Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 11, 2022

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26Cob/73/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4219204488
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 05. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Pilek

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2022:4219204488.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvNitrevsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.PavlaPilekaačlenieksenátuJUDr.Dany

Kálnayovej a JUDr. Vlasty Ondrejkovej, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D.
XXXX/XX, E., zastúpený: Dr. jur. Zita F. G., advokátka, so sídlom Župná 14, Komárno, IČO: 42 337 909,
proti žalovanému: Poľnohospodárske družstvo Kolárovo, so sídlom Krátka 2, Kolárovo, IČO: 00 193 101,
zastúpený: JUDr. Ondrej Tóth, advokát, so sídlom Dunajské nábrežie 14, Komárno, IČO: 36 103 462,
o zaplatenie 5.342,19 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Komárno č. k. 10C/64/2019 - 131 zo dňa 13.05.2021, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Komárno č. k. 10C/64/2019 - 131 zo dňa 13. mája 2021 p

o t v r d z u j e .

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % na účet
právneho zástupcu žalobcu do 3 dní od doručenia rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške náhrady
trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvej inštancie rozhodol o žalobe žalobcu tak, že jej v celom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovaného
k zaplateniu sumy 5.342,19 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne od 19.07.2019
a zároveň súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa
18.12.2019 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 5.342,19 eura s príslušenstvom.

Žalobu odôvodnil tým, že dňa 08.06.1993 sa stal členom Poľnohospodárskeho družstva Kolárovo.

Podľa Evidenčného listu vydaného Poľnohospodárskym družstvom Kolárovo výška jeho majetkového
podielu je 160.938,94 Sk, v prepočte 5.342,19 eura. Žiadosťou zo dňa 04.03.2019 sa žalobca domáhal
zrušenia svojho členstva v družstve a vyplatenia vyrovnacieho podielu. Koncom mája 2019 dostal od
družstva odpoveď, podľa ktorej Predstavenstvo PD Kolárovo vyhovelo žiadosti o zrušenie jeho členstva
v družstve. Na vyplatenie vyrovnacieho podielu mu oznámili, že podľa článku XIII. stanov družstva
„vyrovnací podiel sa poskytne po uplynutí 10 rokov od dátumu zániku členstva, ale až po schválení
účtovnej závierky príslušného roka.“ Z uvedeného dôvodu mu bude vyrovnací podiel vyplatený až po

schválení účtovnej závierky roka 2029, t. j. v roku 2030.

Splatnosť vyrovnacieho podielu je dispozitívne upravená v § 233 ods. 4 Obchodného zákonníka, podľa
ktorého je vyrovnací podiel splatný po uplynutí 3 mesiacov odo dňa, keď bola resp. mala byť schválenáúčtovná závierka družstva. Splatnosť vyrovnacieho podielu môže byť určená v stanovách družstva. V
tomprípadebyvšakustanoveniastanovmalivyváženeprihliadaťnaoprávnenézáujmydružstvaiosoby,
ktorej má byť vyrovnací podiel vyplatený. V opačnom prípade môže byť ustanovenie stanov ako zmluvy

sui generis v rozpore s dobrými mravmi. Žalobca preto s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti
navrhol, aby súd podľa § 194 Civilného sporového poriadku ako prejudiciálnu otázku vyriešil neplatnosť
stanov žalovaného, a to článku XIII, bod 5 a aby po vykonanom dokazovaní súd zaviazal žalovaného
zaplatiť žalobcovi sumu 5.342,19 eura.

Žalovaný sa k podanej žalobe vyjadril v podaní doručenom súdu dňa 24.02.2020, v ktorom uviedol,
že sa stotožňuje s tvrdením žalobcu uvádzaným v žalobe, že žalobca svojím písomným podaním zo
dňa 04.03.2019 požiadal žalovaného o zrušenie členstva v Poľnohospodárskom družstve Kolárovo a
vyplatenie vlastníckeho podielu vyrovnávacím podielom v zmysle stanov Poľnohospodárskeho družstva
Kolárovo a § 221 až § 234 Obchodného zákonníka.

Žalovaný vo vyjadrení poukázal na ustanovenie § 233 ods. 4 a ods. 5 Obchodného zákonníka, pričom
zmysle § 233 ods. 5 Obchodného zákonníka žalovaný na základe rozhodnutia výročnej členskej
schôdze ako najvyššieho orgánu žalovaného konanej dňa 12.03.1999 zakotvil znenie platného článku
XIII. Vyporiadanie členského podielu pri zániku členstva, bod 5. stanov Poľnohospodárskeho družstva

Kolárovo nasledovne: „Vyrovnávací podiel sa poskytne po uplynutí 10 rokov od dátumu zániku členstva,
ale až po schválení účtovnej závierky príslušného roka,...“. Citované znenie stanov žalovaného bolo
schválené výročnou členskou schôdzou družstva dňa 12.03.1999, teda aj za aktívnej účasti samotného
žalobcu, ktorý ako vtedajší člen družstva taktiež hlasoval za schválenie týchto stanov, ktoré sú aj v
súčasnosti v platnosti.

Stanovy môžu odchylne upraviť výpočet vyrovnacieho podielu a jeho splatnosť. Pokiaľ stanovy
neobsahujú odchylnú úpravu pre výpočet a splatnosť vyrovnacieho podielu, použije sa zákonná právna
úprava. Z uvedeného vyplýva, že Obchodný zákonník neupravuje konkrétnu lehotu splatnosti a určenie
doby splatnosti vyrovnacieho podielu ponecháva v právomoci a kompetencii najvyššieho orgánu

družstva, ktorým je členská schôdza.

Po vykonanom dokazovaní súd zistil nasledovný skutkový a právny stav veci:

Zo Žiadosti o zrušenie členstva v družstve zo dňa 04.03.2019 vyplýva, že žalobca ako člen
Poľnohospodárskeho družstva Kolárovo požiadal družstvo o zrušenie svojho členstva v družstve a
vyplatenie vlastníckeho podielu vyrovnacím podielom v zmysle stanov družstva a § 221 až § 234
Obchodného zákonníka.

Z odpovede žalovaného zo dňa 20.05.2019 na žiadosť žalobcu o zrušenie členstva v družstve vyplýva,
že žiadosť žalobcu družstvo prejednalo na svojom zasadnutí dňa 17.05.2019 a žiadosti o zrušenie
členstva predstavenstvo družstva vyhovelo. Vo svojom stanovisku k vyplateniu vyrovnacieho podielu
družstvo poukázalo na ustanovenia § 233 ods. 4 a 233 ods. 5 Obchodného zákonníka a uviedlo, že
nakoľko stanovy Poľnohospodárskeho družstva Kolárovo platné od 12.03.1999 pojednávajú nároky

doterajšieho člena pri zániku družstva, platí § 233 ods. 5. Z tohto dôvodu sa vyrovnací podiel poskytne
nasledovne: „V zmysle článku XIII. Vlastných platných stanov - „Vyporiadanie členského podielu
pri zániku členstva“ odsek 5, nasledovne: Vyrovnací podiel sa poskytne po uplynutí 10 rokov od dátumu
zániku členstva ale až po schválení účtovnej závierky príslušného roka.“ Z uvedeného dôvodu bude
vyrovnací podiel žalobcovi poskytnutý až po schválení účtovnej uzávierky roka 2029, t. j. v roku 2030.

Z evidenčného listu vystaveného žalovaným vyplýva, že majetkový podiel žalobcu v družstve spolu so
zdedeným podielom a prevedeným podielom predstavuje sumu 5.342,19 eura.

Podľa § 233 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“) pri

zániku členstva za trvania družstva má doterajší člen nárok na vyrovnací podiel.

Podľa § 233 ods. 4 Obchodného zákonníka právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu je splatné
uplynutím troch mesiacov od schválenia riadnej individuálnej účtovnej závierky za účtovné obdobiepredchádzajúce účtovnému obdobiu, v ktorom zanikla účasť spoločníka v spoločnosti, alebo ak takáto
riadna účtovná závierka schválená nebola, tak uplynutím troch mesiacov odo dňa, keď mala byť
schválená. Nárok na podiel na zisku vzniká len za obdobie trvania členstva.

Podľa § 233 ods. 5 Obchodného zákonníka ustanovenia odsekov 2 až 4 sa použijú, len pokiaľ stanovy
neurčujú inak.

Žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia vyrovnacieho podielu z dôvodu

zániku jeho členstva v družstve majúc za to, že ustanovenie stanov družstva o splatnosti nároku
na vyplatenie vyrovnacieho podielu po uplynutí 10 rokov od dátumu zániku členstva po schválení
účtovnej závierky príslušného roka je neplatné pre rozpor s dobrými mravmi. Žalovaný s podanou
žalobou nesúhlasil, poukazoval na ustanovenie § 233 ods. 5 Obchodného zákonníka, podľa ktorého
sa ustanovenia odsekov 2 až 4 (kde je v zákone upravená aj splatnosť vyrovnacieho podielu) použijú,
len pokiaľ stanovy neurčujú inak. V danom prípade stanovy družstva upravovali splatnosť vyrovnacieho

podielu, preto sa zákonná úprava nepoužije a splatnosť vyrovnacieho podielu sa riadi podľa príslušného
ustanovenia stanov.

Medzi stranami nebolo sporné, že žalobcovi po zániku jeho členstva v družstve vznikol nárok na

vyplatenie vyrovnacieho podielu, ktorého výška 5.342,19 eura rovnako tak nebola sporná. Sporná bola
predovšetkým otázka splatnosti vyrovnacieho podielu, pričom nebolo sporné, že v stanovách družstva
bola upravená splatnosť vyrovnacieho podielu tak, že: „vyrovnací podiel sa poskytne po uplynutí 10
rokov od dátumu zániku členstva, ale až po schválení účtovnej závierky príslušného roka“.

Z uvedeného dôvodu súd preto postupom podľa § 194 CSP ako prejudiciálnu otázku riešil, či je článok
XIII. stanov družstva platný, a teda lehota splatnosti vyrovnacieho podielu je „po uplynutí 10 rokov od
dátumu zániku členstva ale až po schválení účtovnej závierky príslušného roka“, alebo je neplatný pre
namietaný rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka z dôvodu neprimerane dlhej

dojednanej desaťročnej lehoty splatnosti vyrovnacieho podielu.

V tejto súvislosti súd vychádzal predovšetkým z právneho názoru vyjadreného v rozhodnutí Najvyššieho
súdu Českej republiky (judikát R 51/2001), sp. zn. 29Cdo 1633/199 zo dňa 04.04.2000 (keďže česká
právna úprava je v danej otázke totožná so slovenskou právnou úpravou), podľa ktorého: „Stanovy

sa považujú za zmluvu sui generis a zaväzujú všetkých členov družstva. V stanovách možno upraviť
vzťahy medzi členmi, ktoré pripúšťa dispozitívna úprava v zákone, alebo v zákone upravené vôbec
nie sú. Ustanovenia o splatnosti vyrovnacieho podielu majú normatívny charakter a členovia družstva,
príp. ich právni nástupcovia, sú týmito ustanoveniami viazaní. Medzi podstatné náležitosti právneho
úkonu patrí aj požiadavka súladu s dobrými mravmi podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka.

Desaťročná lehota, ktorá odkladá splatnosť vyrovnacieho podielu vo výrobno-obchodnom družstve,
je nepochybne dlhá. Dokonca aj zákon č. 42/1992 Zb. o úprave majetkových vzťahov a vyporiadaní
majetkových nárokov v družstvách, pri očakávaných masových výplatách vyrovnacích podielov, ktoré
by mohli destabilizovať ekonomickú situáciu družstva, určil len 7- ročnú lehotu splatnosti, a to len pre
nepodnikateľov. Dovolací súd sa teda nestotožňuje s odvolacím súdom v úvahe, že desaťročná lehota

pre splatnosť vyrovnacieho podielu sa nijako neprieči dobrým mravom, i keď táto lehota je pomerne
dlhá.“

Súd v žiadnom prípade nespochybňuje oprávnenie družstva upraviť v stanovách splatnosť vyrovnacieho
podielu. Uvedené oprávnenie jednoznačne vyplýva z ustanovenia § 233 ods. 5 Obchodného zákonníka,

ktoré umožňuje upraviť v stanovách odchylne od ustanovenia § 233 ods. 2 - 4 Obchodného zákonníka
výpočet vyrovnacieho podielu a jeho splatnosť.

