Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, June 23, 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 14S/88/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2021200268
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Bundzel

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2021200268.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a sudcov JUDr.

Pavla Lacza a JUDr. Petra Dumana, v právnej veci žalobcu: Distrib Capital, s.r.o., so sídlom Potočná
8204/19, 831 06 Bratislava, IČO: 36 705 691, zastúpeného spoločnosťou: ADAUS, s.r.o., so sídlom
Miletičova 5B, 821 08 Bratislava, IČO: 36 731 544 proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného číslo: 101366896/2021 zo dňa 2. augusta 2021, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania

1. Daňový úrad Trnava ako prvostupňový správny orgán svojim rozhodnutím číslo: 100484094/2021 zo
dňa 24.3.2021, opraveným oznámením o oprave chýb č. 101124244/2021 zo dňa 30.6.2021 podľa § 68
ods. 5 a 6 zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume
110 956,61 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2019, súčasne správca dane ako

prvostupňový správny orgán nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet v sume 97 960,57 eur a vyrubil mu
daň v sume 12 996,04 eur.

2. Žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt si uplatnil v zdaňovacom období júl 2019 odpočítanie dane
v zmysle § 49 zákona o DPH na základe predložených faktúr od dodávateľa - obchodnej spoločnosti
Omega holding a.s., Bratislava: číslo faktúry 20190701, dátum dodania 2.7.2017, základ dane 472
496,69 eur, DPH vo výške 94 499,34 eur, keď predmetom dodania bola CIP stanica, zariadenie

na odplyňovanie vody, riadiaca jednotka rozšírenie kapacity; číslo faktúry 20190703, dátum dodania
8.7.2019, základ dane vo výške 65 499,72 eur, DPH vo výške 13 099,94 eur, keď predmetom dodania
bola oceľová betonárska sieť (kari rohož) 10 x 10 x 8 mm, presun žeriavu na pracovisko, presun
technológie žeriavom, nerezové odvodňovacie žľaby; číslo faktúry 20190704, dátum dodania 8.7.2019,
základ dane vo výške 16 786,64 eur, DPH vo výške 3 357,33 eur, pričom predmetom dodania bolo
doúčtovanie projektu 8.7.2019. Spolu základ dane predstavoval 554 783,05 eur, DPH vo výške 110
956,61 eur.

3. Prvostupňový správny orgán svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že na základe preverenia
dodávateľsko - odberateľských obchodných vzťahov medzi žalobcom ako daňovým subjektom a
obchodnou spoločnosťou Omega holding, a.s. Bratislava bolo zistené, že táto spoločnosť nemohladodať tovar a služby daňovému subjektu vo vlastnej réžii, ale tieto zabezpečila subdodávateľsky. Bolo
zistené, že žalobcom uvádzaná dodávateľská spoločnosť Omega holding, a.s. Bratislava so správcom
dane nespolupracovala, neumožnila správcovi dane tieto skutočnosti preveriť, pričom so správcom dane

zistených skutočností vyplýva, že jedným zo subdodávateľov bola spoločnosť Fairfield Company, s.r.o.,
Bratislava, ktorá podala za zdaňovacie obdobie júl 2019 dodatočné nulové daňové priznanie na dani
z pridanej hodnoty a teda je zrejmé, že nedodala v zdaňovacom období júl 2019 spoločnosti Omega
holding, a.s. Bratislava žiadne tovary ani služby v zmysle § 8 a § 9 zákona o DPH. Za tohto stavu
správca dane konštatoval, že nebolo vierohodným spôsobom preukázané uskutočnenie zdaniteľného

obchodu medzi kontrolovaným daňovým subjektom a spoločnosťou Omega holding, a.s. Bratislava.
Taktiež bolo zo strany správcu dane preverené z informačného systému VIES, že v zdaňovacom období
júl 2019 nebolo potvrdené žiadne dodanie z iného členského štátu spoločnosti Fairfield Company, s.r.o.
Bratislava.

4. V súvislosti s preverovaním dodávateľsko - odberateľských obchodných vzťahov medzi žalobcom

a spoločnosťou Omega holding, a.s. Bratislava správca dane zaslal splnomocnenému zástupcovi
kontrolovaného daňového subjektu výzvu na predloženie dôkazov č. 100330406/2020 zo dňa 3.2.2020,
ktorou vyzval žalobcu k predloženiu dôkazných prostriedkov preukazujúcich splnenie podmienok v
súlade s ust. § 45 ods. 2 písm. e) daňového poriadku, že zdaniteľné obchody sa uskutočnili a preukázal
tak splnenie podmienok zákona o DPH. Správca dane predovšetkým požadoval, aby žalobca ako

daňový subjekt predložil správcovi dane spôsob nakontaktovania sa s dodávateľom - obchodnou
spoločnosťou Omega holding, a.s. Bratislava, identifikáciu osoby (meno, priezvisko, adresa), ktorá
za spoločnosť Omega holding, a.s. Bratislava rokovala s kontrolovaným daňovým subjektom; kde a
na akej adrese sa tovar nakúpil v zmysle jednotlivých faktúr číslo: 20190701 a 20190703 (oceľová
betonárska sieť, nerezové odvodňovacie žľaby) nachádza a v akom množstve, resp. na aký účel v

súvislosti s ekonomickou činnosťou žalobcu ako daňového subjektu bol použitý. Taktiež požadoval
doklady preukazujúce spôsob prepravy nakúpeného tovaru a EČV vozidiel, ktoré vykonali prevoz tovaru
od dodávateľa do priestorov daňového subjektu ako aj mená šoférov týchto vozidiel ako aj ďalšie
skutočnosti, ktoré bližšie ozrejmiť tento dodávateľsko - odberateľský vzťah.

5. Výzva bola splnomocnenému zástupcovi daňového subjektu doručená dňa 2.3.2020 (opakovaná
výzva zo dňa 24.3.2020 bola doručená dňa 17.4.2020), pričom v oboch týchto prípadoch daňový
subjekt v stanovenej lehote na tieto výzvy nereagoval a nepredložil žiadne dôkazy ani doklady, ktoré by
vierohodným spôsobom preukázali oprávnenosť uplatnenia práva na odpočítanie dane.

6. Proti rozhodnutiu správcu dane podal žalobca dňa 14.5.2021 odvolanie, v ktorom namietal v podstate
rovnaké skutočnosti, aké sú predmetom žalobného návrhu.

7. Žalovaný Finančné riaditeľstvo SR napadnutým rozhodnutím číslo: 101366896/2021 zo dňa 2.8.2021
potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 100484094/2021 zo dňa 24.3.2021,

opravené oznámením o oprave chýb č. 101124244/2021 zo dňa 30.6.2021.

8. Žalovaný svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca ako daňový subjekt neposkytol správcovi dane
jednoznačný dôkaz o tom, že plnenie, ktoré bolo deklarované daňovým subjektom, bolo z jeho strany
realizované, dôsledkom čoho žalobcovi ako daňovému subjektu nevzniklo právo na odpočítanie dane z

dodávateľských faktúr od spoločnosti Omega holding, a.s. Bratislava. V tejto súvislosti poukázal na to, že
správca dane preveroval daňovou kontrolou dodržiavanie jednotlivých ustanovení zákona o DPH, a to
nielen po formálnej stránke, ale aj po stránke materiálnej, a aj z dôvodu pochybností neuznal daňovému
subjektu odpočítanie dane podľa § 49 a § 51 zákona o DPH tak ako si tieto uplatnil. Z vykonaného
dokazovaniazistil,žesprávcadanepreverovalďalšieskutočnostiobchodnýchtransakcií(reálnedodanie

tovaru a služieb), pričom v tomto smere chránil záujmy štátu, čo je jeho prvoradou povinnosťou.
Správcovi dane neboli predložené žiadne konkrétne dôkazy a doklady, ktoré by potvrdzovali dodanie
tovaru a služieb deklarovaným dodávateľom.

9. Bolo zistené, že v rámci výkonu daňovej kontroly za účelom preverenia uplatnenia práva na

odpočítaniedanezdodávateľskýchfaktúrodspoločnostiOmegaholding,a.s.Bratislavavykonalsprávca
dane viaceré úkony smerujúce k prevereniu uskutočnenia zdaniteľných plnení, a to konkrétne dňa
17.1.2020 vykonal miestne zisťovanie na adrese sídla tejto spoločnosti, pričom miestnym zisťovaním
nebolo možné preveriť požadované skutočnosti, pretože sa obchodná spoločnosť Omega holding,a.s. Bratislava na adrese sídla nenachádzala. Okrem toho správca dane dňa 24.1.2020 zaslal tejto
spoločnosti výzvu č. 1000197434/2020 zo dňa 20.1.2020, ktorou ju vyzýval na predloženie dokladov
za zdaňovacie obdobie júl 2019, pričom žiadne doklady neboli predložené. Pokiaľ ide o konateľa tejto

dodávateľskej spoločnosti Mgr. Ľubomíra Haviara, tak tomuto bolo doručované predvolanie na výsluch,
pričom zásielka sa vrátila späť na Daňový úrad Trnava s poznámkou doručovateľa „zásielka neprevzatá
v odbernej lehote; následne dňa 8.4.2020 sa zamestnanec správcu dane telefonicky skontaktoval s
Ľubomírom Haviarom za účelom predloženia účtovných a daňových dokladov ohľadom spoločnosti
Omega holding, a.s. Bratislava, pričom sa s ním dohodol, že potrebné doklady doloží elektronicky

prostredníctvom elektronického portálu finančnej správy do termínu 15.4.2020, avšak do stanoveného
termínu neboli zo strany spoločnosti, resp. jeho konateľa predložené žiadne doklady a ani nikto sa za
spoločnosť so správcom dane neskontaktoval.

10. Odvolací správny orgán, t.j. žalovaný vo svojom rozhodnutí konštatoval, že správca dane nie je
povinný vyhľadávať dôkazy svedčiace v prospech daňového subjektu, ale je oprávnený zákonným

spôsobom získať a použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce
pre správne určenie dane. Zo zistení správcu dane tiež vyplýva, že dodávateľská spoločnosť Omega
holding, a.s., Bratislava nemala žiadnych zamestnancov, rovnako nedisponuje žiadnym materiálno-
technologickým vybavením a nemohla dodať tovar a služby uvedené na sporných faktúrach daňovému
subjektu vo vlastnej réžii, ale tieto musela zabezpečiť subdodávateľsky podľa zoznamu komponentov

a dodávateľov projektu Pivovar Karpat, poskytnutom Mgr. Ľubomírom Haviarom v rámci iného konania
správcu dane, získal správca dane informáciu o dodávateľoch spoločnosti Omega holding, a.s.
Bratislava, pričom tovary, ktoré táto spoločnosť v zdaňovacom období júl 2019 dodala daňovému
subjektu, mala podľa vyjadrenia Mgr. Ľubomíra Haviara nakúpiť od subdodávateľa - obchodnej
spoločnosti Fairfield Company, s.r.o., Bratislava. Uvedená spoločnosť podala za zdaňovacie obdobie

júl 2019 dodatočné nulové daňové priznanie na dani z pridanej hodnoty, z čoho je zrejmé, že nedodala
v zdaňovacom období júl 2019 spoločnosti Omega holding, a.s. Bratislava žiadane tovary ani služby v
zmysle § 8 a § 9 zákona o DPH.

11. K námietke žalobcu, že sa správca dane účelovo snaží vyvolať rozpor v tvrdeniach spoločnosti

Omega holding, a.s. Bratislava a žalobcu ako daňového subjektu, pokiaľ ide o predložené dôkazy;
ktoré sa týkajú dopravy v mesiaci júl 2019 a že svoje konštatovanie nepodložil žiadnym relevantným
dôkazom; tak v tomto prípade je potrebné zo strany správcu dane vychádzať z vyjadrenia konateľa
spoločnosti Omega holding, a.s. Bratislava a vyjadrenia daňového subjektu, keď konateľ obchodnej
spoločnosti Omega holding, a.s. Bratislava Mgr. Ľubomír Haviar v rámci iného konania správcu dane

do zápisnice uviedol, že prepravu tovaru pre daňový subjekt bola uskutočnená kamiónovou dopravou
priamo od výrobcu z Talianska k odberateľovi - daňovému subjektu, pričom prepravu zabezpečovali
dodávatelia spoločnosti Omega holding, a.s. Bratislava. Podľa vyjadrenia daňového subjektu, ktoré
predložil k protokolu, bola preprava nakúpeného tovaru zabezpečená vozidlom spoločnosti Autodoprava
Puškár, s.r.o., so sídlom Saleziánska 8, Trnava s evidenčným číslo vozidla EČV: TT 773, z čoho vyplýva,

že tieto tvrdenia sa nezhodujú.

12. K námietke, že daňový subjekt mal záujem vypočuť viacerých svedkov, ktorí by potvrdili reálnosť
obchodov správca dane uviedol, že nemá zákonné možnosti zistiť potrebné údaje k identifikácii týchto
svedkov,pokiaľichžalobcaakodaňovýsubjektbližšienekonkretizuje,resp.neidentifikuje.Zatohtostavu

preto správca dane nemá bez presnej identifikácie osoby možnosť osobu predvolať a vypočuť. V tejto
súvislosti bolo poukázané na ust. § 24 ods. 1 daňového poriadku, keď dôkazné bremeno je na strane
daňového subjektu, pričom je povinnosťou platiteľa preukázať všetky tvrdené skutočnosti. Ak platiteľ
neunesie v tomto zmysle dôkazné bremeno nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočítanie
DPH.

13. Napriek tomu odvolací orgán v súvislosti s daňový subjektom spomínanou judikatúrou Najvyššieho
súdu SR dáva daňovému subjektu do pozornosti rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn.
14S/115/2019 zo dňa 15.10.2020, ktorý nadobudol právoplatnosť 22.12.2020 a proti ktorému nebola
podaná kasačná sťažnosť. V bode 77. rozsudku súd uvádza, že judikatúra Najvyššieho súdu SR,

zaoberajúca sa dôkazným bremenom v daňovom konaní, osobitne pokiaľ ide o preukazovanie
uskutočňovania zdaniteľného plnenia je rozsiahla a prešla istým vývojom, ale v posledných rokoch
sa jasne ustálila v závere, že na preukázanie oprávnenosti nároku na odpočet DPH nepostačuje
predložiť faktúru, zmluvu a preberací protokol, ak im nesvedčia ďalšie preukázané okolnosti (uznesenieÚstavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 705/2017, rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžfk/40/2017,
4Sžfk/38/2017, 1Sžfk/1/2017, 6Sžfk/43/2017, 1Sžfk/82/2016).

14. Rovnako Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. I. ÚS 377/2018-53 zo dňa 14. novembra 2018
rozobral prenos dôkazného bremena v daňovom konaní nasledovne : „Daňový subjekt má v daňovom
konaní dve základné povinnosti : povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne
sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie

(povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych
predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom
konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných
podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených
daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v
takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov

vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese
dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým
subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady
prejednacej“.

15. Žalovaný poukazuje aj na bod 78. citovaného rozsudku Krajského súdu v Trnave : „ Správny súd
s poukazom na § 24 ods. 1 daňového poriadku pripomína, že dôkazné bremeno preukázania reálne
uskutočnenie zdaniteľného plnenia zaťažuje predovšetkým daňový subjekt, pričom nemožno opomenúť,
že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej únie o spoločnom systéme

dane z pridanej hodnoty je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom zneužívania (pozri najmä
rozsudky z 29. apríla 2004, Gemeente Leusden a Holin Group, C-487/01 a C-7/02, Zb. s- I-5337, bod
76, ako aj z 21. februára 2006, Halifax, a i., C-255/02, Zb. s. I. 1609, bod 71)“.

16. Žalovaný ďalej poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžfk/10/2020 zo dňa
20.5.2020, kde je v bode 14. uvedené, že pokiaľ ide o zodpovedanie otázky dôkazného bremena, toto
nesie sťažovateľ (daňový subjekt), keďže daňové orgány preverujú správnosť výšky priznanej daňovej
povinnostiauplatnenýchnárokovnaodpočetdane,avšakniejeichpovinnosťouzisťovaťapreukazovať,
ako sa deklarované obchody v skutočnosti odohrali.

17. V rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžfk/19/2019 zo dňa 2.6.2020 sa uvádza, že povinnosť
preukázania reálneho uskutočnenia dodávky tovaru alebo služieb vyplýva z daňového poriadku ako
procesného predpisu upravujúceho daňové konanie. V zásade platí, že daňový subjekt ako podnikateľ

koná vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Ak má teda preukázať zodpovedný prístup, mal
by sa snažiť vo vlastnom záujme, v reálnom čase uskutočňovania obchodu získať dôkazy o tom, že
bol uskutočnený, aby v budúcnosti nemohli vzniknúť pochybnosti o jeho realizácii. Najvyšší súd SR
v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa
23.6.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. III ÚS 78/2011-17 zo dňa 23. februára

2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že : „ Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§
28 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 42 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z.z.). Primárne je
nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojím
právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z
pridanej hodnoty, je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil;

preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených
podmienok. Dokazovaniezostranysprávcudaneslúžiažnanáslednúverifikáciuskutočnostíadokladov
predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia
spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený“.

18. Žalovaný dôvodí, že pokiaľ ide o hodnotenie listinných dokladov (podkladov), je potrebné zdôrazniť,
že v zmysle citovaného rozsudku Najvyššieho súdu SR 4Sžfk/19/2019 zo dňa 2.6.2020: „Samotná
existencia faktúry však určite nie je postačujúcim, relevantným dôkazom toho, že k dodaniu tovaruskutočne došlo. Zaúčtovanie daňových dokladov v súlade so zásadami účtovníctva ešte nezakladá
podmienku uplatnenia práva na odpočítanie dane z prijatých zdaniteľných dodávok (tovarov a služieb).
Zákonné podmienky, po splnení ktorých vzniká platiteľovi právo na odpočítanie dane, nespočíva len vo

formálnej deklarácii, v predložení dokladov s predpísaným obsahom, ale tieto musia mať povahu faktu,
t.j. musia nesporne preukazovať skutočnosť vo všetkých jej znakoch - v právnej skutočnosti, v objekte
a v subjekte. Správca dane deklarovaný nárok na odpočítanie DPH neuzná, ak napríklad vykonanou
analýzou bude zistené, že napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených zákonom o DPH účel
tohto zákona nebol dodržaný a situácia umožňujúca vzniknúť uplatneniu práva na odpočítanie dane

bola čisto umelá a vykonštruovaná“.

19. Z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/136/2013 zo dňa 29.1.2015 vyplýva,
že technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či
takéto plnenie reálne poskytnuté bolo, resp. či bolo poskytnuté v deklarovanom rozsahu a dodávateľom

uvedeným na doklade.

20. Vo vzťahu k namietanému vyhodnoteniu zisteného skutkového stavu žalovaný poukazuje na
judikatúru Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorej platí, že podmienky uvedené v § 49 ods. 1,2 písm. a), §

51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže
nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže zákon to neustanovuje) ani pri vzniku
zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak zákonodarca
požaduje pre ľahkú zneužiteľnosť, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu
podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane

z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené.
V danom prípade nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej
faktúry, iba predloženie faktúry, dodacích listov, ale musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody
boli reálne uskutočnené osobou na faktúre uvedenou (rozsudok sp. zn. 6Sžf/18/2011, 6Sžf/14/2012,
3Sžfk/10/2020).

21. Žalovaný zastáva názor, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností vyvodil,
zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi
ustanoveniami zákona o DPH. Doklady predložené daňovým subjektom nemajú reálny základ a
vyvolávajú pochybnosti o uskutočnení deklarovaných obchodov, na základe ktorých si daňový subjekt

uplatnil právo na odpočítanie dane.

II. Žaloba a žalobné dôvody

22. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca dňa 26.10.2021 žalobu, v ktorej namietal, že zo strany
správcu dane pri vydaní rozhodnutia došlo k hrubému porušeniu zákona o správe daní, keď sa riadil iba
subjektívnymi úvahami, ktoré nezaložil na dôkazoch, neposúdil s dostatočnou odbornou starostlivosťou

skutkový stav veci, presunul rozsah dôkazného bremena subdodávateľov v obchodných transakciách
na žalobcu, v daňovej kontrole bol nečinný a vykonal kontrolu u iných platiteľov dane, ktorých výsledky
premietol do Protokolu o výsledku zistenia z daňovej kontroly a následne do rozhodnutia. Z uvedeného
dôvodu sa rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu javí ako nezákonné,
nepreskúmateľné a nedôvodné.

23. Žalobca v žalobe namietal, že správca dane vo svojom rozhodnutí uviedol v podstate iba tú
skutočnosť, že daňový subjekt v zdaňovacom období nepreukázal dodanie tovarov a služieb od svojich
dodávateľov a v ostatných častiach odôvodnenia sa obmedzil iba na všeobecné konštatovanie o
porušení zákona o dani z pridanej hodnoty. Poukázal ďalej na to, že správca dane len tvrdí, že

žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal uskutočnenie
zdaniteľného obchodu, ani jeho dodanie a súčasne uvádza, že daňový subjekt v procese kontroly
nenavrhol správcovi dane ako by bolo možné zistiť pôvod dotknutých tovarov a reálne uskutočnenie
dodávok dotknutého sortimentu. Žalobca ďalej uviedol, že rozhodnutia správnych orgánov obsahujúveľmi malé množstvo zistení, chýba jasný záver správcu dane, z ktorého by bolo možné urobiť si
názor, že deklarovaný obchod sa medzi jednotlivými spoločnosťami neuskutočnil z presne zisteného
a popísaného dôvodu. Za tohto stavu považoval prvostupňové rozhodnutie za nepreskúmateľné pre

nezrozumiteľnosť, vzájomný rozpor, a teda porušenia ustanovenia § 63 ods. 3 zákona o správe daní,
pretože odôvodnenie napadnutého rozhodnutia neobsahuje zásadné skutočnosti, na základe ktorých
sa rozhodovalo a preto malo byť rozhodnutie žalovaným zrušené a vec vrátená na nové rozhodnutie.
Podľa názoru žalobcu ide o zásadné porušenie povinnosti správcu dane a následne žalovaného
riadne odôvodniť svoje rozhodnutie, a teda porušenie práva daňového subjektu na také odôvodnenie

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky.
Za tohto stavu preto považoval závery správcu dane uvedené v prvostupňovom rozhodnutí ako aj v
rozhodnutí žalovaného za diskriminačné, nedôvodné a zjavne nezákonné. V tejto súvislosti uviedol, že v
iných konaniach, ak nedôjde k výpovedi svedka je bežné, že správca dane si vyžiada informácie od iných
správcov dane. Žalobca má však za to, že uvedené uskutočňuje správca dane iba v prípadoch, kedy je
to v neprospech daňového subjektu, naopak, ak pred iným správcom dane svedok vypovedá v prospech

daňového subjektu, takýto dôkaz správca dane pravdepodobne účelovo nepoužije. Nesúhlasil preto s
konštatovaním správcu dane, že žalobca ako daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal
uskutočnenie zdaniteľného obchodu ani jeho dodanie, pretože v kontrolovanom zdaňovacom období
mal žalobca okolo 15 zamestnancov, vlastnil viacero skladových priestorov (okrem iného v Trnave,
v Sládkovičove, v Hrnčiarovciach nad Parnou), zároveň mal okolo 100 rôznych odberateľov, najmä

kaviarne, bary, bistrá, reštaurácie, ale aj veľkoobchody, veľkosklady, biopotraviny atď. Zo strany
daňového subjektu boli aj požiadaní zamestnanci správcu dane, aby navštívili prevádzky, resp. skladové
a výrobné priestory spoločnosti, vrátane odberných miest, avšak zamestnanci správcu dane vo vzťahu
k daňovému subjektu účelovo a nezákonne odmietli zabezpečenie takýchto dôkazov. Zo strany správcu
dane došlo k bezdôvodnému odmietnutiu vykonania miestneho zisťovania na prevádzkach odberateľov

a v skladových priestoroch daňového subjektu, čím mohol preveriť reálnosť ďalších nákupov tých istých
spochybnených položiek od dodávateľov daňového subjektu. Ďalej namietal, že správca dane odmietal
vykonať úkony smerujúce k zabezpečeniu dôkazov, keď viackrát správcu dane v rámci daňovej kontroly
požiadal o výsluch osôb, ktoré by potvrdili reálnosť obchodov (príjem tovaru na sklad, manipuláciu s
tovarom, vyskladnenie a predaj tovaru, jeho použitie), pričom žalobca aj konkretizoval okruh osôb, ktoré

by vedeli potvrdiť nákup, distribúciu a predaj deklarovaného sortimentu.

24.Správcadaneoprelsvojdôvodneuznaniaodpočítaniadanezpridanejhodnotyvkonečnomdôsledku
iba o skutočnosť, že jeden subdodávateľ daňového subjektu nespolupracuje so správcom dane. Za
týmto účelom správca dane v napadnutom rozhodnutí iba uviedol, že sa pokúsil predvolať bývalého

konateľa spoločnosti VENEAL, s.r.o. B. O., ktorý sa nemal dostaviť pred správcu dane z dôvodu, že si
zásielku s predvolaním neprevzal v odbernej lehote. Rovnako sa nepodarilo vypočuť ďalšieho bývalého
konateľa spoločnosti O. O., ktorý využil svoje právo nevypovedať. Žalobca pripomenul, že vo vzťahu k
dodávateľovi nepoukázal na žiadne tvrdenie, vyjadrenie ani iný doklad, ktorý by preukazoval, že nedošlo
k dodávke tovaru, ale iba všeobecne skonštatoval porušenie zákona o dani z pridanej hodnoty. Žalobca

mal za to, že z doložených dôkazov malo byť bez pochýb preukázané skutočné dodanie tovarov, ich
zaúčtovanie a úhrada faktúr za dovezený tovar. Ak mal správca dane za to, že nebolo dostatočne
preukázané dodanie tovaru, resp. služieb, mal v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o správe
daní vykonať dokazovanie v dostatočnom rozsahu, aby boli všetky skutočnosti zistené čo najúplnejšie.
To, že si správca dane nedokázal zabezpečiť skutočnosti potrebné ohľadne plnenia subdodávateľa, ešte

neznamená neunesenie dôkazného bremena na strane daňového subjektu.

25. V súvislosti s dôkazným bremenom žalobca poukázal na judikáty Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky a Európskeho súdneho dvora. Z ich množstva spomenul napr. rozsudok Najvyššieho súdu
SR č.k. 3Sžf/1/2011 zo dňa 15.3.2011, z ktorého odôvodnenia vyplýva, že Najvyšší súd SR zistil, že pri

každej faktúre je aj podrobný súpis dodaného tovaru a služieb a vzhľadom na takto zdokumentované
plnenie vzniká otázka, v akom rozsahu by podľa správcu dane mal žalobca zabezpečovať ešte dôkazy
o existencii plnenia. V danom prípade žalobca poukázal na to, že z obsahu administratívneho spisu
je zrejmé, že u správcu dane vznikli pochybnosti výlučne z dôvodu preverovania účtovnej evidencie
žalobcových dodávateľov a dodávateľových subdodávateľov. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR

žalobca ako daňový subjekt nemôže predpokladať, že u určitých dodávateľov by mal nadštandardne
zabezpečovať dôkazy o zdaniteľnom plnení pre prípad, že u tých subjektov nebude evidencia riadne
vedená. V prípade žalobcu sa evidencia dodávateľov a potvrdenie zdaniteľných obchodov dôkazmi bolo
dokázané. V súvislosti s týmto rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č.k. 3Sžf/1/2011 žalobca poukázalďalej na to, že „... dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne. Podľa ustanovení zákona o
správedaníapoplatkovvzneníneskoršíchpredpisovdaňovýsubjektpreukazujeskutočnosti,ktorémajú
vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení, vyúčtovaní,

alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj
vierohodnosť, správnosť, úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
Znamenáto,žedaňovýsubjektnemápovinnosťnadštandardnezabezpečovaťdôkazy,akudodávateľov
nebola riadne vedená evidencia. To, že si správca dane nedokázal zabezpečiť skutočnosti potrebné
ohľadne plnenia subdodávateľov, jeho dodávateľov, ešte neznamená neunesenie dôkazného bremena

na strane daňového subjektu. Podľa Najvyššieho súdu SR, ak daňový subjekt preukáže existenciu
materiálneho plnenia a disponuje faktúrou a prílohami s opisom položiek, druhu, ceny dodávaných
tovarov a služieb od určitého dodávateľa, vyčerpal tým vlastné dôkazné bremeno. Pokiaľ chce správca
dane preukázať opak, dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu musí znášať správca dane“.

26. Taktiež poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR 5Afs 131/2004 zo dňa

25.3.2005, v ktorom je konštatované, že „nemožno ponímať dôkazné bremeno daňového subjektu
extenzívne a rozširovať ho na preukázanie všetkých, resp. akýchkoľvek skutočností, teda i tých, ohľadne
ktorých takáto povinnosť stíha úplne iný subjekt.“. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré
nastali u odberateľa znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. Žalobca mal za to, že v
danom prípade správca dane neuniesol dôkazné bremeno, preto je nútený znášať dôkaznú núdzu. V

tejto súvislosti taktiež poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č.k. 7Sžf 4/2013, z ktorého v
podstate tiež vyplýva, že z ustanovení § 29 ods. 9 zákona o správe daní a poplatkov a § 49 ods. 1 a
ods. 2 zákona o dani z pridanej hodnoty nemožno vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu na právne vzťahy
týkajúcesajehododávateľaadodávateľovýchsubdodávateľov.Tietoskutočnostinemôžutvoriťdôkazné
bremeno daňového subjektu a ani nemôže z týchto skutočností daňový subjekt znášať dôkaznú núdzu.

V tejto súvislosti poukázal Najvyšší súd SR aj na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie v spojených
prípadoch C-354/03 (Optigen), C-355/03 (Fullcroom Elektronics) a C-484/03 (Bond House), kde Súdny
dvor vyslovil, že nárok na odpočet DPH nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná
predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platca nevie, alebo
nemôževedieť.Každátransakciamusíbyťposudzovanásamaosebeacharakterjednotlivýchtransakcií

nemôžebyťzmenenýpredchádzajúcimialebonáslednýmiudalosťami.NajvyššísúdSRdospelkzáveru,
že ak daňový subjekt sa preukázal existenciou materiálneho plnenia, faktúrami s opisom druhu a ceny
dodaných tovarov od určitého dodávateľa, tak vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Na preukázanie
opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho prípadného subdodávateľa znáša
dôkazné bremeno a aj dôkaznú núdzu správca dane“.

27. Z vyššie uvedeného vyplýva, že je nevyhnutné, aby správca dane a následne žalovaný pri
vydávaní jednotlivých rozhodnutí vyhodnotili všetky dôkazy, aj dôkazy svedčiace v prospech daňového
subjektu jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti a dali ich do skutkového súvisu s použitými zákonnými
ustanoveniami. V danom prípade považoval žalobca výsledný efekt vyplývajúci z rozhodnutia za

nezrozumiteľný a neprehľadný, keď správca dane ako aj žalovaný nezaujali stanovisko ku všetkým
relevantným skutočnostiam, a preto za tohto stavu správnymi orgánmi uvádzané dôvody je potrebné
považovať za nepreskúmateľné pre ich nedostatok, nezrozumiteľnosť, vzájomný rozpor, teda bolo
porušenéustanovenie§63ods.3zákonaosprávedaní,pretožeodôvodnenienapadnutéhorozhodnutia
neobsahuje, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, pre ktoré konkrétne dôvody správca dane

neuznal obchodný prípad, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov,
na základe ktorých sa rozhodovalo. Dôkazné bremeno daňového subjektu nezbavuje správcu dane
povinností na základe vykonaného dokazovania ustáliť skutkový stav. Taktiež považoval za potrebné k
veci uviesť, že správca dane má právo posúdiť a rozhodnúť, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná a
ktoré nie, ale toto právo ho však nezbavuje povinností odôvodniť, čoho viedlo k tomu, že niektorý dôkaz

nevykonal. Žiadal preto rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu zrušiť a vec
vrátiť žalovanému na ďalšie konanie

III. Vyjadrenie žalovaného28. K žalobe sa písomne vyjadril žalovaný podaním zo dňa 8.12.2021, pričom žalobu žiadal ako
nedôvodnú zamietnuť. Poukázal na to, že žalobca počas daňovej kontroly nevyvrátil pochybnosti
správcu dane o tom, že sa zdaniteľný obchod uskutočnil vo vzťahu k deklarovanému dodávateľovi

- obchodnej spoločnosti Omega holding, a.s. Bratislava, od ktorého boli predložené účtovné doklady
- dodávateľské faktúry. Spochybnenie uskutočnenia zdaniteľných plnení je výsledkom vyhodnotenia
všetkých dôkazov a skutočností, zistených v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania v ich
súhrne. Ďalej uviedol, že správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie a chronologicky zhodnotil zistené
skutočnosti od prvého až po posledného obchodného partnera. Zo zistených skutočností vyplynuli

pochybnosti o dodaní deklarovaného tovaru od jednotlivých subdodávateľov dodávateľovi, a napokon aj
pochybnosti o dodaní tovaru deklarovaným dodávateľom žalobcu. V tejto súvislosti zdôraznil, že zásada
objektívnej pravdy, ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť
dokazovanie dovtedy, kým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia žalobu, uvádzané ním v
daňovom priznaní. Dokazovanie v daňovom konaní nie je založené výlučne na uplatňovaní zásady
vyhľadávacej, ale v závislosti od priebehu dokazovania i na jej vzájomnom prelínaní s uplatňovaním

zásady prejednávacej, ktorá zdôrazňuje dôkaznú povinnosť žalobcu, týkajúcu sa jeho tvrdení. Pokiaľ
ide o hodnotenie listinných dokladov (podkladov) žalovaný zdôraznil, že v zmysle rozsudku Najvyššieho
súdu SR č.k. 4Sžfk 19/2019 zo dňa 2.6.2020 bolo konštatované, že „samotná existencia faktúry však
určite nie je postačujúcim, relevantným dôkazom toho, že k dodaniu tovaru skutočne došlo. Zaúčtovanie
daňových dokladov v súlade so zásadami účtovníctva ešte nezakladá podmienku uplatnenia práva

na odpočítanie dane z prijatých zdaniteľných dodávok (tovarov a služieb). Zákonné podmienky, po
splnení ktorých vzniká platiteľovi právo na odpočítanie dane, nespočívajú len vo formálnej deklarácii, v
predložených dokladov s predpísaným obsahom, ale tieto musia mať povahu faktu, t.j. musia nesporne
preukazovať skutočnosť vo všetkých jej znakoch - v právnej skutočnosti, v objekte a v subjekte“. V
prípade spochybnenia transakcie nastupuje dôkazná povinnosť žalobcu, aby inými dôkazmi obnovil

dôveryhodnosť spochybnenej obchodno-daňovej transakcie.

29. K námietke, že žalobca viackrát požiadal správcu dane v rámci daňovej kontroly o výsluch osôb,
ktoré by potvrdili reálnosť obchodov (príjem tovaru na sklad, manipuláciu s tovarom; vyskladnenie a
predaj tovaru - jeho použitie), tak žalovaný v tejto súvislosti uviedol, že žalobca v rámci tejto daňovej

kontroly nepožiadal o výsluch žiadnych osôb.

30. V súvislosti s preverovaním dodávateľsko-odberateľských obchodných vzťahov medzi žalobcom
a spoločnosťou Omega holding, a.s. Bratislava, ktorá vystupovala ako spoločnosť dodávateľská tak
správcovi dane sa nepodarilo získať doklady od tejto spoločnosti. Síce správca dane sa telefonicky

skontaktoval s konateľom tejto spoločnosti Mgr. Ľubomírom Haviarom za účelom predloženia účtovných
a daňových dokladov tejto spoločnosti za zdaňovacie obdobie júl 2019, pričom bolo s ním dohodnuté, že
tieto doklady predloží elektronicky prostredníctvom elektronického portálu finančnej správy do termínu
15.4.2020, o čom bol spísaný úradný záznam č. 100762769/2020 zo dňa 8.4.2020. V stanovenom
termíne však neboli zo strany tejto spoločnosti predložené žiadne doklady, ani sa nikto za spoločnosť

so správcom dane neskontaktoval. Za účelom zistenia ďalších informácií ohľadne tejto dodávateľskej
spoločnosti, správca dane dňa 15.4.2020 nahliadol do spisovej značky z iného konania správcu dane
a vyhotovil fotokópiu Zápisnice o ústnom pojednávaní č. 102161332/2019 zo dňa 13.9.2019, na ktorom
bol vypočutý Mgr. Ľubomír Haviar, ktorý sa vyjadril tak, že ku dňu 9.5.2019 bol jedinou osobou, ktorá bola
oprávnená konať za spoločnosť Omega holding, a.s. Bratislava. Tento uviedol, že táto spoločnosť nemá

žiadne skladové priestory, ani prevádzky, momentálne nemá žiadne kancelárske priestory. Priestory,
ktoré predtým spoločnosť využívala na adrese sídla boli zbúrané, je tam P.O.BOX. Ďalej uviedol, že
v súčasnosti využíva kancelárske priestory na adrese Panská 1, Bratislava. Skutočnosti ohľadom
priestorov sú v štádiu riešenia, spoločnosť sa venuje priemyselným a odpadovým technológiám, pričom
nemá žiadnych zamestnancov, pracuje v štruktúre akciovej spoločnosti a spolupracuje s dodávateľmi,

spoločnosť má ako majetok tri motorové vozidlá a kapitál, ako vybavenie na ekonomickú činnosť, má
spoločnosť softvéry, tlačiarne, počítače, spoločnosť realizovala dodávku technológie pre Pivovar Karpat,
ktorý vlastní žalobca. V tejto súvislosti uviedol, že tento projekt beží od konca mesiaca máj 2018.
Žalobca sa uchádzal o eurofondy a spoločnosť Omega holding, a.s. Bratislava bola víťazom verejného
obstarávania a na základe toho je hlavným dodávateľom týchto technológií, dodávky technológií

realizovala spoločnosť cez subdodávateľov, a to: VIN Tech s.r.o., Fairfield Company, s.r.o., AKROM
s.r.o. Od každého z nich nejakú časť technológie, pričom tovar sa prepravoval priamo od výrobcu ku
konečnému odberateľovi, keď prepravu zabezpečovali dodávatelia spoločnosti Omega holding, a.s.
Bratislava.31. Za účelom preverenia subdodávateľskej spoločnosti Fairfield Company, s.r.o., Bratislava, ktorá
mala dodať tovar - zariadenie na odplyňovanie vody v zdaňovacom období júl 2019 spoločnosti

Omega holding, a.s. Bratislava, správca dane dňa 17.3.2020 nahliadol do spisovej zložky z iného
konania správcu dane a vyhotovil fotokópiu úradného záznamu č. 100360249/2020 zo dňa 5.2.2020,
z ktorého vyplýva, že na adrese Račianska 109/C, 831 02 Bratislava sa nachádzala ubytovňa. Na
jednej z uvedených poštových schránok bolo označených viacero spoločností, medzi ktorými bol aj
názov preverovanej spoločnosti. V čase výkonu miestneho zisťovania sa v budove nachádzal len

správca budovy, ktorý správcom dane oznámil, že spoločnosť tam nemá žiadne kancelárske priestory.
Následne dňa 19.3.2020 zaslal správca dane spoločnosti Fairfield Company, s.r.o., Bratislava výzvu
č. 100692601/2020, ktorou vyzýval túto spoločnosť na predloženie účtovných a daňových dokladov
za zdaňovacie obdobie júl 2019, pričom zásielka sa vrátila na Daňový úrad Trnava dňa 15.4.2020 s
poznámkou doručovateľa „zásielka neprevzatá v odbernej lehote“. Na základe telefonickej požiadavky
konateľa spoločnosti Fairfield Company, s.r.o. Jozefa Jusnu mu bola zo strany správcu dane zaslaná

táto výzva, na základe ktorej správcovi dane dňa 30.4.2020 bolo doručené elektronické podanie č.
6/04522665/2020, v ktorom bolo uvedené: „dňa 22.4.2020 o 16:11 hod. som podal dodatočné daňové
priznanie - nulové (č. 6/04060390/2020), a teda v období 07/2019 mi nevznikla žiadna daňová povinnosť
a preto nemám žiadne daňové doklady k zaslaniu“. Z uvedeného podľa správcu dane vyplýva, že
spoločnosť Fairfield Company, s.r.o., Bratislava nedodala v zdaňovacom období júl 2019 spoločnosti

Omega holding, a.s. Bratislava žiadne tovary ani služby v zmysle § 8 a § 9 zákona o DPH. Tiež bolo zo
strany správcu dane zistené z informačného systému VIES, že v zdaňovacom období júl 2019 nebolo
potvrdené žiadne dodanie z iného členského štátu spoločnosti Fairfield Company, s.r.o., Bratislava.

32. Pokiaľ ide o preverovanie u žalobcu, v deň začatia daňovej kontroly, t.j. dňa 21.10.2019 sa nikto za

žalobcu k správcovi dane nedostavil, ani sa so správcom dane neskontaktoval. V lehote stanovenej v
oznámení o daňovej kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo
jeho časti č. 102311930/2019 zo dňa 7.10.2019, t.j. do 29.10.2019, neboli žalobcom predložené žiadne
doklady k výkonu daňovej kontroly. Dňa 29.10.2019 sa so správcom dane skontaktovala splnomocnená
zástupkyňažalobcuIng.MiriamSabovčíkováadohodlasosprávcomdanetermínústnehopojednávania

a predloženia dokladov k daňovej kontrole na deň 12.11.2019. Dňa 11.11.2019 zaslala elektronickou
formou záznamy DPH za júl 2019, hlavnú knihu analytickej evidencie - skrátený výpis za 0/1 - 07/2019,
zoznam prijatých faktúr za júl 2019, zoznam vydaných faktúr za júl 2019, zoznam zápisov za júl 2019.
Tiež sa telefonicky skontaktovala so správcom dane a uviedla, že sa dňa 12.11.2019 nemôže zúčastniť
na ústnom pojednávaní a predložiť správcovi dane požadované doklady k výkonu daňovej kontroly.

Dátum predloženia dokladov správcovi dane neuviedla. Na základe toho dňa 21.11.2019 správca dane
zaslal žalobcovi výzvu na predloženie dokladov č. 102646647/2019 zo dňa 18.11.2019, pričom zásielka
sa správcovi dane vrátila späť dňa 16.12.2019 s poznámkou doručovateľa: „zásielka neprevzatá v
odbernej lehote“. Žalobca zaslal dňa 19.12.2019 žiadosť o opakované zaslanie zásielky, pretože na
pošte nebola zásielka dohľadaná.

33. Dňa 30.12.2019 zaslal správca dane opakovanú výzvu na predloženie dokladov č. 102935855/2019
zo dňa 19.12.2019, ktorá bola žalobcovi doručená dňa 20.1.2020. Dňa 10.1.2020 zaslala splnomocnená
zástupkyňa správcovi dane elektronicky ospravedlnenie, že v lehote stanovenej vo výzve nemôže
predložiť požadované doklady, pričom zároveň uviedla, že doklady predloží dňa 14.1.2020.

34. V súvislosti s preverovaním dodávateľsko-odberateľských obchodných vzťahov medzi žalobcom a
spoločnosťou Omega holding, a.s. Bratislava správca dane zaslal splnomocnenému zástupcovi žalobcu
výzvu na predloženie dôkazov č. 100330406/2020 zo dňa 3.2.2020, na základe ktorej bol vyzvaný k
predloženiu dôkazných prostriedkov preukazujúcich splnenie podmienok v súlade s § 45 ods. 2 písm.

e) daňového poriadku, že zdaniteľné obchody sa uskutočnili, a preukázal tak splnenie podmienok
zákona o DPH a zároveň požiadal o odpovede na otázky ohľadne týchto zdaniteľných obchodov. V
stanovenej lehote sa žalobca nevyjadril, ani sa so správcom dane neskontaktoval (viď úradný záznam
č. 100670584/2020 zo dňa 12.3.2020). Dňa 17.4.2020 bola žalobcovi odoslaná opakovaná výzva na
predloženie dôkazov, avšak ani na túto výzvu žalobca nereagoval.

35. Zo zistení správcu dane vyplývalo, že spoločnosť Omega holding, a.s. Bratislava nemala reálne
sídlo, ktoré je možné kvalifikovať ako sídlo hospodárskej činnosti, mala len zriadený P.O.BOX na
adrese sídla spoločnosti Čulenova 5, 811 09 Bratislava, nemala zamestnancov, žiadne kancelárske,skladové, výrobné, či iné priestory na vykonávanie činnosti, rovnako nedisponovala žiadnym
materiálno-technologickým vybavením, pričom zo správcom dane nekomunikovala. Na základe týchto
skutočností správca dane dospel k záveru, že nebolo vierohodným spôsobom preukázané uskutočnenie

zdaniteľného obchodu medzi žalobcom a spoločnosťou Omega holding, a.s. Bratislava.

36. Pokiaľ ide o obchodnú spoločnosť AKROM s.r.o., Biskupa Kondého 5138/30, 929 01 Dunajská
Streda a ktorá mala byť podľa vyjadrenia Mgr. Ľubomíra Haviara (konateľa spoločnosti Omega holding,
a.s. Bratislava) jedným zo subdodávateľov technológii na projekte Pivovar Karpat, tak správca dane

ohľadne tejto spoločnosti zistil, že bola registrovaná ako platiteľ dane z pridanej hodnoty od 10.1.2014
do 30.11.2019, keď v tento deň jej bola zrušená registrácia na dani z pridanej hodnoty, a to rozhodnutím
správcu dane č. 102452671/2019 zo dňa 28.10.2019 z úradnej moci v zmysle § 81 ods. 4 písm. b) bod 2
zákona o DPH, pretože so správcom dane nespolupracovala a nepreukázala, že je zdaniteľnou osobou,
vykonávajúcou ekonomickú činnosť v zmysle § 3 zákona o DPH a opakovane porušila povinnosti pri ich
daňovej kontrole; posledné daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty spoločnosť podala dňa 27.1.2020

za zdaňovacie obdobie december 2019. Taktiež z databáz správcu dane bolo zistené, že táto spoločnosť
v zdaňovacích obdobiach január až december 2019 nepriznala nadobudnutie z iného členského štátu
v zmysle § 11 a § 11a zákona o DPH.

37. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že preprava tovaru bola zabezpečená vozidlom spoločnosti

Autodoprava Puškár, s.r.o., Saleziánska 8, Trnava je v rozpore s vyjadrením Mgr. Ľubomíra Haviara,
podľa ktorého sa tovar prepravoval priamo od výrobcu ku konečnému odberateľovi, t.j. žalobcovi.
Prepravu zabezpečovali dodávatelia spoločnosti Omega holding, a.s. Bratislava. Spoločnosťou Omega
holding, a.s. Bratislava, resp. Mgr. Ľubomírom Haviarom bol predložený zoznam komponentov a
dodávateľov projektu Pivovar Karpat, avšak služby spojené s presunom žeriavu na pracovisko a

presunom technológie žeriavom sa v uvedenom zozname nenachádzajú. Preverenie uskutočnenia
týchto služieb spoločnosť Omega holding, a.s. Bratislava neumožnila vykonať, pretože so správcom
dane nekomunikovala a nepredložila žiadne doklady.

38. Pokiaľ ide o vyjadrenie žalobcu k protokolu č. 101602676/2020 zo dňa 20.10.2020, tak to sa

nevzťahovalo k obsahu protokolu, ale k výzvam, zaslaným žalobcovi v priebehu výkonu daňovej kontroly
(išlo o výzvy na predloženie dôkazov č. 100330406/2020 zo dňa 3.2.2020 a č. 100715365/2020 zo
dňa 24.3.2020), na ktoré žalobca nereagoval, zaslal správca dane dňa 11.1.2021 žalobcovi výzvu na
odstránenie nedostatkov podania č. 100007235/2021 zo dňa 5.1.2021, aby podanie doručené dňa
23.12.2020 doplnil o presnú špecifikáciu úkonov, o ktoré žiada správca dane, poprípade o presnú

identifikáciu osôb (meno, priezvisko, adresa, dátum narodenia), o ktorých vypočutie žiada správca
dane. Vo výzva na doplnenie podania bola určená lehota na odstránenie nedostatkov podania 15 dní
od doručenia tejto výzvy, pričom žalobca sa v stanovenej lehote nevyjadril a požadované informácie
nedoplnil (úradný záznam č. 100411042/2021 zo dňa 10.3.2021).

39. Pokiaľ ide o judikatúru a žalobcom uvádzané rozsudky Európskeho súdneho dvora, tak žalovaný v
tejto súvislosti uviedol, že tieto nie je možné aplikovať na tento prípad, nakoľko správca dane nepriznal
žalobcovi právo na odpočítanie dane z dôvodu nesplnenia hmotno-právnych podmienok podľa zákona
o DPH a nie z dôvodu podvodu.

40. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného písomne nevyjadril.

IV. Relevantná právna úprava

41. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o DPH predmetom dane je

a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení

zdaniteľnej osoby.

Podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona o DPH predmetom dane jeb) poskytnutie služby (ďalej len "dodanie služby") za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou
osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.

Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH dodaním tovaru je
a) prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1 zákona o DPH dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa
§ 8, vrátane

a) prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo
inému duševnému vlastníctvu,
b) poskytnutia práva užívať hmotný majetok,
c) prijatia záväzku zdržať sa konania alebo strpieť konanie alebo stav,
d) služby dodanej na základe poverenia alebo rozhodnutia vydaného štátnym orgánom alebo na základe
zákona.

Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru
je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň,
keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a

služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ
môže odpočítať daň, ak je daň
a)vočinemuuplatnenáinýmplatiteľomvtuzemskuztovarovaslužieb,ktorésúalebomajúbyťplatiteľovi
dodané
b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 48c ods. 5 a § 69 ods.

2 až 4, 7 a 9 až 12
c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a,
d) ním uplatnená pri dovoze tovaru alebo zaplatená colnému orgánu v tuzemsku pri dovoze tovaru.

Podľa § 51 ods. 1 zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak

a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71,
b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70,
c) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu,
d) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. d) má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v
ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca.

Podľa § 69 ods. 1 zákona o DPH platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu v tuzemsku, je povinný platiť
daň, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 69 ods. 5 zákona o DPH každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo v inom doklade o predaji

daň, je povinná zaplatiť túto daň.

Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych
predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených
záujmov daňových subjektov a iných osôb.

Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s
daňovýmsubjektomainýmiosobamiaposkytujeimpoučenieoichprocesnýchprávachapovinnostiach,
ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom
správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky,

ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo
najavo.

Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje

a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2)

b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.
1)Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, protokoly o určení dane
podľa pomôcok, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené

daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 45 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len
"kontrolovaný daňový subjekt"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo
a) na predloženie

1. písomného poverenia zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly,
2.služobnéhopreukazuzamestnancasprávcudane,okremzamestnancasprávcudane,ktorýmjeobec,
b) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami,
c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy
dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia,

d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti
s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu,
e) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní,
f) vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo
navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim,

g) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe.

Podľa § 45 ods. 2 daňového poriadku kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi
správcu dane tieto povinnosti:
a) umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu,

b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly,
c) poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou,
d) predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, 2)a iné
doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom
dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo

správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia,
e) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia,
f) umožňovať vstup do sídla, miesta podnikania kontrolovaného daňového subjektu a do jeho
prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom,
g) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla, miesta podnikania alebo prevádzkových priestorov

kontrolovaného daňového subjektu, poskytnúť výpisy, alebo ich kópie,
h) umožniť prístup k softvéru a informačno-komunikačným prostriedkom, ktoré daňový subjekt používa
na prevádzkovanie podnikateľskej činnosti, a k výstupným dátam z týchto softvérov.Podľa § 46 ods. 8 daňového poriadku zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví protokol,
ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa nevyhotovuje, ak
je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b) a c). Ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel v sume,

ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov 1)zaplatiť alebo vykázať alebo na
ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, 1)zašle správca dane kontrolovanému daňovému
subjektu protokol, ktorého súčasťou je výzva na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak
tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 30 pracovných dní od
doručenia takého protokolu, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným

v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej
kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.
Ak sa daňovou kontrolou rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných
predpisov 1)zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov 1)nezistí,
výzva na vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt neumožní
vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného odpočtu podľa

osobitného predpisu.

Podľa § 63 ods. 2 daňového poriadku rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom
konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom,

ak tento zákon alebo osobitný predpis 1)neustanovuje inak.

V. Konanie pred správnym súdom, právne posúdenie veci súdom

42. Správny súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a obsahom administratívneho spisu
orgánu verejnej správy preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj priebeh administratívneho konania
predchádzajúceho jeho vydaniu, pričom za splnenia podmienok, keď účastníci nepožiadali o nariadenie

pojednávania, správny súd vec prejednal podľa § 107 ods. 2 SSP v spojení s § 137 ods. 4 SSP bez
nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

43. Z vykonaného dokazovania správny súd zistil, že spoločnosť Omega holding, a.s. Bratislava
nemohla dodať tovar a služby žalobcovi ako daňovému subjektu vo vlastnej réžii, ale tieto zabezpečila

subdodávateľsky. Nepochybne bolo zistené, že dodávateľská spoločnosť Omega holding, a.s. Bratislava
nemala reálne sídlo, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako sídlo hospodárskej činnosti, ale mala len
zriadený P.O.BOX. Taktiež nemala žiadnych zamestnancov, žiadne kancelárske, skladové, výrobné
priestory na vykonávanie činnosti, nedisponovala žiadnym materiálno-technologickým vybavením a
okrem toho so správcom dane nekomunikovala.

44. Taktiež možno konštatovať, že žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt nepredložil v priebehu
daňovej kontroly, okrem sporných faktúr žiadne dôkazy, ktoré žiadal správca dane viacerými výzvami
predložiť, a ktoré by preukazovali reálne uskutočnenie zdaniteľného obchodu.

45. Správca dane zaslala splnomocnenému zástupcovi žalobcu oznámenie číslo: 100263842/2021
zo dňa 16.2.2021, v ktorom mu oznámil termín prerokovania pripomienok k protokolu číslo:
101602676/2020-ZO júl 2019 zo dňa 21.12.2020, ktoré si žalobca prevzal až dňa 15.3.2021 v rámci
odbernej lehoty. Z obsahu administratívneho spisu bolo zistené, že správca dane zaslal žalobcovi dňa
19.2.2021 oznámenie č. 100263842/2021 zo dňa 16.2.2021, keď na uvedenej zásielke bola vyznačená

úložná lehota 15 dní v prípade uloženia zásielky. Slovenská pošta sa prvýkrát pokúsila o doručenia
zásielky dňa 23.2.2021, pričom dňa 24.2.2021 bola zásielka uložená na pošte, t.j. na piaty deň po
odoslaní zásielky správcom dane. V dôsledku tejto skutočnosti posledný deň na doručenie, t.j. 15 deň
od uloženia bol jeden deň po stanovenom termíne, t.j. 11.3.2021. Znamená to, že odberná lehota na
prevzatiezásielkyvzmysle§31ods.2daňovéhoporiadkuskončiladňa11.3.2021,t.j.15deňoduloženia

atovdôsledkuchybynastranedoručovateľa-Slovenskejpošty.Bolozistené,žezásielkanebolavrátená
správcovi dane, ale bola vydaná žalobcovi po uplynutí odbernej lehoty dňa 15.3.2021, t.j. 19 deň od
uloženia. Znamená to, že žalobca si zásielku neprevzal v odbernej lehote podľa daňového poriadku ako
to tvrdí v žalobnom návrhu. V tejto súvislosti správny súd považuje za potrebné k veci uviesť, že pokiaľsi aj splnomocnený zástupca žalobcu prevzal oznámenie týkajúce sa termínu prerokovania pripomienok
k protokolu po termíne, tak aj napriek tejto skutočnosti sa splnomocnený zástupca žalobcu so správcom
dane neskontaktoval a nedohodol si s ním nový termín prerokovania pripomienok. Splnomocnenému

zástupcovi žalobcu boli doručované aj ďalšie výzvy, a to dňa 2.3.2020, v ktorej bola žalobcovi stanovená
lehota na vyjadrenie 8 dní odo dňa doručenia tejto výzvy, t.j. do 10.3.2020, avšak v stanovenej lehote
sa kontrolovaný daňový subjekt, resp. jeho splnomocnený zástupca nevyjadril a ani so správcom dane
neskontaktoval. To isté sa týka aj výzvy zo dňa 17.4.2020, ktorá bola v tento deň odoslaná žalobcovi,
aby predložil dôkazy, ktorými by vierohodným spôsobom preukázal oprávnenosť uplatnenia práva na

odpočítanie dane, na ktorú opätovne nereagoval a to ani na opakovanú výzvu zo dňa 24.3.2020.

46. Podľa názoru správneho súdu je potrebné si uvedomiť postavenie správcu dane v daňovom
konaní, ktorý nie je protistranou daňového subjektu, ale je príslušným správnym orgánom, ktorý vedie
dokazovanie, dôkazy vykonáva a procesom voľného hodnotenia dôkazov ustaľuje zistený skutkový stav.
Pri tomto postupe musí zachovávať práva daňového subjektu, rešpektovať zásadu spolupráce a ostatné

zásady správy daní. Naopak, pokiaľ ide o daňový subjekt tak tento je v pozícii účastníka daňového
konania, ktorý je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov;
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo

daňového konania;
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
Touto skutočnosťou je aj reálnosť dodania tovaru alebo služby platiteľom, ktorý faktúru ako dodávateľ
vystavil. Pokiaľ žalobca tvrdí, že dodanie tovaru bolo realizované konkrétnymi dodávateľmi, zaťažuje ho
dôkaznébremenovovzťahuktomutotvrdeniu;prijehoneunesenízostávaibanepreukázanýmtvrdením.

47. Pokiaľ ide o námietku, že samotný protokol o výsledku daňovej kontroly bol vydaný v rozpore zo
zákonomanáslednerozhodnutiesprávcudane,resp.rozhodnutiežalovanéhobolototožnésvýsledkami
protokolu bez akéhokoľvek dodržania zásady voľného hodnotenia dôkazov, správny súd v tomto smere
poznamenáva, že rozhodnutia oboch správnych orgánov vychádzali zo záverov, ktoré boli zistené v

protokole o výsledkoch daňovej kontroly, preto žalovaný mohol preniesť do svojho rozhodnutia len tie
výsledky, ktoré boli zaznamenané a zistené v priebehu daňovej kontroly a ktoré boli obsahom protokolu.
Znamená to, že výsledkom odôvodnenia rozhodnutí správcu dane ako aj žalovaného mohli byť len
tie skutočnosti, ktoré boli zistené v protokole o výsledku daňovej kontroly, keďže žalobca neposkytol
potrebnú súčinnosť v súvislosti s daňovou kontrolou, na výzvy zo strany správcu dane žiadnym

spôsobom nereagoval, resp. nepreukázal uskutočnenie zdaniteľného obchodu medzi kontrolovaným
daňovým subjektom a spoločnosťou Omega holding, a.s. Bratislava. Znamená to, že žalobca neposkytol
potrebnú súčinnosť v súvislosti s vykonanou daňovou kontrolou, a teda ďalšie skutočnosti nemohli byť
aj vinou žalobcu správcom dane v rámci daňového konania preverené.

48.Vsúvislostisnedostatočnýmodôvodnenímrozhodnutiažalovanéhoakoajrozhodnutiasprávcudane
a absencia voľnej úvahy vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého rozhodnutia, krajský súd poznamenáva,
že ide o námietku, ktorá nebola riadne zdôvodnená v žalobe, keďže žalobca len vo všeobecnej rovine
uvádza, že podstatnou vadou spôsobujúcou nepreskúmateľnosť rozhodnutia je absencia vlastných,
logických úvah a záverov správcu dane. Podrobne nevysvetľuje, v ktorom smere považuje rozhodnutie

prvostupňového správneho orgánu ako aj rozhodnutie žalovaného za nedostatočne odôvodnené,
keďže z obsahu odôvodnení oboch rozhodnutí je jednoznačne preukázané, že žalovaný ako aj
prvostupňový správny orgán zdôvodnil svoje rozhodnutie tým, že daňový subjekt nepredložil dostatok
dôkazovpreukazujúcichjehotvrdenie,pretoženadaňovomsubjekteležídôkaznébremenopreukazovať
skutočnosti, ktoré zakladajú jeho nárok na odpočet výdavkov zo základu dane. Podľa názoru krajského

súdu, prvostupňový správny orgán t.j. správa dane ako aj žalovaný sa v dostatočnej miere zaoberali
všetkými relevantnými skutočnosťami, ktoré boli rozhodujúce pre vydanie meritórneho rozhodnutia, keď
poukázali najmä na to, že žalobca nepreukázal dodanie tovaru od deklarovaných dodávateľov.

49. Správny súd tiež poukazuje aj na účel daňového konania, ktorým je zistenie, či daňové subjekty
spĺňajú v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu.
Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovaniazákladu dane, ako aj iných skutočností, rozhodujúcich pre právne určenie dane, alebo vznik daňovej
povinnosti daňového subjektu.

50. Podľa zákona o DPH odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane, ktoré právo
je spojené s dôkaznou povinnosťou. Zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje,
aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet dane uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre tieto
nároky zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry,

musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, tovar reálne dodaný a
to práve osobou uvedenou na faktúre tzn. že zdaniteľné plnenie mu bolo dodané a DPH voči nemu
uplatnené práve platiteľom DPH uvedeným na faktúre.

51. Pokiaľ ide o povinnosť daňového subjektu preukázať skutočnosti vyplývajúce z predložených

daňových dokladov (faktúr) správny súd udáva, že uskutočnenie zdaniteľných plnení je ekonomická
činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu a preto má daňový subjekt ako platiteľ dane
možnosť obstarať si dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečenia preukázateľnosť uskutočneného
zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce
pre určenie dane (§ 44 ods. 1 daňového poriadku). Daňový subjekt je povinný preukazovať v zmysle § 24

ods. 1 daňového poriadku skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je
povinný preukázať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podať podľa osobitných
predpisov, ďalej je povinný preukázať skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v
priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania a musí preukázať vierohodnosť, správnosť a úplnosť
evidencie a záznamov, ktorú je povinný viesť.

52. Tiež je potrebné zdôrazniť, že pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má
prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie a jeho úlohou je zistiť
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup na základe ktorého

správcadanezískapoznatkyainformácieovšetkýchskutočnostiachdôležitýchpresprávneaobjektívne
rozhodnutie.Daňovékonanieniejekonanímvyhľadávacím.Zuvedenéhovyplýva,žejetoprávesprávca
dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery
vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov. V
zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať (rozsudok Najvyššieho súdu SR

6Sžfk/4/2016 zo dňa 27.9.2018).

53. Je ustálenou rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu SR (napríklad rozsudok 6Sžfk/30/2017
zo dňa 31.1.2018 publikovaný v Zbierke stanovísk NS SR a súdnych rozhodnutí SR 4018 pod číslom

39), že správca dane má právo preveriť pôvod tovaru aj doplnením dokazovaním odstráni vzniknuté
pochybnosti.

54. V súvislosti s príslušnou judikatúrou, na ktorú poukázal žalobca, krajský súd poznamenáva, že ide o
judikatúru,ktoránepopieraprávožalobcuuplatniťsiprávonaodpočetDPH,avšakzjudikatúry,ktorábola

argumentačne predložená správcom dane resp. žalovaným jednoznačne vyplýva, že v danom prípade
nedošlo zo strany správnych orgánov k prenosu dôkazného bremena na žalobcu, ale bolo potrebné,
aby v danom prípade žalobca poskytol potrebnú súčinnosť pri preverovaní dôkazov, ktoré mali potvrdiť
oprávnenosť nároku žalobcu v zmysle § 49 ods. 2 zákona o DPH.

55. Krajský súd v danom prípade nezistil rozpor rozhodnutia žalovaného ako aj správcu dane s
ustálenou judikatúrou a poukazuje najmä na to, že zo strany žalobcu došlo k porušeniu ustanovenia
§ 24 ods. 1 daňového poriadku v súvislosti s neunesením dôkazného bremena na preukázanie
reálnehouskutočneniazdaniteľnéhoplneniapredovšetkýmzostranytýchdodávateľov,ktoríboliuvedení

na dodávateľských faktúrach. V danom prípade neboli splnené vecné podmienky (iba formálne),
čo znamená, že žalobca nepreukázal uskutočnenie sporných zdaniteľných obchodov, konkrétne
nepreukázal, že tieto uskutočnil dodávateľ uvedený na sporných faktúrach.56. Správny súd konštatuje, že správca dane aplikujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa §
3 ods. 2 daňového poriadku s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre
správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, vykonal rozsiahle dokazovanie. Záver,

ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám
logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o
DPH. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, na ktorú poukazoval, týkajúcu sa nepreskúmateľnosti napadnutého
rozhodnutia, tak k uvedenému správny súd uvádza, že táto námietka neobstojí, keďže z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia vyplýva, že toto spĺňa všetky atribúty zákonnosti, žalovaný sa vysporiadal s

nosnými odvolacími námietkami, pričom rozhodnutie je založené na náležite zistenom skutkovom stave
veci, ktorý skutkový stav zodpovedá aj obsahu spisového materiálu.

57. S poukazom na vyššie uvedené správny súd postupom podľa § 190 SSP žalobu ako nedôvodnú
zamietol.

58. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a v konaní úspešnému žalovanému trovy
konania nepriznal, nakoľko orgánu štátnej správy v rámci správneho súdneho konania náhrada trov v
zásade neprináleží.

59. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 ( § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od
doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno
odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,

c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývodseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d)

alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.