Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, June 27, 2022

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/94/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7616206002
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Galdunová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2022:7616206002.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Galdunovej a sudkýň

JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom
v Bratislave, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpeného advokátskou kanceláriou Remedium Legal,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pajštúnska 5, IČO: 53 255 739, proti žalovanému: A. G., D.. XX.X.XXXX,
N. M., P. XXX, zastúpenému Mgr. Ladislavom Riedlom, Advokátska kancelária so sídlom v Prešove,
Levočská 4703/89, IČO: 50 490 044, o zaplatenie 36.592,16 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcovu
proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 27. mája 2021 sp. zn. 11C/86/2016

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 27. mája 2021 č.k.

11C/86/2016-210.

N e p r i z n á v a stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) rozsudkom zo dňa
27. mája 2021 č.k. 11C/86/2016-210 žalobu zamietol (výrok I.) a žalovanému priznal nárok na plnú
náhradu trov konania proti žalobcovi s tým, že o výške trov bude rozhodnuté samostatným uznesením
po právoplatnosti rozsudku (výrok II.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy
48.578,06 €, spolu so zmluvným úrokom zo sumy 36.592,16 € vo výške 6,10 % ročne od 16.10.2015
do zaplatenia, zákonným úrokom z omeškania zo sumy 36.592,16 € vo výške 8,25 % ročne od
16.10.2015 do zaplatenia, zákonným úrokom z omeškania zo sumy 5.201,55 € vo výške 8,25 % ročne
od 16.10.2015 do zaplatenia, vrátane náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 8.10.2008
bola medzi ním ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom uzatvorená Zmluva o poskytnutí úveru č.
089082. Na základe zmluvy bol žalovanému poskytnutý hypotekárny úver vo výške úverového limitu

40.994,49 €. Na zabezpečenie pohľadávky zo zmluvy o úvere bola dňa 8.10.2008 uzavretá zmluva o
zriadení záložného práva k nehnuteľnosti reg. č. 089082/Zal/1 v ktorej pôvodný žalobca vystupoval ako
záložný veriteľ, žalovaný ako dlžník, pričom ako záložcovia boli uvedení O. G. a O. G., vlastníci založenej
nehnuteľnosti evidovanej na LV č. XXX, k.ú. M.. Nakoľko žalovaný opakovane porušoval zmluvné a
obchodné podmienky, vyhlásil žalobca dňa 15.11.2013 predčasnú splatnosť úveru. Keďže k dohode,
aby bola celá pohľadávka riadne splácaná a splatené nedošlo, žalobca pristúpil dňa 24.2.2014 k výkonu
záložného práva podľa § 151l Občianskeho zákonníka a to formou predaja prostredníctvom dobrovoľnej

dražby. Nakoľko prebiehalo na tunajšom súde konanie o určenie neprijateľných zmluvných podmienok
sp.zn. 2C/138/2015, dobrovoľnú dražbu nebolo možné vykonať. Dlžná suma úveru vyčíslená ku dňu
15.10.2015 činila celkovo 47.985,07 € a pozostávala z nesplatenej istiny úveru vo výške 36.592,16 €,zmluvných úrokov v sume 5.201,55 €, zákonných úrokov z omeškania v sume 6.191,36 €. Uplatnil i
náhradu nákladov z dražby od ktorej bol povinný upustiť vo výške 592,99 €.

3. V priebehu konania doručil žalobca návrh na zmenu strany sporu na strane žalobcu, pričom
uznesením zo dňa 15.10.2019 súd pripustil, aby do konania na miesto žalobcu vstúpila spoločnosť EOS
KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava, ktorej bola pohľadávka ako postupníkovi postúpená.

4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1,2,3 a 5, § 54 ods. 1,2,

§ 53 ods. 9, § 525 ods. 1,2, § 565 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) spolu s § 92 ods. 8 zákona
č. 283/2001 Z.z. o bankách.

5. Žalobu v celom rozsahu zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.

6. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že medzi predchodcom žalobcu a žalovaným bola

uzatvorená úverová zmluva, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý hypotekárny/spotrebiteľský
úver. Úverová zmluva uzavretá medzi predchodcom žalobcu a žalovaným je zmluvou o spotrebiteľskom
úvere v zmysle všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka. Z obsahu zmluvy je zrejme, že ide o
formulovanú zmluvu pripravenú vopred predchodcom žalobcu, ktorý pri uzavretí zmluvy konal v rámci
predmetu svojej činnosti. Žalovaný pri uzavretí zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej

resp. inej podnikateľskej činnosti, zmluvu uzatvoril ako fyzická osoba. Pre spotrebiteľské zmluvy je
charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom za zmluvných podmienok,
ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ spravidla nemá možnosť tieto podmienky reálne
ovplyvniť (ide spravidla o tzv. "formulárové zmluvy"), čo je zrejme aj v danej veci.

7. Pôvodný veriteľ Československá obchodná banka a.s. postúpil pohľadávku voči žalovanému zo
Zmluvou o poskytnutí úveru reg. č. 089082, terajšiemu žalobcovi v priebehu tohto konania. Prioritne sa
preto súd zaoberal otázkou vecnej legitimácie žalobcu, teda otázkou, či došlo k platnému postúpeniu
pohľadávky medzi pôvodným veriteľom žalovaného a žalobcom.

8. Pôvodný veriteľ, ktorý poskytol úver žalovanému t.j. Československá obchodná banka a.s. je bankou.
Z uvedeného dôvodu bolo podľa súdu potrebné na danú vec okrem ustanovení § 525 Občianskeho
zákonníka a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka aplikovať aj ustanovenie § 92 ods. 8 bankového
zákona. Uvedené ustanovenie upravuje špeciálne podmienky (okrem všeobecných podmienok
postúpenia pohľadávky v Občianskom zákonníku), kedy môže dôjsť k postúpeniu pohľadávky bankou.

V tomto smere súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo/147/2017 zo dňa
24.4.2018 podľa ktorého ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách neupravuje len
ochranu bankového tajomstva, ale tiež práva klienta v súvislosti s postúpením pohľadávky. Postúpenie
pohľadávky banky, ku ktorému došlo v rozpore s týmto ustanovením, je neplatný právny úkon.

9. Súd preto vychádzal z úvahy, že pre platné postúpenie pohľadávky bankou sa vyžaduje v zmysle
vyššie uvedených ustanovení kumulatívne splnenie týchto podmienok: existencia splatnej pohľadávky,
písomná výzva banky, následné nepretržité viac ako 90 dní trvajúce omeškanie klienta so splnením jeho
záväzku voči banke.

10. K postúpeniu pohľadávky bankou žalobcovi, pokiaľ sa týka Zmluvy o poskytnutí úveru reg. č. 089082
zo dňa 8.10.2008 došlo zmluvou o postúpení pohľadávok č. 21951000363 zo dňa 30.7.2019 pred
zmluvne dohodnutou dobou konečnej splatnosti celého úveru, ktorá podľa uvedenej zmluvy mala nastať
až v roku 2028. Úver však bol zosplatnený predchodcom žalobcu predčasne ku dňu 15.11.2013.

11. V danom spore pôvodný žalobca súdu predložil prípis zo dňa 1.3.2013 označený ako "Posledná
výzva na úhradu pohľadávky " adresovaný žalovanému právnym predchodcom žalobcu, ktorým ich
mal upozorniť na nedoplatok na splátkach úveru v celkovej výške 914,57 Eur. Doklad o jeho doručení
žalobcovi však súdu nepredložil. Žalobca resp. jeho predchodca teda podľa súdu nezdokladoval, že z
jeho strany došlo k riadnemu predčasnému zosplatneniu tohto úveru, a tým aj zároveň k zrealizovaniu

výzvy na úhradu celého ním požadovaného dlhu, ktorý ako pohľadávka jeho právneho predchodcu mal
byť predmetom postúpenia z tohto právneho predchodcu na uvedeného žalobcu.12. Právny predchodca žalobcu mal po vyššie uvedenej "Poslednej výzve na úhradu pohľadávky"
pristúpiť k samotnému zosplatneniu predmetného úveru prípisom zo dňa 16.11.2013 označeným ako
"Oznámenie o zosplatnení úveru" adresovaný a doručeným žalovanému. Súd uzavrel, že vykonaným

dokazovaním však nebolo preukázané, že by právny predchodca uvedený prípis predchádzajúci
zosplatneniu žalovanému riadne doručil, či dokonca vôbec dal na poštovú prepravu. Žiaden z týchto
predpokladov(doručenie,resp.aspoňodoslaniepoštovejzásielkysuvedenýmprípisom)preukazujúcich
takto doručenie vyššie uvedeného prípisu žalovanému nebol v spore preukázaný, a teda predčasné
zosplatnenie úveru bolo neplatné.

13. Zároveň ale okrem toho, že nebolo preukázané splnenie riadneho predčasného zosplatnenia
úveru, nebolo ani preukázané, že právny predchodca žalobcu žalovaného riadne vyzval na splnenie
ním predčasne zosplatneného úveru, a teda nepreukázal, že vykonal výzvu na splnenie záväzku
žalovanému pred následným postúpením tejto pohľadávky žalobcovi v súlade s § 92 ods. 8 Zákona o
bankách.

14. Za takúto výzvu by podľa súdu nebolo možné považovať ani následné oznámenie o postúpení
pohľadávky, ktoré však súdu predložené nebolo, nakoľko pre takýto právny úkon sa je existencia
predcházajúcej výzvy na úhradu dlhu a následne 90-dňové omeškanie žalovaných s úhradou
pohľadávky uvedenej v tejto výzve podmienkou pre samotné postúpenie tejto pohľadávky. Poslednú

výzvu na úhradu pohľadávky zo dňa 1.3.2013 a Oznámenie o zosplatnení úveru zo dňa 16.11.2013
podľa súdu nemožno považovať za písomnú výzvu pred postúpením pohľadávky, ktorá je predmetom
konania a ktorou by bol dlžníkovi poskytnutý primeraný čas vykonať nápravu na zotrvanie vo vzťahu
s bankou, s ktorou bola dojednaná finančná služba. Uvedené listiny sa totiž podľa ich obsahu
týkali a vzťahovali len na predčasné zosplatnenie úveru. Okrem toho, aj keď to priamo v Zákone o

bankách nie je uvedené, z logiky veci vyplýva, že písomná výzva by mala byť doručovaná dlžníkovi v
primeranom čase pred postúpením pohľadávky. Predložené výzvy doručované 6 rokov pred účinnosťou
postúpenia pohľadávky, nemožno považovať za výzvu doručovanú v primeranom čase pred postúpením
pohľadávky. S poukazom na vyššie uvedené, je potrebné konštatovať, že nedošlo k preukázaniu
existencie kvalifikovanej písomnej výzvy podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách dlžníkovi. Súd v tomto

smere poukazuje na napr. na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 25Co/47/2019 zo
dňa 28.11.2019 a Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Co/91/2018 zo dňa 27.3.2019.

15. Súd poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR, podľa ktorej jednou zo základných požiadaviek
k tomu, aby pohľadávka voči žalovanému mohla byť z banky postúpená na tretí subjekt, je splnenie

podmienky, že tomuto žalovanému bola výzva na splnenie jeho omeškaných úhrad voči banke, ako aj
samotné zosplatnenie preukázateľné dlžníkovi zaslané. V danom spore táto podmienka však ako už
súd vyššie uviedol nebola splnená. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že ustanovenie § 92 ods. 8
zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách neupravuje len ochranu bankového tajomstva, ale tiež práv klienta v
súvislosti s postúpením pohľadávky. Postúpenie pohľadávky banky, ku ktorému došlo v rozpore s týmto

ustanovením, je neplatný právny úkon. (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Cdo/147/2017 zo dňa
24.04.2018).

16. Súd tiež dodal, že oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky bez ďalšieho
nezakladá aktívnu legitimáciu postupníka (žalobcu) na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd nemá

povinnosť z tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu
a platnosť zmluvy o postúpení (odôvodnenie citovaného rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn.
1Cdo/147/2017).

17. Vychádzal z úvahy, že vyššie uvedené podmienky pre postúpenie pohľadávky banky bez súhlasu

žalovaného na tretiu osobu, ktorá nie je bankou podľa § 92 ods. 8 prvá veta Zákona o bankách musia
byť splnené kumulatívne na to, aby došlo k platnému postúpeniu pohľadávky banky voči žalovanému
na žalobcu zmluvou o postúpení pohľadávok. V prípade ich nedodržania prichádza sankcia v podobe
absolútnej neplatnosti právneho úkonu postúpenia v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Zo strany
predchodcu žalobcu pritom neboli splnené všetky podmienky vyžadované pre postúpenie pohľadávky,

a preto k platnému postúpeniu pohľadávky na žalobcu dôjsť nemohlo. Z uvedeného dôvodu súd žalobu
z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu zamietol.18. Súd opakovane poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/147/2017 zo dňa
24.4.2018, podľa ktorého ak bola postúpená pohľadávka v rozpore so zákonom, nemožno uvedené
konvalidovať ani včasným a riadnym oznámením o postúpení pohľadávky dlžníkovi. Je potrebné si

uvedomiť, že oznámením postúpenia pohľadávky, ktoré je adresované dlžníkovi, dochádza v prvom
rade k tomu, že postupca vyvolá zmenu osoby oprávnenej prijať plnenie, a zároveň berie na seba riziko
vyplývajúce z toho, že i v prípade neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky splní dlžník dlh tretej osobe
(postupníkovi). Samotným postúpením pohľadávky však nedochádza k inej zmene záväzku než v osobe
veriteľa a v prípade, že zmluva bola neplatná, dochádza k tomu, že k veriteľovi pristupuje ďalšia osoba

oprávnená prijať plnenie s účinkami i pre pôvodného veriteľa.

19. Po preukázaní nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v spore sa súd ďalším vecným
preskúmavaním merita sporu nezaoberal.

20. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1,2 CSP a žalovanému, ktorý

mal v konaní plný úspech, priznal nárok na plnú náhradu trov konania voči žalobcovi.

21. Proti uvedenému rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 365
ods. 1 písm. b/,f/ a h/ CSP a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe
v časti o zaplatenie sumy 30.134,44 € s príslušenstvom vyhovie, resp., aby ho zrušil a vrátil vec

súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žalobca vyjadril názor, že v konaní bolo
preukázané, že pred postúpením pohľadávky postupca dodržal všetky podmienky, ktoré mu ustanovuje
§ 92 ods. 8 zákona o bankách, keďže bolo preukázané, že žalovaný bol v omeškaní so splnením časti
svojho peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní a zároveň bolo
preukázané, že bol postupcom opakovane vyzvaný na úhradu omeškaných splátok, a to okrem iných

výzvou označenou ako posledná výzva na úhradu pohľadávky zo dňa 1.3.2013 a výzvou označenou
ako oznámenie o zosplatnení úveru zo dňa 16.11.2013, ku ktorej žalobca pripojil kópiu doručenky
preukazujúcu doručenie tejto výzvy žalovanému. K samotnému postúpeniu došlo dňa 21.7.2019, t.j.
niečo vyše 5 rokov po poslednej čiastočnej úhrade žalovaného vo výške 100 € za mesiac máj 2014.
Teda je zrejmé, že žalovaný bol v omeškaní po dobu dlhšiu ako 90 dní. Žalobca má za to, že ust. § 92

ods. 8 ZoB ukladá postupcovi povinnosť vyzvať žalovaného na splnenie, avšak neukladá mu povinnosť
upozorniť ho na skutočnosť, že v prípade splnenia zákonných podmienok môže postúpiť pohľadávku
na tretiu osobu a zároveň z tohto ustanovenia nevyplýva časová limitácia pre banku dokedy môže
k zamýšľanému postúpeniu pristúpiť. V zmysle tohto ustanovenia nie je potrebné, aby bol dlžník v
omeškaní po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní, pričom by táto lehota začínala plynúť až po doručení

„špeciálnej“ písomnej výzvy banky. Takýto výklad realizovaný súdom, že omeškanie dlžníka nastáva
až doručením výzvy banky, je v rozpore s ust. § 517 ods. 1 OZ a je v rozpore s ústavným princípom
trojdelenia moci, na základe ktorého právomoc meniť zákony prináleží moci zákonodarnej, nie súdnej.
Žalobca podporne poukázal na rozhodovaciu prax krajských súdov Slovenskej republiky, a to rozsudky
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6Co/128/2019, 19Co/64/2018, 5Co/351/2017, Krajského súdu v

Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/2/2019, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10Co/76/2016, 11Co/206/2015,
11Co/11/2015, 10Co/57/2017, Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/147/2017. Ďalej žalobca uviedol,
že súd prvej inštancie nevysvetlil z akého dôvodu predchádzajúce výzvy postupcu nepovažoval za
spôsobilé podľa ust. § 92 ods. 8 ZoB. V tejto súvislosti poukázal aj na uznesenie KS v Trnave sp.
zn. 25Co/152/2019, ktorý dospel k záveru, že aj oznámenie o vyhlásení predčasnej splatnosti možno

považovať za výzvu v zmysle ust. § 92 ods. 8 ZoB, pričom vychádzal z úvahy, že zákon nevylučuje
možnosť spísať do jednej listiny aj dva právne úkony. Tiež poukázal na uznesenie KS v Banskej Bystrici
sp. zn. 12CoCso/31/2020 a zdôraznil, že výzva na plnenie podľa ust. § 92 ods. 8 ZoB nemusí byť
nevyhnutne označená ako výzva podľa ust. § 92 ods. 8 ZoB, ani nemusí výslovne upozorňovať na
možnosť postúpenia pohľadávky. Aj v danom prípade má za to, že si jeho právny predchodca (banka)

svoju povinnosť splnil pred postúpením pohľadávky na žalobcu, keďže žalovaného vyzýval, a to aj
prostredníctvom samotného zosplatnenia úveru a žalovaný napriek takýmto opakovaným výzvam bol v
omeškaní s plnením časti svojho záväzku po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní.

22. Žalobca má za to, že jeho právny predchodca platne vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru a zároveň

má za to, že podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky nie je vyhlásenie mimoriadnej splatnosti
veriteľom, čo je podľa neho v súlade s aktuálnou rozhodovacou praxou, kde poukázal na uznesenie
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/31/2020. Vyriešenie právnej otázky platnosti vyhlásenia
mimoriadnej splatnosti úveru nie je podľa žalobcu pre výsledok tohto konania rozhodujúce, nakoľkovyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru nebolo podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky.
Žalobca výslovne odmieta záver o nepreukázaní doručenia výzvy podľa ust. § 53 ods. 9 OZ, avšak aj
v prípade takéhoto záveru, podľa neho táto skutočnosť sama osebe (nepreukázanie doručenia výzvy

podľa ust. § 53 ods. 9 OZ) nespôsobuje neplatnosť postúpenia podľa ust. § 92 ods. 8 ZoB. Aj v prípade,
ak by nedošlo k platnému vyhláseniu mimoriadnej splatnosti, tak časť žalobou uplatneného nároku je
dôvodný s poukazom na ust. § 217 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého pre rozsudok je rozhodujúci stav v
čase jeho vyhlásenia. Poukázal na výšku splátok 322,52 € s platných k 15. dňu v mesiaci, pričom žaloba
bola doručená dňa 18.4.2016 a ku dňu vyhlásenia rozsudku bolo nezaplatených 97 splátok, čo spolu činí

31.284,44 € a po odpočítaní čiastočných platieb žalovaného po 18.5.2013 v sume 1.150 € je nesplatená
časť záväzku žalovaného vo výške 30.134,44 €. Súd uvedenú skutočnosť nezohľadnil.

23. Žalobca zároveň poukázal na vylúčenie aplikácie zák. č. 258/2001 Z.z., keďže sa nejedná o
spotrebiteľský úver (v zmysle § 1 ods. 2 písm. e/ sa tento zákon nevzťahuje na zmluvy o poskytnutí
úveru do 200 € a nad hodnotu 20.000 €, pričom v danom prípade sa jednalo o úver vo výške 40.994,49

€). Taktiež za zmätočné a účelové označil tvrdenie žalovaného o neplatnom postúpení, keďže v spore
vedenom pod sp. zn. 2C/138/2015 (o ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn.
3Co/114/2019)uvádzapasívnuvecnúlegitimáciužalobcuzapreukázanú,pričomnenamietalpostúpenie
pohľadávky a sám navrhoval zmenu žalovaného subjektu priamo na EOS KSI Slovensko, s.r.o. (žalobcu
v tomto konaní).

24. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

25. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 z.č. 160/2015 Z.z. CSP) prejednal odvolanie
žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné,

bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu
vyplývajúcomzust.§379a§380 CSP,tedapreskúmalrozsudokakoajkonanie,ktorémupredchádzalo,
z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

26. Odvolaním napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd potvrdil v zmysle

ust. § 387 ods. 1 CSP.

27. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 28. júna 2022 o 10.20
hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia boli zverejnené dňa 21.6.2022 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle

ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.

28. Žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods.1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP, t.j. súd
prvej inštancie súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b), konanie má inú

vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d), súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f), rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h).

29. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

30. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust.
§ 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil
svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver a nebolo zistené

žiadne porušenie procesných práv ani iná vada konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutievoveci,pretoodvolacísúdrozsudokakovecnesprávnypodľaust.§387ods.1CSPpotvrdil.

31. Správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku v napadnutej časti, s ktorými
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

32. Žalobca v odvolaní argumentuje skutočnosťami, ktoré uvádzal už v konaní pred súdom prvej
inštancie a s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu, preto jehoodvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú
prijať iné závery.

33. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd
uvádza nasledovné:

34. V preskúmavanom prípade žalobca odvodzuje svoju aktívnu vecnú legitimáciu od zmluvy o
postúpení pohľadávky uzatvorenej správnym predchodcom žalobcu.

35. Súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu, že žalobca nedisponuje v spore s aktívnou vecnou
legitimáciou v dôsledku neplatného postúpenia predmetnej uplatnenej pohľadávky zo strany pôvodného
veriteľa na súčasného žalobcu.

36. Podstatou odvolacích námietok bolo preskúmanie správnosti vyššie uvedených záverov o

nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.

37. Podľa § 92 ods. 8 zák. 483/2001 Z.z. o bankách, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky
zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo
len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo

pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť
písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením

čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol
jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať
postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok

a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

38. Uvedené zákonné ustanovenie stanovuje predpoklady postúpenia bankovej pohľadávky inému
subjektu, a to aj nebankovému subjektu bez súhlasu klienta, pričom musí ísť o postúpenie písomnou
zmluvou, postúpená môže byť iba tá časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu a ktorá

je splatná (teda musia byť splnené predpoklady na predčasné zosplatnenie úveru podľa § 53 ods. 9
OZ) a podmienkou postúpenia je aj omeškanie dlžníka nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní
so splnením čo len časti peňažného záväzku voči banke, a to napriek písomnej výzve banky. Dané
predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky a musia byť splnené
v čase postúpenia pohľadávky.

39. Súdna prax je vzácne jednotná v závere, že v prípade nesplnenia týchto osobitným zákonom
stanovených predpokladov pre postúpenie bankovej pohľadávky na nebankový subjekt ide o postúpenie
v rozpore so zákonom, kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 OZ zakázané (vylúčené).
Ide teda o neplatný právny úkon v zmysle § 39 OZ, keďže zmluva o postúpení pohľadávok je v rozpore

so zákonom o bankách v prípade nesplnenia stanovených podmienok (viď uznesenie Najvyššieho súdu
SR zo dňa 24.04.2018 sp.zn. 1 Cdo 147/2017, rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.03.2018 sp.zn.
7 Cdo 26/2017, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.11.2019 sp.zn. 1Obdo/92/2018 etc).

40. Splnenie podmienok stanovených v § 92 ods. 8 zák. 483/2001 Z.z. o bankách je teda potrebné pre

platnépostúpeniepohľadávkybankynainúosobu,aibavprípadesplneniatýchtozákonnýchpodmienok
je daná aktívna legitimácia postupníka na vymáhanie bankovej pohľadávky.

41. V prípade nároku zo spotrebiteľskej zmluvy, o aký ide aj v prejednávanej veci, súd je povinný ex offo
skúmať, či došlo k platnému postúpeniu pohľadávky v zmysle ust. § 92 ods. 8 zák. 483/2001 Z.z. a či

je žalobca aktívne legitimovaný na podanie žaloby.

42.Zcitovanéhozákonnéhoustanoveniavyplýva,žebankaakoúčastníkzmluvyoúveremáobmedzené
možnosti postúpenia svojej pohľadávky voči svojmu klientovi zo zmluvy o úvere a to v tom, že môžepostúpiť bez súhlasu klienta iba splatnú pohľadávku, resp. jej splatnú časť. Postúpením nesplatnej
pohľadávky inému subjektu ako je banka by totiž došlo k neprípustnému vstupu iného subjektu do
aktívneho právneho vzťahu, ktorého účastníkom v zmysle zákonnej úpravy zákona o bankách môže

byť iba banka. Z uvedeného zároveň vyplýva, že mimoriadnu splatnosť celého zostatku úveru nemôže
úspešne uplatniť iný subjekt ako banka (na základe zmluvy o postúpení pohľadávky), keďže tomu bráni
vyššie uvedená prekážka v možnosti postúpiť nesplatnú pohľadávku.

43. Rozborom ustanovenia ust. § 92 ods. 8 zák. 483/2001 Z.z treba dospieť k záveru, že jednoznačne

definuje podmienky, za akých (ne)možno postúpiť pohľadávku patriacu banke buď inej banke alebo aj
subjektu, ktorý nie je bankou. Prvá veta cit. ust. definuje dve takéto podmienky (nad rámec písomnej
formy zmluvy o postúpení a nepotrebnosti súhlasu klienta s takýmto krokom, ktoré predpokladá už §
524 ods. 1 OZ), z ktorých prvou je písomná výzva banky, uvažujúcej o postúpení riadne nesplácanej
úverovej pohľadávky klientovi, aby pohľadávku splnil, a druhou je nepretržite viac než 90 dní trvajúce
omeškanie klienta so splnením čo i len časti jeho peňažného záväzku, zodpovedajúceho pohľadávke

banky. Druhá veta potom obsahuje úpravu situácie, v ktorej (napriek splneniu podmienok postúpenia)
banka nebude môcť uplatniť právo postúpiť pohľadávku, a to vtedy, ak klient ešte pred postúpením
svoj omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu, vrátane jeho príslušenstva, splní; okrem nej ale
tiež prípad, v ktorom práve zmienené obmedzenie banky existovať nebude - vtedy, ak súčet všetkých
omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku trval viac než jeden rok. Tretia

veta cit. ust. vymedzuje povinnosť odovzdania postupníkom postupcovi dokumentácie o záväzkovom
vzťahu, na základe ktorého vznikla postúpená pohľadávka a úpravu týkajúcu sa samotného bankového
tajomstva a jeho prelomenia.

44. Ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť

právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď
súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva (§ 53 ods. 9 OZ).

45. Ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie
niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ

použiť najskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky (§ 565 OZ).

46. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplývajú podmienky, za ktorých môže veriteľ žiadať
o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, ktorými sú v zmysle ust. § 565 OZ: 1.
možnosť straty výhody splátok bola výslovne určená v dohode medzi veriteľom a dlžníkom alebo v

súdnom rozhodnutí, 2. dlžník nesplní niektorú zo splátok v deň jej splatnosti a 3. veriteľ požiada dlžníka
o zaplatenie celej pohľadávky do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

47. Ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, k vyššie uvedeným podmienkam pristupujú ešte ďalšie
dve podmienky v zmysle citovaného ust. § 53 ods. 9 OZ, a to: 1. veriteľ má právo na tzv. stratu výhody

splátok (možnosť požadovať zaplatenie celého dlhu naraz pred jeho konečnou splatnosťou) najskôr po
uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a 2. veriteľ upozornil spotrebiteľa v lehote
nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.

48. Podmienkou účinného zosplatnenia úveru teda je, že veriteľ pred zosplatnením pohľadávky má

povinnosť upozorniť spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie (výkon) tohto práva.

49. Upozornenie veriteľa vo vzťahu k spotrebiteľovi na uplatnenie práva podľa § 565 OZ je teda
podmienkou pre účinný výkon tohto práva. Ak táto podmienka nie je splnená, je zosplatnenie neúčinné
a veriteľ nemá právo na zaplatenie celého dlhu naraz.

50. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 15.12.2020 sp.zn. 5
Cdo/36/2020,publikovanévZbierkerozhodnutísúdovSR1/2021podč.4,vzmyslektoréhoustanoveniu
§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonní neodporuje a zásade zmluvnej voľnosti zodpovedá aj dohoda
spotrebiteľa a veriteľa v spotrebiteľskej zmluve o tom, že pri doručovaní zásielky spotrebiteľovi sa môže

uplatniť fikcia doručenia zásielky na poslednú známu adresu spotrebiteľa. Ust. § 92 ods. 8 zák. č.
483/2001Z.z.obankáchvznenído31.12.2016oprávňovalobankupostúpiťtretejosobelenpohľadávku,
ktorá bola v čase postúpenia splatná.51. Žalobca považuje za splnenú povinnosť vyzvať žalovaného na plnenie v zmysle ust. § 92 ods. 8 ZoB
za splnenú s poukazom na výzvu označenú ako posledná výzva na úhradu pohľadávky zo dňa 1.3.2013
a na výzvu označenú ako oznámenie o zosplatnení úveru zo dňa 16.11.2013, ku ktorej žalobca pripojil

kópiu doručenky preukazujúcu doručenie tejto výzvy žalovanému.

52. Odvolací súd dáva za pravdu žalobcovi, že za výzvu, ktorou bola splnená podmienka v zmysle
ust. § 92 ods. 8 ZoB možno považovať výzvu označenú ako oznámenie o zosplatnení úveru zo dňa
16.11.2013, u ktorej je preukázané aj doručenie tejto výzvy žalovanému, nakoľko za správny považuje

názor žalobcu, že aj takéto oznámenie o vyhlásení predčasnej splatnosti mu môže spĺňať podmienku
stanovenú podľa § 92 ods. 8 ZoB, pretože zákon nevylučuje možnosť spísať do jednej listiny aj dva
právne úkony. (Zároveň správny je aj názor, že takáto výzva nemusí byť nevyhnutne označená ako
výzva podľa ust. § 92 ods. 8 ZoB.

53. Odvolací súd preto považuje za správne tvrdenie žalobcu, že v danom prípade bolo preukázané

splnenie tých podmienok na postúpenie pohľadávky vyžadovaných v ust. § 92 ods. 8 ZoB, ktorými sú
1/ že žalovaný bol v omeškaní s plnením časti dlhu po dobu dlhšiu ako 90 dní, napriek tomu, že mu 2/
bola doručená výzva na plnenie.

54. Odvolací súd však zároveň zdôrazňuje, že právny predchodca žalobcu mohol platne postúpiť iba už

splatnú časť pohľadávky. Keďže k uzatvoreniu zmluvy o postúpení došlo skôr ako sa stala splatnou celá
dlžná suma v zmysle pôvodne dojednaných splátok a teda právny predchodca žalobcu postupoval celú
pohľadávku s poukazom na využitie možnosti požadovať splatnosť celého dlhu, ku ktorému malo dôjsť
listom zo dňa 16.11.2013, pre posúdenie platnosti zmluvy o postúpení bolo potrebné ako predbežnú
otázku posúdiť aj platnosť vyhlásenia okamžitej splatnosti celého úveru.

55. Nemožno považovať za správnu úvahu odvolateľa, že platnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti
(zosplatnenia)nemávplyvnaposúdenieplatnostipostúpenia.Odvolacísúdnaopakzároveňzdôrazňuje,
že právny predchodca žalobcu mohol platne postúpiť iba už splatnú časť pohľadávky. Keďže v danom
prípade zmluvou o postúpení došlo k postúpeniu celej pohľadávky pred zmluvne dohodnutou konečnou

splatnosťou. Postupca aj postupník považovali za splatnú celú pohľadávku v dôsledku vyhlásenej
predčasnej splatnosti v prípade, ak nedošlo platne k vyhláseniu takejto predčasnej splatnosti, nemohlo
dôjsť k platne k postúpeniu celého tohto dlhu (a nakoľko nebola špecifikovaná iba časť dlhu, ktorá už bola
splatná vychádzajúc zo splátkového kalendára, nie je možné dospieť k záveru ani o platnosti postúpenia
časti už splatného dlhu). Pre posúdenie platnosti zmluvy o postúpení bolo preto potrebné ako predbežnú

otázku posúdiť aj platnosť vyhlásenia okamžitej splatnosti celého úveru.

56. V predmetnom spore žalobca splnenie povinností v zmysle ust. § 53 ods. 9 OZ v spojení s § 565 OZ
poukazuje na výzvu, ktorá predchádzala oznámeniu o zosplatnení, t. j. výzvu označenú ako posledná
výzva na úhradu pohľadávky zo dňa 1.3.2013, ku ktorej však nie je pripojená doručenka preukazujúca

doručenie tejto výzvy žalovanému a zároveň poukazuje na predchádzajúce výzvy, ktoré však súd prvej
inštancie nevyhodnocoval.

57. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca v konaní predložil okrem oznámenia o zosplatnení úveru zo
dňa 16.11.2013 iba výzvu označenú ako posledná výzva na úhradu pohľadávky zo dňa 1.3.2013, ku

ktorej však žalobca nepripojil kópiu doručenky preukazujúcu doručenie tejto výzvy žalovanému alebo
neprevzatie zásielky v odbernej lehote, t.j. doklad preukazujúci, že sa výzva dostala do dispozičnej sféry
žalovaného.

58. Žalobca na osvedčenie doručenia tejto výzvy nepredložil ani poštový podací hárok osvedčujúci

odoslanie tejto listiny. Odvolací súd však v tejto súvislosti zdôrazňuje, že ani listina - poštový podací
hárok môže osvedčiť iba odoslanie zásielky, v žiadnom prípade však z nej nemožno vyvodiť, že
sa zásielka dostala do dispozičnej sféry adresáta. Zároveň odvolací súd uvádza, že aj keď je
možné, aby sa strany sporu dojednali na niektorých otázkach vzájomného vzťahu aj vo všeobecných
obchodných podmienkach pre možnosť aplikácie takýchto dojednaní napríklad pre doručovanie zásielok

je nevyhnutné, aby tieto obchodné podmienky boli zo strany žalovaného aj podpísané.59. Odvolací súd napokon poukazuje na to, že nie je možné aplikovať procesnoprávne predpisy a tam
upravenú fikciu doručenia, ale je možné prípadne aplikovať ust. § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v
zmysle ktorého prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde.

60. V zmysle uvedeného ustanovenia prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď
jej dôjde. V danom prípade sa jedná o tzv. teóriu dôjdenia, a teda pri hmotnoprávnych úkonoch
sa nevyžaduje skutočné doručenie a prevzatie písomnosti, zachytávajúcej právny úkon. Účinnosť
adresovaných jednostranných hmotnoprávnych úkonov v režime Občianskeho zákonníka predpokladá,

že prejav vôle dôjde, resp. je doručený adresátovi, t.j., že sa dostane do sféry jeho dispozície - už týmto
okamihom začína právny úkon pôsobiť voči druhej zmluvnej strane.

61. Slovné spojenie „dostane sa do jeho dispozičnej sféry“ nemožno vykladať v zmysle
procesnoprávnych predpisov. Je ním potrebné rozumieť objektívnu možnosť neprítomnej osoby
zoznámiť sa s jej adresovaným právnym úkonom. Právna teória i súdna prax takou možnosťou chápe

nielen samotné prevzatie písomného hmotnoprávneho úkonu adresátom, ale i také prípady, kedy
doručením listu, či telegramu, obsahujúceho prejav vôle, do bydliska alebo sídla adresáta, či do jeho
poštovej schránky, poprípade i hodením oznámenia do poštovej schránky o uložení takej zásielky,
nadobudol adresát hmotnoprávneho úkonu objektívnu príležitosť zoznámiť sa s obsahom zásielky.
Pritom nie je nevyhnutné, aby sa adresát skutočne zoznámil s obsahom hmotnoprávneho úkonu,

postačuje, že mal objektívnu možnosť spoznať jeho obsah. Rozhodujúce je teda objektívne hľadisko, t.j.
ak sa preukáže, že adresát mal reálnu možnosť oboznámiť sa s prejavom vôle, nastávajú právne účinky
jednostranného právneho úkonu, obsahujúceho takýto prejav bez ohľadu na to, či sa s ním adresát
skutočne oboznámil (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.1.2011 sp. zn. 5Cdo/129/2010, rozsudok
Najvyššieho súdu SR z 15.12.2020 sp. zn. 5Cdo/36/2020).

62. S poukazom na uvedené odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie zastáva názor, že žalobca
nepreukázal doručenie výzvy na splnenie dlžnej časti úveru zo dňa 16.11.2013, ktorá mala predchádzať
zosplatneniu, pretože nepreukázal, že zásielka bola žalovanému doručená do jeho dispozičnej sféry.

63. Nakoľko žalobca v konaní nepreukázal doručenie výzvy na splnenie dlžnej časti úveru, ktorá má
predchádzať zosplatneniu v zmysle ust. § 53 ods. 9 OZ, a ktorá je podmienkou platného zosplatnenia,
(do dispozičnej sféry žalovaného) nie je možné dospieť k inému záveru ako k tomu, že v danom prípade
nedošlo platne k zosplatneniu. V dôsledku čoho nebolo možné platne postúpiť celú pohľadávku z
právneho predchodcu žalobcu na žalobcu.

64. Odvolací súd sa preto stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca v spore nepreukázal
splnenie podmienok pre platné postúpenie pohľadávky právneho predchodcu žalobcu voči žalovanému
zo zmluvy o úvere, dôsledku čoho dospel súd k správnemu záveru o nedostatku vecnej legitimácie na
strane žalobcu.

65. Správnosť uvedeného záveru nemôže spochybniť ani poukaz žalobcu na to, že v danom prípade
je vylúčená aplikácia zák. č. 258/2001 Z.z. (aj keď sa nejedná o spotrebiteľský úver, jedná sa o
spotrebiteľskú zmluvu). Nebolo možné akceptovať ani poukaz žalobcu na ust. § 217 ods. 1 CSP a
výšku splatnej čiastky vychádzajúc zo splatných splátok ku dňu rozhodovania súdu, keďže uvedené, t.

j. tvrdenie o splatnosti jednotlivých splátok nič nemení na správnosti záveru o neplatnosti postúpenia
celého dlhu, v dôsledku čoho žalobcu nemožno považovať za aktívne legitimovaného v danom spore.

66. Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle ust. § 387
ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil vrátane výroku o trovách konania, ktorý žalobca nenapadol

osobitnými odvolacími dôvodmi.

67. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní plne úspešný, preto
má nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi. Nakoľko žalovanému

preukázateľne žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd stranám sporu náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal.68.TotorozhodnutieprijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak jea) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).