Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 11, 2022

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Sa/5/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7021200124
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 05. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Bystrianská

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2022:7021200124.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach ako správny súd sudkyňou JUDr. Danou Bystrianskou v právnej veci žalobcu:

V.. M. C., T.. XX.XX.XXXX, trvale bytom N. R. XXXX/X, XXX XX U., proti žalovanému: Okresný úrad
Košice, odbor opravných prostriedkov, so sídlom Komenského 52, 041 26 Košice, o správnej žalobe vo
veci správneho trestania, v konaní o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. OU-KE-0051-2020/005524
zo dňa 23. decembra 2020, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Účastníkom právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Správnou žalobou zo dňa 22. februára 2021 žalobca žiadal preskúmať rozhodnutie žalovaného

č. OU-KE-00P1-2020/051372-002 zo dňa 23. decembra 2020 v spojení s rozhodnutím Okresného
úradu Trebišov, odboru všeobecnej vnútornej správy Trebišov č. OU-TV-OVVS-2020/005524 zo dňa 20.
augusta 2020. Žalobca žiadal zrušiť obe rozhodnutia a priznať úplnú náhradu trov konania.

I. Administratívne konanie

2. Z rozhodnutia Okresného úradu Trebišov, odboru všeobecnej vnútornej správy /správneho orgánu

prvého stupňa/, z jeho výrokovej časti a odôvodnenia vyplýva, že rozhodnutím zo dňa 20. augusta
2020 konania č. OU-TV-OVVS-2020/005524 uznal žalobcu za vinného zo spáchania tohto priestupku
podľa § 49 ods. l písm. d/ na skutkovom základe, že dňa 9. augusta 2019 v čase od 8.40 - 8.50 hod. na
mieste bytového domu č. 1522 na ul. Berehovskej v Trebišove napadol občana W. Q. tak, že ho udrel
jedenkrát rukou do oblasti pravého oka, spôsobil mu zranenie a pomliaždenie pravej očnej gule s krvnou
podliatinou na hornej a dolnej mihalnice pravého oka s podráždením spojovky pravého oka s dobou
liečby a práceneschopnosti 5-6 dní, tým úmyselne narušil občianske spolunažívanie drobným ublížením

na zdraví, za čo mu bol uložený podľa § 11 ods. 1 písm. b/ priestupkového zákona pokuta vo výške 50,-
eur a povinnosť nahradiť trovy konania v konaní vo výške 16,- eur (§ 79 ods. l v spojení s § 49 ods. 2
zákona o priestupkoch). Prvostupňový správny orgán mal za to, že je nepochybné, že došlo k fyzickému
stretu medzi oznamovateľom W. Q. a obvineným. Svedkovia N. R., I. T. a oznamovateľ W. Q. zhodne
a nezávisle na sebe vypovedali, že žalobca udrel oznamovateľa W. Q. rukou do oblasti tváre, keď sa
mu menovaný snažil rukou zakryť mobilný telefón, s ktorým obvinený natáčal. Svedok T. a R. uviedli, že
hneď po napadnutí obvineným podal na menovaného trestné oznámenie na polícii a vyhľadal lekárske

ošetrenie, kde mu bolo zistené zranenie oka a vystavené potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti.
Sám obvinený vo svojej výpovedi na ústnom pojednávaní o priestupku doznal, že udrel W. Q. do oblasti
krku, ale svoje konanie odôvodnil tým, že W. Q. najprv svojou rukou vrazil do jeho pravej ruky, aby mu
zabránil v natáčaní na mobil, ale nič sa nestalo a on mobil naďalej držal v ruke. Obvinený vo svojejvýpovedi na ústnom pojednávaní v konaní o priestupku sa priznal, že udrel W. Q. do krku, čo odôvodnil
tým, že sa vlastne bránil, aby mu nezobral mobil, ktorý držal v ruke, sotil a udrel päsťou prvej ruky do
ľavej strany jeho tváre.

3. Žalobca podal proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu v zákonnej lehote odvolanie.
V odvolaní uviedol, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ktorým bol uznaný vinným
za spáchanie priestupku úmyselným konaním je nezákonne, pretože prvostupňový správny orgán
nesprávne a nedostatočne zistil skutkový stav a odôvodnenie predmetného rozhodnutia, nedáva

odpovede ani na všetky právne argumenty obhajoby v konaní o priestupku, ktorý podľa žalobcu nebol
skutkovo dostatočne objasnený. Podľa žalobcu úmyselné konanie vo veci skutku, ktorého sa označený
priestupok mal týkať nenapĺňa ust. § 49 ods. l písm. d/ zákona o priestupkoch č. 372/1990 Z. z. v platnom
znení. Žalobca namietal, že mu nebol preukázaný úmysel vykonať takýto skutok s odkazom na dej ako
došlo k skutku.

4. Podľa žalobcu prvostupňový správny orgán sa zameral nesprávne a netakticky na dokazovanie vzniku
zranenia a skúmanie fyzického kontaktu medzi obvineným a W. Q., čomu prvostupňový správny orgán
aj prispôsobil svoje odôvodnenie, kde v tomto sa absolútne minimálne zaoberá právnymi argumentmi
o nutnej obrane obvineného v kritickom čase, kde tieto právne argumenty prvostupňový správny
orgán nielenže nijako nevyvrátil, ale sa nimi takmer vôbec nezaoberal. Vychádzajúc z vykonaného

dokazovania nie je zrejmé a nepochybné, že k fyzickému kontaktu medzi obvineným a W. Q. kritického
dňa došlo tak, ako sa popisuje.

5. Podľa žalobcu sa prvostupňový správny orgán aj vo vzťahu k námietkam a vyjadreniam obhajoby
mal zamerať na objasňovanie priestupku, ale primárne i na objasňovanie a skúmanie oprávnenosti

použitia tzv. nutnej obrany, hoci tento inštitút nie je výslovne uvedený v zákone o priestupkoch /v § 2
zákona o priestupkoch/, je obsiahnutý aj v § 25 Trestného zákona. Podľa žalobcu nekonal úmyselne,
nenaplnil povinný znak predmetného priestupku, naopak má za to, že konal za použitia a v súlade s
§ 2 zákona o priestupkoch, skutok teda nebol správne právne kvalifikovaný. Obvinený namietal, že
vo výroku rozhodnutia, v časti skutku, nie je vyjadrená skutočnosť, čo predchádzalo fyzickému stretu

medzi ním a W. Q., kedy iniciátorom fyzického stretu nebol obvinený, ale paradoxne poškodený, pretože
on je osobou, ktorá iniciatívne prišla k nemu spoločne s ďalšími osobami a zároveň je osobou, ktorá
ako prvá vystrela ruku smerom k obvinenému, čo je preukázané výpoveďami svedkov. Opomenutie
tejto skutočnosti vo výroku rozhodnutia je podľa obvineného účelové, snažiac rozhodnutie a argumenty
odkloniť od nutnej obrany žalobcu.

6. Žalobca mal za to, že už vyjadrením W. Q. v rámci podanej výpovede dňa 16. júla 2020, že si
myslel, „že ho možno napadnem" sám uznal, že obvinený pociťoval v kritickej chvíli strach, pričom toto
po celý čas zhodne tvrdil aj obvinený. Týmito dôkazmi je teda preukázaná obava obvineného, jeho
strach a preľaknutie, že v danom čase bude fyzicky napadnutý. Uvedené vyplýva aj z výpovede H.

M. zo dňa 16. júla 2020. Úmyslom obvineného kritického dňa nebolo prísť na miesto činu a fyzicky
napadnúť W. Q., jeho úmyslom bolo zdokumentovať správnosť, či nesprávnosť stavebného postupu
(keďže je architektom a v danom prípade mohol spôsob demontáže lešenia v blízkosti miesta činu
ohrozovať okoloidúcich). To, že okamžite po odvrátení útoku W. Q. z miesta ušiel, znamená, že chcel
prioritne chrániť seba a nie prioritne fyzicky napadnúť W. Q.. Uviedol, že aj svedok N. R. vo svojej

výpovedi tiež potvrdil, že obvinený mal v minulosti viacero konfliktov s osobou jeho zamestnávateľa,
resp. aj s jeho kolegami, čiže toto nepriamo potvrdzuje obavu obvineného z možného opätovného
protiprávneho a násilného konania proti jeho osobe p. W. Q., I. T. a N. R. dňa 9. augusta 2019. Preto
z miesta činu odišiel bezprostredne po tom, čo odvrátil primeraným spôsobom hroziaci útok W. Q. na
svoju osobu. Podľa obvineného nie je pravdivé tvrdenie prvostupňového správneho orgánu, že nikto

zo svedkov nevidel, že by W. Q. fyzicky útočil na obvineného. Všetci svedkovia potvrdili, že ako prvý
úkon smerom k druhej osobe vykonal W. Q., a to rukou do bezprostrednej blízkosti tváre obvineného.
Samozrejme toto nemožno považovať za ideálny fyzicky útok proti telu inej osoby, ale je nutné toto
považovať za priamo hroziaci útok proti obvinenému, pričom je nepochybné, že obvinený to takto aj
vnímal, t.j. že bude fyzicky napadnutý. Uviedol, že teória nutnej obrany zahŕňa oprávnenosť aj vtedy,

keď útok ešte ani nenastal, postačuje, že hrozí a že brániaca osoba to takto vníma, čo vzhľadom
ku všetkým špecifikám tohto prípadu o tom nie sú pochybnosti. Obvinený vnímal situáciu ako reálnu
hrozbu a bezprostrednú hrozbu jeho fyzického napadnutia. Obvinený opakovane zdôrazňoval, že konal
v súlade s § 2 zákona o priestupkoch, pretože on nebol iniciátor celej fyzickej konfrontácie, bol to p.W. Q., ktorý sa zo vzdialenosti cca 20 m približoval k nemu, kým on pasívne stál na jednom mieste
a k telu W. Q. nevykonal žiadnu fyzickú aktivitu a túto vykonal až po tom, čo W. Q. ako prvý svojou
rukou zasiahol do bezprostrednej blízkosti tváre obvineného a narušil jeho telesnú integritu. Žalobca

útok poškodeného v tom čase pociťoval ako pokus o fyzický útok, podporovaný približovaním sa ďalších
dvoch osôb. Konal v strachu a preľaknutí a obave o svoje zdravie, a toto vyplýva z konkrétnych konaní,
kde je v minulosti, približne od roku 2013 šikanovaný, prenasledovaný a napádaný pracovníkmi spol.
MD Stav s.r.o., tak, že dňa 20. júla 2020 bola prokurátorom OP Trebišov pod lPv l/19/8811 podaná na
Okresný súd Trebišov obžaloba za prečin nebezpečné prenasledovanie podľa § 360 a ods. l písm. a. b,

c. ods. 2 písm. b Tr. zákona na osoby I. T. a I. I., MD Stav s.r.o., vykonávala v kritickom čase demontáž
lešeniaanamiestečinubolajpoškodenýakozamestnanectejtospoločnosti.Podľaznaleckéhoposudku
znalcompsychológomohľadomosobnostižalobcubolovzáverochkonštatované,ževdôsledkukonania
menovaných obžalovaných proti obvinenému boli zistené znaky, ktoré zahŕňa tzv. syndróm týranej
osoby. Žalobca mal preto v kritickom čase strach z konania troch osôb, ktoré sa k nemu približovali.
Obvinenývzávereodvolaniapoukázalajnajednuzozákladnýchzásadtrestnéhokonaní,atonazásadu

"in dubio pro reo". Má za to, že v tomto konaní je mnoho pochybností a nebolo možné konštatovať, že
sa úmyselným konaním dopustil drobného ublíženia na zdraví, lebo svojím konaním nenaplnil znaky,
ktoré v ust. § 49 ods. 1 písm. d) zákona o priestupkoch. Žalobca žiadal, aby žalovaný v zmysle ust. §
76 zákona o priestupkoch konanie zastavil.

7. Napadnutým rozhodnutím žalovaný rozhodol o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu Okresného úradu
Trebišov, odboru všeobecnej vnútornej správy zo dňa 20. augusta 2020, ktorým uznal obvineného
žalobcu zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d/ zákona
č. 372/1990 Zb. v planom znení, ktorého sa mal dopustiť tak, že dňa 9. augusta 2019 v čase okolo

8,40 hod. až 8,50 pri domovom dome na ul. Beherovskej č. 1522 v Trebišove napadol W. Q. tak, že ho
udrel jeden krát rukou do oblasti pravého oka, čím mu spôsobil zranenie a to pomliaždenie očnej gule
s krvnou podliatinou na hornej a dolnej mihalnici pravého oka s podráždením spojovky pravého oka a
s dobou práceneschopnosti 5 až 6 dní, čím narušil občianske spolunažívanie drobným ublížením na
zdraví. Žalovaný sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi správneho orgánu prvého stupňa, ktorý

v konaní o priestupku vec uzavrel, s poukazom na § 49 ods. 2 zákona o priestupkoch, a podľa § 11 ods.
l písm. d/ zákona o priestupkoch, preto uložil žalobcovi pokutu vo výške 50,- eur a podľa § 79 ods. 1
citovaného zákona mu uložil povinnosť náhrady trovy konania vo výške 16,- eur.

8. Žalovaný zhrnul, čo uviedol prvostupňový správny orgán, ktorý začal konanie na základe Uznesenia

polície zo dňa 17. februára 2020 právoplatné dňa 4. marca 2020. Vychádzal z predloženého spisu
vyšetrovacieho spisu Obvodného oddelenia Policajného zboru Trebišov, z výpovedí obvineného W. Q.,
svedkov I. T., N. R. a H. M., a z lekárskej správy a znaleckého posudku znalca MUDr. U.. Mal za
to, že došlo k spáchaniu skutku v dôsledku neho k zraneniu poškodeného oznamovateľa a uzavrel
spáchanie priestupku podľa § 49 ods. l písm. d/ zákona o priestupkoch. Mal za to, že došlo k stretu

medzi oznamovateľom a obvineným, čo potvrdili svedkovia T., R. a to tak, že ho žalobca udrel do tváre,
keď sa mu poškodený snažil zakryť mobilný telefón, aby ho natáčal. Správny orgán vychádzal z toho, čo
uviedli svedkovia a W. Q., t.j. že tento mal zakrvavené a napuchnuté oko, že došlo k útoku žalobcu na
poškodenéhoakublíženiunazdravížalobcomnaosobeW.Q..Žalovanýrozhodnutiesprávnehoorgánu
prvého stupňa o otázke nutnej obrany uzavrel tak, že ide o účelové tvrdenia žalobcu v snahe vyhnúť

sa zodpovednosti za skutok spáchaný podľa zákona o priestupkoch. Podľa neho nebolo primerané
správanie žalobcu, keď útočil udretím päste do tváre poškodeného, ktorý sa snažil, čo nebolo sporné,
odobrať mu mobil, ktorým natáčal žalobca okolité konania a najmä poškodeného. Zároveň žalovaný
uviedol, že žalobca natáčaním zamestnancov v označenej spoločnosti, kde aj poškodený pracoval
spôsobil a inicioval konflikt aj predmetný incident. Mal za to, že obvinený nepredložil žiadny dôkaz na

posúdeniejehosprávania,ktorébymalobyťprimeranýmamalobynapĺňaťobsahprávnehopojmunutná
obrana, ktorá má byt' primeraná a nemá spôsobiť následky, ktoré sú vážnejšie ako útok, ktorý hrozil.

9. Žalovaný pri právnom posúdení odkázal na ust. § 49 ods. 1 písm. d/ zákona o priestupkoch, podľa
ktorého sa v priestupku proti občianskemu spolunažívaniu dopustil ten, kto úmyselne naruší občianske

spolunažívanie vyhrážaním, drobným ublížením na zdraví, neprávnymi povinnými schválnosťami, alebo
iným hrubým správaním. Ďalej uviedol, že priestupok je spáchaný úmyselne podľa § 42 zákona o
priestupku vtedy, ak páchateľ chce svojim konaním prerušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom,
tzv. priamy úmysel alebo nepriamym úmyslom, kedy vedel, že svojim konaním môže porušiť aleboohroziť záujem chránený zákonom a s tým, že ho poruší alebo ohrozí je uzrozumený. Na spáchanie
úmyselného priestupku postačuje aj nepriamy úmysel.

10. Žalovaný odkázal na závery Znaleckého posudku č. 92/2019 I.. Ľ. U., C.., znalca v odbore
zdravotníctvoafarmácie,odvetviechirurgiaaúrazováchirurgia,ktorýmbolokonštatované,žeW.Q.bolo
spôsobené ľahké zranenie, a to pomliaždenie pravej očnej gule s krvnou podliatinou na hornej a dolnej
mihalnici pravého oka a podráždením spojovky pravého oka s dobou liečenia a práceneschopnosti 5-6
dní.

11. Zo záveru znaleckého dokazovania vyplýva, že spôsobené zranenie u poškodeného W. Q. mohlo
vzniknúť tak, ako to uviedol menovaný vo svojej výpovedi, čomu zodpovedá mechanizmus úrazu
v podobe tupého úderu, alebo nárazu do oblasti pravého oka. Súčasťou spisového materiálu sú
videozáznamy zachytené Ing. M. C., avšak na týchto záznamoch nie je zachytený presný čas incidentu
ani samotný incident medzi ním a W. Q..

12. Žalovaný má za to, že je nepochybné, že došlo k fyzickému stretu medzi poškodeným a obvineným.
Svedkovia N. R., I. T. a oznamovateľ - svedok W. Q. zhodne a nezávisle na sebe vypovedali. Pri
posudzovaní konania obvineného správny orgán vychádzal z celého spisového materiálu, ako aj z
jednotlivých výpovedí na tunajšom odbore, a dospel k záveru, že obvinený svojím konaním naplnil

znaky skutkovej podstaty priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. l písm. d/
priestupkového zákona. Jediný, kto fyzicky udrel rukou do oblasti tváre poškodeného bol žalobca a to za
situácie, keď sa mu p. Q. snažil rukou zakryť mobilný telefón, s ktorým obvinený natáčal. Svedok p. T. a
p. R. po napadnutí uviedli, že W. Q. mal zakrvavené a napuchnuté oko. Pán W. Q. uviedol, že hneď po
napadnutí obvineným podal na menovaného trestné oznámenie a vyhľadal lekárske ošetrenie, kde mu

bolo zistené zranenie oka a vystavené Potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti. Napokon žalovaný
poznamenal, že sám obvinený vo svojej výpovedi na ústnom pojednávaní o priestupku uviedol, že udrel
p. Q. rukou do oblasti jeho krku. Svoje konanie odôvodnil tým, že ho najprv svojou rukou vrazil do jeho
pravej ruky, aby mu zabránil v natáčaní na mobil, potom ho W. Q. sotil do oblasti hrudníka a následne
ho žalobca udrel svojou pravou rukou a tou päsťou do ľavej strany jeho tváre. Pokiaľ ide o rozpor vo

výpovedi obvineného, ktorý dňa 09.08.2019 v čase o 09:20 hod. v Zápisnici o trestnom oznámení na
OR PZ Trebišov vypovedal, že W. Q. najprv svojou rukou vrazil do jeho pravej ruky, aby mu zabránil
v natáčaní na mobil a následne ho udrel svojou päsťou ruky do ľavej strany jeho tváre. V zápisnici o
výsluchu svedka dňa 25.10.2019 o 10:00 hod. vypovedal aj to, že W. Q. ho okrem iného aj udrel oboma
rukami do oblasti hrudníka. Na ústnom pojednávaní o priestupku poprel, že by W. Q. fyzicky napadol

tak, ako to menovaný popísal vo svojej výpovedi, ale jeho tvrdenie nie je podložené žiadnymi dôkazmi.
Žalobcovi nebolo spôsobené žiadne zranenie a vypočutí svedkovia jeho verziu nepotvrdili a nikto z nich
nevidel,žebyp.W.Q.fyzickyútočilnaobvineného.Žalobcasvojekonaniezároveňobhajujetým,žeproti
nemu stáli 3 zdatné osoby, a preto konal v dôsledku strachu, obavy a preľaknutia o svoju bezpečnosť,
odkazuje na videozáznam, podľa ktorého I. T. pristúpil do vzdialenosti 3-5 m od žalobcu, zo zeme zdvihol

predmet a hodil ho smerom k menovanému a zachytáva aj telefonické oznámenie skutku.

13. Žalovaný odkazuje na uznesenie Policajného riaditeľstva SR, policajného zboru v Trebišove zo
dňa 28.11.2019, z ktorého vyplýva, že žalobca mal úmyselne napadnúť poškodeného. Rovnako zo
znaleckého posudku vyplýva I.. Ľ. U., znalca z odboru zdravotníctva a odvetvia chirurgie a úrazovej

chirurgie, bolo zistené zranenie pravej očnej gule s krvnou podliatinou, tak ako sa to definuje presne vo
výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia. Doba liečenia a práceneschopnosti bola stanovená na 5-6
dní. Svedkyňa p. H. M.Š. uviedla ako sa pohybovali svedkovia, a aj ona sama resp., akým spôsobom
vnímala situáciu konfliktu, kedy mala dôjsť k ataku žalobcu vo vzťahu k poškodenému, ktorý sa snažil
odobrať nahrávacie zariadenie, resp. telefón.

14. Žalovaný odkazuje na to, že Polícia uznesením zo dňa 14. januára 2020 Oddelenie policajného
riaditeľstva Trebišov, Odbor poriadkovej polície zo spoločného konania v trestnej veci prečinu vedenej
vo vzťahu k žalobcovi bola vylúčená vec prečinu výtržníctva, ktorého sa mal žalobca dopustiť, udretím
do tváre, vo vzťahu k poškodenému p. W.. Q.. Policajný orgán vzhľadom na závažnosť, skúmal skutok

ako prečin výtržníctva, podľa trestného zákona § 364/ ods. 1 písm. a Tr. zák. a citujúc i § 2 ods. 10 a ods.
12 Tr. poriadku. Uznesením policajného orgánu zo dňa 28. januára 2020, došlo napokon k postúpeniu
veci Okresnému úradu Košice, odbor vnútornej správy Trebišov a bolo základom pre prejednanie veci
v konaní o priestupku pred orgánom verejnej správy.15. Pokiaľ ide o vznik konfliktnej situácie medzi poškodeným a žalobcom ako aj výpovede svedkov,
žalovaný uviedol a konštatoval, že skutok sa stal a žalobca ho vykonal po predchádzajúcom konflikte

s poškodeným a I. T.. Žalobca bol v tomto konaní posúdený ako priestupca, konanie voči nemu bolo
vedené podľa zákona o priestupkoch. Voči I. T. lustráciou bolo zistené, že sa dopustil v minulosti
vulgárneho správania voči žalobcovi, podľa zákona o priestupkoch, ale toto konanie bolo zastavené. V
zásade možno konštatovať, že policajné orgány charakterizujúc skutok spáchaný žalobcom posúdili nie
ako prečin výtržníctva s odkazom na § 2 ods. 10 a 12 ako aj § 10 a 2 Tr. zák., a kvalifikovali skutok pre

menšiu závažnosť a protiprávnosť skutku ako priestupok a postúpili na konanie o priestupkoch orgánu
verejnej správy. Žalovaný odkazuje i na to, že podľa policajného orgánu bolo s odkazom na znalecký
posudok preukázané spáchanie skutku v dôsledku ktorého došlo k poškodeniu zdravia s dobou liečenia
5-6 dní.

16. Žalovaný uviedol, že z odvolania žalobcu proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa je

možné konštatovať, že žalobca vylučuje svoje úmyselné konanie tým, že poukazuje na svoju obranu
pred stretom s p. Q. a spochybňuje výpovede svedkov, ktorý mali vidieť jeho napadnutie poškodeného,
jeho napadnutie vo vzťahu k poškodenému. Žalobca má za to, že výpoveďami svedkov nebolo možné
uzavrieť ktorou rukou poškodenému spôsobil zranenie na pravej strane oka a tvrdí že on v pravej ruke
držal telefón a tak nemohlo dôjsť k útoku na pravú stranu tváre poškodeného. Žalovaný ale uviedol, že

svedkovia potvrdili že poškodený C.. Q. bezprostredne pred jeho tvárou sa snažil odňať mu mobilný
telefón a na to žalobca urobil fyzický útok vo vzťahu k poškodenému. K tomu žalovaný konštatuje,
že spôsobené zranenie, iniciuje teóriu o nemožnosti nutnej obrany na strane žalobcu, pretože tento
útok spôsobil poškodenému ublíženie na zdraví, teda útok nebol primeraný a žalobca tak naplnil svojim
konaním skutkovú podstatu priestupku spáchanému podľa § 49 ods. 1 písm. d/.zákona o priestupkoch.

II. Správna žaloba, vyjadrenie žalovaného

17. Správnou žalobou žalobca žiadal zrušiť obe rozhodnutia orgánov verejnej správy z dôvodov podľa

§ 191 ods. l písm. c/, d/, e/, f/, a g Správneho súdneho poriadku zákona č. 162/2015 Z. z. o správnom
súdnom konaní.

18. Žalobca uviedol opätovne, že jeho úmyselné konanie napĺňajúce znaky priestupku uvedeného vo
výroku prvostupňového rozhodnutia nebolo preukázané. Podľa žalobcu už v uznesení o postúpení veci

prvostupňovému správnemu orgánu zo dňa 23. júna 2020, nebol dostatočne vyjasnený jeho fyzický stret
s osobou občana C.. Q.. Podľa žalobcu ten útočil naňho a iná osoba po ňom hodila kameň a tak jeho
konanie spočíva v podstate v obrane, čo orgány polície ani prvostupňový správny orgán a žalovaný
neposúdili správne, pre ich nedostatočné zistenia.

19. Na základe uvedeného podľa žalobcu došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu jeho skutku ako
policajnými orgánmi tak orgánmi verejnej správy pri prejednaní priestupku a nesprávne a nezákonne
mu uložili trest za úmyselne spáchaný skutok proti občianskemu spolunažívaniu.

20. Celú situáciu popisuje ako nastala od momentu filmovania osôb na verejnom priestranstve za

situácie, keď ani viditeľnosť v tomto priestranstve neumožňovala vyhodnotenie konania žalobcu, tak ako
to vyplýva z napadnutých rozhodnutí. Tvrdí, že nie je zakázané vyhotovovať Video záznam, že sa teda
nedopustil ničoho, na základe čoho by mu mohlo byť kladené za vinu, že chcel zdokumentovať a ohroziť
súkromie, bezpečnosť verejného priestranstva ako aj osôb sa tam nachádzajúcich.

21. Podľa žalobcu nebolo preskúmané kto začal pri konflikte vystupovať násilným spôsobom a kto
narúšal občianske spolužitie. Žalobca tvrdí, že to nebol on, ale že pristúpil k nemu poškodený, ktorý ho
atakoval s úmyslom vziať mu nahrávacie zariadenie, resp. mobilné zariadenie na čo sa on bránil a došlo
k situácii, ktorá sa mu kladie za vinu. On však odvracal útok, ktorý nasledoval po takejto jeho obrane
v snahe zachrániť si dispozíciu s nahrávacím zariadením, a preto úmysel mu nebol preukázaný. To

napokon podľa žalobcu uviedla aj v prípravnom konaní svedkyňa p. H.Á. M., ktorá netvrdila, že žalobca
konal úmyselne, videla len "šarvátku“ medzi poškodeným a žalobcom, ktorú vyhodnotila tak, že videla
udrieť žalobcu poškodeného a ani svedecky nebolo ujasnené ako došlo k jeho konaniu.22. Podľa žalobcu nebol naplnený znak úmyslu konania, tak ako to predpokladá § 2 ods. 2 písm. a/
zákona o priestupkoch, pretože jeho konanie nebolo konaním úmyselným, ale konaním odvracajúcim
primeraným spôsobom priamo hroziaci útok, ktorý vykonal spôsobom, ktorý bol adekvátny, teda bol taký,

aká hrozba k nemu smerovala. Podľa žalobcu orgány verejnej správy nevyhodnotili ani nutnú obranu,
ktorú mal žalobca aplikovať.

23. Podľa žalobcu žalovaný nevyvrátil prečo nejde u žalobcu v jeho konaní o nutnú obranu, ak vykonal
akt, ktorý bol považovaný za úmyselný trestný čin proti občianskemu spolunažívaniu, pričom žalobca

tvrdil, ak sa bránil jeho nutná obrana nebola posúdená zákonným spôsobom.

24. Žalobca tvrdí, že žalovaný sa nezaoberal jeho argumentmi v odvolaní, kde tvrdil rovnaké skutočnosti
ako v správnej žalobe a rozhodujúcim bol fakt, že došlo k fyzickému napadnutiu zo strany žalobcu len
preto, že bol napadnutý, že bol ohrozený a že konal v nutnej obrane.

25. Podľa žalobcu odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného nezodpovedá podmienkam v §
47 ods. 3 zákona o správnom konaní, pretože sa žalovaný nevyrovnal so všetkými jeho námietkami
(ktoré sú súčasne i podstatou správnej žaloby) a tak pokladá rozhodnutie žalovaného za nezákonné a
neústavné. Má za to, že má k dispozícii Video záznam, na základe ktorého možno dôjsť k záveru že
išlo v konaní žalobcu o sebaobranu.

26. Právny zástupca obvineného na ústnom pojednávaní o priestupku vo svojom vyjadrení uviedol, že
aj výsluchom svedka p. T. nebolo preukázané to, že konanie p. V.. C. kritického dňa nenapĺňa znaky
priestupku proti občianskemu spolunažívaniu. Zotrváva na svojom vyjadrení zo dňa 16. júla 2020, teda
natomzmysle,žežalobcakonalvkrajnejnúdzipríp.nutnejobrane,pričomtentozáverpodľajehonázoru

preukazujú všetky vykonané dôkazy. Naopak má za to, že žiadnym dôkazom nebolo preukázané, že
by žalobca spáchal priestupok proti občianskemu spolunažívaniu, alebo sa dopustil akéhokoľvek iného
protiprávneho konania a navrhol konanie o priestupku podľa § 76 zákona o priestupkoch zastaviť.

27. Žalobca priznáva, že udrel poškodeného do ľavej strany krku, pričom znalec hodnotí udretie do

tváre pravého oka. Žalobca tvrdí, že ak v ľavej ruke držal mobil, nemohol udierať ľavou rukou, ale pravou
a tvrdí, že poškodeného udrel na inej strane a nie na tej strane ako má pomliaždeniny. Podľa žalobcu
z rozhodnutia vyplýva, že poškodený mal poškodené pravé oko, v dôsledku toho, že bol udretý rukou
žalobcu, ale nie je napísané pravou ani ľavou, ale iba rukou. Preto žalobca napokon tak mal za to že
neboli odstránené všetky rozpory. Napríklad svedok C.. Q. vo výpovedi dňa 16. júla 2020 tvrdil, že bol

udretý pravou rukou a nie ľavou rukou. Podľa znalca však pravou rukou sa zranenie pravého oka nedá
spôsobiť tak, ako bolo zranenie u poškodeného.

28. Žalobca spochybňuje správnosť záverov znalca o dĺžke jeho práceneschopnosti a nesúhlasí s jeho
závermi. Žalobca tiež uvádza, že oznámenie skutku na policajných orgánoch W. Q. poškodeným, dňa

9. augusta 2019 o 8.50 hod. kedy oznámil, že bol fyzický napadnutý, je v rozpore s tým, čo oznamoval
samotný svedok I. T. na linke polície č. 158. Svedkyňa, ktorá uviedla, že videla jeho konanie, kedy mal
udrieť poškodeného, v konaní pred správnym orgánom mala za to, že videla šarvátku a nemôže potvrdiť
úmyselnosť konania žalobcu.

29. Žalobca poukazuje na priestorovú situáciu, kde došlo k spáchaniu skutku, kde svedkovia nemohli
potvrdiť situáciu tak, ako prebiehala medzi útočníkom - žalobcom a poškodeným občanom a to ani
svedkom C.. T. ani poškodeným Q., ani svedkyňou M.. Opakuje situáciu ohrozenia hádzaním kameňov
zo strany svedka T..

30. Pokiaľ v policajnom konaní bola základom pre posúdenie a kvalifikáciu skutku výpoveď svedkyne
H. M., za tejto situácie nemohla svedkyňa vidieť pre živý plot a vzdialenosť celý priebeh komunikácie a
vykonávaného násilia medzi účastníkmi konania (má na myslí hodenie kameňom do žalobcu od svedka
T.akoajneprístojnékonanieosobypoškodenéhoW.Q.,protiútokuktorémusabránil.Tvrdí,ževurčitých
momentoch, ktoré nahral je možné z nahrávky vidieť, že osoba poškodeného nemá žiadny opuch ani

pomliaždenie, ale chodí a fajčí v priestore.

31. Žalovaný vo svojom vyjadrení dňa 7. apríla 2020 zopakoval všetky argumenty, predovšetkým
pripomenul dostatočné zistenie skutkového stavu a správne skutkové závery, z ktorých vychádzal orgánverejnej správy prvého stupňa pri rozhodovaní o tom, že sa skutok stal podľa § 49 ods. 1 písm. d/, že ho
spáchal žalobca, začo mu bol vymeraný trest v podobe pokuty vo výške 50,- eur, a uložená povinnosť
nahradiť trovy konania vo vzťahu k všetkým argumentom, ktoré v prípravnom konaní o priestupku

uvádzal žalobca, a ktoré sa mali týkať jeho postavenia v situácii kedy sa bránil vykonával nutnú obranu,
bol v dostatočnom stave obavy o svoju telesnú integritu, čo svedkovia jednoznačne preukázali, jeho
úmysel atakovať poškodeného tak, čo podľa žalobcu aj bolo vylúčené vzhľadom nato, že držal telefón
v jednej ruke a druhou nemohol zaútočiť na poškodeného, na jeho označenú poškodenú časť tváre,
oznamovateľa priestupku p. W.. Q. (poškodeného).

32. Podľa žalovaného bolo by potrebné skutkové súvislosti posúdiť správne a zákonne, zobrať do úvahy
všetky argumenty žalobcu, ktoré nemohli byť vyhodnotené kladne, v jeho prospech, pretože neboli ním
preukázané, naopak v incidente v dôsledku nepriameho úmyslu sa dopustil žalobca priestupku, za ktorý
bola vyvodená jeho administratívna zodpovednosť.

33. V replike, ktorá bola doručená správnemu súdu dňa 27. apríla 2021 žalobca reaguje na vyjadrenie
žalovaného a opakovane má zato, že nejde o priestupok v dobe konania ktorým sa odvracia hroziaci
útok, teda § 49 ods. 2 písm. a/ Zák. o priestupkoch, ktorá nebola vyhodnotená dostatočne orgánom
verejnej správy. Pokladá svoje argumenty v odvolacom konaní za dostatočne vysvetlené. Má za to,
že v samotnom rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa, a tak isto aj žalovaného, sa týmito

nezaoberali a žalovaný netrval na dôslednom odôvodnení jeho výhrad uvedených v odvolaní vo vzťahu
k prvostupňovému rozhodnutiu. Má zato, že rozhodnutie ani na základe znaleckého posudku nespĺňa
znaky konania, ktoré môže byť považované ako priestupok podľa zákona o priestupkoch a to v dôsledku
toho, ako vypovedali svedkovia a ako /ne/mohol na základe presvedčivosti ich výpovedí orgán verejnej
správy prvého stupňa uzavrieť, že zranenie bolo spôsobené v dôsledku jeho útoku na poškodenú časť

tváre C.. W. Q.. Opakuje znova v priamej reči niektoré veci zrejmé z nahrávky vyplývajúce z textu,
správania sa poškodeného ako aj svedkov.

III. Dôvody rozhodnutia správneho súdu

34. Správny súd na základe správnej žaloby žalobcu zo dňa 22. februára 2021, po jej preskúmaní ako aj
po preskúmaní napadnutých rozhodnutím orgánov verejnej správy a to rozhodnutia žalovaného č. OU-
KE-00P1-2020/051372-002 zo dňa 23. decembra 2020, ako aj rozhodnutia Okresného úradu Trebišov,
odboru všeobecnej vnútornej správy Trebišov č. OU-TV-OVVS-2020/005524 zo dňa 20. augusta 2020 /
správneho orgánu prvého stupňa/, po preštudovaní administratívneho spisu a pripojených dokumentov

policajných orgánov, ako aj spisov a konania o priestupku žalobcu, pred orgánom verejnej správy
uzavrel, že žaloba nie je dôvodná a túto podľa § 190 SSP zamietol.

35. Predmetom konania bola správna žaloba, ktorou žalobca žiadal preskúmanie rozhodnutia orgánu
verejnej správy a to správneho orgánu prvého stupňa v konaní o priestupku zo 20. augusta 2020, ktorým

bolžalobcauznanýmvinnýmzospáchaniapriestupkupodľa§49ods.1písm.d/priestupkovéhozákona.
Podľa výrokovej časti sa skutok stal dňa 9. augusta 2019, kedy mal žalobca udrieť do tváre poškodeného
a spôsobil mu zranenia uvedené v rozhodnutí.

36. Správny súd vyhlásil rozsudok na verejnom vyhlásení rozsudku dňa 11. mája 2022, bez nariadenia

pojednávania podľa podmienok § 137 ods. 4 Správneho súdneho poriadku. Správny súd pripomína, že
o žalobe vo veci správneho trestania ako aj o priestupku, ako je to v preskúmavanej veci je príslušný
na rozhodnutie samosudca správneho súdu /§ 23 ods. 2 písm. a/ SSP/. Správny súd súc zviazaný
ustanoveniami § 177 SSP so zvýraznením časti o konaní vo veciach správneho trestania za podmienok
uložených v § 194 a nasl. Správneho súdneho poriadku, konštatuje, že mal za preukázané že došlo

k spáchaniu uvedeného skutku a to zo záverov a z odôvodnení rozhodnutia žalovaného aj správneho
orgánu prvého stupňa, ako aj z obsahu administratívneho spisu žalovaného.

37. Úlohou správneho súdu nie je viesť dokazovanie, ale preskúmať či došlo v konaní k aplikovaniu
správnych hmotnoprávnych ustanovení a či nedošlo k porušeniu procesných ustanovení v konaní pred

orgánomverejnejsprávytak,žebybolovydanérozhodnutienezákonnéazasiahlidoprávaoprávnených
záujmov žalobcu. V oblasti správneho trestania platia určité špecifiká v prvom rade ide aplikovanie
zásad trestného konania, ako konania verejno-právneho charakteru, v konaní o priestupku, v ktorom sa
orgánu verejnej správy ukladá povinnosť preukázať spáchanie skutku, správne právne posúdenie tohtoskutku a vyvodenie administratívnej zodpovednosti, po zohľadnení všetkého, čo v konaní vyšlo najavo
vykonaným dokazovaním a to jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti.

38. Správny súd, ktorý nie je viazaný žalobnými bodmi a môže meniť právnou kvalifikáciu len podľa
podmienok uvedených v § 195 Správneho súdneho poriadku vtedy, ak dospel k takémuto záveru na
základe a obsahu administratívneho konania a napadnutých rozhodnutí.

39. Žalobca v prvom rade napádal nesprávne zistenie skutkového stavu ako aj správnosť skutkových

záverov a ich právne posúdenie orgánmi verejnej správy. Jeho výhrady sú dané vo vzťahu k inštitútu
nutnej obrany, ktorú pokladá žalobca za naplnenú vo svojom prípade, a jeho konanie malo spĺňať
jej kritéria tak, že nedošlo k neprimeranému útoku zo strany žalobcu, ak sa bránil útokom úderom
rukou vo vzťahu k tvári poškodeného. Nebolo však v konaní sporné to, že došlo k incidentu a útoku
žalobcu na tvár poškodeného, žalobca spochybňoval stranu ktorú napadol, a bolo zrejmé že poškodený
utrpel poškodenie zdravia na pravej strane tváre, a teda žalobca tvrdil, že takýto útok nevykonal, lebo

poškodeného udrel do ľavej časti.

40. Predovšetkým správny súd konštatuje, že vychádzal z podkladov, ktoré sú k dispozícii a to
predovšetkým zisťovaniu polície, ale aj v administratívnom konaní. Bolo nepochybné že sa skutok stal,
a stal sa v rozsahu ako je zaznamenané v lekárskom posudku, z ktorého vyplýva poškodenie pravej

časti tváre žalobcu, v časti oko. Paradoxne žalobca tvrdí, že išlo o nutnú obranu, avšak správny orgán
pomliaždenie pravej očnej buľvy s krvnou podliatinou hornej a dolnej mihalnice s dobou liečenia 5-6 dní
na základe lekárskeho posudku pokladá za následok neadekvátny tomu, čo žalobca popisuje, že jeho
konaniu predchádzalo.

41. Správny súd pokiaľ ide o zistenie skutkového stavu konštatuje, že za priamy dopad a následok
útoku žalobcu, ktorý bol ním spáchaný /v podstate aj priznaním žalobcu/, hodnotí ako správne závery
vykonané správnymi orgánmi vzhľadom na telesné poškodenie poškodeného, jeho zranenie.

42. Je nepochybné, že v hodnotenej situácii v uvedený deň došlo ku konfliktu, výsledkom ktorého

bolo nevhodné správanie všetkých aktérov konfliktu. Podstatné je, že k spáchaniu uvedeného a
posudzovaného žalobcu došlo a ten bol posúdený ako priestupok spáchaný vo forme nepriameho
úmyslu žalobcom ako - páchateľom, ktorý sa spoliehal na to, že dopad jeho správania a útoku nebude
mať na objekt chránený zákonom o priestupkoch taký účinok, akým sa ukázalo zranenie poškodeného.
Treba konštatovať, že v priamej príčinnej súvislosti z atakom žalobcu na integritu poškodeného došlo k

ublíženiunajehozdraví,čobolocharakterizovanévznaleckomposudkuajetotedazrejméakodej,ktorý
sa odohral spôsobom zisteným aj aj podľa svedeckých výpovedí. Jedine žalobca sa domnieva, že išlo o
nutnú obranu a to v dôsledku ďalšieho nevhodného správania sa zamestnancov nahrávanej spoločnosti,
ktorí, napr. svedok C.. T. mali útočiť fyzicky na integritu samotného žalobcu hádzaním predmetov a
spôsobovať jeho obavy, pre ktoré jeho správanie - útok na poškodeného malo byť nutnou obranou.

43. Správny súd vychádza zo skutkových a právnych záverov orgánov verejnej správy, že skutok sa
stal, že ho spáchal žalobca, že bol naplnený § 49 ods. 1 písm. d/, a správne bola vymeraná sankcia vo
výške 50,- eur, ktorá je sankciou za takého správanie žalobcu adekvátna podľa orgánov verejnej správy
za situácie, ako sa odohrala.

44. Správny súd konštatuje, že rozhodnutia žalovaného je dôsledným prevzatím obsahu
administratívneho spisu, a tým vyhodnoteniu celej situácie, za ktorý bol uvedený skutok spáchaný.

45. Podľa § 2 ods. 2 priestupkového zákona priestupok nie je konanie, ktorým niekto odvracia

primeraným spôsobom priamo hroziaci útok na záujem chránený zákonom, alebo nebezpečenstvo
priamo hroziace záujmu chránenému zákonom, ak týmto konaní nebol spôsobený zrejme rovnako
závažný následok ako ten, ktorý hrozil; a toto nebezpečenstvo nebolo možné v danej situácii odstrániť
inak. Obrana však nesmie byť celkom zjavne neprimeraná útoku, najmä k jeho spôsobu, miestu a
času, okolnostiam vzťahujúcim sa na osobu útočníka, alebo na osobu obrancu. Podmienkou obrany

je odvrátenie útoku, ktorý priamo hrozí, alebo trvá. Trvanie útoku sa posudzuje dovtedy, dokiaľ sa
neskončilo nebezpečenstvo pre napadnutý chránený záujem a ukončenie útoku musí byť definitívne.46. Pokiaľ ide o vykonané dokazovanie a závery, ktoré z neho urobil správny orgán, správny súd
poukazuje aj na úvahy správneho orgánu na ktoré je potrebné poukázať vzhľadom na to, že svedkovia I.
T. a N. R. a W. Q., ako zamestnanci spol. MD Stav, s.r.o. mali s obvineným v minulosti viacero konfliktov.

Správny orgán mal za to, že by sa preto mohli javiť ich výpovede ako zaujaté. Poukázal však na to, že
v priestupkovom konaní boli riadne poučení o dôležitosti pravdivej svedeckej výpovede, a o možných
následkoch v prípade nepravdivej a neúplnej svedeckej výpovedi, ktorému porozumeli a riadne ho pred
vypočutím podpísali. Správny orgán bral do úvahy aj ich výpovede okrem svedkyne H. M.. Táto opísala
dej skutku tak, že mala dostatočný výhľad na konflikt prebiehajúci medzi obvineným a poškodeným, kde

uviedla, že keď W. Q. došiel k V.. C., tak sa ho spýtal niečo v tom zmysle, prečo ich natáča a snažil sa
mu rukou zakryť mobilný telefón. Vtedy ho V.. C. jednou rukou udrel do oblasti oka, nevedela uviesť, či
dlaňou alebo päsťou. V tejto časti svedkyňa vypovedala zhodne v trestnom konaní, pričom na ústnom
pojednávaní o priestupku ešte doplnila, že nastavil ruku k obrane, keď' sa mu C.. Q. snažil zakryť telefón.
Mala za to, že žalobca úmyselne poškodeného napadol, ale nevidela žiaden fyzický útok W. Q. voči
žalobcovi. Správny orgán mal za to, že obvinený konal úmyselne, a to nie len pre hodnotenie svedkyne.

Hodnoverným dôkazom je Znalecký posudok č. 92/2019 I.. Ľ. U. C.., znalca v odbore zdravotníctvo
a farmácia, odvetvie chirurgia a úrazová chirurgia, z ktorého vyplýva, že W. Q. bolo spôsobené ľahké
zranenie, a to pomliaždenie pravej očnej gule s krvnou podliatinou na hornej a dolnej mihalnici pravého
oka a podráždením spojovky pravého oka s dobou liečenia a práceneschopnosti 5-6 dní. Zo záveru
znaleckého dokazovania vyplýva, že spôsobené zranenie u W. Q. mohlo vzniknúť tak, ako to uviedol

menovaný vo svojej výpovedi, čomu zodpovedá mechanizmus úrazu v podobe tupého úderu alebo
nárazu do oblasti pravého oka.

47. Výhrada žalobcu, že si preložil z ľavej ruky do pravej ruky telefón, aby teda mal voľnú ruku, a že
pravourukoubyútočildoľavéhoaniedopravéhookapoškodenéhojeslabouvýhradou,ktorounemožno

zvrátiť zhora uvedené zistenia správneho orgánu, ktorý túto situáciu a jej hodnotenie a jej popis uzavrel
do skutkového záveru, z ktorého vychádzal.

48. Správny súd konštatuje, že konanie charakterizované ako správne trestanie je vo svojich dôvodoch
dáva možnosť jeho aktérom vyžadovať od orgánov verejnej správy dôsledné posudzovanie zásad, za

ktorých sa uplatňuje zákon o priestupkoch ktorý svojím charakterom patrí do oblasti trestného práva.
Za tejto situácie však treba konštatovať o preukázaní spáchania skutku a následok, charakterizovanie
nutnej obrany už zhora dané vysvetlenie správnych orgánov, ktoré správny súd akceptuje.

49. Pokiaľ ide o odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, ktorý je výhradou žalobcu

podľa § 191 ods. 1 písm. d/ SSP správne súdne konanie v spojitosti z rozhodnutím žalovaného treba
chápať ako jeden celok, žalovaný vysvetlil vo vzťahu a k odkazu administratívneho spisu že došlo k
vysporiadaniu sa so všetkými výhradami na strane žalovaných správnych orgánov k tým odvolacím
námietkam, ktoré žalobca predniesol.

50. Základom posúdenia úmyselného spáchania priestupku žalobcom spočíva v hodnotení orgánu
verejnej správy, ktorý konanie žalobcu posúdili ako nepriamy úmyselne spáchaný skutok, za ktorý
zodpovedá žalobca, pretože vedel, že konaním, ktoré vykonal že môže narušiť alebo ohroziť záujem
chránený zákonom a pre prípad, že ho poruší alebo ohrozí bol s týmto uzrozumený. Postačuje teda
nepriamy úmysel, nemusí to byť vôľa, teda priamy úmysel, teda vedomosť, že svojim konaním ublíži

poškodenému na zdraví.

51. Správny súd po oboznámení sa z obsahu z rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa konštatuje,
že ten vychádzal z obsahu administratívneho spisu Policajného orgánu i v konaní o priestupku zistených
odpovedí aktérov, ktorými boli poškodení žalobca i svedkovia ako došlo k incidentu a k ublíženiu na

zdraví vo vzťahu k W. Q. na jeho pravom oku spôsobom a v rozsahu tak ako bolo konštatované vo
výrokovej časti.

52. Z obsahu výpovede W. Q., ktorý konštatoval, že už v minulosti mal so žalobcom konflikt pre jeho
výhradu smerujúcu k nesúhlasu s natáčaním na pracovisku, preto sa snažil o zakryť telefón rukou a

žalobca ho mal udrieť päsťou do tváre. Toto potvrdila i svedkyňa H. M., ktorá uviedla, že sa nachádzala
na mieste kde došlo k incidentu, pričom popísala, že to bolo na Beherovskej ul. v Trebišove, počula
konflikt medzi aktérmi a mala za to, že pri konflikte sa žalobca bránil, aby si kryl tvár, keď sa mu snažil
poškodený zobrať telefón a tiež videla, že žalobca úmyselne udrel poškodeného.53. Preto správny súd na tomto mieste konštatuje, že súčasťou hodnotenia skutku orgánmi verejnej
správy boli aj otázky, kde sa nachádzali svedkovia a či teda mohli potvrdiť takúto skutočnosť, to znamená

kto akým spôsobom inicioval konflikt a fyzické strety, či je to poškodený, alebo žalobca. Správny súd
nevidí dôvod spochybniť správnosť záverov a hodnotní orgánov verejnej správy pokiaľ ide o ich skutkové
a právne závery a to aj pokiaľ ide o vyhodnotenie námietok žalobcu, ktoré sa týkali nejasnosť výpovedí
svedkov o útoku, nesprávnom hodnotení nutnej obrany, to ktorou rukou žalobca útočil, ani to či jeho
námietky možno podriadiť pod namietané porušenie zásad trestného konania. Ani história ich konfliktu,

za situácie výpovede svedkov nenasvedčuje, že príčina útoku bola nutná obrana žalobcu.

54. Preto podľa správneho súdu došlo k správnemu právnemu posúdeniu jeho skutku ako policajnými
orgánmi, orgánmi verejnej správy pri prejednaní priestupku a tieto správne a zákonne uložili trest za
nepriamymúmyslomspáchanýskutokprotiobčianskemuspolunažívaniu,ktoréjenaplnenéúderomruky
žalobcu do tváre poškodeného, ktoré potvrdila svedkyňa M.. Jeho konanie bolo konaním úmyselným,

ktoré vykonal spôsobom, ktorý bol neadekvátny, lebo úder vo vzťahu k poškodenému spôsobil zranenie.
Žalobca nebol zranený /§ 2 ods. 2 písm. a/ zákona o priestupkoch/ a nešlo o nutnú obranu.

55. Orgány verejnej správy v odôvodneniach svojich rozhodnutí reagovali v správnom konaní, pretože
i žalovaný sa vyrovnal so všetkými jeho námietkami (ktoré sú súčasne aj podstatou správnej žaloby) a

tak i správny súd pokladá rozhodnutie žalovaného za zákonné.

56. Žalobca priznáva, že udrel poškodeného, svoje správanie odôvodňoval strachom, je tak
prinajmenšom zvláštne, že za tejto situácie presne vedel kde poškodeného udrel. Správny súd
spochybňuje správnosť záverov žalobcu a niet dôvodu, pre ktorý by nezávislý znalec o dĺžke

práceneschopnosti poškodeného vykonal nesprávne závery. Ostatné námietky, ako oznámenie skutku
na policajných orgánoch a situácia v priestore, kde sa incident odohral a nemožnosť svedkov potvrdiť
úmysel skutku, ktorý mal spáchať, a to ani svedkom T. ani poškodeným Q., ani svedkyňou M. nie
je objektívnym hodnotením žalobcu, ale jeho obranou, v ktorej napokon sám nepopiera dej, ktorý sa
odohralmedzinímapoškodeným,výsledkomktoréhobolozraneniepoškodenéhoakonásledokkonania

žalobcu. Iné dôkazy v konaní pred orgánom verejnej správy žalobca neoznačil. Podľa správneho súdu,
to čo poškodený p. Q. vo výpovedi tvrdil, t.j., že bol udretý pravou rukou a nie ľavou rukou nič nemení
na fakte zranenia poškodeného a napokon podľa znalca sa pravou rukou zranenie pravého oka nedá
spôsobiťtak,akobolozranenieupoškodeného.Záveryoskutkovomaprávnomstavehodnotenéorgány
verejnej správy uviedli v odôvodneniach rozhodnutí.

57. Žalobca uvádzal, že sa cítil ohrozený prehádzaním kameňov p. I. T. vo vzťahu k jeho osobe v danom
priestore, považoval to za dôležité pre opísanie situácie, v ktorej sa nachádzal a tvrdil, obával sa o svoju
telesnú integritu a takýmto spôsobom vysvetľoval aj svoje konanie, ktoré pokladal za obranu a nie za
útok, ktorého sa úmyselne dopustil priestupku.

58. Z rozhodnutia prvostupňového orgánu, ale vyplýva, že zástupca žalobcu prednášal právne
hodnotenie skutku žalobcu tak, že išlo uňho o krajnú núdzu, alebo nutnú obranu a to tak, že sa vlastne
bránil útokom, ktorým došlo alebo malo dôjsť k zásahu do telesnej integrity poškodeného. Tomuto z
hľadiska elementárnej logiky nie je možné uveriť. Človek, ktorý má obavy odíde. Žalobca pokračoval

v natáčaní a až odňatie mobilu vyústilo do situácie jeho reakcie - neprimeranej. Na tom nič nemení
ani žalobcom tvrdená obava z atakov ostatných zamestnancov, ktorý mali za ním hádzať predmety.
Napokon motivácia žalobcu chrániť verejné priestranstvo pred ohrozením mohla skončiť aj oznamom
na kompetentnom úrade, napríklad príslušnom inšpektoráte práce.

59. Správny súd záverom konštatuje, že žalobné dôvody správnej žaloby podľa § 191 ods. 1 písm. e/,
c/, d/ SSP nie sú dané. Správny súd ako nedôvodnú správnu žalobu žalobcu zamietol podľa § 190 SSP,
potom čo uzavrel, že napadnuté rozhodnutia orgánov verejnej správy sú správne a zákonné.

60. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 a nasl. SSP, a neúspešnému žalobcovi ako

aj žalovanému, ktorý odôvodnené trovy konania neuplatnil, náhradu trov konania nepriznal.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde v
Košiciachvlehote30dnioddoručeniarozhodnutiakrajskéhosúdu.Zmeškanielehotynemožnoodpustiť.

Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v
rozsahu vykonanej opravy.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa

podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body
možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že :

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,

e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,

i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.