Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 31, 2021

Súd: Okresný súd Bardejov
Spisová značka: 1C/33/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8216200383
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marek Rebej

ECLI: ECLI:SK:OSBJ:2021:8216200383.15

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bardejov sudcom Mgr. Marekom Rebejom v spore žalobkyne: Slovenská republika - Lesy

Slovenskej republiky, štátny podnik, so sídlom v Banskej Bystrici, Námestie SNP 8, právne zastúpený:
IURIS SL s. r. o., so sídlom Dúbravská cesta 2, Bratislava - mestská časť Karlova Ves 841 04, IČO:
53 204 786, proti Ž. X./. C. J., L.. X.X.XXXX, M. A. Č.. XX/B, XXXX J., C., X./. W. Y., L.. X.X.XXXX, Y.
A. XX, XXXX J., C., X./. W. V., L.. XX.X.XXXX, V. P. - L. Č.. X-X, XXXX J. Č.. XXXX, C.Ď., X./. N. J.,
L.. XX.X.XXXX, M. A. Č.. XX/B, XXXX J., C., všetci žalovaní právne zastúpení: JUDr. Tünde Keszegh,
Ph.D., advokátka, Alžbetínske námestie č. 1203, 929 01 Dunajská Streda, IČO: 42 155 932, o určenie
vlastníckeho práva s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Žalovaným v 1. až 4. rade p r i z n á v a voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 02.11.2009 sa voči žalovaným v 1. až 4.
rade domáhala určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXX S. B. Č..
XXX, T..Ú.. E., ktorá bola vedená pod sp.zn. 6C/176/2009. Žalobu odôvodnila žalobkyňa tým, že
žalovaní sú na listoch vlastníctva č. XXX S. XXX zapísaní ako podieloví spoluvlastníci predmetných

nehnuteľností, pričom žalovaný v 1. rade svoj spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnostiam nadobudol na
základe Osvedčenia o dedičstve 4D/179/2005, žalovaní v 2. a 3. rade svoje spoluvlastnícke podiely k
nehnuteľnostiam nadobudli na základe Osvedčenia o dedičstve 4D/178/2006 a žalovaný v 4. rade svoj
spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnostiam nadobudol na základe Osvedčenia o dedičstve 4D/189/2005.
Pôvodne boli predmetné nehnuteľnosti zapísané v pozemnoknižnej vložke č. XX, T..Ú.. E. na právnych
predchodcov žalovaných: V. N., J. C. S. C. Y., O.. V., ktorí boli ich podieloví spoluvlastníci. Pretože právni
predchodcovia žalovaných boli maďarskej národnosti, na základe Vládneho nariadenia č. 104/45 Sb.n.

SNR v spojení s vládnym nariadením č. 64/46 Sb.n. SNR, boli predmetné nehnuteľnosti skonfiškované
pre účely pozemkovej reformy, čo vyplýva zo zápisu č. 34 v pozemnoknižnej vložke č. XX a dispozícia s
týmitonehnuteľnosťamibolavyhradenávýlučnePovereníctvupôdohospodárstvaapozemkovejreformy.
Z vyššie uvedeného dôvodu došlo rozhodnutím Povereníctva SNR pre pôdohospodárstvo a pozemkovú
reformu č. 5392/VI-573/1945 zo dňa 23.08.1945 k rozhodnutiu o dočasnej vnútornej správe na lesných
majetkoch N. V. a spol. pre k.ú. E. v prospech Správy štátnych lesov X.. Na základe rozhodnutia
Povereníctva SNR pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu - pracovná skupina pre pozemkovú

reformu Prešov č. 4474/47 zo dňa 18.12.1947 bola na Okresný súd Bardejov podaná žiadosť o
vyznačenie konfiškácie na majetok osôb C. Y., O.. V., N. V. S. L. J., k nehnuteľnostiam zapísaným v
pozemnoknižnej vložke č. XX, T..Ú.. E.. V zmysle vyššie uvedeného došlo uznesením Okresného súdu
Bardejov č. 2433/47 zo dňa 23.12.1947 k povoleniu zápisu konfiškácie predmetných nehnuteľností preúčely pozemkovej reformy do PKV č. XX pod číslom zápisu 38 zo dňa 20.12.1947. Z uvedeného je
zrejmé, že vlastníkom predmetných nehnuteľností sa stal Československý štát od 01.03.1945. Právni
predchodcoviažalovanýchboliopätovnezapísanínaLVč.XXXS.XXX,T..Ú..E.akovlastnícinazáklade

rozhodnutia OÚ - OPPaLH č. 3/2000/00039 zo dňa 29.9.2000, VZ 400/2001, ktoré bolo vydané v rámci
ROEP. Žalobkyňa mala za to, že v rámci konania ROEP neboli dostatočne zistené údaje z katastrálneho
operátu, konkrétne z pozemnoknižnej vložky č. XX, T..Ú.. E., z ktorej zo zápisu č. 38 vyplýva, že právnym
predchodcom žalovaných boli predmetné nehnuteľnosti skonfiškované a tie sa stali vlastníctvom štátu a
zo žiadnych listín nevyplýva, že by boli právni predchodcovia žalovaných žiadali o vydanie predmetných

nehnuteľností v lehote do 31.12.1995 v zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb.

2. Žalovaní v 1. a 4. rade vo svojom vyjadrení k žalobe uviedli, že o žiadnej konfiškácii nevedeli a ani
nemohli vedieť. Ďalej uviedli, že o konfiškácii neboli informovaní ani ich predkovia a ak by mali žalovaní
o tom informácie, nezačali by náhradné dedičské konanie. Poukázali, že na spise žalobkyne č. 5392/
VI-573/1945 nefiguruje nikto, komu by bola kópia doručená a taktiež, že v rozhodnutí povereníkov č.

4474/47 nie je uvedené, že okrem adresáta komu bola doručená kópia spisu. Nakoniec poukázali na
svoju dobromyseľnosť a skutočnosť, že žijú v EÚ a odvolávať sa na nariadenie č. 104/45 Sb.n. nie je v
súlade s právnou normou Únie a nie je zlučiteľné ani so všeobecnými ľudskými právami. Žalobu žiadali
odmietnuť.

3. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení na vyjadrenie žalovaných v 1. a 4. rade podotkla, že podiely na
sporných nehnuteľnostiach nemohli patriť do dedičstva po právnych predchodcoch žalovaných, pretože
v čase ich smrti bol podielovým spoluvlastníkom Slovenská republika, resp. Československý štát.

4. Následne žalovaný v 1. rade vo svojom vyjadrení navrhol žalobu zamietnuť a uplatnil si trovy

konania.Podľajehonázoru,najprvmalobyťvydanékonfiškačnoukomisiourozhodnutie,ktorýmsaurčitý
pôdohospodárky majetok konfiškoval a následne malo byť vydané ďalšie rozhodnutie - tzv. prídelová
listina, ktorým sa pridelil skonfiškovaný majetok určitej osobe. Obidve rozhodnutia mali byť zapísané
do pozemkovej knihy. V danom prípade konfiškácia bola zapísaná, avšak nebolo zapísané, komu bola
pôda pridelená. Podľa jeho názoru sa záznamom o konfiškácii ešte nestal vlastníkom štát, ale išlo iba

o blokáciu dispozičného práva a vlastníkom bol naďalej ten, kto bol v pozemkoknižnej vložke zapísaný.
Poukázal na intabulačný princíp podľa uhorského práva.

5. Žalobkyňa v ďalších svojich vyjadreniach uviedla, že vlastníkom skonfiškovaného majetku sa
stal štát a ten z toho dôvodu nemohol nehnuteľnosti prideľovať ďalším osobám, pretože už bol

ich vlastníkom. Podotkol, že dňom 1.3.1945 rozhodnutím Konfiškačnej komisie v sídle Okresného
národného výboru Bardejov č. Kom. 1/46-III. z 28.8.1946, bol skonfiškovaný celý majetok právnych
predchodcov žalovaných nachádzajúci sa na území Slovenskej republiky poukazujúc na § 1 ods. 1
nariadenia SNR č. 104/45 Sb.n. a konfiškácia bola následne na základe uznesenia Okresného súdu
Bardejov zapísaná pod B38 do pozemnoknižnej vložky XX, T..Ú.. E.. Tento zápis bol vykonaný na

základe § 5 ods. 1 z.č. 90/47 Sb.

6. Okresný súd Bardejov rozsudkom zo dňa 09.11.2011 č.k. 6C/176/2009-403 žalobu zamietol a
zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanému v 1. rade trovy konania. Vo svojom odôvodnení uviedol, že
má za to, že ku konfiškácii a prechodu vlastníctva na štát podľa nariadenia SNR č. 104/1945 Sb.n.

dochádzalo priamo dňom jeho účinnosti, t. j. 01.03.1945. Táto skutočnosť nepochybne vyplýva z § 1
tohto nariadenia. K zavŕšeniu samotného konfiškačného procesu bolo však podľa názoru súdu potrebné
v súlade s § 1 ods. 7 tohto nariadenia vydať individuálne rozhodnutie o tom, či sa konkrétna osoba
považuje za osobu maďarskej národnosti podľa § 1 ods. 1 písm. b/ tohto nariadenia (pre tento prípad),
pričom takéto rozhodnutie nepodliehalo inštančnému preskúmaniu a možnosť podania odvolania proti

rozhodnutiukonfiškačnejkomisiebolazavedenáažnovelounazákladenariadeniaSNRč.87/1947Sb.n.
s účinnosťou od 30.12.1948. O odvolaní rozhodoval potom Zbor povereníkov. Rozhodnutie správneho
orgánu mimo rámca správneho súdnictva nie je súd oprávnený preskúmať z hľadiska jeho vecnej
správnosti, ale môže iba skúmať, či ide o správny akt, či nejde o paakt a či je správny akt vydaný v
medziach právomoci príslušného správneho orgánu a či je právoplatný a vykonateľný. V rozhodnutí

konfiškačnej komisie bolo uvedené, že právni predchodcovia žalovaných boli na neznámom mieste a
že o rozhodnutí boli upovedomení. V konaní však nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by bol
v prípade právnych predchodcov žalovaných, ktorí sa mali zdržiavať na neznámom mieste, dodržaný
procesný postup v zmysle vtedy účinného správneho poriadku, t.j. že by im bolo vykonané doručeniekonfiškačného rozhodnutia jedným zo spôsobov vtedy možným - prostredníctvom zástupcu, zmocnenca
alebo opatrovníka, resp. verejnou vyhláškou. Tu súd poznamenáva, že uznesenie Okresného súdu
Bardejov, ktorým bola konfiškácia zapísaná do PKV, už bolo doručované ich kurátorovi. Z uvedeného

možno potom vyvodiť, že konfiškačné rozhodnutie právnym predchodcom žalovaných nebolo platne
a účinne doručené a voči nim platí, akoby toto rozhodnutie nebolo ani vydané, a teda nemohlo ani
nadobudnúťprávoplatnosťavykonateľnosť.Týmpotomnemohloplatnedôjsťkzavŕšeniukonfiškačného
procesu.PodľajudikatúryNajvyššiehosprávnehosúdu(rozhodnutiez31.12.1946.Boh.A1512/46)saaj
na konfiškačné konania vzťahovali ustanovenia správneho poriadku (vládne nariadenie č. 8/1928 Sb.),

podľa § 72 ods. 2 cit. nariadenia doručenie bolo súčasťou správneho aktu (viď. aj Boh. 3482/24 a pod.)
Vzhľadom k tomu, že nebol dodržaný zákonný postup voči právnym predchodcom žalovaných, má to za
následok, že ku konfiškácii ich majetku nedošlo, takže štát sa ani nemohol stať vlastníkom pozemkov. Ak
majetok, ktorý mal byť skonfiškovaný právnym predchodcom žalovaných, neprešiel do vlastníctva štátu,
potom nič nebránilo tento majetok následne prejednať v dedičskom konaní po nich. V dôsledku takéhoto
prejednania sa potom žalovaní stali vlastníkmi sporných nehnuteľností. Na základe vyššie uvedených

skutočností a citovaných zákonných ustanovení, súd žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol.

7. Krajský súd v Prešove o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bardejov zo dňa
09.11.2011 č.k. 6C/176/2009-403 rozsudkom zo dňa 30.04.2013 č.k. 19Co/43/2012-479 rozhodol tak,
že odvolaním napadnutý rozsudok potvrdil a žalobkyni uložil povinnosť nahradiť žalovanému v 1. rade

trovy konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd uviedol:
„Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a
vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo
ani v štádiu odvolacieho konania. Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, ako
aj s dôvodmi tam uvedenými a v súvislosti s odvolacími námietkami žalobcu na doplnenie uvádza:

Tak, ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, súd prvého stupňa založil svoj záver na zistení,
že rozhodnutie Konfiškačnej komisie pod č. 1/46-III zo dňa 28.08.1946, na základe ktorého mali byť C.
Y., O.. V., N. V. S. L. J. označení za osoby maďarskej národnosti, a ktorým mal byť ku dňu 01.03.1945
skonfiškovaný všetok majetok na celom území Slovenska, nenadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť
z dôvodu, že nebolo doručené dotknutým osobám, teda právnym predchodcom žalovaných v súlade s,

v tom čase platným, právnym poriadkom.
Vychádzajúc z týchto záverov a v súvislosti s odvolacími námietkami žalobcu odvolací súd konštatuje,
že vyriešeniu otázky, ktorým okamihom došlo ku konfiškácii a prechodu vlastníctva skonfiškovaného
majetku na štát podľa nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n., musí predchádzať zistenie, či vôbec
individuálne rozhodnutie orgánu, na základe ktorého mali byť právni predchodcovia vyhlásení za osoby

maďarskej národnosti a na základe ktorého malo súčasne dôjsť ku konfiškácii majetku týchto osôb, bol
z hľadiska procesnoprávnych predpisov, možno považovať za rozhodnutie vydané.
Rozhodnutí je vydáno, pokud ve správnich předpisech není ustanoveno jinak, doručením písemného
jeho vyhotovení, bylo-li prohlášeno ústně v přítomnosti stran, ústním prohlášením (ust. § 72 ods. 2
vládneho nariadenia č. 8/1928 Sb. o řízení ve věcech náležejících do působnosti politických úřadu

správnich řízení).
Z rozhodnutia Konfiškačnej komisie v sídle Okresného národného výboru Bardejov číslo: Kom. 1/46-
III. zo dňa 28.08.1946 vyplýva, že právni predchodcovia žalovaných C. Y., O.. V., L. J. S. N. V. v čase
vydania tohto rozhodnutia bytom na neznámom mieste, sa považujú podľa § 1 ods. 1 písm. b) nariadenia
č. 64/1/46 Sb. n. SNR za osoby maďarskej národnosti a na základe tohto rozhodnutia považuje sa

pôdohospodársky majetok v rozsahu § 2 nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR patriaci vlastníckym právom
uvedeným osobám za skonfiškovaný ku dňu 1. marca 1945 a to bez ohľadu na to, v ktorom katastrálnom
území, či v ktorej obci na celom území Slovenska sa tento majetok nachádza.
Osobám, jejichž pobyt přes konané šetrení jest neznám, neb osobám, které nejsou úřadu známy, může
býti doručeno, není-li ustanoven zástupce, zmocnenec neb opatrovník, verejnou vyhláškou na úřední

tabuli a doručení platí za vykonané, není-li ve správnich předpisech jinak ustanoveno, když od vyhlášení
na úřední tabuli príslušného úradu uplynulo patnáct dnu, nebyla-li ovšem ve vyhlášce stanovená lhůta
delší (ust. § 33 ods. 1 vládneho nariadenia č. 8/1928 Sb. o řízení ve věcech náležejících do působnosti
politických úřadů správnich řízení).
Tak, ako správne konštatoval súd prvého stupňa, v konaní nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by

bol v prípade právnych predchodcov žalovaných, ktorí sa mali zdržiavať na neznámom mieste, dodržaný
procesný postup v zmysle vtedy účinného správneho poriadku, citovaného vyššie, t. j. že by im bolo
vykonané doručenie predmetného konfiškačného rozhodnutia jedným zo spôsobov vtedy možným, t. j.
prostredníctvom zástupcu, zmocnenca alebo opatrovníka, resp. verejnou vyhláškou.Na základe uvedeného potom správne konštatoval prvostupňový súd, že z dôvodu, že konfiškačné
rozhodnutie nebolo právnym predchodcom žalovaných platne a účinne doručené, voči nim platí, akoby
predmetné rozhodnutie ani nebolo vydané, a teda nemohlo nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť.

Dôsledkom absencie zákonného postupu pri vydaní konfiškačného rozhodnutia je, že ku konfiškácii
majetku právnych predchodcov žalovaných nedošlo a štát sa nemohol stať vlastníkom dotknutých
nehnuteľností. Preto nič nebránilo majetok týchto osôb prejednať v dedičskom konaní a žalovaní v tomto
konaní sa na základe uvedeného stali vlastníkmi sporných nehnuteľností.
Uvedené dáva odpoveď na odvolaciu námietku žalobcu, že v konaní preukázal nadobudnutie

vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, a to podľa nariadenia č. 104/1946 Sb. n. SNR v spojení
s nariadením č. 64/1946 Sb. n. SNR.
Tak ako vyššie uviedol odvolací súd a ako správne konštatoval súd prvého stupňa, že ku konfiškácii
a prechodu vlastníctva na štát podľa nariadenia SNR č. 104/1946 Sb. n. dochádzalo priamo dňom
jeho účinnosti, t. j. 01.03.1945, spochybnenou neostala otázka okamihu prechodu vlastníctva majetku
dotknutých osôb na štát, avšak k tomu, aby došlo k účinnej konfiškácii, museli byť splnené všetky

podmienky. V danom prípade nie je splnená základná podmienka, a to podmienka existencie
spôsobiléhorozhodnutia,nazákladektoréhomalodôjsťkukonfiškáciiaprechoduvlastníctvadotknutých
osôb na štát. Takáto nespôsobilosť rozhodnutia je v tomto prípade spôsobená tým, že nedošlo k
jeho riadnemu doručeniu, a teda nenastala právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodnutia Konfiškačnej
komisie v sídle Okresného národného výboru Bardejov číslo: 1/46/III zo dňa 28.08.1946, na základe

ktorého bol Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy - Sekcia „B“, Pracovná skupina
pre pozemkovú reformu v Prešove číslo: 4474/47 zo dňa 18.12.1947, podaný na Okresný súd Bardejov
návrh na vyznačenie konfiškácie v pozemkovej knihe.
Na podporu správnosti záverov vyslovených prvostupňovým súdom aj odvolacím súdom o povinnosti
správneho orgánu postupovať v zmysle citovaných ustanovení §§33 ods. 1 a 72 ods. 1 vládneho

nariadenia č. 8/1928 Sb., je potrebné poukázať na uznesenie Okresného súdu v Bardejove, č. k. Č.
d. 2433/47 zo dňa 23.12.1947, kedy bol o predmetnom uznesení upovedomený Dr. I. T., advokát v
Bardejove, ako súdom menovaný kurátor pre vzdialených - na neznámom mieste sa zdržujúcich -
pozemnoknižných vlastníkov.
K odvolacej námietke žalobkyne, že vlastnícke právo žalovaných bolo do katastra nehnuteľností

zapísané len chybou pri vykonávaní ROEP, keď príslušný orgán neprihliadol na zápis o konfiškácii
majetkuprávnychpredchodcovžalovaných,odvolacísúdkonštatuje,žežalobkyňaajvpriebehukonania
pred súdom prvého stupňa argumentovala tým, že neboli dostatočne zistené údaje z katastrálneho
operátu, nastala chyba v katastrálnom operáte a v rámci ROEP nebola vykonaná zmena v osobe
vlastníkov na LV č. XXX S. XXX T.. Ú.. E. a naďalej zostali zapísaní právni predchodcovia žalovaných,

že pri vypracovaní ROEP zhotoviteľ správne nevylustroval terajšieho vlastníka a že žalobca si nevie
vysvetliť, ako je možné, že na zápis č. 38 v PKV č. XX pri vypracovaní ROEP nebolo prihliadnuté a že
právni predchodcovia žalovaných boli na LV ako vlastníci po ROEP zapísaní iba omylom, odvolací súd
dodáva že uvedené argumenty žalobcu považuje v celom rozsahu za nedôvodné. Tak, ako to vyplýva z
ustanovenia§4zák.č.180/1995Z.z.oniektorýchopatreniachnausporiadanievlastníctvakpozemkom,

členom komisie na obnovu evidencie pozemkov a právnych vzťahov k nim v prípade, ak ide o lesné
pozemky, je aj štátna organizácia lesného hospodárstva.
Z rozhodnutia Okresného úradu Bardejov OPPaH číslo: 3/2000/00039 zo dňa 29.09.2000 (č. 1. 263
spisu) vyplýva, že predmetné rozhodnutie o schválení ROEP bolo doručované Krajskému úradu Prešov,
odboru pozemkovému, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva, pričom v zmysle ustanovenia §

6 ods. 1 zák. č. 222/1996 Z. z. účinného ku dňu 29.09.2000, krajský úrad vykonáva štátnu správu
na jednotlivých úsekoch podľa prílohy tohto zákona, alebo ak to ustanoví osobitný zákon. Predmetné
rozhodnutie pritom vydal samotný Okresný úrad Bardejov, ktorý v zmysle ust. § 5 ods. 1 a 2 zák. č.
222/1996 Z. z. vykonáva štátnu správu na jednotlivých úsekoch, ak jej výkon zákon nezveruje krajskému
úradu, inému orgánu štátnej správy, obci alebo inej právnickej osobe a je v prvom stupni vecne príslušný

nakonanie,vktoromoprávachaleboopovinnostiachfyzickýchosôbaprávnickýchosôbvoblastištátnej
správy rozhodujú orgány štátnej správy (ďalej len "správne konanie"), ak zákon neustanovuje inak.
Podľa ustanovenia § 7 ods. 4 zák. č. 180/1996 Z. z. schválený register je verejná listina, na základe
ktorej katastrálny úrad zapíše údaje registra do katastra nehnuteľností.
Práve z toho dôvodu je možné stotožniť sa s námietkou žalovaného v 1. rade, že postup žalobcu -

Slovenskejrepublikyniejeakceptovateľnýzhľadiskaprávnejistotyaochranyprávaprávomchránených
záujmov súkromných osôb. Žalobca prostredníctvom svojho orgánu - Okresného úradu Bardejov uznal
vlastnícke právo žalovaných rozhodnutím o ROEP.Odvolací súd ešte dáva do pozornosti rozsiahlu rozhodovaciu prax aj Ústavného súdu SR, podľa ktorej
ani reštitučné predpisy neboli vydané pre ten účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených
osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva. Ak došlo k zabratiu majetku štátom bez

právneho dôvodu, vlastník nestratil svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku.
Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalobcu, že v prípade, ak bol súd prvého stupňa toho názoru, že
žalobca nenadobudol vlastnícke právo na základe nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR, mal prihliadnuť
na skutočnosť, že žalobca nadobudol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam vydržaním, odvolací
súd konštatuje, že zo spisu vyplýva, že žalobca bol na pojednávaní pred vyhlásením rozsudku poučený

podľa ustanovenia § 120 od. 4 Občianskeho súdneho poriadku. Zo zápisnice z pojednávania vyplýva,
že žalobca, zastúpený zástupcom, návrhy na doplnenie dokazovania nemal a ani z priebehu konania
pred vyhlásením rozhodnutia vo vec samej nevyplýva, že by žalovaný produkoval dôkazy preukazujúce
jeho tvrdenie o nadobudnutí vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam vydržaním.
Keďže žalobca dôkazy na preukázanie tvrdenia, že by mal nadobudnúť vlastnícke právo k sporným
nehnuteľnostiam na základe vydržania nepredložil, nemôže úspešne vytýkať prvostupňovému súdu,

že tento mal prihliadať na takýto spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcu k predmetným
nehnuteľnostiam.
Preto odvolací súd napadnutý rozsudok v súlade s ustanovením § 219 Občianskeho súdneho poriadku
ako vecne správny potvrdil.“
Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom 06.09.2013.

8. Najvyšší súd Slovenskej republiky o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej
republiky proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 30. apríla 2013 sp.zn. 19Co 43/2012 rozhodol
uznesením zo dňa 29.09.2015 sp.zn. 4MCdo 12/2014 tak, že rozsudok Krajského súdu v Prešove z 30.
apríla 2013 sp.zn. 19Co 43/2012 a rozsudok Okresného súdu Bardejov z 9. novembra 2011 č.k. 6C

176/2009-403 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Bardejov na ďalšie konanie. Vo svojom odôvodnení
uviedol:
„Dovolací súd však za dôvodnú považuje námietku generálneho dovolateľa, že žalobkyňa dostatočne
preukázala nadobudnutie vlastníctva predmetných nehnuteľností štátom.
V konaní nebolo medzi účastníkmi sporné, že Povereníctvo SNR pre pôdohospodárstvo a pozemkovú

reformu listom z 23. augusta 1945 č. 5392/VI-573/1945 poverilo Správu štátnych lesov v Zborove
dočasnou vnútenou správou na lesných majetkoch bývalých majiteľov, o.i. pod. č. 4/ N. V. a spol. v
kat. úz. E., Č., J. L. E., T. S. M. (por. č.l. 25,26). Následne Konfiškačná komisia v sídle Okresného
národného výboru v Bardejove rozhodnutím z 28. augusta 1946 č. Kom. 1/46-III. rozhodla o tom, že C.
Y., O.. V., C. J. S. N. V. treba považovať za osoby národnosti maďarskej a na základe tohto rozhodnutia

sa považuje ich pôdohospodársky majetok na celom území Slovenska za skonfiškovaný k 1. marcu
1945 (por. vyššie uvedené). V predmetnom rozhodnutí je uvedený zoznam inštitúcií a osôb, ktoré sa
o tomto rozhodnutí upovedomujú, pričom pod poradovým číslom 14. sa o rozhodnutí upovedomujú
vlastníci konfiškovaných majetkov uvedení v texte rozhodnutia (Y. X. O.. V. a spol. - por. č.l. 260,
261). Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že Okresnému súdu Bardejov bol 20. decembra 1947 doručený

návrh Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy - sekcia „B“ č. 4474/47, na vyznačenie
konfiškácie v pkn. vl. č. X, XX S. X na nehnuteľnosti zapísané na meno uvedených vlastníkov, o.i. na
C. Y., O.. V., C. J. S. N. V. (por. č.l. 27). Okresný súd Bardejov uznesením z 23. decembra 1947 Č.d.
2433/47 konkrétne pod bodom 2/ povolil požadovaný zápis v pozemkovej knihe... „v zápisnici číslo XX
T.. Ú. E., nehnuteľností AI b.č. X-XX,XX-XX, knihované pod B 14, 25/a, b, d, e, 29/a, b, 34/a, b, c, d,

e, f, g, h, i, - hore uvedeným vlastníkom:“, a zároveň, „Poznamenáva sa konfiškácia podľa nariadenia
čís. 104/45 Sb.n. SNR v znení nariadenia čís. 64/1946 Sb.n. SNR pre účely pozemkovej reformy s tým,
že dispozície s týmto majetkom sú vyhradené výlučne Povereníctvu pôdohospodárstva a pozemkovej
reformy - Slovenskému pozemkovému fondu.“ (por. č.l. 28).
Nie je dôvod pochybovať o tom, že Konfiškačné komisie zriadené podľa § 1 ods. 7, 8 nar. č. 104/1945

Sb. n. pri jednotlivých okresných národných výboroch bolo potrebné považovať za „politické úrady“ (por.
§ 6 nar. vl. č. 8/1928 Sb.).
Podľa § 25 cit. nar., úrad doručuje úřední spisy poštou, neuzná-li za vhodnejší doručiti je sám, svými
orgány nebo obcí.
Podľa § 29 ods. 1 cit. nar., do vlastních rukou príjemcových budiž doručeno: 1. je-li to předepsáno, 2. je-

li den doručení rozhodný pro počítání preklusivních lhůt nebo 3. nařídí-li to úřad ze zvláštních důvodu.
Podľa § 33 ods. 1 cit. nar., osobám, jejichž pobyt přes konané šetrení jest neznám, neb osobám, které
nejsou úradu známy, může býti doručeno, není-li ustanoven zástupce, zmocnenec neb opatrovník,
veřejnou vyhláškou na úřední tabuli a doručení platí za vykonané, není-li ve správních předpisech jinakustanoveno, kdy od vyhlásení na úřední tabuli příslušného úřadu uplynulo patnáct dní, nebyla-li ovšem
ve vyhlášce stanovená lhůta delší.
Podľa ods. 2 cit. ust., úrad může vyhlášku vyhlásiti také v obci verejným vyvěšením a jinak způsobem

v místě obvyklým.
Podľa § 35 ods. 2 cit. nar., jsou-li pochybnosti nebo není-li doručenky, lze doručení prokázati jiným
vhodným způsobem.
Podľa § 72 ods. 2 cit. nar., rozhodnutí je vydáno, pokud ve správních předpisech není ustanoveno jinak,
doručením písemného vyhotovení, bylo-li prohlášeno ústně v prítomnosti stran, ústním prohlášením.

Súd prvého stupňa zamietnutie žaloby žalobkyne odôvodnil výlučne tým, že v konaní nebolo
preukázané,žebykonfiškačnérozhodnutiebolodoručenéprávnympredchodcomžalovanýchniektorým
z možných spôsobov a to prostredníctvom zástupcu, zmocnenca alebo opatrovníka, resp. verejnou
vyhláškou.
Niet dôvodu spochybňovať skutočnosť, že konfiškačné rozhodnutie z 28. augusta 1946 č. Kom. 1/46-
III. bolo doručované dotknutým vlastníkom, keďže to vyplýva priamo z predmetného rozhodnutia,

pretože podľa pokynu pod por. č. 14. bola daná dispozícia na doručovanie rozhodnutia vlastníkom
konfiškovaného majetku. Zo skutočnosti, že spôsob, akým sa doručenie tohto rozhodnutia vykoná,
nie je uvedený pri dispozícii na doručenie (ktorým zo spôsobov uvedených v ust. § 33 ods. 1 vl. nar.
č. 8/1928 Sb.), nemožno vyvodiť vadnosť doručenia rozhodnutia, príp. jeho nedoručenie, pričom zo
správneho predpisu ani nevyplývala pre konajúci správny orgán povinnosť vyznačovať spôsob, akým

sa doručovanie vykonáva.
Dovolací súd na tomto mieste považuje za potrebné zdôrazniť, že predmetné konfiškačné rozhodnutie
bolo vydané pred takmer 70-imi rokmi, pričom od roku 1945 do roku 2005 sa žalobkyňa považovala za
vlastníčku predmetných pozemkov na základe konfiškácie podľa nar. č. 104/1945 Sb. n. Právna istota
osôb, ako aj zachovanie nevyhnutnej autority štátu vyžadujú, aby právoplatné rozhodnutie súdu alebo

správneho orgánu, na základe ktorých určitá osoba nadobúda alebo je zbavená vlastníctva k veci, bolo
nespochybniteľnou právnou skutočnosťou, majúcou účinky do budúcnosti, a to bez ohľadu na to, či
písomné vyhotovenie takéhoto aktu doposiaľ existuje (v prejednávanej veci z listu Ministerstva vnútra
Slovenskejrepublikyz20.júla2011vyplýva,žesprávnyspistýkajúcisakonfiškáciepôdohospodárskeho
majetku vedeného pod č. Kom. 1/46-IIL, N. V. a spol., sa kompletný nezachoval - por. č.l. 332-353).

V opačnom prípade by bolo možné uplatniť vady konania po neprimerane dlhej dobe a narušiť tak
niekoľko desaťročí trvajúci právny stav. povinnosť bremena tvrdenia a bremena dôkazu v rámci súdneho
konania by tak nad mieru ospravedlniteľnú zaťažovala stranu, ktorá sa takým tvrdením dostala do
dôkaznej núdze. Ak je určovacou žalobou napádaná (spochybňovaná) konfiškácia majetku (jej proces,
účinky, zákonnosť), dôkazné bremeno v takomto konaní zaťažuje vlastníka konfiškovaného majetku,

ktorýkonfiškáciuspochybňuje,abypreukázal,ženiesúunehodanézákonnépodmienkyprekonfiškáciu
majetku. Plynutie času je tak závažnou skutočnosťou, ktorej treba priznať faktické účinky (v tejto súv.
por. aj Oznámenie Ústavného súdu ČR z 1. novembra 2005).
Súd prvého stupňa zhodne s odvolacím súdom dospeli k záveru, že účinky konfiškácie nenastali
z dôvodu, že rozhodnutie konfiškačnej komisie nebolo právnym predchodcom žalovaných doručené

jedným z možných spôsobov doručovania, pričom však žiadnu pozornosť nevenovali dispozičnému
úkonu správneho orgánu, podľa ktorého sa o vydanom rozhodnutí upovedomujú osoby uvádzané pod
por. č. 1. - 14. a žiadnu pozornosť nevenovali ani ustanoveniu § 35 ods. 2 vl. nar. č. 8/1928 Sb., podľa
ktorého v prípade pochybností, je možné doručenie preukázať iným vhodným spôsobom.
Nezachovanie kompletného spisu správneho orgánu po dobu takmer sedem desaťročí, obsahujúceho

skutočnosti potvrdzujúce spôsob doručenia rozhodnutia konfiškačnej komisie v tom čase osobám
zdržiavajúcim sa na neznámom mieste, nie je možné pričítať na ťarchu žalobkyne. Vychádzajúc však z
ustanovenia § 35 ods. 2 vl. nar. č. 8/1928 Sb., iným nepochybne vhodným spôsobom na preukázanie
doručenia predmetného rozhodnutia nepochybne bolo (okrem dispozície na doručenie uvedenej priamo
v konfiškačnom rozhodnutí) uznesenie Okresného súdu v Bardejove z 23. decembra 1947 Č.d. 2433/47.

