Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, April 28, 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5S/26/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8020200229
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marian Hoffmann, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8020200229.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD. a sudkýň

JUDr. Moniky Tobiašovej a JUDr. Marianny Hirkovej (sudkyňa spravodajkyňa), v právnej veci žalobcu
Správa Tatranského národného parku, so sídlom Tatranská Lomnica 66, Vysoké Tatry, právne zastúpený
JUDr. Bohumil Novák, advokát so sídlom Horná 27, Banská Bystrica, proti žalovanému Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. 100241269/2020 zo dňa 22.01.2020 na základe správnej žaloby, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a.

II. Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Daňový úrad Prešov, pobočka Poprad oznámením zo dňa 02.02.2012 žalobcovi oznámil, že dňa
16.02.2012 o 09:30 hod. začne u žalobcu daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie
nadmerného odpočtu alebo jeho častí za zdaňovacie obdobie november 2011.

2. Dňa 15.01.2013 bol vyhotovený protokol.

3. Daňový úrad Prešov, pobočka Poprad rozhodnutím zo dňa 07.03.2013 podľa § 68 ods. 6 zákona
číslo 563/2009 Z. z. určil žalobcovi rozdiel v sume 35 765,52 eur na dani z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie november 2011. Daňový úrad Prešov znížil nadmerný odpočet za zdaňovacie
obdobie november 2011 zo sumy 79 748,64 eur na sumu 43 983,12 eur.

4. Žalovaný rozhodnutím zo dňa 01.07.2013 rozhodnutie Daňového úradu Prešov zo dňa 07.03.2013
potvrdil.

5. Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k. 3S/66/2013-256 zo dňa 26.01.2018 zrušil rozhodnutie
žalovaného zo dňa 01.07.2013 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Prešov zo dňa 07.03.2013 a
vrátil vec Daňovému úradu Prešov na ďalšie konanie.

6. Daňový úrad Prešov, pobočka Poprad rozhodnutím číslo 252637/2019 zo dňa 03.05.2019 podľa § 68
ods. 6 zákona číslo 563/2009 Z. z. určil žalobcovi rozdiel v sume nadmerného odpočtu 25 366 eur na
dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2011. Daňový úrad Prešov znížil nadmernýodpočet na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2011 zo sumy 79 748,64 eur na
sumu 54 382,64 eur.

7. Žalovaný napadnutým rozhodnutím podľa § 74 ods. 4 zákona číslo 563/2009 Z. z. rozhodnutie
Daňového úradu Prešov zo dňa 03.05.2019, potvrdil.

II.
Zhrnutie napadnutého rozhodnutia

8. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí k námietke daňového subjektu, že rozhodnutie č. 252637/2019
zo dňa 03.05.2019 a výzva č. 101548204/2019 zo dňa 25.06.2019 sú nulitné, t. j. nevyvolávajúce
žiadne právne účinky, pretože boli vydané niekým neexistujúcim, uviedol, že daňový subjekt sa
odvoláva na ustanovenia zákona č. 35/2019 Z. z., ktoré nadobudli účinnosť dňa 01.07.2019, pritom
napadnuté rozhodnutie bolo vydané pred účinnosťou tohto zákona, t. j. 03.05.2019, za účinnosti

zákona č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva a zákona č.
479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov. K tvrdeniam, že pobočka Daňového úradu Poprad nemá právnu subjektivitu, ani rozhodovaciu
kompetenciu, ani kompetenciu vystupovať navonok ako verejný orgán, a ani nemá zákonom delegovanú
kompetenciu ako daňový úrad, teda k argumentom odôvodňujúcim podľa daňového subjektu nulitu

právnych úkonov správcu dane uviedol, že inštitút nulity, a to výhradne rozhodnutia, je podľa § 64 ods.
2 písm. a) zákona č. 563/2009 Z. z. založený iba na vecnej nepríslušnosti orgánu, ktorý ho vydal. Ak
teda v rozhodnutí je jednoznačne a doslovne uvedené, že rozhodnutie vydáva Daňový úrad Prešov, niet
najmenších pochýb o vecnej príslušnosti tohto orgánu. Odvolávajúci sa však námietku nulity rozhodnutia
zakladá na texte záhlavia rozhodnutia a právne odôvodňuje ustanoveniami daňového poriadku o

miestnej príslušnosti správcu dane. Vo vzťahu k podstate nulity rozhodnutia, teda vecnej nepríslušnosti
orgánu, ktorý ho vydal, daňový subjekt neargumentuje žiadnou skutočnosťou, a neargumentuje ani
nijako právne. Uvedenie pobočky daňového úradu v záhlaví rozhodnutia a predmetnej výzvy, a ani
ostatných úkonov správcu dane, nevyvoláva nulitu rozhodnutia.

9. Oznámenie o daňovej kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu
alebo jeho časti č. 9712402/5/4065/2012/Kar zo dňa 02.02.2012 obsahuje deň začatia daňovej kontroly
a miesto výkonu daňovej kontroly. Skutočnosť, že správca dane v oznámení uviedol aj hodinu začatia
výkonu daňovej kontroly, nie je chybou uvedeného oznámenia, a to z dôvodu, že správca dane do
oznámenia uviedol presne, kedy začne fyzicky samotný výkon daňovej kontroly. Samotný fyzický výkon

daňovej kontroly vždy začne v určitú konkrétnu hodinu, t. j. v presne určený čas, ktorý musí byť známy aj
kontrolovanému daňovému subjektu, preto správca dane do oznámenia uviedol aj čas fyzického začatia
výkonu daňovej kontroly. Z uvedeného dôvodu námietky daňového subjektu v tomto smere odvolací
orgán považoval za neopodstatnené.

10. K námietke daňového subjektu o nezákonnom a šikanóznom postupe správcu dane pri opätovnom
vyžiadavaní dokladov za tú istú daň a to isté zdaňovacie obdobie uviedol, že daňový subjekt neuviedol
konkrétne, pri ktorých úkonoch správcu dane sa tak stalo, a z priloženého spisového materiálu odvolací
orgán nezistil postup správcu dane v rozpore s ustanovením § 3 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z.

11. Považoval za neopodstatnenú i námietku daňového subjektu, že napadnuté rozhodnutie je
nepreskúmateľnéanezákonné,pretoževprotokolesaneuvádzažiadnevyhodnotenieskutočností,ktoré
majú byť podkladom rozhodnutia. Správca dane konal na základe právneho názoru súdu, na základe
ktorého úlohou daňových orgánov bolo posúdiť postup daňového subjektu pri uplatňovaní nároku na
odpočítanie dane. V napadnutom rozhodnutí správca dane uviedol, z akých dôkazov a informácií

vychádzal, a pri použití spôsobu výpočtu pomerne odpočítanej dane podľa § 49 ods. 5 zákona č.
222/2004 Z. z. postupoval v prospech daňového subjektu. Z dôvodu, že súd vrátil vec do vyrubovacieho
konania, námietka daňového subjektu o nedostatočnom odôvodnení postupu správcu dane v protokole
je v tomto štádiu právne irelevantná.

12. Zo záverov správcu dane, odvolacieho orgánu a súdnych rozhodnutí vyplýva, že ani jeden z týchto
orgánov nespochybňuje, že daňový subjekt ako príspevková organizácia vykonáva verejno-prospešnú
a zároveň aj podnikateľskú činnosť. Sporné v tomto prípade je odpočítanie dane z nadobudnutých
tovarov a služieb, ktoré daňový subjekt používa na verejno-prospešnú i podnikateľskú činnosť. Preto bymal pri odpočítaní dane z pridanej hodnoty uplatňovať postup podľa § 49 ods. 5 zákona č. 222/2004
Z. z. Daňový subjekt s týmto postupom nesúhlasil, preto na výzvy správcu dane o určení pomeru
využitia prijatých zdaniteľných obchodov na činností, pri ktorých má možnosť uplatniť odpočítanie dane,

a pri ktorých túto možnosť nemá, nereagoval. V § 49 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z. je uzákonený
alternatívny postup platiteľa dane z pridanej hodnoty, na základe ktorého sa platiteľ môže rozhodnúť,
či pri nadobudnutom hmotnom majetku odpočíta celú daň na vstupe alebo časť dane, ktorá zodpovedá
rozsahu jeho použitia na iný účel ako na podnikanie, neodpočíta. V prípade, že sa rozhodne pre
odpočítanie dane v plnom rozsahu, použitie takého majetku na iné účely ako na podnikanie sa považuje

v tomto rozsahu za dodanie tovaru za protihodnotu (§ 8 ods. 3) alebo dodanie služby za protihodnotu (§
9 ods. 2). Rozsah použitia tohto majetku vyplýva z konkrétnych aktivít platiteľa dane z pridanej hodnoty
v príslušnom zdaňovacom období, a nemôže ho stanoviť zákonodarca, prípadne správca dane alebo
jeho nadriadený orgán. Za účelom určenia pomerného odpočítania dane podľa ustanovenia § 49 ods. 5
zákona č. 222/2004 Z. z. správca dane považoval za najobjektívnejšie použiť za jednotlivé zdaňovacie
obdobia pomer medzi príjmom z transferov poskytnutých z rozpočtu zriaďovateľa a iných subjektov a

príjmom dosiahnutým z podnikateľskej činnosti. Pri výpočte použil kombináciu viacerých období, pričom
pre použitie o určení pomeru vybral ten, ktorý bol pre daňový subjekt najvýhodnejší.

13. Postup správcu dane pri určení rozdielu v sume nadmerného odpočtu 25 366,00 eur, o ktorý bol
znížený nadmerný odpočet uplatnený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie november 2011 zo

sumy 79 748,64 eura na sumu 54 382,64 eura, bol opodstatnený, pretože daňový subjekt tým, že
nepriznal daň vo výške 9,83 eura z použitia majetku na uskutočňovanie verejno-prospešných služieb,
porušil § 19 ods. 2 v nadväznosti na § 49 ods. 5, § 9 ods. 3 a § 22 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z., že
pri odpočítaní dane postupoval iba podľa § 51 ods. 1 písm. a) a b) v nadväznosti na § 49 ods. 2 zákona
č. 222/2004 Z. z., pričom už pri obstaraní predmetných tovarov a služieb boli tieto určené na použitie

nielen na ekonomickú činnosť, ale aj na iný účel ako podnikanie, porušil § 49 ods. 5 citovaného zákona, v
dôsledku čoho správca dane vyčíslil rozdiel vzniku práva na úplné odpočítanie dane v základnej sadzbe
dane vo výške 11 207,57 eura a v zníženej sadzbe dane vo výške 76,91 eura. Zároveň tým, že pri
odpočítaní dane daňový subjekt postupoval iba podľa § 51 ods. 1 písm. a), b) a c) v nadväznosti na
§ 49 ods. 4 zákona č. 222/2004 Z. z., pričom už pri obstaraní predmetných tovarov a služieb boli tieto

určené na použitie nielen na ekonomickú činnosť, ale aj na iný účel ako podnikanie, porušil § 49 ods. 5
citovaného zákona, v dôsledku čoho správca dane vyčíslil rozdiel vzniku práva na pomerné odpočítanie
dane v základnej sadzbe vo výške 14 071,69 eura.

III.

