trvania Zmluvy mali uskutočňovať investície do
vozidlového parku, teda formou obnovy vozidlového parku prostredníctvom novozakúpených vozidiel
pre potreby realizácie výkonov vo verejnom záujme, resp. formou generálnych alebo čiastkových
opráv, keď konkrétne boli tieto otázky upravené v článku V. predmetnej Zmluvy, avšak zároveň z
obsahu tejto Zmluvy vyplýva, že žalobca sa touto Zmluvou zaviazal hradiť dopravcovi preukázanú

stratu, ktorá mu vznikne plnením záväzku poskytovať výkony vo verejnom záujme podľa tejto Zmluvy,
pričom v prílohe č.5 tejto Zmluvy sú presné špecifikované jednotlivé nákladové položky, kde sú
okrem iných nákladov zahrnuté aj všetky účtovné odpisy autobusov, hmotného investičného majetku
spojeného s vykonávaním prímestskej autobusovej dopravy, ako i odpisy investičného hmotného aj
nehmotného majetku súvisiaceho s informačným systémom predaja cestovných lístkov a pokladničnou
činnosťou, tiež náklady súvisiace s leasingom a prenájmom dopravných prostriedkov, opravami a

údržbou dopravných prostriedkov atď., s tým, že v článku III. bol stanovený spôsob výpočtu tejto tzv.
preukázanej straty, ktorá teda mala predstavovať rozdiel medzi skutočnými ekonomicky oprávnenými
nákladmi vynaloženými dopravcom pri plnení jeho záväzku z tejto Zmluvy vrátane primeraného zisku a
tržieb z regulovaného cestovného resp. ďalších výnosov dosiahnutých plnením povinností poskytovať
výkony, ktoré boli predmetom tejto Zmluvy. Na základe toho teda možno jednoznačne konštatovať, že

zo strany žalovaného ako dopravcu sa v žiadnom prípade nejednalo o vlastnú investíciu do týchto aktív
vo vzťahu k priebežnej obnove vozidlového parku, keďže boli refinancované žalobcom. Tieto otázky
nejakým odlišným spôsobom neupravoval ani predmetný Dodatok č.9 tejto Zmluvy a fakt, že sa zmluvné
strany dohodli na tom, že u investícii dopravcu do vozidlového parku bude tento uplatňovať účtovné
odpisyvtrvaní10rokov,jepreposúdeniesplneniapodmienokdefinovanýchvčlánku4ods.4Nariadenia

č.1370/2007 právne irelevantný.
Vzhľadom k vyššie uvedenému súd ustálil, že predmetná Zmluva o výkone vo verejnom záujme je v
časti predĺženia doby trvania tejto Zmluvy o ďalších 5 rokov, t.j. do 31.12.2023 v znení Dodatku č.9 k
tejto Zmluve absolútne neplatná, v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka v spojení s § 41 Občianskeho
zákonníka, pre rozpor s právnym predpisom, keďže v konaní nebolo preukázané, že by boli splnené

podmienkyvyžadovanévčlánku4ods.4Nariadeniač.1370/2007avdôsledkutohopotomsúdrozhodol,
že neexistuje právo žalovaného voči žalobcovi na finančné plnenie podľa predmetnej Zmluvy o výkone
vo verejnom záujme zo dňa 29.12.2008 v znení jej Dodatku č.9 zo dňa 11.09.2017 za obdobie po
31.12.2018.

9. Nakoľko súd vo veci rozhodol medzitýmnym rozsudkom, bolo nutné vo výrokovej časti tohto rozsudku
ohľadne trov konania rozhodnúť samostatným výrokom, podľa ktorého o nároku strán sporu na náhradu
trov konania bude rozhodnuté v rozsudku, ktorým sa rozhodne o celom uplatnenom procesnom nároku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15-tich dní odo dňa jeho doručenia, prostredníctvom

tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, písomne v dvoch vyhotoveniach (§ 362 ods. 1 veta
prvá C.s.p.).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 C.s.p.) uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 C.s.p.). Ak zákon
na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a musí byť podpísané. Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom
konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania. Podanie urobené v listinnej
podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami

mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa
nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie
urobil (§ 125 ods. 3 C.s.p.).

Podľa § 365 ods. 1 C.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, pričom podľa § 366 C.s.p. prostriedky procesného

útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie,
možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
1. sa týkajú procesných podmienok,
2. sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
3. má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

4. ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie,
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 C.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.