Z obsahu spisu vyplýva, že podkladom žiadosti na zápis predmetných nehnuteľností Povereníctvom
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave bolo rozhodnutie Konfiškačnej komisie v sídle
Okresného národného výboru v Bardejove z 28. augusta 1946 č. Kom. 1/46-III a z ustanovenia § 16
ods. 1 zákona č. 90/1947 Sb. vyplýva, že súd pred vydaním rozhodnutia skúma splnenie náležitostí pre
vydanie požadovaného rozhodnutia, t.j. aj perfektnosť listiny, na základe ktorej sa požaduje povoliť zápis

v pozemkovej knihe. Keďže Okresný súd v Bardejove uznesením z 23. decembra 1947 Č.d. 2433/47
návrhu na zápis vyhovel, je potrebné túto skutočnosť považovať za nevyvrátiteľnú právnu domnienku
perfektnosti predloženej listiny tvoriacej podklad pre povolenie zápisu v pozemkovej knihe, vrátane jej
právoplatnosti. Uvedené uznesenie Okresného súdu v Bardejove je potrebné považovať za verejnúlistinu, ktorá je záväzná aj pre súd (por. ustanovenie § 134 O.s.p.) a pokiaľ žalovaní chcú spochybňovať
jeho správnosť, sú povinní poskytnúť o tom súdu presvedčivé dôkazy. Z obsahu spisu nevyplýva, že
by žalovaní disponovali takýmto dôkazom, keď už len s prihliadnutím na ich vek nemôžu mať priamu

vedomosť o existencii, či spôsobe doručovania predmetného konfiškačného rozhodnutia a iný dôkaz,
než tvrdenie o nedostatku vedomostí o konfiškácii, súdu nepredložili.
Pokiaľ oba súdy nižších stupňov na podporu správnosti vyriešenia otázky týkajúcej sa doručenia
konfiškačného rozhodnutia zhodne poukazovali na doručenie uznesenia Okresného súdu v Bardejove
z 23. decembra 1947 Č.d. 2433/47 súdom ustanovenému kurátorovi, dovolací súd poznamenáva, že

nebolo možné porovnávať doručovanie rozhodnutia v súdnom konaní a v konaní správnom, pretože
zatiaľ čo podľa § 33 ods. 1 vl. nar. č. 8/1928 Sb. bolo možné rozhodnutie správneho orgánu doručiť
o.i. aj verejnou vyhláškou na úradnej tabuli (t.j. aj bez ustanovenia zástupcu), v súdnom konaní takýto
postup (verejnou vyhláškou) prípustný nebol.
Konfiškačné rozhodnutie príslušného správneho úradu o konfiškácii nebolo možné považovať za
rozhodnutie, ktorým sa konfiškácia vykonala, ale len za rozhodnutie, ktoré deklarovalo, že podmienky

pre konfiškáciu majetku právnych predchodcov žalovaných sú splnené, a že ich majetok bol dňom
účinnosti nar. č. 104/1945 Sb. n., t.j. 1. marcom 1945 skonfiškovaný. Ku konfiškácii majetku mohlo dôjsť
len za splnenia zákonom stanovených podmienok, medzi ktoré patrilo aj právne účinné (právoplatné a
vykonateľné) správne rozhodnutie o tom, či konkrétna osoba bola osobou maďarskej národnosti bez
ohľadu na štátnu príslušnosť (§ 1 ods. 1 písm. b/ cit. nariadenia). V prejednávanej veci predmetné

rozhodnutie bolo vydané, nadobudlo právoplatnosť a teda došlo ku konfiškácii, pričom meritórnu
správnosť aktu samého súd nie je oprávnený skúmať. To platí aj o otázke, či je správne skutkové zistenie
uznesenia, že býv. vlastníci pozemkov sú na neznámom mieste (a z toho vyplývajúci zvolený spôsob
doručeniaupovedomenia,najmä,keďajlehotaodvyhlásenianaúradnejtabulinepochybneužuplynula).
Pokiaľ teda súdy nižších stupňov dospeli k opačnému záveru, bolo potrebné dovolací dôvod uvádzaný

generálnym prokurátorom, že napadnuté rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci
(§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.), považovať za opodstatnený.
Za vadu konania podľa § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p. označil generálny prokurátor aj právny názor
odvolacieho súdu týkajúci sa nadobudnutia vlastníctva žalovanými v rámci konania o ROEP.
Dovolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že ROEP (register obnovenej evidencie pozemkov) je

súpis pozemkov a ich vlastníkov, ktorí z rôznych dôvodov neboli pred vyhotovením registra evidovaní
v katastri. Najčastejšie ide o vlastníkov, ktorí sú evidovaní len v pozemkovej knihe, alebo ktorí neboli
za socializmu zapísaní do evidencie nehnuteľností, hoci majú k pozemku listinu (dedičské osvedčenie,
zmluvu a pod.). Vlastnícke práva k pozemkom boli za socializmu evidované neúplne. Túto neúplnú
evidenciu prevzal aj kataster nehnuteľností, ktorý vznikol po roku 1989. Aby boli v katastri zapísané

všetky pozemky, pristúpilo sa k tvorbe ROEP.
Vo vzťahu k prejednávanej veci je potrebné zdôrazniť, že vzhľadom na rôzne politicko-právne zmeny
od roku 1945 súčasný kataster nehnuteľností neodráža reálny stav vlastníctva k pozemkom. V minulom
období sa z rôznych dôvodov do pozemkových kníh nedostali niektoré konfiškačné rozhodnutia, pretože
nebolo zákonnou povinnosťou zapísať konfiškáciu majetku do pozemnoknižnej vložky (tu por. aj znenie

§ 3 ods. 1 č. 2. zákona č. 90/1947 Sb. n. o pozemnoknižnom usporiadaní konfiškovaného nepriateľského
majetku, podľa ktorého navrhovať pozemnoknižné usporiadanie prináležalo pri pôdohospodárskom
majetku konfiškovanému podľa nar. č. 104/1945 Sb. n., len Povereníctvu pôdohospodárstva a
pozemkovej reformy). Pri vypracovaní ROEP preto dochádzalo v dôsledku nedostatočne zistených
podkladov k chybám a právny stav vyplývajúci z listu vlastníctva založeného v rámci ROEP

nezodpovedal stavu skutočnému. Keďže katastre nekontrolujú správnosť a úplnosť podkladov pre
vyhotovenie ROEP, kvalita vyhotovenej evidencie nie je spoľahlivá, preto na riešenie týchto pochybení
je daná príslušnosť súdov v civilnom konaní. K takémuto pochybeniu zjavne došlo aj v prejednávanej
veci, keď napriek tomu, že v pkn. vl. č. 49 pod pol. č. 38 bola poznamenaná konfiškácia majetku podľa
nar. č. 104/1945 Sb. n., následne podľa § 10 ods. 2 zák. č. 46/1948 Sb., bolo zapísané vlastníctvo pre

Československý štát,pričom v rámci ROEP boli ako vlastníci uvedení právni predchodcovia žalovaných.
Dovolací súd sa preto stotožnil s názorom generálneho prokurátora, že podľa zákona č. 180/1995 Z.z. sa
vlastníctvo nenadobúdalo, ale sa iba zisťovali dostupné údaje o právnych vzťahoch k pozemkom a na ich
základe sa zostavoval register obnovenej evidencie pozemkov. Pokiaľ odvolací súd vychádzal z názoru,
že zapísaním právnych predchodcov v katastri nehnuteľností v rámci ROEP ako vlastníkov predmetných

nehnuteľností štát uznal ich vlastnícke právo (nadobudli vlastníctvo), posúdil vec po právnej stránke
nesprávne (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.).
Z dôvodu, že rozhodnutia nižších súdov spočívajú v nesprávnom právnom posúdení veci, generálny
prokurátor Slovenskej republiky dôvodne podal mimoriadne dovolanie podľa § 243e ods. 1 O.s.p. vspojení s § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p., keďže to vyžadovala ochrana práv a zákonom chránených
záujmov účastníka konania a túto ochranu nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.
NajvyššísúdSlovenskejrepublikypretorozhodoltakakojeuvedenévovýrokovejčastitohtorozhodnutia

a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.)
s tým, že právny názor ním vyslovený je pre okresný súd záväzný.“

9.ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyNálezomzodňa29.03.2017sp.zn.I.ÚS379/2016-27vyslovilzáver,
že základné právo C. J. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a právo na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4MCdo 12/2014 z 29.09.2015
porušené nebolo. Svoj nález odôvodnil tým, že:
„13. Sťažovateľ v prednesenej argumentácii nastoľuje zásadnú požiadavku rešpektovania a
dodržiavania princípu právnej istoty nastolenej právoplatnými rozhodnutiami okresného súdu a
krajského súdu v konfrontácii s právnym názorom najvyššieho súdu ako nielen iným právnym názorom

vysloveným v jeho právoplatne skončenej právnej veci, ale zároveň aj názorom, ktorý poprel už
spomenutý princíp právnej istoty nastolený rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, a to
ešte navyše za Občianskym súdnym poriadkom danej výlučnej aktívnej legitimácie len generálneho
prokurátorakiniciovaniupríslušnéhokonania(rozumejmimoriadnehodovolania,pozn.).Najvyššísúdsa
tak musel pri kasácii rozhodnutí nižších súdov vysporiadať s konfliktom dvoch práv (právnych princípov),

a to práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy, ktorú v danom prípade predstavoval inštitút
mimoriadneho dovolania podľa § 243e ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30. júna
2016, ako aj napr. nariadenie Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Sb. SNR z 23. augusta 1945 o
konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a
nepriateľov slovenského národa a vládne nariadenie č. 8/1928 Sb. a práva na právnu istotu založenú

síce nesprávnym, ale predsa len právoplatným súdnym rozhodnutím. Z pohľadu ústavného súdu bolo
potrebné identifikovať predovšetkým to, či sa najvyššiemu súdu presadzujúcemu iný právny názor v
predmetnej veci podarilo v konfrontácii s judikatúrou ESĽP a ústavou zabezpečiť a docieliť „súzvuk“
spomenutýchústavnýchpráv.Už„primáfacie“jezrejmé,žesťažovateľsaanilennepokúšapolemizovať
sargumentáciounajvyššiehosúdu,nepredkladávlastnéargumenty,alejednoznačnelentrváadožaduje

sa rešpektovania práva na právnu istotu opierajúc sa o judikatúru ESĽP.
14. Ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 43/95 označil inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí
za jeden zo základných prvkov právneho štátu a za zákonný výraz naplnenia jeho požiadaviek. Súčasne
ústavný súd obmedzil prípustnosť zásahov do právoplatnosti len na základe zákona a z dôvodov, ktoré
sú významnejšie, než je záujem štátu na právnej istote a stabilite súdnych rozhodnutí. V rozhodnutí

sp. zn. PL. ÚS 38/99 ústavný súd na tomto názore zotrval a doplnil, že právnu istotu vytvorenú
nezmeniteľnosťou súdnych rozhodnutí treba považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. To samo osebe nevylučuje existenciu mimoriadnych opravných prostriedkov,
ktorými možno napadnúť aj právoplatné rozhodnutie všeobecného súdu a na základe ktorého môže
dôjsť k zmene alebo zrušeniu takého rozhodnutia. Práve naopak, jednostranná preferencia záujmu na

nezmeniteľnosti a záväznosti súdneho rozhodnutia by mohla mať veľmi významné negatívne dôsledky.
Vo veľkej miere by sa totiž oslabila dôvera vo vecnú správnosť a spravodlivosť rozhodovania súdov
[porovnaj § 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)]. Je však úlohou zákonodarcu vymedziť
rozsah rozhodnutí napadnuteľných mimoriadnymi opravnými prostriedkami a dôvody ich napadnutia,
ktoré sa musia obmedziť iba na najzávažnejšie pochybenia v procese alebo v rozhodnutí (porovnaj PL.

ÚS 57/99).
15. Veľmi podobné je vnímanie princípu právnej istoty založenej právoplatným rozhodnutím v judikatúre
ESĽP k čl. 6 dohovoru. Už v rozsudku Veľkej komory z 28. októbra 1999 vo veci J. proti Rumunsku,
sťažnosť č. 28342/95, zdôraznil, že toto právo sa musí vykladať vo svetle preambuly dohovoru, ktorá
vyhlasuje právny štát za súčasť spoločného dedičstva zmluvných štátov. Jednou zo základných stránok

právneho štátu je princíp právnej istoty, ktorý si okrem iného vyžaduje, aby sa potom, ako súdy s
konečnou platnosťou rozhodli určitú vec, ich rozhodnutie nespochybňovalo. V neskoršej judikatúre k
tomu ESĽP dodal, že právna istota predpokladá rešpektovanie princípu rei iudicatae. Tento princíp
znamená, že nikto z účastníkov súdneho konania nemôže žiadať preskúmanie právoplatného a
záväzného rozhodnutia len s tým cieľom, aby sa jeho vec opakovane prerokovala a aby sa o nej rozhodlo

znova. Vyššie (nadriadené) súdy by v takom prípade svoje prieskumné oprávnenie mali vykonávať na
účel nápravy skutkových a právnych omylov a procesných pochybení, nie opätovného prerokovania
veci. Takéto preskúmanie sa nesmie stať skrytým riadnym opravným prostriedkom a okolnosť, že na vec
môžu existovať dva názory, nie je dostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci. Odklon odtýchto princípov je prípustný len z výnimočných dôvodov (porovnaj O. proti Rusku, sťažnosť č. 52854/99,
rozsudok z 24. 7. 2003, ods. 52; N. a ďalší proti Rumunsku, sťažnosti č. 28237/03, 24386/04, 46124/07
a č. 33488/10, rozsudok zo 4. 7. 2012, ods. 13 a 14).

16. Je zrejmé, že k najväčšiemu napätiu medzi týmito princípmi dochádza v tzv. kasačnom systéme
mimoriadnych opravných prostriedkov. Dôsledkom kasácie je totiž na jednej strane zrušenie už raz
právoplatného rozhodnutia, teda odstránenie vytvoreného stavu právnej istoty, avšak bez toho, aby
bol súčasne (bezprostredne) nahradený stavom novej právnej istoty v podobe nového (konečného
a právoplatného) súdneho rozhodnutia. Zabezpečiť efektívny vplyv kasačného rozhodnutia na ďalšie

konanie je možné predovšetkým záväznosťou vyslovených právnych názorov v kasačnom rozhodnutí
pre súdy nižšieho stupňa, ktoré majú o veci znova alebo ďalej konať, tak aby už nebol potrebný
opätovný zásah vyššieho súdu, napr. aj na základe mimoriadneho opravného prostriedku. Vyváženie
záujmu na správnosti súdnych rozhodnutí a na nastolení a zachovaní právnej istoty reprezentovanej ich
právoplatnosťou je v zmysle právnych záverov ústavného súdu v prvom rade úlohou zákonodarcu (PL.
ÚS 43/95, časť III.B), ktorého úlohou je tiež úprava procesných následkov vyhovenia mimoriadnemu

opravnému prostriedku. Úlohou súdov, ktoré sú pri rozhodovaní v zmysle čl. 144 ods. 1 ústavy viazané
zákonom, je pohybovať sa v tomto zákonnom rámci. Požiadavky vyslovené v citovanej judikatúre
ústavného súdu boli síce adresované v prvom rade zákonodarcovi, no podľa názoru ústavného súdu sú
použiteľné a záväzné i pre všeobecný súd aplikujúci zákonné ustanovenia o mimoriadnom opravnom
prostriedku. Všeobecný súd je tak povinný vykladať ustanovenia týkajúce sa mimoriadnych opravných

prostriedkov práve vo svetle toho, čo vyjadruje „mimoriadnosť“ opravných prostriedkov - rovnováha
medzi právnou istotou nastolenou (napadnutým) právoplatným rozhodnutím na jednej strane a záujmom
účastníkov a v neposlednom rade aj spoločnosti na správnosti súdnych rozhodnutí a na zabezpečení
ústavných práv účastníkov v konaní, ktoré vydaniu rozhodnutia predchádza, na strane druhej.
17. V judikatúre ústavného súdu sa stabilizoval právny názor (PLz. US 3/2015 z 18. marca 2015),

podľa ktorého mimoriadne dovolanie predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia
vyjadreného jeho právoplatnosťou (III. US 51/2016). Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho
opravného prostriedku, ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a
spravodlivosť súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne
dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy; jedným z

týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy pochybení vytýkaných v
mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu
(čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru [(ako
aj práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) (PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010,
III. ÚS 35/2014)].

18. Z viacerých rozhodnutí ESĽP vyplýva záver, že ESĽP nevylučuje prípustnosť zrušovania
právoplatných rozhodnutí súdov na základe mimoriadnych opravných prostriedkov, t. j. in abstracto
nepovažuje inštitút mimoriadneho dovolania za neprípustný, ale naopak, vo viacerých svojich
rozhodnutiach pripúšťa potrebu prielomu do res iudicata s ohľadom na konkrétne okolnosti zrušovaného
právoplatného rozhodnutia (rozsudky ESĽP D. proti Rusku, rozsudok z 23. 7. 2009, J. proti Rusku,

rozsudok z 18. 1. 2007, A.-P. proti Ukrajine, rozsudok z 22. 11. 2007, bližšie pozri bod 10). Európsky
súd pre ľudské práva teda nepovažuje inštitút mimoriadneho dovolania paušálne za nezlučiteľný s čl. 6
ods. 1 dohovoru, keďže zásah do princípu právnej istoty pripúšťa a považuje za súladný s čl. 6 ods. 1
dohovoru vtedy, ak je to v záujme napravenia podstatných vád napadnutého konania, resp. rozhodnutia,
či justičných omylov (pozri aj rozsudky ESĽP z 9. 6. 2015 DRAFT-OVA, a. s., proti Slovenskej republike

a COMPCAR, s.r.o., proti Slovenskej republike), teda v prípadoch, ak je odklon od princípu právnej istoty
- ktorý tak nie je považovaný za absolútny - nevyhnutný z dôvodu okolností zásadného a presvedčivého
charakteru, alebo ak legitímne dôvody prevýšia nad princípom právnej istoty.
19. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje,
že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci a v súlade predovšetkým s príslušnými

ustanoveniami v tom čase platného Občianskeho súdneho poriadku, ako aj ďalších na vec sa
vzťahujúcich právnych predpisov, ako napr. nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Sb. SNR
z 23. augusta 1945 o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov,
Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa, vládneho nariadenia č. 8/1928 Zb.,
ktoré interpretoval a aplikoval v súlade s ich obsahom a jeho úvahy sú logické, legitímne a právne

akceptovateľné. Jeho postup bol v súlade so zákonom a ústavne konformný, po preskúmaní ktorého
ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť so sťažovateľom namietaným porušením jeho práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na rovnosť účastníkov konania podľa
čl. 47 ods. 3 ústavy. Podľa názoru ústavného súdu bol najvyšší súd povinný zasiahnuť do názorovéhoexcesu vysloveného súdmi nižšieho stupňa, ktoré sa arbitrárne zhostili skúmania podmienok konfiškácie
predmetných nehnuteľností. Ak teda súdy nižšieho stupňa iba paušálne skonštatovali, že „...v konaní
nebolo preukázané, že by konfiškačné rozhodnutie bolo doručené právnym predchodcom žalovaných

niektorým z možných spôsobov... ", tak argumentačná línia najvyššieho súdu sa odvíjala vo viacerých
rovinách. Jej zhrnutím je názor najvyššieho súdu, podľa ktorého „Niet dôvodu spochybňovať skutočnosť,
že konfiškačné rozhodnutie z 28. augusta 1946 č. Kom. 1/46-III. bolo doručované dotknutým vlastníkom,
keďže to vyplýva priamo z predmetného rozhodnutia, pretože podľa pokynu pod por. č. 14. bola daná
dispozícia na doručovanie rozhodnutia vlastníkom konfiškovaného majetku. Zo skutočnosti, že spôsob,

akým sa doručenie tohto rozhodnutia vykoná, nie je uvedený pri dispozícii na doručenie (ktorým zo
spôsobov uvedených v ust. § 33 ods. 1 vl. nar. č. 8/1928 Zb.), nemožno vyvodiť vadnosť doručenia
rozhodnutia, príp. jeho nedoručenie, pričom zo správneho predpisu ani nevyplývala pre konajúci správny
orgán povinnosť vyznačovať spôsob, akým sa doručovanie vykonáva.
Dovolací súd na tomto mieste považuje za potrebné zdôrazniť, že predmetné konfiškačné rozhodnutie
bolo vydané pred takmer 70-imi rokmi, pričom od roku 1945 do roku 2005 sa žalobkyňa považovala za

vlastníčku predmetných pozemkov na základe konfiškácie podľa nar. č. 104/1945 Sb.n. Právna istota
osôb, ako aj zachovanie nevyhnutnej autority štátu vyžadujú, aby právoplatné rozhodnutie súdu alebo
správneho orgánu, na základe ktorých určitá osoba nadobúda alebo je zbavená vlastníctva k veci, bolo
nespochybniteľnou právnou skutočnosťou, majúcou účinky do budúcnosti, a to bez ohľadu na to, či
písomné vyhotovenie takéhoto aktu doposiaľ existuje (v prejednávanej veci z listu Ministerstva vnútra

Slovenskejrepublikyz20.júla2011vyplýva,žesprávnyspistýkajúcisakonfiškáciepôdohospodárskeho
majetku vedeného pod č. Kom. 1/46-IIL, N. V. a spol. sa kompletný nezachoval - por. č.l. 332-353).
V opačnom prípade by bolo možné uplatniť vady konania po neprimerane dlhej dobe a narušiť tak
niekoľko desaťročí trvajúci právny stav. Povinnosť bremena tvrdenia a bremena dôkazu v rámci súdneho
konania by tak nad mieru ospravedlniteľnú zaťažovala stranu, ktorá sa takým tvrdením dostala do

dôkaznej núdze. Ak je určovacou žalobou napádaná (spochybňovaná) konfiškácia majetku (jej proces,
účinky, zákonnosť), dôkazné bremeno v takomto konaní zaťažuje vlastníka konfiškovaného majetku,
ktorýkonfiškáciuspochybňuje,abypreukázal,ženiesúunehodanézákonnépodmienkyprekonfiškáciu
majetku. Plynutie časuje je tak závažnou skutočnosťou, ktorej treba priznať faktické účinky (v tejto súv.
por. aj Oznámenie Ústavného súdu ČR z 1. novembra 2005), (správne malo byť stanovisko pléna

US ČR sp. zn. PL. ÚS - st. 21/05). Najvyšší súd tiež argumentuje, že „Nezachovanie kompletného
spisu správneho orgánu po dobu takmer sedem desaťročí, obsahujúceho skutočnosti potvrdzujúce
spôsob doručenia rozhodnutia konfiškačnej komisie v tom čase osobám zdržiavajúcim sa na neznámom
mieste, nie je možné pričítať na ťarchu žalobkyne. Vychádzajúc však z ustanovenia § 35 ods. 2 vl.
nar. č. 8/1928 Sb., iným, nepochybne vhodným spôsobom na preukázanie doručenia predmetného

rozhodnutia nepochybne bolo (okrem dispozície na doručenie uvedenej priamo v konfiškačnom
rozhodnutí) uznesenie Okresného súdu v Bardejove z 23. decembra 1947 Č.d. 2433/47. Z obsahu spisu
vyplýva, že podkladom žiadosti na zápis predmetných nehnuteľností Povereníctvom pôdohospodárstva
a pozemkovej reformy v Bratislave bolo rozhodnutie Konfiškačnej komisie v sídle Okresného národného
výboru v Bardejove z 28. augusta 1946 č. Kom. 1/46-111 a z ustanovenia § 16 ods. 1 zákona č. 90/1947

Sb. vyplýva, že súd pred vydaním rozhodnutia skúma splnenie náležitostí pre vydanie požadovaného
rozhodnutia, t. j. aj perfektnosť listiny, na základe ktorej sa požaduje povoliť zápis v pozemkovej knihe.
KeďžeOkresnýsúdvBardejoveuznesenímz23.decembra1947Č.d.2433/47návrhunazápisvyhovel,
je potrebné túto skutočnosť považovať za nevyvrátiteľnú právnu domnienku perfektnosti predloženej
listiny tvoriacej podklad pre povolenie zápisu v pozemkovej knihe, vrátane jej právoplatnosti. Uvedené

uznesenie Okresného súdu v Bardejove je potrebné považovať za verejnú listinu, ktorá je záväzná
aj pre súd (por. ustanovenie § 134 O.s.p.) a pokiaľ žalovaní chcú spochybňovať jeho správnosť, sú
povinní poskytnúť o tom súdu presvedčivé dôkazy. ... Konfiškačné rozhodnutie príslušného správneho
úradu o konfiškácii nebolo možné považovať za rozhodnutie, ktorým sa konfiškácia vykonala, ale
len za rozhodnutie, ktoré deklarovalo, že podmienky pre konfiškáciu majetku právnych predchodcov

žalovaných sú splnené a že ich majetok bol dňom účinnosti nar. č. 104/1945 Sb. n., t. j. 1.marcom 1945
skonfiškovaný. Ku konfiškácii majetku mohlo dôjsť len za splnenia zákonom stanovených podmienok,
medziktorépatriloajprávneúčinné(právoplatnéavykonateľné)správnerozhodnutieotom,čikonkrétna
osoba bola osobou maďarskej národnosti bez ohľadu na štátnu príslušnosť (§ 1 ods. 1 písm. b/ cit.
nariadenia)“. Najvyšší súd teda uzatvára, že:

„V prejednávanej veci predmetné rozhodnutie bolo vydané, nadobudlo právoplatnosť a teda došlo ku
konfiškácii, pričom meritórnu správnosť aktu samého súd nie je oprávnený skúmať. To platí aj o otázke,
či je správne skutkové zistenie uznesenia, že býv. vlastníci pozemkov sú na neznámom mieste (a z tohovyplývajúci zvolený spôsob doručenia upovedomenia, najmä, keď aj lehota od vyhlásenia na úradnej
tabuli nepochybne už uplynula)“.
20. Z predostretej argumentácie najvyššieho súdu vyplýva, že sa dôsledne zaoberal skutkovými

okolnosťami predmetnej veci a výkladom príslušných právnych predpisov s preferenciou zachovania
pôvodného právneho stavu, ktorý svoj právny názor presvedčivo odôvodnil. Ak teda najvyšší súd
identifikoval názorový exces v rozhodovacej línii súdov nižšieho stupňa, resp. zjavný právny omyl pri
výkladepríslušnejprávnejnormyaskutkovýchokolnostíveci,boltakpovinnýreagovaťnaargumentačnú
strohosť a jednostrannosť pri výklade príslušných právnych predpisov v nadväznosti na obsah spisov

a predovšetkým na paušálny uhol pohľadu súdov nižšieho stupňa, ktoré rezignovali na dôslednejšiu,
predovšetkým právnu analýzu skutkových okolností predmetnej veci. To, že sa tak stalo až v konaní
o mimoriadnom dovolaní, bolo determinované neprípustnosťou dovolania v predmetnej veci zo strany
žalobcu, ktorý dôvod vyplývajúci z § 241 ods. 2 písm. c) OSP nemohol uplatniť v procesne neprípustnom
dovolaní vychádzajúc z § 237 a § 238 OSP, ako aj skutočnosťou využitia tohto opravného prostriedku
generálnym prokurátorom práve už z naznačeného dôvodu. K uvedenému je potrebné ešte poukázať na

stabilizovanú judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej všeobecný súd v zásade nemôže porušiť základné
právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (rovnako aj právo na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pozn.), ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi
postupy v občianskoprávnom konaní (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00). Takýmto predpisom bol v
právnej veci sťažovateľa Občiansky súdny poriadok.

21. Ústavný súd teda uzatvára, že závery, ku ktorým najvyšší súd vo svojom napadnutom
rozhodnutí dospel, nevzhliadol ako svojvoľné, ale naopak, dôsledne podporené čitateľnými právnymi
úvahami najvyššieho súdu spôsobilými ovplyvniť spravodlivosť výsledku veci, v dôsledku čoho ich
teda nie je možné považovať za arbitrárne, ale za súladné aj s ústavou. Sťažovateľ v tomto smere
nepredložil žiadnu vecnú/skutkovú kontraargumentáciu okrem favorizovanej predstavy nezasahovania

do už právoplatne judikovaného názoru súdu. Inými slovami, najvyšší súd dal vo svojom napadnutom
rozhodnutí špecifickú odpoveď na všetky pre danú vec rozhodujúce skutočnosti (Ruiz Torija c.
Španielsko z 9.12.1994, séria A, č. 303A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9.12.1994, séria A, č.
303B; Georgiadis c. Grécko z 29.5.1997; Higgins c. Francúzsko z 19.2.1998), k posúdeniu ktorých súdy
nižších stupňov rezignovali, čím tak zaťažili svoje rozhodnutia názorovým excesom, ku korekcii ktorého

bol najvyšší súd cestou mimoriadneho dovolania povolaný, pričom docieliť daný cieľ nebolo možné inak
ako prelomením zásady nezmeniteľnosti a nezrušiteľnosti právoplatných rozhodnutí.
22. Totiž len tvrdenie o vadách v konfiškačnom konaní vydaného rozhodnutia samo osebe nie je
spôsobilé účinky konfiškácie spochybniť, lebo právnym titulom prechodu vlastníckeho práva tu nebol
tento právny akt, ale dekrét samotný. Podľa správneho názoru dovolacieho súdu v prípadoch, ako je

tento, je v záujme spravodlivého rozhodovania uplatňovanie všeobecného princípu, že extenzívnym
prístupom nemožno spochybniť, či otvárať záležitosti, ktoré pred mnohými desaťročiami založili právne
vzťahy. V sporoch, v ktorých časový odstup od rozhodných skutočností podstatne prekračuje i vydržacie
lehoty alebo lehoty škartačné, je požiadavka preukazovať existenciu právnych úkonov (rozhodnutí)
nepatričná, lebo aj tu v pochybnostiach platí zásada prezumpcie ich správnosti.

23. K ostatnej sťažovateľom predostretej námietke (pozri bod 3.1) ústavný súd poukazuje na to,
že z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že v konaní o mimoriadnom dovolaní
oslovil všetkých účastníkov konania s možnosťou vyjadriť sa k podanému mimoriadnemu opravnému
prostriedku, čím tak z materiálneho hľadiska zabezpečil kontradiktórnosť dovolacieho konania. Uvedenú
námietku sťažovateľa preto považuje ústavný súd za neopodstatnenú.

24. Zo všetkých uvedených dôvodov dospel ústavný súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie
najvyššieho súdu nebolo v rozpore s namietaným porušením označených článkov ústavy i dohovoru,
preto nebolo návrhu vyhovené.“

10. Uznesením Okresného súdu Bardejov zo dňa 31.10.2018 č.k. 1C/33/2016-232 súd postupom podľa

§ 139 a nasl. C.s.p. pripustil zmenu žaloby v zmysle podania žalobkyne zo dňa 28.06.2011 doručeného
súdu dňa 29.06.2011. V zmysle uvedeného podania žalobkyňa s poukazom na skutočnosť, že po začatí
súdneho konania došlo k zmene parcelných čísel pozemkov, ku ktorým určenie vlastníckeho práva je
predmetom konania, žiadala pripustiť zmenu žaloby tak, že súd určí, že
A-D/ Slovenská republika je vlastníkom

- spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti 9/192, pri ktorom spoluvlastníckom podiele je v súčasnosti ako
vlastník vedený C.D. J., L.. X.X.XXXX, M. A. XX/B, XXXX, J., C.,
- spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti 9/192, pri ktorom spoluvlastníckom podiele je v súčasnosti ako
vlastník vedený W. Y., O.. V. T., L.. X.X.XXXX, D. Ú. XX, G.. Č.. X, J., C.,- spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti 9/192, pri ktorom spoluvlastníckom podiele je v súčasnosti ako
vlastník vedený W. V., L.. XX.X.XXXX, V. P. - L. X-X, X. G.., J. Č.. XXXX, C.,
- spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti 18/192, pri ktorom spoluvlastníckom podiele je v súčasnosti ako

vlastník vedený N. J., L.. XX.X.XXXX, M. A. XX/B, XXXX, J., C.,
všetko na nehnuteľnostiach vedených Katastrálnym úradom v Prešove, Správou katastra Bardejov na
LV č. XXX pre katastrálne územie E., M. E., M. J. a to pozemku parc. č. KN-C XXX/X lesné pozemky
o výmere 29.333 m2, pozemku parc. č. KN-C XXX/X lesné pozemky o výmere 18.255 m2, pozemku
parc. č. KN-C XXX lesné pozemky o výmere 4.489 m2, pozemku parc. č. KN-C XXX/X lesné pozemky o

výmere 25.131 m2, pozemku parc. č. KN-C XXX/X lesné pozemky o výmere 3.467 m2, pozemku parc.
č. KN-C XXX lesné pozemky o výmere 3.171 m2, pozemku parc. č. KN-C XXX trvalé trávne porasty
o výmere 18.002 m2, pozemku parc. č. KN-C XXX lesné pozemky o výmere 445.416 m2, pozemku
parc. č. KN-C XXX lesné pozemky o výmere 7.941 m2, pozemku parc. č. KN-C XXX/X lesné pozemky
o výmere 31.286 m2, pozemku parc. č. KN-C XXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere 184 m2,
pozemku parc. č. KN-C XXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere 1.502 m2, pozemku parc. č. KN-

C XXX/X lesné pozemky o výmere 329 m2.
E-H/ Slovenská republika je vlastníkom
- spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti 9/192, pri ktorom spoluvlastníckom podiele je v súčasnosti ako
vlastník vedený C. J., L.. X.X.XXXX, M. A. XX/B, XXXX, J., C.,
- spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti 9/192, pri ktorom spoluvlastníckom podiele je v súčasnosti ako

vlastník vedený W. Y., O.. V. T., L.. X.X.XXXX, D. Ú. XX, G.. Č.. X, J., C.,
- spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti 9/192, pri ktorom spoluvlastníckom podiele je v súčasnosti ako
vlastník vedený W. V.J., L.. XX.X.XXXX, V. P. - L. X-X, X. G.., J. Č.. XXXX, C.
- spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti 18/192, pri ktorom spoluvlastníckom podiele je v súčasnosti ako
vlastník vedený N.J. J., L.. XX.X.XXXX, M. A. XX/B, XXXX, J., C.,

všetko na nehnuteľnostiach vedených Katastrálnym úradom v Prešove, Správou katastra Bardejov na
LV č. XXX pre katastrálne územie E., M. E., M. J. a to pozemku parc. č. KN-C XXX/X lesné pozemky
o výmere 67.203 m2, pozemku parc. č. KN-C XXX/X ostatné plochy o výmere 100 m2, pozemku parc.
č. KN-C XXX/X lesné pozemky o výmere 570.073 m2, pozemku parc. č. KN-C XXX/X lesné pozemky
o výmere 277.112 m2, pozemku parc. č. KN-C XXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere 297 m2,

pozemku parc. č. KN-C XXX/X lesné pozemky o výmere 545 m2, so spoluvlastníckym podielom vo
veľkosti 99/192.
Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňom 31.01.2019.

11. Na návrh žalovaného v 1. rade bolo uznesením Okresného súdu Bardejov zo dňa 27.02.2019 č.k.

1C 33/2016-339 konanie vo veci v zmysle ustanovenia § 162 ods. 1, 2 C.s.p. v spojení s § 193 C.s.p.
prerušené a to do právoplatného skončenia konania vedeného pred Európskym súdom pre ľudské práva
pod č. 75041/17. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňom 31.01.2020.

12. Európsky súd pre ľudské práva v konaní o sťažnosti č. 75041/17 pre porušenie článku 6 ods.

1 Dohovoru (právo na spravodlivé súdne konanie v kontexte mimoriadneho dovolania podaného
generálnym prokurátorom) v prípade J. proti Slovenskej republike rozsudkom z 19. mája 2020 rozhodol
tak, že sťažnosť vyhlásil za prijateľnú (1. výrok), rozhodol, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru
(2. výrok), rozhodol a) že dotknutý štát je povinný zaplatiť sťažovateľovi do troch mesiacov nasledujúce
sumy: (i) 3.900,- EUR (tritisícdeväťsto eur) spolu s akoukoľvek daňou, ktorá môže byť vyrubená, z

titulu nemajetkovej ujmy, (ii) 2.000,- EUR (dvetisíc eur) spolu s akoukoľvek daňou, ktorá môže byť
sťažovateľovi vyrubená, z titulu nákladov a výdavkov; b) že od uplynutia uvedených troch mesiacov
až do vyplatenia budú k uvedeným sumám pripočítané úroky z omeškania vo výške zodpovedajúcej
minimálnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky počas obdobia omeškania zvýšenej o tri
percentá (3. výrok) a zamietol zvyšok sťažovateľovho nároku na spravodlivé zadosťučinenie (4. výrok).

Vo svojom odôvodnení Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že:
„24. Sťažovateľ uviedol, že podľa najvyššieho súdu a vlády, odlišné právne názory na výklad
vnútroštátnych právnych noriem o správnom konaní predstavovali v jeho prípade dostatočný dôvod na
podanie mimoriadneho dovolania. Vláda navyše trvala na tom, že nesprávny výklad zo strany nižších
súdov predstavoval názorový exces, ktorý spôsobil základnú vadu v konaní. Podľa názoru sťažovateľa

však bola sporná otázka bežnou právnou otázkou, ku ktorej mal štát rozsiahlu možnosť sa vyjadriť v
priebehukonania,ktorépredchádzaloprávoplatnémurozsudkukrajskéhosúdu,avkonanísanevyskytla
žiadna základná vada alebo omyl, ktoré by vyžadovali zrušenie rozsudku prostredníctvom mimoriadnych
opravných prostriedkov.25. V súvislosti s argumentáciou vlády, že podanie mimoriadneho dovolania bolo odôvodnené záujmom
na zachovaní právnej istoty sťažovateľ uviedol, že to bol štát, ktorý v roku 2009 inicioval konanie
(pozri skôr uvedený odsek 7), a tým zasiahol do právnej istoty a napadol status quo. V dôsledku toho

rozsudok najvyššieho súdu zasiahol do vlastníckeho práva, ktoré štát v roku 2000 priznal jeho právnym
predchodcom v priebehu konania o obnove evidencie niektorých pozemkov. V každom prípade, vláda
sa odvolávala na právnu istotu vo vzťahu k vlastníckym právam tvrdiac, že štát vlastnil a obhospodaroval
dotknuté pozemky veľmi dlhú dobu, pričom článok 6 vyžaduje právnu istotu v súvislosti s právoplatnými
súdnymi rozhodnutiami. Vzhľadom na to, aj pokiaľ by rozsudky nižších súdov boli nesprávne a aj pokiaľ

by bol štát vlastníkom pozemkov v čase konania, čo ale nebol tento prípad, nebol by to dostatočný
dôvod na zrušenie právoplatného rozsudku. Napokon sťažovateľ namietal, že v tomto prípade nebola
dodržaná rovnosť zbraní, pretože na rozdiel od druhej strany (t. j. štátu), on nemal možnosť predložiť
generálnemu prokurátorovi svoj názor na to, či by malo byť podané mimoriadne dovolanie. Podľa jeho
názor, uvedené nemohlo byť napravené tým, že sa mohol vyjadriť k mimoriadnemu dovolaniu po tom,
ako bolo podané na najvyšší súd.

26. Napokon sťažovateľ namietal, že v tomto prípade nebola dodržaná rovnosť zbraní, pretože na rozdiel
od druhej strany (t.j. štátu), on nemal možnosť predložiť generálnemu prokurátorovi svoj názor na to, či
by malo byť podané mimoriadne dovolanie. Podľa jeho názoru, uvedené nemohlo byť napravené tým,
že sa mohol vyjadriť k mimoriadnemu dovolaniu po tom, ako bolo podané na najvyšší súd.
27. Vláda uviedla, že generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní vyjadril svoj názor, podľa ktorého

vládne nariadenie č. 8/1928 Sb., o ktoré sa opreli nižšie súdy, sa na túto vec nevzťahovalo,
ďalej uviedol, že ku konfiškácii došlo ex lege a že vlastnícke právo nebolo možné nadobudnúť
prostredníctvom procesu obnovy evidencie. Preto skutočnosť, že právni predchodcovia sťažovateľa
boli v tomto procese zaevidovaní ako vlastníci, bola chyba, ktorú bolo potrebné napraviť. Najvyšší
súd vzhľadom na to rozhodol, že s cieľom zachovať právnu istotu, ako aj nevyhnutnú autoritu štátu,

(konfiškačné) rozhodnutia, na základe ktorých určitá osoba nadobudla vlastnícke právo alebo bola
zbavená vlastníckeho práva, nemožno spochybňovať a tieto rozhodnutia musia vyvolávať účinky do
budúcna bez ohľadu na to, či sa zachovali v písomnej forme.
28. Vláda tiež zdôraznila, že judikatúra Súdu absolútne nezakazuje možnosť zrušenia právoplatných
rozhodnutí na základe mimoriadneho opravného prostriedku za predpokladu, že takýto odklon od

princípu právnej istoty je nevyhnutný z dôvodu okolností podstatnej a presvedčivej povahy, ako
sú základné vady alebo justičný omyl. V posudzovanom prípade takýto základný omyl vyplynul
zo svojvoľného názoru nižších súdov, ktorým bolo zasiahnuté do právnej istoty založenej platnými
rozhodnutiami prijatými v štyridsiatych rokoch dvadsiateho storočia. Keďže v tomto prípade nebolo
prípustné riadne dovolanie, tento exces nebolo možné napraviť a zachovať právnu istotu inak, ako

mimoriadnym zásahom zo strany najvyššieho súdu; uvedené potvrdil aj ústavný súd.
29. Čo sa týka námietky ohľadom rovnosti zbraní, vláda uviedla, že aj keď generálny prokurátor konal na
základe podnetu štátu, bolo v jeho diskrečnej právomoci rozhodnúť sa, či uplatní svoje procesné právo
a podá mimoriadne dovolanie; generálny prokurátor teda nevystupoval v pozícii „súdu“ rozhodujúceho o
občianskych právach a záväzkoch. Akokoľvek, sťažovateľ mal možnosť oboznámiť sa s argumentáciou

generálneho prokurátora a predložiť svoje vyjadrenie najvyššiemu súdu.
30. Súd v prvom rade uvádza, že žaloba o určenie vlastníctva podaná štátom vyústila do rozhodnutia
v prospech sťažovateľa a že právoplatný rozsudok bol zrušený po uplatnení mimoriadneho opravného
prostriedku. Preto sa musí zistiť, či zásah do pôvodne skončeného konania v posudzovanom prípade
bol zlučiteľný so zárukami článku 6 Dohovoru, predovšetkým s princípmi právneho štátu, právnej istoty

a rovnosti zbraní, ktoré sú v tomto ustanovení obsiahnuté.
31. Súd nedávno zopakoval aplikovateľné princípy vo svojom rozsudku v prípade DRAFT - OVA a.
s. (citovaný skôr, ods. 77 a 78, s ďalšími odkazmi). S odkazom na tento rozsudok Súd považuje za
primerané najprv preskúmať, či existovala nejaká okolnosť podstatného a presvedčivého charakteru,
ktorá by odôvodnila odklon od princípu právnej istoty, podľa ktorého, ak súdy právoplatne rozhodli o

určitej otázke, ich rozhodnutie nemá byť spochybňované.
32. Vláda argumentovala, že pôvodný rozsudok, ktorý uznával sťažovateľovo vlastnícke právo, bol po
skutkovej aj právnej stránke nesprávny a ignoroval status quo založené rozhodnutiami prijatými pred
takmer sedemdesiatimi rokmi; bol teda postihnutý základnou vadou a musel byť opravený s cieľom
zachovať právnu istotu a autoritu štátu. Sťažovateľ uviedol, že to bol štát, kto spochybnil právnu istotu

vyplývajúcu z rozhodnutia z 29. septembra 2000.
33. Súd uvádza, že napadnuté konanie začalo na základe žaloby štátu o určenie vlastníckeho práva
k poľnohospodárskej pôde, ktorá kedysi patrila sťažovateľovým predkom, a ktorá bola predmetom
konfiškácievštyridsiatychrokochdvadsiatehostoročia.Otázka,ktorámalabyťvtomtokonanívyriešená,sa týkala nariadenia z roku 1945 o konfiškácii, platnosti konfiškačného rozhodnutia a účinkov zákona č.
180/1995 Z. z. o obnove evidencie na vlastnícke právo. Podľa názoru Súdu sú toto bežné právne otázky,
ktoré spadajú do obvyklej súdnej činnosti. Aj keď najvyšší súd konštatoval, že nižšie súdy sa dopustili

omylu, keď dospeli k záveru, že konfiškácia nenadobudla účinky, a že vlastnícke právo sťažovateľových
právnych predchodcov bolo štátom uznané v priebehu obnovy evidencie, Súd nie je presvedčený o tom,
že toto predstavovalo „vadu najzákladnejšieho významu pre súdny systém“ (pozri D. proti Rusku, č.
8269/02, ods. 38, 23. júl 2009) alebo akúkoľvek inú chybu alebo justičný omyl, ktoré by odôvodnili zásah
do právoplatného rozsudku v posudzovanej veci.

34. Okrem toho, súd uvádza, že predmet sporu v posudzovanom prípade mal pôvod v rozhodnutí
vydanom v roku 2000 štátnym orgánom príslušným na obnovu evidencie pozemkov (pozri skôr uvedený
odsek 6). Štát ako navrhovateľ v následnom konaní o určenie vlastníctva mal osobitný záujem na
výsledku tohto konania, keďže sa usiloval o zmenu uvedeného správneho rozhodnutia, na základe
ktorého boli sťažovateľovi predkovia zapísaní ako vlastníci namiesto neho. V tomto konaní, ktorého
spravodlivosť nebola spochybnená, mohol štát predložiť akékoľvek argumenty alebo dôkazy na ochranu

svojichpráv,vrátanetýchaspektov,naktoréneskôrpoukázalgenerálnyprokurátor.Zatýchtopodmienok
sa Súd domnieva, že mimoriadne dovolanie možno chápať skôr ako ďalšie odvolanie, alebo inými
slovami maskované odvolanie v zmysle judikatúry Súdu (pozri, napríklad, O. proti Rusku, č. 52854/99,
ods. 52, ECHR 2003-IX).
35. Za týchto okolností Súd nezistil žiadne osobitné dôvody na to, aby sa odchýlil od všeobecnej premisy,

že podľa princípu právnej istoty, ak súdy právoplatne rozhodli o určitej otázke, ich rozhodnutie nemá byť
spochybňované (J. proti Rumunsku [GC], č. 28342/95, ods. 61, ECHR 1999-VII). Na tento záver nemá
vplyv skutočnosť, či v dôsledku toho napokon sťažovateľ utrpí akúkoľvek skutočnú škodu.
36. Preto došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru. Vzhľadom na tento záver nie je potrebné, aby
Súd osobitne preskúmal podstatu námietky týkajúcej sa dodržania princípu rovnosti zbraní.

37. Článok 41 Dohovoru ustanovuje:
„Ak Súd dospeje k záveru, že bol porušený Dohovor alebo jeho protokoly a ak vnútroštátne právo
dotknutej Vysokej zmluvnej strany umožňuje len čiastočnú nápravu, Súd prizná poškodenej strane v
prípade potreby spravodlivé zadosťučinenie“.
38. Sťažovateľ si neuplatnil žiadny nárok na náhradu majetkovej škody. Tvrdiac, že utrpel emocionálny

stres z dôvodu právnej neistoty, požadoval, aby mu bolo priznaných 7 000 Eur (EUR) z titulu
nemajetkovej ujmy.
39. Vláda uviedla, že ak Súd zistí porušenie článku 6 Dohovoru, mal by sťažovateľovi priznať primeranú
náhradu.
40. Uskutočniac odhad na spravodlivom základe, Súd priznáva sťažovateľovi z titulu nemajetkovej ujmy

3 900 EUR.
41. Sťažovateľ ďalej požadoval 6 200 EUR na náklady a výdavky vynaložené pred vnútroštátnymi súdmi
a pred Súdom. Predložil dokumenty, ktoré potvrdzovali, že musel zaplatiť svojmu právnemu zástupcovi
100 EUR za hodinu právnej pomoci, ktorá celkovo predstavovala 62 hodín.
42. Vláda žiadala Súd, aby sťažovateľovi priznal sumu, ktorá by zodpovedala nákladom a výdavkom,

ktoré by boli nevyhnutne vynaložené a boli odôvodnené pokiaľ ide o ich výšku.
43. Berúc do úvahy dokumenty, ktoré má Súd k dispozícii a svoju judikatúru, Súd považuje za primerané
priznať sťažovateľovi sumu 2 000 EUR, pokrývajúcu všetky výdavky.
44. Súd považuje za primerané, aby úroky z omeškania vychádzali z minimálnej úrokovej sadzby
Európskej centrálnej banky, ku ktorej sa pripočítajú tri percentá.“

13. Okresný súd Bardejov uznesením zo dňa 18.01.2021 č.k. 1C 33/2016-464 v súlade s ustanovením §
164 a § 165 C.s.p. rozhodol o pokračovaní v konaní po právoplatnom skončení konania vedeného pred
Európskym súdom pre ľudské práva pod č. 75041/17. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť
dňom 26.01.2021.

14. Súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 31.03.2021 s tým, že právneho zástupcu žalobkyne a
rovnako tak právnu zástupkyňu žalovaných vyzval na oznámenie, či súhlasia s vykonaním pojednávania
v ich neprítomnosti v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 62/2020 Z.z. v spojení s § 1 ods. 1 písm. p)
vyhlášky MS SR č. 24/2021 Z.z. a Čl. I. vyhlášky MS SR č. 91/2021 Z.z. s tým, že v prípade udelenia

súhlasu môžu tento úkon spojiť so svojim záverečným vyjadrením. Súhlas s vykonaním pojednávania v
neprítomnosti strán sporu udelil právny zástupca žalobkyne svojim písomným podaním doručeným súdu
dňa 24.03.2021 a právna zástupkyňa žalovaných písomným podaním doručeným súdu dňa 24.03.2021.15. Žalobkyňa v podaní doručenom súdu dňa 24.03.2021 v rámci záverečného vyjadrenia uviedla,
že Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rozsudku zo dňa 19.05.2020 k sťažnosti č.
75041/17 (ďalej len „Rozsudok“) v posudzovanom prípade dospel k záveru, že v dôsledku podania

mimoriadneho dovolania bol porušený čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „Dohovor“). Zároveň však samotný Rozsudok nemení nič na záväznom právnom
názore Najvyššieho súdu SR v tomto konaní uvedenom v uznesení zo dňa 29.12.2015 pod sp.zn. 4
MCdo/12/2014 (ďalej len „Uznesenie“) o platnom a účinnom nadobudnutí vlastníckeho práva žalobkyne
k sporným nehnuteľnostiam. ESĽP v rozsudku vytýkal výhradne vyššie uvedenú procesnú vadu

spočívajúcu v podaní mimoriadneho dovolania a za posudzovanú procesnú vadu napokon priznal
žalovanému v 1. rade i primerané zadosťučinenie. Žalobkyňa má zároveň za to, že priznaným
primeraným zadosťučinením ESĽP boli odstránené všetky porušenia práv žalovaného v 1. rade.
Najvyšší súd SR v rámci odôvodnenia uznesenia dospel k právnemu záveru, že o hlavnej spornej
otázke v tomto konaní, a to o správnosti doručovania Rozhodnutia Konfiškačnej komisie v sídle ONV
v Bardejove zo dňa 28.08.1946, číslo Kom. 1/46-III (ďalej len „Konfiškačné rozhodnutie“) nemožno

mať pochýb, keďže to vyplýva priamo z jeho obsahu (pokyn por. č. 14). Najvyšší súd SR uviedol,
že ďalším dôkazom, že doručenie prebehlo správne je skutočnosť, že Okresný súd Bardejov pred
vydaním uznesenia zo dňa 23.12.1947 č.d. 2433/47, ktorým povolil zápis konfiškačnej poznámky do
príslušnej PKV. Okresný súd pred povolením zápisu bol totiž povinný skúmať náležitosti Konfiškačného
rozhodnutia, na základe ktorého mala byť poznámka zapísaná. A keďže zápis povolil je možné

usudzovať, že rozhodnutie o konfiškácii bolo riadne doručené a nadobudlo právoplatnosť. Okrem
uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že v dôsledku ROEP sa vlastnícke právo k nehnuteľnostiam
nenadobúdalo a bremeno dôkazu, že doručovanie neprebehlo v súlade s vtedy účinnými právnymi
predpismi zaťažovalo žalovaného v 1. rade a túto povinnosť dôkazu s ohľadom na princíp rovnosti
zbraní nemožno preniesť na žalobcu. Dovolací súd v uznesení ďalej zdôraznil, že všeobecne pre princíp

právnej istoty všetkých osôb a zachovanie nevyhnutnej autority štátu je nevyhnutné, aby právoplatné
rozhodnutie súdu alebo správneho orgánu, na základe ktorého určitá osoba nadobudla vlastnícke právo
k veci, bolo nespochybniteľnou právnou skutočnosťou, ktorá má účinky do budúcnosti a to bez ohľadu
na to či písomné vyhotovenie rozhodnutia po takmer sedemdesiatich rokoch ešte existuje. Záväzný
právny názor dovolacieho súdu v tomto konaní nepoprel ani Ústavný súd SR vo svojom náleze zo dňa

29.03.2017, č.k. I. ÚS 379/2016 - 27, mimo uvedeného Ústavný súd SR skonštatoval, že Najvyšší súd
SR zohľadnil a zosúladil svoje rozhodnutie s existujúcou judikatúrou ESĽP a mal zato, že Najvyšší súd
SR musel: „zasiahnuť do názorového excesu vysloveného súdmi nižšieho stupňa, ktoré sa arbitrárne
zhostili skúmania podmienok konfiškácie predmetných nehnuteľností.“ Okrem toho Ústavný súd SR
uviedol, že: „(........) Z predostretej argumentácie najvyššieho súdu vyplýva, že sa dôsledne zaoberal

skutkovými okolnosťami predmetnej veci a výkladom príslušných právnych predpisov s preferenciou
zachovania pôvodného právneho stavu, ktorý svoj právny názor presvedčivo odôvodnil. Ak teda najvyšší
súd identifikoval názorový exces v rozhodovacej línii súdov nižšieho stupňa, resp. zjavný právny omyl pri
výkladepríslušnejprávnejnormyaskutkovýchokolnostíveci,boltakpovinnýreagovaťnaargumentačnú
strohosť a jednostrannosť pri výklade príslušných právnych predpisov v nadväznosti na obsah spisov

a predovšetkým na paušálny uhol pohľadu súdov nižšieho stupňa, ktoré rezignovali na dôslednejšiu,
predovšetkým právnu analýzu skutkových okolností predmetnej veci.“ V tejto súvislosti zdôraznil, že v
zmysle konštantnej judikatúry ako aj v zmysle § 391 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „CSP“) je pre súdy nižšej inštancie právny názor dovolacieho súdu právne záväzný
a preto má zato, že je i súd prvej inštancie právnym názorom Najvyššieho súdu SR vyslovenom

v tomto sporovom konaní viazaný. (........) Inými slovami, najvyšší súd dal vo svojom napadnutom
rozhodnutí špecifickú odpoveď na všetky pre danú vec rozhodujúce skutočnosti, k posúdeniu ktorých
súdy nižších stupňov rezignovali, čím zaťažili svoje rozhodnutia názorovým excesom, ku korekcii
ktorého bol najvyšší súd cestou mimoriadneho dovolania povolaný, pričom docieliť daný cieľ nebolo
možné inak ako prelomením zásady nezmeniteľnosti a nezrušiteľnosti právoplatných rozhodnutí.“ V

zmysle záväzného právneho názoru Najvyššieho súdu SR, o správnosti doručovania Konfiškačného
rozhodnutia, ktorý je i naďalej platný a účinný, možno konštatovať, že právny predchodca žalobkyne
v dôsledku konfiškácie platne a účinne nadobudol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam a to
bez ohľadu na rozsudok. Rozsudok v žiadnom prípade nezmenil záväzné právne závery Najvyššieho
súdu SR, ale konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v dôsledku podania mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom, na základe čoho bolo
žalovanému v 1. rade priznané primerané zadosťučinenie, ktorým boli odstránené porušenia práv
žalovaného v 1. rade.16. Žalovaní v 1. až. 4. rade v podaní doručenom súdu dňa 24.03.2021 poukázali na predchádzajúce
vyjadrenie právnej zástupkyne zo dňa 19.11.2020. V ňom uviedli, že Európsky súd pre ľudské práva
(ďalej ako ,,ESLP“) rozhodol dňa 19.05.2020 rozsudkom tak, že v predmetnej veci vedenej pred

súdmi Slovenskej republiky bolo porušené právo sťažovateľa - žalovaného v 1. rade, podľa článku 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej ako „Dohovor“). Rozsudok bol
zverejnený dňa 19.05.2020, bol prijatý trojčlenným výborom sudcov ESĽP a dňom jeho zverejnenia
nadobudol právoplatnosť. ESĽP vo svojom rozhodnutí (v bode 30.) na začiatku konštatoval, že
konečný a záväzný rozsudok súdu, vydaný v prospech sťažovateľa, bol zrušený v dôsledku použitia

mimoriadneho opravného prostriedku. ESĽP skúmal, či zrušením právoplatného rozsudku Okresného
súdu Bardejov č.k. 6C/176/200-403 zo dňa 09.11.2011 a právoplatného rozsudku Krajského súdu v
Prešove č.k. 19Co/43/2012-479 zo dňa 30.04.2013 neboli porušené ľudské práva a základné slobody
sťažovateľa, garantované v článku 6 Dohovoru, a to najmä zásada vlády práva („rule of law“), zásada
právnej istoty („legal certainty“) a rovnosť zbraní (equality of arms“). ESĽP (v bode 31. rozhodnutia)
poukázal na nedávno vydané rozhodnutie ESĽP vo veci DRAFT-OVA a.s. proti Slovenskej republike

č. 72493/10. ESLP sa totiž v tomto rozhodnutí zaoberal so zásadou právnej istoty, v zmysle ktorej
ak súdy vydajú konečné rozhodnutie vo veci, tieto rozhodnutia by nemali byť spochybnené. ESĽP (v
bode 33. rozhodnutia) vyslovil, že otázky riešené v tomto konaní - úprava konfiškácie z roku 1945,
platnosť konfiškačného rozhodnutia a účinky zákona č. 180/1995 Z.z. - sú podľa názoru ESĽP obvyklé
právne otázky, riešenie ktorých spadá do bežnej činnosti súdov. Hoci podľa Najvyššieho súdu súdy

nižších stupňov pochybili keď posúdili, že konfiškácia nebola platná a že štát uznal vlastnícke práva
právnychpredchodcovsťažovateľapočasobnovykonania,podľaESĽPtotonezaložilo„omylzásadného
významu v systéme súdnej moci“ alebo takú vadu či justičný omyl, ktorý oprávňuje Najvyšší súd
zasahovať do konečného a záväzného rozhodnutia v predmetnej veci. ESĽP poukázal na prípad D.
proti Rusku č. 8269/02. Navyše ESĽP (v bode 34. rozhodnutia) poznamenal, že štátna moc pri vydaní

rozhodnutia v roku 2000 niesla zodpovednosť za register obnovenej evidencie pozemkov. ESĽP ďalej
uviedol, že v predmetnej veci štát ako žalobca nepredložil tie argumenty, či dôkazy na svoju obranu,
ktoré predložil až generálny prokurátor. Za týchto podmienok ESĽP posúdil, že mimoriadny opravný
prostriedok generálneho prokurátora možno považovať v predmetnej veci skôr za ďalšie odvolanie alebo
inými slovami za zastierané, či skryté odvolanie v zmysle judikatúry ESĽP. ESĽP poukázal na prípad

O. proti Rusku č. 52854/99. Za týchto okolnosti ESĽP (v bode 35. rozhodnutia) dospel k záveru, že
v predmetnej veci nebol daný oprávnený dôvod na odchýlku od zásady právnej istoty, podľa ktorej
ak súdy rozhodnú vo veci konečným spôsobom, toto rozhodnutie nemôže byť spochybnené. ESĽP
poukázal na prípad J. proti Rumunsku č. 28342195. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ESĽP (v bode
36. rozhodnutia) dospel k záveru, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru (práva na spravodlivé

súdne konanie). ESĽP k tomu dodal, že nakoľko dospel k tomuto záveru, už nie je potrebné ani zvlášť
skúmať na základe námietky sťažovateľa, že bola porušená zásada rovnosti zbraní. ESĽP teda rozhodol
tak, že zrušením právoplatných rozsudkom okresného a krajského súdu na základe mimoriadneho
dovolania generálneho prokurátora bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie
garantované v článku 6 ods. 1 Dohovoru, a to najmä bola porušená zásada právnej istoty. Dohovor

o ochrane ľudských práv a základných slobôd je medzinárodnou zmluvou na ochranu ľudských práv
a základných slobôd v Európe. Zmluvnou stranou Dohovoru je aj Slovenská republika. Podpísanie
Dohovoru v znení protokolov nadväzujúcich na Dohovor v mene býv. Českej a Slovenskej Federatívnej
Republiky bolo oznámené v Zbierke zákonov pod č. 209/1992. Dohovor je teda medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách, ktorou je Slovenská republika viazaná.

S poukazom na Článok 1 ods. 2, Článok 7 ods. 5, Článok 154c ods. 1 Ústavy SR, Článok 19, Článok
46 ods. 1, 2 Dohovoru, § 193 C.s.p. uviedli, že v zmysle Článku 46 ods. 1 Dohovoru je Slovenská
republika povinná vykonať rozsudok ESĽP vydaný dňa 19.05.2020 vo veci J. proti Slovenskej republike
č. 75041/17. Za predpokladu, že štáty sa v rámci svojej jurisdikcie zaviazali zabezpečiť užívanie
práv garantovaných Dohovorom každému (čl. 1 dohovoru) a že výklad ustanovení Dohovoru je v

konečnom dôsledku úlohou ESĽP (č.l. 19 v spojení s čl. 44 Dohovoru), výklady ESĽP obsiahnuté v
jeho rozsudkoch tvoria neoddeliteľnú súčasť článkov Dohovoru a následne disponujú právne záväznou
silou Dohovoru erga omnes. Rozsudky ESĽP tak podľa známej francúzskej formuly majú „autorité de la
chose interpretée“ (interpretačnú silu). Podľa výkladu ESĽP rozsudok ESĽP, ktorým sa vysloví porušenie
ustanovenia Dohovoru, ukladá žalovanému štátu právnu povinnosť ukončiť porušovanie a vykonať

nápravunásledkovspôsobom,ktorýmdôjdekobnovesituácieexistujúcejpredporušením.Takýtovýklad
Dohovoru vyslovil ESĽP napr. v rozsudku vydanom dňa 31.10.1995 vo veci G. a ďalší proti Grécku.
Povinnosť štátu „vykonať nápravu“ v zmysle Dohovoru predstavuje nasledovné tri zložky:1/ Ak ESĽP dospel k záveru, že je nevyhnutné priznať primerané zadosťučinenie, je povinnosťou štátu
zaplatiť sťažovateľovi príslušnú sumu.
2/ Štát je povinný prijať také individuálne opatrenie v prospech sťažovateľa, aby sa sťažovateľ, pokiaľ je

to možné, nachádzal v rovnakej situácii, v akej sa nachádzal pred porušením Dohovoru,
3/ Štáty môžu prijímať všeobecné opatrenia akými sú legislatívne zmeny, a to za účelom zabránenia
ďalším porušeniam podobnej povahy.
Vyššie uvedený výklad vyplýva aj zo Stanoviska k implementácii rozsudkov ESĽP, prijatého Európskou
komisiou pre demokraciu prostredníctvom práva (Benátska komisia) na jej 53. Plenárnom zasadnutí

(Benátky 13.-14. Decembra 2002) (v bodoch 29. až 36. a v bode 40. Stanoviska). Pokiaľ ide o povinnosť
Slovenskej republiky zaplatiť sumu priznanú žalovanému v 1. rade titulom primeraného zadosťučinenia,
k tomu uviedol, že štát túto povinnosť v zmysle rozsudku ESĽP už splnil. Pokiaľ ide o všeobecné
opatrenia prijaté Slovenskou republikou za účelom výkonu podobných rozsudkov vydaných ESĽP vo
veciach vedených proti Slovenskej republike (vo veci DRAFT-OVA a.s. proti Slovenskej republike č.
72493/10, vo veci PSMA, spol. s r.o. proti Slovenskej republike č. 42533/11, vo veci COMPCAR, s.r.o.

proti Slovenskej republike č. 25132/13), k tomu uviedli, že inštitút mimoriadneho dovolania bol zrušený
a s účinnosťou od 01.07.2016 bol nahradený novým inštitútom: inštitútom dovolanie generálneho
prokurátora. Dostatočnosť tohto všeobecného opatrenia v súčasnosti vyhodnocuje Výbor ministrov
Rady Európy. Pokiaľ ide o prijatie individuálneho opatrenia v prospech žalovaného v 1. rade, aby sa
nachádzal v rovnakej situácii, v akej sa nachádzal pred porušením Dohovoru, poukázali na podobnú

právnu vec vedenú pred slovenskými súdmi; na prípad PSMA, spol. s r.o. proti Slovenskej republike
vedený pred ESĽP pod č. 42533/11. Vo veci PSMA, spol. s r.o. proti Slovenskej republike ESĽP vyslovil
porušenie práva sťažovateľa podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru z tých istých dôvodov, ako vo veci J. proti
Slovenskej republike. V uvedenej veci - podobne ako v tejto veci - na základe mimoriadneho dovolania
generálneho prokurátora Najvyšší súd SR zrušil právoplatné rozhodnutia súdov nižších stupňov -

rozsudok Okresného súdu Bratislava I a rozsudok Krajského súdu v Bratislave. Nakoľko vec účastníka:
PSMA, spol. s r.o. v čase vydania rozsudku ESĽP opätovne prebiehala v SR na okresnom súde, v
rámci individuálnych opatrení bol okresný súd oboznámený rozsudkom ESĽP. Okresný súd Bratislava
I po oboznámení sa s rozsudkom ESĽP rozhodol (v konaní vedenom pod sp.zn. 28Cb/361/2006)
tak, ako rozhodol súd pred zrušením právoplatných rozhodnutí okresného a krajského súdu. Okresný

súd svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na rozsudok ESĽP. Súd vyslovil názor, že viazanosť
súdu rozsudkom ESĽP mu nedovoľuje posúdiť žalobcom uplatnený nárok inak, ako tomu bolo v jeho
predchádzajúcom rozsudku. Rozsudok okresného súdu bol potvrdený aj rozsudkom Krajského súdu v
Bratislave (v konaní vedenom pod sp.zn. 4Cob/18/2016). Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku
(v bode 56.) uviedol „Právoplatný rozsudok ESĽP je v zmysle článku 46 ods. 1 Dohovoru pre štát

záväzný. Súd prvej inštancie uvedomujúc si právny význam, záväznosť a dopad rozsudku ESĽP na
prebiehajúce konanie a z neho vyplývajúce dôsledky sa podrobne zaoberal na stranách 18 až 20, 33,
35 napadnutého rozsudku uvedeným rozsudkom a z neho vyplývajúcich konsekvencií. Citujúc body 69,
71,73, 74, 75, 76, 78, 79 rozsudku, článok 46 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, článok 154c Ústavy Slovenskej republiky a § 135 ods. 1 O.s.p. dospel k správnemu záveru,

že povinnosťou vnútroštátnych súdov je napraviť dôsledky porušenia práv zaručených dohovorom
navrátením žalobcu do situácie, v ktorej sa nachádzal pred porušením svojich práv v dôsledku zrušenia
právoplatnéhoavykonateľnéhorozsudkuvjehoprospech.Odvolacísúdsavcelomrozsahustotožňujes
podrobnýmadostatočnýmodôvodnenímkonajúcehosúdunazákladeakýchdôvodov,atoajporiadnom
posúdení novej obrany žalovaného rozhodol zhodne ako vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí zo

dňa 14.05.2005, čím potvrdil záujem vnútroštátnych orgánov reštituovať postavenie žalobcu navrátením
do situácie, v ktorej sa nachádzal pred porušením svojich práv v dôsledku zrušenia právoplatného
a vykonateľného rozsudku v jeho prospech a povinnosťou štátu uskutočniť v rámci výkonu rozsudku
ESĽP adekvátne individuálne opatrenie, ktoré odstránia pretvávajúce negatívne dôsledky vo vzťahu
k žalobcovi“. Uvedeným spôsobom bolo ukončené porušovanie Dohovoru a bola vykonaná náprava

následkov spôsobom, ktorým došlo k obnove situácie existujúcej pred porušením Dohovoru. Vzhľadom
na to, že rozsudkom ESĽP zo dňa 19.05.2020 vedenom na základe sťažnosti žalovaného v 1. rade bolo
vyslovené porušenie Dohovoru, pričom bolo vyslovené, že k porušeniu Dohovoru došlo v predmetnej
veci zrušením právoplatného rozsudku okresného súdu a právoplatného rozsudku krajského súdu,
porušovanie Dohovoru v predmetnej veci môže byť ukončené a náprava dôsledkov môže byť vykonaná

jedine tým spôsobom, že Okresný súd Bardejov obnoví situáciu existujúcu pred porušením Dohovoru a
rozhodne tak, ako bolo právoplatne rozhodnuté pred zrušením právoplatných rozsudkov súdov nižších
stupňov. S poukazom na § 193 C.s.p. a na citované ustanovenia Ústavy SR a Dohovoru navrhli žalobu
zamietnuť.17. Na nariadenom pojednávaní súd vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov a to:
výpisu z pozemnoknižnej vložky, listov vlastníctva, poverenia dočasnou vnútenou správou, návrhu

Okresnému súdu Bardejov, uznesenia Okresného súdu Bardejov, ústavnej sťažnosti, sťažnosti na ESĽP,
Nálezu Ústavného súdu, oznámenia spoluzástupkyne SR pred ESĽP, tlačovej správy MS SR, rozsudku
Okresného súdu Bratislava I sp.zn. 28Cb/361/2006, rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp.zn.
4Cob/18/2016, stanoviska k implementácii rozsudkov ESĽP, rozsudku ESĽP vo veci J. c/a Slovenská
republika a to v preklade do slovenského jazyka, iného spisového materiálu a zistil tento skutkový stav:

18. Z výpisu z pozemnoknižnej vložky č. XX, T..Ú.. E. vyplýva, že podielovými spoluvlastníkmi sporných
nehnuteľností boli právni predchodcovia žalovaných a to N. V. v podiele 18/192 pod B.25a a B.34a, C.
Y., O.. V. v podiele 18/192 pod B.25b a B.34b a C. J. v podiele 9/192 pod B.29a a B34.d. Pod poradovým
číslom B38 je k číslam B14, 25a,b,d,e,,29a,b,34a-i uvedená poznámka: Poznamenáva sa konfiškácia
podľa nar. čís. 104/46 Sb.n. SNR v znení nar. č. 64/46 Sb.n. SNR pre účely pozemkovej reformy s tým,

že dispozície s týmto majetkom sú vyhradené výlučne Povereníctvu pôdohospodárstva a pozemkovej
reformy - Slovenskému pozemkovému fondu.

19. Z listu vlastníctva č. XXX, T..Ú.. E. vyplýva, že v časti A: majetková podstata sú evidované parcely
registra „C“ a to

parc. č. XXX/X - lesné pozemky o výmere 29.333 m2,
parc. č. XXX/X - lesné pozemky o výmere 18.255 m2,
parc. č. XXX - lesné pozemky o výmere 4.489 m2,
parc. č. XXX/X - lesné pozemky o výmere 25.131 m2,
parc. č. XXX/X - lesné pozemky o výmere 3.467 m2,

parc. č. XXX - lesné pozemky o výmere 3.171 m2,
parc. č. XXX - trvalé trávne porasty o výmere 18.002 m2,
parc. č. XXX - lesné pozemky o výmere 445.416 m2,
parc. č. XXX - lesné pozemky o výmere 7.941 m2,
parc. č. XXX/X - lesné pozemky o výmere 31.286 m2,

parc. č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 184 m2,
parc. č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 1.502 m2,
parc. č. XXX/X - lesné pozemky o výmere 329 m2.
V zmysle časti B: Vlastníci a iné oprávnené osoby súd okrem iných zapísaní ako vlastníci žalovaný v
1. rade pod položkou 14 v podiele 9/192 (titul nadobudnutia Osvedčenie o dedičstve 4D 179/2005),

žalovaný v 2. rade pod položkou 15 v podiele 9/192 (titul nadobudnutia Osvedčenie o dedičstve 4D
178/2005), žalovaný v 3. rade pod položkou 16 v podiele 9/192 (titul nadobudnutia Osvedčenie o
dedičstve 4D 178/2005), žalovaný v 4. rade pod položkou 19 v podiele 18/192 (titul nadobudnutia
Osvedčenie o dedičstve 1D 189/2005).

20. Z listu vlastníctva č. XXX, T..Ú.. E. vyplýva, že v časti A: majetková podstata sú evidované parcely
registra „C“ a to
parc. č. XXX/X - lesné pozemky o výmere 67.203 m2,
parc. č. XXX/X - ostatné plochy o výmere 100 m2,
parc. č. XXX/X - lesné pozemky o výmere 570.073 m2,

parc. č. XXX/X - lesné pozemky o výmere 277.112 m2,
parc. č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 297 m2,
parc. č. XXX/X - lesné pozemky o výmere 545 m2.
V zmysle časti B: Vlastníci a iné oprávnené osoby súd okrem iných zapísaní ako vlastníci žalovaný v
1. rade pod položkou 14 v podiele 9/192 (titul nadobudnutia Osvedčenie o dedičstve 4D 179/2005),

žalovaný v 2. rade pod položkou 15 v podiele 9/192 (titul nadobudnutia Osvedčenie o dedičstve 4D
178/2005), žalovaný v 3. rade pod položkou 16 v podiele 9/192 (titul nadobudnutia Osvedčenie o
dedičstve 4D 178/2005), žalovaný v 4. rade pod položkou 19 v podiele 18/192 (titul nadobudnutia
Osvedčenie o dedičstve 1D 189/2005).

21. Z rozhodnutia Povereníctva pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu č. 5392/VI-573/1945 zo
dňa 23.08.1945 došlo k rozhodnutiu o dočasnej vnútenej správe na lesných majetkoch N. V. S. D.. G.
T..Ú.. E. v prospech Správy štátnych lesov X..22. Dňa 28.08.1946 Konfiškačná komisia v sídle Okresného národného výboru Bardejov vydala
rozhodnutie pod č. Kom. 1/46-III. Týmto rozhodnutím okrem iných podľa § 1 ods. 1 písm. b/ nariadenia
SNR č. 104/1945 Sb.n. boli C. Y., O.. V., N. V. S. L. J. označení za osoby maďarskej národnosti a ku

dňu 01.03.1945 im bol skonfiškovaný všetok majetok na celom území Slovenska. O tom mali byť v
zmysle bodu 14. upovedomení aj označení právni predchodcovia žalovaných, ako to vyplýva z vyššie
uvedenéhorozhodnutia,pričomzrozhodnutiazároveňvyplýva,ževšetcimenovanísút.č.naneznámom
mieste. Zo samotného konfiškačného rozhodnutia a ani z ostatných listín predložených žalobkyňou však
nie je zrejmý spôsob doručenia tohto rozhodnutia právnym predchodcom žalovaných.

23. Následne na návrh Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy - pracovná skupina
pre pozemkovú reformu Prešov č. 4474/47 z 18.12.1947 s poukazom na vyššie uvedené konfiškačné
rozhodnutie, Okresný súd Bardejov uznesením č.k. 2433/47 zo dňa 23.12.1947 povolil zápis konfiškácie
sporných nehnuteľností, pod č. 38 v PKV XX, T..Ú.. E.. Z rozhodnutia súdu vyplýva, že o uznesení
okresného súdu bol upovedomený aj Dr. I. T. - súdom určený kurátor pozemkových vlastníkov

zdržujúcich sa na neznámom mieste.

24. Podľa § 1 Nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Sb.n. účinného v čase vydania
konfiškačného rozhodnutia:
Ods. 1 S okamžitou platnosťou a bez náhrady konfiškuje sa pre účely pozemkovej reformy

pôdohospodársky majetok na území Slovenska, ktorý je vo vlastníctve:
a) osôb nemeckej národnosti bez ohľadu na štátnu príslušnosť, b) osôb maďarskej národnosti
bez ohľadu na štátnu príslušnosť, c) zradcov a nepriateľov slovenského a českého národa a
Československej republiky akejkoľvek národnosti a štátnej príslušnosti, d) účastinných a iných
spoločností a právnických osôb, v ktorých kapitálovú alebo majetkovú účasť ku dňu 1. marca 1945

prevažne vlastnili alebo mali v držbe osoby nemeckej alebo maďarskej národnosti akejkoľvek štátnej
príslušnosti, pokiaľ tieto osoby nepreukážu, že sa činne zúčastnili na protifašistickom boji, alebo osoby,
ktoré spadajú pod ustanovenia ods. 6, e) účastinných alebo iných spoločností a právnických osôb,
ktorých správa zámerne a aktívne slúžila nepriateľskému vedeniu vojny alebo fašistickým účelom.
Výnimky z tohto ustanovenia povoľuje Sbor povereníkov.

Ods. 2 Konfiškácii podliehajú aj podiely na pôdohospodárskom majetku (§ 2), ktorých vlastníkmi sú
osoby uvedené v ods. 1.
Ods. 3 Konfiškácii podliehajú aj vlastnícke podiely pôdohospodárskych majetkov rodinných príslušníkov
vpriamejlíniiamanžela(manželky)osôbuvedenýchvods.1,pokiaľbolinanichztýchtoosôbprevedené
po 29. septembri 1938.

Ods. 4 Nekonfiškuje sa podľa ods. 1 pôdohospodársky majetok tých osôb nemeckej alebo maďarskej
národnosti, ktoré sa činne zúčastnili na protifašistickom boji, pokiaľ ich pôdohospodársky majetok
neprevyšuje výmeru 50 ha pôdy vôbec.
Ods. 5 Pre posúdenie príslušnosti k nemeckej alebo maďarskej národnosti je rozhodujúcim najmä jazyk
používaný v rodinnom styku, alebo príslušnosť k maďarskej alebo nemeckej politickej strane po 29.

septembri 1938, alebo priznanie národnosti pri niektorom sčítaní ľudu po roku 1929.
Ods. 5 Za zradcov a nepriateľov slovenského a českého národa a Československej republiky treba
pokladať osoby, ktoré sa považujú za osoby štátne nespoľahlivé podľa § 4 nariadenia č. 50/1945 Sb.
n. SNR.
Ods. 7 O tom, ktoré osoby treba považovať za osoby nemeckej či maďarskej národnosti (ods. 5) alebo

za zradcov alebo nepriateľov slovenského a českého národa a Československej republiky (ods. 6), o
tom, či účastinné a iné spoločnosti a právnické osoby spadajú pod ustanovenia ods. 1 písm. d) alebo
e), ako aj o tom, či možno pripustiť výnimky podľa ods. 3 alebo 4, rozhodne najneskôr do konca roku
1946 konfiškačná komisia (v ďalšom texte - Komisia).
Ods. 8 Stálymi členmi Komisie sú: predseda, ktorého menuje Sbor povereníkov na návrh povereníka

pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu, dvaja zástupcovia Povereníctva pre pôdohospodárstvo
a pozemkovú reformu a dvaja zástupcovia Povereníctva pre veci vnútorné. Ďalšími členmi Komisie
v jednotlivých okresoch sú: všetci členovia rady príslušného okresného národného výboru (správnej
komisie), po jednom zástupcovi Jednotného sväzu slovenských roľníkov, Sväzu slovenských partizánov,
Sväzu vojakov Slovenského národného povstania, Sväzu protifašistických väzňov, Sväzu zahraničných

vojakovaokresnejroľníckejkomisie.Zástupcuorganizácií,uvedenýchvpredošlejvete,vysielapríslušná
okresná odbočka, ak takej niet, príslušné ústredie. Komisia rozhoduje v sídle okresného národného
výboru, v obvode ktorého sa nachádza konfiškácii podliehajúci majetok. Predseda svoláva Komisiu
podľa potreby. Komisia je usnášania schopná za prítomnosti nadpolovičnej väčšiny členov a rozhodujeväčšinou hlasov prítomných. Predseda nehlasuje, len pri rovnosti hlasov rozhoduje. Ak o tej istej osobe
rozhodne Komisia v rozličných okresoch rozdielne, o konfiškácii rozhodne s konečnou platnosťou Sbor
povereníkov.

Ods. 9 Komisii pri výkone pôsobnosti podľa tohto nariadenia majú byť nápomocné všetky orgány štátnej
verejnej správy a ľudové súdy.
Ods. 10 Rozhodnutím Komisie (ods. 7) alebo Sboru povereníkov (ods. 8 posledná veta) považuje sa
majetok takejto osoby za konfiškovaný podľa ods. 1, 2 alebo 3 dňom nadobudnutia účinnosti tohto
nariadenia. Proti tomuto rozhodnutiu sťažnosť na Najvyšší správny súd sa nepripúšťa.

Ods. 11 Sbor povereníkov nariadením určí, že sa pôdohospodársky majetok osôb spadajúcich pod
ustanovenia § 1 ods. 1 písm. b) vyníma čiastočne, najviac však do 50 ha z konfiškácie.
§ 27 Toto nariadenie platí odo dňa 1. marca 1945; vykoná ho povereník Slovenskej národnej rady pre
pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu so zúčastnenými povereníkmi.

25. Podľa § 72 ods. 2 vládneho nariadenia č. 8/1928 Sb. o správnom konaní účinného v čase vydania

konfiškačného rozhodnutia Rozhodnutí je vydáno, pokud ve správních předpisech není ustanoveno
jinak, doručením písemného jeho vyhotovení, bylo-li prohlášeno ústně v přítomnosti stran, ústním
prohlášením.

26. Podľa § 33 ods. 1 cit. vládneho nariadenia Osobám, jejichž pobyt přes konané šetření jest neznám,

neb osobám, které nejsou úřadu známy, může býti doručeno, není-li ustanoven zástupce, zmocněnec
neb opatrovník, veřejnou vyhláškou na úřední tabuli a doručení platí za vykonané, není-li ve správních
předpisech jinak ustanoveno, když od vyhlášení na úřední tabuli příslušného úřadu uplynulo patnáct
dnů, nebyla-li ovšem ve vyhlášce stanovena lhůta delší.

27. Podľa Čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, medzinárodné zmluvy o ľudských právach
a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a
medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických
osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred
zákonmi.

28. Podľa Čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí
a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2
a 5 a zákonom.

29. Podľa Čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, medzinárodné zmluvy o ľudských právach a
základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným
zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a
majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.

30.PodľaČlánku6ods.1Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd-Právonaspravodlivé
súdne konanie, každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí
byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti,
keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu
považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnosti mohla byť
verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

31. Podľa Článku 19 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd - Zriadenie súdu, na
zabezpečenie plnenia záväzkov prijatých Vysokými zmluvnými stranami v tomto dohovore a jeho
protokoloch sa zriaďuje Európsky súd pre ľudské práva, ďalej len „súd“. Súd vykonáva svoju funkciu
permanentne.

32. Podľa Článku 46 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd - Záväznosť a
vykonávanie rozsudkov, vysoké zmluvné strany sa zaväzujú, že sa budú riadiť právoplatným rozsudkom
súdu vo všetkých prípadoch, ktorých sú stranami.33. Podľa Čl. 2 ods. 1 Základných princípov zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku
(ďalej len „C.s.p.“), ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť
spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.

34. Podľa Čl. 2 ods. 2 Základných princípov C.s.p., právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne
očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych
autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že
jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

35. Podľa Čl. 3 ods. 1 Základných princípov C.s.p., každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať
v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento
zákon, s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom,
judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom
na hodnoty, ktoré sú nimi chránené.

36. Podľa § 193 C.s.p., súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je
v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je
Slovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu
pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím

príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný
podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo
zániku spoločnosti.

37. Podľa § 455 C.s.p., ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu.

38. Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobkyňa sa podanou žalobou pôvodne vedenou na Okresnom
súdu Bardejov pod sp.zn. 6C/176/2009 domáhala voči žalovaným v 1. až 4. rade určenia
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v kat.úz. E.. Okresný súd Bardejov rozsudkom zo dňa

09.11.2011 č.k. 6C/176/2009-403 žalobu žalobkyne zamietol, pričom na základe odvolania bol tento
rozsudok potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 30.04.2013 č.k. 19Co/43/2012-479,
ktorý nadobudol právoplatnosť dňom 06.09.2013. Na základe mimoriadneho dovolania generálneho
prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 30.04.2013 č.k.
19Co/43/2012-479, Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 29.09.2015 sp.zn. 4MCdo 12/2014 zrušil

rozsudok Krajského súdu v Prešove a rozsudok Okresného súdu Bardejov a vec vrátil Okresnému súdu
Bardejov na ďalšie konanie, ktorému bola pridelená sp.zn. 1C/33/2016. Následne Európsky súd pre
ľudské práve rozsudkom zo dňa konštatoval, že uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.09.2015
sp.zn. 4MCdo 12/2014 bol porušený článok 6 ods. 1 Dohovoru.

39. Konajúci súd sa v prvom rade musel vysporiadať s právnymi dôsledkami uznesenia Najvyššieho
súdu SR zo dňa 29.09.2015 sp.zn. 4MCdo 12/2014, keďže v zmysle § 455 C.s.p. je viazaný právnym
názorom dovolacieho súdu a zároveň s právnymi dôsledkami rozsudku Európsky súd pre ľudské
práve zo dňa 19.05.2020, v ktorom tento súd konštatoval, že uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa
29.09.2015 sp.zn. 4MCdo 12/2014 bol porušený článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd, pričom týmto rozsudkom je súd viazaný v zmysle § 193 C.s.p.

40. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaný 4. novembra 1950 v Ríme
predstavuje základ európskeho systému ochrany ľudských práv. Dohovor ako medzinárodná zmluva
o ľudských právach a základných slobodách bol ratifikovaný a vyhlásený spôsobom ustanoveným

zákonov, pričom podpísanie dohovoru a jeho ratifikácia v mene Českej a Slovenskej Federatívnej
republiky bolo oznámené Federálnym ministerstvom zahraničných vecí v Zbierka zákonov pod č.
209/1992 Zb. Keďže Dohovor o ochrane ľudských práva a základných slobôd bol ratifikovaný a
vyhlásený pred účinnosťou ústavného zákona č. 90/2001 Z.z. tak v zmysle Článku 154c ods. 1 Ústavy
SR Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako medzinárodná zmluva o ľudských

právachazákladnýchslobodáchmáprednosťprezákonmi,akzabezpečujeväčšírozsahústavnýchpráv
a slobôd. Dohovor jednak zaväzuje jednotlivé štáty, aby poskytovali ochranu práv a slobôd jednotlivcom,
ale poskytuje jednotlivcom procesné nástroje na priame uplatnenie takto zaručených práv a slobôd voči
štátu prostredníctvom Európskeho súdu pre ľudské práva (Článok 19. Dohovoru).41.Jepotrebnézdôrazniť,ževzmysleČlánku46ods.1Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladných
slobôd,vysokézmluvnéstranysazaväzujú,žesabudúriadiťprávoplatnýmrozsudkomsúduvovšetkých

prípadoch, ktorých sú stranami. Z uvedeného článku Dohovoru vyplýva pre Slovenskú republiku ako
zmluvnú stranu povinnosť riadiť sa právoplatným rozsudkom Európskeho súdu pre ľudské práva vo
všetkých prípadoch, ktorých je stranou, t.j. aj rozsudkom vo veci J. proti Slovenskej republike pod č.
75041/17.

42. V tejto súvislosti je nutné poukázať na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.
októbra 2005 sp.zn. I. ÚS 239/2004 v ktorom uviedol nasledujúce: “Ústavný ďalej dodáva, že v zmysle čl.
152 ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou a súčasne v zmysle čl. 154c ods. 1 ústavy majú
príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť pred zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah
ústavných práv a slobôd. Zo vzájomnej súvislosti týchto ustanovení vyplýva, že dohovor a judikatúra

naň sa vzťahujúca predstavujú pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice
pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy základných práv a slobôd zakotvených v druhej hlave ústavy,
a tým normujú rámec, ktorý tieto orgány v konkrétnom prípade nemôžu prekročiť (napr. I. ÚS 36/02).
Okrem toho ústavný súd vo svojej judikatúre už zdôraznil, že do rámca ústavných záruk práva na osobnú
slobodu treba zahrnúť aj záruky poskytované čl. 5 dohovoru, tak ako ich vykladá a uplatňuje Európsky

súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre (napr. III. ÚS 7/00, II. ÚS 55/98).”

43. Ohľadne záväzku zmluvných strán Dohovoru riadiť sa právoplatným rozsudkom Európskeho súdu
pre ľudské práva súd poukazuje aj na STANOVISKO k implementácii rozsudkov Európskeho súdu pre
ľudské práva prijaté Európskou komisiou pre demokraciu prostredníctvom práva (Benátska komisia) na

jej 53. plenárnom zasadnutí (Benátky 13. - 14. december 2002) v ktorom je uvedené:
„C. Implementácia rozsudkov Súdu: náčrt inštitucionálneho rámca
a) Povinnosť riadiť sa rozsudkom Súdu
28. Podľa čl. 46 ods. 1 dohovoru sa členské štáty musia riadiť rozsudkom Súdu v každej veci, v ktorej
sú účastníkmi konania.

29. Povinnosť „vykonať nápravu“ predstavuje tri zložky. Keď Súd dospel k záveru, že je nevyhnutné
priznať primerané zadosťučinenie, je povinnosťou štátu zaplatiť sťažovateľom príslušné sumy. Úroky sú
žalovateľné po uplynutí troch mesiacov určených na zaplatenie.
30. Prijatie individuálnych opatrení v prospech sťažovateľa môže byť potrebné na zabezpečenie toho,
aby sa sťažovateľ, pokiaľ je to možné, nachádzal v rovnakej situácii, v akej sa nachádzal pred porušením

dohovoru. Tieto opatrenia môžu mať za následok napríklad potrebu ukončiť, ak je to možné retroaktívne,
nezákonnú situáciu.
31. Navyše, štáty môžu prijímať všeobecné opatrenia, akými sú legislatívne zmeny, a to za účelom
zabránenia ďalším porušeniam podobnej povahy.
32. Za predpokladu, že štáty sa v rámci svojej jurisdikcie zaviazali zabezpečiť užívanie práv

garantovaných dohovorom každému (čl. 1 dohovoru) a že výklad ustanovení dohovoru je v konečnom
dôsledku úlohou Súdu (pozri čl. 19 v spojení s čl. 44 dohovoru), výklady Súdu obsiahnuté v jeho
rozsudkoch tvoria neoddeliteľnú súčasť článkov uvedeného dohovoru a následne disponujú právne
záväznou silou dohovoru erga omnes. Rozsudky Súdu tak podľa známej francúzskej formuly majú
„autorité de la chose interpretée“ (interpretačnú silu, pozn. prekl.).

33. Skutočnosťou je, že rozhodnutia Súdu budú mať širší dopad než len na konkrétny prípad. Rozsudky
Súdu slúžia nielen na rozhodnutie vecí pred Súdom, ale všeobecne aj na objasnenie, ochranu a
rozvoj pravidiel ustanovených dohovorom, čím prispievajú k plneniu záväzkov štátov, ktoré na seba
ako zmluvné strany prevzali. To znamená, že okrem toho, že sa štáty musia riadiť rozsudkom Súdu vo
veciach, v ktorých boli účastníkmi konania, musia tiež vziať do úvahy možný dopad, ktorý môžu rozsudky

vyslovené v iných veciach mať na ich právny systém a právnu prax; tu je potrebné zdôrazniť, že kultúrne
rozdiely by nemali slúžiť ako zámienka na únik pred účinkami rozsudkov Súdu erga omnes.“

44. Z vyššie uvedeného vyplýva, že rozsudok, ktorým Európsky súd pre ľudské práva konštatoval
porušenie dohovoru alebo jeho protokolov, žalovanému štátu ukladá nielen právnu povinnosť vyplatiť

dotknutým osobám sumy priznané ako spravodlivé zadosťučinenie, ale aj povinnosť zvoliť všeobecné
a/alebo, ak to je nevyhnutné, individuálne opatrenia, ktoré musia byť prijaté v jeho vnútroštátnom
právnom poriadku pre účely skončenia porušenia konštatovaného Európskym súdom pre ľudské právaa uskutočniť akúkoľvek možnú nápravu jeho dôsledkov takým spôsobom, aby bola v takom rozsahu, v
akom to je možné, obnovená situácia existujúca pred zisteným porušením.

45. Súd preto skúmal, či priznaným spravodlivým zadosťučinením Európskeho súdu pre ľudské práva
boli odstránené závažné dôsledky porušenia práv zaručených dohovorom. Z rozsudku vo veci J. proti
Slovenskej republike vyplýva, že sťažovateľ si neuplatnil žiadny nárok na náhradu majetkovej škody.
Avšak z titulu nemajetkovej ujmy žiadal priznať sumu 7.000,00 eur tvrdiac, že utrpel emocionálny
stres z dôvodu právnej neistoty, pričom súdom mu po uskutočnení odhadu na spravodlivom základe

bola priznaná z titulu nemajetkovej ujmy suma 3.900,00 eur, ktorú Slovenská republika podľa tvrdení
žalovaného v 1. rade zaplatila. Z uvedeného teda vyplýva, že sťažovateľ sa pred Európskym súdom
pre ľudské práva domáhal náhrady iba nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla v dôvodu právnej neistoty
po zrušení právoplatných rozhodnutí okresného a krajského súdu. Sťažovateľ od Európskeho súdu pre
ľudské práva nežiadal náhradu majetkovej škody a preto mu ani nemohla byť priznaná. Konajúci súd
zdôrazňuje, že žalovaní v 1. až 4. rade sú ako podieloví spoluvlastníci evidovaní v katastri nehnuteľnosti

v kat.úz. E., pričom predmetné spoluvlastnícke podiely nadobudli dedením po svojich právnych
predchodcoch. Žalobkyňa sa podanou žalobou v zmysle rozhodnutí okresného a krajského súdu
neúspešne domáhala určenia vlastníckeho práva k spoluvlastníckym podielom žalovaných, teda tento
majetok žalovaných bol týmito súdmi ochránený pred žalobným nárokom žalobkyne. Až s poukazom na
právny názor vyjadrený v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, ktorým boli zrušené rozhodnutia okresného

a krajského súdu, čím žalovaní v 1. až 4. rade napriek právoplatným súdnym rozhodnutiam stratili
právnu istotu ohľadne vlastníckeho práva k majetku a reálne im hrozí, že ďalšími súdnymi rozhodnutiami
slovenských súdov bude určené vlastnícke právo žalobkyne k predmetným nehnuteľnostiam, čím bude
zasiahnuté do majetkovej sféry žalovaných v 1. až 4. rade. Takýto zásah do majetku žalovaných môže
byť považovaný za súladný so zákonom a slúžiaci verejnému záujmu, avšak s poukazom na závery

rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva o porušení práv sťažovateľa podľa článku 6 Dohovoru,
tento zásah nemôže byť považovaný za odôvodnený. Zároveň má súd za to, že priznaným spravodlivým
zadosťučinením vo výške 3.900,00 Eur neboli odstránené závažné dôsledky porušenia práv sťažovateľa
zaručených Dohovorom. Priznaným zadosťučinením sa nahrádzala iba nemajetková ujma spočívajúca
v utrpení emocionálneho stresu z dôvodu právnej neistoty po rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, ktorým

boli zrušené právoplatné rozhodnutia okresného a krajského súdu. Priznaným zadosťučinením nebola
nahradená majetková škoda, spočívajúca v zásahu do majetku žalovaných, t.j. do spoluvlastníckych
podielov žalovaných na nehnuteľnostiach v kat.úz. E., ku ktorému došlo rozhodnutím Najvyššieho súdu
SR. Ako bolo vyššie uvedené, žalovaní v 1. až 4. rade dedením nadobudli spoluvlastnícke podiely
na viacerých nehnuteľnostiach, pozemkoch v značnej výmere, pričom rozhodnutím Najvyššieho súdu

SR bol uvedený majetok žalovaných ohrozený. Súd poznamenáva, že v zmysle § 455 C.s.p. je ako
prvostupňový súd viazaný právnym názorom vyjadreným Najvyšším súdom SR v uznesení zo dňa
29.09.2015, avšak v zmysle § 193 C.s.p. je viazaný aj rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva
vo veci J. proti Slovenskej republike, pričom uvedeným rozhodnutím je viazaný aj odvolací a dovolací
súd. A práve rozsudkom Európskeho súdu pre ľudské práva bolo konštatované porušenie Dohovoru

uznesením Najvyššieho súdu SR ako dovolacieho súdu.

46. S poukazom k vyššie uvedenému je v tomto prípade povinnosťou vnútroštátnych súdov napraviť
dôsledky porušenia práv zaručených dohovorom navrátením sťažovateľa do situácie, v ktorej sa
nachádzal pred porušením svojich práv v dôsledku zrušenia právoplatného a vykonateľného rozsudku v

jeho prospech. Je teda potrebné, aby bolo prijaté individuálne opatrenie pre účely skončenia porušenia
Dohovoru konštatovaného Európskym súdom pre ľudské práva a uskutočniť možnú nápravu jeho
dôsledkov takým spôsobom, aby bola v takom rozsahu, v akom to je možné, obnovená situácia
existujúca pred zisteným porušením. Keďže po rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, ktorým boli zrušené
rozhodnutia okresného a krajského súdu a vec bola vrátená tunajšiemu súdu na ďalšie konanie,

nebola vec právoplatne skončená, súd po riadnom posúdení veci, rozhodol zhodne ako vo svojom
predchádzajúcom rozhodnutí zo dňa 09.11.2011, čím potvrdil záujem vnútroštátnych orgánov reštituovať
postavenie sťažovateľa navrátením do situácie, v ktorej sa nachádzal pred porušením svojich práv v
dôsledku zrušenia právoplatného a vykonateľného rozsudku v jeho prospech. Jedine týmto spôsobom
môže byť za existujúceho skutkového a právneho stavu, naplnená povinnosť štátu uskutočniť v rámci

výkonu predmetného rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva adekvátne individuálne opatrenia,
ktoré odstránia pretrvávajúce negatívne následky vo vzťahu k sťažovateľovi.47. Podanou žalobou sa Slovenská republika v procesnom postavení žalobkyne v predmetnom konaní
domáhala voči žalovaným určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v kat.úz. E.. Žalobu odôvodnila
tým, že právni predchodcovia žalovaných v 1. až 4. rade boli maďarskej národnosti, a preto im boli

predmetné nehnuteľnosti skonfiškované na základe Vládneho nariadenia č. 104/1945 Sb.n. SNR v
spojení s vládnym nariadením č. 64/1946 Sb.n. SNR zo dňa 14.05.1946 pre účely pozemkovej reformy
tak, ako to vyplýva zo zápisu č. 34 v pozemnoknižnej vložke č. XX. Rozhodnutím Povereníctva SNR pre
pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu č. 5392/VI-573/1945 zo dňa 23.08.1945 došlo k rozhodnutiu o
dočasnej vnútornej správe na lesných majetkoch N. V.Á. a spol, kat.úz. E. v prospech Správy štátnych

lesov X.. Na základe rozhodnutia Povereníctva SNR pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu -
pracovná skupina pre pozemkovú reformu Prešov č. 4474/47 zo dňa 18.12.1947 bola na Okresný súd
Bardejov podaná žiadosť o vyznačenie konfiškácie na majetok osôb C.Á. Y., O.. V., N. V., L. J. a to
nehnuteľností zapísaných v pozemkovej knihe katastrálneho územia E., vo vložke č. XX. V zmysle
uvedeného podľa žalobkyne došlo uznesením Okresného súdu Bardejov č. 2433/47 zo dňa 23.12.1947
k povoleniu zápisu konfiškácie predmetných nehnuteľností pre účely pozemkovej reformy do PKV č.

XX pod číslom zápisu 38 zo dňa 20.12.1947. Na základe uvedeného mala žalobkyňa za to, že dňom
01.03.1945 sa vlastníkom predmetných nehnuteľností stal Československý štát.

48. Konajúci súd konštatuje, že na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru o nedôvodnosti
žaloby a preto ju zamietol. Súd dospel k záveru, že ku konfiškácii a prechodu vlastníctva na štát

podľa nariadenia SNR č. 104/1946 Sb.n. dochádzalo priamo dňom jeho účinnosti, t.j. 01.03.1945,
pričom aby došlo k účinnej konfiškácii, museli byť splnené všetky podmienky stanovené predmetným
nariadením. V zmysle záverov vykonaného dokazovania má súd za to, že v danom prípade nie je
splnená základná podmienka, a to existencia spôsobilého rozhodnutia, na základe ktorého malo dôjsť
ku konfiškácii a prechodu vlastníctva na štát. Uvedená nespôsobilosť konfiškačného rozhodnutia je

spôsobená tým, že nedošlo k jeho riadnemu doručeniu a teda nenastala právoplatnosť a vykonateľnosť
konfiškačného rozhodnutia. Z rozhodnutia Konfiškačnej komisie v sídle Okresného národného výboru
Bardejov číslo: Kom. 1/46-III. zo dňa 28.08.1946 vyplýva, že právni predchodcovia žalovaných C. Y.,
O.. V.J., L. J. S. N. V. v čase vydania tohto rozhodnutia bytom na neznámom mieste, sa považujú
podľa § 1 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 64/1/46 Sb. n. SNR za osoby maďarskej národnosti a

na základe tohto rozhodnutia považuje sa pôdohospodársky majetok v rozsahu § 2 nariadenia č.
104/1945 Sb. n. SNR patriaci vlastníckym právom uvedeným osobám za skonfiškovaný ku dňu 1.
marca 1945 a to bez ohľadu na to, v ktorom katastrálnom území, či v ktorej obci na celom území
Slovenska sa tento majetok nachádza. Z konfiškačného rozhodnutia vyplýva, že o ňom majú byť
v zmysle pokynu pod por. č, 14 upovedomení „Vlastník: Y. X.. O.. V. a spol.“, avšak v rozhodnutí

označené všetky osoby sa v zmysle samotného rozhodnutia nachádzajú na neznámom mieste, t.j. aj
právni predchodcovia žalovaných. V tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že Konfiškačné komisie zriadené
podľa § 1, ods. 7, 8 nariadenia č. 104/1945 Sb.n. pri jednotlivých okresných národných výboroch bolo
potrebné považovať za „politické úrady“ v zmysle § 6 vládneho nariadenia č. 8/1928 Sb. o řízení ve
věcech náležejících do působnosti politických úřadů (správní řízení), preto sa na konfiškačné konanie

v zmysle nariadenia č. 104/1945 Sb.n. vzťahuje vládne nariadenie č. 8/1928 Sb. o správnom konaní.
V zmysle § 72 uvedeného nariadenia o správnom konaní, rozhodnutie je vydané (pokiaľ nie je v
správnych predpisoch ustanovené inak) doručením písomného vyhotovenia. Zároveň v zmysle § 33
ods. 1 citovaného vládneho nariadenia osobám, ktorých pobyt je počas správneho (konfiškačného)
konania neznámy, sa rozhodnutie doručuje zástupcovi, zmocnencovi alebo opatrovníkovi, verejnou

vyhláškou na úradnej tabuli. Z pokynu pod por č. 14 na upovedomenie o konfiškačnom rozhodnutí
vyplýva, že majú byť upovedomení aj vlastníci konfiškovaného majetku, t.j. aj právny predchodcovia
žalovaných,avšaknapriekskutočnosti,žekonfiškačnákomisiavkonfiškačnomrozhodnutíkonštatovala,
že všetky dotknuté osoby sú na neznámom mieste, z pokynu na upovedomenie o rozhodnutí nie
je zrejmé, aby konfiškačné rozhodnutie bolo doručené niektorým zo spôsobov uvedených v § 33

ods. 1 citovaného nariadenia vlády. Zároveň ani z iných listinných dôkazov predložených žalobkyňou
v konaní nebolo preukázané, či právnym predchodcom žalovaných bolo doručované konfiškačné
rozodnutievzmysle§33ods.1citovanéhovládnehonariadeniaazároveňnebolopreukázanédoručenie
iným vhodným spôsobom v zmysle § 35 ods. 2 vládneho nariadenia. Ako vyplynulo z vykonaného
dokazovania o predmetnom uznesení Okresného súdu v Bardejov č.k. Č. d. 2433/47 zo dňa 23.12.1947

bol upovedomený Dr. I. T., advokát v Bardejove, ako súdom menovaný kurátor pre vzdialených - na
neznámom mieste sa zdržujúcich - pozemnoknižných vlastníkov. Z vykonaného dokazovania však
nebolopreukázané,žeosamotnomkonfiškačnomrozhodnutídotknutíprávnipredchodcoviažalovaných
v zmysle citovaného vládneho nariadenia č. 8/1928 Sb. boli upovedomení. Vzhľadom k tomu, že neboldodržaný zákonný postup voči právnym predchodcom žalovaných, má to za následok, že ku konfiškácii
ich majetku nedošlo, takže štát sa ani nemohol stať vlastníkom pozemkov. Ak majetok, ktorý mal byť
skonfiškovaný právnym predchodcom žalovaných, neprešiel do vlastníctva štátu, potom nič nebránilo

tento majetok následne prejednať v dedičskom konaní po nich. V dôsledku takéhoto prejednania sa
potom žalovaní stali vlastníkmi sporných nehnuteľností. Na základe vyššie uvedených skutočností a
citovaných zákonných ustanovení, súd žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol.

49. Záverom súd poznamená, že žalobkyňa v záverečnom vyjadrení netvrdila, že vlastnícke právo

k nehnuteľnostiam nadobudla vydržaním, ako to bolo v podanom odvolaní proti rozsudku tunajšieho
súdu zo dňa 09.11.2011. Napriek tomu prvostupňový súd zhodne s názorom Krajského súdu v Prešove
v rozsudku zo dňa 30.04.2013 konštatuje, že žalobkyňou neboli produkované dôkazy preukazujúce
jej tvrdenie o nadobudnutí vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam vydržaním, čím nebolo
unesené dôkazné bremeno.

50.Podľa§262ods.1C.s.p.,onárokunanáhradutrovkonaniarozhodneajbeznávrhusúdvrozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

51. Podľa § 255 ods.1 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

52. Podľa § 453 ods. 3 C.s.p., ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách
dovolacieho konania.

53. Súd postupom podľa § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s 453 ods. 3 C.s.p. aplikujúc § 255 ods. 1

C.s.p. priznal žalovaným v 1. až 4. rade voči žalobkyni nárok na náhradu trov pôvodného konania
prvostupňového a odvolacieho konania, ako aj náhradu trov dovolacieho konania a náhradu trov nového
prvostupňového konania v rozsahu 100 %, keďže žalovaní mali v konaní plný úspech vo veci. O výške
náhrady trov konania súd rozhodne po právoplatnosti rozsudku uznesením, ktoré vydá súdny úradník
(§ 262 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, na Okresný súd
Bardejov, v 3 písomných vyhotoveniach (§ 362 ods.1 C.s.p.).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 C.s.p.).

Podľa ust. § 365 ods.1 C.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ust. § 365 ods.2 C.s.p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa ust. § 365 ods.3 C.s.p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať

len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. - o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok).