Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, August 23, 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/6/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8517202801
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 08. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8517202801.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu: S. O., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
U. O. XXX/X, XXX XX F., právne zastúpený: prof. JUDr. Ján Klučka, Csc., advokát, Ku Potoku 4, 040
01 Košice proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, v konaní o zaplatenie 4.509,07 eur, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 6C/36/2021 - 126 zo dňa 22.10.2021
takto

r o z h o d o l :

Potvrdzujerozsudokvjehonapadnutejčasti,t.j.okremvýrokuII.ozamietnutížalobyvprevyšujúcejčasti.

Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu z
priznanej sumy, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1.500,- eur, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a.

III. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 % zo súdom
priznanej sumy s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po
právoplatnosti tohto rozsudku.“.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. čl. 7, čl. 144 ods. 1 Ústavy SR, § 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1
a 2, § 91 ods. 1 a 3, § 92 ods. 1, § 97 ods. 1 písm. h), § 103 ods. 5, § 122 ods. 1 a 2 zákona č. 315/2001
Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore, § 11, § 13 ods. 1 - 3 Občianskeho zákonníka, čl. 1 bod 2 a 3, čl.

2 ods. 1, čl. 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES z 04.11.2003 o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času, čl. 4 ods. 2, § 255 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „CSP“).

3. V odôvodnení konštatoval, že žalobca sa voči žalovanému domáhal zaplatenia peňažnej náhrady vo
výške 35 % zo sumy, ktorou je príslušná časť žalobcovho služobného platu za každú začatú hodinu nad
zákonom povolený limit pracovnej doby stanovenej v čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, ktorá ku dňu

10.03.2016 predstavuje sumu 4.509,07 eur.

4. Po vznesení námietky o nedostatku právomoci súdu konať o uplatnenom nároku a námietky miestnej
príslušnosti zo strany žalovaného, súd prvej inštancie postúpil vec Krajskému súdu v Bratislave, ktorývšak s postúpením veci nesúhlasil a predložil vec na rozhodnutie kompetenčnému senátu Najvyššieho
súdu v Bratislave, ktorý po prejednaní veci uznesením sp. zn. 1KO/25/2020 zo dňa 25.05.2021 rozhodol,
že nesúhlas Krajského súdu v Bratislave s postúpením veci je dôvodný a vecne príslušným súdom na

konanie je Okresný súd Stará Ľubovňa.

5. Súd prvej inštancie na základe uvedeného mal za to, že žalobca listinnými dôkazmi, ohľadom
jeho týždennej pracovnej doby nad limit doby garantovanej úniovým právom, preukázal, že v danom
prípade došlo k porušeniu práva Únie, že toto porušenie bolo dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom

rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. Z judikatúry Súdneho dvora totiž jasne vyplýva, že
pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý
pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu "pracovný čas" v zmysle Smernice. Otázka
súvisiaca s pojmom "pracovný čas" v zmysle Smernice neponecháva priestor na akékoľvek pochybnosti
o tom, že žalobca pracoval a doposiaľ pracuje nad stanovený limit v zmysle čl. 6 písm. b) Smernice
a že medzi porušením článku 6 písm. b) Smernice a ujmou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty

času, na ktorý by mal žalobca nárok (ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto
ustanovením dodržaný) a ktorý by mohol využiť podľa vlastnej vôle, existuje príčinná súvislosť. Ďalej
poukázal na skutočnosť, žalobca síce v podanej žalobe uviedol, že sa svojho nároku domáha titulom
náhradyškodyzaporušenieprávaEU,avšaknásledneviackrát(napr.ajvovyjadrenízodňa08.03.2018)
konštatoval, že vzhľadom na procesnú absenciu ako úniovej tak aj špeciálnej vnútroštátnej právnej

úpravy, by sa mal postup súdu v takomto konaní spravovať existujúcimi vnútroštátnymi pravidlami,
t. j. že súd priznáva peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch na základe vlastnej úvahy a
pri zohľadnení všetkých okolností prípadu. Súd prvej inštancie ustálil, že nemajetková ujma žalobcovi
nevznikla tým, že pracovná pohotovosť je ohodnotená nižšie ako výkon v rámci pracovného času
(Smernica uvedené nerieši), ale tým, že v dôsledku vnútroštátnej úpravy musel žalobca reálne fyzicky

odpracovať viac, ako by bol povinný v tom prípade, ak by bola Smernica prebratá do zákona č. 315/2001
Z. z. (s účinnosťou od 01.04.2009) správne. Akékoľvek matematické výpočty vychádzajúce z výšky
mzdy, resp. doplatku peňažnej náhrady, preto neboli pre súd vodidlom pre stanovenie výšky nároku.
Pre rozhodnutie súdu bol dôležitý rozsudok ESD vo veci C 429/09 G. Fuss a jednoznačné znenie
Smernice, z ktorých vyplynula povinnosť žalovaného k náhrade škody ako nemajetkovej ujmy, ktorá

žalobcovi vznikla. Súd prvej inštancie zohľadnil, že žalobca skutočne v rozhodnom období vykonával
náročnú prácu nad čas povolený právom únie (v priemere 8 hodín týždenne nad limit stanovený právom
Únie), kedy sa vyžadovalo, aby bol nepretržite dostupný a plne k dispozícii svojmu zamestnávateľovi,
čím došlo k zásahu do jeho práva na súkromie, ktorého súčasťou je aj právo na rodinný život, teda
právo utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny založené na silných citových väzbách.

Žalobca sa objektívne nemohol venovať rodine v rozsahu v akom by chcel, ale najmä nemohol zo
svojim časom voľne nakladať, nemohol sa venovať svojim záľubám. Pre nedostatok času nemohol ani
oddychovať, hoci relax je vzhľadom na rizikovosť jeho práce nesmierne potrebný. Právo na odpočinok
bolo u žalobcu permanentne niekoľko rokov porušované, napriek tomu, že plní v spoločnosti veľmi
zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života. Pri stanovení náhrady za

zásahy žalovaného do nemajetkovej sféry žalobcu - práva na odpočinok, súkromie a rodinný život,
prihliadal na kritéria uvedené v bode 95 Rozsudku Fuss, a na závažnosť ujmy, ktorá mu takým
(dostatočne závažným) zásahom vznikla, na následky takým zásahom vyvolané, okolnosti zásahu a v
neposlednom rade aj na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá je priznávaná všeobecnými súdmi v iných
prípadoch, keď súdy aplikujú ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie posúdil

pracovnú pozíciu žalobcu nielen za vysoko zodpovednú, rizikovú a fyzicky aj psychicky náročnú, ale
aj veľmi dôležitú, nakoľko v súčasnosti okrem požiarov zasahujú hasiči aj pri dopravných nehodách,
hromadných haváriách, živelných pohromách, úniku nebezpečných, rádioaktívnych látok, množstve
rôznychtechnickýchzásahovarôznychzáchrannýchprácach,pričomnezanedbateľnájeajichosvetová
činnosť ohľadom poučenia obyvateľstva a kontroly požiarneho zabezpečenia budov. O to viac je

potrebné, aby žalobca ako hasič mal dostatok času na odpočinok, regeneráciu, súkromie, rodinný
život, aby sa mohol venovať svojim záľubám, príp. aj aktivitám ktoré priamo, či nepriamo súvisia s
výkonom jeho povolania. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca má
nárok na primeranú finančnú náhradu v sume 1.500,- eur, nakoľko porušením práva Únie bolo ( aj
doposiaľ je) skutočne do jeho osobnostnej sféry zasiahnuté a v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu

zamietol, keď vyhodnotil, že žalobca nepreukázal, že by sa tento zásah negatívne odrazil napr. v jeho
medziľudských vzťahoch alebo že by mal dopad na jeho zdravotný stav. Žalobca síce konštatoval,
že sa začal liečiť na vysoký krvný tlak a má dlhodobo zvýšený cholesterol, avšak uvedené tvrdenia
nepodložil žiadnymi relevantnými dôkazmi. Pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy bolazohľadnená i skutočnosť, že žalobcom uplatnenú výšku súdy priznávajú v prípadoch intenzívnejšieho
zásahu práva na ochranu osobnosti spočívajúcom v porušení práva na súkromie a rodinný život,
ku ktorému dochádza napr. aj v prípade ublíženia na zdraví či zverejnenia a šírenia difamujúcich

skutočností, čo vzhľadom na intenzitu zásahu do osobnostného práva a následkov nemožno (zásadne)
"ohodnotiť" rovnako. Súd prvej inštancie ešte doplnil, že k rovnakým záverom dospeli všeobecné súdy aj
v iných obdobných veciach, v ktorých sa prejednávali v podstate totožné skutkové okolnosti a nakoľko
podstatné otázky žalovaného už boli zodpovedané viacerými rozhodnutiami prvoinštančných, ale aj
odvolacích súdov, a preto sa pridržal tejto (už) v podstate ustálenej rozhodovacej praxe súdov. Výrok o

trovách konania odôvodnil tak, že nárok na náhradu trov konania svedčí plne úspešnému žalobcovi v
rozsahu 100 %, (zo súdom priznanej sumy 1.500,- eur), pretože stanovenie výšky náhrady nemajetkovej
ujmy záviselo od úvahy súdu. Mal za to, že žalobcu nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za
(ne)predvídanievýsledkunazákladeúvahysúdu.Prirozhodovaníonáhradetrovzohľadnil,žezákladom
bolo konštatovanie zásahu a vznik ujmy u žalobcu. Súd prvej inštancie tiež poukázal na nález Ústavného
súdu ČR, III. ÚS 170/99 a tiež na komentár k Civilnému sporovému poriadku (Števček, M., Ficová, S.,

Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár.
Praha : C. H. Beck, 2016, s. 926).

6. Proti výroku I. tohoto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný namietajúc, že
konaniemáinúvadu,ktorámohlamaťzanásledoknesprávnerozhodnutievoveci,žesúdprvejinštancie

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že súd prvej inštancie sa v konaní
vôbec nezaoberal otázkou, či do jeho právomoci vôbec patrí posudzovanie takto nastolenej otázky, a
teda napadnutý rozsudok vykazuje znaky arbitrárnosti, keďže súd prvej inštancie vôbec nezohľadnil
zrejmé prekážky vo svojom postupe v tomto konaní a dostatočne sa nezaoberal ani vznesenými

oprávnenýminámietkamižalovaného,alenaopaksúdprvejinštanciepriznalžalobcovinároknanáhradu
škody bez presvedčivého odôvodnenia, iba na základe uznaného všeobecného nároku z titulu bez
právneho zmocnenia konštatovaného porušenia práva Európskej únie, čo však podľa žalovaného tvorí
ibapredpokladprepriznanienáhradyškodyvoformenemajetkovejujmy,ktorújeďalejvkonanípotrebné
riadne a konkrétne zo strany žalobcu, v zmysle naplnenia dispozičného princípu, preukázať. Žalovaný

ďalej namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku pasívnej vecnej legitimácie
žalovaného v tomto konaní ako jednu z rozhodujúcich skutočností, keďže je podľa žalovaného
nevyhnutnérozlišovaťmedziSlovenskourepublikouaMinisterstvomvnútraSRakodvomisamostatnými
subjektmi, ktorých postavenie v súdnom konaní ani v pracovnoprávnych vzťahoch nemožno zamieňať.
Súd prvej inštancie nevzal do úvahy potrebu rozlišovania medzi „prebratím smernice“ a „aplikáciou

smernice“ a následne nesprávnym právnym posúdením aplikoval tento záver na vznik zodpovednosti
kompetentných orgánov za porušenie predpisov v procese preberania a následnej aplikácie smernice.
Podľa žalovaného súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil aj pôsobnosť Smernice 2003/88/ES,
ktorá sa na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, vzhľadom na charakter
vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času, nevzťahuje v plnom rozsahu. Smernica

2003/88/ES sa na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich
odmeňovania nevzťahuje, a preto je táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy.
Vzhľadom na uvedené sa podľa žalovaného príslušné ustanovenia Smernice 2003/88/ES na prípad
žalobcu nemôžu aplikovať, a preto žalobcovi v zmysle žaloby nemohla vzniknúť žiadna škoda. Žalovaný
ďalej namietal, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym relevantným

spôsobom. Sám žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým,
že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú mimochodom, bol žalobca v zmysle platnej
vnútroštátnej legislatívy odmeňovaný. Súd prvej inštancie právny nárok na náhradu škody subsumoval
pod ustanovenia Občianskeho zákonníka v podobe nemajetkovej ujmy. Žalovaný zotrval na svojich
tvrdeniach ohľadne určenia prípadnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 11 až § 13 Občianskeho

zákonníka, ktorá je na zvážení súdu, no podotkol, že priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy
považuje za zjavne neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam
trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podľa jeho názoru podstatne
vyššia. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada nemajetkovej ujmy musí byť
rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti, pričom pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať

z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy. Žalovaný ďalej zdôraznil, že zo strany žalobcu nebolo žiadnym
spôsobom preukázané, že by utrpel ujmu, ktorá by v značnej miere znížila jeho dôstojnosť resp. vážnosť
v spoločnosti. Súčasne poukázal na skutočnosť, že žalobca sa žalobou nedomáhal aby sa „upustilo
od neoprávneného zásahu“ do jeho práva na ochranu jeho osobnosti, ani aby sa odstránili následkytakéhoto zásahu. Podaná žaloba tak vôbec nerieši (údajný protiprávny) stav do budúcnosti, ale naopak
vytvára priestor pre opätovné čiastkové žaloby. V konaní nebolo na základe výpovede žalobcu ani
iným dôkazným prostriedkom preukázané ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu ako

základný predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy. Z obsahu podanej žaloby vyplýva skutočnosť, že
žalobca vidí problém vo svojom (nedostatočnom) finančnom ohodnotení počas služobnej pohotovosti,
keďsažaloboudomáhalen(sekundárneho)finančnéhoplneniaodSlovenskejrepubliky.Otáznympodľa
žalovaného zostáva, akú inú činnosť by chcel žalobca vykonávať v čase služobnej pohotovosti, kedy
musí byť prítomný na pracovisku, keď tento čas pripadá na nočné hodiny (konkrétne v čase od 22.30 do

05.30 hod), ktoré každá fyzická osoba využíva na spanie a je objektívne (takmer) vylúčené, aby sa tento
čas mohol využívať nejakou inou zmysluplnou činnosťou, prípadne ho plnohodnotne tráviť s rodinou. V
zmysle zásady kontradiktórnosti je však povinnosťou žalobcu preukázať vznik ako aj intenzitu zásahu
do jeho osobnostných práv, ak takýto zásah na strane žalobcu existuje. Žalovaný namietal, že uvedené
riadne preukázané nebolo. Ak by aj súd prvej inštancie po vyhodnotení všetkých námietok žalovaného
predsa len dospel k záveru, že Smernica bola žalovaným (resp. zamestnávateľom žalobcu) uplatňovaná

nesprávne, nemožno na strane žalobcu hovoriť o vzniku akejkoľvek škody, resp. nemajetkovej ujmy
(keď žalobca nepreukázal, že by ujma bola dostatočne závažná), čo je podľa žalovaného bez ďalšieho
dôvodom na zamietnutie žaloby. Navrhol rozsudok v jeho napadnutej časti zmeniť a žalobu zamietnuť.

7. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril. Uviedol, že každý vnútroštátny súd členského štátu EU

je v rámci svojich právomocí a voľnej úvahy, ktorú mu priznáva vnútroštátne právo, povinný vykladať
vnútroštátne ustanovenia čo najviac v súlade s právom únie. Ak takáto interpretácia nie je možná, súd je
povinný bezodkladne neaplikovať nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenie bez toho, aby požiadal alebo
vyčkal na predchádzajúcu legislatívnu úpravu, ktorou by sa mala uviesť vnútroštátna právna norma
do súladu s úniovým právom (C-231- 233/06,C-128-131/07). Každý vnútroštátny súd musí rešpektovať

prednosťúniovéhoprávapredvnútroštátnymprávomanemôžesazbaviťpovinnostiuprednostniťúniovú
normu pred vnútroštátnou normou. Žalovaný tiež uviedol, že žalobca sa domáha pracovnoprávnych
nárokov. Takúto argumentáciu považuje žalobca za nesprávnu, keďže žalobca nežaluje Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky ako svojho zamestnávateľa v pracovnoprávnej záležitosti (a v zmysle
zákona o hasičskom a záchrannom zbore), ale Slovenskú Republiku - Ministerstvo vnútra SR o náhradu

