Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, June 16, 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/50/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8614201193
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 06. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8614201193.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcov: 1. S. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom I.
XXX/X, XXX XX N., 2. N. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXX/X, XXX XX N., 3. S. V., nar. XX.XX.XXXX,
bytom E. XXXX/XX, XXX XX N., všetci právne zastúpení Mgr. Ondrejom Barnom, advokátom, so
sídlom Zámocká 529/34, 091 01 Stropkov, proti žalovanému: Všeobecná úverová banka, a.s.; skrátený
názov: VÚB, a.s., so sídlom Mlynské nivy 1, 829 90 Bratislava, IČO: 31 320 155, právne zastúpený:
ČERNEJOVÁ & HRBEK, s.r.o. so sídlom Kýčerského 7, 811 05 Bratislava, IČO: 36 857 513, o zdržanie
sa výkonu záložného práva s príslušenstvom, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu

Svidník, č. k. 7C/47/2014-305 zo dňa 28. júna 2021, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia
domáhali voči žalovanému zdržania sa výkonu záložného práva s príslušenstvom dobrovoľnou dražbou
a druhým výrokom nepriznal trovy konania žalovanému proti žalobcom.

2. Súd prvej inštancie rozhodol opätovne po tom, čo jeho rozhodnutie bolo dňa 14.07.2020 zrušené
uznesením Krajského súdu v Prešove a vec bola vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, a to s poukazom na právny názor vyslovený v uznesení Najvyššieho súdu SR v
predmetnej veci zo dňa 18.02.2020 s tým, že ani právo spotrebiteľa na prípadnú stratu obydlia nemôže
byť absolútne nedotknuteľné. Úlohou súdu prvej inštancie bolo vec opätovne prejednať, vyhodnotiť
a rozhodnúť v zmysle právneho názoru vysloveného v uznesení Najvyššieho súdu SR a rovnako
preskúmať aj namietanú dobrovoľnú dražbu.

3. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie a zistil, že žalobcovia požadovali uloženie povinnosti
žalovanému zdržať sa výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou bez časového obmedzenia a
takto vymedzeným predmetom konania bol viazaný. Žalobcovia so žalovaným uzavreli dňa 12.11.2009
zmluvu o poskytnutí úveru „E.“ č. U XXXXX-XX na sumu 17.749,- Eur, pričom išlo o bezúčelový úver
s tým, že časť A úveru vo výške 7.277,35 Eur bude prevedená na osobný účet klienta, čiastka B
úveru vo výške 332,- Eur bude prevedená na účet Consumer Finance Holding, a.s. ako úhrada

výdavkov - nákladov CFH súvisiacich s poskytnutím úveru vynaložených na tento účel a čiastka C úveru
- úhrada pohľadávky banky voči klientovi zo zmluvy č. XXXXX vo výške 10.222,65 Eur. Na zabezpečenie
predmetného úveru bola dňa 12.11.2009 uzavretá zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti
č. Z XXXXX-XX, pričom predmetom záložného práva boli nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX vpodiele X/X katastrálne územie N., adresa I. XXX, byt č. X, poschodie X., vchod číslo X v bytovom
dome súpisné číslo XXX, stavba na parcele C KN č. XXX a podiel na spoločných častiach a spoločných
zariadeniach domu v podiele XXXX/XXXXXX. Žalobcovia úver riadne splácali až do doby, kým sa v

roku 2013 nedostali do finančnej krízy, kde už splátky hradili podľa toho, koľko mohli. Z predmetného
úveru uhradili doposiaľ sumu asi 7.500,- Eur. Žalobca v 2. rade vypovedal, že úver bol splácaný trvalým
príkazom od roku 2008 alebo roku 2009 asi po 170,- Eur a išlo v poradí o druhý úver uzatvorený so
žalovaným, pričom vedel, že bol zabezpečený nehnuteľnosťou. Uviedol, že ide o byt, v ktorom má trvalý
pobyt spolu s manželkou a dvoma deťmi a že má aj iné dlhy v spoločnostiach, ktorých celkovú výšku

odhaduje na 30.000,- Eur bez úrokov. Dlh u žalovaného odhadoval asi na 17.000,- Eur, na ktorý neplatil
a ani momentálne nič neplatí. Z oznámenia o začatí realizácie záložného práva zo dňa 26.02.2012
zistil, že žalovaný oznámil začatie realizácie záložného práva k nehnuteľnosti z dôvodu, že napriek jeho
výzve nebol splatený poskytnutý úver. Z rozsudku Okresného súdu Svidník, sp. zn. 6Csp/77/2016 zo
dňa 02.05.2019 zistil, že pohľadávka žalovaného proti žalobcom je vo výške 7.994,65 Eur a súdom
prvej inštancie bola právoplatne judikovaná dňa 16.04.2020, kedy rozsudok nadobudol právoplatnosť. Z

podaní žalovaného vyplýva, že k realizácii záložného práva nedošlo z dôvodu nariadenia neodkladného
opatrenia uznesením Okresného súdu Svidník č. k. 7C/47/2014-17 zo dňa 11.03.2014, ktorým bola
žalovanému uložená povinnosť zdržať sa jeho výkonu až do právoplatného skončenia konania vo veci
samej.

4. Prvoinštančný súd po vykonanom dokazovaní a citujúc ust. § 52 ods. 1, 2, 3, § 54 ods. 4, § 37 ods.
1, § 151a, § 151b prvá veta, 2, § 151c ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka, § 6 ods. 1, §
7 ods. 1, 2 zákona o dobrovoľných dražbách dospel k nasledovným záverom.

5. Z obsahu zmluvy o poskytnutí úveru, ako aj zo zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti

je zrejmé, že ide o typizované spotrebiteľské zmluvy. Samotná zmluva je spísaná na formulári a
žalobcovia ju nemohli ovplyvniť, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov. Z
toho dôvodu je v prvom rade na daný právny vzťah potrebné aplikovať spotrebiteľské právne normy,
ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. V predmetnej veci bol viazaný predmetom konania tak, ako
ho vymedzili žalobcovia a aj právnym názorom vysloveným odvolacím súdom a Najvyšším súdom

SR, preto nezostávalo nič iné, ako žalobu zamietnuť. Podstatný bol právny názor podľa ktorého aj
keď strata obydlia predstavuje obrovský zásah do práv spotrebiteľa a spôsobuje pre neho veľmi
nepriaznivú životnú situáciu, toto jeho právo nemožno chápať ako absolútne nedotknuteľné. Právna
úprava dobrovoľných dražieb nie je v rozpore s ochranou spotrebiteľa, ktorá vyplýva z práva Európskej
únie. Uložením povinnosti záložnému veriteľovi zdržať sa výkonu záložného práva na neobmedzený

čas sa neprimerane zasiahne do jeho práva v budúcnosti domáhať sa uspokojenia sa svojej pohľadávky
zo zálohu. Konštatoval, že vzhľadom na neuskutočnenie dobrovoľnej dražby nemohol preskúmať
dražobný proces a splnenie zákonných podmienok podľa zákona o dobrovoľnej dražbe. Z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že pohľadávka žalovaného voči žalobcom, ktorá bola právoplatne judikovaná,
predstavujekudňuvyhláseniarozsudkuviacako4.000,-Eur.Otázkouprimeranostidražbysohľadomna

výšku pohľadávky sa vyporiadal zákonodarca v ustanovení § 3 ods. 6 zákona o dobrovoľných dražbách
tak, že dražiť nemožno nehnuteľné veci, ak hodnota pohľadávky bez jej príslušenstva zabezpečenej
záložným právom ku dňu oznámenia o začatí výkonu záložného práva neprevyšuje 2.000,- Eur. Naviac,
v konaní tunajšieho súdu sp. zn. 6Csp/77/2016 bol podrobený súdnej kontrole predmetný úverový vzťah
zhľadiskaustanoveníObčianskehozákonníkanaochranuspotrebiteľa,akoajzákonaospotrebiteľskom

úvere č. 258/2001 Z. z. a žaloba bola považovaná za dôvodnú v časti zaplatenia sumy 7.994,65 Eur.
Vzhľadom na všetky uvedené dôvody žalobu zamietol.

6. O trovách strán bolo rozhodnuté podľa § 257 CSP, kedy dôvody hodné osobitného zreteľa
vzhliadol súd prvej inštancie jednak v povahe predmetnej veci. Išlo o spotrebiteľský spor súvisiaci

so spotrebiteľkou zmluvou. Žalobcovia boli v pozícii spotrebiteľov a v predmetnom konaní uplatňovali
predovšetkým ochranu svojho obydlia a predmetnú žalobu nebolo možné považovať za zjavne
bezúspešnú. Nemôže byť pochýb o tom, že aj k predmetnej úverovej zmluve pristúpili z dôvodu
nepriaznivej sociálnej situácie. Taktiež sociálne pomery žalobcov boli dôvodom na nepriznanie náhrady
trov konania úspešnému žalovanému. Pomery žalobcov tak, ako boli zistené, im neumožňujú hradiť

trovy konania bez toho, aby nedošlo k podstatnému zhoršeniu ich sociálnej situácie. Nebolo sporné,
že doposiaľ nemajú uhradenú ani judikovanú pohľadávku titulom rozsudku tunajšieho súdu sp. zn.
6Csp/77/2016 zo dňa 02.05.2019. Na druhej strane, nepredpokladal, aby nepriznanie náhrady trov
konania úspešnému žalovanému malo negatívny dopad na jeho ekonomickú situáciu.7. Proti výroku I. uvedeného rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia z dôvodu
nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie.

Namietali nezrozumiteľnosť záverov Najvyššieho súdu SR spočívajúcich v úlohe vykonať prieskum
dražobného procesu napriek skutočnosti, že doposiaľ nedošlo k žiadnej dražbe ich obydlia. Uvedené
uznesenie preto nemožno považovať za presvedčivé a hodné názoru najvyššej súdnej inštancie, pričom
je nevyhnutné, aby im bola poskytnutá adekvátna kvalita odpovede na argumenty už produkované
vzhľadom na spotrebiteľský charakter veci. Podľa ich názoru súd prvej inštancie až priveľmi reštriktívne

vykonal dokazovanie a súdny prieskum veci, a to len z dôvodu jeho viazanosti názorom súdu vyššej
inštancie. Poukázali na názor uvedený v bode 43. odôvodnenia s ktorým by bolo možné súhlasiť len v
prípade, kedy by vzhľadom na všetky okolnosti veci obstál z hľadiska dopadov na veriteľa, ale najmä
dopadov na spotrebiteľa a tieto aspekty by mali byť zohľadňované v súdenej veci, avšak skúmané boli
len v hrubých rysoch a len pri rozhodovaní o trovách konania. V tejto časti preto považujú rozsudok
za nedostatočný a nepreskúmateľný. Ďalej poukázali na to, že nepomer výšky pohľadávky nemožno

tolerovať aj pri zálohu, ktorým je nehnuteľnosť, teda vec vo vlastníctve záložcu, ktorá je spravidla
omnoho hodnotnejšia, ako je hodnota pohľadávky, naviac v predmetnej veci ide o ich obydlie. Uviedli,
že obdobný byt ako je ich je možné v súčasnosti zakúpiť za približne 50.000,- Eur - 55.000,- Eur, teda
podľa ich názoru existuje medzi hodnotou pohľadávky a hodnotou zálohu jednoznačný nepomer a ak
by súd prvej inštancie vykonal test proporcionality musel by dôjsť k záveru, že výkon záložného práva je

neadekvátny a hrubo porušujúci základné ľudské právo na súkromie, ktoré zahŕňa aj právo na obydlie.
Z uvedených dôvodov aj v tomto smere považovali rozsudok za nedostatočný a neúplný. Zdôraznili, že
si uvedomujú výšku dlhu, tento chcú uhradiť, ale nemôžu žiť v neistote, že dôjde k dražbe ich obydlia
kvôli tak malej sume, naviac keď judikovaná pohľadávka je vymožiteľná aj iným spôsobom. Podotkli,
že pôvodne žalovaný trval na výkone záložného práva pre uspokojenie pohľadávky, ktorú si neskôr

uplatnil v súdnom konaní, kde z požadovanej sumy 21.281,37 Eur boli zaviazaní na zaplatenie sumy
7.994,65 Eur a hoci zaplatili už takmer polovicu pohľadávky, žalovaný sa naďalej domnieva, že je jeho
výkon záložného práva oprávnený. Ide však o zásadný nepomer, ktorý vznikol rozhodovacou činnosťou
súdu, ktorý určil výšku dlhu, čo taktiež súd prvej inštancie nijako nehodnotil. Ak sa teda má žalovaný
zdržať výkonu záložného práva, túto povinnosť možno od neho požadovať (bez definovania časového

obmedzenia) vo vzťahu k stavu, ktorý existuje v čase rozhodnutia, preto nevzniká ani prekážka veci
rozhodnutej, ak by sa posudzoval určitý skutkový stav v jednom konaní a neskôr iný skutkový stav v
inom konaní. Navrhli rozsudok v napadnutom výroku zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

8. Žalovaný sa k podanému odvolaniu vyjadril tak, že z odvolania žalobcov je zrejmé, že vadu rozsudku
vidia v podstate v tom, že sa súd prvej inštancie nestotožnil s ich pohľadom na prejednávanú vec.
K písomnému vyhotoveniu rozsudku uviedol, že toto je ako celok zreteľné, jasné, porozumiteľné
a prehľadne štruktúrované, pričom obsahuje opis prednesov a vyjadrení sporových strán spolu s
nevyhnutnou a rozsahom prijateľnou citáciou príslušných právnych predpisov. Odvolanie žalobcov

pramení v ich neochote akceptovať právny názor najvyšších súdnych autorít a v podstate v ňom opakujú
svoj pohľad na vec a snažia sa v ňom nájsť údajné nedostatky, čo je podľa jeho názoru odsúdené
na neúspech. Konštatoval, že žiadne porušenie práva na spravodlivý proces nenastalo. Záverom
už len v krátkosti uviedol, že žalobe nebolo možné vyhovieť z dôvodu záverov existujúcej ustálenej
judikatúre najvyšších súdnych autorít a z dôvodu, že pohľadávka žalovaného je právoplatne judikovaná

rozsudkom, pričom dosiaľ nie je úplne uhradená. V ostatnom sa v plnom rozsahu pridržiaval svojich
doterajších vyjadrení i svojho návrhu na rozhodnutie súdu vo veci samej. Vzhľadom na uvedené navrhol,
abyodvolacísúdrozsudokakovecnesprávnypotvrdilazaviazalžalobcovnanáhradutrovtohtokonania,
vrátane trov právneho zastúpenia.

9. Žalobcovia sa k podanému vyjadreniu žalovaného nevyjadrili.

10. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými osobami (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce

v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a
contrario) s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu a
webovej stránke Krajskému súdu v Prešove dňa 09.06.2022 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov
je nedôvodné.11. Z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd prejedná vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ
domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen

vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok
odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie
súdu prvej inštancie preskúmať, nemusí byť pritom daná odpoveď na každú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď
rozhodnutie Ústavného súdu SR sp zn. II. ÚS/78/05).

12. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom,
že predmetný vzťah medzi žalobcami a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským, pretože uzatvorená
zmluva o poskytnutí úveru, ako aj záložná zmluva sú štandardnými spotrebiteľskými zmluvami, kde
žalovaný vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv konal v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalobcovia sú spotrebiteľmi,

keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľských zmlúv nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd na tomto mieste ešte zdôrazňuje, že základnou črtou
spotrebiteľských zmlúv je to, že tieto sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na
dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny, pričom aj predmetné zmluvy túto charakteristiku spĺňajú.
Súd prvej inštancie tak na predmetný prípad správne prednostne aplikoval spotrebiteľské právne normy.

13. Záložné právo je právny prostriedok slúžiaci na zabezpečenie pohľadávky (a jej príslušenstva)
záložného veriteľa s tým, že záložného veriteľa oprávňuje uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia
pohľadávky zo zálohu, teda z predmetu záložného práva, za predpokladu, že záložca nesplní svoju
pohľadávku riadne a včas. Jedným zo spôsobov, ktorým sa môže záložný veriteľ v rámci výkonu

záložného práva uspokojiť je predaj zálohu na dobrovoľnej dražbe. Podstatou dobrovoľnej dražby v
zmysle platnej právnej úpravy je dohoda vlastníka veci (zálohu) s dražobníkom o dražbe, pričom táto
sa odvíja od predchádzajúceho úkonu vlastníka, ktorým dáva súhlas na budúce speňaženie určitého
svojho majetku určitým spôsobom regulovaným právom. Proces dobrovoľnej dražby sa riadi zákonom č.
527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb.

o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v rozhodnom čase (ďalej len „Zákon o dobrovoľných
dražbách“).

14. Z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobcovia v priebehu konania
nepopierali existenciu záložného práva žalovaného, ale namietali samotnú realizáciu záložného práva

formou dobrovoľnej dražby, a to s poukazom na už judikovanú výšku pohľadávky vo vzťahu k výške
predmetu záložného práva, ktorý naviac tvorí ich obydlie. Žalobcovia nesúhlasili so závermi súdu prvej
inštancie z dôvodu nedostatočného skúmania dôsledkov výkonu záložného práva najmä na nich ako
spotrebiteľov, ako aj z dôvodu nevykonania testu proporcionality medzi pohľadávkou judikovanou a
výškou (cenou) predmetu zálohu, k čomu odvolací súd uvádza následovné.

15. V prvom rade je potrebné poukázať na to, že aj napriek tomu, že súd prvej inštancie postupoval
v zmysle právne záväzného názoru vysloveného v uznesení Najvyššieho súdu SR v predmetnom
spore, nemožno dospieť k záveru o nedostatočnosti a nepreskúmateľnosti rozhodnutia v tomto smere.
Odvolací súd má za to, že zo strany súdu prvej inštancie došlo k náležitému zdôvodneniu zamietnutia

žaloby, a to práve jednak s poukazom na nemožnosť chápania práva na obydlie spotrebiteľa ako práva
absolútneho a jednak s poukazom na neprimeraný zásah do práva žalovaného ako veriteľa. Realizáciou
záložného práva dochádza k stretu dvoch práv, a to práva žalobcov na obydlie a práva žalovaného
domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky. V tomto smere možno síce prisvedčiť tvrdeniu žalobcov,
že prípadná realizácia záložného práva vo vzťahu k ich obydliu predstavuje obrovský zásah do ich

práv a vznik nepriaznivej životnej situácie, avšak na strane druhej uložiť žalovanému povinnosť zdržať
sa výkonu záložného práva bez časového obmedzenia neprimeraným spôsobom a bez relevantného
dôvodu zasahuje do jeho majetkových práv, a to v podobe faktického odňatia možnosti uspokojenia
jeho zabezpečenej pohľadávky prostredníctvom realizácie záložného práva dobrovoľnou dražbou.
Žalovanému by tak kedykoľvek v budúcnosti bola odňatá možnosť realizovať zmluvne dohodnuté a

zákonom aprobované záložné právo prostredníctvom dobrovoľnej dražby, a to bez ohľadu na vznik,
existenciu a nesplácanie zabezpečenej pohľadávky, ako aj samotného záložného práva. Rovnaký
právny názor o nemožnosti uložiť sporovej strane časovo neobmedzenú povinnosť zdržať sa výkonu
záložného práva bol vyjadrený aj v skorších rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, napr. sp. zn. 8 Cdo147/2017 zo dňa 29.01.2019, sp. zn. 2 Cdo 36/2019 zo dňa 26.08.2019 a odvolací súd rovnako ako súd
prvej inštancie v predmetnom spore nevzhliadol dôvod na odklon od uvedeného záväzného právneho
názoru dovolacieho súdu.

16. Odvolací súd na tomto mieste podotýka, že zdržanie výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou
na strane žalovaného by vo vzťahu k právu žalobcov na obydlie malo svoj význam vtedy, ak by toto
obmedzenie trvalo len po určitý obmedzený čas, tým by bolo zachované jednak právo žalobcov na ich
obydlie a jednak by nedošlo k faktickému odňatiu práva žalovaného na uspokojenie jeho zabezpečenej

pohľadávky. Ako však správne už poukázal súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení (bod 13. a bod
42. odôvodnenia) v predmetnej veci bol viazaný nielen predmetom konania, ale aj žalobným návrhom
a keďže sa žalobcovia domáhali časovo neobmedzenej povinnosti zdrať sa výkonu záložného práva
žalovaným, ich žalobe nebolo možné vyhovieť.

17. K žalobcami namietanému nevykonaniu testu proporcionality odvolací súd uvádza, že ani túto

odvolaciu námietku nevyhodnotil ako dôvodnú, a to s poukazom už na súdom prvej inštancie spomínané
ust. § 3 ods. 6 Zákona o dobrovoľných dražbách, ktoré všeobecne pojednáva o všetkých nehnuteľných
veciach, ktoré nemožno dražiť, pričom jedinou podmienkou je výškový cenzus pohľadávky a nie aj účel
využitia nehnuteľných vecí. Rovnako odvolací súd poukazuje na to, že argument žalobcov o nepomere
medzi hodnotou pohľadávky a hodnotou zálohu je nedôvodný, pretože žalobcovia poukazovali na

hodnotu obdobného bytu na trhu s nehnuteľnosťami za súčasnej situácie, kedy je všeobecne známe, že
ceny nehnuteľností za posledné dva až tri roky značne vzrástli, pričom záložná zmluva bola podpísaná
ešte v roku 2009, kedy bola situácia na trhu s nehnuteľnosťami podstatne odlišná. Z uvedeného dôvodu
nie je podstatné, aká je trhová hodnota bytu v súčasnosti, ale aká bola v čase uzatvorenia záložnej
zmluvy, t.j. v roku 2009, keďže táto mala slúžiť na zabezpečenie vtedajšej pohľadávky žalovaného,

t.j. úveru vo výške 17.749,- Eur. Na základe uvedených skutočností odvolací súd nepovažuje takto
žalobcami navrhovaný test proporcionality za relevantný.

18. Odvolací súd sa taktiež stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o nemožnosti preskúmať dražobný
proces a splnenie zákonných podmienok Zákona o dobrovoľnej dražbe z dôvodu neuskutočnenia

dražobného procesu. Ak sa v predmetnom prípade vôbec neuskutočnil dražobný proces, čo vyplýva aj z
vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie, potom nemožno preskúmať neexistujúci proces dražby
a splnenie zákonných podmienok jeho uskutočnenia. Uvedené skutočnosti tak objektívne odôvodňujú
postup súdu prvej inštancie, ktorý nemohol postupovať v zmysle pokynov nadriadených súdov.

19. Záverom odvolací súd k namietanej nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku uvádza, že
nezávislosť rozhodovania súdov sa musí uskutočňovať v ústavnom a v zákonnom procesnoprávnom
a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a
spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 ods. 1 a nasl. Ústavy SR a z čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Jednýmztýchtoprincípov,predstavujúcimsúčasťprávanaspravodlivýprocesavylučujúcimľubovôľupri

rozhodovaní je aj povinnosť súdu svoje rozhodnutie odôvodniť, a to spôsobom zakotveným v § 220 ods.
2 CSP. Preto z odôvodnenia rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami
súdu pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej. Povinnosťou
súdu je vždy taktiež dostatočným a rozumným spôsobom vyrovnať sa s argumentmi sporových strán,
ktoré môžu mať vplyv na jeho rozhodnutie. Neznamená to však, že súd musí rozhodnúť v súlade so

skutkovým a právnym názorom tej ktorej strany, postačuje, že sa s jej argumentmi vo svojom rozhodnutí
ústavne akceptovateľným spôsobom vyrovná, čo v súdenom spore naplnené bolo. Odvolací súd preto
túto odvolaciu námietku vyhodnotil ako nedôvodnú.

20. Judikatúra súdov vrátane Európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť
č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z
19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so zreteľom na vyššie
uvedené nepovažoval za potrebné zaoberať sa bližšie ostatnými odvolacími námietkami, ktoré nemohli

spôsobiť zmenu právneho posúdenia veci.

21. Odvolací súd ešte na margo veci dodáva, že žalobcovia mali dostatok času, aby sa snažili dlh voči
žalovanému čo najskôr uhradiť, a zabrániť realizácii záložného práva a tým aj dražbe svojho bytu, čomôžu učiniť až do vyrovnania svojho dlhu. Ak tvrdia, že ich dlh je vo výške cca 4.000.- eur, je to suma,
ktorá môže byť uhradená za nie dlhu dobu.

22. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd má za to, že správnemu výroku vo veci samej zodpovedá
aj správny súvisiaci výrok o trovách konania, preto bol rozsudok postupom podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP
potvrdený.

23. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol postupom podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení

s § 255 ods. 1 CSP a § 257 CSP tak, že v odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, preto mu vznikol
nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd však vidí dôvody hodné osobitného zreteľa
pre nepriznanie náhrady trov odvolacieho konania žalovanému z rovnakých dôvodov, z pre ktoré neboli
trovy konania pri znané ani súdom prvej inštancie. Žalobcovia sú v zlej sociálnej situácii, preto je
spravodlivým, aby žalovanému, ktorému síce vznikol a priori nárok na náhradu trov konania ale ktorému
nebola náhrada trov odvolacieho konania priznaná, lebo vzhľadom na jeho postavenie v spoločnosti ako

dlhodobo pôsobiacu banku nepriznanie náhrady trov konania nebude mať také nepriaznivé dôsledky, by
nastali u žalobcov, ak by týmto bolo uložené uhradiť mu trovy odvolacieho konania, keďže ich odvolanie
nebolo dôvodné proti rozsudku, ktorým bola žaloba bola zamietnutá. Vzhľadom na uvedené odvolací
súd nepriznal stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania.

24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP).