Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, October 21, 2021

Súd: Okresný súd Stará Ľubovňa
Spisová značka: 6C/36/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8517202801
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Mišenková

ECLI: ECLI:SK:OSSL:2021:8517202801.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Stará Ľubovňa sudkyňou JUDr. Emíliou Mišenkovou, v sporovej veci žalobcu: S. O.,

nar. X.X.XXXX, trvale bytom U. O. XXX/X, XXX XX F., právne zastúpený: prof. JUDr. Ján Klučka,
Csc., advokát, Ku Potoku 4, 040 01 Košice proti žalovanému Slovenská republika, v mene ktorej koná
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, v konaní o zaplatenie
4.509,07 eur takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1.500,- eur, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a.

III. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 % zo súdom
priznanej sumy s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po
právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu 16.5.2017 domáhal voči žalovanému zaplatenia peňažnej
náhrady vo výške 35 % zo sumy, ktorou je príslušná časť žalobcovho služobného platu za každú začatú
hodinu nad zákonom povolený limit pracovnej doby stanovenej v čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES,

ktorá ku dňu 10.3.2016 predstavuje sumu 4.509,07 eur.

2. V dôvodoch žaloby uviedol, že svoj nárok na náhradu škody uplatňuje podľa zákona č. 514/2003 Z.
z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci z dôvodu nesprávneho prevzatia
Smernice európskej únie Ministerstvom vnútra SR (ďalej aj „MV SR“), v dôsledku ktorej vznikla škoda.
Žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru SR, ktorý vykonáva stálu štátnu službu na
adrese Mýtna 4 v Starej Ľubovni, kde došlo ku vzniku škody. Právomoc súdu odvodil z § 25 ods. 4 zák.

č. 514/2003 Z.z., vecnú príslušnosť súdu z § 12 CSP a miestnu príslušnosť z § 17 CSP, pričom vecne
a miestne príslušným súdom je podľa § 44 ods. 1 CSP Okresný súd Stará Ľubovňa. K predbežnému
prejednaniu nároku podľa § 15 zák. č. 514/2003 Z. z. uviedol, že k tomuto nedošlo vzhľadom na
právnu povahu a charakter veci. Žalobca uplatňuje náhradu škody v dôsledku nesprávneho úradného
postupu žalovaného pri implementácii pravidla úniového práva, čo malo za následok porušenie práva
garantovaného úniovým právom, a to práva na 48-hodinový pracovný čas podľa čl. 6 písm. b) Smernice
2003/88/ES (ďalej aj „Smernica“). V tomto smere citoval z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie

(ďalej aj „SD EÚ“) vo veci Fuss (C-429/09) s tým, že smernica má priamy účinok, keďže priznáva
práva jednotlivcom a právo EÚ bráni takej vnútroštátnej úprave, ktorá podriaďuje právo pracovníka
zamestnaného vo verejnom sektore podmienke, aby o dodržiavanie čl. 6 písm. b) Smernice požiadal
svojho zamestnávateľa. V rámci pracovného vzťahu musia byť zamestnanci považovaní za slabšiustranuavzhľadomnatakétopostaveniebymohlibyťodradeníoduplatňovaniasvojichpráv,keďžebyich
to mohlo vystaviť opatreniam zo strany zamestnávateľa. Nakoľko ide o uplatňovanie nároku na náhradu
škody priznaného úniovým právom, bola by v rozpore s úniovým právom aplikácia právnej úpravy § 15

a 16 zák. č. 514/2003 Z.z.
V popise skutkových okolností znova zopakoval, že ide o uplatnenie nároku škody v dôsledku porušenia
právaÚnie.Týždennýpracovnýčasžalobcusaskladázo16,5hodinovýchpracovnýchzmien,poktorých
nasleduje 7,5 hodinová pohotovosť (t. j. 24 hodinové zmeny). Súhrn takto „naskladaného“ týždenné
pracovného času prekračuje 48 hodín. Poukázal na to, že pracovnoprávne vzťahy vrátane dovoleného

rozsahu týždenného pracovného času tvoria predmet úpravy práva Únie, ktoré určuje dĺžku pracovného
času 48 hodín. Jej prekročenie členským štátom EÚ zakladá jeho zodpovednosť podľa práva EÚ. O
takýto prípad sa jedná u žalobcu.
K úniovej úprave pracovného času zamestnancov poukázal na smernice 93/104/ES a 2003/88/ES
Európskeho parlamentu a Rady. Ich základným cieľom je zaručiť lepšiu ochranu bezpečnosti a zdravia
pracovníkov garantovaním minimálneho denného a týždenného odpočinku, primeraných prestávok v

práci, ako aj stanovením maximálneho týždenného pracovného času. Podľa čl. 6 písm. b) Smernice
2003/88/ES priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmych dní vrátane nadčasov neprekročí
48 hodín. Tento článok ukladá členským štátom zabezpečiť, aby maximálny týždenný pracovný čas
neprekračoval48hodín.Vprípadeniektorýchpovolaní,napríkladlekárovalebohasičov,vyvstalaotázka,
či do rozsahu pracovného času možno zaradiť aj stav pracovnej pohotovosti pracovníkov. V prípade

hasičovtútootázkuriešilSDEÚtým,žepotvrdil,žepracovnápohotovosťtvoriacasúčasťichtýždenného
pracovného času v spojení s ďalším riadnym pracovným časom nesmie prekročiť maximálny pracovný
čas. Zároveň citoval z rozsudku SD EÚ vo veci C-429/09 Fuss. Podobne u lekárov prijal SD EÚ v
rozsudku C-437/5 J. Vorel záver, že pracovná pohotovosť sa musí považovať za pracovný čas v zmysle
Smernice 93/104/ES. Rovnaký záver vyslovil SD EÚ aj v rozsudku C-397/01 Pfeiffer u lekárskych

záchranárov. Z prístupu SD EÚ vyplýva, že rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené znaky
pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe je skutočnosť, že pracovník je povinný byť fyzicky prítomný
na mieste určenom zamestnávateľom. Kvalifikácia pracovného času teda nemôže závisieť od intenzity
činnosti pracovníka, ale vyplýva z jeho povinnosti byť k dispozícii zamestnávateľovi. Z uvedených
rozsudkov SD EÚ vyplýva, že členské štáty nemôžu jednostranne určovať rozsah pôsobnosti čl. 6 písm.

b) Smernice 2003/88/ES tak, že by 48 hodinový pracovný čas viazali na nejakú podmienku, prípadne
ho nejakým spôsobom obmedzovali.
K prebratiu Smernice 2003/88/ES uviedol, že napriek tomu, že príloha č. 4 zákona o hasičskom a
záchrannom zbore uvádza, že táto smernica bola prevzatá, znenie niektorých ustanovení zákona tomu
nenasvedčuje. Žiadne ustanovenie tohto zákona neupravuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste

výkonu služby je považovaná za súčasť ich služobného času. V tomto smere sa uvedený zákon ako
lex specialis odlišuje od § 96 ods. 2 Zákonníka práce, ktorý uvedenú smernicu zohľadňuje. Zákonník
práce sa však v otázke právnej kvalifikácie pracovnej pohotovosti na príslušníkov hasičského zboru
nevzťahuje. Ďalším „transpozičným“ nedostatkom zákona o hasičskom a záchrannom zbore je, že
zo smernice nepreberá dĺžku pracovného času 48 hodín. V tomto smere poukázal na to, že priamy

účinok netransponovanej smernice EÚ alebo nesprávne transponovanej smernice vyplýva aj z viacerých
rozsudkov SD EÚ, napr. vo veci Van Schijndel (C-430/93 a C-431/93) alebo Von Colson (C-14/83).
Uvedené transpozičné pochybenia v zákone o hasičskom zbore nemajú len abstraktný význam, pretože
podľa práva EÚ je takáto úprava na ujmu jeho príslušníkom, pretože im spôsobuje škodu, náhrady ktorej
sa môžu domáhať pred vnútroštátnymi súdmi. Jej podstata spočíva v tom, že služobnú pohotovosť

zákon o hasičskom zbore nepovažuje za súčasť ich pracovného času, v dôsledku čoho sa pravidelne
prekračuje. Takáto právna úprava zakladá porušenie čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES Slovenskou
republikou.
K právam zamestnancov pri porušení práva EÚ členským štátom poukázal na rozsudok SD EU C-429
vo veci Fuss, z ktorého časti aj doslovne citoval, s tým, že zamestnanec vo verejnom sektore, ktorý

odpracoval týždenný pracovný čas presahujúci týždenný pracovný čas upravený v čl. 6 písm. b)
Smernice 2003/88/ES sa môže dovolávať práva na vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého
členského štátu s cieľom získania náhrady škody vzniknutej v dôsledku porušenia tejto povinnosti. Ide
teda o práva priznané priamo jednotlivcovi, ktoré môže uplatniť pred vnútroštátnym orgánom. Spôsob
výpočtu škody smernica neupravuje. V dôsledku toho je na vnútroštátnom práve, aby pri zachovaní

zásad rovnocennosti a efektivity určilo, či škoda vzniknutá v dôsledku porušenia normy Únie má
byť nahradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením. Pokiaľ ide
rozsah škody, táto musí byť primeraná. Je tiež úlohou vnútroštátneho súdu posúdiť, či boli splnené
podmienky vzniku zodpovednosti členského štátu. V zmysle stabilizovanej judikatúry ide konkrétneo to, či cieľom porušenej právnej normy únie bolo priznať právo jednotlivcom, či porušenie takejto
normy bolo dostatočne závažné a či medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcovi je
príčinná súvislosť. Vnútroštátne náležitosti konania o náhradu škody spôsobenej nedostatočným alebo

oneskoreným prebratím smernice EU verejným orgánom SR upravuje zákon č. 514/2003 Z.z. Štát
podľa § 3 tohto zákona zodpovedá aj za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a tejto
zodpovednosti sa štát nemôže zbaviť. V § 4 tento zákon určuje, ktorý orgán má za štát konať. Ak pri
nesprávnom prebratí smernice EÚ vznikne škoda, zodpovedá ministerstvo alebo iný ústredný orgán, do
pôsobnosti ktorého patrí uvedená oblasť štátnej správy. Za nesprávny úradný postup v zmysle § 9 ods. 1

tohto zákona a za nezákonné rozhodnutia podľa § 6 ods. 1 zákona sa však nepovažuje výsledok postupu
Národnej rady SR pri prijímaní zákonov. Vzhľadom na uvedené konanie o náhradu škody spôsobenej
nesprávnou transpozíciou smernice nepredpokladá individuálny nezákonný postup alebo nezákonné
rozhodnutie orgánu štátu v konkrétnom prípade, nakoľko výsledok transpozície má povahu všeobecne
záväzného právneho aktu, ktorým sa má dosiahnuť výsledok požadovaný smernicou. V danom prípade
ide o zákon o hasičskom a záchrannom zbore. Pokiaľ ide o spôsob a rozsah náhrady škody (§17),

uhrádza sa skutočná škody a ušlý zisk. Vzhľadom na prednosť úniového práva pred vnútroštátnymi
predpismi však pod zodpovedajúcimi spôsobmi náhrady škody treba rozumieť v danom prípade finančnú
náhradu, resp. udelenie náhradného voľna.
Pri výpočte náhrady škody poukázal na to, že navrhovateľovi sú rozvrhované služby už vyše troch rokov
takým spôsobom, že na 16, resp. 16,5 hodinovú riadnu službu v služobný deň nadväzuje určená 8,

resp. 7,5 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku. Služobné pohotovosti sú pritom určované na
čas nočných hodín. V prípade, že je počas pracovnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní
na zásah, mení sa pohotovosť na prácu nadčas. Skutočne teda hasiči strávia na pracovisku počas
jednej zmeny minimálne 24 hodín. Keďže sa striedajú tri hasičské zmeny, vychádza to tak, že každý
tretí deň odslúžia hasiči v jednotlivých hasičských zmenách 24 hodín a následne majú 2 dni voľna.

Mesačne odslúži každá zmena 10 zmien a každý tretí mesiac 11 zmien. Do uvedenej kalkulácie nie
súd zahrnuté nadčasy. V priemere odslúži každý hasič 10,4 zmeny mesačne. Ročný fond pracovného
času pri 40 hodinovom pracovnom týždni je 2 088 hodín. Pri vynásobení priemerného počtu zmien v
mesiaci počtom hodín strávených na pracovisku hasiči mesačne bežne strávia na pracovisku 252 hodín,
z toho je 174 hodín riadnej služby (10,4 zmeny x 16,5 hodín + 2,4 hod. na dorovnanie priemeru) a 78

hodín služobnej pohotovosti (10,4 zmeny x 7,5 hodín). Z uvedeného je zrejmé, že každý hasič pracujúci
na zmeny bežne strávi na pracovisku 57,95 hodín týždenne, čo je v rozpore s čl. 6 písm. b) Smernice
2003/88/ES. K tomuto číslu dospel tak, keď počet mesačne strávených hodín na pracovisku vynásobil
počtom týždňov v mesiaci, teda číslom 4,348. Po odpočítaní času pripadajúceho na dovolenku v rozsahu
2 dni je výsledný priemerný pracovný čas hasičov 56 hodín. Žalobca tak odpracuje každý týždeň 8 hodín

nad limit stanovený a povolený právom Únie. Pri priemernom počte týždňov v roku 52,179 je to 417,4
hodín do roka. Za posledné 3 roky to predstavuje 2.147,30 odpracovaných hodín nad právom Únie
povolený týždenný limit služobného času. Popísaným konaním žalovaného vznikla žalobcovi škoda,
ktorúsiuplatňujetoutožalobouvoformevyplateniaprimeranejpeňažnejnáhrady.Kvýškeškodyuviedol,
že v zmysle zákona mu za pohotovosť bola vyplatená suma 15% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho

služobného platu podľa § 122 ods. 1 zákona o hasičskom zbore. Pri nariadenej služobnej pohotovosti
patrí peňažná náhrada vo výške 50% zo sumy, ktorá je príslušná časť služobného platu, a to v zmysle
§ 122 ods. 2 písm. a) zákona o hasičskom zbore. Žalobca preto žiadal peňažnú náhradu vo výške
rozdielu medzi týmito náhradami, teda 35% (50% - 15%), a to rešpektujúc zásadu primeranosti. Na záver
žalobca poznamenal, že si neuplatňuje voči žalovanej mzdový nárok podľa § 122 zákona o hasičskom

zbore, ale nárok na náhradu škody spôsobenej porušením úniového práva, pre určenie ktorého použil
spôsob výpočtu upravený zákonom o hasičskom zbore, nakoľko je „najbližšie“ k právnym a faktickým
okolnostiamjehoveci.PodobnýspôsobvýpočtuškodybolpoužitýajvoveciFuss.Vzhľadomnauvedené
žiadal žalobe vyhovieť.

3. K žalobe pripojil listinné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, a to tabuľkový prehľad s uvedením
rokov 2014-2017 a určitých súm pri každom mesiaci v tom-ktorom roku od 02/2014 do 02/2017
usporiadaných do tabuľky, 3x plán služieb PZ a HZ a 3 kópie z knihy príchodov a odchodov.
4. Na výzvu súdu, aby žalobca predložil špecifikáciu výpočtu požadovanej náhrady škody, reagoval
právny zástupca žalobcu vyjadrením zo dňa 21.9.2017, v ktorom vysvetlil, ako dospel k výške hodín,

za ktoré požaduje odškodnenie a podrobne popísal spôsob výpočtu požadovaného odškodnenia.
Pri výpočte presného počtu hodín pracovnej pohotovosti nezapočítanej do pracovného času žalobca
vychádzal z informácií v dochádzkovom systéme SAP, kde sa eviduje dochádzka hasičov a v ktorom je
zaznamenaný aj počet hodín pracovnej pohotovosti. V prípade žalobcu ide za obdobie od 02/2014 do02/2017 spolu o 2.147,30 hodín služobnej pohotovosti, ktoré mu do fondu pracovného času započítané
neboli, tak ako to vyplýva z tabuľky pripojenej k žalobe. Ohľadom spôsobu výpočtu uplatňovanej škody
zopakoval, že ide o rozdiel medzi odmeňovaním určenej a nariadenej pohotovosti, pričom nejde o

mzdový nárok, ale náhradu škody spôsobenej mu porušením úniového práva. Zároveň vysvetlil, čo
znamená ten ktorý stĺpec v tabuľke pripojenej k žalobe, ktorú k vyjadreniu opakovane pripojil s tým, že
prvý stĺpec v tom ktorom roku vyjadruje počet hodín pracovnej pohotovosti odpracovanej v jednotlivých
mesiacoch, druhý stĺpec v tom ktorom roku predstavuje peňažnú náhradu za odpracovanú pohotovosť
a stĺpec 35% po tom ktorom roku predstavuje rozdiel medzi vyplatenou náhradou za odpracovanú

pohotovosť a náhradou, ak by za odpracovanú pohotovosť bola vyplatená náhrada vo výške 50 % zo
sumy, ktorou je príslušná časť žalobcovho služobného platu. Tento rozdiel v roku 2014 predstavuje sumu
1,943 eur za 1 hodinu, v roku 2015 sumu 2,232 eur za 1 hodinu, v roku 2016 sumu 2,124 eur za 1 hodinu
a v roku 2017 sumu 2,123 eur za 1 hodinu. K vyjadreniu pripojil výpisy z dochádzkového systému od
06/2014 do 02/2017.

5. Žalovaný v prvom vyjadrení k žalobe vzniesol námietku miestnej príslušnosti konajúceho súdu a
navrhol, aby bola vec podľa § 43 ods. 1 CSP postúpená na Okresný súd Bratislava I., teda na súd
miestne príslušný v zmysle § 17 CSP.

6. Ohľadom hmotnoprávnych podmienok priznania náhrady škody podrobne rozpísal potrebu splnenia

troch zákonných podmienok pre vyvodenie zodpovednosti štátu za spôsobenú škodu podľa zákona č.
514/2003 Z.z. Poukázal na to, že prvým predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu je nesprávny
úradný postup alebo nezákonné rozhodnutie. Na to, aby bolo možné hovoriť o nesprávnom úradnom
postupe, je nutné, aby na to príslušný orgán konštatoval nesprávny úradný postup. Hodnotiť postup
orgánu verejnej správy neprináleží súdu, konajúcemu v občianskom konaní, ale len a výslovne zo

všeobecne záväzných právnych predpisov vyplývajúcemu orgánu. V prípade, ak žalobca namieta
nezákonné rozhodnutie, musí existovať rozhodnutie zodpovedného orgánu, ktoré po nadobudnutí
právoplatnosti bolo zrušené pre nezákonnosť. V danom prípade nebol skonštatovaný nesprávny úradný
postup na to príslušným orgánom a ani nebolo žiadne právoplatné rozhodnutie zrušené ako nezákonné.
Prvý predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu teda nebol naplnený. K druhému predpokladu

zodpovednostištátuzaškodu,kvznikuškody,žalovanýuviedol,žemedzistranamisporujenesporné,že
žalobca mal vyplatenú mzdu za všetky služby, ktoré vykonal, resp. mu bolo poskytnuté náhradné voľno.
Z uvedeného je zrejmé, že žalobcovi nemohla vzniknúť škoda, nakoľko všetky služby mal zhodnotené
vo svojej mzde, preto má za to, že nebol naplnený ani druhý predpoklad na vznik zodpovednosti štátu
za škodu. Žalovaný zároveň poukázal na fakt, že zo samotnej žaloby vyplýva, že služobná pohotovosť

je žalobcovi vždy určená iba v noci v čase cca od 22.00 hod. do cca 6.00 hod., preto nie je mu zrejmé,
aké činnosti by v danom čase vykonával s rodičmi, s rodinou, v rámci svojich záujmov a pod.

7. Ďalej žalovaný uviedol, že žalobný návrh považuje za zmätočný, neurčitý a nezrozumiteľný, nakoľko
žalobca uplatňuje náhradu škody titulom zákona č. 514/2003 Z. z., avšak zo samotného obsahu žaloby

je zrejmé, že žalobcom uplatnená náhrada škody sa odvíja od pracovnoprávnych nárokov žalobcu. Na
základe uvedeného navrhol, aby súd vyzval žalobcu na doplnenie zmätočného a neurčitého návrhu, a
taktiež aby žalobcu vyzval na predloženie dôkazov o splnení hmotnoprávnych podmienok pre priznanie
nároku na náhradu škody.

8. Záverom žalovaný vzniesol námietku nedostatku právomoci súdu konať vo veci. Uviedol, že z obsahu
žaloby vyplýva, že žalobca sa domáha pracovnoprávnych nárokov. Na pracovnoprávne vzťahy žalobcu
sa vzťahujú ustanovenia zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších
predpisov. Z toho dôvodu má za to, že nie je daná právomoc súdu rozhodovať vo veci. V tejto súvislosti
poukázala na uznesenie Okresného súdu Košice II., sp. zn. 39Cpr/5/2016, v ktorom súd v právne a

skutkovo rovnakej veci konanie zastavil vzhľadom na nedostatok právomoci súdu konať vo veci.

9. V závere žalovaný navrhol, aby súd, na základe ním uvedených skutočností, konanie zastavil;
alternatívne aby vyzval žalovaného na doplnenie neúplného, nekonkrétneho a nezrozumiteľného
návrhu; príp. aby, po vysporiadaní sa s námietkou miestnej príslušnosti, vznesenej žalovaným, žalobný

návrh ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol.

10. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného konštatoval, že v žalobe zo dňa 9.5.2017 uviedol, že
si uplatňuje nárok na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. Súčasne však uviedol, že vokolnostiach prípadu došlo aj k naplneniu podmienok o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
žalobcovi porušením jeho úniového práva podľa čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES, pričom analýza
podmienok tejto zodpovednosti tvorí podstatnú časť žaloby. V dôsledku toho žalobca uvádza, že na

základe legislatívnej zmeny zákona č. 514/2003 Z. z., ako aj z rozsudkov všeobecných súdov je zrejmé,
že v súčasnosti je v jeho veci vylúčené použitie zákona č. 514/2003 Z. z. v konaní o náhradu škody
spôsobenej mu porušením jeho úniového práva. V tomto smere preto žalobca upravuje svoju pôvodnú
žalobu, pričom poukázal na názory vyslovené v rozhodnutiach Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
8Sžo/25/2015 a Najvyššieho súdu SR sp. zn. 12 Sp/33/2014. Zdôraznil, že ak by sa nárok žalobcu

na náhradu škody posudzoval naďalej podľa zák. č. 514/2003 Z. z. odňalo by sa mu právo na súdnu
ochranu jeho práva upraveného úniovým právom podľa čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES.

11. Žalobca sa následne vyjadril k splneniu podmienok zodpovednosti za škodu porušením úniového
práva fyzickej osoby. Svoj nárok z porušenia úniového práva opiera hlavne o judikatúru SD EÚ, najmä o
judikátFuss(C-429/09),podľaktoréhopracovnýčas48hodínplatíajprepríslušníkovhasičskýchzborov,

za ktoré im v prípade jeho porušenia patrí právo na náhradu škody uplatniteľné pred súdmi členských
štátov EÚ. Podľa tohto rozsudku poškodený má právo na náhradu škody za splnenia troch podmienok,
a to 1. cieľom právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva, 2. porušenie je dostatočne závažné a
3. existuje príčinná súvislosť medzi týmto porušením a vzniknutou škodou. Pokiaľ ide 1. podmienku, SD
EÚ potvrdil, že čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje dôležité pravidlo sociálneho práva EÚ,

ktoré priznáva práva, ktorých sa môžu jednotlivci dovolávať pred vnútroštátnymi súdmi. Prvá podmienka
zodpovednosti je teda splnená. Pokiaľ ide o 2. podmienku, podľa judikatúry SD EÚ je porušenia práva
Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou SD EÚ v danej oblasti. V prípade
Fuss SD EÚ výslovne potvrdil, že nedodržanie požiadaviek upravených v čl. 6 písm. b) smernice
2003/88/ES je zjavným porušením judikatúry SD EÚ, teda aj 2. podmienka je splnená. Pokiaľ ide o 3.

podmienku, vnútroštátnemu súdu prislúcha overiť, či existuje príčinná súvislosť medzi porušením čl. 6
písm. b) smernice a škodou vzniknutou jednotlivcovi v dôsledku straty času odpočinku. Podľa názoru
žalobcu došlo k splneniu všetkých troch podmienok založenia zodpovednosti SR za porušenie práva
podľa čl. 6 písm. b) smernice.

K náležitostiam nahradzovanej škody uviedol, že náhrada škody musí byť primeraná vzniknutej škode.
Ak neexistuje úniová úprava v danej oblasti, je na vnútroštátnom súde posúdiť, či v dôsledku porušenia
právnej normy Únie má byť udelené dodatočné náhradné voľno alebo finančné odškodnenie. Právo Únie
neupravuje spôsob výpočtu škody, rozsudky SD EÚ formulujú iba zásady, ktoré je potrebné rešpektovať
v konaniach o náhradu škody pri porušení práva EÚ. Zopakoval, že určenie výšky škody podľa judikatúry

SD EÚ musí byť v súlade so zásadou rovnocennosti (ekvivalencie) a efektivity. Napokon vnútroštátnemu
súdu prislúcha overiť existenciu príčinnej súvislosti medzi porušením čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88
a vzniknutou škodou.

K námietke miestnej príslušnosti žalobca uviedol, že ide nárok na náhradu škody z porušenia úniového

práva a skutočnosť, ktorá zakladá skutočnosť podstatnú pre uplatnenie jeho práva, t.j. vznik škody v
dôsledku úniového práva, nastala v obvode Okresného súdu Stará Ľubovňa, preto tento súd je miestne
príslušný konať vo veci. Túto skutočnosť uznal aj Krajský súd v Bratislave v konaní o určení miestnej
príslušnosti súdu (Košice II) v skutkovo a právne identickej veci.

S argumentáciou žalovaného ohľadne nedostatku právomoci súdu nesúhlasil, pretože žalobca nežaluje
Ministerstvo vnútra SR ako zamestnávateľa v pracovnoprávnej záležitosti, ale Slovenskú republiku -
Ministerstvo vnútra SR ako garanta transpozície smernice do právneho poriadku SR.

K vyjadreniu žalobca priložil aj výplatné pásky za obdobie 02/2014 - 02/2017, v ktorých je, rovnako ako

v dochádzkovom systéme SAP uvedený presný počet hodín služobnej pohotovosti, ktoré za jednotlivé
mesiace príslušných rokov odpracoval a ktoré sa mu do fondu pracovného času nezapočítali, čím
dochádzalo k prekračovaniu ustanoveného týždenného pracovného času (48 hodinový pracovný čas)
garantovanéhomuprávomúnie.ZároveňpredložilrozsudokSúdnehodvoraEÚvoveciC-429/09Günter
Fuss proti Stadt Halle.

Žalovaný v duplike zotrval na námietkach nedostatku právomoci a miestnej príslušnosti. Ďalej
predostrel svoj názor k pôsobnosti smernice 2003/88/ES, pričom uviedol, že vzhľadom na charakter
vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času sa Smernica 2003/88/ES na služobnýpomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, vykonávajúcich zásahovú činnosť (ktorá je
špecifická nerovnomerným rozvrhnutím služobného času, na ktorý priamo nadväzuje určená služobná
pohotovosť), možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/

EHS v čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Tvrdí, že činnosti vykonávaní príslušníkmi hasičského a
záchranného zboru pri zásahovej činnosti práve tými osobitnými činnosťami služieb civilnej ochrany, na
ktoré sa Smernica 89/391/EHS nevzťahuje. Vzhľadom na uvedené sa príslušné ustanovenia smernice
2003/88/ES na prípad žalobcu nemôžu aplikovať, pretože žalobcovi v zmysle žaloby nemohla vniknúť
škoda. Žalovaný ďalej poukazuje na to, že žalobca podľa § 4 ods. 1 písm. e/ zák. č. 514/2003 Z.

z. namieta nesprávne prebratie Smernice 2003/88/ES, nie však jej aplikáciu v individuálnom prípade
žalobcu. Slovenská republika podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú
nesprávnu aplikáciu smernice 2003/88/ES na pracovnoprávny vzťah žalobcu u jeho zamestnávateľa.
Slovenská republika však nie je zamestnávateľom žalobcu a nie je ani orgánom, ktorý by sa na aplikácii
smernice 2003/88/ES podieľal. Žalovaný preto namieta pasívnu vecnú legitimáciu Slovenskej republiky.
Na základe uvedeného navrhol, aby súd, po vysporiadaní sa s námietkou miestnej nepríslušnosti,

žalobný návrh ako nedôvodný zamietol.

12. Následne konajúci súd uznesením sp. zn. 6C/75/2017-84 zo dňa 8.8.2019, s poukazom na § 13
ods. 1 SSP, postúpil vec na prejednanie Krajskému súdu v Bratislave ako súdu miestne príslušnému,
nakoľko mal za to, že v predmetnej právnej veci ide o nároky týkajúce sa služobného pomeru príslušníka

Hasičského a záchranného zboru a služobným úradom žalobcu (§ 13 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z.z. o
Hasičskom a záchrannom zbore) je žalovaný - Ministerstvo vnútra SR, ktorý sídli v Bratislave.

13. Krajský súd v Bratislave vyslovil nesúhlas s postúpením veci a listom zo dňa 1.10.2020 predložil
spis kompetenčnému senátu Najvyššieho súdu SR na posúdenie a rozhodnutie v zmysle § 8 zákona

č. 162/2015 Z.z. Kompetenčný senát Najvyššieho súdu SR uznesením sp. zn. 1KO/25/2020 zo dňa
25.5.2021 rozhodol, že nesúhlas Krajského súdu v Bratislave s postúpením veci je dôvodný a vecne
príslušným súdom na konanie je Okresný súd Stará Ľubovňa.

14. Súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 1.10.2021. Strany sporu a ich zástupcovia na

pojednávaniach zotrvali na svojich tvrdeniach a právnych názoroch, ktoré v skratke zopakovali.
Zástupkyňa žalovaného nad rámec uvedeného poukázala na to, že smernica EÚ ako taká sa zaoberá
len služobným pracovným časom, ale odmeňovanie za aktívnu časť služobnej pohotovosti ponecháva
na výlučnú úpravu členského štátu, a teda má za to, že smernica jednoznačne nepovažuje pohotovosť
za výkon práce, teda štátnej služby ako takej. Z prípadného prekročenia rozsahu služobnej pohotovosti

preto nemôžu vyplývať nároky ako z riadne vykonanej štátnej služby. Taktiež podotkla, že táto
smernica bola implementovaná do zákona č. 315/2001 Z. z. hlavne z toho dôvodu, že v Hasičskom
a záchrannom zbore vykonávajú štátnu službu aj príslušníci hasičského a záchranného zboru s
rovnomerne rozvrhnutým pracovným časom, ktorých služobný pracovný čas je rozvrhnutý inak a sú
odmeňovaní za iných podmienok, ako príslušníci s nerovnomerne rozvrhnutým pracovným časom.

Zároveň poukázala na vyjadrenie žalobcu, k vyjadreniu žalovaného z 15.6.2017, kde na druhej strane
píše, že upravuje svoju pôvodnú žalobu, a teda má za to, že ide o zmenu žaloby, a je potrebné sa s týmto
vysporiadať. Právny zástupca žalobcu v reakcii na prednes zástupkyne žalovaného, uviedol, že podľa
ich názoru nejde o zmenu žaloby, a podobne to bolo konštatované už aj v niekoľkých rozhodnutiach
krajských súdov. Vo vzťahu k prednesu zástupkyne žalovaného, teda k otázke, či pracovná pohotovosť

sa má zarátavať do fondu pracovného času alebo nie, odkázal na judikatúru Súdneho dvora EÚ, a to
konkrétne na rozhodnutie C-429/09 vo veci Günter Fuss, na rozhodnutie C-437/05 vo veci Vorel a v
neposlednom rade aj na rozhodnutie C-397/01 vo veci Pfeiffer, a z tohto ostatného rozsudku odcitoval
časť týkajúcu sa pracovnej pohotovosti, bod č. 95. Pokiaľ ide o transpozíciu smernice, poukázal na
ustálenú rozhodovaciu prax najmä Krajského súdu v Košiciach, ktorá v podstate už všetky otázky

žalovaného a rieši ich stále v podstate rovnakým spôsobom, a to tým, že nárok žalobcu je v podstate
daný, ostáva už len na úvahe súdu, aby posúdil výšku tohto nároku. Takto rozhodujú okresné súdy v
Rožňave, Spišskej Novej Vsi, aj v Košiciach.
15. Žalobca vo výpovedi na pojednávaní poukázal na to, že príslušníci hasičského a záchranného zboru
pracujú v 24 hodinových službách, pričom 17 hodín sa im zarátava do fondu pracovného času a 7 hodín

majú pracovnú pohotovosť, ktorá sa im nezarátava do fondu pracovného času. Na konci mesiaca majú
zaplatený len ten pracovný fond napr. 160, 168, 176 hodín, teda podľa pracovných dní v mesiaci. Ten
zvyšok je platený ako pohotovosť, ktorá sa im nezarátava do pracovného fondu a tým pádom im vznikajú
mínusové hodiny, ktoré musia raz za 6 mesiacov vyrovnať. To pre príslušníka znamená, že v mesiaci júlia decembri si musí prísť tie hodiny dorobiť naviac. Niekomu to robí 3 zmeny, niekomu 2 zmeny, podľa
toho, ako kto slúži. Ďalšia možnosť je, že keď nepríde do služby, tak sa mu skráti dovolenka alebo
služba za štátny sviatok. Ďalej uviedol, že príslušník s týmito hodinami strávi na pracovisku zhruba

840 hodín ročne naviac. Tieto hodiny sa mu nezarátavajú do žiadnych príplatkov, ani do výpočtu na
výsluhový dôchodok. Na neho tieto hodiny naviac, teda nočná pohotovosť, pôsobí tak, že vzhľadom
na to, že príslušníci v pohotovosti musia vyraziť do 1 minúty, je v nočnej zmene v strese, začal sa liečiť
na vysoký krvný tlak, má dlhodobo zvýšený cholesterol. Má to nepriaznivé účinky aj v tom smere, že
výjazd je robený cez nočné svetlá, tým pádom, keď sa doma alebo v spoločnosti rozsvietia nejaké svetlá

naviac, hneď ním trhne a má pocit, že ide na výjazd. Poukázal na to, že v noci musia byť oblečení,
pretože výjazd je do jednej minúty, čiže aj v noci musia byť pripravení vyraziť v rovnakom časovom
limite ako aj za dennej pohotovosti. Záverom dodal, že hodiny strávené naviac v pracovnej pohotovosti
na pracovisku ho obmedzujú vo voľnočasových aktivitách, ktoré by mohol stráviť s rodinou, prípadne
čerpaním nových síl na dovolenke. Napokon poznamenal, že im v podstate nejde o peniaze, teda, aby
tam bolo 30 alebo 50 %, ale ide im o to, aby sa im pracovná pohotovosť na pracovisku zarátavala do

pracovného fondu, aby boli na rovnakej úrovni ako denní príslušníci, ktorí odpracujú fond pracovného
času určený pre daný mesiac, všetko sa im zarátava do pracovného času a na pracovisku nestrávia
žiadnu hodinu naviac.

16. Súd konštatoval, že z dôvodu hospodárnosti nevykoná dôkaz výsluchom svedka navrhnutého

žalobcom O., vzhľadom na to, že svedok by sa mal vyjadriť k fungovaniu hasičského zboru, čo medzi
stranami sporu nebolo sporné.

17. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu a oboznámením listinných dôkazov predložených
sporovými stranami a zistil tento skutkový stav:

18. Žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru, ktorý vykonáva stálu štátnu službu v
Starej Ľubovni. Žalobca minimálne od februára 2014 pracoval na zmeny, teda vykonával službu 16, resp.
16,5 hodiny a následne na to nadväzovala pracovná pohotovosť v trvaní 7, resp. 7,5 hodiny, počas ktorej
bol v mieste výkonu služby k dispozícii zamestnávateľovi pripravený na prípadný zásah. Celkový čas,

počas ktorého bol žalobca k dispozícii počas jednej zmeny vrátane služobnej pohotovosti, bol 24 hodín.

19. Zo žalobcom predložených listín ( na č.l. 25 - 30 a č.l. 59 - 68) súd zistil, že žalobca odslúžil v roku
2014 (02/2014 - 12/2014) služobnú pohotovosť v rozsahu 719,67 hodín, v roku 2015 v rozsahu 716,58
hodín, v roku 2016 v rozsahu 620,52 hodín a mesiacoch január a február v roku 2017 v rozsahu 90,53

hodín, celkom teda za obdobie 02/2014 - 02/2017 odslúžil 2.147,30 hodín služobnej pohotovosti, ktoré
sa mu nezapočítali do fondu služobného času príslušníka. Počas výkonu tejto služobnej pohotovosti
sa žalobca zdržiaval na pracovisku, t.j. v mieste vykonávania jeho štátnej služby.

Zistený skutkový stav súd podriadil pod tieto zákonné ustanovenia

20. Podľa článku 7, druhá, tretia veta Ústavy SR právne záväzné akty európskych spoločenstiev a
európskej únie majú prednosť pred zákonmi SR. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú
implementáciu sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa článku 120 ods. 5.

21. Podľa článku 144 ods. 1 Ústavy SR sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí, a pri rozhodovaní
sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa článku 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

22. Minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času

ustanovuje smernica európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4.11.2003 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času (ďalej len Smernica 2003/88/ES, resp. Smernica).

23. V článku 1 bod 2 Smernice, táto rieši a.) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku
a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas, b.) určité aspekty nočnej

práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.

24. Článok 1 bod 3 Smernice, táto sa vzťahuje na všetky odvetvia činnosti verejné a súkromné v zmysle
článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14,17,18 a 19 tejto smernice.25. Podľa článku 2 ods.1 Smernice pracovný čas je akýkoľvek čas počas ktorého pracovník pracuje
podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť, alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi

právnymi predpismi alebo praxou.

26. Podľa článku 6 písm. b.) Smernice členské štáty prijmú opatrenia na zabezpečenie toho, že v súlade
s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní
vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

27. Štátnu službu a právne vzťahy, ktoré súvisia so vznikom, zmenami a so skončením štátnej služby
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru a príslušníkov Horskej záchrannej služby, upravuje zákon
č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore v platnom znení (ďalej len zák. č. 315/2001 Z. z. ).

28. Podľa ustanovenia § 85 ods. l zák. č. 315/2001 Z. z. služobný čas príslušníka je časový úsek, v

ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.

29. Podľa ustanovenia § 85 ods. 2 zák. č. 315/2001 Z. z. služobný čas príslušník je 40 hodín týždenne.
Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho
stupňa.

30. Podľa ustanovenia § 86 ods. 1 a 2 zák. č. 315/2001 Z. z. služobný čas príslušníkov môže
byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý
na obdobie šiestich mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v
jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby aj na ňu

bezprostredne nadväzujúcej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24
hodín v služobnom dni.

31. Podľa ustanovenia § 91 ods. 1 zák. č. 315/2001 Z. z. štátnou službou nadčas je štátna služba
vykonávaná nad rámec určeného služobného času.

32. Podľa ustanovenia § 91 ods. 3 zák. č. 315/2001 Z. z. v kalendárnom roku možno príslušníkovi
prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.

33. Podľa ustanovenia § 92 ods. 1 zák. č. 315/2001 Z. z. služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú

pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na
vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

34. Podľa ustanovenia § 97 ods. l písm. h) zákona č. 315/2001 Z. z. ako vykonávanie štátnej služby
sa posudzuje čas náhradného voľna za štátnu službu nadčas a náhradného voľna za štátnu službu vo

sviatok.

35. Podľa ustanovenia § 103 ods. 5 zákona č. 315/2001 Z. z., príslušníkovi v rozsahu a za podmienok
ustanovenýchtýmtozákonom,okremslužobnéhopríjmupatrípeňažnánáhradazaslužobnúpohotovosť
v štátnej službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej pohotovosti štátu.

36. Podľa ustanovenia § 122 ods. 1, ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z., ak je príslušníkovi podľa § 92 ods.
l určená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo
sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu , a 30 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného
pokoja.

37. Ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 2 nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu
tejto pohotovosti peňažná náhrada a) 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak
ide o pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100 % z tejto sumy, ak ide
o deň služobného pokoja, b) 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o

pohotovosť vykonávanú v mieste jeho pobytu alebo na inom dohodnutom mieste, a 25 % z tejto sumy,
ak ide o deň služobného pokoja, c) 5 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného patu, ak ide
o pohotovosť vykonávanú s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia, a 10 % z tejto sumy,
ak ide o deň služobného pokoja.38. Podľa ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej
osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena

a prejavov osobnej povahy.

39. Podľa ustanovenia § 13 ods.1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä
sa domáhať , aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa
odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo

postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť
fyzickej osoby alebo je vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy
a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Súd dospel k týmto právnym záverom

Námietka žalovaného o nedostatku právomoci a miestnej príslušnosti konajúceho súdu

40. V prvom rade je potrebné uviesť, že žalovaný vo svojich prvotných podaniach vzniesol námietku
nedostatku právomoci súdu konať o uplatnenom nároku a námietku miestnej príslušnosti Okresného

súdu Stará Ľubovňa. Konajúci súd následne postúpil vec Krajskému súdu v Bratislave, ktorý však
s postúpením veci nesúhlasil a predložil vec na rozhodnutie kompetenčnému senátu Najvyššieho
súdu v Bratislave. Kompetenčný senát NS SR po prejednaní veci uznesením sp. zn. 1KO/25/2020 zo
dňa 25.5.2021 rozhodol, že nesúhlas Krajského súdu v Bratislave s postúpením veci je dôvodný a
vecne príslušným súdom na konanie je Okresný súd Stará Ľubovňa. Kompetenčný senát v uznesení

konštatoval, že v zmysle § 2, § 3, § 6, § 8 a § 18 ods. 4 SSP a § 137 CSP nejde o vec patriacu do
správneho súdnictva a podľa § 12 CSP je na konanie v prvej inštancii vecne príslušný Okresný súd Stará
Ľubovňa s tým, že súdy sú týmto rozhodnutím viazané (§ 11 ods. 1 CSP). S poukazom na uvedené
skutočnosti, najmä na záver vyslovený v uznesení kompetenčného senátu Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 1KO/25/2020 zo dňa 25.5.2021, konajúci súd nemôže konštatovať nič iné, len to, že námietka

žalovaného o nedostatku právomoci súdu konať o uplatnenom nároku a námietka miestnej príslušnosti
sú neopodstatnené, a v ďalšom už len odkazuje na odôvodnenie uznesenia kompetenčného senátu NS
SR v prejednávanej veci.

Zmena žaloby vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcu

41. Žalobca sa podanou žalobou domáhal náhrady škody, ktorá mu vznikla porušením práva EÚ
zaručujúceho maximálny pracovný čas, a to v dôsledku nesprávnej transpozície smernice 2003/88/ES.
Aj keď žalobca v žalobe uviedol, že si uplatňuje nárok podľa zákona č. 514/2003 Z. z. a od tohto zákona
odvodzoval právomoc súdu konať vo veci, podobne sa vyjadril k potrebe predbežného prerokovania

nároku podľa tohto zákona, z obsahu žaloby je zrejmé, že si uplatňuje škodu spôsobenú porušením
práva EÚ na maximálny pracovný týždenný čas. Uvedené tvrdenia žalobca následne zdôraznil v replike
a v ostatných svojich vyjadreniach vo veci, ako aj na pojednávaní. Podstatným je to, že žalobca svoj
nárok tak v žalobe, ako aj v následných vyjadreniach, stále odvodzuje od tých istých skutkových
okolností prípadu, teda že je hasič, ktorý pracoval viac ako 48 hodín týždenne, čím došlo k porušeniu

práva EÚ. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že v danom prípade je predmetom
konania nárok na náhradu škody, ktorá vznikla porušením práva EÚ a že v prípade spresnenia právnej
kvalifikácie uplatňovaného nároku za nezmenených skutkových okolností prípadu nejde o kvalitatívnu
zmenu žaloby v zmysle § 140 ods. 2 CSP. Súd preto ani nerozhodoval o zmene žaloby.

Náhrada škody porušením práva EÚ

42. K otázke aplikácie vnútroštátneho práva je ešte potrebné dodať, že náhrada škody porušením
práva EÚ je špecifickým nárokom. Slovenské právne predpisy neobsahujú osobitnú úpravu týkajúcu sa
konania o takomto nároku, podobne ani v práve EÚ nie je osobitný druh žaloby na podobné nároky.

Predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu vzniknutú porušením práva EÚ sú upravené iba
v judikatúre SD EÚ. Za tohto stavu súd vychádzal z toho, že na posúdenie predpokladov vzniku
zodpovednosti štátu za škodu a príp. na ďalšie otázky, ktoré SD EÚ v tejto súvislosti riešil, je potrebné
aplikovať závery judikatúry SD EÚ a na ostatné otázky je potrebné aplikovať subsidiárne vnútroštátnuprávnu úpravu, ktorú je potrebné vykladať v súlade so zásadami rovnocennosti a efektivity. Hlavným
vnútroštátnym predpisom, ktorý je možné subsidiárne aplikovať na otázky neriešené SD EÚ, je podľa
názoru súdu zákon č. 514/2003 Z.z., ktorý upravuje nároky svojou povahou najbližšie uplatňovanému

nároku. Ak teda žalobca riešenie určitých otázok odvodzoval od zákona č. 514/2003 Z.z. (minimálne
pokiaľ ide o orgán ktorý má vec rozhodnúť alebo o orgán, ktorý má konať za štát), nemožno takýto
postup považovať za nesprávny.

Pasívna legitimácia žalovaného

43. Žalovaný namietal aj svoju pasívnu legitimáciu poukazujúc na skutočnosť, čo mohol žalobca žalovať
(porušenie povinnosti správne transponovať smernicu) a podľa toho mal určiť, koho žaluje. Zároveň
poukázal na skutočnosť, že žalobca nežaluje zamestnávateľa, ale štát, čo je zásadný rozdiel. Je
potrebné dať za pravdu žalovanému v tom smere, že je skutočne potrebné rozlišovať štát, v mene
ktorého koná určitý orgán a samotný orgán, ktorý môže byť žalovaný samostatne, keďže ide o dva

samostatné subjekty. Žalobca sa však domáha náhrady škody porušením práva EÚ, a to práva na
maximálny pracovný čas, ku ktorému došlo v dôsledku nesprávneho prebratia smernice EÚ, pretože
ani po prebratí smernice sa negarantuje 48-hodinový pracovný čas u hasičov. V zmysle čl. 289 Zmluvy
o fungovaní EÚ smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na
výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom.

Prijatie všetkých opatrení vnútroštátneho práva potrebných na vykonanie právne záväzných aktov Únie
je v zmysle čl. 291 Zmluvy o fungovaní EÚ uložené členským štátom. Členské štáty teda zodpovedajú
za škodu vzniknutú porušením práva EÚ v prípade nesprávne transponovanej smernice, resp. v prípade
uplatňovania právneho predpisu, do ktorého bola smernica prebratá takým spôsobom, že sa nedosahuje
cieľ smernice, samozrejme za predpokladu, ak je táto škoda pripočítateľná štátu, teda keď sú splnené

podmienky na vznik zodpovednosti štátu za takúto škodu v zmysle judikatúry SD EÚ. Súd vychádza
pri posúdení pasívnej legitimácie z vymedzenia nároku, pričom ak sa žalobca domáha náhrady škody
za porušenie práva EÚ štátom, potom je pasívne legitimovaným štát. Skutočnosť, či došlo k splneniu
podmienok na vznik zodpovednosti štátu za žalobcom tvrdenú škodu je potom otázkou, ktorú súd
neposudzuje v rámci skúmania pasívnej legitimácie, ale v rámci skúmania dôvodnosti podanej žaloby,

t.j. vo veci samej. V tejto súvislosti sú argumenty týkajúce sa toho, čo by žalobca mal alebo mohol
žalovať bezpredmetné, pretože jednak žalobca je pánom sporu, teda žalobcu vymedzuje predmet sporu
a jednak súd posudzuje dôvodnosť nároku, ako aj pasívnu legitimáciu podľa nároku vymedzeného v
žalobe. Ak žalobca dôvodnosť nároku nepreukáže (resp. ak si uplatňuje iný nárok, než na aký by mal
právo a pri ktorom by prípadne mal žalovať iný subjekt), je výsledkom rozhodnutie pre neho nepriaznivé.

44. Žalobca sa domáha náhrady škody za porušeniu jeho práva na maximálny pracovný čas. V tomto
smere je potrebné zohľadniť aj skutočnosť, že v zmysle § 12 ods. 5 zákona č. 315/2001 Z.z. o hasičskom
a záchrannom zbore sa služobný pomer zakladá k štátu. Z § 13 ods. 1 a ods. 3 zákona o hasičskom
zborepritomvyplýva,čosarozumieslužobnýmúradomaktozanehovmeneštátukoná.Ajkeďvdanom

prípade v pracovných vzťahoch vystupuje MV SR ako zamestnávateľ, v zmysle uvedených zákonných
ustanovení koná nepochybne v mene štátu. Ak teda žalobca tvrdí, že bolo porušené jeho právo na
maximálny pracovný čas, keď vykonával služobný pomer k štátu, je pasívne legitimovaným subjektom
štát, nie štátny orgán, ktorý v mene štátu konal, pretože v týchto prípadoch za konania štátneho orgánu
zodpovedá štát. V tomto smere súd vychádzal aj judikatúry SD EÚ, konkrétne z bodov 45 a 46 rozsudku

vo veci C-429/09 Fuss, v ktorých SD EÚ vyslovil, že 45 Treba však pripomenúť, že podľa ustálenej
judikatúry Súdneho dvora zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením
práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená (pozri v
tomto zmysle rozsudky z 19. novembra 1991, Francovich a i., C-6/90 a C-9/90, Zb. s. I-5357, bod 35;
z 5. marca 1996, Brasserie du pecheur a Factortame, C-46/93 a C-48/93, Zb. s. I-1029, bod 31, ako aj

z 26. januára 2010, Transportes Urbanos y Servicios Generales, C-118/08, Zb. s. I-635, bod 29). 46 Z
uvedenej judikatúry vyplýva, že táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským
štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a bez ohľadu na to, aký
verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť (pozri
v tomto zmysle rozsudky Brasserie du Pecheur a Factortame, už citovaný, bod 32; z 1. júna 1999, Konle,

C-302/97, Zb. s. I-3099, bod 62; zo 4. júla 2000, Haim, C-424/97, Zb. s. I-5123, bod 27, a z 30. septembra
2003, Köbler, C-224/01, Zb. s. I-10239, bod 31). Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd v danom prípade
dospel k záveru, že pasívna legitimácia žalovaného je správna. Orgánom, ktorý má za štát konať je MV
SR, keďže v oblasti jeho pôsobnosti mala škoda vzniknúť.Splnenie podmienok na vznik zodpovednosti štátu za vzniknutú škodu porušením práva EÚ

45. Po vyriešení vyššie uvedených otázok súd pristúpil k posúdeniu, či sú splnené podmienky na vznik
zodpovednosti štátu za škodu vzniknutú porušením práva EÚ. Ako už bolo uvedené, tieto podmienky nie
sú upravené právom EÚ, ale boli sformulované judikatúrou SD EÚ, pričom základy tejto zodpovednosti
bolo položené rozsudkami v spojených veciach C-6/90 a C-9/90 Francovich, v spojených veciach

C-46/93 a C-48/93 Brasserie du Pecheur a Farctortame a následne rozvíjané v ďalšej judikatúre SD EÚ
vychádzajúc predovšetkým z týchto vyššie uvedených rozsudkov.

46. Z uvedenej judikatúry SD EÚ vyplýva, že podmienkami na vznik zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú porušením práva EÚ sú 1. protiprávnosť konania/opomenutia, 2. spočívajúca v porušení
normy EÚ, ktorá priznáva práva pre fyzické alebo právnické osoby alebo zakladá povinnosti pre členský

štát, 3. porušenie je dostatočne závažné, 4. medzi porušením úniového práva členským štátom a škodou
spôsobenou fyzickým a právnickým osobám existuje priama príčinná súvislosť (kauzálny nexus) a 5.
škoda naozaj vznikla. V tomto smere k námietke žalovaného ohľadne nesplnenia podmienok na vznik
zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. (nezákonné rozhodnutie, ktoré by malo byť
zrušené alebo nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným

postupom vzniknutou škodou) je potrebné uviesť, že keďže ide o nárok voči štátu z dôvodu porušenia
práva EÚ, súd skúmal podmienky vzniku zodpovednosti štátu v zmysle vyššie uvedených podmienok
určených judikatúrou SD EÚ a argumentáciu žalovaného tomto smere považoval za bezpredmetnú. Ak
súdskúmalsprávnosťtranspozíciesmernice,pristúpilktomulenzdôvoduposúdenia,čibolnesprávnym
prebratím smernice skutočne vytvorený právny rámec, ktorý umožňoval porušenie práva žalobcu, ako to

tvrdí, alebo či smernica bola prebratá správne, ale cieľ smernice nie je dosiahnutý konaním príslušných
štátnych orgánov konajúcich v mene štátu. Podobne za nedôvodnú považoval súd námietku žalovaného
ohľadne nesplnenia podmienky týkajúcej sa predbežného prerokovania nároku. Súd pritom vychádzal
jednak z už vyššie uvedeného, teda že sa v danom prípade uplatňujú podmienky zodpovednosti za
škodu vyplývajúce z judikatúry SD EÚ, ktorá takúto podmienku nevyžaduje, ako aj z dôvodu, že ak

by aj táto vnútroštátna úprava bola aplikovateľná na daný prípad, z vyjadrení žalovaného je zrejmé, že
nárok žalobcu neuznáva v celom rozsahu. Súd pri závere o tom, že v danom prípade nebolo potrebné
predbežne prerokovať nárok na náhradu škody vychádzal aj z toho, že právo EÚ vyžaduje účinnú
náhradu škody a nepripúšťa žiadne dodatočné podmienky vyplývajúce z práva členského štátu, ktoré
by boli v rozpore so zásadou účinnosti a napriek dodržaniu zásady rovnocennosti by mohli nadmerne

sťažovať získanie náhrady škody a úrokov alebo iný spôsob nápravy (AGM-COS.MET, C 470/03, bod
90).

47. Prvá podmienka na vznik zodpovednosti je vlastne extrahovaná z podmienky porušenia normy
EÚ, ktorá priznáva práva priamo jednotlivcovi. Ak totiž chceme hovoriť o porušení určitej normy,

musí existovať aj protiprávne konanie, príp. opomenutie konania, na ktoré je niekto povinný, ktorým
k porušeniu dochádza. Súd preto prvé dve podmienky posudzoval spoločne. Pokiaľ ide o otázku, či
porušenieprávapodľačl.6písm.b)smernice2003/88/ESnamaximálny48hodinovýpracovnýtýždenný
čas je porušením normy EÚ, ktorá priznáva práva pre fyzické osoby, odpoveď na ňu dal už SD EÚ v
rozsudku C-429/09 Fuss, a to v bodoch 49 a 50. Z týchto bodov jednoznačne vyplýva, že maximálny

týždenný pracovný čas predstavuje dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemožno podrobiť
akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa
môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi. Vychádzajúc z toho, že SD EÚ prislúcha podávať
výklad aktov orgánov EÚ (čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ), súd vychádzal z tohto záveru SD EÚ.

48. Následne sa súd zaoberal otázkou, či došlo k porušeniu normy EÚ priznávajúc právo žalobcovi.
Porušenie práva žalobca videl v tom, že musel pracovať viac, ako je maximálny týždenný limit
stanovený čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, a to v dôsledku toho, že toto pravidlo práva EÚ nebolo
správne prevzaté do právneho poriadku SR. K prebratiu smernice vo vzťahu týkajúcej sa maximálneho
pracovného času v rozsahu 48 hodín je potrebné uviesť, že zákon o hasičskom zbore neobsahuje

priamo úpravu týkajúcu sa maximálneho pracovného času. V § 85 ods. 2 zákona o hasičskom zbore
upravuje iba dĺžku služobného času príslušníka, ktorý je 40 hodín týždenne. V zmysle § 193 zákona
č. 315/2001 Z.z. o hasičskom zbore, účinného v období, kedy bola Smernica 2003/88/ES podľa
prílohy č. 4 zákona preberaná, t.j. k 1.1.2006, sa na služobný pomer príslušníkov hasičského zboruvzťahoval aj § 85 Zákonníka práce, ktorý v § 85 ods. 9 upravuje, že priemerný týždenný pracovný čas
zamestnanca vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín. Maximálny pracovný čas v rozsahu 48
hodín pritom Zákonník práce v § 85 upravoval už od 1.4.2002 (novelami dochádzalo k určitým obmenám

v znení zákonného ustanovenia bez dosahu na maximálnu dĺžku pracovného času). Vychádzajúc z
toho, že smernica je pre členské štáty záväzná pokiaľ ide o výsledok s tým, že forma sa ponecháva na
členskom štáte, je potrebné súhlasiť s tým, že nie je nevyhnutné, aby výsledok smernice bol obsiahnutý
iba v jednom právnom predpise. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností súd dospel k záveru,
že Smernica 2003/88/ES bola prevzatá správne, pokiaľ ide o zakotvenie maximálneho týždenného

pracovného času. Pokiaľ ide o úpravu pohotovosti, právna úprava zákona č. 315/2001 Z.z. o hasičskom
zbore účinná do 31.3.2009 v spojení so Zákonníkom práce výslovne započítavala pohotovosť do
pracovného času, keďže na príslušníkov hasičského zboru sa v zmysle § 193 zák. č. 315/2001 Z.z.
účinného v období do 31.3.2009 úprava § 96 ods. 2 Zákonníka práce vzťahovala. Od 1.4.2009 bol
novelizovaný zákon č. 315/2001 Z. z. o hasičskom zbore, okrem iného aj § 92 ods. 1 citovaného
zákona, ktorý upravuje pohotovosť hasičov. Zároveň sa zmenil aj § 193 tohto zákona, podľa ktorého

sa od 1.4.2009 úprava § 96 Zákonníka práce na príslušníkov hasičského zboru nevzťahuje. Avšak
ustanovenie § 92 ods. 1 zák. č. 315/2001 Z.z. v období od 1.4.2009 je potrebné, podľa názoru súdu,
vykladať cez prizmu judikatúry SD EÚ v tom smere, že pohotovosť hasičov sa započítava do služobného
času.

49. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že ani Smernica 2003/88/ES priamo neupravuje otázku započítania
pracovnej pohotovosti do maximálneho pracovného času. Táto otázka bola vyriešená až judikatúrou SD
EÚ, ktorý v rozsudkoch vo veciach C-429/09 Fuss u hasičov, C-437/05 J. Vorel u lekárov a C-397/01
Pfeiffer u lekárskych záchranárov dospel k záveru, že pracovná pohotovosť sa musí považovať za
pracovný čas, a to tak v zmysle Smernice 93/104, ako aj v zmysle Smernice 2003/88/ES (ktoré v

mnohých otázkach obsahovali takmer totožné ustanovenia, pričom Smernice 2003/88/ES sa dotýkali iba
prvé 2 vyššie uvedené rozsudky SD EÚ). Súd preto vychádzal z výkladu ustáleného SD EÚ, že pracovná
pohotovosť sa započítava do maximálneho pracovného času podľa čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/
EU. Pre rozhodnutie vo veci je však najpodstatnejšie, či Smernica 2003/88/ES v spojení s výkladom
podaným SD EÚ bola dodržaná (a to bez ohľadu na to, či Smernica 2003/88/ES bola alebo nebola

správne prebratá), teda či sa naplnil cieľ smernice a žalobca nepracoval viac ako 48 hodín týždenne
vrátane pohotovosti a nadčasov. V tomto smere súd súhlasí s názorom právneho zástupcu žalobcu, že
transpozícia smerníc nemôže byť formálna a samoúčelná a transpozíciu smernice možno považovať za
súladnú s požiadavkami práva EÚ len vtedy, ak sa ňou dosahuje požadovaný výsledok úniového práva,
t.j. v danom prípade 48 hodinový pracovný týždenný čas.

50. Námietku žalovaného, že Smernica 2003/88/ES sa na hasičov nevzťahuje s poukazom na Smernicu
89/391/EHS, považoval súd za irelevantnú, vzhľadom na výklad SD EÚ podaný v jeho rozhodnutiach
vo veci C-397/01 Pfeiffer (body 53 a 55), vo veci C-52/04 (bod 57) alebo C-518/15 Matzaka (bod 27),
v ktorých SD EÚ ustálil, že Smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na hasičov, ak ide o výkon služby v

obvyklých podmienkach. Žalovaným namietaná výnimka v zmysle čl. 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS sa
podľa názoru SD EÚ vzťahuje iba na výnimočné situácie, ako je napr. nejaká katastrofa.

51. V rámci posúdenia splnenia podmienky, či došlo k porušeniu práva žalobcu na maximálny 48-
hodinový týždenný pracovný čas súd následne pristúpil k preskúmaniu, či žalobca skutočne pracoval

nad limit povolený právom EÚ. Zo žalobcom predložených listín ( na č.l. 25 - 30 a č.l. 59 - 68) súd zistil, že
žalobca za rok 2014 (02/2014 - 12/2014) odpracoval nad povolený limit práva EÚ 719,67 hodín služobnej
pohotovosti nezapočítaných do fondu pracovného času, v roku 2015 odpracoval 716,58 hodín služobnej
pohotovosti, v roku 2016 odpracoval 620,52 hodín služobnej pohotovosti a mesiacoch január a február
roku 2017 - 90,53 hodín služobnej pohotovosti, čo spolu činí 2.147,30 hodín služobnej pohotovosti,

nad limit povolený právom EÚ. Žalovaný tento, žalobcom prezentovaný rozsah služobnej pohotovosti
v jednotlivých mesiacoch a ani v ich súhrne, nerozporoval. Peňažnú náhradu škody žalobca vyčíslil na
celkovú sumu 4.509,07 eur.

52. Súd na základe uvedeného mal za to, že žalobca listinnými dôkazmi, ohľadom jeho týždennej

pracovnej doby nad limit doby garantovanej úniovým právom, preukázal, že v danom prípade došlo
k porušeniu práva Únie, že toto porušenie bolo dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s
judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. Z judikatúry Súdneho dvora totiž jasne vyplýva, že pracovný
čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovníkfyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu "pracovný čas" v zmysle Smernice. Otázka súvisiaca
s pojmom "pracovný čas" v zmysle Smernice neponecháva priestor na akékoľvek pochybnosti o tom,
že žalobca pracoval a doposiaľ pracuje nad stanovený limit v zmysle čl. 6 písm. b) Smernice a že medzi

porušením článku 6 písm. b) Smernice a ujmou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času, na
ktorý by mal žalobca nárok (ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením
dodržaný) a ktorý by mohol využiť podľa vlastnej vôle, existuje príčinná súvislosť.

53. Na rozhodnutí žalobcu bolo, aké právne prostriedky ochrany osobnosti použije, či mu postačí

konštatovanie porušenia jeho práv, alebo sa bude domáhať náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Žalobca síce v podanej žalobe uviedol, že sa svojho nároku domáha titulom náhrady škody za porušenie
práva EU, avšak následne viackrát (napr. aj vo vyjadrení zo dňa 8.3.2018) konštatoval, že vzhľadom
na procesnú absenciu ako úniovej tak aj špeciálnej vnútroštátnej právnej úpravy, by sa mal postup
súdu v takomto konaní spravovať existujúcimi vnútroštátnymi pravidlami, t.j. že súd priznáva peňažnú
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch na základe vlastnej úvahy a pri zohľadnení všetkých okolností

prípadu. Do úvahy treba brať primeranosť takto poskytovanej náhrady, ktorou sa má zabezpečiť účinné
zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy.

54. Súd konštatuje, že nemajetková ujma žalobcovi nevznikla tým, že pracovná pohotovosť je
ohodnotená nižšie ako výkon v rámci pracovného času (Smernica uvedené nerieši), ale tým, že v

dôsledku vnútroštátnej úpravy musel žalobca reálne fyzicky odpracovať viac, ako by bol povinný v tom
prípade, ak by bola Smernica prebratá do zákona č. 315/2001 Z.z. (s účinnosťou od 1.4.2009) správne.
Akékoľvek matematické výpočty vychádzajúce z výšky mzdy, resp. doplatku peňažnej náhrady, preto
neboli pre súd vodidlom pre stanovenie výšky nároku. Pre rozhodnutie súdu bol dôležitý rozsudok ESD
vo veci C 429/09 G. Fuss a jednoznačné znenie Smernice z ktorých vyplynula povinnosť žalovaného k

náhrade škody ako nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcovi vznikla.

55. Súd neopomenul, že náhradu ujmy v nemajetkovej sfére možno zabezpečiť len cez inštitút upravený
v Občianskeho zákonníku, v ustanoveniach o ochrane osobnosti - § 11 a nasl. a nie cez inštitút
náhrady škody. Právo Európskej únie Slovenskú republiku zaväzuje v prípade porušenia čl. 6 písm.

b/ Smernice subjektu dotknutému takým porušením ujmu nahradiť. Následok takého porušenia však
nemožno automaticky považovať za škodu (t. j. ujmu v majetkovej sfére podľa koncepcie škody a
ujmy v slovenskom právnom poriadku). Kritériá na stanovenie výšky takej náhrady musia byť podľa
ustálenej judikatúry ESD v súlade s princípmi ekvivalencie - rovnocennosti (podmienky náhrady škody
stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť menej výhodné ako podmienky týkajúce

sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov - bod 62 rozsudok Fuss) a efektivity (nemôžu byť upravené
tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady - bod 62 rozsudok
Fuss). Ako sa uvádza v rozsudku Fuss v bode 93, v prípade neexistencie práva Únie v tejto oblasti je
na vnútroštátnom poriadku dotknutého členského štátu, aby za predpokladu, že budú dodržané zásady
ekvivalencie a efektivity, stanovil kritériá umožňujúce určiť rozsah náhrady škody, pričom odkazuje na

rozsudok ESD Brasserie du Pécheur a Factortame. Z vyššie uvedeného vyplýva, že aj kritériá na
stanovenie výšky takej náhrady musia byť analogicky "prepožičané" od ustanovení o ochrane osobnosti
v OZ a nemožno automaticky, mechanicky a celkom formalisticky nahradiť žalobcovi jeho ujmu aplikujúc
kritériá pre náhradu škody, pod ktorú náš právny poriadok náhradu nemajetkovej ujmy nesubsumuje.

56. Nemajetková ujma je taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby, a do
jej postavenia v spoločnosti. Takáto ujma sa bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity ani do
majetkovej sféry fyzickej osoby. Treba ju dôsledne odlišovať od majetkovej ujmy vzniknutej ako
priamy dôsledok zásahu do telesnej integrity fyzickej osoby. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. Náhrada nemajetkovej ujmy

poskytuje najúčinnejšiu občianskoprávnu ochranu osobnosti fyzickej osoby. Súčasťou práva na ochranu
osobnosti je právo na súkromie a rodinný život. Posúdenie výšky nemateriálnej ujmy je závislé od úvahy
súdu. Súd vo svojom rozhodnutí musí uviesť dôvody, pre ktoré bola priznaná náhrada nemajetkovej
ujmy v konkrétnej výške. I keď výška nemateriálnej ujmy je predmetom voľnej úvahy súdu, táto úvaha
sa musí opierať o preskúmateľné hľadiská. Výška náhrady nemajetkovej ujmy je určovaná základnými

zákonnými kritériami, a to predovšetkým závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami za ktorých k
porušeniu práva došlo. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky
považuje za ujmu značnú, pritom nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, tedato, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. Samotná
závažnosť ujmy v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným
a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd musí prihliadnuť aj na

okolnosti za ktorých k porušeniu práva došlo.

57. Žalobca skutočne v rozhodnom období vykonával náročnú prácu nad čas povolený právom únie (v
priemere 8 hodín týždenne nad limit stanovený právom Únie), kedy sa vyžadovalo, aby bol nepretržite
dostupný a plne k dispozícii svojmu zamestnávateľovi. Tým došlo k zásahu do jeho práva na súkromie,

ktorého súčasťou je aj právo na rodinný život, teda právo utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi
členmi rodiny založené na silných citových väzbách. Žalobca sa objektívne nemohol venovať rodine v
rozsahu v akom by chcel, ale najmä nemohol zo svojim časom voľne nakladať, nemôže sa venovať
svojimzáľubám.Prenedostatokčasunemoholanioddychovať,hocirelaxjevzhľadomnarizikovosťjeho
prácenesmiernepotrebný.Právonaodpočinokboloužalobcupermanentneniekoľkorokovporušované,
napriektomu,žeplnívspoločnostiveľmizodpovednéúlohy,ktorénerazvyžadujúajnasadenievlastného

života. Súd považuje pracovnú pozíciu žalobcu za vysoko zodpovednú, rizikovú a fyzicky aj psychicky
náročnú.

58. Pri stanovení náhrady za zásahy žalovaného do nemajetkovej sféry žalobcu - práva na odpočinok,
súkromie a rodinný život, súd prihliadal na kritéria uvedené v bode 95 Rozsudku Fuss, a na závažnosť

ujmy, ktorá mu takým (dostatočne závažným) zásahom vznikla, na následky takým zásahom vyvolané,
okolnosti zásahu a v neposlednom rade aj na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá je priznávaná
všeobecnými súdmi v iných prípadoch, keď súdy aplikujú ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka.

59. Ako už bolo konštatované, práca žalobcu ako hasiča je nielen náročná a riziková, ale aj

veľmi dôležitá, nakoľko v súčasnosti okrem požiarov zasahujú hasiči aj pri dopravných nehodách,
hromadných haváriách, živelných pohromách, úniku nebezpečných, rádioaktívnych látok, množstve
rôznychtechnickýchzásahovarôznychzáchrannýchprácach,pričomnezanedbateľnájeajichosvetová
činnosť ohľadom poučenia obyvateľstva a kontroly požiarneho zabezpečenia budov. O to viac sa javí
potreba, aby žalobca ako hasič mal dostatok času na odpočinok, regeneráciu, súkromie, rodinný život,

aby sa mohol venovať svojim záľubám, príp. aj aktivitám ktoré priamo, či nepriamo súvisia s výkonom
jeho povolania. Z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že žalobca má nárok na primeranú finančnú
náhradu v sume 1.500,- eur, nakoľko porušením práva Únie bolo ( aj doposiaľ je) skutočne do jeho
osobnostnej sféry zasiahnuté.

60. V prevyšujúcej časti súd žalobu žalobcu zamietol, nakoľko žalobca nepreukázal že by sa tento zásah
negatívne odrazil napr. v jeho medziľudských vzťahoch alebo že by mal dopad na jeho zdravotný stav.
Žalobca síce konštatoval, že sa začal liečiť na vysoký krvný tlak a má dlhodobo zvýšený cholesterol,
avšak uvedené tvrdenia nepodložil žiadnymi relevantnými dôkazmi. Pri rozhodovaní o výške náhrady
nemajetkovej ujmy súd vzal do úvahy i skutočnosť, že žalobcom uplatnenú výšku súdy priznávajú v

prípadoch intenzívnejšieho zásahu práva na ochranu osobnosti spočívajúcom v porušení práva na
súkromie a rodinný život, ku ktorému dochádza napr. aj v prípade ublíženia na zdraví či zverejnenia a
šírenia difamujúcich skutočností, čo vzhľadom na intenzitu zásahu do osobnostného práva a následkov
nemožno (zásadne) "ohodnotiť" rovnako. Na základe vyššie popísaných skutočnosti a prezentovaných
úvah považoval súd za primeranú sumu 1.500,- eur a preto priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej

ujmy v takejto výške a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

61. Už len záverom súdu poznamenáva, že k rovnakým záverom dospeli všeobecné súdy aj v iných
obdobnýchveciach,vktorýchsaprejednávalivpodstatetotožnéskutkovéokolnosti anakoľkopodstatné
otázky žalovaného už boli zodpovedané viacerými rozhodnutiami prvoinštančných, ale aj odvolacích

súdov, konajúci súd sa v predmetnej veci pridržal tejto (už) v podstate ustálenej rozhodovacej praxe
súdov. Na tomto mieste súd len príkladmo poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.
15Co/6/2020 zo dňa 24.11.2020, rozsudky Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/60/2019 zo dňa
5.3.2020, sp. zn. 11CoPr/1/2020 zo dňa 24.6.2020, 9CoPr/1/2019 zo dňa 13.5.2020, sp. zn. 2Co/1/2020
zo dňa 19.11.2020, sp. zn. 9CoCsp/4/2020 zo dňa 5.5.2021.

62. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol aplikujúc článok 4 ods. 2 základných princípov
CSP ako aj ustanovenie § 255 CSP tak, že svedčí plne úspešnému žalobcovi v rozsahu 100 %, ( zo
súdom priznanej sumy 1.500,- eur), pretože stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy záviselo odúvahy súdu. Žalobcu nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za (ne)predvídanie výsledku na
základe úvahy súdu. Pri rozhodovaní o náhrade trov bolo treba v tomto prípade ustáliť, že základom
bolo konštatovanie zásahu a vznik ujmy u žalobcu. Pritom súd odkazuje na nález Ústavného súdu ČR,

III. ÚS 170/99 a tiež na komentár k Civilnému sporovému poriadku (Števček, M., Ficová, S., Baricová,
J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha :
C. H. Beck, 2016, s. 926).

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva do 15 dní od doručenia
tohto rozsudku na súde, proti rozhodnutiu ktorého odvolanie smeruje.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)

a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zák. č. 233/1995 Z.z.