Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, March 28, 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/108/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1712210263
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1712210263.2

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členiek
senátu Mgr. Barbory Bartekovej a JUDr. Kataríny Javorčíkovej, v spore žalobkyne: R.. W. L., I..
XX.XX.XXXX, Z. J. XX, Z., zastúpenej v konaní advokátom JUDr. Alanom Strelákom, so sídlom Na vŕšku
12,Bratislava,protižalovaným:X.V..X.I.,M.S.,M.M.W.XX,B.,zastúpenémuadvokátskoukanceláriou
AKAK s.r.o., so sídlom Slowackého 56, Bratislava, IČO: 47 236 230, 2. Slovenská republika, v mene

ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody
a iné, na odvolanie žalovaného v 1. rade proti uzneseniu Okresného súdu Pezinok zo dňa 18.07.2016,
č. k. 4C/142/2012-223 vo výroku o náhrade trov konania, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Pezinok zo dňa 18.07.2016, č. k. 4C/142/2012-223
v n a p a d n u t e j časti, ktorou súd prvej inštancie žalovanému v 1. rade náhradu trov konania
nepriznal, p o t v r d z u j e .

Žalobkyňa má voči žalovanému v 1. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu,
o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Vzhľadom na dispozitívny úkon žalobkyne zo dňa 08.04.2014, ktorým svoj návrh na začatie konania
zobrala voči žalovanému v 1. rade v celom rozsahu späť, súd prvej inštancie uznesením zo dňa

18.07.2016, č. k. 4C/142/2012-223 zastavil konanie voči žalovanému v 1. rade (výrok I.), a rozhodol, že
žalovanému v 1. rade náhradu trov konania nepriznáva (výrok II.). Výrokom III. pripustil zmenu žaloby
v zmysle návrhu žalobkyne zo dňa 08.04.2014.

2. Svoje rozhodnutie o náhrade trov konania žalovaného v 1. rade podľa § 256 ods. 1 CSP v spojení s
§ 257 CSP odôvodnil súd prvej inštancie tým, že pri rozhodovaní o náhrade trov žalovaného v 1. rade,

viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP), posudzoval nasledovné: I) žalovaný
v 1. rade má sám právnické vzdelanie, ktoré využíva vo svojej profesijnej činnosti, a aj napriek tomu
bol v konaní zastúpený právnym zástupcom, súd v danom prípade nepovažuje za účelne vynaložené
prostriedky na bránenie práv žalovaného v 1. rade existenciu právneho zástupcu osoby, ktorá sama
má právnické vzdelanie a naviac je aj pracovne činná v justičnej oblasti, II) samotný právny dôvod
podanej žaloby, ktorý mal za následok úbytok na majetku žalobkyne. Žalobkyňa v súvislosti so žiadosťou

o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov súdu dokladovala svoje majetkové pomery. O tejto jej
žiadosti súd v konečnom dôsledku nerozhodoval, keďže predmetné konanie je zo zákona oslobodené
od súdnych poplatkov. Na základe doručených dokladov a lustrácie vykonanej súdom, mal však súd
za preukázané, že žalobkyňa je poberateľom starobného dôchodku, nevlastní žiadnu nehnuteľnosť,
je majiteľom staršieho motorového vozidla. Z týchto zistení súd prvej inštancie vyvodil, že uložením
povinnosti nahradiť trovy právneho zastúpenia žalovaného v 1. rade by sa mohla žalobkyňa ocitnúť v

nepriaznivej majetkovej situácii, ktorá už bola zhoršená aj exekučným konaním postihujúcim jej majetok,
pričom jeho tvrdená nezákonnosť a nesprávnosť je dôvodom podanej žaloby. Nepriaznivé majetkovépomery žalobkyne a neúčelnosť trov konania žalovaného v 1. rade považoval súd prvej inštancie za
dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré žalovanému v 1. rade náhradu trov konania nepriznal.