škody spôsobenej mu porušením práva garantovaného čl.6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES v rámci
režimuúniovejzodpovednostičlenskéhoštátuEurópskejúnie.Hlavnýdôvodtakéhotopostupuspočívav
jeho záväzku zabezpečiť na území každého členského štátu EU v plnom rozsahu a účinnosti uplatnenie
práva, ktoré úniové právo priznáva jednotlivcom. Žalobca poukázal na judikatúru ESD, v zmysle ktorej
nie je možné súhlasiť s tvrdením žalovaného, že Smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na protipožiarne

služby a služby civilnej ochrany vykonávané hasičským a záchranným zborom SR a aj pre výkon
týchto služieb garantuje 48 hodinovú priemernú týždennú pracovnú doba podľa Čl.6 ods.2 písmeno b)
Smernice 2003/88/ES. Žalobca uviedol, že niektoré ustanovenia zákona č.315/2001 Z. z. sú v rozpore
so smernicou, pretože ich uplatnením sa nedosahuje a negarantuje 48 hodinová pracovná doba pre
hasičov. Práve naopak, týždenný „súčet“ služobného času hasičov a nariadenej služobnej pohotovosti

prekračuje 48 hodín týždenne, čím dochádza k porušeniu čl.6 písmeno b) smernice 2003/88/ES na
ujmu žalobcu. Nakoľko podrobnejší výpočet týždennej služobnej doby hasičov je uvedený v žalobe stačí
konštatovať,že:„každýhasičpracujúcinazmenybežnestrávinapracoviskutýždenne57,95hodinyčoje
v rozpore s čl.6 písmeno b) Smernice. Výsledné číslo približne 56 hodín predstavuje skutočný priemerný
týždenný pracovný čas hasičov“. V tejto súvislosti tiež zdôraznil, že transpozícia smerníc nesmie

byť formálna a samoúčelná, nakoľko jej prostredníctvom sa do vnútroštátnych právnych poriadkov
členských štátov EU vnášajú požiadavky úniového práva a dosahuje výsledok požadovaný úniovým
zákonodarcom. Správnosť transpozície smerníc na prvom mieste potvrdzuje samotná prax uplatňovania
transpozičných zákonov, t. j. v danom prípade zákona č.315/2001 Z. z. Žalobca k svojej žalobe priložil
prehľady týždennej dochádzky z ktorých vyplýva, že súčet jeho služobného času „nadobudnutého“

v dôsledku výkonu štátnej služby a nariadených služobných pohotovostí pravidelne prekračuje 48
hodinový týždenný pracovný čas. Toto tvrdenie žalobcu nebol žalovaný schopný spochybniť či dokonca
vyvrátiť. Žalobca naďalej má za to, že zákon o hasičskom a záchrannom zbore nesprávne transponoval
smernicu 2003/88/ES, a to konkrétne jej ustanovenie Čl.2 ods.1 a Čl.6. Nakoľko služobná pohotovosť
hasiča nie je považovaná za súčasť jeho služobného času spolu s rozvrhnutým týždenným služobným

časom pravidelne prekračuje dovolený limit 48 hodín požadovaný Čl.6 písmeno b) Smernice 2003/88/
ES. Z vybranej judikatúry ESD podľa žalobcu vyplýva, že zákon o Hasičskom a záchrannom zbore
nesprávne transponoval Smernicu 2003/88/ES. Je tomu tak z toho dôvodu, že za súčasť pracovnej
(služobnej) doby hasičov nepovažuje ich pracovnú pohotovosť na pracovisku, čo je v rozpore s Čl.2ods.1 a 2 Smernice. Nakoľko, za súčasť pracovnej doby pracovná pohotovosť nie je považovaná, súčet
„riadnej“ služobnej doby a služobnej pohotovosti prekračuje požiadavku 48 hodinového priemerného
pracovného času požadovaného článkom 6 písmeno b) Smernice. Porušenie uvedených ustanovení

zakladá zodpovednosť Slovenskej republiky za škodu spôsobenú porušením úniového práva žalobcovi,
ktorýsijuuplatňujevtomtokonaní.Náhradaškodyčlenskýmštátomspôsobenájednotlivcomporušením
ich práva musí byť primeraná vzniknutej škode. V prípade neexistencie ustanovení práva Únie v danej
oblasti je na vnútroštátnom práve dotknutého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti
a efektivity určilo, či škoda vzniknutá pracovníkovi, ktorý odpracoval priemerný týždenný pracovný

čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b) smernice 2003/88
o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, v dôsledku porušenia právnej normy Únie mu
bude uhradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením, a jednak
definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Pokiaľ ide o praktické uplatnenie práva
na náhradu škody spôsobenej porušením úniového práva fyzickej osoby ako aj spôsob jej výpočtu
samotná Smernica 2003/88/ES neobsahuje ustanovenia upravujúce proces náhrady škody vzniknutej

porušením jej ustanovení a ani stanovenia jej výšky. Aj rozsudky ESD sa obmedzujú len na formulovanie
zásad, ktoré treba rešpektovať pred súdnymi orgánmi členských štátov v konaniach o náhradu škody
vzniknutejjednotlivcomvdôsledkuporušeniaichprávgarantovanýchprávnymporiadkomEÚ.Pokiaľide
rozsah náhrady škody spôsobenej porušením práva Únie jednotlivcovi táto má byť primeraná, aby mohla
zabezpečiť skutočnú ochranu úniových práv. Každý členský štát musí vo vzťahu k nárokom na náhradu

škody, ktoré majú základ v práve Únie, napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva
upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo
vnútroštátnych právnych úpravách nesmú byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných
vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada rovnocennosti) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli
k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady pred vnútroštátnymi súdmi

(zásada efektivity) (Rozsudok ESD C-524/04,Test Claimant, bod 123). Napokon vnútroštátnemu súdu
prislúcha overiť existenciu príčinnej súvislosti medzi porušením Čl.6 písmeno b) Smernice 2003/88 a
vzniknutou škodou. Odpočinok pracovníka by mal byť dostatočne dlhý a nepretržitý, aby sa zabezpečilo,
že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz ani sebe
ani spolupracovníkom alebo iným osobám a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia zdravie.

V dobe, po ktorú je hasič z dôvodu pracovnej pohotovosti nútený stráviť čas na pracovisku nad 48
hodinový týždenný pracovný čas, nemôže voľne disponovať so svojim časom, venovať sa sebe, rodine,
oddychovať, regenerovať svoje sily atď. t j. nemôže využívať tento čas pre seba a reálne napĺňať právo
na odpočinok, zotavenie a nutnú regeneráciu. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že iba dodržiavanie
denného a týždenného odpočinku poskytuje skutočnú záruku ochrany zdravia zamestnancov. V širšom

kontexte je takáto prax tiež v rozpore s politikou EÚ, cieľom ktorej je zosúlaďovať pracovný a rodinný
život zamestnancov tiež prostriedkami rozumnej organizácie pracovného času. Analýza slovenského
právneho poriadku potvrdzuje neexistenciu osobitnej právnej úpravy obsahujúcej náležitosti konania o
náhradu škody spôsobenej porušením úniových práv jednotlivcov a ani pravidlá, použitím ktorých by
sa dalo dospieť k stanoveniu výšky náhrady. V dôsledku toho a vychádzajúc z povahy škody, ktorá má

nemajetkovú povahu (škoda vzniknutá v dôsledku straty času odpočinku na ktorý by mal žalobca nárok
v prípade rešpektovania jeho 48 hodinovej týždennej pracovnej doby) ako aj z podmienok jej uplatnenia,
je v slovenskom právnom poriadku možnosť použiť pravidlá týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy
fyzickej osobe podľa §§ 11-13 Občianskeho zákonníka, nakoľko tieto ustanovenia upravujú vzťahy
obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody žalobcu v dôsledku porušenia jeho úniového práva.

Napokon, aj úniové právo uznáva, že v dôsledku jeho porušenia môže dôjsť u poškodenej osoby k
náhrade nemateriálnej ujmy (Čl. 82 Nariadenia EU č. 2016/679). A aj slovenský zákonodarca uznal,
že pri porušení úniového práva Slovenskou republikou môže dôjsť k náhrade nemateriálnej ujmy v
peniazoch (§ 17 zákona č.514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci). Uvedené ustanovenie súčasne upravuje náležitostí a podmienky uplatnenia nemateriálnej ujmy

vrátane celkovej výšky. V dôsledku toho (a berúc do úvahy citovanú judikatúru ESD) možno nárok
na náhradu takto vzniknutej škody podľa úniového práva posúdiť ako nemajetkovú ujmu v zmysle
slovenského práva k náhrade ktorej dochádza v peniazoch. Zákonnú možnosť jej úhrady v peniazoch
umožňuje § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pretože ju nepodmieňuje výlučne situáciami zníženia
dôstojnosti fyzickej osoby v značnej miere alebo jej vážnosti v spoločnosti („najmä“).Ustanovenie §

13 ods. 2 OZ totiž uvádza prípady, kedy je možné s ohľadom na intenzitu zásahu priznať náhradu
nemajetkovú ujmy v peniazoch len demonštratívne. Nemožno preto túto možnosť spájať iba so zásahmi
proti dôstojnosti fyzickej osoby a jej vážnosti v spoločnosti (Rozsudok NS ČR 30Cdo 2304/99).
Podmienky uplatnenia vnútroštátnej zodpovednosti spôsobenej zásahom do osobnosti fyzickej osobypodľa Občianskeho zákonníka sú podľa žalobcu v zásade identické s tými, ktoré sú obsiahnuté v režime
úniovej zodpovednosti, nakoľko sa rovnako predpokladá existencia zásahu spôsobilého objektívne
vyvolať nemajetkovú ujmu, ďalej že musí ísť o zásah neoprávnený (t. j. zásah ktorý je v rozpore s

objektívnym právom) a napokon že musí existovať príčinná súvislosť medzi uvedenými podmienkami.
Povaha konania o náhradu nemajetkovej ujmy súčasne spĺňa požiadavky zásad úniového práva na
rovnocennosť (ekvivalenciu) s prihliadnutím na náhrady poskytované vnútroštátnymi súdmi v rámci
sťažností alebo podobných žalôb opierajúcich sa o vnútroštátne právo, ako aj efektivity, nakoľko nejde
o konanie ktoré by prakticky znemožňovalo alebo nadmerne sťažovalo získanie náhrady nemajetkovej

ujmy za porušenie úniového práva jednotlivca pred slovenským súdom.

8. K replike žalobcu sa vyjadril žalovaný. Zdôraznil, že predmetom sporu je právne posúdenie
skutočností uvádzaných stranami sporu, pričom rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa žalovaný
nepovažuje za správny, a teda sa s ním nestotožňuje. Nakoľko rozsiahla právna argumentácia
prezentovaná žalovaným v konaní nebola podľa názoru žalovaného zo strany súdu prvej inštancie

správne aplikovaná, žalovaný v plnom rozsahu odkázal na svoje odvolanie, a taktiež všetky svoje
predchádzajúce vyjadrenia a podania.

9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému

je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej
stránke Krajského súdu v Prešove dňa 17.08.2022 a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie
je nedôvodné.

10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov žalovaného
v kontexte s namietaným nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením veci v
napadnutej časti, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval
príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v

odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).

11. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že v konaní pred

súdom prvej inštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie
predmetnej sporovej veci. Z uvedeného vychádzal aj odvolací súd v zmysle ust. § 383 CSP. Odvolací
súd na tomto mieste zdôrazňuje, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní
jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda
spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej

veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne
normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z
najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre
rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti
tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť

v sporovom konaní ( pozri rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to,
že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj
strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy,
procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky
uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať

v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom
strana sporu uplatňuje svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, a to v každom štádia civilného
procesu. Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že táto odvolacia námietka naplnená nebola.

12. K námietke o nesprávnom právnom posúdení vecí odvolací súd poznamenáva, že právnym

posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkovýchzáverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7 Cdo
7/2010). Ani táto odvolacia námietka nebola naplnená.

13. Je nevyhnutné zdôrazniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo strany na spravodlivý proces.

14. Odvolací súd, s poukazom na § 387 ods. 2 CSP, sa stotožňuje so správnymi skutkovými a
právnymi závermi súdu prvej inštancie, a na zdôraznenie správnosti predmetného rozhodnutia dodáva,
že predmetom prejednávaného sporu je nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej v
dôsledku odpracovania priemerného týždenného pracovného času presahujúceho limit stanovený v čl.
6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 04.01.2003 o niektorých aspektoch

organizácie pracovného času.

15. Žalovaný v odvolaní namietal nedostatok právomoci súdu v prejednávanom spore konať. Túto jeho
námietku odvolací súd posúdil ako nedôvodnú. Podľa záverov odvolacieho súdu sú neopodstatnené
jeho výhrady vo vzťahu k nedostatku právomoci všeobecných súdov na posudzovanie otázky o súlade

vnútroštátneho práva s pravom únie a v súvislosti aj s tou skutočnosťou, že žaloba nepreukázal, ktoré
ustanoveniavnútroštátnejprávnejúpravysúvrozporesoSmernicou,resp.ktorébolinesprávneprevzaté
do vnútroštátnej právnej úpravy a rovnako aj o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie Slovenskej
republiky v spore tvrdiac, že uvedená Smernica sa nevzťahuje na hasičov, resp. na žalobcu ako
príslušníka Hasičského záchranného zboru SR.

16. V súvislosti týmito námietkami je potrebné poukázať na závery rozhodnutia súdu prvej inštancie,
ktorý v odôvodnení rozsudku poukázal na judikatúru ESD, a to rozsudok Súdneho dvora C-429/09
z 25.11.2010 vo veci Günter Fuss, ktorý sa zaoberal práve otázkou výkladu Smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času

v súvislosti s porušením čl. 6 Smernice, ustanovujúceho maximálny týždenný pracovný čas. Uvedené
konanie sa týkalo pracovníka, ktorý bol ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do
verejného sektora a jeho rozpis služieb stanovoval v priemernej dĺžke 54 hodín týždenne a zahŕňal 24
hodinové zmeny, pričom každá takáto 24 hodinová zmena, v rámci ktorej musel byť hasič prítomný na
pracovisku, pozostávala z aktívnej služby a pohotovostnej služby, ktorá môže byť prerušená zásahovou

činnosťou.

17. Zákon o hasičskom a záchrannom zbore č. 315/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Zákon“) v § 85 až § 94 upravuje podmienky výkonu štátnej služby so zameraním na pojmy: týždenný
služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý

odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja,
štátnaslužba,nadčas,služobnápohotovosťadovolenka.Podľaprílohyč.4bod6cit.zák.dojehoznenia
bola prebratá Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2002 o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času (bod 6 prílohy č.4). K tomu je potrebné uviesť, že na prvý
pohľad sa javí, že vnútroštátna právna úprava je v súlade s právom Únie. Problém je však „skrytý“ vo

výklade pojmu „pracovný čas“, avšak z ust. cit. zák. nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v
mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času a práve v tom spočíva rozpor s
právom Únie. Súdny dvor opakovane konštatoval, že pojem „pracovný čas“ uvedený v smernici 2003/88
je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na
systém a účel tejto smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov.

Článok 2 ods. 1 a 2 smernice 2003/88 vymedzuje „pracovný čas“ ako „akýkoľvek čas, počas ktorého
pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti…“ a „čas
odpočinku“ ako „akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“. Ako Súdny dvor zdôraznil vo svojej
judikatúre, rozlišovanie je binárne: buď je určitý čas pracovným časom, alebo nie je. Normotvorca teda
nepovažoval za vhodné stanoviť nijakú ďalšiu kategóriu alebo kategórie, pomocou ktorých by umožnil

určité rozlišovanie alebo nuansy. Súdny dvor v rozsudku vo veci C-518/15 Ville de Nivelles/Rudy Matzak
predovšetkým zdôraznil, že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých
do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení smernice
vrátane pojmov „pracovný čas“ a „čas odpočinku“. Smernica neumožňuje ani to, aby členské štátyponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v tejto
smernici. Smernica síce stanovuje možnosť členských štátov uplatňovať alebo prijímať ustanovenia,
ktoré sú priaznivejšie pre ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov, ale táto možnosť sa neuplatňuje

na definíciu pojmu „pracovný čas“. Toto konštatovanie potvrdzuje aj účel tejto smernice, ktorý má
zabezpečiť, aby sa definície v nej uvedené nemohli vykladať rôzne v závislosti od vnútroštátneho práva.
Článok6písm.b)smernice2003/88predstavujepravidlosociálnehoprávaÚniesosobitnýmvýznamom,
z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie
bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinovú

hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa
tak nadčasy ako aj pracovnú pohotovosť a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide
o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého
pracovníka. Ako už Súdny dvor viac krát rozhodol, členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah
pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice 2003/88 tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to,
aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú

podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia.