Zhrnutie argumentov žalobcu

14. Žalobca v žalobe namietal, že vo vyrubovacom konaní správca dane nepostupoval v súlade s
rozsudkom Najvyššieho súdu SR a iba opakovane daňový subjekt vyzýval, aby si sám sebe určil vhodný
spôsob výpočtu pomerného odpočítania dane podľa § 49 odsek 5 zákona č. 222/2004 Z. z. Išlo len o

zopakovanie úkonov, ktoré už správca dane robil aj v daňovej kontrole, ktorá bola najvyšším súdom
posúdená ako nezákonná. Žiadny iný úkon vo vyrubovacom konaní nevykonal.

15. Prvostupňové rozhodnutie, protokol z daňovej kontroly, výzva č. 101548204/2019 z 25.06.2019,
ako aj procesné rozhodnutia v daňovej kontrole a vyrubovacom konaní v tejto veci sú nulitné, t. j.

nevyvolávajúce žiadne právne účinky, pretože boli vydané niekým neexistujúcim. Z ust. § 5 ods. 3
je zrejmé, že vecnú príslušnosť byť správcom dane má len daňový úrad. Pobočka ako organizačná
zložka nemá právnu subjektivitu ani rozhodovaciu kompetenciu a taktiež nemá kompetenciu vystupovať
navonok ako verejný orgán. Pobočku rovnako nie je možné stotožňovať s daňovým úradom, keď
vystupuje navonok pod svojím sídlom a prezentuje sa svojou vlastnou pečiatkou. Preto pobočka nemá

ani vecnú príslušnosť podľa Daňového poriadku. Pobočka daňového úradu nie je orgánom finančnej
správy a zákon jej ani nedovoľuje konať ako samostatný verejný orgán, preto nemôže ani vydávať
protokoly z daňovej kontroly ani žiadne rozhodnutia a to ani rozhodnutia procesného charakteru. Tie sú
takisto rozhodnutiami v súlade s § 63 ods. 1 Daňového poriadku. Pobočka daňového úradu je zriadená
len na zabezpečenie, nie vykonávanie, kompetencií daňového úradu. Pobočky a kontaktné miesta majú

slúžiť len na materiálno-technické a personálne zabezpečenie činností daňových úradov. Porušením
zákona je aj používanie úradnej pečiatky pobočky, ktorá nemá právnu subjektivitu, preto žiadnu pečiatku
ani nemôže mať. Správca dane nemôže odkazovať ani na interné dokumenty finančnej správy ako
napríklad organizačný poriadok daňových úradov. Vzhľadom na to, že pobočka daňového úradu nemásubjektivitu vystupovať ako verejný orgán, teda samostatne právne neexistuje, nemôže mať ani žiadnu
vecnú príslušnosť. Z týchto dôvodov sú všetky úkony v daňovej kontrole, vo vyrubovacom konaní ako
aj protokol z daňovej kontroly nulitné podľa ustanovenia § 64 ods. 2 písm. a) zákona číslo 563/2009 Z.

z. Ani v jednom úkone vydanom či už v daňovej kontrole alebo vo vyrubovacom konaní, dokonca ani
v prvostupňovom rozhodnutí vo veci samej sa nenachádza označenie sídla správcu dane Daňového
úradu Prešov, hoci je to podľa § 63 ods. 3 Daňového poriadku povinná náležitosť rozhodnutia. Ak teda
orgán nie je zákonne označený, potom je tvrdenie žalovaného, že niet pochýb o tom, že rozhodnutie
vydal správca dane nesprávne, arbitrárne, zavádzajúce, účelové a z týchto dôvodov nezákonné.

16. Oznámenie o daňovej kontrole je nezákonné, pretože bolo vydané v rozpore s Daňovým poriadkom.
V oznámení o daňovej kontrole zo dňa 02.02.2012 správca dane oznamuje, že dňa 16.02.2012 o 09:30
hod. začne v sídle daňového subjektu daňovú kontrolu. V označenom oznámení správca dane uvádza,
že daňová kontrola začne o 09:30 hod., čo je nezmysel, pretože podľa § 46 ods. 1 Daňového poriadku
daňová kontrola začína automaticky zo zákona dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej

kontrole. Citované ustanovenie neumožňuje správcovi dane určiť čas začatia daňovej kontroly, pretože
vždyzačínao00:00hod.dňomurčenýmvoznámení.Ofyzickomvýkonedaňovejkontrolysavoznámení
nič nehovorí, naopak správca dane výslovne určuje, že daňová kontrola začne o 09:30 hod., čo je ale
svojvoľnékonaniesprávcudane,apretojetentoúkonnezákonný,apretoneboladaňovákontrolazačatá
zákonným spôsobom a je preto nezákonná.

17. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí na strane 24 ods. 2 uvádza, že sa vôbec nevenuje námietkam
týkajúcim sa nezákonnosti postupu v daňovej kontrole, ako aj nezákonnosti protokolu z daňovej kontroly,
čo odôvodňuje tým, že tieto námietky sú právne irelevantné, keďže súd vrátil vec do vyrubovacieho
konania.Žalovanýbolpovinnýsazaoberaťavysporiadaťajsnámietkamitýkajúcimisapriebehudaňovej

kontroly ako aj námietok o nezákonnosti protokolu z daňovej kontroly. Vzhľadom na to, že žalovaný
v napadnutom rozhodnutí sám priznáva, že sa týmito námietkami nezaoberal, je jeho rozhodnutie
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

18.Vtejtovecibolovšeobecnýmisúdmikonštatované,žehmotnoprávnezáveryprijatévtomtoprotokole

z daňovej kontroly sú nezákonné, čím je nezákonný celý protokol z daňovej kontroly, ktorý už nie je
možné meniť. Správca dane po zrušení jeho prvého rozhodnutia pokračoval vo vyrubovacom konaní,
a to tak, že zopakoval úkony, ktoré už predtým vykonal v daňovej kontrole. Týmto postupom správcu
dane preukazuje nezákonnosť celej vykonanej daňovej kontroly, v ktorej správca dane nezistil ani
základnýskutkovýstav,hocidaňovákontrolatrvalacelý1rok.Takýtopostupsprávcudane,keďopravuje

nezákonnosti hmotnoprávneho charakteru uvedené v protokole z daňovej kontroly, čím simuluje výkon
opakovanej daňovej kontroly, je svojvoľný, a preto nezákonný. Skutkový stav je správca dane povinný
zistiť v daňovej kontrole, na vykonanie ktorej mu zákon určuje lehotu 1 rok. Rozsah dokazovania v
následnom vyrubovacom konaní upravuje § 68 Daňového poriadku, ktorý stanovuje, že správca dane
na základe písomného vyjadrenia daňového subjektu a ním predložených dôkazov vykoná dokazovanie

alebo miestne zisťovanie. Správca dane môže teda vykonávať vo vyrubovacom konaní len tie dôkazy,
ktoré navrhol daňový subjekt vo vyjadrení k protokolu z daňovej kontroly. Správca dane teda nemá
žiadne zákonné oprávnenie vo vyrubovacom konaní opravovať nezákonnosti, ktoré sám spôsobil svojim
nezákonným postupom v daňovej kontrole. Poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS
24/2010 z 29.06.2010. Z uvedeného vyplýva, že ak správca dane nezistil ani základný skutkový stav v

daňovej kontrole, v ktorej je to jeho zákonnou povinnosťou, nemožno dosiahnuť ani cieľ daňovej kontroly,
ktorým je určenie dane alebo rozdielu dane. Takýto nezákonný postup nemôže nahradiť dokazovaním
vo vyrubovacom konaní, pretože zákon dovoľuje takýto závažný zásah do práv daňového subjektu
len počas daňovej kontroly. Inak správca dane porušuje zásadu zákonnosti a zásadu primeranosti ako
základné zásady správy daní, a preto je jeho postup svojvoľný a nezákonný. Správca dane bol povinný

zastaviť vyrubovacie konanie, ktoré nemá zákonný podklad v podobe zákonného protokolu z daňovej
kontroly, a to na základe ustanovenia § 62 odsek 1 písmena h) Daňového poriadku.

19. V prvostupňovom rozhodnutí správcu dane nie je možné zistiť, čo považoval za dôkazy a čo za
informácie. V prvostupňovom rozhodnutí nie je uvedený ani jeden dôkaz, a už vôbec žiadne jeho

hodnotenie jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti. Prvostupňové rozhodnutie je nepreskúmateľné a teda
nezákonné z toho dôvodu, že jeho obsah je v rozpore s ustanovením § 63 ods. 5 Daňového poriadku,
pretože v tomto rozhodnutí sa nikde neuvádza, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, ani
vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu. Už vôbec v ňom nemožno nájsť úvahysprávcu dane, ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov ani jednotlivo ani vo vzájomnej súvislosti a ani
použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. Nikde v prvostupňovom rozhodnutí nie je
uvedené, ktoré dôkazy svedčia v prospech a ktoré dôkazy svedčia v neprospech daňového subjektu,

hoci je to základná skutočnosť pri hodnotení dôkazov. Nestačí, že správca dane uvedie, že zhodnotil
všetko podľa svojej úvahy. Správca dane je povinný všetky svoje úvahy, dôkazy a ich hodnotenie
v prospech aj neprospech daňového subjektu, ako aj všetko čo v daňovej kontrole vyšlo najavo aj
skutočne uviesť v samotnom rozhodnutí. Inak tým spôsobil nezákonnosť takéhoto rozhodnutia pre jeho
zmätočnosť a nepreskúmateľnosť.

20. Namietal nezákonný postup správcu dane pri daňovej kontrole, tak ako mu to prikazuje ustanovenie
§ 46 ods. 5 Daňového poriadku. Nedodržanie tohto zákonom určeného postupu znamená porušenie
základných ustanovení právnych noriem a ustanovení v dôsledku čoho je takýto postup správcu
dane nezákonný. Správca dane po tom, ako predložil všetky doklady, ktoré správca dane na výkon
daňovej kontroly požadoval, svojvoľne a nezákonne bez akejkoľvek vedomosti žalobcu a súčinnosti

získaval rôzne zistenia, čím vlastne vykonával vyhľadávaciu činnosť, ktorú v rámci daňovej kontroly
už nemôže vykonávať, pretože by išlo súbežne o dva samostatné postupy, ktoré sa navzájom
vylučujú. Vyhľadávacia činnosť správcu dane je iným inštitútom oprávnení správcu dane než daňová
kontrola. Daňový poriadok, ktorý upravuje samostatne postup správcu dane pri výkone daňovej kontroly,
nedovoľuje správcovi dane vykonávať vyhľadávaciu činnosť. Ak teda správca dane takúto činnosť

vykonával v rámci daňovej kontroly, postupoval nezákonne. Postup správcu dane je v úplnom rozpore
so zákonom. Keď mal pochybnosti o správnosti, úplnosti alebo pravdivosti predložených a uvádzaných
skutočností, mal tieto pochybnosti uviesť a vyzvať žalobcu na vyjadrenie, prípadne predloženie
dôkazov, a nie svojvoľne, bez akejkoľvek vedomosti, zisťovať všelijakými dožiadaniami, o ktorých nemá
vedomosť,skutočnosti,ktorévôbecnebolopotrebnézisťovať.Správcadanetedapostupovalnezákonne

a úplne zbytočne spôsobil prieťahy v konaní. Správca dane žalobcu doteraz nevyzval podľa § 46 ods.
5 Daňového poriadku a neoznámil, aké má pochybnosti o predložených dôkazoch hoci už vie dopredu
výsledok daňovej kontroly. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí tejto námietke vôbec nevenoval a
neuvádza žiadne dôvody a ustanovenia zákona, ktoré by vyvracali odôvodnenie nezákonnosti postupu
správcu dane, preto je napadnuté rozhodnutie nezákonné pre jeho nepreskúmateľnosť.

