Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 12, 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25CoPr/3/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4114225465
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lýdia Gálisová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4114225465.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a členiek senátu

JUDr. Márie Malíkovej a JUDr. Sone Vackovej v spore žalobkyne: Ing. U. O., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bydlisko X. XX W., zastúpenej: Havrilla&Co s.r.o. , so sídlom Tallerova 10, Bratislava,IČO: 36 364 606,
proti žalovanej: Západoslovenská vodárenská spoločnosť, a.s., so sídlom Nábrežie za hydrocentrálou
4, Nitra, IČO: 36 550 949, zastúpenej: Advokátska kancelária JURIKA & KELTOŠ, s.r.o., so sídlom
Mickiewiczova 2, Bratislava ,o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, náhradu mzdy a iné, o
odvolanížalovanejprotirozsudkuOkresnéhosúduNitrazodňa13.marca2018podč.k.9Cpr3/2014-527
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1.1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že výpoveď zo dňa 19.03.2014 zo strany žalovanej
doručená žalobkyni dňa 07.04.2014, je neplatná. Ďalej rozhodol, že o náhrade mzdy, o vzájomnom
návrhu žalovanej, aby súd vyslovil, že od žalovanej nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu
ďalej zamestnávala a jej pracovný pomer končí dňom doručenia výpovede, t.j. dňom 07.04.2014 a
trovách konania bude rozhodnuté v konečnom rozhodnutí.
V dôvodoch písomného rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa žalobou došlou na súd dňa 26.08.2014
a doplnenou podaním doručeným súdu dňa 07.09.2017 žiadala, aby súd určil, že výpoveď zo dňa

19.03.2014, doručená žalobkyni dňa 07.04.2014, je neplatná s tým, že žalovaná bude povinná zaplatiť
žalobkyni náhradu mzdy za mesiac júl 2014 od 18.07.2014 do 31.07.2014 vo výške 1.765,30 eura brutto
mesačne odo dňa 01.08.2014 až do času, kedy žalovaná umožní žalobkyni pokračovať v práci, spolu s
úrokmi z omeškania v stanovenej výške. Zároveň žiadala, aby súd vyslovil, že vzájomný návrh žalovanej
zamieta.

1.2. Z výsledkov vykonanéhnho dokazovania zistil, že žalovaná ako zamestnávateľ so žalobkyňou ako

zamestnancom uzatvorili pracovnú zmluvu dňa 11.10.2011 s tým, že pracovný pomer bol dohodnutý
na dobu neurčitú. V ten istý deň prijalo jednohlasne predstavenstvo žalovanej uznesenie č. 1380/2011,
ktorým určilo s účinnosťou od 12.10.2011 žalobkyňu do funkcie obchodno-ekonomickej riaditeľky. Dňa
19.03.2014 bol v sídle žalovanej spísaný so žalobkyňou Záznam v súvislosti s oznámením o odvolaní
z funkcie obchodno-ekonomickej riaditeľky s miestom výkonu práce Nábrežie za hydrocentrálou 4,
Nitra. V zmysle uvedeného záznamu bola žalobkyňa oboznámená so skutočnosťou, že predstavenstvo
ako štatutárny orgán žalovanej rozhodlo na svojom 126. zasadnutí konajúcom sa dňa 06.03.2014

uznesením č. 1707/2014 o odvolaní žalobkyne z funkcie obchodno-ekonomického riaditeľa s účinnosťou
od 07.03.2014, pričom posledným pracovným dňom vo funkcii mal byť 06.03.2014. Zároveň bolo pri
spisovaní vyššie uvedeného záznamu zo strany žalovanej ponúknuté žalobkyni pracovné miesto na
pozícii špecialista pre ceny, útvaru MIS na obchodno-ekonomickom úseku ako aj miesto špecialistu- analytika na úseku generálneho riaditeľa. Obe ponúknuté pracovné miesta žalobkyňa odmietla. Z
tohto dôvodu oboznámila žalovaná žalobkyňu o tom, že jej bude nútená dať výpoveď z dôvodov podľa
ust. § 63 ods. 1 písm. d) bod 2 Zákonníka práce, t.j. z dôvodu, že odvolaním z funkcie prestala

žalobkyňa spĺňať požiadavky na výkon funkcie. V období od 24.03.2014 do 07.04.2014 sa stala
žalobkyňa práceneschopnou. Dňa 07.04.2014 doručila žalovaná žalobkyni na pracovisku výpoveď
v zmysle § 63 ods. 1 písm. d) bod 2 Zákonníka práce. Žalobkyňa s výpoveďou nesúhlasila. Dňa
09.04.2014 doručila žalovaná žalobkyni list s názvom „Vec: Prekážka v práci na strane zamestnávateľa
- oznámenie“, v zmysle ktorého s poukazom na § 142 ods. 3 Zákonníka práce oznámila žalobkyni,

že jej pre iné prekážky v práci nemôže prideľovať prácu a z tohto dôvodu žiada, aby od 09.04.2014
do 03.06.2014 nenastúpila do práce, pričom jej bude poskytovaná náhrada mzdy v sume priemerného
zárobku. Výkonom funkcie obchodno-ekonomického riaditeľa bola dočasne poverená zamestnankyňa
žalovanej Ing. A. Žalobkyňa aj napriek tomu chodila riadne do práce, žalovaná jej prítomnosť na
pracovisku nenamietala. Výkon práce trval až do 03.06.2014, kedy žalobkyňa nastúpila na dovolenku
až do 30.06.2014. Aj po uplynutí údajnej výpovednej doby žalobkyňa vykonávala prácu pre žalovannú.

K reálnemu odovzdaniu pracovných pomôcok a agendy došlo až 10.07.2014.
1.3.Na daný skutkový stav aplikoval ustanovenia § 63 ods. 1 zpísm. d) bod 2. zákona č. 311/2001 Z. z.
Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“), , § 42 ods. 2 , § 74 ,§ 17 ods. 2 ,§ 77 a uviedol, že

Zákonník práce pozná inštitút voľby a vymenovania, avšak len ako predpokladu (predpoklad je daný

všeobecne záväzným právnym predpisom) alebo požiadavky (požiadavku si stanovuje zamestnávateľ)
výkonu funkcie pre určité kategórie zamestnancov. Po voľbe a vymenovaní je potrebné uzatvoriť
pracovnú zmluvu, pretože pracovná zmluva predstavuje výlučný spôsob založenia pracovného pomeru.
Podľa § 42 ods. 2 Zákonníka práce, ak osobitný predpis ustanovuje voľbu alebo vymenovanie
ako predpoklad vykonávania funkcie štatutárneho orgánu alebo vnútorný predpis zamestnávateľa

ustanovuje voľbu alebo vymenovanie ako požiadavku vykonávania funkcie vedúceho zamestnanca v
priamej riadiacej pôsobnosti štatutárneho orgánu, pracovný pomer s týmto zamestnancom sa zakladá
písomnou pracovnou zmluvou až po jeho zvolení alebo vymenovaní. Vprípade, ak výkon práce
nespĺňa očakávania zamestnávateľa, zamestnávateľ zamestnanca odvolá z funkcie, čím je naplnený
výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. d) bod 2 Zákonníka práce a zamestnávateľ musí dať

zamestnancovi výpoveď. Ak zamestnávateľ vo svojom vnútornom predpise nebude vymenovanie, resp.
voľbu formulovať ako požiadavku vykonávania funkcie vedúceho zamestnanca, pracovný pomer možno
založiť pracovnou zmluvou aj bez vymenovania či zvolenia vedúceho zamestnanca.
Zákonník práce ustanovuje povinnosť výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo
strany zamestnávateľa prerokovať so zástupcami zamestnancov. Súčasne v tretej vete je ustanovená

nevyvrátiteľná domnienka danosti prerokovania skončenia pracovného pomeru, ak do siedmich
pracovných dní od doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľa nedôjde k prerokovaniu výpovede alebo
do dvoch pracovných dní k prerokovaniu okamžitého skončenia pracovného pomeru. Dokonca platnosť
výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru neovplyvňuje ani situácia, ak zástupca
zamestnancov v rámci prerokúvania vyjadril negatívny postoj s výpoveďou alebo okamžitým skončením

pracovného pomeru. Prerokovanie výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru
zástupcom zamestnancov je len hmotnoprávnou podmienkou výpovede zo strany zamestnávateľa.

Po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že v danom prípade žalovaná nepreukázala existenciu
riadneho výpovedného dôvodu v zmysle § 63 ods. 1 písm. d) bod 2 Zákonníka práce. Žalobkyňa

vykonávajúca pozíciu obchodno-ekonomického riaditeľa nebola v priamej riadiacej pozícii štatutárneho
orgánu, ale bola podriadená generálnemu riaditeľovi. Zákonník práce zakotvuje možnosť skončenia
pracovného pomeru so zamestnancom v dôsledku jeho odvolania z funkcie. Zamestnanci, ktorých
možno v zmysle Zákonníka práce odvolať z funkcie tak, aby odvolanie zakladalo výpovedný dôvod
podľa ust. § 63 ods. 1 písm. d) bod 2 Zákonníka práce sú taxatívne vymedzení. Ide buď o vedúceho

zamestnanca zastávajúceho funkciu štatutárneho orgánu alebo člena štatutárneho orgánu alebo
vedúcehozamestnancapriamopodriadenéhoštatutárnemuorgánu,aktentoniejezároveňvpracovnom
pomere. S poukazom na uvedené v danom prípade musia byť splnené dve podmienky, a to podmienku
voľby pre vznik pracovného pomeru musí upravovať osobitný predpis žalovanej ako zamestnávateľa
upravený vnútorným predpisom a táto funkcia musí byť v priamej riadiacej pôsobnosti štatutárneho

orgánu žalovanej. Štatút predstavenstva, na ktorý sa žalovaná odvolávala, nemožno posudzovať ako
právne záväzný interný predpis vo vzťahu k § 42 ods. 2 Zákonníka práce a teda založenie pracovného
pomeru vymenovaním do funkcie, s ktorým by bola žalobkyňa ako zamestnanec žalovanej v súvislosti
s výkonom práce oboznámená, resp. ktorý by sa na ňu mal vo vzťahu k vymenovaniu do funkciea odvolania z funkcie vzťahovať. Štatút predstavenstva je korporatívnym dokumentom spoločnosti a
nie interným pracovnoprávnym predpisom. Štatut ako obchodnoprávny dokument schvaľuje dozorná
rada. V čl. 15 Organizačného poriadku žalovanej s názvom Organizačné a riadiace interné predpisy

sú taxatívne vymedzené interné predpisy, medzi ktorými nie je uvedený Štatút predstavenstva.
OrganizačnéariadiacepredpisynarozdielodŠtatútuschvaľujepredstaventsvoalebogenerálnyriaditeľ.
S poukazom na uvedené mal za to, že podmienka voľby pre vznik pracovného pomeru žalobkyne
nebola v čase jej vymenovania a ani odvolania upravená osobitným vnútorným predpisom žalovanej.
Žalobkyňa ani nemohla byť v priamej riadiacej pôsobnosti predstavenstva. Ďalej poukázal na čl. 11

bod 1 Organizačného poriadku, ktorom je uvedené, že „ Odborných riaditeľov určuje predstavenstvo
spoločnosti na návrh generálneho riaditeľa. Odborní riaditelia sú organizačne podriadení generálnemu
riaditeľovi“. Žalobkyňa bola teda v priamej riadiacej pôsobnosti generálneho riaditeľa a nie štatutárneho
orgánu. Preto pracovný pomer nemohol zaniknúť odvolaním z funkcie. Žalovaná mohla dať žalobkyni
výpoveď výlučne len zo zákonných dôvodov. V Štatúte a v Organizačnom poriadku žalovanej nebolo
jednoznačne formulované vymenovanie, resp. voľba žalobkyne ako požiadavka vykonávania funkcie

vedúceho zamestnanca. Žalobkyňa podliehala priamo generálnemu riaditeľovi.

Ďalej uviedol, že v rámci hodnotenia dôkazov zároveň skúmal, či bola výpoveď prerokovaná so
zástupcami zamestnancov (odborovou organizáciou), resp., či výpoveď bola prerokovaná riadne s
poukazom na § 74 Zákonníka práce. V konaní bolo preukázané, že žiadosť o prerokovanie výpovede

listom č. 654/12/14 zo dňa 19.03.2014 bola podľa zápisnice č. 2/3/2014 dňa 19.03.2014 bodom
programu zasadnutia odborovej organizácie- zástupcov zamestnancov. Z listinných dôkazov nevyplýva,
že súčasťou žiadosti o prerokovanie bol aj návrh samotnej výpoveď, resp. rozhodnutie o organizačnej
zmene. Vo výpise a v žiadosti o prerokovanie sa len konštatuje, že bola prerokovaná žiadosť podľa
§ 74 Zákonníka práce o prerokovanie výpovede zo strany zamestnávateľa - list č. 654/12/14 - Ing.

U. O.. Poukázal na výpovede svedkov. F. O. vo výpovedi uviedol, že výpoveď prerokovali s tým,
že ju predstavenstvo odvolalo, avšak žiadny dôvod nebol uvedený. Svedkyňa pani Q. vo výpovedi
uviedla, že jej je známe, že žalobkyňa dostala výpoveď, ale nevie z akého dôvodu. Svedok pán L.
si pamätal, že na zasadnutí zaznelo meno žalobkyne v súvislosti s odchodom od zamestnávateľa.
Zástupcovia zamestnancov teda nevedeli, z akého dôvodu bola žalobkyňa odvolaná, resp. čo viedlo

zamestnávateľa k záveru, že výkon práce nespĺňa očakávania zamestnávateľa a v čom spočíva to,
že žalobkyňa prestala spĺňať podmienky na výkon doterajšej práce. Z uvedeného vyplýva, že výpoveď
nebola riadne prerokovaná v zmysle § 74 Zákonníka práce, nakoľko zástupcovia zamestnancov nemali
k dispozícii žiadne informácie o dôvodoch výpovede, pretože nebola súčasťou žiadosti o prerokovanie
výpovede. Z uvedeného vyplýva, že nebola splnená hmotnoprávna podmienka platnosti výpovede

uvedenej v ustanovení § 74 Zákonníka práce, ktorá má za následok neplatnosť právneho úkonu s
dôrazom na ustanovenie § 61 ods. 2 Zákonníka práce, podľa ktorého dôvod výpovede musí byť
vymedzený tak, aby ho nebolo možné dodatočne zameniť s iným dôvodom. Poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 160/2012, v ktorom sa uvádza: „Najvyšší súd SR už vo viacerých
svojich rozhodnutiach (1Cdo 72/2006, 1 M Cdo 2/2008, 5 Cdo 255/2008, 5Cdo 140/2010), od záverov

ktorých nie je dôvod sa odkloniť ani v prejednávanej veci. poukázal na to, že ust. § 74 Zákonníka
práce určovalo povinnosť zamestnávateľa vopred prerokovať s príslušným odborovým orgánom (ako
zástupcom zamestnancov) výpoveď, ako hmotnoprávnu podmienku platnosti takéhoto právneho úkonu
zostranyzamestnávateľaanesplnenietejtopodmienkyspôsobovalovzmysleust.§17ods.2Zákonníka
práce jeho neplatnosť. Účinky splnenia tejto povinnosti zamestnávateľa nastali len vtedy, ak žiadosť

zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru alebo priložený návrh výpovede k
žiadosti o prerokovanie adresovanej príslušnému odborovému orgánu obsahoval náležitosti určené
ustanovením § 61 ods. 2 Zákonníka práce, to znamená, že dôvod výpovede musel byť vymedzený
tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, keďže tento nemožno dodatočne meniť. Ust. § 74
Zákonníka práce o účasti príslušného odborového orgánu pri skončení pracovného pomeru, platného

v čase doručenia výpovede žalobkyni žalovanou, nemožno vykladať izolovane, ale v nadväznosti
na uvedené ust. § 61 ods. 2 Zákonníka práce, pretože malo za úlohu ochranu zamestnanca, aby
zamestnávateľnezneužilsvojepostavenieanedôvodneprepúšťalzamestnancovzpracovnéhopomeru.

Na základe uvedeného mal za to, že výpoveď daná žalobkyni nebola riadne prerokovaná so zástupcami

zamestnancov, čo s poukazom na § 74 Zákonníka práce spôsobuje neplatnosť výpovede. Rovnako
neplatnosť výpovede spôsobuje aj to, že žalovaná nepreukázala existenciu riadneho výpovedného
dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. d) bod 2 Zákonníka práce. Preto určil, že výpoveď zo dňa 19.03.2014
zo strany žalovanej doručená žalobkyni dňa 07.04.2014, je neplatná.O náhrade mzdy, o vzájomnom návrhu žalovanej, aby súd vyslovil, že od žalovanej nemožno spravodlivo
požadovať, aby žalobkyňu ďalej zamestnával a jej pracovný pomer končí dňom doručenia výpovede, t.j.
dňom 07.04.2014 a trovách konania bude v súlade s § 213 CSP rozhodnuté v konečnom rozhodnutí.

2. Žalovaná podala proti rozsudku v zákonnej lehote odvolanie. Odvolanie zdôvodnila ustanovením
§ 365 ods.1 písm. f), h), d) CSP. Namietala závery súdu prvej inštancie o priamej riadiacej
pôsobnosti generálneho riaditeľa , nevyporiadanie sa s jej argumentáciou v písomnom vyjadrení zo
dňa 24.02.2015.Poukázala na organizačnú štruktúru podniku, z ktorej vyplýva, že žalobkyňa podliehala

priamo do riadiacej pôsobnosti predstavenstva. Namietala výpoveď svedka Ing. S., ktorá je v priamom
rozpore s ňou predloženými dokladmi v priebehu konania. Pracovnú zmluvu žalobkyne nepodpisoval
Ing. S. ako generálny riaditeľ, ale ako jeden člen predstavenstva spolu s Ing. F.. Rovnako nerozhodoval
o jej odmenách.
V ďalšej časti namietala nesprávne skutkové zistenia a následné nesprávne právne posúdenie veci v
časti prerokovania výpovede. Poukázala na výpovede svedkov, ktorí potvrdili, že vedeli o odvolaní z

funkcie žalobkyne. Súd prvej inštancie si zamenil pojem vedomosť o výpovednom dôvode s vedomosťou
o dôvodoch odvolania. Členovia odborovej organizácie nemohli vedieť o dôvodoch odvolania žalobkyne
zfunkcie.Uvedenúskutočnosťnevyžadujeaniustanovenie§74Zákonníkapráce.Pretoneobstojízáver,
že výpoveď nebola riadne prerokovaná. Zástupcovia zamestnancov mali vedomosť o tom, že žalobkyňa
bola z funkcie odvolaná, a preto jej dal zamestnávateľ výpoveď. Napadnutý rozsudok žiadala zrušiť a

vec vrátiť súdu prvej inštancie na riadne prejednanie a nové rozhodnutie.

3.Žalobkyňa podala písomné vyjadrenie k odvolaniu žalovanej. Nesúhlasila s dôvodmi odvolania,
poukázala na dôvody rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie uviedol, že medzi organizačné a riadiace
interné predpisy žalovanej nie je zaradený Štatút predstavenstva. Žalovaná tento dôkaz v konaní

opomínala a žiadnym spôsobom nevyvrátila. Štatút je len korporatívny dokument žalovanej a nie
pracovnoprávny dokument, ktorý by bol záväzný vo vzťahu k zamestnancom žalovanej. V tejto časti je
rozsudok súdu prvej inštancie nesporný. V časti neprerokovania výpovede poukázala na ustanovenie §
74Zákonníkaprácevyžadujúcehouvedenievýpovednéhodôvodupriprerokovanívýpovedezástupcami
zamestnancov. Stotožnila sa so závermi súdu prvej inštancie. V závere namietala zmätočnosť odvolania

spočívajúcu v ustanovení § 365 ods.1 písm. d) CSP , ktorý dôvod v texte odvolania absentuje. Preto
ho považovala za bezpredmetný a neodôvodnený. Žiadala aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako
vecne správny potvrdil.

4.Žalovaná podala vyjadrenie k vyjadreniu žalobkyne v ktorom uviedla, že vyjadrenie žalobkyne

odpútava pozornosť od podstaty veci, že žalobkyňa bola priamo podriadená predstavenstvu žalovanej.
Vyplýva to z organizačného poriadku a štatútu predstavenstva, s čím sa dostatočne nevyporiadal súd
prvej inštancie. V ďalšej časti prerokovania výpovede zopakovala odvolacie dôvody. Odvolaniu žiadala
vyhovieť a žalobu zamietnuť.

5.Žalobkyňa v odvolacej duplike k vyjadreniu žalovanej uviedla, že súd prvej inštancie sa s jej
dôvodmi vysporiadal v časti bodu 28 rozsudku. V druhej časti zopakovala, že výpovedný dôvod musí
byť jednoznačne známy v čase prerokovania výpovede.

6.Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku - zákon číslo 160/2015 Z.z.,
ďalej len „CSP“), po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu predchádzalo a odvolania
žalovanej podľa § 363 a § 365 ods. 1 CSP, súc viazaný dôvodmi a rozsahom tohto odvolania (§ 379, §
380 ods. 1 CSP), skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie podľa § 383 CSP, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, za splnenia podmienok uvedených

v ustanovení § 219 ods. 3 CSP dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je opodstatnené , preto
napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a podľa § 387 ods. 2 CSP,
keďže sa v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia súdom prvej inštancie, na tieto
ďalej iba poukazuje.

7.V predmetnej veci súd prvej inštancie začal konať podľa procesných ustanovení zákona číslo 99/1963
Zb., Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol účinný do 30. 06. 2016. Od 01. 07. 2016 nadobudol
účinnosť zákon číslo 160/2015 Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).Podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
Podľa ods. 2 tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia

účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.
Podľa § 387 ods.1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovením § 387 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia
rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v
plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej
stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy
vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého

stupňa, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba
dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa.
Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.

Predmetom odvolania žalovanej je vyhovujúca časť rozsudku týkajúca sa neplatnosti výpovede.
Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a správne naň aplikoval ustanovenie § 74 Zákonníka
práce a § 17 ods. 2 Zákonníka práce v časti povinnosti zamestnávateľa vopred prerokovať výpoveď
so zástupcami zamestnancov.

Správne poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súd Slovenskej republiky ( 4 Cdo 160/2012,1 Cdo
72/2006, 1 M Cdo 2/2008, 5 Cdo 255/2008, 5 Cdo 140/2010), od záverov ktorých nie je dôvod sa odkloniť
ani v prejednávanej veci, poukázal na to, že ustanovenie § 74 Zákonníka práce určovalo povinnosť
zamestnávateľa vopred prerokovať s príslušným odborovým orgánom (ako zástupcom zamestnancov)
výpoveď, ako hmotnoprávnu podmienku platnosti takéhoto právneho úkonu zo strany zamestnávateľa

a nesplnenie tejto podmienky spôsobovalo v zmysle ustanovenia § 17 ods. 2 Zákonníka práce jeho
neplatnosť.
Žalovaná v priebehu konania neprodukovala žiaden dôkaz o splnení povinností vyplývajúcej jej
z citovaných ustanovení. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchmi svedkov tvoriacich
zástupcov zamestnancov v rozhodnom čase ,rozhodnutie založil na ich nevedomosti dôvodov odvolania

z funkcie, ale následne uviedol, že nevedeli o tom, čo viedlo zamestnávateľa k záveru, že žalobkyňa pre
výkon práce nespĺňa očakávania zamestnávateľa. Zástupcovia zamestnancov nemali žiadne informácie
o dôvodoch výpovede, pretože nebola súčasťou žiadosti o prerokovanie .Následne citoval rozhodnutie
NS SR 4 Cdo 160/2012. Z uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie založil rozhodnutie na nesplnení
hmotnoprávnej podmienky prerokovania výpovede spočívajúcej v tom, že zástupcovia zamestnancov

nevedeli o dôvodoch výpovede , pretože nebola uvedená v žiadosti o prerokovanie výpovede a nebola
pripojená k výpovedi. Preto námietka žalovanej, že súd prvej inštancie nepochopil pojem odvolanie z
funkcie a pojem vedomosť vo výpovednom dôvode nie je daná. Odvolací súd pre správnosť záverov
súdu prvej inštancie iba dopĺňa, že na čl. 95 spisu sa nachádza výpis zo zasadnutia ZV-ZO OZ DLV
konaného dňa 19.03.2014 z ktorého vyplýva, že bola prerokovaná žiadosť podľa § 74 Zákonníka práce

o prerokovanie výpovede zo strany zamestnávateľa-list č.654/2014- Ing. U. O.. Na čl.173 sa nachádza
zápisnicazozasadnutia,ktoráneobsahujepodrobnostiprerokovania.Načl.26jevýpoveďzpracovného
pomeru zo dňa 19.03.2014 označená ako list č.652/2014.V spise sa nikde nenachádza žiadosť o
prerokovanie výpovede z pracovného pomeru. Z obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa 27.09.2016-
čl.404 síce vyplýva, že bola predložená súdu, ale nebol zaznamenaný jej obsah a bola vrátená

zástupkynižalovanej. Niejemožnézistiť,čiobsahovalakonkrétnyvýpovednýdôvod.Svedkoviazhodne
uviedli, že o dôvodoch výpovede nemali vedomosť a vedeli, že žalobkyňa bola odvolaná z funkcie.
Samotná svedkyňa predkladajúce žiadosť o prerokovanie a vypracujúca výpoveď z pracovného pomeru
O. uviedla, že žiadosť o prerokovanie podpisuje vždy generálny riaditeľ a mala by obsahovať dôvodvýpovede, čo daná žiadosť obsahovala. Zároveň však uviedla, že výpoveď spisovala až potom, čo mala
doručený výpis o prerokovaní výpovede. Tomu však nenasvedčujú čísla listov, pretože výpoveď bola pod
č. 652/2014 a žiadosť o prerokovanie 654/2014. Žalovaná nikdy netvrdila, že výpoveď bola pripojená

ako súčasť žiadosti o prerokovanie výpovede. Z toho dôvodu odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny. Pre nesplnenie hmotnoprávnej podmienky prerokovania výpovede sa
potom nezaoberal ďalšími dôvodmi odvolania spočívajúci v naplnení ustanovenie § 63 ods.1 písm. d)
v spojení s § 42 ods. 2 Zákonníka práce.
Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov v senáte 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj

vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).