Decision was made at the court Krajský súd Nitra
Judgement was issued by JUDr. Jarmila Pogranová
Judgement form – Uznesenie
Judgement nature – Zrušujúce
Source – original document (the link may not work anymore)
Referenced legislation in the judgement
Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/100/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4417217345
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 07. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Pogranová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2021:4417217345.3
Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Pogranovej a členov senátu
JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v právnej veci žalobcu: Všeobecná
úverovábanka,a.s.,sosídlomBratislava,Mlynskénivy1,IČO:31320155,zastúpený:JUDr.JánŠoltés,
advokát, so sídlom Bratislava, Mýtna 48, IČO: 37 927 795, proti žalovanej: U. P., nar. XX.XX.XXXX,
bytom P. XXX, o zaplatenie 674,44 Eur s príslušenstvom, o odvolaní spoločnosti Intrum Slovakia s.r.o.
proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k. 18Csp/240/2017-79 zo dňa 13. novembra 2018 v
spojení s dopĺňacím rozsudkom okresného súdu č. k. 18Csp/240/2017-139 zo dňa 10. júla 2020, takto
jednohlasne
r o z h o d o l :
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti a s tým spojeným
rozhodnutím o nároku na náhradu trov konania z r u š u j e a v tomto rozsahu vec v r a c i
a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Nové Zámky ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 345,65 Eur a úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 345,65
Eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku (I. výrok). Vo zvyšnej časti žalobu zamietol (II. výrok)
a žiadnej zo sporových strán nárok na náhradu trov konania nepriznal (III. výrok). Rozhodnutie vo veci
samej právne odôvodnil s poukazom na § 52 ods. 1, 53 ods. 1, 2, 3, 5, § 54 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník (ďalej len “OZ“ alebo “Občiansky zákonník“), § 1 ods. 2, 3 písm. f), § 9 ods. 1
písm. l), § 11 ods. 1 písm. b), d), § 24 ods. 1, § 25f ods. 6 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
len „Zákon o spotrebiteľských úveroch”). V odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že právny
predchodca žalobcu sa cestou svojho právneho zástupcu žalobou doručenou na súd dňa 18.12.2017
domáhal, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť sumu 674,44 Eur s príslušenstvom a trovy konania.
Žalobu odôvodnil tým, že právny predchodca žalobcu a žalovaná uzavreli dňa 16.08.2013 zmluvu o
pôžičkeevidovanúpodčíslom6154418nazákladektorejprávnypredchodcažalobcuposkytolžalovanej
celkovú sumu pôžičky 800 Eur. Žalovaná mala pôžičku splácať v pravidelných 60 mesačných splátkach
po 24,95 Eur. Do dňa podania žaloby žalovaná uhradila sumu 454,35 Eur. V súlade so zmluvou a
podmienkami k zmluve právny predchodca žalobcu dňa 31.12.2014 vyzval žalovanú k okamžitej úhrade
všetkých splátok a upozornil ju na možnosť zosplatnenia celého úveru, žalovaná však dlžné splátky
neuhradila. Právny predchodca žalobcu úver zosplatnil dňa 19.02.2015, o čom informoval žalovanú dňa
25.02.2015. Žalovaná dlžnú sumu neuhradila. Podaním doručeným na súd dňa 10.01.2018 požiadala
žalujúca strana o zmenu na strane žalobcu z dôvodu zániku pôvodného žalobcu. Súd o zmene na strane
žalobcu rozhodol uznesením č. k. 18Csp 240/2017 zo dňa 21.02.2018. Podaním doručeným na súd
dňa 16.04.2016 požiadal žalobca o zmenu sporovej strany - žalobcu preto, že zmluvou o postúpení
pohľadávok bola pohľadávka právneho predchodcu žalobcu voči žalovanému postúpená na žalobcu.
Súd návrhu na zmenu sporovej strany vyhovel uznesením č. k.: 18Csp 240/2017 zo dňa 06.05.2018.
Súd žalobu doručil žalovanej dňa 15.08.2018 a vyzval ju, aby sa k žalobe v súlade s § 167 ods. 2CSP vyjadrila v lehote určenej súdom. Žalovaná na výzvu súdu nereagovala. Súd vykonal dokazovanie
zmluvou o pôžičke, predžalobnou upomienkou, oznámením o zosplatnení úveru, prehľadom splátok a
úhrad, oznámením o postúpení pohľadávky, nahliadnutím do internetového portálu NBS, ďalšími v spise
doloženými dokladmi a zistil nasledovný skutkový a právny stav: Zo zmluvy o pôžičke číslo 1068799 zo
dňa 16.08.2013 mal súd preukázané, že právny predchodcu žalobcu - spoločnosť Consumer Finance
Holding,a.s.ažalovanáuzavrelizmluvuopôžičke,celkovásumapôžičkybola800Eur,mesačnásplátka
pôžičky bola 24,95 Eur, RPMN bola určená vo výške 32 %, úroková sadzba bola určená vo výške 32
%, termín konečnej splatnosti úveru bol uvedený ako 08/2018. Ďalšie ustanovenia zmluvy a podmienky
k zmluve o pôžičke boli písané drobným, takmer nečitateľným písmom. Z predžalobnej upomienky
zo dňa 31.12.2014 mal súd preukázané, že právny predchodca žalobcu vyzval žalovanú na úhradu
nedoplatku na splátkach vo výške 74,85 Eur a upozornil ju na možnosť zosplatnenia úveru. Žalovaná
výzvu prevzala dňa 14.01.2015. Z oznámenia o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru zo dňa 25.02.2015
mal súd preukázané, že právny predchodca žalobcu úver zosplatnil a vyzval žalovanú, aby mu uhradila
sumu 794,40 Eur. Z prehľadu splátok a úhrad mal súd preukázané, že žalovaná zaplatila právnemu
predchodcovi žalobcu sumu 454,35 Eur. Z oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa 21.03.2018 mal
súd preukázané, že právny predchodca žalobcu postúpil pohľadávku voči žalovanej vo výške 760,98
Eur žalobcovi. Podľa internetovej stránky Národnej banky Slovenska (www.nbs.sk <>), časť banková úroková štatistika mal súd preukázané, že v auguste 2013, teda v čase uzavretia
zmluvy medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou bola ročná percentuálna miera nákladov pre
spotrebiteľské úvery v priemere 16,4910 %. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že zmluva o poskytnutí
pôžičky uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou je spotrebiteľskou zmluvou. Táto
zmluva neobsahuje správne uvedenú ročnú priemernú mieru nákladov tak, ako to predpokladá zákon
č. 129/2010 Z.z. v platnom znení. V zmluve je uvedená ročná priemerná miera nákladov vo výške
32 %, podľa údajov Národnej banky Slovenska bola v období august 2013, teda v čase, keď bola
zmluva uzavretá ročná priemerná miera nákladov vo výške 16,4910 %. Zmluva o poskytnutí pôžičky
navyše neobsahuje presne určené termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v
ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia tak, ako to predpokladá zákon číslo 129/2010 Z.z. v
platnom znení. Výška splátky úveru je uvedená v zmluve len jednou sumou z ktorej údaje uvedené v
§ 9 ods.1 písm. l/ zákona číslo 129/2010 Z. z. v platnom znení nevyplývajú. V uzatvorenej zmluve o
spotrebiteľskom úvere nie je ani presne uvedená konečná splatnosť úveru, teda nie je naplnená dikcia
§ 4 ods. 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch. Takéto určenie konečnej splatnosti úveru súd
takisto nepovažuje za dojednanie v súlade so zákonom o spotrebiteľských úveroch. Navyše, celá zmluva
je písaná drobným, takmer nečitateľným písmom - snahou právneho predchodcu žalobcu nebolo podľa
názoru súdu uzavrieť rovnovážny a spravodlivý zmluvný vzťah, ale jednotlivé ustanovenia zmluvy uviesť
tak, aby boli pre žalovanú - teda spotrebiteľa - nezrozumiteľné, takýto postup právneho predchodcu
žalobcu nie je v súlade s dobrými mravmi. Z vyššie uvedených dôvodov súd považoval zmluvu o
poskytnutí pôžičky uzavretú medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou za bezúročnú a bez
poplatkov. Pretože súd považoval zmluvu o poskytnutí pôžičky za bezúročnú a bez poplatkov, zaviazal
žalovanú zaplatiť žalobcovi len rozdiel medzi sumou, ktorú právny predchodca žalobcu žalovanej
skutočne požičal a sumou, ktorú mu žalovaná vrátila (800 Eur mínus 454,35 Eur sa rovná 345,65 Eur).
Vo zvyšnej časti súd žalobu v časti zaplatenia istiny zamietol. Úrok z omeškania, ktoré si žalobca uplatnil
súd považuje za uplatnený správne čo do výšky a času, kedy sa žalovaná do omeškania dostala, úrok
z omeškania však zaplatí žalovaná žalobcovi len zo sumy 345,65 Eur, teda zo sumy, ktorú žalobcovi
nezaplatila. Vo zvyšnej časti súd žalobu v časti zaplatenia úroku z omeškania zamietol. O trovách
konania súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 s prihliadnutím na § 262 ods. l CSP. Čistý úspech žalobcu
a žalovanej v konaní bol približne rovnaký, súd preto žiadnej sporovej strane nárok na náhradu trov
konania nepriznal.
2. Proti rozsudku súd prvej inštancie podal odvolanie v zamietajúcej časti a závislom výroku o nároku
na náhradu trov konania žalobca z dôvodu, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania
dospel k nesprávnemu záveru o bezúročnosti úveru (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP), domáhajúc sa, aby
odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že zaviaže žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu
328,79 Eur, s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % p.a. zo sumy 328,79 Eur od 03.03.2015 do
zaplatenia, to všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku a priznal žalobcovi náhradu
trov konania a náhradu trov právneho zastúpenia v plnom rozsahu. Zároveň navrhol, aby súd opravil
výrok č. I napadnutého rozsudku tak, že doplní dátum počiatku omeškania 03.03.2015. V odvolaní
uviedol, že právny názor súdu I. inštancie, že úver je nutné považovať za bezúročný a bez poplatkovz dôvodu nesprávne uvedenej priemernej RPMN je nesprávny, pričom však nie je jasné, z akých
údajov súd I. inštancie vychádzal, naviac nie je zrejmé na základe čoho dospel k zisteniu priemernej
RPMN v úverovej zmluve vo výške 32 %. Výška priemernej RPMN je v úverovej zmluve vyjadrená
číselným údajom 46,06 % tak, ako je tento údaj uvedený v Súhrnných informáciách o údajoch o
novoposkytnutých úveroch veriteľmi za 2. štvrťrok 2013 pre úvery vo výške do 1500,00 Eur vrátane
so splatnosťou od 1 do 5 rokov zverejnená naposledy v čase uzavretia úverovej zmluvy MFSR v
súlade s ust. § 21 ods. 2 z. č. 129/2010 Z. z. Výška priemernej RPMN je tak v zmluve uvedená
správne. RPMN vo výške 32 % pre dotknutý úver je vyčíslená na základe parametrov dotknutého úveru.
Taktiež namietal zistenie súdu I. inštancie o neuvedení termínov splatnosti splátok a termínu konečnej
splatnosti úveru. K uvedeniu termínu konečnej splatnosti úveru uviedol, že splnenie vyššie uvedenej
zákonnej požiadavky uvedením mesiac + rok ukončenia úverového vzťahu ako bolo v posudzovanom
prípade „08/2018“ je dostatočne určité a zrozumiteľné, plne v súlade s platnými právnymi predpismi.
V tejto súvislosti odkázal na vyhlášku MFSR č. 620/2007 Z.z., ktorou sa ustanovuje vzor formulára o
zmluvných podmienkach zmluvy o spotrebiteľskom úvere, konkrétne z jej prílohy v časti vysvetliviek
2C vyplýva: „Ak z predchádzajúcich údajov o počte a termínoch splátok ponúkaného spotrebiteľského
úveru nie je zrejmá konečná splatnosť ponúkaného úveru, uvádza sa, do akého obdobia musí byť
ponúkaný spotrebiteľský úver splatený. Uvádza sa buď konkrétny dátum, alebo dĺžka obdobia v dňoch,
týždňoch, mesiacoch alebo rokoch, na ktoré je ponúkaný spotrebiteľský úver poskytovaný“. Splatnosť
jednotlivých úverových splátok bola podľa čl. 6, bod 6.1., 6.2. a 6.3. zmluvných podmienok úverovej
zmluvystranamidohodnuták20.dňuvmesiaci,sosplatnosťouprvejmesačnejsplátky20.dňavmesiaci
nasledujúceho po mesiaci, v ktorom došlo k uzavretiu úverovej zmluvy. Úverová zmluva bola uzavretá
dňa 16.08.2013, splatnosť prvej úverovej splátky tak nastala 20.09.2013, konečná splatnosť úveru a
doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere pri počte 60 mesačných splátok, tak za riadneho plnenia
nastala dňa 20.08.2018. Z predloženej zmluvy o spotrebiteľskom úvere je preukázané dojednanie
termínov splatnosti úverových splátok a to v čl. 6, bod 6.1., 6.2. a 6.3. zmluvných podmienok úverovej
zmluvy. Žalovaná ako spotrebiteľ mala možnosť bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy a termíny
splatnosti všetkých splátok za účelom splnenia povinností vyplývajúcich mu z úverovej zmluvy. Termín
konečnej splatnosti úveru uvedený ako 8/2018 bez akýchkoľvek pochybností aj právne nevzdelanému
priemernému spotrebiteľovi poskytuje relevantnú informáciu o tom, že úver bude musieť splácať do
augusta2018.Vspojenísdojednanímsplatnostisplátokk20.dňuvmesiacijetermínkonečnejsplatnosti
úveru stanovený bez potreby použitia akýchkoľvek zložitých matematických operácií. V prejudiciálnej
otázke: Má sa článok 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 vykladať tak, že údaje vyžadované týmto
ustanovením (konkrétne‚ frekvencia splátok), musí byť v zmluve individualizovaný na podmienky danej
konkrétnej zmluvy [v princípe uvedením presných dátumov (deň, mesiac, rok) splatnosti jednotlivých
splátok], alebo postačí, ak sú v zmluve obsiahnuté všeobecným odkazom na objektívne zistiteľné
parametre, z ktorých je možné ich odvodiť (napríklad klauzulou‚ mesačné splátky sú splatné najneskôr
do 15. dňa každého kalendárneho mesiaca, prvá splátka je splatná do jedného mesiaca od podpisu
zmluvy a každá ďalšia splátka je splatná vždy po jednom mesiaci od splatnosti predošlej splátky,
alebo iným podobným spôsobom) Súdny dvor EÚ rozhodol, že cieľ vyššie uvedeného ustanovenia je
splnený, ak podmienky úverovej zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať
dátumy týchto splátok. Za daných okolností sa má článok 10 ods. 2 písm. h) Smernice 2008/48/ES
vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok
spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez
ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Podporne odkázal na rozsudok Krajského súdu
v Banskej Bystrici pod sp. zn. 12Co/284/2017, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici pod sp.
zn. 15Co/225/2017, ako aj uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici pod sp. zn. 16Co/105/2017. Z
rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-42/2015 možno vyvodiť záver, že iba porušenie povinnosti veriteľa
podstatným spôsobom môže byť sankcionované zánikom nároku veriteľa na úroky a poplatky. Jeho
právny predchodca neporušil žiadne povinnosti, preto mu vznikol nárok aj na zaplatenie zmluvne
dojednaných úrokov ako odplaty poskytnutého úveru. Zároveň poukázal aj na rozhodnutie Súdneho
dvora EÚ C-565/2012 zo dňa 27.03.2014, podľa ktorého tvrdosť sankcií pre veriteľa musí byť primeraná
závažnostijehoporušení,akoinarozhodnutieSúdnehodvoraEÚC-348/2014zodňa09.07.2015,podľa
ktorého čl. 4 Smernice č. 87/102/EHS zo dňa 22.12.1986 (jedná sa o Smernicu, ktorá predchádzala
Smernici 2008/48/ES) vyžaduje, aby dlžník pri uzavretí zmluvy o úvere poznal všetky okolnosti, ktoré
môžu mať vplyv na rozsah jeho záväzku. Z uvedeného vyplýva, že ak nebude v zmluve uvedená
náležitosť,ktoránemôžemaťvplyvnaschopnosťdlžníkaposúdiťrozsahjehozáväzku,nebudespravidla
a v zásade sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti primeraná. Zároveň navrhol vydanie opravnéhouznesenia z dôvodu absencie termínu počiatku omeškania, z ktorého nám súd I. inštancie priznal nárok
na úrok z omeškania tak, že počiatkom omeškania je 03.03.2015.
3. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že rozhodnutie ponecháva na úvahe Krajského súdu v
Nitre.
4.Súdprvejinštanciedňa10.júla2020vydaldopĺňacírozsudok,ktorýmrozsudokOkresnéhosúduNové
Zámkyč.k.18Csp/240/2017-79zodňa13.11.2018vovyhovujúcejčastidoplnilotext….zosumy345,65
Eur od 03.03.2015 do zaplatenia.... z dôvodu, že súd prvej inštancie pri vyhlásení rozsudku vo veci dňa
13.11.2018 opomenul rozhodnúť o tom odkedy priznáva žalobcovi úrok z omeškania z priznanej sumy,
teda zo sumy 345,65 Eur. Súd prvej inštancie teda rozsudok vyhlásený na pojednávaní dňa 13.11.2018
v tejto časti doplnil.
5. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec (odvolanie žalobcu) ako podané včas
(362 ods.1 CSP) oprávnenou osobou v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP) proti
rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127, § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie
dôvody, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 379 a § 380 CSP), dospel k záveru, že
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v zamietajúcej časti v spojení s výrokom o nároku
na náhradu trov konania zrušiť podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie
konanie podľa § 391 ods. 1 CSP a nové rozhodnutie. V odvolaním nenapadnutej (vyhovujúcej) časti
rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť (I. výrok).
6. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.
7. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie
alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.
8. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia 389 ods.1 písm. b) CSP treba
rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných
procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a
ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou
ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo
vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na
relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae
(odmietnutie spravodlivosti). Povinnosť súdov rozhodnutie odôvodniť v súlade s vyššie citovaným
ustanovením je jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu vyplývajúcich z článku 36 a
nasledujúcich Listiny základných práv a slobôd, ktorý predstavuje súčasť práva na spravodlivý proces.
Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na
stranejednejaprávnymizáverminastranedruhej.Všeobecnýsúdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázky
nastolené sporovou stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných stranami sporu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale
aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o
tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/2003).
9. Odvolací súd v danej právnej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní v danej
právnej veci (pokiaľ s jedná o odvolaním napadnutú zamietajúcu časť rozsudku v rozsahu napadnutom
odvolaním žalobcu) neriadil vyššie uvedenými zásadami právneho štátu.
10. Predmetom konania bola žaloba, ktorou sa právny predchodca žalobcu (Consumer Finance Holding
a.s.) domáhal proti žalovanej zaplatenia sumy 674,44 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 %ročneod03.03.2015dozaplatenia,titulomuzatvoreniazmluvyo pôžičkeč.1068799zodňa16.08.2013,
na základe ktorej právny predchodca žalobcu (Consumer Finance Holding a.s.) poskytol žalovanej
pôžičku vo výške 800 Eur. Nakoľko žalovaná uhradila len sumu 454,35 Eur, veriteľ v súlade s § 53 ods. 9
Občianskeho zákonníka vyzval žalovanú listom zo dňa 31.12.2014 - predžalobná upomienka, k úhrade
dlžných splátok, pričom žalovanú upozornil na možnosť vyhlásenia splatnosti celého úveru. Žalovaná
ani v dodatočne poskytnutej lehote dlžné splátky neuhradila, veriteľ dňa 19.02.2015 úver zosplatnil, o
čom žalovanú informoval listom z dňa 25.02.2015. Žalobca si uplatnil aj zákonný úrok z omeškania, a
to odo dňa nasledujúceho po doručení oznámenia o vyhlásení okamžitej splatnosti, nakoľko oznámenie
bolo zaslané obyčajnou listovou zásielkou, pričom v zmysle zmluvných podmienok - piatym dňom od
podania na poštovú prepravu sa zásielka považuje za doručenú. Súčasťou pohľadávky žalobcu sú aj
náklady, ktoré mu vznikli v súvislosti s vymáhaním pohľadávky, vo výške 15,48 Eur. Uznesením č. k.
18Csp/240/2017-42 zo dňa 21.02.2018 súd prvej inštancie rozhodol, že v konaní bude pokračovať so
spoločnosťou Všeobecná úverová banka, a.s., IČO: 31 320 155, so sídlom Mlynské nivy 1, 829 90
Bratislava, nakoľko pôvodný žalobca preukázal, že spoločnosť Consumer Finance Holding, a.s., IČO:
35 923 130, so sídlom Hlavné námestie 12, 060 01 Kežmarok zanikla v dôsledku zrušenia spoločnosti
formou rozdelenia.
11.Súdprvejinštancievdanejprávnejvecivotázkeprávnehoposúdeniaveci(vnapadnutejzamietajúcej
časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 345,65 Eur s príslušenstvom) zaujal právny názor s poukazom na
ustanovenia § 1 ods. 2, 3 písm. f), § 9 ods. 1 písm. l), § 11 ods. 1 písm. b), d), § 24 ods. 1, § 25f
ods. 6 Zákona o spotrebiteľských úveroch dospel k záveru, že žaloba žalobcu v tejto časti nebola
dôvodne podaná, keďže zmluva o poskytnutí pôžičky uzatvorená medzi právnym predchodcom žalobcu
a žalovanou je bezúročná a bez poplatkov, pretože neobsahuje správne uvedenú RPMN, pretože v
zmluve bola uvedená RPMN vo výške 32 %, avšak podľa údajov NBS bola v období august 2013
RPMN vo výške 16,4910 %. Zmluva tiež neobsahuje presne určené termíny splátok istiny, úrokov a
iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným
zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, pretože výška
splátky je v zmluve uvedená len jednou z sumou z ktorej údaje uvedené v § 9 ods. 1 písm. l) Zákona
o spotrebiteľských úveroch nevyplývajú a tiež súd dospel k záveru, že v zmluve uvedený ani termín
konečnej splatnosti úveru, teda nie je naplnená dikcia § 4 ods. 2 písm. g) Zákona o spotrebiteľských
úveroch.
12. Pretože súd považoval zmluvu o poskytnutí pôžičky za bezúročnú a bez poplatkov, zaviazal žalovanú
zaplatiť žalobcovi len rozdiel medzi sumou, ktorú právny predchodca žalobcu žalovanej skutočne požičal
asumou,ktorúmužalovanávrátila(800Eur-454,35Eur=345,65Eur).Úrokzomeškaniasúdpovažoval
za uplatnený správne čo do výšky i času, kedy sa žalovaná dostala do omeškania, preto súd priznal
žalobcovi úrok z omeškania v časti, ktorú žalovaná nezaplatila, teda zo sumy 345,65 Eur, vo zvyšnej
časti istiny a úroku z omeškania žalobu zamietol.
13. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie na zákale vykonaných dôkazov dospel k nesprávnemu
záveru o bezúročnosti úveru.
14. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci
predstavuje právnu vadu rozhodnutia. Tento odvolací dôvod je naplnený v prípade, keď na zistený
skutkový stav súd - neaplikoval príslušnú právnu normu, t.j. úplne opomenul aplikovať príslušnú právnu
normu, - aplikoval nesprávnu právnu normu, t.j. namiesto príslušnej právnej normy aplikoval normu
inú, - obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval, alebo - správne zvolenú a správne
interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval.
15. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením
dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov alebo porušením pravidiel formálnej logiky.
16. Podľa § 9 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase
uzatvorenia zmluvy, Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa
Občianskeho zákonníka18)
musí obsahovať tieto náležitosti: ....... písm. f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, ... písm. j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovúčiastku,ktorúmusíspotrebiteľzaplatiť,vypočítanénazákladeúdajovplatnýchvčaseuzatvoreniazmluvy
o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej
miery nákladov, ... písm. k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia,
17. Podľa § 11 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia úverovej
zmluvy, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak a) zmluva o
spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1, b) zmluva o spotrebiteľskom úvere
neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y), c) zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania,
ktorý sa musí splatiť na požiadanie alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 10 ods. 1
alebo d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov
v neprospech spotrebiteľa.
18. Odvolací súd ako prvé skúmal aktívnu vecnú legitimáciu na strane žalobcu. „Aktívnou vecnou
legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu - žalobcovi ním
uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok
uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane
žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou
každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden
z účastníkov konania nenamieta. To, že sa súd výslovne k vecnej legitimácii nevysloví, neznamená, že
sa ňou v konaní nezaoberal“ (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 205/2009z 29. júna 2010).
19. Podľa § 80 ods. 1 CSP, ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou sa spája prevod
alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže žalobca navrhnúť, aby do konania na
jeho miesto alebo na miesto žalovaného vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené
alebo na koho prešli.
20. Účelom procesného inštitútu obsiahnutého v citovaných ustanoveniach § 80 CSP, je riešiť dôsledky
singulárnej sukcesie, ak táto nastala po začatí konania. Zmyslom tejto právnej úpravy je umožniť
žalobcovi, aby pomocou zmeny účastníka konania odstránil nedostatok aktívnej alebo pasívnej vecnej
legitimácie, ktorý nastal v priebehu konania a ktorý by inak neodvratne viedol k zamietnutiu žaloby,
pričomsaukazuje,žejehospodárne,abyvecbolaprejednanáarozhodnutávrámciužzačatéhokonania
voči inej alebo proti inej osobe. Predpokladom zmeny je návrh na zmenu účastníka podaný žalobcom
alebo osobou, na ktorú boli práva alebo povinnosti, o ktorých sa koná, prevedené alebo na koho prešli
a súhlas nového žalobcu (nevyžaduje sa, ak návrh podá sám vstupujúci žalobca).
21.Vpreskúmavanejvecijezobsahuspisuzrejmé,žežalobcapodanímdoručenýmsúduprvejinštancie
dňa 16.04.2018 (č. l. 56) navrhol zmenu strany sporu na strane žalobcu podľa § 80 ods. 1 CSP vzhľadom
na tú skutočnosť, že na základe rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok, ktorá bola uzatvorená medzi
spoločnosťouVšeobecnáúverovábanka,a.s.aspoločnosťouIntrumSlovakias.r.o.,IČO:35831154,so
sídlom Mýtna 48, Bratislava, ako postupníkom bola pohľadávka žalobcu ako postupcom voči žalovanej
ako dlžníčke, ktorej zaplatenie je predmetom tohto sporového konania postúpená spoločnosti Intrum
Slovakia s.r.o. ako postupníkovi. Rámcová zmluva o postúpení pohľadávky má byť uložená v Správnom
registri súdu pod sp. zn. OpP 2/18.
22. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku konštatoval, že súd návrhu na zmenu sporovej strany
vyhovel uznesením zo dňa 06.05.2018 (bod 4. napadnutého rozsudku), avšak odvolací súd nemal
preukázané, že uvedené uznesenie je súčasťou preskúmavaného spisu, teda nemal preukázané, že
súd prvej inštancie uvedené uznesenie skutočne vydal.
23. Ohľadne žalobcom tvrdeného prevodu práva súd skúma, či ide o takú právnu skutočnosť, s ktorou
právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práva alebo povinnosti, či táto skutočnosť naozaj nastala
(napr. či rámcová zmluva o postúpení pohľadávky bola skutočne uzavretá) a či je v konkrétnom prípade
spôsobilá mať za následok prevod alebo prechod práva alebo povinnosti, o ktoré v konaní ide. Otázkou,
či tvrdené právo (povinnosť), ktoré malo byť prevedené alebo ktoré malo prejsť na iného, tu skutočne je,
alebo či na iného skutočne prešlo alebo bolo prevedené, sa nezaoberá, pretože sa týka už posúdeniaveci samej, ku ktorému sa súd vyjadruje až v rozhodnutí vo veci samej. K zmene účastníctva však dôjde
až vtedy, keď súd zmenu pripustí. To znamená, že pokiaľ o návrhu podanom podľa § 80 ods. 1 CSP súd
právoplatne nerozhodne, zostáva okruh účastníkov konania nezmenený.
24. Keďže odvolací súd nemal preukázané, že súd právoplatne rozhodol o zmene sporovej strany na
strane žalobcu, bolo potrebné, aby odvolací súd konal s doterajšou stranou konania, t. j. so spoločnosťou
Všeobecná úverová banka, a.s., IČO: 31 320 155, so sídlom Mlynské nivy 1, 829 90 Bratislava. Keďže
však z obsahu spisu vyplýva, že malo dôjsť k postúpeniu pohľadávky zo spoločnosti Všeobecná úverová
banka, a.s. na spoločnosť Intrum Slovakia s.r.o., odvolací súd nemal v danej veci preukázanú aktívnu
vecnú legitimáciu spoločnosti Všeobecná úverová banka, a.s., pričom postupom súdu prvej inštancie,
keď tento konal so spoločnosťou Intrum Slovakia s.r.o. bez vydania procesného uznesenia podľa § 80
ods. 2 CSP, došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces, odvolací súd dospel k záveru,
že rozsudok súdu prvej inštancie je už len z uvedeného dôvodu je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm.
b) CSP zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. S poukazom na
uvedené, bude úlohou súdu prvej inštancie v danej veci preskúmať návrh žalobcu na zmenu sporovej
strany, rozhodnúť o jeho návrhu podľa § 80 ods. 2 CSP a následne opätovne rozhodnúť vo veci samej.
25. Odvolací súd po prejedaní veci tiež dospel k záveru, že právne závery súdu prvej inštancie o
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru sú nedostatočné a nepresvedčivé, pretože súd prvej inštancie
nevysvetlil, prečo pri posudzovaní správnosti uvedenia výšky RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere
je potrebné vychádzať z údajov NBS za obdobie august 2013, teda z údaju 16,4910 %. Naviac je zrejmé,
že súd prvej inštancie pojmovo nerozličuje medzi priemernou RPMN a RPMN (ročnou percentuálnou
mierou nákladov). Odvolací súd prvej inštancie má za to, že údaje NBS poskytujú súhrnné informácie
o poskytnutých spotrebiteľských úveru za určité referenčné obdobie, pričom ide o priemerné hodnoty,
avšak na účely posúdenie posúdenia správnosti RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere je potrebné
vychádzať z individuálnych dojednaní konkrétnej úverovej zmluvy, nakoľko RPMN sa podľa § 19 ods.
1 Zákona o spotrebiteľských úveroch vypočítava podľa vzorca uvedeného v prílohe č. 2 cit. zákona.
Súd prvej inštancie môže zistiť, či je RPMN v zmluve uvedená v neprospech spotrebiteľa, napr. ak si
zodpovie otázky - aká suma peňazí bola spotrebiteľovi poskytnutá ako úver (či sa rovná výške úveru na
zmluve), aké poplatky boli zarátané do nákladov, či existujú poplatky za služby, ktoré neboli zarátané
do RPMN, či bolo zarátané poistné a taktiež je potrebné zvážiť, či náklady na vedenie platobného
účtu sa zarátavajú alebo nie. Odvolací súd tiež považuje za potrebné dodať, že sankcia bezúročnosti
a bezoplatkovosti spotrebiteľského úveru sa spája s nesprávne uvedenou RPMN, len pokiaľ táto bola
uvedené v neprospech spotrebiteľa, teda ak by bola uvedená v nižšej hodnote ako by v skutočnosti bola,
čo by malo za následok zavádzanie spotrebiteľa o výhodnosti poskytnutého úveru.
26. Ďalej odvolací súd dáva do pozornosti súdu prvej inštancie, že pokiaľ odvodzoval bezúročnosť a
bezpoplatkovovať spotrebiteľského úveru od § 9 ods. 2 písm. l) Zákona o spotrebiteľských úveroch, tak
citované ustanovenie nebolo v čase uzatvorenia predmetnej úverovej zmluvy účinné v znení, v akom
ho citoval súd prvej inštancie, ale v čase uzatvorenia úverovej zmluvy bola povinnosť uvádzať výšku,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky
priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru
naúčelyjehosplateniasubsumovanápod§9ods.2písm.k)Zákonaospotrebiteľskýchúveroch.Vtomto
smere je potrebné poukázať na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-42/15 účastníkov Home
Credit Slovakia a.s. c/a Klára Bírová a na to nadväzujúce rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3
Cdo 146/2017, ktoré sa zaberajú práve eurokonformným výkladom sporného ustanovenia. Najvyšší súd
konštatuje, že § 9 ods. 2 písm. k) Zákon o spotrebiteľských úveroch je potrebné interpretovať tak, že nie
je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna
vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. Pokiaľ predmetné ustanovenie Zákon o spotrebiteľských
úveroch hovorí o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné ho
eurokonformnevykladaťtak,žesatýmneustanovujepovinnosťuviesťpožadovanéinformácievovzťahu
ku každej položke (t. j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku
splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky. (porovnaj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3 Cdo 146/2017, 3 Cdo 56/2018, 2 Cdo 235/2017, 6 Cdo 113/2018).
27. Vo vzťahu k záveru súdu prvej inštancie, že v posudzovanej zmluve nie je uvedená presne konečná
splatnosť úveru podľa § 4 ods. 2 písm. g) Zákona o spotrebiteľských úveroch, tak odvolací súd opäť
uvádza, že § 4 ods. 2 písm. g) Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvoreniazmluvy nestanovuje povinnosť uvádzať termín konečnej splatnosti v úverovej zmluve, ale hovorí iba o
spôsobe akým poskytovať predzmluvné informácie uvedené v § 4 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských
úveroch. Uvedenie termínu konečnej splatnosti úveru účinnom v čase uzatvorenia zmluvy vymedzoval
§ 9 ods. 2 písm. f) Zákona o spotrebiteľských úveroch. Cit. ustanovenie vyžadovalo, aby zmluva o
spotrebiteľskom úvere obsahovala dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej
splatnosti spotrebiteľského úveru. Národná rada Slovenskej republiky však dňa 12.10.2017 prijala zákon
č. 279/2017 Z. z., ktorým s účinnosťou od 01.05.2018 upustila od požiadavky uvádzania doby trvania
zmluvy a termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a vyžaduje len uvádzanie doby trvania
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, dôvodiac, že vypustenie náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere
bolo nevyhnuté z dôvodu záverov Rozsudku Súdneho dvora Európskej únie z 9. novembra 2016
vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s./Klára Bíróová. V zmysle uvedeného rozsudku zmluva
o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať len náležitosti výslovne uvedené v čl. 10 ods. 2 smernice
2008/48/ES, a to vzhľadom k tomu, že touto smernicou sa zabezpečuje úplná harmonizácia v oblasti
spotrebiteľských úverov (v článku 22 ods. 1 smernice 2008/48/ES je uvedené, že ,,členské štáty nesmú
zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení
tejto smernice.“ V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti aj rozsudok Súdneho dvora EÚ
sp. zn. C-331-18 zo dňa 5. septembra 2019, kde bol prijatý záver, že vnútroštátnemu súdu prislúcha
vykladať vnútroštátne právo, ktoré bolo účinné v čase relevantných skutkových okolností, v danom
prípade v deň uzatvorenia dotknutej zmluvy, v čo najväčšej možnej miere a bez toho, aby sa požadoval
výklad contra legem, v súlade so smernicou 2008/48, ako ju vykladá rozsudok z 9. novembra 2016,
Home Credit Slovakia (C-42, EU:C:2016:842); teda náležitosti zmluvy je potrebné vykladať v súlade so
smernicou, aj keď v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere bolo znenie vnútroštátnej právnej
úpravy odlišné. Keďže smernica č. 2008/48 nevyžadovala a ani nevyžaduje uvádzanie termínu konečnej
splatnosti, odvolací súd je toho názoru, že je potrebné, aby zo zmluvy bola určito daná doba trvania
zmluvy o úvere, pričom dobu trvania spotrebiteľského úveru je potrebné chápať ako celkovú dobu medzi
okamihom, kedy je spotrebiteľovi po prvýkrát umožnené úver čerpať, a okamihom, do kedy je spotrebiteľ
povinný úver najneskôr splatiť.
28. S poukazom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej
časti podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP ako aj s tým súvisiacim výrokom o trovách konania (§ 379 písm.
a) CSP) zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, keď súd prvej
inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil v rozpore s § 220 CSP, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý
súdny proces. V ďalšom konaní súd prvej inštancie viazaný záväzným názorom odvolacieho súdu (§ 391
ods. 2 CSP), opätovne posúdi žalobcom uplatnený návrh, pričom sa náležite vyporiada aj s námietkami
odvolateľa, osobitne uvedie aké náležitosti vyplývajúce zo Zákona o spotrebiteľských úveroch v zmluve
absentujú. Rozhodnutie odôvodní zákonným spôsobom tak, aby bolo v súlade s § 220 CSP. V novom
rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie o náhrade trov celého, teda i odvolacieho konania podľa § 396
ods. 3 CSP.
Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť
v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané
advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).
Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on . Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.