Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, July 21, 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/89/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1106200112
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 07. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1106200112.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov

senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci žalobcu: Rímskokatolícka
cirkev, Bratislavská arcidiecéza, so sídlom Špitálska č.7, Bratislava, IČO: 42 131 685, zastúpený MAPLE
& FISH s.r.o., Žižkova 22B , Bratislava, IČO: 36 718 432, proti žalovanému: Slovenská republika za
ktorú koná Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky, so sídlom Nám. Alexandra Dubčeka č.
1, Bratislava, IČO: 00 151 491, o určenie vlastníckeho práva, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava I č. k. 9C/3/2006 - 1313 zo dňa 25.augusta 2020, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že určuje, že žalobca

je vlastníkom nehnuteľnosti - pozemku registra "C" s parcelným číslom XXXX, druh pozemku ostatné
plochy, o výmere 2.732m2 v podiele 1/1, katastrálne územie N. S., Q. G. - S. Č. N. S., Q. G. F., parcela
vedená Okresným úradom G., Katastrálnym odborom na liste vlastníctva č. XXXX.

Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

Odvolací súd opravuje záhlavie rozsudku súdu prvej inštancie v časti označenia žalovaného tak, že

správne označenie žalovaného znie: „Slovenská republika za ktorú koná Kancelária Národnej rady
Slovenskej republiky, so sídlom Nám. Alexandra Dubčeka č. 1, Bratislava, IČO: 00 151 491“.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca
domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti - pozemku registra "C" s parcelným číslom XXXX,
druh pozemku ostatné plochy, o výmere 2.732m2 v podiele 1/1, katastrálne územie N. S., Q. G. - S.
Č. N. S., Q. G. F., parcela vedená Okresným úradom G., Katastrálnym odborom na liste vlastníctva č.
XXXX. Zároveň rozhodol , že žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

1.1.Vosvojomrozhodnutíuviedol,ževporadíprvýmrozsudkom č.k.9C/3/2006-682zodňa 28.11.2014
rozhodol tak, že určil, že žalobca je vlastníkom nehnuteľnosti- pozemku registra "C" s parcelným číslom
XXXX, druh pozemku ostatné plochy, o výmere 2.732m2 v podiele 1/1, katastrálne územie N. S.,
Q. G. - S. Č. N. S., Q. G. F., parcela vedená Okresným úradom G., Katastrálnym odborom na liste
vlastníctva č. XXXX (ďalej len „nehnuteľnosť resp. pozemok“). V odôvodnení uviedol, že vzniknuté
fondy (základiny), študijný fond, zriadený panovníckym aktom Márie Terézie, a náboženský fond súdna
prax za prvej Československej republiky (napr. Nález Najvyššieho správneho súdu zo 17.apríla 1924

č. 6486, nález toho istého súdu z 8. marca 1926 č. 4515, rozhodnutia Boh. A 3968/1924, Boh. A
5402/1926) aj právna teória (napr. Slovník verejného práva československého, zv. II., Polygrafia, Brno,
1932, st. 691 a nasl.: heslo Náboženské fondy) považovali za verejné fondy. Predstavovali osobitné
majetkové podstaty nadačného typu a ich majetok spravoval štát s určením pre podporu katolíckejcirkvi. Tieto fondy mali slúžiť potrebám katolíckej cirkvi - ich účel (ako aj pôvod) mal bezprostrednú
spojitosť s touto cirkvou. Krajský súd v Bratislave na základe uznesenia sp. zn. 9Co/102/2015 zo
dňa 30.03.2017 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom v

odôvodnení uviedol, že sa stotožňuje zo záverom súdu prvej inštancie ohľadne existencie naliehavého
právneho záujmu v zmysle § 80 písm. c) O.s.p. na požadovanom určení vlastníckeho práva a so
záverom, že žalobca je v konaní aktívne legitimovaný, keďže rímskokatolícka cirkev je právnym
nástupcom Slovenskej náboženskej základiny. Predmetná otázka právneho nástupníctva bola vyriešená
ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR (rozhodnutia sp. zn. 2Cdo 201/2009 sp.zn. 1Cdo

247/2006, sp.zn. 1M Cdo 9/2007, sp.zn. 1M Cdo 9/2010, sp. zn. 7Cdo 146/2011) a odvolací súd nemá
dôvod odklonu od uvedených záverov. Odvolací súd aj napriek uvedenému považuje za predčasný a
nesprávny záver súdu prvej inštancie, že žalobca preukázal čo do dôvodu (skutkového a právneho
základu) uplatňovaný nárok. V prvom rade odvolací súd poukazuje nato, že z odôvodnenia napadnutého
rozsudku nie je zrejmé, keďže súd prvej inštancie sa v prevažnej miere venoval len aktívnej legitimácii
žalobcu v konaní, ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca, je vlastníkom nehnuteľnosti, keď

v odôvodnení absentuje akákoľvek zmienka o spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcom.
Uvedené spôsobilo nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, čím
došlo zo strany súdu prvej inštancie k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie. Úlohou súdu
prvej inštancie bude po doplnení dokazovania, keď dôkazná povinnosť je na stranách sporu, dôsledne
vzhľadom na vyššie uvedené závery odvolacieho súdu skúmať, či žalovaný nadobudol vlastnícke právo

k nehnuteľnosti vydržaním, t.j. či boli splnené všetky zákonné predpoklady vydržania ku dňu 1.1.1992 a
vzhľadom na spôsob vyriešenia tejto otázky, sa bude prípadne následne súd prvej inštancie zaoberať,
akýmtitulomnadobudolvlastníckeprávoknehnuteľnosti žalobca.Vykonanédôkazystarostlivovzmysle
§ 191 C.s.p. vyhodnotí a vo veci opätovne s tým, že rozhodnutie musí byť presvedčivé, preskúmateľné
a musí mať všetky náležitosti v zmysle § 220 ods. 2, 3, 4 C.s.p.

1.2. Z vykonaného dokazovania zistil a to z obsahu Kúpnopredajnej zmluvy č. 10317 zo dňa 02.
júna 1938 dohodu medzi Československým štátom, v zastúpení ministerstvom poľnohospodárstva (ako
predávajúcim) a Slovenským náboženským fondom, v zastúpení ministerstvom školstva a národnej
osvety, v zastúpení Likvidačnou komisiou verejnozákladinných majetkov na Slovensku (ako kupujúcim)
o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zapísanej v pozemnoknižnej vložke mesta G. Č..

XXXX pod A.I. rad. č. 4, parc. č. XXXX, vedený dom s dvorom číslo F.. XXX I. E. I. a výmere 794 m2
a rad. číslo X, K.. Č.. XXXX, vedený dom a dvor v hone I. o výmere 450 m2 (bod I. zmluvy). Slovenský
náboženský fond ako kupujúci sa zaviazal zaplatiť predávajúcemu kúpnu cenu vo výške 400.000,- Kč
v hotovosti (bod II. zmluvy). Predávajúci súhlasil, aby scudzené nehnuteľnosti boli po právoplatnosti
zmluvy z vložky č. XXXX odpísané tak, aby bola vytvorená nová vložka a aby sa vlastníckeho právo

zapísalo v prospech kupujúceho na meno: Slovenský náboženský fond (bod VII. zmluvy). Predávajúci si
vyhradzuje predkupné a právo spätnej kúpy pre Československý štát za kúpnu cenu podľa tejto zmluvy,
ak by kupujúci zamýšľal predmet zmluvy ďalej odpredať alebo ak by na kupovaných nehnuteľnostiach
nebolizriadenébudovykatolíckehokňazskéhoseminárasozáhradouapríslušenstvom(bodIX.zmluvy).
Z obsahu pozemkovoknižnej vložky č. XXXXX zistil, že v katastrálnom území: G. bol dňa 21.09. 1938 v

bode A. Majetková podstata (Gutsbestandblatt) pod parc. Č.. XXXX zapísaný les vo výmere 2747 m2.
Z obsahu bodu B. Vlastníctvo (Eigentumsblatt) vyplýva že pod poradovým číslom 1 bol ako vlastník
zapísaný Slovenský náboženský fond ústredie v G., zast. ministerstvom školstva v Prahe, a to na
základe kúpnopredajnej zmluvy č. XXXXX zo dňa 02.06.1938 a to k nehnuteľnostiam, uvedeným v
bode A. I. 1-5 prenesením z vložky č. XXXX. Z obsahu Správy katastra zo dňa 20.12.1994 zistil,

že pod parc. č. XXXX sa nachádza pozemok - les vo výmere 2747 m2, list vlastníctva č. XXXX s
tým, že užívateľom - nájomcom tohto pozemku je Slovenská národná rada. Z obsahu identifikácie
parciel zo dňa 08.01.1998 zistil, že na parc. Č.. XXXX sa nachádza pozemok - les vo výmere
2747 m2, list vlastníctva č. XXXX s tým, že užívateľom - nájomcom je Kancelária Národnej rady
Slovenskej republiky. V čase vydania Notárskej zápisnice dňa 17.12.1996 č.N72/96, N z 45/96 spísanej

notárkouJUDr.DalmouNürnbergerovou,bolposlednýmvlastníkomevidovanýmvkatastrinehnuteľností
Slovenský náboženský fond, pričom podľa výpisov identifikácie parciel bola v čase vydania notárskej
zápisnice v roku 1996 Slovenská národná rada, resp. Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky iba
užívateľom (nájomcom) parc. č. XXXX. Povereníctvo školstva a kultúry v čase likvidácie Slovenského
náboženského fondu v päťdesiatych rokoch minulého storočia oznámením zo dňa 10.02.1959 dalo

súhlasfondu,abynaukončeniezvyšnýchlikvidačnýchprácboliponechaní inaďalejpracovnompomere
tohto fondu pán D. Š. a pani E. E.. Súčasne uložilo fondu pokyn, aby úplné ukončenie likvidácie vrátane
nezlikvidovanej časti základného majetku fondu bolo vykonané do 30.06.1959. Následne mal Slovenskýnáboženský fond predložiť povereníctvu správu o priebehu končiacich sa likvidačných prác ku dňu
31.03.1959, z ktorej malo byť zrejmé, ktoré práce bude ešte potrebné vykonať po tomto termíne.

1.3. Súd prvej inštancie poukázal v odôvodnení svojho rozsudku na závery v rozsudkoch Najvyššieho
správneho súdu ČR č. 5A 35/2002-73 zo dňa 02.11.2006, Krajského súdu v Trnave sp. zn.
9Co/169/2008 zo dňa 19.03.2009, Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 201/2009 zo dňa 30.11.2010,
sp. zn. 1Cdo 247/2006 zo dňa 25.08.2008, sp. zn. 1 MCdo 9/2007 zo dňa 27.02.2009, sp. zn. 7Cdo
146/2011 zo dňa 20.06.2012, Okresného súdu Trenčín sp. zn. 20C/102/2006 zo dňa 29.04.2015, sp. zn.

15C/87/2007 zo dňa 09.07.2013, sp. zn. 19C/85/2007 zo dňa 12.11.2018 , Krajského súdu v Trenčíne
sp. zn. 6Co/856/2015 zo dňa 04.10.2016 sp. zn. 5Co/376/2013 zo dňa 25.06.2014, sp. zn. 5Co/58/2019
zo dňa 18.09.2019, poukázal na odborné názory S.. K. G., K.. K. H. M. S. M. H., K.., odborné vyjadrenie
O.. Z.. S.. I. I., K.., citoval ustanovenia § 1 ods. 1, § 3 ods. 1 , § 4 , § 123 , § 124, § 132 ods. 1
Občianskeho zákonníka, § 137 písm. c) C.s.p. Súd prvej inštancie sa v rámci dokazovania sústredil na
dve skutočnosti a to pokiaľ ide o 1/ ustálenie charakteru Slovenského náboženského fondu, od ktorého

si žalobca odvodzuje vlastnícke právo k nehnuteľnosti a 2/ ustálenie charakteru spornej nehnuteľnosti,
ktorá bola predmetom kúpnopredajnej zmluvy z roku 1938.

1.4. Pokiaľ ide o existenciu Náboženského fondu od roku 1918 a jeho činnosť do roku 1938, kedy došlo
k uzavretiu kúpnopredajnej zmluvy, tá bola priamoúmerne závislá od politickej a náboženskej klímy v

podmienkach štátu. Dá sa povedať, že rímskokatolícka cirkev na čele so Svätým stolcom bola veľkým
politickým a náboženským podporovateľom Habsburgovcov vrátane jej ríše (1526-1918), a preto logicky
prijímala rozpad c. a k. monarchie dňa 11.11.1918 s veľkou nevôľou. Súd prvej inštancie poukázal na
historický vývoj, na Nariadenia vlády ČSR č. 204/1937 zo dňa 02.09.1937 , na základe ktorého došlo
k zrušeniu zátvoru cirkevného majetku a verejných fondov a dozoru nad cirkevným majetkom, ktoré

boli predtým nariadené ministrami s plnou mocou pre správu Slovenska (t.j. pokiaľ ide o nariadenia č.
132/2019 zo dňa 11.08.1919, č. 158/1919 zo dňa 31.10.1919, č. 7/1921 zo dňa 19.02.1921 a č. 30/1921
zo dňa 14.10.1921). Pokiaľ ide správu a nakladanie s majetkom bývalého Uhorského náboženského
fondu, tak po roku 1918 prevzal správu majetku verejných fondov (t.j. Náboženského, Študijného),
resp. náboženských základín bez pochybností Československý štát. Na území Slovenska vykonával

štát správu náboženského fondu prostredníctvom ním určených orgánov (t.j. postupne prostredníctvom
Generálneho finančného riaditeľstva v Bratislave v roku 1919, následne prostredníctvom Centrálnej
komisie od roku 1919 do roku 1923 a neskôr prostredníctvom Likvidačnej komisie od roku 1923, ktorá
pod vedením ministerstva školstva a národnej osvety dňa 02.06.1938 uzavrela kúpnopredajnú zmluvu,
ktorej predmetom bolo aj prevod vlastníckeho práva k parc. č. XXXX). Pokiaľ ide dispozičné právo

rímskokatolíckej cirkvi na území Slovenska nakladať s vlastným majetkom, tak po roku 1918 bolo
značne obmedzené (doslova bolo dané nariadením ministra s plnou mocou pre správu Slovenska č.
132/2019 zo dňa 11.08.1919 pod ,,zátvor"). Istý posun v nakladaní s cirkevným majetkom pre cirkev
znamenalo prijatie aktu Modus vivendi v roku 1927 a vydanie pápežskej buly ,,Ad ecclesiastici regiminis
incrementum" zo dňa 02.09.1937, ktorou boli uvedené do súladu hranice jednotlivých diecéz s hranicami

štátnymi s výnimkou severovýchodných hraníc ČSR, kde sa ponechal doterajší stav. Súd prvej inštancie
uviedol, že pre toto konanie je však podstatná skutočnosť, v zmysle ktorej majetok Slovenského
náboženského fondu v období od roku 1918 do roku 1938 nebol majetkom rímskokatolíckej cirkvi,
ale naďalej ostal majetkom Slovenského náboženského fondu ako takého (podobne ako v prípade
Uhorského náboženského fondu do roku 1918). Správcom majetku Slovenského náboženského fondu

bol v uvedenom období výsostne štát prostredníctvom ním určených inštitúcii (Generálne finančné
riaditeľstvo v Bratislave, Centrálna komisia, Likvidačná komisia) s tým, že až po uzavretí Modus vivendi
v roku 1927 začala participovať na správe majetku Slovenského náboženského fondu katolícka cirkev a
to kooptovaním členov biskupského zboru do Likvidačnej komisie pre správu cirkevných majetkov na
Slovensku. Likvidačná komisia do dňa uzavretia kúpnopredajnej zmluvy (t.j. 02.06.1938) postupovala

pod vedením ministerstva školstva a národnej osvety. Činnosť epiškopátu v rámci Likvidačnej komisie
sa obmedzovala iba na to, aby hospodárenie s cirkevným majetkom, resp. s majetkom Slovenského
náboženského fondu bolo súladné s cieľmi katolíckej cirkvi. Z uvedeného tak vyplýva, že participovanie
cirkvi na správe Slovenského náboženského fondu nemôže mať automaticky za následok právne
nástupníctvo cirkvi po tomto fonde. Taktiež majetkový substrát verejného fondu (Náboženský, Študijný,

Univerzitný) v období od roku 1918 do roku 1938 nemožno automaticky považovať za imanie katolíckej
cirkvi.1.4.1. Ohľadom činnosti Slovenského náboženského fondu v období od roku 1938 do roku 1959
súd zistil, že od roku 1938 do roku 1945 bola Likvidačná komisia zrušená a jej funkciu prevzala
novozriadená päťčlenná "Správna rada verejnozákladinných majetkov na Slovensku". Po oddelení

základinných majetkov od cirkevných sa postupne oddeľovala aj agenda Verejných základín od Správy
cirkevných majetkov. Z obsahu vyhlášky Štátneho úradu pre cirkevné veci č. 351/1950 Zb. o prevzatí
správy niektorých majetkových podstát náboženským fondom vyplýva, že Náboženský fond prevezme
správu majetkových podstát rádov a kongregácií, ktoré neslúžia rehoľným účelom (§ 1). Výnosy
plynúce z týchto majetkových podstát ostávajú zachované pre náboženské účely rímskokatolíckej

cirkvi, a použijú sa najmä k úhrade osobných a vecných potrieb rádov a kongregácií. Z obsahu
vyhlášky Štátneho úradu pre cirkevné veci č. 352/1950 Zb. o Náboženskom fonde vyplýva, že
Náboženské fondy český a moravsko-sliezky a Náboženská základina na Slovensku sa zlučujú v
jediný náboženský fond, ktorý spravuje Štátny úrad pre cirkevné veci. Z návrhu na prijatie uznesenia
kolégia Slovenského úradu pre veci cirkevné vyplýva, že uvedený orgán po prejednaní správy o
priebehu likvidácie a hospodárenia Slovenského náboženského fondu na základe pripomienok prijal toto

uznesenie: I/ Likvidácia SNF bude prevedená v zásade doterajším spôsobom organizáciou práce SNF
a za zachovania terajšieho stavu zamestnancov do 31.12.1957. Toto rozhodnutie sa prijíma z dôvodu
nutnosti zosúladenia postupu likvidácie Náboženskej matice v Prahe. Z tohto dôvodu uvedený orgán
uložil Slovenskému náboženskému fondu likvidáciu nehnuteľného majetku darovaním a predajom s
uprednostnením socialistického sektoru, ďalej postup pokiaľ ide o likvidáciu pohľadávok, ďalej pokiaľ ide

ozostavenieúčtovnejevidenciestým,žeSlovenskýnáboženskýfondzostavípočiatočnúbilanciukudňu
prevzatiamajetkureholíakongregáciidosprávy,zktorejbudejasné,akýmajetokavakejhodnotebolod
jednotlivých kláštorov prevzatý a to v termíne do 31.10.1957 s tým, že záverečná uzávierka Slovenského
náboženského fondu bude zostavená tak, aby z nej bolo jasné, aký majetok bol prevzatý od jednotlivých
kláštorov, ako bolo s týmto majetkom naložené a aké príjmy a výdavky mal Slovenský náboženský fond

so správou a likvidáciou tohto majetku. Z oznámenia Povereníctva školstva a kultúry zo dňa 10.02.1959
vyplýva, že uvedený orgán po dôkladnom zvážení veci vyhovel návrhu Slovenského náboženského
fondu zo dňa 21.12.1958 v tomto rozsahu, že súhlasí, aby na ukončenie zvyšných likvidačných prác boli
ponechaní i naďalej v pracovnom pomere Slovenského náboženského fondu a to pán D. Š.Q. a pani
E. E., a súčasne súhlasí, aby odborné účtovné práce boli vykonávané externým účtovníkom a v čase

bezpodmienečne nutnom k ich vykonaniu s tým, že úplné ukončenie likvidácie vrátane nezlikvidovanej
časti základného majetku Slovenského náboženského fondu musí byť vykonané do 30.06.1959 s tým,
aby Slovenský náboženský fond predložil správu o priebehu končiacich sa likvidačných prác ku dňu
31.03.1959, z ktorej bude vidno, ktoré práce bude ešte potrebné vykonať po tomto termíne.

1.5. Žalobca a ani žalovaný nepredložili súdu žiaden relevantný dôkaz o zániku Slovenského
náboženského fondu, či už legislatívneho charakteru (napr. zákon, vyhláška, nariadenie),
administratívneho charakteru (rozhodnutie príslušného štátneho orgánu) alebo v zmysle judikatúry
najvyšších súdnych autorít. Z vykonaného dokazovania tiež vyplýva, že aj keď v päťdesiatych rokoch
minulého storočia dochádzalo k postupnej likvidácii majetku patriaceho Slovenskému náboženskému

fondu, resp. majetku, ktorý mal náboženský fond iba vo svojej správe, ani v roku 1959 nedošlo k
úplnémuzánikufondovéhoživotanaSlovensku.Slovenskýnáboženskýfondmalvosvojommajetkovom
substráte pozemok parc. č. XXXX s tým, že jeho užívateľom sa stala Slovenská národná rada a
neskôr Kancelária Slovenskej národnej rady. Keďže ani Štátny archív v Bratislave nepredložil súdu
relevantný dôkaz o zániku Slovenského náboženského fondu v päťdesiatych rokoch minulého storočia

a ani dôkaz o ukončení likvidácie nezlikvidovanej časti základného majetku Slovenského náboženského
fondu (viď pokyn povereníctva školstva a kultúry zo dňa 10. 02. 1959), súd v nadväznosti na zistenie
notárky JUDr. Dalmy Nürnbergerovej zo dňa 17.12.1996 (t.j. posledný zápis vlastníckeho práva k
danej pozemkovoknižnej vložke pod B1 a B2 je v prospech Slovenského náboženského fondu ústredie
v Bratislave zo dňa 21.09.1938) dospel súd prvej inštancie k záveru, že fondový život päťdesiatych

rokoch minulého storočia pokiaľ ide o Slovenský náboženský fond nemohol úplne zaniknúť, nakoľko sa
likvidačnej komisii Slovenského náboženského fondu nepodarilo previesť vlastnícke právo k pozemku
parc. č. XXXX na iný subjekt práva.

1.6. Pokiaľ ide o otázku právneho nástupníctva rímskokatolíckej cirkvi, vzhľadom na zachovanie

právnej kontinuity Slovenského náboženského fondu po roku 1989 na Slovensku súd prvej inštancie
poukázal na ustanovenia § 18 ods. 1 , 2 písm. b), § 854 Občianskeho zákonníka, rozsudok Krajský
súd v Trenčíne sp. zn. 5Co/376/2013 , 6Co/856/2015, rozhodnutie Ústavného súdu SR č. III. ÚS
139/2016-17 zo dňa 15.03.2016, rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Československej republikyč. 16643/24 zo dňa 01. 10. 1924 a mal zato, že rímskokatolícka cirkev na Slovensku sa nemohla stať
právnym nástupcom Slovenského náboženského fondu. Majetok Uhorského náboženského fondu
a po roku 1918 Slovenského náboženského fondu vlastnícky patril vždy náboženskému fondu, ktorý

bol samostatnou právnickou osobou, verejným fondom, pričom tento fond (základina) bol odlišný od
rímskokatolíckej cirkvi a nebol ani jej právnickou osobou. Ani po uzatvorení Modu vivendi v roku 1927
neprešlasprávaNáboženskejzákladinydorúkrímskokatolíckejcirkvi.Majetkyverejnoprávnychzákladín
(vrátane Náboženského fondu) dostali osobitnú ústrednú správu, ktorá od roku 1935 začala pôsobiť
ako Centrálna správa verejnozákladinných majetkov v Bratislave. S poukazom na ust. § 18 ods. 1, ods.

2 písm. b) v spojení s § 854 Občianskeho zákonníka je potom potrebné Slovenský náboženský fond
považovať za právnickú osobu, ktorá má spôsobilosť mať práva a povinnosti. Skutočnosť, že Slovenský
náboženský fond mal spôsobilosť mať práva a povinnosti potvrdzuje aj fakt, že bol zapísaný ako vlastník
predmetných pozemkov v pozemkovej knihe. Súd prvej inštancie sa po vykonanom dokazovaní v
tejto veci nestotožnil ani so závermi Najvyššieho súdu SR v rozsudku sp. zn. 1Cdo/247/2006 zo
dňa 25.08.2008, na ktoré poukázal žalobca. Z dokazovania v tejto právnej veci však vyplýva, že

majetok Slovenského náboženského fondu, t.j. parc. č. XXXX nepatril pôvodne rímskokatolíckej cirkvi,
ale šlo o pozemok, na ktorom sa nachádzala Stará vinárska škola s tým, že na základe kúpnopredajnej
zmluvy zo dňa 02.06.1938 mal pozemok slúžiť pre potreby vybudovania nového kňazského seminára.
Navyše, ako bolo vyššie uvedené, súd prvej inštancie sa nestotožňuje s tvrdením najvyššieho súdu
o ukončení činnosti Slovenského náboženského fondu a o zániku jeho právnej subjektivity. V konaní

teda nebolo nijakým spôsobom preukázané, že by menovaný fond zanikol. Pokiaľ ide o Uznesenie
Konferencie biskupov Slovenska zo dňa 14.09.1995, v zmysle ktorého Konferencia KBS stanovuje
právne nástupníctvo po zaniknutých a zrušených spoločenstvách, uvedené uznesenie je v danom
prípade neaplikovateľné, nakoľko Slovenský náboženský fond nemožno v právnom zmysle považovať
za náboženskú spoločnosť (t.j. dobrovoľné združenie osôb rovnakej náboženskej viery v organizácii

utvorenej podľa príslušnosti k náboženskej viere za účelom praktizovania viery a náboženských úkonov
- napr. rehole, rády, komunity v zmysle § 4 ods. 1 zák. č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej
viery a postavení cirkví a náboženských spoločností). Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní
dospel k rovnakým záverom ako Okresný súd Trenčín v konaniach 15C/87/2007 a 19C/87/2007, v
zmysle ktorých aj v prípade, ak by sa Slovenský náboženský fond mal pokladať za tzv. zbožnú nadáciu

rímskokatolíckej cirkvi, či inú cirkevnú právnickú osobu (čo však súd ako je vyššie uvedené vylučuje),
musel by žalobca preukázať jej zánik v zmysle Kódexu kanonického práva, pričom podľa oboznámených
kánonov Kódexu kanonického práva cirkevná právnická osoba zaniká, ak ju kompetentná vrchnosť
zrušíalebo,akpočasstorokovnevyvíjasvojučinnosť.Anitakétoskutočnostizvykonanéhodokazovania
nevyplynuli. S poukazom na vykonané dokazovanie súd prvej inštancie dospel k záveru, že Slovenský

náboženský fond, ktorému svedčil zápis vlastníckeho práva v pozemkovej knihe ešte aj v roku 1996, bol
od svojho založenia samostatným subjektom práva s vlastnou právnou subjektivitou, nebol ani útvarom
rímskokatolíckej cirkvi, jej právnickou osobou a ani majetok Náboženskej základiny nebol majetkom
cirkevným.

1.7. Vo vzťahu k vydržaniu súd prvej inštancie poukázal na ustanovenia § 3 ods. 1, 4 písm. b), §
56 ods. 1 písm. g), § 56 ods. 3 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky
poriadok), § 205 C.s.p., § 34 ods. 1, § 36a , § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností
a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákona) , rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 11/2007 zo dňa 29. 01. 2008, nález Ústavného súdu SR zo

14. februára 2013, č. k. II. ÚS 468/2012-22, nález Ústavného súdu SR zn. III. ÚS 194/2017 zo dňa
12. 09. 2017. Pokiaľ ide o skutočnosti, uvedené v Notárskej zápisnice č. N72/96, N z 45/96 zo dňa
17.12.1996 spísanej notárkou JUDr. Dalmou Nürnbergerovou , vzhľadom na výsledky dokazovania v
tomto konaní, sa prvoinštančný súd nestotožnil s tvrdením notárky, podľa ktorého na základe vyjadrenia
Ministerstva kultúry Slovenskej republiky zo dňa 26.11.1996 malo dôjsť k zániku Náboženského fondu

v Bratislave. Uvedený názor ministerstva kultúry, ktorý si bez ďalšieho skúmania osvojila notárka a
premietla ho do notárskej zápisnice je v absolútnom rozpore so skutkovým stavom, zisteným v tomto
konaní. Z dokazovania vyplýva, že Slovenský náboženský fond do roku 1989 nemohol zaniknúť, z
dôvodu existencie jeho majetkového substrátu (napr. parc. č. XXXX) a neexistencie legitímneho aktu
práva, na základe ktorého malo dôjsť k zániku jeho právnej subjektivity. Tvrdenie notárky o tom, že

majetok Slovenského náboženského fondu prešiel na základe ust. § 4 ods. 3 a § 15 Nariadenia vlády
ČSR č. 81/1958 Zb. o správe národného majetku do vlastníctva štátu, v zast. Slovenskou národnou
radou je v rozpore s výsledkami dokazovania, zistenými v tomto konaní. Nemožno prisvedčiť súdnej
notárke o legálnom zabratí parc. č. XXXX Československou republikou v období neslobody. Parc. č.XXXX nikdy nebola národným majetkom s tým, že štát v zast. Kanceláriou Národnej rady SR bol vždy iba
užívateľom (nájomcom) tejto parcely, zneužijúc stav neslobody v päťdesiatych rokoch minulého storočia
a z dôvodu systematického paralyzovania činnosti nielen rímskokatolíckej cirkvi, ale aj Slovenského

náboženského fondu. Koniec koncov, ak by bolo pravdivé tvrdenie o nadobudnutí parc. č. XXXX štátom
v zmysle Nar. č. 81/1958 Zb., uvedená skutočnosť by sa už dávnejšie premietla aj do príslušného
zápisu do katastra nehnuteľností. V tejto súvislosti je použiteľné aj stanovisko Generálnej prokuratúry
zo dňa 20.05.1954 č. T 282/54-ZO-33 (č.l. 246), v zmysle ktorého ,,...majetok cirkvi a náboženských
spoločností nie je socialistickým osobným vlastníctvom; cirkevný majetok nebol zoštátnený; vlastníctvo

cirkví, prípadne cirkevných inštitútov trvá a štát na majetok len dozerá...“. Aj keď v prípade parc. č.
XXXX sa nikdy nejednalo o cirkevný majetok, uvedený názor generálnej prokuratúry je možné použiť aj
v kontexte odborného článku K.. G. na majetok Slovenského náboženského fondu, pokiaľ ide o úvahu o
jeho údajnom vyhlásení za národný majetok v zmysle Notárskej zápisnice zo dňa 17.12.1996. Z tohto
dôvodu Kancelária Národnej rady SR a ani jej právny predchodca nemohli s majetkom Slovenského
náboženského fondu (t.j. vrátane parc. č. XXXX) nakladať ako s vlastným. Ak žalovaný vykonával

jeho reálnu držbu a správu, s poukazom na pozemkovoknižný zápis z roku 1996 k parc. č. XXXX,
ktorý svedčil Slovenskému náboženskému fondu ústredie Bratislava, nemohli byť žalovaný a ani jeho
právny predchodca - Slovenská národná rada dobromyseľnými držiteľmi (§ 134 ods. 1, § 134 ods. 3
Občianskeho zákonníka).

1.8. Prvoinštančný súd poukázal nato, že z dôvodu paralelného vývoja Náboženskej matice v Českej
republike, je v možnostiach rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku, v zast. Konferenciou biskupov
Slovenska, aby s poukazom na Základnú zmluvu medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou
zo dňa 24.11.2000, požiadala Slovenskú republiku, v zast. Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a
športu Slovenskej republiky o zaktívnenie činnosti Slovenského náboženského fondu, napr. vydaním

Štatútu Slovenského náboženského fondu a to s poukazom na historický vývoj Náboženského fondu
na Slovensku, existenciu Náboženskej matice v Českej republike a nepreukázania legitímneho zániku
Slovenského náboženského fondu v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky. V prípade, ak
dôjde k právnemu a faktickému zaktívneniu činnosti Slovenského náboženského fondu (na činnosti
ktorej má právo a povinnosť sa spolupodieľať nielen štát, ale aj rímskokatolícka cirkev), nič nebráni

uvedenému subjektu, aby sa s poukazom na prísl. ust. Občianskeho zákonníka domáhal vydania
nehnuteľnosti od žalovaného (§ 4, § 123 a § 124).

1.9. Podľa názoru súdu prvej inštancie zo strany žalobcu nebolo preukázané jeho prvotné tvrdenie,
žeby Slovenský náboženský fond zanikol a žalobca bol jej právnym nástupcom. V konaní nebola

vyvrátená hodnovernosť zápisu vlastníckeho práva v evidencii nehnuteľností v prospech Slovenského
náboženského fondu ako pôvodného vlastníka. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že predmetom
kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 02.06.1938 nebol sporný pozemok (parc. č. XXXX), ale iba pozemky,
uvedené v pozemkovoknižnej vložke č. XXXX, súd sa s obranou žalovaného nemohol stotožniť, lebo z
obsahupozemkovoknižnejvložkyč.XXXXXjednoznačnevyplýva,žepozemky,tvoriaceobsahpôvodnej

pozemkovoknižnej vložky č. XXXX (vrátane parc. č. XXXX) boli na základe kúpnopredajnej zmluvy
zo dňa 02.06.1938 č. XXXXX prenesené do novej pozemkovoknižnej vložky č. XXXXX. Pokiaľ ide o
dohodu medzi Svätou stolicou a Československu republikou tzv. Modus vivendi, žalovaný namietal,
že z právneho hľadiska sa nejednalo o medzinárodnú zmluvu a to z dôvodu, že dohodu uzavrela
vláda Československej republiky bez toho, aby získala samotný súhlas od parlamentu, takže nešlo

o všeobecne záväznú normu, resp. medzinárodnú zmluvu, ktorá by riešila všetky otázky týkajúce sa
vzťahu štátu a cirkvi. V tejto súvislosti súd prvej inštancie zistil, že Modus vivendi medzi Svätým
stolcom a Československou republikou bol uzavretý dňa 17.12.1927. V januári 1928 bol potvrdený
vzájomnou výmenou nót a platnosť nadobudol dňa 02. 02. 1928. V Zbierke zákonov a nariadení
Československej republiky bol Modus vivendi uverejnený dňa 06. októbra 1937 pod č. 118.672/II-7/37,

čím sa stal všeobecne záväznou právnou normou. Z tohto dôvodu súd vyhodnotil námietku žalovaného
o všeobecne právnej nezáväznosti Modusu vivendi ako neopodstatnenú.

1.10. Súd prvej inštancie mal zato, že je nepochybné a v prejednávajúcej veci nesporné, že v prípade
Slovenského náboženského fondu sa jedná o samostatnú právnickú osobu s povahou verejného

fondu, ktorá nebola nijako s rímskokatolíckou cirkvou viazaná. Z tohto dôvodu dospel potom k tomu
záveru, že Slovenský náboženský fond (Náboženská základina, Náboženská matica) je subjektom
odlišným od rímskokatolíckej cirkvi, nebol právnickou osobou rímskokatolíckej cirkvi a ani náboženskou
spoločnosťou a jeho majetok nebol majetkom cirkevným. Žalobca v konaní nepreukázal dôvod aspôsob nadobudnutia spornej nehnuteľnosti, a taktiež nepreukázal, že by bol právnym nástupcom
po Slovenskom náboženskom fonde. Pokiaľ ide o historický pôvod pozemku - parc. č. XXXX, ani
tento nemožno považovať za cirkevný majetok, nakoľko sa jednalo o pozemok po bývalej Starej

vinárskej škole. Žalobca nepreukázal, že by bol pôvodným vlastníkom pozemku - parc. č. XXXX,
ako v prípade pozemkov, vyplývajúcich z jednotlivých protokolov o delimitácii nehnuteľného majetku
jednotlivých arcidiecéz a diecéz, patriaceho rímskokatolíckej cirkvi , preto súd žalobu z dôvodu jej
podania neoprávnenou osobou zamietol.

1.11. Prvoinštančný súd uviedol, že si je plne vedomý rozhodnutia Najvyššieho súdu 1MCdo/9/2010.
Rovnako sa stotožňuje v plnom rozsahu s konštatovaním Najvyššieho súdu v tom smere, že ratio
legis zák. č. 161/2005 Z. z. je aspoň čiastočne potrebné zmierniť následky minulých majetkových
a iných krívd spáchaných na majetku cirkvi a náboženských spoločností, pričom jeho cieľom bolo
umožniť oprávneným osobám, ktoré nestihli uplatniť nárok v lehote určenej zákonom 282/93 Z. z.
Rovnako faktom je, že žalobca patrí medzi štátom registrované cirkvi a rovnako sa stotožňuje aj s

konštatovaním v tom smere, že Modus vivendi zo 17.12.1927 upravil vzťahy medzi Československou
republikou a Svätou stolicou, kde následne boli určené obvody diecézne na území Československej
republiky tak, aby sa tieto kryli so štátnymi hranicami, avšak ani po uzavretí Modusu vivendi v roku
1927 neprešla správa majetku Náboženského fondu do rúk cirkvi, keďže majetok verejnoprávnych
základín aj náboženského fondu dostali osobitnú ústrednú správu, ktorú počnúc rokom 1935 bola

zverená Centrálnej správe verejnozákladinných majetkov v Bratislave. Pokiaľ ide o odklon od doterajšej
judikatúry Najvyššieho súdu SR (rozhodnutia sp. zn. 2Cdo/201/2009, 1Cdo/247/2006, 1MCdo/9/2007,
7Cdo/146/2011), resp. o odklon od právneho názoru Krajského súdu v Bratislave v zmysle uznesenia
sp. zn. 9Co/102/2015 zo dňa 30. 03. 2017 pokiaľ ide o aktívnu vecnú legitimáciu a právne nástupníctvo
žalobcu po Slovenskom náboženskom fonde, súd tento odklon odôvodnil článkom 2 ods. 3 Civilného

sporového poriadku, podľa ktorého ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne
osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto
odklonu. Súd nepovažuje obdobné rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6Co/856/2015 zo dňa
04. 10. 2016 a sp. zn. 5Co/376/2013 zo dňa 25. 06. 2014 za ojedinelé vybočenie z ustáleného rámca
rozhodovania všeobecných súdov Slovenskej republiky tak, ako to namietal právny zástupca žalobcu,

práve naopak, súd považuje doterajšie rozhodnutia najvyššieho súdu za prekonané (a čiastočne aj za
nepreskúmateľné) aj s prihliadnutím na právny názor Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 139/2016-17 zo
dňa 15. marca 2016, ktorý v súvislosti s ústavnou sťažnosťou Rímskokatolíckej cirkvi Biskupstva Nitra v
súvislosti s rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne 5Co/376/2013 zo dňa 25. 06. 2014 pre namietané
porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sťažnosť

odmietol ako zjavne neopodstatnenú (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

1.12. Záverom prvoinštančný súd uviedol, že s poukazom na § 185 ods. 1 C.s.p. a z hľadiska
časovej hospodárnosti, súd v rámci písomného vyhotovenia rozsudku neuviedol ďalšie písomné a ústne
vyjadrenia strán, ktoré tvoria obsah súdneho spisu, nakoľko ich uvedenie a právne vyhodnotenie by

bolo vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nadbytočné, neefektívne a v rámci odôvodnenia tohto
rozsudku aj nepodstatné. Nie je úlohou súdu v odôvodnení uviesť všetky dôkazné prostriedky, ktoré boli
v súdnom spore vykonané, ale iba tie, ktoré sú najpodstatnejšie, z ktorých súd vychádzal pri rozhodovaní
o opodstatnenosti žaloby a to tak, aby odôvodnenie súdu bolo presvedčivé a preskúmateľné (§ 220
ods. 2 C.s.p.).

1.13. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 , § 262 ods. 1 C.s.p..
Vzhľadom na to, že žalovaný bol v celom rozsahu úspešný, vznikol mu nárok na priznanie náhrady trov
konania voči neúspešnému žalobcovi. Žalovaný si síce náhradu trov konania uplatnil, avšak z obsahu
súdneho spisu nevyplýva, že by žalovanému nejaké trovy vznikli, preto mu súd nárok na náhradu trov

konania nepriznal.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Rozhodnutie považuje
za nesprávne, rozporné s právnymi predpismi aj Ústavou SR, nerešpektujúce záväzný právny názor
Krajského súdu in concreto ani ustálenú judikatúru najvyššej súdnej autority.

2.1. Slovenský náboženský fond bol ako samostatný subjekt práva s osobitným charakterom a
vlastnosťami vždy súčasťou celého organizmu rímskokatolíckej cirkvi a to v určite majetkovo-právnom
pomere. Pozemok (a celkovo majetok) SNF nebol nikdy poštátnený a tzv. „vlastníckym nástupcom"je žalobca a tento pozemok bol a stále je majetkom rímskokatolíckej cirkvi. Osobitne, aj keby boli
pochybnosti o tom, či majetok Slovenského náboženského fondu mal pozostávať a slúžiť výlučne
rímskokatolíckej cirkvi (čo odmietame, pretože jeho pôvod to jasne preukazuje), v prípade predmetného

pozemku bol navyše preukázaný aj účel jeho kúpy, ktorý potvrdzuje cirkevný charakter tohto majetku,
keďže predmetná kúpna zmluva z 02.06.1938 bola uzavretá za účelom zriadenia budovy katolíckeho
kňazského seminára so záhradou a príslušenstvom (list Apoštolskej administratúry v Trnave č. 1.517937
zo dňa 02.02.1937, zápisnica z rokovania zo dňa 10.05.1937). Prvoinštančný súd na jednej strane
priznáva, že majetkový substrát SNF slúžil pre potreby rímskokatolíckej cirkvi, na druhej strane to

považuje za nedostatočné pre konštatovanie právneho nástupníctva žalobcu. Táto otázka je vyriešená
ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu, ktorá jasne a správne uprednostňuje pôvod, účel a ciele
uvedeného fondu, pred hierarchickým/začlenením fondu do štruktúry/ zriadenia rímskokatolíckej cirkvi.
Okrem toho, smerodajnou je aj dobová judikatúra, ktorá takisto ako tá súčasná predmetné fondy
podriaďuje v majetkovoprávnom pomere pod cirkevnú organizáciu (nález Najvyššieho správneho súdu
zo dňa 25.06.1925 č. 9720/26 ) , rovnako ako medzivojnová judikatúra (Vážny civ. 1559, Vážny civ.

4497). S uvedenou dobovou judikatúrou sa stotožňuje aj doterajšia judikatúra Najvyššieho súdu SR
(2Cdo/201/2009, 1Cdo/247/2006, 1MCdo/9/2007, 7Cdo/146/2011, 3Cdo119/2002), Ústavného súdu SR
(ÚS sp. zn. 138/2011-15 zo dňa 06.04.2011) či napr. aj Krajského súdu v Trnave (9Co/169/2008,
9Co/102/2015) podľa ktorých Slovenský náboženský fond ako samostatný subjekt práva s osobitným
charakteromavlastnosťamibolsúčasťouceléhoorganizmuCirkviatotiežvmajetkovoprávnompomere.

Ohľadom údajného prekonania ustálenej judikatúry najvyššieho súdu novšími rozhodnutiami najmä
Okresného súdu Trenčín, Krajského súdu v Trenčíne (rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
6Co/856/2015 zo dňa 04.10.2016 či i Ústavného súdu SR (ďalej aj len „Ústavný súd“ alebo „ÚS SR") č.
k. III. ÚS 139/2016-17 zo dňa 15.03.2016), ako to uvádza súd prvej inštancie, sa nemožno v žiadnom
prípade stotožniť. V prvom rade tieto predstavujú rozhodnutia nižšej súdnej inštancie, ktoré svoj odklon

od ustálenej judikatúry najvyššej súdnej inštancie zdôvodňujú nesúhlasom s týmito rozhodnutiami bez
akéhokoľvek bližšieho /racionálneho/ presvedčivého zdôvodnenia, už z tohto dôvodu nemožno hovoriť
o prekonaní ustálenej judikatúry najvyššieho súdu, ale o jej nerešpektovaní, čo je v rozpore s čl. 2 ods. 2
C.s.p. Žiadne rozhodnutie Najvyššieho súdu doposiaľ nezmenilo uvedenú ustálenú judikatúru NS SR,
táto je dokonca do dnešného dňa bežne v konaniach, najmä reštitučných, plne rešpektovaná, súdny

sa jej bezvýhradne pridŕžajú (napr. Okresný súd Komárno, Krajský súd v Nitre, Okresný súd Trnava,
Krajský súd v Trnave a pod.). Napokon s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu, teda aj s aktívnou
legitimáciou žalobcu, sa plne stotožnil aj Krajský súd v tejto veci. Súd prvej inštancie nerešpektoval
záväzný právny názor Krajského súdu in concreto a aj z tohto dôvodu je procesný postup nesprávny,
resp. konanie má vadu, ktorá vyústila do nesprávneho rozhodnutia vo veci.

2.1.1.Celéodôvodnenierozsudkuvychádzazodôvodneniaojedinelýchrozhodnutíastojíibaznajväčšej
argumentačnej časti na článku S.. K. G. (rozoberajúcom podmienky v Českej republike) a článku K..
K. H.J. M. M. H.. Naproti tomu argumentácia žalobcu je podopretá (okrem bohatej literatúry, množstva
právnych predpisov, cirkevných noriem, judikatúry, aj) jednotlivými stanoviskami štátnych orgánov SR,

odborným vyjadrením spracovaným popredných odborníkom, profesorom v oblasti kanonického práva,
konfesného práva, vrátane histórie, vypracovaným k tejto konkrétnej problematike, a ďalšími dôkazmi,
ktorým súd prvej inštancie prekvapivo nepriznal v podstate žiadnu váhu, pripadne ich interpretoval
v opačnom význame. Pôvod a vznik Náboženského fondu možno odvodzovať už od kráľovského
dekrétu Ferdinanda II. zo dňa 11.12.1625, ktorý umožnil Rímskokatolíckej cirkvi nakladať s hnuteľným

beneficiálnym majetkom. Po vzniku samostatnej Česko-slovenskej republiky v roku 1918 boli dané
cirkevné majetky na území Slovenska pod zábor/zátvor (nútenú správu) a ďalej celý ostatný majetok
a fondy rímskokatolíckej cirkvi, ktoré sú spravované rímskokatolíckymi biskupmi, prelátmi, kapitulami a
kláštormi na území Slovenska dané pod dozor (Nariadenie č. 132/1919 Ú.n.). V roku 1950 bol zákonom
č. 217/1949 Sb. zriadený Štátny úrad pre cirkevné veci ustanovený štátom ako ústredný orgán, ktorý

prevzal od ostatných ústredných orgánov štátnej moci výlučnú pôsobnosť vo všetkých cirkevných a
náboženských veciach a to aj čo sa týka správy cirkevných fondov a základín (Vládne nariadenie
č. 228/1949 Sb.). Štátne orgány pripravovali likvidáciu tohto fondu ku dňu 31.12.1956 (dôkaz č. 64
žalovaného doložený na pojednávaní dňa 04.09.2007), táto sa ale neuskutočnila, o čom svedčia okrem
iného aj zápisy v pozemkovoknižnej vložke č. XXXXX pre katastrálne územie G. po tomto dátume

(ohľadom nakladania s majetkom), ako aj zachovanie zápisu pôvodného vlastníka. V porovnaní s
Českom na Slovensku v 50.-tých rokoch minulého storočia došlo k rozdielnemu vývoju a fondový život
u nás v dôsledku ukončenia činnosti fondu prakticky zanikol. Ukončenie činnosti nemalo žiaden vplyv
na kontinuitu vlastníckeho práva rímskokatolíckej cirkvi, preto ho ani nebolo potrebné likvidovať. Výnosyslúžili pre potreby cirkvi. Aj počas socializmu sa akceptovalo, že štát bol iba správcom majetku SNF,
na ktorý len dozeral, nemožno hovoriť o štátnom/ verejnom charaktere náboženskej základiny a tiež
že vlastníctvo Cirkvi trvá. Konečným riešením a potvrdením vzájomnej dohody medzi Československou

republikou a Svätou Stolicou z roku 1928 bolo vydanie Pápežskej konštitúcie zo dňa 30.12.1977:
„Praescriptionum sacrosancti“ a „Qui Divino“, na základe ktorých bola zriadená samostatná slovenská
cirkevná provincia. Podľa článku I ods. 2 Oznámenia MZV SR č. 326/2001 Z.z. Základnej zmluvy medzi
Slovenskou republikou a Svätou stolicou zmluvné strany vzájomne uznávajú právnu subjektivitu druhej
strany, ako aj všetkých právnických osôb a fyzických osôb, ktoré ju majú podľa právneho poriadku

Slovenskej republiky alebo podľa kánonického práva (Codex iuris Canonici - CIC). Dňa 14.02.2008
bola vyhlásená apoštolská konštitúcia Slovachiae Sacrorum Antistites o vzniku diecéz a zmene hraníc
a mien diecéz a cirkevných provincií, na základe ktorej právnymi nástupcami Bratislavsko-trnavskej
arcidiecézy sa stali Bratislavská arcidiecéza a Trnavská arcidiecéza, pričom Bratislavská arcidiecéza má
mať právnu kontinuitu a byť univerzálnym nástupcom po Rímskokatolíckej cirkvi Bratislavsko-trnavskej
arcidiecéze na územiach dekanátov Bratislava, Senec, Pezinok, Malacky, Šamorín, Šaštín, Senica a

Skalica. Vyššie uvedeným je potvrdená okrem iného aj kontinuita vlastníckeho práva rímskokatolíckej
cirkvi k majetkovému substrátu SNF, t.j. aj k pozemku, ale aj „vlastnícke nástupníctvo" (či kontinuita
vlastníckeho práva) žalobcu k pozemku po Slovenskom náboženskom fonde.

2.1.2. Slovenský náboženský fond bol ako samostatný subjekt práva s osobitným charakterom a

vlastnosťami vždy súčasťou celého organizmu Cirkvi, t.j. v majetkovo-právnom pomere, teda pozemok
SNF bol a stále je majetkom rímskokatolíckej cirkvi. Cirkev si sama vysporiadala vlastnícke nástupníctvo
po zaniknutých alebo zrušených spoločenstvách tak, že bol uplatnený územný princíp, na základe
čoho, keďže pozemok je v územnej pôsobnosti žalobcu, tento je potom plne oprávnený domáhať
sa určenia vlastníckeho práva k Pozemku. Územný princíp bol schválený uznesením Konferencie

biskupov Slovenska na svojom zasadnutí dňa 14.09.1995, vychádza aj z jednotlivých vyššie uvedených
cirkevných konštitúcií, pričom Slovenská republika tento stav uznáva a rešpektuje. Podľa článku I ods. 2
Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou (oznámenie MZV SR č. 326/2001 Z.z.)
zmluvné strany vzájomne uznávajú právnu subjektivitu druhej strany, ako aj všetkých právnických osôb
a fyzických osôb, ktoré ju majú podľa právneho poriadku Slovenskej republiky alebo podľa kánonického

práva (Codex luris Canonici - CIC). Žalobca Ďalej poukázal nato, že prvoinštančný súd formuloval
viziu pro futuro ohľadom ďalšieho osudu Slovenského náboženského fondu, a to že je podľa jeho
názoru potrebné požiadať Slovenskú republiku v zast. Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu
SR o zaktívnenie jeho činnosti, keď s týmto názorom súdu nemožno súhlasiť. Ako už bolo v konaní
preukázané, žalobca oslovil štát v zastúpení Ministerstvom kultúry SR v tejto otázke, ktoré vydalo

jednoznačné stanovisko č. MK-559/98-320 zo dňa 08.10.1998, v ktorom uvádza, že majetky spravované
a nadobudnuté Slovenským náboženským fondom boli, sú a budú vo vlastníctve rímskokatolíckej cirkvi.
Rovnaký záver potvrdzuje aj neskoršie vyjadrenie Ministerstva kultúry SR č. MK-585/99-320 zo dňa
12.07.1999, dokonca aj stanovisko Generálnej prokuratúry zo dňa 20,05.1954 pod č. T 282/54/ZO-33
citované v uvedenom stanovisku ministerstva. Tieto skutočnosti a dôkazy súd nijako nezohľadnil, pričom

v tomto jeho návrhu do budúcnosti sú mu jasnou odpoveďou.

2.2. K nemožnosti vydržania pozemku žalovaným prvoinštančný súd uviedol, že sa nestotožnil s
tvrdením notárky v Notárskej zápisnici č. N 72/96, Nz 45/96 zo dňa 17.12.1996, že malo dôjsť k zániku
SNF. Zároveň mal za to, že majetok SNF a teda predmetný Pozemok nebol nikdy národným majetkom,

štát v zast. žalovaného bol vždy iba užívateľom (nájomcom) pozemku, zneužijúc stav neslobody v 50.-
tych rokoch minulého storočia a z dôvodu systematického paralyzovania činnosti nielen rímskokatolíckej
cirkvi, ale aj SNF. Z tohto dôvodu žalovaný ani jeho predchodcovia nemohli nikdy nakladať s pozemkom
ako s vlastným a nemohli byť dobromyseľnými držiteľmi. Žalobca sa stotožni so záverom súdu o tom
že žalovaný, resp. jeho právny predchodca zneužil stav neslobody, že pozemok nikdy nebol národným

majetkom a že žalovaný ani jeho právni predchodcovia nemohli byť dobromyseľnými držiteľmi, a teda
aj s tým, že predmetná notárska zápisnica je nesprávna, nezákonná. Nezákonnosť osvedčenia o
vydržaní predmetných nehnuteľností a teda notárskej zápisnice vyplýva v prvom rade z toho, že zo
strany žalovaného neboli nikdy naplnené predpoklady vydržania a to konkrétne: spôsobilosť subjektu,
oprávnená držba ani dobromyseľnosť, ani uplynutie vydržacej doby.

2.2.1. Čo sa týka spôsobilosti subjektu vydržania, žalobca zastal názor, že žalovaný, resp. jeho
právny predchodca, bol do 31.12.1996 organizačnou súčasťou Slovenskej národnej rady (ďalej len
„SNR“), samostatne rozpočtovanou, avšak bez vlastnej právnej subjektivity, i bez spôsobilosti na právneúkony v majetkových záležitostiach, čo preukazujú ust. § 84 ods. 1 zák. č. 204/1968 Zb. o rokovacom
poriadku SNR, ust. § 97 ods. 1 neskoršieho zák. č. 44/1989 Zb. o rokovacom poriadku SNR. Žalovaný
nadobudolprávnusubjektivituakonkrétnespôsobilosťnaprávneúkonyvoblastisprávymajetkuštátuaž

účinnosťou nového zákona č. 350/1996 Z.z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky
(ďalej len „NR SR“), t.j. až 01.01.1997, a to podľa ust. § 143 ods. 1, 2, ktorým mu bola výslovne
stanovená právna subjektivita a zverená spôsobilosť právne konať v oblasti správy majetku štátu. Hoci
doposiaľ bola stále riešená len otázka právnej subjektivity žalovaného a jeho právneho predchodcu
ako celok, máme za to, že je potrené rozlišovať právnu subjektivitu ako pasívnu spôsobilosť na práva

a povinnosti a aktívnu spôsobilosť na právne úkony. Čo sa týka spôsobilosti žalovaného (resp. jeho
právneho predchodcu) na právne úkony, do 01.01.1997 by bolo možné túto nanajvýš chápať ako
spôsobilosť zverenú v zákonom ustanovených konkrétnych oblastiach - tzv. pomocných úlohách pre
SNR. T.z. že žalovaný/právny predchodca žalovaného mohol uzatvárať právne úkony len v oblastiach
technického či organizačného zabezpečenia SNR, t.j. ako uvádza samotný žalovaný. Až od účinnosti
zákona č. 350/1996 Z.z. od 01.01.1997 bola žalovanému výslovne zverená spôsobilosť na právne

úkony aj v oblasti správy majetku štátu, teda až od vtedy mohol vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať
práva ohľadom správy majetku štátu. Notárska zápisnica (zo dňa 17.12.1996), v ktorej je ako účastník
právneho úkonu označený žalovaný, na základe ktorej bol zapísaný aj do katastra nehnuteľnosti, bola
robená na podnet a v prospech účastníka, ktorý nemal t.č. spôsobilosť na predmetné právne úkony, čo
samo o sebe spôsobuje neplatnosť daného právneho úkonu.

2.2.2. Oprávnená držba sa musí opierať o právny titul (formálne správny, či domnelý) a súčasne musí
byť poctivá v zmysle existencie dobrej viery držiteľa v tom, že mu vec alebo právo patrí. V tomto
prípade bol posledným známym vlastníkom predmetných nehnuteľnosti zapísaných v PKV č. 1XXXX
pre katastrálne územie G. Slovenský náboženský fond, pričom z predmetnej PKV nijako nevyplýva, že

by v období predchádzajúceho režimu došlo k poštátneniu týchto nehnuteľností, prípadne, že by došlo
k akejkoľvek zmene vlastníckeho práva. Žalovaný doposiaľ neoznačil žiadny relevantný právny titul, na
základe ktorého sa možno domnievať, že je vlastníkom, pričom už z tohto dôvodu je zrejmé, že nemožno
hovoriť o oprávnenej držbe žalovaného. V Notárskej zápisnici je dezinterpretovaný záznam pod č. B2
v PKV vložke č. XXXXX, keďže tento označuje právo „zpäťkúpy a predkúpy Čsl. štátu“, nie prevod

vlastníctva na štát. Ďalej Nariadenie č. 81/1958 Zb. sa vzťahuje na všetok národný majetok (nie majetok
súkromný), keďže majetok Slovenského náboženského fondu bol cirkevným majetkom a nebol nikdy
národným majetkom štátu, štát nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam
v zmysle cit. nariadenia. Avšak, aj keby sme vychádzali z toho, že uvedeným Nariadením č. 81/1958 Zb.
prešlo vlastníctvo na štát (čo odmietame), v danom prípade ide o nútené prevzatie vlastníctva štátom

na základe štátom vydaného právneho aktu (bez ohľadu na vôľu skutočného vlastnícka), toto nemôže v
žiadnom prípade predstavovať právny titul, na základe ktorého sa štát - žalovaný môže dobromyseľne
domnievať, že mu poctivo a právom patri vlastnícke právo. Samotná predstava možnosti vydržania
poštátneného majetku štátom je v rozpore s inštitútom vydržania, dobromyseľnosťou a oprávnenosťou.
Rovnako absentuje akýkoľvek skutočný výkon držby zo strany žalovaného od roku 1959 do 1996 a

akýkoľvek dôkaz o ňom.

2.2.3. S ohľadom na vyššie uvedenú neexistenciu oprávnenej držby ani dobromyseľnosti žalovaného,
nemožno hovoriť ani o uplynutí vydržacej doby oprávnenej držby. Čo sa týka započítania oprávnenej
držby právnych predchodcov, je potrebné uviesť, že v predmetnej veci by mal byť podľa tvrdení

žalovaného vlastníkom a teda držiteľom od roku 1959 iba štát, pričom správcovia sú len detentori (ich
zmena nemá vplyv na oprávnenosť držby), teda nie je iný právny predchodca/ držiteľ (nie je iný právny
titul), nie je čo započítavať. Navyše platí zásada, že nikto nemôže sám sebe zmeniť právny dôvod držby,
teda zmenou správy si štát nemôže zmeniť neoprávnenú držbu na oprávnenú. Nebola teda splnená ani
podmienka pokojnej držby po dobu 10 rokov. V zmysle uvedeného boli všetky relevantné skutočnosti, na

základe ktorých bolo vydržanie v notárskej zápisnici osvedčené, žalobcom vyvrátené, teda osvedčenie
nadobudnutiavlastníckehoprávakpozemkuvydržanímvoformenotárskezápisnicebolovtomtokonaní
vyvrátené a bol preukázaný opak - že k vydržaniu žalovaného nedošlo a ani dôjsť nemohlo.

2.3. Žalobca poukázal aj na ďalšie dôvody, pre ktoré je rozhodnutie nesprávne, arbitrárne, nezákonné a

súdne konanie vykazuje vady, keď súd prvej inštancie sa nepochopiteľne a nekriticky v celom rozsahu
stotožnil s článkami autorov S.. G. M. K.. H., a dokonca tieto články prezentuje ako súčasť spisu,
skutkového stavu, vykonaného dokazovania. Žalobca nemal vedomosť o tom, že by boli tieto názory/
články súčasťou spisu, či vykonaného dokazovania, keďže ani jedna zo strán konania tieto dôkazy vkonaní nenavrhovala. Žalobca nemal možnosť sa s nimi oboznámiť, ani na ne v podrobnom detailnom
rozsahu reagovať, čím dochádza k zásahu do jeho práva na spravodlivý súdny proces. Rovnako je
potrebné uviesť, že súd prvej inštancie v tomto konaní vystupoval v „tzv. pozícii protistrany žalobcu", o

čom svedčí nielen vyššie uvedené, ale aj postup súdu, ktorý po vrátení veci, napriek tomu že žalovaný
nevzniesol žiadnu novú námietku ani nenavrhol vykonanie žiadneho dôkazu, tri a pol roka predostieral
žalobcovi svoju protiargumentáciu k podanej žalobe, na ktorú bol povinný odpovedať. Z uvedeného
vyplýva, že súd svojim postupom narušil rovnosť postavenia strán konania, rovnosť konania ako takého,
nevystupoval ako nestranný súd a aj v tejto súvislosti možno rovnako hovoriť o porušení práva na

spravodlivý súdny proces, či existencii vád v konaní.

2.3.1. K nerešpektovaniu záväzného právneho názoru Krajského súdu žalobca uviedol, že nielenže
prvoinštančný súd tri a pol roka nanovo posudzoval otázku (Krajským súdom potvrdenej) aktívnej
legitimácie žalobcu, rovnako nerešpektoval ani záver o existencii naliehavého právneho záujmu, ktorý
musel žalobca napriek výslovnému potvrdeniu Krajským súdom preukazovať, pričom súd napokon

presvedčil o jej danosti. O aktívnej legitimácii žalobcu napokon súd rozhodol rozdielne ako v prvom
rozsudku, rozdielne ako Krajský súd v uznesení. Nestotožnenie sa súdu (po zmene sudcu a vrátení veci)
sdoterajšímivýsledkamikonaniapovažuježalobcazanarušenieprávnejistotyakotakejaleajporušenie
ust. § 391 ods. 2 C.s.p. Ak súd prvej inštancie v rozsudku udáva, že neuviedol ďalšie skutočnosti,
tvrdenia, vyjadrenia strán, lebo sa mu to zdalo neefektívne, nadbytočné, neopodstatnené. Žalobca

netvrdí, že je potrebné, aby súd uviedol všetky jeho tvrdenia, či námietky, ale v danom prípade nemožno
povedať, že by súd tie podstatné všetky obsiahol. Možno konštatovať, že súd sa v rozsudku vysporiadal
s preukazovaním zániku fondu a jeho charakteru výlučne podľa vzoru ojedinelých rozhodnutí, čo
nezodpovedá priebehu dokazovania a smerovania tohto konania, najmä nie po vrátení veci Krajským
súdom a danými inštrukciami v ňom.

2.3.2. Ohľadom poznámky súdu v rozsudku k reštitučnému zákonodarstvu, že s vydávaním
nehnuteľnosti, ktoré patrili verejným základinám nepočítal ani reštitučný zákon č. 161/2005 Z.z., pretože
z dôvodovej správy má vyplývať, že predmetom vydania nie sú nehnuteľnosti, ktoré boli majetkom
verejných základín, nemožno súdu v žiadnom prípade prisvedčiť. Reštitučné zákony sa prijímali tzv. „za

pochodu“, sú veľmi stručné, neobsahujú detailnú právnu úpravu, preto problémy aplikačnej praxe sú
často riešené judikatúrou súdov, ktorá v prípade jej ustálenia je všeobecne akceptovaná pri rozhodovaní
súdov, ako je tomu aj v prípade fondov a ustálenej judikatúry NS SR (až na výnimku tohto konania
a ojedinelých rozhodnutí). Zároveň v reštitučných veciach je ustálená aj judikatúra, ktorá nepripúšťa
príliš formalistický výklad reštitučného zákona, ale práveže uprednostňuje extenzívny výklad v prospech

oprávnenej osoby s cieľom dosiahnutia účelu reštitučného zákona - zmiernenia niektorých majetkových
krívd z minulosti spáchaných na cirkvi (napr. uznesenie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 373/2012 z 23. augusta
2012), ktorú je vhodné mutatis mutandis uplatniť aj v tomto určovacom konaní. Žalobca poukázal nato,
že Slovenská republika vznikla ako zvrchovaný, demokratický a právny štát, pamätajúca na politické
a kultúrne dedičstvo svojich predkov. Slovenská republika po svojom vzniku, tak isto ako aj Česká

republika, prijali zákony o protiprávnosti a nemorálnosti predošlého komunistického režimu (1948 -
1989) a odporu proti nemu, v ktorých vyjadrili jednoznačné odsúdenie komunistického režimu, počas
ktorého dochádzalo k cieľavedomému ničeniu tradičných hodnôt európskej civilizácie, národných a
náboženských práv, úmyselnému porušovanie ľudských práv a slobôd, devastácii hospodárstva, ako aj
ničenie tradičných princípov vlastníckeho práva atď., čo bolo a je v hrubom rozpore s medzinárodným

právom. Tento systém krívd/ nesprávnosti z minulosti sa štáty rozhodli zmierniť aj prijatím reštitučných
zákonov.Okremtohobolprijatýajzákonč.125/1996Z.z.onemorálnostiaprotiprávnostikomunistického
systému, ktorým Slovenská republika odsúdila praktiky minulého režimu a to aj čo sa týkalo ničenia
tradičných princípov vlastníckeho práva. Predmetná vec siaha aj do tohto obdobia, pričom práve v
ňom nebolo podľa súdu dostatočne vyriešené ukončenie existencie SNF a vysporiadanie jeho majetku,

čo kvôli neexistencii želaných dôkazov posúdil tak, že spor radšej nevyriešil, spravodlivosť odmietol.
Žalobca mal zato, že súd by mal vždy pri rozhodovaní prihliadať aj na takéto predpisy, ich zmysel a
právne predpisy by mal vykladať s ohľadom na celý právny poriadok SR, i zmysel a účel jednotlivých
predpisov, čo v tomto prípade súd neurobil.

2.4. Žalobca mal zato, že z uvedeného vyplýva, že prvoinštančný súd dospel v k nesprávnym
skutkovým zisteniam ohľadom existencie SNF dodnes, charakteru majetku SNF, charakteru SNF ako
takého, ale hlavne nesprávne právne posúdil predmetnú vec, najmä nedostatok aktívnej legitimácie
žalobcu, že majetok SNF nie je majetkom rímskokatolickej cirkvi, že žalobca nie je vlastníckymnástupcom SNF ohľadom pozemku, že žalobca nie je vlastník pozemku. Taktiež nedostatočným/
nepresvedčivým odôvodnením rozsudku ohľadom niektorých podstatných námietkach žalobcu, resp.
svojvoľným posúdením predmetnej veci a dezinterpretáciou dobovej i súčasnej judikatúry porušil v

konečnom dôsledku právo žalobcu na spravodlivý proces. Žalobca preto žiadal aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zmenil, jeho žalobe v plnom rozsahu vyhovel a priznal mu náhradu trov celého
konania.

3.Kodvolaniužalobcusapísomnevyjadrilžalovaný,ktorýžiadalnapadnutýrozsudokakovecnesprávny

potvrdiť. Žalobca v odvolaní, neuviedol žiadne nové relevantné skutočnosti, ktorými by sa súd v priebehu
konania doteraz nezaoberal a s ktorými by sa v odôvodnení rozsudku dostatočne nevysporiadal.

3.1. Žalovaný sa nestotožnil s názorom žalobcu, že v danom konaní došlo k nerešpektovaniu záväzného
právneho názoru Krajského súdu, prípadne ustálenej judikatúry Súd v odôvodnení rozsudku dostatočne
vyčerpávajúco vysvetlil prečo, z akých dôvodov a čo ho viedlo k odklonu od právnych názorov súdov

vyššieho stupňa. Žalovaný poukázal nato, že v právnej praxi existujú prípady, kedy súd nižšej inštancie
nie je povinný rešpektovať záväzný právny názor súdu vyššej inštancie. Konkrétne ide napr. o prípad
zmeny zisteného skutkového stavu veci.

4. K vyjadreniu žalovaného podal žalobca repliku v ktorej uviedol, že sa pridržiava podaného odvolania,

ako aj predošlých vyjadrení a tvrdení v tomto konaní a navrhol odvolaciemu súdu rozhodnúť v zmysle
jeho odvolacieho petitu. Ojedinelé rozhodnutia a teda aj napádaný rozsudok vychádzajú výlučne z dvoch
článkov (ktoré sa vymykajú všeobecným názorom i právnej praxi) a to článku S.. K. G. (rozoberajúcim
podmienky v Českej republike, ktoré boli a sú odlišné) a článku H., čo žalobca považuje za nedostatočný
podklad pre rozhodnutie v tak dôležitej otázke ohľadom historicko-právneho vývoja cirkevného majetku.

Navyše ojedinelé rozhodnutia sa týkajú výlučne Študijnej základiny a sami sa odkláňajú od ustálenej
judikatúrystvrdením,žežiadneinéfondyčizákladinynemožnostoutoŠtudijnouzákladinouporovnávať,
preto touto logikou nemožno potom ojedinelé rozhodnutia aplikovať na predmetný prípad, keďže sa
nejdená o Študijnú základinu. Nemožno súhlasiť ani s tým, že by došlo k prekonaniu ustálenej judikatúry,
ani že by v rozsudku bol odklon od nej dostatočne vyjadrený. Ako už bolo uvádzané, ustálená judikatúra

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky , Krajského súdu v ako aj dobová judikatúra, dodnes stále
súdmi SR rešpektovaná a používaná, zastáva a zastávala názor, že pre určenie vlastníckeho práva
je rozhodujúci pôvod (majetkový základ), účel a cieľ fondu, pre ktoré bol zriadený a ktorému slúžil
a tiež, že nie je podstatnou samotná skutočnosť, že náboženská základina (fond) netvorila súčasť
hierarchického zriadenia Rímskokatolíckej cirkvi. Články S.. G. M. H., o ktoré sa súd aj ojedinelé

rozhodnutia bezvýhradne opierajú, sú z roku 2007. Ustálená judikatúra Najvyššieho súdu prezentovaná
v tomto konaní sa formovala od roku 2008 a neskôr, čiže tieto články ju nemohli nijako reflektovať.
S uvedenou ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu ohľadom aktívnej legitimácie žalobcu v súdnom
konaní, ergo o právnom nástupníctve Rímskokatolíckej cirkvi po základinách, fonde sa stotožnil aj
Krajský súd vo svojom zrušujúcom uznesení č.k. 9Co/102/2015-745 zo dňa 30.03.2017 (ďalej len

„Uznesenie“), pričom uviedol, že nemá dôvod na odklon od uvedených záverov.

4.1. Žalovaný ďalej argumentuje potrebou odlišného posúdenia veci súdom od Krajského súdu
uvedeného v Uznesení z dôvodu vykonania ďalších dôkazov a údajnej zmeny v zistenom skutkovom
stave. V prvom rade žalobca nemá vedomosť o tom, že by žalovaný predložil nejaký nový dôkaz v

ďalšom konaní po zrušujúcom Uznesení, dôkazy predkladal jedine on a nový dôkaz bol v podstate len
odborné vyjadrenie O.. I., ktoré podporuje jeho závery. Ostatné dôkazy zmieňované vo vyjadreniach
boli už súčasťou spisu, príp. išlo o rozhodovaciu prax súdov. Nie je preto pravda, že súd mal dôvod
na nerešpektovanie právneho názoru Krajského súdu, ani že by došlo k ďalšiemu dokazovaniu, ktoré
by menilo zistený skutkový stav, ani že by sa akokoľvek skutkový stav zmenil. Pre súd prvej inštancie

neboli nijako záväzné ojedinelé rozhodnutia, ale záväzným pre neho bolo práve Uznesenie Krajského
súdu vydané v tejto veci. Napadnutý rozsudok na rozdiel od ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu
posilnil formalizmus v rámci rozhodovania, čo nie je správne, pretože prílišný formalizmus vedie k
zjavnej nespravodlivosti a preto je vo všeobecnej súdnej praxi (nielen reštitučnej oblasti) vnímaný ako
neprípustný. Slovenský náboženský fond bol ako samostatný subjekt práva s osobitným charakterom

a vlastnosťami vždy súčasťou celého organizmu Rímskokatolíckej cirkvi a to aj v majetkovo-právnom
pomere. Pozemok (a celkovo majetok) SNF nebol nikdy poštátnený a tzv. „vlastníckym nástupcom“ je
žalobca,tentopozemokbolastálejemajetkomRímskokatolíckejcirkvi.UkončeniečinnostiSlovenského
náboženského fondu nemalo žiaden vplyv na kontinuitu vlastníckeho práva Rímskokatolíckej cirkvi kjeho majetku (osobitne Pozemku). Preto likvidácia správcu cirkevného majetku nie je pre vlastníka -
Rímskokatolícku cirkev (Žalobcu) a vykonávanie vlastníckeho práva v konečnom dôsledku relevantná.

4.2. K údajnému vydržaniu predmetného pozemku žalovaným v plnom rozsahu žalobca odkázal na
predchádzajúce vyjadrenia a odvolanie, ale v tejto časti aj na záver súdu, ktoré sa zhodujú v tom, že k
vydržaniu vlastníckeho práva žalovaným nedošlo ale ani by nemohlo dôjsť a to z dôvodu nenaplnenia
predpokladov vydržania (spôsobilosť subjektu, oprávnená držba, dobromyseľnosť, uplynutie vydržacej
doby) a tiež že notárska zápisnica je nezákonná a skutočnosti, ktoré osvedčuje boli vyvrátené. V

tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť všeobecne uznávanú zásadu rímskeho práva „ius ex iniuría non
oritur“ („z bezprávia nevzniká právo“).

5. Žalovaný v duplike uviedol, že zotrváva na svojich doterajších vyjadreniach vrátane vyjadrenia k
odvolaniu a žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. Mal zato, že z obsahového hľadiska replika žalobcu
neprináša žiadne nové relevantné fakty. Žalobca dookola spochybňuje akúkoľvek inú argumentáciu jeho

alebo súdu, ktorá nezapadá do kontextu jeho obhajoby. Z doterajších vyjadrení žalobcu jednoznačne
vyplýva, že nie je schopný akceptovať akýkoľvek iný názor ako svoj prípadne názor ním oslovených
osôb, napr. odborné vyjadrenie doc. Vladára.

5.1. Pokiaľ ide o názor a úvahy súdu, ktoré prezentoval v odôvodnení svojho rozsudku týkajúce sa

vydržania predmetu sporu žalovaným o ktoré sa vo svojej replike žalobca opiera, tento názor súdu
považoval žalovaný za predčasný, keďže súd počas konania po vrátení veci z odvolacieho súdu
nevykonával žiadne úkony a dôkazy, ktoré by takýto názor mohli podporovať.

6. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení Civilného sporového poriadku ak nie je ustanovené inak,

platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie § 470 ods. 1 C.s.p. preskúmal a
prejednal vec v napadnutom rozsahu v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3

C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné a rozsudok je potrebné zmeniť podľa §
388 C.s.p.

8. Žalobca sa v predmetnom konaní domáha určenia, že je vlastníkom nehnuteľnosti - pozemku registra
"C" s parcelným číslom XXXX, druh pozemku : ostatné plochy, o výmere 2 732 m2 v podiele 1/1,

katastrálne územie: N. S., Q. G. - S. Č. N. S., Q. G. F., parcela vedená Okresným úradom Bratislava,
Katastrálnym odborom na LV č. XXXX.

8.1. Súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom č. k. 9C/3/2006-682 zo dňa 28.11.2014
žalobe v celom rozsahu vyhovel. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) uznesením č. k.

9Co/102/2015-745 zo dňa 30. 03. 2017 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie
konanie, pričom v odôvodnení uviedol, že sa stotožňuje zo záverom súdu prvej inštancie ohľadne
existencie naliehavého právneho záujmu v zmysle § 80 písm. c) O.s.p. na požadovanom určení
vlastníckeho práva a so záverom, že žalobca je v konaní aktívne legitimovaný, keďže rímskokatolícka
cirkev je právnym nástupcom Slovenskej náboženskej základiny.

8.2. Po vrátení veci v poradí druhým ( napadnutým ) rozsudkom č.k. 9C/3/2006-1313 zo dňa 25.augusta
2020 súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie, keďže Slovenský
náboženský fond, ktorému svedčil zápis vlastníckeho práva v pozemkovej knihe ešte aj v roku 1996, bol
od svojho založenia samostatným subjektom práva s vlastnou právnou subjektivitou, nebol ani útvarom

rímskokatolíckej cirkvi, jej právnickou osobou a ani majetok náboženskej základiny nebol majetkom
cirkevným. Keďže fond preukázateľne nezanikol, teda nedošlo k zrušeniu, či zániku Slovenského
náboženského fondu ako subjektu práva, nemožno hovoriť o žiadnom právnom nástupníctve žalobcu
ani nikoho iného. Súd prvej inštancie sa nestotožnil so závermi ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu
SR ktorá považuje za podstatné pôvod (majetkový základ), účel a ciele uvedeného fondu, či tento

fond bol súčasťou hierarchického zriadenia rímskokatolíckej cirkvi. Svoj odklon od ustálenej judikatúry
Najvyššieho súdu odôvodnil tým, že tieto rozhodnutie pokladá za prekonané rozhodnutiami Okresného
a Krajského súdu v Trenčíne a odklon odôvodnil aj odbornými článkami (článok Mgr. K. G., Č. K.. K. H.).9. Po oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v
dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav vo veci ( pozri odsek 1.2.) avšak vec nesprávne právne
posúdil, keď dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu

a k záveru, že ustálené judikatúra Najvyššieho súdu SR na vec sa vzťahujúca je už prekonaná ( bližšie
pozri odsek 8.2.).

10. Vo svojom zrušujúcom uznesení č. k. 9Co/102/2015-745 zo dňa 30.03.2017 odvolací súd vyjadril
názor, že žalobca je v konaní aktívne legitimovaný, keďže Rímskokatolícka cirkev je právnym

nástupcom Slovenskej náboženského fondu. Otázka právneho nástupníctva bola vyriešená ustálenou
rozhodovacou praxou Najvyššie súdu SR a aj napriek záverom súdu prvej inštancie v napadnutom
rozsudku nie je dôvod aby odvolací súd svoj názor o aktívnej legitimácii žalobcu v konaní žiadnym
spôsobom korigoval.

10.1. „Ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu“ je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách

alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax
vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca
aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované)
rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto

názory akceptovali a vecne na ne nadviazali.

10.2. Najvyšší súd SR vo viacerých svojich nepublikovaných rozhodnutia a to sp. zn. 1Cdo/247/2006 zo
dňa 25.8.2008, sp. zn. 1MCdo/9/2007 zo dňa 27.2.2009, sp. zn. 2Cdo/201/2009 zo dňa 30.11.2010, sp.
zn. 7Cdo/146/2011 zo dňa 20.6.2012, sp. zn. 5Cdo/7/2020 zo dňa 27.4.2022 a nepriamo aj v rozhodnutí

sp.zn.1Cdo/48/2009zodňa28.10.2010posudzovalcharakterSlovenskéhonáboženskéhofonduajeho
majetku a dospel k záverom, že Slovenský pozemkový fond ako samostatný subjekt práva s osobitným
charakterom a vlastnosťami bol súčasťou celého organizmu cirkvi a to tiež v majetkovom pomere, že
Rímskokatolícka cirkev bola uznaná za oprávnenú osobu vo vzťahu k majetku patriacemu a odňatému
náboženskej základine. Tiež dospel k záverom, že pre určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti,

ktorá bola pôvodne evidovaná v Pozemkovej knihe v prospech Slovenského náboženského fondu, je
rozhodujúci pôvod (majetkový základ), účel a cieľ, pre ktorý bol Slovensky nábožensky fond zriadený a
ktorému slúžil. Najvyšší súd SR v uvedených rozhodnutiach konštatoval, že nie je potrebné zaktivňovať
činnosť Slovenského náboženského fondu, pretože jeho majetkový substrát je jasný a vlastníctvo
Rímskokatolíckej cirkvi k nemu stále trvá.

10.3. Odvolaciemu súd nie je známe, žeby závery vyjadrené v citovaných rozhodnutiach Najvyššieho
súd SR boli neskoršími rozhodnutiami Najvyššieho súd SR spochybnené alebo prekonané a preto
nevidí dôvod, aby tieto rozhodnutia neboli považované za súčasť pojmu „ustálená rozhodovacia
prax“ ktorú je v zmysle právnej istoty a základných princípov Civilného sporového poriadku (čl. 2

ods. 2) potrebné rešpektovať a rozhodovať v súlade s ňou. Ustálená judikatúra bola vytvorená práve
za účelom preklenutia nedokonalosti v práve, jeho aplikácii a v právnom systéme ako takom z
minulosti; tak práve na situáciu ako je tomu v tomto prípade. Odvolací súd sa stotožňuje s námietkami
žalobcu, že rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými súd prvej inštancie odôvodnil svoje rozhodnutie
a to rozhodnutia Okresného súdu v Trenčíne sp. zn. 20C/102/2006, sp. zn. 15C/87/2007, sp. zn.

19C/85/2007 a rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne sp. zn., 6Co/856/2015, sp. zn. 5Co/376/2013,
sp.zn. 5Co/58/2019 predstavujúprekvapivévybočeniezustálenejrozhodovacejpraxeostatnýchsúdov
SR. Naviac sa týkajú výlučne Študijnej základiny, primárne z dôvodu ktorého ich nemožno bez ďalšieho
aplikovať na otázku Slovenského náboženského fondu (osobitne nie v tom prípade, keď samotné
vylučujú aplikáciu akýchkoľvek iných rozhodnutí, ktoré neriešia nástupníctvo výlučne po Študijnej

základine, teda sami deklarujú, že nemožno stotožňovať študijnú základinu s inou základinou, fondom,
napr. ani s náboženským fondom). Vzhľadom na uvedené nemôže obstáť záver súdu prvej inštancie,
ktorý vzhľadom na tieto rozhodnutie Okresného a Krajského súdu v Trenčíne považoval doterajšie
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR za prekonané. Naviac je absolútne nenáležité aby rozhodnutia
okresného a krajského súdu, ako súdov nižšej súdnej inštancie mohli prekonať dlhoročnú ustálenú

rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR bez toho, aby sa v danej veci mohol k zvratu judikatúry vyjadriť
aj samotný Najvyšší súd SR. Na dôvažok, Najvyšší súd SR svojím uznesením sp. zn. 5Cdo/7/2020
zo dňa 27.4.2022 zrušil súdom prvej inštancie citovaný rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa
18.9.2019 č.k. 5Co/58/2019-1026 a vec vrátil Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.10.4. Ak súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodňoval odbornými článkami S.. K. G., K.. K. H.,
odvolacísúdpovažujezapotrebnézdôrazniť,žesúdmáprimárneaplikovaťprávo,vychádzaťzustálenej

rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít a pri vykonávaní dokazovania vychádzať z relevantných
dokumentov a nie z odborných článkov dobovej a historickej vedy, ktoré môžu slúžiť len na zdôraznenie
správnosti záverov súdu, čo ale nie je tento prípad.

10.5. Majetok (osobitne pozemok) Slovenského náboženského fondu vždy bol pôvodom i účelom

majetkom rímskokatolíckej cirkvi. Cirkev si sama vysporiadala vlastnícke nástupníctvo po zaniknutých
alebozrušenýchspoločenstváchtak,žeboluplatnenýúzemnýprincíp,nazákladečoho,keďžepozemok
je v územnej pôsobnosti žalobcu, tento je potom plne oprávnený domáhať sa určenia vlastníckeho
práva k pozemku. Územný princíp bol schválený uznesením Konferencie biskupov Slovenska na svojom
zasadnutí dňa 14.09.1995, vychádza aj z jednotlivých vyššie uvedených cirkevných konštitúcií, pričom
Slovenská republika tento stav uznáva a rešpektuje v zmysle článku I ods. 2 Základnej zmluvy

medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou - oznámenie MZV SR č. 326/2001 Z.z. Žalobca je
teda (najmä) na základe územného princípu vlastníckym nástupcom predmetného pozemku. Slovenský
náboženský fond je svojím zriadením, činnosťou, zmyslom tak špecifický, že nie je možné ho zaradiť
resp. podradiť do súčasného právneho poriadku a aj z tohto dôvodu bolo vacuum iuris vyplnené
ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR v tom zmysle, že pri fondoch, základinách je

kľúčový pôvod, účel a ciele daného fondu, nie jeho hierarchické zaradenie. Keďže na Slovensku už
Slovenský náboženský fond nepôsobí („fondový život na Slovensku zanikol - došlo k ukončeniu činnosti
fondu“) je žalobca v konaní aktívne legitimovaný a má plné právo domáhať sa určenia vlastníckeho
práva k tomuto majetku (pozemku), ktorý bol pôvodne súčasťou cirkevného majetku a po celú dobu
existencie Slovenského náboženského fondu si zachoval cirkevný charakter z hľadiska jeho určenia a

využitia. S poukazom na uvedené neobstojí právny záver súdu prvej inštancie o nedostatku aktívnej
legitimácie žalobcu v konaní.

11.ŽalobcaodvodzujesvojevlastníckeprávoodSlovenskéhonáboženskéhofondu,ktorýbolvlastníkom
pozemku. Z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie ( pozri odsek 1.2.) mal odvolací súd

v súlade so súdom prvej inštancie za preukázané, že Slovenský náboženský fond získal pozemok
na základe Kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 2.6.1938 za kúpnu cenu 400.000,-Kč a 600.000,-Kč na
základe ktorej bol zapísaný vklad vlastníckeho práva v prospech Slovenského náboženského fondu
- právneho predchodcu žalobcu ( č.d. 10317/1938 zo dňa 21.9.1938 - PKV č. 10867 pre katastrálne
územie Bratislava). V období rokov 1958-1961 podľa výpisu z Pozemkovej knihy č. XXXXX došlo k

viacerým zmenám, rozdeľovaniu, spájaniu a odčleňovaniu parciel, ale po vykonaných zmenách bol
posledný stav nehnuteľnosti ku dňu 29.3.1961 stále vo vlastníctve Slovenského náboženského fondu
a Pozemkovej knihe č. XXXXX vo vzťahu k pozemku uvedený zápis: parcela č. XXXX, les, o výmere
2.747m2.

11.1.Zápisvoverejnejknihemožnopovažovaťzanepochybnýadostatočnýdôkazovlastníctvežalobcu,
ktorýbezvýhradnerešpektujeajustálenározhodovaciapraxnajvyššiehosúdu(pozrirozhodnutia NSSR
sp. zn. 5Cdo/71/2008, sp. zn. 3Cdo/219/ 2011, sp. zn. 7Cdo/146/2011, sp. zn. 5Cdo/18/2018). V týchto
rozhodnutia bol vyslovený právny názor, že právna tradícia na území Slovenska do 1. januára 1951 (do
účinnosti tzv. Stredného občianskeho zákonníka) vychádzala z toho, že k prevodu vlastníckeho práva

nehnuteľných vecí dochádzalo intabuláciou (vkladom) - zapísaním nadobúdacieho titulu do verejných
kníh (pozemkových, železničných, banských a pod.). V takom prípade išlo o vlastníctvo tabulárne s
konštitutívnymi účinkami. Zápisy vo verejných knihách predstavovali nie len dôkazný prostriedok o
vzniku, prevode a zániku zapísaných práv ale vykonanie tzv. „knihovných zápisov“ v nich sa spájalo
so zavŕšením sledovanej skutkovej podstaty vyjadrenej v právnom úkone ako nadobúdacím titulom - s

nadobudnutím alebo zánikom vecného práva k nehnuteľnosti s právnymi účinkami ex nunc. Vklad do
pozemkovej knihy mal konštitutívny - právotvorný význam a účinok; vkladom totiž právo vznikalo alebo
zanikalo. Na nehnuteľnosť vpísanú do pozemkovej knihy (knihovanú) právo vlastníctva (taktiež aj iné
vecné právo na takúto nehnuteľnosť) spravidla nadobudnúť možno len vpisom do pozemkovej knihy
(viď bližšie Rouček, F. a Sedláček, J.: Komnetář k Čsl. obecnému zákonníku občanskému a občanské

právo platné na Slovensku a v Podkarpatské Rusi, díl II, nakladatelství V. Linhard v Praze, 1935, str.
507). Vlastníkom nehnuteľnosti zapísanej do pozemkovej knihy mohol byť spravidla len ten, kto bol v
pozemkovej knihe ako vlastník zapísaný. Uplatňovaním intabulačného princípu (imponere in tabulas)
sa teda určovala nielen registračná, ale aj hmotnoprávna (právotvorná) povaha zápisu vykonanéhodo pozemkovej knihy. Stanovením intabulačného princípu (stotožnením momentu nadobudnutia alebo
zániku práva s jeho verejným publikovaním v pozemkovej knihe) a prísnymi a presnými formálnymi
pravidlami pre zápis sa zabezpečoval súlad medzi skutočným a evidovaným stavom.

11.2. Vklad do Pozemkovej knihy v prospech Slovenského náboženského fondu (pôvodný vlastník) mal
konštitutívny účinok a zápis o vlastníctve Slovenského náboženského fondu je správny a hodnoverný,
keďže zákonnosť tohto zápisu nebola nikdy spochybnená súdom ani žiadnym následným zápisom do
pozemkovej knihy. Tento právny stav je potrebné rešpektovať. Zánik vlastníckeho práva pôvodného

vlastníka z roku 1938 v konaní nebol preukázaný a vec bola štátom, resp. právnickou osobou prevzatá
len fakticky.

12. Žalovaný odôvodňoval nadobudnutie vlastníckeho práva k pozemku vydržaním čo preukazuje
vydanie osvedčenia o vydržaní v zmysle 63 Notárskeho poriadku, ktoré mu vo Veľkom Mederi vydala
dňa 17.12.1996 notárka JUDr. Dalma Nurnbergerová vo forme notárskej zápisnice pod sp. zn. N 72/96,

Nz 45/96 (ďalej len „Notárska zápisnica“). Nato aby došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním
musia byť kumulatívne splnené všetky zákonné podmienky a to: 1. spôsobilosť subjektu, 2. oprávnená
držba a dobromyseľnosť, 3.uplynutie vydržacej doby. K spôsobilosti subjektu a k uplynutiu vydržacej
doby sa odvolací súd už vyjadril vo svojom zrušujúcom uznesení č. k. 9Co/102/2015-745 zo dňa 30.
03. 2017.

12.1. K subjektu vydržania odvolací súd vyslovil právny názor, že žalovaným subjektom v konaní
je Slovenská republika, ktorá predmetnú nehnuteľnosť mala vydržať, je zapísaná ako vlastník
nehnuteľnosti. Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky je len orgán, ktorý za Slovenskú republiku
koná. Je potrebné rozlíšiť žalovaný subjekt Slovenskú republiku, ktorá má právnu subjektivitu a orgán,

ktorý za Slovenskú republiku koná a to Kanceláriu Národnej rady Slovenskej republiky a názor, že aj
právny predchodca Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky a to Kancelária Slovenskej národnej
rady mala až do 31.12.1996 právnu subjektivitu. Kancelária Slovenskej národnej rady bola zriadená
zákonom č. 204/1968 Zb. o rokovacom poriadku Slovenskej národnej rady účinného do 5. apríla 1989
( § 84 ) a následne zákonom č. 44/1989 o Zb. o rokovacom poriadku Slovenskej národnej rady ( 97 )

účinného do 31.12.1996, plnila úlohy spojené s odborným, organizačným a technickým zabezpečením
činností orgánov a poslancov národnej rady. Podľa Článku 1 ods. 4 Organizačného poriadku
Kancelárie Slovenskej Národnej rady schváleného uznesením Predsedníctva Slovenskej národnej rady
č. 223 z 25.04.1979 je Kancelária SNR samostatná rozpočtová organizácia. Podľa § 60 ods. 2
zákona č. 109/1964 Zb. Hospodársky zákonník, rozpočtovými organizáciami sú štátne organizácie,

ktoré sú svojimi príjmami a výdavkami zapojené na štátny rozpočet federácie alebo republiky
alebo na rozpočet národného výboru (ďalej len "príslušný rozpočet") a hospodária samostatne podľa
schválených rozpočtov. Kancelária Slovenskej národnej rady ako samostatná rozpočtová organizáciu
bola socialistickou organizáciou s právnou subjektivitou zmysle § 18 Občianskeho zákonníka platného
a účinného do 31.12.1991 a od 01.01.1992 teda od účinnosti zákona č. 509/1991 Zb., ktorým bol

novelizovaný Občiansky zákonník právnickou osobu s právnou subjektivitou.

12.2. Od začiatku a po dobu držby spornej nehnuteľnosti sa vystriedala platnosť a účinnosť dvoch
Občianskych zákonníkov. Občiansky zákonník v znení platnom v čase vstupu žalovaného do držby
nehnuteľnosti (1959), t. j. Občiansky zákonník z roku 1950 (zákon č. 141/1950 Zb., účinný od 31.

decembra 1950 do 31. marca 1964) v §§ 115-118 upravoval nadobudnutie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti vydržaním, keď vydržacia doba pri nehnuteľnosti 10 rokov. Občiansky zákonník
č. 40/1964 Zb., ktorý zrušil Občiansky zákonník z roku 1950, nadobudnutie vlastníckeho práva
vydržaním vôbec neupravoval. Možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva takýmto spôsobom bola
zavedená až novelou vykonanou zákonom č. 131/1992 Zb., účinnou od 1.4.1983. Rozsah subjektov

vydržania bol však obmedzený (vydržanie bolo obmedzené na občanov) a rovnako bol obmedzený
aj rozsah predmetov vydržania, keď nebolo možné vydržať vlastnícke právo najmä k pozemkom.
Novelou Občianskeho zákonníka vykonanou zákonom č. 509/1991 Zb., účinnou od 1.1.1992, boli tieto
obmedzenia odstránené, keď vlastnícke právo vydržaním mohla nadobudnúť aj právnická osoba a teda
aj štát, keď oprávnenú držbu právnickej osoby aj štátu je možné započítať do vydržacej doby. V súvislosti

s vydržaním vlastníckeho práva k pozemku teda predmetná novela umožnila započítanie nepretržitej
držby vykonávanej aj pred 1. januárom 1992, pričom držbu nekvalifikovala odlišne v porovnaní s
predchádzajúcou právnou úpravou. Ak teda držiteľ nehnuteľnosti (t. j. ten, kto s nehnuteľnosťou
nakladal ako s vlastnou) spĺňal k 1.1.1992 podmienku nepretržitej držby trvajúcej po dobu desaťrokov, a zároveň bol držiteľom oprávneným (t. j. bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom,
že mu pozemok patrí), nadobudol k tomuto dňu vlastnícke právo k pozemku vydržaním. To znamená,
že všetky podmienky vydržania museli byť splnené v deň účinnosti zákona č. 509/1991 Zb. ( Pozri

rozhodnutia NS SR sp. zn. 2 M Cdo 1/2015, sp. zn. 2 Cdo 271/2015, sp. zn. 3 Cdo 80/2001, R 4/2011,
R 83/2002). V prípade ak boli splnené všetky predpoklady pre nadobudnutia vlastníckeho práva ku dňu
1.1.1992 žalovaný nadobudol vlastnícke právo a je nepodstatné či po tomto dátume bol alebo nebol
dobromyseľným držiteľom.

12.3. Vo vzťahu k subjektu vydržania a vo vzťahu k plynutiu vydržacej doby odvolací súd na svojich
vyslovených právny názoroch a záveroch zotrváva. Následne vyhodnocoval rovnako ako súd prvej
inštancie splnenie ďalšej podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním a to oprávnenosť
držby, ktorej súčasťou je aj dobromyseľnosť.

12.4. Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti

dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri
pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. Otázka dobromyseľnosti sa má v zmysle
citovaného ustanovenia posudzovať „so zreteľom na všetky okolností1, t.z. že oprávneným držiteľom
je každý, kto s vecou nakladá ako so svojou alebo kto vykonáva právo pre seba a vzhľadom na všetky
okolnostijedobromyseľnývtom,žemuvecaleboprávopatrí.Oprávnenádržbasamusíopieraťoprávny

titul (formálne správny, či domnelý) a súčasne musí byť poctivá v zmysle existencie dobrej viery držiteľa
v tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobrá viera musí byť podložená konkrétnymi okolnosťami, z ktorých
možno usudzovať, že toto presvedčenie držiteľa je opodstatnené a musí trvať po celú vydržaciu dobu.
Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú spravidla skutočnosti týkajúce
sa právneho dôvodu nadobudnutia veci (práva) a svedčiace o poctivosti nadobudnutia, t.j. tzv. titulu

uchopenia sa držby - objektívne oprávnený dôvod nadobudnutia držby ( pozri napr. rozhodnutia NS SR
sp. zn. sp. zn. 2Cdo/207/2005, sp. zn. 4Cdo/361/2012).

12.5. V prejednávanej veci bol posledným známym vlastníkom predmetných nehnuteľností zapísaných
v PKV č. XXXXX pre katastrálne územie G. Slovenský náboženský fond (je to uvedené aj v Notárskej

zápisnici), pričom z predmetnej PKV nijako nevyplýva, že by v období predchádzajúceho režimu
došlo k poštátneniu týchto nehnuteľností, prípadne, že by došlo k akejkoľvek zmene vlastníckeho
práva. Vychádzajúc z Notárskej zápisnice, vlastníctvo štátu k predmetným pozemkom bolo údajne
nadobudnuté na základe (tzv. právny titul) zápisu v PKV č. XXXXX, H..Ú.. G. pod č. B2, v ktorom je
uvedené: „vkladá sa právo zpäťkúpy a predkúpy Čsl. Štátu" v spojení s vládnym nariadením č. 81/1958

Zb. o správe národného majetku (ďalej len „Nariadenie č. 81/1958 Zb.“) v zmysle ust. § 4 ods. 3 a §
15, a na tomto základe údajne prešiel majetok do vlastníctva štátu - Slovenskej národnej rady a od
01.01.1993 Národnej rady SR.

12.6. Zápis práva „zpäťkúpy a predkúpy Čsl. štátu" pod č. B2 predstavuje tzv. právo spätnej kúpy

a predkupné právo štátu; vyhradzuje jedine to, že Slovenský náboženský fond pri budúcom predaji
nehnuteľností, tieto ponúkne na predaj ako prvému štátu. Slovenský náboženský fond resp. cirkev
ich však nikdy nepredával. Hypoteticky, aj v prípade využitia predkupného práva štátom (čo sa nestalo)
by na nadobudnutie vlastníckeho práva bolo potrebné uzavrieť písomnú zmluvu (titul) a následne
by muselo dôjsť k jej zavkladovaniu a zápisu do PKV/ katastra nehnuteľností (spôsob), k čomu v

danom prípade nedošlo o čom svedčí neexistencia takéhoto zápisu. Uvedený zápis o predkupnom
práve v PKV nemožno v žiadnom prípade vykladať tak, že na jeho základe mohlo dôjsť, či došlo
k nadobudnutiu vlastníctva štátu. V zmysle § 3 uvedeného Nariadenia č. 81/1958 Zb., na základe
ktorého mal štát údajne získať vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, sa toto nariadenie
vzťahovalo na všetok národný majetok (nie majetok súkromný). Podľa § 102 občianskeho zákonníka

č. 141/1950 Zb. národný majetok je výhradne v štátnom socialistickom vlastníctve. Teda, keďže
majetok Slovenského náboženského fondu bol cirkevným majetkom a zároveň tento fond nebol ani
zlikvidovaný, majetok Slovenského náboženského fondu nebol nikdy národným majetkom štátu, štát
nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam v zmysle cit. Nariadenia č.
81/1958 Zb. Preto aj v prípade ukončenia činnosti fondu, jeho majetok sa nemohol stať súčasťou

majetku štátu, ale tento automaticky musel prejsť na cirkev, nakoľko len cirkev bola výlučným vlastníkom
predmetných nehnuteľností. O uvedenom svedčí aj skutočnosť, že predmetné nehnuteľnosti neboli
vedené vo vlastníctve štátu v pozemkovej knihe, ani v katastri nehnuteľností. Naviac, ak by sa štát malstať vlastníkom nehnuteľností v zmysle uvedeného nariadenia žalovaný by potom nemohol mať žiadnen
právny záujem získať vlastnícke právo k nehnuteľnostiam z titulu vydržania.

12.7. S poukazom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že absentuje akýkoľvek právny titul
( dôvod ), na základe ktorého by sa mohol žalovaný domnievať, že mu predmetné nehnuteľnosti patria.
Keďže niet právneho titulu, nemožno hovoriť o oprávnenej držbe žalovaného. Ak by aj hypoteticky
uvedeným Nariadením č. 81/1958 Zb. prešlo vlastníctvo na štát, v danom prípade ide o nútené
prevzatievlastníctvaštátomnazákladeštátomvydanéhoprávnehoaktu(bezohľadunavôľuskutočného

vlastníka), čo nemôže v žiadnom prípade predstavovať právny titul, na základe ktorého sa štát - žalovaný
môže dobromyseľne domnievať, že mu poctivo a právom patrí vlastnícke právo. Samotná predstava
možnostivydržaniapoštátnenéhomajetkuštátomjevrozporesinštitútomvydržania,dobromyseľnosťou
a oprávnenosťou. Navyše je absurdné, aby sa štát dovolával dobromyseľného vydržania vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti, ktorú mal pôvodne nútene odňať jej vlastníkovi ten istý subjekt - teda štát, naviac
v období neslobody a slabšej strane, ktorej činnosť bola systematicky potláčaná . Je preto namieste

uplatniť všeobecne uznávanú zásadu rímskeho práva „ius ex iniuria non oritur“ („z bezprávia nevzniká
právo“).

12.8. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že u žalovaného nebola splnená
podmienka oprávnenej držby ani dobromyseľnosti. Žalovaný nepredložil žiaden právny titul, ktorým

by preukazoval faktické prevzatie predmetných nehnuteľností, alebo oprávnenosť držby, pričom jeho
vlastníctvo nebolo nikdy zapísané ani v PKV ani v katastri nehnuteľností. Ani samotná Notárska
zápisnica neobsahuje informáciu o titule nadobudnutia vlastníctva, ani žiadne dôkazy na podporu
oprávnenosti, či skutočného výkonu držby, bez čoho nemožno dospieť k osvedčeniu o vydržaní. Z
tohto dôvodu žalovaný nemohol nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním keďže nenaplnil predpoklady

vydržania a to oprávnenú držbu a dobromyseľnosť. K rovnakým záverom, že žalovaný a ani jeho právny
predchodca - Slovenská národná rada neboli dobromyseľnými držiteľmi v zmysle § 134 ods. 1, § 134
ods. 3 Občianskeho zákonníka ) dospel aj súd prvej inštancie, aj keď z časti iných dôvodov ( pozri odseky
58. až 76. napadnutého rozsudku, resp. odsek 1.7. odvolacieho rozsudku).

13. Vzhľadom na preukázanie platného a účinného nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemku
právnym predchodcom žalobcu, vzhľadom na skutočnosť, že v konaní nebolo žiadny spôsobom
preukázané že by vlastnícke právo právneho predchodcu žalobcu neskôr zaniklo a ani to, že žalovaný
nadobudol vlastnícke právo k pozemku vydržaním ( absencia oprávnenej držby a dobromyseľnosti )
nepovažoval odvolací súd za potrebné zaoberať sa ďalšími námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní.

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína a odvolací súd sa s týmto v plnej miere
stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania. (napr.
IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05).

14. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 388 C.s.p. napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovel a určil, že žalobca je vlastníkom
nehnuteľnosti - pozemku registra "C" s parcelným číslom XXXX, druh pozemku ostatné plochy, o výmere
2.732m2 v podiele 1/1, katastrálne územie N. S., Q. G. - S. Č. N. S., Q. G. F., parcela vedená Okresným

úradom G., Katastrálnym odborom na X. Č.. XXXX.

15.Onáhradetrovkonaniarozhodolodvolacísúdpodľa§396ods.2vspojenís§255ods.1a§262ods.
1 C.s.p.. V konaní bol plne úspešný žalobca, preto mu vznikol voči žalovanému nárok na náhradu trov
konania (prvoinštančného i odvolacieho) v rozsahu 100 %, keď o výške náhrady trov konania v zmysle §

262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

16. Záverom odvolací súd dodáva, že v záhlaví napadnutého rozsudku súd prvej inštancie chybne
označil žalovaného ako „ Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky, so sídlom Nám. Alexandra

Dubčeka č. 1, Bratislava, IČO: 00 151 491. V danom prípade bol žalovaným Slovenská republika za
ktorú koná Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky, so sídlom Nám. Alexandra Dubčeka č.
1, Bratislava, IČO: 00 151 491. Súd prvej inštancie s takto označeným žalovaným aj konal. Nakoľko
teda v písomnom vyhotovení napadnutého rozsudku došlo k chybe v písaní spočívajúcej v nesprávnomoznačení žalovaného v jeho záhlaví, odvolací súd predmetnú chybu opravil v súlade s § 224 C.s.p. v
spojení s § 378 ods. 1 C.s.p. tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).