Avšak aj v prípade, že stanovy upravujú odchylnú úpravu výpočtu a splatnosti vyrovnacieho podielu,

táto musí byť upravená tak, aby zodpovedala aj požiadavkám dobrých mravov, a aby vyhovovala
nielen podnikateľským zámerom družstva, ale aj členom (vrátane bývalých) družstva. S ohľadom na
uvedené skutočnosti súd v danom prípade skúmal, či lehotu splatnosti vyrovnacieho podielu upravenú
v stanovách družstva možno alebo nemožno považovať za súladnú s dobrými mravmi, pričom dospelk záveru, že desaťročnú lehotu splatnosti vyrovnacieho podielu nemožno považovať za súladnú s
dobrými mravmi, keďže táto lehota je neprimerane dlhá. Ustanovenie článku XIII. odsek 5 stanov
družstva o lehote splatnosti vyrovnacieho podielu je preto neplatné pre rozpor s dobrými mravmi

podľa § 39 Občianskeho zákonníka, preto je potrebné pri určení splatnosti vyrovnacieho podielu použiť
zákonnú úpravu uvedenú v ustanovení § 233 ods. 4 Obchodného zákonníka, podľa ktorého právo na
vyplatenie vyrovnacieho podielu je splatné uplynutím troch mesiacov od schválenia riadnej individuálnej
účtovnej závierky za účtovné obdobie predchádzajúce účtovnému obdobiu, v ktorom zanikla účasť
spoločníka v spoločnosti, alebo ak takáto riadna účtovná závierka schválená nebola, tak uplynutím troch

mesiacov odo dňa, keď mala byť schválená.

Členstvo žalobcu v družstve zaniklo v roku 2019. Účtovným obdobím predchádzajúcim účtovnému
obdobiu, v ktorom zanikla účasť žalobcu v družstve bolo obdobie od 01.01.2018 do 31.12.2018, pričom
riadna účtovná závierka žalovaného za toto účtovné obdobie bola schválená dňa 18.04.2019. V zmysle
§ 233 ods. 4 Obchodného zákonníka nastala splatnosť vyrovnacieho podielu uplynutím troch mesiacov

od schválenia riadnej individuálnej účtovnej závierky, teda uplynutím troch mesiacov od 18.04.2019.
Splatnosť vyrovnacieho podielu teda nastala dňa 18.07.2019.

K procesnej obrane žalovaného, v rámci ktorej žalovaný poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 03.08.2011 sp. zn. 4Obo/167/2008, z ktorého má vyplývať, že družstvo má
právo vyplatenie vyrovnacieho podielu upraviť v stanovách odchylne od ustanovenia § 233 Obchodného
zákonníkaaprávnaúpravanedávasúduoprávnenierozhodnúťospôsobevydaniamajetkovéhopodielu,
súd udáva, že uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nie je použiteľné na danú
právnu vec, keďže v danom prípade najvyšší súd riešil predovšetkým majetkový podiel člena v súvislosti

s transformáciou družstva podľa zákona č. 42/1992 Zb. o úprave majetkových vzťahov a vyporiadaní
majetkových nárokov v družstvách.

K námietke žalovaného, podľa ktorej sa žalobca mohol domáhať určenia neplatnosti uznesenia členskej
schôdze podľa § 242 Obchodného zákonníka súd udáva, že skutočnosť, že žalobca nepodal žalobu

o určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia podľa § 242 Obchodného zákonníka sama
osebe nezbavuje žalobcu práva domáhať sa plnenia voči žalovanému poukazovaním na neplatnosť
ustanovenia stanov. V tejto súvislosti súd udáva, že neplatnosť právneho úkonu uvedená v ustanovení
§ 39 Občianskeho zákonníka má povahu absolútnej neplatnosti.

Keďže teda súd konštatoval, že stanovy družstva v časti upravujúcej splatnosť vyrovnacieho podielu
sú neplatné pre rozpor s § 39 Občianskeho zákonníka a nárok žalobcu na vyplatenie vyrovnacieho
podielu je preto splatný v zmysle § 233 ods. 4 Obchodného zákonníka od 18.07.2019, a keďže existencia
samotného nároku žalobcu na vyplatenie vyrovnacieho podielu ani jeho výška neboli sporné, súd žalobe

v celom rozsahu vyhovel a žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy 5.342,19 eura. Súd žalobcovi priznal
aj úroky z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 5.342,19 eura odo dňa nasledujúceho po splatnosti
vyrovnacieho podielu, teda odo dňa 19.07.2019 až do zaplatenia.

O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP.
Žalobca mal v konaní plný úspech, preto mu súd priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %.

Rozsudok súdu prvej inštancie napadol včas podaným odvolaním žalovaný, ktorý sa domáhal jeho

zmeny tak, že odvolací súd žalobu zamietne, alternatívne, že napadnutý rozsudok zruší a vec vráti súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie.

Žalovaný ako odvolacie dôvody uviedol to, že súd prvej inštancie:

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Žalovaný v odvolaní poukazuje na komentáre k ust. § 233 Obch. zák., z ktorých vyplýva, že čl. XIII. bod
5 stanov družstva žalovaného je v súlade s ust. § 233, osobitne s ods. 5 cit. ustanovenia. Poukázal
na hlasovanie na členskej schôdzi konanej 12.03.1999, kde boli stanovy vrátane cit. článku platne

schválené, a preto sú právne záväzným dokumentom. Podľa žalovaného, ak žalobca so schváleným
znením nesúhlasil, mal možnosť postupovať podľa § 242 Obch. zák., a podať návrh na súd na vyslovenie
neplatnosti uznesenia členskej schôdze, čo však neurobil.

Žalovaný taktiež namieta aplikáciu súdom citovaného rozhodnutia NS ČR, nakoľko pod takou spisovou

značkounebolovydanéžiadnesúdnerozhodnutienaúzemíČR.Vtomtosmerenamietaajneštandardný
postup súdu, ktorý si sám iniciatívne zaobstaral predmetné rozhodnutie, hoci ním žalobca vôbec
neargumentoval, preto podľa žalovaného súd jednostranne obhajoval záujmy žalobcu. O tom svedčí
aj fakt, že súd uprednostnil aplikáciu nepublikovaného judikátu NS ČR pred aplikáciou publikovaného
rozhodnutia NS SR sp. zn. 4Obo/167/2008 zo dňa 03.08.2011, z ktorého navyše účelovo citoval iba

časti, resp. závery, ktoré sa mu hodili. Vzhľadom na vyššie uvedené pochybenia žalovaný pochybuje
o nestrannosti a nezávislosti súdu.

K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca vo vyjadrení zo dňa 27.07.2021, ktorý navrhol

napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

Vo vyjadrení taktiež poukazoval na komentár k Obch. zák., v ktorom sa uvádza, že pokiaľ lehotu na
vyplatenie vyrovnacieho podielu upravujú stanovy, musí byť jej určenie vyvážené s prihliadnutím na

oprávnenézáujmydružstva,aleajoprávnenejosoby,vopačnomprípademôžedôjsťkrozporusdobrými
mravmi. Preto považuje závery súdu prvej inštancie za vecne správne.

Žalobcazároveňžalovanémuvyčíta,žeaksadomnieval,žesudkyňajevkonanízaujatá,malpostupovať

podľa príslušných ustanovení CSP.

Taktiež poukazuje na skutočnosť, že hoci v odvolaní uvádza veľa odvolacích dôvodov, tieto už
v odôvodnení odvolania bližšie nerozvádza.

Na vyjadrenie žalobcu písomne reagoval žalovaný podaním, v ktorom zotrval na svojom doterajšom
stanovisku, pričom niektoré dôvody opakovane zdôraznil.

Odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného v súlade s ust. § 378 a nasl. CSP, pričom vo veci rozhodol
postupompodľa§219ods.3CSPtak,ženapadnutérozhodnutiesúduprvejinštancieakovecnesprávne
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

Zároveň odvolací súd v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP poukazuje v celom rozsahu na odôvodnenie
rozhodnutia súdom prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje ako v časti právneho posúdenia, tak aj v časti
skutkových zistení, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania.

Nakoľko odvolací súd sa nemieni od logických a správnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť,

poukazuje na tieto závery a nebude ich nadbytočne opakovať.Na doplnenie, vzhľadom na dôvody uvedené v odvolaní a pre zdôraznenie správnosti napadnutého
rozsudku uvádza, že pri ust. § 233 ods. 2 a 4 Obch. zák. ide o ustanovenia dispozitívnej povahy a použijú
sa len vtedy, ak stanovy družstva neustanovujú inak.

Z rozhodovacej praxe je zrejmé, čo potvrdzujú aj komentované znenia Obch. zák., že stanovy sa
považujú za zmluvu sui generis a zaväzujú všetkých členov družstva.

V stanovách možno upraviť vzťahy medzi členmi družstva, pri ktorých to pripúšťa dispozitívna úprava
v zákone, alebo ktoré v zákone nie sú upravené vôbec.

Medzi všeobecné náležitosti právneho úkonu, medzi ktoré ako zmluva sui generis patria i stanovy, patrí
podľa § 39 O. z. i požiadavka jeho súladu s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie preto postupoval
správne, keď skúmal, či tieto neodporujú dobrým mravom.

Zo stanov družstva vyplýva, že nárok na vyrovnávací podiel vzniká uplynutím 10 rokov od dátumu
zániku členstva a až po schválení účtovnej závierky príslušného roka. Je nesporné, že 10 ročná
lehota, ktorá odkladá splatnosť vyrovnacieho podielu je pre oprávnené osoby, ktorých sa vyplatenie
vyrovnacieho podielu týka, dlhá a nevýhodná, a to nielen z dôvodu, že po dlhú dobu nemôžu

disponovať s týmto vyrovnávacím podielom, ale aj z dôvodu, že pri súčasnom hospodárskom
a ekonomickom vývoji je zrejmé, že hodnota tohto podielu bez zohľadnenia inflačných mechanizmov
neustále klesá, čo je naopak výhodou pre povinný subjekt. Dokonca aj zákon č. 42/1992 Zb. o úprave
majetkových vzťahov a vyporiadaní majetkových nárokov v družstvách, pri očakávaných hromadných
výplatách vyrovnávacích podielov, ktoré by mohli destabilizovať ekonomickú situáciu družstva, určil „len“

sedemročnú lehotu splatnosti, aj to len pre nepodnikateľov (§ 13). Vychádzajúc z uvedeného je potrebné
dať za pravdu súdu prvej inštancie, ktorý stanovy žalovaného v tejto časti pre neprimerane dlhú lehotu
splatnosti vyrovnacieho podielu ako aj z dôvodu zrejmej nevýhodnosti vo vzťahu k oprávneným osobám,
vyhodnotil za neplatné.

Vzhľadom na odvolacie dôvody uvedené v odvolaní, odvolací súd uvádza, že sa nemohol k niektorým
dôvodom vyjadriť, nakoľko žalovaný nekonkretizoval k akým nesprávnym skutkovým zisteniam súd
dospel, aké navrhované dôkazy nevykonal, resp. v čom spočíva nesprávne právne posúdenie.

Odvolací súd sa nestotožňuje ani s argumentáciou žalovaného ohľadne používania judikatúry - vrátane
českej vo svojich rozhodnutiach, nakoľko je bežnou praxou súdov, že tieto vo svojich rozhodnutiach, za
účelom väčšej presvedčivosti svojich rozhodnutí poukazujú a citujú z rozhodnutí súdov SR (NS SR, ÚS
SR) ako aj z rozhodnutí súdov ČR, keďže tieto rozhodnutia vychádzali z veľmi blízkej právnej úpravy.
Je irelevantné, či takýmito rozhodnutiami pri rozhodovaní súdov argumentuje strana v konaní, alebo ich

zo svojej rozhodovacej činnosti pozná súd, nakoľko v tomto prípade nejde o dokazovanie, ale o právne
posudzovanie, ktoré je úlohou súdov.

Odvolací súd zhodne ako súd prvej inštancie nespochybňuje pôsobnosť a oprávnenie členskej schôdze
ako najvyššieho orgánu družstva, aby si v prípade, ak to umožňuje dispozitívne ustanovenie zákona

upravili odlišne napr. aj lehotu na vyplatenie vyrovnávacieho podielu. Avšak využitie tejto úpravy musí
mať svoje limity, t. j. musí byť vyvážené v súlade so záujmami družstva, ale aj jeho členov a nesmie
byť v rozpore so zákonom. Pri takomto postupe je súd nielen oprávnený, ale aj povinný vykonať test
súladnosti týchto ustanovení so zákonom, a to bez ohľadu, či niektorý z oprávnených subjektov využije
alebo nevyužije postup podľa § 242 Obch. zák. po tom ako došlo k schváleniu takýchto stanov.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdil.

O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP,
keď žalobcovi ako úspešnému účastníkovi odvolacieho konania priznal právo na ich náhradu v rozsahu
100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením (§ 262 ods. 1, 2 CSP).Toto rozhodnutie prijal odvolací súd pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 - 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí, ak je dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak je dovolateľom právnická

osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické

vzdelanie druhého stupňa.