Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, August 16, 2021

Súd: Okresný súd Trebišov
Spisová značka: 17Csp/66/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7920201519
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 08. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Ďurková

ECLI: ECLI:SK:OSTV:2021:7920201519.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

OkresnýsúdTrebišovsudkyňouJUDr.RenatouĎurkovouvsporežalobkyne:Y..Y.S.,nar.XX.XX.XXXX,

bytom Y. M. XXX, XXX XX, právne zastúpeného: JUDr. Ladislav Riedl, advokát, Slovenská 46, 080 01
Prešov, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, 824 26 Bratislava, IČO: 35 792
752, zast. Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO:
47 233 516, v konaní o primerané finančné zadosťučinenie, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 270 Eur a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% voči žalovanému.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala rozhodnutia titulom primeraného finančného
zadosťučinenia,ktorýmbysúduložilžalovanémupovinnosťzaplatiťjejsumu700Eur.Žalobuodôvodnila
tým,žesavkonanívedenomnaOkresnomsúdeTrebišovpodsp.zn.2Csp/218/2016domáhalaochrany
svojich spotrebiteľských práv a to v súvislosti so Zmluvou o revolvingovom úvere č. 8500118947 zo
dňa 19.06.2015, na základe ktorej bol žalovaným ako veriteľom poskytnutý žalobkyni ako dlžníkovi
spotrebiteľský úver (ďalej len „zmluva o úvere“). Rozsudkom Okresného súdu Trebišov zo dňa

26.10.2018, č. k. 2Csp/218/2016-64, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 05.01.2019 bolo rozhodnuté
o povinnosti žalovaného zdržať sa výkonu práva na zrážky zo mzdy na základe Dohody o zrážkach
zo mzdy (iných príjmov) dlžníka č. 8500118947 zo dňa 19.06.2015, uzavretej medzi žalobkyňou ako
dlžníkom a žalovaným ako veriteľom. Ďalej žalobca citoval ust. § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Zákonným predpokladom pre
vyhovenie žaloby je úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti stanovenej Zákonom o

ochrane spotrebiteľa alebo osobitnými predpismi. Vzhľadom na vedomosť o argumentačnej línii
žalovaných veriteľov v tomto type žaloby uviedla, že skutočnosť, či jej ako žalobkyni v dôsledku
konania žalovaného reálne vznikla určitá ujma, je bez právneho významu, nakoľko táto nie je zákonným
predpokladom vzniku právam na primerané finančné zadosťučinenie. Účelom a zmyslom ustanovenia
§ 3 ods. 5 ZoS je odškodniť spotrebiteľa za diskomfort, ktorý nastal samotným uplatnením ochrany
proti porušeniu práva a povinnosti zo strany žalovaného. Ide teda o istú satisfakciu spotrebiteľa,
ktorá má ale zároveň na žalovaného pôsobiť odradzujúco vo vzťahu k opätovnému porušovaniu práv

spotrebiteľov. Žalovaný vyzval zamestnávateľa žalobkyne na zrážanie sumy 1 376,25Eur z jej mzdy.
Nárok na tieto finančné prostriedky si už následne neuplatnil žiadnym spôsobom ani na súde. Z okolností
prípadu pôvodného súdneho konania, ako spravodlivú výšku primeraného finančného zadosťučinenia
vyhodnotila sumu 700,- Eur.2. Žalovaný doručil súdu vyjadrenie k žalobe zo dňa 06.05.2020 a uviedol, že namieta, že uplatnená
požiadavka v podanej žalobe je nedôvodná a zo strany žalobkyne neodôvodnená. Žalobkyňa neuviedla

žiadnu skutočnosť, ktorou by odôvodnila požadovaný nárok a jeho výšku. Vzhľadom na absenciu
základných skutkových tvrdení žalobkyne je možné sa len vyjadriť k tomu, čo z podanej žaloby
vyplýva. Dopĺňanie skutkových tvrdení žalobkyne je pritom (§ 296 v spojení s § 291 ods. (3) CSP)
neprípustné. Žalobkyňa uviedla, že podaná žaloba nadväzuje na právoplatne skončené konanie vo
veci 2Csp/218/2016 a výzvu na vykonávanie zrážok zo mzdy žalobkyňa spája zásah do svojich práv)

došlo na základe neodkladného opatrenia vydaného v roku 2016. Žiadosť o vykonávanie zrážok zo
mzdy bola predložená teda ešte skôr. Pri zohľadnení uvedeného preto žalovaný tvrdí, že uplynutie času
viac ako 4 roky spochybňuje oprávnenosť uplatnenia požiadavky na finančné zadosťučinenie čo do
základu a aj čo do výšky. Z podanej žaloby nevyplýva žiadna skutočnosť, ktorá by odôvodnila sumu,
ktorú žalobkyňa žiada. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 132 vyžaduje v žalobe pravdivé a úplné
opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh. Nepripúšťa

opísanie rozhodujúcich skutočností ani odkazom na dôkazy. V tomto prípade žaloba neobsahuje žiadny
popis skutočností pre posúdenie požadovanej sumy. Z podanej žaloby nevyplýva ani preukázanie
podmienok podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. v súvislosti s podanou žalobou. Poukázal ďalej na
to, že okrem podanej žaloby žalobkyňa podala aj inú žalobu o zaplatenie finančného zadosťučinenia,
(napr. konanie pod sp. zn. 2Csp/66/2020 a 4Csp/66/2020). Už z časového hľadiska je zrejmé, že ide o

cielené podávanie samostatných žalôb bez toho, aby k tomu bol oprávnený dôvod, pretože žaloba vo
veci 4Csp/66/2020 bola na súd podaná dňa 08.04.2020, žaloba v tejto veci bola na súd podaná dňa
08.04. 2020, žaloba vo veci 2Csp/66/2020 bola na súd podaná dňa 08.04. 2020. Žalobkyni nebránila
žiadna objektívna prekážka uplatňovania požiadavky na primerané finančné zadosťučinenie jednou
žalobou. Ak účelom ustanovenia §3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. je priznanie primeranej satisfakcie

spotrebiteľovi, potom je zrejmé, že skutkovo a právne neopodstatnené multiplikovanie súdnych sporov
sleduje dosiahnutie iného účelu, ako má na mysli toto ustanovenie. Postup žalobkyne sa javí ďalej
tak, že začatím separátnych konaní neumožňuje posúdiť ňou tvrdený nárok komplexne, ale vždy len
na základe parciálnych skutočností a skutkových okolností. Takýto postup je nielen príkladom toho,
že ide o snahu znevýhodniť druhú stranu a spôsobiť jej ujmu. Súčasne je zrejmé, že žalobkyňa

takýmto spôsobom zneužíva ustanovenie § 3 ods. 5 uvedeného zákona, pretože nesleduje dosiahnutie
účelu - nastolenie rovnováhy zmluvných strán, ale vytvorenie neoprávneného obohatenia. Na túto
skutočnosť poukázal vo svojej rozhodovacej činnosti napríklad aj Krajský súd v Prešove, rozsudok sp.
zn. 14Co91/2012. Nejestvuje žiadny oprávnený, zákonný a ani logický dôvod, aby žalobkyňa za účelom
získania finančného zadosťučinenia účelovo podávala niekoľko žalôb, ak tak mohla preukázateľne

spraviť jednou; jednoznačnej účelovosti nasvedčuje už obsah splnomocnenia, ktoré je formulované
všeobecne práve preto, aby sa uplatnilo vo viacerých konaniach.

3. Súd nariadil pojednávanie na deň 17.08.2021. Žalovaný, ktorý bol na pojednávanie predvolaný riadne
a včas svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil písomným podaním zo dňa 01.08.2021 z dôvodu

hospodárnosti a súhlasil s tým, aby sa pojednávanie uskutočnilo v jeho neprítomnosti, rovnako aj právny
zástupca žalobkyne požiadal o ospravedlnenie svojej neúčasti na pojednávaní súdu.

4. Súd sa oboznámil so stanoviskami strán sporu, listinnými dôkazmi, spisom Okresného súdu Trebišov
sp. zn. 2Csp/218/2016, z neho rozsudkom, zmluvou o úvere ako aj s ostatnými listinnými dôkazmi

založenými v spise.

5. Z pripojeného spisu Okresného súdu Trebišov, sp. zn. 2Csp/218/2016 súd zistil, že rozsudkom
Okresného súdu Trebišov, č. k. 2Csp/218/2016-64 zo dňa 26.10.2018, ktorý nadobudol právoplatnosť
05.01.2019 súd vyhovel žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala voči žalovanému zdržania sa použitia

dohody o zrážkach zo mzdy uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným. V odôvodnení rozsudku súd
prvej inštancie uviedol, že medzi žalobcom a žalobkyňou ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom bola
uzavretá zmluva o revolvingovom úvere. V ten istý deň uzatvorili strany sporu aj dohodu o zrážkach zo
mzdy (iných príjmov). V prípade zmluvy o úvere išlo o spotrebiteľskú zmluvu, preto súd túto posudzoval v
zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch platného v čase uzavretia zmluvy. Išlo o typicky formulárovú

zmluvu vopred pripravenú, ktorej podmienky a obsah žalobca ako spotrebiteľ, nemohol ovplyvniť.
Žalobkyňa bola v pozícii spotrebiteľa, ktorý chcel získať úver, ktorý však mohol získať v prípade, že
sa podpíše pod všetky predložené dokumenty, s ktorými sa nemohol dôkladne oboznámiť a neboli
vysvetlené skutočnosti, ktoré sa uvádzajú v týchto dokumentoch. Súd v rozsudku ďalej poukázal naskutočnosť, že z úradnej moci v zmysle vyššie uvedených zákonných ustanovení o ochrane spotrebiteľa,
v zmysle Smernice Rady 93/13/EHS z 5.1.1993, ale aj v zmysle judikatúry ESD skúmal prijateľnosť
zmluvných podmienok a v tomto prípade dospel k záveru, že zmluvné dojednanie o zrážkach zo mzdy

žalobcu pre prípad neplnenia povinnosti riadne a včas splácať úver, je neprijateľné a teda neplatné (§
53 ods. 5 OZ).

6. Podľa § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, účinnom v čase uzavretia zmluvy,
t.j. ku dňu 19.06.2015, proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany

spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa
môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil
protiprávny stav. Osoba, ktorá na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej
týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, koho
porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé
privodiť ujmu spotrebiteľovi.

7. Predmetom tohto konania je nárok žalobkyne vyplývajúci z ust. § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z..
Vo vzťahu k vyššie citovanému ustanoveniu zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa možno
uviesť, že ide o ustanovenie s tzv. relatívne neurčitou hypotézou, ktorá neustanovuje žiadne kritéria na
vymedzenie toho, čo predstavuje finančné zadosťučinenie a ako treba určiť jeho výšku. Zároveň treba

uviesť, že novšie znenie zákon o ochrane spotrebiteľa dokonca ešte zmiernilo podmienky poskytnutia
primeraného finančného zadosťučinenia, pretože toto sa v súčasnosti poskytuje aj bez toho, aby
porušenie práv alebo povinností spotrebiteľa ustanovené zákonom o spotrebiteľa, alebo osobitným
predpisom bolo spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi.

8. Súd konštatuje, že úspešné uplatnenie porušenia práv spotrebiteľa bolo v súdenej veci jednoznačne
preukázané a prejavilo sa to i právoplatným rozsudkom Okresného súdu Trebišov zo dňa 26.10.2018, č.
k.2Csp/218/2016-64,ktorýnadobudolprávoplatnosťdňa05.01.2019.Priznanéfinančnézadosťučinenie
je vyrovnaním ujmy, ktorá žalobkyni vznikla konaním žalovaného a je aj určitou satisfakciou za stav,
ktorý musela v dôsledku takého konania trpieť. Súčasne je však aj sankciou postihujúcou žalovaného,

ktorý ako dodávateľ finančnej služby nekonal v súlade so zákonom.

9. Z podmienok vzniku nároku na primerané finančné zadosťučinenie formulovaných v § 3 ods. 5 zák.
č. 250/20007 Z.z. nevyplýva, že by finančné zadosťučinenie bolo možné spotrebiteľovi priznať len v
prípade, ak porušenie práva nie je možné napraviť inak. Uvedené zákonné ustanovenie nevylučuje

ani možnosť žiadať finančné zadosťučinenie aj popri iných nárokoch spotrebiteľa predpokladaných
zákonom vychádzajúcich z porušenia jeho práva. Konanie žalobcu, ktorý si ako spotrebiteľ uplatnil voči
žalovanému, ako dodávateľovi, nárok na primerané finančné zadosťučinenie nie je možné považovať
ani za šikanózne, ktoré by bolo v rozpore so zákonom a dobrými mravmi.

10. V prejednávanej veci bola nepochybne naplnená hypotéza vyššie citovanej právnej normy, keďže
právoplatným rozsudkom Okresného súdu Trebišov zo dňa 26.10.2018, č. k. 2Csp/218/2016-64 bolo
rozhodnuté, že žalovaný je povinný zdržať sa použitia dohody o zrážkach zo mzdy (iných príjmov), na
základe ktorej mali byť žalobkyni vykonané zrážky zo mzdy za účelom uspokojenia nehradenej splatnej
pohľadávky vo výške 1.376,25 Eur. Žalobkyni bol poskytnutý úver 840 Eur.

11. K argumentácii žalovaného, že žalobkyni žiadna ujma nevznikla súd uvádza, že skutočnosť,
či ujma spotrebiteľovi skutočne aj reálne vznikla, je právne irelevantná, keďže postačuje už len
samotná možnosť vzniku takejto ujmy. Súd tiež poukazuje, pokiaľ žalovaný namieta nedôvodnosť
žaloby a nesplnenie podmienok zákona pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, na

nález Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 371/2018, kde súd uvádza, že v prípade
spotrebiteľskej legislatívy je popri gramatickom výklade na mieste použiť aj výklad teologický v súlade
so zmyslom právnej úpravy, ktorý je v tomto prípade determinovaný princípom potreby zvýšenej ochrany
spotrebiteľa. Ten vychádza z požiadavky korektných spotrebiteľských zmlúv voči spotrebiteľom, zo
zákazu zneužívania dominantného postavenia dodávateľa a zákazu používania zmluvných podmienok,

ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. V prípade žaloby
spotrebiteľa o primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 ZoOS, zákon nevyžaduje, aby bol
medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľ v tomto konaní preukazoval existenciu
a výšku vzniknutej ujmy (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.01.2019, sp. zn- 6Cdo/127/2017).12. S poukazom na vyššie uvedené s ohľadom na závažné porušenie práv žalobkyne zo strany
žalovaného, ktorých ochrany sa žalobkyňa úspešne domohla na súde je priznanie finančného

zadosťučinenia plne dôvodné.

13. Pokiaľ ide o samotnú výšku primeraného finančného zadosťučinenia, pri určení jeho výšky je
potrebné prihliadať na okolnosti prípadu. Za stavu, keď rozsudkom Okresného súdu Trebišov, sp. zn.
2Csp/218/2016 zo dňa 26.10.2018 bolo vyhovené žalobe v dôsledku záveru, že dohoda o zrážkach bola

formulované jednostranne v neprospech spotrebiteľa a je neplatná, pričom tento rozsudok nadobudol
právoplatnosť súd dospel k záveru, že v tejto veci základ nároku je daný.

14. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení treba vychádzať z toho, že toto má plniť
jednak funkciu satisfakčnú, jednak funkciu sankčnú tak, aby dostatočne odradzovalo od získavania
plnení, na ktoré dodávateľovi nárok nevznikol, či už v dôsledku neplatnosti právnych úkonov,

neprijateľnosti zmluvných podmienok alebo nedodržania zákonných náležitosti zmlúv o spotrebiteľskom
úvere a jednak to treba chápať ako odmenu za to, že spotrebiteľ sa pustil do sporu s nepochybne
ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojim úspechom priniesol benefit aj pre ostatných
spotrebiteľov v tom, že možno predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu,
sa už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa ho nedopustí v takej intenzite.

15. Základom pre určenie sumy peňažného zadosťučinenia je primeranosť a súd túto sumu určuje
na základe vlastnej úvahy. Je teda posudzovaná podľa subjektívnej povahy a zohľadňuje všetky
skutočnosti, čo viedli spotrebiteľa k podaniu žaloby o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.
Súd považuje výšku primeraného finančného zadosťučinenia 270 Eur za adekvátnu a primeranú

okolnostiam prípadu a nároku v tomto rozsahu vyhovel. Súd vyhodnotil sumu, o ktorú by sa žalovaný
bezdôvodne obohatil (536,25 Eur), pokiaľ by žalobkyňa nebola úspešná v základnom konaní. Suma
270 Eur predstavuje asi polovicu výšky bezdôvodného obohatenia, o ktoré by sa žalovaný obohatil od
žalobkyni, ak by nepodala žalobu. Je zrejmé, že žalobkyňa s prihliadnutím na postoj žalovaného vo veci
OS Trebišov sp. zn. 2Csp/218/2016, v ktorej žalovaný spochybňoval dôvodnosť podanej žaloby, bola

dlhodobo nedôvodne vystavená stavu právnej neistoty a to až do právoplatného skončenia uvedeného
konania,pritomjezrejmé,žetentostavvyvolalžalovaný,ktorýnaformulovalneplatnúdohoduozrážkach
zomzdy.Následnepoužitímneplatnejdohodyozrážkachzomzdypožiadalzamestnávateľažalobkyneo
vykonávanie zrážok zo mzdy. V dôsledku konania žalovaného bola žalobkyňa vystavená bezprostredne
hroziacej majetkovej ujme a tiež bola nútená chrániť svoje práva súdnou cestou, pričom súdne konania

sú stresujúcim zážitkom vyplývajúcim z obáv z výsledku sporu, či možnosti vzniku ďalšej majetkovej
ujmy v podobne náhrady trov konania protistrane, v prípade neúspechu v konaní.

16. Súd ďalej uvádza, že spotrebiteľ, teda žalobkyňa, nie je povinný preukázať ujmu, ktorá mu vznikla,
pretože zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa priznáva právo na finančné zadosťučinenie už

vtedy, keď k porušeniu práva alebo povinnosti dôjde, pričom žalobkyňa sa v tomto prípade úspešne
domohla svojho práva, a teda boli splnené všetky zákonné predpoklady pre priznanie finančného
zadosťučinenia. Niet sporu o tom, že žalovaný vo veľkých objemoch poskytuje úvery (súdu z jeho
činnosti je známe množstvo súdnych konaní vyvolaných žalovaným) a dobre pozná ustanovenia zák. č.
129/2010Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.

17. Za popísanej situácie je priznanie finančného zadosťučinenia žalobkyne dôvodné do výšky 270
Eur, jeho výška je primeraná povahe a rozsahu porušenia práv spotrebiteľa zo strany dodávateľa a
zodpovedá aj svojmu účelu poskytnúť satisfakciu spotrebiteľovi a odradiť dodávateľa od porušovania
práv spotrebiteľov a v prevyšujúcej časti nárok žalobkyne čo do sumy 430 Eur zamietol.

18. Neobstojí argumentácia žalovaného, v zmysle ktorej uplynutie času viac ako 4 roky spochybňuje
oprávnenosť uplatnenia požiadavky na finančné zadosťučinenie, čo do základu a aj čo do výšky,
lebo žalobkyňa si uplatnila daný nárok včas, keďže jedným z predpokladov bolo uplatnenie si daného
nároku po právoplatnom rozhodnutí vo veci, v ktorej sa domáhala určenia neplatnosti dohody o

zrážkach zo mzdy. Od právoplatnosti predchádzajúceho rozsudku (05.01.2019) uplynul jeden rok a tri
mesiace (žaloba v tejto veci podaná dňa 08.04.2020). Z uvedeného dôvodu považuje súd toto tvrdenie
žalovaného za zavádzajúce a nepravdivé.19. Súd podporne poukazuje aj na rozhodnutia súdov vyšších inštancii: Rozsudok Krajského súdu v
Košiciach zo dňa 03.06.2021, sp. zn. 2CoCsp/19/2021, rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa
18.08.2021, sp. zn. 9CoCsp/23/2021, rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 07.04.2021, sp. zn.

11CoCsp/48/2020, rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 23.06.2021, sp. zn. 9CoCsp/89/2020.

20. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že priznal žalobkyni proti žalovanému
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Žalobkyňa síce požadovala sumu 700 Eur a súd jej
priznal finančné zadosťučinenie vo výške 270 Eur, avšak s ohľadom na povahu nároku, keďže ide

o finančné zadosťučinenie, ktorého výšku súd posudzuje na základe voľnej úvahy s poukazom na
rozhodovaciu prax súdov, súd je názoru, že pri rozhodovaní o trovách je potrebné považovať žalobkyňu
za úspešnú stranu v konaní v plnom rozsahu. V súlade s § 262 ods. 1 CSP súd rozhodoval len o
nároku na náhradu trov konania, o ich výške podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia odvolanie na Okresný súd
Trebišov (§ 362 ods.1 CSP).

Podľa ust. §-u 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa ust. §-u 364 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.

Podľa ust. §-u 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu

uvedenú v ods. 1, ak táto vada má vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia
domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.