18. So zreteľom na vyššie uvedené je potrebné urobiť záver, že vnútroštátna právna úprava v zmysle
zák. č.315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore umožňuje zamestnávateľovi, resp. služobnému
úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný (pracovný) čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu,

stanovenú v čl. 6 písm. b) cit. Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES zo 04.11.2003
o niektorých aspektoch organizácie pracovného času. Je potrebné zdôrazniť, že povinnosť členských
štátov vyplývajúca zo smernice, ktorou je dosiahnuť výsledok stanovený smernicou, ako aj ich povinnosť
prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na zabezpečenie splnenia tejto povinnosti,
sa vzťahuje na všetky orgány členských štátov.

19. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností, je potrebné konštatovať, že Slovenská republika ako
členský štát EÚ v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, konkrétne príslušníkov
Záchranného a hasičského zboru, neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby
nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času, stanovená v čl. 6

písm. b) cit. Smernice.

20. Vo vzťahu k pôsobnosti cit. Smernice na žalobcu, t.j. na hasičov, resp. príslušníkov Záchranného a
hasičského zboru, jej výklad bol uvedený aj v rozsudku Súdneho dvora v spojených veciach C-397/01
až C-403/01 z 5.10.2004 Pfeiffer a i., ako aj v uznesení Súdneho dvora vo veci C-52/04 zo 14. júla 2005

Personalrat der Feuerwehr Hamburg.

21. Čl. 1 ods. 3 Smernice definuje svoj rozsah pôsobnosti na všetky odvetvia činností, verejné i
súkromné, pričom výslovne odkazuje na článok 2 smernice 89/391/EHS. Smernica 89/391 sa v zmysle
čl. 2 ods. 1 uplatňuje „na všetky odvetvia činnosti a to verejné aj súkromné“, ku ktorým okrem iného patria

všeobecne uvedené činnosti služieb (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratíva, služby,
vzdelávanie, kultúra, voľný čas atď.) Ako vyplýva z ods. 2 prvého pododseku tohto čl., neuplatňuje sa
uvedená smernica tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné
činnosti verejných služieb, napríklad v oblasti služieb civilnej ochrany.

22. V prejednávanom spore sa na činnosť, vykonávanú žalobcom v rámci služobného pomeru, táto
výnimka nevzťahuje. Je potrebné poukázať na cieľ smernice 89/391, ktorý je zameraný na podporu
zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Rovnako aj zo znenia jeho čl. 2 ods.
1 vyplýva, že rozsah jej pôsobnosti je nutné chápať širšie. Z toho vyplýva, že výnimky z pôsobnosti
uvedené v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku, je potrebné vykladať zužujúco. O.i., čl. 2 ods. 2 prvý

pododsek smernice 89/391 nevylučuje z pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany ako také, ale len
„určité osobitné činnosti“ týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú
použitiu ustanovení tejto smernice. Táto výnimka zo široko vymedzeného rozsahu pôsobnosti smernice
89/391 sa musí vykladať tak, že jej rozsah pôsobnosti sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany
záujmov, ktoré dovoľuje smernica členským štátom chrániť. Z tohto hľadiska bola výnimka uvedená v

čl. 2 ods. 2 prvom pododseku smernice 89/391 prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb
nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia
alebo situácia osobitného rozsahu - napríklad katastrofa - pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť
pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Takto popísaná služba civilnej ochrany v užšom zmysleslova, na ktorú sa vzťahuje uvedené ust., sa jasne odlišuje od štandardnej, základnej obsahovej náplne
činnosti a plnenia úloh žalobcu ako príslušníka Záchranného a hasičského zboru.

23. Aj keď služba žalobcu okrem plnenia úloh pri zdolávaní požiarov zahŕňa aj úlohy na úseku civilnej
ochrany obyvateľstva, najmä pri poskytovaní priameho výkonu záchranárskych činností pri haváriách,
živelných pohromách a iných mimoriadnych udalostiach a teda, musí čeliť udalostiam, ktoré prirodzene
nemožno predvídať, tak za obvyklých podmienok činnosti s ňou spojených ju možno vopred plánovať,
vrátane pracovného času jej personálu, v súlade s úlohami, ktoré boli na ňu prenesené. Táto služba sa

teda nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem Spoločenstva v
oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, takže sa na ňu nevzťahuje vylúčenie z
pôsobnosti uvedené v článku 2 ods. 2 prvom pododseku smernice 89/391, ale naopak sa na ňu použije
táto smernica. Tento záver potvrdzuje aj skutočnosť, že hoci zákonodarca Spoločenstva vychádzal zo
zásady použiteľnosti Smernice 2003/88/ES na takéto činnosti, súčasne dal možnosť členským štátom
odchýliť sa za určitých podmienok od jednotlivých ustanovení smernice (článok 17). V článku 17 ods. 3

písm. b) iii) Smernice 2003/88/ES sa uvádza, že v súlade s odsekom 2 tohto článku sa môžu vykonať
odchýlky článkov 3, 4, 5, 8 až 16 v prípade činností spojených s potrebou nepretržitej služby alebo
výroby, najmä (okrem iných) protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. Odchýlku od článku 6 však
Smernica nepripúšťa ani v prípade takéhoto charakteru činností.

24. Zo záverov uznesenia Súdneho dvora vo veci C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg vyplýva,
že Článok 2 smernice Rady 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a
ochrany zdravia pracovníkov pri práci, ako aj článok 1 ods. 3 smernice Rady 2003/88/ES o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času, sa majú vykladať v tom zmysle, že činnosti vykonávané
zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby, ako je verejná služba, o ktorú ide v konaní vo veci

samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže článok 6 bod 2 smernice 2003/88/ES
v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný pracovný
čas, vzťahujúci sa aj na služby hliadky. Jeho prekročenie je však možné v prípade výnimočných
okolností takej závažnosti a rozsahu, ktoré dočasne prevážia cieľ smerujúci k zabezpečeniu riadneho
fungovania služieb nevyhnutných pre ochranu takých verejných záujmov, ako sú verejný poriadok,

zdravie a bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim v zabezpečení bezpečnosti a zdravia pracovníkov
pridelených do zásahových a záchranných jednotiek; aj v takejto výnimočnej situácii však musia byť v čo
najväčšom rozsahu zachované ciele smernice 89/391. Súdny dvor aj v tomto uznesení dospel k záveru,
že jediným cieľom výnimky, ktorá je uvedená v článku 2 ods. 2 prvom pododseku smernice 89/391,
bolo zabezpečenie riadnej činnosti služieb nevyhnutných na účely ochrany bezpečnosti, zdravia, ako

aj verejného poriadku v prípade závažných a svojim rozsahom mimoriadnych okolností - napríklad v
prípade katastrofy - pre ktoré je charakteristická najmä tá skutočnosť, že môžu pracovníkov vystaviť
rizikám, ktoré nie sú zanedbateľné, pokiaľ ide o ich bezpečnosť alebo zdravie, a ktoré, vzhľadom
na ich povahu nie je možné zohľadniť pri rozvrhu pracovného času zásahových a bezpečnostných
zložiek. Činnosti, ktoré vykonávajú zásahové sily verejnej hasičskej služby, akou je služba, o ktorú ide

v konaní vo veci samej, sa neodlišujú, pokiaľ ide o rámec výkonu, ako aj povahu takýchto činností, od
tých, ktoré boli predmetom konaní, ktoré viedli k vydaniu už citovaného rozsudku Pfeiffer a i. a teda,
výklad týkajúci sa smernice 89/391, ktorý Súdny dvor uviedol v tomto rozsudku, je možné uplatniť aj
v tejto veci. V tejto súvislosti je totiž potrebné zdôrazniť, že nielen so zreteľom na znenie článku 2
ods. 2 prvého pododseku smernice 89/391, ktoré z pôsobnosti vylučuje iba určité osobitné činnosti buď

verejných služieb, alebo týkajúce sa služieb civilnej ochrany, ktorých osobitná povaha je nevyhnutne v
rozpore s touto smernicou, ale aj z dôvodu existencie výnimky, ktorá vyplýva najmä z už citovaného
rozsudku Pfeiffer a i., nemôže uvedené ustanovenie odôvodňovať to, že členský štát by považoval
všetky činnosti vykonávané v príslušných odvetviach za činnosti, na ktoré sa táto výnimka vzťahuje.
Kritérium, ktoré používa zákonodarca Spoločenstva na určenie pôsobnosti smernice 89/391, sa totiž

nezakladá na príslušnosti pracovníkov k takým rozličným odvetviam činnosti uvedeným v článku 2
ods. 2 prvom pododseku tejto smernice, akými sú vo všeobecnosti ozbrojené sily, polícia a civilná
ochrana, ale vyplýva výlučne z osobitnej povahy určitých osobitných úloh vykonávaných zamestnancami
v týchto odvetviach, čo odôvodňuje výnimku z pravidiel stanovených v uvedenej smernici, a to z dôvodu
absolútnej nevyhnutnosti zabezpečenia účinnej ochrany spoločnosti. Vzhľadom na to uvedené činnosti,

ktoré sa v ozbrojených silách a záchranných službách vykonávajú za zvyčajných okolností, patria v
zmysle vyššie uvedeného ustanovenia do pôsobnosti smernice 89/391.25. V tomto prípade sa teda táto smernica musí uplatňovať na činnosti hasičskej služby, aj keď tieto
činnosti zásahové sily v teréne vykonávajú bez ohľadu na to, či sú zamerané na boj proti požiarom
alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s

poslaním, ktoré bolo zverené príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ktoré môžu byť spojené s
týmito činnosťami, sú vzhľadom na svoju povahu nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí
ich vykonávajú, určitému riziku, pokiaľ ide o ich bezpečnosť alebo zdravie.

26. Zhrnúc vyššie uvedené je možné konštatovať, že služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti

Smernice 2003/88/ES.

27. K námietke nedostatku vecnej pasívnej legitimácie štátu v tomto spore je potrebné uviesť, že
Súdny dvor tiež rozhodol, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 má priamy účinok, keďže priznáva
jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Z judikatúry
Súdneho dvora vyplýva, že v prípade, ak by nebolo možné vykladať a uplatňovať vnútroštátnu právnu

úpravu v súlade s požiadavkami práva Únie, vnútroštátne súdy a správne orgány majú povinnosť
uplatňovať právo Únie v celom rozsahu a chrániť práva, ktoré toto právo Únie priznáva jednotlivcom,
pričom v prípade potreby neuplatnia nijaké vnútroštátne ustanovenie, ktoré by bolo v rozpore s
právom Únie. Je potrebné vziať na zreteľ aj ustálenú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej zásada
zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné,

je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená. Z uvedenej judikatúry vyplýva, že táto
povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na verejný
orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva
dotknutéhočlenskéhoštátuvzásadepovinnosťtútoškodunahradiť.Uplatneniepodmienokdovoľujúcich
konštatovať zodpovednosť členských štátov za škody spôsobené jednotlivcom porušeniami práva Únie

musia vnútroštátne súdy v zásade vykonať podľa usmernení Súdneho dvora na ich vykonanie. Okrem
iného, je potrebné uviesť, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora môže náhradu takejto škody
spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj štát, že právo Únie nebráni ani
tomu, aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť
popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát. Súdny dvor rozhodol, že poškodení jednotlivci majú

právo na náhradu škody, keď sú splnené tri podmienky, t.j. 1) že cieľom porušenej právnej normy Únie je
priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, 2) existencia škody a 3) priama príčinná
súvislosť medzi týmto porušením a škodou, spôsobenou poškodeným jednotlivcom.

28. K námietke nedostatku vecnej pasívnej legitimácie štátu je potrebné zdôrazniť, že pokiaľ sú splnené

vyššie uvedené tri podmienky, štát musí, s výhradou nároku na náhradu škody, ktorá má základ
priamo v práve Únie, napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva upravujúceho
zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych
právnych úpravách nemôžu byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych
prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej

nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity).

29. Taký pracovník, ako je žalobca, ktorý ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej
do verejného sektora odpracoval priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný
pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b) smernice 2003/88, sa preto môže dovolávať práva Únie na

vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej
v dôsledku porušenia tohto ustanovenia.

30. Pokiaľ ide o prvú podmienku, táto podmienka je v danom prípade splnená, pretože článok 6 písm.
b) Smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má

mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti
a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre
priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od
ktorej sa v prípade neprebratia čl. 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom
prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k

tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Uvedené dôležité pravidlo sociálneho
práva nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu a ktoré jednotlivcom
priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi.31. Pokiaľ ide o ďalšiu podmienku, treba pripomenúť, že podľa judikatúry Súdneho dvora dostatočne
závažné porušenie práva Únie zahŕňa zjavné a závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy členským
štátom, pričom zložky, ktoré majú byť v tejto súvislosti zohľadnené, sú predovšetkým stupeň jasnosti a

presnosti porušenej právnej normy, ako aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma ponecháva
vnútroštátnym orgánom. V každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v
zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti.

32. V prejednávanom spore nebolo sporné, že žalobcovi sú rozvrhované služby takým spôsobom, že na

16, resp. 16,5 hodinovú riadnu službu v služobný deň nadväzuje určená 8, resp. 7,5 hodinová služobná
pohotovosť na pracovisku, že služobné povinnosti sú určované na čas nočných hodín, že v prípade,
že je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, mení sa služobná
pohotovosť na prácu nadčas, že hasiči strávia na pracovisku počas jednej zmeny minimálne 24 hodín.
Keďže sa striedajú tri hasičské zmeny, každý tretí deň odslúžia hasiči v jednotlivých hasičských zmenách
24 hodín a následne majú dva dni voľna, že mesačne odslúži žalobca ako člen hasičskej zmeny 10

zmien, a každý tretí mesiac 11 pracovných zmien, že do uvedenej kalkulácie nie sú zahrnuté hodiny
nadčasov. V priemere odslúži každý hasič 10,4 zmeny mesačne. Žalobca odpracoval za obdobie od
februára 2014 až do februára 2017 celkom 2.147,30 hodín nad týždenný limit dovolený právom Únie
vykonávaním služobnej povinnosti na pracovisku (za rok 2014/719,67 hodín, za rok 2015/716,58 hodín,
za rok 2016/620,52 hodín, za rok 2017/90,53).

33. Odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora z 3. októbra 2000 Simap (C-303/98, Zb. s.
I-7963), uznesenie z 3. júla 2001, CIG (C-241/99, Zb. s. I-5139) a rozsudok z 9. septembra 2003,
Jaeger (C-151/02, Zb. s. I-8389). Z uvedených rozhodnutí jasne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci
pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na

pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle smernice 2003/88 a teda, že tento pojem bráni
vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný týždenný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že
zahŕňa takéto obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, prekračuje maximálnu týždennú
hranicu upravenú v článku 6 písm. b) uvedenej smernice. Súdny dvor, o.i., v už cit. rozsudku C-397/01 až
C-403/01 vo veci Pfeiffer a i. potvrdil uvedenú judikatúru týkajúcu sa období pracovnej pohotovosti, ktoré

odpracovali pracovníci spadajúci do oblasti civilnej obrany. Keďže Súdny dvor navyše zastával názor,
že táto otázka, súvisiaca s pojmom „pracovný čas“ v zmysle smernice 2003/88 neponecháva priestor
na akékoľvek rozumné pochybnosti, prijal s prihliadnutím na vyššie spomenutú judikatúru uznesenie
Personalrat der Feuerwehr Hamburg, v ktorom rozhodol, že činnosti vykonávané zásahovými službami
verejnej hasičskej služby - okrem prípadu výnimočných okolností - patria do rozsahu pôsobnosti

smernice 2003/88, takže článok 6 písm. b) tejto smernice v zásade bráni prekročeniu 48-hodinovej
hranice stanovenej pre maximálny týždenný pracovný čas vrátane zásahových služieb. Odvolací súd sa
preto plne stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie uvedenými v bode 48 - 50 odôvodnenia rozsudku.

34. Žalovaný poukazoval na rozsudok Súdneho dvora C-46/93 vo veci Brasserie du Pécher (bod 84,)

v zmysle ktorého by mal vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu
s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na
právnuochranu.Podľažalovanéhožalobcanepreukázal,ževyvinulsnahunato,abyvznikuškody(ujmy)
predišiel, že by oznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, resp. do
dňa podania žaloby zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť o tom, že výkon služobnej pohotovosti (za

ktorú každý mesiac žalobca dostáva odmenu), považuje resp. pociťuje ako výraznú ujmu.

35. Závery cit. rozsudku odvolací súd nespochybňuje, avšak je potrebné poukázať na neskoršiu
kľúčovú judikatúru Súdneho dvora, predovšetkým na už cit. rozsudok vo veci G.Fuss v spojení s
rozsudkom C-445/06 vo veci Danske Slagterier. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že by bolo v

rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky
právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to
od nich nebolo možné rozumne vyžadovať. Súdny dvor už teda rozhodol, že výkon práv priznaných
jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený alebo nadmerne
sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody založené na porušení práva Únie museli byť zamietnuté

alebo čiastočne zamietnuté iba z toho dôvodu, že sa jednotlivci nedomáhali práva, ktoré im priznáva
právo Únie a ktoré im vnútroštátny zákon odoprel. Pracovník sa má považovať za slabšiu stranu v
rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť tomu, aby ho mal zamestnávateľ možnosť
v jeho právach obmedzovať. Vzhľadom na toto slabšie postavenie môže byť totiž takýto pracovníkodradený od otvoreného uplatňovania svojich práv voči zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto
práv ho môže vystaviť opatreniam zamestnávateľa, ktoré môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah v
neprospech tohto pracovníka. Okrem toho treba zdôrazniť, že v takej veci ako je tu prejednávaná vec

sama, ktorá sa týka porušenia ustanovenia práva Únie s priamym účinkom zo strany zamestnávateľa
vo verejnom sektore, vyžadovanie splnenia podmienky, aby dotknutí pracovníci najprv požiadali svojho
zamestnávateľa o skončenie porušovania práva Únie na účely získania náhrady škody vzniknutej v
dôsledku tohto porušenia by malo za následok, že orgánom dotknutého členského štátu by sa umožnilo,
aby bola povinnosť dbať o dodržovanie takýchto noriem systematicky prenášaná na jednotlivca, čím sa

týmto orgánom môže umožniť, aby boli v prípade nepodania takejto žiadosti vyňaté z ich dodržovania.
Vyžadovanie takejto podmienky by totiž znamenalo spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má
základ v právnom poriadku Únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržovanie bez toho,
aby ju mohli preniesť na jednotlivcov. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88 teda ani zďaleka nevyžaduje,
aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržovanie minimálnych požiadaviek
upravených týmto ustanovením, ale naopak, zamestnávateľovi nariaďuje, aby v prípade, ak je do

vnútroštátneho práva prebratá výnimka upravená v článku 22 tej istej smernice, získal osobný, výslovný
a slobodne vyjadrený súhlas uvedeného pracovníka s tým, že sa vzdáva práv priznaných týmto článkom
6 písm. b), čo v danom prípade preukázané nebolo.

36. Za týchto podmienok treba dospieť k záveru, že nemožno považovať za primerané požadovať od

žalobcu,ktorémuvzniklaškodazdôvodu,žejehozamestnávateľporušilprávapriznanéčlánkom6písm.
b) smernice 2003/88, aby na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady tejto škody najprv vyvíjal
iniciatívu vo vzťahu k tomuto zamestnávateľovi.

37. Vo vzťahu k druhej podmienke, t.j. existencii škody, je potrebné uviesť, že zo Smernice 2003/88

nemožno vyvodiť, že právo Únie uprednostňuje niektorú z foriem náhrady škody, keďže neobsahuje
nijaké ustanovenie týkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. Z európskej
judikatúry však vyplýva, že náhrada škôd spôsobených jednotlivcom porušením práva Únie musí
byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu ich práv. Je pritom na
vnútroštátnom práve členských štátov, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity určili, či sa

náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme
finančného odškodnenia a jednak definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.

38. Je potrebné sa stotožniť so záverom súdu, že v posudzovanej veci vznikla žalobcovi nemajetková
ujma, ktorú je možné posúdiť podľa zásad upravených v § 11 a nasl. Obč. zák., vzťahujúcich sa na právo

na ochranu osobnosti.

39. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

40. Predmetom ochrany podľa tohto ustanovenia sú také rýdzo osobné práva občana, ktoré ovplyvňujú
rozvoj jeho osobnosti a sú s ním úzko späté. Jedná sa o nehmotné hodnoty ľudskej osobnosti v jej
fyzickej (telesnej), ako aj psychicko - morálno - sociálnej integrite. Funkciou práva na ochranu osobnosti
je zabezpečenie dôstojnej existencie a slobodného rozvoja osobnosti fyzickej osoby.

41. Jedným z najvýznamnejších osobnostných práv je, o.i., právo na súkromný a rodinný život, ako aj
právo na ochranu zdravia. Odvolací súd odkazuje na závery súdu prvej inštancie (bod 54 - 57 rozsudku)
o vzniku nemajetkovej ujmy u žalobcu, ktorej podstatou je skutočnosť, že tento namiesto času, ktorý
mohol tráviť s rodinou, prípadne inak ako v zamestnaní, tento čas trávil práve v zamestnaní. Je potrebné

dodať, že žalobca má aj právo na ochranu zdravia podľa čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky, že uvedený
čl. zaväzuje štát zabezpečiť jeho realizáciu predovšetkým prostredníctvom právnej úpravy materiálnych
a inštitucionálnych predpokladov nevyhnutných na jeho efektívny výkon.

42. V pracovnoprávnej oblasti je právo na ochranu zdravia zabezpečované predovšetkým zavádzaním

opatrení na zlepšenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov, vrátane úpravy pracovných
podmienok, medzi ktoré patrí aj organizácia pracovného času a odpočinku.43. Každý má právo na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a
pravidelnej platenej dovolenky (článok 24 Všeobecnej Deklarácie ľudských práv).

44.Zúvodnýchust.SmerniceRady89/391/EHSozavádzaníopatrenínapodporuzlepšeniabezpečnosti
a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, ako aj Smernice Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času vyplýva, že normotvorca vychádzal z faktu, že je ešte stále príliš vysoký
výskyt pracovných úrazov a chorôb z povolania a musia sa preto bezodkladne zaviesť alebo zlepšiť
preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň

ich ochrany, pričom tento cieľ by sa nemal podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci by
mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom pojem "odpočinok" sa musí vyjadriť v jednotkách času,
t.j. v dňoch, hodinách, resp. ich častí. Pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný,
týždenný a ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. V tejto súvislosti je potrebné tiež zaviesť
maximálnu hranicu týždenného pracovného času; primeraný odpočinok" znamená, že pracovníci majú
pravidelný čas odpočinku, trvanie ktorého je vyjadrené v jednotkách času a ktorý je dostatočne dlhý

a nepretržitý, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia
práce nespôsobia úraz ani sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a že si ani krátkodobo ani
dlhodobo nepoškodia zdravie.

45. Vychádzajúc aj z vyššie uvedených skutočností, je potrebné sa stotožniť so záverom súdu, že

žalobcovi nepochybne vznikla nemajetková ujma. Uvedená ujma u žalobcu spočíva v porušení jeho
základného osobnostného práva - práva na súkromný a rodinný život, právo na ochranu zdravia, telesnej
a psychickej integrity, spočívajúca predovšetkým v porušení práva na primeranú dobu odpočinku.

46. Nemožno sa stotožniť s výhradou žalovaného, že nebola splnená podmienka pre uplatnenie nároku

na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, že v zmysle
cit.ust.jemožnéžiadaťpeňažnéodškodnenielenvtedy,akniejepostačujúcezadosťučineniepodľaods.
1 § 13 a že neoprávneným zásahom bola v značnej miere znížená dôstojnosť, resp. vážnosť žalobcu
v spoločnosti.

47. Je potrebné zdôrazniť, so zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade
porušené a jeho okolnosti, že nemožno podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie
požadovaním následku.

48. K výhradám žalovaného je potrebné poukázať na to, že občianskoprávne prostriedky ochrany

osobnosti vymenované v ust. § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníku sú uvedené len príkladmo,
že právna úprava nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany, čo len potvrdzuje
silnejúcueurópskutendenciuvyužívaťčonajväčšívejárprostriedkovúčinnejnápravynemajetkovejujmy
aktoréztýchtoprávnychprostriedkovdotknutáosobapoužije,závisípredovšetkýmnajejvôli,ktorábude
ovplyvnená povahou a intenzitou neoprávneného zásahu. Z ust. § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka

vyplýva, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov,
aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom
týmto zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam,
kde by sa satisfakcia podľa ods. 1 nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného práva
a okolností, za ktorých k porušeniu došlo, t.j., že žalovaný ako členský štát Únie neprijala opatrenia

nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného
týždenného pracovného času, resp. prijala vnútroštátnu právnu úpravu v zmysle zák. č.315/2001 Z.z. o
hasičskom a záchrannom zbore, ktorý umožňuje zamestnávateľovi resp. služobnému úradu rozvrhnúť
príslušníkovi zboru služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu, stanovenú v článku 6
písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES, je v prejednávanom spore potrebné

urobiť záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ako aj žaloba na odstránenie trvajúcich
následkov, nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Vzhľadom
na tieto špecifiká, rovnako neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe
rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie difamujúcich výrokov a pod. Uvedené prostriedky
nápravy podľa ust. § 13 ods.1 Občianskeho zákonníka za takýchto okolností strácajú svoju účinnosť

a funkčnosť a v takomto prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné
zadosťučinenie. Je potrebné dodať, že aj z formulácie ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva,
že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti nie je jediným príkladom, kedy fyzickej
osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podmienky pre vznik tohtopráva sú splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov obdobnej závažnosti, kedy bude len
morálne zadosťučinenie nepostačujúce.

49. K spochybňovaniu existencie vzniknutej ujmy žalovaným, resp. jej intenzity s poukazom na to, že
pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, že
pri nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený, resp. vymedzený
priestor na odpočinok (spánok) zamestnanca a teda, sa od neho nevyžaduje aktívna činnosť, že žalobca
nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, je potrebné odkázať na

opakované konštatovanie Súdneho dvora, že pojem „pracovný čas“ treba definovať podľa objektívnych
vlastností s odkazom na systém a účel smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok
pracovníkov. Vyžaduje si splnenie troch podmienok. Po prvé pracovník musí byť „v práci“, po druhé
musí byť zamestnávateľovi k dispozícii a po tretie musí vykonávať svoju činnosť alebo svoje povinnosti.
Rozhodujúcim faktorom pri určovaní toho, čo je a čo nie je pracovný čas, je teda požiadavka prítomnosti
na mieste určenom zamestnávateľom a okamžitého poskytovania príslušných služieb. Dôležité je aj

zohľadnenie kvality času, ktorý pracovník môže tráviť počas plnenia tohto typu povinností, napríklad to,
či sa môže venovať vlastným záujmom a rodine. Rozsudok vo veci U. sa týkal nemocničného lekára,
ktorý musel byť na telefóne v priestoroch zamestnávateľa, mal pridelenú miestnosť s posteľou, v ktorej
mohol spať, keď jeho služby neboli potrebné. Súdny dvor vyslovil, že za takýchto okolností sa nedá
povedať, že pracovník v dotknutom čase „odpočíva“. Z judikatúry Súdneho dvora dokonca vyplýva,

že aj čas pracovnej pohotovosti, strávený v domácom prostredí na telefóne (teda mimo priestorov
zamestnávateľa), jednoznačne predstavuje pracovný čas, pretože pracovník musí byť neustále k
dispozícii zamestnávateľovi a zastihnuteľný, a jeho sloboda pohybu a sloboda organizovať si vlastný
program je preto výrazne obmedzená.

50. Z uvedených dôvodov sú aj tieto námietky žalovaného bez právneho významu. Za rovnako
nedôvodnú odvolací súd považuje polemiku žalovaného o tom, akú činnosť by chcel žalobca vykonávať
v čase od 22.30 do 05.30 hod., kedy podľa žalovaného každá fyzická osoba spí a je podľa neho teda
objektívne (takmer) vylúčené, aby sa tento čas mohol využívať nejakou inou zmysluplnou činnosťou,
prípadne ho plnohodnotne tráviť s rodinou, keďže podľa odvolacieho súdu nie je ničím nezvyčajným

a prekvapujúcim, že dospelá osoba posúva čas spánku aj na polnoc, a teda tento čas mohol žalobca
tráviť nielen spánkom, ale aj oddychom (pozerením TV, počúvaním hudby, čítaním kníh), či budovaním
spoločného vzťahu so svojou partnerkou, čo je možné aj po 22 hodine. Je potrebné vziať na zreteľ
tú skutočnosť, že žalobca vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom (služobný úrad),
musí tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania

služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych resp. spánok, musí byť plne k dispozícii
a pripravený okamžite poskytnúť príslušné služby a plniť si svoje povinnosti. Je oddelený od svojho
vlastného sociálneho súkromného prostredia a rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť
organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám, je nielen výrazne
obmedzená, ale priam vylúčená.

51. Súd prvej inštancie správne zdôraznil, že je predovšetkým potrebné prihliadnuť na to, že právo
na odpočinok u žalobcu je permanentne niekoľko rokov porušované, že žalobca plní v spoločnosti
veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života, že je o to viac dôležité,
aby mal možnosť si po práci aj odpočinúť, venovať sa svojím záľubám, rodine, resp. aj vykonávaniu

aktivít, ktoré priamo, či nepriamo súvisia s výkonom jeho povolania. Práca žalobcu ako hasiča je nielen
náročná, riziková, nezameniteľná a veľmi dôležitá, nakoľko ako súd prvej inštancie správne uviedol,
v súčasnosti okrem požiarov zasahujú hasiči aj pri dopravných nehodách, hromadných haváriách,
živelných pohromách, úniku nebezpečných, rádioaktívnych látok, množstve rôznych technických
zásahov a rôznych záchranných prácach, pričom nezanedbateľná je aj ich osvetová činnosť ohľadom

poučenia obyvateľstva a kontroly požiarneho zabezpečenia budov. O to viac sa javí potreba, aby žalobca
ako hasič mal dostatok času na odpočinok, regeneráciu, súkromie, rodinný život, a je nutné konštatovať,
že porušením práva Únie bolo žalobcovi do tejto sféry zasiahnuté.

52. Odvolací súd výšku peňažnej náhrady priznanej súdom prvej inštancie považuje za primeranú s

ohľadom na už vyššie uvedené skutočnosti, a to predovšetkým na to, že žalobca za obdobie od februára
2014 do februára 2017 odpracoval 2.147,30 hodín služobnej pohotovosti nad limit povolený právom
EÚ, a teda tento čas nestrávil odpočinkom, nevenoval sa svojím záľubám, rodine, resp. vykonávaniuaktivít, ktoré s tým súvisia, ale vykonával činnosť súvisiacu, či už priamo alebo nepriamo s prácou, v
rámci ktorej bol vystavený značnému stresu a ohrozeniu vlastného zdravia, či života.

53. Judikatúra súdov, vrátane Európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porovnaj rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.05.1997, sťažnosť
č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997 - III.). Odvolací súd preto so zreteľom na vyššie
uvedené nepovažoval za potrebné zaoberať sa aj ďalšími odvolacími námietkami, ktoré neboli spôsobilé
privodiť zmenu rozhodnutia vo vzťahu k odvolateľovi.

54. K výroku rozsudku o trovách konania odvolací súd uvádza, že správne bola plne úspešnému
žalobcovi priznaná ich náhrada v rozsahu 100 % voči neúspešnému žalovanému s tým, že o ich
výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku v zmysle § 262 ods. 2
CSP, nakoľko stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu, a preto by nebolo
spravodlivé zaťažiť žalobcu procesnou zodpovednosťou za (ne)predvídanie výsledku sporu na základe

úvahy súdu, pričom uvedený záver má oporu aj náleze Ústavného súdu ČR so sp. zn. III. ÚS 170/99.

55. So zreteľom na vyššie uvedené skutočnosti, odvolací súd považoval odvolanie žalovaného za
nedôvodné, a preto rozsudok v jeho napadnutej časti ako vecne správny potvrdil postupom podľa §
387 ods. 1 a 2 CSP.

56. Keďže odvolanie nebolo podané proti II. výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba
v prevyšujúcej časti zamietnutá, tento výrok v zmysle ust. § 367 CSP nadobudol právoplatnosť.

57. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255

ods. 1 CSP tak, že žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu z prisúdenej sumy voči žalovanému, nakoľko tento bol v konaní
neúspešný s tým, že o výške trov bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku
v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

58. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne /(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP).