Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Sunday, July 3, 2022

Súd: Okresný súd Bardejov
Spisová značka: 2C/3/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8208204735
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 07. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Lajoš
ECLI: ECLI:SK:OSBJ:2022:8208204735.22

Uznesenie

Okresný súd Bardejov v obchodnej veci žalobcu: HUDOS s.r.o., Priemyselná 1455/5, 085 01 Bardejov,
IČO: 31 711 651, právne zastúpeného JUDr. Luciou Krausovou, advokátkou, Bernoláková 403/50, 029
01 Námestovo, IČO: 40 748 898, proti žalovanému: V. S., K.. XX.X.XXXX, P. XXXX/XX, XXX XX O. K.
B., právne zastúpenému JUDr. Michalom Treščákom, advokátom, Thurzova 6, 040 01 Košice, IČO: 17
083 532, o zaplatenie 3 563,20 Eur s príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

I. Konanie zastavuje.

II. Žalovanému nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu13.10.2008 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 3 563,20
Eur (107 345,- Sk) titulom úhrady uloženej pokuty za žalovaného a náhrady trov konania.

2. V priebehu konania súd vo veci najskôr vydal platobný rozkaz č. k. 4Ro/123/2008-19 z 28.11.2008,
voči ktorému žalovaný podal 30.12.2008 odpor. Následne po prejednaní veci tunajší súd vydal rozsudok
č. k. 2C/3/2009-122 z 22.12.2010, ktorým žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 3 500,- Eur, v
prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalovaného zaviazal na zaplatenie trov konania vo výške 1 372,54
Eur. Označený rozsudok bol v odvolacom konaní zrušený uznesením Krajského súdu v Prešove č. k.

20Co/65/2011-149 z 15.11.2011. Po doplnení dokazovania bolo o uplatnenom nároku znovu rozhodnuté
rozsudkom č. k. 2C/3/2009-233 z 15.10.2013, ktorým bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu
3 500,- Eur, v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá a žalovaný bol zaviazaný na zaplatenie
trov konania vo výške 2 628,12 Eur. Aj tento, v poradí druhý rozsudok prvoinštančného súdu bol
v odvolacom konaní zrušený, a to uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 21Co/129/2014-255
z 29.6.2015. S prihliadnutím na záväzný právny názor vyslovený v zrušujúcom uznesení Krajského

súdu v Prešove bolo následne konanie v období od 13.9.2016 do právoplatného skončenia konania
vedeného Okresným riaditeľstvom Policajného zboru Bardejov, odborom kriminálnej polície, pod
ČVS: 243/OVK-BJ-2011 prerušené. Označená trestná vec, pôvodne vedená Okresným riaditeľstvom
Policajného zboru v Bardejove, príkazom riaditeľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru sp. zn.
KRPZ-PO-POKP-647-001/2021 z 5.3.2021 odňatá a prikázaná Okresnému riaditeľstvu Policajného
zboru vo Svidníku, bola právoplatne skončená až uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru

vo Svidníku, ČVS: ORP-90/VYS-SK-2021 z 30.9.2021, ktoré nadobudlo právoplatnosť 14.10.2021.
Označeným uznesením bolo trestné stíhanie začaté pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného
zákonazaskutokšpecifikovanývskutkovejvetetohtouzneseniazastavenézdôvodu,žeskutokopísaný
v uznesení o začatí trestného stíhania nie je trestným činom a nie je ani dôvod na postúpenie veci.

3. Po skončení obdobia prerušenia súd vo veci nariadil pojednávanie najskôr na 8.4.2022, ktoré

po opakovanom odročení termínu pojednávania napokon stanovil na 4.7.2022. Pred otvorením
tohto pojednávania právna zástupkyňa žalobcu vzala žalobu v celom rozsahu späť. Uvedenýdispozičný procesný úkon odôvodnila dĺžkou sporu, jeho skutkovou aj právnou náročnosťou, zložitosťou
dokazovania, odstupom času od spáchania priestupku žalovaným, a prihliadnutím na skutočnosť, že
žalovaný bol dlhoročným zamestnancom žalobcu. Toto rozhodnutie označil žalobca za akt veľkorysosti

voči žalovanému. Uviedol, že ho prijal napriek presvedčeniu o opodstatnenosti svojho nároku po
právnej aj skutkovej stránke, keď v konaní bolo nesporne preukázané, že žalovaným došlo k porušeniu
bezpečnostných predpisov v medzinárodnej kamiónovej preprave, za čo mu bola uložená sankcia,
na úhradu ktorej žalovaný so súhlasom žalobcu použil jeho finančné prostriedky. Poznamenal, že
uskutočnené procesné rozhodnutie učinil s vedomím, že v trestnom konaní iniciovanom žalovaným

neboli zistené skutočnosti tvrdené žalovaným, keď aj znaleckým dokazovaním bolo preukázané, že
organizácia času počas jázd je v réžii konkrétneho vodiča, ktorý je v tejto činnosti autonómny. Predmetné
znalecké dokazovanie a závery tohto trestného konania, ktorými odvolací súd podmieňoval ďalšie
konanie súdu prvej inštancie, považoval za podstatnú okolnosť, ktorú odvolací súd nemohol vziať v čase
svojhorozhodovaniadoúvahy,avšaknazákladenichmoholodvolacísúddospieťajkopačnémuzáveru,
než ktorý vyslovil vo svojom rozhodnutí z 29.6.2015. Argumentoval tiež obsahom trestného nariadenia

vydaného voči žalovanému vo Francúzsku, najmä skutočnosťou, že sankcia bola žalovanému uložená
za prekážky pri kontrole pracovných podmienok a za poskytnutie nepravdivých informácií, ktorých sa
nemohol dopustiť žalobca, ktorý sa v danom momente vo Francúzsku nenachádzal. Poukazoval tiež na
skutočnosť, že žalobcovi nebola za toto konanie uložená francúzskymi orgánmi žiadna sankcia. Nároku
na náhradu trov konania s ohľadom na uvedené navrhoval stranám nepriznať, keď pri tomto rozhodnutí

požadoval zohľadniť dôvody hodné osobitného zreteľa vyplývajúce z ním uvádzaných argumentov.

4. Na pojednávaní konanom 4.7.2022 prítomný žalovaný vyslovil so žalobcom učineným späťvzatím
žaloby súhlas. Nestotožnil sa však s tvrdením žalobcu, že protiprávneho konania, za ktoré bola
francúzskou dopravnou políciou uložená pokuta sa dopustil žalovaný. V tomto kontexte poukázal na

svoje predchádzajúce písomné vyjadrenie, a konkrétne na článok 10 bod 3 nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady ES č. 561/2006 o harmonizácii niektorých predpisov v sociálnej oblasti, ktoré sa
týkajú cestnej dopravy, ktorým sa menia a dopĺňajú nariadenia Rady (EHS) č. 3821/85 a (ES) č. 2135/98
a zrušuje nariadenie Rady (EHS) č. 3820/85 (ďalej len „nariadenie ES“), podľa ktorého za porušenie
predpisov, ktorého sa dopustia vodiči podniku zodpovedá dopravný podnik a to aj vtedy, ak k porušeniu

došlo na území iného členského štátu alebo tretej krajiny. Mal za to, že sporná kontrola francúzskej
dopravnej polície bola vyložene zameraná na dodržiavanie tohto predpisu, teda nešlo o bežnú dopravnú
kontrolu pre prípad zistenia nejakých iných dopravných priestupkov. Poukazoval na skutočnosť, že
žalobca musel vedieť, že žalovaný disponuje klamlivým potvrdením o čerpaní dovolenky v priebehu 28
dní predchádzajúcich kontrole. Na prípad podľa neho dopadá aj článok 16 bod 3 písm. b) nariadenia ES,

podľa ktorého potvrdenie o čerpaní dovolenky podpisuje vedúci dopravného podniku, alebo osoba, ktorá
je oprávnená ho zastupovať. Preto musí byť podľa neho žalovaný zbavený zodpovednosti za pokutu
uloženú policajnými orgánmi Francúzka.

5. Podľa § 144 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), žalobca môže vziať

žalobu späť.

6. Podľa § 145 ods. 1 C.s.p., ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví.

7. Podľa § 146 ods. 1 C.s.p., súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych

dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu
žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.

8. Nakoľko žalobca zobral žalobu späť pred rozhodnutím vo veci samej, pričom žalovaný žiadne
relevantné námietky voči žalobcom učinenému späťvzatiu žaloby nevzniesol, súd bez ďalšieho konanie

podľa vyššie citovaného § 146 ods. 1 C.s.p. zastavil.

9. Podľa § 256 ods. 1 C.s.p. ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

10. Podľa § 257 C.s.p. výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.11. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

12. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 odsek 1 C.s.p. s použitím § 257 C.s.p.,
nakoľko v okolnostiach prípadu vzhliadol existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré
strane konania, ktorej by inak nárok na náhradu trov konania patril (v danom prípade žalovanému, ktorý
zastavenie konania procesne nezavinil), nepovažoval za spravodlivé takýto nárok priznať.

13. Ustanovenie § 257 C.s.p. (predtým § 150 ods. l O.s.p.) predstavuje odchýlku od zásady
zodpovednosti za výsledok (§ 255 C.s.p.) a od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1
C.s.p.). Aplikácia daného ustanovenia musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a
musí mať vždy výnimočný charakter (pozri napr. R 34/1982). Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani
výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax, dnes
už relatívne ustálenú (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 MCdo 17/2009, 5 Cdo 67/2010 či 3

MCdo 46/2012), podľa ktorej nemožno § 257 C.s.p. považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo
voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný
skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je
potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Túto normu preto nie je
možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania

o trovách konania. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom
konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný
charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Nejde o automatické pravidlo, ktoré
by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR, III.
ÚS292/07, či I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález

Ústavného súdu ČR, III. ÚS 727/2000). Ustanovenie § 257 C.s.p. neslúži ani na zmierňovanie
alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami (pozri nález Ústavného súdu ČR, I. ÚS
2862/07). Použitie § 257 C.s.p. neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je solventná, alebo, že zárobková
a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany. Toto ustanovenie má
slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti teda, inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany

sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok.

14. V danom prípade súd zastáva názor, že výlučným prihliadaním len na úkon späťvzatia žaloby
žalobcom by vo vzťahu k nárokom na náhradu trov konania nebolo možné dospieť k spravodlivému
rozhodnutiu. Žalobca by totiž musel žalovanému nahradiť trovy konania napriek tomu, že za

žalovaného v podstate uhradil celú pokutu (pôvodne kauciu) uloženú žalovanému francúzskou políciou
dňa 21.5.2008 pri kontrole pracovných podmienok týkajúcich sa cestnej dopravy a za poskytnutie
nepravdivých informácií žalovaným pri nej. Súd pritom zobral zreteľ na dĺžku sporu, jeho skutkovú a
právnu zložitosť a hlavne jeho priebeh, v rámci ktorého došlo nielen pre procesné pochybenia súdu k
opakovanému zrušeniu prvoinštančným súdom vydaného rozsudku. Bolo pritom nutné prihliadnuť na

skutočnosť, že už v skorších rozhodnutiach vydaných vo veci bol prijatý právny záver, že žalobcom
uplatnený nárok plynie z bezdôvodného obohatenia žalovaného, ktoré vzniklo použitím finančných
prostriedkov žalobcu na zaplatenie sankcie uloženej žalovanému za porušenie bezpečnostných
predpisov, so súhlasom žalobcu ako jeho zamestnávateľa (pozri druhý odsek s. 10 uznesenia Krajského
súdu v Prešove č. k. 21Co/129/2014-255 z 29.6.2015) a že do realizácie dispozičného procesného

úkonu žalobcu bolo vo veci vykonané rozsiahle dokazovanie navrhované oboma sporovými stranami,
z ktorého je podľa názoru súdu nepochybné, že za sankciu uloženú francúzskou políciou nemožno
za zodpovedného určiť len jednu zo sporových strán. Žalobca síce vystavil žalovanému potvrdenie
o činnostiach podľa nariadenia ES č. 561/2006 z 18.5.2008, ktoré pokiaľ ide o výluku z činností
podľa označeného nariadenia nezodpovedalo skutočnosti, čo však žalovaného nezbavovalo dodržiavať

povinnosti podľa označeného nariadenia ES a ostatných s tým súvisiacich predpisov, predovšetkým
dodržiavať maximálne časy jazdy a minimálne doby odpočinku, a uvedené skutočnosti pri kontrole
kontrolnému orgánu uvádzať pravdivo ako aj dostatočne ich náležitým spôsobom preukázať, teda
v danom prípade záznamami z analógového tachografu, ktorými žalovaný aj v kritickom momente
nepochybne disponoval. Poukaz žalovaného na čl. 10 bod 3. nariadenia ES, podľa ktorého za porušenie

predpisov, ktorého sa dopustí vodič má zodpovedať len dopravný podnik je nenáležitý, pretože opomína
poslednú vetu tohto článku nariadenia ES, podľa ktorej možno v okolnostiach prípadu zvážiť aj dôkazy,
pre ktoré nemožno rozumne brať na zodpovednosť za porušenie týchto povinností samotný dopravný
podnik. Vylúčená je aj aplikácia čl. 16 nariadenia ES, ktorý sa aplikuje len na vozidlo, ktoré nie jevybavené žiadnym záznamovým zariadením, čo nepochybne nebol daný prípad. Je nutné poukázať aj
na zákon č. 462/2007 Z. z. o organizácii pracovného času v doprave a o zmene a doplnení zákona č.
125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene

a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení zákona č. 309/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov, ktorý v §§ 37 a 38
predpokladá možnosť sankcionovať za porušenie povinností pri cestnej doprave nielen zamestnávateľa,
ale aj vodiča. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora EU vo veci C-287/14 z
9.6.2016, v zmysle ktorého nariadenie ES nebráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá namiesto

dopravného podniku, ktorý zamestnáva vodiča, alebo okrem neho, ukladá aj vodičovi zodpovednosť
za porušenie tohto nariadenia, ktorého sa dopustil tento vodič. Teda v okolnostiach posudzovanej veci
by súd v prípade, pokiaľ by bol povinný vo veci vydať meritórne rozhodnutie, bol nútený po už dosiaľ
vykonanom rozsiahlo dokazovaní zvažovať dôvodnosť nároku žalobcu voči žalovanému na vydanie
bezdôvodného obohatenia v zmysle § 222 Zákonníka práce v kontexte korektívu zakotveného v § 13
ods. 3 prvej vete Zákonníka práce a prípadné rozloženie zodpovednosti za uloženie pokuty za porušenie

bezpečnostných predpisov v medzinárodnej kamiónovej doprave medzi obidve strany sporu a to aj s
prihliadnutím na závery trestného konania vedeného najskôr Okresným riaditeľstvom Policajného zboru
v Bardejove a následne Okresným riaditeľstvom Policajného zboru vo Svidníku pod ČVS: ORP-90/
VYS-SK-2021a v ňom realizovaného rozsiahleho znaleckého dokazovania. To všetko súhrnne, ale i v
jednotlivostiach súd zohľadnil pri hodnotení dôvodov, pre ktoré žalobca pristúpil napokon k späťvzatiu

žaloby, dispozičný úkon ktorý v podstate svojím obsahom zodpovedá úkonu vzdaniu sa svojho nároku.

15. Vychádzajúc z uvedeného dospel súd k záveru, že v danom prípade je spravodlivé, aby v situácii, v
ktorej bola sankcia uložená pôvodne žalovanému zaplatená žalobcom, za trovy vzniknuté žalovanému
v konaní o vydanie náhrady za ňu, nebola žalobcovi uložená povinnosť ich náhrady. Súd tak vzhliadol

vo vyššie opísaných okolnostiach prípadu predpoklady pre aplikáciu § 257 C.s.p., podľa ktorého z
dôvodov hodných osobitného zreteľa súd inak procesne úspešnej strane konania nárok na náhradu jej
vzniknutých trov neprizná a rozhodol tak, ako vyplýva z výroku II. tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia jeho písomného

vyhotovenia prostredníctvom tohto súdu (§ 362 ods. 1 C.s.p.).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,

c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje,
e) podpis,
f) spisová značka tohto konania (§ 127 ods. 1 C.s.p.)

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 C.s.p.)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

odvolania (§ 364 C.s.p.).

Odvolanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden
rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie odvolania

na trovy toho, kto odvolanie podal.