3. Uznesenie bolo doručené žalobkyni a žalovanému v 1. rade dňa 27.07.2016, žalovanej v 2. rade dňa
28.07.2016.

4. Proti uzneseniu vo výroku o náhrade trov konania podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
žalovaný v 1. Rade, prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Namietol, že rozhodnutie vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie, ktorý za dôvody
hodné osobitného zreteľa považoval nepriaznivé majetkové pomery žalobkyne a neúčelnosť trov
konania žalovaného 1. v rade. Nestotožňuje sa s názorom súdu prvej inštancie, že nakoľko má sám
právnické vzdelanie, nemožno považovať za účelne vynaložené prostriedky na bránenie jeho práv
existenciu právneho zástupcu. Uvedený názor považuje za absolútne nesprávny a v rozpore s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, ako aj v rozpore s ústavným princípom rovnosti strán

sporu. V tejto súvislosti poukázal najmä na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7 Cdo 93/2012, zo
dňa 19.07.2012, ako aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 84/2014, zo dňa 23.05.2014.
Z uvedených rozhodnutí vyplýva, že akceptácia o neúčelnosti trov konania (právneho zastúpenia) v
týchto prípadoch by v konečnom dôsledku znamenala, že účastník konania, ktorý zamestnáva osoby s
právnickým vzdelaním alebo sám má právnické vzdelanie, musí znášať aj trovy právneho zastúpenia

sám. Takýto výklad je podľa názoru dovolacieho súdu v rozpore nielen s ustanovením § 25 ods. 1
OSP, ale je v rozpore s ústavným princípom rovnosti účastníkov občianskeho súdneho konania. Aj
Ústavný súd SR prisvedčil názoru sťažovateľky, v zmysle ktorého zo žiadnych ustanovení ústavy, ani
OSP nemožno vyvodiť záver, že by účastníkovi konania (konkrétne v prerokúvanej veci právnickej osobe
súkromného práva), ktorý má zamestnancov s právnickým vzdelaním, a napriek tomu si zvolí zástupcu z

radov advokátov, nemala byť priznaná náhrada trov konania. Ústavný súd v uvedenej súvislosti zastáva
názor, že interpretáciu a aplikáciu § 142 ods. 1 OSP, ktorá vedie k opačnému záveru, je potrebné
vyhodnotiť ako ústavne nekonformnú. Vzhľadom na vyššie uvedené je podľa názoru žalovaného v 1.
rade nepochybné, že každá strana sporu, a to bez ohľadu na to, či ona sama alebo jej zamestnanec
má právnické vzdelanie, má vždy právo dať sa v súdnom konaní zastúpiť advokátom, pričom táto

skutočnosť nemôže byť argumentom pre nepriznanie trov konania z dôvodu ich neúčelnosti. Čo sa
týka nepriaznivých majetkových pomerov žalobkyne, postupoval súd prvej inštancie nesprávne, keď
jednostranne zohľadnil majetkové pomery žalobkyne bez toho, aby zohľadnil ďalšie relevantné okolnosti
prípadu, a to najmä okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku a postoj strán v konaní. Skutočnosť,
že žalobkyňa je v zlej sociálnej situácii, nemôže zneužívať a nedôvodne žalovať kohokoľvek, kto ju

napadne, ak má dokonca aj kvalifikovaného právneho zástupcu. Žalobkyňa bola v konaní zastúpená
advokátkou, ktorá podaním zo dňa 20.11.2012 doplnila a zmenila návrh vo veci samej. Žalovaný sa
vyjadril vo veci samej podaním zo dňa 17.06.2013, v ktorom okrem iného hneď pri prvom úkone, ktorý
mu patril, namietol svoju pasívnu legitimáciu na strane žalovaného vo vzťahu k nároku uplatnenému
žalobkyňou. Vo veci sa uskutočnili pojednávania, na ktorých opakovane žalobkyňa nebola schopná

špecifikovať uplatnený nárok a ani výšku nároku, ktorú si uplatňuje voči žalovanému. Na tejto skutočnosti
nemení nič ani to, že žalovaný sa musel v konaní kvalifikovane brániť, musel si zvoliť právneho zástupcu
na bránenie sa proti zjavne nedôvodným nárokom žalobkyne. Pod ťarchou všetkých vyššie uvedených
skutočnostížalobkyňavzalažalobuvočižalovanémuv1.radespäť,atopozmeneprávnehozastúpenia.
Z uvedeného možno vyvodiť, že žalobkyňa svojvoľne a bezúspešne uplatňovala právo voči žalovanému

v 1. rade. O svojvôľu pôjde spravidla vtedy, ak ide o šikanu, teda o zneužitie práva. Žalovaný v 1. rade
zároveň poukázal na to, že žalobkyňa napriek svojej údajnej nepriaznivej majetkovej situácii nebola
zastúpená Centrom právnej pomoci, a v konaní má už druhého právneho zástupcu z radov advokátov.
Ak žalobkyni jej možnosti dovoľujú platiť si kvalifikovaného právneho zástupcu, má žalovaný v 1. rade
za to, že jej možnosti dovoľujú aj náhradu trov konania. Žalovaný tiež zdôraznil, že aplikácia § 257 CSP

prichádza do úvahy len vo veľmi výnimočných prípadoch, ktoré musia byť vždy náležite odôvodnené.
Záver súdu prvej inštancie by mal však za následok, že toto zákonné ustanovenie by bolo možné
aplikovať vždy (automaticky) vtedy, ak by neúspešná strana sporu spĺňala podmienky pre oslobodenie
od platenia súdnych poplatkov. Uvedený výklad nemožno akceptovať, nakoľko nepriaznivé majetkové
pomery strany sporu nemôžu byť samé osebe dôvodom pre aplikáciu § 257 CSP. Vzhľadom na uvedené

skutočnosti navrhol odvolaciemu súdu, aby uznesenie v napadnutom výroku zmenil tak, že žalovanému
v1.radepriznávanároknanáhradutrovkonaniavovýške100%,ktorúmuježalobkyňapovinnázaplatiť.5. Odvolanie bolo doručené žalobkyni dňa 12.09.2016, ktorá sa k nemu písomne vyjadrila
prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu, s tým, že s tvrdeniami žalovaného v 1. rade sa
nestotožňuje a uznesenie súdu prvej inštancie vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. Podľa

žalobkyne je nutné postup žalovaného v 1. rade, ktorý sa nechal zastúpiť advokátom, považovať za
neúčelné vynakladanie trov. V tejto súvislosti poukázala na nález Ústavného súdu SR z 15.10.2014,
sp. zn. III. ÚS 457/2014, ako aj na ustanovenia skúšobného poriadku Slovenskej komory exekútorov.
Zdôraznila, že skúšobná komisia pri odbornej skúške zisťuje vedomosti skúšaného najmä z oblasti
predpisov týkajúcich sa exekútorov, ako aj ďalších právnych predpisov, týkajúcich sa výkonu funkcie

exekútora. Obrana žalovaného v 1. rade proti tvrdeniam žalobkyne spočívala výlučne v uvedení
právnych tvrdení, ktoré by mal žalovaný v 1. rade ako súdny exekútor ovládať v rámci zachovania
odbornej spôsobilosti a požiadaviek kladených na výkon funkcie súdneho exekútora. Jeho obrana
spočívala v aplikácii právnych predpisov vzťahujúcich sa na výkon funkcie súdnych exekútorov, a preto
udelenie plnomocenstva advokátovi bolo len cieleným krokom, ako navýšiť trovy konania. Nereflektuje
s požiadavkou zásady účelnosti ich vynaloženia na efektívne bránenie práv žalovaného. Žalovanému

v 1. rade z výkonu jeho činnosti muselo byť zrejmé, ktoré ustanovenia a ktorých zákonov upravujú
uplatňovanienárokunanáhraduškodyspôsobenúexekútorom,respektívesúdom,vexekučnomkonaní.
Súdne konanie nemôže popierať svoje skutočné spoločenské poslanie a nemôže sa stať len nástrojom,
slúžiacim na vytváranie ľahkého a neodôvodneného zisku na úkor protistrany, spočívajúceho v zaplatení
nákladov za zastúpenie advokátom. Porušením práva na spravodlivý proces podľa článku 46 Ústavy SR

a práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa jej článku 47, preto nie je také rozhodnutie súdu,
ktorým súd neprizná účastníkovi náhradu nákladov na zastupovanie advokátom, lebo ich nevyhodnotí
ako účelne vynaložené. Pritom pravidlo, podľa ktorého možno úspešnému účastníkovi priznať len
náhradu účelne vynaložených nákladov, sa vzťahuje na akékoľvek náklady konania, teda aj na náklady
spojené so zastupovaním advokátom. Prihliadnuc na to, že žalobkyňa je dôchodkyňou poberajúcou

starobný dôchodok a v konaní bola úplne oslobodená od platenia súdnych poplatkov, bez akýchkoľvek
pochybností existovali a existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, ktorých existencia je nevyhnutným
zákonným predpokladom pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. S odkazom na ustanovenie § 191
za bodkočiarkou CSP, sa žalobkyňa domnieva, že ak za konania vyšli najavo skutočnosti, ktoré by
bolo možné hodnotiť ako dôvody hodné osobitného zreteľa, v zmysle ustanovenia § 257 CSP je súd

prvej inštancie ex offo povinný prihliadať pri rozhodovaní o náhrade trov konania na tieto skutočnosti.
Súd teda správne rozhodol, keď úspešnému účastníkovi konania (žalovanému v 1. rade) náhradu trov
právneho zastúpenia na úkor žalobkyne nepriznal vôbec, ani len sčasti. Súd postupoval správne, keď pri
rozhodovaní o náhrade trov konania skúmal relevanciu skutočností - starobného dôchodku žalobkyne
a oslobodenie od súdnych poplatkov, ktoré spĺňajú charakteristiku dôvodov hodných osobitného zreteľa

v zmysle § 257 CSP. Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 4M Cdo 2/2009 zo dňa 25.02.2009, okrem
iného k rozhodovaniu všeobecných súdov o náhrade trov konania podľa ustanovenia § 150 ods. 1
OSP (v súčasnosti § 257 CSP) uviedol, že dôvody hodné osobitného zreteľa sa môžu týkať sociálnej
situácie účastníkov. V takomto prípade je potrebné pri posudzovaní okolností hodných osobitného
zreteľa prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch (všetkých účastníkov), teda

nielen toho, koho by postihovala povinnosť nahradiť trovy, ale aj toho, ktorého majetková sféra by
bola použitím výnimočného ustanovenia dotknutá. Niet pochýb o tom, že povinnosť nahradiť trovy
konania sa výrazným spôsobom negatívne odrazí v sociálnej sfére žalobkyne a v jej majetkových
pomeroch. Zároveň, berúc na zreteľ aj postavenie druhého účastníka konania (žalovaného v 1. rade
ako súdneho exekútora), použitie ustanovenia § 257 CSP by sa v jeho majetkovej sfére neprejavilo

v takom rozsahu a takou intenzitou, v akej by povinnosť platiť náhradu trov konania žalovanému v
1. rade pociťovala žalobkyňa. Je potrebné prihliadať aj na charakter sporu, kde žalobkyňa vystupuje
ako poškodená postupom orgánu verejnej moci, za ktorý zodpovedá Slovenská republika. Náhrada
trov sa jej aj vzhľadom na túto skutočnosť javí ako neprimerané zaťažovanie strany sporu - žalobkyne.
Poukazovanie žalovaného v 1. rade na to, že žalobkyňa má v konaní už druhého právneho zástupcu

z radov advokátov, považuje žalobkyňa za zavádzajúce. Súd skúmal majetkové pomery žalobkyne v
súvislostisožiadosťouooslobodenieodplateniasúdnychpoplatkov.Žalovanýv1.radenemávedomosť
o dohode medzi žalobkyňou a jej právnym zástupcom ohľadom trov právneho zastúpenia, a teda mu
nemôže byť zrejmé, či nejde o právnu pomoc pro bono. S poukazom na uvedené skutočnosti žalobkyňa
žiadala odvolací súd, aby uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správne potvrdil

a žalovaného zaviazal uhradiť žalobkyni trovy odvolacieho konania spočívajúce v trovách právneho
zastúpenia.6. Vyjadrenie žalobkyne k odvolaniu bolo doručené žalovanému v 1. rade dňa 13.02.2017. Žalovaný v
1. rade (odvolateľ) už naň nereagoval replikou.

7. Spis s opravným prostriedkom odvolateľa bol predložený odvolaciemu súdu dňa 19.05.2017.

8. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom odvolania a odvolacími
dôvodmi, dospel po preskúmaní odvolacích námietok odvolateľa k záveru, že nie je dôvod uznesenie
v napadnutej časti zmeniť.

9. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa.

10. Ako vyplýva z citovaných zákonných ustanovení, ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku od
zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255) a od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1). Súd

výnimočnenepriznánáhradutrovkonania,aksútudôvodyhodnéosobitnéhozreteľa.Ustanovenie§257
CSP v podstate prebralo doterajšiu úpravu v ustanovení 150 ods. 1 veta prvá OSP (procesného predpisu
účinného do 30.06. 2016). Rozdiel medzi nimi spočíva v tom, že podľa znenia § 257 CSP, v prípade
existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa, súd musí rozhodnúť o nepriznaní náhrady trov, kým
podľa predchádzajúceho procesného predpisu tak len urobiť mohol. Pre realizáciu tohto sudcovského

moderačného práva vyžaduje CSP, aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné
osobitného zreteľa. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti, však zákon bližšie
nešpecifikuje. Treba tiež zdôrazniť, že ustanovenie § 257 CSP slúži na odstránenie neprimeranej
tvrdosti, t. j. na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a
jeho výsledok.

11. Vychádzajúc z doterajšej rozhodovacej praxe všeobecných súdov, Najvyššieho súdu SR a
Ústavného súdu SR, má odvolací súd zato, že dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo
vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, teda tento dôvod je daný charakterom
konania alebo charakterom procesnej situácie. K aplikácii tohto ustanovenia dochádza aj z dôvodov

sociálnych, kedy súd pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa prihliada na majetkové,
sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu. Dôvodom spočívajúcim v pomeroch
strán je napríklad skutočnosť, že sa strana, ktorá nemala úspech vo veci, ocitne v takej závažnej
sociálnej alebo majetkovej situácii, ktorá predstavuje dôvod hodný osobitného zreteľa. Je však vždy
nutnéprihliadnuťajnapomerydruhejstranysporu.Taktiežtrebazohľadniťajokolnosti,ktoréviedlistrany

k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní, teda podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu.
Samotná skutočnosť, že žalobca ako poplatník bol oslobodený od súdneho poplatku, však nezakladá
dôvod pre použitie tohto zákonného ustanovenia.

12. Pre spravodlivé rozhodnutie vo veci sa odvolací súd dôsledne oboznámil s celým obsahom súdneho

spisu, a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne, a preto ho
treba potvrdiť, aj keď čiastočne z iných dôvodov, ktoré odvolací súd videl aj v ďalších skutkových a
právnych okolnostiach.

13. Treba prisvedčiť odvolateľovi, že dôvody súdu prvej inštancie, pre ktoré tento považoval trovy

konania (trovy právneho zastúpenia) žalovaného v 1. rade za neúčelne vynaložené, nemôžu obstáť.
Súdom prvej inštancie zohľadnená skutočnosť, že žalovaný v 1. rade má sám právnické vzdelanie, ktoré
využíva vo svojej profesijnej činnosti, a aj napriek tomu bol v konaní zastúpený právnym zástupcom,
nemôže byť zohľadnená v neprospech žalovaného v 1. rade z hľadiska aplikácie § 257 CSP, nakoľko
konanie žalovaného v 1. rade dať sa v konaní zastupovať, treba považovať za legitímne. Opak by

znamenal upretie práva žalovaného v 1. rade, dať sa v konaní zastúpiť advokátskou kanceláriou na
základe plnomocenstva, a preto tento dôvod nemožno považovať za správny a zákonu zodpovedajúci
postup.14. Ako vyplýva z obsahu spisu, dňa 26.04.2012 podala žalobkyňa žalobu voči súdnemu exekútorovi
(žalovanému v 1. rade) o vydanie sumy 2.695,51 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne,
suma ktorá jej bola v rámci exekučného konania zrazená zo mzdy a zo sociálnych dávok, a to na tom

skutkovom základe, že uznesením Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 07.09.2010 súd vyhlásil jej
exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Z obsahu žaloby ďalej vyplýva, že doporučeným listom zo
dňa 03.11.2010 žalobkyňa vyzvala exekútora o zúčtovanie exekúcie, ale exekútor jej neodpovedal, a
ani inak na jej list nereagoval. Pretože jej exekútor odmieta vydať tieto peňažné prostriedky, bola nútená
domáhať sa svojho práva súdnou cestou.

15. Treba zdôrazniť, že v čase podania žaloby nebola žalobkyňa zastúpená žiadnym splnomocneným
zástupcom. K svojej žalobe pripojila list zo dňa 03.11.2010 adresovaný súdnemu exekútorovi, označený
ako Zúčtovanie neoprávnenej exekúcie EX 249/2002, podací lístok k doporučenej listovej zásielke zo
dňa 03.11.2010 a vyplnené tlačivo pre dokladovanie pomerov účastníka konania, ktorý navrhuje, aby mu
bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov (fyzická osoba) podľa § 138 ods. 2 zákona č. 99/1963

Zb. (OSP).

16. Podľa názoru odvolacieho súdu, za zvláštnu okolnosť a výnimočnosť prípadu
v prejednávanej veci, ktorá viedla žalobkyňu k súdnemu uplatneniu nároku, treba považovať postoj
samotného exekútora (žalovaného v 1. rade) po vyhlásení exekúcie žalobkyne (v postavení povinnej)

za neprípustnú a po zastavení exekúcie.

17. Ako vyplýva z uznesenia Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 19.07.2010, č. k. Er 889/02-74,
právoplatného dňa 07.09.2010, súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil pre nesplnenie
podmienok na vykonanie exekúcie, pretože bývalý správca konkurznej podstaty spoločnosti S.t.e.i.n.,

s.r.o., Bratislava, a ani táto spoločnosť, nepreukázali, že postúpenie pohľadávky na spoločnosť
Beattle, s.r.o., bolo povinnej (žalobkyni) oznámené. Taktiež spoločnosť Beattle, s.r.o., ani jej konateľ,
nepreukázala svoju aktívnu legitimáciu, teda, že spoločnosť je účastníkom konania na strane
oprávneného.

18. Exekútor na list žalobkyne o „zúčtovanie exekúcie“ zo dňa 03.11.2010 (zaslaným exekútorovi pred
podaním žaloby) nijako nereagoval. Pritom oprávnene by sa dalo očakávať, že exekútor, ako štátom
určená a splnomocnená osoba na exekučnú činnosť, dá žalobkyni v postavení povinnej, ktorej exekúcia
bola po ôsmych rokoch vyhlásená za neprípustnú a bola zastavená, kvalifikovanú odpoveď na jej list,
obsahujúci žiadosť o zúčtovanie neoprávnenej exekúcie. Pokiaľ by exekútor reagoval na list povinnej,

ktorýbolzjavnelistomprávneholaika,moholpredísťvznikusporuvočisvojejosobe.Svojounečinnosťou
po zastavení exekúcie, vo vzťahu k žalobkyni ako povinnej v exekučnom konaní, tak odvolateľ prispel
k vzniku tohto sporu voči jeho osobe.

19. Žalovaný v 1. rade sa k žalobe osobne vyjadril podaním zo dňa 07.02.2013. Namietol, že v

konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia nie je pasívne legitimovaný a zároveň tvrdil, že exekučné
konanie prebiehalo v súlade s Exekučným poriadkom (na tomto postoji trval počas celého konania
voči nemu). K okolnostiam, prečo na list žalobkyne zo dňa 03.11.2010 pred podaním žaloby nijako
nereagoval, sa nevyjadril. Až dňa 30.05.2013 udelil žalovaný v 1. rade plnomocenstvo na zastupovanie
v konaní advokátskej kancelárii, ktorá dňa 14.06.2013 zaslala súdu prvej inštancie vyjadrenie, v ktorom

okrem iného potvrdila, že počas exekučného konania boli pre oprávneného (spoločnosť Beattle, s.r.o.,
Bratislava, vymazanú z obchodného registra dňa 24.04.2014 - poznámka odvolacieho súdu) vymožené
finančné prostriedky vo výške 2.695,51 eur a trovy exekúcie vo výške 518,19 eur.

20.Ožalobeosobyneznalejpráva,ktorejzjavnezodpovednostnýsubjekt(exekútor-štát)moholsplývať,

nemôže potom žalovaný v 1. rade tvrdiť, že žalobkyňa podala voči nemu žalobu svojvoľne a že ide z jej
strany o zneužitie práva (šikanu). Žiadnu takúto okolnosť odvolací súd v konaní nezistil.

21. Vzhľadom na podiel žalovaného v 1. rade (bod 18. tohto rozhodnutia) na vzniku sporu, odvolací súd
potom nepovažoval vo vzťahu k aplikácii ust. § 257 CSP za významný následný postoj žalovaného v

1. rade v konaní, ktorý by bolo treba zohľadniť v prospech odvolateľa.

22. Ako ďalej zistil odvolací súd zo spisu, až dňa 17.10.2012 udelila žalobkyňa plnomocenstvo
advokátke JUDr. Jarmile Hajachovej, ktorá podaním doručeným súdu dňa 28.11.2012 doplnila a zmenilažalobný návrh žalobkyne. Navrhla, aby súd pripustil vstup ďalšieho účastníka do konania v postavení
žalovaného v 2. rade (Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti SR). V
podaní advokátka opísala okolnosti, ktoré predchádzali exekučnému konaniu, a tiež opísala postup

exekútora a exekučného súdu, ktorý považujú za nesprávny. Uviedla, že v dôsledku prebiehajúcej
exekúcie, vzhľadom na doručený príkaz na začatie exekúcie zrážkami zo mzdy, so žalobkyňou jej
zamestnávateľ - spoločnosť AXA, a.s. už nepredĺžil pracovnú zmluvu uzavretú na rok. Pracovný pomer
skončil k 28.02.2008, pritom do začiatku exekučného konania bol zamestnávateľ spokojný s prácou
žalobkyne a ona si prácu vážila. Preto sa jej strata zamestnania veľmi dotkla a veľmi ťažko ju znášala.

Vzhľadom na vek a zdravotné problémy sa jej nepodarilo nájsť si nové zamestnanie. Po psychickom
otrase u nej nastúpili aj zdravotné problémy, ako vysoký krvný tlak, stres a depresia. Žalobkyňa bola
nútená sa prihlásiť na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave (ÚPSVaR) ako uchádzač o
zamestnanie, kde bola evidovaná od 01.08.2009 do 15.11.2010. Bola bez finančných prostriedkov a žila
doslova na hranici biedy. V tom čase jej boli priznané dávky v hmotnej núdzi rozhodnutiami ÚPSVaR
zo dňa 26.02.2007 a 20.05.2008. Žalobkyňa niekoľkokrát žiadala žalovaného (exekútora) o zníženie

zrážok, nakoľko žalovaný vykonával zrážky aj zo sociálnych dávok. Následkom exekučného konania
mala žalobkyňa zhoršené spoločenské uplatnenie na trhu práce a možnosti sa zamestnať, nakoľko
jej vyplývala povinnosť nahlásiť exekúciu každému zamestnávateľovi. Žalobkyňa nemala finančné
prostriedky na základné potreby a úhradu nájomného. Z dôvodu nemožnosti zamestnať sa, požiadala
o predčasný dôchodok. Aj pri priznaní dôchodku bola znevýhodnená, nakoľko posledné obdobie

nepracovala, ale poberala sociálne dávky. Po začatí exekučného konania sa žalobkyni veľmi zhoršil
životný štandard, v ktorom predtým žila a pracovala. Podstatne sa jej zhoršil aj zdravotný stav, bola na
operácii, je odkázaná na doživotné užívanie liekov na hypertenziu. Po právoplatnom rozhodnutí súdu o
neprípustnosti exekúcie a jej zastavení, podala dňa 07.02.2011 na Ministerstvo spravodlivosti žiadosť
o predbežné prerokovanie náhrady škody na základe zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci, ale ministerstvo jej žiadosti nevyhovelo.

23. Dňa 01.04.2014 udelila žalobkyňa plnomocenstvo advokátovi JUDr. Alanovi Strelákovi, a podaním
doručeným súdu dňa 09.04.2014 zobrala žalobu voči žalovanému v 1. rade v celom rozsahu späť a
zmenila návrh na začatie konania vo vzťahu k žalovanej v 2. rade.

24. Vo vzťahu k zmene právneho zastúpenia na strane žalobkyne považuje odvolací súd za potrebné
uviesť, že zo súdnej zásielky adresovanej advokátke JUDr. Jarmile Hajachovej vyplýva, že táto sa súdu
vrátila v roku 2014 späť s poznámkou „adresát zomrel“.

25. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že nepriaznivú sociálnu situáciu a majetkové pomery žalobkyňa v
predmetnom konaní riadne preukázala. Z tlačiva pre dokladovanie pomerov účastníka konania, ktorý
navrhuje, aby mu bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov (fyzická osoba), vyplneného a
podpísaného žalobkyňou dňa 25.04.2012, vyplýva, že žalobkyňa je rozvedená. Od marca 2010 je
poberateľkou dôchodku vo výške 393,- eur mesačne a na základe dohody o pracovnej činnosti má

od júna 2010 aj iný príjem vo výške 190,- eur. Býva v byte, ktorého vlastníkom je jej dcéra. Mesačné
výdavky súvisiace s bývaním, ktoré žalobkyňa platí, predstavujú sumu 51,- eur za vodu, 20,- eur za
plyn, 24,- eur za elektrinu, 52,- eur za teplo a sumu 22,28 eur platí do fondu opráv. Nie je vlastníčkou
žiadnej nehnuteľnosti . Vlastní osobné motorové vozidlo (rok výroby 2005) kúpené v autobazári v júli
2011 za účelom vozenia matky, ktorá je imobilná. Zostatok na jej účte v ČSOB predstavuje sumu 95,-

eur. Na kúpu ojazdeného auta si súkromne požičala sumu 3.600,- eur, ktorú svojmu veriteľovi spláca v
mesačných splátkach po 200,- eur. Mesačne minie na cestovné 30,- eur, na lieky 20,- eur, na telefónne
poplatky za mobil a pevnú linku približne 40,- eur a za káblovú televíziu 16,- eur. Stará sa o 85 ročnú
matku, ktorá je ZŤP, a ktorú vozí na lekárske vyšetrenia a všade, kam je to potrebné, pretože matka
nie sama schopná pohybu. Žalobkyňa v tlačive žiadala súd, aby zohľadnil, že sa jednalo o neprípustnú

exekúciu, bola v beznádejnej finančnej situácii, čo zanechalo u nej zdravotné a psychické následky.

26. Z podaní žalobkyne založených v spise vyplýva, že po skončení pracovného pomeru u
zamestnávateľa - spoločnosti AXA, a.s. k 28.02.2008, žalobkyňa v období od 01.10.2008 do 31.07.2009
bolazamestnanáuMestskejpolíciehl.mestaSRBratislavy,kdepracovalanadobuurčitú-zastupovanie

počas dlhodobej PN. Po tomto zamestnaní si už nenašla iné vhodné zamestnanie a v marci 2010 jej bol
priznaný predčasný starobný dôchodok vo výške 381,- eur.27. Aj podľa názoru odvolacieho súdu, zhodným s názorom súdu prvej inštancie, treba dôvody hodné
osobitného zreteľa vidieť v majetkových a sociálnych pomeroch na strane žalobkyne.

28. Z vyššie uvedených zistení dospel odvolací súd k záveru, že je nedôvodná odvolacia námietka
odvolateľa o nesprávnom právnom posúdení veci, spočívajúcom v aplikácii ust. § 257 CSP. Vyššie
uvedené skutočnosti vo svojom súhrne totižto jednoznačne umožňujú prijatie záveru nielen o
výnimočných okolnostiach v prejednávanej veci, ale aj o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa
(sociálny status nemajetnej žalobkyne - dôchodkyne), ktoré odôvodňujú opodstatnenosť použitia tohto

zákonného ustanovenia. Potom takéto rozhodnutie je rozhodnutím nielen zákonným, ale aj rozhodnutím
spravodlivým, ktoré sa ani nemôže javiť ako neprimerane tvrdé voči odvolateľovi.

29. Aj keď odvolateľ v odvolaní netvrdil, že by vo vzťahu k následkom nepriznania náhrady trov konania
existovalnepomermedzizvýhodnenímžalobkyneajehoznevýhodnením,preúplnosťpovažujeodvolací
súd za potrebné ešte zdôrazniť, že nemal možnosť zvažovať aj pomery na strane odvolateľa z hľadiska

toho, či nepriznanie trov môže mať dopad na jeho osobné, prípadne majetkové pomery.

30. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie vyzval žalovaného v 1. v rade výzvou zo dňa
27.01.2016, aby na účely rozhodnutia o náhrade trov konania vo vzťahu k prípadnej aplikácii § 150
OSP doručil súdu podklady na posúdenie jeho osobných, majetkových a zárobkových pomerov, keďže

súd pri aplikácii § 150 OSP posudzuje uvedené pomery všetkých účastníkov konania. Žalovaný v
1. rade na výzvu súdu písomne reagoval prostredníctvom svojho zástupcu dňa 17.03.2016, s tým,
že preukazovanie majetkových pomerov považuje za nehospodárne a neúčelné. Súdny exekútor je
verejný činiteľ a výška, respektíve jeho majetkové pomery, budú zistené až v daňovom priznaní, ktoré
bude podávať k marcu príslušného kalendárneho roka. Výzvu súdu považuje aj za neurčitú, nakoľko

nie je zrejmé, za aké obdobie alebo za aký časový úsek má majetkové pomery preukazovať. Podľa
jeho názoru, z hľadiska majetkových pomerov, nemožno vychádzať z okruhu jeho majetku ako fyzickej
osoby. Uviedol tiež, že ak by si nechal vyhotoviť stav o svojom majetku, náklady za jeho vyhotovenie z
účtovného hľadiska by musel znášať sám a mohli by prevýšiť aj samotnú výšku náhrady trov konania.

31. Odvolateľ tak nesplnil to, o čo ho žiadal súd prvej inštancie, a tak celkové pomery medzi stranami
sporu ani nebolo možné posúdiť.

32. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil
podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne.

33. V odvolacom konaní bola plne úspešná žalobkyňa. Odvolací súd preto podľa § 396 ods. 1 CSP v
nadväznosti na § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP rozhodol tak, že má nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnej výške. O výške náhrady trov rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie.

34. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v
dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané
advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha - dovolací návrh
(§ 428 CSP).