21. Daňový subjekt predložil v daňovej kontrole všetky doklady, ktoré mal k dispozícii a ktoré od
neho správca dane žiadal. Tieto doklady zakladajú podklad pre správnosť fakturácie a podľa platných
právnych predpisov je ich daňový subjekt povinný vystaviť. Správca dane správnosť týchto dokladov
počas celej daňovej kontroly ani raz nespochybnil. Tým daňový subjekt splnil svoje dôkazné bremeno.

Dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne. Pokiaľ daňový subjekt pri kontrole predložil
všetky jemu dostupné a v obchodnom styku obvyklé doklady, aj nad rámec jeho zákonných povinností,
je dôkazné bremeno prenesené na správcu dane. Ten len predložením dôkazu opaku môže vyvrátiť
preukázanétvrdeniažalobcu.Čosavšakvtomtoprípadenikdynestalo.Pretoaninemôžespochybňovať
uplatnený nárok na odpočítanie dane. Žalobca vykonáva svoju činnosť plne v súlade s predmetom

činnosti vymedzenom v jej zriaďovacej listine. V plnom rozsahu sa nestotožňuje zo závermi kontroly
a nesúhlasí s názorom, že je povinný uplatňovať pomerné odpočítanie dane podľa § 49 ods.5
zákona o DPH. Okrem oslobodených činností § 38 zákona o DPH, všetky ostatné činnosti majú
charakter ekonomickej činnosti podľa zákona o DPH, §3 zákona o DPH. Podstatou činnosti správcu
dane v daňovej kontrole nie je preukazovanie, či hlavnou činnosťou žalobcu je podnikateľská alebo

nepodnikateľská činnosť. Podstatou daňovej kontroly je, že žalobca v podanom daňovom priznaní, ako
aj v daňovej kontrole tvrdil a predloženými dokladmi aj preukázal, že všetky kontrolované obchody v tejto
daňovej kontrole boli vykonávaním ekonomickej činnosti, v súlade s ustanovením § 3 zákona o DPH.
Správca dane tieto skutočnosti nikdy nespochybnil postupom podľa § 46 odsek 5 Daňového poriadku,
ani nepredložil žiadny dôkaz opaku k tvrdeným a preukázaným skutočnostiam.

22. Správca dane žalobcu výzvou zo dňa 05. 03. 2019 vyzval, aby predložil písomné vyjadrenie k
dokladom uvedeným v záznamoch dane z pridanej hodnoty. Správca dane nemôže daňový subjekt
vyzývať, aby sám posudzoval právne otázky veci. Je nezákonným postupom správcu dane, keď
v daňovej kontrole určil povinnosť triediť účtovníctvo do rôznych kategórii, ktoré on sám, a to

až vo vyrubovacom konaní nedbajúc na závery daňovej kontroly, svojvoľne určil. Účtovníctvo má
všetky zákonom stanovené náležitosti. Správca dane nemôže daňovému subjektu svojvoľne určovať
povinnosti, ktoré nevyplývajú z platných právnych predpisov. Takéto nezákonné požiadavky správcu
dane v právnom štáte nemožno rešpektovať. Správca dane varoval daňový subjekt, že ak nebudevykonávať jeho nezákonné príkazy, vykoná ich sám, a to opäť svojvoľne a nezákonne. To sa v tejto
veci aj udialo a výsledkom je jeho prvostupňové rozhodnutie, v ktorom bez akejkoľvek súčinnosti s
daňovým subjektom, bez vykonania jediného dôkazu v daňovej kontrole alebo vyrubovacom konaní

a bez uvedenia zákonného ustanovenia, podľa ktorého správca dane postupoval, neuznal daňovému
subjektu jeho právo na odpočítanie dane tak, ako si ho uplatnil v daňovom priznaní. Pritom sám
žalovaný v napadnutom rozhodnutí uvádza, že postup podľa § 49 odsek 5 zákona č. 222/2004 Z. z.
je alternatívnou možnosťou daňového subjektu, kde sám môže určiť, či nadobudnutý majetok použil
výlučne na podnikanie, alebo aj na iný účel ako podnikanie. Žalobca počas celého konania tvrdí, že

všetok nadobudnutý majetok bol nadobudnutý na podnikateľské účely a správca dane napriek tomu
svojvoľne vypočítava určenie pomerného odpočítania podľa § 49 odsek 5 zákona č. 222/2004 Z. z.
Napadnuté rozhodnutie je z uvedených dôvodov nesprávne právne posúdené, a preto je nezákonné.

23. Správca dane v tejto veci viackrát požiadal o metodické usmernenie nadriadený orgán, teda
Finančné riaditeľstvo SR. Takýto postup správcu dane je nezákonným zásahom do rozhodovacej

kompetencie prvostupňového daňového orgánu odvolacím orgánom, keď v živej veci dáva odvolací
orgán prvostupňovému orgánu metodický pokyn na postup v tejto konkrétnej veci. Takýmto postupom
je aj odňatá možnosť objektívneho a nestranného preskúmania následného rozhodnutia správcu
dane odvolacím orgánom, keďže on sám stanovil postup a závery rozhodujúce pre rozhodnutie
prvostupňového orgánu. Správca dane týmto postupom porušil základné práva daňového subjektu na

konanie pred nestrannými orgánmi verejnej správy. K tejto zásadnej námietke o nezákonnosti postupu
správcu dane a neobjektívnosti žalovaného v odvolacom konaní sa žalovaný vôbec v napadnutom
rozhodnutí nezaoberal. Tým je napadnuté rozhodnutie zjavne zmätočné a nepreskúmateľné.

24. Napadnuté rozhodnutie je v rozpore so závermi zrušujúceho rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.

zn. 2Sžf/1/2015, ktoré bolo v tejto veci vydané, a teda i v rozpore s ustanovením § 74 odsek 4 Daňového
poriadku. Najvyšší súd SR označil za chybu, že sa v tomto konaní neprihliada na vyjadrenia a námietky
daňového subjektu, ktorý po celý čas tvrdí, že postup správcu dane je v rozpore s hmotnoprávnymi
predpismi a že správca dane postupuje svojvoľne a nezákonne. Rovnako správca dane doteraz v konaní
nezohľadnil judikatúru Súdneho dvora EÚ v obdobných veciach, ako mu to stanovil aj najvyšší súd

a nedal možnosť daňovému subjektu sa vyjadriť k uvedenému postupu. Žalovaný sa v napadnutom
rozhodnutí s touto námietkou vôbec nevysporiadal, preto je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov.

25. Spôsob výpočtu pomerného odpočítania dane na základe príjmov z transferov je absolútne

nesprávny, pretože tieto príjmy účtované ako výnosy sa týkajú výlučne prefinancovania predmetu
činnosti žalobcu. Navyše pri citácii nedostatkov uvedených v tabuľkách sa dopúšťa správca dane
podstatných chýb a nesprávnych tvrdení, keď napr. uvádza účtovné doklady, ktorých predmetom
je nákup tovaru, nákup služieb a materiálu, ktoré sú následne predávané žalobcom, poprípade
refakturované v súvislosti s predajom služieb a sú v plnej výške zaťažené daňou na výstupe. Správca

dane neuznal právo na odpočítanie dane bez vykonania jediného dôkazu v tejto daňovej kontrole.
Neexistuje teda žiadny podklad pre spochybňovanie predložených dokladov a tvrdení, a teda ani
dôvod na nepriznanie práva na odpočítanie dane. Ani žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí nijakým
spôsobom nezaoberá týmito vysvetleniami spôsobu účtovania ekonomickej činnosti, pri ktorej sú všetky
nadobudnuté tovary a služby použité výhradne na podnikateľskú činnosť. Tým je jeho rozhodnutie

nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

26. Spôsob výpočtu pomerného odpočítania dane je nezákonný aj z toho dôvodu, že správca dane
použil koeficient úplne svojvoľne, z údajov z predchádzajúcich štyroch rokov. Následne, opäť svojvoľne,
zmenil výpočet len na tri predchádzajúce roky, dokonca poukazujúc na výhodnosť pre daňový subjekt.

Takýto postup, ale neodôvodnil žiadnym právnym predpisom, nikdy pri výpočtoch nespolupracoval s
daňovým subjektom, nevysporiadal sa s jeho námietkami a vysvetleniami, ktoré poskytol v daňovej
kontrole. Správca dane si výpočet pomerného odpočítania svojvoľne a doslova vymyslel bez odkazu
na akýkoľvek právny predpis. Navyše žiadny právny predpis nepozná výpočet určitého pomeru podľa
posledných štyroch rokov s tým, že nakoniec sa počíta iba z troch posledných rokov. Ide o číry

svojvoľný výmysel správcu dane, bez akejkoľvek opory v zákone. Spôsob, pri ktorom si správca dane
postup určenia dane vymýšľa, nemôže byť nikdy zákonný, pretože ním nedôjde k správnemu určeniu
a vyrubeniu dane podľa § 3 odsek 2 Daňového poriadku, ale k vymyslenému vyrubeniu dane podľa
svojvôlesprávcudane.Správcadanevosvojomrozhodnutí,anižalovanývšakjudikatúruSúdnehodvoraani len vôbec nespomínajú. Tým je preukázané svojvoľné konanie správcu dane pri týchto výpočtoch,
ako aj nerešpektovanie záväzného právneho názoru najvyššieho súdu. Z týchto dôvodov je nesprávnym
právnym posúdením obhajovanie svojvoľného postupu správcu dane žalovaným poukazovaním na

rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, preto je napadnuté rozhodnutie nezákonné.

27. Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-98/98 Midland Bank, čl.13 Smernice Rady č.2008/8/
ES, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/17/2009 z 07.04.2011. Správca
dane na strane 25 protokolu potvrdzuje, že ustanovenie § 49 odsek 5 zákona o DPH bližšie nedefinuje,

akým spôsobom má platiteľ dane určiť pomer, resp. percentuálnu využiteľnosť nakupovaného tovaru,
služieb a majetku a následne aj sumu odpočítanej dane, a tento si neurčil ani daňový subjekt. Toto
tvrdenie správcu dane ale nie je pravdivé, žalobca aj vo vyjadrení k výzve zo dňa 05.03.2019 zopakoval,
že predložil všetky účtovné doklady a evidencie správcovi dane v daňovej kontrole a zároveň aj
vysvetlil spôsob výpočtu pomerného odpočítania dane v zmysle príslušných ustanovení zákona, ako aj
spôsob využívania nakupovaných tovarov, služieb i hmotného majetku tak, ako to deklaroval v podanom

daňovom priznaní. Splnil všetky podmienky, ktoré od neho vyžaduje právny poriadok, preto správca
dane nemôže odmietnuť priznanie práva na odpočítanie dane. Nikdy doteraz nebol proti žalobcovi
uplatňovaný spôsob výpočtu odpočítania dane použitý správcom dane v tejto veci a nevyplýva ani
z podzákonných právnych predpisov vydaných zriaďovateľom, ani Ministerstvom financií Slovenskej
republiky pri stanovovaní spôsobu účtovania príspevkových organizácií.

28. Citácie údajov z daňového priznania právnickej osoby na dani z príjmov vyplývajú z nepochopenia
špecifík zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov, keď podnikateľská činnosť pre účely tohto zákona
nie je totožná s definíciou podnikania podľa § 3 zákona o DPH. Tejto námietke sa žalovaný vôbec
v napadnutom rozhodnutí nevenuje. Predmetom daňovej kontroly ale nie sú príjmy zo štátneho

rozpočtu. Predmetom kontroly sú tovary a služby, ktoré nadobudol a za ktoré bola vystavená faktúra,
boli zaevidované v účtovníctve a na vstupe za ne zaplatil kúpnu cenu aj spolu s daňou. Všetky
nadobudnuté tovary a služby slúžia pre ekonomickú činnosť, využíva ich na výstupe bezprostredne
pre vlastné zdaniteľné plnenie za účelom dosiahnutia príjmu. Tým vzniká právo na odpočítanie dane v
súlade so zásadou neutrality DPH, ako základnej zásady fungovania DPH v rámci Európskej únie. Je

nezmyselné tvrdenie správcu dane, že na iný účel ako podnikanie slúžili nákupy tovarov a služieb napr.:
motorová nafta, valce do kopírky, ručné lesnícke náradie, elektrina, telefón. Počas celej daňovej kontroly
tvrdil, že všetky kontrolované obchody na uvedených faktúrach majú priamy súvis s podnikateľskou
činnosťou a nie sú využívané so žiadnym iným účelom. Správca dane v daňovej kontrole vôbec
neposudzoval jednotlivo charakter obchodov, ale len paušálne zo všetkých odrátal časť svojvoľne

určeným koeficientom. Pritom sa nijako nevysporiadal s vyjadreniami počas daňovej kontroly, dokonca
tvrdí, že sa k tejto veci vôbec žalobca nevyjadril, čo nie je pravda, pretože sa vždy ku všetkému v daňovej
kontrole vyjadroval.

29. Namietal nezákonnosť úkonu označeného správcom dane ako oznámenie z 09.04.2019, ktorého

predmetom malo byť oboznámenie daňového subjektu o priebehu a výsledkoch dokazovania vo
vyrubovacom konaní. Správca dane nikdy neuviedol právny predpis, ktorý by mu dovoľoval takýto
úkon vykonať. Oboznámením daňového subjektu o skutočnostiach, ktoré vykonal správca dane bez
akejkoľvek súčinnosti s daňovým subjektom sa tieto skutočnosti nestávajú dôkazmi. Neboli totiž získané
v súlade s právnymi predpismi, keď sa daňový subjekt pri ich vykonávaní nemal žiadnu možnosť k ich

vykonávaniu a k ich obsahu vyjadriť, čím bolo porušené jeho právo na úzku spoluprácu a súčinnosť
podľa ustanovenia § 3 odsek 2 a 8 Daňového poriadku.

30.NavrholzrušiťnapadnutérozhodnutiežalovanéhoasúčasneajrozhodnutieDaňovéhoúraduPrešov,
pobočka Poprad zo dňa 03.05.2019 a vec vrátiť Daňovému úradu Prešov na ďalšie konanie.

IV.
Vyjadrenie žalovaného

31. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že v danom prípade nie je sporné, že žalobca je

príspevková organizácia, ktorá v rámci svojej hlavnej činnosti vykonáva verejno-prospešnú a zároveň
aj podnikateľskú činnosť. Z tohto dôvodu pri odpočítaní dane z pridanej hodnoty z nadobudnutých
tovarovaslužieb,ktorédaňovýsubjektpoužívanaverejno-prospešnúipodnikateľskúčinnosť,jepovinný
postupovať podľa § 49 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z. Žalobca bez akéhokoľvek zdôvodnenia tvrdí,že má plný nárok na odpočítanie dane. Vzhľadom na to, že v ustanovení § 49 ods. 5 zákona č.
222/2004 Z. z. je uzákonený alternatívny postup platiteľa dane z pridanej hodnoty, je na žalobcovi, aký
postup zvolí. Či pri nadobudnutom hmotnom majetku odpočíta celú daň na vstupe alebo časť dane,

ktorá zodpovedá rozsahu jeho použitia na iný účel ako na podnikanie. Rozsah použitia tohto majetku
vyplýva z konkrétnych aktivít platiteľa dane z pridanej hodnoty v príslušnom zdaňovacom období,
a nemôže ho stanoviť zákonodarca, prípadne správca dane alebo jeho nadriadený orgán. Správca
dane preto podľa žalovaného v súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu SR za účelom určenia
pomerného odpočítania dane podľa § 49 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z. považoval za najobjektívnejšie

použiť za jednotlivé zdaňovacie obdobia pomer medzi príjmom z transferov poskytnutých z rozpočtu
zriaďovateľa a iných subjektov a príjmom dosiahnutým z podnikateľskej činnosti. Pri výpočte použil
kombináciu viacerých období, pričom pre použitie o určení pomeru vybral ten, ktorý bol pre daňový
subjekt najvýhodnejší.

32. V danom prípade žalovaný ani súdy nezistili žiadne porušenie všeobecne záväzných právnych

predpisov správcom dane. Správca dane postupoval podľa právneho názoru súdu Krajského súdu v
Prešove uvedeného v rozsudku č. 3S/66/2013 - 256 zo dňa 26.01.2018, podľa ktorého bol povinný na
základe výsledkov daňovej kontroly zaznamenaných v protokole č. 9712402/5/167315/2013/Kar zo dňa
15.01.2013 vo vyrubovacom konaní za zdaňovacie obdobie november 2011 opätovne posúdiť otázky
správnosti postupu daňového subjektu pri uplatňovaní nároku na vrátenie dane v zmysle ustanovení

§ 49, § 50 a § 51 zákona č. 222/2004 Z. z., preto námietky žalobcu ohľadom nekompetentnosti
pobočky Poprad Daňového úradu Prešov a ďalšie námietky žalobcu procesného charakteru sú podľa
žalovaného neopodstatnené. Pritom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa s nimi žalovaný
dostatočne vysporiadal.

33. Na základe procesných a skutkových okolností uvedených v rozhodnutí správcu dane i v rozhodnutí
žalovaného považuje všetky námietky za nedôvodné a v ničom neovplyvňujúce ich zákonnosť, preto
navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

V.

Posúdenie skutkových tvrdení a právnych argumentov

34. Krajský súd v Prešove ako súd vecne a miestne príslušný (§ 10 v spojení s § 13 ods. 1 Správneho
súdneho poriadku, ďalej len SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu a z dôvodov
uvedených v žalobe (§ 134 ods. 1 SSP) na pojednávaní konanom dňa 28.04.2022.

35. Daňový úrad Prešov, pobočka Poprad rozhodnutím zo dňa 03.05.2019 určil žalobcovi (predchodcovi
- Štátne lesy Tatranského národného parku Tatranská Lomnica), rozdiel v sume nadmerného odpočtu
25 366 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2011.

36. Poukázal na to, že Štátne lesy Tatranského národného parku Tatranská Lomnica boli zriadené
ako príspevková organizácia, ktorej jedným zo základných účelov je zabezpečenie verejnoprospešných
činností. Táto činnosť nie je ekonomickou činnosťou. Okrem činnosti celospoločenského významu, ktorá
nie je ekonomickou činnosťou, vykonávali štátne lesy aj činnosť ekonomickú, ktorá je predmetom dane.

37. Ďalej konštatoval, že pokiaľ príspevková organizácia, ktorá je zdaniteľnou osobou, má postavenie
platiteľa dane, vykonáva aj činnosti, ktoré nie sú ekonomickou činnosťou, nemôže si vo väzbe na tieto
činnosti odpočítať daň. Postup platiteľa v takomto prípade upravuje § 49 ods. 5 zákona o DPH.

38. V súlade s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/1/2015 zo dňa

14.06.2017 a Krajského súdu v Prešove č.k. 3S/66/2013-256 zo dňa 26.01.2018 bol žalobca správcom
dane vyzvaný, aby navrhol vhodný spôsob výpočtu pomerného odpočítanie dane podľa § 49 ods.
5 zákona o DPH. Žalobca nesúhlasil, že je povinný uplatňovať pomerné odpočítanie dane. Správca
dane preto uzavrel, že žalobca mohol a mal zohľadniť osobitosti svojej činnosti do spôsobu metódy
výpočtu odpočítania dane pomerom podľa § 49 ods. 5 zákona o DPH, keďže bol nesúčinný, správca

dane porovnal objem finančných prostriedkov z príspevkov, ktoré žalobca účtuje na účty 681, 683,
687 - finančné prostriedky, ktoré nie sú odmenou za dodaný tovar, služby od príjemcu plnenia, ale
sú poskytované napr. zriaďovateľom na plnenie úloh v zmysle zriaďovacej listiny, dary, sponzorské
príspevky a pod. s príjmami z ekonomickej činnosti, ktoré sú uvádzané v daňových priznaniach k daniz pridanej hodnoty v riadkoch 03 a 13 resp. 15 a mal za to, že je objektívnym kritériom pre stanovenie
rozsahu použitia pre účely výpočtu pomernej časti odpočítanej dane podľa § 49 ods. 5 zákona o DPH u
obstaranýchtovarov/služieb,ktorébolipriobstaraníurčenénapoužitienaverejnoprospešnúčinnosťako

aj ekonomickú činnosť. Tieto údaje prepočítal správca dane za obdobie rokov 2008, 2009 a 2010 (rok
2010, roky 2010 a 2009, roky 2008 až 2010) a prihliadol na výpočet pre daňový subjekt najvýhodnejší,
a to na výpočet za obdobie rokov 2008 až 2010, t.j. na použitie na iný účel ako na podnikanie vo výške
27,66 % a na použitie na podnikanie vo výške 72,34 %.

39. Kontrolou bolo zistené, že prijatý tovar a služby bol pri obstaraní určený na použitie na iný účel ako
podnikanie a zároveň aj na ekonomickú činnosť podnikanie, a preto bol žalobca povinný postupovať
podľa § 49 ods. 5 zákona o DPH a až následne uplatniť odpočítanie dane v zmysle § 51 ods. 1 písm.
a, b, c, v nadväznosti na § 49 ods. 4. Správca dane daň uvedenú na dokladoch v súlade s § 49 ods. 5
zákona o DPH ponížil o pomerné odpočítanie dane vo výške 27,66 % na iný účel ako na podnikanie a
následne vypočítal nárok na odpočítanie dane po uplatnení § 50 ods. 2 zákona o DPH.

40. Podľa § 3 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom v príslušnom
zdaňovacom období (ďalej len ,,zákon o DPH“)
(1) Zdaniteľnou osobou je každá osoba, ktorá vykonáva nezávisle akúkoľvek ekonomickú činnosť podľa
odseku 2 bez ohľadu na účel alebo výsledky tejto činnosti.

(2) Ekonomickou činnosťou (ďalej len "podnikanie") sa rozumie každá činnosť, z ktorej sa dosahuje
príjem a ktorá zahŕňa činnosť výrobcov, obchodníkov a dodávateľov služieb vrátane ťažobnej, stavebnej
a poľnohospodárskej činnosti, činnosť vykonávanú ako slobodné povolanie podľa osobitných predpisov,
duševnú tvorivú činnosť a športovú činnosť. Za podnikanie sa považuje aj využívanie hmotného majetku
a nehmotného majetku na účel dosahovania príjmu z tohto majetku; ak je majetok v bezpodielovom

spoluvlastníctve manželov, považuje sa jeho využívanie na účel dosahovania príjmu za podnikanie v
rovnakom pomere u každého z manželov, ak sa manželia nedohodnú inak.
(4) Štátne orgány a ich rozpočtové organizácie, štátne fondy, orgány územnej samosprávy a ich
rozpočtové organizácie a iné právnické osoby, ktoré sú orgánmi verejnej moci, sa nepovažujú za
zdaniteľné osoby, keď konajú v rozsahu svojej hlavnej činnosti, a to ani v prípade, ak prijímajú v

súvislosti s touto činnosťou platby, s výnimkou, ak táto činnosť výrazne narušuje alebo môže výrazne
narušiť hospodársku súťaž, a s výnimkou, ak vykonávajú činnosti uvedené v prílohe č. 8 a tieto činnosti
nevykonávajú v zanedbateľnom rozsahu. Správa štátnych hmotných rezerv Slovenskej republiky je
zdaniteľnou osobou v rozsahu nákupu a predaja štátnych hmotných rezerv.

41. Podľa § 49 zákona o DPH
(1) Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo
službe vznikla daňová povinnosť.
(2) Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na
dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň,

ak je daň
a)vočinemuuplatnenáinýmplatiteľomvtuzemskuztovarovaslužieb,ktorésúalebomajúbyťplatiteľovi
dodané,
b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12,
c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a,

d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.
(3) Platiteľ nemôže odpočítať daň z tovarov a služieb podľa odseku 2, ktoré použije na dodávky tovarov
a služieb, ktoré sú oslobodené od dane podľa § 28 až 42, s výnimkou poisťovacích služieb podľa § 37
a finančných služieb podľa § 39, ak sú poskytnuté zákazníkovi, ktorý nemá sídlo, miesto podnikania,
prevádzkareň ani bydlisko na území Európskej únie, alebo ak sú tieto služby priamo spojené s vývozom

tovaru mimo územia Európskej únie. Platiteľ, ktorý dodáva investičné zlato oslobodené od dane podľa
§ 67 ods. 3, a platiteľ, ktorý sprostredkováva dodanie investičného zlata oslobodené od dane podľa §
67 ods. 3, nemôže odpočítať daň z tovarov a služieb podľa odseku 2, ktoré použije na túto činnosť, s
výnimkou dane z tovarov a služieb podľa § 67 ods. 5 a 6.
(4) Ak platiteľ použije tovary a služby pre dodávky tovarov a služieb, pri ktorých môže odpočítať daň, a

súčasne pre dodávky tovarov a služieb, pri ktorých nemôže odpočítať daň podľa odseku 3, je povinný
postupovať pri výpočte pomernej výšky dane, ktorú môže odpočítať, podľa § 50.
(5) Platiteľ, ktorý nadobudne hmotný majetok, ktorý je podľa osobitného predpisu odpisovaným
majetkom, a pri nadobudnutí tohto majetku predpokladá jeho použitie na účely svojho podnikania, ako ajna iný účel ako na podnikanie, sa môže rozhodnúť okrem investičného majetku uvedeného v § 54 ods. 2
písm. b) a c), že neodpočíta časť dane, ktorá zodpovedá rozsahu použitia hmotného majetku na iný účel
ako na podnikanie. Ak sa platiteľ rozhodne, že neodpočíta časť dane, ktorá zodpovedá rozsahu použitia

hmotného majetku na iný účel ako na podnikanie, nepovažuje sa použitie tohto hmotného majetku
na iný účel ako na podnikanie v tomto rozsahu za dodanie tovaru za protihodnotu (§ 8 ods. 3) alebo
dodanie služby za protihodnotu (§ 9 ods. 2). Ak platiteľ použije prijaté služby a nadobudnutý hmotný
majetok iný ako hmotný majetok, ktorý je podľa osobitného predpisu odpisovaným majetkom, na účely
svojho podnikania, ako aj na iný účel ako na podnikanie, odpočíta daň len v pomere zodpovedajúcom

rozsahu použitia na podnikanie k celkovému rozsahu použitia; ak platiteľ uplatňuje výdavky (náklady)
na spotrebované pohonné látky vo forme paušálnych výdavkov podľa osobitného predpisu a nemôže
preukázať rozsah použitia pohonných látok na účely svojho podnikania a na iný účel ako na podnikanie,
môže odpočítať daň z kúpy pohonných látok do výšky paušálnych výdavkov podľa osobitného predpisu.
Ustanovenie odseku 4 týmto nie je dotknuté.

42. Podľa § 50 zákona o DPH
(1) Pomernú výšku odpočítateľnej dane podľa § 49 ods. 4 platiteľ vypočíta ako súčin dane a koeficientu
vypočítaného podľa odseku 2 a zaokrúhleného na dve desatinné miesta nahor.
(2) Koeficient sa vypočíta ako podiel, v ktorého čitateli sú výnosy (príjmy) bez dane z tovarov a služieb za
kalendárny rok, pri ktorých je daň odpočítateľná, a v ktorého menovateli sú výnosy (príjmy) bez dane zo

všetkých tovarov a služieb za kalendárny rok. Pri výpočte koeficientu sa do čitateľa ani do menovateľa
koeficientu neuvádzajú výnosy (príjmy) z
a) predaja podniku alebo časti podniku tvoriacej samostatnú organizačnú zložku,
b) predaja majetku, ktorý platiteľ používal na účely svojho podnikania, okrem zásob,
c) finančných služieb oslobodených od dane podľa § 39, ak ich platiteľ poskytol príležitostne,

d) príležitostného prevodu nehnuteľnosti a príležitostného nájmu nehnuteľnosti.
(3) V jednotlivých zdaňovacích obdobiach v priebehu kalendárneho roka platiteľ použije koeficient z
predchádzajúceho kalendárneho roka. Ak nemožno použiť koeficient z predchádzajúceho kalendárneho
roka, určí platiteľ koeficient na príslušný kalendárny rok odhadom podľa charakteru svojej činnosti so
súhlasom správcu dane.

(4) Po skončení kalendárneho roka vypočíta platiteľ spôsobom podľa odseku 2 koeficient z údajov z
tohto skončeného kalendárneho roka a vypočíta odpočítateľnú daň za tento kalendárny rok. Rozdiel
medzi odpočítanou daňou v jednotlivých zdaňovacích obdobiach a daňou vypočítanou podľa prvej vety
vysporiada platiteľ v poslednom zdaňovacom období kalendárneho roka na ťarchu alebo v prospech
štátneho rozpočtu. Tým istým spôsobom postupuje aj platiteľ, ktorý sa v priebehu kalendárneho roka

stal platiteľom alebo v priebehu kalendárneho roka prestal byť platiteľom, a to za obdobie kalendárneho
roka, v ktorom mal postavenie platiteľa.

43. Podľa čl. 17 Smernice 77/388/EHS, Šiesta smernica Rady zo dňa 17. mája 1977 o zosúladení
právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém dane z pridanej

hodnoty,
Vznik a rozsah práva na odpočet
1. Právo na odpočítanie dane vzniká v čase vyrubenia odpočítateľnej dane.
2. Pokiaľ sa tovary a služby používajú na účely jeho zdaniteľných plnení, daňovník má právo odpočítať
nasledovné položky z dane, ktorú má zaplatiť:

a) daň z pridanej hodnoty splatnú alebo zaplatenú za tovary alebo služby, ktoré mu dodal alebo má
dodať iný daňovník,
b) daň z pridanej hodnoty splatnú alebo zaplatenú za dovezené tovary,
c) daň z pridanej hodnoty splatnú podľa článkov 5 (7) a) a 6 (3).
3. Členské štáty taktiež poskytnú každému daňovníkovi právo na odpočítanie alebo vrátenie dane z

pridanej hodnoty podľa odseku 2, ak sa tovary a služby používajú na účely:
a) plnení týkajúcich sa ekonomických aktivít podľa článku 4 (2) realizovaných v inej krajine, ktoré spĺňajú
nárok na zníženie dane, ak sa uskutočnili na území daného štátu,
b) plnení, ktoré sú oslobodené od dane podľa článku 14 (1) i) a článku 15 a 16 (1) (B), (C) a (D) a odsek 2,
c) všetkých plnení oslobodených od dane podľa článku 13 B a) a d), odsek 1 až 5, keď zákazník má

sídlo mimo spoločenstva alebo keď tieto plnenia priamo súvisia s tovarom a službami na vývoz do štátu
mimo spoločenstva.
4. Rada vyvinie úsilie, aby do 31. decembra 1977 na základe návrhu predloženého Komisiou boli prijaté
pravidlá spoločenstva, ktoré by definovali podmienky, za ktorých sa bude realizovať refundácia podľaodseku 3 daňovníkovi, ktorý nemá sídlo na teritóriu daného štátu. Pokiaľ tieto pravidlá nenadobudnú
platnosť, členské štáty si určia spôsob, ako sa má refundácia vykonať. Ak daňovník nie je rezidentom
na teritóriu spoločenstva, členské štáty môžu odmietnuť refundáciu alebo uložiť ďalšie podmienky.

5. V prípade tovarov a služieb pre potreby daňovníka obe plnenia zahrnuté v odsekoch 2 a 3, kde ide o
odpočítateľnú daň z pridanej hodnoty a pri plneniach, kde daň z pridanej hodnoty nie je odpočítateľná,
je povolené odrátať iba tú časť dane z pridanej hodnoty, ktorá sa týka prvých plnení. Táto časť sa určí v
súlade s článkom 19 za všetky plnenia realizované daňovníkom. Členské štáty však majú právo:
a) splnomocniť daňovníka, aby určil pomernú časť za každú oblasť svojej podnikateľskej činnosti s tým,

že za každý sektor bude vedený samostatný účet,
b) nútiť daňovníka, aby určil časť za každý sektor svojej podnikateľskej činnosti a viedol samostatné
účty za každý sektor,
c) splnomocniť alebo nútiť daňovníka, aby robil odpočet dane z pridanej hodnoty na základe použitia
všetkého alebo časti tovarov a služieb,
d) splnomocniť alebo nútiť daňovníka, aby robil odpočet podľa pravidla uvedeného v prvom pododseku

v súvislosti s tovarmi a službami použitými pri tu definovaných plneniach,
e) v prípade, keď ide o daň z pridanej hodnoty, ktorá sa daňovníkovi neodpočíta, táto je nesignifikantná
a treba ju považovať za nulu.

44. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp.zn. 2Sžf/1/2015 zo dňa 14.06.2017 rozsudok

Krajského súdu v Prešove č. k. 3S/66/2013-151 zo dňa 11.septembra 2014 zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie a rozhodnutie.

45. Najvyšší súd konštatoval:
,,Je nepochybné, že pri zisťovaní podkladov pre stanovenie pomerného odpočítania dane je primárne

dôkazné bremeno žalobcu, ktorý by mal vo svojom daňovom priznaní uviesť údaje, na základe ktorých
dospel k uplatnenému pomernému odpočítaniu dane. V tomto prípade daňovník s uvedeným spôsobom
výpočtu pomernej výšky odpočítanej dane, aj vzhľadom na nedostatočnú právnu úpravu, nesúhlasil.
Za takejto situácie je správca v súlade s ust. § 3 ods. 2 daňového poriadku použiť najvhodnejšie
prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane, čiže bolo povinnosťou správcu dane

vhodné prostriedky v súlade s ust. § 44 ods. 1 Daňového poriadku.

46. Do takéhoto postupu spadá aj určenie vhodného spôsobu výpočtu pomerného odpočítania dane,
nakoľko do ust. § 49 ods. 5 ZoDPH nebol zapracovaný čl. 17 ods. 5 šiestej smernice 77/388/ EHS
(nahradená od 1.1.2007 smernicou č.2006/112/ES). Slovenská právna norma neobsahuje konkrétny

spôsob určenia pomeru odpočítateľnej dane určeného na základe rozsahu použitia na podnikanie
vo vzťahu k celkovému rozsahu použitia. Šiesta smernica Rady 77/388/EHS cestou tzv. diskrečnej
právomoci členského štátu predpoklada a dala možnosť členským štátom určiť si mechanizmus tohto
výpočtu. V prípade absencie takejto úpravy je povinnosťou orgánov Slovenskej republiky postupovať
v intenciách všeobecných zásad daňového konania postupom ktorého výber bude riadne odôvodnený

a následne preskúmateľný. V prípade nesúčinnosti žalobcu je na správcovi dane, aby pri určovaní
pomeru odpočítateľnej dane zvolil vhodný postup a metódu, pričom podľa názoru najvyššieho súdu
nie je limitovaný iba postupmi, ktoré sú výslovne upravené v ZoDPH. V prejednávanej veci správca
dane na účely určenia pomeru odpočítania dane vzhľadom na použitie plnení na podnikateľské aj
nepodnikateľské účely (49 ods. 5 ZoDPH) použil spôsob výpočtu v zmysle §50, určený pre výpočet

pomeru dane v prípade plnení použitých na dodávky plnení dodávaných s daňou aj fakturovaných bez
dane, s argumentom, že za ústavne konformný a prípustný považuje iba spôsob ktorý je obsiahnutý
v zákone č. 222/2004. Táto argumentácia neobstojí, nakoľko v prípade absencie vnútroštátnej úpravy
je štát (rozhodujúci orgán) povinný zohľadniť obsah medzinárodných zmlúv, čo v konečnom dôsledku
vedie k povinnosti postupovať v súlade s judikatúrou SD EÚ v obdobných veciach.

47. Na účely pomerného odpočtu dane podľa § 49 ods. 5 ZoDPH správca dane použil postup
upravený v ust. § 50 na účely odpočítania dane podľa § 49 ods. 4 ZoDPH, ktorý upravuje postup
pri pomernom odpočítavaní vstupnej DPH v dvoch etapách, v prvej etape predbežné odpočítanie
jednotlivých zdaňovacích obdobiach kalendárneho roka, v druhej etape ročné zúčtovanie predbežne

odpočítanej dane, pričom odpočítanie sa uskutočňuje v zmysle § 49 ods. 2 až 4 ZoDPH na základe
vecnéhopriradenianákupovtovaruaslužiebúčeluichpoužitia(najviactriskupinyfaktúr)pripredbežnom
odpočítaní sa v zmysle § 50 ods. 3 použil koeficient z predchádzajúceho kalendárneho roka. V
tomto kontexte je chybou ak sa krajský súd nechal bez povšimnutia opakované námietky žalobcu vpriebehu celého konania, že považuje za neodôvodnené a nelogické, ak sa na účely stanovenia pomeru
odpočítateľnej dane za zdaňovacie obdobie november 2011 použil koeficient za rok 2010, bez toho, aby
sa prihliadalo na konkrétne okolnosti v súvislosti s financovaním, hospodárením a postavením žalobcu

vzhľadom na jeho špecifické postavenie a úlohy, resp. aby boli v rámci daňovej kontroly zistené a
vyhodnotené údaje týkajúce sa hospodárenia žalovaného v zdaňovacom období november 2011.“

48. Predmetná právna vec, teda už bola predmetom súdneho prieskumu a právneho posúdenia
aj Najvyšším súdom Slovenskej republiky. V ďalšom konaní, po zrušení rozhodnutí žalovaného

a správcu dane, bolo povinnosťou daňových orgánov, postupovať v súlade s právnym názorom
vysloveným najvyšším súdom. V prípade absencie právnej úpravy, konkrétneho spôsobu určenia
pomeru odpočítateľnej dane určeného na základe rozsahu použitia na podnikanie vo vzťahu k
celkovému rozsahu použitia, bolo povinnosťou daňových orgánov postupovať v intenciách všeobecných
zásad daňového konania postupom ktorého výber bude riadne odôvodnený a následne preskúmateľný.
V prípade nesúčinnosti žalobcu bolo na správcovi dane, aby pri určovaní pomeru odpočítateľnej dane

zvolil vhodný postup a metódu, nebol limitovaný iba postupmi, ktoré sú výslovne upravené v zákona
o DPH, bol povinný zohľadniť obsah medzinárodných zmlúv, mal povinnosť postupovať v súlade s
judikatúrou SD EÚ v obdobných veciach.

49. Po preskúmaní rozhodnutí správcu dane a žalovaného a postupu, ktorý predchádzal opätovnému

vydaniu rozhodnutí, správny súd nezistil, aby daňové orgány postupovali v rozpore s právnym názorom
najvyššieho súdu.

50. Prvý žalobný bod žalobcu spočíval v námietke nulity rozhodnutí (prvostupňové rozhodnutie, protokol,
výzva) z dôvodu, že ako správca dane nekonal zákonnom stanovený orgán, a to konkrétny daňový

úrad, ale vo veci konala a vydala rozhodnutie v prvom stupni pobočka predmetného úradu, ktorá
však nie je vecné príslušná vo veci konať ani rozhodovať. K uvedenému správny súd uvádza, že
zákon č. 479/2009 Z.z., v zmysle ustanovenia § 9 predmetného zákona umožňoval ministrovi financií
Slovenskej republiky určiť vnútornú organizačnú štruktúru daňových úradov a zriadiť pobočky daňových
úradov, pričom v zmysle ustanovenia § 2 ods. 3 predmetného zákona bola pobočka daňového úradu

organizačnou zložkou predmetného úradu. Z uvedeného teda vyplýva, že sa jedná o vnútorné členenie
konkrétneho štátneho orgánu, avšak navonok voči tretím subjektom vystupuje ako celok - Daňový úrad
Prešov. Uvedené vyplýva jednak z textu záhlavia rozhodnutia „Daňový úrad Prešov na základe zákona
č. 333/2011 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblastí daní, poplatkov a colníctva ... vydáva rozhodnutie“
ako aj zo samotného výroku rozhodnutia „Daňový úrad Prešov podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009

Z.z. v znení neskorších predpisov určuje daňovému subjektu....“. Z uvedeného jednoznačne vyplýva,
že rozhodnutie bolo vydané Daňovým úradom Prešov ako vecne príslušným správnym orgánom, preto
námietka žalobcu týkajúca sa nulity napadnutého rozhodnutia bola správnym súdom vyhodnotená ako
nedôvodná. Obdobne správny súd vyhodnotil aj námietku žalobcu o nezákonnosti protokolu a iných
procesných úkonov správcu dane. Uvedený záver správneho súdu týkajúci sa oprávnenia pobočky

konať vo veci pod označením konkrétneho daňového úradu potvrdzujú aj závery vyslovené v rozhodnutí
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Sžf/100/2016 z 16. januára 2018, v ktorom najvyšší súd v bode 13 a 14
konštatoval, „zákonodarca nepochybne nerozčleňoval daňový úrad pridaním jeho pobočiek navonok
ale smerom dovnútra, preto pracovníci pobočky daňového úradu, hoci vykonávajú svoju činnosť na
adrese odlišnej od adresy sídla daňového úradu, tak konajú ako oprávnené úradné osoby daňového

úradu.“ Zároveň vyslovil, že „v ustanovení § 5 ods. 1 zák. č. 479/2009 Z.z. je vymedzený priestor, v
ktorom daňový úrad vrátane pobočiek daňového úradu a kontaktných miest daňového úradu vykonáva
svoju zákonom vymedzenú pôsobnosť. Žalobca, ak chce spochybniť niektoré z oprávnení pobočky ako
organizačnej zložky (t.j. kompetenčne neoddeliteľnej súčasti) daňového úradu, potom musí konkrétne
predložiť listinný dôkaz, ktorý by toto tvrdenie žalobcu potvrdzoval.“

Žalobca namietal, že oznámenie o daňovej kontrole je nezákonné, pretože v ňom správca dane uviedol
presný čas začatia daňovej kontroly 9.30 hod., čo je v rozpore s § 46 ods. 1 daňového poriadku, daňová
kontrola vždy začína o 0.00 hod. určeným v oznámení.

51. Podľa § 46 ods. 1 daňového poriadku daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu

dane o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly,
miesto výkonu daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo
kontrolované účtovné obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých
dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia. Akz dôvodu na strane daňového subjektu nemožno daňovú kontrolu začať v deň uvedený v oznámení
o daňovej kontrole, je povinný túto skutočnosť oznámiť správcovi dane do ôsmich dní od doručenia
oznámenia a dohodnúť s ním nový termín začatia, daňová kontrola však nesmie začať neskôr ako 40

dní od doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly.

52. S touto námietkou sa vysporiadal žalovaný v napadnutom rozhodní a uviedol: Oznámenie o
daňovej kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti č.
9712402/5/4065/2012/Kar zo dňa 02.02.2012 obsahuje deň začatia daňovej kontroly a miesto výkonu

daňovej kontroly. Skutočnosť, že správca dane v oznámení uviedol aj hodinu začatia výkonu daňovej
kontroly, nie je chybou uvedeného oznámenia, a to z dôvodu, že správca dane do oznámenia uviedol
presne, kedy začne fyzicky samotný výkon daňovej kontroly. Samotný fyzický výkon daňovej kontroly
vždy začne v určitú konkrétnu hodinu, t. j. v presne určený čas, ktorý musí byť známy aj kontrolovanému
daňovému subjektu, preto správca dane do oznámenia uviedol aj čas fyzického začatia výkonu daňovej
kontroly. Z uvedeného dôvodu námietky daňového subjektu v tomto smere odvolací orgán považoval

za neopodstatnené.

53. Z námietky žalobcu nie je zrejmé, z akého dôvodu by mala byť daňová kontrola nezákonná, jej
začatie, z dôvodu uvedenia presného času začatia daňovej kontroly. Z ust. § 46 ods. 1 daňového
poriadku vyplýva, že relevantný je deň začatia daňovej kontroly určený v oznámení správcu dane

o daňovej kontrole, a nie čas. Pokiaľ by aj správca dane uviedol v oznámení o daňovej kontrole
údaj navyše, teda čas, kedy fyzicky začne daňovú kontrolu, nemá takáto skutočnosť žiaden vplyv na
zákonnosť daňovej kontroly, keďže jej začiatok je určený zákonom.

54.Vbode3.žalobyžalobcanamietal,žežalovanýsanevysporiadalsnámietkamitýkajúcimisapriebehu

daňovej kontroly ako aj námietkami o nezákonnosti protokolu z daňovej kontroly. Žalobca v tomto
bode žaloby neuviedol, s akými konkrétnymi námietkami sa žalovaný nevysporiadal. Z akého dôvodu
považuje priebeh daňovej kontroly a protokol z daňovej kontroly za nezákonný. Správne súdne konanie
nie je pokračovaním administratívneho konania, aby bol súd povinný vyhľadávať v odvolaní žalobcu proti
rozhodnutiu správcu dane a rozhodnutí žalovaného, s ktorými námietkami sa žalovaný nevysporiadal.

Protokol z daňovej kontroly nebol súdmi označený za nezákonný ako tvrdí žalobca.

55. Správca dane nevykonával dokazovanie vo vyrubovacom konaní. Žalobca poukazuje na ust. § 68
daňového poriadku, avšak neuvádza aký dôkaz vykonal správca dane vo vyrubovacom konaní. Na
str. 9 žaloby, žalobný bod 8, naopak žalobca uvádza, že bez vykonania jediného dôkazu v daňovej

kontrole alebo vyrubovacom konaní neuznal správca dane žalobcovi právo na odpočítanie dane. Na
str. 12 žaloby, bod 11, žalobca tvrdí, že správca dane neuznal právo na odpočítanie dane bez vykonania
jediného dôkazu v tejto daňovej kontrole.

56. K námietke žalobcu, že v prvostupňovom rozhodnutí správcu dane nie je možné zistiť, čo považoval

za dôkazy a čo za informácie, správny súd uvádza, že takáto povinnosť nevyplýva z daňového poriadku,
ani takýto postup nie je v rozpore s ust. § 3 ods. 2 daňového poriadku ako tvrdí žalobca, ktorý ďalej
nekonkretizuje ako a prečo by mal byť takýto postup v rozpore s citovaným ustanovením.

57. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý

dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo.

58. Podľa § 63 ods. 5 daňového poriadku rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon
neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia,

vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov
a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.

59. Správca dane nemusí v rozhodnutí výslovne uviesť, čo je dôkazom a ako hodnotí každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pokiaľ tieto skutočnosti vyplývajú z obsahu

rozhodnutia. Z rozhodnutia správcu dane je zrejmé, z akých dôkazov správca dane vychádzal a ako
ich hodnotil. Z rozhodnutia správcu dane je tiež zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia
podľa § 63 ods. 5 daňového poriadku. Žalobca neuvádza s akými konkrétnymi návrhmi a námietkami
žalobcu sa správca dane v rozhodnutí nevysporiadal. Rozhodnutie obsahuje aj úvahy správcu dane,ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov a ustanovenia právnych predpisov, podľa ktorých rozhodol. Ktoré
dôkazy svedčia v prospech a ktoré dôkazy svedčia v neprospech daňového subjektu, nie je povinný
správca dane v rozhodnutí uvádzať. Námietky v bode 5. žaloby sú všeobecné, žalobca neuviedol v čom

konkrétne mal správca dane pochybiť, napr. aký dôkaz nevyhodnotil, resp. nesprávne.

60. Čo sa týka námietky žalobcu spočívajúcej v porušení jeho práv z dôvodu, že ho správca dane
neupovedomil o vzniku jeho pochybnosti vo vzťahu k správnosti, pravdivosti a úplnosti dokladov
predložených žalobcom alebo údajov v nich uvedených a zároveň, že tento ho nevyzval, aby sa k

týmto pochybnostiam vyjadril a doplnil dokazovanie a taktiež, že v rozpore so zákonom po doložení
listín žalobcom začal vykonávať vyhľadávaciu činnosť, správny súd posúdil uvedenú námietku ako
nedôvodnú, pričom poukazuje na to, že po predložení dôkazov daňovým subjektom, je správca
dane povinný tieto tvrdenia verifikovať, čo uskutočňuje na základe vyhľadávacej činnosti v rámci
daňovej kontroly. Povinnosť verifikovať daňovým subjektom tvrdené skutočnosti vyplýva aj z rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu

SR č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na
daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona o DPH).
Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim
právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej
hodnoty (je iniciátorom odpočítania DPH), a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou

preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo
strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým
subjektom.“ Aj z ustanovenia § 3 ods. 5 daňového poriadku vyplýva, že správca dane je povinný
vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, teda vykonáva vyhľadávaciu činnosť za účelom
zistenia skutočnosti rozhodujúcich pre správne vyrubenie dane. Vzhľadom na uvedené nemožno priznať

relevanciu predmetnej žalobnej námietke. Čo sa týka porušenia povinnosti správcu dane podľa § 46 ods.
5 daňového poriadku, správny súd poukazuje na zápisnicu o ústnom pojednávaní zo dňa 14.03.2012,
ktorej predmetom bolo podanie vysvetlenia k použitiu koeficientu a k odpočítaniu dane pomerom v
zmysle§49ods.5zákonač.222/2004Z.z.,ďalejnazápisnicuoústnompojednávanízodňa30.05.2012,
ktorej hlavným predmetom bolo oboznámenie kontrolovaného platiteľa s nedostatkami zistenými pri

výkone daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho
časti za zdaňovacie obdobie november 2011, na písomnú výzvu na poskytnutie informácii zo dňa
16.08.2012 a na zápisnicu o ústnom pojednávaní zo dňa 07.12.2012, s predmetom: oboznámenie
s nedostatkami zistenými pri výkone daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie
nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie november 2011. Týmito úkonmi správcu

dane bol žalobca upovedomený o pochybnostiach, bol vyzvaný na vyjadrenie sa k nim, v súlade
s ustanovením § 46 ods. 5 daňového poriadku, teda správny súd nemal za preukázané porušenie
predmetnej povinnosti správcu dane.

61. Žalobca namietal, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí tejto námietke nevenoval. Aj keď

žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa touto odvolacou námietkou žalobcu nezaoberal, z
obsahu administratívneho spisu správny súd dospel k záveru, že nie je dôvodná a nepovažoval ju za
natoľko relevantnú, aby nevysporiadanie sa s ňou v napadnutom rozhodnutí, mohlo byť dôvodom na
jeho zrušenie.

62. Žalobca sa nestotožňuje so závermi kontroly a nesúhlasí s názorom, že je povinný uplatňovať
pomerné odpočítanie dane podľa § 49 ods. 5 zákona o DPH. Okrem oslobodených činnosti § 38 zákona
o DPH, všetky ostatné činností majú charakter ekonomickej činnosti podľa zákona o DPH (§ 3 zákona o
DPH). V podanom daňovom priznaní ako aj v daňovej kontrole tvrdil a predloženými dokladmi preukázal,
že všetky kontrolované obchody v daňovej kontrole boli vykonávaním ekonomickej činnosti v súlade

s ust. § 3 zákona o DPH. Správca dane tieto skutočnosti nikdy nespochybnil postupom podľa § 46
ods. 5 daňového poriadku, ani nepredložil žiadny dôkaz opaku k žalobcom tvrdeným a preukázaným
skutočnostiam.

63. V tejto žalobnej námietke pod bodom 7. žaloby, žalobca namietal, že nie je povinný uplatňovať

pomerné odpočítanie dane podľa § 49 ods. 5 zákona o DPH. Tvrdí, že okrem oslobodených činnosti
podľa § 38 zákona o DPH, všetky ostatné činností majú charakter ekonomickej činnosti podľa § 3
zákona o DPH.64. Žalobca však neuviedol, v čom je záver správcu dane nesprávny, keď konštatoval, že žalobca
vykonáva aj činnosti, ktoré nie sú ekonomickou činnosťou v zmysle § 3 zákona o DPH. Správca dane
svoj záver podrobne a rozsiahlo odôvodnil na str. 55-67 rozhodnutia, uviedol z akých dôkazov vychádzal

a aké právne závery ho k takémuto záveru viedli. Žalobca v tejto žalobnej námietke iba konštatuje, že
sa nestotožňuje so záverom správcu dane, nie je tak zrejmé z akých konkrétnych skutkových alebo
právnych dôvodov žalobca považuje záver žalovaného za nesprávny. Podľa § 182 ods. 1 písm. e/ SSP
v správnej žalobe sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť dôvody žaloby,
z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje

napadnuté výroky rozhodnutia alebo opatrenia za nezákonné (ďalej len „žalobné body“).

65. Výzvou zo dňa 05.03.2019 bol žalobca vyzvaný, v súlade s bodom 21 rozsudku Krajského súdu
v Prešove č.k. 3S/66/2013-256 zo dňa 26.01.2018, na splnenie si povinnosti vo vyrubovacom konaní
za zdaňovacie obdobie november 2011 tým, že v lehote 8 dní odo dňa doručenia tejto výzvy predloží
písomné vyjadrenie, v ktorom navrhne spôsob výpočtu pomerného odpočítania dane podľa § 49 ods. 5

zákona č. 222/2004 Z.z., nakoľko do ustanovenia § 49 ods. 5 zákona o dani z pridanej hodnoty nebol
zapracovaný čl. 17 šiestej smernice 77/388/EHS (nahradená od 1.1.2007 smernicou č. 2006/112/ES).
Slovenská právna norma neobsahuje konkrétny spôsob určenia pomeru odpočítateľnej dane určeného
na základe rozsahu použitia na podnikanie vo vzťahu k celkovému rozsahu použitia. Šiesta smernica
Rady 77/388/EHS cestou tzv. diskrečnej právomoci členského štátu predpokladala a dala možnosť

členským štátom určiť si mechanizmus tohto výpočtu. V prípade absencie takejto úpravy je povinnosťou
orgánovSlovenskejrepublikypostupovaťvintenciáchvšeobecnýchzásaddaňovéhokonaniapostupom,
ktorého výber bude riadne odôvodnený a následne preskúmateľný.

66. Správca dane predmetnou výzvou nevyzýval žalobcu na posúdenie právnych otázok, ale v súlade s

právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrenom v uznesení sp. zn. 2Sžf/1/2015
zo dňa 14.06.2017, ktorým bol správca dane viazaný. Správca dane nepostupoval svojvoľne ani
nezákonne, postupoval v súlade s právnym názorom najvyššieho súdu, ktorý konštatoval, že ,,V
prípade nesúčinnosti žalobcu je na správcovi dane, aby pri určovaní pomeru odpočítateľnej dane zvolil
vhodný postup a metódu ...“. Správca dane postupoval v súčinnosti so žalobcom, o čom svedčí

obsah administratívneho spisu, výzvy správcu dane, oboznámenia žalobcu a ústne pojednávania. Je
absolútne nedôvodná námietka žalobcu, že bez vykonania jediného dôkazu v daňovej kontrole a bez
uvedenia zákonného ustanovenia, podľa ktorého správca dane postupoval, neuznal žalobcovi právo
na odpočítanie dane tak ako si ho uplatnil v daňovom priznaní. Z obsahu administratívneho spisu je
preukázané a táto skutočnosť vyplýva aj z rozhodnutia správcu dane, že si zaobstaral množstvo dôkazov

a podľa akých zákonných ustanovení postupoval a rozhodol.

67. K námietke žalobcu, že správca dane požiadal o metodické usmernenie nadriadený orgán, teda
Finančné riaditeľstvo SR, čo je podľa žalobcu nezákonným zásahom do rozhodovacej kompetencie
prvostupňového daňového orgánu odvolacím orgánom, správny súd uvádza, že nie je takýto postup

v rozpore so zákonom, ani žalobca nepoukázal na konkrétne ustanovenie právneho predpisu, ktoré
by malo byť takýmto postupom porušené a prípadne aký by malo mať takéto porušenie vplyv
na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Žalobca namietal, že je odňatá možnosť objektívneho a
nestranného preskúmania rozhodnutia správcu dane odvolacím orgánom, keďže on sám stanovil postup
a závery rozhodujúce pre rozhodnutie prvostupňového orgánu. Ani s touto námietkou sa správny súd

nestotožňuje, keďže žalobca ani netvrdil, aby metodické usmernenie a napadnuté rozhodnutie vydala tá
istá osoba a takéto ponímanie metodických usmernení by znamenalo, že by v každej jednej veci, ak sa
správca dane riadil akýmkoľvek vydaným metodickým usmernením Finančného riaditeľstva SR, tak by
bola odňatá možnosť objektívneho a nestranného preskúmania rozhodnutia správcu dane odvolacím
orgánom,keďžemetodickéusmerneniavydávaFinančnériaditeľstvoSR,ktoréjeajodvolacímorgánom.

