Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 27, 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/44/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7608215291
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7608215291.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudkýň

JUDr. Zuzany Matyiovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobcov: 1/ L. V., nar. X.X.XXXX a 2/ R. V.,
rod. B., nar. 6.X.XXXX, trvale bytom Y. č.d. XX, proti žalovanému P. V., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom Y.
č.d. XX, zast. JUDr. Mariánom Kollárom, advokátom, Poprad, Mnoheľova 22, o vrátenie daru, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku 4C/171/2008-421 z 22.9.2016 Okresného súdu Spišská Nová Ves

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd) rozsudkom uložil

žalovanému povinnosť vrátiť žalobcom v 1. a 2. rade nehnuteľnosti nadobudnuté darovacou zmluvou
spísanou do notárskej zápisnice na Notárskom úrade JUDr. Ladislava Borského pod sp.zn. N XXX/XX,
Nz XXX/XX, zapísané v LV XX v k.ú. Y. ako dom súpisné č. XX na parcele registra C KN č. XXX, parcela
č. XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2, parc. č. XXX - zastavané plochy a nádvoria
o výmere XXX m2, parc. č. XXX - záhrady o výmere XXX m2, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (I.)
a povinnosť zaplatiť žalobcom plnú náhradu trov konania (II.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobcovia domáhali od žalovaného vrátenia darovaných
nehnuteľností zapísaných na LV č. XX v kat. území Y., domu súp. č. XX postaveného na parcele registra
C č. XXX, parcely registra C č. XXX, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2,
parcely registra C č. XXX, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX mX a parcely
registra C č. XXX, druh pozemku: záhrady o výmere XXX m2, ktoré žalobcovia ako darcovia darovali
žalovanému ako obdarovanému darovacou zmluvou zo dňa X.X.XXXX spísanou vo forme notárskej
zápisnice pod sp. zn. N XXX/XX, Nz XXX/XX na O. úrade L.. G. V. v F. O. X.; súčasťou darovacej

zmluvy bolo aj zmluvné dojednanie obsiahnuté v bode 5. darovacej zmluvy, podľa ktorého žalobcovia
ako darcovia majú právo užívať darované nehnuteľnosti v rozsahu, v akom ich užívali ku dňu darovania
až do svojej smrti, pokiaľ účastníci neuzatvoria ďalšiu zmluvu. Dodatkom č. 1 zo dňa 15.5.2006 k
darovacej zmluve si účastníci zmluvného vzťahu upravili spôsob užívania nehnuteľností, domu súp. č.
51 v rozsahu práčovňa, povala, spoločné priestory (chodby) a v prípade, že sused začne prevádzkovať
živnosť, resp. vykonávať remeselnícke práce, dohodli, že darujúci majú právo užívať jednu obytnú
miestnosť na prízemí rodinného domu s prísl., t.j. kuchyňu, kúpeľňu a WC, dodatkom k darovacej zmluve

si upravili účastníci zmluvného vzťahu ďalšiu oblasť sporných vzťahov týkajúcu sa užívania motorového
vozidla, hospodárskej budovy, úhrady časti úveru a práva návštev obdarovaného, t.j. žalovaného a
jeho manželky jej príbuznými. Žalobcovia dôvodili, že i po podpísaní dodatku dochádzalo naďalej k
problémom v spolužití a vo vzájomnej komunikácii, žalovaný svojim správaním hrubo porušoval dobrémravy tým, že odmietol žalobcu l/ dňa 3l.7.2007 po srdcovom kolapse odviezť na lekárske ošetrenie,
vedome odoprel žalobcom bývanie v rodinnom dome, aj keď nastali okolnosti uvádzané v článku II.
dodatku č. 1 z 15.5.2006, pretože sused L. X. pokračoval vo vykonávaní remeselníckych prác, a tým

žalobcom znepríjemňoval život hlukom, prachom a pachom, a taktiež im žalovaný zrušil právo na
užívanie hospodárskej budovy, ktorú sami financovali so žiadosťou o jej vypratanie, ktorá budova však
nebola predmetom daru, preto sa žalobcovia s poukazom na ust. § 630 Občianskeho zákonníka (ďalej
len „OZ“) domáhali vrátenia darovaných nehnuteľností.

3. Vychádzajúc z ust. § 630 OZ súd prvej inštancie po doplnení dokazovania v zmysle pokynov
a právneho názoru vyslovených v zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Košiciach č.k. 11Co
58/2012-209 z 21.6.2013 a po vyhodnotení vykonaných dôkazov všetkých jednotlivo aj vo vzájomných
súvislostiach a podľa ustálených zásad súdnej praxe dospel k záveru, že správanie žalovaného k
žalobcom v 1. a 2. rade bližšie špecifikované v podanej žalobe, aj keď kvalitatívne nemuselo nenaplniť
parametre hrubého porušenia dobrých mravov, z kvantitatívneho hľadiska podľa názoru súdu treba

hodnotiť ako hrubo porušujúce dobré mravy, ktoré spočívalo nielen v aktívnom konaní (správaní sa)
žalovaného, ale aj opomenutí konania a strpenia určitého konania, t.j. neposkytnutí potrebnej pomoci
pri náhlych zdravotných ťažkostiach žalobcu dňa 31.7.2007. Za nesporné súd považoval, že vzťahy
medzi stranami sú dlhodobo narušené, pričom z výpovedí svedkov vyplynulo, že za začiatok narušenia
vzťahov možno pokladať incident, ku ktorému došlo medzi stranami pri dovoze tehál k domu č. 51

žalovaným. Rovnako k dobrým vzťahom medzi sporovými stranami neprispeli stavebné aktivity žalobcu
1/, ktorý ako sám uznal „načierno“, teda v rozpore s právnymi predpismi upravujúcimi stavebné konanie,
za rodinným domom č. 51 v D. Y. postavil ďalšiu nehnuteľnosť, obývanú v súčasnosti žalobcami, pričom
však k uvedenému žalobca 1/ pristúpil po tom, čo mu žalovaný odoprel bývanie v rodinnom dome, a
to v súlade s podmienkami užívania darovaných nehnuteľností a zmluvným záväzkom vyplývajúcim

z vecného bremena zriadeného v prospech žalobcov v darovacej zmluve uzavretej dňa 9.9.1993 v
znení jej dodatku č. 1 zo dňa 15.5.2006. Podľa posúdenia súdu nezodpovedá všeobecne uznávaným
morálnym pravidlám slušného a úctivého správania vo vzájomnom vzťahu syna k vlastným rodičom v
konaní preukázané správanie žalovaného, ktorý odopretím žalobcom bývania v rodinnom dome č. 51
a užívania všetkých darovaných nehnuteľností, konal v rozpore s podmienkami uvedenými v darovacej

zmluve v spojení s jej dodatkom a hrubo porušil dobré mravy. Rovnako sa žalovaný zachoval v rozpore
s dobrými mravmi, keď odmietol potrebnú pomoc pri náhlych zdravotných ťažkostiach žalobcu dňa
3l.7.2007, kedy neodviezol žalobcu (svojho otca), resp. nezabezpečil jeho odvoz na potrebné lekárske
ošetrenie do nemocnice. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s právnym názorom odvolacieho
súdu, ktorým bol súd prvej inštancie v zmysle ust. § 391 ods. 2 CSP viazaný, súd žalobe ako dôvodnej

v celom rozsahu vyhovel. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 CSP a
priznal žalobcom 1/ a 2/, ktorí mali v spore plný úspech vo veci, nárok na náhradu trov konania proti
neúspešnému žalovanému s tým, že o konkrétnej výške trov konania bude rozhodnuté podľa § 262 ods.
2 CSP samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po právoplatnosti rozsudku.

4. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný z dôvodu, že na základe vykonaného
dokazovania súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na svoje prednesy pred súdom prvej inštancie, v
ktorýchzrušujúceuznesenieKrajskéhosúdvKošiciachozrušeníprvéhorozsudkuoznačilzanezákonné
a nedostatočne odôvodnené, následne polemizoval s právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným

v tomto rozhodnutí. Mal za to, že súd prvej inštancie v bodoch 12. až 22. vyhodnocuje vykonané dôkazy
(ohliadku na mieste samom, výsluchy procesných strán z 5.6.2014, výsluchy svedkov vykonané na
pojednávaniach 29.1.2015 a 30.6.2016) len jednotlivo, avšak bez vyhodnotenia všetkých dôkazných
prostriedkov v ich vzájomnej súvislosti tak, ako vyšli najavo počas konania a vytkol súdu, že hoci bolo
vykonané rozsiahle dokazovanie v tomto konaní, uvedený rozsudok neobsahuje zaujatie právneho

názoru vymedziť kvalifikované konanie jeho osoby ako obdarovaného, vyvolávajúce právo žalobcov ako
darcov na vrátenie daru tak, aby boli splnené zákonné podmienky zániku záväzkového právneho vzťahu
založeného uzavretou darovacou zmluvou zo dňa 9.9.1993 na základe dvoch po sebe nasledujúcich
právnych skutočností spočívajúcich v hrubom porušení dobrých mravov správaním obdarovaného
voči darcom a jednostranným právnym úkonom darcov adresovaného obdarovanému, ktorým sa

domáhajú vrátenia daru. Súd prvej inštancie sa absolútne nezaoberal vyhodnotením procesného útoku
žalobcov, nimi tvrdenými skutkovými tvrdeniami, ani vyhodnotením prostriedkov procesnej obrany
žalovaného, vzhľadom na popretie skutkových tvrdení žalobcov ako protistrany v zmysle ust. § 149, §
150 CSP v príčinnej súvislosti s návrhmi na vykonanie dôkazov žalobcov, ktorí po vrátení veci krajskýmsúdom navrhli ako dôkaz vypočuť svedka R. E. na pojednávaní dňa 29.1.2015 len na skutočnosti
po podaní žaloby. Žalobcovia ešte predložili výpis zo zdravotnej dokumentácie svojich ošetrujúcich
lekárov, z ktorých vyplýva ich reálny zdravotný stav zodpovedajúci veku a prebiehajúcej starobe. Nebol

vyprodukovaný žiadny dôkazný prostriedok, ktorý by potvrdzoval vznik podozrenia z akútneho infarktu u
žalobcu 1/. Bolo preto namieste, aby súd zaujal jednoznačné stanovisko, kto z procesných strán uniesol
dôkazné bremeno, ak svedkovia U. G., Mgr. L. L., Ladislav G., L. X. a U. X. vypočutí na pojednávaní
dňa 29.1.2015 a svedkyňa Ing. W. V. vypočutá na pojednávaní dňa 30.6.2016, podrobne a objektívne
popísali nimi vnímané vzťahy žalovaného k žalobcom v l. a 2. rade. Podľa žalobcu strohý postup súdu

prvej inštancie je nutné vyhodnotiť ako nedostatočný, lebo v rozpore s § 191 ods. 1, 2 CSP súd musí
dôkazy hodnotiť podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Hoci z jeho strany
počas konania bola spochybnená vierohodnosť tak tvrdení žalobcov, ako aj nimi navrhovaných dôkazov,
súd takto napadnutú vierohodnosť naposledy uskutočnenú v záverečnej reči právneho zástupcu na
pojednávaní dňa 22.9.2016 vôbec nevzal v úvahu. Podobne nedošlo zo strany súdu k žiadnemu

objektívnemu zhodnoteniu správania sa obidvoch procesných strán pri ich vypočúvaní pred súdom a
pri ich vyjadrovaní sa k vykonaným dôkazom, hlavne po vypočutí konkrétnych svedkov, čo by malo
mať vplyv na posudzovanie správania sa a konania procesných strán v súlade s dobrými mravmi na
základe princípu vzájomnosti a v zmysle ust. § 2 a § 630 OZ. Bol toho názoru, že neboli splnené všetky
zákonné predpoklady pre vrátenie daru, a v prvom rade namietal platnosť darovacej zmluvy, ktorá bola

spísaná notárskou zápisnicou dňa 9.9.2013 a uviedol, že vymedzenie právneho vzťahu. V prvom rade
somnamietalexistenciuplatnejdarovacejzmluvy,ktorábolaspísanánotárskouzápisnicoudňa9.9.1993
vzhľadom na čl. V, ktorým účastníci mali uzavrieť osobný záväzok, podľa ktorého darujúci budú užívať
predmet nehnuteľnosti v rozsahu ako ich doposiaľ užívali až do svojej smrti, pokiaľ si účastníci neuzavrú
prípadne ďalšiu zmluvu. Vymedzenie právneho vzťahu vo forme osobného záväzku v danej notárskej

zápisnicineobsahuježiadneustanovenieObčianskehozákonníka,pretobolonamieste,abysasúdprvej
inštancie vysporiadal s konkretizáciou tohto právneho vzťahu, ak odvolací súd vo svojom zrušujúcom
uznesení zo dňa 1.6.2013 uvádza zmluvný záväzok vyplývajúci z vecného bremena, tak podľa notárskej
zápisnice ako aj podľa dodatku č. 1 z 15.5.2006. Citoval ust. § 34 OZ a uviedol, že z obsahu čl. V
notárskej zápisnice však nevyplýva, aby strany prejavili vôľu k uzavretiu zmluvy o zriadení vecného

bremenasozákonnýmipodstatnýmináležitosťamivymedzenýmivust.§151nOZ,uvedenéustanovenie
o osobnom záväzku podľa žalovaného nemôže spĺňať zriadenie vecného bremena, ak nie je konkrétne
špecifikované vo vzťahu ku konkrétnym oprávneným a povinným, s vymedzením presných obmedzení
na jednotlivých miestnostiach rodinného domu, priľahlých stavieb, hospodárskych stavieb a pozemkov.
Zákonodarca taxatívne vymedzuje vznik vecného bremena len na základe písomnej zmluvy podľa ust.

§ 46 ods. 1 a § 151o OZ s tým, že ak zákon ustanovuje, že k takejto zmluve je potrebné rozhodnutie
príslušného orgánu, je zmluva účinná týmto rozhodnutím v zmysle § 47 ods. 1 OZ a s použitím ust.
§ 151o ods. 1 OZ na rozhodnutie práva zodpovedajúceho vecným bremenám je potrebný vklad do
katastra nehnuteľností na príslušnom katastrálnom odbore okresného úradu. V danom prípade takýto
právny stav nikdy nenastal, čiže nemohli vzniknúť ani žiadne práva a povinnosti vo vzťahu k vecnému

bremenu a neurčitému a nejasnému predmetu tejto časti darovacej zmluvy. Na LV č. XX v k. ú. Y.
do katastra nehnuteľností bolo zapísané len nadobudnutie výlučného práva žalovaného k rodinnému
domu súp. č. XX a pozemkom na parcelách registra „C“ č. XXX, XXX a XXX. Právny úkon sa musí
urobiť slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný. Neplatný je i právny úkon, ktorého
predmetom je plnenie nemožné. Ako vyplýva z ust. § 37 ods. 1, 2 OZ, účastníci zmluvného vzťahu

prejavili svoju vôľu uzavrieť len osobný záväzok, a nie vecné bremeno, lebo uvedený právny úkon bol
spísaný osobou znalou práva vo forme notárskej zápisnice podľa § 46 zák. č. 323/1992 Zb. o notárskej
činnosti, notár spísal týmto účastníkom na základe ich vyhlásenia notársku zápisnicu o darovacej zmluve
a osobnom záväzku s vymedzením zákonných náležitostí podľa § 47 cit. zákona. Vzhľadom na takéto
zásadné pochybenia je neplatný právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu,

alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom (§ 39 OZ). V týchto intenciách podľa žalovaného
treba vyhodnocovať aj zákonnosť dodatku č. 1 uzavretého dňa 15.5.2006, ktorý z tých istých zákonných
dôvodov nemôže byť platný a účinný. V prvom rade ku každej notárskej zápisnici o právnom úkone
môže byť spísaný len dodatok vo forme notárskej zápisnice podľa ust. § 46 a § 47 Notárskeho poriadku.
Dodatok č. 1 neobsahuje zákonnú identifikáciu osôb, ktoré sú účastné na tomto právnom úkone, pričom

na strane obdarovaného mala podpísať predmetný dodatok aj U. V., čiže nešpecifikovaný účastník
zmluvy. V druhom rade, táto forma nemá vymedzený obsah právneho úkonu, lebo špecifikácia užívania
a sprístupnenia rodinného domu v rozsahu práčovne, povaly a spoločných priestorov nenapĺňa obsah
tvrdení žalobcov. Podobne je nutné vyhodnotiť aj čl. 2 tohto dodatku o užívaní ďalších miestnostílen na prízemí rodinného domu podmienených prevádzkovaním živnosti tretej osoby neúčastnej na
tomto právnom vzťahu. Z uvedených dôvodov je preto potrebné aj tento dodatok č. 1 posudzovať ako
neplatný právny úkon podobne, ako spísanú darovaciu zmluvu vo forme notárskej zápisnice a súd bol

povinný prejudiciálne vyriešiť platnosť a zákonnosť týchto právnych úkonov. Podľa názoru žalovaného
nedošlo ani k naplneniu ďalšieho zákonného predpokladu vrátenia daru spočívajúceho v správaní
obdarovaného, ktoré možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov vo vzťahu k žalobcom
ako darcom. Judikatúra súdov ustálila, že predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu nie je
akékoľvek nevhodné správanie obdarovaného voči darcom, ale len také správanie, ktoré so zreteľom na

všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Hrubé
porušenie dobrých mravov je zvyčajne ich porušenie značnej intenzity alebo sústavné porušovanie, a
to či už fyzickým násilím, hrubými urážkami, neposkytnutím potrebnej pomoci a podobne. K naplneniu
skutkovej podstaty pre vrátenie daru smeruje len také závadné konanie obdarovaného voči darcovi,
ktoré z hľadiska svojho rozsahu a intenzity nevzbudzuje žiadne pochybnosti o jeho kolízii s dobrými
mravmi. Nie každé konanie, ktoré nie je v súvislosti so spoločensky uznávanými pravidlami slušného

chovania vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi, napĺňa znaky ustanovenia § 630 OZ (v tejto súvislosti
poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu SR publikované pod R 88/98, R 31/99, sp. zn. 3Cdo 225/2009
a č. 4Cdo 253/2009). Žalovaný bol toho názoru, že žalobcovia nepreukázali v jeho správaní a konaní
hrubý nevďak ako porušenie dobrých mravov, darcom nevzniklo právo na vrátenie daru ani len z prostej
nevďačnosti, lebo je postavené len na jednej skutočnosti zo dňa 31.7.2007 týkajúcej sa neposkytnutia

pomoci, ktorá bola svedeckými výpoveďami U. V., U. V. a R. K. jednoznačne vyvrátená. Bolo objektívne
zistené, že vzhľadom na charakter jeho práce diaľkového vodiča z jeho strany nebol ani priestor, aby sa
nevhodne správal k žalobcom ako darcom, ani vo vzťahu k sústavnosti porušovania dobrých mravov,
lebo v kalendárnom roku je mimo trvalého pobytu najmenej 220 dní v roku. Uviedol, že žalobcovia si na
základe dohody uzavretej v r. 1994 postavili novú bytovú jednotku nad garážou podľa svojich predstáv

s tým, že ju užívali bez akýchkoľvek pripomienok až do r. 2006, pričom nikdy im nebránil v užívaní
rodinného domu, preto podľa názoru žalovaného nemali splnené zákonné podmienky na podanie žaloby
o vrátenie daru a v danom prípade bolo namieste podať žalobu o plnenie vecných práv voči jeho osobe
ako vlastníkovi nehnuteľnosti. Z uvedených dôvodov navrhol napadnutý rozsudok podľa § 388 CSP
zmeniť a žalobu zamietnuť a žalobcov zaviazať na plnú náhradu trov konania.

5. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu navrhli napadnutý rozsudok potvrdiť. Nesúhlasili s názorom
žalovaného o neplatnosti darovacej zmluvy a o tom, že ustanovenie o osobnom záväzku nemôže spĺňať
zriadenie vecného bremena, ak nie je konkrétne špecifikované vo vzťahu ku konkrétnym oprávneným
a povinným. Poukázali na to, že v darovacej zmluve sú uvedení darcovia aj obdarovaný, a preto toto

vecné bremeno je smerované k obdarovanému a vzťahuje sa k darovanej nehnuteľnosti. Podotkli, že
za obdobie od r. 2006 doposiaľ im nebolo umožnené vstúpiť do rodinného domu, ktorý bol žalovanému
darovaný. K námietke žalovaného, že účastníčkou dodatku podľa notárskej zápisnice mala byť aj
manželka žalovaného U. V., uviedli, že obdarovaným bol žalovaný P. V., preto nie je dôvod, aby v
notárskej zápisnici mala byť uvedená aj jeho manželka. Vklad do katastra nehnuteľností bol doručený

katastrálnemu úradu, čo vyplýva z bodov 6 a 7 notárskej zápisnice, ktorým vkladom došlo k zmene
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v prospech žalovaného, a teda aj k účinnosti vecného bremena.
K tvrdeniu žalovaného, že bola uzavretá nejaká dohoda v r. 1994 o stavbe bytovej jednotky nad garážou,
uviedli,žetátobytovájednotkabolapostavenáibanadočasnébývanienadobu,kýmsižalovanýneurobí
podkrovné bývanie v rodinnom dome a žalobcovia mali bývať na prízemí domu, k čomu však nedošlo.

Z ohliadky bytovej jednotky, ktorú v súčasnosti obývajú je zrejmé, že toto bývanie nie je vhodné nielen
pre seniorov ani vzhľadom na ich zdravotný stav, keď s chôdzou po schodoch majú problém aj o dosť
mladší ľudia.

6. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016,

ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie žalovaného ako včas podané (§ 362 CSP), oprávnenou osobou
(§§ 359 až 361 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom
z ust. § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov [podľa ust. § 365 ods. 1
písm. b), f) a h) CSP], s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle

ust. § 380 ods. 2 CSP a napadnutý rozsudok potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP, lebo je vecne
správny.7. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený dňa 27.6.2018 o 10.10 hod. v pojednávacej
miestnosti Krajského súdu v Košiciach č. dverí 215/2. posch., po predchádzajúcom oznámení miesta a
času vykonania tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach

v súlade s ust. § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP.

8. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a v
rozsahu námietok žalovaného obsiahnutých v podanom odvolaní dospel k záveru, že odvolanie podané
žalovaným je neopodstatnené a uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej veci nie sú preukázané.
Odvolací súd nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej inštancie nezodpovedali vykonaným dôkazom,

alebo že by súd pri svojom rozhodovaní opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, príp. vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov
účastníkov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v
potrebnom rozsahu a úplne zistil skutkový stav veci, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami
vyplývajúcimi z ust. § 191 a nasl. CSP, vyporiadal sa pritom so všetkými relevantnými okolnosťami

posudzovaného prípadu, ktoré mali právny význam pre rozhodnutie vo veci, dospel k správnym
skutkovým zisteniam, na ktorých založil svoje rozhodnutie, vec správne právne posúdil pri aplikácii
správneho právneho predpisu (ust. § 630 Občianskeho zákonníka), ktorý aj správne vyložil a vyvodil
zodpovedajúceprávnezáveryoprávachapovinnostiachsporovýchstrán.Súduprvejinštancienemožno
vytknúť ani žiadne pochybenia v procesnom postupe, príp. v procese dokazovania, v dôsledku ktorých

by stranám sporu (žalovanému) mala byť znemožnená realizácia ich procesných práv v takej miere, že
by tým došlo k porušeniu práva strany na spravodlivý proces, a tým aj k naplneniu odvolacieho dôvodu
podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými zisteniami
súdu prvej inštancie a právnym posúdením prejednávanej veci a súčasne konštatuje správnosť dôvodov
napadnutého rozsudku, a to tak po skutkovej ako i právnej stránke, na ktoré v celom rozsahu v súlade

s cit. ust. § 387 ods. 2 CSP poukazuje.

10. Žalovaný v odvolaní opakovane uvádza skutočnosti a argumenty namietané už v konaní pred súdom
prvej inštancie, ktorý sa s podstatnými tvrdeniami žalovaného prednesenými v rámci jeho procesnej
obrany v spore náležite a vecne správne vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia. Odvolacie

námietky žalovaného nič nemenia na vecnej správnosti napadnutého rozsudku a nie sú spôsobilé
spochybniť správnosť skutkových zistení alebo právnych záverov súdu, na ktorých je preskúmavané
rozhodnutie založené. Súd prvej inštancie v súlade so zákonom zhodnotil všetky relevantné (právne
významné) skutkové okolnosti posudzovaného prípadu, pričom podľa záverov konštantnej judikatúry
a zásad ustálených v súdnej praxi pri svojom rozhodovaní v danej veci starostlivo tiež zvažoval,

či medzi stranami sporu nejde o nezhody vzájomne vyvolané (tzv. princíp vzájomnosti), hodnotiac
pritom aj správanie sa žalobcov a berúc do úvahy ich oprávnené záujmy vyplývajúce z ich veku a
zdravotného stavu a dospel k správnemu záveru, že v danom prípade sú splnené podmienky na
úspešné uplatnenie práva na vrátenie daru žalobcami. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom
súdu prvej inštancie, podľa ktorého negatívne správanie sa žalovaného (konkrétne skutkovo určito a

zrozumiteľne vymedzené v podanej žalobe, ktorá mala byť zároveň výzvou na vrátenie daru, pozn.
odvolacieho súdu), s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu a pri posúdení z objektívneho hľadiska,
ktoré súd správne považoval za rozhodujúce, vykazuje znaky hrubého porušovania dobrých mravov.
Podľa posúdenia odvolacieho súdu žalobcami vytýkané nevhodné, neslušné až neúctivé správanie
sa žalovaného k vlastným rodičom svojou intenzitou, sústavnosťou (opakovaním), dĺžkou trvania a

dôsledkami porušovania dobrých mravov, jednoznačne napĺňa zákonné dôvody pre úspešné uplatnenie
práva žalobcov na vrátenie daru. Neobstoja tvrdenia a argumentácia žalovaného uvedené v odvolaní,
že žalobcom nevzniklo právo na vrátenie daru ani len z prostej nevďačnosti, pokiaľ je postavené na
jedinej udalosti zo dňa 31.7.2007 týkajúcej sa neposkytnutia pomoci žalobcovi, jeho správanie však nie
je v kolízii s dobrými mravmi a nezakladá dôvod na vrátenie darovaných nehnuteľností žalobcom. V tejto

súvislosti, aj v kontexte odvolacích námietok žalovaného odvolací súd zároveň poukazuje na právny
názor, ktorý na riešené skutkové i právne otázky v prejednávanej veci vyslovil už vo svojom zrušujúcom
uznesení č.k. 11Co/58/2012-209 zo dňa 21.6.2013, pričom súd prvej inštancie v ďalšom konaní prirozhodovaní v danej veci bol týmto právnym názorom viazaný a dôsledne rešpektoval zákonný príkaz
vyplývajúci z ust. § 391 ods. 2 CSP.

11. Pokiaľ žalovaný v odvolaní nesúhlasí a polemizuje s právnym názorom súdu vyššej inštancie, ktorý
bol v posudzovanej veci odvolacím súdom vyslovený v rámci zákonných limitov odvolacieho prieskumu,
odvolací súd považuje taký postup za neprípustný, lebo strana sporu nemá možnosť posudzovať
správnosť či nesprávnosť právneho názoru odvolacieho súdu, ako sa mylne domnieva žalovaný. Do
obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces zaručeného čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd totiž nepatrí právo strany vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia dôkazov súdom, príp. sa dožadovať stranou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97, IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby súdy preberali alebo sa riadili právnymi
názormi sporovej strany a výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana sporu
(napr. II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

12. Odvolací súd zdôrazňuje, že základom tohto potvrdzujúceho rozhodnutia je právna úprava
obsiahnutá v ust. § 387 ods. 2 CSP (prevzatá úprava z ust. § 219 ods. 2 O.s.p. účinného do 30.6.2016)
v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 350/2009 a rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 170/2005, v intenciách ktorých pri potvrdení
rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval

tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia
rozhodnutia prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,
IV. ÚS 372/08), a preto postačuje len odkázať cez ust. § 387 ods. 2 CSP na odôvodnenie obsiahnuté
v napadnutom (preskúmavanom) rozsudku.

13.Zuvedenýchdôvodovodvolacísúdpotvrdilnapadnutýrozsudokpodľa§387ods.1,2CSPvovýroku
o zamietnutí žaloby, ako aj v súvisiacom výroku o náhrade trov konania, ako vecne správny.

14. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1
CSP a žalobcom, ktorý mali v spore plný úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania

v plnom rozsahu proti neúspešnému žalovanému s tým, že o výške náhrady trov rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP).

15. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý

výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP), môže ho podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia
rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak
bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu
vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom

alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania
uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých
dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§
435 CSP).