Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 20, 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/320/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4317209998
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4317209998.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek

senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu:
E. N., nar. XX. XX. XXXX, bytom M., zast. Advokátska kancelária SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o., so
sídlom Bratislava, Štefánikova 8, IČO: 36 853 186, proti žalovanej: G.. K. Q., nar. XX. XX. XXXX, bytom
Q., L. XXX/XX, zast. JUDr. Milanom Cíbikom, advokátom, so sídlom Bratislava, Tomášikova 4, o určenie
vlastníckeho práva a vzájomnej žalobe o vypratanie nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Levice zo dňa 4. júla 2018 č. k. 6C/38/2017-232 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanej sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu o určenie vlastníckeho práva zamietol a žalobcovi
uložil povinnosť vypratať nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva č. XXXX vedenom Okresným
úradom Levice, katastrálny odbor v okrese M., v obci M. k.ú. M., a to rodinný dom so súpisným č.
XXXX postavený na parcele reg. C č. 3837/181, garáž so súpisným č. 3851 postavenú na parcele reg.
C č. 3837/128, pozemok parc. č. 3837/49 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 464 m2, pozemok
parc. č. 3837/128 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 38 m2 a pozemok parc. č. 3837/181 -

zastavané plochy a nádvoria o výmere 146 m2 do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku.
Rozhodol, že žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Rozhodnutie
odôvodnil ustanoveniami § 137, § 147 ods. 1, 4, § 166 ods. 1 prvej vety CSP, § 126 ods. 1, § 132
ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 150 ods. 1, 2 Exekučného poriadku a uviedol, že z exekučného
spisu tunajšieho súdu sp. zn. 13Er/750/2012 súd zistil, že súdny exekútor vykonal dražbu sporných
nehnuteľností dňa 27. 08. 2014. Povinný (žalobca) podal proti konanej dražbe námietky, o ktorých
exekučný súd rozhodol uznesením č. k. 13Er/750/2012-243 zo dňa 03. 03. 2015 tak, že námietky

(proti dražbe, proti príklepu) zamietol, pričom rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 12. 06. 2015.
Okresný súd Levice ďalej uznesením č. k. 13Er/750/2012-464 zo dňa 04. 05. 2016 návrh povinného
(žalobcu) na zastavenie exekúcie predajom nehnuteľností zamietol. Uvedené uznesenie Krajský súd
v Nitre ako odvolací uznesením č. k. 11CoE/318/2016-523 zo dňa 27. 10. 2016 ako vecne správne
potvrdil, uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 20. 01. 2017. Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal
povinný (žalobca) dovolanie, o ktorom Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 4Oboer/12/2017 zo dňa 27.
02. 2018 rozhodol tak, že dovolanie povinného (žalobcu) zamietol. Uznesením zo dňa 25. 01. 2017 č.

k. 13Er/750/2018-601 exekučný súd schválil príklep zo dňa 27. 08. 2014 udelený pri dražbe sporných
nehnuteľností vydražiteľke G. K. Q. (žalovanej), ktorá urobila najvyššie podanie v sume 118.700 eur.
Sporné nehnuteľnosti boli vo vlastníctve povinného a Y. N. v podiele 1/1. Bývalá manželka Y. N. s
predajom nehnuteľností súhlasila. Uznesenie o príklepe nadobudlo právoplatnosť dňa 07. 02. 2017.Rozvrh výťažku z dražby nehnuteľností bol schválený uznesením č. k. 13Er/750/2012-735 zo dňa 16.
05. 2018, proti ktorému povinný (žalobca) podal odvolanie, o ktorom odvolací zatiaľ nerozhodol. Na
LV č. XXXX pre k. ú. M., obec M., okres Levice je ako vlastníčka nehnuteľností, a to rodinného domu

so súpisným číslom XXXX postavený na parcele reg. C č. 3837/181, garáž so súpisným číslom XXXX
postavenú na parcele reg. C č. 3837/128, pozemkov parc. č. 3837/49 - zastavané plochy a nádvoria o
výmere 464 m2, parc. č. 3837/128 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 38 m2 a parc. č. 3837/181 -
zastavané plochy a nádvoria o výmere 146 m2 zapísaná žalovaná v podiele 1/1. Z tlačovej informácie č.
S4/19/2018 z 25. júna 2018 zverejnenej na webovej stránke Ústavného súdu SR súd zistil, že Ústavný

súd SR na neverejnom zasadnutí IV. senátu dňa 20. 06. 2018 rozhodol vo veci vedenej pod sp. zn.
IV. ÚS 380/2018 o sťažnosti žalobcu, ktorou namietal porušenie jeho základných práv podľa čl. 20
ods. 1, čl. 21 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a práva podľa čl. Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Levice č. k. 13Er/750/2012-601 zo dňa 25. 01.
2017 tak, že sťažnosť žalobcu odmieta ako zjavne neopodstatnenú. Predmetom konania bola žaloba o

určenie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, ktorú žalovaná napadla vzájomnou žalobou o
vypratanie predmetných nehnuteľností. I keď ide o určovaciu žalobu a vzájomná žaloba je žalobou na
plnenie, súd mal splnené podmienky na spojenie veci, nakoľko spor sa týka tých istých strán, predmetom
sporu sú totožné nehnuteľnosti a rovnako predmetom dokazovania sú rovnaké skutočnosti. Vzhľadom
na uvedené, súd vzájomnú žalobu na samostatné konanie nevylúčil. Práve opačný postup súdu by

bol nanajvýš nehospodárny. Navyše, žiaden právny predpis súdu neukladá povinnosť rozhodovať o
určovacej žalobe a o žalobe na plnenie v samostatných konaniach. Naliehavý právny záujem žalobcu
na určení vlastníctva k nehnuteľnostiam je daný tým, že v prípade vyhovenia žalobe by bol žalobca
na Okresnom úrade Levice, katastrálny odbor vedený ako vlastník nehnuteľností zapísaných na LV č.
XXXX k. ú. M., čím by sa zmenilo jeho právne postavenie k predmetným nehnuteľnostiam. Vykonaným

dokazovaním súd dospel k záveru, že žalobe o určenie vlastníckeho práva nemožno vyhovieť. V konaní
bolo jednoznačne preukázané, že žalovaná je vlastníčkou sporných nehnuteľností. Vlastnícke právo
nadobudla na základe inej skutočnosti ustanovenej zákonom, a to udelením príklepu v exekučnej
dražbe a zaplatením najvyššieho podania. Príklep bol žalovanej ako vydražiteľke udelený dňa 27. 08.
2014, a keďže žalovaná zaplatila najvyššie podanie a exekučný súd príklep schválil, žalovaná sa ku

dňu príklepu stala vlastníčkou nehnuteľností. Priebeh dražby podľa Exekučného poriadku nemôže súd
preskúmavať v inom konaní než v exekučnom konaní, v ktorom práve exekučný súd preskúmava
priebeh dražby jednak pri rozhodovaní o námietkach proti udeleniu príklepu (ak boli podané), a jednak
pri rozhodovaní o schválení príklepu. Neplatnosť dražby preto nemožno posudzovať ako predbežnú
otázku v tomto súdnom konaní, resp. posudzovať jej priebeh. Navyše, rozhodnutie exekučného súdu o

schválení príklepu nebolo zrušené ani Ústavným súdom SR, a teda nie sú známe žiadne skutočnosti,
ktoré by právoplatnosť uznesenia Okresného súdu Levice č. k. 13Er/750/2012-601 zo dňa 25. 01. 2017
o schválení príklepu spochybňovali. Vzhľadom na uvedené, súd žalobu o určenie vlastníckeho práva
zamietol ako nedôvodnú. Pretože žalobca predmetné nehnuteľnosti, ktoré sú vo výlučnom vlastníctve
žalovanej, naďalej užíva (trvalý pobyt v nich nemá už od 13. 03. 2017), čo na pojednávaní aj sám

doznal, a to bez akéhokoľvek právneho titulu, súd mu uložil povinnosť nehnuteľnosti vypratať. Lehotu
na splnenie povinnosti vydať vlastníkovi neoprávnene zadržiavanú vec zákon neustanovuje, pretože z
povahy tejto povinnosti je zrejmé, že držiteľ je povinný vydať vlastníkovi vec hneď po tom, ako zistí, že
vec drží neoprávnene. Žalobca tak mal urobiť najneskôr právoplatnosťou rozhodnutia o príklepe bez
toho, aby ho žalovaná musela na vypratanie vyzývať. Napriek tomu žalobca nehnuteľnosti nevypratal

ani po písomných výzvach. Tvrdenia žalobcu o nedoručení výziev na vypratanie súd považuje za
účelové, rovnako tak jeho ponuku na mimosúdnu dohodu, ktorú predniesol až po vyslovení predbežného
právneho názoru súdu, z ktorého vyplynul neúspech žalobcu v tomto konaní. Vzhľadom na skutočnosť,
že žalovaná jednoznačne preukázala svoje vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam a taktiež preukázala,
žežalobcajejnehnuteľnostineoprávnenezadržuje,súdvzájomnejžalobeovypratanievyhovel.Nakoľko

žalovaná mala v konaní plný úspech, súd jej priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100%, pričom o konkrétnej výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po
právoplatnosti rozsudku.

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca v

celom rozsahu a domáhal sa ním, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie,
vzájomnú žalobu zamietne a prizná žalobcovi proti žalovanej nárok na náhradu trov konania pred súdom
prvej inštancie a trov odvolacieho konania, a to z dôvodov, že súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniupráva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol,
že predmetom sporu je rodinný dom, ktorý sám postavil, na jeho adrese mal až do odhlásenia žalovanou

trvalý pobyt, dlhodobo ho užíva ako svoje obydlie a majú v ňom zázemie aj jeho maloleté deti (po
rozvode zverené do osobnej starostlivosti matky). Žalobca sa podanou žalobou v dôsledku nezákonne
vedenej exekúcie na jeho majetok aktívne snažil domôcť svojich práv v dovolacom konaní (sp. zn.
4Oboer/12/2017) a v konaní o sťažnosti na Ústavnom súde SR (sp. zn. IV. ÚS 380/2018). Z týchto
dôvodov žalobca navrhoval konanie prerušiť podľa § 164 CSP. Uznesením Okresného súdu Levice

zo dňa 19. 06. 2017 č. k. 6C/38/2017-38 bol návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia
zamietnutý, avšak na základe odvolania Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 22. 09. 2017 č. k
12Co/83/2017-87 napadnuté rozhodnutie prvoinštančného súdu zmenil a návrhu žalobcu vyhovel.
Následne sa žalovaná vzájomnou žalobou zo dňa 07. 11. 2017 domáhala vypratania nehnuteľností
z dôvodu ich užívania žalobcom bez právneho dôvodu. Hoci jednotlivé žalobné petity si navzájom
konkurujú,súdnaprieknámietkamžalobcunevylúčilvzájomnúžalobunasamostatnékonanie.Namiesto

toho rozhodol vo veci samej na jedinom pojednávaní dňa 04. 07. 2018, pričom žalobu zamietol a
vzájomnej žalobe vyhovel. Vytkol, že súd prvej inštancie rezignoval na tzv. mediačnú povinnosť súdu.
Žalobca na pojednávaní predniesol žalovanej adekvátnu ponuku na mimosúdnu dohodu, odkúpenie
sporných nehnuteľností za sumu 130.000 eur, ktoré boli pôvodne vydražené žalovanou za sumu
119.000 eur. Súd však na žalobcovu úprimnú snahu zmierlivo vyriešiť spor neprihliadol, a to z

absurdnéhodôvodu,pretožežalobcovaponukanamimosúdnudohodubolaprednesenáažpovyslovení
predbežného právneho názoru súdu, z ktorého vyplynul neúspech žalobcu v toto konaní. Predbežné
právne posúdenie veci má pritom umožniť objektívnu predvídateľnosť následného súdneho rozhodnutia
a vytvoriť práve priestor na prehodnotenie vlastnej procesnej pozície sporových strán (v danom prípade
žalobcu), ich vecnú a efektívnu právnu argumentáciu, riadne substancovanie skutkových tvrdení a

dôkazných návrhov. Je iracionálne a v rozpore so základnými princípmi sporového konania, že súd prvej
inštancielimitovalžalobcovuponukunazmierlivévyriešeniesporudomomentuvysloveniapredbežného
právneho posúdenia veci, a to za situácie, keď vo veci nenariadil predbežné prejednanie sporu. Súd
neprihliadol ani na žalobcove návrhy na odročenie pojednávania, hoci za daných okolností existoval
dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Takýmto nehospodárnym postupom súd rigorózne zabránil

tomu,abynamiestomeritórnehorozhodnutiamohlodôjsťmedzistranamikzmierlivémuvyriešeniusporu
snásledkomspäťvzatiažaloby.Vzhľadomnaprocesnýúspechžalovanej,žalobcaužobjektívnenemôže
očakávať uzavretie mimosúdnej dohody. Žalobca sa preto domnieva, že takýmto postupom došlo k
porušeniu žalobcovho práva na spravodlivý proces. Uviedol tiež, že súd prvej inštancie nerozhodol
o zamietnutí žalobcovho návrhu na prerušenie konania spolu s rozhodnutím vo veci samej (namiesto

toho vydal dve separátne rozhodnutia). O žalobcových návrhoch na prerušenie konania v zmysle §
164 CSP súd prvej inštancie rozhodol samostatným zamietavým uznesením (č. k. 6C/38/2017-229),
ktoré nebolo súčasťou meritórneho rozhodnutia. Takýmto nesprávnym procesným postupom súdu
došlo k porušeniu § 162 ods. 3 CSP, v dôsledku čoho bola žalobcovi odňatá možnosť namietať vady
predmetného uznesenia v rámci tohto odvolania. Navyše, proti zamietavému uzneseniu o prerušení

konania podľa § 164 CSP nie je prípustné samostatné odvolanie. Uviedol, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Hoci súd prvej inštancie v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia správne vyhodnotil, že naliehavý právny záujem žalobcu na určení vlastníctva
k nehnuteľnostiam je daný, žalobu napokon zamietol ako nedôvodnú. Odmietol sa pritom zaoberať
žalobcovými závažnými námietkami, týkajúcimi sa nezákonného priebehu exekúcie, na základe ktorej

došlo k vydraženiu jeho nehnuteľností žalovanou. V napadnutom rozhodnutí tak nie je zmienka napríklad
otom,žežalobcovibolzamestnancamiexekútorskéhoúradufyzickyodopretývstupnadražbu.Nemenej
podstatnou skutočnosťou je aj fakt, že predmetom dražby (a predmetom tohto sporu) je obydlie
žalobcu. V tomto smere bolo nevyhnutné posudzovať daný prípad aj cez prizmu dobrých mravov.
Súd schváli príklep udelený súdnym exekútorom iba vtedy, ak exekučné konanie prebehlo zákonným

spôsobom. Ústavný súd v tejto súvislosti akcentoval, že je vecou súdu, aby podľa skutkového stavu veci
spravodlivo zvážil pomer rizika nepriaznivých následkov spôsobených prípadným súdnym rozhodnutím
o schválení udeleného príklepu o to viac, že takéto uznesenie nie je napadnuteľné v riadnom inštančnom
opravnom procese (III. ÚS 20/08). Ak by súd prvej inštancie komplexne preskúmal priebeh exekučného
konania, nevyhnutne by dospel k záveru, že tvrdenia žalobcu sú opodstatnené a príklep udelený

súdnym exekútorom nemohol byť schválený, pretože nehnuteľnosti boli pôvodne v bezpodielovom
spoluvlastníctve žalobcu a jeho manželky. V čase rozhodovania o schválení príklepu už bolo BSM
vyporiadané a z tohto dôvodu boli manželia už iba podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností (každý v
podiele o veľkosti 1/2). Exekúciu preto nebolo možné viesť na spoluvlastnícky podiel druhého manžela,ktorý nebol v žiadnom záväzkovo-právnom vzťahu s oprávneným (R 77/2016). Súdny exekútor v rozpore
s § 141 ods. 1 písm. a) EP (v znení účinnom do 31. 03. 2017) nedoručil žalobcovi dražobnú vyhlášku.
Exekúcia bola vykonaná neprimerane vo vzťahu k výške vymáhanej pohľadávky oprávneného, čím

boli flagrantne ignorované základné zásady exekučného konania, a to zásada primeranosti a zásada
ochrany povinného a tretích osôb. Žalobca v priebehu exekučného konania opakovane poukazoval
na iný nehnuteľný majetok v jeho vlastníctve (zapísaný na 44 listoch vlastníctva), zexekvovaním
ktorého by evidentne došlo k uspokojeniu pohľadávky oprávneného a súčasne by nepredstavovalo pre
žalobcu likvidačné opatrenie. Schválenie príklepu súdom v exekúcii, v ktorej boli flagrantne ignorované

základné princípy exekučného konania, je v materiálnom právnom štáte neprípustné. Ak všeobecný
súd dostatočne nepreskúmal a nenapravil v exekučnej veci protiprávne konanie exekútora, ktorý konal
v rozpore s Exekučným poriadkom, tak aj jeho postup možno označiť ako nezákonný a neústavný
(III. ÚS 20/08). Príklep schválený Okresným súdom Levice v konaní pod sp. zn. 13Er/750/2012, a
teda právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva žalovanej, nemožno považovať za zákonný. Keďže
majetoknadobudnutývrozporesprávnymporiadkomnepožívaochranu,žalobcajeoprávnenýdomáhať

sa určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v tomto konaní. K spojeniu vecí a mimoriadne krátkej
lehote na plnenie uviedol, že ak by sa odvolací súd nestotožnil s argumentáciou žalobcu a považoval
by žalobu za nedôvodnú, namieta aplikáciu § 166 ods. 1 CSP. Súd prvej inštancie mal vzájomnú žalobu
žalovanej vylúčiť na samostatné konanie, a to z dôvodu navzájom konkurujúcich si petitov sporových
strán; teda ide o veci, ktoré sa na spojenie nehodia. Zároveň namietol súdom určenú trojdňovú lehotu

na plnenie, ktorá sa javí vzhľadom na pomery žalobcu a osobitnú povahu plnenia (vypratanie rodinného
domu) ako zjavne neprimeraná a dokonca nehumánna. Za takýchto okolností je v prípade procesného
neúspechu žalobcu krajne nežiaduce a z objektívneho hľadiska nereálne uložiť povinnosť na vypratanie
nehnuteľností (rodinného domu, garáže a súvisiacich pozemkov) do 3 dní.

3. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje za zákonný a
správny, v celom rozsahu sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, pre ktoré súd žalobu žalobcu
zamietol a zároveň rozhodol o vyprataní nehnuteľnosti žalobcom. Dôvody, ktoré žalobca uvádzal v
žalobe, pre ktoré mal súd určiť, že on je vlastníkom nehnuteľnosti, už boli preskúmavané súdmi pri
rozhodovaní súdov o návrhoch žalobcu ako povinného na zastavenie exekúcie predajom nehnuteľnosti.

Predmetné rozhodnutie bolo potvrdené uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 11CoE/318/2016
zo dňa 27. 10. 2016. Obe rozhodnutia boli priložené žalobcom k žalobe. Do súdneho spisu bolo
založené a následne aj oboznámené rozhodnutie NS SR zo dňa 27. 02. 2018 sp. zn. 4Oboer/12/2017,
ktorým bolo zamietnuté dovolanie žalobcu proti uvedenému rozhodnutiu Krajského súdu v Nitre sp.
zn. 11CoE/318/2016 zo dňa 27. 10. 2016, ktorým Krajský súd v Nitre potvrdil rozhodnutie súdu prvej

inštancie o zamietnutí návrhu povinného (žalobcu) na zastavenie exekúcie predajom nehnuteľnosti.
Na pojednávaní žalobca uvádzal jediný dôvod pre určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, a to
nesprávnosť postupu súdneho exekútora, ktorý je predmetom konania na Ústavnom súde SR sp. zn.
IV. US 380/2018, kde žalobca namieta porušenie jeho základných práv a slobôd uznesením Okresného
súdu Levice sp. zn. 13Er/750/2012 z 25. 01. 2017. Z tlačovej informácie Ústavného súdu zo

dňa 25. 06. 2018 vyplýva, že sťažnosť žalobcu bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená. Aj v
odvolaní žalobca odvodzuje svoje vlastnícke právo iba z toho, že súdny exekútor nemal postupovať v
súlade so zákonom pri predaji nehnuteľnosti, čo však bolo predmetom skúmania exekučných súdov. V
danom konaní nie je súd oprávnený tento postup preskúmavať, ide o res iudicata. Súdy oboch inštancií
konštatovali správnosť postupu súdneho exekútora, ktorého výsledkom bolo aj schválenie príklepu a

uvedené závery boli potvrdené aj rozhodnutiami MS SR a Ústavného súdu SR. Z uvedených dôvodov
má za to, že žalobca nepreukázal, že by mal akýkoľvek titul vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, preto
považuje odvolanie žalobcu za nedôvodné. Keďže žalobca užíva predmetnú nehnuteľnosť, vzhľadom
na vzájomne podanú žalobu žalovanej o vypratanie nehnuteľnosti, jej súd prvej inštancie vyhovel,
nakoľko nehnuteľnosti žalobcu užíva bez právneho dôvodu. Ak žalobca namieta, že súd neviedol

strany k zmierlivému vyriešeniu sporu, opak je pravdou. Žalovaná nesúhlasila s mimosúdnou dohodu,
nakoľko žalobcovi boli opakovane viackrát zasielané výzvy právnym zástupcom žalovanej, o čom sú
listinné dôkazy v spise. Žalobca nikdy nereagoval. Žalobca mohol kedykoľvek počas konania iniciovať
mimosúdnu dohodu, čo však neurobil. Proti žalobcovi bola vedená exekúcia práve pre neplnenie si
jeho povinností uložených súdnym rozhodnutím. Pokiaľ ide o prerušenie konania, konanie na Ústavnom

súde SR nie je dôvodom na prerušenie konania, naviac v tom čase už ústavná sťažnosť žalobcu bola
odmietnutá ako zjavne neopodstatnená. Preto bol postup súdu prvej inštancie správny. K spojeniu veci
uviedla, že práve pre takýto typ konaní bol zavedený inštitút spojenia veci, ako aj vzájomnej žaloby,
keď ide o tie isté strany sporu a aj základ oboch žalôb je skutkovo aj právne totožný. Teda postupsúdu bol správny a zákon, keď nevylúčil vzájomnú žalobu na samostatné konanie a zároveň o nej
rozhodol a vyhovel jej. Práve opačný prístup by bol v rozpore so zásadnou hospodárnosti konania. K
trojdňovej lehote na vypratanie uviedla, že žaloba užíva neoprávnene nehnuteľnosť už takmer 4 roky,

čím zabraňuje žalovanej vykonávať jej užívacie právo k nej. Rozsudok súdu prvej inštancie navrhla ako
vecne správny potvrdiť a žalobcovi uložiť nahradiť jej trovy odvolacieho konania v rozsahu 100%.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací v zmysle ustanovenia § 34 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), viazaný rozsahom a odvolacími dôvodmi (§ 379 a § 380

ods. 1 CSP), prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru,
že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny
potvrdiť.

5. Žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia, že je vlastníkom nehnuteľností, nachádzajúcich sa
v kat. úz. M., obec M., Okres Levice, zapísaných na LV č. XXXX, vedenom Okresným úradom Levice,

katastrálny odbor, a to pozemky: zastavané plochy a nádvoria parc. reg. „C“ č. 3837/49 vo výmere 464
m2, zastavané plochy a nádvoria parc. reg. „C“ č. 3837/128 vo výmere 38 m2, zastavané plochy a
nádvoria parc. reg. „C“ č. 3837/181 vo výmere 146 m2, stavby rodinný dom súp. č. XXXX postavený na
parc. reg. „C“ č. 3837/181 a garáž súp. č. 3851 postavená na parc. reg. „C“ č. 3837/128, pričom svoje
vlastnícke právo zdôvodňoval nezákonným postupom súdneho exekútora a súdov v konaní, vedenom

na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 13Er/750/2012, kde vystupoval ako povinný. V priebehu konania
podala žalovaná vzájomnú žalobu, ktorou sa domáhala uloženia povinnosti žalobcovi vypratať rodinný
dom so súpisným č. XXXX postaveným na parcele reg. „C“ č. 3837/181, garáž so súpisným č. XXXX,
postavenú na parcele reg. „C“ č. 3837/128, pozemok parc. č. 3837/49 - zastavané plochy a nádvoria o
výmere 464 m2, pozemok parc. č. 3837/128 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 38 m2 a pozemok

parc. č. 3837/181 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 146 m2, všetky zapísané na liste vlastníctva
č. XXXX, vedenom Okresným úradom Levice, katastrálny odbor, okrese Levice, obec M., k. ú. M. do 3
dní od právoplatnosti rozsudku. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol a
vzájomnej žalobe žalovanej vyhovel a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
V dôsledku odvolania žalobcu je rozsudok súdu prvej inštancie predmetom preskúmania odvolacím

súdom.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

7. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

8. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ

v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 379 CSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací
súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného
odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady, ktoré sa týkajú
procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.

9. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva
patríviacerosamostatnýchsubjektívnychprávaprincípov.Podstatouprávanaspravodlivýsúdnyproces
je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred
ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou

tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej
republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa
ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou apožiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou
navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (porovnaj rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS

3/97 a II. ÚS 251/03).

10. Pod pojmom procesný postup sa rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia
predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako
súd viedol konanie alebo spor) znemožňujúca účastníkovi (strane sporu) realizáciu jej procesných

oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne
jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Postupom súdu možno teda
rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou
uplatneného nároku. Pokiaľ postupom súdu nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt
prejednania veci v civilnom konaní, potom už postupom súdu zásadne nemôže byť ani časť rozhodnutia
- jeho odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou

ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. 02.
2019 sp. zn. 2Cdo/225/2018).

11. Odvolací súd, vychádzajúc z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie dospel k záveru, že
súd prvej inštancie vykonané dôkazy správne vyhodnotil a vec aj správne právne posúdil, preto odvolací

súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil,
pričom s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie v tejto časti sa v plnom rozsahu stotožňuje a v
zmysle ustanovenia § 387 ods. 2 CSP na ne odkazuje. K námietkam žalobcu uvedeným v odvolaní
odvolací súd dodáva, že sa stotožňuje aj so záverom súdu prvej inštancie v tom, že priebeh exekučného
konania,vktoromžalobcavystupovalakopovinnýavktoromsaudelenímpríklepusúdomstalažalovaná

vlastníčkou predmetných nehnuteľností (na OS Levice vedenom pod sp. zn. 13Er/750/2012), mohol byť
preskúmaný len v exekučnom konaní, čo sa aj stalo, a to tak Krajským súdom v Nitre, Najvyšším súdom
SR, ako aj Ústavným súdom SR, preto priebeh exekučného konania v tomto konaní už posudzovaný
ani nemohol byť, pretože tomu bráni prekážka právoplatne rozhodnutej veci. Námietky voči postupu
súdneho exekútora a súdu pri exekúcii sa pritom zhodovali s námietkami, ktorými žalobca argumentoval

v odvolaní, dovolaní a ústavnej sťažnosti, pričom vo všetkých týchto konaniach bol žalobca neúspešný.

12. K ďalším námietkam žalobcu v odvolaní odvolací súd dodáva, že určenie vlastníckeho práva a
žaloby o vypratanie nehnuteľnosti sú petity, ktoré skutkovo spolu súvisia a tým, že sa týkajú tých
istých strán, ak súd prvej inštancie o nich rozhodol spoločne, a žalobcu o vypratanie nehnuteľnosti

nevylúčil na samostatné konanie, nedošlo k žiadnemu pochybeniu zo strany súdu. Takýmto konaním
bola dodržaná zásada hospodárnosti konania. K mediačnej povinnosti súdu odvolací súd dodáva, že
sporové konanie je ovládané dispozičným princípom, teda začína na návrhu strany sporu, ktorá tvrdí, že
je nositeľom subjektívneho práva, ktorého ochrany sa dovoláva. Po začatí konania sa však dispozičný
princíp oslabuje v prospech princípu procesnej autonómie, pričom súdu vzniká povinnosť vec prejednať

a rozhodnúť v primeranom čase. Aj keď je úlohou súdu viesť strany k zmierlivému vyriešeniu sporu,
pragmatickosť riešenia spočívajúceho v obligatórnej mediácii sporových strán zo strany súdu spočíva
zásadne v procesnej ekonómii tohto riešenia. Žalobca na záver pojednávania navrhol, dohodnúť sa
mimosúdne.Žalovanásmimosúdnymriešenímsporunesúhlasila,čouviedlaajvovyjadreníkodvolaniu,
a keďže žalobca sa o mimosúdnu dohodu mohol pokúsiť už v priebehu konania, čo však neurobil,

považovalatakýtonávrhzostranyžalovanéhozaúčelový.Žiadalavovecirozhodnúťažalobuzamietnuť.
Okrem toho v tomto konaní nebolo možné konanie skončiť súdnym zmierom, a tak by rokovanie o
mimosúdnej dohode viedli k odročeniu pojednávania, čo by bolo nehospodárne. Vzájomné vzťahy môžu
strany sporu doriešiť v žalobcom naznačenom smere aj po právoplatnom skončení sporu. Uvedeným
postupom súdu preto nedošlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces. Čo sa týka námietky,

že súd nerozhodol o zamietnutí žalobcovho návrhu na prerušenie konania spolu s rozhodnutím vo veci
samej, je potrebné uviesť, že keďže súd prvej inštancie návrh na prerušenie zamietol, mal podľa §
162 ods. 3 CSP o ňom rozhodnúť spolu s rozhodnutím vo veci samej. Keďže však proti uzneseniu o
zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 357 písm. n) CSP nie je prípustné odvolanie, aj keď
tým, že o ňom rozhodol samostatne, došlo k procesnému pochybeniu, ktoré však nemá za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Aj v prípade, ak by bolo rozhodnutie o zamietnutí návrhu žalobcu na
prerušenie konania súčasťou napadnutého rozsudku, záver súdu prvej inštancie ohľadne neprerušenia
konania je správny, preto by takáto forma rozhodnutia (v jednom rozhodnutí) nemala vplyv na správnosť
napadnutého rozsudku. Zrušenie napadnutého rozhodnutia len z dôvodu nedodržania ustanovenia §162 ods. 3 CSP by neviedlo k zmene výsledku sporu a bolo by aj nehospodárne. K lehote na plnenie
odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že príklep bol žalovanej udelený už v 27. 08. 2014, žaloba v
danej veci bola podaná na súde dňa 17. 05. 2017 a súd prvej inštancie v neprospech žalobcu rozhodol

dňa 04. 07. 2018. Keďže žalobca podal proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie, rozhodnutie súdu
prvej inštancie sa nestalo právoplatné, avšak žalobca mal možnosť zariadiť si veci tak, aby v prípade
potvrdenia napadnutého rozsudku mohol v lehote stanovenej súdom predmetnú nehnuteľnosť vypratať.
Odvolací súd z uvedených dôvodov preto lehotu na plnenie nepovažoval za zjavne neprimeranú a
nehumánnu. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie preto podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny

potvrdil.

13. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a
v odvolacom konaní úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu

na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).