68.Stoutonámietkoužalobcusavysporiadalsprávcadanevrozhodnutínastr.108,akeďžerozhodnutie
správcu dane a žalovaného tvoria jeden celok, preto je nedôvodná námietka žalobcu, že sa s ňou
nezaoberal žalovaný v napadnutom rozhodnutí.

69. Napadnuté rozhodnutie nie je v rozpore so závermi uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2Sžf/1/2015 zo dňa 14.06.2017. Žalobca namieta, že správca dane nezohľadnil
judikatúru Súdneho dvora EÚ v obdobných veciach, ako mu to stanovil aj Najvyšší súd SR, avšak ani
žalobca nepoukazuje na konkrétnu judikatúru, ktorá by bola aplikovateľná v danej právnej veci.70. Správca dane porovnal objem finančných prostriedkov z kontraktov, príspevkov, ktoré žalobca účtuje
na účty 681, 683, a 687 (t.j. finančných prostriedkov, ktoré nie sú odmenou za dodaný tovar/službu od

príjemcu plnenia, ale sú poskytované napr. zriaďovateľom na plnenie úloh v zmysle zriaďovacej listiny,
dary, sponzorské príspevky a pod.) s príjmami z ekonomickej činnosti, ktoré sú uvádzané v daňových
priznaniach k dani z pridanej hodnoty v riadkoch 03 a 13 resp. 15, a považoval za objektívne kritérium
pre stanovenie rozsahu použitia pre účely výpočtu pomernej časti odpočítanej dane podľa § 49 ods. 5
zákona č. 222/2004 Z.z. u obstaraných tovarov/služieb, ktoré boli pri obstaraní určené na použitie na

verejnoprospešnú činnosť ako aj ekonomickú činnosť.

71. Žalobca v žalobe poukazuje na príjem na účte 681 (výnosy z bežných transferov zo ŠR) a uvádza
na prefinancovanie hlavne akých činností slúži. Tieto činnosti vymenúva a poukazuje, že je z týchto
činností tiež dosahovaný príjem, ktorý je zdaňovaný daňou na výstupe. Taktiež príjem na účte 683
(výnosy z bežných transferov od ostatných subjektov verejnej správy) a príjmy na účte 687 (výnosy z

bežných transferov od ostatných subjektov mimo verejnej správy) výstupom sú príjmy zdaňované daňou
na výstupe.

72. Už z pomenovania jednotlivých činnosti, ktoré žalobca v žalobe v bode 11 vymenováva, vyplýva
že účelom týchto činností nie je dosahovať príjem, ale ide o verejnoprospešnú činností ako napr.

starostlivosť o šport, turistiku a táboriská, údržba turistických chodníkov, čistenie územia od odpadu a
pod. Pokiaľ vedľajším produktom výstupom týchto činností boli príjmy ako tvrdí žalobca, žalobca mohol
a mal zohľadniť túto skutočnosť do spôsobu/metódy výpočtu pomerného odpočítania dane podľa § 49
ods. 5 zákona o DPH. Žalobca tieto skutočnosti sám nezohľadnil v pomernom odpočítaní dane, napriek
tomu, že bol správcom dane vyzývaný.

73. Žalobca uvádza, že správca dane mal použiť závery z rozsudku Súdneho dvora EÚ C-126/14 Sveda.
V tomto smere správny súd dáva do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2Sžf/19/2011 zo dňa 25. januára 2012, z ktorého vyplýva : „Pokiaľ sa žalobca v daňovom konaní, alebo
v súdnom prieskumnom konaní odvolával na niektoré rozsudky Súdneho dvora, bolo jeho dôkazným

bremenom preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov
Súdneho dvora, a nielen uvádzať niektoré právne závery v týchto rozsudkoch uvedené. Pokiaľ sú jeho
tvrdenia len všeobecné, nemôže na ne súd v správnom súdnictve prihliadať.“

74. K námietke žalobcu, o chybách a nesprávnych tvrdeniach v tabuľkách, správny súd uvádza, že

žalobca neuviedol ktorých konkrétnych účtovných dokladov sa táto žalobná námietka týka.

75. Správca dane sa zaoberal tvrdeniami žalobcu, že všetky nadobudnuté tovary a služby sú použité
výhradne na podnikateľskú činnosť, v rozhodnutí na str. 67.

76.Správcadaneprivýpočtepomernejčastiodpočítanejdanepodľa§49ods.5zákonaoDPHprihliadol
na výpočet pre daňový subjekt ten najvýhodnejší, a to na výpočet za obdobie rokov 2008 až 2010, t.j.
na %-ne použitie na iný účel ako na podnikanie vo výške 27,66 % a na %-ne použitie na podnikanie
vo výške 72,34 %.

77. Žalobca namietal, že správca dane použil koeficient svojvoľne, preto je spôsob výpočtu pomerného
odpočítania dane nezákonný. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp.zn. 2Sžf/1/2015 zo dňa
14.06.2017 konštatoval, že ,,Slovenská právna norma neobsahuje konkrétny spôsob určenia pomeru
odpočítateľnej dane určeného na základe rozsahu použitia na podnikanie vo vzťahu k celkovému
rozsahu použitia. V prípade absencie takejto úpravy je povinnosťou orgánov Slovenskej republiky

postupovať v intenciách všeobecných zásad daňového konania postupom ktorého výber bude riadne
odôvodnený a následne preskúmateľný. V prípade nesúčinnosti žalobcu je na správcovi dane, aby pri
určovaní pomeru odpočítateľnej dane zvolil vhodný postup a metódu, pričom podľa názoru najvyššieho
súdu nie je limitovaný iba postupmi, ktoré sú výslovne upravené v ZoDPH. V prípade absencie
vnútroštátnej úpravy je štát (rozhodujúci orgán) povinný zohľadniť obsah medzinárodných zmlúv, čo

v konečnom dôsledku vedie k povinnosti postupovať v súlade s judikatúrou SD EÚ v obdobných
veciach.“ Vzhľadom k tomu, že slovenská právna úprava neobsahuje konkrétny spôsob určenia pomeru
odpočítateľnej dane určeného na základe rozsahu použitia na podnikanie vo vzťahu k celkovému
rozsahu použitia, v prípade nesúčinnosti žalobcu, bolo na správcovi dane, aby pri určovaní pomeruodpočítateľnej dane zvolil vhodný postup a metódu. Správca dane aj takto postupoval, hľadal vhodný
spôsob výpočtu pomeru odpočítateľnej dane, ktorý aj náležite odôvodnil.

78. V bode 13 žaloby žalobca poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora C-98/98, čl. 13 Smernice
Rady č. 2008/8/ES a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/17/2009 zo dňa
07.04.2011, neuvádza však aké majú spoločné prvky citované rozhodnutia s prejednávanou vecou a
ako sú aplikovateľné na daný skutkový stav.

79. Žalobca uvádza, že tvrdenie správcu dane v protokole, že žalobca si neurčil pomer resp.
percentuálnu využiteľnosť nakupovaného tovaru, služieb a majetku a následne aj sumu odpočítanej
dane,niejepravdivéapoukazujenavyjadreniekvýzvezodňa05.03.2019.Zobsahutejtovýzvyvyplýva,
že žalobca nesúhlasil s názorom, že je povinný uplatňovať pomerné odpočítanie dane podľa § 49 ods. 5
zákona o DPH, okrem oslobodených činností § 38 zákona o DPH, všetky ostatné činnosti majú charakter
ekonomickej činnosti podľa zákona o DPH (§ 3 zákona o DPH), preto uplatňuje pomerné odpočítanie

dane podľa § 50 zákona o DPH. Žalobca teda nesúhlasil, že je povinný uplatňovať pomerné odpočítanie
dane podľa § 49 ods. 5 zákona o DPH, preto ani neurčil pomer odpočítania dane zodpovedajúci rozsahu
použitia na podnikanie k celkovému rozsahu použitia podľa § 49 ods. 5 zákona o DPH, ale postupoval
podľa § 50 zákona o DPH.

80. Nakoniec žalobca v žalobe namietal nezákonnosť oznámenia zo dňa 09.04.2019, ktorého
predmetom bolo oboznámenie žalobcu o priebehu a výsledkoch dokazovania vo vyrubovacom
konaní z dôvodu, že žiadne ustanovenie daňového poriadku správcovi dane neumožňuje vykonanie
oboznámenia so zisteniami vo vyrubovacom konaní.

81. Správca dane oznámením termínu ústneho pojednávania zo dňa 09.04.2019 oznámil žalobcovi, že
dňa 25.04.2019 o 9.00 hod. sa na Daňovom úrade Prešov, pobočka Poprad, č. dv. 507 uskutoční ústne
pojednávanieopriebehuavýsledkochdokazovaniaužalobcuvovyrubovacomkonanínadanizpridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2011.

82. Z obsahu oznámenia termínu ústneho pojednávania zo dňa 09.04.2019 vyplýva, že správca dane
oznámil žalobcovi termín ústneho pojednávania. Nebolo predmetom tohto oznámenia oboznámenie
žalobcu o priebehu a výsledkoch dokazovania vo vyrubovacom konaní ako tvrdí žalobca.

83. Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR a z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR vyplýva,

že úlohou súdu nie je argumentovať ku každej žalobcom vznesenej žalobnej námietke, ale vysporiadať
sa s tými, ktoré sú pre konanie podstatnými. Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku sp. zn. 2 Sžo/24/2013
zo dňa 18.06.2014 uviedol, že súčasťou základného práva účastníka na spravodlivé konanie podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo „na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany“.

Zároveň uviedol, že všeobecný súd „nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam“. Následne uviedol, že rozhodnutie musí
„obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky“. Najvyšší súd Slovenskej republiky rovnako uviedol: „Túto požiadavku zvýrazňuje vo
svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: ... „Právo na

spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia
však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie
povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr.
Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Ďalej Najvyšší súd Slovenskej republiky vo
svojom rozsudku sp. zn. 2 Sžo/24/2013 zo dňa 18.06.2014 uviedol: „Európsky súd pre ľudské práva, ale

zároveň pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na
každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý
je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci“.

84. Na základe vyššie uvedených skutočností, správny súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je

dôvodná, preto ju podľa § 190 SSP zamietol.85. O trovách konania súd rozhodol podľa § 168 SSP. Žalobca nemá právo na náhradu trov konania,
keďže v konaní nebol úspešný a u žalovaného nezistil osobitné dôvody vedúce k priznaniu náhrady
trov konania.

86. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť na Najvyšší správny súd SR a to v lehote 30 dní
od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu, ktorú je potrebné podať na Krajský
súd v Prešove (§ 443 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 444 ods. 1 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť: označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa
podáva (ďalej len ,,sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1,
2 SSP).

Podľa § 57 SSP

(1)Ak tento zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a)ktorému správnemu súdu je určené,
b)kto ho robí,
c)ktorej veci sa týka,
d)čo sa ním sleduje a

e)podpis.

(2)Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej
značky tohto konania.

Podľa § 440 SSP
(1)Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a)na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b)ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,

c)účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d)v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e)vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f)nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g)rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h)sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i)nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j)podanie bolo nezákonne odmietnuté.

(2)Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie
právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred krajským súdom.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom.Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen,
ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa; ak ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ SSP; ak je žalovaným Centrum

právnej pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP).