Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, May 26, 2022

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26S/66/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4019200543
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Pilek

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2022:4019200543.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Pileka a členov senátu

JUDr. Pavla Lukáča a JUDr. Vlasty Ondrejkovej, v právnej veci žalobcu: Poľnohospodárske družstvo
Zlatná na Ostrove, so sídlom Zlatná na Ostrove 456, IČO: 31 106 161, zastúpený: JUDr. Tomáš
Klieštenec, advokát, so sídlom M. Waltariho 7, Piešťany, IČO: 37 840 673, proti žalovanému: Finančné
riaditeľstvo SR, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a
postupu žalovaného č. 101690464/2019 zo dňa 10.07.2019, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a .

Súd žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania

Správca dane vykonal u žalobcu v období od 22.07.2013 do 02.11.2016 daňovú kontrolu zameranú
na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl 2013.
Správca dane v priebehu daňovej kontroly preveroval pravdivosť údajov uvedených v podanom
daňovom priznaní, pričom sa zameral aj na opodstatnenosť uplatnenia práva na odpočítanie dane
v sume 46.091,90 eura. Právo na odpočítanie dane v uvedenej sume bolo uplatnené z dodávateľskej

faktúry od spoločnosti MAGISTRATO s.r.o., Veľké Kapušany, č. 20/G/2013 zo dňa 25.04.2013, ktorou
bol od uvedeného dodávateľa fakturovaný tovar – pšenica 1015,24 ton, základ dane 225.383,28 eura,
daň 45.076,66 eura, spolu 270.459,94 eura a preprava uvedeného tovaru - základ dane 5.076,20 eura,
daň 1.015,24 eura, spolu vo výške 6.091,44 eura, súčet položiek základ dane 230.459,48 eura, daň
46.091,90 eura, spolu celkom 276.551,38 eura.

Správca dane začal daňovú kontrolu dňom spísania zápisnice o začatí daňovej kontroly dňa 22.07.2013.

V priebehu daňovej kontroly požiadal maďarskú daňovú správu žiadosťou zo dňa 08.11.2013
o poskytnutie informácií v rámci medzinárodnej výmeny informácií.

Dňa 02.12.2013 vydal správca dane rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly podľa § 61 ods. 1 písm.
b) Daňového poriadku.

Po doručení informácií z medzinárodného dožiadania vydal správca dane dňa 02.05.2016 oznámenie,
ktorýmžalobcovioznámil,žedňa02.05.2016pominulidôvody,prektoréboladaňovákontrolaprerušená.Následne bol vypracovaný protokol z daňovej kontroly č. 104080869/2016 zo dňa 11.10.2016. Protokol
s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam v ňom uvedených bol žalobcovi doručený dňa 02.11.2016.

Žalobca sa k predmetnému protokolu vyjadril dňa 24.11.2016. Prerokovanie vyjadrenia sa uskutočnilo
dňa 29.03.2017 o čom bola spísaná zápisnica č. 100546944/2017.

Na základe výsledkov zistených daňovou kontrolou správca dane vo vyrubovacom konaní určil

daňovému subjektu rozdiel v sume 46.091,91 eura, nakoľko sa daň zistená po daňovej kontrole
odlišovala od dane uvedenej v daňovom priznaní, keď si žalobca uplatnil za mesiac apríl 2013
nadmerný odpočet spolu vo výške 72.662,35 eura. Stalo sa tak rozhodnutím č. 100596959/2017 zo dňa
10.04.2017.

Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodoval žalovaný
napadnutým rozhodnutím č. 101595223/2017 zo dňa 19.07.2017, ktorým rozhodnutie správcu dane
potvrdil.

Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca všeobecnú správnu žalobu vedenú na Krajskom súde
v Nitre pod sp. zn. 26S/13/2017, o ktorej správny súd rozhodol rozsudkom č. k. 26S/13/2017 – 165
zo dňa 19.07.2018 tak, že rozhodnutie žalovaného zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
Následne žalovaný rozhodnutím č. 1025500438/2018 zo dňa 11.12.2018 zrušil rozhodnutie správcu
dane č. 100596959/2017 zo dňa 10.04.2017 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Následne správca dane nahliadol do spisu daňového subjektu v súvislosti s úkonmi vo vyrubovacom
konaní za zdaňovacie obdobie august 2013 o čom spísal záznam zo dňa 23.01.2019 a za zdaňovacie
obdobie december 2012 o čom spísal úradný záznam zo dňa 23.01.2019. Správca dane oboznámil

žalobcu s výsledkami dokazovania vo vyrubovacom konaní a so závermi správcu dane na základe
vyhodnotenia dôkazov za zdaňovacie obdobie apríl 2013 na DPH, o čom spísal zápisnicu č.
100565358/2019, pričom dal žalobcovi možnosť vyjadriť sa ku kontrolným zisteniam a vyvodeným
záverom správcu dane a zároveň mu umožnil predložiť dôkazy k predmetnej veci.

Dňa 06.03.2019 vydal správca dane rozhodnutie č. 129063/2019, ktorým určil žalobcovi ako platiteľovi
DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2013 rozdiel v sume 46.091,91 eura uplatneného nadmerného
odpočtu DPH. Toto rozhodnutie správcu dane napadol žalobca odvolaním podaným dňa 26.04.2019,
o ktorom rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 101690464/2019 zo dňa 10.07.2019, ktorým

rozhodnutie správcu dane potvrdil.

II. Zhrnutie napadnutého rozhodnutia

Žalovaný v úvodnej časti svojho rozhodnutia popísal priebeh administratívneho konania, ktoré
predchádzalo vydaniu žalobou napadnutého rozhodnutia.

V ďalšej časti rozhodnutia žalovaný reagoval na jednotlivé odvolacie dôvody žalobcu. Poukázal na to,

že k dĺžke trvania daňovej kontroly sa vyjadril už vo svojom pôvodnom rozhodnutí, pričom na týchto
tvrdeniach aj naďalej zotrváva. V priebehu daňovej kontroly došlo k jej prerušeniu rozhodnutím zo dňa
02.12.2013 z dôvodu nutnosti preverenia listinných dôkazov v rámci medzinárodnej výmeny informácií.
Daňová kontrola tak bola prerušená od 05.12.2013 do 02.05.2016, kedy pominuli dôvody, pre ktoré
bola daňová kontrola prerušená. Daňová kontrola bola ukončená dňa 02.11.2016, t. j. dňom doručenia

protokolu. Žalovaný odvolávajúc sa na ust. daňového poriadku považuje realizáciu MVI za zákonný
dôvod na prerušenie daňovej kontroly. Daňová kontrola tak netrvala 1199 dní ako tvrdí žalobca, ale len
317 dní, a teda zákonná lehota na vykonanie daňovej kontroly bola dodržaná.K námietkam vo veci relevantných skutkových zistení žalovaný poukázal na obsah administratívneho
spisu, z ktorého vyplýva, že dodanie deklarovaného tovaru na základe dodávateľskej faktúry č. 20/

G/2013 zo dňa 25.04.2013 sa uskutočnilo v obchodnom reťazci: LASPOL s.r.o. – MAGISTRATO
s.r.o. – žalobca. Za účelom preverenia uskutočnenia zdaniteľného obchodu na základe dodávateľskej
faktúry vykonal správca dane rozsiahle dokazovanie, priebeh ktorého je uvedený v protokole z daňovej
kontroly, ako aj v odôvodnení rozhodnutia správcu dane, na ktoré žalovaný odkazuje. V ďalšej
časti žalovaný podrobne rozpísal celé dokazovanie správcu dane ako aj skutkové zistenia, ktoré

z vykonaného dokazovania vyplynuli. Žalovaný preto považuje tvrdenia žalobcu o nedostatočných
skutkových zisteniach za nedôvodné.

K námietkam ohľadne nesprávneho právneho posúdenia a vyhodnotenia skutkových zistení zaujal
žalovaný stanovisko, v zmysle ktorého rozhodnutia a závery súdov, na ktoré poukazuje žalobca na

podporu svojej argumentácie, nie sú aplikovateľné pre daný prípad, nakoľko v týchto rozhodnutiach
(NS SR 6Sžf/18/2011, 4Sžf/25/2010, 6Sžf/19/2011 a 2Sžf/4/2009) sa riešila problematika, kedy bola
potvrdená reálna existencia tovaru, čo však v tomto prípade preukázané nebolo.

K tvrdeniu žalobcu o nezákonnom postupe žalovaného po tom, ako došlo k zrušeniu jeho pôvodného
rozhodnutia (v konaní vedenom pod sp. zn. 26S/13/2017) žalovaný uviedol, že pri svojom postupe
rešpektoval závery správneho súdu, ktorý sa vyjadril k skutkovým otázkam a nie k otázkam právnym,
a preto rozhodnutie správcu dane zrušil, aby sa tento vysporiadal so skutkovými otázkami v zmysle
pokynov správneho súdu.

Záverom žalovaný sumarizuje celé vykonané dokazovanie a skutkové zistenia, ktoré z neho vyplynuli,
pričom prijal záver, v zmysle ktorého nebolo preukázané, že dodávateľ deklarovaný na dodávateľskej
faktúre žalobcovi deklarovaný tovar - vrátane prepravy aj reálne dodal. Ak nebolo preukázané, že

dodávateľ deklarovaný tovar dodal, nevznikla mu potom z toho titulu ani daňová povinnosť. A ak teda
nedošlo k vzniku daňovej povinnosti u dodávateľa, nemohol si ani žalobca ako odberateľ uplatniť právo
na odpočítanie dane z predmetnej faktúry, nakoľko skutočnosti v nej uvedené nezodpovedajú reálnemu
plneniu zo strany dodávateľa (platiteľa dane).

K otázke rozloženia dôkazného bremena medzi daňovým subjektom a správcom dane žalovaný uviedol,
že je úlohou správcu dane viesť dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy
daní boli zistené čo najúplnejšie. Kontrolovaný daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť obstarať si
dostatočné množstvo dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočnených zdaniteľných plnení.

Je to daňový subjekt, ktorý preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane.

III. Argumenty žalobcu v podanej žalobe

Žalobca v úvodnej časti žaloby vyslovil záver, že rozhodnutie žalovaného považuje za nezákonné,

nakoľko správca dane a ani žalovaný neodstránili hmotnoprávne a procesné vady, ktoré urobil žalovaný
po tom, čo mu bolo jeho prvé rozhodnutie správnym súdom zrušené. Žalobca namietal neodôvodnené
prieťahy, ktoré spôsobil žalovaný po tom ako správny súd jeho prvé rozhodnutie zrušil, keď namiesto
toho, aby sám vo veci meritórne rozhodol, vrátil alibisticky vec správcovi dane.

Ďalšou žalobnou námietkou žalobcu bolo tvrdenie, že správca dane v danom prípade nerešpektoval
maximálnu dĺžku trvania daňovej kontroly v zmysle právneho názoru ÚS SR vyplývajúceho z nálezu
č. III. ÚS 24/2010 – 57 zo dňa 29.06.2010, a preto protokol nadobudol povahu nezákonne získaného
dôkazného prostriedku, ktorý nemožno použiť. Okrem účelnosti a dôvodnosti prerušenia daňovej

kontroly z dôvodu MVI je potrebné posudzovať primeranosť samotnej dĺžky prerušenia daňovej kontroly.
V tejto súvislosti poukázal na zákon č. 442/2012 Z. z. o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe
daní a smernicu Rady č. 2011/16/EÚ zo dňa 15.02.2011.V ďalšej časti žaloby žalobca namietal, že správca dane od žalobcu protizákonne žiadal preukázať
skutočnosti, ktoré nastali u dodávateľa (MAGISTRATO s.r.o.), resp. u jeho subdodávateľa (LASPOL

s.r.o.), na preukázanie ktorých skutočností znáša dôkazné bremeno správca dane a nie žalobca.

Dôkazné bremeno žalobcu je limitované ust. § 24 ods. 1 Daňového poriadku, ktoré nie je možné vykladať
extenzívne.

V danom prípade správca dane pričítal žalobcovi ako daňovému subjektu existenciu dôkaznej núdze
ohľadne skutočností, ktoré netvorili jeho dôkazné bremeno. Podľa žalobcu prípadná nemožnosť
nadviazať v rámci správnych konaní kontakt s dodávateľom daňového subjektu alebo s jeho konateľom,
neumožňuje automaticky dospieť k záveru o neexistencii hospodárskej činnosti. Žalobca má za to,
že preukázal vznik jeho nároku na priznanie nároku na odpočet DPH, pričom tvrdí, že správca dane

nespochybňuje dodanie uvedeného tovaru žalobcom svojmu odberateľovi, čiže nespochybňuje, že tovar
existoval.

IV. Argumentácia žalovaného

Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 04.06.2020, doručenom súdu dňa 05.06.2020 navrhol žalobu ako
nedôvodnú zamietnuť. Žalovaný vo vyjadrení stručne zrekapituloval doterajší priebeh administratívneho
konania.

K namietanej dĺžke daňovej kontroly žalovaný poukazuje na príslušné časti odôvodnenia rozhodnutia,
ktoré je predmetom súdneho prieskumu a zároveň uvádza prečo bolo potrebné požiadať o MVI.

Žalovaný má za to, že správca dane postupoval pri výkone daňovej kontroly v súlade s ust. § 46 ods.

10 Daňového poriadku a dodržal zákonom stanovenú jednoročnú lehotu na vykonanie daňovej kontroly,
a preto protokol z výkonu daňovej kontroly je relevantným dôkazom pre vyrubovacie konanie.

K namietaným procesným vadám žalovaný konštatoval, že na základe vyhodnotenia dôkazov správca
dane vyvodil záver, že dodávateľ žalobcu (MAGISTRATO s.r.o.) nepreukázal nadobudnutie tovaru od

spoločnostiLASPOs.r.o.zazdaňovacieobdobieapríl2013.Keďženebolapreukázanáreálnaexistencia
deklarovaného tovaru, tento nemohol byť dodaný žalobcovi, napriek skutočnosti, že žalobca predložil
listinné dôkazy o nadobudnutí tovaru od spoločnosti MAGISTRATO s.r.o. Zároveň žalovaný tvrdí, že pri
vydávaní rozhodnutia postupoval správca dane aj v zmysle právneho záveru Krajského súdu v Nitre
vysloveného v rozsudku sp. zn. 26S/13/2017 zo dňa 19.07.2018. V zmysle uvedeného rozhodnutia

správneho súdu bolo potrebné, aby sa správca dane vo svojom rozhodnutí vyjadril ku skutkovým, nie
právnym otázkam ako nesprávne namietal žalobca v odvolaní a v podanej žalobe.

V. Ďalší priebeh konania

K podanému vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním zo dňa 11.08.2020, v ktorom už
okrem pôvodnej argumentácie uviedol, že žalovaný sa pri vydávaní rozhodnutia nevysporiadal jasne
a presvedčivo so všetkými dôvodmi odvolania žalobcu, keď žalovaný sa dôsledne neriadil právnym
názorom správneho súdu (26S/13/2017). Za nezákonný považuje žalobca postup žalovaného aj

v prípade, ak po tom ako bolo jeho rozhodnutie správnym súdom zrušené, žalovaný namiesto toho, aby
vo veci meritórne rozhodol, vydal alibisticky nemeritórne rozhodnutie, ktorým zrušil rozhodnutie správcu
dane a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

VI. Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov

Krajský súd v Nitre ako súd vecne a miestne príslušný, viazaný rozsahom a dôvodmi podanej žaloby
(ust. § 134 ods. 1, 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, ďalej len "SSP") a vychádzajúc zozisteného skutkového stavu, preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 10.07.2019
a dospel k záveru, že podaná žaloba nie je dôvodná, preto ju podľa ust. § 190 SSP rozsudkom zamietol.

Podľa § 134 ods. 1, 2 SSP, správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej
ustanovené inak.

Správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak
rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy bolo vydané na základe
neúčinného právneho predpisu,

rozhodnutie alebo opatrenie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený,
ide o veci podľa § 192,

ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c), ak je žalobcom fyzická osoba,
ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d),
vec súvisí s ochranou práv spotrebiteľa.

Podľa § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti

rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.

Podľa § 190 SSP, ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k
záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

Podľa § 3 ods. 1, 2, 3, 5, 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účinnom v čase vykonávania daňovej
kontroly a vyrubovacieho konania, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych
predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených
záujmov daňových subjektov a iných osôb.

Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a
poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca
dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne
a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a

vyrubeniu dane.

Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

Správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné
podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil
riadne alebo vôbec svoje povinnosti.

Pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu

alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo
inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické
opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého
daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je
účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada.

Podľa § 24 ods. 1, 2, 3, 4 vyššie citovaného zákona, daňový subjekt preukazuje
skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,

skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli
zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú
rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo
známe správcovi dane z jeho činnosti.

Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich

pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny,
protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a
evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 25 ods. 1, 4 vyššie citovaného zákona, každý je povinný vypovedať na účely správy daní ako

svedok o dôležitých okolnostiach, ak sú mu známe; musí vypovedať pravdivo a nič nezamlčať. Správca
dane môže svedkovi uložiť povinnosť, aby sa dostavil osobne a vypovedal; ak sa svedok nedostaví,
správca dane môže postupovať podľa § 20.

Ak vypovedá svedok, daňový subjekt alebo jeho zástupca má právo byť prítomný pri jeho vypočutí a

klásť mu otázky. Správca dane je povinný o výsluchu svedka včas písomne vyrozumieť daňový subjekt
alebo jeho zástupcu.

Podľa § 26 ods. 7 vyššie citovaného zákona, každý, kto má písomnosti, listiny a iné veci, ktoré môžu byť
dôkazom pri správe daní, je povinný na výzvu správcu dane písomnosti, listiny a iné veci vydať alebo

zapožičať.

Podľa § 46 ods. 1 veta prvá, ods. 9 písm. a/, ods. 10 vyššie citovaného zákona, daňová kontrola začína
dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole.

Daňová kontrola je ukončená dňom
a/ doručenia protokolu podľa odseku 8.

Lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej
kontroly sa primerane použije § 61. Ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré určujú

základ dane podľa osobitného predpisu, druhostupňový orgán môže lehotu podľa prvej vety pred jej
uplynutím na základe písomného odôvodnenia predĺžiť najviac o 12 mesiacov.

Podľa § 61 ods. 1, 3, 4, 5 vyššie citovaného zákona, správca dane daňové konanie
preruší, ak má vedomosť, že sa začalo konanie o predbežnej otázke,

môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je
potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu.

Konanie je prerušené dňom uvedeným v rozhodnutí o prerušení konania. Tento deň nemôže byť

skorší ako deň, kedy bolo rozhodnutie odovzdané na poštovú prepravu alebo odoslané elektronickými
prostriedkami, v prípade doručovania rozhodnutia zamestnancami správcu dane tento deň nemôže byť
skorší ako deň jeho doručenia. Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať odvolanie.

Správca dane pokračuje v daňovom konaní z vlastného podnetu alebo na podnet účastníka daňového

konania, ak pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo, alebo ak uplynula lehota uvedená v odseku
2. Pokračovanie v daňovom konaní správca dane písomne oznámi účastníkom konania.

Ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú.

Podľa § 19 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom
dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode
alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento
deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodanístavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby.
Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.

Daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

Podľa § 49 ods. 1, 2 písm. a/ vyššie citovaného zákona, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby
vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky
tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň
a/vočinemuuplatnenáinýmplatiteľomvtuzemskuztovarovaslužieb,ktorésúalebomajúbyťplatiteľovi
dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a/, ods. 2 vyššie citovaného zákona, právo na odpočítanie dane podľa § 49

môže platiteľ uplatniť, ak
a/ pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

Platiteľ vykoná odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. a), c) alebo písm. d) najskôr v zdaňovacom
období, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, a najneskôr v poslednom zdaňovacom období

kalendárneho roka, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, ak do uplynutia lehoty na podanie
daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom uplatňuje právo na odpočítanie dane, má doklad
podľa odseku 1 písm. a), c) alebo písm. d). Ak platiteľ nemá doklad podľa odseku 1 písm. a), c)
alebo písm. d) do uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za posledné zdaňovacie obdobie
kalendárneho roka, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, vykoná odpočítanie dane v tom

zdaňovacom období, v ktorom dostane doklad podľa odseku 1 písm. a), c) alebo písm. d). Platiteľ
vykoná odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) najskôr v zdaňovacom období, v ktorom právo na
odpočítanie dane vzniklo, a najneskôr v poslednom zdaňovacom období kalendárneho roka, v ktorom
právo na odpočítanie dane vzniklo.

Podľa§140SSP,voveciachtohoistéhožalobcuatotožnéhopredmetukonania,ktoréužbolipredmetom
konania pred správnym súdom, v odôvodnení každého ďalšieho rozsudku správny súd poukáže už len
na totožný rozsudok, prípadne stručne zopakuje jeho dôvody.

Správny súd sa oboznámil s obsahom rozhodnutia tunajšieho súdu č. k. 15S/23/2019 – 117 zo dňa

10.12.2019, pričom dospel k záveru, že sa jedná o totožných účastníkov ako v tomto konaní a vec je aj
skutkovo podobná, nakoľko ide o prieskum rozhodnutia z jednej daňovej kontroly a v konaní vedenom
pod sp. zn. 15S/23/2019 bolo predmetom súdneho prieskumu zdaňovacie obdobie december 2012.
Podstatnou skutočnosťou je, že aj v zdaňovacom období december 2012 správca dane konštatoval,
že z dôvodu nepreukázania nadobudnutia a dodania tovaru neuznal žalobcovi právo odpočítať daň

z faktúry vystavenej spoločnosťou MAGISTRATO s.r.o., a právo oslobodiť tovar od dane pri jeho dodaní
z tuzemska do iného členského štátu.

Na základe tejto zhody v subjektoch konania a posudzovaného predmetu konania, správny súd

v súlade s cit. ust. § 140 SSP v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia správnym
súdom v rozsudku č. k. 15S/23/2019 – 117 z 10.12.2019, ktorého závery sú plne aplikovateľné aj pre
prejednávanú vec, a preto nebude tieto dôvody nadbytočne opakovať.

Na zdôraznenie správnosti dôvodov cit. rozhodnutia a výroku tohto rozsudku správny súd na podporu
argumentácie uvedenej v rozsudku č. k. 15S/23/2019 – 117 zo dňa 10.12.2019 vo vzťahu k dĺžke
daňovej kontroly z dôvodu jej prerušenia uvádza, že medzi účastníkmi bolo sporné posudzovanie vplyvu
dĺžky prerušenia konania z dôvodu podania žiadosti na vykonanie medzinárodnej výmeny informácií
podľa Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci na celkovú

dĺžku daňovej kontroly. V tomto smere správny súd uvádza, že medzičasom v obdobnej právnej
veci NS SR v konaní vedenom pod sp. zn. 5Sžfk 34/2018 predložil Súdnemu dvoru Európskej únie
prejudiciálne otázky podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Na tieto otázky reagoval Súdny
dvor EÚ v rozsudku zo dňa 30.09.2021 vo veci C-186/20, v ktorom vyslovil právny záver v zmyslektorého: „Článok 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci
a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty v spojení s jeho odôvodnením 25 sa má
vykladať v tom zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia

daňovej kontroly stanovenej právom žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát
neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného
týmto nariadením.“

Nakoľko tieto závery Súdneho dvora EÚ sú plne aplikovateľné aj na prejednávanú vec, správny súd
nepovažuje podstatnú časť žalobcovej žalobnej argumentácie za dôvodnú.

Vo vzťahu k ďalším žalobcovým námietkami (rozloženie dôkazného bremena, skutkové zistenia a pod.)
správny súd uvádza, že ak si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z faktúry, musí byť schopný

preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený, a to práve osobou uvedenou na faktúre.
V tomto prípade dôkazná povinnosť zaťažuje daňový subjekt (žalobcu), a teda je jeho povinnosťou
preukázať všetky ním tvrdené skutočnosti. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú
verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Daň z priadnej hodnoty je ľahko
zneužiteľná, preto každý subjekt pri svojom podnikaní musí byť dostatočne predvídavý a obozretný, aby

reálny obsah faktúry mohol preukázať aj inými dôkazmi pred daňovými orgánmi. V prípade dôvodného
spochybnenia dodávateľa uvedeného na faktúre (ako tomu bolo aj v tomto prípade) je potrebné, aby
sám daňový subjekt preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia, aby zabránil tomu, že sa
ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných plnení (rozsudok NS SR sp. zn. 6Sžfk 39/2017).

V prejednávanej veci nebolo v administratívnom konaní preukázané poskytnutie tovaru zo strany
dodávateľa deklarovaného na predmetnej faktúre (MAGISTRATO s.r.o.), nakoľko tento dodávateľ
nevedel, resp. nebol schopný preukázať, že takýmto tovarom vôbec disponoval. Na to, aby spoločnosť
MAGISTRATO s.r.o. mohla žalobcovi dodať tovar deklarovaný na faktúre, musela takýmto tovarom

disponovať, čo v administratívnom konaní preukázané nebolo. Z uvedeného dôvodu, preto správny
súd považuje právne závery vyslovené žalovaným v napadnutom rozhodnutí ako aj v rozhodnutí súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 15S/23/2019 za správne a na tieto poukazuje.

Napokon sa správny súd nestotožňuje ani s argumentáciou žalobcu smerujúcou voči postupu
žalovaného po tom, ako bolo jeho prvé rozhodnutie rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 26S/13/2017
– 165 zo dňa 19.07.2018 zrušené a vec bola žalovanému vrátená na ďalšie konanie. Bolo na žalovanom
ako sa vysporiada s dôvodmi, pre ktoré bolo jeho rozhodnutie zrušené, avšak tu dáva správny súd
do pozornosti že k zrušeniu napadnutého rozhodnutia došlo hlavne z dôvodu jeho arbitrárnosti, a nie

z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia. Správny súd uvádza, že v novom rozhodnutí sa žalovaný
už dostatočným spôsobom vysporiadal s argumentáciou žalobcu obsiahnutou v jeho odvolaní proti
rozhodnutiu správcu dane a poskytol odpovede na všetky relevantné otázky, rozhodujúce pre posúdenie
správnosti postupu a rozhodnutia správcu dane, a preto považuje jeho rozhodnutie za vecne správne,
čo viedlo správny súd k záveru, že žalobu je potrebné ako nedôvodnú zamietnuť.

O trovách konania rozhodol správny súd v súlade s ust. § 168 SSP, keď žalovanému ako úspešnému
účastníkovi v konaní náhradu trov konania nepriznal, nakoľko zo súdneho spisu nevyplýva, že by
žalovanému v tomto konaní trovy konania vznikli.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu správneho súdu nie je prípustný opravný prostriedok, ak tento zákon neustanovuje

inak (ust. § 133 ods. 2 SSP).Proti každému právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu je prípustná kasačná sťažnosť, ak zákon
neustanovuje inak (ust. § 439 ods. 1, 2, 3 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v ust. § 440 ods. 1, 2 SSP.

Kasačnúsťažnosťmôžepodaťúčastníkkonania,akbolorozhodnutévjehoneprospechvlehotejedného
mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu subjektu oprávnenému na jej podanie, ak nie je
ustanovené inak. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského
súdu v prípadoch uvedených v § 145 ods. 2 SSP. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.
Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej

sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len
„sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh), pričom sťažnostné body možno meniť
len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné

podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d)
a v prípade, ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.